Dokumenty pápežov

Láska - duša misijného poslania


Drahí bratia a sestry!

1. Svetový deň misií, ktorý budeme sláviť v nedeľu 22. októbra, nám toho roku ponúka možnosť zamyslieť sa nad témou Láska - duša misijného poslania. Hrozí totiž nebezpečenstvo, že ak misie nie sú vedené láskou, teda ak nevychádzajú z hlbokého aktu Božej lásky, zredukujú sa len na akúsi humanitnú a sociálnu aktivitu. Láska, ktorú má Boh ku každej osobe, skúsenosti evanjelia a jeho ohlasovania a tí, ktorí ho prijmú, sa stávajú svedkami tejto lásky. Božia láska, dávajúca život svetu, je láska, ktorá nám bola darovaná v Ježišovi, Slove spásy, dokonalom obraze milosrdenstva nebeského Otca. Posolstvo spásy možno teda výstižne zhrnúť slovami evanjelistu Jána: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4, 9). Po svojom zmŕtvychvstaní zveril Ježiš apoštolom poslanie ohlasovať zvesť o tejto láske a apoštoli – v deň Turíc vnútorne premenení mocou Ducha Svätého – začali vydávať svedectvo o Pánovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Odvtedy Cirkev pokračuje v tom istom poslaní, ktoré je pre všetkých veriacich trvalým a nenahraditeľným záväzkom.

2. Každé kresťanské spoločenstvo je teda povolané ohlasovať Boha, ktorý je Láska. S týmto základným tajomstvom našej spásy som sa hlbšie zaoberal vo svojej encyklike Deus caritas est. Boh svojou láskou preniká celé stvorenie i ľudské dejiny. Na počiatku vyšiel človek z rúk Stvoriteľa ako plod jeho láskavej iniciatívy. Neskôr však v ňom hriech zatienil Boží obraz. Prarodičia Adam a Eva, oklamaní diablom, narušili dôverný vzťah s Pánom, lebo podľahli pokušeniu zlého, ktorý im vnukol podozrenie, že Pán je ich protivníkom a chce obmedziť ich slobodu. Tým uprednostnili seba samých pred nezištnou Božou láskou v presvedčení, že takto sa presadí ich slobodná vôľa. Dôsledkom toho však bolo, že stratili prvotnú blaženosť a okúsili, aký trpký je smútok hriechu a smrti. Boh ich však neopustil, ale prisľúbil im a ich potomstvu spásu, ohlásiac, že pošle svojho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorý v plnosti časov zjaví jeho otcovskú lásku, lásku schopnú vyslobodiť každé ľudské stvorenie z otroctva zla a smrti. V Kristovi nám bol darovaný večný život, samotný život Trojice. Vďaka Kristovi, Dobrému pastierovi, ktorý neopúšťa stratenú ovečku, bola daná ľuďom všetkých čias možnosť vstúpiť do spoločenstva s Bohom, milosrdným Otcom, pripraveným privítať doma márnotratného syna. Udivujúcim znakom tejto lásky je kríž. Ako som napísal v encyklike Deus caritas est, v smrti Krista na kríži sa totiž „uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil – je to láska v jej najradikálnejšej podobe... Práve tu môžeme kontemplovať túto pravdu. A len vychádzajúc odtiaľto vieme definovať, čo je láska. Vďaka tomuto pohľadu kresťan nachádza cestu svojho života a svojho milovania“ (12).

3. V predvečer svojho umučenia zanechal Ježiš učeníkom, zídeným vo večeradle pri slávení Paschy, ako svoj testament – mandatum novum - nové prikázanie lásky: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15, 17). Bratská láska, ktorú Pán požaduje od svojich priateľov, má svoj zdroj v  Božej otcovskej láske. Apoštol Ján hovorí: „Kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha“ (1 Jn 4, 7). Aby sme milovali tak, ako chce Boh, musíme žiť v ňom a s ním: Boh je prvým príbytkom človeka a iba ten, kto v ňom prebýva, horí ohňom božskej lásky schopným zapáliť svet. Či vari toto nie je poslaním Cirkvi v každej dobe? Nie je teda ťažké pochopiť, že pravá misijná starostlivosť – prvoradá úloha cirkevného spoločenstva – je spojená s vernosťou Božej láske a to platí tak pre každého jednotlivého kresťana, ako aj pre každé miestne spoločenstvo, partikulárne cirkvi i pre celý Boží ľud. Práve z vedomia tohto spoločného poslania čerpá silu veľkodušná ochota Kristových učeníkov uskutočňovať diela ľudskej a duchovnej pomoci, ktoré – ako napísal môj milovaný predchodca Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris missio – „vydávajú svedectvo pre ducha každej misionárskej aktivity. Láska je a zostane motívom misijného poslania a zároveň je jediným kritériom, podľa ktorého treba niečo spraviť alebo nespraviť, zmeniť alebo zachovať. Je princípom, ktorý riadi celé konanie, a je cieľom, na ktorý sa musí zameriavať. Čo sa koná z lásky alebo je ňou inšpirované, nikdy nie je primalé a je vždy dobré“ (60). Byť misionárom teda znamená milovať Boha celým svojím bytím, ak je to potrebné až po obetovanie vlastného života za neho. Koľkí kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laici aj v dnešných časoch vydávajú najvyššie svedectvo lásky mučeníckou smrťou! Byť misionármi znamená skláňať sa ako milosrdný Samaritán k núdzi všetkých – najmä tých najchudobnejších a najbiednejších –, pretože kto miluje Kristovým srdcom, nehľadá vlastný záujem, ale iba Otcovu slávu a dobro blížneho. V tom spočíva tajomstvo apoštolskej plodnosti misijnej činnosti, ktorá prekračuje hranice a kultúry, prichádza k národom a šíri sa až po samý kraj sveta.

4. Drahí bratia a sestry, kiež tohoročný Svetový deň misií poslúži na to, aby sme čoraz lepšie chápali, že svedectvo lásky, ktorá je dušou misií, sa týka všetkých. Služba evanjeliu sa totiž nesmie považovať za dobrodružstvo jednotlivca, ale musí sa vnímať ako spoločná úloha, na ktorej sa podieľa každé spoločenstvo. Bok po boku s tými, ktorí sa na bojisku evanjelizácie nachádzajú v prvej línii –  tu s uznaním myslím na všetkých misionárov a misionárky -, prispievajú k šíreniu Božieho kráľovstva na zemi svojimi modlitbami a svojou spoluprácou aj mnohí ďalší: deti, mládež i dospelí. Je veľmi žiaduce, aby sa táto spoluúčasť čoraz viac rozrastala vďaka prispeniu všetkých. S potešením využívam túto príležitosť, aby som prejavil svoju vďačnosť Kongregácii pre evanjelizáciu národov i Pápežským misijným dielam, ktoré obetavo koordinujú mnohé úsilia roztrúsené po všetkých kútoch sveta a podporujú činnosť tých, ktorí sa na misijnom bojisku nachádzajú v prvej línii. Nech Panna Mária, ktorá sa svojou prítomnosťou pod krížom a svojou modlitbou vo večeradle aktívne podieľala na začiatkoch cirkevného poslania, podporuje ich činnosť a nech pomáha veriacim v Krista, aby boli čoraz viac schopní pravej lásky a stali sa tak prameňom živej vody v duchovne vyprahnutom svete. Zo srdca vyslovujem toto želanie a všetkým posielam svoje požehnanie.

Vo Vatikáne 29. apríla 2006

BENEDIKT XVI.