Dokumenty pápežov

Drahí bratia a sestry,

pri príležitosti Svetového dňa misií by som vás chcel pozvať, aby sme sa zamysleli nad naliehavosťou ohlasovania evanjelia v dnešnej dobe. Misijné poverenie je totiž naďalej absolútnou prioritou všetkých pokrstených, ktorí sú povolaní stať sa na začiatku tohto tisícročia „služobníkmi a apoštolmi Ježiša Krista“. Už môj ctihodný predchodca, Boží služobník Pavol VI., v apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi upozorňuje, že „úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi“ (14). Ako vzor tohto apoštolského úsilia by som rád uviedol sv. Pavla, apoštola národov, pretože teraz slávime práve jemu zasvätený jubilejný rok. Rok sv. Pavla nám poskytuje príležitosť bližšie sa zoznámiť s týmto vynikajúcim apoštolom, ktorý bol povolaný ohlasovať evanjelium pohanom, ako mu to Pán predpovedal: „Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov“ (Sk 22, 21). Či netreba využiť príležitosť, ktorú toto mimoriadne jubileum ponúka miestnym cirkvám, kresťanským komunitám i jednotlivým veriacim, a nepropagovať ohlasovanie evanjelia, Božej moci spasiť každého, kto verí, až po kraj zeme (porov. Rim 1, 16)?

1. Ľudstvo potrebuje oslobodenie
Ľudstvo potrebuje byť oslobodené a vykúpené. Samotné stvorenie – hovorí sv. Pavol – trpí a túžobne očakáva, že bude mať účasť na slobode Božích detí (porov. Rim 8, 19 – 22). Tieto slová platia aj v dnešnom svete. Stvorenie trpí. Ľudstvo trpí a očakáva pravú slobodu, očakáva iný, lepší svet; očakáva „vykúpenie“. A v zásade vie, že tento nový, vytúžený svet predpokladá nového človeka, predpokladá „Božie deti“. Pozrime sa bližšie na situáciu dnešného sveta. V medzinárodnom pohľade sa nám na jednej strane ponúka perspektíva ekonomického a spoločenského rozvoja, no na druhej strane našu pozornosť priťahujú niektoré vážne obavy, týkajúce sa budúcnosti samotného človeka. V mnohých prípadoch sú vzťahy medzi jednotlivcami i národmi poznačené násilím; milióny obyvateľov sú sužované chudobou; diskriminácia a často aj prenasledovanie z rasových, kultúrnych a náboženských dôvodov, nútia mnohých ľudí utiecť z vlasti a hľadať si útočisko a ochranu inde. Technologický pokrok, ktorého cieľom nie je ľudská dôstojnosť a dobro človeka a ktorý nie je zameraný na solidárny rozvoj, prestáva byť nositeľom nádeje, ba dokonca hrozí riziko, že už existujúcu nerovnováhu a nespravodlivosť ešte prehĺbi. Navyše jestvuje trvalé nebezpečenstvo, pokiaľ ide o vzťah človeka a prostredia, spôsobené nezodpovedným čerpaním prírodných zdrojov, s možnými následkami pre samotné fyzické a psychické zdravie človeka. Budúcnosť človeka je teda vystavená riziku zásahov do jeho života, ktoré majú rôzne podoby a formy.
Zoči-voči takémuto scenáru sa nás „zmocňuje nepokoj, so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti“ (porov. Gaudium et spes, 4) a ustarostene si kladieme otázku: čo bude s ľudstvom a so stvorením? Jestvuje nádej na budúcnosť, či lepšie, má ľudstvo budúcnosť? A aká bude táto budúcnosť? Odpoveď na tieto otázky nachádzame my veriaci v evanjeliu. Kristus je našou budúcnosťou a ako som napísal v encyklike Spe salvi, jeho evanjelium je posolstvom, ktoré „mení život“, dáva nádej, otvára dokorán temnú bránu času a osvetľuje budúcnosť ľudstva a vesmíru (porov. 2).
Sv. Pavol správne pochopil, že iba v Kristovi môže ľudstvo nájsť vykúpenie a nádej. Preto naliehavo upozorňoval na poslanie ohlasovať „prisľúbenie života, ktorý je v Kristovi Ježišovi“ (2 Tim 1, 1), „našej nádeji“ (porov. 1 Tim 1, 1), aby všetky národy mohli mať účasť na rovnakom dedičstve a prisľúbení evanjelia (porov. Ef 3, 6). Pavol si uvedomoval, že bez Krista je ľudstvo „bez nádeje a bez Boha na svete (porov. Ef 2, 12) – bez nádeje, lebo je bez Boha“ (porov. Spe salvi, 3). Vskutku „kto nepozná Boha, i keď môže mať rôzne nádeje, v podstate je bez nádeje, bez veľkej nádeje, ktorá podopiera celý život (porov. Ef 2, 12)“ (tamže, 27).

2. Misie sú otázkou lásky
Preto je naliehavou povinnosťou všetkých ohlasovať Krista a jeho posolstvo spásy. „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Na ceste do Damašku Pavol okúsil a pochopil, že vykúpenie a poslanie je dielom Boha a jeho lásky. Kristova láska ho doviedla k tomu, aby kráčal cestami Rímskeho impéria ako hlásateľ, apoštol, zvestovateľ a učiteľ evanjelia, za ktorého „vyslanca v okovách“ (porov. Ef 6, 20) sa vyhlasoval. Vďaka Božej láske sa stal „pre všetkých všetkým, aby zachránil aspoň niektorých.“ (porov. 1 Kor 9, 22). Hľadiac na túto skúsenosť sv. Pavla pochopíme, že misijná činnosť je odpoveďou na lásku, ktorou nás Boh miluje. Jeho láska nás vykupuje a podnecuje k misiám ad gentes; je to duchovná energia schopná podnietiť v ľudskej rodine vzrast harmónie, spravodlivosti, spoločenstva medzi ľuďmi, rasami, národmi, po akom všetci túžia (porov. Deus caritas est, 12). Teda to Boh, ktorý je Láska, vedie Cirkev až na hranice ľudstva a povoláva evanjelizátorov, aby sa napili z „pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska“ (Deus caritas est, 7). Iba z tohto prameňa možno čerpať pozornosť, nežnosť, súcit, prijatie, ochotu, záujem o problémy ľudí, a ďalšie čnosti nevyhnutné pre poslov evanjelia, ktorí musia zanechať všetko a úplne a bezpodmienečne sa zasvätiť tomu, aby vo svete šírili vôňu Kristovej lásky.

3. Neprestajne evanjelizovať
Pokým v mnohých oblastiach sveta ostáva nevyhnutná a naliehavá prvá evanjelizácia, nedostatok kňazov a povolaní spôsobuje dnes rôznym diecézam i inštitútom zasväteného života zármutok. Je dôležité pripomenúť, že napriek vzrastajúcim ťažkostiam, ostáva Kristov príkaz evanjelizovať všetky národy prioritou. Źiadny dôvod nemôže ospravedlniť jeho odďaľovanie alebo neplnenie, lebo „príkaz ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom je prvotnou a prirodzenou povinnosťou Cirkvi“ (Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 14). Misie sú „len v začiatkoch a musíme sa zasadiť so všetkými silami za službu tomuto poslaniu“ (Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio, 1). Ako si pritom nespomenúť na Macedónčana, ktorý sa Pavlovi zjavil vo sne a volal: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“? Dnes je veľké množstvo tých, ktorí čakajú na ohlasovanie evanjelia a ktorí sú smädní túžbou po nádeji a láske. Koľkí sa nechali vo svojom vnútri osloviť touto prosbou o pomoc, ktorá sa dvíha uprostred ľudstva, a zanechajúc pre Krista všetko, prinášajú ľuďom vieru a lásku k nemu! (porov. Spe salvi, 8).

4. Beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9, 16)
Drahí bratia a sestry, „duc in altum“! Zatiahnime na hlbinu šíreho mora sveta a nasledujúc Ježišov príklad, hoďme bez obáv siete, dôverujúc v jeho ustavičnú pomoc. Sv. Pavol nám pripomína, že ohlasovať evanjelium nie je na chválu (porov. 1 Kor 9, 16), ale je to povinnosť a radosť. Drahí bratia biskupi, nasledujúc Pavlov príklad nech sa každý z vás cíti byť „väzňom Krista Ježiša za pohanov (porov. Ef 3, 1), vediac, že v ťažkostiach a skúškach sa môže spoliehať na silu, ktorá pochádza od neho. Biskup je vysvätený nielen pre svoju diecézu, ale pre spásu celého sveta (porov. encyklika Redemptoris missio, 63). Rovnako ako apoštol Pavol je povolaný zamerať sa na tých, ktorí sú ešte ďaleko a nepoznajú Krista alebo ešte neokúsili  jeho oslobodzujúcu lásku. Musí sa postarať o to, aby celé jeho diecézne spoločenstvo bolo misijné, pričom má s radosťou prispievať podľa možností k vysielaniu kňazov a laikov do iných miestnych cirkví, aby tam vykonávali evanjelizačnú službu. Poslanie ad gentes sa takto stáva zjednocujúcim a centrálnym princípom celej pastoračnej a charitatívnej činnosti Cirkvi.
Vy, milí kňazi, ktorí ste prvými spolupracovníkmi biskupov, buďte veľkodušnými pastiermi a zapálenými evanjelizátormi! Nemálo z vás sa v posledných desaťročiach vydalo na misijné územia, nasledujúc encykliku Fidei donum, ktorej 50. výročie sme si prednedávnom pripomenuli a ktorou môj ctihodný predchodca, Boží služobník Pius XII. dal impulz na spoluprácu medzi cirkvami. Dúfam, že táto misijná spolupráca v rámci miestnych cirkví – napriek nedostatku kňazov, ktorý mnohé z nich ťaží – neochabne.
A vy, drahí rehoľníci a rehoľníčky, keďže vaše povolanie je poznačené silným misijným dôrazom, prinášajte evanjeliové posolstvo všetkým, osobitne tým vzdialeným, a to dôsledným svedčením o Kristovi a radikálnym nasledovaním jeho evanjelia.
Aj vy, drahí laickí veriaci, ktorí pôsobíte v rôznych oblastiach spoločnosti, ste povolaní mať účasť na šírení evanjelia. Pred vami sa otvára zložitý a rôznorodý areopág, ktorý treba evanjelizovať: svet. Máte na ňom svedčiť svojím životom, že kresťania „patria do novej spoločnosti, ku ktorej kráčajú a ktorej závdavok zakúšajú už počas svojho putovania“ (Spe salvi, 4).

5. Záver
Milí bratia a sestry, slávenie Svetového dňa misií nech vás všetkých povzbudí k tomu, aby ste si opäť uvedomili naliehavú nutnosť ohlasovať evanjelium. Musím tiež spomenúť a veľmi oceniť prínos Pápežských misijných diel k evanjelizačnému pôsobeniu Cirkvi. ďakujem im za pomoc, ktorú poskytujú všetkým cirkevným spoločenstvám, osobitne tým mladým. Pápežské diela sú dôležitým nástrojom na misijné oživenie a formáciu Božieho ľudu a posilňujú spoločenstvo medzi ľuďmi i spoločné podieľanie sa na dobrách medzi rôznymi časťami mystického Kristovho tela. Zbierka, ktorá sa koná na Svetový deň misií vo všetkých farnostiach, nech je znakom vzájomného spoločenstva a starostlivosti medzi partikulárnymi cirkvami. A nakoniec, nech i kresťanský ľud zintenzívni svoju modlitbu, ktorá je nevyhnutným duchovným prostriedkom na šírenie Kristovho svetla medzi všetkými národmi, „skutočného svetla“, ktoré ožaruje „temnoty dejín“ (Spe salvi, 49). Apoštolskú prácu misionárov, partikulárne cirkvi roztrúsené po celom svete i veriacich zapojených do rôznych misijných činností zverujem v modlitbe Pánovi i pod ochranu apoštola Pavla a Najsvätejšej Panny Márie, „živej Archy zmluvy“, Hviezdy evanjelizácie a nádeje, a všetkým udeľujem svoje apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 11. mája 2008
BENEDIKT XVI.