Dokumenty pápežov

ENCYKLIKA PÁPEŹA
JÁNA XXIII.


MATER ET MAGISTRA

CTIHODNÝM BRATOM A MILOVANÝM SYNOM
POZDRAV A APOŠTOLSKÉ POŹEHNANIE

ÚVOD
1. Matku a učiteľku všetkých národov, všeobecnú Cirkev, ustanovil Ježiš Kristus na to, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy. Presvätý Zakladateľ zveril tejto Cirkvi, "stĺpu a opore pravdy",1 dvojakú úlohu: jednak plodiť deti, jednak ich vychovávať a spravovať, a tak s materinskou starostlivosťou viesť život jednotlivcov i národov, ktorého vznešenú dôstojnosť mala vždy vo veľkej úcte a pozorne ho chránila.
Kresťanstvo je totiž spojením zeme s nebom, nakoľko berie do úvahy človeka v jeho konkrétnej skutočnosti, ako ducha a hmotu, rozum a vôľu, a pozýva ho pozdvihnúť myseľ od menlivých podmienok pozemského života k výšinám večného života, ktorý bude nepominuteľným prežívaním šťastia a pokoja.
2. I keď je teda prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období.
3. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: "Ja som cesta, pravda a život"2 a "Ja som svetlo sveta";3 avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: "Ľúto mi je zástupu",4 čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov. A božský Vykupiteľ neprejavuje túto starosť len slovami, ale aj príkladmi zo svojho života, keď viackrát zázračne rozmnožil chlieb, aby nasýtil hladujúci zástup.
A týmto chlebom, ktorý dal za pokrm pre telo, chcel predznačiť onen nebeský pokrm duší, ktorý mal uštedriť ľuďom v predvečer svojho utrpenia.
4. Niet sa teda čo čudovať, že katolícka Cirkev, podľa Kristovho príkladu a príkazu už dvetisíc rokov - totiž od ustanovenia dávnych diakonov až podnes - neprestajne udržiavala fakľu kresťanskej lásky tak svojimi prikázaniami, ako i mnohorakými príkladmi. Je to láska, ktorá v sebe zosúlaďuje prikázania vzájomnej lásky a ich plnenie, a tým jedinečne uskutočňuje príkaz tohto dvojitého dávania, ktoré zahrnuje sociálne učenie a sociálnu činnosť Cirkvi.
5. Za vynikajúci dôkaz tohto učenia a činnosti, ktoré Cirkev vyvíjala v priebehu storočí, treba bezpochyby pokladať nesmrteľnú encykliku Rerum novarum,5 ktorú náš predchodca nehynúcej pamäti Lev XIII., uverejnil práve pred sedemdesiatimi rokmi, aby stanovil zásady, podľa ktorých by bolo možné kresťansky rozriešiť robotnícku otázku.
Málokedy pápežove slová vyvolali taký všeobecný ohlas ako v tomto prípade, a to pre hĺbku a rozsiahlosť pápežových zdôvodnení, ako aj pre ich prenikavú účinnosť. Tieto smernice a pripomienky mali skutočne takú dôležitosť, že v žiadnom prípade nemohli upadnúť do zabudnutia. Otvorilo sa nové pole pre činnosť Cirkvi, ktorej najvyšší pastier vzal na seba utrpenia, vzdychy a túžby ponížených a utláčaných a znovu sa postavil na obranu ich práv.
6. I dnes, napriek veľkému časovému odstupu, účinnosť tohto posolstva ešte stále pôsobí, a to v dokumentoch pápežov, nasledujúcich po Levovi XIII., ktorí vo svojom sociálnom učení sústavne sa na túto encykliku odvolávajú: raz sa ňou inšpirujú, inokedy vysvetľujú jej význam a vždy ňou povzbudzujú katolíkov do ďalšej činnosti. Okrem toho pôsobí táto encyklika aj v samotnom usporiadaní národov.
To je znakom, že starostlivo prehĺbené princípy, historické smernice a otcovské napomenutia, obsiahnuté v znamenitej encyklike nášho predchodcu, si dodnes zachovávajú svoju hodnotu, ba možno z nich čerpať nové a užitočné meradlá, pomocou ktorých by ľudia boli schopní zhodnotiť obsah a rozsah sociálnej otázky, ako sa prejavuje dnes, a rozhodnúť sa vziať na seba príslušnú zodpovednosť.

I.
UČENIE ENCYKLIKY RERUM NOVARUM
A JEHO VÝVOJ U PIA XI. A PIA XII.
Obdobie, v ktorom vznikla encyklika "Rerum novarum"
7. Lev XIII. prehovoril v období radikálnych zmien, ostrých kontrastov a rozhorčených vzbúr. Tienisté stránky oných čias nám umožňujú tým viac oceniť svetlo, ktoré vyžaruje z jeho učenia.
Ako je známe, najrozšírenejším a v praxi prevládajúcim pohľadom na hospodársky svet bol vtedy naturalistický pohľad, ktorý popieral akýkoľvek vzťah medzi morálkou a hospodárstvom. Tvrdilo sa, že jedinou pohnútkou hospodárskej činnosti je osobný zisk. Najvyšším zákonom, ktorým sa riadia vzájomné vzťahy medzi hospodárskymi činiteľmi, je voľná a ničím neobmedzená konkurencia. Úroky z kapitálu, ceny tovarov a služieb, zisky a mzdy sú určované výlučne a mechanicky trhovými zákonmi. Štát sa musí vyhýbať akémukoľvek zasahovaniu na poli hospodárstva. Odborové združenia sú zakázané, trpené alebo pokladané za súkromnoprávne ustanovizne - podľa jednotlivých krajín.
V takto chápanom hospodárskom svete zákon silnejšieho sa pokladal za oprávnený na rovine teoretickej a vládol i v konkrétnych vzťahoch medzi ľuďmi. Výsledkom toho bol od základov narušený hospodársky poriadok.
8. Zatiaľ, čo sa neobyčajne veľké bohatstvá hromadili v rukách niekoľkých jednotlivcov, robotnícke vrstvy sa nachádzali v stále ťažších podmienkach. Mali nedostatočné alebo hladové mzdy, zlé pracovné podmienky bez akéhokoľvek ohľadu na zdravie, mravnosť i náboženskú vieru. Neľudské boli zvlášť pracovné podmienky, ktorým boli často podrobené deti a ženy. Stále hrozil prízrak nezamestnanosti. Rodina bola vystavená postupnému rozkladu.
To malo za následok hlbokú nespokojnosť medzi vrstvami robotníkov, v ktorých sa postupne šíril a silnel duch rozhorčenia a vzdoru. Toto vysvetľuje, prečo medzi týmito triedami nachádzali veľkú priazeň extrémistické teórie, ktoré predkladali lieky horšie od samotného zla.
Cesty k náprave
9. V oných zmätených časoch pripadla Levovi XIII. úloha zverejniť svoje sociálne posolstvo, založené na samotnej ľudskej prirodzenosti a preniknuté zásadami a duchom evanjelia; posolstvo, ktoré pri svojom objavení vyvolalo, napriek pochopiteľným prejavom nesúhlasu, všeobecný obdiv a oduševnenie.
Isteže, to nebolo po prvýkrát, čo Apoštolský stolec zostúpil do arény pozemských záujmov, aby tu bránil biednych. ďalšie dokumenty samotného Leva XIII. tu už pripravili cestu; avšak práve takto formulovaný organický celok zásad a taká rozsiahla historická perspektíva robia z encykliky Rerum novarum súhrn (sumu) katolicizmu na ekonomicko-sociálnom poli.
Nebolo to gesto, ktoré by si nevyžadovalo odvahu. Kým niektorí si dovolili obviňovať katolícku Cirkev, že sa v sociálnych otázkach obmedzuje kázať chudobným odovzdanosť a vyzývať bohatých na veľkodušnosť, Lev XIII. neváhal ohlasovať a brániť opodstatnené práva robotníkov.
A chystajúc sa vyložiť základy katolíckeho učenia na sociálnom poli, slávnostne vyhlásil: "S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky už aj preto, lebo ide o otázku, v ktorej nie je možné nájsť trvale platné riešenie bez pomoci náboženstva a Cirkvi."6
10. Tieto základné zásady, ktoré nesmrteľný pápež tak jasne a s takou autoritou vyložil a podľa ktorých sa má obnoviť hospodársko-sociálny poriadok ľudského spolunažívania, sú vám, ctihodní bratia, dobre známe.
Týkajú sa predovšetkým práce, ktorá nesmie byť pokladaná za určitý druh tovaru, ale za prejav ľudskej osoby. Pre veľkú väčšinu ľudí práca je jediným zdrojom na zaobstaranie živobytia. Preto jej výmer nemožno ponechať mechanickej hre trhových zákonov, ale treba ju určovať na základe spravodlivosti a rovnoprávnosti; inak by totiž boli vážne porušené, a to aj v prípade, že by pracovná dohoda bola z obidvoch strán slobodne uzatvorená.
11. Súkromné vlastníctvo, aj výrobných prostriedkov, je prirodzeným právom a štát ho nemôže zrušiť. Toto vlastníctvo má v sebe zahrnutú určitú sociálnu funkciu, je to však právo, ktoré sa užíva v prospech seba a pre dobro druhých.
12. Štát, ktorého zmyslom existencie je uskutočňovať spoločné dobro v časnom poriadku, nemôže sa strániť sveta ekonomiky; musí tu byť prítomný, aby vhodne napomohol výrobu dostatočného množstva hmotných dobier, "ktorých užívanie je nevyhnutné pre cnostné konanie",7 a tiež aby chránil práva všetkých občanov, predovšetkým tých najslabších, ako sú robotníci, ženy, deti. Rovnako je jeho neodvratnou úlohou aktívne sa pričiňovať o zlepšovanie životných podmienok robotníkov.
13. Okrem toho je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby sa pracovné vzťahy spravovali podľa spravodlivosti a rovnoprávnosti a aby sa v pracovnom prostredí nenaštrbovala dôstojnosť ľudskej osoby ani na tele, ani na duši. V tejto súvislosti sú v encyklike Leva XIII. naznačené smernice, podľa ktorých sa utkalo sociálne zákonodarstvo politických spoločenstiev súčasnej doby. O týchto smerniciach sa vyjadril Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno,8 že účinne prispeli k vzniku a vývinu nového a ušľachtilého právneho odboru, totiž pracovného práva.
14. Ako sa ďalej hovorí v encyklike, pracujúcim treba uznať za prirodzené právo zakladať združenia samotných robotníkov alebo zmiešané z robotníkov a zamestnávateľov; takisto aj právo dať týmto združeniam organizačnú štruktúru, ktorú pokladajú za najvhodnejšiu na dosiahnutie svojich oprávnených ekonomicko-profesijných záujmov, a právo konať v rámci týchto združení slobodne a z vlastnej iniciatívy na dosiahnutie spomenutých záujmov.
15. Robotníci a podnikatelia musia usporiadať svoje vzťahy podľa zásady ľudskej solidarity a kresťanského bratstva, keďže tak konkurencia v liberalistickom zmysle, ako i triedny boj v marxistickom zmysle sa priečia prirodzenosti a sú proti kresťanskému svetonázoru.
16. Toto sú, ctihodní bratia, základné zásady, na ktorých spočíva zdravý hospodársko-sociálny poriadok.
Niet sa teda čo čudovať, ak tí najschopnejší katolíci, citliví voči povzbudeniam encykliky, založili mnoho iniciatív, aby uviedli do života tieto zásady. A v tom istom smere konali, pod vplyvom objektívnych požiadaviek samotnej prirodzenosti, aj ľudia dobrej vôle vo všetkých krajinách sveta.
Práve preto túto encykliku celkom správne pokladali a pokladajú za magnu chartu9 hospodársko-sociálnej obrody modernej doby.
Encyklika Quadragesimo anno
17. Pius XI., náš predchodca blahej pamäti, pripomenul po štyridsiatich rokoch encykliku Rerum novarum novým slávnostným dokumentom: encyklikou Quadragesimo anno.10
V tomto dokumente najvyšší veľkňaz prízvukuje právo a povinnosť Cirkvi prispieť svojím nenahraditeľným podielom k náročnému rozriešeniu naliehavých a preťažkých sociálnych problémov, ktoré trápia ľudskú rodinu; taktiež potvrdzuje základné princípy a historické smernice encykliky Leva XIII. Okrem toho využíva túto príležitosť na vysvetlenie niektorých aspektov učenia, ohľadom ktorých sa objavili pochybnosti aj medzi samotnými katolíkmi a na objasnenie kresťanského sociálneho učenia v súvislosti so zmenenými časovými podmienkami.
18. Spomenuté pochybnosti sa týkali najmä súkromného vlastníctva, mzdovej sústavy a postoja katolíkov voči určitej forme umierneného socializmu.
Pokiaľ ide o súkromné vlastníctvo, náš predchodca potvrdzuje jeho charakter prirodzeného práva a podčiarkuje jeho sociálny aspekt a s tým súvisiacu funkciu.
19. V súvislosti so mzdovou sústavou odmieta názor, ktorý ju pokladá za nespravodlivú vo svojej podstate; avšak odsudzuje jej neľudské a nespravodlivé podoby, podľa ktorých sa nezriedka uplatňovala; potvrdzuje a rozvíja kritériá, ktorými sa má riadiť, a podmienky, ktoré treba zachovať, aby v tejto oblasti neutrpela ujmu spravodlivosť ani rovnoprávnosť.
20. V tejto veci náš predchodca jasne poukazuje, ako je za terajších okolností príhodné zmierňovať pracovné dohody prvkami, prevzatými zo spoločenskej dohody, aby boli "robotníci zainteresovaní či už na vlastníctve, alebo na správe a do určitej miery spoluúčastní na získanom výnose".11
21. Tú najvyššiu doktrinálnu i praktickú dôležitosť treba pripísať aj tvrdeniu Pia XI., že prácu nemožno "spravodlivo ohodnotiť ani primerane odmeniť, keď sa neberie do úvahy jej spoločenská a individuálna povaha".12 Následne, podľa vyjadrenia pápeža, pri určovaní odmeny za prácu spravodlivosť vyžaduje, aby sa bral ohľad nielen na potreby jednotlivých pracujúcich a na ich rodinné zodpovednosti, ale aj na podmienky výrobných organizácií, v ktorých pracujúci vykonávajú svoju prácu, a na požiadavky všeobecného hospodárskeho dobra.13
22. Pápež opätovne potvrdzuje, že medzi komunizmom a kresťanstvom je radikálny protiklad. Upresňuje taktiež, že nijako nie je prípustné, aby katolíci boli prívržencami umierneného socializmu: jednak preto, lebo je to svetonázor obmedzený len na časnosť, v rámci ktorej blahobyt je najvyšším cieľom spoločnosti; ako i preto, lebo socializmus obhajuje spoločenské organizovanie spolunažívania s jediným cieľom vyrábať, a to na vážnu ujmu ľudskej slobody; ako napokon preto, lebo v socializme chýba akýkoľvek princíp pravej spoločenskej autority.
23. Ale Piovi XI. neuniklo, že za štyridsať rokov od uverejnenia encykliky Leva XIII. historická situácia sa hlboko zmenila. Voľná konkurencia na základe svojej vnútornej dialektiky napokon sama seba takmer zničila; nakopila obrovské bohatstvá a zároveň sústredila obrovskú moc v rukách niekoľkých jednotlivcov, "a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, s ktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči."14
24. A tak - ako prezieravo konštatuje pápež, "na miesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia; ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde; a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a ukrutným",15 to spôsobilo podrobenie verejnej moci skupinovým záujmom a vyústilo do medzinárodného finančného imperializmu.
25. Na nápravu tejto situácie najvyšší pastier uvádza ako základné zásady znovuzapojenie hospodárskeho sveta do mravného poriadku a podriadenie záujmov jednotlivcov i skupín spoločnému dobru.
To predpokladá, podľa jeho učenia, obnovenie spolunažívania prestavbou samosprávnych medzičlánkov s ekonomicko-profesijnými cieľmi, vytvorených členmi a nie vnútených štátom; ďalej znovunadobudnutie autority verejnej moci pri výkone tých úloh, ktoré jej prináležia na uskutočňovanie spoločného dobra; a napokon spoluprácu politických spoločenstiev na svetovej úrovni, a to aj na poli ekonomickom.
26. Encyklika Pia XI. však vyniká predovšetkým dvoma základnými myšlienkami. Prvou myšlienkou je, že za najvyššie kritérium aktivít a ustanovizní ekonomického sveta nemožno brať ani záujem jednotlivcov alebo skupín, ani voľnú konkurenciu, ani ekonomickú nadvládu, ani národnú prestíž či moc, alebo ďalšie podobné kritériá. Treba naopak za najvyššie kritériá týchto činností a týchto ustanovizní pokladať sociálnu spravodlivosť a sociálnu lásku.
27. Druhou myšlienkou je, že sa treba pričiniť o vytvorenie právneho poriadku, vnútorného i medzinárodného, vybaveného sústavou stabilných ustanovizní tak verejných, ako i súkromných, inšpirovaného sociálnou spravodlivosťou, ktorému by sa podriadilo hospodárstvo, čo by uľahčilo hospodárskym činiteľom vykonávať svoju činnosť v súlade s požiadavkami spravodlivosti v rámci spoločného dobra.
Rozhlasové posolstvo na Turíce 1941
28. Avšak o definíciu a vývoj kresťanského sociálneho učenia sa nemálo pričinil aj Pius XII., náš predchodca blahej pamäti, ktorý 1. júna 1941, na slávnosť Turíc, predniesol rozhlasové posolstvo, "aby upriamil pozornosť katolíckeho sveta k výročiu, ktoré si zasluhuje byť zlatými písmenami vyryté na štítoch Cirkvi, k päťdesiatemu výročiu základnej sociálnej encykliky Leva XIII. Rerum novarum... a aby všemohúcemu Bohu vzdal pokornú vďaku za dar, ktorý... uštedril svetu touto encyklikou svojho námestníka na zemi, a tiež aby ho chválil za vánok obnovujúceho ducha, ktorý ňou, a odvtedy stále viac, vylial na celé ľudstvo".16
29. V tomto rozhlasovom posolstve veľký pápež vyžaduje pre Cirkev "neodopierateľnú právomoc posudzovať, či základy daného spoločenského usporiadania sú v súlade s nemenným poriadkom, ktorý Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ, vyjavil prostredníctvom prirodzeného práva a zjavenia".17 ďalej potvrdzuje stálu platnosť učenia encykliky Rerum novarum a jej nevyčerpateľnú plodnosť. Napokon využíva túto príležitosť, "aby dal ďalšie morálne smernice o troch základných hodnotách spoločenského a hospodárskeho života. Týmito tromi základnými hodnotami, ktoré sa vzájomne prelínajú, spájajú a pomáhajú si, sú: užívanie hmotných dobier, práca a rodina.18
30. Pokiaľ ide o užívanie hmotných dobier, náš predchodca tvrdí, že právo každého človeka na užívanie týchto dobier pre vlastnú obživu je v prednostnom vzťahu voči každému inému právu hospodárskej povahy, a teda aj voči právu na vlastníctvo. Isteže, dodáva náš predchodca, aj právo na vlastníctvo dobier je prirodzeným právom, avšak podľa objektívneho Bohom stanoveného poriadku právo na vlastníctvo musí byť upravené tak, aby neprekážalo naplneniu "neodvolateľnej požiadavky, aby dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých ľudí, boli rovnoprávne prístupné všetkým podľa zásad spravodlivosti a lásky."19
31. V súvislosti s prácou Pius XII. preberá myšlienku, ktorá sa objavila v encyklike Leva XIII., a potvrdzuje, že práca je zároveň povinnosťou i právom jednotlivých ľudí. V dôsledku toho prináleží v prvom rade im, aby si upravovali svoje vzájomné pracovné vzťahy. Jedine v tom prípade, keď zainteresovaní neplnia alebo nemôžu plniť túto svoju úlohu, "spadá do úlohy štátu zasiahnuť na poli prideľovania a rozdeľovania práce, podľa toho a v takej miere, akú si vyžaduje správne chápané všeobecné dobro".20
32. Pokiaľ ide o rodinu, tento pápež hlása, že súkromné vlastníctvo hmotných dobier treba pokladať aj za "životný priestor rodiny, totiž za primeraný prostriedok, zabezpečujúci pre otca rodiny zdravú slobodu, potrebnú na to, aby mohol plniť povinnosti, ktoré mu určil Stvoriteľ v oblasti telesného, duchovného a náboženského blaha rodiny".22
33. Toto predpokladá pre rodinu aj právo na emigráciu. V tejto veci náš predchodca zdôrazňuje, že ak štáty, rovnako tie, ktoré umožňujú emigrovať, ako i tie, ktoré prijímajú nových členov, sa pousilujú odstrániť všetko, čo "by mohlo prekážať vzniku a vzrastu opravdivej dôvery"22 medzi nimi, prinesie to obojstranný osoh. Takto spolu prispejú k rozvoju ľudského blaha a pokroku kultúry.
ďalšie zmeny
34. Situácia, zmenená už za čias spomienky, ktorú vykonal Pius XII., podstúpila počas týchto dvadsiatich rokov ďalšie prenikavé zmeny tak vo vnútri jednotlivých politických spoločenstiev, ako aj v ich vzájomných vzťahoch.
35. Na poli vedy, techniky a ekonómie: objavenie jadrovej energie, jej prvé uplatnenie na vojnové ciele a následne vzrastajúce využitie na civilné účely; neobmedzené možnosti, ktoré priniesla chémia v oblasti syntetických výrobkov; rozšírenie automatizácie v priemysle i vo verejných službách; modernizácia poľnohospodárstva; komunikácia takmer odstraňujúca vzdialenosti, zvlášť pôsobením rozhlasu a televízie; zvýšenie rýchlosti v doprave; začiatok dobývania medziplanetárnych priestorov.
36. Na sociálnom poli: rozvoj systémov sociálneho poistenia a v niektorých hospodársky rozvinutých politických spoločenstvách zavedenie systémov sociálnej starostlivosti; v odborových hnutiach sa formuje a prehlbuje povedomie zodpovednosti voči hlavným ekonomicko-sociálnym problémom; postupné zvyšovanie základného vzdelania; stále sa rozširujúci blahobyt; vzrastajúci sociálny dynamizmus a následné stieranie triednych rozdielov; záujem ľudí s priemerným vzdelaním o aktuálne svetové udalosti. Okrem toho zvýšená účinnosť ekonomických systémov vo vzrastajúcom počte politických spoločenstiev robí zjavnejšími nepomery medzi sektorom poľnohospodárstva na jednej strane a sektorom priemyslu a služieb na druhej strane; medzi oblasťami ekonomicky rozvinutejšími a ekonomicky menej rozvinutými v rámci jednotlivých politických spoločenstiev; a na svetovej úrovni ešte prenikavejší ekonomicko-sociálny nepomer medzi hospodársky pokročilejšími krajinami a krajinami hospodársky rozvojovými.
37. Na politickom poli: v mnohých politických spoločenstvách sa zvyšuje počet občanov rôznych spoločenských vrstiev, ktorí majú účasť na verejnom živote; rozširuje sa a prehlbuje činnosť verejnej moci v ekonomickej a sociálnej oblasti. K tomu ešte treba pridať, na medzinárodnej úrovni, zánik koloniálnych režimov a nadobúdanie politickej nezávislosti zo strany ázijských a afrických národov; rozmnožujú sa a utužujú vzťahy medzi národmi a prehlbuje sa ich vzájomná závislosť; vzniká a rozvíja sa stále bohatšia sieť organizácií svetových rozmerov, ktoré sa riadia nadnárodnými kritériami. Sú to organizácie s ekonomickými, sociálnymi, kultúrnymi i politickými cieľmi.
Dôvody pre novú encykliku
38. Preto cítime povinnosť udržiavať oheň tejto fakle, ktorú zažali naši veľkí predchodcovia, a vyzvať všetkých, aby z nej preberali podnet i zameranie na riešenie sociálnej otázky, vo forme primeranejšej našim časom.
Z tohto dôvodu, keď si slávnostne pripomíname encykliku Leva XIII., s radosťou využívame túto príležitosť, aby sme vyzdvihli a vysvetlili myšlienky učenia, ktoré už predniesli naši predchodcovia, a zároveň aby sme vyložili učenie Cirkvi ohľadom nových a dôležitejších problémov súčasnosti.

II.
VYSVETĽOVANIE A VÝVOJ UČENIA ENCYKLIKY RERUM NOVARUM
Osobná iniciatíva a zásah verejnej moci v ekonomickej oblasti
39. Predovšetkým si treba ujasniť, že hospodársky svet je výtvorom osobnej iniciatívy jednotlivých občanov, konajúcich samostatne alebo rôznym spôsobom združených na dosiahnutie spoločných záujmov.
40. Avšak z dôvodov, ktoré uviedli už naši predchodcovia, musí byť v tomto svete aktívne prítomná aj verejná moc, aby primeraným spôsobom podnecovala rozvoj výroby v záujme sociálneho pokroku pre dobro všetkých občanov.
Jej konanie, ktoré má charakter usmerňovania, podporovania, zastupovania a doplňovania, sa musí riadiť princípom subsidiarity, ktorý sformuloval Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno: "Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným spôsobom článkom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť."23
41. Je pravda, že dnešný rozvoj vedeckých poznatkov a výrobných techník ponúka verejnej moci väčšie konkrétne možnosti zmierňovania nerovnováhy medzi rozličnými výrobnými odvetviami, medzi rozličnými oblasťami v rámci politických spoločenstiev a medzi rozličnými krajinami na svetovej úrovni. Okrem toho umožňuje tlmiť výkyvy pri striedaní hospodárskych situácií a čeliť javom masovej nezamestnanosti s perspektívou pozitívnych výsledkov. Práve preto verejná moc, ktorá je zodpovedná za všeobecné dobro, musí pociťovať povinnosť vykonávať v hospodárskej oblasti mnohorakú činnosť, širšiu a organickejšiu, ako aj prispôsobiť sa tomuto cieľu vo svojich štruktúrach, kompetenciách, prostriedkoch a metódach.
42. Musí však stále byť zachovaná zásada, že prítomnosť štátu v hospodárskej oblasti, hoci je rozsiahla a prenikavá, nesmie sa vykonávať tak, aby stále väčšmi obmedzovala oblasť slobodnej osobnej iniciatívy jednotlivých občanov, ale, naopak, aby zabezpečila v tejto oblasti tú najväčšiu možnú ochranu základných osobných práv pre všetkých a pre každého. Medzi týmito právami treba zdôrazniť právo, ktoré majú jednotlivé osoby, aby boli a zostali za normálnych okolností prvými zodpovednými za vydržiavanie seba i svojej rodiny. Z toho vyplýva, že v hospodárskych systémoch treba umožniť a uľahčiť slobodný výkon výrobných činností.
43. Napokon samotný historický vývoj stále jasnejšie ukazuje, že nie je možné usporiadané a plodné spolunažívanie bez toho, že by na hospodárskom poli spolupôsobili tak jednotliví občania, ako i verejná moc. Musí to byť spolupôsobenie súčasné, svorne vykonávané, podľa rozdelenia, ktoré zodpovedá požiadavkám spoločného dobra v meniacich sa situáciách a ľudských osudoch.
44. Skúsenosť totiž učí, že tam, kde chýba osobná iniciatíva jednotlivcov, nastáva politická tyrania, ale aj úpadok tých hospodárskych oblastí, ktoré sú zamerané na výrobu predovšetkým celého radu takých spotrebných dobier a služieb, ktoré sa týkajú nielen materiálnych potrieb, ale aj požiadaviek ducha: dobier a služieb, ktoré osobitným spôsobom zamestnávajú tvorivú schopnosť jednotlivcov. A naopak, kde chýba alebo nesprávne sa uskutočňuje nutné dielo štátu, tam je nenapraviteľný neporiadok, vykorisťovanie slabých zo strany bezohľadných silnejších, ktorí prospievajú v každej krajine a v každom čase ako kúkoľ medzi pšenicou.

SOCIALIZÁCIA
Pôvod a rozsah javu
45. Jednou z typických čŕt, ktoré charakterizujú našu dobu, je socializácia chápaná ako postupné rozmnožovanie vzťahov v rámci spolunažívania spolu s rôznymi spôsobmi združeného života a činnosti, ako aj právna inštitucionalizácia. Tento fakt má svoje korene v rôznych historických činiteľoch, medzi ktorými treba spomenúť vedecko-technický pokrok, zvyšovanie výrobnej účinnosti a vyššiu životnú úroveň obyvateľstva.
46. Socializácia je zároveň odrazom i príčinou vzrastajúceho zásahu verejnej moci aj do tých najchúlostivejších oblastí, ako sú zdravotníctvo, vzdelávanie a výchova nových generácií, profesionálna orientácia, metódy podchytenia a znovuzačleňovania osôb s akýmkoľvek postihom. Je však aj ovocím a prejavom prirodzeného, priam nezadržateľného sklonu ľudských bytostí: sklonu združovať sa na dosiahnutie zámerov, ktoré presahujú možnosti a prostriedky, akými môžu disponovať jednotlivci. Tento sklon priniesol najmä v posledných desaťročiach široké spektrum skupín, hnutí, združení či inštitúcií, zameraných na ciele ekonomické, kultúrne, sociálne, športové, rekreačné, profesijné, politické, a to tak vo vnútri jednotlivých národných spoločenstiev, ako aj na svetovej úrovni.
Hodnotenie
47. Je zrejmé, že takto chápaná socializácia prináša mnohé výhody. Umožňuje uplatnenie mnohých práv osoby, najmä takzvaných ekonomicko-sociálnych, ako sú napríklad právo na nevyhnutné prostriedky na ľudské živobytie, na zdravotnú starostlivosť, na dôkladnejšie základné vzdelanie, na bývanie, na prácu, na primeraný odpočinok, na priliehavejšiu profesionálnu formáciu a na rekreáciu. Okrem toho prostredníctvom stále dokonalejšej organizácie moderných prostriedkov šírenia myšlienok - tlače, filmu, rozhlasu, televízie - sa umožňuje jednotlivcom zúčastňovať sa na udalostiach v svetovom meradle.
48. Zároveň však socializácia množí organizačné formy a robí právne usporiadanie medziľudských vzťahov v každej oblasti stále podrobnejším. V dôsledku toho zužuje pole slobody konania jednotlivcov. Prostriedky, ktoré používa, a metódy, ktoré sleduje, vytvárajú prostredia, v ktorých je pre každého ťažké zmýšľať nezávisle od vonkajších vplyvov, konať z vlastnej iniciatívy, prejavovať vlastnú zodpovednosť, uplatňovať a obohacovať svoju osobnosť. Treba z toho uzavrieť, že socializácia svojím rozširovaním a prehlbovaním nevyhnutne zredukuje ľudí na automaty? Je to otázka, na ktorú treba odpovedať záporne.
49. Socializáciu nemožno chápať ako výsledok prírodných síl, ktoré konajú deterministicky. Naopak, je - ako sme už poznamenali - výtvorom ľudí, rozumných bytostí, slobodných a prirodzene náklonných konať zodpovedne, aj keď vo svojom konaní musia uznávať a zachovávať zákony ekonomického vývoja a sociálneho pokroku a nemôžu sa celkom vymknúť spod tlaku okolia.
50. Preto sa nazdávame, že socializácia sa môže a musí uskutočňovať takým spôsobom, aby z nej plynuli výhody, ktoré prináša, a zároveň sa odvrátili alebo zmiernili jej negatívne dopady.
51. To si však vyžaduje, aby ľudia, ktorí zastávajú verejné funkcie, mali v sebe zdravé ponímanie spoločného dobra a podľa neho aj konali. Toto ponímanie sa konkretizuje v sústave sociálnych podmienok, ktoré ľuďom umožňujú a napomáhajú integrálny rozvoj ich osobnosti.
52. Okrem toho považujeme za nevyhnutné, aby medzičlánky a rozličné sociálne iniciatívy, v ktorých sa obzvlášť prejavuje a uskutočňuje socializácia, mali skutočnú autonómiu voči verejnej moci a sledovali svoje záujmy vo vzťahu vzájomnej lojálnej spolupráce, podriadiac sa spoločnému dobru. Ale nemenej nevyhnutné je aj to, aby tieto články mali formu i charakter pravých spoločenstiev, totiž aby sa v nich k jednotlivým členom pristupovalo ako k osobám a aby boli podnecovaní aktívne sa zapájať do ich života.
53. Vo vývoji organizačných foriem súčasnej spoločnosti poriadok sa uskutočňuje stále viac prostredníctvom obnovenej rovnováhy medzi požiadavkou autonómnej a činorodej spolupráce medzi všetkými jednotlivcami i skupinami a včasnej koordinácie a usmernenia zo strany politickej moci.
54. Ak sa socializácia uskutočňuje v rámci mravného poriadku podľa uvedených smerníc, neprináša nevyhnutne nebezpečenstvo zaťaženia jednotlivcov, ale, naopak, umožňuje a napomáha ich uplatnenie a rozvinutie schopností každej osoby. Okrem toho vedie i k organickému preusporiadaniu spolunažívania, ktoré náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno24 predkladal a obhajoval ako neodmysliteľný predpoklad naplnenia požiadaviek sociálnej spravodlivosti.

ODMENA ZA PRÁCU
55. Naša duša je zachvátená hlbokým žiaľom pri pohľade na nevýslovne smutné divadlo, keď premnohým robotníkom v početných krajinách, ba celých svetadieloch sa vypláca zárobok, ktorý núti ich samých a aj ich rodiny žiť v podmienkach nedôstojných človeka. Bezpochyby je to zavinené aj tým, že v týchto krajinách a v týchto svetadieloch je proces industrializácie len v začiatku alebo ešte v nedostatočne rozvinutej fáze.
Zásady spravodlivosti a rovnoprávnosti
56. Avšak v niektorých z týchto krajín s krajnou biedou mnohých ľudí krikľavo a výrazne kontrastuje hojnosť a bezhraničný luxus hŕstky privilegovaných. V iných krajinách zasa je súčasná generácia nútená trpieť neľudské strádanie, aby sa zvýšila produktivita národného hospodárstva v takom tempe, že to presahuje medze únosnosti spravodlivosti a ľudskosti. Napokon v ďalších krajinách sa veľká časť príjmov odoberá na uplatnenie alebo udržanie nesprávne pochopenej národnej prestíže alebo sa vynakladajú obrovské prostriedky na zbrojenie.
57. Okrem toho v hospodársky rozvinutých krajinách sa nezriedka stáva, že zatiaľ čo sa prideľujú mzdy vysoké alebo i veľmi vysoké za málo namáhavú prácu, ktorej hodnota je diskutabilná, usilovná a užitočná práca celých kategórií čestných a pracovitých občanov je odmeňovaná veľmi slabo, nedostatočne, alebo v každom prípade neprimerane vzhľadom na prínos pre dobro spoločenstva, respektíve na zisk príslušných podnikov alebo všeobecný zisk národného hospodárstva.
58. Považujeme preto za svoju povinnosť znovu vyhlásiť, že odmena za prácu, tak ako nemôže byť celkom ponechaná trhovým zákonom, takisto nemôže byť svojvoľne stanovená. Musí byť naopak určovaná podľa spravodlivosti a rovnoprávnosti. To si vyžaduje, aby robotníci dostávali mzdu, ktorá im umožní skutočne ľudskú životnú úroveň, a aby mohli dôstojne niesť svoju rodinnú zodpovednosť. Vyžaduje si to však tiež, aby pri určovaní mzdy sa prihliadalo na skutočný prínos robotníka do výroby a na hospodársky stav podnikov; ďalej na požiadavky všeobecného dobra príslušných politických spoločenstiev, zvlášť pokiaľ ide o odraz na všeobecnom zapojení pracovných síl celej krajiny, ako aj na požiadavky všeobecného spoločného dobra, totiž medzinárodných spoločenstiev rôzneho charakteru a rozsahu.
59. Je zrejmé, že vyššie uvedené kritériá platia vždy a všade; avšak miera, v akej ich treba aplikovať na konkrétne prípady, môže byť určená jedine s ohľadom na disponibilné bohatstvo. Toto bohatstvo sa môže líšiť vo svojej kvalite i kvantite a skutočne sa aj líši medzi jednotlivými krajinami, respektíve i v rámci krajín podlieha časovým premenám.
Proces zbližovania medzi hospodárskym a sociálnym rozvojom
60. Národné hospodárstvo jednotlivých krajín sa rýchlo rozvíja, zvlášť intenzívne v tomto povojnovom období. Preto pokladáme za vhodné upriamiť pozornosť na základný princíp, že totiž hospodársky rozvoj má primerane sprevádzať aj rozvoj sociálny, aby zo vzrastu produktivity mali úžitok všetky občianske vrstvy. Treba bedlivo dohliadať a efektívne sa pričiňovať o to, aby sa nezväčšovala ekonomicko-sociálna nerovnováha, ale aby sa, pokiaľ možno, zmierňovala.
61. Ako poznamenáva náš predchodca Pius XII., "aj národné hospodárstvo, ako je ovocím ľudí, ktorí pracujú spojení v štátnom spoločenstve, takisto nesleduje iné ciele, než neprestajne zabezpečovať materiálne podmienky, v ktorých by sa mohol plne rozvíjať individuálny život občanov. Tam, kde sa toto trvale dosiahne, národ bude skutočne ekonomicky bohatý, pretože všeobecný blahobyt a následne osobné právo všetkých užívať pozemské dobrá sa takto uskutočňujú v súlade so zámermi Stvoriteľa."25 Z toho vyplýva, že ekonomické bohatstvo národa nie je dané len súhrnnou hojnosťou dobier, ale aj ešte viac ich reálnym a účinným prerozdelením podľa spravodlivosti, aby sa zaručil osobný rozvoj členov spoločnosti, čo je pravým cieľom národného hospodárstva.
62. Nemôžeme tu nespomenúť ten fakt, že dnes v mnohých hospodárstvach stredné a veľké podniky uskutočňujú nezriedka rýchly a obrovský výrobný rozmach prostredníctvom samofinancovania. Nazdávame sa, že v týchto prípadoch môžeme tvrdiť, že robotníkom má byť zo strany podnikov, v ktorých pracujú, uznaný nárok na úver, zvlášť ak platy, ktoré sú im vyplácané, nepresahujú minimálnu mzdu.
63. V tejto veci treba pripomenúť aj zásadu, ktorú vyslovil náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno: "Je preto celkom nesprávne pripisovať buď jedine kapitálu, alebo jedine práci to, čo sa dosahuje spoločným pričinením jedného i druhého; a je celkom nespravodlivé, ak jedno si privlastňuje výsledok činnosti, a popiera účinok druhého."26
64. Naznačenej požiadavke spravodlivosti možno vyhovieť viacerými spôsobmi, ktoré ponúka skúsenosť. Jedným z nich, ktorý patrí medzi najželateľnejšie, je postarať sa, aby robotníci mohli v primeranej forme a miere dosiahnuť určitú účasť na vlastníctve svojich podnikov, keďže dnes ešte viac než za čias nášho predchodcu "je nevyhnutné zo všetkých síl zabezpečiť, aby sa v budúcnosti nadobudnutý kapitál zhromažďoval jedine rovnomerným podielom medzi bohatými a s istou dávkou veľkodušnosti sa rozdeľoval medzi zamestnancov".27
65. Musíme však aj pripomenúť, že vyrovnanie medzi odmenou za prácu a ziskom treba uskutočňovať v súlade s požiadavkami spoločného dobra tak vlastného politického spoločenstva, ako aj celej ľudskej rodiny.
66. Na národnej úrovni treba brať do úvahy tieto požiadavky spoločného dobra: dať zamestnanie čím väčšiemu počtu pracujúcich; zabraňovať vytváraniu privilegovaných kategórií, a to aj medzi pracujúcimi; zachovať správny pomer medzi mzdami a cenami a sprístupniť dobrá a služby čo najväčšiemu počtu občanov; odstrániť alebo zmierniť nerovnováhu medzi odvetviami poľnohospodárstva, priemyslu a služieb; zabezpečovať rovnováhu medzi ekonomickým rozmachom a rozvojom základných verejných služieb; výrobné štruktúry zladiť, pokiaľ je to len možné, s pokrokom vedy a techniky; prispôsobiť zvyšovanie životnej úrovne súčasnej generácie cieľu pripraviť lepšiu budúcnosť nasledujúcim generáciám.
67. Na svetovej úrovni sú zas tieto požiadavky spoločného dobra: zabrániť každej forme nekalej konkurencie medzi jednotlivými krajinami; plodnými dohodami napomáhať spoluprácu medzi národnými hospodárstvami; podieľať sa na ekonomickom rozvoji politických spoločenstiev, ktoré sú ekonomicky menej rozvinuté.
68. Je zrejmé, že naznačené požiadavky spoločného dobra, tak na národnej ako i na svetovej úrovni, treba brať do úvahy aj pri určovaní výšky príjmu pre vedúcich pracovníkov podniku vo forme zisku a pre poskytovateľov kapitálu vo forme úrokov alebo dividend.

POŹIADAVKY SPRAVODLIVOSTI V OBLASTI VÝROBNÝCH ŠTRUKTÚR
Štruktúry v súlade s ľudskou dôstojnosťou
69. Spravodlivosť treba zachovávať nielen pri rozdeľovaní bohatstva, ale aj v oblasti štruktúr podnikov, v ktorých sa vykonáva výrobná činnosť. Človek má totiž vrodenú požiadavku, aby pri výkone svojej činnosti mal možnosť uplatniť svoju vlastnú zodpovednosť a zdokonaľovať sa.
70. Ak teda štruktúry, fungovanie, prostredie istého hospodárskeho systému sú také, že spôsobujú ujmu ľudskej dôstojnosti tých, ktorí v ňom vykonávajú svoju činnosť, alebo v nich systematicky otupujú zmysel pre zodpovednosť, alebo vytvárajú prekážky, aby sa akýmkoľvek spôsobom mohla prejaviť ich osobná iniciatíva, takýto hospodársky systém je nespravodlivý, aj keby teoreticky v ňom vyprodukované bohatstvo bolo veľké a rozdeľované podľa kritérií spravodlivosti a rovnoprávnosti.
Potvrdenie smernice
71. Nie je možné do podrobností určiť štruktúry ekonomického systému, ktorý by najlepšie zodpovedal dôstojnosti ľudí a najvhodnejšie v nich rozvíjal zmysel pre zodpovednosť. Pius XII. vhodne naznačuje túto smernicu: "Malé a stredné podniky v poľnohospodárstve, v umení a remeslách, v obchode a v priemysle, musia byť zabezpečené a napomáhané tak, že výhody veľkých podnikov im zaisťujú kooperatívne združenia; kým vo veľkých podnikoch musí byť ponúknutá možnosť zmierňovať pracovnú dohodu spoločenskou dohodou."28
Remeselnícke a družstevné podnikanie
72. Je nutné zachovať a napomáhať, v súlade so spoločným dobrom a v rámci technických možností, remeselnícke podnikanie, poľnohospodárske podnikanie v rodinných rozmeroch a tiež družstevné podnikanie, a to aj ako spojenie oboch predošlých.
73. K poľnohospodárskemu podnikaniu v rodinných rozmeroch sa vrátime nižšie. Tu považujeme za užitočné zdôrazniť niektoré veci v súvislosti s remeselníckym a družstevným podnikaním.
74. Predovšetkým treba zdôrazniť, že tieto dva druhy podnikania, aby si udržali životaschopnosť, sa musia ustavične prispôsobovať vo svojich štruktúrach, vo fungovaní a vo výrobe stále novým situáciám, ktoré su dané pokrokom vedy a techniky a tiež meniacimi sa požiadavkami a záujmami spotrebiteľov. Toto prispôsobovanie musia na prvom mieste uskutočňovať samotní remeselníci a družstevníci.
75. Za týmto účelom je nevyhnutné, aby sa jedným i druhým dostalo dobrej prípravy tak po stránke technickej, ako i ľudskej a aby boli profesijne organizovaní. Rovnako je neodmysliteľné, aby sa uplatňovala primeraná hospodárska politika, najmä pokiaľ ide o vzdelávanie, daňové zaťaženie, úvery a sociálne poistenie.
76. Napokon opatrenia verejnej moci v prospech remeselníkov a členov družstiev majú svoje odôvodnenie aj v tom, že tieto kategórie sú nositeľmi rýdzich ľudských hodnôt a prispievajú k pokroku civilizácie.
77. Z týchto dôvodov s otcovským srdcom povzbudzujeme svojich drahých synov a dcéry, remeselníkov a družstevníkov, roztrúsených po celom svete, aby si uvedomili šľachetnosť svojho povolania a svoj nemalý podiel na tom, aby sa v národných spoločenstvách zachoval živý zmysel pre zodpovednosť a duch spolupráce a aby sa zachovala túžba po jemnej a originálnej práci.
Aktívna účasť pracujúcich v stredných a veľkých podnikoch
78. Okrem toho, pokračujúc v línii naznačenej našimi predchodcami, aj my považujeme za oprávnené úsilie pracujúcich o aktívnu účasť na živote podnikov, v ktorých sú zapojení svojou prácou. Nie je možné predurčovať spôsoby a mieru tejto účasti, nakoľko závisí od konkrétnej situácie, v ktorej sa nachádza každý podnik; t. j. od situácie, ktorá sa mení od podniku k podniku a aj v rámci toho istého podniku podlieha často rýchlym a podstatným zmenám. Pokladáme však za užitočné upriamiť pozornosť na to, že problém aktívnej účasti pracujúcich stále existuje či už v súkromných alebo štátnych podnikoch a v každom prípade treba smerovať k tomu, aby sa podnik stal spoločenstvom osôb vo svojich vzťahoch, vo funkciách a v postavení všetkých svojich zamestnancov.
79. To si vyžaduje, aby vzťahy medzi podnikateľmi a vedením na jednej strane a zamestnancami na druhej strane boli charakterizované ohľaduplnosťou, úctou, porozumením, čestnou a aktívnou spoluprácou a zasadením sa za spoločné dielo. Taktiež aby prácu chápali a prežívali všetci členovia podniku nielen ako zdroj zisku, ale aj ako plnenie povinnosti a preukazovanie služby. To však predpokladá, aby aj pracujúci mohli prejaviť svoj názor a priniesť svoj podiel pre účinné fungovanie podniku a jeho rozvoj. Ako poznamenal náš predchodca Pius XII., "ekonomická a spoločenská funkcia, ktorú každý človek túži plniť, si vyžaduje, aby výkon práce žiadneho človeka nebol úplne podriadený vôli iných".29 Ľudské chápanie podniku musí bezpochyby zachovávať autoritu a účinnosť jednotného vedenia, avšak nemôže znížiť svojich každodenných spolupracovníkov na úroveň obyčajných mlčiacich vykonávateľov, bez akejkoľvek možnosti uplatniť svoje skúsenosti, úplne pasívnych voči rozhodnutiam, ktoré usmerňujú ich činnosť.
80. Treba napokon zdôrazniť, že výkon zodpovednosti zo strany pracujúcich vo výrobných organizáciách nielenže zodpovedá oprávneným požiadavkám vpísaným do ľudskej prirodzenosti, ale je aj v súlade s historickým vývojom na poli ekonomickom, sociálnom a politickom.
81. Źiaľ, ako sme už naznačili a ako širšie uvedieme ďalej, nemálo je takých ekonomicko-sociálnych nezrovnalostí, ktoré v našich časoch urážajú spravodlivosť a ľudskosť, a okrem toho hlboké omyly zasahujú činnosť, ciele, štruktúry i fungovanie ekonomického sveta. Je však neodškriepiteľným faktom, že výrobné systémy sa dnes z podnetu vedecko-technického rozvoja modernizujú a stávajú účinnejšími omnoho vyššou rýchlosťou než v minulosti. To požaduje od pracujúcich vyššie profesionálne schopnosti a kvalifikáciu.
82. Zároveň a v dôsledku toho sa im dostávajú k dispozícii dokonalejšie prostriedky a viac času na odbornú prípravu či dopĺňanie vedomostí, na ich kultúru, ako i na mravnú a náboženskú formáciu. Ukazuje sa tiež možnosť predĺžiť roky základnej školskej dochádzky a profesionálnej formácie nových generácií.
83. Týmto spôsobom sa vytvára ľudské prostredie, ktoré pomáha robotníckej triede prijať väčšiu zodpovednosť aj v rámci podnikov. A politické spoločenstvá majú stále väčší záujem o to, aby všetci občania sa cítili zodpovednými za uskutočňovanie spoločného dobra vo všetkých oblastiach spolunažívania.
Prítomnosť pracujúcich na všetkých úrovniach
84. V našich časoch sme svedkami rozsiahleho rozvoja asociačného hnutia pracujúcich a jeho všeobecného uznania v právnych poriadkoch rôznych krajín i na medzinárodnej úrovni; jeho špecifickým cieľom je spolupráca predovšetkým prostredníctvom kolektívnej dohody. Nemôžeme však neprízvukovať, že je vhodné, ba nevyhnutné, aby bolo možné počuť a počúvať hlas pracujúcich aj za hranicami jednotlivých výrobných organizmov a na všetkých úrovniach.
85. Dôvod spočíva v tom, že jednotlivé výrobné organizmy, nech sú ich rozmery akokoľvek rozsiahle a ich výkonnosť vysoká a dôležitá, predsa sú životne zabudované do hospodársko-sociálneho kontextu svojich politických spoločenstiev a ním aj podmieňované.
86. Avšak rozhodnutia, ktoré najviac zasahujú do tohto kontextu, nie sú uskutočňované vo vnútri jednotlivých výrobných organizmov; naopak, toto rozhodovanie vykonáva verejná moc a ustanovizne, ktoré pôsobia na celosvetovej, oblastnej alebo národnej úrovni či už hospodárskeho, alebo výrobného rázu. Práve tu sa ukazuje vhodnosť, ba nevyhnutnosť, aby v týchto orgánoch a ustanovizniach okrem poskytovateľov kapitálu, respektíve tých, ktorí zastupujú ich záujmy, boli prítomní aj pracujúci, respektíve tí, ktorí obhajujú ich práva, požiadavky a túžby.
87. S láskou na ne myslíme a otcovsky povzbudzujeme kresťansky orientované profesijné združenia a odborové hnutia, prítomné a pôsobiace vo viacerých svetadieloch, ktoré uprostred mnohých ťažkostí dokázali pracovať a stále pracujú v záujme oprávnených záujmov robotníckej triedy a za jej hmotné i mravné povznesenie tak v rámci jednotlivých politických spoločenstiev, ako i na svetovej úrovni.
88. S uspokojením považujeme za nutné zdôrazniť, že ich dielo treba hodnotiť nielen na základe priamych bezprostredných ľahko konštatovateľných výsledkov, ale taktiež vzhľadom na jeho odraz v celom svete práce, v ktorom rozširuje správne usmerňujúce myšlienky a prináša podnet na obnovu v kresťanskom zmysle.
89. Domnievame sa, že za takéto treba pokladať aj dielo, ktoré v kresťanskom duchu konajú naši milovaní synovia v iných profesijných združeniach a odborových hnutiach, inšpirovaných zásadami spolunažívania a uznávajúcich slobodu svedomia.
90. A sme šťastní, že môžeme vysloviť svoje srdečné ocenenie aj Medzinárodnej organizácii práce (Organisation Internationale du Travail), ktorá už desaťročia účinne a cenne prispieva k ustanoveniu hospodársko-sociálneho poriadku na svete, preniknutého spravodlivosťou a ľudskosťou, v ktorom pracujúci nachádzajú svoje uplatnenie aj oprávnené požiadavky.

SÚKROMNÉ VLASTNÍCTVO
Zmenené pomery
91. V týchto posledných desaťročiach, ako je známe, oddelenie vlastníctva výrobných prostriedkov od riadiacej zodpovednosti sa v tých najväčších ekonomických organizmoch stále zväčšuje. Vieme, že to vytvára vážne problémy pre kontrolu zo strany verejnej moci na zabezpečenie toho, aby ciele, ktoré sledujú vedúci predstavitelia veľkých podnikov, najmä tých, čo majú najväčší vplyv na hospodársky život politického spoločenstva, neboli v rozpore s požiadavkami spoločného dobra. Skúsenosť ukazuje, že tieto problémy vznikajú takisto vtedy, keď kapitál, ktorý tieto veľké podniky živí, je vlastníctvom súkromných občanov, ako aj keď je vlastníctvom verejnoprávnych ustanovizní.
92. Aj to je pravda, že je dnes nemálo občanov, ba ich počet stále rastie, ktorí vďaka svojmu príslušenstvu k rôznym poistným systémom alebo systémom sociálnej starostlivosti hľadia spokojne do budúcnosti. Táto spokojnosť sa kedysi zakladala na vlastníctve, i keď len skromnom.
93. Napokon si treba všimnúť, že dnes viac než po vlastníctve dobier ľudia túžia po vlastníctve odborných schopností; a väčšiu dôveru požívajú zisky, ktoré majú pôvod v práci alebo v právach založených na práci, než zisky, ktoré majú pôvod v kapitáli alebo v právach založených na kapitáli.
94. Toto je vlastne v súlade s prvotnou povahou práce, totiž že je bezprostredným prejavom osoby voči kapitálu, ktorý má vo svojej podstate povahu nástroja. Preto to treba pokladať za krok vpred v napredovaní ľudskej civilizácie.
95. Naznačené aspekty, ktoré predstavuje hospodársky svet, určite prispeli k rozšíreniu pochybnosti, či azda dnes zanikol alebo stratil na dôležitosti princíp ekonomicko-sociálneho poriadku, ktorý vždy učili naši predchodcovia, totiž princíp prirodzeného práva na súkromné vlastníctvo dobier, a to aj výrobných.
Potvrdenie práva na vlastníctvo
96. Táto pochybnosť nemá opodstatnenie. Právo aj na vlastníctvo výrobných dobier má trvalú platnosť práve preto, lebo je to prirodzené právo, založené na ontologickom a finalistickom prvenstve jednotlivých ľudí voči spoločnosti. Veď by bolo márne dovolávať sa slobodnej iniciatívy na hospodárskom poli, ak by tejto iniciatíve nebolo umožnené voľne nakladať s nevyhnutnými prostriedkami na jej uplatnenie. Okrem toho dejiny a skúsenosť potvrdzujú, že v politických zriadeniach, ktoré neuznávajú súkromné vlastníctvo aj výrobných dobier, sú udúšané alebo potláčané základné prejavy slobody; je teda oprávnené vyvodiť, že tieto prejavy nachádzajú v onom práve svoju záruku a podporu.
97. Tu nachádza svoje vysvetlenie aj fakt, že sociálno-politické hnutia, ktoré si kladú za cieľ v rámci spolunažívania zlúčiť spravodlivosť so slobodou, hoci ešte včera sa stavali jednoznačne na odpor voči právu na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, dnes, keď lepšie chápu sociálnu skutočnosť, naprávajú svoj názor a voči tomuto právu zastávajú zásadne kladný postoj.
98. V tejto veci berieme za svoje slová nášho predchodcu Pia XII.: "Bránením zásady súkromného vlastníctva Cirkev sleduje vznešený mravno-spoločenský cieľ. Nemá v úmysle jednoducho brániť súčasný stav vecí, ako keby v ňom videla vyjadrenie Božej vôle, ani z princípu chrániť boháčov a plutokratov proti chudobným a nemajetným... Cirkev sleduje skôr to, aby ustanovizeň súkromného vlastníctva bola taká, aká má byť podľa plánov Božej múdrosti a ustanovení prirodzeného poriadku."30 Čiže aby súkromné vlastníctvo bolo zárukou osobnej slobody a zároveň nenahraditeľným prvkom spoločenského poriadku.
99. Okrem toho, ako sme už uviedli, dnes národné hospodárstvo mnohých politických spoločenstiev rýchlo zvyšuje svoju výrobnú účinnosť. Ibaže, ako sme videli, pri raste zisku si spravodlivosť a rovnoprávnosť vyžadujú, aby sa v hraniciach daných spoločným dobrom dvíhala aj výška miezd. To umožní pracujúcim ľahšie sporiť, a tak aj vytvoriť si určitý majetok. Je teda nepochopiteľné, ako môže niekto popierať prirodzený charakter práva, ktoré nachádza svoj hlavný zdroj a stáleho živiteľa v plodnosti práce; práva, ktoré predstavuje primeraný prostriedok na uplatnenie ľudskej osoby a na výkon zodpovednosti na všetkých poliach; práva, ktoré je prvkom stálosti a spokojnosti pre rodinný život a pre pokojný a usporiadaný rozvoj spolunažívania.
Efektívne rozšírenie
100. Nestačí potvrdiť prirodzený charakter práva aj na vlastníctvo výrobných dobier; treba neustále nástojiť na jeho efektívnom rozšírení medzi všetkými spoločenskými triedami.
101. Ako sa vyjadril náš predchodca Pius XII., dôstojnosť ľudskej osoby si vyžaduje "za normálnych okolností ako prirodzený základ pre svoje uplatnenie právo na užívanie pozemských dobier, ktorému zodpovedá základná povinnosť umožniť súkromné vlastníctvo podľa možností všetkým".31 Zároveň medzi požiadavky, ktoré vyplývajú z mravnej ušľachtilosti práce, patrí aj "zachovanie a zdokonalenie spoločenského poriadku, ktoré umožní isté, aj keď skromné vlastníctvo pre všetky vrstvy spoločnosti".32
102. O to viac sa vlastníctvo musí rozširovať a obhajovať v našich časoch, keď, ako sme ukázali, ekonomické systémy stále väčšieho počtu politických spoločenstiev nastúpili cestu rýchleho rozvoja. A tak s využitím rôznych technických postupov, ktoré sa ukazujú účinnými, nebude ťažké podnietiť iniciatívy za uplatňovanie takej hospodárskej politiky, ktorá by napomáhala a umožňovala väčšie rozšírenie súkromného vlastníctva spotrebných dobier trvalej hodnoty, bytov, pozemkov, zariadení remeselníckych dielní a podnikov rodinného poľnohospodárstva, akcií v stredných a veľkých podnikoch, ako sa o to už úspešne pokúšajú v niektorých hospodársky rozvinutých a sociálne vyspelých politických spoločenstvách.
Verejné vlastníctvo
103. To, čo sme vyššie uviedli, samozrejme, nevylučuje, aby aj štát a ďalšie verejné inštitúcie vlastnili výrobné prostriedky, zvlášť keď "so sebou prinášajú takú ekonomickú prevahu, akú nemožno ponechať v rukách súkromných občanov bez ohrozenia spoločného dobra".33
104. V modernom období možno sledovať sklon k postupnému rozširovaniu vlastníctva, ktoré prináleží štátu a iným verejnoprávnym ustanovizniam. Tento fakt nachádza svoje vysvetlenie v stále širších funkciách, ktoré spoločné dobro kladie na verejnú moc. Avšak aj v tejto veci treba sledovať princíp subsidiarity, ako sme ho vyššie uviedli. A tak štát i ostatné verejnoprávne ustanovizne môžu rozširovať svoje vlastníctvo jedine vtedy, ak si to vyžadujú dôvody zjavnej a skutočnej nutnosti pre spoločné dobro, a nie s cieľom obmedziť či dokonca odstrániť súkromné vlastníctvo.
105. A netreba ani zabúdať, že iniciatívy hospodárskeho rázu zo strany štátu a iných verejnoprávnych ustanovizní treba zveriť osobám, v ktorých sa spája osvedčená skúsenosť, príkladná bezúhonnosť a živý zmysel pre zodpovednosť voči vlasti. Okrem toho ich konanie musí byť podrobované pozornej a neustálej kontrole aj preto, aby sa predišlo vytváraniu centier ekonomickej moci v lone samotnej štátnej organizácie na ujmu jej vlastnému poslaniu, totiž dobru spoločenstva.
Sociálne poslanie
106. ďalším bodom učenia, ktoré naši predchodcovia stále predkladali, je fakt, že právo na súkromné vlastníctvo má v sebe vpísané sociálne poslanie.
107. Na úrovni stvorenia sú totiž všetky dobrá zeme zamerané na dôstojné živobytie ľudí, ako múdro učí náš predchodca Lev XIII. v encyklike Rerum novarum: "Ktokoľvek dostal od Božej štedrosti väčšie množstvo darov, či už vonkajších a telesných, alebo duchovných, dostal ich na to, aby si nimi slúžil pre vlastné zdokonalenie a zároveň ako služobník Božej prozreteľnosti na úžitok druhým: Kto teda má nadanie, nech dbá o to, aby nemlčal; kto má množstvo vecí, nech si dáva pozor, aby pri vykonávaní milosrdenstva nemal príliš tvrdú ruku; kto má životné umenie, nech sa o jeho užívanie a osoh z neho podelí s blížnymi."34
108. Dnes tak štát, ako aj verejnoprávne ustanovizne rozšírili a naďalej rozširujú pole svojej prítomnosti a pôsobnosti. To však nič neuberá na požiadavke sociálneho poslania súkromného vlastníctva, ako sa niektorí mylne domnievajú; toto poslanie vyplýva totiž zo samotnej prirodzenosti práva na vlastníctvo. Okrem toho existuje celá škála bolestivých situácií a chúlostivých, no zároveň naliehavých potrieb, ktoré oficiálne formy verejnej činnosti nemôžu obsiahnuť, alebo ktoré v žiadnom prípade nie sú schopné uspokojiť. A tak vždy ostáva otvorené široké pole pre ľudský súcit a kresťanskú lásku jednotlivcov. Napokon treba aj pripomenúť, že na zveľadenie duchovných hodnôt sú často plodnejšie mnohoraké iniciatívy jednotlivcov alebo skupín než činnosť verejnej moci.
109. Radi by sme tu pripomenuli, že aj v evanjeliu je právo na vlastníctvo uznávané ako oprávnené. Avšak božský Učiteľ zároveň často adresuje bohatým naliehavé výzvy, aby svoje hmotné dobrá rozdali chudobným, a tak ich premenili na dobrá duchovné: dobrá, ktoré zlodej neukradne a moľ ani hrdza nezničí a ktoré sa nájdu zhromaždené vo večných sýpkach nebeského Otca: "Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú."35 A Pán bude vzťahovať na seba každý uskutočnený či odmietnutý prejav lásky voči núdznym: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."36

III.
NOVÉ ASPEKTY SOCIÁLNEJ OTÁZKY
110. Historický vývoj stále zreteľnejšie ukazuje, že požiadavky spravodlivosti a rovnoprávnosti sa netýkajú len vzťahov medzi pracujúcimi a podnikateľmi či vedením podnikov, ale rovnako sa týkajú aj vzťahov medzi rozličnými hospodárskymi odvetviami a medzi ekonomicky rozvinutejšími a menej rozvinutými oblasťami v rámci jednotlivých politických spoločenstiev; a na svetovej úrovni aj vzťahov medzi krajinami na rozličnom stupni ekonomicko-sociálneho rozvoja.

POŹIADAVKY SPRAVODLIVOSTI
VO VZŤAHOCH MEDZI VÝROBNÝMI ODVETVIAMI
Poľnohospodárstvo - úpadkové odvetvie
111. Nezdá sa, že by vo svetovom meradle v absolútnych hodnotách klesol počet vidieckeho roľníckeho obyvateľstva; neodškriepiteľné je však sťahovanie sa vidieckeho obyvateľstva do veľkomiest a mestských centier. Toto sťahovanie možno sledovať takmer vo všetkých krajinách a občas nadobúda masové rozmery, čo vytvára zložité a ťažko riešiteľné ľudské problémy.
112. Vieme, že postupne, ako sa ekonomika rozvíja, znižuje sa počet pracovných síl zamestnaných v poľnohospodárstve, kým percentuálne rastie počet pracovných síl zamestnaných v priemysle a v oblasti služieb. Domnievame sa však, že odliv ľudí z oblasti poľnohospodárstva do iných výrobných odvetví je zapríčinený, okrem objektívnych dôvodov ekonomického rozvoja, aj rôznorodými faktormi, medzi ktorými treba spomenúť úzkostlivé úsilie vymaniť sa z prostredia považovaného za uzatvorené a neperspektívne; ďalej túžbu po novotách a po dobrodružstve, ktorá ovláda súčasnú generáciu; príťažlivosť rýchleho zbohatnutia; vidinu života vo väčšej slobode s využitím prostriedkov a uľahčení, ktoré ponúka prostredie veľkomiest a mestských centier. Avšak považujeme za nepochybné aj to, že toto sťahovanie nachádza jeden zo svojich dôvodov v skutočnosti, že odvetvie poľnohospodárstva je takmer všade odvetvím úpadkovým, či už pokiaľ ide o index produktivity pracovných síl, alebo pokiaľ ide o životnú úroveň poľnohospodárskeho obyvateľstva.
113. Takže základný problém, ktorý sa kladie takmer vo všetkých politických spoločenstvách, je tento: ako sa pričiniť o zmiernenie nerovnováhy v produktívnej účinnosti medzi odvetvím poľnohospodárstva na jednej strane a odvetviami priemyslu a služieb na druhej strane, aby životná úroveň vidieckeho roľníckeho obyvateľstva sa čo možno najmenej líšila od životnej úrovne občanov miest, ktorí sú zamestnaní v priemysle a v službách; a napokon aby tí, čo obrábajú zem, necítili komplex menejcennosti, ale boli, naopak, presvedčení, že aj na poľnohospodárskom vidieku môžu prostredníctvom svojej práce uplatniť a rozvinúť svoju osobnosť a s dôverou hľadieť do budúcnosti.
114. Zdá sa nám teda vhodné uviesť niektoré smernice, ktoré môžu prispieť k vyriešeniu tohto problému, smernice, ktoré podľa nášho názoru majú svoju platnosť v akýchkoľvek historických pomeroch, samozrejme, pod podmienkou, že sú uplatnené takým spôsobom a do takej miery, ako to okolnosti umožňujú, odporúčajú alebo vyžadujú.
Prispôsobenie základných verejných služieb
115. Predovšetkým je nevyhnutné, aby sa zvlášť verejná moc pričinila o primeraný rozvoj základných verejných služieb na poľnohospodárskom vidieku: ciest, dopravy, komunikačných prostriedkov, pitnej vody, bytov, lekárskej starostlivosti, základného i technicko-odborného vzdelania, vhodných podmienok pre náboženský život, rekreačných prostriedkov, ako aj o zabezpečenie tých výrobkov, ktoré umožnia vidieckemu domu moderné zariadenie a funkčnosť. Kým tieto služby, ktoré sú dnes základnými prvkami dôstojnej životnej úrovne, vo vidieckom poľnohospodárskom prostredí chýbajú, hospodársky rozvoj a sociálny pokrok sú tu takmer nemožné, alebo postupujú veľmi pomaly. To má za následok, že odliv ľudí z vidieka je priam nezadržateľný a ťažko kontrolovateľný.
Postupný a harmonický rozvoj hospodárskeho systému
116. Okrem toho je žiadúce, aby hospodársky rozvoj politických spoločenstiev napredoval postupným spôsobom a v harmonickom pomere medzi všetkými výrobnými odvetviami; treba teda, aby boli v poľnohospodárstve uskutočnené inovácie, ktoré sa týkajú výrobných techník, výberu kultúr a štruktúr hospodárstiev, ktoré ekonomický systém, chápaný vo svojom celku, umožňuje alebo podporuje; a aby boli uskutočnené, pokiaľ je to len možné, úmerne s vývojom priemyslu a služieb.
117. Poľnohospodárstvo by tak spotrebovalo väčšie množstvo priemyselných dobier a požadovalo kvalifikovanejšie služby; na druhej strane by ponúklo ďalším dvom odvetviam a celému spoločenstvu výrobky, ktoré v kvalite i kvantite lepšie zodpovedajú požiadavkám spotreby. To by prispelo k stabilizácii kúpnej hodnoty meny, čo by bol kladný prínos k usporiadanému rozvoju celého ekonomického systému.
118. Sme presvedčení, že týmto spôsobom by bolo menej náročné kontrolovať pohyb pracovných síl či už v zónach odlevu, alebo i v zónach prílevu, ktoré by sa uvoľnili postupnou modernizáciou poľnohospodárstva; taktiež by bolo ľahšie poskytnúť im odbornú formáciu na užitočné zapojenie do iných výrobných odvetví, ekonomickú pomoc, duchovnú prípravu a opateru pri ich sociálnej integrácii.
Primeraná hospodárska politika
119. Na dosiahnutie hospodárskeho rozvoja v harmonických proporciách medzi všetkými výrobnými odvetviami je nevyhnutná aj starostlivá hospodárska politika v oblasti poľnohospodárstva, ktorá sa týka daní, úverov, sociálneho poistenia, ochrany cien, napomáhania doplnkového priemyslu a modernizácie podnikových štruktúr.
Daňová politika
120. Základným princípom spravodlivého a rovnoprávneho daňového systému je, aby daňové zaťaženie bolo úmerné platobnej schopnosti občanov.
Požiadavkou spoločného dobra je však aj to, aby sa pri určovaní daňových predpisov bral ohľad na to, že v poľnohospodárstve sa výnosy vytvárajú pomalšie, podliehajú pri svojom vytváraní väčším rizikám a vyhľadávanie nevyhnutného kapitálu na ich vzrast sa stretá s väčšími ťažkosťami.
Úver za výhodných podmienok
121. Pre vyššie uvedené príčiny majitelia kapitálov sú málo náklonní investovať do tejto oblasti, ale, naopak, radšej ho vložia do iných oblastí. Pre tie isté príčiny poľnohospodárstvo nemôže splácať vysoké úroky a spravidla ani bežné trhové úroky, aby si zabezpečilo kapitál nevyhnutný na svoj rozvoj a normálny chod svojich podnikov.
V záujme spoločného dobra treba teda uplatňovať osobitnú úverovú politiku a založiť finančné ústavy, ktoré poľnohospodárstvu zabezpečia primeraný kapitál s rozumnými úrokmi za výhodných podmienok.
Sociálne poistenie a sociálne zabezpečenie
122. V poľnohospodárstve sa môže ukázať nevyhnutným založenie dvoch systémov poistenia: jedného pre poľnohospodárske výrobky a druhého pre pracovné sily a ich rodiny.
Keďže v poľnohospodárstve priemerný príjem na osobu je zväčša nižší než v priemysle a v službách, nebolo by v súlade s kritériami spravodlivosti a rovnoprávnosti zavádzať také systémy sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia, v ktorých by o pracovné sily a ich rodiny bolo v podstate menej postarané, ako je to v odvetviach priemyslu a služieb. Sme však toho názoru, že sociálna politika si musí klásť za cieľ, aby sociálna starostlivosť o občanov nepripúšťala významné rozdiely, nech je hospodárske odvetvie, v ktorom pracujú a z ktorého zisku žijú, akékoľvek.
123. Systémy sociálneho poistenia alebo sociálneho zabezpečenia môžu účinne prispieť k prerozdeleniu celkového zisku politického spoločenstva podľa kritérií spravodlivosti a rovnoprávnosti. A tak ich možno považovať za jeden z nástrojov na znižovanie rozdielov v životnej úrovni medzi rozličnými kategóriami občanov.
Ochrana cien
124. Vzhľadom na osobitnú povahu poľnohospodárskych výrobkov je nevyhnutné, aby boli uskutočnené účinné opatrenia na ochranu ich cien. V záujme toho treba využívať mnohoraké pomôcky, ktoré je dnes ekonomická technika schopná ponúknuť. Je nanajvýš želateľné, aby boli tieto opatrenia dielom predovšetkým samotných kategórií záujemcov, zároveň však nesmie chýbať aj regulačná činnosť verejnej moci.
V tejto veci nemožno zabudnúť, že cena poľnohospodárskych výrobkov predstavuje často skôr odmenu za prácu než náhradu vloženého kapitálu.
125. Pápež Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno právom poznamenáva, že uskutočňovaniu spoločného dobra "napomáha spravodlivý pomer medzi mzdami," - ale hneď dodáva, "s ktorým je úzko spätý aj spravodlivý pomer cien, za ktoré sa predávajú výrobky jednotlivých odvetví, ako sú poľnohospodárstvo, priemysel a podobne."37
126. Je pravda, že poľnohospodárske výrobky sú zamerané na uspokojenie predovšetkým primárnych ľudských potrieb, takže ich cena musí byť taká, aby boli prístupné pre všetkých spotrebiteľov. Je však jasné, že nemožno na základe tohto dôvodu prinútiť celú jednu kategóriu občanov k trvalému stavu ekonomicko-sociálnej menejcennosti a pozbaviť ju kúpnej sily, nevyhnutnej pre dôstojnú životnú úroveň. Bolo by to v očividnom rozpore so spoločným dobrom.
Dopĺňanie poľnohospodárskych výnosov
127. Je taktiež vhodné napomáhať v poľnohospodárskych oblastiach priemysel a služby zamerané na skladovanie, spracovanie a prepravu roľníckych výrobkov. Okrem toho je žiadúce, aby sa rozvíjali iniciatívy, ktoré sa týkajú ďalších ekonomických odvetví a ďalších odborných činností. Týmto spôsobom sa umožní roľníckym rodinám dopĺňať svoje príjmy v tom prostredí, v ktorom žijú a pracujú.
Modernizácia štruktúr poľnohospodárskych podnikov
128. Nie je možné vopred stanoviť, ktorá štruktúra je pre poľnohospodársky podnik najvhodnejšia, vzhľadom na rôznorodosť roľníckych oblastí v rámci jednotlivých politických spoločenstiev a o to viac medzi jednotlivými krajinami sveta. Avšak keď sa vychádza z ľudského a kresťanského pohľadu na človeka a na rodinu, nemožno neuvažovať o ideálnom podniku ako o usporiadanom a fungujúcom spoločenstve osôb, ktoré vo svojich vnútorných vzťahoch i vo svojich štruktúrach vychádza zo zásad spravodlivosti a vyššie uvedeného ducha, čo zvlášť platí pre rodinné hospodárstva. A je nutné sa pričiniť, aby sa tento ideál, v súlade s miestnymi podmienkami, stával skutočnosťou.
129. Je však užitočné upriamiť pozornosť na to, že podnik rodinných rozmerov je životaschopný za tej podmienky, že prináša zisk dostačujúci na zabezpečenie slušnej životnej úrovne danej rodiny. Preto je nevyhnutné, aby roľníci boli vzdelaní vo svojom povolaní, stále svoje poznatky dopĺňali a boli aj technicky zabezpečení. Taktiež je nevyhnutné, aby vytvárali bohatú sieť svojpomocných iniciatív, aby boli profesijne organizovaní a aktívne sa zapájali do verejného života tak v organizáciách administratívnej povahy, ako aj v hnutiach s politickými cieľmi.
Poľnohospodári - nositelia svojho pozdvihnutia
130. Sme však presvedčení, že nositeľmi ekonomického rozvoja, sociálneho pokroku a kultúrneho pozdvihnutia vidieckych roľníckych oblastí musia byť samotní zainteresovaní čiže poľnohospodári. Veď môžu ľahko konštatovať vznešenosť svojej práce; či už preto, že ju prežívajú v majestátnom chráme stvorenia, alebo preto, že jej výkon často súvisí so životom rastlín a zvierat: životom nevyčerpateľným vo svojich prejavoch, neoblomným vo svojich zákonoch, bohato sa odvolávajúcim na prozreteľného Boha Stvoriteľa; alebo napokon preto, že vytvára hojnosť rôznych potravín, ktorými sa živí ľudská rodina a zabezpečuje sa stále väčšie množstvo priemyselných surovín.
131. Je to práca, ktorá poukazuje na dôstojnosť profesie vzhľadom na bohatstvo poznatkov z oblasti mechaniky, chémie, biológie; tieto poznatky si treba, vzhľadom na dosah vedecko-technického rozvoja v poľnohospodárstve neprestajne obnovovať. A je to aj práca, ktorá je typická svojimi vlastnými mravnými aspektmi a hodnotami. Vyžaduje si totiž schopnosť správnej orientácie a prispôsobivosť, trpezlivosť v očakávaní, zmysel pre zodpovednosť, ducha vytrvalosti a podnikavosti.
Solidarita a spolupráca
132. Treba pripomenúť, že v odvetví poľnohospodárstva, ako napokon v každom inom výrobnom odvetví, združovanie je dnes životnou potrebou. O to viac, keď toto odvetvie sa zakladá na podnikaní v rodinných rozmeroch. Poľnohospodári musia pociťovať vzájomnú solidaritu a spolupracovať pri vytváraní odborných združení a odborov. Jedny i druhé sú dôležité na využitie vedecko-technických poznatkov vo výrobe, na účinnú ochranu cien produktov, na dosiahnutie rovnakej úrovne s ekonomicko-odbornými kategóriami ostatných výrobných odvetví, zväčša tiež organizovaných, a napokon na presadenie svojho hlasu na politickom poli a v orgánoch verejnej správy. Osamotené hlasy dnes takmer nikdy nemajú možnosť ozvať sa, a o to menej byť vypočuté.
Citlivosť voči potrebám spoločného dobra
133. Avšak poľnohospodári, ako napokon aj pracujúci všetkých ostatných výrobných odvetví, musia pri využívaní mnohorakých foriem svojej organizovanosti dodržiavať mravný a právny poriadok. Musia teda zlaďovať svoje práva a svoje záujmy s právami a záujmami iných ekonomicko-odborných kategórií a podriaďovať ich požiadavkám spoločného dobra. Poľnohospodári, zameraní na zveľadenie a povznesenie roľníckeho vidieka, môžu oprávnene žiadať, aby ich dielo podporovala a dopĺňala verejná moc, ak oni sami preukážu citlivosť voči potrebám spoločného dobra a prispejú k jeho uskutočneniu.
134. Na tomto mieste radi vyjadrujeme svoje potešenie nad tými synmi a dcérami, ktorí v rôznych končinách sveta pracujú v svojpomocných iniciatívach, v odborných združeniach a v odborových hnutiach za ekonomicko-sociálne pozdvihnutie všetkých, čo pracujú v poľnohospodárstve.
Povolanie a poslanie
135. Pri práci v poľnohospodárstve človek nachádza tisíce podnetov pre svoju realizáciu, pre svoj rozvoj, pre svoje obohatenie, pre svoj rozlet aj na poli duchovných hodnôt. Je to teda práca, ktorú treba chápať a prežívať ako povolanie a ako poslanie čiže ako odpoveď na Božie pozvanie prispieť k uskutočneniu jeho prozreteľného plánu v dejinách; a tiež ako úsilie o dobro na povznesenie seba aj iných; a napokon ako príspevok k pokroku ľudskej civilizácie.

VYROVNÁVANIE ROZDIELOV A ZVEĽAďOVANIE ROZVOJOVÝCH OBLASTÍ
136. Nie je zriedkavým javom, že medzi obyvateľstvom toho istého politického spoločenstva existujú nápadné ekonomicko-sociálne nerovnosti, zapríčinené najmä tým, že jedni žijú a pracujú v oblastiach hospodársky rozvinutejších a druhí v oblastiach hospodársky menej rozvinutých. V takejto situácii spravodlivosť a rovnoprávnosť požadujú, aby sa verejná moc pričinila o odstránenie alebo aspoň zmiernenie týchto nerovností. V záujme toho sa treba postarať o to, aby v hospodársky menej rozvinutých oblastiach boli zabezpečené základné verejné služby, a to v takej miere a v takej forme, ako si to vyžaduje dané prostredie a aby zodpovedali priemernej životnej úrovni príslušného politického spoločenstva. Je však nevyhnutné, aby sa uskutočňovala aj primeraná hospodársko-sociálna politika, zvlášť pokiaľ ide o pracovné ponuky a pohyb obyvateľstva, mzdy, daňové zaťaženie, úvery, investície s osobitným ohľadom na priemysel, ktorý je schopný rozhýbať hospodársky život oblasti. Táto politika by mala byť schopná napomáhať zachytenie a výnosné zamestnanie pracovných síl, stimulovať podnikateľské iniciatívy a využívať miestne zdroje.
137. Činnosť verejnej moci však musí vždy vychádzať zo zamerania na spoločné dobro. Preto ju treba vykonávať s jednotnými kritériami na celonárodnej úrovni, s trvalým cieľom prispieť k postupnému, súčasnému a primeranému rozvoju všetkých troch výrobných odvetví: poľnohospodárstva, priemyslu a služieb. A má sa účinne starať o to, aby občania menej rozvinutých oblastí sa cítili i boli, pokiaľ je to len možné, zodpovednými činiteľmi svojho ekonomického rozvoja.
138. Napokon treba pripomenúť, že aj súkromná iniciatíva musí prispieť k vytváraniu hospodárskej a sociálnej rovnováhy medzi jednotlivými oblasťami štátu. Ba verejná moc, na základe princípu subsidiarity, musí umožňovať a napomáhať súkromnú iniciatívu, zverujúc jej ďalší ekonomický rozvoj, je schopná účinne túto úlohu prevziať.
Odstraňovanie a zmierňovanie rozdielov medzi územím a obyvateľstvom
139. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že v početných krajinách existuje výrazná nerovnováha medzi pôdou a obyvateľstvom; v niektorých je totiž nedostatok ľudí a bohato oplývajú pôdou vhodnou na obrábanie, kým v iných je dostatok ľudí a chýba obrábateľná pôda.
140. Okrem toho sú aj také krajiny, kde napriek prírodnému bohatstvu v potenciálnom stave primitívna úroveň obrábania neumožňuje vytvoriť dostatočné množstvo dobier na uspokojenie základných potrieb obyvateľstva. A zatiaľ v iných krajinách vysoký stupeň modernizácie obrábania spôsobuje nadprodukciu poľnohospodárskych dobier, čo má negatívny dopad na národné hospodárstva týchto krajín.
141. Je zrejmé, že ľudská solidarita a kresťanské bratstvo si žiadajú, aby sa medzi národmi vytvorili vzťahy aktívnej a všestrannej spolupráce; takej spolupráce, ktorá by umožňovala a napomáhala pohyb dobier, kapitálov či ľudí s cieľom odstrániť alebo aspoň zmierniť spomenuté nerovnosti. Avšak k tejto veci sa ešte širšie vrátime ďalej.
142. Chceme však na tomto mieste vyjadriť svoje úprimné ocenenie nanajvýš blahodarnej činnosti, ktorú vykonáva Organizácia spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) pri napomáhaní užitočných dohôd medzi národmi, pri modernizácii poľnohospodárstva najmä v rozvojových krajinách a pri zmierňovaní ťažkostí národov, ktoré trpia nedostatkom potravín.

POŹIADAVKY SPRAVODLIVOSTI VO VZŤAHOCH MEDZI KRAJINAMI
S ROZDIELNYM STUPŇOM EKONOMICKÉHO ROZVOJA
Problém súčasnej doby
143. Azda najväčším problémom súčasnej doby je vzťah medzi ekonomicky rozvinutejšími politickými spoločenstvami a rozvojovými politickými spoločenstvami; a v dôsledku toho medzi jednými s vysokou životnou úrovňou a druhými, ktoré sa boria s ťažkosťami, ba s veľkými ťažkosťami.
144. Solidarita, ktorá spája všetkých ľudí a robí ich členmi jedinej rodiny, ukladá politickým spoločenstvám, disponujúcim hojnosťou prostriedkov na živobytie, povinnosť nezostať nevšímavými voči tým politickým spoločenstvám, ktorých členovia zápasia s ťažkosťami núdze, biedy i hladu a nedostáva sa im uznania základných ľudských práv. O to viac, keď vzhľadom na stále rastúcu vzájomnú závislosť jednotlivých krajín nie je možné, aby medzi nimi panoval trvalý a plodný mier, kým existuje príliš výrazný nepomer v ich ekonomicko-sociálnych podmienkach.
145. Vo vedomí svojho všeobecného otcovstva pokladáme si za povinnosť zdôrazniť slávnostným spôsobom to, čo sme prednedávnom vyhlásili: "Všetci sme výrazne zodpovední za národy, ktoré trpia podvýživou..."38 Preto "treba vychovávať svedomie k zmyslu pre zodpovednosť, ktorá dolieha na všetkých a na každého, najmä na tých zámožnejších".39
146. Je jasné, že Cirkvou vždy hlásanú povinnosť pomáhať tým, ktorí sa boria s núdzou a biedou, musia väčšmi pociťovať katolíci, keďže k tomu nachádzajú prevznešený dôvod v tej skutočnosti, že sú členmi mystického Kristovho tela. "Čo je láska," píše apoštol Ján, "poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov. Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce sa pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?"40
147. Sledujeme teda s potešením, že politické spoločenstvá, ktoré majú vysoko produktívne hospodárske systémy, prichádzajú na pomoc rozvojovým politickým spoločenstvám, aby im uľahčili zlepšovanie svojich životných podmienok.
Naliehavá pomoc
148. Sú krajiny, v ktorých sa vyrábajú spotrebné dobrá a najmä poľnohospodárske produkty v nadbytočnom množstve, kým v iných krajinách široké vrstvy obyvateľstva zápasia s biedou a hladom. Spravodlivosť a ľudskosť teda požadujú, aby jedny prišli na pomoc druhým. Zničiť alebo zmariť dobrá, ktoré sú nevyhnutné na prežitie ľudí, znamená urážať spravodlivosť a ľudskosť.
149. Vieme, že vytvorenie dobier, zvlášť poľnohospodárskych, v nadbytočnom množstve vzhľadom na potreby politického spoločenstva, môže mať ekonomicky negatívne dôsledky pre niektoré kategórie občanov. Toto však nie je dôvod, ktorý by oslobodzoval od povinnosti poskytnúť naliehavú pomoc biednym a hladujúcim. Môže to byť akurát dôvod na prijatie všetkých opatrení na zmiernenie oných negatívnych dôsledkov a na to, aby ich ťarcha rovnomerne doliehala na všetkých občanov.
Vedecko-technická a finančná spolupráca
150. Poskytovanie naliehavej pomoci, hoci zodpovedá požiadavkám ľudskosti a spravodlivosti, nepostačuje na odstránenie, ba ani na zmiernenie príčin, ktoré spôsobujú v stále väčšom počte politických spoločenstiev trvalý stav núdze, biedy a hladu. Tieto príčiny treba hľadať predovšetkým v primitívnosti alebo zaostalosti ekonomických systémov týchto krajín. Preto ich nemožno odstrániť či zmierniť inak než mnohorakou spoluprácou, zameranou na to, aby obyvateľstvo nadobudlo profesionálne znalosti a odbornú kvalifikáciu, ako aj vedeckú a technickú spôsobilosť. Okrem toho im treba dať k dispozícii nevyhnutný kapitál na to, aby mohli začať a rozbehnúť ekonomický rozvoj modernými metódami.
151. Vieme dobre, že v ostatných rokoch sa stále viac rozširuje a prehlbuje vedomie povinnosti pričiniť sa o napomáhanie ekonomického rozvoja a sociálneho pokroku v krajinách, ktoré sa boria s väčšími ťažkosťami.
152. Celosvetové i regionálne organizácie, jednotlivé štáty, nadácie i súkromné spoločnosti v stále väčšej miere ponúkajú týmto krajinám svoju technickú spoluprácu vo všetkých oblastiach výroby. Okrem toho ponúkajú stále väčšie výhody tisícom mladých ľudí, aby mohli študovať na univerzitách v rozvinutejších krajinách a získať vedecko-technickú a odbornú prípravu, ktorá zodpovedá súčasným požiadavkám. Zatiaľ svetové bankové inštitúcie, jednotlivé štáty i súkromníci ponúkajú kapitál a zakladajú stále širšie siete ekonomických iniciatív v rozvojových krajinách, respektíve prispievajú na ich zakladanie. Radi využívame túto príležitosť, aby sme vyjadrili svoje úprimné ocenenie pre toto dielo, bohaté na plody.
153. Avšak nemôžeme pritom nezdôrazniť, že vedecko-technická a ekonomická spolupráca medzi ekonomicky rozvinutými politickými spoločenstvami a tými, ktoré sú len na začiatku alebo na ceste svojho rozvoja, si vyžaduje omnoho väčší rozsah, než je ten, ktorého sme svedkami. Je žiadúce, aby práve takýto rozsah charakterizoval v budúcich desaťročiach ich spoluprácu.
Považujeme za vhodné uviesť v tejto veci niektoré pripomienky a poznámky.
Vyhnúť sa omylom minulosti
154. Múdrosť chce, aby politické spoločenstvá, ktoré sa nachádzajú v počiatočnom alebo len málo pokročilom štádiu svojho ekonomického rozvoja, brali do úvahy skúsenosti politických spoločenstev, ktoré sú už ekonomicky rozvinuté.
155. Vyrábať viac a lepšie zodpovedá požiadavke rozumu a je to aj neodmysliteľná nevyhnutnosť. Je však nemenej nevyhnutné a spravodlivé, aby vytvorené bohatstvo bolo rovnomerne rozdelené medzi všetkých členov politického spoločenstva; preto sa treba zamerať na to, aby ekonomický rozvoj napredoval zarovno so sociálnym pokrokom. To predpokladá, že sa bude uskutočňovať, pokiaľ je to len možné, rovnomerne a harmonicky vo všetkých výrobných odvetviach: v odvetví poľnohospodárstva, priemyslu i služieb.
Ohľad na charakteristické črty jednotlivých spoločenstiev
156. Politické spoločenstvá v období ekonomického rozvíjania predstavujú zväčša istú vlastnú rýdzu jedinečnosť či už pre zásoby a špecifické charakteristiky svojho prírodného prostredia, alebo pre svoje často bohaté tradície ľudských hodnôt, alebo napokon pre osobité črty svojho obyvateľstva.
157. Ekonomicky rozvinuté politické spoločenstvá pri poskytovaní svojej pomoci musia uznávať a rešpektovať túto jedinečnosť a premáhať pokušenie, ktoré ich navádza prenášať prostredníctvom tejto pomoci do rozvojových krajín svoj vlastný spôsob života.
Nezištná pomoc
158. Avšak najväčším pokušením, ktoré môže ovládať ekonomicky rozvinuté politické spoločenstvá, je využiť technickú a finančnú spoluprácu na zasahovanie do politickej situácie rozvojových krajín s cieľom získať nadvládu nad nimi.
159. V prípade, že by sa tak stalo, treba otvorene prehlásiť, že tu ide o novú formu kolonializmu, ktorá nech by bola akokoľvek šikovne zamaskovaná, nestane sa menej regresívnou, než bola tá, spod ktorej sa tieto národy prednedávnom vymanili. To by negatívne ovplyvnilo medzinárodné vzťahy, keďže by to bolo hrozbou a nebezpečenstvom pre svetový mier.
160. Je teda nevyhnutné a vyžaduje si to aj spravodlivosť, aby spomenutá technická a finančná pomoc bola poskytovaná s tou najúprimnejšou politickou nezištnosťou, s cieľom umožniť ekonomicky rozvojovým krajinám, aby samy uskutočnili svoj ekonomický a sociálny vzostup.
161. Toto bude aj vzácny prínos pri vytváraní svetového spoločenstva, v ktorom všetci členovia sú si vedomí svojich povinností a svojich práv a konajú vo vzťahu rovnosti na prospech všeobecného spoločného dobra.
Uznanie hierarchie hodnôt
162. Vedecko-technický pokrok, ekonomický rozvoj, zlepšovanie životných podmienok sú bezpochyby pozitívnymi prvkami civilizácie. Avšak pripomíname, že nemôžu, ba nesmú byť považované za najvyššie hodnoty, ale majú len charakter nástroja na ich dosiahnutie.
163. S bolesťou pozorujeme, že v ekonomicky rozvinutých krajinách je nemálo ľudí, u ktorých oslablo, zhaslo alebo zvrátilo sa povedomie hierarchie hodnôt; čiže u ktorých sú hodnoty ducha zanedbávané, zabúdané alebo popierané, kým horlia za pokrok vedy, techniky, ekonomický rozvoj a materiálny blahobyt a často ich predkladajú ako prvotné hodnoty, priam pozdvihnuté na jediný zmysel života. Toto predstavuje jednu z najničivejších nástrah rozkladu pri preukazovaní pomoci zo strany ekonomicky rozvinutých národov voči národom rozvojovým; tým národom, u ktorých často na základe starodávnej tradície je povedomie niektorých najdôležitejších hodnôt ešte živé a účinné.
164. Útočiť na toto povedomie je vo svojej podstate nemorálne. Naopak, treba ho rešpektovať a, pokiaľ je to možné, vyjasňovať a rozvíjať, aby ostalo tým čím je: základom pravej civilizácie.
Prínos Cirkvi
165. Cirkev, ako je známe, je na základe Božieho práva všeobecná. A taká je aj z historického hľadiska, keďže je prítomná, alebo sa o to usiluje, vo všetkých národoch.
166. Príchod Cirkvi do niektorého národa má vždy pozitívny dopad na ekonomicko-sociálnom poli, ako to dokazujú dejiny i skúsenosť. Dôvod spočíva v tom, že ľudia, keď sa stanú kresťanmi, nemôžu nepociťovať povinnosť skvalitňovať ustanovizne a prostredia časného poriadku: či už preto, aby sa v nich neporušovala ľudská dôstojnosť, alebo preto, aby sa odstránili, prípadne zmiernili prekážky voči šíreniu dobra a rozmnožovali podnety a výzvy na jeho konanie.
167. Okrem toho keď Cirkev vstupuje do života národov, nie je ani sa nikdy nepociťuje ako ustanovizeň, ktorá by bola nanútená zvonku. Je to dané tým, že jej prítomnosť sa konkretizuje preporodením alebo vzkriesením jednotlivých ľudí v Kristovi: a ten, kto sa zrodí alebo vzkriesi v Kristovi, nikdy sa necíti prinútený zvonku, naopak, cíti sa oslobodený v najhlbšej hĺbke svojho vnútra, a teda otvorený voči Bohu. A čokoľvek preňho predstavuje určitú hodnotu, akejkoľvek povahy, nachádza svoje potvrdenie a zušľachtenie.
168. Ako múdro poznamenáva náš predchodca Pius XII.: "Kristova Cirkev, verná nositeľka Božej výchovnej múdrosti, nemôže pomýšľať a ani nepomýšľa na to, že by porušila alebo znevažovala osobité charakteristiky, ktoré každý národ so žiarlivou úctou a pochopiteľnou hrdosťou opatruje a považuje za svoje drahocenné dedičstvo. Jej cieľom je nadprirodzená jednota vo všeobecnej láske, cítenej a uskutočňovanej, a nie výlučne vonkajšia, povrchná a už i preto ochudobňujúca uniformita. Cirkev víta s radosťou a sprevádza svojimi materinskými prianiami všetky tie usmernenia a úsilia, ktoré slúžia na múdry a usporiadaný rozvoj svojráznych síl a schopností, ktoré majú svoj pôvod v najskrytejšej hĺbke každého etnika, pokiaľ sa neprotivia povinnostiam, ktoré pre ľudí vyplývajú z jednotného pôvodu a spoločného zamerania."41
169. S hlbokým zadosťučinením konštatujeme, že dnes katolícki občania aj v krajinách na ceste ekonomického rozvoja spravidla nijako nezaostávajú v účasti na úsilí vlastných krajín o pozdvihnutie sa na ekonomicko-sociálnom poli.
170. Na druhej strane katolícki občania ekonomicky rozvinutých krajín znásobujú svoje iniciatívy, aby napomohli a zúročili pomoc, ktorá sa vynakladá v prospech ekonomicky rozvojových krajín. Za osobitné spomenutie stojí mnohoraká starostlivosť, ktorú v stále väčšej miere poskytujú študentom z krajín Afriky a Ázie, roztrúseným po európskych a amerických univerzitách, ako aj príprava ľudí, ochotných vycestovať do krajín, ktoré sú na začiatku ekonomického rozvoja, aby tu vykonávali svoju technicko-odbornú činnosť.
171. Chceme, aby sa k týmto našim milovaným synom a dcéram, ktorí vo všetkých svetadieloch vyjadrujú večnú životaschopnosť Cirkvi pri napomáhaní pravého pokroku a oživovaní civilizácie, dostali naše otcovsky láskavé slová vďaky a povzbudenia.

DEMOGRAFICKÝ NÁRAST A EKONOMICKÝ ROZVOJ
172. V ostatnom čase sa často vynára problém, ktorý sa týka vzťahu medzi demografickým nárastom, ekonomickým rozvojom a použiteľnosťou prostriedkov živobytia tak na svetovej úrovni, ako i v súvislosti s politickými spoločenstvami v etape ekonomického rozvoja.
Nerovnováha medzi obyvateľstvom a prostriedkami obživy
173. V celosvetovom meradle niektorí poznamenávajú, že na základe štatistických výpočtov, ktoré možno považovať za dostatočne spoľahlivé, ľudská rodina dosiahne v priebehu niekoľkých desaťročí značne vysoký vzrast, kým ekonomický rozvoj bude napredovať menej rýchlym tempom. Z toho vyvodzujú, že ak sa včas nepristúpi k pribrzdeniu demografického rastu, v blízkej budúcnosti sa nerovnováha medzi obyvateľstvom a prostriedkami obživy stane veľmi citeľnou.
174. Pokiaľ ide o politické spoločenstvá na ceste ekonomického rozvoja, poznamenáva sa, stále na základe štatistických údajov, že rýchle rozširovanie hygienických opatrení a primeranej zdravotníckej starostlivosti významne znižuje index úmrtnosti, zvlášť detskej; a zároveň sa ukazuje ako nezmenený, respektíve takmer nezmenený, aspoň v priebehu značného časového obdobia, index pôrodnosti, ktorý zvyčajne v týchto krajinách predstavuje vysoké hodnoty. Takže pomer medzi pôrodnosťou a úmrtnosťou sa výrazne zvyšuje, kým výrobná produktivita príslušných ekonomických systémov nerastie úmerne tomu. Je teda nemožné, aby sa v ekonomicky rozvojových politických spoločenstvách zvyšovala životná úroveň; naopak, je nevyhnutné, aby sa znižovala. Takže aby sa zabránilo tomu, že situácia dosiahne podmienky extrémnej núdze, sú takí, čo pokladajú za nevyhnutné pristúpiť k drastickým opatreniam na potlačenie alebo obmedzenie pôrodnosti.
Skutočný rozsah problému
175. Pravdu povediac, v celosvetovom meradle sa nezdá, že by vzťah medzi demografickým nárastom na jednej strane a použiteľnosťou prostriedkov na živobytie na druhej strane mal vytvárať - aspoň dnes a v blízkej budúcnosti - vážne ťažkosti. V každom prípade údaje, ktoré sú k dispozícii, sú príliš neisté a nestále na to, aby bolo možné z nich vyvodzovať spoľahlivé závery.
176. Okrem toho Boh vo svojej dobrote a vo svojej múdrosti vložil do prírody nevyčerpateľné zásoby a dal ľuďom rozum a schopnosť vytvoriť priliehavé nástroje na to, aby sa ich zmocnili a pretvorili ich na uspokojenie svojich potrieb a životných požiadaviek. Takže dôkladné riešenie nemožno hľadať v takých východiskách, ktoré sa protivia Bohom stanovenému mravnému poriadku a zasahujú samotné pramene ľudského života, ale v obnovenom vedecko-technickom úsilí zo strany človeka o prehĺbenie a rozšírenie svojej vlády nad prírodou. Už doteraz dosiahnutý pokrok vied a techniky otvára na tejto ceste nedozierne horizonty.
177. Vieme však, že v určitých oblastiach a v rámci politických spoločenstiev na ceste ekonomického rozvoja sa môžu vyskytnúť a vyskytujú sa skutočne vážne problémy a ťažkosti, zapríčinené nedostatočnou ekonomicko-sociálnou organizáciou, ktorá takto neponúka existenčné prostriedky v takej miere, ako by to vyžadoval nárast obyvateľstva. Tieto ťažkosti sú zapríčinené aj tým, že medzinárodná solidarita nie je dostatočne účinná.
178. Ale aj v takom prípade musíme hneď poznamenať, že tieto problémy nemožno riešiť a tieto ťažkosti nemožno prekonávať metódami a prostriedkami, ktoré nie sú dôstojné človeka a dajú sa vysvetliť len výslovne materialistickým chápaním človeka a jeho života.
179. Skutočné riešenie spočíva jedine v hospodárskom rozvoji a sociálnom pokroku, ktorý by bral ohľad na pravé ľudské hodnoty, individuálne i spoločenské a podporoval ich. Teda v hospodárskom rozvoji a sociálnom pokroku, ktorý by sa uskutočňoval v mravnom rámci, v súlade s dôstojnosťou človeka a v súlade s tou obrovskou hodnotou, ktorou je život jednotlivých ľudí; a zároveň v spolupráci na svetovej úrovni, ktorá by umožňovala a napomáhala usporiadanú a osožnú výmenu užitočných poznatkov, kapitálov a ľudí.
Rešpektovanie zákonov života
180. Musíme slávnostne vyhlásiť, že ľudský život sa odovzdáva prostredníctvom rodiny, založenej na jedinom a nerozlučiteľnom manželstve, ktoré je pre kresťanov pozdvihnuté na hodnosť sviatosti. Odovzdávanie ľudského života prirodzenosť zverila ľudskému aktu, osobnému a zodpovednému, a to - ako také - podlieha múdrym Božím zákonom. Tieto zákony sú neporušiteľné a nemeniteľné a treba ich rešpektovať a zachovávať. Preto nemožno používať prostriedky a sledovať metódy, ktoré môžu byť povolené pri odovzdávaní života u rastlín a zvierat.
181. Ľudský život je posvätný: už pri svojom objavení si vyžaduje priamy Boží stvoriteľský zásah. Kto teda porušuje jeho zákonitosti, uráža Božiu velebu, sám sa tým ponižuje a oslabuje i samotné spoločenstvo, ktorého je členom.
Výchova k zmyslu pre zodpovednosť
182. Je nanajvýš dôležité, aby nové generácie dostali primeranú kultúrnu, ako i náboženskú výchovu - čo je povinnosť a právo rodičov - k zmyslu pre zodpovednosť vo všetkých prejavoch života, a teda aj ohľadom vytvárania rodiny, plodenia a výchovy detí. Musia byť vychovávané k životu viery a hlbokej dôvery v Božiu prozreteľnosť, aby boli pripravené podstupovať ťažkosti a obety pri vykonávaní takého vznešeného a často náročného poslania, akým je spolupráca s Bohom pri odovzdávaní ľudského života a pri výchove potomstva. Pri takejto výchove žiadna ustanovizeň nemá naporúdzi toľko účinných prostriedkov ako Cirkev, ktorá aj z tohto dôvodu má právo v plnej slobode vykonávať svoje poslanie.
V službe životu
183. V knihe Genezis sa spomína, že Boh dal prvým ľudským bytostiam dva príkazy: "Ploďte a množte sa"42, a príkaz vládnuť nad prírodou: "Naplňte zem a podmaňte si ju".43 Tieto príkazy sa navzájom dopĺňajú. Isteže, príkaz ovládnuť prírodu nesleduje deštruktívne ciele, naopak, je v službe životu.
184. So smútkom konštatujeme, že jedno z najzarážajúcejších protirečení, ktoré trápi a zožiera našu dobu, je to, že kým na jednej strane sa stále viac zdôrazňujú situácie núdze a kladie sa pred oči prízrak biedy a hladu, na druhej strane sa často vo veľkej miere využívajú objavy vedy, výdobytky techniky a ekonomické zdroje na vytváranie hrozných nástrojov skazy a smrti.
185. Prozreteľný Boh uštedruje ľudstvu dostatočné prostriedky, aby dôstojným spôsobom vyriešilo aj mnohoraké a chúlostivé problémy, ktoré sa týkajú odovzdávania života. Avšak tieto problémy sa môžu stať ťažko riešiteľné, respektíve i neriešiteľné, pretože ľudia s pomýlenou mysľou a zvrátenou vôľou si slúžia týmito prostriedkami nerozumne, teda na ciele, ktoré nezodpovedajú ich spoločenskej povahe a plánom Božej Prozreteľnosti.

SPOLUPRÁCA NA SVETOVEJ ÚROVNI
Svetové rozmery každého vážneho ľudského problému
186. Pokrok vedy a techniky vo všetkých oblastiach spolunažívania rozmnožuje a splieta vzťahy medzi politickými spoločenstvami, čím robí ich vzájomnú závislosť stále hlbšou a životne dôležitejšou.
Na základe toho možno povedať, že každý dôležitejší ľudský problém, nech je jeho obsah akýkoľvek: vedecký, technický, ekonomický, sociálny, politický, kultúrny, vystupuje dnes v rozmeroch nadnárodných a často svetových.
187. A tak jednotlivé politické spoločenstvá nie sú už schopné primerane riešiť svoje najväčšie problémy v svojom vlastnom rámci a svojimi vlastnými silami, a to aj v prípade, že sú to spoločenstvá, ktoré vynikajú vysokou úrovňou a rozšírením svojej kultúry, počtom a pracovitosťou svojich občanov, účinnosťou svojich ekonomických systémov, či rozľahlosťou a bohatstvom svojho územia. Politické spoločenstvá sa navzájom podmieňujú a možno konštatovať, že každé sa dokáže rozvíjať prispením k rozvoju ostatných. Preto sa od nich vyžaduje porozumenie a spolupráca.
Vzájomná nedôvera
188. Je teda pochopiteľné, že v dušiach jednotlivých ľudí i medzi národmi sa stále viac rozširuje presvedčenie o naliehavej nutnosti porozumenia a spolupráce. Avšak zároveň sa zdá, že ľudia, zvlášť nositelia väčšej zodpovednosti, sa ukazujú ako neschopní uskutočniť jedno i druhé. Koreň tejto neschopnosti netreba hľadať vo vedeckých, technických či ekonomických dôvodoch, ale v nedostatku vzájomnej dôvery. Ľudia a následne i štáty sa jeden druhého obávajú. Každý sa bojí, že ten druhý v sebe živí útočné ciele a hľadá vhodný okamih, aby tieto ciele uskutočnil. A tak organizuje vlastnú obranu, čiže ozbrojuje sa a hlása, že to nie je preto, aby útočil, ale aby odradil prípadného agresora od akéhokoľvek prípadného napadnutia.
189. Toto však má za následok, že obrovská ľudská energia a gigantické prostriedky sa používajú na nekonštruktívne ciele a zároveň v dušiach jednotlivcov i medzi národmi sa natíska a udomácňuje pocit stiesnenosti a ťažoby, ktorý brzdí ducha iniciatívy pre organizovanie ďalekosiahlych podujatí.
Zaznávanie mravného poriadku
190. Nedostatok vzájomnej dôvery nachádza svoje vysvetlenie v skutočnosti, že ľudia, zvlášť zodpovední činitelia, pri výkone svojej činnosti vychádzajú z rôznych alebo i radikálne protikladných svetonázorov. V niektorých z nich sa, žiaľ, neuznáva existencia mravného poriadku, ktorý je poriadkom transcendentným, všeobecným, absolútnym a rovnako platným pre všetkých. Tak sa odstraňuje možnosť vzájomného stretnutia i plného a bezpečného porozumenia vo svetle rovnakého zákona spravodlivosti, ktorý všetci uznávajú a spravujú sa ním.
191. Je pravda, že pojem "spravodlivosť" a výraz "požiadavky spravodlivosti" možno stále počúvať z úst všetkých. Avšak tento pojem i tento výraz majú rozličný ba protikladný obsah.
192. A tak opakované a oduševnené výzvy na spravodlivosť a požiadavky spravodlivosti namiesto toho, aby ponúkali možnosť stretnutia sa a porozumenia, zväčšujú zmätok, stupňujú protiklady, vyostrujú spory. A ako následok toho sa rozširuje presvedčenie, že na uplatnenie vlastných práv a sledovanie vlastných záujmov niet iného prostriedku než použitie násilia, ktoré je zdrojom obrovského zla.
Boh - základ mravného poriadku
193. Vzájomná dôvera medzi ľuďmi a medzi štátmi sa môže zrodiť a upevňovať jedine uznaním a zachovávaním mravného poriadku.
Ibaže nmravný poriadok stojí jedine na Bohu: ak sa oddelí od Boha, rozpadne sa. Človek je totiž nielen hmotný organizmus, ale aj duch obdarený mysľou a slobodou. Vyžaduje si teda eticko-náboženský poriadok, ktorý viac než všetky materiálne hodnoty ovplyvňuje usmernenie a riešenie problémov života jednotlivcov, a to i združeného v národných spoločenstvách a vo vzťahoch medzi nimi.
194. Bolo povedané, že v dobe víťazstiev vedy a techniky ľudia môžu vytvárať svoju civilizáciu bez ohľadu na Boha. Pravda je však taká, že samotný vedecko-technický pokrok prináša ľudské problémy svetových rozmerov, ktoré možno vyriešiť jedine vo svetle úprimnej a činorodej viery v Boha, ktorý je základom i cieľom človeka i sveta.
195. Potvrdenie týchto právd sa nachádza v konštatovaní, že samotné nedozierne horizonty, ktoré otvára vedecké bádanie, prispievajú k vzbudeniu a utvrdeniu presvedčenia v dušiach ľudí, že poznatky matematickej vedy odhaľujú, ale neobsiahnu a o to menej celkovo vyjadria tie najhlbšie stránky reality. A tragická skúsenosť, že gigantické sily, ktoré dáva k dispozícii technika, môžu byť použité tak na tvorivé ciele, ako aj na ničenie, zdôrazňuje prvoradú dôležitosť duchovných hodnôt, aby aj vedecko-technický pokrok zachovával svoj podstatný charakter nástroja civilizácie.
196. Pocit rastúcej nespokojnosti, ktorý sa šíri medzi ľuďmi v národných komunitách na vysokej úrovni života, rozháňa ilúzie o vysnenom raji na zemi, zároveň sa v nich však prejavuje stále jasnejšie povedomie neporušiteľných a všeobecných práv ľudskej osoby a stále živšie úsilie o spravodlivejšie a ľudskejšie vzťahy. Toto všetko sú dôvody, ktoré prispievajú k tomu, že ľudia si viac uvedomujú svoje obmedzenia, a k tomu, aby sa v nich prebudila túžba po duchovných hodnotách. A toto nemôže nebyť radostnou predzvesťou úprimných porozumení a plodnej spolupráce.

IV.
USPORIADANIE SPOLUNAŹÍVANIA V PRAVDE, SPRAVODLIVOSTI A LÁSKE
Neúplné a mylné teórie
197. Po toľkých pokrokoch v oblasti vedy a techniky, a aj kvôli nim, ostáva stále problém usporiadania spoločenských vzťahov do ľudskejšej rovnováhy tak v rámci jednotlivých politických spoločenstiev, ako aj na svetovej úrovni.
198. V súčasnej dobe sa s týmto cieľom vypracovalo a medzi ľuďmi rozšírilo mnoho teórií: niektoré sa už rozptýlili ako hmla na slnku, iné podstúpili a podstupujú zásadné revízie a ešte iné sa v mnohom zmiernili, čím postupne strácajú svoju príťažlivosť pre ľudské srdcia. Príčinou je, že sú to ideológie, ktoré sa zaoberajú len niektorými aspektmi človeka, a to často tými menej podstatnými. Zvlášť neberú do úvahy nevyhnutné ľudské nedokonalosti, ako je choroba a utrpenie, ktoré ani tie najprogresívnejšie ekonomicko-sociálne systémy nemôžu odstrániť. Okrem toho sú tu aj hlboké a nevyčerpateľné náboženské požiadavky, ktoré sa prejavujú vo všetkom a neustále, a to aj vtedy, keď sú násilne ubíjané alebo šikovne potláčané.
199. Skutočne, najzákladnejším omylom dnešnej doby je to, že považuje náboženské požiadavky ľudského ducha za prejav citu alebo fantázie, prípadne za výplod historickej náhodnosti, ktorý treba odstrániť ako anachronický prvok a ako prekážku pre ľudský pokrok; zatiaľ čo v týchto požiadavkách ľudia prejavujú to, čím v skutočnosti sú: bytosti stvorené Bohom a pre Boha, ako to vyjadruje svätý Augustín: "Fecisti nos ad te, Domine, et inquietum est cor nostrum donec requiescat in te."44
200. A tak nech bude technický a ekonomický pokrok akýkoľvek, na svete nebude ani spravodlivosť ani mier, kým sa ľudia nevrátia k dôstojnosti Božích tvorov a detí; on je prvou i poslednou príčinou bytia všetkého, čo stvoril. Človek oddelený od Boha sa stáva neľudským voči sebe samému i voči sebe podobným, pretože usporiadané spolunažívanie predpokladá usporiadaný vzťah osobného svedomia k Bohu, prameňu pravdy, spravodlivosti a lásky.
201. Je pravda, že prenasledovanie, ktoré už po desaťročia v mnohých krajinách aj so starobylou kresťanskou kultúrou pácha ukrutnosti na toľkých našich bratoch a synoch, nám preto zvlášť drahých, zvýrazňuje stále viac nadradenosť dôstojnosti prenasledovaných a premyslené barbarstvo prenasledovateľov. A to, aj keď ešte neprináša viditeľné plody kajúcnosti, predsa už mnohých vedie k zamysleniu.
202. Avšak ostáva faktom, že najneblahejšou charakteristikou súčasnej doby je nezmyselný pokus chcieť usporiadať trvácny a plodný časný poriadok bez ohľadu na Boha, ktorý je jediný základ a na ktorom jedinom môže tento poriadok stáť; a chcieť sláviť veľkosť človeka vysušením prameňa, z ktorého táto veľkosť pochádza a z ktorého sa živí, totiž potlačením a keby to bolo možné, aj udusením jeho túžby po Bohu. Ibaže každodenná skúsenosť neustále potvrdzuje, uprostred trpkých sklamaní, nezriedka krvavých, to, čo je napísané v inšpirovanej knihe: "Nisi Dominus aedificaverit domum, in vanum laborant qui aedificant eam."45
Trvalá aktuálnosť sociálneho učenia Cirkvi
203. Cirkev je nositeľkou a ohlasovateľkou stále aktuálnej koncepcie spolunažívania.
Základným princípom tejto koncepcie je, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, že jednotliví ľudia sú a musia byť základom, cieľom i subjektmi všetkých ustanovizní, v ktorých sa prejavuje a uskutočňuje spoločenský život. Pričom týchto jednotlivých ľudí treba vidieť takých, akí sú a majú byť podľa svojej vnútornej spoločenskej povahy a v prozreteľnom pláne ich pozdvihnutia do nadprirodzeného poriadku.
204. Z tohto základného princípu, ktorý chráni posvätnú dôstojnosť ľudskej osoby, učiteľský úrad Cirkvi v spolupráci s kňazmi a osvietenými laikmi vypracoval, zvlášť v tomto storočí, sociálne učenie, ktoré jasne ukazuje bezpečné cesty na usporiadanie spolunažívania podľa všeobecných kritérií, zodpovedajúcich prirodzenosti a rozličným oblastiam časného poriadku, ako aj charakteristikám súčasnej spoločnosti, takže sú prijateľné pre všetkých.
205. Dnes je však viac než kedykoľvek neodmysliteľné, aby toto učenie bolo známe, prijaté, premenené do spoločenskej reality v tých formách a do takej miery, ktorú rozličné situácie umožňujú a požadujú. Je to ťažká, ale vznešená úloha a na jej uskutočňovanie vrelo pozývame nielen našich bratov a synov roztrúsených po celom svete, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle.
Vzdelávanie
206. Predovšetkým zdôrazňujeme, že kresťanské sociálne učenie je neoddeliteľnou súčasťou kresťanského svetonázoru.
Kým s uspokojením konštatujeme, že v rôznych inštitútoch sa už dlhší čas vyučuje toto učenie, naliehavo vyzývame rozšíriť toto vyučovanie v rámci riadneho učebného programu a systematickou formou do všetkých seminárov a na všetky katolícke školy každého stupňa. Treba ho tiež zaradiť do programov náboženského vzdelávania vo farnostiach a v združeniach laického apoštolátu. Treba ho rozširovať modernými vyjadrovacími prostriedkami: dennou a periodickou tlačou, publikáciami popularizačného charakteru i vedeckej povahy, rozhlasom a televíziou.
207. Na jeho rozširovaní sa môžu vo veľkej miere podielať naši synovia a dcéry z laických radov úsilím osvojiť si ho, horlivosťou za to, aby ho pochopili aj ďalší a vykonávaním svojich činností svetského charakteru v jeho svetle.
208. Nezabúdajme, že pravdy a účinnosť katolíckeho sociálneho učenia treba dokazovať predovšetkým poskytovaním bezpečnej orientácie pri riešení konkrétnych problémov. Týmto spôsobom je aj možné pritiahnúť k nemu pozornosť tých, ktorí ho nepoznajú, a keďže ho nepoznajú, oponujú mu; a vari aj preniesť do ich vnútra nejakú iskru jeho svetla.
Výchova
209. Sociálne učenie nestačí len hlásať, ale ho treba aj uvádzať do konkrétnej reality. O to viac to platí pre kresťanské sociálne učenie, ktorého svetlom je pravda, cieľom spravodlivosť a hybnou silou láska. Preto chceme upriamiť pozornosť na nevyhnutnosť, aby naši synovia a dcéry boli nielen vzdelávaní v sociálnom učení, ale boli aj sociálne vychovávaní.
210. Kresťanská výchova musí byť integrálna, čiže musí sa vzťahovať na všetky druhy povinností. A tak sa musí usilovať aj o to, aby vo veriacich vzbudila a utvrdzovala povedomie povinnosti kresťansky vykonávať aj činnosti ekonomickej a sociálnej povahy.
211. Prechod z teórie do praxe je vo svojej podstate náročný, a to viac, ak ide o konkretizovanie práve kresťanského sociálneho učenia, vzhľadom na v ľuďoch hlboko zakorenený egoizmus, vzhľadom na materializmus, ktorým je preniknutá moderná spoločnosť a vzhľadom na ťažkosti pri jasnom a presnom stanovovaní objektívnych požiadaviek spravodlivosti v konkrétnych prípadoch.
Preto výchova musí nielen vzbudzovať a rozvíjať povedomie povinnosti konať po kresťansky na ekonomickom a sociálnom poli, ale je nevyhnutné, aby si kládla za cieľ vštepovať aj metódu, ktorá uschopňuje vykonávať túto povinnosť.
Poslanie združení laického apoštolátu
212. Výchova ku kresťanskému konaniu aj na ekonomickom a sociálnom poli len ťažko môže byť účinná, ak samotní vychovávaní sa aktívne nezúčastňujú na výchove seba samých a ak výchova sa neuskutočňuje aj prostredníctvom činnosti.
213. Právom sa hovorí, že schopnosť správne užívať slobodu sa nadobudne jedine správnym uplatňovaním slobody. Analogicky výchova ku kresťanskému konaniu na ekonomickom a sociálnom poli sa uskutočňuje jedine prostredníctvom konkrétneho kresťanského konania na tomto poli.
214. Preto pri sociálnej výchove pripadá vážna úloha združeniam a organizáciám laického apoštolátu, zvlášť tým, ktoré majú za cieľ kresťansky oživiť tú-ktorú oblasť časného poriadku. Mnohí členovia týchto združení môžu totiž bohato využiť svoje každodenné skúsenosti, aby zdokonalili svoju vlastnú výchovu a prispeli k sociálnej výchove mládeže.
215. V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť všetkým, bez rozdielu postavenia, kresťanský zmysel života, ktorý zahrňuje ducha striedmosti a obety.
Źiaľ, dnes kde-tu prevažujú hedonistické názory a sklony, ktoré by chceli obmedziť život na zhon po potešení a na plné uspokojenie vášní s vážnou ujmou na duchu, ba i na tele.
216. Na prirodzenom poli blahodarná múdrosť radí umiernenosť a zdržanlivosť nižších sklonov; na nadprirodzenom poli evanjelium, Cirkev a celá asketická tradícia požadujú zmysel pre umŕtvovanie a kajúcnosť, ktorá zabezpečuje nadvládu ducha nad telom a ponúka účinný prostriedok na odpykanie trestov za hriechy, voči ktorým nikto nie je imúnny, okrem Ježiša Krista a jeho nepoškvrnenej Matky.
Praktické rady
217. Pri uvádzaní sociálnych princípov a smerníc do konkrétnej reality sa zvyčajne postupuje tromi krokmi: zistenie situácií; zhodnotenie situácií vo svetle týchto princípov a smerníc; vyhľadávanie a určovanie toho, čo je možné a nutné urobiť na uplatnenie týchto princípov a smerníc v situáciách, tým spôsobom a do takej miery, ako to dané sitácie umožňujú a vyžadujú. Sú to tri kroky, ktoré sa zvyčajne vyjadrujú tromi slovami: vidieť, zhodnotiť, konať.
218. Je mimoriadne vhodné viesť mládež k tomu, aby uvažovala o týchto troch krokoch a, pokiaľ je to možné, ich aj praktizovala. Takto nadobudnuté a prijaté poznatky pre nich neostanú na úrovni abstraktných pojmov, ale ich prakticky uschopnia uvádzať sociálne princípy a smernice do konkrétnej reality.
219. Pri týchto aplikáciách môžu vzniknúť nezhody aj medzi správne a úprimne uvažujúcimi katolíkmi. Keď sa tak stane, nech to nikdy nevedie k strate vzájomného uznania, vzájomnej úcty a dobrej vôle hľadať styčné body, ktoré by mohli viesť ku včasnému a účinnému konaniu. Netreba sa vyčerpávať v nekonečných diskusiách a nech sa pod zámienkou hľadania toho, čo je lepšie a najlepšie, nezanedbáva konanie toho, čo je dobré a možné, a preto i povinné.
220. Katolíci, ktorí sa venujú ekonomicko-sociálnej činnosti, vstupujú často do vzťahov s inými, ktorí nemajú ten istý svetonázor. V týchto vzťahoch nech naši synovia bedlia, aby boli vždy dôslední vo svojich názoroch a nikdy nepristúpili na kompromisy vo veciach náboženstva a morálky; ale zároveň nech sa ukážu preniknutí duchom porozumenia, nezištní a ochotní čestne spolupracovať na projektoch, ktoré sú vo svojej podstate dobré alebo sa dajú aspoň obrátiť na dobré. Je však zrejmé, že ak sa v niektorej veci cirkevná hierarchia vysloví v určitom zmysle, katolíci sú povinní pridŕžať sa jej usmernení, keďže Cirkvi prislúcha právo a povinnosť nielen chrániť princípy etického a náboženského poriadku, ale aj z pozície autority zasahovať do oblasti časného poriadku, keď ide o posúdenie aplikácie týchto princípov na konkrétne prípady.
Mnohoraká činnosť a zodpovednosť
221. Od vzdelávania a výchovy treba prejsť k činnosti. Je to úloha, ktorá prislúcha najmä našim synom a dcéram z radov laikov, keďže oni sa vzhľadom na svoj stav bežne zapodievajú činnosťou a vytváraním ustanovizní svetského obsahu a zamerania.
222. Pri uskutočňovaní takej vznešenej úlohy je nevyhnutné, aby naši synovia a dcéry boli nielen profesionálni odborníci a svoje svetské činnosti vykonávali podľa ich vnútroných zákonov k účinnému dosiahnutiu príslušných cieľov, ale je rovnako nevyhnutné, aby pri výkone týchto činností postupovali v rámci princípov a smerníc kresťanského sociálneho učenia, s postojom úprimnej dôvery a vo vzťahu synovskej poslušnosti voči cirkevnej autorite. Nech majú na pamäti, že keď sa pri výkone svetských činností nesledujú princípy a smernice kresťanského sociálneho učenia, nielenže sa tým zanedbáva povinnosť a často i porušujú práva vlastných bratov, ale môže to dospieť až k tomu, že samo toto učenie stratí svoj kredit; ako keby bolo samo osebe vznešené, ale neschopné účinného usmerňovania.
Vážne nebezpečenstvo
223. Ako sme už poznamenali, ľudia dnes veľmi pokročili v prehlbovaní a rozširovaní poznania prírodných zákonov. Vytvorili nástroje na ovládnutie prírodných síl, vytvorili a stále tvoria obrovské a veľkolepé diela. Avšak pri svojom úsilí o ovládnutie a premenu vonkajšieho sveta vystavujú sa nebezpečenstvu, že uškodia sebe samým. "A tak telesná práca," - upozorňuje s hlbokým smútkom náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno - "ktorú Božia prozreteľnosť aj po prvotnom hriechu ustanovila pre dobro nielen tela, ale i ducha, sa postupne mení na nástroj skazenosti. Takto nehybná hmota vychádza z fabriky vyšlachtená, avšak osoby sa tam kazia a upadajú."46
224. Podobne pápež Pius XII. právom tvrdí, že naša doba je charakterizovaná ostrým kontrastom medzi obrovským vedecko-technickým pokrokom a strašným ľudským úpadkom, pričom jej "hrôzostrašným veľdielom je premena človeka na obra fyzického sveta na úkor ducha, ktorý je zredukovaný na trpaslíka nadprirodzeného a večného sveta".47
225. Dnes sa znovu v rozsiahlych rozmeroch potvrdzujú slová, ktoré o pohanoch hlásal žalmista, totiž že ľudia často pre svoje konanie zabúdajú na svoje bytie a obdivujú svoje výtvory do takej miery, že si z nich robia idoly: "Simulacra gentium argentum et aurum, opera mannum hominum."48
Uznanie a rešpektovanie hierarchie hodnôt
226. Vo svojej otcovskej starostlivosti všeobecného pastiera duší naliehavo vyzývame našich synov a dcéry, aby bdeli nad sebou, a tak si zachovali jasné a živé vedomie hierarchie hodnôt pri výkone svojich svetských činností a pri sledovaní príslušných bezprostredných cieľov.
227. Isteže, Cirkev vždy učila a stále učí, že vedecko-technický pokrok a následný hmotný blahobyt sú skutočné dobrá, a teda znamenajú dôležitý krok pri napredovaní ľudskej civilizácie. Avšak tento pokrok musí byť hodnotený podľa toho, čím je vo svojej podstate, teda ako nástroj alebo prostriedok na účinnejšie dosahovanie vyššieho dobra, ktorým je uľahčenie a napomáhanie duchovného zdokonaľovania ľudí tak v poriadku prirodzenom, ako i v nadprirodzenom.
V tejto súvislosti trvalo zaznievajú výstražné slová božského Učiteľa: "Quid enim prodest homini, si mundum universum lucretur, animae vero suae detrimentum patiatur? Aut quam dabit homo commutationem pro anima sua?"49
Svätenie sviatkov
228. Na ochranu dôstojnosti človeka ako tvora obdareného dušou stvorenou na Boží obraz a podobu Cirkev vždy vyžadovala dôkladné zachovávanie tretieho prikázania Desatora: "Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil."50 Boh má právo žiadať od človeka, aby jeho uctievaniu zasvätil jeden deň týždňa, v ktorom by sa duch, oslobodený od hmotných starostí, mohol pozdvihnúť a otvoriť v mysli a v láske nebeským veciam, a zároveň vo vnútri svojho svedomia skúmal svoje záväzné a nevyhnutné vzťahy k svojmu Stvoriteľovi.
229. Aj človek má však právo, ba potrebu urobiť prestávku pre svoje telo pri namáhavej každodennej práci, zotaviť svoje unavené údy, počestne uvoľniť svoje zmysly a prispieť k domácej jednote, ktorá si vyžaduje častý styk a pokojné spolunažívanie členov rodiny.
230. Náboženstvo, morálka i hygiena sa stretajú pri zákonitosti pravidelného oddychu, ktorý Cirkev už od vekov konkretizuje v zasvätení nedele účasťou na obete svätej omše, ktorá je spomienkou i sprítomnením Kristovho vykupiteľského diela v dušiach. Avšak s bolesťou musíme konštatovať a odsudzovať nedbanlivosť, ak nie priam opovrhovanie týmto posvätným zákonom s ničivými následkami pre dušu i telo našich drahých pracujúcich.
231. V mene Boha a v záujme hmotného i duchovného dobra ľudí vyzývame všetkých, autority, podnikateľov i pracujúcich, aby dodržiavali toto Božie i cirkevné prikázanie a každému pripomíname jeho vážnu zodpovednosť pred Pánom a pred spoločnosťou.
Obnovené úsilie
232. Avšak z toho, čo sme vyššie v kratkosti uviedli, by bolo nesprávne usudzovať, že naši synovia a dcéry, zvlášť z radov laikov, majú považovať za rozumné určité zmiernenie svojho kresťanského úsilia vo svete; naopak, musia ho obnoviť a zvýšiť. Pán vo svojej vznešenej modlitbe za jednotu Cirkvi sa nemodlí k Otcovi, aby jeho drahých vzal zo sveta, ale aby ich ochránil od zla: "Non rogo ut tollas eos de mundo, sed ut serves eos a malo."51 Nesmie sa vytvárať umelý rozpor tam, kde ho niet, totiž medzi zdokonaľovaním vlastného bytia a aktívnou účasťou vo svete, ako keby bolo možné zdokonaľovať sa jedine odmietnutím svetských činností, alebo ako keby vykonávaním spomenutých činností bolo nevyhnutné kompromitovať svoju ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť veriaceho človeka.
233. Naopak, zodpovedá dokonale úmyslom Prozreteľnosti, aby každý zdokonaľoval seba samého prostredníctvom svojej každodennej práce, ktorá pre takmer všetkých ľudí je prácou so svetským rázom a cieľom.
Cirkev dnes stojí pred obrovskou úlohou dať modernej civilizácii ľudský a kresťanský ráz. Sama civilizácia o to požaduje a priam prosí pre svoj pozitívny vývoj a pre svoju samotnú existenciu.
234. Ako sme naznačili, Cirkev uskutočňuje túto úlohu najmä prostredníctvom svojich synov a dcér z radov laikov, ktorí sa preto majú cítiť zaviazaní vykonávať svoju profesiu ako prejav povinnosti a poskytovanie služby vo vnútornom spojení s Bohom a v Kristovi na jeho oslávenie, ako to ukazuje svätý Pavol: "Sive ergo manducatis, sive bibitis, sive aliud quid facitis: omnia in gloriam Dei facite."52 "Omne quodcumque facitis in verbo aut in opere, omnia in nomine Domini Iesu Christi, gratias agentes Deo et Patri per ipsum."53
Väčšia účinnosť vo svetských činnostiach
235. Kedykoľvek sa vo svetských činnostiach a ustanovizniach zabezpečí otvorenosť voči duchovným hodnotám a nadprirodzeným cieľom, posilní sa ich účinnosť vzhľadom na ich špecifické a bezprostredné ciele. Slová božského Učiteľa ostávajú stále platné: "Quaerite ergo primum regnum Dei, et iustitiam eius: et haec omnia adiicientur vobis."54 Keď je niekto svetlom v Pánovi55 a žije ako dieťa svetla56 bezpečnejšie môže pochopiť základné požiadavky spravodlivosti aj v tých najzložitejších a najťažších oblastiach časného poriadku, totiž v tých oblastiach, kde nezriedka egoizmus jednotlivcov, skupín alebo rás sa vtiera a rozširuje hustú hmlu. A keď je niekto oduševnený Kristovou láskou, cíti sa spojený s ostatnými a pociťuje potreby, utrpenie i radosti iných ako svoje vlastné. Následne jeho činnosť, nech sa uskutočňuje v akejkoľvek oblasti a má akýkoľvek obsah, sa musí prejaviť ako nezištnejšia, húževnatejšia, ľudskejšia, pretože láska "patiens est, benigna est... non quaerit que sua sunt... non gaudet super iniquitate, congaudet autem veritati... omnia sperat, omnia sustinet".57
Źivé údy Kristovho mystického tela
236. Avšak nemôžeme ukončiť túto svoju encykliku bez toho, aby sme pripomenuli ďalšiu pravdu, ktorá je zároveň vznešenou skutočnosťou: že totiž sme živými údmi Kristovho mystického tela, ktorým je jeho Cirkev: "Sic enim corpus unum est, et membra corporis cum sint multa, unum tamen corpus sint: ita est Christus."58
237. Vyzývame s otcovskou naliehavosťou všetkých našich synov, či už patria ku kléru, alebo k laikátu, aby si boli plne vedomí, akej obrovskej dôstojnosti a veľkosti sa im dostalo tým, že sú zaštepení do Krista ako ratolesti do viniča: "Ego sum vitis, vos palmites;"59 a že preto sú povolaní mať účasť na jeho živote. Takže keď vykonávajú svoje činnosti, aj svetského charakteru, zjednotení s Kristom Vykupiteľom, každá práca sa stáva akoby pokračovaním jeho práce, preniknutej vykupiteľskou hodnotou: "Qui manet in me, et ego in eo, hic fert fructum multum."60 Stane sa teda prácou, ktorá zároveň uskutočňuje vlastné nadprirodzené zdokonaľovanie, prispieva k rozšíreniu plodov vykúpenia na druhých ľudí a preniká evanjeliovým kvasom civilizáciu, v ktorej sa žije a koná.
238. Naša doba je preniknutá a preplnená radikálnymi omylmi, lomcovaná a zmietaná hlbokými nepokojmi, avšak je to aj doba, v ktorej sa pre vzlet Cirkvi otvárajú nevídané možnosti dobra.
239. Milovaní bratia a synovia, pohľad, ktorí sme spolu s vami zamerali na rôzne problémy súčasného spoločenského života, počnúc od prvých svetiel učenia pápeža Leva XIII., nás priviedol k vysloveniu celého radu konštatovaní a návrhov, pri ktorých vás pozývame, aby ste sa pristavili, dobre ich premeditovali, a tak každý z vás a všetci spolu nabrali odvahu spolupracovať na uskutočňovaní Kristovho kráľovstva na zemi: "kráľovstva pravdy a života; kráľovstva svätosti a milosti; kráľovstva, spravodlivosti, lásky a pokoja";61 ono zaistí užívanie nebeských dobier, pre ktoré sme stvorení a po ktorých túžime.
240. Veď ide o učenie katolíckej Cirkvi, matky a učiteľky všetkých národov, ktorej svetlo osvecuje, zapaľuje a roznecuje; jej varovný hlas, plný nebeskej múdrosti, platí pre všetky veky; jej sila ponúka vždy také účinné a také priliehavé lieky na rastúce potreby ľudstva, na ťažkosti a obavy súčasného života. S týmto hlasom harmonizuje dávny hlas žalmistu, ktorý neprestajne posilňuje a pozdvihuje naše duše: "Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne. Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine. Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba. Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása."62
241. Toto sú priania, ctihodní bratia, ktoré vyslovujeme na zakončenie tohto listu, na ktorý sme už dlhý čas sústreďovali svoju starosť o všeobecnú Cirkev. Kiež božský Vykupiteľ ľudstva, "qui factus est nobis sapientia a Deo, et iustitia, et santificatio, et redemptio",63 šťastlivo kraľuje a víťazí v priebehu vekov, vo všetkých a nad všetkým. A kiež po usporiadaní spolunažívania môžu všetky národy konečne užívať blahobyt, radosť a pokoj.
Záverečné požehnanie
242. Na záruku týchto prianí a na dôkaz našej otcovskej blahosklonnosti nech zostúpi apoštolské požehnanie, ktoré vám, ctihodní bratia, a všetkým veriacim, ktorí sú zverení vašej službe, zvlášť tým, ktorí budú s oduševnením odpovedať na naše výzvy, zo srdca v Pánovi udeľujem.
Dané v Ríme, pri svätom Petrovi dňa 15. mája 1961, v treťom roku nášho pontifikátu.


Ján XXIII.