Dokumenty pápežov

Preklad: Pápežské misijné diela na Slovensku, 1994, text KBS 1997



CTIHODNÍ BRATIA A MILOVANÍ SYNOVIA,
POZDRAV A APOŠTOLSKÉ POŹEHNANIE!
ÚVOD
1. Poslanie Krista Vykupiteľa, zverené Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia. Všeobecný pohľad na ľudstvo ku koncu druhého tisícročia nám ukazuje, že toto poslanie je ešte len v začiatkoch a že sa musíme zasadiť so všetkými silami za službu tomuto poslaniu. Je to Duch, ktorý nás pobáda ohlasovať veľké diela Božie. "Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal" (1Kor 9,16).
V mene celej Cirkvi cítim povinnosť nanovo zopakovať toto volanie apoštola Pavla. Od začiatku svojho pontifikátu som sa rozhodol cestovať až na kraj sveta, aby som dal výraz tejto misionárskej zodpovednosti. Práve bezprostredný styk s národmi, ktoré Krista ešte nepoznajú, ma presvedčil o naliehavosti tejto činnosti, ktorej je táto encyklika venovaná.
Druhý vatikánsky koncil chcel obnoviť život a činnosť Cirkvi v súlade s potrebami dnešného sveta. Postavil do popredia misionárske poslanie, ktorého dynamiku stavia na samom trojičnom poslaní. Misionársky impulz je teda najhlbšie zakorenený v podstate kresťanského života a dáva smer aj ekumenickému hnutiu: "Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma Ty poslal" (Jn 17,21).
2. Koncil už doniesol bohaté misionárske ovocie. Vznikli miestne cirkvi s vlastnými biskupmi, klérom a laickými apoštolmi. Kresťanské spoločenstvá sa stále intenzívnejšie zapájajú do života národov. Spojenie cirkví navzájom prináša živú výmenu duchovného a hmotného dobra. Účasť laikov na evanjelizovaní mení cirkevný život. Miestne cirkvi sa otvárajú pre stretnutia, dialóg a spoluprácu s členmi iných kresťanských cirkví a náboženstiev. Predovšetkým sa ukazuje nové povedomie, že misijné poslanie sa týka všetkých kresťanov, všetkých diecéz a všetkých farností, cirkevných inštitúcií a spolkov.
Ale v tejto "novej jari" kresťanstva nemožno prehliadnuť jednu negatívnu tendenciu, ktorej chce táto encyklika odpomôcť. Vlastné poslanie "ad gentes" (zámorské misie), zdá sa, poľavuje, čo zaiste nezodpovedá smerniciam koncilu a následným vyjadreniam učiteľského úradu. Vnútorné i vonkajšie ťažkosti ochromili misionárske nadšenie zamerané na nekresťanov. Nad touto skutočnosťou sa musíme všetci veriaci v Krista zamyslieť. V dejinách Cirkvi plnenie misionárskeho poslania bolo vždy znakom vitality, a naopak, zanedbávanie je znakom krízy viery.1
Dvadsaťpäť rokov po ukončení koncilu a po zverejnení dekrétu o misionárskej činnosti Cirkvi "Ad gentes", pätnásť rokov po apoštolskej exhortácii "Evangelii nuntiandi" blahej pamäti pápeža Pavla VI. chcel by som v pokračovaní učiteľského úradu mojich predchodcov2 v tejto otázke vyzvať Cirkev na obnovu misionárskej horlivosti. Tento dokument má za vnútorný cieľ obnovu viery a kresťanského života. Misijná činnosť skutočne obnovuje Cirkev, viera a kresťanská identita sa upevňuje a dostáva nové oduševnenie a motiváciu. Viera zosilnieva, keď sa podáva ďalej! Nová evanjelizácia kresťanských národov nájde nový popud a oporu v zasadení sa za svetovú misijnú činnosť.
Ale čo ma ešte viac pohýňa k zdôrazneniu naliehavosti misionárskej evanjelizácie, je skutočnosť, že toto je prednostná služba, ktorú môže Cirkev preukázať každému človekovi a celému dnešnému ľudstvu. Ľudstvo môže síce vykázať podivuhodné výkony, ale zdá sa, že stratilo zmysel pre posledné skutočnosti a pre život sám. "Kristus Vykupiteľ - ako som napísal vo svojej prvej encyklike - zjavuje človekovi jeho samého úplne. Človek, ktorý sa chce pochopiť úplne, musí sa priblížiť ku Kristovi. Vykúpenie, ktoré sa uskutočnilo na kríži, vrátilo definitívne človekovi jeho dôstojnosť a zmysel jeho existencie vo svete."3
Sú aj iné pohnútky a dôvody: zodpovedať týmto dokumentom mnohé otázky, odstrániť pochybnosti a nejasnosti ohľadom misijnej činnosti ad gentes, posilniť bratov a sestry, ktorí sa venujú misionárskej činnosti, i tých, ktorí im pomáhajú podporovať misionárske povolania, povzbudzovať teológov, aby prehĺbili a systematicky vykladali rôzne aspekty misií, dať nový popud misionárskej činnosti, aby miestne cirkvi, hlavne nové, misionárov vysielali i prijímali, uistiť nekresťanov, hlavne vlády tých krajín, ktorým patrí misionárska činnosť, že jej cieľom je slúžiť človekovi tým, že mu ukazuje lásku Božiu, zjavenú v Ježišovi Kristovi.
Všetky národy, otvorte brány Kristovi!
3. Jeho evanjelium neuberá nič na slobode človeka ani na úcte voči inej kultúre, čokoľvek je pozitívneho v inom náboženstve. Keď prijmete Krista, otvoríte sa konečnoplatnému Božiemu Slovu, v ktorom sa Boh dal plno poznať a ukázal nám cestu k sebe.
Počet tých, ktorí nepoznajú Krista a nepatria do Cirkvi, stále rastie, ba dokonca od koncilu sa skoro zdvojnásobil. Tento nesmierny počet ľudí, ktorých Otec miluje a pre ktorých poslal svojho Syna, robí naliehavosť misií očividnou.
Z druhej strany naša doba poskytuje Cirkvi na tomto poli nové možnosti: zrútenie ideológií a utláčajúcich politických systémov, otvorenie hraníc a vznik zjednocujúceho sa sveta vďaka hojnejšej možnosti informácií, presadenie sa u národov tých evanjeliových hodnôt, ktoré Ježiš stelesnil vo svojom živote (pokoj, spravodlivosť, bratstvo, starosť o núdznych), postupná bezduchosť v hospodárstve a technike robí hľadanie pravdy o Bohu, o človekovi, o zmysle života zvlášť naliehavým.
Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie. Myslím, že prišiel čas, nasadiť všetky cirkevné sily za novú evanjelizáciu a za misie ad gentes. Nikto, kto verí v Krista, žiadna cirkevná inštitúcia sa nemôže vyhnúť tejto najvyššej povinnosti: Krista treba zvestovať všetkým národom.

I.
Ježiš Kristus, jediný Vykupiteľ
4. "Základná úloha Cirkvi vo všetkých epochách a zvlášť v našej - tak som pripomenul v prvej programovej encyklike - je zamerať pohľad človeka, vedomie a skúsenosť celého ľudstva na tajomstvo Krista."4
Svetové poslanie Cirkvi pochádza z viery v Ježiša Krista, ako to hovorí vyznanie viery v trojjediného Boha: "Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi... On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom."5 Na udalosti vykúpenia zakladá sa spása všetkých," lebo každého sa týka tajomstvo vykúpenia, s každým je Kristus navždy skrze toto tajomstvo spojený.6 Jedine vo viere môžu byť misie pochopené a vo viere majú základ.
A predsa pýtajú sa niektorí, aj vzhľadom na zmeny v modernom svete, aj pre rozširovanie nových teologických ideí: Sú ešte misie medzi nekresťanmi aktuálne? Či nie sú nahradené dialógom medzi náboženstvami? Či napomáhanie v oblasti humánnosti nie je dostatočným cieľom Cirkvi? Či úcta pred svedomím a slobodou nevylučuje každý pokus obracania? Či nemožno byť spasený v každom náboženstve? Načo teda misie?
"Nik neprichádza k Otcovi, ak nie skrze mňa" (Jn 14,6)
5. Keď ideme k začiatkom Cirkvi, nachádzame jasné tvrdenie, že Kristus je jediný Vykupiteľ všetkých, jediný, ktorý môže zjaviť Boha a ku nemu viesť. Źidovským náboženským vrchnostiam, ktoré vyšetrujú apoštolov pre uzdravenie chromého skrze Petra, ten odpovedá: "V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, jeho mocou stojí tento človek pred vami zdravý... V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4, 10,12).
Tento výrok pred veľradou má všeobecnú platnosť, lebo pre všetkých - židov i pohanov - spása môže prísť len od Ježiša Krista.
Univerzálnosť spásy skrze Krista je dosvedčovaná v celom Novom zákone. Pavol uznáva vo vzkriesenom Kristovi Pána. "Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohovia, či už na nebi, alebo na zemi - ako je veľa bohov a veľa pánov -, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho" (1Kor 8,5-6). Jeden Boh a jeden Pán stoja v protiklade množstvu "bohov" a "pánov", ktorých ľud uznával. Pavol reaguje na polyteizmus náboženského prostredia svojej doby a vyzdvihuje charakteristiku kresťanskej viery: viera v jediného Boha a v jediného Pána, poslaného od Boha.
V evanjeliu Jána zahrňuje univerzalita Kristovej spásy aspekty jeho poslania ohľadom milosti, pravdy, spásy a zjavenia. "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet" (Jn 1,9). A ďalej: "Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť" (Jn 1,18). Božie zjavenie stáva sa definitívnym a úplným činnosťou jeho jednorodeného Syna. "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril svet" (Hebr 1,1-2). V tomto definitívnom Slove svojho zjavenia Boh sa dal poznať svetu dokonalým spôsobom, oznámil svetu, kto je on. A toto definitívne sebazjavenie Boha je najhlbším dôvodom, prečo je Cirkev zo svojej prirodzenosti misionárska. Nemôže nehlásať evanjelium, to jest plnosť pravdy, ktorú nám dal Boh o sebe poznať.
Kristus je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. "Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. A ja som ustanovený za jeho hlásateľa a apoštola - hovorím pravdu, neklamem -, za učiteľa pohanov vo viere a pravde" (1Tim 2,5-7). Ľudia teda nemôžu prísť do spojenia s Bohom, ak nie skrze Ježiša Krista za pôsobenia Ducha Svätého. Týmto jedinečným a univerzálnym prostredníctvom ani zďaleka nie je prekážkou na ceste k Bohu, ale je samým Bohom určenou cestou. Kristus si to dokonale uvedomuje. Všetky sprostredkovania rôzneho druhu a poriadku, ktoré majú účasť na jeho prostredníctve, nie sú vylúčené, ale majú význam a hodnotu len v spojení s Kristovým prostredníctvom a nemôžu sa pokladať za rovnocenné alebo za nutný doplnok.
6. Protirečí kresťanskej viere zavádzať akékoľvek oddelenie medzi Slovom a Ježišom Kristom. Ján hovorí jasne, že Slovo, ktoré bolo na začiatku u Boha, je to isté ako to, čo sa stalo telom (Jn 1,2,14). Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba. Nemožno oddeliť Ježiša od Krista, alebo hovoriť o "Ježišovi dejín", ktorý by bol odlišný od "Ježiša viery". Cirkev pozná a vyznáva Ježiša ako "Krista, Syna živého Boha" (Mt 16,16). Kristus nie je nikto iný ako Ježiš z Nazaretu a tento je vtelené Božie Slovo na spásu všetkých.
V Kristovi "prebýva všetka plnosť božstva" a "z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn 1,16). "Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom" (Jn 1,18), je "milovaným Synom, v ktorom máme vykúpenie" (Kol 1,13-14). V Božom pláne spásy nedá sa Slovo oddeliť od Krista: "Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi a čo je na nebi" (Kol 1,19-20). Práve táto jedinečnosť Krista dáva mu absolútny a univerzálny význam, že je stredom a cieľom dejín, hoci patrí k nim.7 "Ja som alfa a omega, Prvý a Posledný, Začiatok a Koniec" (Zj 22,13).
Aj keď je možné všímať si rôzne aspekty Kristovho tajomstva, neslobodno stratiť zo zreteľa jeho hodnotu. Keď ideme odhaľovať a hodnotiť Bohom dané dary všetkého druhu, hlavne duchovné, každému národu, nemôžeme ich oddeľovať od Ježiša Krista, ktorý je v centre Božieho plánu spásy. Ako "sa Syn Boží vo vtelení spája s každým človekom, tak musíme pripustiť, že Duch Svätý všetkým dáva možnosť Bohu známym spôsobom prísť do kontaktu s veľkonočným tajomstvom".8
Je Božím úmyslom "zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi" (Ef 1,10).
Viera v Krista je ponuka slobode človeka
7. Naliehavosť misionárskej činnosti vyplýva z radikálnej obnovy života, prinesenej Kristom a živenej jeho učeníkmi. Tento nový život je Božím darom. Zo strany človeka sa vyžaduje tento dar prijať a rozvinúť ho, ak sa chce realizovať zodpovedne svojmu celkovému povolaniu podľa obrazu Krista. Celý Nový zákon je oslavou nového života človeka, ktorý verí v Krista a žije v jeho Cirkvi. Cirkvou dosvedčovaná a hlásaná spása v Kristovi je sebazvestovaním Boha." Je to láska, ktorá nielen tvorí dobro, ale dáva účasť na živote samého Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého. Kto miluje, ten túži darovať seba samého."9
Boh ponúka človekovi tento nový život. "Možno zavrhnúť Krista a všetko to, čo vniesol do dejín človeka? Samozrejme možno. Človek je slobodný. Ale zostáva zásadná otázka: Či to smie? A v mene čoho to smie?"10
8. V modernom svete má človek sklon všetko zúžiť na kvantitatívnu dimenziu. Ale čo sa stane z človeka bez otvorenia sa pre absolútno? Odpoveď je v dosahu skúsenosti každého človeka, ale je vpísaná aj do dejín ľudstva, krvou preliatou v mene ideológií a politických režimov, ktoré chceli vybudovať "nové ľudstvo" bez Boha.11
Ostatne Druhý vatikánsky koncil dáva odpoveď tým, ktorým leží na srdci zachovanie slobody svedomia: "Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť slobodní od všetkého nanucovania tak zo strany jednotlivcov, ako i spoločenských skupín, i od akejkoľvek ľudskej moci tak, že v náboženských veciach nikto nemôže byť nútený konať proti svojmu svedomiu, ani hatený súkromne alebo verejne, ako jednotlivec alebo spolu s inými, konať v patričných hraniciach podľa svojho svedomia."12
Hlásanie a svedectvo o Kristovi nepoškodzujú túto slobodu, ak sa konajú s úctou pred svedomím. Viera vyžaduje slobodný súhlas človeka. Ale musí byť ponúknutá, lebo "všetci ľudia majú právo spoznať bohatstvo tajomstva Kristovho, v čom podľa našej viery môže ľudstvo nájsť plnosť toho, čo sa snaží spoznať o Bohu hľadajúc a tápajúc, i o človekovi a jeho určení, o živote a smrti a o pravde. Preto sa Cirkev snaží udržať živú misionársku horlivosť, ba ju v dejinnom okamihu dnešných čias ešte zosilniť."13 Treba však s koncilom znovu povedať, že ľudia, "pretože sú osoby, to jest obdarení rozumom a vôľou, tým samým majú aj ľudskú zodpovednosť, - všetci podľa svojej dôstojnosti - sú svojou prirodzenosťou vedení a zároveň mravnou povinnosťou viazaní hľadať pravdu, tú pravdu, ktorá sa týka náboženstva. Sú tiež povinní poznanej pravdy sa pridŕžať a celý svoj život zariadiť podľa požiadaviek pravdy."14
Cirkev ako znamenie a nástroj spásy
9. Cirkev ako prvá môže mať úžitok z dobrodenia spásy. Kristus si ju nadobudol vlastnou krvou a ustanovil ju za spolupracovníčku na univerzálnom diele spásy. Naozaj, Kristus žije v nej, je jej ženích, dáva jej vzrast a uskutočňuje skrze ňu svoje poslanie.
Koncil opätovne podrobne zdôraznil úlohu Cirkvi pre spásu ľudstva. Cirkev uznáva, že Boh miluje všetkých ľudí a všetkým dáva možnosť spásy (Tim 2,4)15, ale verí, že Boh ustanovil Krista ako jediného prostredníka a ju ako sviatosť všeobecnej spásy.16 "Rôznym spôsobom k nej patria alebo sú na ňu zameraní katolícki veriaci, iní v Krista veriaci a napokon všetci ľudia, ktorí sú Božou milosťou povolaní k spáse."17 Treba mať obe tieto pravdy pred očami, skutočnú možnosť spásy v Kristovi pre všetkých ľudí a nutnosť prítomnosti Cirkvi pre túto spásu. Obe prispievajú k pochopeniu tajomstva spásy. Tak si môžeme uvedomiť Božie milosrdenstvo a našu zodpovednosť. Spása, ktorá je darom Ducha, vyžaduje spoluprácu človeka, tak na dosiahnutie vlastnej spásy, ako i spásy iných. Tak to Boh chcel, preto ustanovil Cirkev a zapojil ju do plánu spásy. "Tento mesiánsky ľud - hovorí koncil - je ustanovený od Krista ako spoločenstvo života, lásky a pravdy. Je od neho prijatý tiež ako nástroj vykúpenia a ako svetlo sveta a soľ zeme poslaný do sveta."18
Spása ako ponuka všetkým ľuďom
10. Univerzálnosť spásy neznamená, že platí len pre tých, ktorí výslovne veria v Krista a vstúpili do Cirkvi. Ak je spása pre všetkých, musí byť aj všetkým k dispozícii. Ale je jasné, že dnes ako i prv sú mnohí ľudia, ktorí nemajú možnosť spoznať zjavenie evanjelia a pripojiť sa k Cirkvi. Źijú v spoločenských a kultúrnych podmienkach, ktoré to neumožňujú. Často vyrástli v iných náboženských tradíciách. Im je spása v Kristovi prístupná skrze milosť, ktorá ich síce formálne nezačleňuje do Cirkvi - hoci sú tajomným spôsobom s ňou spojení - ale prináša im primeraným spôsobom vnútorné a vonkajšie svetlo. Táto milosť pochádza od Krista, je ovocím jeho obety a je darovaná Duchom Svätým. Umožňuje každému človekovi dosiahnuť spásu vlastnou slobodnou spoluprácou.
Preto koncil po centrálnej výpovedi o veľkonočnom tajomstve vyhlasuje: "To platí nielen pre kresťanov, ale pre všetkých ľudí dobrej vôle, v ktorých srdci milosť neviditeľne pôsobí. Pretože Kristus zomrel za všetkých a jestvuje len jedno posledné určenie človeka, totiž božské, musíme tvrdiť, že Duch Svätý ponúka všetkým možnosť s tým veľkonočným tajomstvom byť spojený, Bohu známym spôsobom."19
Nemôžeme nehovoriť (Sk 4,20)
11. Čo teda povedať na zmienené námietky proti misiám ad gentes? Pri všetkom rešpektovaní iných názorov, musíme predovšetkým, bez povýšenosti, vyjadriť našu vieru v Krista, jediného Vykupiteľa človeka, vieru, ktorú sme bez vlastnej zásluhy prijali zhora. Hovoríme s Pavlom: "Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí" (Rim 1,16).
Mučeníci všetkých čias - aj nášho času - dali a dávajú svoj život, aby vyznali pred ľuďmi túto vieru z presvedčenia, že každý človek potrebuje Ježiša Krista, ktorý premohol hriech a smrť a zmieril ľudí s Bohom.
Kristus sa vyhlásil za Božieho Syna, ktorý v úzkom spojení s Otcom bol uznaný za takého učeníkmi a dokázal svoje slovo zázrakmi a zmŕtvychvstaním. Cirkev ponúka ľuďom evanjelium, prorocký dokument, ktorý dáva odpoveď na otázky a záležitosti ľudského srdca a zostáva vždy "blahozvesťou". Cirkev nemôže prestať ohlasovať, že Ježiš prišiel, aby zjavil tvár Boha a zaslúžil sa skrze kríž a vzkriesenie o spásu pre všetkých ľudí.
Na otázku "prečo misie"? odpovedáme s vierou a skúsenosťou Cirkvi: otvoriť sa láske Krista znamená pravé oslobodenie. V ňom a jedine v ňom sme oslobodení od všetkého odcudzenia a zblúdenia, od otroctva, ktoré nás stavia pod moc hriechu a smrti. Kristus je naozaj "náš pokoj" (Ef 2,14) a "láska Kristova nás podnecuje" (2Kor 5,14) a dáva nášmu životu zmysel a radosť. Misie sú otázkou viery, nepodplatiteľným meradlom našej viery v Krista a jeho lásky k nám.
Pokušenie dneška je redukovať kresťanstvo na čisto ľudskú múdrosť, akoby náuku dobrého života. V silne sekularizovanom svete nastalo aj "pomalé sekularizovanie spásy", za ktorú sa síce bojuje v prospech človeka, ale človeka polovičatého a redukovaného len na horizontálnu dimenziu. My však vieme, že Ježiš prišiel doniesť všeobsiahlu spásu, ktorá má zachytiť celého človeka, všetkých ľudí a otvoriť podivuhodné horizonty božského detinstva.
Prečo misie? Pretože nám, ako svätému Pavlovi "dostalo sa tej milosti, zvestovať pohanským národom nevyspytateľné bohatstvo Kristovo" (Ef 3,8). Nový život v ňom je "blahozvesť" pre človeka všetkých časov, všetci ľudia sú na to povolaní a na to určení. Všetci to aj skutočne hľadajú, aj keď niekedy hmlisto, a majú právo význam takého daru spoznať a dosiahnuť ho. Cirkev a každý kresťan v nej nemôže tento svoj nový život a jeho bohatstvo skrývať, ani len pre seba rezervovať, pretože toto všetko bolo dané Božou dobrotou, aby to bolo povedané všetkým ľuďom.
Okrem vonkajšieho rozkazu Pána hovorí v prospech misií aj hlboká potreba Božieho života v nás. Tí, čo sú včlenení do katolíckej Cirkvi, môžu sa cítiť ako uprednostnení, ale sú zato súčasne aj viac zaviazaní dosvedčovať vieru a kresťanský život ako službu na bratoch a povinnú odpoveď Bohu, pamätliví, "že svoje jedinečné postavenie majú pripisovať nie svojím zásluhám, ale zvláštnej milosti Kristovej; ak s ňou nebudú v súlade ich myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasia, ale aj budú prísnejšie súdení."20

II.
Božie kráľovstvo
12. "Boh, plný milosrdenstva, bol nám zjavený Ježišom Kristom ako Otec, jeho Syn sám v sebe ho zjavil a dal poznať."21 To som napísal na začiatku encykliky "Dives in misericordia", aby som ukázal, ako Kristus je zjavením a stelesnením Otcovho milosrdenstva. Spása pozostáva v tom, že veríme v tajomstvo Otca a jeho lásky a prijímame ho. Táto láska sa ukazuje a stáva sa darom v Ježišovi skrze Ducha. Tak sa uskutočňuje Božie kráľovstvo, ktoré bolo pripravované už v Starom zákone skrze Krista a v Kristovi uskutočnené a zvestované Cirkvou všetkým národom. Cirkev účinkuje a modlí sa, aby sa ono uskutočnilo dokonalým a definitívnym spôsobom.
Starý zákon dosvedčuje, že Boh si vyvolil a sformoval jeden národ, aby zjavil a uskutočnil svoj plán lásky. Ale zároveň Boh je Stvoriteľom a Otcom všetkých národov, stará sa o ne, jeho požehnanie platí všetkým (Gn 12,3), so všetkými uzavrel zmluvu (Gn 9,1-12). Izrael zakusuje existenciu jedného osobného Boha a Vykupiteľa a stáva sa svedkom a zvestovateľom medzi národmi. Počas svojich dejín si Izrael uvedomuje, že jeho vyvolenie má všeobecný význam.
Kristus sprítomňuje kráľovstvo
13. Ježiš z Nazaretu uskutočňuje Boží plán. Keď prijal pri krste Ducha Svätého, prejavuje svoje mesiášske poslanie, chodí po Galilei, ohlasuje Božie evanjelium a hovorí: "Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo sa priblížilo. Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1,14-15). Hlásanie a budovanie Božieho kráľovstva je náplňou jeho poslania. "Nato som bol poslaný" (Lk 4,43). Ba ešte viac, Ježiš sám je "blahozvesťou", ako už na začiatku svojho poslania zdôrazňuje v synagóge svojej domoviny, keď vzťahuje na seba slová Izaiáša o Pomazanom, ktorý je poslaný od Ducha Pána (Lk 4,14-21). Keďže Kristus je "blahozvesťou", nie je rozdiel medzi posolstvom a zvestovateľom, medzi slovom, konaním a bytím. Jeho sila, tajomstvo účinku jeho konania je v úplnej identite posolstva, ktoré prináša: oznamuje "blahozvesť" nielen tým, čo hovorí a koná, ale tým, čím je.
Ježišova činnosť je opisovaná v súvise s jeho putovaním po krajine. Horizont jeho poslania pred Veľkou nocou je ohraničený na Izrael. S Ježišom prichádza niečo nové, čo má rozhodujúci význam. Eschatologická realita sa neodsúva na ďaleký koniec sveta, je už blízko a začína sa uskutočňovať. "Božie kráľovstvo je blízko, treba prosiť, aby prišlo, viera ho vidí už účinkovať v znameniach, ktoré sú v zázrakoch, vo vyháňaní zlých duchov, v ohlasovaní blahozvesti chudobným" (Lk 4,18). V stretnutí Ježiša s pohanmi je jasné, že prístup ku kráľovstvu sa umožňuje vierou a obrátením, a nie jednoducho národnou príslušnosťou.
Kráľovstvo, ktoré Ježiš prináša, je Božie kráľovstvo. Ježiš sám zjavuje, kto je tento Boh, ktorému dáva dôverné meno "Abba", Otec. Boh, ako to vysvitá hlavne z podobenstiev, je otvorený pre núdze a biedy každého človeka, je láskavý Otec, plný súcitu, odpúšťa a dáva vďačne vyprosovanú milosť.
Svätý Ján nám hovorí, že Boh je láska (1Jn 4,8). Každý človek je pozvaný "obrátiť sa" a "veriť" v milosrdnú lásku, ktorú Boh má pre neho. Kráľovstvo bude rásť v takej miere, v akej sa každý človek naučí v úprimnej dôvernosti modlitby obracať sa na Boha ako Otca a že sa snaží plniť jeho vôľu.
Zvláštnosti a požiadavky kráľovstva
14. Ježiš zjavuje postupne zvláštnosti a požiadavky kráľovstva svojím slovom, svojím konaním a vôbec svojou osobou.
Božie Kráľovstvo je určené pre všetkých ľudí, lebo všetci sú povolaní byť do neho začlenení. Aby tento aspekt vyzdvihol, obracal sa Ježiš zvlášť ku tým, čo žili na okraji spoločnosti. Pri zvestovaní blahozvesti dával im prednosť. Na začiatku svojej činnosti ohlásil, že je poslaný priniesť chudobným blahozvesť. Tých, čo sa stali obeťou odmietnutia a opovrhnutia, vyhlásil "Blahoslavení chudobní" (Lk 6,20); okrem toho umožňuje týmto okrajovým existenciám zakúsiť oslobodenie tým, že u nich a s nimi stoluje, zachádza s nimi ako s rovnocennými a priateľmi, dáva im cítiť, že sú od Boha milovaní, a takto zjavuje svoje bezhraničné citlivé srdce voči núdznym a hriešnikom.
Oslobodenie a spása v Božom kráľovstve týkajú sa ľudskej osoby v jej fyzickej i duchovnej dimenzii. Dve činnosti sú pre jeho poslanie príznačné: uzdravovanie a odpúšťanie. Početné uzdravenia ukazujú jeho veľký súcit s ľudskou biedou, ale tiež dávajú najavo, že v kráľovstve nebude ani choroby, ani utrpenia a že jeho poslanie od začiatku je zamerané na to, aby ľudí od toho oslobodil. V chápaní Ježiša sú uzdravenia aj znamením pre duchovnú spásu, oslobodenie od hriechu. Keď Ježiš vykonáva uzdravenia, vyzýva veriť, obrátiť sa, túžiť po odpustení. Ak je viera, uzdravenie dosahuje viac, vedie ku spáse. Oslobodenie od posadnutosti a démonov, najväčšie zlo a viditeľný prejav hriechu a vzopretia sa proti Bohu, je znamením, že "Božie kráľovstvo prišlo k vám" (Mt 12,28).
15. Božie kráľovstvo má zmeniť vzťahy medzi ľuďmi a uskutočňuje sa postupne, ako sa ľudia učia navzájom milovať, vzájomne si odpúšťať a vzájomne si slúžiť. Ježiš poníma celý zákon a za stredobod mu dáva prikázanie lásky. Prv než sa rozlúči so svojimi, dáva im nové prikázanie: "Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať" (Jn 13,14). Láska, ktorou Ježiš miloval svet, nachádza svoj vrcholný prejav v obetovaní života za ľudí. Preto je prirodzenosť kráľovstva spoločenstvo všetkých ľudí navzájom a s Bohom.
Kráľovstvo zahrňuje všetkých jednotlivcov, spoločnosť, celý svet. Pracovať pre kráľovstvo znamená uznanie a napomáhanie Božej dynamiky, ktorá je v dejinách ľudstva prítomná a pretvára ho. Budúcnosť kráľovstva znamená pracovať za oslobodenie od zla vo všetkých jeho formách. Božie kráľovstvo je zjavenie a uskutočnenie spásonosného plánu v jeho celej plnosti.
V Zmŕtvychvstalom sa kráľovstvo završuje a proklamuje
16. Tým, že Boh Ježiša vzkriesil z mŕtvych, premohol smrť a zavŕšil svoje kráľovstvo definitívnym spôsobom. Počas svojho pozemského života je Ježiš prorokom kráľovstva a po svojom utrpení, zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení má účasť na Božej moci a jeho vláde nad svetom. Zmŕtvychvstanie dáva Ježišovmu posolstvu, jeho konaniu a jeho celému poslaniu univerzálny význam. Učeníci spoznávajú, že kráľovstvo v osobe Ježiša je už prítomné a že sa v človekovi a vo svete pomocou tajomného spojenia s ním postupne uskutočňuje.
Po zmŕtvychvstaní ohlasujú učeníci kráľovstvo tým, že zvestujú, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Filip ohlasuje v Samárii "evanjelium o Božom kráľovstve a v mene Ježiša" (Sk 8,12). Pavol ohlasuje v Ríme kráľovstvo Božie a prednáša nehatene a otvorene učenie o Ježišovi Kristovi, Pánovi (Sk 28,31). Prví kresťania ohlasujú kráľovstvo Krista Boha alebo jednoducho večné kráľovstvo nášho Pána Ježiša Krista. V hlásaní Ježiša Krista, s ktorým je kráľovstvo identické, má hlásanie prvotnej cirkvi stredobod. Ako vtedy aj dnes platí, že treba spojiť hlásanie Božieho kráľovstva (obsah hlásania Ježišovho) a hlásanie udalostí Ježiša Krista (hlásanie apoštolov). Obe sa dopĺňajú a vzájomne osvetľujú.
Kráľovstvo vo vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi
17. Dnes sa hovorí mnoho o kráľovstve, ale nie vždy v súlade s cirkevným zmýšľaním. Jestvujú chápania spásy a poslania, ktoré možno nazvať "antropocentrické" v zúženom zmysle tohto pojmu, keďže sú zamerané na zemské potreby človeka. V tomto chápaní stáva sa kráľovstvo skôr čisto pozemskou a sekularizovanou skutočnosťou, v ktorej sú rozhodujúcimi programy a boj za spoločensko-ekonomické, politické a kultúrne oslobodenie, ale horizont zostáva uzavretý voči transcendencii. nepochybne, aj na tejto úrovni treba hodnotám napomáhať, ale toto chápanie zostáva v hraniciach oblasti, kde je človek ochudobnený o svoje pravé a hlboké dimenzie a príliš ľahko zostáva len pri čisto zemských pokrokových ideológiách. Ale Božie kráľovstvo nie je z tohoto sveta, nie je odtiaľto.
Sú potom názory, ktoré jednoznačne dávajú prízvuk na kráľovstvo a označujú sa za také, ktorých centrom je Božie kráľovstvo. Chcú navrhnúť obraz Cirkvi, ktorá nemyslí na seba, ale zaoberá sa vydávaním svedectva pre kráľovstvo a slúži jemu. Je to "Cirkev pre druhých", ako Kristus je "človek pre druhých". Úlohu Cirkvi opisujú v dvoch smeroch, jednak má vytvárať "hodnoty kráľovstva ako pokoj, spravodlivosť, slobodu, bratskosť, jednak má uľahčovať dialóg medzi národmi, kultúrami, náboženstvami, aby sa vzájomne obohacovali a pomáhali svetu otvoriť sa a ísť vždy cestou smerujúcou ku kráľovstvu.
Okrem pozitívnych aspektov majú tieto názory často aj negatívne stránky. Predovšetkým obchádzajú mlčaním osobu Krista. Kráľovstvo, o ktorom hovoria, sa opiera o "teocentriku", lebo - ako oni hovoria - Kristus nemôže byť pochopený tými, ktorí nemajú kresťanskú vieru, kým rôzne národy, kultúry a náboženstvá sa môžu zjednotiť v božskej skutočnosti, nech sa už nazývajú akokoľvek. Z toho istého dôvodu uprednostňujú tajomstvo stvorenia, ktoré sa odzrkadľuje v rôznosti kultúr a náboženských názorov, len nehovoria o tajomstve vykúpenia. Kráľovstvo, ako ho chápu, je vystavené nebezpečenstvu odsunúť Cirkev na okraj, alebo ju podceniť, ako reakciu na domnelú "ekleziocentriku" minulosti, pretože pokladajú Cirkev za obyčajné znamenie, ktoré nie je celkom jednoznačné.
18. To však nie je Božie kráľovstvo, aké poznáme zo zjavenia. Toto nemôže byť oddelené ani od Krista, ani od Cirkvi.
Ako sme povedali, Kristus nielen zvestoval kráľovstvo, v jeho osobe je už prítomné a prichádza k zavŕšeniu. A to nielen jeho slovami a jeho skutkami. "Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45).22 Kráľovstvo Božie nie je názor, doktrína, program, ktorý možno vypracovať, je to predovšetkým osoba, ktorá má tvar a meno - Ježiš z Nazaretu, obraz neviditeľného Boha.23 Keď kráľovstvo oddeľujeme od Ježišovej osoby, už to nie je Božie kráľovstvo ním zjavené, prekrúti sa buď zmysel kráľovstva, ktoré sa stane len ľudským alebo ideologickým predmetom, alebo sa falšuje identita Krista, ktorý už nie je Pánom, ktorému je všetko podriadené.
Práve tak nemožno kráľovstvo oddeliť od Cirkvi. Ona zaiste nie je cieľom, lebo je zameraná na kráľovstvo, ktorého skutočnosť v jadre a náznakovo predstavuje a ktorého je nástrojom, ale pri tom všetkom jasnom odlíšení medzi Cirkvou z jednej strany a Kristom a kráľovstvom z druhej strany, zostáva Cirkev s oboma nerozlučne spojená. Kristus vybavil Cirkev, svoje telo, plnosťou dobra a prostriedkov spásy. Duch Svätý prebýva v nej, dáva jej život svojimi darmi a charizmami, posväcuje, vedie a obnovuje ju stále.24 Z toho vyplýva zvláštny a jedinečný vzťah, ktorý prideľuje Cirkvi špecifickú a nevyhnutnú úlohu, hoci neobmedzuje dielo Krista a Ducha na svoje viditeľné hranice. Z toho vyplýva aj zvláštny zväzok medzi Cirkvou a Božím a Kristovým kráľovstvom, ktoré "zvestovať a vo všetkých národoch založiť je jej poslaním."25
19. V tomto celkovom pohľade možno pochopiť skutočnosť kráľovstva. Vyžaduje zaiste pomoc ľudského dobra a hodnôt, ktoré sa vhodne nazývajú "evanjeliovými", pretože sú veľmi úzko spojené s evanjeliom. Ale toto napomáhanie, ktoré leží aj Cirkvi na srdci, nemá byť oddelené od iných základných úloh, ako ohlasovanie Krista a jeho evanjelia, zakladanie a rozvoj komunít, čím vzniká živý obraz kráľovstva medzi ľuďmi. Netreba sa obávať, že by sme takto upadli do určitej "ekleziocentriky". Pavol VI., ktorý konštatuje "existenciu do hĺbky siahajúceho spojiva medzi Kristom, Cirkvou a evanjelizáciou",26 povedal tiež, že Cirkev "nie je cieľom, ale že sa usiluje patriť celkom Kristovi, byť v ňom a pre neho a stáť celkom na strane ľudí, byť medzi nimi a pre nich."27
Cirkev v službe kráľovstva
20. Cirkev je skutočne a konkrétne určená na službu kráľovstva. Predovšetkým hlásaním, ktoré vyzýva na obrátenie. To je prvá a základná služba pre príchod kráľovstva v jednotlivcoch i v ľudskej spoločnosti. Eschatologická spása sa začína už teraz v novom živote v Kristovi. "Tým, ktorý ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno" (Jn 1,12).
Cirkev slúži kráľovstvu i tým, že oboznamuje svet s "evanjeliovými hodnotami", ktoré sú autentickým výrazom kráľovstva a ktoré pomáhajú ľuďom prijať Boha s jeho plánom. Je teda pravda, že skutočnosť kráľovstva sa v náznakoch môže nájsť i mimo hraníc Cirkvi v celom ľudstve, keďže ono tieto "evanjeliové hodnoty" žije a otvára sa účinkovaniu Ducha Svätého, ktorý vanie, kade a ako chce, ale treba tiež povedať, že táto dimenzia kráľovstva zostáva neúplná, ak nie je vypovedaná spolu s kráľovstvom Krista, ktoré je prítomné v Cirkvi a je zamerané na eschatologické zavŕšenie.28
Mnohostranné aspekty Božieho kráľovstva29 neoslabujú základy a ciele misionárskej činnosti, ale ju skôr posilňujú a rozširujú. Cirkev je sviatosťou spásy pre celé ľudstvo a jej činnosť sa neobmedzuje na tých, ktorí prijímajú posolstvo spásy. Ona je hnacou silou na ceste ľudstva k eschatologickému kráľovstvu, je znamením a podporovateľkou evanjeliových hodnôt medzi ľuďmi.30 K nastúpeniu na túto cestu obrátenia prispieva Cirkev svojím svedectvom a svojou činnosťou, dialógom, napomáhaním v ľudskej oblasti, zasadzovaním sa za spravodlivosť a pokoj, za výchovu a opatrovanie chorých, starostlivosť o chudobných a malých, pričom má na zreteli transcendentnú a duchovnú skutočnosť, ktorá pripravuje na eschatologickú spásu.
Cirkev slúži kráľovstvu napokon aj svojím príhovorom, lebo ono je vo svojej prirodzenosti darom a dielom Božím, ako to pripomínajú podobenstvá v evanjeliu a modlitba, ktorú nás naučil sám Ježiš. Musíme si ho vyprosovať, prijať a umožniť mu vo svete rásť. Musíme však spolupracovať aj na tom, aby bolo "od ľudí prijaté a rástlo, kým Kristus neodovzdá Otcovi kráľovstvo a Boh bude vládnuť nad všetkým a vo všetkom" (1Kor 15,24,28).

III.
Duch Svätý, priekopník misií
21. "Na vrchole Ježišovho mesiášskeho poslania objavuje sa Duch Svätý vo veľkonočnom tajomstve ako božská osoba, ako ten, ktorý má základ v obeti kríža. Bezpochyby toto dielo je od Ježiša zverené ľuďom, apoštolom, Cirkvi. Ale Duch Svätý zostáva v týchto ľuďoch a skrze nich transcendentálnym činiteľom pri uskutočňovaní tohto diela v duši človeka a v dejinách sveta".31
Duch Svätý je skutočne hlavnou osobou pre celé poslanie Cirkvi, jeho činnosť veľkolepo žiari v misiách ad gentes, ako sa to v prvotnej Cirkvi ukazuje pri obrátení Kornélia, pri rozhodovaní vznikajúcich problémov, pri voľbe krajín a národov. Duch pôsobí skrze apoštolov súčasne i v poslucháčoch. "Jeho činnosťou nadobúda blahozvesť formu vo svedomí ľudí a rozširuje sa v dejinách. Vo všetkom tomto sa Duch Svätý oživuje".32
Poslanie v Duchu "až po samý kraj zeme" (Sk 1,8)
22. Keď evanjelisti hovoria o stretnutiach Zmŕtvychvstalého s apoštolmi, končia všetci misijným rozkazom: "Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, učte všetky národy. Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,18-20).
Toto poslanie je poslanie v Duchu, ako to z textu u Jána jasne vyplýva. Kristus posiela svojich do sveta, ako Otec poslal jeho, a preto im dáva Ducha. Lukáš zase spája svedectvo, ktoré apoštoli majú pre Krista vydávať, úzko s činnosťou Ducha, ktorý im umožní uloženú úlohu uskutočniť.
23. Rozličné formy misijného rozkazu majú spoločné body a charakteristické prízvuky, dva spoločné prvky sú však vo všetkých verziách: "všetky národy" (Lk 24,47), "až po okraj zeme" (Sk 1,8). Na druhom mieste treba spomenúť prísľub Pána, že pri svojej úlohe nebudú sami, ale že dostanú silu a výzbroj, aby svoje poslanie mohli splniť. To je prítomnosť a sila Ducha a prítomnosť Ježiša: "Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal" (Mk 16,20).
Pokiaľ ide o rôzne prízvuky misijného rozkazu, tak Marek chápe poslanie ako proklamáciu alebo kerygmu "hlásajte evanjelium" (Mk 16,15). Cieľom evanjelistu je priviesť čitateľa opakovať vyznanie Petrovo: "Ty si Kristus" a povedať ako rímsky stotník v prítomnosti ukrižovaného Ježiša: "Tento človek bol naozaj Boží Syn". U Matúša je prízvuk na založení Cirkvi a jej učení. U neho teda rozkaz objasňuje, že hlásanie evanjelia má byť doplnené špecifickou cirkevnou a sakramentálnou náukou. U Lukáša je poslanie podané ako svedectvo, ktoré sa týka hlavne zmŕtvychvstania. Poslaný je vyzvaný veriť v pretvárajúcu silu evanjelia a hlásať, čo Lukáš dobre opisuje, obrátenie k láske a milosrdenstvu Boha, k zažitiu celkového oslobodenia, ktoré siaha až na základ zla, ktorým je hriech.
Jedine Ján hovorí výslovne o mandáte. Toto slovo znamená to isté, čo "poslanie" a poslanie, ktoré Ježiš ukladá svojim, spája s tým, ktoré on sám obdržal od Otca: "Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás" (Jn 17,18). Ježiš hovorí k Otcovi: "Ako si Ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta" (Jn 17,18). Celý význam poslania v Jánovom evanjeliu je podaný vo veľkňazskej modlitbe: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17,3). Posledným zmyslom poslania je, dať účasť na spoločenstve, ktoré jestvuje medzi Otcom a Synom. Učeníci majú medzi sebou žiť v jednote, majú "zostávať" v Otcovi a Synovi, aby svet poznal a uveril (Jn 17,21-23). To je význačný misionársky text. Dáva pochopiť, že misionárom je niekto predovšetkým tým, čím je, ako i Cirkev v hĺbke žije jednotu lásky, prv než o nej hovorí.
Štyri evanjeliá pri zásadnej jednote podania misií vykazujú i rozdiely, ktoré odzrkadľujú rôzne skúsenosti a situácie v prvých kresťanských obciach. Táto rôznorodosť je ovocím dynamiky Ducha a poukazuje na to, že treba dbať na rôzne misionárske charizmy a rôzne ľudské pomery. Ale všetci evanjelisti zdôrazňujú, že poslanie učeníkov je spolupráca s poslaním Krista. "Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). Poslanie sa teda nezakladá na ľudskej schopnosti, ale na moci Zmŕtvychvstalého.
Duch má vedúcu úlohu pri poslaní Cirkvi
24. Poslanie Cirkvi je, tak ako poslanie Ježiša, Božím dielom, alebo ako píše Lukáš, dielom Ducha. Po zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení zažívajú apoštoli intenzívne skúsenosť: Turíce. Príchod Ducha Svätého robí z nich svedkov a prorokov.
Sú oduševnení nevtieravou odvahou, ktorá ich navádza zvestovať druhým svoje skúsenosti s Ježišom a nádej, ktorá ich napĺňa. Duch im umožňuje vydávať otvorene svedectvo za Ježiša.33
Keď hlásatelia evanjelia odchádzajú z Jeruzalema, Duch preberá ešte viac úlohu vodcu, či už pri výbere osôb alebo ciest pre misie. Jeho vplyv sa ukazuje predovšetkým v popude na misie, ktoré sa podľa slov Kristových rozširujú z Jeruzalema cez Júdeu a Samáriu až po okraj zeme.
Skutky apoštolov uvádzajú šesť súvislých správ, "misijné reči", ktoré boli v začiatkoch Cirkvi adresované židom. Tieto reči môžu platiť za vzory, ako kázal Peter a Pavol. Ohlasujú Ježiša, vyzývajú na "obrátenie", Ježiš má byť vo viere prijatý a dať sa pretvoriť Duchom.
Pavol a Barnabáš sú vedení Duchom k pohanom, čo sa nezaobíde bez napätí a problémov. Ako majú svoju vieru v Krista žiť obrátení pohania? Sú viazaní na židovskú tradíciu a na zákon obriezky? Na prvom koncile, ktorý zhromaždí okolo apoštolov členov rôznych cirkví, padne rozhodnutie, ktoré je uznané ako pochádzajúce od Ducha: nie je potrebné, aby sa pohan podriadil židovskému zákonu, aby sa mohol stať kresťanom. Odteraz otvára Cirkev svoje brány a stáva sa domovom, ponechajúc si vlastnú kultúru a vlastnú tradíciu, pokiaľ neprotirečia evanjeliu.
25. Misionári sa držali tejto línie a mali pred očami očakávania a nádeje, starosti a bolesti, kultúru ľudí, aby im zvestovali spásu v Kristovi. Reči v Lystre a Aténach sú pokladané za vzory evanjelizovania pohanov. Pavol vstupuje do dialógu s kultúrami a náboženskými hodnotami rôznych národov. Obyvatelia Lykaónie, ktorí praktizovali kozmické náboženstvo, počujú náboženské skúsenosti, ktoré sa vzťahujú na vesmír, Grékom hovorí o filozofii, cituje ich básnikov. Boh, ktorého im chce zjaviť, je už prítomný v ich živote, on ich stvoril a tajomne spravuje národy a dejiny. Avšak aby poznali pravého Boha, musia opustiť falošných, nimi zhotovených bohov a otvoriť sa tomu, ktorého Boh poslal, aby odpomohol ich nevedomosti a splnil očakávanie ich srdca. Toto sú kázne, ktoré môžu platiť ako príklady pre inkulturáciu evanjelia.
Pod vplyvom Ducha sa otvára kresťanská viera rozhodne oproti "národom", svedectvo o Kristovi dostáva sa do najdôležitejších centier východného Stredomoria a potom do Ríma a potom ďalej na západ. Duch pobáda ísť ďalej, nielen v zemepisnom zmysle, ale prekročiť aj etnické a náboženské bariéry v prospech ozaj univerzálnych misií.
Duch robí celú Cirkev misionárskou
26. Duch nabáda skupinu veriacich "vytvoriť spoločenstvo", byť Cirkvou. Po prvej kázni Petra na Turíce a po obráteniach, ktoré nasledovali, tvorí sa prvé spoločenstvo.
Jedným z najdôležitejších cieľov misií je zhromaždiť ľud na počúvanie blahozvesti, do bratského spoločenstva, na modlitbu a Eucharistiu. Źiť "bratské spoločenstvo" (koinonia) znamená mať "jedno srdce a jednu dušu" (Sk 4,32), vybudovať spoločenstvo z hľadiska ľudského, duchovného a materiálneho. Ozajstné kresťanské spoločenstvo sa stará i o delenie zemského dobra, aby nebolo núdznych a aby všetci "podľa potreby" mali prístup k týmto dobrám. Prvé spoločenstvá, v ktorých panovala "radosť a úprimnosť srdca", mali dynamickú a misionársku otvorenosť. "Boli milí všetkému ľudu." Misie znamenajú svedectvo a vyžarovanie ešte pred všetkou činnosťou.34
27. V Skutkoch apoštolov sú dôkazy, že misie, ktoré sa obracali najprv na Izrael a potom na iné národy, sa rozvíjali na rôznych úrovniach. Najprv sú to dvanásti apoštoli spojení pod vedením Petra, ktorí hlásajú blahozvesť. Potom je to spoločenstvo veriacich, ktorí spôsobom svojho života a konania dosvedčujú Pána a obracajú pohanov. ďalej sú to zvlášť poverení, ktorí sú určení hlásať evanjelium. Tak vysiela kresťanská obec v Antiochii svojich členov na misie: po pôste, modlitbe a eucharistii zistia, že Duch si vyvolil Pavla a Barnabáša pre misie. Misie sú teda v začiatkoch chápané ako úloha obce, ako zodpovednosť miestnej cirkvi. Obec potrebuje "misionárov", aby sa rozšírila. Okrem týchto vyslaných boli aj takí, ktorí spontánne dosvedčovali novotu meniacu ich život a ktorí vznikajúce spoločenstvo spájali s apoštolskou cirkvou.
Skutky apoštolov naznačujú, že v misiách ad gentes na začiatku Cirkvi boli síce "misionári na celý život", ktorí sa venovali misiám na základe zvláštneho povolania, ale že misie boli zároveň chápané ako samozrejmé ovocie kresťanského života, ako úloha každého veriaceho, svojou životosprávou podľa možnosti aj výslovným hlásaním dávať osobné svedectvo viery.
Duch je prítomný a pôsobí v každom čase
a na každom mieste
28. Duch sa prejavuje v Cirkvi a jej členoch zvláštnym spôsobom, ale jeho prítomnosť a pôsobenie je univerzálne, bez obmedzenia rasou alebo časom.35 Druhý vatikánsky koncil pripomína pôsobenie Ducha v srdci každého človeka "semenami Slova", aj náboženskými podnetmi, snahou všetkého ľudského konania, pokiaľ je zamerané na pravdu, na dobro, na Boha.36
Duch dáva človekovi svetlo a silu, aby odpovedal na svoje najvyššie povolanie. Duchom "môže človek dospieť vo viere k rozjímaniu a zakusovaniu tajomstva Božieho plánu spásy". Okrem toho musíme pripustiť, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť prísť do styku s veľkonočným tajomstvom, spôsobom len Bohu známym.37 Cirkev vie, že človek Duchom Božím posilnený, nemôže zostať celkom nedotknutý problémami náboženstva a "že vždy bude mať túžbu spoznať aspoň v obrysoch, čo je zmysel jeho života, jeho konania, jeho smrti."38 Duch stojí teda na začiatku existencie a otázky viery každého človeka, ktorá sa sama stavia nielen v určitých situáciách, ale zo samej štruktúry jeho bytia.39
Prítomnosť Ducha a jeho pôsobenie sa týka nielen jednotlivých ľudí, ale i spoločenstiev a dejín, národov, kultúr, náboženstiev. Duch stojí tiež na začiatku šľachetných ideálov a dobrých iniciatív ľudstva na jeho ceste. "Podivuhodnou prozreteľnosťou riadi dráhu časov a obnovuje tvárnosť zeme."40 Vzkriesený Kristus "pôsobí v srdciach ľudí v sile svojho Ducha tým, že nielen budí túžbu po budúcom svete, ale i tým, že inšpiruje veľkodušné myšlienky, očisťuje a upevňuje ich, aby sa ľudská rodina snažila ľudskejšie stvárniť vlastný život a tomuto cieľu podriadiť celý svet."41 A zase je to Duch, ktorý rozsieva "semená Slova", ktoré sú v rítoch a kultúrach, a ktorý ich pripravuje na dozretie v Kristovi.42
29. Tak nás vedie Duch, "ktorý veje, kam chce" (Jn 3,8), ktorý "pôsobil vo svete prv, než bol Kristus oslávený",43 "obopína všetko, pozná každý hlas" (Múd 1,7), aby sme rozšírili svoj pohľad a všímali si jeho pôsobenie v každom čase a na každom mieste. Je to výzva, ktorú som vám opätovne vyslovil44 a ktorá ma viedla pri stretnutiach s najrôznejšími národmi. Vzťah Cirkvi k iným náboženstvám je určený dvojakým rešpektom, "rešpektom pred človekom, ktorý hľadá odpovede na najhlbšie otázky života, a rešpektom pred pôsobením Ducha v človekovi."45 Stretnutie náboženstiev v Assisi chcelo nedvojznačne potvrdiť moje presvedčenie, že "každá ozajstná modlitba je vyvolaná Duchom Svätým, ktorý je prítomný v srdci každého človeka tajomným spôsobom."46
Je to ten istý Duch, ktorý spolupôsobil pri vtelení, v živote, v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša a pôsobí v Cirkvi. Nie je alternatívou ku Kristovi, nevyplňuje medzeru medzi Kristom a Logom, ako sa niekedy predkladá. Čokoľvek Duch vykonal v srdci ľudí a v dejinách národov, v kultúrach a náboženstvách, má za cieľ prípravu hlásania47 a deje sa vo vzťahu ku Kristovi, pôsobením Ducha vtelenému Slovu, "aby v ňom vytvoril dokonalého človeka, spásu všetkých a rekapituláciu vesmíru".48
Univerzálne pôsobenie Ducha nesmie byť z druhej strany oddelené od svojrázneho pôsobenia na tele Kristovom, ktorým je Cirkev. Lebo vždy je to Duch, ktorý pôsobí, či už oživuje Cirkev a nabáda ju hlásať Krista, alebo rozdeľuje a rozvíja svoje dary u všetkých ľudí a národov tým, že Cirkev pomocou dialógu nabáda tieto dary objaviť, napomáhať a prijímať. Každá prítomnosť Ducha musí byť s úctou a vďačnosťou prijatá. Ale rozlišovať ju, je úlohou Cirkvi, ktorej Kristus dal svojho Ducha, aby ju priviedol k úplnej pravde. (Jn 16,13).
Misijná činnosť je ešte len v začiatkoch
30. V našej dobe, s ľudstvom v pohybe a hľadaní, je potrebný nový popud na misionársku činnosť Cirkvi. Horizonty a možnosti misií sa rozširujú a my kresťania sme vyzvaní prejaviť apoštolskú odvahu, ktorá sa zakladá na dôvere v Ducha. On je hlavnou postavou misií.
V dejinách ľudstva sú mnohé epochy, ktoré vzbudzujú mi—
sionársku dynamiku. Cirkev vedená Duchom odpovedala vždy veľkodušne a prezieravo. Boli aj dobré výsledky. Nedávno sme oslávili tisícročie evanjelizácie Ruska a slovanských národov. Pripravujeme sa na päťstoročné výročie evanjelizácie Ameriky. V poslednom čase boli aj oslávené centenáriá prvých misií v rozličných krajinách Ázie, Afriky a Oceánie. Dnes je Cirkev konfrontovaná s inými výzvami. Musí sa vydať k novým brehom, či už v prvotných misiách ad gentes, alebo v novej evanjelizácii národov, ktoré posolstvo o Kristovi už prijali. Dnes sa vyžaduje od všetkých kresťanov, od miestnych cirkví a svetovej Cirkvi tá istá odvaha, ktorá viedla misionárov minulosti a tá istá ochota počúvať hlas Ducha.

IV.
Neohraničené rozmery misií ad gentes
31. Ježiš posiela apoštolov ku všetkým ľuďom, ku všetkým národom a do všetkých končín zeme. S apoštolmi dostala Cirkev celosvetové poslanie, ktoré nemá hraníc a týka sa spásy v celej jej plnosti, podľa tej plnosti života, ktorú priniesol príchod Krista. "Cirkev bola poslaná, aby zjavila Božiu lásku všetkým ľuďom a všetkým národom zeme a dávala ju ďalej."49
Je to jedno a to isté poslanie, toho istého pôvodu a s tým istým cieľom, ale v jeho rámci sú rôzne úlohy a činnosti. Predovšetkým je to misionárska činnosť, ktorú s odvolaním na koncil voláme misie ad gentes. Ide pritom o podstatnú a nikdy neukončenú hlavnú činnosť Cirkvi. "Lebo Cirkev sa nemôže zrieknuť trvalého poslania prinášať evanjelium všetkým, ktorí Krista, Vykupiteľa ľudí, ešte nepoznajú - sú to milióny a milióny mužov a žien. To je celkom špecifická misijná úloha, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi a denne ju zveruje."50
Komplexný a stále sa meniaci náboženský obraz
32. Dnes stojíme pred veľmi meniacou sa situáciou. Národy sú v pohybe, sociálne a náboženské situácie, ktoré boli predtým jasne definované, vyvíjajú sa do komplexných situácií. Spomeňme len niektoré úkazy, ako sťahovanie do miest, masové sťahovanie, utečenci, odkresťančenie krajín so starou kresťanskou tradíciou, zreteľne badateľný vplyv evanjelia a jeho hodnôt v krajinách s nekresťanskou väčšinou, vzmáhanie sa mesianizmov a náboženských siekt. Ide o zmenu sociálnych a náboženských situácií, ktoré sťažujú uplatňovať určité cirkevné rozlišovania a kategórie, na ktoré sme boli zvyknutí. Už pred koncilom sa hovorilo o niektorých veľkomestách alebo katolíckych krajinách, ktoré budú "misijnými územiami". Situácia sa v nasledujúcich rokoch nezlepšila.
Na druhej strane priniesla misijná činnosť vo všetkých častiach sveta bohaté ovocie. Preto sú hlboko zakorenené, čiastočne pevné a zrelé cirkvi, ktoré sú dobre vybavené tak pre potreby vlastných obcí, ako aj pre vysielanie osôb na evanjelizáciu v iných cirkvách a územiach. Toto je v kontraste k územiam starého kresťanstva, v ktorých je nevyhnutná nová evanjelizácia. Niektorí sa pýtajú, či sa môže ešte hovoriť o špecifickej misijnej činnosti alebo v ohraničených celkoch, či jestvuje len jednotná misijná situácia a v dôsledku toho len jednotné, všade rovnaké poslanie. Ťažkosť vystihnúť túto komplexnú a menlivú situáciu vzhľadom na príkaz evanjelizovať ukazuje sa už v "misijnom názvosloví". Jestvuje napr. určité zdráhanie používať výrazy "misie" a "misionári". Sú považované za prekonané a zaťažené negatívnymi historickými ozvenami. Dáva sa prednosť označeniu všeobecnej činnosti Cirkvi pred používaním podstatného mena "misie" a prídavného mena "misionársky".
Tieto ťažkosti poukazujú na skutočnú zmenu, ktorá má aj pozitívne aspekty. Takzvaný návrat alebo "repatriácia" misií do poslania Cirkvi, vyústenie misiológie do ekleziológie a nadviazanie oboch na trojičný plán spásy vdýchli niečo nové do činností misií. Nie sú už chápané ako okrajové úlohy Cirkvi, ale sú zapojené do srdca jej života. Treba sa však vystríhať nebezpečenstva stavať veľmi rozdielne situácie na rovnakú úroveň a misie, ako i misionárov ad gentes redukovať, ak nie nechať celkom zmiznúť. Konštatovanie, že celá Cirkev je misionárska, nevylučuje, že jestvujú špecifické misie ad gentes, ako konštatovanie, že všetci katolíci majú byť misionármi, nevylučuje, ale naopak, vyžaduje, že na základe špecifického povolania majú byť "misionári" na celý život.
Pohanské misie majú svoju hodnotu
33. Rozdiely činnosti v rámci jedného poslania Cirkvi vyplývajú nie zo samého poslania, ale z rôznych okolností, v ktorých sa toto poslanie rozvíja.51 Keď pozorujeme dnešný svet pod zorným uhlom evanjelizácie, možno rozlíšiť tri situácie.
Najprv tá situácia, ktorej sa misijná činnosť Cirkvi venuje: národy, skupiny, socio-kultúrne spoločenstvá, v ktorých Kristus a jeho evanjelium nie je známe alebo chýbajú dostatočne zrelé kresťanské spoločenstvá, aby umožnili viere zakoreniť sa v ich vlastnom okolí a mohli ju hlásať iným skupinám. To sú vlastné misie ad gentes (pohanské misie).52
Potom sú kresťanské spoločenstvá, ktoré majú primerané a solídne kresťanské štruktúry, sú horlivé vo viere a v živote, svojím svedectvom o evanjeliu vyžarujú do okolia a cítia zodpovednosť za svetové misie. V nich sa rozvíja pastoračná činnosť Cirkvi.
Napokon jestvuje situácia uprostred týchto dvoch, predovšetkým v krajinách so starou kresťanskou tradíciou, ale niekedy aj v mladších cirkvách, kde celé skupiny pokrstených stratili živý zmysel viery alebo sa už vôbec necítia ako členovia Cirkvi, lebo sa vo svojom živote vzdialili od Krista a od evanjelia. V tomto prípade je potrebná "nová evanjelizácia" alebo "opätovná evanjelizácia".
34. Špecifická misijná činnosť alebo misie ad gentes obracia sa na národy a skupiny, ktoré ešte v Krista neveria, ktorí sú vzdialení od Krista, "u ktorých Cirkev ešte nezapustila korene"53 a ktorých kultúra nie je ešte ovplyvnená evanjeliom.54 Táto činnosť sa odlišuje od iných cirkevných činností, pretože sa obracia na skupiny a prostredie, ktoré pre chýbanie alebo nedostatočnosť evanjeliového hlásania a cirkevnej prítomnosti nie sú kresťanské. Má charakter zvestovania Krista a jeho evanjelia, výstavby miestnych cirkví, rozširovania hodnôt kráľovstva Božieho. Zvlášť týchto misií ad gentes vyplýva zo skutočnosti, že sa obracajú na nekresťanov. Treba sa vyhnúť, aby táto výslovne misionárska úloha, ktorú Ježiš svojej Cirkvi uložil a denne ukladá v rámci všeobsiahleho povolania celého ľudu Božieho,55 nestala sa podhodnotenou skutočnosťou a v dôsledku toho bola zanedbávaná alebo zabudnutá.
Na druhej strane hranice medzi pastoráciou veriacich, re-evanjelizáciou a výslovne misionárskou činnosťou sa nedajú jednoznačne určiť a je nemysliteľné robiť medzi nimi bariéry alebo násilné rozdelenia. Neslobodno tratiť silu na hlásanie a zakladanie nových cirkví medzi národmi alebo ľudskými skupinami, kde ešte nie sú. Lebo prvoradou úlohou Cirkvi je jej poslanie ku všetkým národom bez ohľadu na ich hranice. Bez misií ad gentes by bola misionárska dimenzia v Cirkvi zbavená jej pôvodného zmyslu a jej cieľového zamerania.
Pozornosť treba venovať reálnej a protichodnej závislosti medzi rozličnými poslaniami Cirkvi. Každé má vplyv na tie ostatné, dopĺňa ich a pomáha im. Misionárska dynamika napomáha výmenu medzi cirkvami, je zameraná na vonkajší svet s pozitívnymi vplyvmi v každom ohľade. Napr. cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou, ktoré sa zaoberajú rozširujúcou úlohou re-evanjelizácie, chápu lepšie, že nemôžu misionársky pôsobiť na kresťanov v iných krajinách a kontinentoch, ak sa nestarajú vážne o nekresťanov vo vlastnom dome.
Pohotovosť misií je potom hodnoverným znakom a podnetom pre každého zvonku a opačne.
Všetkým národom, vzdor ťažkostiam
35. Misie ad gentes stoja pred veľkou úlohou, ktorá sa nijako nezmenšuje. Naopak, zdá sa, že má pred sebou ešte omnoho širší výhľad, tak z číselného demografického prírastku, ako aj zo socio-kultúrneho hľadiska vzniku nových vzťahov, nových kontaktov a meniacich sa situácií. Úloha zvestovať Krista všetkým národom je veľmi obsiahla a v pomere k ľudským silám Cirkvi nepomerne veľká.
Ťažkosti sa zdajú neprekonateľné a mohli by znechutiť, keby sa jednalo o čisto ľudské podujatie. V niektorých misijných krajinách je vstup misionárom zakázaný, v iných je nielen evanjelizácia zakázaná, ale i obrátenie, ba dokonca kresťanský kult. Inde zase sú prekážky kultúrneho rázu, podávanie evanjeliového posolstva sa zdá nezávažné alebo nepochopiteľné, obrátenie je chápané ako zapretie vlastného národa a vlastnej kultúry.
36. Jestvujú v Božom ľude aj vnútorné ťažkosti, ktoré sú ešte boľavejšie. Už môj predchodca Pavol VI. na prvom mieste poukázal na "nedostatok horlivosti, čo je o to horšie, že to pochádza zvnútra, prejavuje sa to v ustatosti, v sklamaní, v pohodlnosti, v nedostatočnom záujme a predovšetkým v chýbaní radosti a nádeje.56 Veľké prekážky pre misijnú ochotu Cirkvi tvoria predošlé aj terajšie rozdelenia medzi kresťanmi, odkresťančenie v kresťanských krajinách,57 úbytok povolaní do apoštolátu, odpudivé príklady veriacich a kresťanských komunít, ktoré vo svojom živote nenasledujú Krista. Najvážnejšou príčinou malého záujmu o misie je ľahostajnosť, ktorá je, bohužiaľ, aj medzi kresťanmi rozšírená a ktorá má korene v teologicky nesprávnych predstavách. Toto zmýšľanie je preniknuté náboženským relativizmom, ktorý vedie k predpokladu, že jedno náboženstvo je práve také dobré ako druhé. Môžeme dodať - ako povedal ten istý pápež - že sú aj alibi, ktoré odvádzajú od evanjelizácie. "Najnebezpečnejšie sú tie, o ktorých si namýšľajú, že majú oporu v tej alebo onej náuke koncilu".58
Odporúčam teológom a odborníkom kresťanskej tlače, aby zosilnili svoju službu pre misie a našli hlboký zmysel svojej dôležitej služby na pravej ceste "sentire cum Ecclesia".
Vnútorné a vonkajšie ťažkosti nás nesmú spraviť nečinnými alebo pesimistickými. Čo tu - ako v každej oblasti kresťanského života - platí, je dôvera, ktorá pochádza z viery, teda z presvedčenia, že nie my sme hlavnými osobami misií, ale Ježiš Kristus a jeho Duch. My sme len spolupracovníci, a keď sme urobili všetko, čo je nám možné, musíme povedať: "Sme neužitoční sluhovia! Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť" (Lk 17,10).
Oblasti misií ad gentes
37. Misie ad gentes v sile všeobecného rozkazu Kristovho nemajú hraníc. Ale možno označiť rôzne oblasti, v ktorých sa rozvíjajú, aby sme dostali reálny obraz situácie.
a) Teritoriálne oblasti: Misijná činnosť bola normálne definovaná vzhľadom na presne ohraničené oblasti. Druhý vatikánsky koncil uznal túto oblastnú dimenziu misií ad gentes,59 aj dnes je ešte dôležitá a má za cieľ ohraničiť zodpovednosť, kompetencie a zemepisné priestory činnosti. Je síce pravda, že svetovým misiám musí zodpovedať svetová perspektíva, Cirkev nemôže pripustiť žiadne hranice a politické prekážky, ktoré zužujú jej misijnú prítomnosť, ale je tiež pravdou, že misijná činnosť ad gentes, ktorá sa rozlišuje od pastorácie veriacich a reevanjelizácie, je vykonávaná v jasne vymedzených oblastiach a u určitých ľudských skupín.
Nesmie nás mýliť silný vzrast mladých cirkví v poslednom čase. V oblastiach, zverených týmto cirkvám, hlavne v Ázii, ale aj v Afrike, Latinskej Amerike a Oceánii sú rozsiahle neevanjelizované zóny. U niektorých národov sú celé skupiny a kultúry veľkej dôležitosti ešte nedotknuté hlásaním viery a miestnou cirkvou.60 Aj v tradične kresťanských krajinách sú oblasti, skupiny, ktoré sú zverené špeciálnemu vedeniu misií ad gentes. Tak je aj v týchto krajinách potrebná nielen nová evanjelizácia, ale v niektorých prípadoch aj prvoevanjelizácia.61
Jednotlivé situácie nie sú však rovnaké, aj keď pripustíme, že výpovede ohľadom misionárskej zodpovednosti Cirkvi nie sú vierohodné, ak nie sú doprevádzané serióznou novoevanjelizáciou v krajinách s kresťanskou tradíciou, nemožno situáciu národa, ktorý Krista ešte nikdy nepoznal, stotožňovať so situáciou iného národa, ktorý Krista poznal, prijal a potom odvrhol a žije ďalej predsa v kultúre s prevažne evanjeliovými zásadami a hodnotami. Vzhľadom na vieru sú to dve zásadne odlišné východiská.
Preto ďalej platí zemepisné kritérium ako smernica na určenie hraníc, podľa ktorých sa má misijná činnosť riadiť, hoci nie veľmi presne a vždy len predbežne. Jestvujú krajiny a zemepisné a kultúrne priestory, kde chýbajú domáce kresťanské spoločenstvá, inde sú zase také malé, že nemôžu dávať jednoznačné znamenie prítomnosti kresťanstva, alebo im chýba dynamika ohlasovania evanjelia vo svojom okolí, alebo patria k národnostným menšinám, ktoré nie sú zapojené do prevládajúcej národnej kultúry. Predovšetkým na ázijskom kontinente, na ktorý sa má zameriavať hlavná pozornosť misií ad gentes, tvoria kresťania malú menšinu, aj keď možno aj tam niekedy zistiť značné hnutia obrátenia a príkladné formy kresťanskej prítomnosti.
b) Nové sociálne svety a fenomény: Rýchle a hlboké zmeny, ktoré charakterizujú dnes svet, hlavne južnú polovicu, majú silný vplyv na obraz misií. Kde doteraz vládli ľudsky a sociálne stabilné pomery, dostalo sa dnes všetko do pohybu. Napr. urbanizácia a masívne narastanie miest, predovšetkým tam, kde je populačná explózia najväčšia. Nateraz žije v mnohých štátoch viac ako polovica obyvateľstva v niekoľkých veľkomestách, v ktorých sa problémy človeka často zhoršujú práve pre anonymitu, do ktorej sa masy cítia ponorené.
V novoveku sa vyvíjala misijná činnosť prevažne v opustených oblastiach, ďaleko od civilizačných centier a v oblastiach, ktoré boli neprístupné pre komunikačné ťažkosti, pre reč a podnebie. Dnes sa očividne mení obraz misií ad gentes. Uprednostnenými miestami by sa mali stať veľkomestá, v ktorých vznikajú nové zvyky a životné štýly, nové formy kultúry a komunikácie, ktoré ovplyvňujú obyvateľstvo. Je pravda, že "voľba najmenších" musí viesť k zásade zanedbávať najmenej tých ľudí, ktorí stoja najviac na okraji a sú izolovaní. Ale je tiež pravda, že nemožno ohlasovať evanjelium jednotlivcom a malým skupinám, keď sa zanedbávajú tie centrá, kde vyrastá tak povediac nové ľudstvo s novými vývojovými modelmi. Budúcnosť mladých národov vychádza z miest.
Keď hovoríme o budúcnosti, nesmieme zabudnúť na mládež, ktorá tvorí v mnohých krajinách viac než polovicu obyvateľstva. Ako zachytí Kristovo posolstvo nekresťanskú mládež, ktorá tvorí budúcnosť celých kontinentov? Doterajšie pastoračné prostriedky očividne nevystačujú. Sú potrebné spolky a inštitúcie, skupiny a mládežnícke domy, kultúrne a sociálne iniciatívy pre mládež. To je pracovné pole, na ktorom sa naširoko môžu rozvinúť moderné cirkevné hnutia.
K veľkým zmenám prítomnosti patria vysťahovalci a prisťahovalci, čím vzniká nový fenomén. Početní nekresťania prichádzajú do krajín s dávnou kresťanskou tradíciou. Naskytuje sa príležitosť na nové kontakty a na kultúrnu výmenu, Cirkev sa cíti vyzvaná na ich prijatie, na dialóg, na pomoc, slovom na prejav bratskosti. Medzi prisťahovalcami zaujímajú utečenci zvláštne miesto a zasluhujú si plnú pozornosť. Sú ich milióny na celom svete a stále ich pribúda. Ušli pred politickým útlakom a neľudskou biedou, pred hladom a suchom katastrofálneho rozmeru. Cirkev ich musí prijať do svojej apoštolskej starostlivosti.
Napokon treba pripomenúť často neznesiteľné situácie chudoby v mnohých krajinách, ktoré sú príčinou masového vysťahovalectva. Spoločenstvo veriacich v Krista je týmito neľudskými situáciami provokované. Hlásanie Krista a jeho kráľovstva musí sa pre tieto národy stať ľudským nástrojom spásy.
c) Kultúrne oblasti alebo moderné areopágy: Keď Pavol už hlásal na mnohých miestach, prišiel do Atén a odobral sa do areopágu. Tam ohlasuje evanjelium rečou, vhodnou a zrozumiteľnou pre toto prostredie. Areopág predstavoval kultúrne centrum vzdelaného ľudu v Aténach, dnes môže slúžiť ako symbol pre nové sektory, ktorým treba hlásať evanjelium.
Takým areopágom novej doby je predovšetkým svet komunikačných prostriedkov, ktorý ľudstvo čím ďalej, tým viac zjednocuje - ako sa hovorí -, robí z neho "svetovú dedinu". Prostriedky spoločenskej komunikácie hrajú natoľko dôležitú úlohu, že sa stali pre mnohých hlavným prostriedkom informácií a vzdelania, vedenia a riadenia pre individuálne, rodinné a sociálne správanie. Hlavne mladá generácia vyrastá v takto stvárnenom svete. Azda bol tento areopág trochu zanedbávaný. Uprednostňujú sa vo všeobecnosti iné prostriedky na hlásanie evanjelia a na vzdelávanie a masmédiá sú ponechané iniciatíve jednotlivcov alebo malých skupín a v pastoračnom plánovaní nachádzajú miesto len na podradnom mieste. Zapojenie masových médií nemá za cieľ len sprístupniť posolstvo evanjelia mnohým. Ide o omnoho vážnejšiu záležitosť, lebo evanjelizácia modernej kultúry z veľkej časti závisí od ich vplyvu. Nestačí ich len používať na šírenie kresťanského posolstva a náuky Cirkvi, ale posolstvo samo musí byť integrované do tejto, modernou komunikáciou vytvorenej "novej kultúry". Je to komplexný problém, pretože táto kultúra už pred svojím ustálením vzniká zo samej skutočnosti, že jestvujú nové spôsoby informovania, spojené s novou rečou, novými technikami a novými psychologickými postojmi. Môj predchodca Pavol VI. povedal, že "oddelenie evanjelia a kultúry je bezpochyby tragédia našej doby".62 Široké pole dnešnej komunikácie potvrdzuje tento úsudok naplno.
Sú aj iné areopágy moderného sveta, na ktoré sa musí orientovať misijná činnosť Cirkvi. Napr. boj za mier, rozvoj a oslobodenie národov, ľudské práva, hlavne menšín, povznesenie ženy a dieťaťa. Ochrana prírody je tiež oblasťou, ktorú treba objasniť vo svetle evanjelia.
Široký je aj areopág kultúry, vedeckého výskumu a medzinárodných vzťahov, ktoré umožňujú dialóg a vedú k novým projektom v prospech života. Treba sa pozorne a angažovane dostať do týchto moderných inštancií. Ľudia sa cítia ako námorníci na rozbúrenom mori života, vyzvaní na stále väčšiu jednotu a solidaritu. Riešenia životných problémov môžu byť študované, diskutované a skúšané len za spolupráce všetkých.
Stále dôležitejšie sa ukazujú internacionálne organizácie a schôdzky v mnohých oblastiach ľudského života, od kultúry až po politiku, od hospodárstva po výskum. Kresťania, ktorí žijú a pracujú v tejto internacionálnej dimenzii, majú si uvedomovať svoju povinnosť vydávať svedectvo evanjelia.
38. Naša doba má v sebe zároveň čosi dramatického i fascinujúceho. Kým sa ľudia z jednej strany náhlia za materiálnym prospechom a stále viac sa ponárajú do konzumného materializmu, ukazuje sa na druhej strane úzkostlivé hľadanie zmyslu, potreba vnútorného života, snaha naučiť sa nové formy koncentrácie a modlitby. Nielen v nábožensky formovaných kultúrach, ale aj v sekularizovaných spoločenstvách hľadá sa duchovná dimenzia života ako liek proti odľudšteniu. Takzvaný fenomén "návratu náboženstva" nie je bez dvojznačnosti, ale obsahuje aj pozvanie. Cirkev vlastní neocenitné (správne: neoceniteľné - pozn. KVAS) duchovné bohatstvo, ktoré môže ľudstvu ponúknuť. Je to Kristus, ktorý sa označil ako "cesta, pravda a život" (Jn 14,16). Je to kresťanská cesta stretnutia s Bohom modlitbou, askézou, objavením zmyslu života. Aj to treba na areopágu ohlasovať.
Vernosť Kristovi a napomáhanie k slobode človeka
39. Všetky formy misijnej činnosti sú poznačené vedomím požadovať slobodu človeka tým, že je mu zvestovaný Kristus, ktorého telom je a ktorého poslanie pokračuje. "Ide tou istou cestou, akou šiel Kristus, cestou chudoby, poslušnosti, služby a jeho obety až po smrť, z ktorej potom vstal a vyšiel ako víťaz."63 Cirkev má teda povinnosť všetko vynaložiť, aby svoju činnosť vo svete rozvinula a získala všetky národy. A má aj právo, ktoré jej bolo dané od Boha na uskutočnenie jeho plánu. Náboženská sloboda, niekedy ešte ohraničovaná a znásilňovaná, je predpoklad a garancia pre všetky slobody, ktoré zaručujú spoločné dobro ľudí a národov. Treba dúfať, že náboženská sloboda bude všetkým a všade zaistená. Cirkev sa zasadzuje za tento cieľ v rôznych krajinách, predovšetkým v krajinách s katolíckou väčšinou, kde má väčší vplyv. Nejde však pritom o väčšinové alebo menšinové náboženstvo, ale skôr o nezanedbateľné právo každého človeka.
Na druhej strane obracia sa Cirkev na človeka s plným rešpektom pred jeho slobodou.64 Misie nepotláčajú slobodu, ale ju uľahčujú. Cirkev predkladá, ale nič neukladá. Rešpektuje ľudí a kultúry, zastavuje sa pred svätyňou svedomia. Pre tých, ktorí sa pod rôznymi zámienkami stavajú proti misijnej činnosti, Cirkev opakuje: Otvorte brány Kristovi!
Obraciam sa na všetky miestne cirkvi, na mladé i na staré. Svet sa stále viac zjednocuje, duch evanjelia musí viesť k prekonaniu kultúrnych a nacionálnych bariér a vyhýbaniu sa každému uzavretiu. Už Pápež Benedikt XV. napísal misionárom svojej doby, "že by stratili svoju vlastnú hodnotu, keby mysleli viac na svoju zemskú vlasť ako na nebeskú."65
Tá istá výzva platí dnes pre všetky miestne cirkvi. Otvorte brány misionárom, lebo "každá miestna cirkev, ktorá by sa vedome chcela oddeliť od svetovej Cirkvi, stratila by svoju väzbu na Boží plán a schudobnela by vo svojej cirkevnej dimenzii."66
Obrátiť pozornosť na juh a východ
40. Misijná činnosť predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev. Ako sa blížime ku koncu druhého tisícročia vykupiteľského diela, stáva sa stále jasnejšie, že tie národy, ku ktorým ešte nepreniklo prvohlásanie o Kristovi, tvoria väčšinu ľudstva. Bilancia misijnej činnosti v novoveku je zaiste pozitívna, Cirkev je zakorenená na všetkých kontinentoch, ba väčšina veriacich a miestnych cirkví nežije dnes v starej Európe, ale na tých kontinentoch, ktoré pre vieru otvorili misionári.
Zostáva skutočnosť, že "najkrajšie" končiny zeme, ktorým treba priniesť evanjelium, sa stále viac vzďaľujú. Zistenie Tertuliána, podľa ktorého "evanjelium bolo zvestované na celom svete a u všetkých národov",67 je dosť ďaleko od konkrétnej skutočnosti. Misie ad gentes sú ešte len v začiatkoch. Vystupujú nové národy, aj ony majú nárok na zvestovanie spásy. Narastanie obyvateľstva na juhu a v Oriente, v nekresťanských krajinách, zväčšuje stále počet tých ľudí, ktorí nepoznajú vykúpenie v Kristovi.
Misionárska pozornosť má byť zameraná teda na tieto zemepisné územia a na tie kultúrne oblasti, ktoré zostali mimo vplyvu evanjelia. Všetci, ktorí veria v Krista, musia cítiť apoštolskú zodpovednosť ako integrujúcu čiastku svojej viery, sprostredkovať druhým radosť a svetlo. Táto zodpovednosť sa musí stať takmer hladom a smädom, spraviť Pána známym, len čo sa pohľad rozšíri na veľké časti nekresťanského sveta.
V.
Cesty misií
41. "Misijná činnosť nie je niečím iným a ničím menším ako prejav alebo epifánia a naplnenie plánu Božieho vo svete a jeho dejinách, v ktorých Boh skrze misie uskutočňuje dejiny spásy."68 Aké cesty sleduje Cirkev, aby dospela k tomuto výsledku?
Misie sú komplexnou skutočnosťou, ktorá sa rozvíja v rôznych formách, ktoré sú v dnešnej situácii Cirkvi a sveta zvlášť dôležité.
Prvá forma evanjelizácie je osobné svedectvo
42. Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke,69 viac životu a skutkom než teóriám. Svedectvo kresťanského života je prvou a nenahraditeľnou formou misií. Kristus, ktorého učenie nasledujeme, je "svedkom" výsostným spôsobom a modelom kresťanského svedectva. Duch Svätý sprevádza cestu Cirkvi a dáva jej účasť na svedectve, ktoré vydáva o Kristovi.
Prvá forma svedectva je život misionára, kresťanskej rodiny a kresťanského spoločenstva; táto forma dáva spoznať nový spôsob správania. Misionár, ktorý napriek všetkým obmedzeniam a ľudským slabostiam žije v jednoduchosti podľa modelu Krista, je znamením Boha a transcendentnej skutočnosti. Toto svedectvo však môžu a musia vydávať všetci v Cirkvi tým, že sa snažia napodobňovať božského Majstra,70 svedectvo, ktoré je v mnohých prípadoch jedinou formou, ako byť misionárom.
Evanjeliové svedectvo, ktorého si svet najskôr všimne, je pozornosť voči človeku a láska k chudobným, malým a trpiacim. Bezplatný charakter tohoto správania, týchto činností, ktoré sa hlboko odlišujú od vrodeného ľudského egoizmu, vedie priamo k otázkam o Bohu a o evanjeliu. Aj angažovanosť za pokoj, spravodlivosť a ľudský rozvoj je evanjeliovým svedectvom, je znamením pozornosti voči človekovi, so zameraním na celkový rozvoj človeka.71
43. Kresťan a kresťanské spoločenstvo sú hlboko zakorenené v živote dotyčných národov, sú svedkami evanjelia aj vernosťou k vlasti, k národu, vlastnej kultúre, vždy však v slobode, ktorú priniesol Kristus. Kresťanstvo je otvorené pre svetové bratstvo, pretože všetci ľudia sú synmi a dcérami toho istého Otca a súrodencami v Kristovi.
Cirkev je vyzvaná vydávať svedectvo o Kristovi, zaujímať postoj proti korupcii politickej a hospodárskej moci, nehľadá ani slávu, ani hmotné dobrá, používa svoj majetok na službu najchudobnejším a na jednoduchosť života v Kristovi. Cirkev a misionári musia vydávať aj svedectvo pokory, predovšetkým vzhľadom na seba samých. Táto pokora sa prejavuje v osobnej a spoločenskej úrovni schopnosťou spytovať si svedomie, aby sa vo vlastnom správaní napravilo, čo je neevanjeliové a čo znetvoruje tvár Kristovu.
Prvozvestovanie Krista, Vykupiteľa
44. Ohlasovanie má v misiách vždy prednosť. Cirkev sa nemôže vyhnúť výslovnému rozkazu Krista, nesmie zamlčovať ľuďom "blahozvesť", že sú Bohom milovaní a že sú spasení. Evanjelizácia, základ, centrum a zároveň vrchol jej dynamiky bude vždy obsahovať jasnú výpoveď, že v Ježišovi Kristovi je každému človekovi ponúknutá spása, ako dar milosti a milosrdenstva Božieho.72 Všetky formy misijnej činnosti majú toto ohlasovanie za cieľ, ono uvádza do tajomstva, skrytého v čase a odhaleného v Kristovi. Kristus je srdcom misií a života Cirkvi, oporným bodom celej evanjelizácie.
V komplexnej skutočnosti misií hrá prvoevanjelizácia centrálnu a nenahraditeľnú úlohu, pretože znamená uvedenie do "tajomstva Božej lásky, ktorá vyzýva na úzky osobný vzťah ku Kristovi"73 a otvára cestu k obráteniu. Viera vyrastá z ohlasovania. Každé cirkevné spoločenstvo sa začína a žije z osobnej odpovede každého jednotlivého veriaceho na toto ohlasovanie.74 Ako celá ekonómia spásy je zameraná na Krista, tak je ohlasovanie jeho tajomstva cieľom každej misijnej činnosti.
Ohlasovanie má za predmet ukrižovaného, zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista. Skrze neho sa uskutočňuje úplné a ozajstné oslobodenie od zlého, od hriechu a od smrti. V ňom daruje Boh "nový život", božský a večný život. To je "blahozvesť", ktorá mení človeka a dejiny ľudstva a všetky národy majú právo spoznať ju. Toto hlásanie sa má diať v kontexte života ľudu a národov, ktoré ho prijímajú. ďalej musí vyplývať z postoja lásky a úcty voči poslucháčovi v konkrétnej a okolnostiam prispôsobenej reči. V ňom pôsobí Duch Svätý a vytvára spoločenstvo medzi misionárom a poslucháčmi a toto spoločenstvo je možné, lebo aj on aj oni sú skrze Krista spojení s Otcom.75
45. Ohlasovanie ako činnosť v jednote s celým cirkevným spoločenstvom nie je nikdy len osobnou záležitosťou. Misionár je tu a pôsobí na základe pridelenej úlohy, aj keď je sám, je spojený neviditeľným, ale úzkym putom s misijnou činnosťou celej Cirkvi.76 Poslucháči spoznajú skôr či neskôr za ním spoločenstvo, ktoré ho poslalo a ktoré ho podporuje.
Hlásanie je oduševnené vierou, ktorá vyvoláva v misionárovi entuziazmus a horlivosť. Ako bolo už povedané, označujú Skutky apoštolov tento postoj slovom "parresía", čo znamená hovoriť otvorene a smelo. Tento výraz používa aj Pavol. "Vo svojom Bohu sme našli odvahu hlásať Vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí" (1Sol 2,2). "Modlite sa... aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého vyslancom som aj v okovách, aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný" (Ef 6,18-20).
Misionár pri hlásaní Krista medzi nekresťanmi vychádza z presvedčenia, že tak u jednotlivcov, ako i u národov skrze pôsobenie Ducha je už - aj keď podvedome - očakávanie počuť pravdu o Bohu, o človeku, o ceste k oslobodeniu od hriechu a smrti. Oduševnenie pri hlásaní Krista prichádza z presvedčenia, že môže odpovedať na toto očakávanie, takže misionár sa nedá znechutiť, ani neupustí od svedectva, aj keď musí svoju vieru vyznávať v prostredí ľahostajnom alebo nepriateľskom. Vie, že v ňom hovorí Duch Otca a môže opakovať s apoštolmi: "A my sme toho svedkami aj Duch Svätý" (Sk 5,32). Vie, že nehlása múdrosť ľudskú, ale "Slovo Božie", ktoré má vlastnú vnútornú a tajomnú silu.
Najlepší dôkaz toho je obeta života až po prijatie smrti ako svedectvo viery v Ježiša Krista. Ako vždy, poznajú dejiny kresťanstva početných a nepostrádateľných "mučeníkov", to jest svedkov na ceste evanjelia. Aj v našich časoch je ich mnoho: biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici a často neznámi hrdinskí ľudia, ktorí obetujú život ako svedkovia viery. Oni sú zvestovateľmi a svedkami na prvom mieste.
Obrátenie a krst
46. Hlásanie Božieho slova má za cieľ kresťanské obrátenie, to jest plnú a úprimnú prináležitosť ku Kristovi a jeho evanjeliu skrze vieru. Obrátenie je Božím darom, dielom Trojice: je to Duch, ktorý otvára srdcia, aby ľudia verili v Pána a mohli "ho vyznávať". Ježiš hovorí o tom, kto sa k nemu vo viere približuje: "Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal" (Jn 6,44).
Obrátenie je od začiatku plným a radikálnym výrazom viery, ktorá nepozná ani hraníc ani podmienok a prijíma dar Boží celkom a naplno. Zároveň však dáva do pohybu dynamický a trvalý proces, ktorý trvá celý život a vyžaduje stály prechod od "života podľa tela k životu podľa Ducha" (Rim 8,3-13). Znamená skutočnosť spásy Kristovej, osobným rozhodnutím prijať a stať sa jeho učeníkom.
Cirkev vyzýva všetkých na toto obrátenie podľa príkladu Jána Krstiteľa, ktorý pripravoval cestu Pánovi tým, "že hlásal obrátenie a krst pokánia na odpustenie hriechov" (Mk 1,4) a podľa príkladu Krista samého: "Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu." (Mk 1,14-15).
Dnes sa diskutuje o výzve na obrátenie, ktorou sa misionári obracajú na nekresťanov. Vidí sa v tom akt "prozelitizmu". Hovorí sa, že stačí pomáhať ľuďom stať sa viac človekom alebo byť vernejší vlastnému náboženstvu. Hovorí sa, že stačí vytvoriť spoločenstvá, ktoré by boli schopné zasadzovať sa za spravodlivosť, slobodu, pokoj a solidárnosť. Ale zabúda sa pritom, že každý človek má právo počuť o "blahozvesti" Božej, ktorá sa v Kristovi ukazuje a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie. Veľkosť tohoto daru zaznieva v slovách Samaritánke: "Keby si poznala dar Boží" a v neuvedomelej, ale horlivej túžbe ženy: "Pane, daj mi takej vody, aby som už viac nebola smädná" (Jn 4,10,15).
47. Apoštoli, pohnutí Duchom Svätým, vyzývali všetkých na zmenu života, na obrátenie a na prijatie krstu. Hneď po turíčnej udalosti hovorí Peter presvedčivým spôsobom zástupom: "Keď to vypočuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Bratia, čo máme robiť? Peter im povedal: Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého" (Sk 2,37-38). A pokrstil toho dňa okolo tri tisíc ľudí. Druhý raz hovorí Peter po uzdravení chromého k zástupu a opakuje: "Kajajte sa a obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy" (Sk 3,19).
Obrátenie ku Kristovi je úzko spojené s krstom. Toto spojenie je nielen praxou Cirkvi, ale spočíva na vôli Krista a jeho misijnom rozkaze spraviť všetky národy jeho učeníkmi a pokrstiť ich. Jestvuje tiež pre úzke spojenie, aby bola v ňom dosiahnutá plnosť života. "Veru, veru, hovorím ti: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva" (Jn 3,5). Krst nás skutočne rodí k novému životu ako deti Božie. Spája nás s Kristom a pomazáva nás v Duchu Svätom. Krst nie je len zakončením obrátenia ako vonkajší znak potvrdenia, ale je sviatosťou, ktorá toto znovuzrodenie v Duchu označuje a uskutočňuje, spája reálne a nerozlučné zväzky s Trojicou a robí pokrstených údmi Krista a jeho Cirkvi.
Na toto všetko treba upozorniť, pretože niektorí práve tam, kde sa rozvíjajú misie ad gentes sa prikláňajú k tomu, oddeliť obrátenie ku Kristovi od krstu a krst označujú za nepotrebný. Je pravda, že v určitých oblastiach možno pozorovať sociologické aspekty ohľadom krstu, ktoré skôr zatemňujú pravý zmysel viery. To pochádza z rôznych historických a kultúrnych faktorov, - ak ešte niekde sú - treba ich odstrániť, aby sa sviatosť duchovného znovuzrodenia ukázala vo svojom plnom význame. Tejto úlohe sa musia venovať miestne cirkevné spoločenstvá. Je tiež pravda, že nemálo ľudí pripúšťa, že sa vnútorne cítia viazaní ku Kristovi a jeho náuke, ale nechcú to uskutočniť skrz sviatosť, pretože pre svoje predsudky alebo vinou kresťanov nemôžu pochopiť pravú podstatu Cirkvi ako tajomstva viery a lásky.77 Chcel by som týchto ľudí povzbudiť, aby sa celkom otvorili Kristovi a upozorniť ich na to - ak cítia fascináciu Kristom - že on sám chcel Cirkev ako "miesto", kde sa s ním skutočne možno stretnúť. Zároveň pozývam veriacich a kresťanské spoločenstvá dosvedčovať vierohodne Krista svojím novým životom.
Zaiste každý obrátený je darom aj pre Cirkev a znamená pre ňu zodpovednosť nielen preto, že musí byť v katechumenáte pripravovaný na krst a sprevádzaný náboženským poučením, ale aj preto, že špeciálne ako dospelý prináša s novou energiou oduševnenie viery a želanie, aby našiel v Cirkvi samej žité evanjelium. Bolo by pre neho sklamaním, keby vstúpil do kresťanského spoločenstva a našiel by tam unavený, bezradostný, neobnovený život. Nemôžeme hlásať obrátenie, ak sa sami každý deň neobraciame.
Tvorenie miestnych cirkví
48. Obrátenie a krst sa začleňujú do Cirkvi, kde už existuje alebo vyžadujú vytvorenie nového spoločenstva, ktoré vyznáva Ježiša ako Pána a Spasiteľa. To je čiastka Božieho plánu spásy, že sa Bohu páčilo "volať ľudí nielen ako jednotlivcov k účasti na jeho živote, ale vytvoriť z nich ľud, v ktorom sa majú zhromaždiť ako deti, ktoré boli rozptýlené."78
Misie ad gentes majú za cieľ zakladať kresťanské spoločenstvá a rozvinúť cirkvi až po ich úplnú zrelosť. To je hlavné poslanie a ono určuje misionársku činnosť do tej miery, že môže byť považovaná za splnenú, len keď sa podarí zriadiť nové miestne cirkvi, ktoré spĺňajú primerane svoju funkciu. o tom sa podrobne píše v dekréte Ad gentes79. Teologický vývoj po koncile zdôraznil, že tajomstvo Cirkvi je obsiahnuté v každej čiastkovej cirkvi, pokiaľ sa neizoluje, ale zostáva v spoločenstve so všeobecnou Cirkvou a stáva sa tiež misionárskou. Ide o veľké a dlhodobé podujatie a ťažko presne určiť fázy, kde misionárska činnosť v užšom zmysle prestáva a prechádza do normálnej pastorácie. Niektoré body musia však zostať jasné.
49. Predovšetkým je potrebné pokúsiť sa všade zakladať kresťanské spoločenstvá, ktoré majú byť "znameniami prítomnosti Boha vo svete"80 a majú sa vinúť k cirkvi. Vzdor veľkému počtu diecéz sú veľké oblasti, kde miestne cirkvi buď celkom chýbajú, alebo pre veľkosť teritória a hustotu obyvateľstva alebo rôznosť sú nedosiahnuteľné. Cirkevno-dejinná fáza plantantio Ecclesiae (zakladanie Cirkvi) nie je uzavretá, ale pri mnohých skupinách ľudí sa ešte len začína.
Zodpovednosť za takú úlohu nesie tak všeobecná Cirkev, ako i čiastkové cirkvi, celý Boží ľud, ako i rôzne misionárske sily. Každá cirkev - aj tá, ktorá pozostáva z novoobrátených - je zo svojej prirodzenosti misionárska, prijala evanjelium a rozširuje ho ďalej. Viera sa prejavuje vždy ako Boží dar, ktorý možno prežiť v spoločenstve ako rodina, farnosť, spolky a má svedectvo života a slova vyžarovať navonok. Hlásanie evanjelia skrze kresťanské spoločenstvo - najprv na vlastnom území a napokon aj inde - je účasťou na všeobecných misiách, a teda najzreteľnejším znamením zrelosti viery. Treba sa radikálne obrátiť v duchovnom postoji, stať sa misionárom - to platí pre osoby, ako i pre spoločenstvá. Pán nás volá stále vyjsť z našej sebazaujatosti a podeliť sa s ostatnými s tým, čo máme, počnúc tým najvzácnejším, vierou. Podľa misionárskeho príkazu sa majú merať všetky cirkevné orgány, farnosti a apoštolské diela. Len keď sa stane misionárskym, môže premôcť kresťanské spoločenstvo vnútorné rozštiepenia a napätia a nájsť svoju jednotu, ako i silu viery.
Misionárske sily, ktoré vychádzajú z rôznych cirkví a krajín, musia v spojení s miestnymi cirkvami pôsobiť na rozvoj kresťanského spoločenstva. Osobitne, vždy podľa smerníc biskupov a v spolupráci s miestnymi činiteľmi, musia napomáhať rozširovanie viery a rozširovanie Cirkvi v nekresťanskom okolí, v misionárskom duchu pôsobiť na miestne cirkvi, aby pastoračná starostlivosť bola stále zameraná na misie ad gentes. Každá cirkev nech si osvojí starosti Krista, dobrého Pastiera, ktorý sa ujíma vlastného stáda, ale zároveň sa stará o "iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca" (Jn 10,16).
50. Táto starosť tvorí motív a popud pre obnovenú ekumenickú úlohu. Jestvujúce spojivá medzi ekumenickou a misionárskou činnosťou nás nútia všímať si dva sprievodné faktory. Najprv treba uznať, že "rozštiepenie kresťanov je na škodu pre svätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu a mnohým zatvára prístup ku viere".81 Skutočnosť, že blahozvesť zmierenia hlásajú rozštiepení kresťania, zmenšuje silu svedectva. Preto treba naliehavo pracovať na zjednotení kresťanov, aby misionárska činnosť pôsobila presvedčivejšie. Zároveň neslobodno zabudnúť, že už tieto snahy o zjednotenie sú znamením zmierenia, ktoré Boh medzi nimi spôsobuje.
Neslobodno prehliadnuť, že všetci tí, ktorí prijali krst v Kristovi, tvoria medzi sebou určité, aj keď nedokonalé spoločenstvo. Na tom sa zakladá orientácia, daná koncilom: "Katolíci majú bratsky spolupracovať s oddelenými bratmi, podľa smerníc dekrétu o ekumenizme v spoločnom vyznávaní viery v Boha a Ježiša Krista pred pohanmi, pokiaľ žijú medzi nimi, ako i v spolupráci v sociálnych a technických, kultúrnych a náboženských veciach, pričom sa treba vyhýbať každému zdaniu indiferentizmu a nejasnosti ako i nezdravej rivalite."82
Ekumenická snaha a s učením Krista súhlasné svedectvo kresťanov, ktorí patria k rôznym cirkvám a cirkevným spoločenstvám, priniesla už bohaté ovocie. Ale je stále naliehavejšie spolupracovať a spolu vydávať svedectvo v tejto dobe, keď kresťanské i mimokresťanské sekty robia zmätok. Šírenie týchto siekt predstavuje ohrozenie pre katolícku Cirkev a pre všetky cirkevné spoločenstvá, s ktorými vedie dialóg. Kde je to len možné a podľa miestnych okolností bude môcť byť aj odpoveď ekumenická.
"Základňové kresťanské spoločenstvá"
sila evanjelizácie
51. Základňové (bázové) cirkevné spoločenstvá (známe aj pod inými menami) vyrastajú rýchlo v mladých cirkvách. Sú podporované biskupmi a ich konferenciami ako pastoračná priorita a osvedčujú sa ako centrá kresťanskej formácie a misionárskeho vyžarovania. Ide o skupiny kresťanov, ktorí sa stretajú na rodinnej úrovni alebo v obmedzenom okruhu, aby sa modlili, čítali Písmo, prehlbovali si náboženské vedomosti a debatovali o cirkevných problémoch z hľadiska spoločného zaangažovania. Sú znamením života Cirkvi, pomocou pri hlásaní evanjelia a dobrým východiskom pre novú spoločnosť, ktorá je založená na "civilizácii lásky".
Také spoločenstvá decentralizujú a organizujú farnosť, s ktorou zostávajú stále spojené. Majú korene v mestských a vidieckych vrstvách a stávajú sa kvasom kresťanského života, pozornosti voči zanedbaným a angažovania sa za premenu spoločnosti. V nich zažíva jednotlivý kresťan spoločenstvo, cíti sa sám ako aktívny element a dostáva popud spolupracovať na úlohe pre všetkých. Týmto spôsobom sú základné spoločenstvá pomocou pre prvozvestovanie a pre prehĺbené hlásanie evanjelia a sú zdrojom nových služieb. Vedení láskou Krista poskytujú pomoc, ako možno premôcť rozštiepenosť, kmeňové egoizmy a rasizmy. Každé spoločenstvo, ktoré chce byť kresťanské, musí mať základ v Kristovi a v ňom žiť počúvaním slova Božieho, modlitbou, ktorá má stredobod v Eucharistii, spoločenstvom, ktoré je jedno srdce a jedna myseľ, vzájomným delením podľa potreby členov. Každé spoločenstvo - na to upozornil Pavol VI. - musí žiť v jednote s miestnou a všeobecnou Cirkvou, v úprimnom spoločenstve s pastiermi a učiteľským úradom. Pritom sa snaží misionársky pôsobiť a vyhýbať sa každému ideologickému uzavretiu.83 Pretože Cirkev je spoločenstvo, sú nové základné spoločenstvá, ktoré žijú skutočne v jednote s Cirkvou, ozajstným prejavom spoločenstva a prostriedkom, ako vytvoriť ešte hlbšie spoločenstvo. Preto sú oprávnené veľkou nádejou pre život Cirkvi."84
Vteliť evanjelium do kultúr národov
52. Pri misiách medzi národmi sa Cirkev stretáva s rôznymi kultúrami a je zatiahnutá do procesu inkulturácie. Táto požiadavka sprevádzala celú historickú cestu Cirkvi, dnes je však obzvlášť dôležitá a naliehavá.
Proces uvádzania Cirkvi do kultúr národov vyžaduje dlhý čas. Nejde len o vonkajšie prispôsobenie, lebo inkulturácia "znamená vnútorné pretvorenie autentických kultúrnych hodnôt ich zapojením do kresťanstva a zakorenenie kresťanstva v rôznych kultúrach."85 Je to teda hlboký a globálny proces, ktorý sa týka kresťanského posolstva, ako i zmýšľania a praxe Cirkvi. Ide tiež o náročný proces, lebo jedinečnosť a úplnosť kresťanskej viery sa nijako nesmú zužovať.
Inkuluráciou robí Cirkev evanjelium v rôznych kultúrach živým a privádza zároveň národy s ich kultúrami do svojho spoločenstva86 a dáva im vlastné hodnoty tým, že prijíma, čo je v týchto kultúrach dobré, a obnovuje ich zvnútra.87 Inkulturáciou sa stáva Cirkev stále zrozumiteľnejším znamením toho, čo je vhodnejším prostriedkom misií.
Touto činnosťou miestnych cirkví je všeobecná Cirkev sama obohacovaná v rôznych životných oblastiach výrazovými formami a hodnotami, napr. v hlásaní evanjelia, v kulte, v teológii, v charitatívnej činnosti. Učí sa tajomstvo Krista hlbšie poznať a vyjadriť ho a dostáva popud na stálu obnovu. Tieto témy boli predmetom koncilu a následných prejavov učiteľského úradu. Počas mojich návštev mladých cirkví som sa opätovne o tomto zmienil.88
Inkulturácia je pomalá cesta, ktorá sprevádza celý misionársky život a vzťahuje sa na rôznych spolupracovníkov misií ad gentes, na kresťanské spoločenstvá počas ich vývoja, dušpastierov, ktorí nesú zodpovednosť za posúdenie a napomáhanie tejto snahy.89
53. Misionári, ktorí prichádzajú z iných cirkví a krajín, sa musia zapojiť do spoločensko-kultúrneho sveta tých, ku ktorým sú poslaní, a premôcť obmedzujúce spôsoby vlastného pôvodu. Musia sa naučiť reč krajiny, v ktorej pracujú, spoznať príznačné výrazové formy tej kultúry a odhaliť jej hodnoty bezprostrednou skúsenosťou. Len potom môžu vierohodne a úspešne podávať národom zvesť o skrytom tajomstve. Nemajú zaprieť svoju vlastnú kultúrnu identitu, ale pochopiť prostredie, v ktorom účinkujú, vážiť si ho, napomáhať a prenikať evanjeliom. Tak budú môcť vstúpiť do skutočného dialógu s novým spoločensko-kultúrnym svetom. Źivotný štýl, ktorý prijmú, má byť znamením pre svedectvo evanjelia a solidárnosť s ľuďmi.
Vyvíjajúce sa kresťanské spoločenstvá, inšpirované evanjeliom, môžu svoju vlastnú kresťanskú skúsenosť stále lepšie vyjadrovať originálnym spôsobom, harmonicky, s vlastnou kultúrnou tradíciou, ale vždy v súhlase s objektívnymi požiadavkami viery samej. Predovšetkým v háklivých oblastiach inkulturácie majú čiastkové cirkvi toho istého územia spolupracovať medzi sebou90 a so všeobecnou Cirkvou v presvedčení, že len záujem o všeobecnú Cirkev a miestne cirkvi umožní preložiť poklad viery do oprávnenej rozličnosti výrazových foriem.91 Tak poskytujú skupiny, ktoré prijali evanjelium, prvky pre "preklad" posolstva evanjelia92 vo vedomí pozitívneho prínosu v priebehu storočí vďaka kontaktu kresťanstva s rôznymi kultúrami, ale nezabudnú na úchylky, ktoré sa častejšie vyskytli.93
54. Na základe toho platia určité upozornenia zásadného významu. Inkulturácia sa musí dať viesť vo svojom správne chápanom procese dvoma zásadami: "zlučiteľnosti s evanjeliom a so spoločenstvom všeobecnej Cirkvi."94 Biskupi, ako strážcovia pokladu viery, sú zodpovední za vernosť viery a rozlišujúce posúdenie,95 na čo je potrebná dobre vyvážená rovnováha. Existuje nebezpečenstvo nekritického prechodu z jednej formy kultúrneho odcudzenia k jeho nadhodnoteniu, ktoré je výtvorom človeka a tým poznačené hriechom. Aj kultúra musí byť "očistená, pozdvihnutá a zdokonalená."96
Taký proces musí prebiehať postupne, aby mohol byť naozaj výrazom kresťanskej skúsenosti spoločenstva. "Kresťanské mystérium potrebuje čas na dozretie v duši vášho národa - povedal Pavol VI. v Kampale - aby jeho prirodzený hlas mohol harmonicky zaznieť ešte jasnejšie a slobodnejšie v chóre všetkých hlasov všeobecnej Cirkvi."97 Konečne sa musí inkulturácia vzťahovať na celý Boží ľud, a nielen na niekoľkých expertov, lebo je známe, že ľud rozmýšľa o pôvodnom zmysle viery, a to neslobodno stratiť zo zreteľa. Inkulturácia sa má uvádzať a podnecovať, ale nie vnucovať, aby nevyvolala negatívne reakcie u kresťanov. Má byť výrazom spoločenského života, a nie výlučným plodom učeného výskumu, musí teda v spoločenstve samom dozrievať. Zachovanie tradičných hodnôt je výsledkom zrelej viery.
Dialóg s bratmi z iných náboženstiev
55. Medzináboženský dialóg je časťou poslania Cirkvi hlásať evanjelium. Keď sa chápe ako metóda a prostriedok na vzájomné poznanie a obohatenie, nestojí v protiklade k misiám ad gentes, ale má zvláštnu väzbu k nim a je dokonca ich výrazom. Tieto misie sa obracajú na ľudí, ktorí Krista a evanjelium nepoznajú a prevažne prináležia k iným náboženstvám. V Kristovi volá Boh k sebe všetky národy a chce im vyjadriť plnosť svojho zjavenia a lásky. Sprítomňuje sa rozličným spôsobom, nielen jednotlivcovi, ale i národom v bohatstve ich špirituality, ktorá v náboženstvách nachádza svoj prednostný a podstatný výraz, aj keď má medzery, nedokonalosti a chyby.98 Koncil a následné prejavy učiteľského úradu toto všetko dostatočne zdôraznili a stále zotrvávali na tom, že spása a plnosť zjavenia prichádzajú z Krista a že dialóg neoslobodzuje od hlásania evanjelia.99
Vo svetle ekonómie spásy nevidí Cirkev žiadne protirečenie medzi ohlasovaním Krista a medzináboženským dialógom, ale vie, že oboje treba spojiť v oblasti misií ad gentes. Je však potrebné, aby si oba elementy zachovali tak vnútornú úzku spojitosť, ako i svoju rozdielnosť, aby neboli zamieňané, ani zneužívané a aby neboli považované za vymeniteľné.
Písal som nedávno biskupom Ázie: "Aj keď Cirkev rada všetko uznáva, čo je v náboženských tradíciách budhizmu, hinduizmu a islamu pravdivé a sväté - odzrkadľovanie tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí -, to nezmenšuje jej povinnosť a rozhodnosť, bez zdráhania ohlasovať Krista, ktorý je cesta, pravda a život." Skutočnosť, že príslušníci iných náboženstiev aj mimo normálnych ciest, ktoré Kristus určil, dostávajú milosť Božiu a môžu byť skrze Krista spasení, to neodvoláva výzvu na vieru a na krst, ktoré Boh chce pre všetky národy.100 Kristus sám, "tým že výslovne učil nevyhnutnosť viery a krstu, zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia krstom ako bránou vstupujú."101 Dialóg má byť vedený a realizovaný v presvedčení, že Cirkev je vlastnou cestou spásy a že jedine ona má plnosť prostriedkov spásy.102
56. Dialóg nevzniká z taktiky alebo vlastného záujmu, ale má dôvody, požiadavky a dôstojnosť svojho druhu. Prichádza z hlbokého rešpektu pred všetkým, čo spôsobil v človeku Duch, ktorý veje, kadiaľ chce.103 V ňom sa snaží Cirkev objaviť "semená Slova"104 a "lúče pravdy", ktoré osvecujú všetkých ľudí,105 semená a lúče, ktoré sa nachádzajú v osobách a náboženských tradíciách ľudstva. Dialóg sa zakladá na nádeji, láske a prinesie ovocie v Duchu. Iné náboženstvá sú pre Cirkev výzvou; podnecujú ju objavovať a uznávať znamenia prítomnosti Krista a pôsobenia Ducha, ako i prehĺbiť vlastnú identitu a dosvedčiť celok zjavenia, ktorého ochrankyňou je na dobro všetkých.
Z toho vyplýva ten postoj ducha, ktorý má oživovať tento dialóg v súvise s misiami ad gentes. Partner dialógu musí zodpovedať vlastným tradíciám a náboženským presvedčeniam a byť pripravený pochopiť druhého bez predstierania z jednej strany a uzavretia z druhej strany, ale v duchu pravdy, pokory a lojality vediac, že dialóg môže obohatiť každého. Pritom nesmie existovať ani zrieknutie sa prejavu, ani falošná mierumilovnosť. Je potrebné vzájomné svedectvo pre spoločný pokrok na ceste náboženského hľadania a skúsenosti. To slúži zároveň na premáhanie predsudkov, nedorozumení a neznášanlivosti. Dialóg smeruje k vnútornej očiste a obráteniu, ktoré môže byť duchovne plodné, ak sa nechá naozaj viesť Duchom.
57. Dialógu sa otvára široké pole a môže nadobudnúť rozličné formy a prejavy, od výmeny myšlienok medzi expertami náboženských tradícií, až po spoluprácu pre celkový rozvoj a zachovanie náboženských hodnôt, od výmeny zodpovedných duchovných skúseností až po tzv. "dialóg života", v ktorom si veriaci rozličných náboženstiev vo všednom živote dosvedčujú vlastné ľudské a náboženské hodnoty a vzájomne si pomáhajú žiť ich, a tak vytvárať spravodlivejšiu a bratskejšiu spoločnosť.
Všetci veriaci a kresťanské spoločenstvá sú povolaní viesť tento dialóg, aj keď rozličným spôsobom. Pri tom je prínos laikov nenahraditeľný. Môžu prispieť "príkladom svojho života a svojím zmenám k zlepšeniu vzťahov medzi príslušníkmi rôznych náboženstiev."106 Niektorí z nich budú môcť prispieť k tomu aj vo vede a výskume.107
Viem, že nemálo misionárov a kresťanských spoločenstiev v ťažkej a často nepochopenej ceste dialógu vidia jedinú možnosť úprimne vydať svedectvo pre Krista a veľkodušne slúžiť ľuďom. Chcel by som ich povzbudiť, aby vo viere a láske vytrvali aj tam, kde ich úsilia nenachádzajú ani sluch, ani odpoveď. Nie je našou vecou spoznať časy a termíny, ktoré Otec určil vo svojej moci. Dialóg je jednou cestou ku kráľovstvu Božiemu, zaiste prinesie ovocie, aj keď časy a termíny sú rezervované Otcovi.
Napomáhať rozvoj formovaním svedomia
58. Misie ad gentes existujú z väčšej časti v tých oblastiach "južnej pologule", kde zaangažovanie za celkový rozvoj a oslobodenie od každého utláčania je zvlášť naliehavé. Cirkev vždy vedela u národov, ktorým priniesla evanjelium, napomáhať pokrok a aj dnes sú misionári viac než v minulosti od vlád a medzinárodných expertov uznávaní ako podporovatelia rozvoja. Často sa im dostáva obdivu pre značné výsledky, ktoré dosiahli s najbiednejšími prostriedkami.
V encyklike Sollicitudo rei socialis som konštatoval, že "Cirkev nevie ponúknuť žiadne technické riešenie pre podpriemerný rozvoj", ale "dáva prvý príspevok na riešenie naliehavého programu vývoja, keď ohlasuje pravdu o Kristovi, o sebe samej a o človeku a aplikuje ju na konkrétnu situáciu".108 Konferencia latinskoamerických biskupov v Pueble zdôraznila, že "najlepšia služba spoločenstvu je hlásanie evanjelia, ktoré mu umožňuje realizovať sa ako dieťa Božie a celkovo mu napomáha."109 Nie je úlohou Cirkvi byť činnou priamo v hospodárskej, technickej alebo politickej rovine, rovine materiálneho príspevku k vývoju. V podstate ide o to, ponúknuť národom nie "viac mať", ale "viac byť", zobúdzať svedomie prostredníctvom evanjelia. Pravý ľudský pokrok musí spočívať na všeobsiahlom uskutočňovaní evanjelia.110
Cirkev a misionári napomáhajú rozvoj aj prostredníctvom škôl, nemocníc, tlačiarní, univerzít, hospodárskych vzorových podnikov. Ale rozvoj národa sa neuskutočňuje v prvom rade peniazmi, ani materiálnou pomocou, ani technickými štruktúrami, ale formovaním svedomia, dozrievaním postojov a zvykov. Človek je hlavnou postavou vývoja, nie peniaze ani technika. Cirkev formuje svedomie, zjavuje ľuďom Boha, ktorého hľadajú, ale nepoznajú veľkosť na obraz Boží stvoreného a vnútorného človeka, rovnosť všetkých ľudí ako Božích detí, vládu nad stvorenou prírodou ako službu človeka a povinnosť prihovárať sa za rozvoj každého človeka a všetkých.
59. Posolstvom evanjelia ponúka Cirkev oslobodzujúcu silu a napomáha rozvoj práve tým, že vedie k obráteniu srdca a mysle. Pomáha spoznať dôstojnosť každej osoby, nabáda na solidárnosť, na angažovanosť a na službu bratom. Uvádza človeka do plánu Boha, ktorý má za cieľ zriadenie tohto kráľovstva spravodlivosti a pokoja, ktoré má svoj začiatok už v tomto živote. Biblická perspektíva "nového neba a novej zeme" zaviedla do dejín stimul a cieľ pre pokrok ľudstva. Rozvoj človeka pochádza od Boha - v predobraze Ježiša Bohočloveka - a musí viesť k Bohu.111 Preto jestvuje úzke spojenie medzi hlásaním evanjelia a pomáhaním človeku.
Prínos Cirkvi a jej diela evanjelizácie k rozvoju národov sa netýka len južnej pologule, aby tam bojovala proti materiálnej chudobe a zaostalosti, ale i severnej, ktorá je vystavená "nadmernému rozvoju"112 zapríčinenej morálnej a duchovnej chudobe. Určitá beznáboženská modernosť, ktorá dnes vládne v určitých častiach sveta, sa zakladá na mienke, že stačí zbohatnúť a napomáhať ekonomicko-technický pokrok, aby bol človek viac človekom. Ale bezduchý rozvoj nemôže človeka uspokojiť. Nadmerný blahobyt je škodlivý, ako i nadmerná chudoba. Sever vynašiel taký "rozvojový model" a rozširuje ho na juhu, kde náboženský zmysel a ľudské hodnoty, ktoré sú tam, sú ohrozené vlnou konzumizmu.
"Bojovať proti hladu zmenou života." Toto motto, ktoré vzniklo v cirkevných kruhoch, ukazuje bohatým národom cestu, ako sa stať bratmi chudobných - návrat k jednoduchejšiemu životu, ktorý uprednostňuje rozvojový model, ktorý zohľadňuje etické a náboženské hodnoty. Misie dávajú chudobným popud a osvietenie pre pravý rozvoj. Nové zvestovanie evanjelia medzi bohatými musí okrem iného vytvoriť povedomie, že prišla chvíľa stať sa ozaj bratom chudobných vo všeobecnom obrátení k celkovému rozvoju, ktorý je otvorený pre absolútno.113
Láska - pôvod a miera misií
60. "Cirkev na celom svete - tak som povedal počas mojej návštevy v Brazílii - chce byť cirkvou chudobných. Chce vyčerpať celú pravdu, ktorá je obsiahnutá v blahoslavenstvách, predovšetkým v prvom: ?Blahoslavení chudobní v duchu...? Chce túto pravdu učiť a uskutočňovať ju ako Ježiš, ktorý prišiel, aby robil a učil."114
Mladé cirkvi žijú väčšinou medzi národmi, ktoré trápi veľmi rozšírená chudoba, a vyjadrujú často túto obavu ako určujúcu čiastku svojich misií. Konferencia latinskoamerických biskupov v Pueble poukazuje na príklad Ježiša a píše: "Chudobní zasluhujú prednostnú pozornosť, nech je už akákoľvek sociálna a osobná situácia, v ktorej sa nachádzajú. Sú stvorení na obraz a podobenstvo Boha, hoci je tento obraz často zahmlený, ba aj zneuctený. Z toho vyplýva, že misie sa najprv obracajú na chudobných a uskutočňovanie evanjelia medzi nimi je znamením a dôkazom poslania Ježišovho."115
Cirkev, verná duchu blahoslavenstiev, je povolaná deliť sa s chudobnými a utláčanými každého druhu. Vyzývam teda všetkých učeníkov Krista a všetky kresťanské spoločenstvá, od rodín až po diecézy, od farnosti až po rehoľné spoločenstvá, aby úprimne pretvorili svoj život v zmysle solidarity s chudobnými. Zároveň ďakujem misionárom, ktorí svojou láskyplnou prítomnosťou a pokornou službou v školách, zdravotných strediskách, staniciach pre malomocných, domoch pre postihnutých a starých ľudí, inštitúciách na podporu žien a podobných službách pracujú pre celkový rozvoj osôb a spoločností. ďakujem kňazom, rehoľníkom a laikom za ich oddanosť a posmeľujem dobrovoľných spolupracovníkov súkromných organizácií, ktorí sa venujú týmto skutkom lásky k blížnemu a ľudskej podpore. Sú to skutočne diela lásky k blížnemu, ktoré vydávajú svedectvo pre ducha každej misionárskej aktivity. Láska je a zostane motívom misií a zároveň je "jediným kritériom, podľa ktorého treba niečo spraviť alebo nespraviť, zmeniť alebo zachovať. Je princípom, ktorý riadi celé konanie, a je cieľom, na ktorý sa musí zameriavať. Čo sa koná z lásky alebo je ňou inšpirované, nikdy nie je primalé a je vždy dobré."116

VI.
Zodpovední za pastoráciu v misiách
a ich spolupracovníci
61. Nejestvuje svedectvo bez svedka a misie bez misionárov. Ježiš vyvolil ľudí ako svojich svedkov a apoštolov a vyslal ich, aby spolupracovali na jeho poslaní a pokračovali v jeho diele spásy: "Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei a Samárii až po samý kraj zeme" (Sk 1,8).
Dvanásti sú prvými spolupracovníkmi všeobecných misií. Apoštoli predstavujú kolegiálny subjekt misií. Sú vyvolení Ježišom, aby zostávali s ním a boli poslaní k strateným ovciam domu Izraela. Táto kolegiálnosť neprekáža, že v skupine vynikajú jednotlivé osobnosti ako Jakub, Ján a predovšetkým Peter, ktorého osoba má taký význam, že oprávňuje výraz "Peter a ostatní apoštoli". Vďaka nemu sa otvára horizont pre univerzálne misie, v ktorých potom vyniká Pavol, ktorý podľa Božej vôle bol povolaný a vyslaný na misie medzi pohanov.
V prvej fáze misionárskeho rozmachu nachádzame okrem apoštolov aj iných pokorných spolupracovníkov, na ktorých nesmieme zabudnúť; sú to osoby, skupiny i obce. Typickým príkladom miestnej cirkvi je spoločenstvo v Antiochii, ktoré prijíma evanjelium a podáva ho ďalej tým, že vysiela misionárov k pohanom. Prvotná cirkev prežíva misie ako spoločnú a spoločenskú úlohu, pozná však "zvláštnych poslaných" alebo "misionárov, posvätených pre pohanov," ako bol Pavol a Barnabáš.
62. Čo sa od začiatku kresťanstva podniklo pre univerzálne misie, má platnosť a naliehavosť až do dnešného dňa. Cirkev je zo svojej prirodzenosti misionárska, lebo rozkaz Kristov nebol podmienený a povrchný, ale týka sa srdca Cirkvi. Z toho vyplýva, že celá a každá jednotlivá cirkev je poslaná k národom. "Aby sa misionárska horlivosť udržiavala u domorodých, majú sa mladé cirkvi "čím skôr zúčastniť na univerzálnom poslaní Cirkvi a vysielať misionárov, ktorí hlásajú evanjelium v celom svete, aj keď na vlastnom území trpia ešte nedostatkom kňazov."117 Mnohé už konajú podľa toho a ja ich posmeľujem, aby to živo robili ďalej.
V tomto podstatnom spojení všeobecnej Cirkvi s miestnymi cirkvami sa rozvíja ozajstná a plná misijná činnosť. Vo svete, ktorý sa zmenšovaním vzdialeností stáva stále menším, musia sa cirkevné spoločenstvá navzájom spájať, vymieňať si energiu a prostriedky a spoločne sa zasadzovať za jednu spoločnú úlohu - evanjelium zvestovať a žiť. Takzvané mladé cirkvi potrebujú silu starých, kým tie zase potrebujú svedectvo a energiu mladších, takže jednotlivé cirkvi môžu čerpať z bohatstva iných cirkví."118
Prví zodpovední za misijnú činnosť
63. Ako zmŕtvychvstalý Pán dal apoštolskému kolégiu s Petrom na čele rozkaz na svetové misie, tak spočíva táto zodpovednosť predovšetkým na kolégiu biskupov s nástupcom Petrom na čele.119 Vo vedomí tejto zodpovednosti vidím to pri stretnutí s biskupmi ako svoju povinnosť vzhľadom na novoevanjelizáciu, ako i svetové misie, podieľať sa s nimi na tejto úlohe. Vydal som sa ulicami sveta na cestu, "aby som hlásal evanjelium" a "posilňoval bratov vo viere", "aby som Cirkev tešil a stretal sa s človekom". Sú to cesty viery... Okrem toho sú to príležitosti na putovnú katechézu, na ohlasovanie radostného posolstva a apoštolského učiteľského úradu v celom rozsahu vo všetkých rovinách a po celej zemi."120
Spolubratia v biskupskom úrade sú so mnou bezprostredne zodpovední za evanjelizáciu sveta, či už ako členovia biskupského kolégia, alebo ako pastieri svojich miestnych cirkví. K tomu hovorí koncil: "Úloha zvestovať evanjelium na celom svete sa týka celého zboru biskupov. Im všetkým spolu dal Kristus príkaz."121 Zdôrazňuje tiež, že biskupi dostali vysviacku nielen pre určitú diecézu, ale pre spásu celého sveta.122 Táto kolegiálna zodpovednosť má praktické dôsledky. Tak musí biskupská synoda medzi záležitosťami všeobecného významu venovať zvláštnu pozornosť misijnej činnosti ako najdôležitejšej a najsvätejšej úlohe Cirkvi.123 Tá istá zodpovednosť sa odzrkadľuje - v rôznej miere - v biskupských konferenciách a ich zariadeniach na kontinentálnej rovine. Preto musia poskytnúť vlastný prínos pre misijné nasadenie.124
Aj povinnosť k misiám u každého biskupa ako pastiera miestnej cirkvi je veľká. Jemu prináleží úloha, "ako hlava a jednotiace centrum diecézneho apoštolátu dynamizovať misijnú činnosť, riadiť ju a koordinovať. Okrem toho sa má starať, aby sa apoštolská činnosť neobmedzovala na už obrátených, ale aby bola primeraná časť spolupracovníkov a prostriedkov určená na evanjelizáciu nekresťanov."125
64. Každá miestna cirkev sa musí veľkodušne otvoriť potrebám iných. Spolupráca cirkvi v ozajstnej vzájomnosti, ktorá ich uschopňuje dávať a prijímať, je tiež prameňom obohatenia pre všetkých a týka sa rôznych oblastí cirkevného života. V tomto ohľade zostane vzorom vyhlásenie biskupov v Pueble: "Konečne nadišla hodina pre Latinskú Ameriku... obrátiť sa za svoje hranice ad gentes. Zaiste my sami potrebujeme ešte misionárov, ale musíme dávať niečo z našej chudoby."126
S týmto duchom pozývam biskupov a biskupské konferencie veľkodušne uskutočňovať, čo je v "smerniciach," ktoré vydala Kongregácia pre klérus ohľadom spolupráce miestnych cirkví a lepšieho rozdelenia kléru vo svete.127
Poslanie Cirkvi je obsiahlejšie než "communio" medzi cirkvami. Musí sa dať viesť okrem pomoci pre novoevanjelizáciu, predovšetkým svojím misijným charakterom. Apelujem na všetky cirkvi, mladé i staré, aby sa podelili so mnou o túto starosť tým, že sa budú starať o vzrast misijných povolaní a o prekonanie rôznych ťažkostí.
Misionári a inštitúty ad gentes
65. Medzi pracovníkmi v misijnej pastorácii, ako v minulosti i teraz, zastávajú miesto zásadného významu ešte vždy tí ľudia a inštitúty, ktorým venuje dekrét Ad gentes zvláštnu kapitolu s názvom "Misionári"128. Tu sa ponúka dôkladná reflexia, ktorá sa týka predovšetkým misionárov samých. Zmenami v misiách mohli by byť zvedení k tomu, že už nechápu zmysel vlastného povolania a nevedia, čo vlastne Cirkev dnes od nich očakáva.
Východiskom sú slová koncilu: "Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého učeníka Kristovho, predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých, ktorých on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať pohanom. Preto prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý udeľuje vhodné charizmy, ako sa mu páči, roznecuje v srdciach niektorých jednotlivcov misijné povolanie a zároveň buduje v Cirkvi inštitúty, ktoré berú na seba ako svoju osobitnú povinnosť poslanie hlásať evanjelium, týkajúce sa celej Cirkvi."129
Ide teda o "zvláštne povolanie", ktoré je formované podľa príkladu apoštolov. Prejavuje sa v celkovom zanietení pre službu evanjelia. Je to zanietenie, ktoré sa vzťahuje na celú osobu a život misionára a vyžaduje od neho neohraničenú oddanosť síl a času. Ktorí sú obdarení takým povolaním, právoplatnou autoritou poslaní, "idú vo veriacej poslušnosti k tým, ktorí sú ďaleko od Krista, a venujú sa výlučne dielu, ktoré prevzali ako služobníci evanjelia."130 Misionári majú stále uvažovať nad tým, ako môžu zodpovedať v teologickom a apoštolskom vzdelávaní.
66. ďalej musia misijné inštitúty využívať všetky potrebné pomocné pramene, aby mohli rozvinúť svoju skúsenosť, kreativitu vo vernosti k svojej pôvodnej charizme a primerane pripraviť kandidátov a zaistiť, aby ich členovia obnovovali svoju duchovnú, morálnu a fyzickú energiu.131 Majú sa cítiť ako živá časť kresťanského spoločenstva a s ním spolupracovať. Lebo "každý inštitút je zrodený pre Cirkev a je povinný ju obohacovať vlastnými zvláštnosťami, zodpovedať zvláštnemu duchu a zvláštnemu poslaniu." Biskupi sami majú bdieť nad vernosťou pôvodnej charizme.132
Misijné inštitúty vyšli vo všeobecnosti z cirkvi so starou tradíciou a sú z historického stanoviska nástrojom kongregácie Propaganda fide na rozširovanie viery a na zakladanie nových cirkví. Dnes prijímajú rastúci počet kandidátov z nových cirkví, ktoré sami založili, kým nové inštitúty vnikli práve v krajinách, ktoré najprv len prijímali misionárov, ale dnes ich aj vysielajú. Túto dvojakú tendenciu treba privítať. Potvrdzuje platnosť a aktuálnosť špecifického povolania na misie u tých inštitútov, ktoré sú stále ešte "absolútne potrební",133 nielen pre misionársku činnosť ad gentes, ale i pre oživenie misií tak v cirkvách starého kresťanstva, ako i v tých omnoho mladších.
Zvláštne povolanie misionárov na celoživotný úväzok má aj ďalej svoju úplnú platnosť. Stelesňuje príklad misionárskeho nasadenia Cirkvi, ktorá je stále odkázaná na radikálnu a celkovú odovzdanosť, na nové a odvážne impulzy. Misionári a misionárky, ktorí zasvätili celý svoj život svedectvu Zmŕtvychvstalého medzi národmi, sa nemajú dať zastrašiť pochybnosťami, neporozumeniami, odmietaním a prenasledovaním. Majú oživiť milosť svojej zvláštnej charizmy a znovu sa odvážne vydať na cestu uprednostňujúcu najnižšie a najťažšie miesta v duchu viery, poslušnosti a v spoločenstve s vlastnými pastiermi.
Diecézni kňazi pre svetové misie
67. Ako spolupracovníci biskupa sú kňazi skrze vysviacku vyzvaní deliť sa s ním o problémy misií. Duchovný dar, ktorý kňazi prijali pri vysviacke, ich pripravuje nie na ohraničené a úzke poslanie, ale na všeobsiahle, všeobecné, spásonosné poslanie v najširšom zmysle, "až po končiny zeme," lebo každá kňazská služba má účasť na svetovom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.134 Preto už výchova kandidátov na kňazstvo musí mať za cieľ sprostredkovať im "toho ozaj katolíckeho ducha, ktorý ich naučí pozerať za hranice vlastnej diecézy, národa alebo obradu a venovať sa potrebám svetových misií a byť ochotný hlásať evanjelium všade."135 Všetci kňazi musia mať misionárske srdce a misionársku mentalitu. Musia byť otvorení pre potreby Cirkvi a sveta, musia si všímať aj obďaleč stojacich a hlavne nekresťanské skupiny v svojom vlastnom okolí. V modlitbe a zvlášť v eucharistickej obete majú spolu niesť starosť celej Cirkvi o celé ľudstvo.
Hlavne kňazi, ktorí sa nachádzajú na územiach kresťanskej menšiny, by mali byť obdarení zvláštnou horlivosťou a misijnou angažovanosťou. Pán im nezveruje len starosť o kresťanské spoločenstvo, ale predovšetkým evanjelizáciu tých spoluobčanov, ktorí nepatria do ich stáda. "Budú sa snažiť celkom konkrétne dať sa k dispozícii Duchu Svätému a biskupovi, aby boli poslaní zvestovať evanjelium za hranice svojej krajiny. To vyžaduje od nich nielen vyzreté povolanie, ale i mimoriadnu schopnosť oddeliť sa od vlastnej domoviny, vlastného národa a vlastnej rodiny, ako i zvláštnu schopnosť vžiť sa s múdrosťou a úctou do iných kultúr."136
68. V encyklike Fidei donum pápež Pius XII. s prorockým pohľadom posmelil biskupov, aby uvoľnili niektorých svojich kňazov pre dočasnú službu cirkvám Afriky a schválil už jestvujúce iniciatívy. O dvadsaťpäť rokov neskôr som chcel podčiarknuť veľkú novotu tohoto dokumentu, ktorý pomohol premôcť "teritoriálnu dimenziu kňazskej služby a zameral ju na celú Cirkev."137 Dnes sa potvrdzuje platnosť a plodnosť tejto skúsenosti: tzv. "kňazi Fidei donum" prejavujú jedinečným spôsobom puto jednoty medzi cirkvami. Sú pre núdzne cirkevné spoločenstvá cenným prínosom a zakusujú od nich čerstvosť a živosť viery. Misijná služba diecézneho kňaza musí zodpovedať určitým kritériám a podmienkam. Treba posielať najlepších kňazov, ktorí sa hodia na zvláštnu prácu, ktorá ich čaká, a sú riadne pripravení.138 Musia sa zapojiť do nového prostredia Cirkvi, ktorá ich prijme s otvoreným a bratským duchom, a tvoriť pod autoritou biskupa s miestnymi kňazmi jedno presbytérium.139 Źelám si, aby duch služby u kňazov starej cirkvi rástol a tým mladším cirkvám naďalej napomáhal.
Misionárska plodnosť vysviacky
69. Povolania inštitútov zasväteného života patria k nevyčerpateľnému a mnohostrannému bohatstvu Ducha. Ich členovia od okamihu, keď sa zasvätili službe Cirkvi, sú zaviazaní vykonávať svoju prácu zvláštnym spôsobom ako misijnú prácu, v štýle zodpovedajúceho inštitútu.140 Dejiny potvrdzujú veľké zásluhy rehoľných rodín pri rozširovaní viery a vytváraní nových cirkví, od starých monastických zariadení ku stredovekým rádom a novovekým kongregáciám.
a) Nasledujúc koncil pozývam inštitúty kontemplatívneho života zriaďovať komunity v mladých cirkvách, aby dávali "medzi nekresťanmi nádherné svedectvo majestátu a láske Boha, ako i jednote v Kristovi."141 Táto prítomnosť v nekresťanskom svete je všade blahodarná, hlavne v tých oblastiach, kde si náboženstvá vysoko cenia kontemplatívny život v askéze a hľadaní absolútna.
b) Inštitúty aktívneho života upozorňujem na široké pole činnej lásky, hlásania evanjelia, kresťanskej výchovy, kultúry a solidárnosti s chudobnými a ukracovanými, s okrajovými skupinami a s utláčanými. Tieto inštitúty, nezávisle na tom, či majú priamy misionársky cieľ, alebo nie, majú skúmať svoje možnosti a disponovateľnosť, aby rozšírili svoju prácu na šírenie kráľovstva Božieho. Tejto úlohy sa v poslednom čase ujalo nemálo inštitútov. Ale bol by som rád, keby sa táto autentická služba ešte lepšie chápala a uskutočňovala. Cirkev musí veľké hodnoty, ktorých nositeľkou je, spraviť známymi. Nikto nedosvedčuje tieto hodnoty účinnejšie ako ten, kto sľúbil zasvätený život v čistote, chudobe a poslušnosti, v úplnej oddanosti a úplnej disponovateľnosti, aby slúžil ľuďom podľa Kristovho príkladu.142
70. Zvláštne slovo uznania venujem misijným sestrám, ktorých panenský život prináša pre kráľovstvo Božie mnohoraké plody duchovného materstva. Práve misie ad gentes poskytujú veľmi široké pole zámeru "obetovať sa z lásky celkom a nedelene".143 Príklad a horlivosť v práci nevydatej ženy, ktorá zasvätila život láske k Bohu a blížnemu najmä svojou chudobou, je nepostrádateľná ako znamenie evanjelia pre tie národy a kultúry, kde žena musí urobiť ešte veľký kus cesty k jej ľudskému pozdvihnutiu a oslobodeniu. Prajem si, aby mnohé mladé kresťanské ženy pocítili ako príťažlivé - veľkodušne sa ponúknuť Kristovi a aby čerpali zo svojho zasvätenia silu a radosť, aby ho dosvedčovali medzi tými národmi, ktoré ho ešte nepoznajú.
Všetci laici na základe krstu sú misionármi
71. Pápeži najnovších čias veľmi vyzdvihli úlohu laikov v misijnej práci.141 V apoštolskej exhortácii Christifideles laici zaoberal som sa aj ja výslovne "stálou úlohou hlásať evanjelium tým, ktorí Krista, Vykupiteľa človeka ešte nepoznajú, a to sú milióny mužov a žien," ako i zodpovednú povinnosť laikov.145
Je to poslanie celého Božieho ľudu; aj keď založenie novej cirkevnej obce vyžaduje Eucharistiu, a teda kňazskú službu, sú misie, ktoré sa rozvíjajú v rôznych formách, predsa úlohou všetkých veriacich.
Účasť laikov na rozširovaní viery od prvých časov kresťanstva je jednak v rovine jednotlivého veriaceho, ako i na úrovni celého spoločenstva. Už pápež Pius XII. to pripomínal, keď vo svojej prvej misijnej encyklike poukazoval na pohnuté dejiny laických misií.146 V novoveku nechýba aktívna spolupráca laikov-misionárov.
Ako by sme mohli zabudnúť, akú dôležitú úlohu hrali, a nespomenúť ich prácu v rodinách, v školách, v politickom, sociálnom, kultúrnom živote a predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej náuky? Naopak, na ich veľkú česť musíme priznať, že celý rad cirkví mohol vzniknúť len vďaka pôsobeniu laických misionárov a misionárok.
Druhý Vatikánsky koncil potvrdil túto tradíciu. Vyhlásil misionársky charakter celého Božieho ľudu, zvlášť apoštolát laikov147 a zdôraznil prínos, ku ktorému sú v misionárskej práci povolaní.148 Źe všetci veriaci spolu nesú túto zodpovednosť, nie je len otázkou apoštolskej činnosti, ale i povinnosťou a právom, ktoré sa zakladá v krste, čím "veriaci laici majú určitý podiel na trojakom úrade Ježiša Krista, kňazskom, prorockom a kráľovskom".149 Sú preto "všeobecne zaviazaní a majú právo ako jednotlivci aj ako spoločenstvá zasadiť sa o to, aby hlásanie spásy bolo od každého človeka na každom mieste uznané a prijaté. Táto povinnosť ich viaže ešte viac v tých situáciách, v ktorých ľudia nemôžu počuť evanjelium a poznať Krista, len ich prostredníctvom".150
Okrem toho pre svoj vlastný svetský charakter majú zvláštne povolanie, "hľadať kráľovstvo Božie tým, že sa zaoberajú časnými vecami a zameriavajú ich na Boha."151
72. Oblasti misionárskej prítomnosti a činnosti laikov sú veľmi široko roztrúsené. "Prvým poľom je veľký a komplikovaný svet politiky, sociálnej skutočnosti, hospodárstva",152 na miestnej, národnej i medzinárodnej úrovni. V rámci Cirkvi sa ponúkajú rôzne druhy služieb, funkcií, úradov a foriem privádzania ku kresťanskému životu. Myslím pri tom na jednu novotu poslednej doby v cirkvách: veľký rozvoj "cirkevných hnutí", ktoré sú poznačené mocnou misionárskou silou. Keď sa pokorne zapoja do života miestnych cirkví a sú biskupmi a kňazmi srdečne prijaté do diecéznych a farských štruktúr, predstavujú tieto hnutia ozajstný Boží dar pre novoevanjelizáciu a pre misijnú prácu vo vlastnom zmysle slova. Odporúčam ich propagovať a zapájať do svojej činnosti, aby predovšetkým medzi mladými dodali kresťanskému životu a evanjelizácii novú silu z pluralistického pohľadu spolkových a výrazových foriem.
V misionárskej činnosti musia byť rôzne formy laictva zhodnotené vzhľadom na ich prirodzenosť a cieľ: misionárske laické spolky, kresťanské orgány medzinárodnej dobrovoľnej služby, cirkevné hnutia, skupiny a spolky rôzneho druhu nech sa angažujú v misiách ad gentes a v spolupráci s miestnymi cirkvami. Týmto spôsobom sa napomôže rast "onoho zrelého a zodpovedného laikátu", ktorého formovanie je v mladých cirkvách považované za podstatný a nepostrádateľný element pre "Plantatio Ecclesiae".153
Práca katechétov a rôznosť úradov
73. Ku laikom, ktorí sa stávajú hlásateľmi, patria prednostne katechéti. Misijný dekrét ich definuje ako "chvályhodný zástup, ktorý sa veľmi zaslúžil o misijné dielo medzi pohanmi. Vedení apoštolským duchom znamenajú za veľkých obetí jedinečný a nenahraditeľný prínos pre rozširovanie viery a Cirkvi."154 Nie bez dôvodu rozšírili "cirkvi od pradávna počet katechétov a zintenzívnili katechézu, keď začali novú evanjelizáciu." Sú to katechéti v misijných oblastiach, ktorí si celkom zvláštnym spôsobom zasluhujú tento titul ?katechéti?. Dnes by kvitnúce cirkvi bez nich nemohli byť vybudované."155
Aj pri rozmnožení cirkevných a mimocirkevných služieb zostáva úrad katechétov so svojím vlastným charakterom vždy dôležitý. Katechéti sú špecializovaní pracovníci, priami svedkovia, nenahraditeľní hlásatelia. Tvoria základnú silu kresťanských obcí, hlavne v mladých cirkvách. Na svojich misijných cestách som to už viac ráz povedal a potvrdil. Nový kódex cirkevného práva uznáva ich úlohy, kvality a požiadavky.156
Neslobodno však zabudnúť, že práve katechéza sa stáva pre prítomné cirkvi a kultúrne zmeny stále ťažšou a náročnejšou. Preto platí aj ďalej, čo už koncil navrhol, že je potrebná starostlivá teoretická a pedagogická príprava, stále duchovné a apoštolské obnovovanie a je nutné zaistiť katechétom "primeraný životný štandard a sociálnu istotu".157 Je tiež dôležité napomáhať zakladanie a posilnenie regionálnych, nacionálnych a internacionálnych - od biskupských konferencií aprobovaných - katechetických škôl, ktoré môžu udeľovať biskupskými konferenciami uznané tituly.158
74. Popri katechétoch treba spomenúť aj iné formy služby pre život Cirkvi a pre misie: podporovanie modlitby, spevu a liturgie, vedúcich cirkevných základňových skupín a biblických krúžkov, vedúcich charitatívnej činnosti a správcov cirkevných príjmov, vedúcich rôznych apoštolských združení, učiteľov náboženstva v školách. Všetci veriaci laici majú venovať určitú časť svojho času na zavedenie presvedčivého života viery.
Kongregácia pre evanjelizáciu národov a iné
štruktúry misijnej činnosti
75. Zodpovední pracovníci a spolupracovníci misijnej pastorácie sa majú cítiť spojení v spoločenstve, ktoré charakterizuje mystické telo. Preto sa Kristus pri poslednej večeri modlil: "Ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21). Dôvod plodnosti je možno práve v tom.
Ale Cirkev je aj viditeľné a organické spoločenstvo, preto misie vyžadujú aj vonkajšiu a usporiadanú jednotu s rozličnou zodpovednosťou a s úradmi tak, aby všetky údy zameriavali "v úplnej jednomyseľnosti svoje sily na výstavbu Cirkvi."159
Úlohou misijnej Kongregácie je viesť a koordinovať v celom svete dielo evanjelizácie národov a spoluprácu v misiách, pri zachovaní práva kongregácie pre orientálne cirkvi".160 Jej úlohou je "starať sa o misionárov a prideľovať ich podľa naliehavosti potrieb, vypracovať organický akčný plán, vydávať smernice a príslušné zásady pre evanjelizáciu a dávať začiatočný impulz."161 Môžem tieto múdre ustanovenia len potvrdiť. Na oživenie misií ad gentes je potrebné animačné, riadiace a koordinujúce centrum, ktorým je Kongregácia pre evanjelizáciu. Pozývam biskupské konferencie a ich orgány, vyšších rehoľných predstavených, kongregácie a inštitúty, laické orgány, teda všetkých, ktorí sú zaangažovaní v misijnej práci, aby s menovanou kongregáciou spoľahlivo spolupracovali. Má potrebnú autoritu, aby programovala a riadila misijnú prácu a spoluprácu na svetovej úrovni.
Práve táto kongregácia, ktorá má dlhú a slávnu minulosť, má prevziať aj hlavnú úlohu na rovine reflexie a akčných programov, ktoré Cirkev potrebuje, aby sa rozhodnejšie venovala misiám v ich rôznych formách. K tomuto cieľu musí kongregácia udržiavať úzke vzťahy k iným úradom Svätej stolice, k miestnym cirkvám a k misijným dielam. V ekleziológii spoločenstva je celá Cirkev misionárska, ale súčasne sa ukazujú nepostrádateľné rôzne povolania a inštitúcie pre prácu ad gentes. Vedúca a koordinačná úloha Misijnej kongregácie zostáva veľmi dôležitá, aby spolu riešila veľké otázky všeobecného záujmu, pri zachovaní vlastnej kompetencie každej autority a štruktúry.
76. Pre riadenie a koordinovanie misijnej činnosti v národnej a regionálnej rovine majú veľký význam biskupské konferencie a ich rôzne zoskupenia. Od nich koncil žiada, aby "závažné otázky a naliehavé problémy preberali na spoločných poradách, ale aby nezanedbali miestne rozdiely".162 To platí aj pre komplikovaný problém inkulturácie. Fakticky už jestvuje veľká a regulárna akcia na tomto poli a ovocie je viditeľné. Je to akcia, ktorá musí byť zintenzívnená a s ktorou orgány týchto konferencií musia byť lepšie zladené, aby sa starosť o misie neohraničila na určitý sektor alebo skupinu, ale aby sa na nej zúčastnili všetci.
Všetky dotyčné orgány a inštitúcie, ktoré sa starajú o misijnú prácu, majú svoje úsilia a iniciatívy vhodne spájať. Taktiež konferencie vyšších predstavených sa majú snažiť vo svojej oblasti o kontakt s biskupskými konferenciami podľa určených smerníc a noriem163 a pomáhať si miešanými komisiami.164 Napokon sú želateľné stretnutia a formy spolupráce medzi rôznymi misijnými inštitútmi vzhľadom na výchovu a štúdium165 alebo vykonanie nejakej apoštolskej akcie.

VII.
Spolupráca v misijnej činnosti
77. Ako členovia Cirkvi na základe krstu sú všetci kresťania spoluzodpovední za misijnú činnosť. Účasť spoločenstiev a jednotlivých veriacich práve na tomto poli a v tejto povinnosti označujeme ako "spoluprácu v misiách".
Taká spolupráca má svoje korene a žije z osobnej jednoty s Kristom. Len keď sú s ním všetci jedno ako "ratolesti s viničom, môžu prinášať dobré ovocie. Sväto žitý život umožňuje každému kresťanovi byť plodným v poslaní Cirkvi. Koncil pozýva všetkých urobiť hlbokú vnútornú obnovu, aby na základe živého povedomia vlastnej zodpovednosti za šírenie evanjelia prevzali svoj podiel na činnosti ad gentes."166
Účasť na svetových misiách sa teda neobmedzuje na niekoľko málo činností, ale je znamením zrelej viery a kresťanského života, ktorý prináša ovocie. Veriaci rozširuje hranice svojej lásky a stará sa o tých, ktorí sú ďaleko, práve tak ako o tých, ktorí sú blízko. Modlí sa za misie a misijné povolania, podporuje misionárov a sleduje so záujmom ich práce, a keď sa vrátia, prijíma ich s radosťou, s akou sa prvé kresťanské obce dozvedeli od apoštolov o zázrakoch, ktoré Boh vykonal skrze ich kázanie.
Modlitba a obeta za misionárov
78. Medzi formami účasti patrí na prvé miesto duchovnej spolupráce (správne: patrí prvé miesto duchovnej spolupráci - pozn. KVAS): modlitba, obeta, svedectvo kresťanského života. Modlitba musí sprevádzať cestu misionárov, aby sa hlásanie slova skrze Božiu milosť stalo účinné. Sv. Pavol prosí často vo svojich listoch veriacich o modlitbu, aby vedel hlásať evanjelium otvorene a s dôverou.
S modlitbou musí byť spojená obeta. Spásonosná hodnota každého prijatého a Bohu v láske obetavého utrpenia má svoj pôvod v obeti Kristovej, ktorý vyzýva údy svojho mystického tela spojiť s jeho utrpením a na vlastnom tele ho doplňovať. Obeta misionára musí byť sprevádzaná a podporovaná obetou všetkých veriacich.
Preto kladiem na srdce všetkým, ktorí vykonávajú pastoračnú službu medzi nemocnými, aby ich poučili o cene utrpenia a povzbudili ich obetovať ho Bohu za misionárov. Takou obeťou sa stávajú aj sami chorí misionármi, ako to zdôrazňujú niektoré medzi nimi alebo pre nich vzniknuté hnutia. Aj slávnosť Turíc - na začiatku misijnej Cirkvi - je v niektorých spoločenstvách slávená ako "deň utrpenia za misie".
Hľa, tu som, Pane, pošli ma! (Iz 6,8)
79. Spolupráca sa prejavuje predovšetkým v napomáhaní misijných povolaní, ktoré sú nepostrádateľným elementom. Tu sa uznáva platnosť rôznych foriem misionárskeho nasadenia, ale zároveň musí byť nanovo zdôraznená priorita totálnej a doživotnej oddanosti pre misijnú prácu, hlavne v misijných inštitútoch, ako i v mužských a ženských kongregáciách. Napomáhanie misijných povolaní je srdcom spolupráce. Hlásanie evanjelia vyžaduje hlásateľov, žatva potrebuje robotníkov, misie sa uskutočňujú predovšetkým skrze mužov a ženy, ktorí sa doživotne zasvätili službe evanjelia a sú ochotní ísť do celého sveta, aby všetkým priniesli spásu.
Rád by som túto starosť o misijné povolania pripomenul a kládol všetkým na srdce. Vo vedomí všeobecnej zodpovednosti kresťanov za misijnú prácu a za pokrok chudobných národov treba nejako prispieť, musíme sa všetci pýtať, prečo u niektorých národov hmotné dary síce rastú, ale misijné povolania sa tratia, povolania, ktoré sú pravým meradlom oddanosti spolublížnym. Povolania na kňazský a rehoľný stav sú istým znakom živosti cirkvi.
80. Keď myslím na tento vážny problém, apelujem so zvláštnou dôverou a náklonnosťou na rodiny a mladých. Rodiny a hlavne rodičia si majú byť vedomí, že "majú priniesť zvláštny príspevok pre misijnú úlohu Cirkvi tým, že pestujú u svojich synov a dcér misijné povolania".167 Intenzívny život modlitby, praktický zmysel pre službu blížnemu a veľkodušná účasť na cirkevných aktivitách poskytujú rodinám priaznivé predpoklady pre povolania medzi mládežou. Keď sú rodičia ochotní dať zvolenie, ak niektoré z ich detí chce ísť do misií, keď prosili o takú milosť Boha, odplatí sa im radosťou v ten deň, keď ich syn, ich dcéra poslúchli Božie volanie.
Mladých samých prosím, aby počúvali slovo Kristovo, ktoré sa im prihovára, ako už Šimonovi Petrovi a Andrejovi na brehu jazera: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Nech majú odvahu odpovedať ako Izaiáš: "Tu som, Pane, pošli ma!" (Iz 6,8) Budú mať pred sebou fascinujúci život a pocítia pri tom skutočné zadosťučinenie, že hlásajú bratom a sestrám radostnú zvesť a že ich vedú na cestu spásy.
Blaženejšie je dávať, ako prijímať (Sk 20,35)
81. Materiálne a hospodárske potreby misionárov sú početné: nejde len o vybavenie cirkvi potrebnými štruktúrami (kaplnky, školy pre katechétov a seminaristov, byty), ale i udržovanie diel charity, výchovy a rozvoja človeka, teda o akčné pole, ktoré je hlavne v chudobných krajinách nekonečne rozsiahle. Misijná cirkev rozdáva, čo dostáva, rozdeľuje medzi chudobných, čo dávajú k dispozícií jej materiálnymi potrebami lepšie vybavené deti. Chcel by som pri tejto príležitosti poďakovať všetkým, ktorí i za cenu obetí dávajú dary misijnému dielu. Ich zriekanie a ich účasť sú nepostrádateľné pri výstavbe Cirkvi a pre svedectvo lásky.
Pri materiálnej podpore je dôležité dbať na ducha, v akom sa dary dávajú. Na to je potrebné preskúmanie vlastného životného štýlu. Misie čakajú nielen pomoc, ale aj účasť pri hlásaní a v láske k chudobným. Všetko, čo sme dostali od Boha - život, ako i materiálne bohatstvá - nie sú naším vlastníctvom, ale sú nám dané na užívanie. Veľkodušnosť dávania je vždy inšpirovaná vierou. Len vtedy je dávanie blaženejšie ako prijímanie.
Svetová misijná nedeľa, ktorá je ustanovená na oživenie misií, alebo na zbieranie pomocných prostriedkov, je dôležitým dátumom v živote Cirkvi, lebo ukazuje, ako treba dávať: pri slávení Eucharistie, ako dar Bohu a pre všetky misie sveta.
Nové formy misionárskej spolupráce
82. Spolupráca sa dnes rozširuje o nové formy, ktoré zahrňujú nielen hospodársku podporu, ale i priamu účasť. Nové situácie v spoločnosti s faktom veľkej pohyblivosti vyžadujú od kresťanov ozajstného misijného ducha.
Medzinárodný turizmus sa stal medzitým masovým fenoménom. Je to pozitívny fakt vzájomného kultúrneho obohacovania, ak je praktizovaný ohľaduplne. Treba sa vyhýbať chvastúnstvu a márnotratnosti a hľadať ľudský kontakt. Od kresťanov sa vyžaduje predovšetkým vedomie povinnosti, byť vždy svedkom viery a lásky Kristovej. Aj bezprostredné poznanie misijného života a nových kresťanských spoločenstiev môže obohatiť skúsenosť a posilniť vieru. Návštevy misií, hlavne mladšími, ktorí tam idú slúžiť a získať hlboký zážitok kresťanského života, sú chvályhodné.
Zamestnanie privádza dnes početných kresťanov mladých spoločenstiev do oblastí, kde je kresťanstvo neznáme a niekedy zakázané a prenasledované. To isté zažívajú veriaci z krajín so starou kresťanskou tradíciou, ktorí nejaký čas pracujú v nekresťanských krajinách. Tieto okolnosti poskytujú zaiste príležitosť žiť vo viere a dosvedčovať ju. V prvých storočiach sa kresťanstvo rozširovalo predovšetkým preto, že kresťania na svojich cestách alebo pri usadení v iných krajinách, kde Kristus ešte nebol zvestovaný, svoju vieru smelo vyznávali a tam založili prvé spoločenstvá.
Rastie počet občanov z misijných krajín a príslušníkov nekresťanských náboženstiev, ktorí sú kvôli štúdiu, práci alebo pre ťažké politické a hospodárske pomery v rodnom kraji nútení usadiť sa u iných národov. Prítomnosť takých občanov v krajinách starého kresťanstva je pre cirkevné spoločenstvá výzvou a pohýňa ich na prijatie dialógu, na spolužitie, na svedectvo a na priame hlásanie. V kresťanských krajinách sa skutočne tvoria humanitárne a kultúrne skupiny, ktoré vyzývajú na misie ad gentes. Miestne cirkvi by sa mali aj s pomocou ľudí, ktorí prichádzajú z krajín prisťahovalcov a s navrátenými misionármi starať veľkodušne a otvorene o túto situáciu.
Spolupráca môže tiež zahrňovať angažovanosť zodpovedných činiteľov v politike, hospodárstve, kultúre a tlači, ba i expertov rôznych medzinárodných organizácií. V modernom svete je stále ťažšie určiť zemepisné alebo kultúrne hranice. Jestvuje stále rastúca vzájomná závislosť medzi národmi a to vyzýva ku kresťanskému svedectvu a evanjelizácii.
Podnety a misijná formácia Božieho ľudu
83. Misijná formácia je úlohou miestnej cirkvi za pomoci misionárov a ich inštitútov, ale i ľudí mladých cirkví. Táto práca má určovať kresťanský život nielen náhodne, ale celkom centrálne. Misijná myšlienka môže byť veľkou pomocou pre novoevanjelizáciu kresťanských národov. Svedectvo misionárov má svoju príťažlivú silu aj u duševne vzdialených alebo neveriacich a sprostredkúva kresťanské hodnoty. Miestne cirkvi majú teda misijnú formáciu zapojiť ako podstatný element pastorácie vo farnostiach, spolkoch a skupinách, hlavne u mladých.
Tomuto cieľu slúžia zvlášť informácie misijných časopisov a rôzne audiovizuálne prostriedky. Ich úloha má natoľko veľký význam, že sprostredkujú poznanie hlasov a skúsenosti misionárov a miestnych cirkví, v ktorých títo pracujú. Misijné inštitúty by mali mladším cirkvám, ktoré si ešte nevládzu zaobstarať vlastnú tlač a iné prostriedky, ponúknuť ľudí a výbavu pre tieto iniciatívy.
Na takú formáciu sú povolaní kňazi a ich spolupracovníci, vychovávatelia a učitelia, teológovia, hlavne profesori v seminároch a v centrách pre výchovu laikov. Teologické štúdium nemôže a nesmie odhliadnuť od svetových misií Cirkvi, od ekumenizmu, od štúdia veľkých náboženstiev a od misiológie. Odporúčam, aby predovšetkým v seminároch a výchovných domoch rehoľníkov a rehoľníčok také štúdium bolo poskytované a aby sa študenti a študentky špecializovali na rozličné odbory misiológie.
Práca formácie sa má stále orientovať podľa špecifických cieľov. To znamená: informovať a vzdelávať Boží ľud o všeobecných misiách Cirkvi, starať sa o misijné povolania, snažiť sa o spoluprácu pri evanjelizácii. Lebo neslobodno podávať zúžený obraz misijnej práce, akoby to bolo hlavne podporovanie chudobných, prínos k oslobodeniu utláčaných, napomáhanie pokroku, obrana ľudských práv. Misijná cirkev sa angažuje aj na týchto frontoch, ale jej primárna úloha je iná. Chudobní majú hlad po Bohu, a nielen po chlebe a slobode, a misijná činnosť musí najprv dosvedčovať a zvestovať spásu v Kristovi tým, že zakladá miestne cirkvi, ktoré sú potom nástrojom oslobodenia v každom ohľade.
Zvláštna zodpovednosť Pápežských misijných diel
84. Pri tomto diele formácie majú Pápežské misijné diela zvláštnu úlohu, ako som už častejšie zdôraznil v posolstvách k misijnej nedeli. Štyri diela - Dielo šírenia viery, Dielo sv. apoštola Petra, Dielo detstva Ježišovho a Misijná únia - majú spoločnú úlohu podporovať v ľude Božom misijného ducha. Misijná únia má za bezprostredný a špeciálny cieľ obrodzovanie a misijnú formáciu kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa už venujú výchove v kresťanských spoločenstvách. Okrem toho má za cieľ podporovať iné diela, ktorých je centrom.168 Heslom pritom musí byť: "Všetky cirkvi za obrátenie celého sveta".169
Ako diela pápeža a biskupského kolégia zaberajú aj v rámci miestnych cirkví "prvé miesto, lebo sú prostriedkami pre katolíkov na vlievanie misijného ducha, ako i organizovanie primeraných zbierok v prospech všetkých misií podľa jednotlivých potrieb".170 ďalším cieľom misijných diel je vzbudzovanie misijných povolaní tak v starých, ako i mladších cirkvách. Odporúčam čo najsrdečnejšie, aby svoju službu oduševňovania stále viac zameriavali na tento cieľ.
Pri vykonávaní svojej činnosti misijné diela na svetovej úrovni závisia od Kongregácie pre evanjelizáciu, na miestnej úrovni od biskupských konferencií a od biskupov jednotlivých cirkví, v spolupráci s už jestvujúcimi pomocnými štruktúrami. Majú vnášať do katolíckeho sveta ducha univerzálnosti služby pre misie, bez ktorého niet žiadnej spolupráce.
Misiám nielen dávať, ale aj od nich prijímať
85. Spolupracovať na misiách znamená byť schopný nielen dávať, ale i prijímať. Všetky miestne cirkvi, mladé i staré, sú vyzvané svetovým misiám dávať a od nich prijímať, žiadna sa nesmie uzavrieť do seba. Ako hovorí koncil, "na základe katolicity prinášajú jednotlivé časti svoje dary ostatným častiam a celej Cirkvi, takže celok i jednotlivé časti priberajú od všetkých iných vo vzájomnom spoločenstve a spolupôsobia na plnosť v jednote. Preto jestvujú medzi rôznymi časťami Cirkvi putá vnútorného spoločenstva v spojení s duchovným dobrom, apoštolskými pracovníkmi a materiálnymi pomôckami"!171
Vyzývam všetky cirkvi, biskupov, kňazov, rehoľníkov a veriacich otvoriť sa pre univerzálnosť Cirkvi a vyhýbať sa každej forme partikularizmu, exkluzivity alebo pocitom sebestačnosti. Aj keď sú miestne cirkvi zakorenené vo svojom národe a kultúre, musia sa predsa konkrétne pridŕžať tohoto univerzalistického významu viery tým, že dávajú ďalej alebo prijímajú od iných cirkví duchovné dary, pastoračné skúsenosti pri prvozvestovaní a evanjelizácii, apoštolský personál a materiálnu pomoc.
Sklon uzavrieť sa môže byť skutočne silný. Staré cirkvi, ktoré sa snažia o novoevanjelizáciu, sú tej mienky, že musia teraz vykonávať misie doma a vystavujú sa nebezpečenstvu, že len nerady priznávajú povolania misijným inštitútom, rehoľným kongregáciám a iným cirkvám a brzdia elán vzhľadom na nekresťanský svet. Ale keď dávame štedro zo svojho, aj dostaneme, a už dnes jestvujú mladé cirkvi, z ktorých mnohé zažívajú podivuhodný rozkvet povolaní a sú schopné posielať kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky do starých cirkví.
Na druhej strane pociťujú problém vlastnej identity, inkulturácie, slobody vzrastu bez vplyvov zvonku, čo môže mať za následok, že zavrú dvere pred misionármi. Týmto cirkvám hovorím: Neizolovať sa, ale prijímať misionárov a pomoc od iných cirkví a vysielať svojich misionárov do sveta. Práve pre problémy, ktoré vás trápia, musíte byť v stálom spojení s vašimi bratmi a sestrami vo viere. Každým legitímnym spôsobom uplatnite slobodu, na ktorú máte právo, a uvedomte si, že učeníci Ježiša Krista "musia viac poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5,29).
Boh pripravuje evanjeliu novú jar
86. Keď pozorujeme dnešný svet povrchne, sme nemálo dotknutí negatívnymi skutočnosťami, ktoré by mohli viesť k pesimizmu. Ale tento pocit nie je oprávnený: veríme v Boha, Otca a Pána, v jeho dobrotu a milosrdenstvo. Bezprostredne pred začiatkom tretieho tisícročia vykúpenia Boh pripravuje veľkú kresťanskú jar, ktorej zorničku už možno tušiť a skutočne badať tak v nekresťanskom svete, ako i v starom kresťanstve - postupné približovanie národov k ideálom a hodnotám, ktorým sa Cirkev snaží napomáhať. Dnes sa u národov naozaj ukazuje nové spoločné smerovanie k týmto hodnotám, zrieknutie sa násilia a vojny, rešpektovanie ľudskej osoby a jej práv, túžba po slobode, spravodlivosti a bratstve, prekonávanie rasizmu a nacionalizmu, uznanie a pozdvihnutie hodnoty ženy.
Kresťanská nádej nás utvrdzuje v tom, aby sme sa zasadili všetkými silami za novoevanjelizáciu a za svetové misie a necháva nás modliť sa, ako nás naučil Ježiš: "Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi" (Mt 6,10).
Počet ľudí, ktorí čakajú na Krista, je ešte stále nesmierne veľký. Ľudské a kultúrne priestory, ktoré ešte neboli zasiahnuté hlásaním evanjelia, alebo kde je Cirkev len slabo prítomná, sú také rozsiahle, že vyžadujú zjednotenie všetkých síl. S prípravou na oslavu jubilejného roku 2000 sa angažuje celá Cirkev ešte viac za nový misionársky advent. Musíme živiť vo svete apoštolskú horlivosť, dávať ďalej svetlo a radosť viery a k tomu ideálu musíme vychovávať každý seba i celý Boží ľud.
Nemôžeme si žiť spokojne, keď myslíme na milióny bratov a sestier, ktorí, hoci vykúpení krvou Kristovou, predsa žijú bez poznania Božej lásky. Tak pre jednotlivého veriaceho, ako aj pre celú Cirkev musí byť misionárska úloha prvoradá, lebo sa týka večného určenia človeka a odpovedá na tajuplný a milosrdný Boží plán.

VIII.
Misionárska špiritualita
87. Misionárska aktivita vyžaduje zvláštnu špiritualitu, ktorá sa týka každého učeníka Kristovho, zvlášť však všetkých tých, ktorých Boh povolal za misionárov.
Dať sa viesť Duchom
Táto špiritualita sa prejavuje predovšetkým v živote plnom učenlivosti voči Duchu, ktorú zaväzuje dať sa vnútorne ním formovať, aby sme sa stávali stále podobnejšími Kristovi. Nemožno vydávať svedectvo o Kristovi bez odzrkadľovania jeho obrazu, ktorý v nás oživuje skrze milosť a pôsobenie Ducha. Učenlivosť voči Duchu zaručuje tiež prijať dary pevnosti a rozlišovania, ktoré sú podstatnými črtami tejto špirituality.
Príznačný je prípad apoštolov, ktorí napriek svojej láske k majstrovi a hoci veľkodušne nasledovali jeho volanie, ukázali sa počas jeho verejného života neschopní pochopiť jeho slová a nasledovali ho iba váhavo na ceste utrpenia a pokorovania. Duch ich pretvorí v smelých svedkov Kristových a osvietených hlásateľov slova, Duch ich bude sprevádzať na ťažkých a nových cestách misií.
Aj dnes sú misie ťažké a komplikované ako v minulosti a vyžadujú smelosť a svetlo Ducha. Zažívame často drámu kresťanskej prvocirkvi, ktorá videla, ako sa neverecké a nepriateľské sily spojili proti Pánovi a jeho Pomazanému (Sk 4,26). Ako vtedy, treba sa aj dnes modliť, aby nám Boh daroval schopnosť otvorene hlásať evanjelium, a treba skúmať tajuplné cesty Ducha a dať sa ním viesť do úplnej pravdy.
Źiť tajomstvo Krista "Poslaného"
88. Podstatný znak misionárskej špirituality je úzke spoločenstvo s Kristom. Misie môžu byť pochopené a žité len vtedy, keď sa odvolávame na Krista, ktorý bol poslaný ohlasovať evanjelium. Pavol opisuje tieto postoje: "Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš. On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušný až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2,5-8).
Tu je tajomstvo vtelenia a vykúpenia opísané ako celkové sebazrieknutie, ktoré vedie Krista žiť celkom ako človek a plniť plán Otca až do krajnosti. Ide o veľké zrieknutie, ba o sebavyprázdnenie, ktoré je však preniknuté láskou a je výrazom lásky. Misie premeriavajú tú istú cestu a majú cieľ pri nohách kríža.
Od misionára sa žiada "zrieknuť sa seba a všetkého, čo doteraz pokladal za svoje, aby sa pre všetkých stal všetkým". V chudobe, ktorá ho robí voľným172 pre evanjelium, v odstupe od osôb a vecí svojho okolia, aby sa stal bratom tých, ku ktorým je poslaný, aby im priniesol Krista, Vykupiteľa. To je cieľ, na ktorý je zameraná špiritualita misionára. "Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel" (1Kor 9,22-23).
Práve preto, že je "poslaný", pociťuje misionár posilňujúcu prítomnosť Krista, ktorý ho sprevádza v každom okamihu života: "Neboj sa, veď som s tebou" (Sk 18,9-10), a čaká ho v srdci každého človeka a každého národa.
Milovať Cirkev a ľudí, ako ich miloval Kristus
89. Misionárska špiritualita je poznačená aj apoštolskou láskou, láskou Krista, ktorý prišiel, "aby zhromaždil roztratené deti Božie" (Jn 11,52) láskou dobrého Pastiera, ktorý pozná svoje ovce, hľadá ich a za ne dáva život. Kto má misionárskeho ducha, cíti horúcu lásku Krista k dušiam a miluje Cirkev, ako ju miloval Kristus.
Misionár je povzbudený "horlivosťou za duše", ktorá sa inšpiruje láskou Krista, pozostáva v pozornosti, nežnosti, súcite, disponovateľnosti a záujme pre problémy ľudí. Láska Kristova ide hlboko. On, ktorý "vedel, čo je v človeku", miloval všetkých a ponúkol im vykúpenie, a bolelo ho to, keď táto spása bola nimi odmietnutá.
Misionár je človek lásky. Aby mohol každému bratovi hlásať, že je milovaný Bohom, a že sám môže milovať, musí svoju lásku ku všetkým dokázať tým, že dáva svoj život za blížneho.
Misionár je "svetovým bratom", nosí v sebe ducha Cirkvi, otvorenosť a záujem o všetky národy a o všetkých ľudí, zvlášť o najmenších a najúbohejších. Prekračuje hranice a rozdiely rasy, kasty, ideológie, je znamením lásky Božej vo svete, lásky, ktorá nikoho neodvrhuje ani neuprednostňuje.
Napokon musí ako Kristus milovať Cirkev. "Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu" (Ef 5,25). Táto láska až po položenie života je pre neho oporným bodom. Len hlboká láska k Cirkvi dokáže posilňovať horlivosť misionára. Jeho denným popudom je - ako hovorí Pavol - starostlivosť o všetky obce. Pre každého misionára platí: "Vernosť ku Kristovi nemožno oddeliť od vernosti k Cirkvi."173
Ozajstný misionár je svätec
90. Povolanie na misie pochádza z povolania ku svätosti. Každý misionár je len vtedy ozajstným misionárom, keď sa dá na cestu svätosti. "Svätosť je základnou podmienkou a nepostrádateľným predpokladom pre splnenie spásonosného poslania Cirkvi."174
Všeobecné povolanie ku svätosti je úzko spojené so všeobecným povolaním na misie. Každý veriaci je povolaný ku svätosti i na misie. To bolo naliehavé želanie koncilu: "Nech svetlo Krista, ktoré sa odzrkadľuje na tvári Kristovej, osvieti všetkých ľudí tým, že sa evanjelium zvestuje všetkým ľuďom."175 Misionárska špiritualita Cirkvi je cestou ku svätosti.
Obnovený trend k misiám medzi národmi vyžaduje svätých misionárov. Nestačí len obnoviť pastoračné metódy a cirkevné sily lepšie organizovať či koordinovať, alebo biblické a teologické podklady viery skúmať s väčšou dôvtipnosťou, treba vzbudiť novú horúcu túžbu v celom kresťanskom spoločenstve, hlavne medzi najužšími spolupracovníkmi misionárov.176
Myslím, milí bratia a sestry, na misionársku slávu prvých kresťanských obcí. Vzdor úbohosti vtedajších dopravných komunikačných prostriedkov dosiahlo ohlasovanie evanjelia v krátkom čase hranice sveta. A pritom išlo o náboženstvo ukrižovaného človeka, "pre židov pohoršenie a pre pohanov bláznovstvo" (1Kor 1,23). Základom tohto misionárskeho dynamizmu je svätosť prvých kresťanov a prvých obcí.
91. Obraciam sa preto na pokrstené mladé spoločenstvá a mladé cirkvi. Vy ste teraz nádejou tejto našej dvetisíc rokov starej Cirkvi. Pretože ste mladí vo viere, musíte byť ako prví kresťania, vyžarovať entuziazmus a odvahu v nezištnej oddanosti Bohu a bratom. Jedným slovom, máte sa dať na cestu svätosti. Len tak môžete byť znamením Boha vo svete a vo vašich krajinách nanovo oživiť misionárske veľdiela prvotnej Cirkvi. A budete kvasom aj pre staršie cirkvi.
Misionári majú zase rozmýšľať o povinnosti ku svätosti, ktorú od nich vyžaduje dar povolania, denne sa oživovať v Duchu, doktrinálne a pastoračné vzdelanie priviesť na dnešný stupeň. Misionár musí byť "kontemplatívny v činnosti". Odpoveď na problémy nájde vo svetle Božieho slova, v osobnej a spoločnej modlitbe. Kontakt so zástupcami najdôležitejších nekresťanských tradícií, hlavne v Ázii, ma utvrdil v tom, že budúcnosť misií z veľkej časti závisí od kontemplácie. Ak misionár nie je kontemplatívny, nemôže vierohodne hlásať Krista. Je svedkom zážitku Boha a musí ako apoštoli povedať: "Čo sme videli a počuli, to vám zvestujeme, Slovo života" (1Jób 1,1-3)(správne: 1Jn - pozn. KVAS).
Misionár je človekom Ježišových blahoslavenstiev. Ježiš dvanástich vyučuje, prv než ich vyšle hlásať evanjelium a ukazuje im cesty misií: chudobu, tichosť, prijatie utrpenia a prenasledovania, túžbu po spravodlivosti a pokoji, lásku - teda v apoštolskom živote uskutočnené blahoslavenstvá. Tým, že blahoslavenstvá žije, prežíva misionár a dokazuje svojím životom, že kráľovstvo Božie už prišlo a že on ho už prijal. Podstatný znak každého ozajstného misionárskeho života je vnútorná radosť, ktorá pochádza z viery. Vo svete s mnohými problémami úzkosti a utláčania, ktoré vedú k pesimizmu, musí hlásateľ "blahozvesti" byť človekom, ktorý našiel v Kristovi ozajstnú nádej.

ZÁVER
92. Ešte nikdy nemala Cirkev takú možnosť ako dnes sprístupniť evanjelium svedectvom i slovom všetkým ľuďom a všetkým národom. Vidím svitanie nového misijného veku, ktorý sa stane jasným dňom, bohatým na ovocie, ak všetci kresťania a mladé cirkvi budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätosťou na volania a výzvy našej doby.
Ako apoštoli po nanebovstúpení Krista, tak sa musí Cirkev zhromaždiť vo večeradle "s Máriou, Matkou Ježišovou" (Sk 1,14), aby si vyprosila Ducha, silu a odvahu na splnenie misijného príkazu. Aj my, ešte viac ako apoštoli, musíme byť premenení a vedení Duchom.
Na prahu tretieho tisícročia je celá Cirkev pozvaná žiť hlbšie tajomstvo Krista tým, že plná vďačnosti spolupracuje na diele spásy. Robí to s Máriou a ako Mária, jej Matka a jej vzor. A Mária je vzorom tej materinskej lásky, ktorou musia byť oduševnení všetci, ktorí spolupracujú v apoštolskom poslaní Cirkvi na znovuzrodení ľudí. Preto posilňovaná prítomnosťou Krista, kráča Cirkev v čase k zavŕšeniu dejín a ide v ústrety Pánovi, ktorý príde. Ale na tejto púti ide tou istou cestou ako Mária.177
Prostredníctvom Márie, celkom zameranej na Krista a zjavenie jeho spásonosnej moci, zverujem Cirkev a zvlášť tých, ktorí sa zasadzujú za uskutočnenie misijného príkazu v dnešnom svete. Ako Kristus vyslal svojich apoštolov v mene Otca, Syna i Ducha Svätého, tak posielam ja s obnovením tohto príkazu apoštolské požehnanie v mene tejto Najsvätejšej Trojice. Amen.
Dané v Ríme, u Svätého Petra, 7. decembra, k 25. výročiu vyhlásenia koncilového dekrétu Ad gentes, roku 1990, v 13. roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.


POZNÁMKY
---
Vysvetlívky (pozn. KVAS):
"f" za číslom = "a nasledujúce (číslo)"
"ff" za číslom = "a nasledujúce (čísla)"
"a.a.O." = "citované dielo"
"dtsch" = nemecký preklad uvedeného diela
---
1 Porov. Pavol VI., Posolstvo k Svetovému dňu 1972: "Mnohé interné napätia, ktoré niektoré miestne cirkvi a lokálne inštitúcie oslabujú a roztrhávajú, by zmizli v dôsledku pevného presvedčenia, že prospech miestnych spoločenstiev spolupričinením sa dosiahne misijnou činnosťou, aby Cirkev mohla byť rozšírená až na okraj zeme?" (Insegnamenti, X, 1972, 522).
2 Porov. Benedikt XV., Apoštolský list Maximum illud (30. novembra 1919): AAS 11 (1919), 440-455; Pius X., Encyklika Rerum ecclesiae (28. február 1926): AAS 18, 1926, 65-83; 1926, Pius XII., Encyklika Evangelii precones (2. júna 1951): AAS 18 1951, 497-528; Encyklika Fidei donum (21. apríla 1957): AAS 49 (1957), 225-248; Ján XXIII., Encyklika Princeps pastorum (28. novembra 1959): AAS (1959), 833-864.
3 Encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), Nr. 10. AAS 71 (1979), 274 f.
4 Tamtiež a.a.O., 275.
5 Nicejsko-carihradské vyznanie viery: DS 150.
6 Encyklika Redemptor hominis, Nr. 13: a.a.O.,283.
7 Porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes, Nr. 2.
8 Tamtiež, Nr. 22.
9 Encyklika Dives in misericordia (30. novembra 1980), Nr. 7: AAS 72 (1980), 1202.
10 Kázeň na Eucharistický deň v Krakove, 10. júna 1979: AAS 72 (1979), 873.
11 Porov. Ján XXIII., Encyklika Mater et magistra (15. mája 1961), IV.: AAS 53 (1961), 451-453.
12 Vyhlásenie o náboženskej slobode Dignitatis humanae, Nr. 2.
13 Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), Nr. 53: AAS 68 (1976), 42.
14 Vyhlásenie o náboženskej slobode Dignitatis humanae, Nr. 2.
15 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 14-17; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 3.
16 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 48; Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr 43; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 7,21.
17 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 13.
18 Tamtiež, Nr. 9.
19 Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr. 22.
20 II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 14.
21 Encyklika Dives in misericordia, Nr. 1: a.a.O., 1177.
22 II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 5.
23 Porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete dnes Gaudium et spes, Nr. 22.
24 Porov. II. Vat. konc., Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 4.
25 Tamtiež, Nr. 5.
26 Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 16: a.a.O., 15.
27 Prejav pri otvorení III. zasadania II. vatikánskeho koncilu, 14. septembra 1964: AAS 56 (1964), 810.
28 Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 34: a.a.O., 28.
29 Porov. MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA, Vybrané ekleziologické témy k 20. výročiu ukončenia II. vatikánskeho koncilu (7. októbra 1985), Nr. 10: ,Eschatologická podstata Cirkvi: kráľovstvo Božie a Cirkev?.
30 Porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes, Nr. 39.
31 Encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986), Nr. 42: AAS 78 (1986), 857.
32 Tamtiež, Nr. 64: a.a.O., 892.
33 Tento výraz zodpovedá gréckemu parresia, ktorý označuje tiež oduševnenie, sila; porov. Sk 2,29; 4,29.31; 9,27.28; 13,46; 14,3; 18,26; 19,8.26; 28,31.
34 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 41-42: a.a.O., 31-33.
35 Encyklika Dominum et vivificantem, Nr. 53, a.a.O., 874 f.
36 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 3. 11. 11 15; Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr. 10. 15. 22.
37 II. Vat. konc., Pastoračná konštitúcia o Cirkvo v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr. 10. 12. 22.
38 Tamtiež, Nr. 41.
39 Porov. Encyklika Dominum et vivificantem, Nr. 54: a.a. O., 875 f.
40 II. Vat. konc., Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr. 26.
41 Tamtiež, Nr. 38, porov. Nr. 93.
42 Porov. II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 17; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 3. 15.
43 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 4.
44 Porov. Encyklika Dominum et vivificantem, Nr. 53, a.a. O., 874.
45 Prejav k zástupcom nekresťanských náboženstiev v Madrase, 5. februára 1986: AAS 78 (1986), 767; porov. Posolstvo k národom Ázie v Manile, 21. februára 1981, 2-4: AAS 73 (1981), 392 f; Prejav k nekresťanským náboženstvám v Tokiu, 24. februára 1981, 3-4: Insegnamenti IV/(1981), 507 f.
46 Prejav ku kardinálom, Rímskej kúrii a prelatúre, 22. decembra 1986, 11: AAS 79 (1987), 1089.
47 Porov. II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 16.
48 Porov. II. Vat. konc., Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, NR 45; porov. Encyklika Dominum et vivificantem, Nr. 54: a.a.O., 876.
49 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 10.
50 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici (30. december 1988), č. 35: AAS 81 (1989), 457.
51 Tamtiež II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 6.
52 Tamtiež.
53 Tamtiež, porov. č. 6. 23. 27.
54 Tamtiež, Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, č. 18-20: a.a.O., 457.
55 Ján Pavol II., Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, č. 35: a.a.O., 457.
56 Apoštolský list Evangelii nuntiandi, č. 80: a.a.O., 73.
57 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 6.
58 Apoštolský list Evangelii nuntiandi, č.80: a.a.O., 73.
59 Porov. Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 6.
60 Porov. tamtiež, Nr. 20.
61 Porov. Prejav k účastníkom VI. sympózia Rady európskej Biskupskej konferencie, 11. októbra 1985: AAS 78 (1986), 178-189; dtsch.: Apoštolská stolica (DAS), 1985, S. 1548-1560.
62 Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 20: a.a.O., 19.
63 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 5; Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 8.
64 Porov. II. Vat. konc., Vyhlásenie o náboženskej slobode Dignitatis humanae, Nr. 3-4, 14; Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 79-80: a.a.O., 71-75; Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis, Nr. 12: a.a.O., 278-281.
65 Apoštolský list Maximum illud: a.a.O., 46.
66 Pavol VI., Apoštlolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 62: a.a.O., 52.
67 Porov. De praescriptione haereticorum, XX: CCL I, 201 f.
68 II. Vat. konc., dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 9; kap. II., 10-18.
69 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 41; a.a.O., 31 f.
70 Porov. II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 28. 35. 38; Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, Nr. 43: Dekrét o misijnej činnosti Ad gentes, Nr. 11-12.
71 Porov. Pavol VI., Encyklika Populorum progressio (26. mares 1967), Nr. 21. 42: AAS 59 (1967), 267 f, 278.
72 Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 27: a.a.O., 23.
73 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 13.
74 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 15: a.a.O., 13-15; II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 13-14.
75 Porov. Encyklika Dominum et vivificantem, Nr. 42. 46: a.a.O., 857-859. 892-894.
76 Porov. Pavol VI., apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 60: a.a.O., 50 f.
77 Porov. II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 6-9.
78 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 2; porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 9.
79 Porov. Dekrét o misijnej činnosti Ad gentes, kap. III., 19-22.
80 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 15.
81 Tamtiež, Nr. 6.
82 Tamtiež, Nr. 15; porov. Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, Nr. 3.
83 Porov. Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 58: a.a.O., 46-49.
84 Mimoriadne zhromaždenie 1958, Schlussbericht, II, C 6 (Záverečná správa).
85 Tamtiež II. D. 4.
86 Porov. Apoštolský list Catechesi tradendae (16. október 1979), Nr. 53: AAS 71 (1979), 1320; Encyklika Slavorum Apostoli (2. júl 1985), Nr. 21: AAS 77 (1985), 802 f.
87 Porov. Pavol VI. Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 20: a.a.O., 18 f.
88 Porov. Prejav k biskupom zo Zaire v Kinshase, 3. máj 1980, 4-6: AAS 72 (1980), 432-435; Prejav k biskupom z Kene v Nirobi, 7. máj 1980, 6: AAS 78 (1986), 748 f.: Kázeň v Kartagene, 6. júl 1986, 7-8: AAS 79 (1987), 105 f.; porov. tiež Encyklika Slavorum Apostoli, Nr. 21-22: a.a.O., 802-804.
89 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 22.
90 Porov. tamtiež.
91 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 64: a.a.O., 53.
92 Jednotlivé cirkvi "majú za úlohu podstatu posolstva evanjelia si hlboko osvojiť a bez najmenšej zrady na jej podstatnej pravde preložiť do reči, ktorej títo ľudia rozumejú, aby ho potom v tejto reči ohlasovali... reč však nemá tu byť chápaná v sémantickom alebo literárnom zmysle, ale viac antropologicky a kultúrne" (Tamže, Nr. 63: a.a.O., 53).
93 Porov. Prejav na generálnej audiencii 13. apríla 1988: Insegnamenti XI/1 (1988), 877-881.
94 Apoštolský list Familiaris consortio (22. november 1981). Nr. 10, kde je zvlášť reč o inkulturácii "v oblasti manželstva a rodiny". AAS 74 (1982), 91.
95 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 63-65: a.a.O., 53-55.
96 II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 17.
97 Pavol VI., Prejav k účastníkom na sympóziu afrických biskupov v Kampale, 37. (správne má byť: 31. - pozn. KVAS) júl 1969, 2: AAS 61 (1969), 577.
98 Pavol VI., Otvárací príhovor II. zasadania II. Vatikánskeho koncilu. Vyhlásenie o pomere Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, Nr. 2; Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 16; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 9; Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 53: a.a.O., 41 f.
99 Porov. Pavol VI., Encyklika Ecclesiam suam (6. august 1964): AAS 56 (1964), 609-659; I: Vatikánsky koncil, Vyhlásenie o pomere Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate; dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes Nr. 11. 41. SEKRETARIÁT PRE NEKRESŤANOV, Stanovisko Cirkvi k príslušníkom iných náboženstiev - Úvahy a smernice k dialógu a misiám (4. september 1984): AAS 76 (1984), 816-828.
100 List biskupom Ázie pri príležitosti 5. valného zhromaždenia spojenia ich biskupských konferencií 23. jún 1990, 4: L?Osservatore Romano, 18. júl 1990.
101 II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 14; O misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 7.
102 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, Nr. 3, porov. dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 7.
103 Porov. Encyklika Redemptor hominis, Nr.: a.a.O., 279.
104 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 11, 15.
105 II. Vat. konc., Vyhlásenie o pomere Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, Nr. 2.
106 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici. Nr. 35: a.a.O., 458.
107 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 41.
108 Encyklika Sollicitudo rei socialis (30. december 1987), Nr. 41: AAS 80 (1988), 570 f.
109 Dokumenty III. valného zhromaždenia latinskoamerických biskupov v Pueble (1979), (3760) 1145.
110 Príhovor ku kňazom a rehoľníkom v Džakarte, 10. október 1989, 5: L?Osservatore Romano, 11. október 1989.
111 Porov. Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, Nr. 14-21. 40-42: a.a.O., 264-268; Ján Pavol II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, Nr. 27-41: a.a.O., 547-572.
112 Porov. Encyklika Sollicitudo rei socialis, Nr. 28: a.a. O., 548-550.
113 Porov. tamže Kap. IV. 27-34: a.a.O., 547-560; Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, Nr. 19-21. 41-42: a.a. O., 266-268. 177 f.
114 Príhovor k obyvateľom chudobnej štvrte Vidigal v Rio de Janeiro, 2. júl 1980, 4: AAS 72 (1980), 854.
115 Dokumenty II. valného zhromaždenia latinskoamerických biskupov v Pueble (1979), (3757) 1142.
116 ISAAK VON STELLA, Kázeň 31: PL 194, 1793.
117 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 20.
118 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, Nr. 35: a.a.O., 458.
119 Porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 38.
120 Prejav k členom Posvätného kolégia a ku všetkým spolupracovníkom Rímskej kúrie, Vatikánskeho štátu a vikariátu Ríma, 28. júna 1980, 10: Insegnamenti III, 1 (1980), 1887.
121 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 23.
122 Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 38.
123 Tamtiež, Nr. 29.
124 Porov. tamtiež, Nr. 38.
125 Tamtiež, Nr. 30.
126 Dokumenty III. plenárneho zhromaždenia latinskoamerických biskupov v Pueble (1979), 2941 (368).
127 Porov. smernice na požiadavku vzájomnej spolupráce jednotlivých cirkví a predovšetkým na vhodné rozdelenie kléru Postquam Apostoli (25. marca 1980): AAS 72 (1980), 343-364.
128 Porov. Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, kap. IV., Nr. 23-27.
129 Tamtiež, Nr. 23.
130 Tamtiež.
131 Tamtiež, Nr. 23,27.
132 Porov. POSV. KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV, PRE SVETSKÉ INŠTITÚTY A PRE BISKUPOV, Smernice pre vzájomné vzťahy mdzi biskupmi a rehoľníkmi v Cirkvi Mutua relationes (14. mája 1970), 14 b: AAS 70 (1978), 482; porov. Nr. 28: a.a.O., 490.
133 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti v Cirkvi Ad gentes, Nr. 27.
134 II. Vat. konc., Dekrét o poslaní a kňaza Presbyterorum ordinis, No. 10; Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 39.
135 II. Vat. konc., Dekrét o výchove kňazov Optatam totius, Nr. 20. Porov. ?Guide de vie pastorale pour les pretres diocésains des Églises qui dépendent de la Congrégation pour l?Evangélisation des Peuples?, Rím 1989. (Príručka pastierskeho života pre diecéznych kňazov cirkví, ktoré podliehajú pod Kongregáciu pre evanjelizáciu národov, Rím 1989).
136 Prejav k účastníkom valného zhromaždenia Kongregácie pre evanjelizáciu národov (14. apríla 1989), 4: AAS 81 (1989), 114.
137 Posolstvo k Svetovému misijnému dňu 1982: Insegnamenti V/2 (1982), 1879; dtsch: DAS, 1982, S. 1396-1402.
138 Porov. II. vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 38; SV. KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS, smernice Postquam Apostoli, Nr. 24-25: a.a.O., 361.
139 Porov. SV. KONGRGÁCIA PRE KLÉRUS, smernice Postquam Apostoli, Nr. 29: a.a.O., 362 f.; II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 20.
140 Porov. CIC, can 783.
141 Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 40.
142 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, No. 69: a.a.O., 58 f.
143 Apoštolský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988), No. 20: AAS 80 (1988), 1703.
144 Porov. Pius XII., encyklika Evangelii praecones: a.a. O., 510 ff.; encyklika Fidei donum: 228 ff.; Ján XXIII., encyklika Princeps Pastorum: a.a.O., 835 ff., apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 70-73: a.a.O., 59-63.
145 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, Nr. 35: a.a.O., 457.
146 Porov. encyklika Evangelii praecones: a.a.O., 510-514.
147 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 17.33.
148 Porov. Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 35-36.41.
149 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, Nr. 14 a.a.O., 410.
150 CIC, can. 225, porov. II. Vat. konc., Dekrét o laickom apoštoláte Apostolicum actuositatem, Nr. 6, 13.
151 II. Vat. konc., Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 31, porov. CIC, can. 225,2.
152 Pavol VI., Apoštolský list Evangelii nuntiandi, Nr. 70: a.a.O.,
153 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, Nr. 35: a.a.O., 458.
154 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 17.
155 Ján Pavol II., Apoštolský list Catechesi tradendae, Nr. 66: a.a.O., 1331.
156 Porov. can. 785, 1.
157 Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 17.
158 Porov. Valné zhromaždenie Kongregácie pre evanjelizáciu národov 1969 na tému ,Katechéti? a príslušná ,Inštrukcia? z apríla 1970: Bibliografio missionaria 34 (1970), 197-212, a Sacra Congregatio de Propaganda Fide Memoria rerum, III/2 (1976, 823-831).
159 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 28.
160 Apoštolská konštitúcia Pastor Bonus, (28. júna 1988), 85: AAS 80 (1988) 881, porov. II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 29.
161 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 29, porov. Ján Pavol II., Apoštolská konštitúcia Pastor Bonus, 86: a.a.O., 882.
162 Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 31.
163 Porov. tamtiež, Nr. 33.
164 AAS 58 (1966), 782.
165 Porov. II. Vat. konc. Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 34; Pavol VI., Motu proprio Ecclesiae Sanctae, III, 22: a.a.O., 787.
166 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 35; porov. CIC, can. 211. 781.
167 Apoštolský list Familiaris consortio, Nr. 54: a.a.O., 147.
168 Porov. Pavol VI., Apoštolský list Graves et increscentes (5. septembra 1966): AAS 58 (1966), 750-756.
169 P. MANNA, Le nostre "Chiese" e la propagazione del Vangelo, Trentola Ducenta 1952, s. 35.
170 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 38.
171 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, Nr. 13.
172 II. Vat. konc., Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, Nr. 24.
173 II. Vat. kon., Dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis, Nr. 14.
174 Posynodálny apoštolský list Christifideles laici, Nr. 17: a.a.O., 419.
175 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi: Lumen gentium, Nr. 1.
176 Porov. Príhovor k valnému zhromaždeniu latinsko-americkej biskupskej rady (CELAM) v Port-au-Prince, 9. marec 1983; AAS 75 (1983), 771-779; DAS, 1983, s. 378-386. Kázeň pri otvorení CELAMom plánovaného deväťročného obdobia na 500. výročné jubileum evanjelizácie Latinskej Ameriky v Santo Domingo, 12. október 1984: Insegnamenti VII/2 (1984), 885-897; v: DAS, 1984, s. 821-831.
177 Encyklika Redemptoris Mater (25. marec 1987), Nr. 2: AAS 79 (1987), 362 f.