"A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom."
Lk 14, 27
Lk 14, 27
Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami
Úvod
1. Svätý Otec Ján Pavol II. a príslušné dikastériá Svätej stolice1 sa v poslednom čase viackrát zaoberali rôznymi otázkami týkajúcimi sa homosexuality. Vskutku ide o morálne a spoločensky znepokojivý jav, a to aj v tých krajinách, kde sa ešte nedostal do pozornosti právneho poriadku. Ešte povážlivejšia je však situácia v krajinách, ktoré už poskytli alebo majú v úmysle poskytnúť homosexuálnym zväzkom právne uznanie, zahŕňajúce v niektorých prípadoch aj možnosť adopcie detí. Predkladané úvahy neobsahujú nové doktrinálne prvky, ale majú upozorniť na podstatné skutočnosti súvisiace s týmto problémom. Zároveň chcú ponúknuť niekoľko racionálnych argumentov, ktoré majú pomôcť biskupom zostaviť špecifiká podľa konkrétnej situácie v rozličných regiónoch sveta. Ide o zásahy v prospech ochrany manželstva a na vyzdvihnutie jeho významu ako základu rodiny i stabilnej spoločnosti, ktorej základnú jednotku inštitút manželstva predstavuje. Tieto úvahy tiež majú za cieľ pomôcť katolíckym politikom zorientovať sa v situácii, keď sa zaoberajú návrhmi zákonov súvisiacich s týmto problémom, a to tak, že naznačujú línie správania sa, ktoré sú v súlade s kresťanským svedomím2. Keďže tento problém sa týka prirodzeného morálneho zákona, nasledujúce argumenty neponúkame iba veriacim, ale aj všetkým, ktorí sa zasadzujú za šírenie a ochranu spoločného dobra v spoločnosti.
I. Povaha a neoddeliteľné znaky manželského zväzku
2. Učenie Cirkvi o manželstve a vzájomnej komplementárnosti oboch pohlaví len znovu predkladá pravdu, uznávanú zdravým rozumom, a ktorá je preto prijímaná aj všetkými veľkými kultúrami sveta. Manželstvo nie je iba nejaké spojenie medzi ľudskými osobami. Bolo založené Stvoriteľom, má svoju vlastnú povahu, základné vlastnosti a ciele3. Źiadna ideológia nemôže z ľudského ducha vymazať istotu, že manželstvo existuje len medzi dvoma osobami rozdielneho pohlavia, tvoriacimi jednotu osobným darovaním sa jeden druhému, ktoré je im vlastné a pre nich vyhradené. Pritom sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom na plodení a výchove nových životov.
3. Prirodzená pravda o manželstve bola potvrdená zjavením obsiahnutým v biblických opisoch stvorenia, ktoré vyjadrujú pôvodnú ľudskú múdrosť, zachytávajúcu hlas samotnej prírody. Základné body Stvoriteľovho plánu s manželstvom, o ktorých hovorí Kniha Genezis, sú tri:
V prvom rade: človek - Boží obraz - bol stvorený ako muž a žena (porov. Gen 1, 27). Muž a žena sú si ako osoby rovní a ako mužská a ženská bytosť sa navzájom dopĺňajú. Na jednej strane je teda sexualita súčasťou biologickej sféry a na strane druhej je v ľudskom stvorení povýšená na novú úroveň, totiž na úroveň osobnú, na ktorej sa spája telo i duch.
ďalej: manželstvo je ustanovené Stvoriteľom ako forma života, kde sa uskutočňuje také spojenie osôb, ktoré predstavuje výkon sexuálnych schopností. „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24).
A konečne: Boh chcel dať tomuto spojeniu muža a ženy špecifickú účasť na svojom stvoriteľskom diele. Preto požehnal muža a ženu a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). V Stvoriteľovom pláne patrí teda komplementárnosť a plodnosť oboch pohlaví k samotnej povahe inštitúcie manželstva.
Okrem toho Kristus povýšil manželské spojenie medzi mužom a ženou na hodnosť sviatosti. Cirkev učí, že kresťanské manželstvo je účinným znakom spojenia Krista a Cirkvi (porov. Ef 5, 32). Tento kresťanský význam manželstva vôbec nezmenšuje hlboko ľudskú hodnotu manželskej jednoty medzi mužom a ženou, ale naopak potvrdzuje ju a posilňuje (porov. Mt 19, 3–12; Mk 10, 6–9).
4. Neexistuje nijaký dôvod na prirovnávanie alebo na vytváranie analógií, ani len vzdialených, pokiaľ ide o homosexuálne zväzky a Boží zámer s manželstvom a rodinou. Manželstvo je sväté, zatiaľ čo homosexuálne vzťahy sú v rozpore s prirodzeným morálnym zákonom. Skutočne, homosexuálne úkony „zatvárajú pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať“4.
Vo Svätom písme sú homosexuálne vzťahy „zavrhnuté ako zvrátené zmýšľanie (porov. Rim 1, 24–27; 1 Kor 6, 9; 1 Tim 1, 10). Tento súd Svätého písma však neumožňuje vyvodzovať záver, že všetci, ktorí trpia touto anomáliou, sú za to osobne zodpovední, ale potvrdzuje, že homosexuálne úkony sú vnútorne nezriadené“5. Rovnaký morálny úsudok sa nachádza aj u mnohých cirkevných spisovateľov prvých storočí6 a bol jednomyseľne prijatý katolíckou tradíciou.
Napriek tomu však podľa učenia Cirkvi majú byť muži a ženy s homosexuálnymi sklonmi prijímaní „s úctou, so súcitom a s jemnocitom“ a treba sa „vyhýbať akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“.7 Tieto osoby sú rovnako ako ostatní kresťania „povolané k čistote“.8 Homosexuálna náklonnosť je však „objektívne nezriadená“9 a homosexuálne styky patria k hriechom, „ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou“.10
II. Postoje k otázke homosexuálnych zväzkov
5. Pokiaľ ide o existujúce homosexuálne zväzky, občianske autority zaujímajú rozličné postoje: niekedy sa obmedzia na toleranciu tohto javu; inokedy presadzujú právne uznanie týchto zväzkov s úmyslom vyhnúť sa, vzhľadom na niektoré práva, diskriminácii ľudí žijúcich s osobami rovnakého pohlavia; v istých prípadoch dokonca podporujú zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom pred zákonom, navyše aj s priznaním zákonného práva na adopciu detí.
V krajinách, kde štátna moc vedie politiku tolerancie k tomuto javu, hoci nejestvuje nijaký zákon, ktorý by takéto formy života právne uznával, treba starostlivo rozlišovať rozličné aspekty problému. Morálne vedomie si vyžaduje, aby sme za každých okolností svedčili o celej morálnej pravde, ktorej sa protiví tak uznanie homosexuálnych vzťahov, ako aj nespravodlivá diskriminácia homosexuálnych osôb. Preto sú veľmi užitočné diskrétne a obozretné kroky, v ktorých by mohlo ísť napríklad o nasledujúce: odhaliť ideologické alebo účelové zneužívanie takejto tolerancie; jasne pomenovať nemorálny charakter takéhoto zväzku; pripomenúť štátu nutnosť udržať tento jav v takých hraniciach, aby neohrozoval verejnú morálku, no predovšetkým by štátne orgány nemali dovoliť, aby mladí ľudia boli vystavení pomýlenej predstave o sexualite a manželstve, ktorá by ich zbavila nevyhnutných zábran a navyše by prispela k rozšíreniu tohto fenoménu. Tým, ktorí chcú od tejto tolerancie postúpiť k zákonnému uznaniu osobitných práv homosexuálnych osôb žijúcich spoločne, je potrebné pripomenúť, že tolerovať zlo je niečo úplne iné, ako ho schvaľovať či legalizovať.
V prípade právneho uznania homosexuálnych zväzkov alebo ich zákonného zrovnoprávnenia s manželstvom spolu s priznaním práv patriacich výhradne manželstvu sa tiež treba jasne a účinne postaviť na odpor. Je nevyhnutné vyvarovať sa akéhokoľvek typu formálnej spolupráce pri promulgácii alebo aplikácii takýchto závažne nespravodlivých zákonov, ako aj pokiaľ je to možné, materiálnej spolupráce na úrovni uplatňovania takéhoto zákona. V tejto veci každý môže využiť právo na výhradu vo svedomí.
III. Racionálne argumenty proti zákonnému uznaniu homosexuálnych zväzkov
6. Pochopenie dôvodov, ktoré vedú k potrebe postaviť sa takýmto spôsobom proti inštanciám majúcim za cieľ legalizáciu homosexuálnych zväzkov, si vyžaduje uviesť niekoľko osobitných úvah o etických otázkach, vychádzajúcich z rozličných hľadísk.
Z hľadiska zdravého rozumu
Úloha občianskeho zákona je istotne väčšmi limitovaná ako úloha morálneho zákona11, ale občiansky zákon nemôže protirečiť zdravému rozumu, lebo by stratil silu zaväzovať vo svedomí.12 „Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona“13, uznávaného zdravým rozumom, a nakoľko rešpektuje neodňateľné práva každej osoby. Právne normy priaznivo naklonené homosexuálnym zväzkom sa protivia zdravému rozumu, lebo priznávajú zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia obdobné právne záruky ako manželskej inštitúcii. Po zvážení hodnôt, ktoré sú tým ohrozené, nemôže štát legalizovať tieto zväzky a zároveň si plniť svoju povinnosť podporovať a chrániť základnú inštitúciu spoločného dobra, ktorou je manželstvo.
Tu sa treba pýtať, ako sa môže spoločnému dobru protiviť zákon neprikazujúci nijaké špeciálne správanie, ale obmedzujúci sa na legalizáciu už existujúcej skutočnosti, ktorá navonok nikomu nespôsobuje krivdu. V tejto súvislosti sa treba zamyslieť predovšetkým nad existujúcim rozdielom medzi homosexuálnym správaním ako na jednej strane a na strane druhej právne predvídaným a uznávaným spoločenským vzťahom, ktorý by sa mohol stať dokonca inštitúciou právneho poriadku. Druhá možnosť je nielen horšia, ale zasahuje širšie a hlbšie, ba môže viesť až k takej zmene celej sociálnej štruktúry, ktorá by bola v rozpore so spoločným dobrom. Občianske zákony sú štrukturálnymi princípmi života človeka uprostred spoločnosti, či už pre jeho dobro, alebo jemu na škodu. Zohrávajú „veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov“14. Formy života a vzory, ktoré ukotvujú zákony, nielenže zvonka formujú život spoločnosti, ale majú aj tendenciu meniť chápanie a hodnotenie modelov správania sa novej generácie. Legalizácia homosexuálnych zväzkov by teda mala za následok zahmlené chápanie niektorých základných morálnych hodnôt a znehodnotenie inštitúcie manželstva.
Z hľadiska biologického a antropologického
7. V homosexuálnych zväzkoch predovšetkým úplne chýbajú biologické a antropologické prvky manželstva a rodiny, na základe ktorých by bolo možné rozumne odôvodniť právne uznanie týchto zväzkov.
Tieto zväzky totiž nie sú schopné adekvátne zabezpečiť rozmnožovanie a zachovanie ľudského rodu. Ani možnosť využitia nedávnych objavov v oblasti umelého oplodňovania, ktoré navyše vôbec nerešpektuje dôstojnosť človeka15 , nemení nič na ich neadekvátnosti.
V homosexuálnych zväzkoch úplne chýba aj manželský rozmer, reprezentujúci ľudskú a riadnu formu sexuálnych vzťahov. Sexuálne vzťahy sú natoľko ľudské, nakoľko vyjadrujú a podporujú vzájomnú pomoc oboch pohlaví v manželstve a zároveň ostávajú otvorené ďalšiemu odovzdávaniu života.
Ako ukazuje skúsenosť, absencia sexuálnej bipolarity vytvára prekážky na normálny vývoj detí, ktoré by sa prípadne stali súčasťou homosexuálnych zväzkov. Týmto zväzkom chýba skúsenosť materstva alebo otcovstva. Začleniť deti do homosexuálnych zväzkov prostredníctvom adopcie znamená dopúšťať sa na nich násilia v tom zmysle, že sa zneužíva ich slabosť, pričom sú umiestnené do prostredia, ktoré nepomáha ich plnému ľudskému rozvoju. Takáto prax by bola zaiste veľmi nemorálna a bola by v priamom rozpore s princípom uznávaným Dohovorom OSN o právach dieťaťa, podľa ktorej najvyšším záujmom hodným ochrany je záujem dieťaťa ako najslabšieho a najbezbrannejšieho článku ľudskej spoločnosti.
Z hľadiska spoločenského poriadku
8. Spoločnosť vďačí za svoje prežitie rodine založenej na manželstve. Nevyhnutným následkom právneho uznania homosexuálnych zväzkov je zmena definície manželstva, ktoré sa stáva inštitúciou strácajúcou vo svojej právne uznanej podstate základný súvis s faktormi viazanými na heterosexualitu, ako je napríklad úloha reprodukcie a výchovy. Ak by manželstvo medzi dvoma osobami rôzneho pohlavia bolo z právneho hľadiska len jedným z viacerých možných druhov manželstva, pojem manželstva by tak podstúpil radikálnu zmenu, čo by znamenalo vážnu ujmu na spoločnom dobre. Keď štát priznáva homosexuálnemu zväzku rovnaký právny status ako manželstvu alebo rodine, koná svojvoľne a dostáva sa do rozporu so svojimi vlastnými povinnosťami.
Pri presadzovaní legalizácie homosexuálnych zväzkov nie je možné odvolávať sa ani na princíp rešpektovania každej osoby alebo odmietania akejkoľvek diskriminácie. Robenie rozdielov medzi ľuďmi alebo odopieranie uznania či spoločenská povinnosť nie sú akceptovateľné, ak protirečia spravodlivosti16. Pokiaľ ide o nepriznanie spoločenského a právneho statusu manželstva takým formám spolužitia, ktoré nie sú a ani nemôžu byť manželskými, to sa neprotiví spravodlivosti, ba spravodlivosť si to naopak vyžaduje.
Oprávnene sa nemožno odvolávať ani na spravodlivý princíp osobnej autonómie. Jedna vec je, že jednotliví občania môžu slobodne vykonávať činnosti, o ktoré majú záujem, pričom tie vo všeobecnosti patria medzi občianske práva a slobody, a druhá, úplne iná vec je, či majú niektoré aktivity, ktoré nereprezentujú pozitívny a významný prínos rozvoju osoby a spoločnosti, dostať od štátu osobitné a odôvodnené zákonné uznanie. Homosexuálne zväzky ani len vzdialene neplnia podobné úlohy, pre ktoré si manželstvo a rodina zasluhujú osobitné a legitímne právne uznanie. Naopak, existujú opodstatnené dôvody na tvrdenie, že takéto zväzky sú pre správny vývoj ľudskej spoločnosti škodlivé, najmä vtedy, ak by vzrástol ich reálny vplyv na sociálnu štruktúru.
Z hľadiska právneho poriadku
9. Keďže manželské páry plnia pri zabezpečovaní pokračovania ďalších generácií dôležitú úlohu, nachádzajú sa v centre spoločenského záujmu a občianske právo im priznáva status inštitúcie. Homosexuálne zväzky si však nevyžadujú osobitnú pozornosť zo strany právneho poriadku, lebo túto úlohu v prospech spoločnosti neplnia.
Nepravdivá je i argumentácia, podľa ktorej by bolo potrebné legalizovať homosexuálne zväzky, aby osoby v nich žijúce neprišli – už len vinou tohto faktu – o uznanie všeobecných práv, na ktoré majú ako osoby a občania nárok. Pokiaľ dôjde k situácii, že je nutná ochrana obojstranných záujmov, vždy sa môžu odvolať – tak ako všetci občania na základe ich vlastnej autonómie – na všeobecné právo. Naopak, bolo by veľkou a vážnou nespravodlivosťou obetovať spoločné dobro a spravodlivé právo rodiny dosiahnuť dobrá, ktoré môžu a musia byť zaručené spôsobmi, ktoré všeobecne neškodia spoločnosti. 17
IV. Postoje katolíckych politikov vo vzťahu k právnym normám podporujúcim homosexuálne zväzky
10. Ak sú všetci veriaci povinní postaviť sa proti právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov, katolícki politici - sú vzhľadom na zodpovednosť, ktorá im prináleží - viazaní touto povinnosťou ešte väčšmi. Pri predkladaní návrhov zákona priaznivo naklonených homosexuálnym zväzkom treba mať na pamäti nasledujúce etické ustanovenia:
V prípade, že sa v parlamente prvý raz predkladá návrh zákona podporujúceho homosexuálne zväzky, má katolícky poslanec morálnu povinnosť jasne a otvorene vyjadriť svoj nesúhlas a hlasovať proti takémuto návrhu zákona. Dať svoj hlas legislatívnemu textu, ktorý poškodzuje dobro spoločnosti, predstavuje ťažký nemorálny čin.
V prípade, že zákon podporujúci homosexuálne zväzky je už v platnosti, katolícky poslanec sa má dostupnými spôsobmi postaviť proti nemu a dať najavo svoj nesúhlas: ide o povinnosť svedčiť pravde. Ak by nebolo možné zákon takéhoto typu úplne zrušiť, môže poslanec, odvolávajúc sa na odporúčania vyjadrené v encyklike Evagelium vitae, „podporiť návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a zmenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti“, s podmienkou, aby bol „jeho osobný absolútny nesúhlas“ so zákonom, ktorý už bol schválený „jasný a všetkým známy“18 a aby nevzniklo nebezpečenstvo pohoršenia. To však neznamená, že reštriktívnejší zákon o tejto problematike môže byť považovaný za spravodlivý alebo aspoň prijateľný; ide skôr o legitímny a potrebný pokus o aspoň čiastočné zrušenie nespravodlivého zákona, pokiaľ úplné zrušenie nie je v danom okamihu možné.
Záver
11. Cirkev učí, že rešpekt voči homosexuálnym osobám v nijakom prípade nemôže viesť k schvaľovaniu homosexuálneho správania alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov. Spoločné dobro vyžaduje, aby zákony uznávali, podporovali a chránili manželský zväzok ako základ rodiny, primárnej bunky spoločnosti. Právne uznanie homosexuálnych zväzkov alebo ich zrovnoprávnenie s manželstvom by znamenalo nielen schvaľovanie mylného správania, ktoré by sa následne mohlo považovať za model pre súčasnú spoločnosť, ale aj zahmlenie zmyslu základných hodnôt, ktoré patria do spoločného dedičstva ľudstva. Nie je možné, aby Cirkev pre dobro ľudí a celej spoločnosti takéto hodnoty nebránila.
Najvyšší veľkňaz, Ján Pavol II. schválil tieto úvahy sformulované na riadnom zasadaní Kongregácie pre náuku viery a na audiencii 28. marca 2003 nariadil prefektovi tejto kongregácie ich zverejnenie.
Rím, sídlo Kongregácie pre náuku viery, 3. júna 2003,
Spomienka na svätých Carla Lwanga a spoločníkov, mučeníkov
kardinál Joseph Ratzinger,
prefekt
Angelo Amato S. D. B.,
titulárny arcibiskup silský,
sekretár
Poznámky
1 Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor pri modlitbe Anjel Pána, 20. február 1994 a 19. jún 1994; Príhovor účastníkom plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu, 24. marec 1999; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2357 - 2359, 2396; Kongregácia pre náuku viery: Vyhlásenie Persona humana, č. 8, 29. december 1975; List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, 1. október 1986; Niektoré úvahy týkajúce sa odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb, 24. júl 1992; Pápežská rada pre rodinu: List predsedom Biskupských konferencií Európy o rezolúciI Európskeho parlamentu týkajúcej sa homosexuálnych dvojíc, 25. marec 1994; Rodina, manželstvo a partnerské zväzky de facto, č. 23, 26. júl 2000.
2 Porov. Kongregácia pre náuku viery: Doktrinálna poznámka o niektorých otázkach týkajúcich sa úlohy a správania sa katolíkov v politickom živote, č. 4, 24. november 2002.
3 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 48.
4 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2357.
5 Kongregácia pre náuku viery: Vyhlásenie Persona humana, 29. december 1975, č. 8.
6 Porov. napríklad sv. Polykarp: List Filipanom, V, 3; sv. Justín: Prvá apológia, 27,1 - 3; Atenagoras: Výzva pre kresťanov, 34.
7 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358; porov. Kongregácia pre náuku viery: List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, č. 10, 1. október 1986.
8 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2359; porov. Kongregácia pre náuku viery: List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, č. 12, 1. október 1986.
9 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358.
10 Tamže., 2396.
11 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 71, 25. marec 1995.
12 Porov. tamže, 72.
13 Porov. sv. Tomáš Akvinský: Teologická suma, I – II, otázka 95, odpoveď 2.
14 JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 90, 25. marec 1995.
15 Porov. Kongregácia pre náuku viery: inštrukcia Donum vitae, II. A. 1 – 3, 22. február 1987 .
16 Porov. sv. Tomáš Akvinský: Teologická suma, I – II, otázka 63, odpoveď 1, c.
17 Je vhodné nezabúdať, že vždy existuje „nebezpečenstvo, že právna norma, ktorá by urobila z homosexuality základ na nadobudnutie práv, by mohla osobu s homosexuálnou náklonnosťou povzbudiť, aby vyjadrila svoju homosexualitu navonok, alebo dokonca hľadala partnera s cieľom zneužiť možnosti ponúkané takýmto zákonom“ (Kongregácia pre náuku viery: Niektoré odporúčania týkajúce sa odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb 14, 24. júl 1992).
18 JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 73, 25. marec 1995.
1. Svätý Otec Ján Pavol II. a príslušné dikastériá Svätej stolice1 sa v poslednom čase viackrát zaoberali rôznymi otázkami týkajúcimi sa homosexuality. Vskutku ide o morálne a spoločensky znepokojivý jav, a to aj v tých krajinách, kde sa ešte nedostal do pozornosti právneho poriadku. Ešte povážlivejšia je však situácia v krajinách, ktoré už poskytli alebo majú v úmysle poskytnúť homosexuálnym zväzkom právne uznanie, zahŕňajúce v niektorých prípadoch aj možnosť adopcie detí. Predkladané úvahy neobsahujú nové doktrinálne prvky, ale majú upozorniť na podstatné skutočnosti súvisiace s týmto problémom. Zároveň chcú ponúknuť niekoľko racionálnych argumentov, ktoré majú pomôcť biskupom zostaviť špecifiká podľa konkrétnej situácie v rozličných regiónoch sveta. Ide o zásahy v prospech ochrany manželstva a na vyzdvihnutie jeho významu ako základu rodiny i stabilnej spoločnosti, ktorej základnú jednotku inštitút manželstva predstavuje. Tieto úvahy tiež majú za cieľ pomôcť katolíckym politikom zorientovať sa v situácii, keď sa zaoberajú návrhmi zákonov súvisiacich s týmto problémom, a to tak, že naznačujú línie správania sa, ktoré sú v súlade s kresťanským svedomím2. Keďže tento problém sa týka prirodzeného morálneho zákona, nasledujúce argumenty neponúkame iba veriacim, ale aj všetkým, ktorí sa zasadzujú za šírenie a ochranu spoločného dobra v spoločnosti.
I. Povaha a neoddeliteľné znaky manželského zväzku
2. Učenie Cirkvi o manželstve a vzájomnej komplementárnosti oboch pohlaví len znovu predkladá pravdu, uznávanú zdravým rozumom, a ktorá je preto prijímaná aj všetkými veľkými kultúrami sveta. Manželstvo nie je iba nejaké spojenie medzi ľudskými osobami. Bolo založené Stvoriteľom, má svoju vlastnú povahu, základné vlastnosti a ciele3. Źiadna ideológia nemôže z ľudského ducha vymazať istotu, že manželstvo existuje len medzi dvoma osobami rozdielneho pohlavia, tvoriacimi jednotu osobným darovaním sa jeden druhému, ktoré je im vlastné a pre nich vyhradené. Pritom sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom na plodení a výchove nových životov.
3. Prirodzená pravda o manželstve bola potvrdená zjavením obsiahnutým v biblických opisoch stvorenia, ktoré vyjadrujú pôvodnú ľudskú múdrosť, zachytávajúcu hlas samotnej prírody. Základné body Stvoriteľovho plánu s manželstvom, o ktorých hovorí Kniha Genezis, sú tri:
V prvom rade: človek - Boží obraz - bol stvorený ako muž a žena (porov. Gen 1, 27). Muž a žena sú si ako osoby rovní a ako mužská a ženská bytosť sa navzájom dopĺňajú. Na jednej strane je teda sexualita súčasťou biologickej sféry a na strane druhej je v ľudskom stvorení povýšená na novú úroveň, totiž na úroveň osobnú, na ktorej sa spája telo i duch.
ďalej: manželstvo je ustanovené Stvoriteľom ako forma života, kde sa uskutočňuje také spojenie osôb, ktoré predstavuje výkon sexuálnych schopností. „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24).
A konečne: Boh chcel dať tomuto spojeniu muža a ženy špecifickú účasť na svojom stvoriteľskom diele. Preto požehnal muža a ženu a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). V Stvoriteľovom pláne patrí teda komplementárnosť a plodnosť oboch pohlaví k samotnej povahe inštitúcie manželstva.
Okrem toho Kristus povýšil manželské spojenie medzi mužom a ženou na hodnosť sviatosti. Cirkev učí, že kresťanské manželstvo je účinným znakom spojenia Krista a Cirkvi (porov. Ef 5, 32). Tento kresťanský význam manželstva vôbec nezmenšuje hlboko ľudskú hodnotu manželskej jednoty medzi mužom a ženou, ale naopak potvrdzuje ju a posilňuje (porov. Mt 19, 3–12; Mk 10, 6–9).
4. Neexistuje nijaký dôvod na prirovnávanie alebo na vytváranie analógií, ani len vzdialených, pokiaľ ide o homosexuálne zväzky a Boží zámer s manželstvom a rodinou. Manželstvo je sväté, zatiaľ čo homosexuálne vzťahy sú v rozpore s prirodzeným morálnym zákonom. Skutočne, homosexuálne úkony „zatvárajú pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať“4.
Vo Svätom písme sú homosexuálne vzťahy „zavrhnuté ako zvrátené zmýšľanie (porov. Rim 1, 24–27; 1 Kor 6, 9; 1 Tim 1, 10). Tento súd Svätého písma však neumožňuje vyvodzovať záver, že všetci, ktorí trpia touto anomáliou, sú za to osobne zodpovední, ale potvrdzuje, že homosexuálne úkony sú vnútorne nezriadené“5. Rovnaký morálny úsudok sa nachádza aj u mnohých cirkevných spisovateľov prvých storočí6 a bol jednomyseľne prijatý katolíckou tradíciou.
Napriek tomu však podľa učenia Cirkvi majú byť muži a ženy s homosexuálnymi sklonmi prijímaní „s úctou, so súcitom a s jemnocitom“ a treba sa „vyhýbať akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“.7 Tieto osoby sú rovnako ako ostatní kresťania „povolané k čistote“.8 Homosexuálna náklonnosť je však „objektívne nezriadená“9 a homosexuálne styky patria k hriechom, „ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou“.10
II. Postoje k otázke homosexuálnych zväzkov
5. Pokiaľ ide o existujúce homosexuálne zväzky, občianske autority zaujímajú rozličné postoje: niekedy sa obmedzia na toleranciu tohto javu; inokedy presadzujú právne uznanie týchto zväzkov s úmyslom vyhnúť sa, vzhľadom na niektoré práva, diskriminácii ľudí žijúcich s osobami rovnakého pohlavia; v istých prípadoch dokonca podporujú zrovnoprávnenie homosexuálnych zväzkov s manželstvom pred zákonom, navyše aj s priznaním zákonného práva na adopciu detí.
V krajinách, kde štátna moc vedie politiku tolerancie k tomuto javu, hoci nejestvuje nijaký zákon, ktorý by takéto formy života právne uznával, treba starostlivo rozlišovať rozličné aspekty problému. Morálne vedomie si vyžaduje, aby sme za každých okolností svedčili o celej morálnej pravde, ktorej sa protiví tak uznanie homosexuálnych vzťahov, ako aj nespravodlivá diskriminácia homosexuálnych osôb. Preto sú veľmi užitočné diskrétne a obozretné kroky, v ktorých by mohlo ísť napríklad o nasledujúce: odhaliť ideologické alebo účelové zneužívanie takejto tolerancie; jasne pomenovať nemorálny charakter takéhoto zväzku; pripomenúť štátu nutnosť udržať tento jav v takých hraniciach, aby neohrozoval verejnú morálku, no predovšetkým by štátne orgány nemali dovoliť, aby mladí ľudia boli vystavení pomýlenej predstave o sexualite a manželstve, ktorá by ich zbavila nevyhnutných zábran a navyše by prispela k rozšíreniu tohto fenoménu. Tým, ktorí chcú od tejto tolerancie postúpiť k zákonnému uznaniu osobitných práv homosexuálnych osôb žijúcich spoločne, je potrebné pripomenúť, že tolerovať zlo je niečo úplne iné, ako ho schvaľovať či legalizovať.
V prípade právneho uznania homosexuálnych zväzkov alebo ich zákonného zrovnoprávnenia s manželstvom spolu s priznaním práv patriacich výhradne manželstvu sa tiež treba jasne a účinne postaviť na odpor. Je nevyhnutné vyvarovať sa akéhokoľvek typu formálnej spolupráce pri promulgácii alebo aplikácii takýchto závažne nespravodlivých zákonov, ako aj pokiaľ je to možné, materiálnej spolupráce na úrovni uplatňovania takéhoto zákona. V tejto veci každý môže využiť právo na výhradu vo svedomí.
III. Racionálne argumenty proti zákonnému uznaniu homosexuálnych zväzkov
6. Pochopenie dôvodov, ktoré vedú k potrebe postaviť sa takýmto spôsobom proti inštanciám majúcim za cieľ legalizáciu homosexuálnych zväzkov, si vyžaduje uviesť niekoľko osobitných úvah o etických otázkach, vychádzajúcich z rozličných hľadísk.
Z hľadiska zdravého rozumu
Úloha občianskeho zákona je istotne väčšmi limitovaná ako úloha morálneho zákona11, ale občiansky zákon nemôže protirečiť zdravému rozumu, lebo by stratil silu zaväzovať vo svedomí.12 „Každý ľuďmi ustanovený zákon má svoju platnosť zákona natoľko, nakoľko je odvodený z prirodzeného zákona“13, uznávaného zdravým rozumom, a nakoľko rešpektuje neodňateľné práva každej osoby. Právne normy priaznivo naklonené homosexuálnym zväzkom sa protivia zdravému rozumu, lebo priznávajú zväzku dvoch osôb rovnakého pohlavia obdobné právne záruky ako manželskej inštitúcii. Po zvážení hodnôt, ktoré sú tým ohrozené, nemôže štát legalizovať tieto zväzky a zároveň si plniť svoju povinnosť podporovať a chrániť základnú inštitúciu spoločného dobra, ktorou je manželstvo.
Tu sa treba pýtať, ako sa môže spoločnému dobru protiviť zákon neprikazujúci nijaké špeciálne správanie, ale obmedzujúci sa na legalizáciu už existujúcej skutočnosti, ktorá navonok nikomu nespôsobuje krivdu. V tejto súvislosti sa treba zamyslieť predovšetkým nad existujúcim rozdielom medzi homosexuálnym správaním ako na jednej strane a na strane druhej právne predvídaným a uznávaným spoločenským vzťahom, ktorý by sa mohol stať dokonca inštitúciou právneho poriadku. Druhá možnosť je nielen horšia, ale zasahuje širšie a hlbšie, ba môže viesť až k takej zmene celej sociálnej štruktúry, ktorá by bola v rozpore so spoločným dobrom. Občianske zákony sú štrukturálnymi princípmi života človeka uprostred spoločnosti, či už pre jeho dobro, alebo jemu na škodu. Zohrávajú „veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov“14. Formy života a vzory, ktoré ukotvujú zákony, nielenže zvonka formujú život spoločnosti, ale majú aj tendenciu meniť chápanie a hodnotenie modelov správania sa novej generácie. Legalizácia homosexuálnych zväzkov by teda mala za následok zahmlené chápanie niektorých základných morálnych hodnôt a znehodnotenie inštitúcie manželstva.
Z hľadiska biologického a antropologického
7. V homosexuálnych zväzkoch predovšetkým úplne chýbajú biologické a antropologické prvky manželstva a rodiny, na základe ktorých by bolo možné rozumne odôvodniť právne uznanie týchto zväzkov.
Tieto zväzky totiž nie sú schopné adekvátne zabezpečiť rozmnožovanie a zachovanie ľudského rodu. Ani možnosť využitia nedávnych objavov v oblasti umelého oplodňovania, ktoré navyše vôbec nerešpektuje dôstojnosť človeka15 , nemení nič na ich neadekvátnosti.
V homosexuálnych zväzkoch úplne chýba aj manželský rozmer, reprezentujúci ľudskú a riadnu formu sexuálnych vzťahov. Sexuálne vzťahy sú natoľko ľudské, nakoľko vyjadrujú a podporujú vzájomnú pomoc oboch pohlaví v manželstve a zároveň ostávajú otvorené ďalšiemu odovzdávaniu života.
Ako ukazuje skúsenosť, absencia sexuálnej bipolarity vytvára prekážky na normálny vývoj detí, ktoré by sa prípadne stali súčasťou homosexuálnych zväzkov. Týmto zväzkom chýba skúsenosť materstva alebo otcovstva. Začleniť deti do homosexuálnych zväzkov prostredníctvom adopcie znamená dopúšťať sa na nich násilia v tom zmysle, že sa zneužíva ich slabosť, pričom sú umiestnené do prostredia, ktoré nepomáha ich plnému ľudskému rozvoju. Takáto prax by bola zaiste veľmi nemorálna a bola by v priamom rozpore s princípom uznávaným Dohovorom OSN o právach dieťaťa, podľa ktorej najvyšším záujmom hodným ochrany je záujem dieťaťa ako najslabšieho a najbezbrannejšieho článku ľudskej spoločnosti.
Z hľadiska spoločenského poriadku
8. Spoločnosť vďačí za svoje prežitie rodine založenej na manželstve. Nevyhnutným následkom právneho uznania homosexuálnych zväzkov je zmena definície manželstva, ktoré sa stáva inštitúciou strácajúcou vo svojej právne uznanej podstate základný súvis s faktormi viazanými na heterosexualitu, ako je napríklad úloha reprodukcie a výchovy. Ak by manželstvo medzi dvoma osobami rôzneho pohlavia bolo z právneho hľadiska len jedným z viacerých možných druhov manželstva, pojem manželstva by tak podstúpil radikálnu zmenu, čo by znamenalo vážnu ujmu na spoločnom dobre. Keď štát priznáva homosexuálnemu zväzku rovnaký právny status ako manželstvu alebo rodine, koná svojvoľne a dostáva sa do rozporu so svojimi vlastnými povinnosťami.
Pri presadzovaní legalizácie homosexuálnych zväzkov nie je možné odvolávať sa ani na princíp rešpektovania každej osoby alebo odmietania akejkoľvek diskriminácie. Robenie rozdielov medzi ľuďmi alebo odopieranie uznania či spoločenská povinnosť nie sú akceptovateľné, ak protirečia spravodlivosti16. Pokiaľ ide o nepriznanie spoločenského a právneho statusu manželstva takým formám spolužitia, ktoré nie sú a ani nemôžu byť manželskými, to sa neprotiví spravodlivosti, ba spravodlivosť si to naopak vyžaduje.
Oprávnene sa nemožno odvolávať ani na spravodlivý princíp osobnej autonómie. Jedna vec je, že jednotliví občania môžu slobodne vykonávať činnosti, o ktoré majú záujem, pričom tie vo všeobecnosti patria medzi občianske práva a slobody, a druhá, úplne iná vec je, či majú niektoré aktivity, ktoré nereprezentujú pozitívny a významný prínos rozvoju osoby a spoločnosti, dostať od štátu osobitné a odôvodnené zákonné uznanie. Homosexuálne zväzky ani len vzdialene neplnia podobné úlohy, pre ktoré si manželstvo a rodina zasluhujú osobitné a legitímne právne uznanie. Naopak, existujú opodstatnené dôvody na tvrdenie, že takéto zväzky sú pre správny vývoj ľudskej spoločnosti škodlivé, najmä vtedy, ak by vzrástol ich reálny vplyv na sociálnu štruktúru.
Z hľadiska právneho poriadku
9. Keďže manželské páry plnia pri zabezpečovaní pokračovania ďalších generácií dôležitú úlohu, nachádzajú sa v centre spoločenského záujmu a občianske právo im priznáva status inštitúcie. Homosexuálne zväzky si však nevyžadujú osobitnú pozornosť zo strany právneho poriadku, lebo túto úlohu v prospech spoločnosti neplnia.
Nepravdivá je i argumentácia, podľa ktorej by bolo potrebné legalizovať homosexuálne zväzky, aby osoby v nich žijúce neprišli – už len vinou tohto faktu – o uznanie všeobecných práv, na ktoré majú ako osoby a občania nárok. Pokiaľ dôjde k situácii, že je nutná ochrana obojstranných záujmov, vždy sa môžu odvolať – tak ako všetci občania na základe ich vlastnej autonómie – na všeobecné právo. Naopak, bolo by veľkou a vážnou nespravodlivosťou obetovať spoločné dobro a spravodlivé právo rodiny dosiahnuť dobrá, ktoré môžu a musia byť zaručené spôsobmi, ktoré všeobecne neškodia spoločnosti. 17
IV. Postoje katolíckych politikov vo vzťahu k právnym normám podporujúcim homosexuálne zväzky
10. Ak sú všetci veriaci povinní postaviť sa proti právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov, katolícki politici - sú vzhľadom na zodpovednosť, ktorá im prináleží - viazaní touto povinnosťou ešte väčšmi. Pri predkladaní návrhov zákona priaznivo naklonených homosexuálnym zväzkom treba mať na pamäti nasledujúce etické ustanovenia:
V prípade, že sa v parlamente prvý raz predkladá návrh zákona podporujúceho homosexuálne zväzky, má katolícky poslanec morálnu povinnosť jasne a otvorene vyjadriť svoj nesúhlas a hlasovať proti takémuto návrhu zákona. Dať svoj hlas legislatívnemu textu, ktorý poškodzuje dobro spoločnosti, predstavuje ťažký nemorálny čin.
V prípade, že zákon podporujúci homosexuálne zväzky je už v platnosti, katolícky poslanec sa má dostupnými spôsobmi postaviť proti nemu a dať najavo svoj nesúhlas: ide o povinnosť svedčiť pravde. Ak by nebolo možné zákon takéhoto typu úplne zrušiť, môže poslanec, odvolávajúc sa na odporúčania vyjadrené v encyklike Evagelium vitae, „podporiť návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a zmenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti“, s podmienkou, aby bol „jeho osobný absolútny nesúhlas“ so zákonom, ktorý už bol schválený „jasný a všetkým známy“18 a aby nevzniklo nebezpečenstvo pohoršenia. To však neznamená, že reštriktívnejší zákon o tejto problematike môže byť považovaný za spravodlivý alebo aspoň prijateľný; ide skôr o legitímny a potrebný pokus o aspoň čiastočné zrušenie nespravodlivého zákona, pokiaľ úplné zrušenie nie je v danom okamihu možné.
Záver
11. Cirkev učí, že rešpekt voči homosexuálnym osobám v nijakom prípade nemôže viesť k schvaľovaniu homosexuálneho správania alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov. Spoločné dobro vyžaduje, aby zákony uznávali, podporovali a chránili manželský zväzok ako základ rodiny, primárnej bunky spoločnosti. Právne uznanie homosexuálnych zväzkov alebo ich zrovnoprávnenie s manželstvom by znamenalo nielen schvaľovanie mylného správania, ktoré by sa následne mohlo považovať za model pre súčasnú spoločnosť, ale aj zahmlenie zmyslu základných hodnôt, ktoré patria do spoločného dedičstva ľudstva. Nie je možné, aby Cirkev pre dobro ľudí a celej spoločnosti takéto hodnoty nebránila.
Najvyšší veľkňaz, Ján Pavol II. schválil tieto úvahy sformulované na riadnom zasadaní Kongregácie pre náuku viery a na audiencii 28. marca 2003 nariadil prefektovi tejto kongregácie ich zverejnenie.
Rím, sídlo Kongregácie pre náuku viery, 3. júna 2003,
Spomienka na svätých Carla Lwanga a spoločníkov, mučeníkov
kardinál Joseph Ratzinger,
prefekt
Angelo Amato S. D. B.,
titulárny arcibiskup silský,
sekretár
Poznámky
1 Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor pri modlitbe Anjel Pána, 20. február 1994 a 19. jún 1994; Príhovor účastníkom plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu, 24. marec 1999; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2357 - 2359, 2396; Kongregácia pre náuku viery: Vyhlásenie Persona humana, č. 8, 29. december 1975; List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, 1. október 1986; Niektoré úvahy týkajúce sa odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb, 24. júl 1992; Pápežská rada pre rodinu: List predsedom Biskupských konferencií Európy o rezolúciI Európskeho parlamentu týkajúcej sa homosexuálnych dvojíc, 25. marec 1994; Rodina, manželstvo a partnerské zväzky de facto, č. 23, 26. júl 2000.
2 Porov. Kongregácia pre náuku viery: Doktrinálna poznámka o niektorých otázkach týkajúcich sa úlohy a správania sa katolíkov v politickom živote, č. 4, 24. november 2002.
3 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 48.
4 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2357.
5 Kongregácia pre náuku viery: Vyhlásenie Persona humana, 29. december 1975, č. 8.
6 Porov. napríklad sv. Polykarp: List Filipanom, V, 3; sv. Justín: Prvá apológia, 27,1 - 3; Atenagoras: Výzva pre kresťanov, 34.
7 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358; porov. Kongregácia pre náuku viery: List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, č. 10, 1. október 1986.
8 Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2359; porov. Kongregácia pre náuku viery: List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, č. 12, 1. október 1986.
9 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358.
10 Tamže., 2396.
11 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 71, 25. marec 1995.
12 Porov. tamže, 72.
13 Porov. sv. Tomáš Akvinský: Teologická suma, I – II, otázka 95, odpoveď 2.
14 JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 90, 25. marec 1995.
15 Porov. Kongregácia pre náuku viery: inštrukcia Donum vitae, II. A. 1 – 3, 22. február 1987 .
16 Porov. sv. Tomáš Akvinský: Teologická suma, I – II, otázka 63, odpoveď 1, c.
17 Je vhodné nezabúdať, že vždy existuje „nebezpečenstvo, že právna norma, ktorá by urobila z homosexuality základ na nadobudnutie práv, by mohla osobu s homosexuálnou náklonnosťou povzbudiť, aby vyjadrila svoju homosexualitu navonok, alebo dokonca hľadala partnera s cieľom zneužiť možnosti ponúkané takýmto zákonom“ (Kongregácia pre náuku viery: Niektoré odporúčania týkajúce sa odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb 14, 24. júl 1992).
18 JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae 73, 25. marec 1995.