Dokumenty vatikánskych úradov

I. Úvod

1. Ježiš Kristus, ktorého Otec poslal ohlasovať evanjelium, tým, že po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úlohu pokračovať v jeho evanjelizačnom poslaní (porov. Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 15; Lk 24, 4 – 7; Sk 1, 3): „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21; porov. 17, 18) vyzýva všetkých ľudí, aby sa obrátili a uverili (porov. Mk 1, 14 – 15). Chce, aby toto poslanie prostredníctvom Cirkvi preniklo do každej historickej doby, na každé miesto zeme a do každého spoločenského prostredia, a dostalo sa ku každému človeku, aby sa tak všetci stali jedným stádom s jedným pastierom (porov. Jn 10, 16): „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16).
Apoštoli, „pohnutí Duchom Svätým, vyzývali všetkých na zmenu života, na obrátenie a na prijatie krstu“ (1), pretože „putujúca Cirkev je potrebná na spásu“ (2). A ten istý Pán Ježiš Kristus, ktorý je prítomný vo svojej Cirkvi, predchádza dielo evanjelizátorov, sprevádza a sleduje ho, a vďaka nemu ich práca prináša úrodu: to, čo sa stalo na počiatku, uskutočňuje sa v dejinách i naďalej.
Na začiatku tretieho tisícročia ešte stále zaznieva vo svete výzva, ktorú počul od Ježiša Peter, spoločne s jeho bratom Ondrejom a prvými učeníkmi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4) (3). A po zázračne bohatom rybolove oznámil Pán Petrovi, že odteraz bude „loviť už ľudí“ (Lk 5, 10).

2. Termín evanjelizácia má veľmi bohatý význam (4). V širšom zmysle zahŕňa celé poslanie Cirkvi: celý jej život totiž spočíva v uskutočňovaní traditio evangelii, teda v ohlasovaní a odovzdávaní evanjelia, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16) a ktoré je v poslednom dôsledku totožné s Ježišom Kristom (porov. 1 Kor 1, 24). Takto chápaná evanjelizácia je určená celému ľudstvu. V každom prípade, evanjelizovať neznamená len odovzdávať náuku, ale aj ohlasovať Pána Ježiša slovami a skutkami, teda stať sa nástrojom jeho prítomnosti a činnosti vo svete.
„Každý človek má právo počuť o Božej ,blahozvesti’, ktorá sa v Kristovi ukazuje a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie“ (5). Ide o právo, ktoré dal Pán každej ľudskej osobe, a preto môže každý muž a každá žena so sv. Pavlom pravdivo povedať: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Tomuto právu zodpovedá povinnosť evanjelizovať: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16; porov. Rim 10, 14). Z toho je zrejmé, prečo má každá aktivita Cirkvi základný evanjelizačný rozmer a nikdy nesmie byť oddelená od úlohy pomáhať všetkým stretnúť sa vo viere s Kristom, čo je prvotným cieľom evanjelizácie: „Sociálna skutočnosť a evanjelium sú jednoducho navzájom neoddeliteľné. Tam, kde prinášame ľuďom len vedomosti, zručnosti a technické schopnosti a nástroje, prinášame príliš málo“ (6).

3. Napriek tomu dnes prevláda narastajúca dezorientácia, ktorá vedie mnohých k tomu, že Pánov misijný príkaz (porov. Mt 28, 19) nechávajú nevypočutý a neuskutočnený. Často sa akýkoľvek pokus presviedčať druhých ohľadne náboženských otázok považuje za obmedzovanie slobody. Dovolené je vraj len vyjadrovať vlastné názory a vyzývať ľudí, aby konali podľa svedomia, bez toho, aby sa napomáhalo ich obrátenie ku Kristovi a na katolícku vieru. Hovorí sa, že stačí pomáhať ľuďom, aby boli viac ľuďmi, alebo aby boli vernejší vlastnému náboženstvu; údajne stačí budovať spoločenstvá schopné angažovať sa za spravodlivosť, slobodu, mier, solidaritu. Navyše niektorí zastávajú názor, že tomu, kto nepozná Krista, ho netreba ani ohlasovať, ani ho povzbudzovať, aby vstúpil do Cirkvi, lebo vraj je možné byť spasený aj bez explicitného poznania Krista a bez formálneho začlenenia sa do Cirkvi.
Vzhľadom na tieto otázky považovala Kongregácia pre náuku viery za potrebné vydať túto vieroučnú nótu. Jej cieľom je na základe celého katolíckeho učenia o evanjelizácii, široko rozpracovaného v magistériu Pavla VI. a Jána Pavla II., vysvetliť niektoré aspekty vzťahu medzi Pánovým misijným poslaním a rešpektovaním svedomia a náboženskej slobody všetkých ľudí. Ide tu o aspekty, ktoré majú významné antropologické, ekleziologické a ekumenické dôsledky.

II. Niektoré antropologické dôsledky

4. „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3): Boh dal ľuďom rozum a vôľu, aby ho mohli slobodne hľadať, poznať a milovať. Preto je ľudská sloboda zdrojom a výzvou, ktorú ponúkol človeku jeho Stvoriteľ. Táto ponuka sa obracia na schopnosť človeka poznať a milovať to, čo je dobré a pravdivé. Nič tak nevťahuje do hry ľudskú slobodu ako hľadanie dobra a pravdy, vyžadujúce si také priľnutie k nim, ktoré zasiahne všetky základné stránky života. Osobitne to platí v prípade spásnej pravdy, ktorá nie je len predmetom uvažovania, ale je skutočnosťou, ktorá zasiahne celú osobu – jej rozum, vôľu, city, aktivity i plány –, keď sa oddá Kristovi. Už v tomto hľadaní dobra a pravdy pôsobí Duch Svätý, ktorý otvára a pripravuje srdcia na prijatie evanjeliovej pravdy, podľa známeho výroku sv. Tomáša Akvinského: „Omne verum a quocumque dicatur a Spiritu Sancto est“ –(Každá pravda – ktokoľvek ju hovorí – je z Ducha Svätého) (7). A preto je dôležité uznať toto pôsobenie Ducha, ktoré spôsobuje príťažlivosť pravdy a približuje k nej srdcia, pomáhajúc tak ľudskému poznaniu dozrieť v múdrosti a v dôveryplnom oddaní sa pravde (8).
Dnes sa napriek tomu čoraz častejšie vyjadrujú pochybnosti o oprávnenosti predkladať druhým to, čo považujeme sa pravdivé pre nás, aby sa s tým mohli sami stotožniť. Takýto postup sa často považuje za útok na slobodu druhých. No takéto chápanie ľudskej slobody, zbavujúce ju jej neodmysliteľného vzťahu k pravde, je jedným z prejavov relativizmu, „ktorý je v našej spoločnosti a kultúre veľmi rozšírený a ktorý nič neuznáva za definitívne, pričom za poslednú mieru všetkého považuje iba vlastné ja s jeho chúťkami a pod zámienkou slobody sa pre každého stáva väzením“ (9). V rôznych formách agnosticizmu a relativizmu, ktoré sú prítomné v súčasnom myslení, „oprávnená pluralita postojov ustúpila všeobecnému pluralizmu, založenému na tvrdení, že všetky postoje sú rovnocenné; toto je jeden z najrozšírenejších príznakov nedôvery voči pravde, ktorý možno pozorovať v dnešnom svete. Tejto výhrade sa nevyhli ani niektoré náhľady na život, ktoré pochádzajú z Východu. V nich sa totiž upiera pravde jej výlučný charakter. Pritom sa vychádza z predpokladu, že pravda sa prejavuje rovnakým spôsobom v rozličných náukach, dokonca aj v tých, ktoré si navzájom protirečia“ (10). Ak človek popiera svoju základnú spôsobilosť poznať pravdu, ak sa stane skeptickým ohľadne svojej schopnosti reálne poznať to, čo je pravdivé, nakoniec stratí to, čo jedinečným spôsobom môže očariť jeho rozum a podmaniť si srdce.

5. Keď sa teda v tejto súvislosti niekto pri hľadaní pravdy spolieha len na vlastné sily a neuznáva, že každý potrebuje pomoc tých druhých, klame sám seba. Človek je už od narodenia „spätý s rozličnými tradíciami, od ktorých dostáva nielen reč a kultúrnu formáciu, ale aj mnohoraké pravdy, ktorým takmer pudovo verí. [...] Napriek tomu sú v živote človeka tie pravdy, ktoré prijal jednoduchým uverením, oveľa početnejšie ako tie, ktoré nadobúda prostredníctvom osobného overovania“ (11). Nevyhnutnosť dôverovať poznatkom odovzdávaným v rámci vlastnej kultúry alebo získaným od druhých obohacuje človeka tak o pravdy, ku ktorým nemôže dospieť sám, ako aj o medziosobné a sociálne vzťahy, ktoré rozvíja. Duchovný individualizmus, naopak, človeka izoluje, lebo mu zabraňuje s dôverou sa otvoriť tým druhým – a teda hojne prijímať a dávať dobrá, živiace našu slobodu – a ohrozuje aj právo prejaviť vlastné presvedčenie a názory v spoločnosti (12).
Osobitne tá pravda, ktorá je schopná osvetliť zmysel vlastného života a riadiť ho, sa dosahuje takým spôsobom, že sa s dôverou zveríme ľuďom schopným garantovať istotu a autentickosť samotnej pravdy: „Schopnosť a rozhodnutie zveriť seba i svoj život druhej osobe tvoria určite jeden z antropologicky najvýznamnejších a najvýraznejších úkonov“ (13). Prijatie Zjavenia, ktoré sa uskutočňuje vo viere, hoci sa deje na tej najhlbšej úrovni, vstupuje do dynamiky hľadania pravdy: „Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať poslušnosť viery (porov. Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, podriadiac mu svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie“ (14). Druhý vatikánsky koncil potom, ako potvrdil povinnosť a právo každého človeka hľadať pravdu, čo sa týka náboženstva, dodáva: „Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý vyhovuje dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, t. j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jedni druhým vykladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli“ (15). V každom prípade sa pravda „presadzuje jedine svojou vlastnou silou“ (16). Preto čestne povzbudzovať ľudský rozum a slobodu k stretnutiu s Kristom a jeho evanjeliom nie je nevhodným zasahovaním do ich práv, ale legitímnou ponukou a službou, ktorá môže zaistiť, že vzťahy medzi ľuďmi budú plodnejšie.

6. Evanjelizácia navyše poskytuje možnosť, aby sa obohatili nielen tí, na ktorých sa obracia, ale aj jej aktéri a celá Cirkev. Napríklad v procese inkulturácie „je všeobecná Cirkev sama obohacovaná v rôznych životných oblastiach [...] Učí sa tajomstvo Krista hlbšie poznať a vyjadriť ho a dostáva popud na stálu obnovu“ (17). Cirkev, ktorá počnúc dňom Turíc dávala najavo univerzálnosť svojho poslania, prijíma v Kristovi nespočetné bohatstvá ľudí z každej doby a každého miesta ľudských dejín (18). Každé stretnutie s konkrétnou osobou alebo kultúrou môže okrem svojej vnútornej antropologickej hodnoty, odhaliť tie možnosti evanjelia, ktoré boli dovtedy málo vyjasnené a ktoré obohatia konkrétny život kresťanov a Cirkvi. Aj vďaka tomuto dynamizmu, sa  „apoštolská tradícia sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého“ (19).
Je to totiž vskutku Duch, ktorý po tom, ako uskutočnil vtelenie Ježiša Krista v panenskom lone Márie, oživuje materskú činnosť Cirkvi pri evanjelizácii kultúr. Hoci je evanjelium nezávislé od všetkých kultúr, predsa je schopné všetky preniknúť bez toho, aby sa nechalo nimi podrobiť (20). V tomto zmysle je Duch Svätý aj protagonistom inkulturácie evanjelia, ktorý veľmi plodne pôsobí v dialógu medzi Božím slovom, ktoré sa zjavilo v Kristovi, a najhlbšími otázkami vynárajúcimi sa u mnohých ľudí a v mnohých kultúrach. Takto pokračuje v dejinách udalosť Turíc, ktorá sa obohacuje vďaka rozmanitosti jazykov a kultúr v jednote tej istej a jedinej viery.

7. Aktivita, ktorou človek odovzdáva druhým z náboženského hľadiska významné pravdy a fakty, aby im pomohol prijať ich, nielenže je v hlbokej zhode s prirodzeným procesom ľudského dialógu, ohlasovania a osvojovania si poznatkov, ale zodpovedá aj inej dôležitej antropologickej realite: práve človeku je vlastná túžba umožniť druhým účasť na jeho vlastných dobrách. Prijatie dobrej zvesti vo viere samo osebe pobáda k takejto komunikácii. Pre život spásonosná pravda zapaľuje srdce toho, kto ju prijíma, láskou k blížnemu, ktorá zasa pohýna slobodu, aby odovzdala ďalej to, čo zadarmo dostala.
Hoci nekresťania môžu byť spasení prostredníctvom milosti, ktorú im Boh udeľuje „cestami, ktoré pozná jedine on“ (21), Cirkev si musí byť vedomá skutočnosti, že na tomto svete im chýba jedno veľké dobro: poznanie pravej Božej tváre a priateľstvo s Ježišom Kristom, ktorý je Boh-s-nami. Vskutku, „niet nič krajšie, ako keď nás evanjelium, teda Kristus, zasiahne a prekvapí. Niet nič krajšie, ako spoznať ho a hovoriť druhým o priateľstve s ním“ (22). Pre každého človeka je veľkým dobrom odhaliť základné pravdy (23) o Bohu, o ňom samom a o svete; zatiaľ čo život v tme, bez poznania pravdy o posledných otázkach je zlom a neraz aj zdrojom utrpenia a tragického otroctva. Preto sa sv. Pavol nezdráha opisovať konverziu na kresťanskú vieru ako oslobodenie „z moci tmy“ a vstup „do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 13 – 14). Teda plné oddanie sa Kristovi, ktorý je Pravda, a vstup do jeho Cirkvi nezmenšuje ľudskú slobodu, ale ju pozdvihuje a rozširuje až po jej plné uskutočnenie, v nezištnej láske, naplnenej starosťou o dobro všetkých ľudí. Je to neoceniteľné dobro žiť v univerzálnom objatí Božích priateľov, ktoré vychádza zo spoločenstva s oživujúcim telom jeho Syna, prijímať od neho istotu odpustenia hriechov a žiť v láske, ktorá sa rodí z viery. Cirkev chce, aby sa na týchto dobrách podieľali všetci a aby tak mali plnosť pravdy i prostriedkov spásy, „aby mali účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21).

8. Evanjelizácia zahŕňa aj úprimný dialóg, ktorý sa pokúša pochopiť dôvody a cítenie tých druhých. V srdci človeka sa bez nezištnosti nezapáli láska a dialóg, takže slovo je ohlasované nielen vyslovením, ale aj tým, že je vhodne dosvedčené v srdci adresátov. To si vyžaduje mať na pamäti nádeje a utrpenia, ako aj konkrétnu situáciu tých, na ktorých sa obraciame. Okrem toho práve prostredníctvom dialógu otvárajú ľudia dobrej vôle slobodnejšie svoje srdcia a úprimnejšie sa delia o svoje duchovné a náboženské zážitky. Takáto vzájomná výmena je charakteristická pre pravé priateľstvo a je cennou príležitosťou pre ohlasovanie a vydávanie kresťanského svedectva.
Tak, ako do každej oblasti ľudskej činnosti, aj do dialógu o náboženských veciach sa môže vkradnúť hriech. Niekedy sa môže dokonca stať, že tento dialóg sa nevedie so zámerom, ktorý mu je prirodzený, ale ustúpi klamstvu, egoistickým záujmom alebo arogancii, v dôsledku čoho sa nerešpektuje dôstojnosť a náboženská sloboda partnerov v dialógu. Preto „Cirkev prísne zakazuje donucovať niekoho k viere alebo ho k nej privádzať a lákať nevhodným spôsobom a rovnako dôrazne sa domáha práva, aby nik nebol odstrašovaný od viery nespravodlivým šikanovaním“ (24).
Prvotnou pohnútkou k evanjelizácii je Kristova láska, ktorá chce pre ľudí večnú spásu. Autentickí evanjelizátori si želajú len jedno, nezištne darovať to, čo sami zadarmo dostali: „Od samých počiatkov Cirkvi sa Kristovi učeníci usilovali obrátiť ľudí, aby vyznávali Krista Pána. Nerobili to však donucovaním alebo chytráctvami nehodnými evanjelia, ale predovšetkým silou Božieho slova“ (25). Poslanie apoštolov – a jeho pokračovanie v poslaní starovekej Cirkvi – zostane základným modelom evanjelizácie pre všetky časy: poslanie, často poznačené mučeníctvom, ako to ukazujú aj dejiny práve uplynulého storočia. Práve mučeníctvo dodáva vierohodnosť svedkom, ktorí nehľadajú moc alebo zisk, ale dávajú vlastný život za Krista. Ukazujú svetu bezbrannú silu, plnú lásky k ľuďom, ktorú dostane ten, kto nasleduje Krista až po úplné obetovanie vlastného života. Takto boli kresťania od ranej doby kresťanstva až po naše časy prenasledovaní pre evanjelium, ako to predpovedal Ježiš: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20).

III. Niektoré ekleziologické dôsledky

9. Počnúc dňom Turíc je ten, kto naplno prijme vieru, začlenený do spoločenstva veriacich: „prijali jeho [Petrovo] slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2, 41). Už od počiatku sa evanjelium ohlasuje v sile Ducha všetkým ľuďom, aby uverili a stali sa Kristovými učeníkmi a členmi jeho Cirkvi. Aj v patristickej literatúre nachádzame časté výzvy, aby sa uskutočňovalo poslanie, ktoré Kristus zveril učeníkom (26). Vo všeobecnosti sa termín „konverzia“ používa vtedy, keď ide o požiadavku priviesť pohanov do Cirkvi. Jednako konverzia (metanoia) vo význame, ktorý je vlastný kresťanstvu, značí zmenu zmýšľania a konania, ako prejav nového života v Kristovi, ohlasovaného vierou: ide o ustavičnú zmenu myslenia a skutkov, aby sa dosahovala čoraz hlbšia identifikácia s Kristom (porov. Gal 2, 20), ku ktorej sú pozvaní predovšetkým pokrstení. Taký je prvoradý význam výzvy, ktorú vyslovil Ježiš: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15; porov. Mt 4, 17).
Kresťanský duch je vždy oživovaný zápalom priviesť celé ľudstvo ku Kristovi v Cirkvi. No zaradenie nových členov do Cirkvi neznamená rozširovanie mocenskej skupiny, ale znamená to vstup do siete priateľstva s Kristom, spájajúcej nebo a zem, rôzne kontinenty a epochy. Značí to dar spoločenstva s Kristom, ktorý je „novým životom“, oduševňovaným láskou a úsilím o spravodlivosť. Cirkev je nástrojom – „semenom a počiatkom“ (27) – Božieho kráľovstva, nie politickou utópiou. Už teraz je prítomnosťou Boha v dejinách a nesie v sebe aj pravú budúcnosť, tú definitívnu, v ktorej on bude „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Táto prítomnosť je nutná, lebo iba Boh môže priniesť svetu skutočný pokoj a spravodlivosť. Božie kráľovstvo nie je – ako to dnes niektorí tvrdia – všeobecná skutočnosť, ktorá presahuje všetky náboženské skúsenosti a tradície a ku ktorej majú smerovať ako k univerzálnemu spoločenstvu všetkých hľadajúcich Boha bez rozdielu. Božie kráľovstvo je predovšetkým osoba, ktorá má tvár a meno Ježiša z Nazareta, ktorý je obrazom neviditeľného Boha (28). Preto každý slobodný pohyb ľudského srdca smerom k Bohu a k jeho kráľovstvu, nemôže už zo svojej povahy neviesť ku Kristovi a nebyť zameraný na vstup do jeho Cirkvi, ktorá je účinným znamením tohto kráľovstva. Cirkev je teda nositeľkou Božej prítomnosti, a preto aj nástrojom pravej humanizácie človeka a sveta. Šírenie sa Cirkvi v dejinách, ktoré predstavuje cieľ jej poslania, je službou v Božej prítomnosti prostredníctvom jeho kráľovstva: skutočne nie je možné „toto kráľovstvo oddeliť od Cirkvi“ (29).

10. Dnes sa však misijné ohlasovanie Cirkvi dostáva „do nebezpečenstva pod vplyvom relativistických teórií, ktoré sa usilujú zdôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de iure (alebo principiálne)“ (30). Už dávno vznikla situácia, v ktorej pre mnohých veriacich nie je jasný samotný dôvod jestvovania evanjelizácie (31). Dokonca sa tvrdí, že požiadavka na prijatie plnosti Božieho zjavenia v sebe skrýva postoj intolerancie a ohrozuje pokoj.
Kto takto dôvodí, ignoruje plnosť daru pravdy, ktorý dáva človeku Boh, keď sa mu zjavuje, rešpektujúc pritom slobodu, ktorú sám stvoril ako nezmazateľnú črtu ľudskej prirodzenosti: slobodu, ktorá nie je ľahostajnosťou, ale smerovaním k dobru. Samotná katolícka viera a Kristova láska si vyžadujú tento rešpekt, ktorý je pre evanjelizáciu základný, a teda predstavuje dobro, o ktoré sa nemožno usilovať oddelene od úsilia spoznať a slobodne prijať plnosť spásy, ktorú Boh v Cirkvi ponúka človeku.
Rešpektovanie náboženskej slobody (32) a jej presadzovanie „nás v nijakom prípade nesmú priviesť k ľahostajnosti voči pravde a dobru. Naopak, práve táto láska podnecuje Kristových učeníkov ohlasovať všetkým ľuďom spasiteľnú pravdu“ (33). Táto láska je vzácnou pečaťou Ducha Svätého, ktorý ako protagonista evanjelizácie (34) neprestáva pohýnať srdcia, aby ohlasovali evanjelium a otvárať ich, aby ho prijali. Je to láska, ktorá žije v srdci Cirkvi, a odtiaľ sa šíri ako oheň až na hranice zeme, kým nedosiahne srdce každého človeka. Celé srdce človeka vskutku očakáva stretnutie s Ježišom Kristom.
Takto chápeme, aká je Kristova výzva na evanjelizovanie naliehavá, a prečo sa poslanie, ktoré Pán zveril apoštolom týka všetkých pokrstených. Ježišove slová: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20), sú teda výzvou pre všetkých v Cirkvi – pre každého podľa jeho povolania. V súčasnosti, keď toľko ľudí žije v rôznych podobách „púšte“, najmä „na púšti nepoznania Boha, púšti prázdnoty duší, ktoré si viac neuvedomujú, aká je hodnota človeka a jeho cesta“ (35), pápež Benedikt XVI. pripomenul svetu, že „Cirkev ako celok, i jej pastieri, sa musia podobne ako Kristus vydať na cestu, aby vyviedli ľudí z púšte na miesto života, k priateľstvu s Božím Synom, k tomu, ktorý nám dáva život v plnosti“ (36). Táto apoštolská úloha je zároveň povinnosťou i neodcudziteľným právom, výrazom vlastnej náboženskej slobody, ktorej zodpovedá aj eticko-sociálny a eticko-politický rozmer (37). Toto právo nie je, žiaľ, v niektorých častiach sveta ešte legislatívne uznané a v iných zasa fakticky rešpektované (38).

11. Kto ohlasuje evanjelium, má účasť na láske Krista, ktorý nás miloval a ktorý sa za nás obetoval (porov. Ef 5, 2). Stáva sa jeho vyslancom a v Kristovom mene volá: Zmierte sa s Bohom! (porov. 2 Kor 5, 20). Milosrdná láska je vyjadrením vďačnosti vychádzajúcej z ľudského srdca, ktoré sa otvorilo láske darovanej Ježišom Kristom, je to láska „ktorá sa skrze vesmír otvára dokorán“ (39). To vysvetľuje zápal, dôveru a úprimnosť (parrhesia), ktoré sa prejavili v ohlasovaní apoštolov (porov. Sk 4, 31; 9, 27 – 28; 26, 26; atď.) a ktoré pocítil kráľ Agrippa, keď počúval Pavla: „Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom“ (Sk 26, 28).
Evanjelizácia sa neuskutočňuje len prostredníctvom verejného ohlasovania evanjelia, ani nie iba prostredníctvom verejnoprospešných diel, ale aj cez osobné svedectvo, ktoré je vždy veľmi účinným spôsobom evanjelizácie. Vskutku, „okrem všeobecného hlásania evanjelia ostáva v platnosti a zachováva si svoju dôležitosť aj iná osobná forma, keď totiž jedna osoba ohlasuje evanjelium druhej. [...] Nemali by sa vyskytovať prípady, v ktorých by naliehavosť hlásať radostnú zvesť celým masám ľudí spôsobila, že sa zabudne na osobné hlásanie evanjelia, ktoré preniká do osobného svedomia pre zvláštnu účinnosť pri tom použitých slov“ (40).
V každom prípade treba pripomenúť, že pri odovzdávaní evanjelia musia byť slová neoddeliteľne spojené so svedectvom života (41); aby svetlo pravdy mohlo ožiariť všetkých ľudí, je predovšetkým potrebné svedectvo svätosti. Ak sú slová vyvrátené správaním, len ťažko budú prijaté. No ani samotné svedectvo nestačí, pretože „aj to najkrajšie svedectvo sa ukáže nedostatočné, ak nebude osvietené a ozrejmené. Svätý Peter to rád pripomínal: treba ,zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás’ (1 Pt 3, 15) jasným a nepochybným hlásaním Pána Ježiša“ (42).

IV. Niektoré ekumenické dôsledky

12. Už od svojich počiatkov bolo ekumenické hnutie úzko späté s evanjelizáciou. Jednota je skutočne pečaťou vierohodnosti misií a Druhý vatikánsky koncil s poľutovaním konštatoval, že škandál rozdelenia je „na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia“ (43). Sám Ježiš sa v predvečer svojej smrti modlil: „aby všetci boli jedno... aby svet uveril“ (Jn 17, 21).
Poslanie Cirkvi je univerzálne a nie je obmedzené len na určité oblasti sveta. Evanjelizácia sa však predsa uskutočňuje rozličným spôsobom, podľa rôznych situácií, v ktorých prebieha. Vo vlastnom zmysle jestvuje „poslanie ad gentes“ zamerané na tých, ktorí nepoznajú Krista. V širšom zmysle slova sa hovorí o „evanjelizácii“ pri označovaní bežnej pastorácie, alebo o „novej evanjelizácii“, keď ide o starostlivosť o tých, ktorí viac nezachovávajú kresťanskú prax (44). Navyše existuje aj evanjelizácia v krajinách, kde žijú nekatolícki kresťania, predovšetkým v krajinách s dávnou kresťanskou tradíciou a kultúrou. Tu sa takisto vyžaduje opravdivý rešpekt voči ich tradícii a ich duchovnému bohatstvu, a tiež úprimná vôľa k spolupráci. Má sa vylúčiť „akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu, ako aj nezmyselnej žiarlivosti, aby tak katolíci družne spolupracovali s oddelenými bratmi podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme“ (45).
V ekumenickom úsilí možno rozlíšiť rôzne rozmery: predovšetkým počúvanie, ako základnú podmienku akéhokoľvek dialógu; ďalej teologickú diskusiu, v ktorej sa treba snažiť pochopiť vyznania, tradície a presvedčenia tých druhých, čo nakoniec môže viesť k nájdeniu zhody, ukrývajúcej sa niekedy za sporom. Neoddeliteľný od toho všetkého je ďalší podstatný aspekt ekumenického úsilia, ktorý nesmie chýbať: dosvedčovanie a ohlasovanie prvkov, ktoré nepredstavujú osobitné tradície alebo jemné teologické špecifiká, jednako však patria k tradícii samotnej viery.
Ekumenizmus však nemá len jeden inštitucionálny rozmer, ktorý má „prehlbovať jestvujúce čiastočné spoločenstvo kresťanov až po dosiahnutie plného spoločenstva v pravde a láske“ (46). Je úlohou každého jednotlivého veriaceho uskutočňovať ho predovšetkým modlitbou, pokáním, štúdiom a spoluprácou. Kdekoľvek a kedykoľvek má každý veriaci právo a povinnosť vydávať svedectvo a naplno ohlasovať svoju vieru. S nekatolíckymi kresťanmi má katolík vstupovať do úctivého dialógu lásky a pravdy: dialógu, ktorý nie je len vzájomnou výmenou myšlienok, ale aj darov (47), aby im mohla byť ponúknutá plnosť prostriedkov spásy (48). Tak dospieva človek k čoraz hlbšiemu obráteniu sa ku Kristovi.
V tejto súvislosti treba poznamenať, že rozhodnutie nekatolíckeho kresťana, ktorý je vo svedomí presvedčený o katolíckej pravde a ktorý požiada o vstup do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, sa rešpektuje ako dielo Ducha Svätého a ako výraz slobody svedomia a náboženstva. V tomto prípade nejde o prozelytizmus v negatívnom zmysle, ktorý tento výraz nadobudol. (49) Výslovne to uznáva Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte o ekumenizme: „Je však zrejmé, že príprava a návrat tých jednotlivcov, ktorí túžia po plnom katolíckom spoločenstve, sa svojou povahou líši od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká podivným Božím riadením“ (50). Preto je takéto konanie oprávnené a nie je vyňaté spod zodpovednosti ohlasovať katolícku vieru v plnosti iným kresťanom, ktorí sa slobodne rozhodnú ju prijať.
Táto perspektíva si prirodzene vyžaduje vyhnúť sa akémukoľvek protiprávnemu nátlaku: „Pri šírení viery a pri zavádzaní náboženských praktík sa treba vždy vystríhať akýchkoľvek spôsobov, ktoré by mohli mať náznak donucovania alebo nečestného, poprípade nie priam náležitého nahovárania, najmä ak ide o menej vzdelaných alebo chudobných ľudí“ (51). Svedectvo o pravde nemá v úmysle čokoľvek vnucovať ani násilím, ani donucovaním, ani úskokmi, ktoré protirečia evanjeliu. Rovnako konanie z lásky je nezištné (52). Láska a svedectvo o pravde majú za cieľ predovšetkým presvedčiť silou Božieho slova (porov. 1 Kor 2, 3 – 5; 1 Sol 2, 3 – 5) (53). Kresťanské misijné poslanie spočíva na moci Ducha Svätého a v samotnej ohlasovanej pravde.

V. Záver

13. Evanjelizačné pôsobenie Cirkvi nemôže nikdy skončiť, lebo Cirkvi nikdy nebude chýbať prítomnosť Pána Ježiša v sile Ducha Svätého, ako to sám prisľúbil: „Som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). V súčasnosti v náboženskej oblasti rozšírený relativizmus a irenizmus nie je dostatočným dôvodom pre to, aby táto namáhavá, no príťažlivá úloha, ktorá patrí k samotnej povahe Cirkvi a predstavuje jej „prvoradú úlohu“ (54) bola zrušená. „Caritas Christi urget nos – nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14): o tom svedčí život mnohých veriacich, ktorí v celých dejinách poháňaní Ježišovou láskou vynakladali svoje sily a vyvíjali rozmanitú činnosť, aby ohlasovali evanjelium celému svetu a vo všetkých spoločenských prostrediach, čím nabádajú a vyzývajú každú kresťanskú generáciu, aby veľkodušne plnila Kristovo poslanie. Preto pápež Benedikt XVI. pripomína, že „ohlasovanie evanjelia a vydávanie svedectva je prvoradá služba, ktorú môžu kresťania poskytnúť každému človeku i celému ľudskému pokoleniu, lebo sú povolaní všetkým odovzdať Božiu lásku, ktorá sa v plnosti zjavila v jedinom Spasiteľovi sveta, Ježišovi Kristovi“ (55). Láska, ktorá pochádza od Boha, nás s ním spája a „premieňa nás na spoločné ,my‘, ktoré prekonáva naše rozdelenia a zjednocuje nás, aby nakoniec bol Boh ,všetko vo všetkom‘ (1 Kor 15, 28)“ (56).

Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. na audiencii udelenej podpísanému kardinálovi prefektovi 6. októbra 2007, schválil túto vieroučnú nótu, o ktorej sa rozhodlo na riadnom zasadaní tejto kongregácie, a nariadil jej zverejnenie.

V Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 3. decembra 2007, na liturgickú spomienku sv. Františka Xaverského, patróna misií

kardinál Wiliam Levada,
prefekt

+ Angelo Amato,
titulárny arcibiskup silský,
sekretár

Poznámky pod čiarou
1. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 47.
2. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 14; porov. dekrét Ad gentes, 7; dekrét Unitatis redintegratio, 3. Táto náuka neprotirečí univerzálnej spásnej vôli Boha, ktorý „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4); preto „treba mať obe tieto pravdy pred očami, skutočnú možnosť spásy v Kristovi pre všetkých ľudí a nutnosť prítomnosti Cirkvi pre túto spásu“ (JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 9).
3. Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millenio ineunte (6. január 2001), 1.
4. Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 24.
5. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 46; porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 53 a 80.
6. BENEDIKT XVI.: Homília na svätej omši na priestranstve pred Veľtržným areálom v Mníchove (10. september 2006): AAS 98 (2006), 710.
7. AKVINSKÝ, Tomáš: Summa theol., I-II, q. 109, a. 1, ad 1.
8. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Fides et ratio (14. september 1998), 44.
9. BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom cirkevného kongresu Rímskej diecézy o „Rodine a kresťanskej komunite: výchova osoby a odovzdávanie viery“ (6. júna 2005). In: PÁPEŹSKÁ RADA PRE RODINU: Piate svetové stretnutie rodín.
10. JÁN PAVOL II.: encyklika Fides et ratio, 5.
11. Tamže, 31; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 12.
12. Toto právo bolo uznané a potvrdené aj Všeobecnou deklaráciou ľudských práv v roku 1948.
13. JÁN PAVOL II.: encyklika Fides et ratio, 33.
14. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 5.
15. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 3.
16. Tamže, 1.
17. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 52.
18. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Slavorum apostoli (2. júna 1985), 18.
19. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum, 8.
20. Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 19 – 20.
21. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Ad gentes, 7; porov. dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 16; pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22.
22. BENEDIKT XVI.: Homília na svätej omši na začiatok pontifikátu (24. apríla 2005): AAS 97 (2005), 711.
23. Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei Filius, 2: „Vďaka tomuto Božiemu zjaveniu môžu všetci ľudia aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu to, čo z božských vecí nie je samo osebe dostupné rozumu“ (porov. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Summa theol., I, 1, 1)“ (DH 3005).
24. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Ad gentes, 13.
25. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 11.
26. Porov. napr. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ: Protreptico IX, 87, 3 – 4 (Sources chrétiennes, 2, 154); AURELIUS AUGUSTUS: Sermo 14, D [= 352 A], 3 (Nuova Biblioteca Agostiniana, XXXV/1, 269 - 271).
27. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 5.
28. Porov. ohľadne toho aj JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 18: „Keď kráľovstvo oddeľujeme od Ježišovej osoby, už to nie je Božie kráľovstvo ním zjavené, prekrúti sa buď zmysel kráľovstva, ktoré sa stane len ľudským alebo ideologickým predmetom, alebo sa falšuje identita Krista, ktorý už nie je Pánom, ktorému je všetko podriadené (porov. 1 Kor 15, 27).“
29. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 18. O vzťahu Cirkvi a Božieho kráľovstva porov. aj KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Dominus Iesus, 4.
30. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Dominus Iesus, 4.
31. Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 80: „Ostatne, prečo sa – dodávajú – hlása evanjelium, keď všetci dosahujeme spásu už čistotou srdca? Okrem toho je známe – hovoria –, že i svet a dejiny sú plné zárodkov Božieho slova, a preto nie je ilúzia chcieť prinášať evanjelium tam, kde sa už nachádza v zárodkoch, ktoré zasial Boh?“
32. Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k členom kúrie a rímskej prelatúry pri príležitosti predvianočnej audiencie (22. decembra 2005): AAS 98 (2006), 50: „Ak sa náboženská sloboda považuje za výraz neschopnosti človeka nájsť pravdu a v dôsledku toho sa stáva uzákonením relativizmu, vtedy je z úrovne sociálnej a dejinnej potreby nepatrične pozdvihnutá na metafyzickú úroveň, a tak zbavená svojho pravého zmyslu. V dôsledku toho ju nemôže prijať ten, kto verí, že človek je schopný poznať pravdu o Bohu, lebo je na základe vnútornej hodnoty pravdy s týmto poznaním spojený. Úplne niečo iné je však považovať náboženskú slobodu za nutnú pre ľudské spolužitie, alebo za vnútorný dôsledok skutočnosti, že pravda nemôže byť nanútená zvonka, ale si ju musí človek osvojiť v procese presviedčania“.
33. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 28; porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 24.
34. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 21 – 30.
35. BENEDIKT XVI.: Homília na svätej omši na začiatok pontifikátu.
36. Tamže.
37. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 6.
38. Vskutku, tam, kde sa uznáva právo na náboženskú slobodu, je obvykle každému človeku priznané aj právo odovzdávať druhým vlastné presvedčenie, za plného rešpektovania ich svedomia, a to aj s cieľom, aby napomohol ich vstup do vlastného náboženského spoločenstva, ako to potvrdzujú aj mnohé dnes platné právne nariadenia a už rozšírená legislatíva v tejto veci.
39. DANTE ALIGHIERI: Božská komédia, Raj, XXXIII, 87.
40. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 46.
41. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 35.
42. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 22.
43. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 1; porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 1, 50.
44. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio, 34.
45. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Ad gentes, 15.
46. JÁN PAVOL II.: encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 14.
47. Porov. tamže, 28.
48. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 3, 5.
49. Pôvodne termín „prozelytizmus“ pochádza zo židovského prostredia, kde sa menom „prozelyta“ označoval ten, kto pochádzal z „pohanov“, prešiel a stal sa súčasťou „vyvoleného ľudu“. Tak aj v kresťanskom prostredí sa termín prozelytizmus často používal ako synonymum misijnej činnosti. V nedávnej dobe však tento termín nadobudol negatívnu konotáciu vo význame propagácie v prospech vlastného náboženstva, ktorá využíva prostriedky a motívy, protirečiace duchu evanjelia, ktoré nechránia slobodu a dôstojnosť osoby. V tomto zmysle sa termín „prozelytizmus“ chápe v kontexte ekumenického hnutia: porov. THE JOINT WORKING GROUP BETWEEN THE CATHOLIC CHURCH AND THE WORLD COUNCIL OF CHURCHES: The Challenge of Proselytism and the Calling to Common Witness (1995).
50. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 4.
51. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 4.
52. Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 31.
53. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 11.
54. BENEDIKT XVI.: Homília počas návštevy v Bazilike sv. Pavla za hradbami (25. apríla 2005): AAS 97 (2005), 745.
55. BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom medzinárodného kongresu pri príležitosti 40-teho výročia koncilového dekrétu Ad gentes (11. marca 2006): AAS (2006), 334.
56. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est, 18.