Dokumenty vatikánskych úradov

Úvod

1. Pán Ježiš, skôr ako vstúpil na nebesia, prikázal svojim učeníkom, aby hlásali evanjelium celému svetu a aby krstili všetky národy: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16). „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 – 20; porov. aj Lk 24, 46 – 48; Jn 17, 18; 20, 21; Sk 1, 8).
Všeobecné poslanie Cirkvi pochádza z príkazu Ježiša Krista a plní sa v priebehu storočí ohlasovaním tajomstva Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého, i tajomstva vtelenia Syna, ako udalosti spásy pre celé ľudstvo. Sú to základné pravdy kresťanského vyznania viery: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal zmŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. Verím v jednu, svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“. 1

2. Cirkev v priebehu storočí verne ohlasovala a dosvedčovala Ježišovo evanjelium. Na konci druhého kresťanského tisícročia je však toto poslanie ešte ďaleko od svojho zavŕšenia. 2 Preto je dnes výzva apoštola Pavla k misionárskemu úsiliu každého pokrsteného aktuálnejšia než inokedy: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9, 16). To vysvetľuje mimoriadnu pozornosť ktorú venoval učiteľský úrad motivovaniu a podporovaniu evanjelizačného poslania Cirkvi, najmä vo vzťahu k náboženským tradíciám sveta. 3
Vzhľadom na hodnoty, ktoré tieto tradície potvrdzujú a ponúkajú ľudstvu, deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám otvorene a pozitívne hovorí: „Katolícka cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na isté spôsoby konania a správania, na pravidlá a náuky, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo sama zachováva a učí, no predsa často sú odbleskom tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ 4 Pokračujúc v tejto línii, cirkevné úsilie ohlasovať Ježiša Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ ( Jn 14, 6), používa dnes aj prax medzináboženského dialógu. Tento dialóg určite nenahrádza, ale sprevádza poslanie k národom pre „tajomstvo jednoty“, z ktorého „vyplýva, že všetci vykúpení ľudia, muži i ženy, majú – i keď rôznym spôsobom – účasť na tom istom tajomstve spásy v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom jeho Ducha“. 5 Dialóg patrí k evanjelizačnému poslaniu Cirkvi, 6 vedie k postoju porozumenia a ku vzťahu vzájomného poznávania i obojstranného obohacovania, a to v poslušnosti k pravde a v úcte k slobode. 7

3. Prax a teoretické prehlbovanie dialógu medzi kresťanskou vierou a inými náboženskými tradíciami nastoľujú nové otázky, na ktoré sa hľadá odpoveď skúmaním nových ciest, predkladaním návrhov a odporúčaním spôsobov správania, ktoré však potrebujú dôkladné rozpoznávanie. Vyhlásenie chce pri tomto skúmaní biskupom, teológom a všetkým veriacim katolíkom pripomenúť niektoré nevyhnutné náukové prvky, ktoré by mohli pomôcť pri teologickom uvažovaní nájsť riešenia zhodné s pokladom viery a zodpovedajúce súčasným kultúrnym potrebám.
Objasňujúca reč Vyhlásenia zodpovedá jeho cieľu. Cieľom nie je organicky sa zaoberať problematikou, ktorá sa týka jedinečnosti a spásonosnej všeobecnosti tajomstva Ježiša Krista a Cirkvi, ani predkladať riešenia otázok, o ktorých teológovia slobodne diskutujú. Znovu chce však predložiť náuku katolíckej viery k tejto tematike, súčasne poukázať na daktoré základné problémy, ktoré zostávajú otvorené ďalšiemu prehlbovaniu a vyvrátiť určité mylné alebo nejasné stanoviská. Preto Vyhlásenie preberá náuku obsiahnutú v predchádzajúcich dokumentoch učiteľského úradu, s úmyslom potvrdiť pravdy, ktoré tvoria súčasť dedičstva viery Cirkvi.

4. Trvalé misionárske ohlasovanie Cirkvi sa dostáva dnes do nebezpečenstva pod vplyvom relativistických teórií, ktoré sa usilujú zdôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de iure (alebo principiálne. V dôsledku toho pokladajú za prekonané niektoré pravdy, ako napríklad konečný a úplný charakter zjavenia Ježiša Krista, povahu kresťanskej viery vo vzťahu k vnútornému presvedčeniu v iných náboženstvách, inšpirovaný charakter kníh Svätého písma, osobnú jednotu večného Slova a Ježiša z Nazareta, jednotu spásonosného diela vteleného Slova a Ducha Svätého, jedinečnosť a spásonosnú všeobecnosť  tajomstva Ježiša Krista, všeobecné spásonosné sprostredkovanie Cirkvi, nerozlučnosť – i keď v rozlišovaní – Božieho kráľovstva, Kristovho kráľovstva a Cirkvi, a podstatu jedinej Kristovej Cirkvi v Katolíckej cirkvi.
Korene týchto teórií treba hľadať v niektorých domnienkach filozofickej alebo teologickej povahy, ktoré sú prekážkou chápania a prijímania zjavenej pravdy. Niektoré z nich sú tieto: presvedčenie, že božská pravda je nepochopiteľná a nevyjadriteľná, a to zo strany kresťanského zjavenia; relativistický postoj k pravde, podľa ktorého to, čo je pravdou pre jedných, pre druhých nemusí byť; radikálny protiklad, ktorý existuje medzi logickým západným zmýšľaním a symbolickým východným zmýšľaním; subjektivizmus tých, ktorí pokladajú rozum za jediný prameň poznania a stávajú sa tak neschopnými „pozdvihnúť zrak hore, aby sa odvážili dostať sa k pravde bytia“; 8 ťažkosť pochopiť a prijať skutočnosť, že v dejinách sú definitívne a eschatologické udalosti; metafyzické vyprázdnenie udalosti historického vtelenia Slova, ktoré sa redukuje na číre zjavenie sa Boha v dejinách; eklekticizmus tých, ktorí v teologickom bádaní preberajú myšlienky, pochádzajúce z rozličných filozofických a náboženských prúdov, bez ohľadu na ich logiku a systematický súvis, ako aj na ich zlučiteľnosť s kresťanskou pravdou; napokon tendencia čítať a vysvetľovať Sväté písmo bez ohľadu na posvätnú Tradíciu a učiteľský úrad Cirkvi.
Na základe takýchto domnienok, ktoré sa predstavujú v rozličných odtienkoch dakedy ako tvrdenia a dakedy ako hypotézy, sa vypracovávajú niektoré teologické názory, v ktorých kresťanské zjavenie a tajomstvo Ježiša Krista a Cirkvi strácajú svoj charakter absolútnej pravdy a spásonosnej všeobecnosti, alebo sa na ne aspoň vrhá tieň pochybnosti a neistoty.

Plnosť a konečná platnosť zjavenia Ježiša Krista

5. Pre nápravu tohto relativistického názoru, ktorý sa stále viac rozširuje, treba predovšetkým zdôrazniť definitívnosť a úplnosť zjavenia Ježiša Krista. Treba totiž pevne veriť, že v tajomstve Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna, ktorý je „cesta, pravda a život“ ( Jn 14, 6), sa zjavila plnosť božskej pravdy: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27); „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zves_ “ ( Jn 1, 18). V Kristovi „telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení“ (Kol 2, 9 – 10).
Druhý vatikánsky koncil, verný Božiemu slovu, učí: „Najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskom spasení nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia“. 9 A zdôrazňuje: „Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa stalo telom – ,ako človek k ľuďom‘ poslaný, ,hovorí Božie slová‘ (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (porov. Jn 5, 36; 17, 4).
Preto kto ho vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14, 9) – celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom … Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a konečná zmluva, sa nikdy nepominie a už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom nášho Pána Ježiša Krista (porov. 1 Tim 6, 14 a Tít 2, 13)“. 10
Preto encyklika Redemptoris missio znovu pripomína Cirkvi úlohu ohlasovať evanjelium ako plnosť pravdy: „V tomto definitívnom slove svojho zjavenia sa dal Boh poznať svetu najplnším spôsobom: povedal ľudstvu, kto je. A toto konečné samozjavenie Boha je základným dôvodom, pre ktorý je Cirkev svojou povahou misionárska. Ona musí ohlasovať evanjelium, čiže plnosť pravdy, ktorú Boh o sebe samom dal poznať“. 11 Len zjavenie Ježiša Krista teda „vnáša do našich dejín všeobecnú a poslednú pravdu, ktorá vyzýva rozum človeka, aby sa nikdy nezastavil“. 12

6. Je teda v protiklade s vierou Cirkvi tvrdenie, že zjavenie Ježiša Krista je obmedzené, neúplné a nedokonalé, a že ho dopĺňa to, čo je prítomné v iných náboženstvách. Najhlbším dôvodom tohto názoru je tvrdenie, že pravdu o Bohu v jej globálnosti a kompletnosti nemohlo pochopiť ani ohlasovať nijaké historické náboženstvo, teda ani kresťanstvo a ani Ježiš Kristus.
Tento postoj zásadne protirečí predchádzajúcim tvrdeniam viery, podľa ktorých sa v Ježišovi Kristovi zjavilo celé a úplné spásonosné Božie tajomstvo. Ježišove slová, skutky a celé jeho historické pôsobenie totiž, i keď sú ako ľudské skutočnosti ohraničené, jednako majú ako pôvodcu božskú osobu vteleného Slova, „pravého Boha i pravého človeka“, 13 a preto nesú v sebe konečnosť a úplnosť zjavenia spásonosných Božích ciest, i keď hĺbka Božieho tajomstva v ňom samom zostáva nadprirodzená a nevyčerpateľná. Pravda o Bohu tým, že sa vyjadrí ľudskou rečou, sa ani nezruší, ani nezmenší. Naopak, zostane jedinou, celou a úplnou, lebo ten, ktorý hovorí a koná, je vtelený Boží Syn. Preto viera vyžaduje vyznať, že Slovo, ktoré sa stalo telom, v celom svojom tajomstve, ktoré siaha od vtelenia po oslávenie, je, i keď v spoluúčasti Otca, skutočným prameňom a naplnením celého spásonosného Božieho zjavenia ľuďom, 14 že Duch Svätý, Duch Ježiša Krista, učí túto „plnú pravdu“ ( Jn 16, 13) apoštolov a ich prostredníctvom celú Cirkev všetkých čias.

7. Primeranou odpoveďou na Božie zjavenie je „poslušnosť viery“ (porov. Rim 1, 5; Rim 16, 26; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek celkom slobodne oddáva Bohu, „podriaďuje mu svoj rozum a vôľu“ a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie. 15 Viera je dar milosti: „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril oči mysle a dal všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu“. 16
Poslušnosť viery vedie k prijatiu pravdy Kristovho zjavenia, ktorú zaručuje Boh, Pravda sama: 17 „Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil“. 18 Teda viera, „Boží dar“ a nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva 19 Boh, vedie k dvojitej primknutosti: k Bohu, ktorý pravdu zjavuje, a k pravde, ktorú Boh zjavuje pre dôveru, ktorá sa preukazuje zjavujúcej osobe. Preto „v nikoho iného nemáme veriť, iba v Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého“. 20
Preto treba dôsledne rozlišovať medzi teologickou vierou a vnútorným presvedčením v iných náboženstvách. Mať vieru znamená pod vplyvom milosti prijímať zjavenú pravdu, ktorá „umožňuje preniknúť do vnútra tajomstva, a jeho chápanie primeraným spôsobom podporuje“, 21 kým mať vnútorné presvedčenie v iných náboženstvách znamená prijímať celok skúseností a názorov, ktorý tvoria ľudské poklady múdrosti a nábožnosti, ktoré človek pri hľadaní pravdy vytvoril a uplatnil vo svojom vzťahu k božskému a absolútnemu. 22
Nie vždy sa pamätá na toto rozlišovanie v súčasných diskusiách. Preto sa často teologická viera, ktorá je prijímaním pravdy zjavenej jediným a trojosobným Bohom, chybne stotožňuje s vnútorným presvedčením v iných náboženstvách, ktoré je náboženskou skúsenosťou zatiaľ len hľadajúcou absolútnu pravdu, ale sa ešte neotvorilo Bohu, ktorý sa zjavuje. To je jeden z dôvodov, pre ktoré sa vyvíja snaha redukovať, ba dakedy až neuznávať rozdiely medzi kresťanstvom a inými náboženstvami.

8. Šíri sa aj hypotéza o inšpirovanej hodnote posvätných textov iných náboženstiev. Isteže treba uznať, že mnohé prvky v nich sú fakticky nástroje, prostredníctvom ktorých mnohí ľudia v priebehu storočí mohli a ešte aj dnes môžu živiť a uchovávať svoj náboženský vzťah k Bohu. Práve preto, ako sme vyššie pripomenuli, Druhý vatikánsky koncil povedal, že spôsoby konania a správania, pravidlá a náuky iných náboženstiev, „ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo Cirkev zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľuje lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“. 23
Tradícia Cirkvi však používa označenie inšpirované spisy len pre kánonické knihy Starého a Nového zákona, pretože sú inšpirované Duchom Svätým. 24 Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Druhého vatikánskeho koncilu preberá túto tradíciu a učí: „Svätá matka Cirkev pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické na základe apoštolskej viery, pretože napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2
Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19 – 21; 3, 15 – 16) majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi“. 25 Tieto knihy „isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných spisoch pre našu spásu“. 26
Keďže však Boh chce v Kristovi k sebe povolať všetky národy a chce im oznámiť plnosť svojho zjavenia a svojej lásky, neprestáva sa mnohorakými spôsobmi sprítomňovať „nielen jednotlivým osobám, ale aj národom prostredníctvom ich duchovných bohatstiev, ktorých hlavným a podstatným prejavom sú náboženstvá, i keď obsahujú ,medzery, nedostatky a omyly‘“.27 Posvätné knihy iných náboženstiev, ktoré fakticky živia a vedú život ich príslušníkov, prijímajú tak z Kristovho tajomstva tie prvky dobroty a milosti, ktoré sú v nich prítomné.

Vtelené Slovo (Logos) a Duch Svätý v diele spásy

9. V súčasných teologických úvahách sa na Ježiša z Nazareta často pozerá ako na mimoriadnu historickú postavu, ktorá je ohraničená a božské veci nezjavila vo výhradnej miere, ale iba komplementárne spolu s ďalšími postavami, rovnako pokladanými za postavy zjavenia a spásy. Nekonečno, absolútno a posledné tajomstvo Boha by sa podľa nich ľudstvu zjavilo v mnohých spôsoboch a v mnohých historických postavách, z ktorých jednou by bol Ježiš z Nazareta. Konkrétnejšie, on by bol pre niektorých len jednou z mnohých tvárí, ktoré si Slovo v priebehu dejín vzalo, aby ľudstvu sprostredkovalo spásu.
Okrem toho, aby sa zdôvodnila z jednej strany všeobecnosť kresťanskej spásy, a z druhej skutočnosť náboženského pluralizmu, predkladá sa jednak spásonosný poriadok večného Slova, platný aj mimo Cirkvi a bez vzťahu k nej, jednak spásonosný poriadok vteleného Slova. Spásonosný poriadok večného Slova by mal podľa nich byť všeobecnejší ako spásonosný poriadok vteleného Slova, ktorý sa obmedzuje len na kresťanov, i keď by bola v ňom prítomnosť Boha plnšia.

10. Tieto názory sa úplne odchyľujú od kresťanskej viery. Treba totiž pevne veriť v náuku viery, ktorá vyhlasuje, že Ježiš z Nazareta, syn Márie, a len on, je Synom a Slovom Otca. Slovo, ktoré „bolo na počiatku u Boha“ (Jn 1, 2), je to isté, ktoré „sa stalo telom“ (Jn 1, 14). V Ježišovi „Mesiášovi, Synovi živého Boha“ (Mt 16, 16), „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9). On je „jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca“ (Jn 1, 18), je jeho „milovaným Synom, v ktorom máme vykúpenie … Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi, aj čo je v nebi“ (Kol 1, 13 – 14.19 – 20).
I. nicejský koncil, verný Svätému písmu, zamietol bludné a obmedzujúce výklady a slávnostne vyhlásil svoju vieru v „Ježiša Krista, Božieho Syna, jednorodeného, zrodeného z Otca, čiže z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené na nebi i na zemi. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies, vzal si telo a stal sa človekom, trpel a tretieho dňa vstal z mŕtvych, vstúpil do neba a príde súdiť živých i mŕtvych“. 28 Podľa náuky otcov, aj Chalcedonský koncil vyznal, že „jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek … jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti … zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu (zrodený) z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti“. 29
Preto Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že Kristus, „nový Adam“, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu Božiu podobu, znetvorenú hneď prvým hriechom … On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou krvou dobrovoľne vyliatou. V ňom nás Boh zmieril so sebou a medzi nami, a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s Apoštolom: Syn Boží ,ma miluje a vydal seba samého za mňa‘ (Gal 2, 20)“. 30
V tejto súvislosti Ján Pavol II. výslovne vyhlásil: „Nezrovnáva sa s kresťanskou vierou vnášať akékoľvek oddeľovanie medzi Slovo a Ježiša Krista … Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba … Kristus nie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých … Zatiaľ čo objavujeme a oceňujeme dary každého druhu, predovšetkým duchovné bohatstvá, ktoré Boh udelil každému národu, nemôžeme ich oddeľovať od Ježiša Krista, ktorý je stredobodom Božieho plánu spásy“. 31
Vnášať oddeľovanie medzi spásonosné účinkovanie Slova ako takého a spásonosné účinkovanie Slova, ktoré sa stalo telom, tiež protirečí katolíckej viere. Všetky spásonosné činy Božieho Slova sa jeho vtelením vždy uskutočňujú v spojení s ľudskou prirodzenosť, ktorú ono prijalo pre spásu všetkých ľudí. Jediným subjektom, ktorý pôsobí v dvoch prirodzenostiach, ľudskej i božskej, je jediná osoba Slova. 32
Preto teória, ktorá pripisuje spásonosnú činnosť Slovu ako takému v jeho božstve, ktorú by ono vykonávalo aj po vtelení „ponad“ a „mimo“ ľudskej prirodzenosti Krista, nie je zlučiteľná s náukou Cirkvi. 33

11. Podobne treba pevne veriť v náuku viery, že je len jediný spásonosný poriadok, ktorý chce jeden a trojosobný Boh. Pri jeho prameni a jeho stredobodom je tajomstvo vtelenia Slova, prostredníka Božej milosti na úrovni stvorenia a vykúpenia (porov. Kol 1, 15 – 20), zjednotiteľ všetkého (porov. Ef 1, 10), „ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1 Kor 1, 30). Kristovo tajomstvo má totiž svoju vnútornú jednotu, ktorá siaha od večného vyvolenia v Bohu až k parúzii: „Veď v ňom si nás (Otec) ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4). „V ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle“ (Ef 1, 11).“ Lebo ktorých (Otec) predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil“ (Rim 8, 29 – 30).
Učiteľský úrad Cirkvi, verný Božiemu zjaveniu, zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je všeobecný prostredník a vykupiteľ: „Božie Slovo, prostredníctvom ktorého bolo všetko stvorené, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Otec … ho vzkriesil z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici, a ustanovil ho za sudcu živých i mŕtvych“. 34 Toto spásonosné sprostredkovanie nesie so sebou aj jedinečnosť vykupiteľskej obety Ježiša Krista, najvyššieho a večného Kňaza (porov. Hebr 6, 20; 9, 11; 10, 12 – 14).

12. Niektorí vyslovujú domnienky na spásonosný poriadok Ducha Svätého, ktorý má podľa nich všeobecnejší charakter ako ekonómia vteleného, ukrižovaného a vzkrieseného Slova. Aj toto tvrdenie protirečí katolíckej viere, ktorá, naopak, pokladá spásonosné vtelenie Slova za trojičnú udalosť. V Novom zákone tajomstvo Ježiša, vteleného Slova, je miestom prítomnosti Ducha Svätého a princíp jeho zoslania na ľudstvo nielen v mesiášskych časoch (porov. Sk 2, 32 – 36; Jn 7, 39; 20, 22; 1 Kor 15, 45), ale aj v tých, ktoré predchádzali jeho historickému príchodu (porov. 1 Kor 10, 4; 1 Pt 1, 10 – 12).
Druhý vatikánsky koncil znova pripomenul túto základnú pravdu cirkevnému povedomiu viery. Pri predkladaní spásonosného plánu Nebeského Otca pre celé ľudstvo, koncil úzko spája už od počiatku tajomstvo Krista s tajomstvom Svätého Ducha. 35 Celé dielo budovania Cirkvi zo strany Ježiša Krista ako jej hlavy, v priebehu dejín, sa javí ako podujatie, ktoré koná spoločne so svojím Duchom. 36
Okrem toho, spásonosná činnosť Ježiša Krista „s“ a „skrze“ Svätého Ducha, siaha až za viditeľné hranice Cirkvi a rozprestiera sa na celé ľudstvo. Keď koncil hovorí o veľkonočnom tajomstve, v ktorom Kristus už teraz utvára s veriacim životné spoločenstvo v Duchu a dáva mu nádej na vzkriesenie, vyhlasuje: „Toto neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť. Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, to jest Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. 37
Je teda jasné, že spásonosné tajomstvo vteleného Slova je spojené so spásonosným tajomstvom Ducha  Svätého. Duch Svätý umožňuje uskutočňovanie spásonosného vplyvu vteleného Syna v živote všetkých ľudí, povolaných Bohom k jedinému cieľu, či už historicky predchádzali Slovo, ktoré sa stalo človekom, alebo žili po jeho vstupe do dejín: oživovateľom všetkých je Otcov Duch, ktorého Syn človeka dáva neobmedzene (porov. Jn 3, 34). Preto nám učiteľský úrad Cirkvi nedávno rázne a jasne pripomenul pravdu o jedinom božskom spásonosnom poriadku: „Prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého sa netýkajú len jednotlivcov, ale aj spoločnosti a dejín, národov, kultúr a náboženstiev … Vzkriesený Kristus účinkuje v srdciach ľudí silou svojho Ducha … Duch Svätý rozosieva „semená Slova“, ktoré sú v obradoch a kultúrach, a pripravuje ich na dozretie v Kristovi“. 38 I keď uznáva historicko-spásonosnú funkciu Ducha v celom svete a v celých dejinách ľudstva, 39 predsa však zdôrazňuje: „Tento Duch je ten istý, ktorý pôsobil pri vtelení, v živote, smrti a vzkriesení Ježiša a pôsobí v Cirkvi. Nie je teda alternatívou Krista, ani nevyplňuje dajaký druh prázdna, o ktorom sa daktorí domnievajú, že existuje medzi Kristom a Slovom. To, čo Duch Svätý koná v srdciach ľudí a v dejinách národov, v kultúrach a náboženstvách, má za cieľ prípravu na evanjelium a deje sa so zameraním na Krista, na Slovo, ktoré sa pôsobením Ducha Svätého stalo telom, „aby on, dokonalý človek, uskutočnil spásu všetkých a všetko zjednotil v sebe“. 40
Súhrnne teda možno povedať, že pôsobenie Ducha Svätého sa neodohráva mimo alebo vedľa Kristovho pôsobenia. Je len jeden spásonosný poriadok jedného a trojosobného Boha, ktorý sa uskutočňuje v tajomstve vtelenia, smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna a ktorý sa spolupôsobením Ducha Svätého sprítomňuje a vo svojom spásonosnom dosahu rozprestiera na celé ľudstvo a na celý svet: „ľudia môžu vojsť do spoločenstva s Bohom iba prostredníctvom Krista, pôsobením Ducha Svätého“. 41

Jedinečnosť a všeobecnosť spásonosného tajomstva Ježiša Krista

13. Opätovne sa objavuje aj názor, ktorý popiera jedinečnosť a spásonosnú všeobecnosť tajomstva Ježiša Krista. Tento postoj nemá nijaký biblický základ. K trvalému pokladu viery Cirkvi totiž patrí a treba pevne veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, Pán a jediný spasiteľ, ktorý svojím vtelením, svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním zavŕšil históriu spásy, ktorá má v ňom svoju plnosť a svoj stredobod.
Jasne to potvrdzujú novozákonné svedectvá: „Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1 Jn 4, 14). „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Peter vo svojej reči pred veľradou na ospravdlnenie uzdravenia muža chromého od narodenia (porov. Sk 4, 12) vyhlasuje: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Ten istý apoštol okrem toho dodáva, že Ježiš Kristus „je Pánom všetkých“; jeho „Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych“; „pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho uverí“ (Sk 10, 36.42.43).
Pavol píše komunite veriacich v Korinte: „Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na nebi alebo na zemi – ako je veľa bohov a veľa pánov – my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1 Kor 8, 5 – 6). Aj apoštol Ján hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ ( Jn 3, 16 – 17). V Novom zákone sa všeobecná spásonosná vôľa Boha úzko spája s jediným sprostredkovaním Krista: „(Boh) chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 4 – 6).
Prví kresťania si boli vedomí tohto jedinečného a všeobecného daru spásy Otca, ktorý nám Otec ponúkol prostredníctvom Ježiša Krista v Duchu Svätom (porov. Ef 1, 3 – 14). Obracali sa na Izrael a poukazovali na zavŕšenie spásy, ktorá presahuje Zákon, a vystupovali aj proti vtedajšiemu pohanskému svetu, ktorý očakával spásu prostredníctvom množstva bôžikov. Tento odkaz viery nedávno znovu pripomenul učiteľský úrad Cirkvi: „Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých (porov. 2 Kor 5, 15), dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človeku, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom majú byť spasení (porov. Sk 4, 12). Takisto verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ“. 42

14. Treba preto ako pravdu katolíckej viery pevne veriť, že všeobecná spásonosná vôľa jedného a trojosobného Boha je raz navždy ponúknutá a uskutočnená v tajomstve vtelenia, smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna.
Pri rešpektovaní tejto skutočnosti viery, súčasná teológia keď uvažuje o prítomnosti iných náboženských skúseností a o ich význame v spásonosnom Božom pláne, je povinná skúmať, či a ako postavy a pozitívne prvky iných náboženstiev môžu patriť k božskému plánu spásy. V tomto uvažovaní má teologické bádanie pod vedením učiteľského úradu Cirkvi rozsiahle pole práce. Druhý vatikánsky koncil totiž vyhlásil, že „jediné Vykupiteľovo prostredníctvo nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov pochádzajúcich z jediného zdroja“. 43 Treba hlbšie preskúmať, čo znamená táto spoluúčasť na prostredníctve, ktorá musí vždy zostať v súlade s princípom jediného prostredníctva Kristovho: „Ak sa nevylučujú spoluúčastnícke prostredníctva rozličného typu a poriadku, tak majú význam a hodnotu jedine z Kristovho prostredníctva a nemožno ich chápať ako zrovnateľné a doplnkové“. 44 V protiklade s kresťanskou a katolíckou vierou však stoja tie návrhy riešenia, ktoré hovoria o spásonosnom pôsobení Boha mimo jediného prostredníctva Kristovho.

15. Nezriedka sa navrhuje, aby sa teológia vyhýbala výrazom ako „jedinečnosť“, „všeobecnosť“ a „absolútnosť“. Ich používanie robí vraj dojem, že sa význam a cena spásonosného diela Ježiša Krista príliš zdôrazňuje oproti iným náboženstvám. Lenže tieto slová jednoducho vyjadrujú iba vernosť skutočnosti zjavenia, pretože vychádzajú zo samotných prameňov viery. Už od začiatku totiž komunita veriacich priznala Ježišovi taký spásonosný význam, že on sám, ako Syn Boží, ktorý sa stal človekom, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych, poslaním, ktoré dostal od Otca, a mocou Ducha Svätého má za úlohu darovať zjavenie (porov. Mt 11, 27) a božský život (porov. Jn 1, 12; 5, 25 – 26; 17, 2) celému ľudstvu a každému človeku.
V tomto zmysle sa môže a musí povedať, že Ježiš Kristus má pre ľudské pokolenie a jeho dejiny osobitný a jedinečný, jemu vlastný, výlučný, všeobecný a absolútny význam a vplyv. Ježiš je totiž Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých ľudí. Druhý vatikánsky koncil vystihuje túto pravdu viery takto: „Lebo samo Slovo Božie, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Pán je cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom sa sústreďujú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudského pokolenia, potechou všetkých sŕdc a splnením ich snáh. Jeho Otec vzkriesil z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici a ustanovil ho za sudcu živých i mŕtvych“. 45 „Práve táto jedinečnosť priznáva Kristovi absolútny a všeobecný význam, pre ktorý, keďže je súčasťou dejín, je stredobodom a cieľom samotnej histórie: ,Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec‘ (Zj 22, 13)“. 46

Jedinečnosť a jednota Cirkvi

16. Pán Ježiš, jediný Spasiteľ, neustanovil len jednoduché spoločenstvo učeníkov, ale ustanovil Cirkev ako spásonosné tajomstvo: On sám je v Cirkvi a Cirkev je v ňom (porov. Jn 15, 1n; Gal 3, 28; Ef 4, 15 – 16; Sk 9, 5); preto plnosť Kristovho spásonosného tajomstva patrí aj Cirkvi, nerozlučne spojenej so svojím Pánom. Ježiš Kristus totiž pokračuje vo svojej prítomnosti a vo svojom diele spásy v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi (porov. Kol 1, 24 – 27), 47 ktorá je jeho telom (porov. 1 Kor 12, 12 – 13.27; Kol 1, 18). 48 A tak, ako hlava a údy živého tela nie sú síce totožné, ale sú neoddeliteľné, ani Krista a Cirkev nemožno navzájom zamieňať, ale ani oddeľovať, lebo spolu tvoria jediného „celého Krista“. 49 Táto neoddeliteľnosť sa v Novom zákone vyjadruje aj prostredníctvom analógie Cirkvi ako Kristovej nevesty (porov. 2 Kor 11, 2; Ef 5, 25 – 29; Zj 21, 2.9). 50
Preto v spojitosti s jedinečnosťou a všeobecnosťou spásonosného prostredníctva Ježiša Krista treba pevne veriť ako pravdu katolíckej viery jedinečnosť Cirkvi, ktorú on založil. Tak, ako je len jeden Kristus, tak je len jedno jeho telo, jedna jeho nevesta: ,jediná katolícka a apoštolská Cirkev.‘ 51 Okrem toho Pánove prisľúbenia, že nikdy neopustí svoju Cirkev (porov. Mt 16, 18; 28, 20) a bude ju viesť svojím Duchom (porov. Jn 16,13), nesú so sebou podľa katolíckej viery
záruku, že jedinečnosť a jednota Cirkvi, ako aj všetko to, čo patrí k jej integrite, nikdy nebudú chýbať. 52 Veriaci majú vyznávať, že existuje historická spojitosť – zakotvená v apoštolskom nástupníctve 53 – medzi Cirkvou založenou Kristom a Katolíckou cirkvou: „Toto je jediná Kristova Cirkev … ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (porov. Jn 21, 17), poveril jeho a ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 28, 18 n), a naveky ju vztýčil ako ,stĺp a oporu pravdy‘ (porov. 1 Tim 3, 15). Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“ 54 Výrazom „subsistit in“ chcel Druhý vatikánsky koncil zladiť dva náukové výroky: na jednej strane, že Kristova Cirkev, napriek rozdeleniam kresťanov, pokračuje plne len v Katolíckej cirkvi, na druhej strane, že „viaceré prvky posväcovania a pravdy sa nachádzajú aj mimo jej zväzku“, 55 čiže v cirkvách a cirkevných spoločenstvách, ktoré nie sú ešte v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. 56 Vzhľadom na tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá treba povedať, že „ich účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi“. 57

17. Existuje teda jediná Kristova Cirkev, ktorá je v Katolíckej cirkvi vedená Petrovým nástupcom a biskupmi, ktorí sú s ním v spoločenstve. 58 Cirkvi, ktoré i keď nie sú v dokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, zostávajú s ňou spojené prostredníctvom veľmi úzkych zväzkov, ako je apoštolská postupnosť a pravá Eucharistia, sú opravdivými miestnymi cirkvami. 59 Preto Kristova Cirkev je prítomná a činná aj v týchto cirkvách, i keď im chýba plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, keďže neprijímajú katolícku náuku primátu, ktorý objektívne má a z vôle Božej uplatňuje v celej Cirkvi rímsky biskup. 60
Naopak, cirkevné spoločenstvá, ktoré si neuchovali platný episkopát a pravú, plnú podstatu eucharistického tajomstva, 61 nie sú cirkvami v pravom zmysle slova. Jednako však pokrstení v týchto spoločenstvách sú krstom začlenení do Krista, a preto sú v určitom, i keď nedokonalom spoločenstve s Cirkvou. 62 Krst totiž smeruje k plnému rozvoju života v Kristovi prostredníctvom úplného vyznania viery, Eucharistie a plného spoločenstva v Cirkvi. 63
„Veriaci si nemôžu predstavovať Kristovu Cirkev ako dajaký diferencovaný, ale súčasne určitým spôsobom aj jednotný súhrn cirkví a cirkevných spoločenstiev. A nemôžu si ani myslieť, že Kristova Cirkev dnes už nikde neexistuje, ale má byť len predmetom hľadania zo strany všetkých cirkví a spoločenstiev“. 64 „Prvky tejto Cirkvi už existujú vo svojej plnosti v Katolíckej cirkvi, a bez tejto plnosti aj v iných spoločenstvách“. 65 „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej Katolíckej cirkvi“. 66
Nedostatok jednoty medzi kresťanmi je pre Cirkev istotne ranou, ale nie v tom zmysle, že by bola zbavená svojej jednoty, ale „preto, že rozdelenie je prekážkou plnej realizácie jej všeobecnosti v dejinách“. 67

Cirkev, Božie kráľovstvo a kráľovstvo Kristovo

18. Poslanie Cirkvi „ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona sama je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi“. 68 Z jednej strany Cirkev je „sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“; 69 preto je znakom a nástrojom pre kráľovstvo: povolaná hlásať ho a zakladať. Z druhej strany je Cirkev „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“; 70 preto je „Kristovým kráľovstvom, už teraz tajomne prítomným“; 71 a je jeho zárodkom a počiatkom. Božie kráľovstvo má totiž eschatologický rozmer: je to skutočnosť prítomná v čase, ale k jej plnému uskutočneniu dôjde až s ukončením alebo zavŕšením dejín. 72
Z biblických textov, zo svedectiev, cirkevných otcov. ani z dokumentov učiteľského úradu Cirkvi nemožno pre výrazy nebeské kráľovstvo, Božie kráľovstvo a kráľovstvo Kristovo odvodiť jednoznačné významy. To isté platí aj o ich vzťahu k Cirkvi, ktorá je sama tajomstvom a nemožno ju úplne vystihnúť jedným ľudským výrazom. Prípustné sú však rozličné teologické. vysvetlenia týchto pojmov. Ani jedno z týchto možných vysvetlení nemôže však poprieť alebo dajako. odstrániť vnútornú spojitosť medzi Kristom, kráľovstvom a Cirkvou, pretože „Božie kráľovstvo, ktoré poznáme zo Zjavenia, nemožno oddeliť ani od Krista, ani od Cirkvi … Ak sa oddelí kráľovstvo od Ježiša, už to nie je Božie kráľovstvo, ktoré on zjavil a skončí sa to buď prekrútením zmyslu kráľovstva, ktoré sa vystaví nebezpečenstvu, že sa premení na čisto ľudský objekt, alebo skreslením totožnosti Krista, ktorý sa už nebude javiť ako Pán, ktorému má byť všetko podrobené (porov. 1 Kor 15, 27). Rovnako nemožno oddeľovať kráľovstvo od Cirkvi. Tá určite nie je cieľom sama pre seba, lebo je zameraná na Božie kráľovstvo, ktorého je zárodkom, znakom a nástrojom. Ale, i keď sa líši od Krista i od kráľovstva, je s oboma nerozlučne spojená“. 73

19. Zdôrazňovať nerozlučný vzťah medzi Cirkvou a kráľovstvom neznamená však zabúdať, že Božie kráľovstvo, i keď hovoríme o jeho historickej fáze, nestotožňuje sa s Cirkvou v jej viditeľnej a spoločenskej skutočnosti. Nemá sa totiž vylučovať „účinkovanie Krista a Ducha Svätého mimo viditeľných hraníc Cirkvi“. 74 Preto sa má pamätať aj na to, že „kráľovstvo sa týka všetkých: jednotlivcov, spoločnosti i celého sveta. Pracovať pre kráľovstvo znamená uznávať a rozvíjať božský dynamizmus, ktorý je prítomný v ľudských dejinách a pretvára ich. Budovať kráľovstvo znamená pracovať na odstraňovaní zla vo všetkých jeho formách. Súhrnne možno povedať, že Božie kráľovstvo je zjavovanie a uskutočňovanie jeho plánu spásy v celej jeho plnosti“. 75
Pri vysvetľovaní vzťahov medzi Božím kráľovstvom, Kristovým kráľovstvom a Cirkvou je potrebné vyhýbať sa jednostranným zdôrazňovaniam, ako je to v prípade tých „názorov, ktoré jednoznačne kladú dôraz na kráľovstvo a označujú sa ako ,kráľovstvo centrické‘. Dávajú dôraz na obraz Cirkvi, ktorá nemyslí na seba, ale je celkom zaujatá svedectvom a službou kráľovstvu. Hovoria, že je to ,Cirkev pre druhých‘, ako je Kristus ,človek pre druhých‘… Popri pozitívnych vlastnostiach vyzdvihujú tieto koncepcie často aj negatívne stránky. Predovšetkým obchádzajú mlčky osobu Ježiša Krista: Kráľovstvo, o ktorom rozprávajú, sa zakladá na akomsi ,teocentrizme‘, lebo – ako hovoria – Krista nemôžu pochopiť tí, čo nemajú kresťanskú vieru, zatiaľ čo rozličné národy, kultúry a náboženstvá sa môžu znovu nájsť v jedinej božskej skutočnosti, nech je akékoľvek jej meno. Z toho istého dôvodu uprednostňujú tajomstvo stvorenia, ktoré sa odzrkadľuje v rozličnosti kultúr a náboženských presvedčení, ale zamlčujú tajomstvo vykúpenia. Okrem toho, kráľovstvo, ako ho oni chápu, nakoniec odsúva alebo podceňuje Cirkev, čo má byť údajne reakcia na domnelý ,ekleziocentrizmus‘ minulosti a prejav presvedčenia, že Cirkev sama je len znakom, ktorý je aj tak nejasný“. 76 Tieto názory protirečia katolíckej viere, lebo popierajú jedinečnosť vzťahu, ktorý majú Kristus a Cirkev k Božiemu kráľovstvu.

Cirkev a náboženstvá vo vzťahu k spáse

20. Z toho, čo sme uviedli vyššie, vyplývajú aj niektoré potrebné body pre cestu, ktorou sa bude musieť uberať teologické uvažovanie na prehĺbenie vzťahu Cirkvi a náboženstiev k spáse.
Predovšetkým treba pevne veriť, že „putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníctvom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu“. 77 Táto náuka nesmie protirečiť všeobecnej spásonosnej Božej vôli (porov. 1 Tim 2, 4); preto „je potrebné, aby sa tieto dve pravdy, čiže skutočná možnosť spásy v Kristovi pre všetkých ľudí a potreba Cirkvi pre túto spásu, spoločne uznávali“. 78
Cirkev je „všeobecná sviatosť spásy“, 79 lebo vždy tajomne spojená a podriadená Ježišovi Kristovi Spasiteľovi, svojej hlave, má v Božom pláne nevyhnutný vzťah k spáse každého človeka. 80 Pre tých, čo nie sú formálne a viditeľne členmi Cirkvi, „Kristova spása je prístupná silou milosti, ktorá, i keď má tajomný vzťah k Cirkvi, neuvádza ich formálne do nej, ale ich osvecuje spôsobom primeraným ich vnútornej a vonkajšej situácii. Táto milosť pochádza od Krista, je ovocím jeho obety a dáva ju Duch Svätý“. 81 Má vzťah k Cirkvi, ktorá „má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého, podľa plánu Boha Otca“. 82

21. O spôsobe, akým sa spásonosná milosť Božia, ktorá sa vždy dáva prostredníctvom Krista v Duchu Svätom a má tajomný vzťah k Cirkvi, dostáva jednotlivým nekresťanom, Druhý vatikánsky koncil sa obmedzil len na tvrdenie, že Boh ju dáva „cestami jedine jemu známymi“. 83 Teológia sa usiluje túto tému prehĺbiť. Túto teologickú prácu treba oceniť, lebo je nepochybne užitočná na hlbšie pochopenie Božích plánov a ciest ich realizovania. Jednako z toho, čo sa doteraz povedalo o prostredníctve Ježiša Krista a o „osobitom a jedinom vzťahu“, 84 ktorý má Cirkev k Božiemu kráľovstvu medzi ľuďmi, ktoré je v podstate kráľovstvom Krista, všeobecného spasiteľa, je jasné, že by protirečilo katolíckej viere pokladať Cirkev za jednu z ciest spásy popri tých, ktorými sú iné náboženstvá a ktoré by dopĺňali Cirkev alebo jej boli v podstate rovnocenné, i keď by spolu s ňou smerovali k eschatologickému Božiemu kráľovstvu.
Isteže, rozličné náboženské tradície obsahujú a ponúkajú aj prvky náboženskosti, ktoré pochádzajú od Boha, 85 a ktoré tvoria súčasť toho „ako Duch Svätý účinkuje v srdciach ľudí a v dejinách národov, v kultúrach i v náboženstvách“. 86 Niektoré modlitby a obrady iných náboženstiev totiž môžu byť prípravou na prijatie evanjelia, nakoľko sú príležitosťami alebo výchovnými prostriedkami, ktoré pobádajú ľudí otvárať sa pôsobeniu Boha. 87 Nemožno im však pripisovať božský pôvod a spásonosnú účinnosť ex opere operato, ktorú majú kresťanské sviatosti. 88 A celkove nemožno ignorovať ani to, že iné obrady, pokiaľ sú závislé od povier alebo iných omylov (porov. 1 Kor 10, 20 – 21), sú skôr prekážkou pre spásu. 89

22. Príchodom Ježiša Krista spasiteľa, Boh chcel, aby Cirkev ním založená bola nástrojom pre spásu celého ľudstva (porov. Sk 17, 30 – 31). 90 Táto pravda viery neuberá nič skutočnosti, že Cirkev pozerá na náboženstvá sveta s úprimnou úctou, ale súčasne zásadne odmieta indiferentistickú mentalitu „poznačenú náboženským realitivizmom, ktorý vedie k mienke, že je ,jedno náboženstvo ako druhé‘.91 Ak je pravda, že príslušníci iných náboženstiev môžu prijať Božiu milosť, rovnako je pravda aj to, že sa nachádzajú objektívne vo veľmi nevýhodnej situácii, ak ju porovnávame so situáciou tých, čo majú v Cirkvi plnosť spásonosných prostriedkov. 92 Predsa však treba pripomenúť „všetkým synom a dcéram Cirkvi, aby nezabúdali, že svoje jedinečné postavenie nemajú pripisovať svojim zásluhám, ale majú za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, s ktorou ak nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení“. 93 Rozumie sa teda, že Cirkev podľa Pánovho príkazu (porov. Mt 28, 19 – 20) a požiadavky milovať všetkých ľudí „ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je ,cesta, pravda a život‘ ( Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko“. 94
Poslanie ad gentes si aj v medzináboženskom dialógu „udržiava dnes ako vždy svoju plnú silu a nevyhnutnosť“. 95 „Boh totiž chce, aby všetci ľudia dosiahli spásu poznaním pravdy (porov. 1 Tim 2, 4): chce spásu všetkých prostredníctvom poznania pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska“. 96 Preto dialóg, i keď je súčasťou evanjelizačného poslania, je len jednou z činností Cirkvi v jej poslaní ad gentes. 97 Rovnosť, ktorá je predpokladom dialógu, sa vzťahuje na rovnakú osobnú dôstojnosť partnerov, nie na náukový obsah, a tým menej na Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, na rozdiel od zakladateľov iných náboženstiev. Cirkev, vedená láskou a úctou k slobode, 98 musí sa usilovať nadovšetko ohlasovať všetkým ľuďom pravdu, definitívne zjavenú Pánom, a hlásať, že je potrebné obrátiť sa k Ježišovi Kristovi a primknúť sa k Cirkvi prostredníctvom krstu a ďalších sviatostí na dosiahnutie plného spoločenstva s Bohom: Otcom, Synom a Duchom Svätým.
Istota o všeobecnej spásonosnej vôli Boha nijako nezmenšuje, skôr zväčšuje povinnosť a naliehavosť ohlasovať spásu a obrátenie sa k Pánu Ježišovi Kristovi.

Záver

23. Toto vyhlásenie, ktorým sa znovu predkladajú a objasňujú niektoré pravdy viery, sa nesie v úsilí nasledovať príklad apoštola Pavla, ktorý napísal veriacim Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15, 3). Keď sa objavia niektoré problematické alebo bludné názory, teologické uvažovanie je povolané znovu potvrdiť vieru Cirkvi a presvedčivo i účinne podať jej odôvodnenie.
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu sa pri rokovaní o téme pravého náboženstva vyjadrili takto: „Veríme, že toto pravé náboženstvo sa uskutočňuje v Katolíckej a apoštolskej cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi. Povedal apoštolom: ,Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal‘ (Mt 28, 19 – 20). Všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“. 99
Kristovo zjavenie bude i naďalej v dejinách „opravdivou orientačnou hviezdou“ 100 celého ľudstva: „Pravda, ktorou je Kristus, sa kladie ako všeobecná autorita“. 101 Kresťanské tajomstvo totiž prekonáva každú časovú a priestorovú bariéru a realizuje jednotu ľudskej rodiny: „Z rozličných miest a tradícií sú všetci povolaní mať v Kristovi účasť na jednote rodiny Božích detí … Ježiš búra múry rozdelenia a uskutočňuje zjednotenie originálnym a najvyšším spôsobom prostredníctvom účasti na jeho tajomstve. Táto jednota je taká hlboká, že Cirkev môže povedať so svätým Pavlom: ,Už nie ste cudzinci ani príšelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19)“. 102

Svätý Otec, pápež Ján Pavol II., na audiencii, ktorú poskytol 16. júna 2000 podpísanému kardinálovi prefektovi Kongregácie pre náuku viery, sa priamo oboznámil s týmto Vyhlásením zostaveným na plenárnom zasadnutí, schválil ho svojou apoštolskou autoritou, potvrdil a nariadil ho zverejniť.

Dané v Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 6. augusta 2000, na sviatok Premenenia Pána.


+ Joseph Card. RATZINGER
prefekt
+ Tarcisio BERTONE SDB
emeritný arcibiskup z Vercelli
sekretár

1 I. CARIHRADSKÝ KONCIL, Symbolum Constantinopolitanum, DS 150.
2 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 1: AAS 83 (1991) 249 – 340.
3 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes a deklarácia Nostra aetate; porov. aj PAVOL VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi: AAS 68 (1976) 5 – 76; JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio.
4 II. VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia Nostra aetate, č. 2.
5 PÁPEŹSKA RADA PRE DIALÓG MEDZI NÁBOŹENSTVAMI a KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV, inštrukcia Dialogo e annuncio, č. 29: AAS 84 (1992) 414 – 446; porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 22.
6 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 55.
7 Porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE DIALÓG MEDZI NÁBOŹENSTVAMI a KONGREGÁCIA PRE EVANJELIZÁCIU NÁRODOV, inštrukcia Dialogo e annuncio, č. 9.
8 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio, č. 5: AAS 91 (1999) 5 – 88.
9 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei verbum, č. 2.
10 Tamže, č. 4.
11 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 5.
12 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio, č. 14.
13 Vyznanie Chalcedónskeho koncilu: DS 301. Porov. sv. Atanáz Alexandrijský, De Incarnatione, 54, 3: SC 199, 458.
14 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei verbum, č. 4.
15 Tamže, č. 5.
16 Tamže.
17 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 144.
18 Tamže, č. 150.
19 Tamže, č. 153.
20 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 178.
21 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio, č. 13.
22 Porov. tamže, čísla 31, 32.
23 II. VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia Nostra aetate, č. 2. Porov. aj II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes, č. 9, kde sa hovorí o dobrách, ktoré sú „in propriis ritibus et culturis populorum“; dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 16, kde je zmienka o prvkoch dobra a pravdy, existujúcich medzi nekresťanmi a ktoré sa môžu pokladať za prípravu na prijatie evanjelia.
24 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De libris sacris et de traditionibus recipiendis: DS 1501; I. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei Filius, kap. 2: DS 3006.
25 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Dei verbum, č. 11.
26 Tamže.
27 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 55. Porov. Aj č. 56. Porov. PAVOL VI., Evangelii nuntiandi, č. 53.
28 I. NICEJSKÝ KONCIL: DS 125.
29 CHALCEDÓNSKY KONCIL: DS 301.
30 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 22.
31 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 6.
32 Porov. SV. LEV VE_KÝ, Tomus ad Flavianum: DS 294.
33 Porov. SV. LEV VE_KÝ, spisy „Promisisse me memini“ ad Leonem I. imp.: DS 318: „In tantam unitatem ab ipso conceptu Virginis deitate et humanitate conserta, ut nec sine homine divina, nec sine Deo agerentur humana“. Porov. aj tamže: DS 317.
34 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 45. Porov. aj TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De peccato originali, č. 3: DS 1513.
35 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, čísla 3, 4.
36 Porov. tamže, č. 7. Porov. SV. IRENEJ, ktorý tvrdil, že „(in Ecclesia) deposita est communicatio Christi, id est Spiritus Sanctus“ (Adversus haereses III, 24, 1: SC 211, 472).
37 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 22.
38 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 28. K slovám „semená Slova“, porov. aj SV. JUSTÍN, 2. Apologia 8, 1 – 2; 10, 1 – 3; 13, 3 – 6: vyd. Goodspeed, s. 84; 85; 88 – 89. 39 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio čísla 28, 29.
40 Tamže, č. 29.
41 Tamže, č. 5.
42 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 10. Porov. SV. AUGUSTÍN, ktorý tvrdil, že mimo Krista, všeobecnej cesty spásy, ktorý „nikdy ľudskému pokoleniu nechýbal, nikto nie je oslobodený, nikto sa neoslobodzuje, nikto nebude oslobodený“: De civitate Dei, 10, 32, 2: CCL 47, 312.
43 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 62.
44 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 5.
45 II. VATIKÁNSKY KONCIL, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, č. 45. Necessaria atque absoluta singularitas ac universalitas Christi in humana historia bene a S. Irenaeo exprimuntur cum praeeminentiam contemplatur Iesu quatenus Ipse est Primogenitus: „in coelis, quoniam primogenitus-primitivus consilii Patris, Verbum perfectum omnia gubernans et lege statuens; super terram, quoniam primogenitus erat Virginis, iustus homo, sanctus, colens Deum, bonus, placens Deo, perfectus omnimodo; salvans omnes qui sequuntur eum ab inferno quoniam primogenitus mortuorum ipse et dux-princeps vitae Dei“ (Demonstratio, 39: SC 406, 138).
46 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 6.
47 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 14.
48 Porov. tamže, č. 7.
49 Porov. SV. AUGUSTÍN, Enarrat. in Psalmos, Ź 90, Sermo 2, 1: CCL 39, 1266; SV. GREGOR VE_KÝ, Moralia in Iob, Prefácia, 6, 14: PL 75, 525; SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa theologiae III, otázka. 48, a. 2, 1.
50 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 6.
51 Vyznanie viery: DS 48. Porov. BONIFÁC VIII., Bulla Unam Sanctam: DS 870 – 872; II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 8.
52 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4; JÁN PAVOL II., encyklika Ut unum sint, č. 11: AAS 87 (1995) 921 – 982.
53 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 20; porov. aj SV. IRENEJ, Adversus haereses, III, 3, 1 – 3: SC 211, 20 – 44; SV. CYPRIÁN, list. 33, 1: CCL 3B, 164 – 165; SV. AUGUSTÍN, Contra advers.legis et prophet., 1, 20, 39: CCL 49, 70.
54 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogm. konštitúcia Lumen gentium, č. 8. 55 Tamže, porov. JÁN PAVOL II., encyklika Ut unum sint, č. 13. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 15 a dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
56 Sensui igitur authentico textus conciliaris eorum interpretatio contradicit qui ex verbis subsistit in thesim effingunt iuxta quam unica Christi Ecclesia possit quoque subsistere in Ecclesiis et Communitatibus ecclesialibus non catholicis. „Idcirco ergo Concilium elegit verbum „subsistit“, ut patefaceret unam exsistere verae Ecclesiae „subsistentiam“, dum extra eius visibilem compaginem exsistunt tantummodo „elementa Ecclesiae“, quae – cum sint elementa ipsius Ecclesiae – versus Ecclesiam catholicam tendunt ad eandemque ducunt“ (KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, Notificazione sul volume „Chiesa: carisma e potere“ del P. Leonardo Boff: AAS 77 (1985) 756 – 762).
57 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
58 Porov. KOGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, deklarácia Mysterium Ecclesiae, č. 1: AAS 65 (1973) 396 – 408.
59 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, čísla 14 a 15; KOGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, listy Communionis notio, č. 17: AAS 85 (1993) 838 – 850.
60 I. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus: DS 3053 – 3064; II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 22.
61 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, č. 22.
62 Porov. tamže, č. 3.
63 Porov. tamže, č. 22.
64 KOGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, deklarácia. Mysterium Ecclesiae, č. 1.
65 JÁN PAVOL II., encyklika Ut unum sint, č. 14.
66 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
67 KOGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, list Communionis notio, č. 17. Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4.
68 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 5.
69 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium č. 1.
70 tamže, č. 4. Porov. SV. CYPRIÁN, De Dominica oratione, 23: CCL 3/A, 105.
71 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dgmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 3.
72 Porov. tamže, č. 9. Porov. aj modlitbu k Bohu, ktorá je v Didaché 9, 4: FUNK 1, 20: „colligatur ecclesia tua a finibus terrae in regnum tuum“, a tamže, 10, 5: FUNK 1, 22: „Recordare, Domine, ecclesiae tuae … et collige eam a quattuor ventis sanctificatam in regnum tuum quod ei parasti“.
73 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 18. Porov. apošt. exhortáciu Ecclesia in Asia, č. 17: v „L’osservatore Romano“, 7. 11. 1999. Regnum ita est a Christo inseparabile, ut, quodam sensu, cum Ipso identificetur (porov. ORIGENES, Comment. in Mt. Hom., 14, 7: PG 13, 1197; TERTULIÁN, Adversus Marcionem, IV, 33, 8: CCL 1, 634).
74 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 18.
75 Tamže, č. 15: AAS 83 (1991) 263.
76 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 17.
77 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 14. Porov. dekrét Ad gentes, č. 7; dekrét Unitatis redintegratio, č. 3.
78 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 9. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, čísla 846, 847
79 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium,
č. 48.
80 Porov. SV. CYPRIÁN, De Catholicae Ecclesiae unitate, 6: CCL 3, 253 – 254; SV. IRENEJ, Adversus haereses, III, 24, 1: SC 211, 472 – 474.
81 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 10.
82 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes, č. 2. In sensu hic explanato intelligi debet nota formula extra Ecclesiam nullus omnino salvatur (porov. IV. LATERÁNSKY KONCIL Cap.1. De fide catholica: DS 802). Porov. aj Epistula Sancti Officii ad Archiepiscopum Bostoniensem: DS 3866 – 3872.
83 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes, č. 7.
84 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 18.
85 Sú semená Božieho slova, ktoré Cirkev prijíma a zachováva s radosťou (porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes, č. 11; deklarácia Nostra aetate, č. 2).
86 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 29.
87 Porov. tamže, Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 843.
88 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De sacramentis, can. 8 de sacramentis in genere: DS 1608.
89 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 55.
90 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 17; JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 11.
91 JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 36.
92 Porov. PIUS XII., encyklika Mystici corporis: DS 3821.
93 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 14.
94 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Nostra aetate, č. 2.
95 II. VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes, č. 7.
96 Katechismus Katolíckej cirkvi, č. 851; porov. aj čísla 849 – 856.
97 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptoris missio, č. 55. apoštolská exhortácia Ecclesia in Asia, č. 31.
98 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia Dignitatis humanae,č. 1.
99 Porov. II. VATIKÁNSKY KONCIL, deklarácia Dignitatis humanae,č. 1.
100 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio, č. 15.
101 Tamže č. 92.
102 JÁN PAVOL II., encyklika Fides et ratio, č. 70.

preklad Jozef Kaiser SDB, 2000
lektor ThLic. Marián Gavenda
slovenské vydanie: Vydavateľstvo Don Bosco, 2000