Drahí slovenskí pútnici,
nachádzame sa v slávnej Lateránskej bazilike sv. Jána v Ríme, ktorú dal vybudovať prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký a v r. 324 ju konsekroval pápež Silvester I. Zasvätil ju Najsvätejšiemu Spasiteľovi a neskôr aj sv. Jánovi Krstiteľovi. Cisár Konštantín daroval Cirkvi aj Lateránsky palác, ktorý bol sídlom pápežov až do Avignonského zajatia v r. 1305. Táto bazilika je počiatkom kresťanskej slobody, ktorá bola vyhlásená v r. 313 Milánskym ediktom.

Dnes sme sa tu zhromaždili na spoločnej omši slovenských pútnikov v rámci osláv Veľkého Jubilea. Sme pri historických koreňoch Kristovej Cirkvi, kde pápeži na pohanskej pôde šírili jeho blahozvesť a prví kresťania vydávali živé svedectvo viery v Ježiša Krista, ktoré podpisovali vlastnou krvou. Vďaka tomuto hrdinstvu sme aj my dnes kresťanmi. - Sem do Ríma prišli pred 1140 rokmi aj naši slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod, aby dostali od pápeža povolenie zaviesť v našich krajinách liturgiu v reči ľudu, žeby národ rozumel modlitbám, ktoré zaznievali od oltára. Dnes tu slávime sv. omšu v reči ľudu, a to na sviatok sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy.

Apoštol Pavol v dnešnej lekcii Efezanom píše svojim veriacim poučenie: "Źite dôstojne podľa povolania, ktoré sa vám dostalo. Buďte opravdivo pokorní, dobrotiví a trpezliví." Nabáda svojich súčasníkov, ale aj nás, ktorí sme tu prítomní, k jednote ducha a k vzájomným vzťahom na základe lásky a pokoja. Aby jeho veriaci patrili Kristovi časne i večne, obetuje pre to všetko. Ochotne znáša strádania, hlad, smäd i prenasledovanie. Jeho veriacim je jasné, že apoštol ich má rád, a že vo všetkom, čo hlása, má pravdu, ktorú nielen hovorí, ale aj potvrdzuje svojou nezištnosťou a osobnými obetami. Ako som povedal, sme v prvom pápežskom chráme, odkiaľ Cirkev šírila Božiu pravdu vtedy, keď ešte nebol vybudovaný Vatikán. Ale od počiatku až doteraz vieme, že tak ako apoštol Pavol, aj Peter pod rôznymi menami pápežov mal rád svoj ľud a má ho rád aj teraz. Náš Svätý Otec Ján Pavol II. je skutočný veľkňaz, ktorý je pre Božiu pravdu a Kristove zásady mnoho ráz raneným pápežom, takže svojou vlastnou krvou aj on podpísal lásku k Cirkvi, ktorú vedie a lásku ku Kristovej pravde, ktorá je jeho životom. A my máme byť na to hrdí, že máme hlavného učiteľa viery, ktorý je veľkým svedkom Božej pravdy.

Dnes slávime sviatok sv. patrónov Európy Cyrila a Metoda, ktorí sú zároveň apoštolmi nášho národa. Aj o nich platí to, čo som povedal o sv. Pavlovi, ale aj o terajšom pápežovi. Konečne, praví apoštoli vždy majú podstatné spoločné rysy. Takýmto rysom sv. Cyrila a Metoda bola nezištnosť. Tá sa ukázala vo výraznej miere už u Chazarov. Keď chazarský Kagam odprevádzal Konštantína filozofa, ponúkal mu rôzne dary. On však nič neprijal, ale povedal: "Daj mi miesto ponúkaných darov všetkých zajatých Grékov. To by bol pre mňa dar nad všetky dary." A dostal ich 200. Nesmierne sa tešil, že im vyslúžil slobodu. Tak isto si počínal Metod. Knieža Koceľ mu preukazoval veľkú úctu. Za jeho obetavú prácu mu ponúkali aj Rastislav aj Koceľ doslova zlato a striebro. On si však prosil tak isto od oboch zajatcov, aby ich prepustil na slobodu. Bolo ich 900. To sú presvedčivé postoje našich slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda, podopreté jasnými skutkami. V prvom rade obracali svoj zrak tam, kde bol ubitý človek, a až potom hlásali náuku. Vedeli, že zákon skutočnej Kristovej lásky musí byť dokázaný činmi. To je odkaz týchto apoštolov všetkým nám. Nie teoretizovať, hovoriť pekné reči, hoci aj o viere, ale vždy tam, kde je to potrebné, postaviť sa na obranu pravdy a odstraňovať krivdu, lebo každý jeden človek je Boží originál, je Božie dieťa a má právo na plnohodnotný život v slobode.

Solúnski bratia, sv. Cyril a Metod mali v sebe aj ďalšiu, pre apoštola veľmi dôležitú cnosť. Vždy hovorili iba pravdu. Metod ako arcibiskup, vedomý si svojej veľpastierskej zodpovednosti, vystupoval pred ľuďmi ako Eliáš, v zápale ohňa Ducha Svätého. Otvorene povedal pravdu nemeckému kráľovi Ľudovítovi, ale nešanoval ani Svätopluka. Nelíškal sa nikomu, hoci od spomenutých mocnárov závisel. Pritom si uvedomoval, že predovšetkým závisí od Boha a ak Boh nepožehná jeho dielo, mocnári na to nemajú. V Svätoplukovi mal ostrého nepriateľa, ktorý po Metodovej smrti vyhnal z Moravy jeho žiakov. Naoko je to tragédia. Treba si však uvedomiť, že takto sa dostala Cyrilometodská škola do Bulharska i do Juhoslávie, do Čiech i do Poľska. Toto je dôkazom toho, že poslanie Cyrila a Metoda bolo jednoznačne náboženské a nie politické, alebo čisto kultúrne, ako sa to snažia niektorí falšovatelia dejín propagovať.

Dnes sa veľa hovorí o ekumenizme. Aj v tomto sv. Cyril a Metod vynikali. Pochá-dzali predsa z byzantského Východu, ale aj napriek tomu neváhali prijať západnú rímsku liturgiu. Aby im každý dobre rozumel, vytvorili vlastné písmo, a právom sú považovaní za zakladateľov staroslovienskej kultúry a literatúry. Ako uvádza život Konštantínov, prvé slová preložené do staroslovienčiny boli z evanjelia apoštola Jána: "Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh."

Popri obrovskej pastoračnej práci venovali sa obaja solúnski bratia aj výchove kňazského dorastu. Založili vyššiu školu, na ktorej učili nielen teológiu a filozofiu, ale aj profánne predmety. Ich najznámejší žiaci boli Gorazd, Kliment a Naum. Hoci sv. Cyril a Metod pochádzali z Byzantskej ríše, v plnej miere uznávali jedinečnú úlohu Apoštolského stolca. V Ríme si dávali schvaľovať liturgické knihy a k Rímu sa obracali pri obhajobe svojej pravovernosti a svojho diela. Do Ríma priviedli aj prvých učeníkov, aby boli vysvätení na kňazov. V Ríme vždy našli aj pochopenie a podporu. Preto pápež Pius XI. 13.februára 1927, pri oslave 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, napísal vtedajším československým a juhoslovanským biskupom: "Všetci sa učte ako treba slúžiť Bohu i národu. Sv. Cyril a Metod vám dávajú vzor, že je to možné len cez úplnú vernosť Cirkvi." To isté platí aj pre nás. Na túto púť do Ríma sme neprišli zo senzácie, ale pre obnovu vlastného ducha. My dobre vieme, že tu, v pápežovom srdci, máme plné pochopenie. Neraz z úst sv. Otca Jána Pavla II. zaznelo, že naša slovenská krajina a jej ľud môže dať Európe mnoho. Môže a má dať Európe prejavy pravej viery. To však je možné iba v takom prípade, ak tú pravú vieru budeme skutočne žiť. Ak v duchu tejto viery dokážeme zo svojho prostredia odstrániť vzájomnú nenávisť, zvady, nepokoje a staneme sa kvasom v našom vlastnom národe, ktorý dokáže urobiť zo spoločného života v našej vlasti život znášanlivý, pokojný, podľa Kristovho Ducha. Urobme všetci a všetko pre to, aby sme týmito ideálmi naplnení prišli domov a čestne pokračovali v duchu pokory a jednoty na diele sv. slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Amen.