Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






APOŠTOLSKÝ LIST PÁPEŽA JÁNA PAVLA II.
 
IUVENUM PATRIS
(Otcovi mladých)
 
 
 
Milovanému synovi Egidiovi Viganovi,
hlavnému predstavenému Saleziánskej spoločnosti 
na sté výročie smrti svätého Jána Bosca
 
 
 
 
Preklad: Štefan Sandtner SDB
Slovenské vydanie © Vydavateľstvo DON BOSCO 1999
 
 
 
 
 
 
 
 
Najmilší syn,
pozdrav a apoštolské požehnanie.
 
1. Milovaná Saleziánska spoločnosť sa chystá vhodnými iniciatívami osláviť sté výročie smrti svätého Jána Bosca, otca a učiteľa mladých. Preto rád využívam príležitosť ešte raz pouvažovať o probléme mladých a zamyslieť sa nad zodpovednosťou Cirkvi za ich prípravu na zajtrajšok.
 
Cirkev veľmi miluje mladých. Vždy, no najmä teraz, keď sa blíži rok Dvetisíc, cíti, že ju Pán vyzýva zahľadieť sa na nich s osobitnou láskou a nádejou a považovať ich výchovu za jednu zo svojich prvoradých pastoračných zodpovedností.
 
Druhý vatikánsky koncil jasne vyhlásil, že „ľudstvo prežíva dnes nové obdobie svojej histórie“ 1 a uznal, že vznikli „iniciatívy, ktoré sú schopné stále väčšmi rozvíjať výchovnú činnosť“.2 V období kultúrneho prechodu si Cirkev v oblasti výchovy starostlivo uvedomuje naliehavú potrebu prekonať drámu hlbokej trhliny medzi evanjeliom a kultúrou,3 ktorá podceňuje a odsúva Kristovo spásonosné posolstvo.
 
V príhovore, ktorý som predniesol pred členmi UNESCO, mal som príležitosť povedať: „Niet pochybnosti, že prvou a základnou kultúrnou skutočnosťou je duchovne vyzretý človek, čiže človek dokonale vychovaný, človek schopný vychovávať seba samého aj iných.“ 4 Poukázal som pritom na určité úsilie o „jednostranný posun k vzdelávaniu“ a na to nadväzujúce manipulácie, ktoré môžu vyvolať „skutočné odcudzenie výchovy“.5 Preto som pripomenul, „že prvoradou a podstatnou úlohou všeobecného vzdelávania i každej kultúry je výchova,“ ktorá spočíva v tom, že sa človek stáva viac človekom, aby mohol viac „byť“, a nielen stále viac „mať“ a aby potom prostredníctvom toho všetkého, čo má, toho všetkého, čo vlastní, vedel byť stále plnšie človekom“.6
 
V mnohých stretnutiach s mladými na rozličných kontinentoch, v posolstvách, v ktorých som sa na nich obracal, a najmä v liste, ktorý som v roku 1985 napísal chlapcom a dievčatám celého sveta, som vyjadril svoje hlboké vnútorné presvedčenie, že Cirkev je s nimi, že s nimi kráča a že s nimi musí kráčať.7
 
Teraz sa chcem vrátiť k tým istým úvahám pri príležitosti osláv stého výročia „zrodenia pre nebo“ (dies natalis) veľkého syna Cirkvi, svätého kňaza Jána Bosca, ktorého môj predchodca Pius XI. neváhal nazvať „knieža vychovávateľov“ (educator princeps).8
 
Toto radostné výročie mi poskytuje príležitosť na vďačný rozhovor nielen s vami a s vašimi spolubratmi a všetkými členmi saleziánskej rodiny, ale aj s mladými, ktorí sú adresátmi výchovnej činnosti, s kresťanskými vychovávateľmi a rodičmi, ktorí sú povolaní vykonávať túto vznešenú ľudskú a cirkevnú službu.
 
Rád pripomínam aj to, že toto výročie sa slávi v mariánskom roku, ktorý usmerňuje naše myšlienky „k tej, ktorá uverila“. V jej veľkodušnom súhlase viery objavujeme bohatý prameň výchovnej činnosti 9 najprv ako Ježišovej matky a potom ako Matky Cirkvi a Pomocnice všetkých kresťanov.
 
 
I. Svätý Ján Bosco priateľ mládeže
 
2. Ján Bosco umrel v Turíne 31. januára 1888. Za necelých 73 rokov života bol svedkom hlbokých a zložitých politických, sociálnych a kultúrnych zmien. Bolo to revolučné vrenie, vojny, sťahovanie obyvateľstva z vidieka do miest, teda také faktory, ktoré silne ovplyvňovali životné podmienky ľudu, najmä jeho najchudobnejších vrstiev. Chudobní vo všeobecnosti a menovite mladí, ktorí bývali v stiesnených podmienkach nových sídlisk, stávali sa predmetom vykorisťovania alebo obeťou nezamestnanosti. V čase svojho ľudského, morálneho, náboženského a odborného rastu nemali dostatočné vedenie a často sa o nich nik nestaral. Mladí, citliví na každú zmenu, často ostávali v neistote stratení. Pred touto masou, vytrhnutou z koreňov, tradičná výchova ostávala bezradná. Ľudomilovia, vychovávatelia a kňazi sa z rozličných pohnútok usilovali vychádzať v ústrety novým potrebám. V Turíne medzi nimi vynikal don Bosco svojou jasnou kresťanskou inšpiráciou, odvážnou iniciatívou a rýchlym všestranným šírením svojho diela.
 
3. Don Bosco cítil, že dostal osobitné povolanie a že mu pri uskutočňovaní tohto poslania pomáha, ba takmer za ruku ho vedie Pán a materinský zásah Panny Márie. Na toto povolanie odpovedal tak, že Cirkev ho úradne postavila veriacim ako vzor svätosti. Keď ho na Veľkú noc 1934, na zakončenie Jubilejného roku vykúpenia, môj predchodca blahej pamäti Pius XI. zapísal do zoznamu svätých, povedal o ňom nezabudnuteľnú chváloreč.
 
Janko už v útlom veku stratil otca. Matka ho vychovávala s hlbokou ľudskou a kresťanskou intuíciou a Božia prozreteľnosť ho obdarila darmi, ktoré mu už v prvých rokoch pomáhali byť obetavým a pozorným priateľom svojich vrstovníkov. Jeho mladosť je predzvesťou mimoriadneho výchovného poslania. Ako kňaz prichádza v búrlivo sa rozvíjajúcom Turíne do styku s mladými väzňami a s inými dramatickými ľudskými situáciami.
 
Ako dobrý znalec cirkevných dejín, obdarený veľkým zmyslom pre skutočnosť, vyvodil z tejto situácie a zo skúseností iných apoštolov, najmä svätého Filipa Neri a svätého Karola Boromejského, predstavu oratória. Tento názov je mu mimoriadne drahý. Oratórium charakterizuje celé jeho dielo a on si ho sformuje podľa svojej originálnej predstavy, zodpovedajúcej prostrediu, jeho mladíkom a ich potrebám. Za hlavného ochrancu a za vzor svojich spolupracovníkov si volí svätého Františka Saleského, svätca mnohotvárnej horlivosti s výraznou ľudskou dobrotou, ktorá sa prejavovala najmä láskavým zaobchádzaním.
 
4. Dielo oratórií začína v roku 1841 „jednoduchým katechizmom“. Postupne sa rozvíja, aby zodpovedalo naliehavým situáciám a potrebám. Je tu útulňa pre bezprizorných, remeselnícka škola a dielňa, kde sa chlapci priúčajú pracovať, aby si vedeli čestne zarábať na živobytie. Je tu aj stredná škola s humanitným zameraním, otvorená pre duchovné povolania, dobrá tlač, iniciatívy a metódy na voľný čas primerané vtedajšej dobe (divadlo, hudba, spev, jesenné výlety atď.).
 
Výstižný výrok „Stačí, že ste mladí, aby som vás mal rád“,10 je základnou svätcovou výchovnou voľbou. Na inom mieste dodáva: „Sľúbil som Bohu, že až do posledného dychu budem patriť svojim chudobným chlapcom.“ 11 Pre nich sa podujíma na impozantnú činnosť slovami, spismi, dielami, cestami, inštitúciami, kontaktmi s občianskymi a cirkevnými osobnosťami. Prejavuje im nevšednú starostlivosť, aby mladí v jeho otcovskej láske mohli vybadať znak vyššej lásky.
 
Dynamizmus jeho lásky sa stáva univerzálnym a pobáda ho prijať výzvu ďalekých národov začať zámorské misie ohlasovaním evanjelia, ktoré sa nikdy neoddeľuje od autentického diela ľudského povznesenia.
 
Podľa tých istých kritérií a v tom istom duchu sa usiluje riešiť aj problémy ženskej mládeže. Pán povzbudí vedľa neho spoluzakladateľku svätú Máriu Dominiku Mazzarellovú so skupinou mladých spoločníčok, ktoré sa vo farnosti venujú kresťanskej výchove dievčat. Jeho pedagogický postoj povzbudzuje zasvätené osoby, mužov a ženy a „spolupracovníkov“ s tými istými výchovnými a apoštolskými ideálmi. Zapája aj bývalých žiakov a povzbudzuje ich, aby predstavovali a rozvíjali výchovu, v ktorej boli vychovaní.
 
5. Tento mohutný duch iniciatívy je ovocím hlbokého vnútorného života. Postava tohto svätca sa originálne vyníma medzi veľkými zakladateľmi rehoľných inštitútov v Cirkvi. Vyniká v mnohých smeroch:
 
– je iniciátorom školy novej a príťažlivej apoštolskej spirituality,
– je šíriteľom osobitnej úcty k Panne Márii Pomocnici kresťanov a Matke Cirkvi,
– je svedkom verného a odvážneho cítenia s Cirkvou, ktoré prejavoval citlivým sprostredkúvaním v neľahkých vzťahoch medzi Cirkvou a štátom,
– je realistickým a praktickým apoštolom, otvoreným pre prínos nových objavov,
– je horlivým organizátorom misií s katolíckou citlivosťou,
– je vynikajúcim vzorom prednostnej lásky k mladým, najmä k najchudobnejším pre dobro Cirkvi a spoločnosti,
– je majstrom účinnej a geniálnej výchovnej praxe zanechanej ako dar, ktorý treba chrániť a rozvíjať.

V tomto liste si chcem na donovi Boscovi všimnúť to, že realizuje svoju osobnú svätosť výchovným úsilím, prežívaným s apoštolskou horlivosťou a s apoštolským srdcom a že súčasne vie predstaviť svätosť ako konkrétny cieľ svojej výchovy. Práve toto vzájomné prepojenie výchovy a svätosti je charakteristické pre jeho osobnosť:
 
– je „svätým vychovávateľom“,
– inšpiruje sa „svätým vzorom“ Františkom Saleským,
– je žiakom „svätého duchovného vodcu“ Jozefa Cafassu
– a vie spomedzi svojich mladíkov vychovať „svätého chovanca“ Dominika Savia.

 
II. Prorocké posolstvo svätého Jána Bosca, vychovávateľa
 
6. Situácia mládeže sa dnes, sto rokov od svätcovej smrti, veľmi zmenila, a ako to vychovávatelia a pastieri dobre vedia, prichádza s mnohorakými podmienkami a aspektmi. A predsa aj dnes pretrvávajú tie isté otázky, o ktorých kňaz Ján Bosco od začiatku svojej služby uvažoval a usiloval sa ich pochopiť a rozhodne riešiť. Kto sú títo mladí ľudia? Čo chcú? O čo sa usilujú? Čo potrebujú? Sú to ťažké otázky včerajška i dneška. Nedá sa im vyhnúť a každý vychovávateľ sa musí nad nimi zamyslieť.
 
Medzi mladými na celom svete ani dnes nechýbajú skupiny, ktoré sú citlivé na hodnoty ducha a ktoré túžia po pomoci a podpore vo vyzrievaní svojej osobnosti. Z druhej strany je jasné, že mládež je vystavená negatívnym tlakom a vplyvom, ktoré sú ovocím rozličných ideologických vidín. Pozorný vychovávateľ bude vedieť vystihnúť konkrétnu situáciu mládeže a zasiahne s istou kompetenciou a prezieravou múdrosťou.
 
7. Vie, že v tom ho povzbudzuje, osvecuje a podporuje dvetisícročná výchovná tradícia Cirkvi.
 
Cirkev si uvedomuje, že je ľudom, ktorého otcom a vychovávateľom podľa výslovného učenia Svätého písma je sám Boh (porov. Dt 1, 31; 8, 5; 32, 10 – 12; Oz 11, 1 – 4; Iz 1, 3; Jer 3, 14 – 15; Prís 3, 11 – 12; Hebr 12, 5 – 11; Zjv 3, 19). Cirkev ako „odborníčka v ľudskosti“ môže sa oprávnene nazvať aj „odborníčkou vo výchove“. Potvrdzuje to dlhá a slávna dvetisícročná história, ktorú písali rodičia i rodiny, kňazi i laici, muži i ženy, rehoľné inštitúty i cirkevné hnutia. Vo výchovnej službe svojou vlastnou charizmou predlžovali Božiu výchovu, ktorá vrcholí v Kristovi. Dejiny Cirkvi sa v nemalej miere stotožňujú s dejinami výchovy národov, za čo vďačíme pôsobeniu mnohých vychovávateľov a pastierov, mnohých rádov a rehoľných inštitútov, propagátorov ustanovizní neoceniteľnej ľudskej a kultúrnej hodnoty. Pre Cirkev – ako hovorí Druhý vatikánsky koncil – zaujímať sa o výchovu znamená poslúchať „poverenie, ktoré dostala od svojho božského zakladateľa, ohlasovať tajomstvo spásy všetkým ľuďom a všetko budovať na Kristovi“.12
 
8. Keď blahej pamäti pápež Pavol VI. hovoril o činnosti rehoľníkov a vyzdvihoval ich podnikavosť, povedal, že ich apoštolát „sa často vyznačuje určitou originálnosťou a geniálnosťou, ktorá vzbudzuje obdiv“.13 O svätom Jánovi Boscovi, zakladateľovi veľkej duchovnej rodiny, možno povedať, že osobitá črta jeho geniálnosti sa viaže na výchovnú prax, ktorú nazval „preventívnym systémom“. Tento systém určitým spôsobom predstavuje súhrn jeho pedagogickej múdrosti. Je to prorocké posolstvo, ktoré zanechal svojim nasledovníkom i celej Cirkvi. Získal ním pozornosť a uznanie mnohých vychovávateľov a pedagogických odborníkov.
 
Výraz „preventívny“, ktorý používa, sa nemá chápať v jeho úzkom jazykovom význame, ale skôr v bohatstve typicky charakteristických vlastností výchovného umenia tohto svätca. Predovšetkým tu treba spomenúť úsilie predchádzať vzniku negatívnych zážitkov, ktoré by mohli ohroziť odolnosť mladíka, alebo ho prinútiť k tomu, žeby si ju musel dlho a namáhavo znova nadobúdať. V tejto myšlienke sú však obsiahnuté a s osobitnou intenzitou prežívané hlboké intuície, presné rozhodnutia a metodologické kritériá, ako umenie pozitívne vychovávať predkladaním dobra v primeraných strhujúcich zážitkoch, ktoré sú schopné priťahovať svojou vznešenosťou a krásou, umenie pomáhať mladíkom, rásť „zvnútra“, pôsobením na vnútornú slobodu a potláčaním vonkajších vplyvov a formalizmov, umenie získať si ich srdce, aby sa s radostným uspokojením rozhodli pre dobro a naprávali chyby a solídnym stvárňovaním charakteru sa pripravovali na zajtrajšok.
 
Prirodzene, toto pedagogické posolstvo predpokladá presvedčenie vychovávateľa, že v každom chlapcovi, akokoľvek poznačenom alebo pomýlenom, sú sily dobra, ktoré, pri náležitom podnecovaní, môžu pomôcť k viere a počestnosti.
 
Preto bude dobré v krátkosti pouvažovať o tom, ako prozreteľnostne zaznieva Božie slovo, čo tvorí jeden z najcharakteristickejších aspektov svätcovej pedagogiky.
 
9. Don Bosco, človek mnohotvárnej a neúnavnej činnosti, poskytol svojím životom také účinné učenie, že už jeho súčasníci ho považovali za vynikajúceho vychovávateľa. Niekoľkostránkový spis, v ktorom zachytil svoju výchovnú skúsenosť,14 má plný význam iba v súvislosti s celou jeho dlhou a bohatou skúsenosťou, nadobudnutou životom medzi mladíkmi.
 
Výchova preňho je osobitným postojom vychovávateľa a súhrnom postupov spočívajúcich na presvedčení rozumu a viery, ktoré riadia výchovnú činnosť. Stredobodom, z ktorého vychádza, je pastoračná láska. Opisuje ju takto: „Tento systém v praxi úplne spočíva na slovách svätého Pavla: Láska je trpezlivá a dobrotivá. Všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží.“ 15 Podnecuje vychovávateľa milovať mladíka, nech je v akomkoľvek stave, aby ho viedol k plnej ľudskosti, ktorá sa zjavila v Kristovi, aby si uvedomil a mal možnosť žiť ako počestný občan a Božie dieťa. Láska podnecuje a živí energie, ktoré svätec zhrnul tromi slovami dnes už známej formuly: „Rozum, náboženstvo a láskavosť.“ 16
 
10. Výraz „rozum“ v autentickom chápaní kresťanského humanizmu zdôrazňuje hodnoty osoby, vedomia, ľudskej prirodzenosti, kultúry, sveta práce a sociálneho života, celej tej širokej palety hodnôt, ktorá je nevyhnutnou výbavou človeka v jeho rodinnom, občianskom i politickom živote. V encyklike Redemtor hominis (Vykupiteľ človeka) som pripomenul, že „Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorá vedie od Krista k človekovi“.17
 
Dôležité je pripomenúť, že don Bosco už viac ako pred sto rokmi pripisoval veľkú dôležitosť ľudským stránkam a historickým podmienkam jednotlivca: jeho slobode, jeho príprave na život a zamestnanie, preberaniu občianskych povinností v ovzduší radosti a veľkodušnom záujme o blížneho. Vyjadroval to výstižnými, ale jednoduchými slovami ako „veselosť, štúdium, zbožnosť, múdrosť, práca, ľudskosť“. Jeho výchovný ideál charakterizuje umiernenosť a realizmus. V jeho pedagogickej osnove je vydarená jednota medzi trvácnosťou podstatného a náhodnosťou dobového, medzi tradičným a novým. Svätec predkladá mladým jednoduchý, a súčasne záväzný program, zhrnutý do šťastnej a sugestívnej formuly: počestný občan, lebo dobrý kresťan.
 
„Rozum“, na ktorý don Bosco pozerá ako na Boží dar i ako na neodmysliteľnú úlohu vychovávateľa, súhrnne naznačuje hodnoty dobra i ciele, ktoré sa majú sledovať, ale aj prostriedky a spôsoby, ktoré treba používať. „Rozum“ pozýva mladíkov mať spoluúčasť na hodnotách, ktoré spoznali a prijali. Definuje ho aj ako „rozumnosť“ pre ten nevyhnutný priestor pochopenia, dialógu a stálej trpezlivosti, v ktorom sa uskutočňuje neľahký úkon rozumového chápania.
 
Toto všetko dnes určite predpokladá poznať súčasnú integrálnu antropológiu, zbavenú ideologických úprav (redukcionizmov). Moderný vychovávateľ musí vedieť pozorne čítať znamenia čias a rozpoznávať v nich nečakané hodnoty, ktoré priťahujú mladých, ako sú pokoj, sloboda, spravodlivosť, spoločenstvo a účasť, povznesenie ženy, solidárnosť, rozvoj, ekologické naliehavosti.
 
11. Výraz „náboženstvo“ naznačuje, že výchova dona Bosca je podstatne transcendentálna, lebo konečný výchovný cieľ, ktorý si postavil, je formovanie veriaceho. Preňho vychovaným a zrelým človekom je občan, ktorý má vieru a pre ktorého stredobodom života je Ježiš Kristus – ideál nového človeka a ktorý je aj odvážnym svedkom svojho náboženského presvedčenia.
 
Ako vidno, nejde tu o náboženstvo špekulatívne a abstraktné, ale o živú vieru, ktorá je zakotvená v realite. Prejavuje sa (svojou) živou prítomnosťou a schopnosťou vytvárať spoločenstvo sŕdc, ako aj schopnosťou počúvať a podriaďovať sa Božej milosti. Rád hovorieval, že „st#pmi výchovnej budovy“ 18 sú Eucharistia, pokánie, mariánska úcta, láska k Cirkvi a k jej pastierom. Jeho výchova prebieha cestou modlitby, liturgie, sviatostného života, duchovného vedenia. Pre niektorých je to opoveď na povolanie osobne sa zasvätiť (koľko kňazov a rehoľníkov sa vyformovalo vo svätcových domoch!), a pre všetkých je to perspektíva a dosiahnutie svätosti.
 
Don Bosco bol horlivý kňaz, ktorý všetko, čo prijímal, prežíval a rozdával, vždy pripisoval zjavenému základu.
 
Tento aspekt náboženskej transcendentnosti, oporný bod výchovnej metódy dona Bosca, nielenže možno uplatniť vo všetkých kultúrach, ale možno ho s úžitkom prispôsobiť aj v nekresťanských náboženstvách.
 
12. A nakoniec – z metodologického hľadiska – „láskavosť“. Ide o každodenný postoj, ktorý nie je jednoducho ľudskou láskou, ani láskou výlučne nadprirodzenou. Tento postoj vyjadruje zložitú skutočnosť a zahŕňa nezištne sa angažovať, zdravé kritériá a primerané správanie.
 
Láskavosť sa u vychovávateľa mení na výchovnú angažovanosť osoby, ktorá úplne žije pre dobro chovancov, je ochotná prinášať obete a námahy v plnení svojho poslania. Vyžaduje si to veľkú ochotu byť k dispozícii mládeži, hlbokú sympatiu a schopnosť dialógovať. Typické a nanajvýš zreteľné je svätcovo vyjadrenie: „Tu medzi vami sa cítim dobre: byť s vami je vlastne môj život.“ 19 A so šťastnou intuíciou dop#ňa: dôležité je, aby sme „chlapcov nielen milovali, ale aby aj cítili, že sú milovaní“. 20
 
Pravý vychovávateľ sa teda zúčastňuje na živote mladých, zaujíma sa o ich problémy, usiluje sa poznať, ako pozerajú na veci, zúčastňuje sa na ich športových a kultúrnych podujatiach a rozhovoroch. Ako dospelý a zodpovedný priateľ navrhuje postupy a ciele na dosiahnutie dobra. Je ochotný zaujať stanovisko, aby objasnil problémy, naznačil kritériá, rozvážne a s vľúdnou pevnosťou napravil nesprávne hodnotenie a správanie. V tomto ovzduší „pedagogickej prítomnosti“ sa vychovávateľ nepokladá za „predstaveného“, ale za „otca, brata a priateľa“.21
 
Pritom sa osobitná pozornosť venuje predovšetkým osobným vzťahom. Na vyjadrenie správneho vzťahu medzi vychovávateľmi a mladíkmi don Bosco rád používal výraz „familiárnosť“. Dlhá skúsenosť ho presvedčila, že bez tejto rodinnej dôvernosti sa láska nemôže prejaviť a že bez nej nemôže vzniknúť dôvera, ktorá je nevyhnutnou podmienkou úspešnej výchovnej činnosti. Ciele, ktoré treba dosiahnuť, program a metodologické smernice nadobúdajú konkrétnosť a účinnosť vtedy, keď ich preniká pravý „rodinný duch“, čiže keď sa prežívajú v radostných, pokojných a podnecujúcich prostrediach.
 
Tu treba aspoň pripomenúť široký priestor a význam, ktorý svätec pripisoval rekreáciám, športu, hudbe, divadlu alebo – ako on sám rád hovorieval – dvoru. Práve tu v nenútených a radostných vzťahoch bystrý vychovávateľ má príležitosť jemne a účinne zasahovať v priateľskom ovzduší s dlho trvajúcim účinkom.22 Stretanie – aby bolo výchovné – si vyžaduje stály a premyslený záujem, ktorý pomáha poznať všetkých osobne a súčasne aj prvky ich kultúrneho prostredia. Ide o rozumnú a láskyplnú pozornosť, s akou si treba všímať túžby, posudzovanie hodnôt, vplyvy, životné situácie, druhy prostredia, napätia, požiadavky, kolektívne ponuky. Ide o pochopenie nutnosti formovať svedomie, rodinné, sociálne a politické cítenie, vyzrievanie v láske a v kresťanskom chápaní sexuality, kritickej schopnosti a správnej pružnosti pri vekovom a mentálnom vývoji, a vždy mať na zreteli, že mladosť nie je len akýmsi prechodným obdobím, ale skutočným časom milosti, v ktorom sa buduje osobnosť.
 
Táto charakteristika je aj dnes – i keď v zmenenom kultúrnom kontexte, ako aj pri výchove mládeže nekresťanského náboženstva – jedným z mnohých platných a originálnych prvkov pedagógie dona Bosca.

13. Chcel by som tu vyzdvihnúť, že tieto pedagogické kritériá neplatili len v minulosti. Postava tohto svätca, priateľa mladých, ešte stále priťahuje svojím čarom mládež najrozličnejších kultúr na celom svete. Isteže, jeho pedagogické posolstvo treba rozumne a odvážne študovať, prispôsobovať a obnovovať vzhľadom na zmenené spoločensko–kultúrne, cirkevné a pastoračné súvislosti. Treba brať do úvahy objavy a výdobytky, ktoré sa dosiahli na mnohých poliach, ako aj znamenia čias a smernice Druhého vatikánskeho koncilu. Podstata jeho náuky však ostáva a nezmenšuje sa ani svojráznosť jeho ducha, ani jeho intuície, štýl a jeho charizma, lebo ich inšpiruje transcendentná Božia pedagógia.
 
Svätý Ján Bosco je časový aj z iného dôvodu. Učí nás dop#ňať trvalé hodnoty tradície „novými riešeniami“, aby tak tvorivo čelil naliehavým požiadavkám a problémom. V týchto našich ťažkých časoch naďalej ostáva učiteľom, ktorý ponúka „novú výchovu“, tvorivú a súčasne vernú.
 
V saleziánskej rodine sa spieva tradičná pieseň „Don Bosco, ritorna“ (Don Bosco sa vracia). Táto pieseň vyjadruje želanie, aby sa don Bosco vrátil, ale aj želanie vrátiť sa k donovi Boscovi, aby si vychovávatelia zachovali prvotnú vernosť a súčasne boli ako on pozorní k tisícim potrebám dnešnej mládeže, a nachádzali v jeho dedičstve zásady, ktorými vedia odpovedať na ich ťažkosti a očakávania.
 
 
III. Naliehavosť kresťanskej výchovy dnes
 
14. Cirkev si uvedomuje, že požiadavka výchovy sa týka priamo jej, lebo je všade tam, kde ide o človeka. „Človek je prvou cestou, ktorou musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania.“ 23 A to si jasne vyžaduje pravú prednostnú lásku k mládeži.
 
Poďme k mladým. To je prvá a základná požiadavka výchovy. „Pán ma poslal k mladíkom.“ V tomto výroku svätého Jána Bosca vidíme jeho základné apoštolské zameranie na chudobných mladíkov, na najnúdznejších z pospolitého ľudu, na tých, ktorí sú najviac vystavení nebezpečenstvám.
 
Dobre je pripomenúť obdivuhodné slová, ktoré don Bosco povedal svojim mladíkom a ktoré sú pravou syntézou jeho základnej voľby: „Vedzte, že som tu celý pre vás, vo dne v noci, ráno i večer, v každej chvíli. Mojou starosťou je iba sa starať o vaše mravné, itelektuálne a telesné dobro.“ 24 „Pre vás študujem, pre vás pracujem, pre vás žijem a pre vás som ochotný dať aj život.“ 25
 
15. Takto sa darovať mladíkom, často až v extrémnych ťažkostiach, vďaka jedinečnej intenzívnej láske, Ján Bosco dospel k tej silnej vnútornej energii, ktorá v ňom nerozlučne spájala lásku k Bohu a lásku k blížnemu. Dokázal urobiť syntézu evanjelizačnej činnosti s činnosťou výchovnou.
 
Jeho starosť o evanjelizáciu mladých sa neobmedzuje len na katechézu alebo len na liturgiu a tie náboženské úkony, ktoré vyžadujú výslovný úkon viery a k nemu vedú, ale rozširuje sa na celý široký svet mladých. Preniká do vnútra procesu ľudského formovania. Uvedomuje si nedostatky, ale optimisticky pozerá na postupné vyzrievanie v presvedčení, že slovo evanjelia sa má zaviesť do reality každodenného života, aby pomáhalo mladíkom veľkodušne sa zapájať do života. Keďže prežívajú osobitne dôležité obdobie výchovy, spásonosné posolstvo evanjelia ich bude musieť udržovať počas celého výchovného procesu a viera sa bude musieť stať jednotiacim a osvecujúcim prvkom ich osobnosti.
 
Z toho vyplýva niekoľko dôsledkov. Vychovávateľ má citlivo vnímať kultúrne hodnoty a ustanovizne a osvojiť si hlbšie vedomosti humanitných vied. Tak sa nadobudnutá kompetencia stane platným nástrojom na podporu programu účinnej evanjelizácie. Ďalej vychovávateľ bude musieť sledovať osobitný pedagogický postup, ktorý tým, že spresňuje vývojovú dynamiku ľudských schopností, podporuje v mladíkoch podmienky na slobodnú a postupnú odpoveď.
 
Okrem toho sa má usilovať usmerniť celý výchovný proces na náboženský cieľ spásy. To všetko si vyžaduje omnoho viac ako len niekoľko chvíľ výchovného procesu venovaných náboženskej výuke a kultúrnemu prejavu. Vyžaduje si to veľmi vážne úsilie pomáhať chovancom otvárať sa absolútnym hodnotám a chápať život a dejiny podľa hĺbky a bohatstva Tajomstva.
 
16. Vychovávateľ musí mať teda jasnú predstavu o poslednom cieli, lebo ciele majú vo výchovnom umení určujúcu úlohu. Chápať ich neúplne alebo pomýlene, alebo na ne zabúdať, je nielen znakom nekompetentnosti, ale aj príčinou jednostrannosti a pomýlenosti výchovy.
 
„Súčasná civilizácia sa usiluje – ako som to povedal v UNESCO – nanútiť človekovi sériu zdanlivých imperatívov, ktoré poslušní hlásatelia odôvodňujú odvolávaním sa na princíp vývoja a pokroku. Tak napríklad namiesto úcty k životu je tu ,imperatív’ zbaviť sa života a zničiť ho. Namiesto lásky, ktorá je zodpoveným spoločenstvom osôb, je tu ,imperatív’ maximálneho sexuálneho pôžitku, bez akéhokoľvek zmyslu pre zodpovednosť. Namiesto primátu pravdy činnosti, je tu primát módneho správania, subjektívneho a bezprostredného úspechu.“ 26
 
V Cirkvi a vo svete integrálny výchovný proces – ako ho vidíme u dona Bosca – je reálnou výchovou k svätosti. Treba si znova osvojiť pravý pojem svätosti ako životnej zložky každého veriaceho. Originálnosť a odvaha ponúkať mladým svätosť patrí k podstate výchovného umenia tohto veľkého svätca, ktorého možno oprávnene nazvať „učiteľom spirituality mladých“. Jeho osobitným tajomstvom bolo nesklamať hlboké túžby mladých (potrebu života, lásky, srdečnosti, radosti, slobody, budúcnosti), a súčasne im umožniť postupne a radikálne zakúšať, že len „v živote milosti“, čiže v priateľstve s Kristom sa plne uskutočňujú najautentickejšie ideály.
 
Takáto výchova si dnes vyžaduje, aby mladí mali kritické vedomie, ktoré by vedelo chápať pravé hodnoty a odmaskovať ideologické hegemónie, ktoré sa pomocou hromadných oznamovacích prostriedkov zmocňujú verejnej mienky a zotročujú mysle.
 
17. Výchova, ktorá podľa metódy dona Bosca podporuje originálnu interakciu medzi evanjelizáciou a povznesením človeka, požaduje od srdca a mysle vychovávateľa pozorne si osvojiť určitú pedagogickú citlivosť, nadobudnúť otcovské a zároveň materinské postoje, usilovať sa zhodnotiť všetko, čo sa deje v raste jednotlivca a skupiny podľa výchovného projektu, ktorý by spájal v múdrej a pevnej jednote výchovné ciele i vôľu hľadať na to najvhodnejšie prostriedky.
 
V modernej spoločnosti vychovávatelia musia venovať osobitnú pozornosť historicky významnejším výchovným obsahom humánnej a sociálnej povahy, ktoré sa čo najviac spájajú s milosťou a s požiadavkami evanjelia.
 
Výchova nebola azda nikdy takou životnou a súčasne sociálnou požiadavkou ako dnes, požiadavkou, ktorá v sebe zahŕňa zaujatie stanoviska a pevnú vôľu formovať zrelé osobnosti. Možno nikdy, tak ako dnes, nepotreboval svet jednotlivcov, rodiny a spoločenstvá, ktoré by považovali výchovu za dôvod svojej existencie a venovali sa jej ako prednostnému cieľu, aby mu bezvýhradne venovali svoje sily a hľadali spoluprácu a pomoc a aby skúšali a tvorivo so zmyslom pre zodpovednosť uvádzali do života nové výchovné procesy. Byť dnes vychovávateľom predpokladá pravé osobné životné rozhodnutie, ktorému patrí uznanie a pomoc zo strany všetkých nositeľov moci cirkevných i občianskych spoločenstiev.
 
18. Skúsenosť a pedagogická múdrosť Cirkvi priznáva mimoriadny výchovný význam v rodine, škole, práci i v rozličných formách a skupinách združovania mladých. Teraz je čas na výchovné organizácie, keď treba zdôrazňovať nenahraditeľnú úlohu rodiny, o ktorej som hovoril v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (Rodinné spoločenstvo). Pre dobro a – žiaľ – dakedy aj pre zlo rozhodujúcou ostáva rodinná výchova (alebo nevýchova). Z druhej strany nevyhnutne treba vychovávať mladé generácie, aby už v rodinnom prostredí preberali zodpovednosť správne chápať každodenný život podľa učenia evanjelia, a nezanedbávať požiadavky potrebnej obnovy.
 
Ústredné postavenie rodiny vo výchovnej práci je dnes jedným z najvážnejších spoločenských a mravných problémov. V sídle UNESCO som pripomenul: „Čo robiť, aby sa výchova človeka uskutočňovala predovšetkým v rodine? … Príčiny úspechu alebo neúspechu vo výchove človeka v jeho vlastnej rodine sú vždy v samotnom základnom kultúrnom prostredí, ktorým je rodina, a súčasne, na vyššej úrovni, v kompetencii štátu a jeho orgánov.“ 27
 
Popri výchovnej činnosti rodiny treba zdôrazniť výchovnú činnosť školy, ktorá môže otvoriť širšie a univerzálnejšie horizonty. Podľa dona Bosca škola okrem toho, že podporuje rozvoj kultúrneho, sociálneho a profesionálneho rozmeru, musí poskytovať účinnú štruktúru mravných hodnôt a zásad. Keby to tak nebolo, nebolo by možné žiť a konať dôsledne, pozitívne a čestne v spoločnosti plnej napätia a konfliktov.
 
K veľkému výchovnému dedičstvu piemontského svätca okrem toho patrí aj jeho prednostný záujem o svet práce, na ktorú sa mladí dôkladne pripravujú. Je to vec, ktorej naliehavosť sa aj dnes pociťuje v hlbokých premenách spoločnosti. Spolu s donom Boscom sa usilujeme poskytovať mladým generáciám primeranú odbornú a technickú odbornosť, ako to vyše sto rokov dokazujú odborné učilištia a dielne, ktoré vedú s chvályhodnou odbornosťou saleziánski koadjutori. Spolu s ním pociťujeme potrebu podporovať stále účinnejšiu výchovu k sociálnej zodpovednosti na základe rastúcej osobnej dôstojnosti, 28 ktorej kresťanská viera nielenže priznáva oprávnenosť, ale jej poskytuje aj energie nedohľadného dosahu.
 
Napokon treba vyzdvihnúť dôležitosť, ktorú svätec pripisoval formám združovania, v ktorých rastie a sa rozvíja dynamizmus a mladícka iniciatíva. Tým, že povzbudzoval k mnohostrannej činnosti, utváral prostredie pre život, na dobré využívanie voľného času, na apoštolát, štúdium, modlitbu, radosť, hru i kultúru, prostredie, v ktorom sa mladíci mohli stretávať a rásť. To, že sa od 19. storočia veľmi veľa zmenilo, nezbavuje vychovávateľa povinnosti skúmať situácie a životné podmienky a poskytovať potrebný priestor tvorivému duchu, ktorý je taký typický pre mladých.
 
19. Keď uvažujeme o potrebách dnešnej mládeže a súčasne sa odvolávame na prorocké posolstvo dona Bosca, priateľa mládeže, nemôžeme zabudnúť, že okrem každej výchovnej štruktúry, ba priamo v nej, sa stávajú nevyhnutnými typicky „výchovné momenty“ rozhovoru a osobného stretania, ktoré – ak sa správne používajú – stávajú sa príležitosťou pravého duchovného vedenia. Práve toto robil svätec, keď s mimoriadnou účinnosťou vysluhoval sviatosť zmierenia. V roztrieštenom svete, plnom protichodných posolstiev, je skutočne pedagogickým darom poskytnúť mladíkovi možnosť poznať a vypracovať si vlastný životný projekt, hľadať a skúmať poklad vlastného povolania, od ktorého závisí celý život. Výchovné dielo vychovávateľa, ktorý by považoval za dostatočné uspokojiť – i keď oprávnené – potreby profesie, vzdelania a aj užitočného rozptýlenia, by bolo neúplné, keby neponúkal ako kvas tie ciele, ktoré sám Kristus ponúkol mladíkovi z evanjelia a ktorým prisľúbil radosť večného života alebo smútok egoistického vlastnenia (porov. Mt 19, 16 – 22).
 
Vychovávateľ naozaj miluje a vychováva mladých vtedy, keď im predkladá životné ideály, ktoré ich strhávajú, a keď s nimi ochotne kráča v namáhavom každodennom vyzrievaní ich voľby.

 
Záver
 
20. Pri tejto spomienke na svätého Jána Bosca, „otca a učiteľa mládeže“ možno povedať s pevným presvedčením, že Božia prozreteľnosť vyzýva všetkých členov veľkej saleziánskej rodiny, ale aj rodičov a vychovávateľov, aby si stále viac uvedomovali nevyhnutnú potrebu formovania mladých a s obnoveným nadšením sa podujímali na tieto úlohy a plnili ich s veľkodušnou obetavosťou, akou sa vyznačoval svätec. Zaslúžilí vychovávatelia, dobre si uvedomujem ťažkosti a sklamania, ktoré dakedy prežívate. Na tejto privilegovanej ceste lásky, ktorou je výchova, nestrácajte odvahu. Nech vás posilňuje nevyčerpateľná trpezlivosť Boha, ktorou vychováva ľudstvo a stále prejavovanie otcovstva, ktoré sa zjavilo v poslaní Krista, učiteľa a pastiera, a v prítomnosti Svätého Ducha poslaného pretvoriť svet.
 
Skrytá a mocná účinnosť Svätého Ducha pomáha ľudstvu vyzrievať podľa vzoru Krista. On je animátor zrodu nového človeka a nového sveta (porov. Rim 8, 4 – 5). Tak sa vaša výchovná námaha javí ako služba spolupráce s Bohom, ktorá určite prinesie ovocie.
 
Váš i náš svätec hovorieval, že „výchova je vecou srdca“ 29 a že treba „umožniť Bohu vstúpiť do srdca mladých nielen cez bránu kostola, ale aj cez bránu školy a dielne“.30 Práve v srdci človeka sa Duch pravdy stáva prítomný ako tešiteľ a pretvárateľ. Ustavične vstupuje do dejín sveta cez srdce človeka. A – ako som to napísal v encyklike Dominum et Vivificantem (Pán a Oživovateľ) – aj „cesta Cirkvi prechádza cez srdce človeka“ a je „srdcom ľudstva“. „Svojím srdcom, ktoré má v sebe všetky ľudské srdcia, prosí Svätého Ducha o spravodlivosť, pokoj a radosť Ducha, v čom – podľa svätého Pavla spočíva Božie kráľovstvo.“ 31 Drahí vychovávatelia, svojou činnosťou plníte jednu zo vznešených materských úloh Cirkvi.32
 
Majte stále pred sebou najsvätejšiu Pannu Máriu ako najvyššiu spolupracovníčku Svätého Ducha, ktorá ochotne prijímala jeho vnuknutia, a preto sa stala Matkou Krista a i Matkou Cirkvi. V Cirkvi sa už storočia „prejavuje jej materská prítomnosť, ako to vyplýva z Kristových slov, ktoré povedal na kríži: ,Žena, hľa, tvoj syn, hľa, tvoja matka.’“33
 
Nikdy neodvracajte zrak od Panny Márie. Počúvajte ju, keď hovorí: „Urobte všetko, čo vám Ježiš povie“ (Jn 2, 5). Denne ju horlivo vzývajte, aby Pán stále vzbudzoval veľkomyseľné duše, ktoré by vedeli kladne odpovedať na jeho volanie.
 
Zverujem jej vás a spolu s vami aj celý svet mladých, aby sa ňou priťahovaní, oduševňovaní a vedení mohli prostredníctvom vašej výchovnej činnosti stať novými ľuďmi pre nový svet, svet Krista, Učiteľa a Pána.
 
 
S mojím apoštolským požehnaním.
 
 
Dané v Ríme u Svätého Petra 31. januára,
 
 
v deň spomienky svätého Jána Bosca roku 1988,
v desiatom roku nášho pontifikátu.


Ján Pavol II.
 
 
 
 
 
 
POZNÁMKY:
 
 
1. Druhý vat. koncil, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 4.
2. Druhý vat. koncil, Deklarácia Gravissimum Educationis, úvod.
3. Apoštolský list Pavla VI. Evangelii Nuntiandi (8. 12. 1975), 20.
4. Ján Pavol II., Prejav v UNESCO (2. 6. 1980), 12.
5. Prejav v UNESCO (2. 6. 1980), 13.
6. Prejav v UNESCO (2. 6. 1980), 11.
7. Apoštolský list Jána Pavla II. chlapcom a dievčatám celého sveta, Parati semper (31. 3. 1985).
8. List pápeža Pia XI. Geminata Laetitia (1. 4. 1934), in AAS 27 (1935) 285.
9. Encyklika Jána Pavla II., Redemptoris Mater (25. 3. 1987), 12–19.
10. Il Giovane Provveduto, 7, in Regolamento per le case della Societa di S. Francesco di Sales, Turín 1847.
11. Memorie biografiche di S. Giovanni Bosco, zväzok 18, Turín 1937, s. 258.
12. Druhý vat. koncil, Deklarácia Gravissimum Educationis, úvod.
13. Apoštolský list Pavla VI. Evangelii nuntiandi (8. 12. 1975), 69.
14. Il Sistema Preventivo, in Regolamento per le case della Societa di S. Francesco di Sales, in Giovanni Bosco. Scritti pedagogici e spirituali, s. 192 nn.
15. Tamže, s. 194 – 195.
16. Tamže, s. 166.
17. Encyklika Jána Pavla II. Redemptor Hominis (4. 3. 1979), 13–14.
18. Giovanni Bosco: Scritti pedagogici e spirituali, LAS, Rím 1987, s. 168.
19. Memorie biografiche di S. Giovanni Bosco, zväzok 4, Benigno Canavese 1904, s. 654.
20. List z Ríma 1884 uvedený in Scritti pedagogici e spirituali, LAS, Rím 1987, s. 294n.
21. Tamže, s. 296.
22. Keď ide o vzťah medzi zábavou a výchovou podľa myšlienky a praxe dona Bosca, je známe, že saleziánske oratóriá venujú hodne času športu, divadlu, hudbe a všetkým druhom zdravej a formujúcej rekreácie.
23. Encyklika Jána Pavla II. Redemptor Hominis (4. 3. 1979), 14.
24. Memorie biografiche di S. Giovanni Bosco, zväzok 7, Turín 1909, s. 503.
25. Ruffino Domenico, Cronache dell’ Oratorio di S. Francesco di Sales, Rím, zošit 5, s. 10.
26. Prejav v UNESCO (2. 6. 1980), 13.
27. Prejav v UNESCO (2. 6. 1980), 12.
28. Encyklika Jána Pavla II. Laborem Exercens (14. 9. 1981), 6.
29. Memorie biografiche di S. Giovanni Bosco, Turín 1935, zväzok 16, s. 447.
30. Memorie biografiche di S. Giovanni Bosco, S. Benigno Canavese 1907, zväzok 6, s. 815 – 816.
31. Encyklika Jána Pavla II. Dominum et Vivificantem (16. 5. 1986), 67.
32. Druhý vat. koncil, Deklarácia Gravissimum Educationis, 3.
33. Encyklika Jána Pavla II. Redemptoris Mater (25. 3. 1987), 24, s. 393.