Text: KBS, vydaný v SSV Trnava, 1994


Ctihodní bratia, milovaní synovia a dcéry,
pozdrav a apoštolské požehnanie!

ÚVOD
1. Cirkev vyznáva Ducha Svätého ako "Pána a Oživovateľa". Vyhlasuje to slovami Nicejsko-carihradského vyznania viery, nazvaného tak podľa dvoch koncilov - Nicejského (r. 325) a Carihradského (r. 381) - na ktorých bolo zostavené a vyhlásené. V ňom tiež dodáva, že Duch Svätý "hovoril ústami prorokov".
Sú to slová, ktoré Cirkev prijala zo samotného zdroja viery, ktorým je Ježiš Kristus. A skutočne, podľa Evanjelia podľa Jána Duch Svätý je nám daný spolu s novým životom, ako to ohlasuje a sľubuje Ježiš vo veľký deň sviatku Stánkov: "Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody."1 A evanjelista vysvetľuje: "To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili."2
Ten istý symbol vody použil Ježiš v rozhovore so Samaritánkou, keď hovorí o "prameni vody prúdiacej do večného života",3 a v rozhovore s Nikodémom, kde ohlasuje nevyhnutnosť zrodenia sa "z vody a z Ducha Svätého", aby niekto mohol "vojsť do Božieho kráľovstva".4
A tak Cirkev poučená Kristovým slovom, čerpajúc zo skúsenosti Turíc a zo "skutkov apoštolov", od začiatku hlása vieru v Ducha Svätého ako Oživovateľa, skrze ktorého sa nevyspytateľný trojjediný Boh dáva ľuďom, a tak do nich vkladá záloh večného života.
2. Táto viera, ktorú Cirkev nepretržite vyznáva, sa musí neprestajne oživovať a prehlbovať vo vedomí Božieho ľudu. V poslednom storočí sa to uskutočnilo viackrát: od Leva XIII., ktorý zverejnil encykliku Divinum illud munus (r. 1897), úplne venovanú Duchu Svätému, cez Pia XII., ktorý v encyklike Mystici corporis (r. 1943) poukázal na Ducha Svätého ako na životodarný princíp Cirkvi, v ktorej on pôsobí spoločne s hlavou tajomného tela, Kristom,5 až po Druhý vatikánsky koncil, ktorý vyzdvihol potrebu oživiť náuku o Duchu Svätom, ako to zdôraznil Pavol VI., keď povedal: "Po kristológii a zvlášť ekleziológii Koncilu musí nasledovať nové štúdium a nový kult Ducha Svätého, a to ako nevyhnutné doplnenie koncilového učenia."6
V našich časoch nás teda stará a stále nová viera Cirkvi znovu vyzýva priblížiť sa k Duchu Svätému — Oživovateľovi. Pomáha nám v tom a podnecuje nás k tomu aj spoločné dedičstvo s východnými cirkvami, ktoré si verne zachovali nesmierne bohatstvo učenia Otcov o Duchu Svätom. Aj z tohto dôvodu možno povedať, že jednou z najdôležitejších udalostí posledných rokov bolo 1600. výročie Prvého carihradského koncilu, ktoré sa slávilo súčasne v Carihrade i v Ríme na slávnosť Zoslania Ducha Svätého roku 1981. Vtedy sme tiež, rozjímaním o tajomstve Cirkvi, lepšie poznali Ducha Svätého ako toho, ktorý ukazuje cesty k zjednoteniu kresťanov, ba ako najhlbší prameň tejto jednoty, ktorá pochádza od samého Boha a ktorú svätý Pavol vyjadril osobitnými slovami, často používanými na začiatku slávenia Eucharistie: "Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými."7
V tomto povzbudení mali v istom zmysle svoj pôvod a inšpiráciu predchádzajúce encykliky: Redemptor hominis a Dives in misericordia, oslavujúce dielo našej spásy, ktoré sa uskutočnilo v Synovi, ktorého poslal Otec na svet, "aby sa skrze neho svet spasil"8 a "aby každý jazyk vyznával: ?Ježiš Kristus je pán!? na slávu Boha Otca".9 Teraz z tohto povzbudenia vzniká táto encyklika o Duchu Svätom, ktorý vychádza z Otca i Syna a ktorému sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi; on je božská osoba, ktorá je v centre kresťanskej viery a je prameňom a silou obnovy Cirkvi.10 Táto encyklika čerpá z hĺbky koncilového dedičstva. Lebo Koncil nás svojou náukou o Cirkvi ako takej a zároveň o Cirkvi vo svete vyzýva, aby sme stále viac vnikali do trojičného tajomstva samého Boha, a to cestou evanjelia, cirkevných Otcov a liturgie: k Otcovi — skrze Krista — v Duchu Svätom.
Takto Cirkev odpovedá na určité hlboké túžby, ktoré číta v srdciach súčasných ľudí, ako je potreba znovu nájsť Boha v jeho nadprirodzenej skutočnosti nekonečného Ducha, tak ako ho predstavuje Ježiš Samaritánke; potreba klaňať sa mu "v Duchu a pravde";11 nádej nájsť v ňom tajomstvo lásky a sily "nového stvorenia":12 áno, práve Toho, ktorý dáva život.
Cirkev si je vedomá, že je povolaná ohlasovať Ducha Svätého, keď sa spolu s celou ľudskou rodinou blíži ku koncu druhého tisícročia po Kristovi. Na pozadí "pominuteľnosti neba i zeme" sa osobitne vynímajú slová, "ktoré nepominú".13 Sú to Kristove slová o Duchu Svätom, ktorý je nevyčerpateľným "prameňom vody prúdiacej do večného života",14 ako pravda a spasiteľná milosť. Cirkev chce uvažovať o týchto slovách, chce ich hlásať veriacim a všetkým ľuďom počas príprav na slávenie veľkého jubilea — ako to bude vyhlásené vo vhodnom čase —, ktoré bude značiť prechod z druhého do tretieho kresťanského tisícročia.
Je zrejmé, že cieľom týchto úvah nie je preskúmať celú, nesmierne bohatú náuku o Duchu Svätom, ani sa vysloviť o konkrétnych riešeniach doteraz otvorených otázok, ale chcú sa pričiniť o vzrast vedomia v Cirkvi, že "Duch Svätý ju... podnecuje k spolupráci, aby sa uskutočnilo Božie rozhodnutie, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet".15

I.
DUCH OTCA A SYNA DANÝ CIRKVI
1. JEŹIŠOV PRÍSĽUB A ZJAVENIE PRI POSLEDNEJ VEČERI
3. Ježiš Kristus, keď sa priblížil čas jeho odchodu z tohto sveta, sľúbil apoštolom "iného Tešiteľa".16 Evanjelista Ján, ktorý tam bol prítomný, píše, že Ježiš im pri veľkonočnej večeri, ktorá predchádzala deň jeho utrpenia a smrti, povedal tieto slová: "A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi... A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky — Ducha pravdy."17
Práve tohto Ducha pravdy nazýva Ježiš Parakletom. A parákletos značí "tešiteľ" a zároveň aj "zástanca" alebo "obhajca". Kristus nazýva Ducha pravdy "iným" Tešiteľom, t. j. druhým, lebo prvým je on sám. Ježiš Kristus je prvým Tešiteľom,18 je prvým nositeľom a darcom radostnej zvesti. Duch Svätý prichádza po ňom a zásluhou jeho diela, aby prostredníctvom Cirkvi vo svete pokračoval v diele radostnej zvesti spásy. O tomto pokračovaní svojho diela skrze Ducha Svätého hovorí Ježiš Kristus v tej iste rozlúčkovej reči viackrát a pripravuje tak apoštolov, zhromaždených vo večeradle, na svoj odchod skrze utrpenie a smrť na kríži.
Slová, na ktoré sa tu budeme odvolávať, sa nachádzajú v Evanjeliu podľa Jána. Každé z nich dáva tejto predpovedi a prísľubu istý nový obsah. Zároveň sú však navzájom úzko spojené, a to nielen perspektívou tých istých udalostí, ale aj perspektívou tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého, ktoré možno nikde vo Svätom písme nie je vyjadrené tak výrazne ako práve tu.
4. Krátko po spomenutej predpovedi Kristus dodáva: "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal."19 Duch Svätý bude Tešiteľom apoštolov a Cirkvi ako stále prítomný — i keď neviditeľný — Učiteľ tej istej radostnej zvesti, ktorú ohlasoval Kristus.
To "naučí" a "pripomenie" neznamená iba, že svojím vlastným spôsobom bude ďalej povzbudzovať k rozširovaniu evanjelia spásy, ale aj to, že im bude pomáhať pochopiť správny zmysel obsahu Kristovho posolstva a zaistí mu kontinuitu a totožnosť uprostred meniacich sa podmienok a okolností. Duch Svätý teda spôsobí, že v Cirkvi bude stále trvať tá istá pravda, ktorú apoštoli počuli od svojho Učiteľa.
5. Pri odovzdávaní radostnej zvesti budú apoštoli zjednotení s Duchom Svätým. Hľa, čo hovorí Ježiš v ďalšej časti: "Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku."20
Apoštoli boli bezprostrednými, očitými svedkami. Oni Krista "počuli" a "na vlastné oči videli", "hľadeli" na neho, ba "dotýkali sa ho vlastnými rukami", ako sa na inom mieste vyjadruje ten istý evanjelista.21 Toto ich ľudské, očité a "historické" svedectvo o Kristovi sa spája so svedectvom samého Ducha Svätého: "On o mne vydá svedectvo." Vo svedectve Ducha pravdy nájde ľudské svedectvo apoštolov najväčšiu oporu. A neskôr v ňom nájde aj vnútorný základ svojej kontinutity medzi generáciami učeníkov a vyznavačov Krista, ktoré sa vystriedajú v priebehu storočí.
Ak je sám Ježiš Kristus najvyšším a najplnším zjavením Boha ľudstvu, tak svedectvo Ducha inšpiruje, zaručuje a potvrdzuje jeho verné odovzdávanie v ohlasovaní a spisoch apoštolov,22 kým svedectvo apoštolov mu zaručuje vyjadrenie ľudskými slovami v Cirkvi a v dejinách ľudstva.
6. Vyplýva to aj z ďalšej časti Jánovho textu, ktorý je v úzkej obsahovej a intencionálnej súvislosti s uvedenou predpoveďou a prísľubom: "Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť."23
V predchádzajúcich slovách Ježiš predstavuje Tešiteľa, Ducha pravdy, ako toho, ktorý "naučí" a "pripomenie", ako toho, ktorý o ňom "vydá svedectvo". Teraz hovorí: "Uvedie vás do plnej pravdy." To "uvedenie do plnej pravdy" v súvislosti s tým, čo by apoštoli "teraz nezniesli", sa nevyhnutne vzťahuje predovšetkým na Kristovo úplné zrieknutie sa seba samého skrze utrpenie a smrť na kríži, ktorá vtedy, keď hovoril tieto slová, bola už tak veľmi blízko.
ďalej však jasne vidieť, že to "uvedenie do plnej pravdy" sa nevyhnutne vzťahuje nielen na scandalum crucis, ale aj na všetko, čo Kristus "robil a učil".24 Celé mysterium Christi vyžaduje vieru, lebo vlastne ona uvádza človeka do skutočnosti zjaveného tajomstva. "Uvedenie do plnej pravdy" sa teda uskutočňuje vo viere a prostredníctvom viery, čo je dielom Ducha pravdy a ovocím jeho pôsobenia v človekovi. Duch Svätý má v tom byť najvyšším vodcom človeka, svetlom ľudského ducha. Platí to pre apoštolov, ktorí boli najprv očitými svedkami a neskôr sa mali sami stať pre iných svedkami toho, čo Kristus "robil a učil", najmä však jeho kríža a zmŕtvychvstania. V ďalšej perspektíve sa to vzťahuje aj na generácie Učiteľových učeníkov a vyznavačov, ktorí majú s vierou prijímať a otvorene vyznávať Božie tajomstvo pôsobiace v dejinách človeka, zjavené tajomstvo, ktoré vysvetľuje posledný zmysel tohto života.
7. Medzi Duchom Svätým a Kristom je teda v ekonómii spásy veľmi úzke puto, na základe ktorého Duch pravdy pôsobí v dejinách človeka ako "iný Tešiteľ" a trvalo zabezpečuje odovzdávanie a vyžarovanie radostnej zvesti zjavenej Ježišom z Nazareta. Preto v Duchu Tešiteľovi — ktorý pôsobí, že v tajomstve a činnosti Cirkvi neprestajne pokračuje historická prítomnosť Vykupiteľa na zemi a jeho spasiteľné dielo — žiari Kristova sláva, ako o tom svedčia ďalšie Jánove slová: "On (Duch Svätý) ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám."25 Tieto slová ešte raz potvrdzujú všetko, o čom sa hovorí v predchádzajúcich výrokoch: "Naučí... pripomenie... vydá svedectvo." Najvyššie a najúplnejšie zjavenie sa Boha, uskutočnené v Kristovi a potvrdené ohlasovaním apoštolov, sa bude prejavovať v Cirkvi skrze poslanie neviditeľného Tešiteľa, Ducha pravdy. Ako sa bude toto poslanie úzko spájať s Kristovým poslaním, s akou plnosťou bude čerpať z tohto poslania upevňovaním a rozvíjaním jeho spasiteľných plodov v dejinách, o tom hovorí slovo "vezme": "z môjho vezme a zvestuje vám. "Akoby chcel objasniť slovo "vezme", Ježiš jasne zdôrazní božskú a trojičnú jednotu zdroja, keď dodá: "Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám."26 Tým, že vezme z "môjho", vezme z "toho, čo je Otcovo".
Vo svetle toho "vezme" možno teda vysvetliť aj iné významné slová o Duchu Svätom, ktoré Ježiš povedal vo večeradle pred Veľkou nocou: "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd."27 K týmto slovám sa bude treba ešte vrátiť.

2. OTEC, SYN A DUCH SVÄTÝ
8. Charakteristickou vlastnosťou Jánovho textu je, že Otec, Syn a Duch Svätý sa jasne označujú ako osoby, prvá odlišná od druhej a tretej, a tie zasa jedna od druhej. Ježiš hovorí o Duchu Tešiteľovi, používajúc viac ráz osobné zámeno "on", a zároveň v celej rozlúčkovej reči odhaľuje zväzky, ktoré navzájom spájajú Otca, Syna a Tešiteľa. Tak "Duch... vychádza od Otca",28 a Otec "dáva" Ducha.29 Otec "posiela" Ducha v mene Syna,30 Duch "vydáva svedectvo" o Synovi.31 Syn prosí Otca o zoslanie Ducha Tešiteľa,32 ale v súvise so svojím "odchodom" prostredníctvom kríža tvrdí tiež: "Keď odídem, pošlem ho k vám."33 Otec teda posiela Ducha mocou svojho otcovstva, tak ako poslal Syna;34 ale zároveň ho posiela aj mocou vykúpenia uskutočneného Kristom — a v tomto zmysle je Duch Svätý poslaný aj Synom: "Pošlem ho k vám".
Tu treba upozorniť, že ak ostatné prísľuby dané vo večeradle predpovedali, že Duch Svätý príde po Kristovom odchode, prísľub v texte svätého Jána 16,7n. jasne zdôrazňuje aj vzťah, možno povedať príčinnej závislosti medzi obidvoma udalosťami: "Keď odídem, pošlem ho k vám." Duch Svätý príde, pretože Kristus odíde skrze kríž: príde nielen v časovej následnosti, ale aj zásluhou diela vykúpenia, uskutočneného Kristom z vôle Otca a ako dielo Otca.
9. Tak sa teda vo veľkonočnej rozlúčkovej reči v istom zmysle dotýkame vrcholu trojičného zjavenia. Zároveň sa tu nachádzame na prahu najdôležitejších udalostí a najvznešenejších slov, ktoré potom ako svoje ovocie prinesú príkaz misijného poslania, adresovaný apoštolom a prostredníctvom nich Cirkvi: "Choďte teda, učte všetky národy"; príkaz, ktorý v istom zmysle obsahuje trojičnú krstnú formulu: "Krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého."35 V tejto formule sa odzrkadľuje hlboké tajomstvo Boha — Božieho života — ktorým je Otec, Syn a Duch Svätý — Božia jednota Trojice. Rozlúčkovú reč vo večeradle možno chápať ako zvláštnu prípravu na túto trojičnú formulu, v ktorej sa vyjadruje životodarná sila sviatosti uskutočňujúcej účasť na živote trojjediného Boha, lebo dáva človekovi posväcujúcu milosť ako nadprirodzený dar. Ňou je človek povolaný a "uschopnený" mať účasť na nevyspytateľnom živote Boha.
10. Vo svojom vnútornom živote Boh "je láska",36 láska podstatná, spoločná trom božským osobám: Duch Svätý je osobná láska ako Duch Otca a Syna. Preto on "skúma Božie hlbiny"37 ako nestvorená láska—dar. Možno povedať, že v Duchu Svätom sa celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a že skrze Ducha Svätého Boh existuje "ako" dar. Duch Svätý je osobným vyjadrením tohto darovania sa, tohto byť láskou.38 Je Osobou—Láskou. Je Osobou—Darom. Ide tu o nevyskúmateľné bohatstvo pravdy a nevysloviteľné prehĺbenie pojmu osoby v Bohu, ktorý môžeme poznať jedine pomocou zjavenia.
Duch Svätý, keďže je jednej podstaty v božstve s Otcom a Synom, je zároveň Láskou a Darom (nestvoreným), z ktorého ako z prameňa (fons vivus) pochádza všetko darovanie zamerané na stvorenia (stvorený dar): dar existencie, daný všetkým veciam úkonom stvorenia; dar milosti, daný ľuďom celou ekonómiou spásy. Apoštol Pavol píše: "Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali."39

3. SPÁSONOSNÉ DAROVANIE SA BOHA V DUCHU SVÄTOM
11. Kristova rozlúčková reč pri veľkonočnej večeri sa osobitne vzťahuje na to "darovanie" a "darovanie sa" Ducha Svätého. V texte Evanjelia podľa Jána sa to odhaľuje ako najhlbšia "logika" tajomstva spásy obsiahnutého vo večných Božích plánoch a je to akoby rozšírenie nevýslovného spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého. Je to Božia "logika", ktorá vedie od tajomstva Najsvätejšej Trojice k tajomstvu vykúpenia sveta v Ježišovi Kristovi. Vykúpenie uskutočnené Synom v rozmeroch pozemských dejín človeka — uskutočnené jeho "odchodom" skrze kríž a zmŕtvychvstanie — je zároveň v celej svojej spasiteľnej sile odovzdané Duchu Svätému: "z môjho vezme".40 Slová Jánovho textu poukazujú na to, že podľa Božieho plánu je Kristov "odchod" nevyhnutnou podmienkou "zoslania" a príchodu Ducha Svätého, ale poukazujú aj na nový začiatok spásonosného darovania sa Boha v Duchu Svätom.
12. Je to nový začiatok vzhľadom na prvý a pôvodný začiatok spasiteľného darovania sa Boha, ktoré sa stotožňuje so samotným tajomstvom stvorenia. Čítame o tom už v prvých slovách Knihy Genezis: "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem... a duch Boží (ruah Elohim) sa vznášal nad vodami."41 Toto biblické chápanie stvorenia neoznačuje iba povolanie samého bytia vesmíru k existencii, teda darovanie existencie, ale aj prítomnosť Božieho Ducha v stvorení, t. j. začiatok spasiteľného darovania sa Boha tomu, čo stvoril. Vzťahuje sa to predovšetkým na človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu: "Urobme človek na náš obraz, na našu podobu."42 "Urobme": či nemožno uvažovať aj tak, že plurál, ktorý tu Stvoriteľ používa, keď hovorí o sebe, už dajakým spôsobom vnuká trojičné tajomstvo, prítomnosť Trojice v diele stvorenia človeka? Kresťan, ktorý číta Sväté písmo a pozná už zjavenie tohto tajomstva, môže aj v týchto slovách odhaliť jeho odlesk. V každom prípade nám kontext Knihy Genezis dovoľuje postrehnúť v stvorení človeka prvý začiatok spasiteľného darovania sa Boha podľa miery svojho "obrazu" a svojej "podoby", ktoré udelil človekovi.
13. Zdá sa teda, že aj slová, ktoré Ježiš povedal v rozlúčkovej reči vo večeradle, treba čítať v súvise s týmto vzdialeným, no zároveň takým základným "počiatkom", o ktorom vieme z Knihy Genezis. "Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale ak odídem, pošlem ho k vám." Kristus tým, že označuje svoj "odchod" ako podmienku "príchodu" Tešiteľa, spája nový počiatok spasiteľného darovania sa Boha v Duchu Svätom s tajomstvom vykúpenia. Je to nový začiatok predovšetkým preto, že medzi prvý začiatok a celé dejiny človeka — počnúc od prvotného pádu — sa votrel hriech, ktorý je protikladom prítomnosti Božieho Ducha v stvorení a predovšetkým protikladom spasiteľného darovania sa Boha človekovi. Svätý Pavol píše, že práve pre hriech "stvorenie... vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz" a "túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia".43
14. Preto Ježiš Kristus vo večeradle hovorí: "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Ale keď odídem, pošlem ho k vám."44 Kristov "odchod" skrze kríž má silu vykúpenia — a to zároveň značí novú prítomnosť Ducha Svätého v stvorení: nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom. Apoštol Pavol v Liste Galaťanom píše: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ?Abba, Otče!?"45 Duch Svätý je Duch Otca, ako o tom svedčia slová rozlúčkovej reči vo večeradle. Zároveň je aj Duchom Syna: je Duchom Ježiša Krista, ako budú o tom svedčiť apoštoli, najmä Pavol z Tarzu.46 Zoslaním tohto Ducha "do našich sŕdc" sa začína spĺňať to, čo "túžobne očakáva aj samo stvorenie", ako to čítame v Liste Rimanom.
Duch Svätý prichádza za cenu Kristovho "odchodu". I keď tento "odchod" naplnil apoštolov smútkom47 a mal vyvrcholiť utrpením a smrťou v deň Veľkého piatku, predsa "ten smútok sa premení na radosť".48 Lebo Kristus zapojí do svojho vykupiteľského "odchodu" slávu zmŕtvychvstania a vystúpenia k Otcovi. Teda smútok prežiarený radosťou je údelom apoštolov v rámci "odchodu" ich Učiteľa; "odchodu", ktorý bol "potrebný", aby vďaka jemu mohol prísť "Tešiteľ".49 Za cenu výkupného kríža, ktorým sa uskutočnilo naše vykúpenie, mocou celého veľkonočného tajomstva Ježiša Krista prichádza Duch Svätý, aby odo dňa Turíc zostal s apoštolmi, aby zostal s Cirkvou a v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete.
Takto sa definitívne uskutočňuje ten nový začiatok darovania sa trojjediného Boha v Duchu Svätom zásluhou diela Ježiša Krista, Vykupiteľa človek a sveta.

4. MESIÁŠ, POMAZANÝ DUCHOM SVÄTÝM
15. Tak isto sa naplno uskutočňuje poslanie Mesiáša, čiže toho, ktorý dostal plnosť Ducha Svätého pre vyvolený Boží ľud a pre celé ľudstvo. "Mesiáš" značí "Kristus" čiže "Pomazaný" a v dejinách spásy značí "pomazaný Duchom Svätým". Taká bola prorocká tradícia Starého zákona. Sledujúc túto tradíciu, Šimon Peter povie v Kornéliovom dome: "Vy viete, čo... sa po krste, ktorý hlásal Ján, dialo po celej Judei; ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou."50
Od týchto Petrových — a mnoho iných podobných — slov51 sa musíme vrátiť predovšetkým k Izaiášovmu proroctvu, niekedy nazývanému "piatym evanjeliom" alebo "evanjeliom Starého zákona": Izaiáš predpovedá príchod tajomnej postavy, ktorú novozákonné zjavenie stotožňuje s Ježišom a spája túto osobu a jej poslanie s osobitnou činnosťou Ducha Božieho, Ducha Pánovho. Toto sú prorokove slová:
"Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť
a z jeho koreňov vyženie výhonok.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a zbožnosti
a naplní ho duch bázne voči Pánovi."52
Je to dôležitý text pre celú pneumatológiu Starého zákona, lebo vytvára akoby most medzi starodávnym biblickým pojmom "ducha", chápaného predovšetkým ako "charizmatický dych", a "Duchom" ako osobou i ako darom, darom pre osobu. Mesiáš z Dávidovho rodu ("z kmeňa Jesseho") je práve tou osobou, na ktorej "spočinie" Duch Pánov. Je zrejmé, že v tomto prípade ešte nemožno hovoriť o zjavení Parakleta; predsa však sa touto zahalenou zmienkou o osobe budúceho Mesiáša v istom zmysle otvára cesta, na ktorej sa pripravuje to úplné zjavenie Ducha Svätého v jednote trojičného tajomstva, ktoré sa napokon uskutoční v Novom zákone.
16. Práve "Mesiáš" je touto cestou. V Starom zákone sa pomazanie stalo vonkajším prejavom udelenia Ducha. Mesiáš prevyšuje všetkých ostatných pomazaných v Starom zákone, je ten jediný veľký Pomazaný, ktorého pomazal sám Boh. Je pomazaný v tom zmysle, že vlastní plnosť Ducha Božieho. On bude aj sprostredkovateľom pri udeľovaní tohto Ducha všetkého ľudu. Hovoria o tom iné prorokove slová:
"Duch Pána, Boha, je nado mnou,
pretože ma Pán pomazal;
poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným,
uzdraviť zlomené srdcia,
oznámiť zajatým prepustenie,
väzneným slobodu,
ohlásiť rok milosti Pána."53
Pomazaný je aj poslaný "spolu s Duchom Pánovým":
"Teraz však Pán, Boh, poslal ma spolu so svojím duchom."54
Podľa Knihy proroka Izaiáša Pomazaný — a Poslaný spolu s Duchom Pánovým — je aj vyvolený Pánov služobník, na ktorom spočíva Duch Boží:
"Hľa, môj služobník, priviniem si ho;
vyvolený môj, v ňom mám zaľúbenie!
Svojho ducha som vložil na neho."55
Vieme, že Kniha proroka Izaiáša predstavuje Pánovho služobníka ako pravého muža bolestí: Mesiáša trpiaceho pre hriechy sveta.56 Zároveň je práve on tým, ktorého poslanie prinesie pravé ovocie spásy pre celé ľudstvo:
On "prinesie právo národom...";57 a bude ustanovený "za zmluvu s ľudom, za svetlo národov...";58 "a bude niesť moju spásu až do končín zeme".59
Lebo: "Môj duch, ktorý na tebe spočíva,
a moje slová, ktoré som ti dal do úst,
nezmiznú z tvojich úst,
ani z úst tvojich detí,
ani z úst tvojich detných detí,
hovorí Pán, teraz i naveky."60
Citované prorocké texty treba čítať vo svetle evanjelia, ako zasa Nový zákon nadobúda zvláštnu jasnoť vďaka podivuhodnému svetlu, ktoré je v starozákonných textoch. Prorok predstavuje Mesiáša ako toho, ktorý prichádza v Duchu Svätom, ako toho, ktorý má plnosť tohto Ducha v sebe — a zároveň aj pre druhých, pre Izrael, pre všetky národy, pre celé ľudstvo. Plnosť Ducha Božieho sprevádzajú rozmanité dary, dobrodenia spásy, určené najmä chudobným a trpiacim, všetkým, ktorí sa otvárajú pre tieto dary, neraz bolestnými skúsenosťami vlastného života, ale predovšetkým s tou vnútornou ochotou, ktorá pochádza z viery. Tušil to starec Simeon, "človek spravodlivý a nábožný", nad ktorým spočíval "Duch Svätý", vo chvíli obetovania Ježiša v chráme, keď v ňom spoznal "spásu, ktorú (Boh) pripravil pred tvárou všetkých národov" za cenu veľkého utrpenia — za cenu kríža, ktorý mal raz prijať spolu so svojou Matkou.61 Ešte viac to tušila Panna Mária, ktorá "počala z Ducha Svätého",62 keď vo svojom srdci uvažovala o "tajomstvách" Mesiáša, s ktorým bola úzko spojená.63
17. Tu treba zdôrazniť, že ten "Duch Pánov", ktorý "spočíva" na budúcom Mesiášovi, je Božím darom predovšetkým pre osobu spomínaného Pánovho služobníka. Ten však nie je dajakou izolovanou osobou samou pre seba, pretože koná z vôle Pánovej, mocou jeho rozhodnutia alebo voľby. Aj keď vo svetle Izaiášových textov spasiteľné dielo Mesiáša, Pánovho služobníka, zahŕňa v sebe pôsobenie Ducha Svätého skrze neho, jednako starozákonný kontext nedovoľuje hovoriť o rozlišovaní subjektov alebo božských osôb tajomstva najsvätejšej Trojice, ako sú zjavené v Novom zákone. Ako u Izaiáša, tak aj v celom Starom zákone je osoba Ducha Svätého úplne skrytá; je skrytá v zjavení jediného Boha, ako aj v predpovedi budúceho Mesiáša.
18. Ježiš Kristus sa na začiatku svojej mesiášskej činnosti odvoláva na túto predpoveď obsiahnutú v Izaiášových slovách. Stalo sa to v tom istom Nazarete, v ktorom strávil tridsať rokov života v dome Jozefa, tesára, po boku svojej panenskej Matky Márie. V deň, keď už mohol prehovoriť v synagóge, rozvinul Knihu proroka Izaiáša a našiel miesto, kde bolo napísané: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal," a keď prečítal túto stať, povedal prítomným: "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli."64 Takto vyznal a vyhlásil, že on je ten Otcom "Pomazaný", že je Mesiáš čiže Kristus, v ktorom prebýva Duch Svätý ako dar samého Boha a v ktorom je plnosť tohto Ducha. On znamená "nový začiatok" daru, ktorý Boh dáva ľudstvu v Duchu Svätom.

5. JEŹIŠ Z NAZARETA, "VYZDVIHNUTÝ" V DUCHU SVÄTOM
19. Aj keď neprijali Ježiša v jeho rodisku Nazarete ako Mesiáša, predsa na začiatku jeho verejnej činnosti bolo jeho mesiášske poslanie zjavené v Duchu Svätom všetkému ľudu, a to Jánom Krstiteľom. Ján, syn Zachariáša a Alžbety, pri Jordáne ohlasuje príchod Mesiáša a udeľuje krst pokánia. Pritom hovorí: "Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom."65
Ján Krstiteľ ohlasuje Mesiáša—Krista nielen ako toho, ktorý "prichádza" v "Duchu Svätom", ale aj ako toho, ktorý "prináša" Ducha Svätého, ako to ešte plnšie zjaví Ježiš vo večeradle. Ján je tu vernou ozvenou Izaiášových slov, ktoré sa, pravda u dávneho proroka vzťahovali na budúcnosť, kým v Jánovom učení na brehoch Jordána sú bezprostredným úvodom do novej mesiášskej skutočnosti. Ján nie je iba prorokom, ale aj poslom: je Kristovým predchodcom. To, čo ohlasuje, sa uskutočňuje pred očami všetkých. Ježiš z Nazareta prichádza k Jordánu, aby aj on prijal krst pokánia. Keď ho Ján vidí prichádzať, vyhlási: "Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta."66 Hovorí to z vnuknutia Ducha Svätého67 a vydáva svedectvo, že sa splnilo Izaiášovo proroctvo. Zároveň vyznáva vieru vo vykupiteľské poslanie Ježiša z Nazareta. Výraz "Baránok Boží" v ústach Jána Krstiteľa nie je o nič menej významným vyjadrením pravdy o Vykupiteľovi ako Izaiášov výraz "Pánov služobník".
A tak Ježiš z Nazareta, ktorého odmietli jeho krajania, bol svedectvom Jána pri Jordáne vyzdvihnutý v očiach Izraela ako Mesiáš čiže "Pomazaný" Duchom Svätým. A toto svedectvo je potvrdené iným, oveľa významnejším svedectvom, ktoré prinášajú všetci traja synoptici. Keď sa totiž všetok ľud dával krstiť a Ježiš sa po prijatí krstu modlil, "otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica"68 a zároveň "z neba zaznel hlas: ?Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.?"69
A tak o Kristovom vyzdvihnutí pri jeho krste v Jordáne svedčí aj trojičná teofánia. Ona nielenže potvrdzuje svedectvo Jána Krstiteľa, ale odhaľuje ešte hlbší rozmer pravdy o Ježišovi z Nazareta ako o Mesiášovi: to, že Mesiáš je milovaným Synom Otca. Jeho slávnostné vyzdvihnutie sa neobmedzuje iba na mesiášske poslanie Pánovho služobníka. Vo svetle teofánie pri krste v Jordáne sa toto vyzdvihnutie dotýka tajomstva samotnej osoby Mesiáša. Je vyzdvihnutý, pretože je Synom Božieho zaľúbenia. Hlas z neba vraví: "Môj Syn."
20. Teofánia pri Jordáne iba letmo objasňuje tajomstvo Ježiša z Nazareta, ktorého celá činnosť sa odohráva za aktívnej prítomnosti Ducha Svätého.70 Toto tajomstvo potom Ježiš postupne odhaľoval a potvrdzoval všetkým tým, čo "robil a učil".71 V tomto učení a v mesiášskych znameniach, ktoré Ježiš konal skôr, než došlo k rozlúčkovej reči vo večeradle, nachádzame udalosti a výroky, ktoré tvoria mimoriadne dôležité momenty tohto postupného zjavenia. Evanjelista Lukáš, ktorý už predstavil Ježiša ako "plného Ducha Svätého" a "Duchom vedeného po púšti",72 nám hovorí, že keď sa sedemdesiati dvaja učeníci vrátili z poslania, ktoré im zveril Učiteľ, a s radosťou mu rozprávali o úspešných výsledkoch svojho apoštolátu,73 Ježiš "v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ?Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.?"74 Ježiš sa raduje z Božieho otcovstva. Teší sa, že mu je dané zjaviť toto otcovstvo. Teší sa napokon akoby zo zvláštneho vyžarovania tohto Božieho otcovstva na "maličkých". A evanjelista to všetko označuje ako "zaplesanie v Duchu Svätom".
Takéto plesanie v istom zmysle pobáda Ježiša povedať ešte viac. A tak počujeme: "Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."75
21. To, čo počas teofánie pri Jordáne prišlo takrečeno "zvonku", zhora, tu to prichádza "zvnútra", z hĺbky toho, čím je Ježiš. Je to iný druh zjavenia Otca a Syna, zjednotených v Duchu Svätom. Ježiš hovorí iba o Božom otcovstve a o svojom synovstve, nehovorí priamo o Duchu Svätom, ktorý je láskou a prostredníctvom toho jednotou Otca a Syna. No predsa to, čo hovorí o Otcovi a o sebe, Synovi, vyplýva z tej plnosti Ducha, ktorá je v ňom a preniká jeho srdce, formuje od základov jeho vlastné "ja", inšpiruje a zvnútra oživuje jeho činnosť.
Odtiaľ pramení to "zaplesanie v Duchu Svätom". Zjednotenie Krista s Duchom Svätým, ktoré si on dokonale uvedomuje, sa vyjadruje v tom "zaplesaní", ktorého skrytý prameň sa tak stáva v istom zmysle "vnímateľným". Je to zvláštne zjavenie a vyzdvihnutie, ktoré je vlastné Synovi človeka, Kristovi—Mesiášovi, ktorého človečenstvo prináleží osobe Syna Božieho, v božstve podstatne zjednoteného s Duchom Svätým.
V tomto nádhernom vyznaní Božieho otcovstva Ježiš z Nazareta zjavuje zároveň aj seba, svoje božské "Ja". Je totiž Synom "tej istej podstaty", a preto "nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec iba Syn". Ten Syn, ktorý sa "pre nás a pre našu spásu" stal človekom pôsobením Ducha Svätého a narodil sa z Panny, ktorej meno bolo Mária.

6. ZMŔTVYCHVSTALÝ KRISTUS HOVORÍ: "PRIJMITE DUCHA SVÄTÉHO"
22. Udalosť a slová uvedené v Evanjeliu podľa Lukáša nás azda najviac približujú k pravde, ktorá je obsahom Kristovej rozlúčkovej reči vo večeradle. Ježiš z Nazareta, "vyzdvihnutý" v Duchu Svätom, sa zjavuje v tejto reči—rozhovore ako ten, čo "nesie" Ducha, ako ten, čo ho má priniesť a "dať" apoštolom a Cirkvi za cenu svojho "odchodu" skrze kríž.
Slovo "nesie" tu predovšetkým značí: "zjavuje". V Starom zákone, počnúc Knihou Genezis, Boží duch bol poznaný predovšetkým ako Boží "dych", ako nadprirodzený "životodarný dych". V Knihe proroka Izaiáša je predstavený ako "dar" pre osobu Mesiáša, ako ten, ktorý na ňom spočinie, aby zvnútra riadil všetku spasiteľnú činnosť "Pomazaného". Pri Jordáne Izaiášova predpoveď nadobúda konkrétnu podobu. Ježiš z Nazareta je ten, ktorý prichádza v Duchu Svätom a prináša ho ako dar patriaci jeho vlastnej osobe, aby ho udeľoval prostredníctvom svojho človečenstva: "On vás bude krstiť Duchom Svätým."76 V Evanjeliu podľa Lukáša je toto zjavenie Ducha Svätého ako vnútorného prameňa života a mesiášskej činnosti Ježiša Krista potvrdené a obohatené.
Vo svetle toho, čo hovorí Ježiš v rozlúčkovej reči vo Večeradle, Duch Svätý je zjavený novým a plnším spôsobom. Nie je iba darom pre osobu (pre osobu Mesiáša), ale je Osobou—Darom. Ježiš zvestuje jeho príchod ako príchod "iného Tešiteľa", ktorý — keďže je Duchom pravdy — uvedie apoštolov a Cirkev "do plnej pravdy".77 Uskutoční sa to na základe osobitného spoločenstva medzi Duchom Svätým a Kristom: "Z môjho vezme a zvestuje vám."78 Toto spoločenstvo má svoj pôvod v Otcovi: "Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám."79 Keďže Duch Svätý pochádza od Otca, je poslaný Otcom.80 Duch Svätý bol najprv poslaný ako dar pre Syna, ktorý sa stal človekom, aby vyplnil mesiášske proroctvá. Po "odchode" Krista—Syna — podľa Jánovho textu — Duch Svätý "príde" bezprostredne s novým poslaním, aby zavŕšil Synovo dielo. Takto privedie ku skončeniu novú éru dejín spásy.
23. Sme na prahu veľkonočných udalostí. Nové, definitívne zjavenie Ducha Svätého ako osoby, ktorá je Darom, sa uskutočňuje práve v tejto chvíli. Veľkonočné udalosti — Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie — sú aj časom nového príchodu Ducha Svätého ako Parakleta a Ducha pravdy. Sú časom "nového začiatku" darovania sa trojjediného Boha ľudstvu v Duchu Svätom zásluhou diela Krista—Vykupiteľa. Tento nový začiatok je vykúpením sveta: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna."81 Už v "darovaní" Syna, v dare od Syna je vyjadrená najhlbšia podstata Boha, ktorý je ako láska nevyčerpateľným prameňom darovania sa. V dare od Syna sa navzájom dopĺňajú zjavenie a darovanie sa večnej lásky: Duch Svätý, ktorý je v nepreskúmateľných hlbinách božstva Osobou—Darom, je skrze dielo Syna, čiže skrze veľkonočné tajomstvo, novým spôsobom daný apoštolom a Cirkvi a prostredníctvom nich ľudstvu a celému svetu.
24. To nachádza svoje definitívne vyjadrenie v deň zmŕtvychvstania. V ten deň Ježiš z Nazareta, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu, ako píše apoštol Pavol, "podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn".82 Možno teda povedať, že mesiášske "vyzdvihnutie" Krista v Duchu Svätom dosahuje svoj vrchol v zmŕtvychvstaní, v ktorom sa zjavuje aj ako Boží Syn "ustanovený v moci". Táto moc, ktorej pramene vyvierajú z nepreskúmateľného trojičného spoločenstva, sa prejavuje predovšetkým v tom, že zmŕtvychvstalý Kristus na jednej strane spĺňa Boží prísľub, vyjadrený ústami proroka: "Dám vám srdce nové a vložím do vás nového ducha... svojho ducha"83 a na druhej strane spĺňa svoj prísľub, ktorý dal apoštolom slovami: "Keď odídem, pošlem ho k vám."84 To je on: Duch pravdy, Paraklet, zoslaný zmŕtvychvstalým Kristom, aby nás pretvoril podľa jeho podoby.85
Hľa: "Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Źidmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ?Pokoj vám!? Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: ?Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.? Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ?Prijmite Ducha Svätého.?"86
Všetky podrobnosti tohto podstatného textu Evanjelia podľa Jána majú svoj význam, najmä keď ich čítame v súvislosti so slovami povedanými v tom istom večeradle na prahu veľkonočných udalostí. V tej chvíli veľkonočné udalosti —posvätné tríduum Ježiša Krista, ktorého Otec pomazal a poslal na svet, dosahujú zavŕšenie. Kristus, ktorý na kríži "odovzdal ducha"87 ako Syn človeka a Baránok Boží, po zmŕtvychvstaní prichádza k apoštolom, aby "dýchol na nich" tou mocou, o ktorej hovorí List Rimanom.88 Pánov príchod napĺňa zhromaždených radosťou: "ich zármutok sa mení na radosť",89 ako im to sám prisľúbil pred svojím umučením. A predovšetkým sa spĺňa hlavná predpoveď rozlúčkovej reči — zmŕtvychvstalý Kristus "prináša" apoštolom Ducha Svätého, a dáva tak začiatok novému stvoreniu. Prináša ho za cenu svojho "odchodu"; udeľuje im tohto Ducha akoby cez rany svojho ukrižovania: "ukázal im ruky a bok". Práve mocou tohto ukrižovania im Zmŕtvychvstalý hovorí: "Prijmite Ducha Svätého."
Tak vzniká úzky vzťah medzi poslaním Syna a poslaním Ducha Svätého. Nejestvuje zoslanie Ducha Svätého (po prvotnom hriechu) bez kríža a zmŕtvychvstania: "Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde."90 Vzniká tiež úzky vzťah medzi poslaním Ducha Svätého a poslaním Syna v diele vykúpenia. Poslanie Syna sa v istom zmysle "vyčerpáva" vo vykúpení. Poslanie Ducha Svätého "čerpá" z vykúpenia: "z môjho vezme a zvestuje vám".91 Vykúpenie naplno uskutočňuje Syn ako Pomazaný, ktorý prišiel a konal mocou Ducha Svätého a napokon obetoval sám seba ako najvyššiu obetu na dreve kríža. Toto vykúpenie však zároveň stále uskutočňuje v ľudských srdciach a svedomiach — v dejinách sveta — Duch svätý, ktorý je "iným Tešiteľom".

7. DUCH SVÄTÝ A OBDOBIE CIRKVI
25. "Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na zemi (porov. Jn 17,4), bol na Turíce zoslaný Duch Svätý, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (porov. Ef 2,18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do života večného (porov. Jn 4,14; 7,38-39), skrze ktorého Otec oživuje ľudí, čo odumreli hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (porov. Rim 8,10-11)."92
Takto hovorí Druhý vatikánsky koncil o zrodení Cirkvi v deň Turíc. Táto udalosť je definitívnym zjavením toho, čo sa odohralo v tom istom večeradle už na veľkonočnú nedeľu. Prišiel zmŕtvychvstalý Kristus a "priniesol" apoštolom Ducha Svätého. Dal im ho slovami: "Prijmite Ducha Svätého." To, čo sa vtedy stalo vo vnútri večeradla "za zatvorenými dverami", to sa neskôr, v deň Turíc, zjavuje aj navonok, pred ľuďmi. Dvere večeradla sa otvárajú a apoštoli idú k jeruzalemským obyvateľom a pútnikom, zhromaždeným pri príležitosti sviatku, aby mocou Ducha Svätého vydávali svedectvo o Kristovi. Tak sa spĺňa predpoveď: "On o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku."93
V inom dokumente Druhého vatikánskeho koncilu čítame: "Isteže Duch Svätý účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený. Ale na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky, Cirkev verejne vystúpila pred zástupy, kázaním sa začalo šíriť evanjelium medzi národmi."94
Obdobie Cirkvi sa začalo "príchodom" čiže zoslaním Ducha Svätého na apoštolov, zhromaždených v jeruzalemskom večeradle spolu s Máriou, Pánovou matkou.95 Obdobie Cirkvi sa začalo vo chvíli, keď sa prísľuby a predpovede, vzťahujúce sa výslovne na Tešiteľa, Ducha pravdy, začali s celou silou a samozrejmosťou plniť na apoštoloch, a tak spôsobili zrod Cirkvi. Obšírne o tom hovoria na mnohých miestach Skutky apoštolov. Z nich vidieť, že podľa vedomia prvého spoločenstva, ktorého vieru opisuje Lukáš, Duch Svätý si vzal neviditeľné — a zároveň v istom zmysle "hmatateľné" — vedenie tých, ktorí po Pánovom odchode hlboko cítili, že zostali sirotami. Po príchode Ducha sa cítili schopní plniť zverené poslanie. Cítili sa plní sily. Práve toto spôsobil v nich Duch Svätý a neprestajne to pôsobí v Cirkvi prostredníctvom ich nástupcov. Lebo milosť Ducha Svätého, ktorú apoštoli vkladaním rúk udelili svojim spolupracovníkom, sa neprestajne odovzdáva biskupskou vysviackou. Biskupi potom sviatosťou kňazstva robia účastnými na tomto duchovnom dare vysvätených služobníkov a starajú sa, aby vo sviatosti birmovania boli posilnení všetci znovuzrodení z vody a z Ducha. Takto v istom zmysle pretrváva v Cirkvi milosť Turíc.
Koncil tvrdí: "Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1Kor 3,16; 6,19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie (porov. Gal 4,6; Rim 8,15-16 a 26). Cirkev — ktorú privádza k všetkej pravde (porov. Jn 16,13) a zjednocuje v spoločnom nažívaní (in communione) a službe — vystrojuje a vedie rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a okrášľuje ju svojím ovocím (porov. Ef 4,11-12; 1Kor 12,4; Gal 5,22). Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Źeníchom."96
26. Citované texty koncilovej konštitúcie Lumen gentium hovoria, že príchodom Ducha Svätého sa začalo obdobie Cirkvi. Svedčia aj o tom, že toto obdobie, obdobie Cirkvi, trvá. Pretrváva storočia a pokolenia. V našom storočí, keď sa ľudstvo približuje ku koncu druhého tisícročia po Kristovi, sa toto obdobie Cirkvi prejavilo osobitným spôsobom práve prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu, ako koncilu nášho storočia. Vieme, že to bol koncil v značnej miere "ekleziologický": koncil zameraný na tému Cirkvi. Zároveň však je učenie tohto koncilu zásadne "pneumatologické": je preniknuté pravdou o Duchu Svätom ako o duši Cirkvi. Môžeme povedať, že vo svojom bohatom učení Druhý vatikánsky koncil obsahuje všetko to a práve to, čo "Duch Svätý hovorí cirkvám"97 v súčasnej fáze dejín spásy.
Koncil tým, že sa dal viesť Duchom pravdy a vydal spolu s ním svedectvo, stal sa osobitným potvrdením prítomnosti Ducha Svätého — Tešiteľa. V určitom zmysle ho znovu "sprítomnil" v našej ťažkej dobe. Vo svetle tohto presvedčenia lepšie chápeme veľký význam všetkých iniciatív vedúcich k uskutočneniu Druhého vatikánskeho koncilu, jeho učenia, ako aj jeho orientácie pastoračného a ekumenického charakteru. V tomto zmysle treba dobre zvážiť a oceniť po ňom nasledujúce zhromaždenia biskupskej synody, ktoré smerujú k tomu, aby sa plody pravdy a lásky — autentické plody Ducha Svätého — stali trvalým majetkom Božieho ľudu na jeho pozemskej púti v priebehu stáročí. Je nevyhnutne potrebné toto úsilie Cirkvi smerujúce k tomu, aby sa overili a zabezpečili spásonosné plody Ducha, ktoré dosiahli na Koncile. Preto je potrebné vedieť ich dôkladne "rozpoznať" od všetkého, čo by mohlo pochádzať predovšetkým od "kniežaťa tohto sveta".98 Toto rozpoznávanie je zvlášť potrebné pri uskutočňovaní diela Koncilu, ktorý sa tak naširoko otvoril súčasnému svetu, ako o tom svedčia základné koncilové konštitúcie Gaudium et spes a Lumen gentium.
V pastorálnej konštitúcii čítame: "Ich spoločenstvo (Kristových učeníkov) utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do kráľovstva Otcovho a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudským pokolením a jeho dejinami."99 "Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému ona slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, ktoré sa nikdy plne nenasýti pozemským pokrmom."100 "Duch Boží... s predivnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme."101

II.
DUCH, KTORÝ UKAZUJE SVETU, ČO JE HRIECH
1. HRIECH, SPRAVODLIVOSŤ A SÚD
27. Keď Ježiš v rozlúčkovej reči vo večeradle zvestuje príchod Ducha Svätého "za cenu" svojho odchodu a sľubuje: "Keď odídem, pošlem ho k vám," práve v tomto súvise dodáva: "A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd".102 Ten istý Tešiteľ a Duch pravdy, ktorý bol prisľúbený ako ten, čo "naučí" a "pripomenie", ako ten, čo "vydá svedectvo", ako ten, čo "uvedie do plnej pravdy", je zvestovaný — podľa citovaných slov — ako ten, čo "ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd".
Významný sa tu ukazuje aj kontext. Ježiš dáva do súvisu toto zvestovanie Ducha Svätého so slovami, ktoré naznačujú jeho vlastný "odchod" skrze kríž, ba zdôrazňujú jeho nevyhnutnosť. "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde."103
No najväčší význam má vysvetlenie, ktoré Ježiš sám pridáva k týmto trom slovám: hriech, spravodlivosť, súd. Lebo hovorí takto: "On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené."104 V Ježišovej mysli má hriech, spravodlivosť a súd presne určený význam, odlišný od toho, aký by azda dakto chcel pripisovať týmto slovám nezávisle od hovoriaceho. Toto vysvetlenie tiež naznačuje, ako treba chápať to "ukáže svetu", ktoré patrí k poslaniu Ducha Svätého. Dôležitý je tu jednak význam jednotlivých slov a jednak to, že Ježiš ich navzájom spojil v tej istej výpovedi.
"Hriech" v tomto texte značí neveru, s akou sa Ježiš stretol medzi "svojimi", počnúc nazaretskými spoluobčanmi. Značí odmietnutie jeho poslania, ktoré privedie ľudí až k tomu, že vynesú nad ním rozsudok smrti. Keď potom Ježiš hovorí o "spravodlivosti", zdá sa, že myslí na tú konečnú spravodlivosť, akú mu ukáže Otec, keď zahrnie svojho Syna slávou zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia: "Idem k Otcovi." V kontexte takto chápaného "hriechu" a "spravodlivosti" "súd" zasa značí, že Duch pravdy ukáže vinu sveta v odsúdení Ježiša na smrť kríža. Kristus však neprišiel na svet iba na to, aby ho súdil a odsúdil: prišiel, aby ho spasil.105 Ukázať, čo je hriech a čo spravodlivosť, znamená ukázať spásu sveta, spásu ľudí. Zdá sa, že práve túto pravdu zdôrazňuje tvrdenie, že "súd" sa vzťahuje iba na "knieža tohto sveta" čiže na satana, na toho, ktorý od začiatku využíva dielo stvorenia proti spáse, proti zmluve a zjednoteniu človeka s Bohom: on je už od začiatku "odsúdený". Ak má Duch Tešiteľ ukázať svetu práve to, čo je súd, tak preto, aby v ňom pokračovalo Kristovo dielo spásy.
28. V ďalšej časti chceme sústrediť svoju pozornosť predovšetkým na to poslanie Ducha Svätého, ktorým je "ukázať svetu, čo je hriech", ale súčasne aj zachovať celý kontext tejto Ježišovej výpovede vo večeradle. Duch Svätý, ktorý prijíma od Syna dielo vykúpenia sveta, sa tým podujíma na spasiteľnú úlohu "ukázať, čo je hriech". Toto "ukazovanie" sa stále vzťahuje na "spravodlivosť", čiže na konečnú spásu v Bohu, na splnenie ekonómie, ktorej definitívnym a trvalým centrom je ukrižovaný a oslávený Kristus. A celá táto Božia ekonómia spásy oslobodzuje v istom zmysle človeka od súdu, čiže od zatratenia, ktoré postihlo hriech satana, "kniežaťa tohto sveta", ktorý sa svojím hriechom stal "vládcom tohto sveta temnôt".106 A tak sa týmto vzťahom k "súdu" otvárajú široké horizonty pre chápanie "hriechu", ako aj "spravodlivosti". Duch Svätý tým, že ukazuje vo svetle Kristovho kríža hriech v ekonómii spásy (mohlo by sa povedať "vykúpený hriech"), umožňuje pochopiť, že jeho poslaním je "ukázať", čím je aj ten hriech, ktorý bol už definitívne odsúdený ("zavrhnutý hriech").
29. Všetky slová, ktoré Vykupiteľ povedal vo večeradle v predvečer svojho umučenia, sa vpisujú do obdobia Cirkvi: predovšetkým slová o Duchu Svätom ako Parakletovi a Duchu pravdy. Zapisujú sa v období Cirkvi znovu a znovu, v každom pokolení, v každej epoche. Potvrdením toho, pokiaľ ide o naše storočie, je súbor učenia Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes. Veľa pasáží tohto dokumentu jasne poukazuje na to, že Koncil, otvoriac sa svetlu Ducha pravdy, sa vyjadruje ako autentický depozitár predpovedí a prísľubov, ktoré dal Kristus apoštolom a Cirkvi v rozlúčkovej reči; najmä tej predpovede, podľa ktorej Duch Svätý má "ukázať svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd".
Vidíme to už z textu, v ktorom Koncil vysvetľuje, v akom zmysle chápe "svet": "Svet, ktorý má (Koncil) na zreteli, je teda svet ľudí, čiže celá ľudská rodina, so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil, aby sa pretvoril podľa úmyslov Božích a dosiahol svoje zavŕšenie."107 V súvise s týmto veľmi syntetickým textom treba čítať v tej istej konštitúcii mnoho iných statí, ktoré sa usilujú ukázať so všetkým realizmom viery situáciu hriechu v súčasnom svete, ako aj objasniť z rozličných hľadísk jeho podstatu.108
Keď Ježiš hovorí v predvečer Veľkej noci o Duchu Svätom ako o tom, ktorý "ukáže svetu, čo je hriech", na jednej strane sa zdá, že toto jeho tvrdenie má najširší možný rozsah, lebo zahŕňa všetky hriechy ľudských dejín. Na druhej strane, keď Ježiš vysvetľuje, že tento hriech spočíva v tom, že "neveria v neho", zdá sa, že jeho rozsah sa zužuje na tých, ktorí odmietli mesiášske poslanie Syna človeka, keď ho odsúdili na smrť na kríži. Ťažko však nepostrehnúť, že tento "úzky" a historicky vymedzený rozsah významu hriechu sa rozširuje na univerzálny rozsah z dôvodu všeobecnosti vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo skrze kríž. Zjavenie tajomstva vykúpenia otvára cestu takému chápaniu, podľa ktorého každý hriech, kdekoľvek a kedykoľvek spáchaný, má vzťah ku Kristovmu krížu, a teda nepriamo aj ku hriechu tých, ktorí "neuverili v neho", keď odsúdili Ježiša na smrť na kríži.
Pod týmto zorným uhlom sa treba vrátiť k turíčnej udalosti.

2. SVEDECTVO DŇA TURÍC
30. V deň Turíc sa najbližšie a bezprostredne potvrdili Kristove predpovede vyslovené v rozlúčkovej reči, zvlášť predpoveď, o ktorej práve uvažujeme: "Tešiteľ... ukáže svetu, čo je hriech." V ten deň zostúpil prisľúbený Duch Svätý na apoštolov, zhromaždených vo večeradle pri modlitbe spolu s Máriou, Ježišovou matkou, ako o tom čítame v Skutkoch apoštolov: "Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť",109 "a tak priviedli k jednote rozptýlené rasy a obetovali Otcovi prvotiny všetkých národov".110
Vzťah medzi Kristovou predpoveďou a touto udalosťou je jasný. Sme tu svedkami prvého a základného splnenia prísľubu Parakleta. Prichádza — poslaný Otcom — "po" odchode Krista, "za cenu" tohto odchodu. Naprv to bol odchod skrze smrť na kríži, potom na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní skrze Kristovo nanebovstúpenie. Ešte vo chvíli nanebovstúpenia prikázal Ježiš apoštolom, aby "neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie"; "vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým"; "keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme."111
Tieto posledné slová boli len akoby ozvenou alebo pripomenutím prísľubu daného vo večeradle. Ale v deň Turíc sa tento prísľub splnil v celej dokonalosti. Peter, vedený Duchom Svätým, ktorého apoštoli prijali počas modlitby vo večeradle, vystupuje pred množstvom ľudí rôznych jazykov, zhromaždených na sviatky, a hovorí. Vyhlasuje to, čo by sa určite neodvážil povedať predtým: "Mužovia, Izraeliti... Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré... Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci."112
Ježiš predpovedal a sľúbil: "On vydá o mne svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo." Toto "svedectvo" sa jasne začína v prvej Petrovej reči v Jeruzaleme. Je to svedectvo o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Svedectvo Ducha — Parakleta a apoštolov. Zároveň však samotným obsahom tohto svedectva Duch pravdy Petrovými ústami "ukazuje svetu, čo je hriech"; predovšetkým ten hriech, akým je odmietnutie Krista až po odsúdenie na smrť, až po kríž na Golgote. Výroky s podobným obsahom sa podľa textu Skutkov apoštolov opakujú aj pri iných príležitostiach a na iných miestach.113
31. A tak počnúc svedectvom jeruzalemských Turíc pôsobenie Ducha pravdy, ktorý "ukazuje svetu, čo je hriech" odmietnutie Krista, je organicky spojené so svedectvom, ktoré treba vydávať o veľkonočnom tajomstve: o tajomstve Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého. V tomto spojení samotné "ukazovanie, čo je hriech" odhaľuje svoju spasiteľnú dimenziu. Lebo cieľom tohto "ukazovania" nie je iba obviniť svet a tým menej odsúdiť ho. Kristus neprišiel na svet, aby ho súdil a odsúdil, ale aby ho spasil.114 Zdôrazňuje sa to už v tejto prvej reči, keď Peter zvolá: "Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom."115 A keď sa potom prítomní pýtajú Petra a apoštolov: "Čo máme robiť, bratia?" počujú odpoveď: "Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha."116
Takto sa to "ukázanie, čo je hriech" zároveň stáva ukázaním, čo je odpustenie hriechov mocou Ducha Svätého. Peter vo svojej jeruzalemskej reči vyzýva na obrátenie, ako Ježiš vyzýval svojich poslucháčov na začiatku svojej mesiášskej činnosti.117 Obrátenie vyžaduje presvedčenie o hriechu, zahŕňa v sebe vnútorný súd svedomia, a keďže tento súd je potvrdením činnosti Ducha pravdy vo vnútri človeka, stáva sa súčasne novým začiatkom udelenia milosti a lásky človekovi: "Prijmite Ducha Svätého."118 Takto objavujeme v tomto "ukázaní, čo je hriech" dvojaké darovanie: dar správneho svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľom.
Usvedčenie z hriechu prostredníctvom služby apoštolského ohlasovania v rodiacej sa Cirkvi súvisí — pôsobením Ducha Svätého zoslaného v deň Turíc — s výkupnou mocou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Tak sa spĺňajú slová povedané o Duchu Svätom pred Veľkou nocou: "Z môjho vezme a zvestuje vám."119 Keď teda Peter počas turíčnych udalostí hovorí o hriechu tých, ktorí "neuverili" a vydali Ježiša z Nazareta na potupnú smrť, jeho slová sú zároveň svedectvom o víťazstve nad hriechom. Je to víťazstvo, ktoré sa v istom zmysle uskutočnilo prostredníctvom najväčšieho hriechu, akého sa mohol človek dopustiť: zavraždením Ježiša, Božieho Syna, ktorý je jednej podstaty s Otcom! Ale podobne ako smrť Božieho Syna premáha ľudskú smrť: "Ero mors tua, o mors",120 tak isto hriech ukrižovania Božieho Syna "premáha" ľudský hriech! Ten hriech, ku ktorému došlo v Jeruzaleme na Veľký piatok, ako aj každý ľudský hriech. Lebo tomu, čo bolo zo strany ľudí najväčším hriechom, zodpovedá v srdci Vykupiteľa obeta najväčšej lásky, ktorá prevyšuje zlobu všetkých ľudských hriechov. Na základe tejto istoty Cirkev neváha v rímskej liturgii Veľkonočnej vigílie každý rok opakovať: "O felix culpa!", keď diakon spevom "Exsultet" ohlasuje zmŕtvychvstanie.
32. O tejto nevýslovnej pravde však nikto iný nemôže "presvedčiť svet", človeka, ľudské svedomie, iba on sám, Duch pravdy. On je Duchom, ktorý "skúma Božie hlbiny".121 Keď ide o tajomstvo hriechu, treba preniknúť "Božie hlbiny" až do dna. Nestačí skúmať len ľudské svedomie, vnútorné tajomstvo človeka, ale treba preniknúť do hlbokého Božieho tajomstva, do tých Božích hlbín, ktoré sa zhrňujú v syntéze: k Otcovi — v Synovi — skrze Ducha Svätého. Je to práve Duch Svätý, ktorý ich "skúma" a z nich vyvodzuje Božiu odpoveď na ľudský hriech. Touto odpoveďou sa uzatvára proces "ukazovania, čo je hriech", ako o tom svedčí turíčna udalosť.
Presvedčením "sveta" o hriechu na Golgote, o zavraždení nevinného Baránka, ako sa to stalo v deň Turíc, Duch Svätý presviedča aj o každom hriechu, spáchanom kdekoľvek a kedykoľvek v ľudských dejinách, lebo poukazuje na jeho vzťah ku Kristovmu krížu. "Presvedčiť" znamená dokázať zlobu hriechu, každého hriechu vo vzťahu ku Kristovmu krížu. Keď sa hriech ukáže v tomto vzťahu, spozná sa celá šírka jeho zloby, identifikuje sa v plnom rozsahu mysterium iniqiutatis (tajomstvo neprávosti),122 ktoré v sebe obsahuje a skrýva. Človek nespozná túto dimenziu hriechu, absolútne ju nespozná ináč ako vo svetle Kristovho kríža. Preto ho môže o nej presvedčiť len Duch Svätý: Duch pravdy a zároveň Tešiteľ.
Keď sa ukáže hriech vo vzťahu ku Kristovmu krížu, zároveň sa v plnom rozsahu identifikuje "mysterium pietatis" (tajomstvo nábožnosti),123 ako to ukázala posynodálna apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia.124 Ani tento rozmer hriechu človek absolútne nespozná ináč ako vo svetle Kristovho kríža. A aj o ňom ho môže "presvedčiť" len Duch Svätý, ktorý "skúma Božie hlbiny".

3. SVEDECTVO POČIATKU: PRVOTNÁ SKUTOČNOSŤ HRIECHU
33. Prvotnú dimenziu hriechu nachádzame v svedectve počiatku, zaznačenom v Knihe Genezis.125 Je to hriech, ktorý podľa zjaveného Božieho slova je počiatkom a koreňom všetkých ostatných hriechov. Stojíme pred prvotnou skutočnosťou hriechu v ľudských dejinách a zároveň aj v celej ekonómii spásy. Možno povedať, že v tomto hriechu má svoj začiatok tajomstvo neprávosti, ale zároveň tiež, že je to hriech, pre ktorý sa výkupná sila tajomstva nábožnosti stáva mimoriadne priezračná a účinná. Vyjadruje to svätý Pavol, keď proti "neposlušnosti" prvého Adama stavia "poslušnosť" Krista, druhého Adama, poslušnosť až na smrť".126
Podľa svedectva počiatku hriech vo svojej prvotnej skutočnosti vzniká vo vôli — a vo svedomí— človeka predovšetkým ako "neposlušnosť", čiže ako sprotivenie sa vôle človeka vôli Boha. Táto prvotná neposlušnosť predpokladá odmietnutie, alebo aspoň odsunutie pravdy obsiahnutej v Božom Slove, ktoré tvorí svet. Je to zároveň Slovo, ktoré "bolo na počiatku u Boha", ktoré "bolo Boh" a bez ktorého "nepovstalo nič z toho, čo povstalo", lebo "svet povstal skrze neho".127 Je to Slovo, ktoré je aj večným zákonom, prameňom všetkých zákonov, ktoré riadia svet a najmä ľudské činy. Keď teda Ježiš v predvečer svojho umučenia hovorí o hriechu tých, ktorí "neveria v neho", v týchto jeho slovách, plných bolesti, je akoby vzdialená ozvena toho hriechu, ktorý sa vo svojej prvotnej forme temne zapisuje do tajomstva stvorenia. Lebo ten, ktorý to hovorí, je nielen Syn človeka, ale aj ten, ktorý je "prvorodený zo všetkého stvorenia", lebo "všetko je stvorené skrze neho a pre neho".128 Vo svetle tejto pravdy chápeme, že "neposlušnosť" v tajomstve počiatku predpokladá v istom zmysle tú istú "neveru", to isté "neuverili", ktoré sa zopakuje vo vzťahu k veľkonočnému tajomstvu. Lebo ide, ako sme povedali, o odmietnutie, alebo aspoň odsunutie pravdy obsiahnutej v Otcovom slove. Toto odmietnutie sa prejavuje prakticky ako "neposlušnosť" v skutku spáchanom v dôsledku pokušenia, ktoré pochádza od "otca lži".129 Pri koreni hriechu je teda radikálne odmietnutie pravdy obsiahnutej v Otcovom Slove, skrze ktoré sa vyjadruje milujúca všemohúcnosť Stvoriteľa: všemohúcnosť a zároveň láska "Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme".
34. Duch Boží, ktorý sa podľa biblického opisu stvorenia "vznášal nad vodami",130 označuje toho istého "Ducha, ktorý skúma Božie hlbiny": skúma hlbiny Otca a Slova—Syna v tajomstve stvorenia. Nie je len bezprostredným svedkom ich vzájomnej lásky, z ktorej pochádza stvorenie, ale on sám je tou láskou. On sám ako láska je večným nestvoreným darom. V ňom je zdroj a počiatok každého obdarovania stvorení. Svedectvo počiatku, s ktorým sa stretáme v celom zjavení, počnúc od Knihy Genezis, je tu jednoznačné. Stvoriť znamená povolať k existencii z ničoho; teda stvoriť znamená darovať bytie. A keď je viditeľný svet stvorený pre človeka, potom človek dostal svet ako dar.131 A zároveň dostáva vo svojom človečenstve do daru osobitný "obraz a podobu" Boha. To neznačí len rozumnosť a slobodu ako konštitutívne vlastnosti ľudskej prirodzenosti, ale aj to, že je od začiatku schopný osobne sa stýkať s Bohom ako "ja" a "ty". Značí to zároveň schopnosť zmluvy, ktorá dostane konkrétnu podobu v spásonosnom darovaní sa Boha človekovi. Na podklade Božieho obrazu a podoby "dar Ducha" napokon značí pozvanie k priateľstvu, v ktorom sú nadprirodzené "Božie hlbiny" určitým spôsobom otvorené účasti človeka. Druhý vatikánsky koncil učí: "Neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1Tim 1,17) sa vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14—15) a sa s nimi stýka (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva."132
35. Teda Duch, ktorý "skúma všetko, aj Božie hlbiny", pozná od počiatku tajomstvo človeka.133 A preto len on sám môže naplno "ukázať, čo je hriech", ku ktorému došlo na počiatku ľudstva, ten hriech, ktorý je koreňom všetkých ostatných hriechov a nevyhasínajúcim ohniskom ľudskej hriešnosti na zemi. Duch pravdy pozná prvotnú skutočnosť hriechu, vyvolaného vo vôli človeka pôsobením "otca lži", ktorý už "je odsúdený".134 Duch Svätý teda ukazuje svetu, čo je hriech vo vzťahu k tomuto "súdu", ale stále privádza k "spravodlivosti", ktorá bola človekovi zjavená spolu s Kristovým krížom: prostredníctvom "poslušnosti až na smrť".135
Iba Duch Svätý môže ukázať, čo je hriech ľudského počiatku, lebo práve on je Láska Otca a Syna, lebo on je Darom, kým hriech na počiatku ľudstva spočíva v oklamaní a v odmietnutí daru a lásky, ktoré rozhodujú o počiatku sveta a človeka.
36. Podľa svedectva počiatku, ktoré nachádzame v celom Písme i v tradícii, po prvom (a najúplnejšom) opise v Knihe Genezis sa hriech v jeho prvotnej forme chápe ako "neposlušnosť", ktorá jednoducho a bezprostredne značí prestúpenie Božieho zákazu.136 Ale z celého kontextu je jasné, že korene tejto neposlušnosti treba hľadať hlboko v celej ontickej (konkrétnej) situácii človeka. Človek povolaný k existencii — muž a žena — je stvorením. "Boží obraz", spočívajúci v rozumnosti a slobode, hovorí o veľkosti a dôstojnosti ľudského subjektu, ktorý je osobou. Ale tento osobný subjekt je vždy len stvorením: vo svojej existencii a bytí závisí od Stvoriteľa. Podľa Knihy Genezis "strom poznania dobra a zla" mal vyjadrovať a človekovi stále pripomínať "hranicu" neprekročiteľnú pre stvorené bytie. V tomto zmysle treba chápať Boží zákaz: Stvoriteľ zakazuje mužovi a žene jesť plody zo stromu poznania dobra a zla. Slová nahovárania čiže pokušenia, podľa opisu v biblickom texte, zvádzajú prestúpiť tento zákaz, čiže prekročiť tú hranicu": "Keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo."137
"Neposlušnosť" značí teda prekročenie hranice, ktorá je pre vôľu a slobodu človeka ako stvoreného bytia neprekročiteľná. Lebo Boh Stvoriteľ je jediným a definitívnym zdrojom morálneho poriadku vo svete, ktorý stvoril. Človek nemôže sám od seba určiť, čo je dobré a zlé, nemôže "poznať dobro i zlo ako Boh". V stvorenom svete je Boh prvým a zvrchovaným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré, alebo zlé, prostredníctvom vnútornej pravdy bytia, ktorá je obrazom Slova, večného Syna, jednej podstaty s Otcom. Človekovi stvorenému na Boží obraz Duch Svätý dáva dar svedomia, aby obraz verne odzrkadľoval svoj pravzor, ktorý je súčasne Múdrosťou i večným Zákonom, zdrojom morálneho poriadku v človekovi i vo svete. "Neposlušnosť", ako prvotná dimenzia hriechu človeka je odmietnutím tohto zdroja s nárokom človeka stať sa autonómnym a výlučným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé. Duch, ktorý "skúma Božie hlbiny" a ktorý je zároveň svetlom pre ľudské svedomie a zdrojom morálneho poriadku, najhlbšie pozná tento rozmer hriechu, ktorý sa zapisuje do tajomstva ľudského počiatku. A neprestane ho "ukazovať svetu" vo vzťahu ku Kristovmu krížu na Golgote.
37. Boh sa podľa svedectva počiatku zjavil v tajomstve stvorenia ako všemohúcnosť, ktorá je láskou. A človekovi zároveň zjavil, že ako "obraz a podoba" svojho Stvoriteľa je pozvaný, aby mal účasť na pravde a láske. Táto účasť značí život v spojení s Bohom, teda "večný život".138 Ale človek sa vplyvom "otca lži" odlúčil od tejto účasti. V akej miere? Určite nie v miere hriechu čistého ducha, v miere satanovho hriechu. Ľudský duch nie je schopný dospieť do takej miery.139 V samotnom opise Knihy Genezis ľahko možno zbadať rozdiel stupňa medzi "dychom zla" zo strany toho, ktorý hreší (zostáva v hriechu) od počiatku,140 ktorý už "je odsúdený",141 a zlom neposlušnosti zo strany človeka.
Táto neposlušnosť predsa však je odvrátením sa od Boha a v istom zmysle uzavretím sa ľudskej slobody voči nemu. Zároveň je otvorením sa tejto slobody — ľudského poznania a ľudskej vôle — voči tomu, ktorý je "otcom lži". Tento akt vedomého rozhodnutia sa nie je iba "neposlušnosťou", ale má v sebe aj istú náklonnosť k motivácii obsiahnutej v prvom navádzaní na hriech a neprestajne sa opakujúcej v priebehu celých dejín človeka na zemi: "Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo."
Tu sa nachádzame v samom centre toho, čo možno nazvať "proti— Slovom", čiže "proti—pravdou". Tu je totiž sfalšovaná pravda o tom, kto je človek a aké sú neprekročiteľné hranice jeho bytia a jeho slobody. Táto proti—pravda je možná preto, že je zároveň úplne "sfalšovaná" aj pravda o tom, kto je Boh. Boh Stvoriteľ sa dostáva vo vedomí stvorenia do podozrenia, ba dokonca pod obžalobu. Prvý raz v ľudských dejinách sa zjaví zvrhlý "duch podozrenia". Usiluje sa "sfalšovať" samotné Dobro, absolútne Dobro, ktoré sa práve v diele stvorenia ukázalo ako dobro, ktoré sa darúva nevysloviteľným spôsobom: ako bonum diffusivum sui, ako stvoriteľská láska. Kto môže naplno "ukázať, čo je hriech", čiže tieto pohnútky prvotnej ľudskej neposlušnosti, ak nie ten, ktorý je sám Darom a prameňom všetkého obdarovania, ak nie Duch, ktorý "skúma Božie hlbiny" a je láskou Otca i Syna?
38. "Duch temnôt"142 je totiž schopný napriek všetkému svedectvu stvorenia a s ním spätej ekonómie spásy predstaviť Boha ako nepriateľa vlastného stvorenia a predovšetkým ako nepriateľa človeka, ako zdroj nebezpečenstva a ohrozenia pre človeka. Takýmto spôsobom satan vštepil do ľudskej psychológie zárodok odporu voči tomu, ktorého podľa neho "už od počiatku" treba považovať za nepriateľa človeka, a nie za Otca. Vyzval človeka, aby sa stal protivníkom Boha!
Analýza hriechu v jeho prvotnej dimenzii ukazuje, že pôsobením "otca lži" pôjde po celé ľudské dejiny o stály tlak, aby človek odmietal Boha až po nenávisť: "Láska voči sebe až po opovrhnutie Bohom" — ako to vyjadril svätý Augustín.143 Človek bude naklonený vidieť v Bohu predovšetkým vlastné ohraničenie, a nie prameň vlastnej slobody a plnosť dobra. Vidíme, ako sa to potvrdzuje v našej novovekej dobe, v ktorej sa ateistické ideológie usilujú celkom odstrániť náboženstvo na základe tvrdenia, že ono vedie k radikálnemu "odcudzeniu" človeka. Človek je vraj akoby olúpený o vlastné človečenstvo, keď prijíma ideu Boha a privlastňuje mu to, čo patrí človekovi a výlučne človekovi! V tomto procese myslenia a historicko—sociologickej praxe sa došlo v odmietaní Boha až k vyhláseniu jeho "smrti". Je to pojmový i slovný nezmysel! Ideológia "smrti Boha" však ohrozuje človeka. Poukazuje na to Druhý vatikánsky koncil, keď analyzuje problém "autonómie časných vecí" a píše: "Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká... Ba zabúdaním na Boha sa zacloňuje samo stvorenstvo."144 Ideológia "smrti Boha" sa svojimi dôsledkami ľahko môže ukázať — na rovine teoretickej i praktickej — ideológiou "smrti človeka".

4. DUCH, KTORÝ PRETVÁRA UTRPENIE NA VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU
39. Ducha, ktorý skúma Božie hlbiny, nazval Ježiš v rozlúčkovej reči vo večeradle Parakletom. Od začiatku sa totiž "vzýva",145 aby "ukázal svetu, čo je hriech". A definitívne sa vzýva prostredníctvom Kristovho kríža. Ukázať, čo je hriech, značí poukazovať na zlobu, ktorá sa v ňom nachádza. To znamená zjavovať mysterium iniqiutatis. Nie je možné poznať zlobu hriechu v celej jeho bolestnej skutočnosti, kým sa "nepreskúmajú Božie hlbiny". Už na počiatku sa objavilo vo svete temné tajomstvo hriechu na pozadí vzťahu ľudskej slobody k Stvoriteľovi. Objavilo sa ako akt stvorenia—človeka
protiviaci sa spasiteľnej vôli Boha. Ba objavilo sa v protiklade s pravdou, na základe už definitívne "odsúdenej" lži; lži ktorá sa odvážila obžalovať a trvale podozrievať samotnú stvoriteľskú a spasiteľnú lásku. Človek išiel za "otcom lži" a proti Otcovi života a Duchu pravdy.
"Ukázať, čo je hriech," nebude teda musieť aj značiť: zjaviť utrpenie? Zjaviť nepochopiteľnú a nevyjadriteľnú bolesť, zapríčinenú hriechom, ktorú kniha Písma vo svojej antropomorfickej vízii vidí — ako sa zdá — v "Božích hlbinách" a v istom zmysle v samom srdci nekonečnej Trojice? Cirkev, čerpajúc podnety zo zjavenia, verí a vyznáva, že hriech je urážkou Boha. Čo zodpovedá v nepreskúmateľnom živote Otca, Syna a Ducha Svätého tejto "urážke", tomuto odmietnutiu Ducha, ktorý je láskou a darom? Pojem Boha ako absolútne dokonalého bytia zrejme vylučuje akúkoľvek bolesť pochádzajúcu z nedostatku alebo zranenia; ale v "Božích hlbinách" je otcovská láska, ktorá podľa biblickej reči až tak reaguje na hriech človeka, že povie: "Ľutujem, že som stvoril človeka."146 "Pán videl, že zloba ľudí na zemi je veľká a... oľutoval, že urobil človeka na zemi, a bolelo ho srdce... Pán povedal: ?Ľutujem, že som ich stvoril.?"147 No Sväté písmo najčastejšie hovorí o Otcovi, ktorý cíti s človekom, akoby sa s ním delil o jeho bolesť. Napokon tá nepochopiteľná a nevysloviteľná Otcova "bolesť" zrodí predovšetkým podivnú ekonómiu vykupiteľskej lásky v Ježišovi Kristovi, aby sa skrze mysterium pietatis mohla v ľudských dejinách láska ukázať silnejšia ako hriech. Aby zvíťazil "Dar"!
Duch Svätý, ktorý podľa Kristových slov "ukazuje, čo je hriech", je láskou Otca i Syna a ako láska je trojičným Darom a zároveň večným prameňom všetkého Božieho darovania zameraného na stvorenie. Práve v ňom môžeme pochopiť to zosobnené a transcendentným spôsobom realizované milosrdenstvo, ktoré patristická a teologická tradícia, verná Starému i Novému zákonu, pripisuje Bohu. V človekovi milosrdenstvo vyjadruje bolesť a súcit s biedou blížneho. V Bohu robí Duch—Láska z uvažovania o ľudskom hriechu nové obdarovanie spasiteľnou láskou. Z Ducha—Lásky sa rodí v jednote s Otcom a Synom ekonómia spásy, ktorá napĺňa dejiny človeka darmi vykúpenia. Ak hriech odmietnutím lásky zrodil "utrpenie" človeka, ktoré určitým spôsobom zasiahlo celé stvorenie,148 Duch Svätý vstúpi do ľudského a kozmického utrpenia s novým darovaním lásky, ktorá vykúpi svet. A z úst Krista Vykupiteľa, v ktorého človečenstve sa uskutočňuje "utrpenie" Boha, zaznie slovo, ktorým sa prejavuje večná láska, plná milosrdenstva: "Ľúto mi je."149 A tak poslanie Ducha Svätého "ukázať, čo je hriech," značí ukázať pred stvorením, "podrobeným márnosti", a predovšetkým v hĺbke ľudského svedomia, že nad hriechom zvíťazila obeta Božieho Baránka, ktorý sa stal služobníkom poslušným "až na smrť" a svojím zadosťučinením za neposlušnosť človeka uskutočňuje vykúpenie sveta. Takto Duch pravdy, Tešiteľ, "ukazuje, čo je hriech".
40. Výkupnú cenu Kristovej obety veľmi výstižne vyjadril autor Listu Hebrejom, ktorý najprv spomína obety Starého zákona, v ktorých "krv capov a býkov... telesne očisťuje", a potom dodáva: "O čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu."150 Hoci sme si vedomí iných možných interpretácií, naše úvahy o prítomnosti Ducha Svätého v celom Kristovom živote nás vedú k tomu, aby sme v tomto texte postrehli výzvu uvažovať o prítomnosti toho istého Ducha aj vo vykupiteľskej obete vteleného Slova.
Najprv uvažujme o úvodných slovách, ktoré hovoria o tejto obete a potom osobitne o "očistení svedomia", ktoré spôsobuje. Je to totiž obeta prinesená "skrze (=pôsobením) večného Ducha", ktorý z nej "čerpá" silu spásonosne "ukazovať, čo je hriech". Je to ten istý Duch Svätý, ktorého podľa prísľubu vo večeradle Ježiš Kristus "prinesie" apoštolom v deň svojho zmŕtvychvstania, keď sa im zjaví s ranami ukrižovania, a ktorého im dá "na odpustenie hriechov": "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené."151
Vieme, že "Boh pomazal Ježiš z Nazareta Duchom Svätým a mocou", ako povedal Šimon Peter v dome stotníka Kornélia.152 Poznáme veľkonočné tajomstvo jeho "odchodu", o ktorom hovorí Evanjelium podľa Jána. Slová Listu Hebrejom nám teraz objasňujú, akým spôsobom Kristus "sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny" a že to spravil "skrze večného Ducha". V obete Syna človeka je Duch Svätý tak prítomný a tak pôsobí ako pri jeho počatí, pri jeho príchode na svet, v jeho skrytom živote a v jeho verejnom účinkovaní. Podľa Listu Hebrejom sa Kristus sám na ceste svojho "odchodu" skrze Getsemani a Kalváriu vo svojom človečenstve naplno otvoril tomuto pôsobeniu Ducha—Parakleta, ktoré z utrpenia vyvádza spásonosnú lásku. Bol teda "vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho čo vytrpel, naučil sa poslušnosti".153 Takto nám spomínaný list ukazuje, ako sa človečenstvo, podrobené hriechu v potomkoch prvého Adama, stalo v Ježišovi Kristovi dokonale poddané Bohu a zjednotené s ním a zároveň plné milosrdenstva voči ľuďom. Je to nové človečenstvo, ktoré sa v Ježišovi Kristovi skrze utrpenie kríža vrátilo k láske, zradenej Adamovým hriechom. Ocitlo sa v samom Božom zdroji pôvodného darovania: v Duchu, ktorý "skúma Božie hlbiny" a sám je láskou i darom.
Boží Syn Ježiš Kristus ako človek zanietenou modlitbou svojho utrpenia dovolil Duchu Svätému, ktorý už prenikol celú hĺbku jeho človečenstva, pretvoriť to človečenstvo na dokonalú obetu úkonom svojej smrti ako žertvy lásky na kríži. Sám vykonal túto obetu. Ako jediný kňaz "sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny".154 Vo svojom človečenstve bol hodný stať sa takou obetou, lebo on jediný bol "bez poškvrny". Ale priniesol ju "skrze večného Ducha". To značí, že Duch Svätý pôsobil osobitným spôsobom v tomto absolútnom sebadarovaní Syna človeka, aby premenil utrpenie na vykúpenú lásku.
41. V Starom zákone sa viackrát hovorí o "ohni z neba", ktorý spaľoval obety, čo prinášali ľudia.155 Analogicky možno povedať, že Duch Svätý je "oheň z neba", ktorý pôsobí v hĺbke tajomstva kríža. Vychádzajúc od Otca, usmerňuje Synovu obetu k Otcovi a uvádza ju do božskej reality trojičného spoločenstva. Ak hriech zrodil utrpenie, tak teraz bolesť Boha — toto utrpenie — nadobúda skrze Ducha Svätého svoje plné ľudské vyjadrenie v ukrižovanom Kristovi. Tak dochádza k paradoxnému tajomstvu lásky: v Kristovi trpí Boh odmietnutý vlastným stvorením: "Neveria vo mňa!" No zároveň z hĺbky tohto utrpenia — nepriamo z hĺbky samého hriechu spočívajúceho v tom, že "neuverili" — Duch čerpá novú mieru daru, ktorý dostal človek i tvorstvo už od začiatku. V hĺbke tajomstva kríža pôsobí láska, ktorá znovu privádza človeka k účasti na živote, ktorým je sám Boh.
Duch Svätý ako láska a dar v istom zmysle zostupuje do samého srdca obety, ktorá sa prináša na kríži. Nadväzujúc na biblickú tradíciu, môžeme povedať, že on spaľuje túto obetu ohňom lásky, ktorá zjednocuje Syna s Otcom v trojičnom spoločenstve. A keďže obeta kríža je Kristovým vlastným činom, on aj v nej "dostáva" Ducha Svätého. Dostáva ho tak, že ho môže — a len on spoločne s Bohom Otcom — "dať" apoštolom, Cirkvi, ľudstvu. On sám ho "posiela" od Otca.156 On sám si stane pred apoštolov zhromaždených vo večeradle "dýchne na nich" a povie: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,"157 ako predpovedal Ján Krstiteľ: "On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom."158 Týmito Ježišovými slovami Duch Svätý je zjavený a zároveň sprítomnený ako láska, ktorá pôsobí v hĺbke veľkonočného tajomstva ako prameň spasiteľnej sily Kristovho kríža, ako dar nového a večného života.
Táto pravda o Duchu Svätom nachádza svoje každodenné vyjadrenie v rímskej liturgii, keď kňaz pred prijímaním vyslovuje tieto významné slová: "Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet..." A v III. eucharistickej modlitbe kňaz, nadväzujúc na tú istú ekonómiu spásy, prosí: "Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba."

5. KRV, KTORÁ OČISŤUJE SVEDOMIE
42. Povedali sme, že na vrchole veľkonočného tajomstva je definitívne zjavený a novým spôsobom sprítomnený Duch Svätý. Zmŕtvychvstalý Kristus hovorí apoštolom: "Prijmite Ducha Svätého." Tak je zjavený Duch Svätý, lebo Kristove slová sú potvrdením jeho prisľúbení a predpovedí z reči vo večeradle. Toto zjavenie je zároveň aj sprítomnením Parakleta, je jeho novým sprítomnením. Veď Duch Svätý už od začiatku pôsobil v tajomstve stvorenia a v dejinách starej Zmluvy Boha s človekom. Jeho činnosť bola naplno potvrdená poslaním Syna človeka ako Mesiáša, ktorý prišiel mocou Ducha Svätého. Na vrchole Ježišovho mesiášskeho poslania sa Duch Svätý sprítomňuje vo veľkonočnom tajomstve v plnosti svojej božskej subjektivity ako ten, ktorý má pokračovať v spasiteľnom diele, majúcom základ v obete kríža. Je pravda, že Ježiš zveril toto dielo ľuďom: apoštolom, Cirkvi. Jednako však Duch Svätý zostáva — v ľuďoch a skrze ľudí — prvým a nadradeným subjektom uskutočňovania tohto diela v duši človeka a v dejinách sveta: neviditeľný a zároveň všadeprítomný Paraklet! Duch, ktorý "veje, kam chce".159
Slová, ktoré vyslovil zmŕtvychvstalý Kristus "prvý deň v týždni", zvláštnym spôsobom zdôrazňujú prítomnosť Parakleta—Tešiteľa ako toho, ktorý "ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd". Lebo iba v tejto súvislosti sa vysvetľujú slová, ktoré dáva Ježiš do priameho súvisu s "darom" Ducha Svätého apoštolom. Vraví im: "Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané."160 Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy, aby ju odovzdávali svojim nástupcom v Cirkvi. Ale táto moc, udelená ľuďom, predpokladá a zahŕňa spasiteľnú činnosť Ducha Svätého. Duch Svätý, keďže sa stáva "svetlom srdca",161 t.j. svedomia, "ukazuje, čo je hriech", čiže dáva človekovi poznať, čo je pre neho zlé, a zároveň ho usmerňuje k dobru. Vďaka mnohorakosti jeho darov, pre ktoré sa vzýva ako darca "sedmorakých" milostí, každý druh ľudského hriechu môže zasiahnuť spasiteľná Božia moc. Ako hovorí svätý Bonaventúra, "silou siedmich darov Ducha Svätého je zničený každý druh zla a rodí sa každé dobro".162
Pôsobením Tešiteľa sa teda uskutočňuje to obrátenie ľudského srdca, ktoré je nevyhnutnou podmienkou na odpustenie hriechov. Bez skutočného obrátenia, ktoré zahrnuje vnútornú ľútosť, a bez úprimného a pevného rozhodnutia polepšiť sa zostanú hriechy "zadržané", ako hovorí Ježiš a s ním tradícia Starého i Nového zákona. Prvé slová, ktoré Ježiš vyslovuje na začiatku svojej činnosti, sú v Evanjeliu podľa Marka tieto: "Kajajte sa a verte evanjeliu."163 Potvrdením tejto výzvy je činnosť Ducha Svätého: "ukazovať, čo je hriech", ktorej sa ujíma novým spôsobom mocou vykúpenia, uskutočneného krvou Syna človeka. Preto v Liste Hebrejom hovorí, že táto "krv očistí svedomie".164 Mohlo by sa teda povedať, že ona otvára Duchu Svätému cestu do vnútra človeka, čiže do svätyne ľudského svedomia.
43. Druhý vatikánsky koncil pripomenul katolícke učenie o svedomí, keď hovoril o povolaní človeka a zvlášť o dôstojnosti ľudskej osoby. Svedomie osobitným spôsobom rozhoduje o tejto dôstojnosti. Ono je totiž "najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva... ?Toto rob, tamtoho sa varuj!?" Táto schopnosť prikazovať dobro a zakazovať zlo, zaštepená do človeka samým Stvoriteľom, je kľúčovou vlastnosťou osobného subjektu. Zároveň však v "hĺbkach svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať".165 Svedomie teda nie je samostatným a výlučným zdrojom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé; naopak je doňho hlboko vpísaný princíp poslúchať objektívnu normu, ktorá — ako vysvitá zo spomenutej stránky Knihy Genezis166 — príkazmi a zákazmi týkajúcimi sa ľudského konania zdôvodňuje a podmieňuje oprávnenosť jeho rozhodnutí. Práve v tomto zmysle je svedomie tou "vnútornou svätyňou", v ktorej "sa ozýva Boží hlas". Dokonca je to aj vtedy "Boží hlas", keď v ňom človek uznáva iba zásadu mravného poriadku, o ktorej ľudsky nemožno pochybovať, aj keď bez priameho vzťahu k Stvoriteľovi. Práve v tomto vzťahu svedomie nachádza vždy svoj základ a svoje odôvodnenie.
Evanjeliom zvestovaná činnosť Ducha pravdy, "ukazovať, čo je hriech", sa nemôže v človekovi prejaviť ináč ako prostredníctvom svedomia. Ak je svedomie správne, vtedy pomáha "pravdivo riešiť toľké mravné problémy, ktoré skrsajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote"; vtedy "sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti".167
Plodom správneho svedomia je predovšetkým to, že dobro i zlo sa nazýva jeho pravým menom, ako to čítame v spomínanej pastorálnej konšitúcii: "Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami." Keď Koncil takto vymenoval mnohoraké hriechy, veľmi časté a rozšírené v našich časoch, dodáva:? "Všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne sú ťažkou urážkou Stvoriteľa."168
Keď Koncil nazýva pravým menom hriechy, ktoré najviac zneucťujú človeka a vyhlasuje ich za morálne zlo, ktoré zaťažuje akúkoľvek bilanciu ľudského pokroku, zároveň to všetko opisuje ako "dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou", ktorý charakterizuje "celý individuálny i kolektívny život človeka".169 Biskupská synoda roku 1983 o zmierení a pokání ešte presnejšie definovala osobný a spoločenský význam ľudského hriechu.170
44. Ježiš Kristus v predvečer svojho umučenia a potom vo veľkonočný večer sa vo večeradle odvolal na Ducha Svätého ako na toho, ktorý svedčí, že v dejinách ľudstva pretrváva hriech. Je to však hriech podrobený spasiteľnej sile vykúpenia. "Ukázať svetu, čo je hriech", sa nekončí tým, že sa hriech nazve pravým menom a že sa identifikuje v celej škále toho zla, ktoré mu je vlastné. Keď Duch pravdy ukazuje svetu, čo je hriech, stretá sa s hlasom ľudského svedomia.
Touto cestou sa dochádza k odhaleniu koreňov hriechu, ktoré sú vo vnútri človeka, ako to zdôrazňuje pastorálna konštitúcia: "Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a niektorých sa zriekať. Ba veru krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by chcel."171 Koncilový text tu nadväzuje na známe slová svätého Pavla.172
To "ukazovanie, čo je hriech", ktoré sprevádza ľudské svedomie pri každom hlbšom uvažovaní o sebe samom, vedie zároveň k odhaleniu koreňov hriechu vo vnútri človeka, ako aj k odhaleniu jeho ovplyvňovania svedomí v priebehu dejín. Tak sa dostávame k tej prvotnej skutočnosti hriechu, o ktorej už bola reč. Duch Svätý "ukazuje, čo je hriech" vo vzťahu k tajomstvu počiatku a poukazuje na to, že človek je bytie stvorené, a teda ontologicky aj eticky úplne závislé od Stvoriteľa. Zároveň pripomína dedičnú hriešnosť ľudskej prirodzenosti. No Duch Svätý—Tešiteľ "ukazuje, čo je hriech" vždy v súvislosti s Kristovým krížom. V tejto súvislosti kresťanstvo odmieta akýkoľvek "fatalizmus" hriechu. Podľa koncilového učenia je to "tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa".173 "No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho."174 Človek "zapojený" do tohto boja, do zápasu s hriechom, opierajúc sa o hlas svojho svedomia, "musí sa ustavične boriť, aby vytrval v dobrom, a iba za cenu veľkých námah je schopný dosiahnuť pomocou milosti Božej svoju vnútornú ucelenosť".175 Koncil právom hľadí na hriech ako na rozvratný faktor, ktorý zaťažuje osobný i spoločenský život človeka. Zároveň však neúnavne pripomína možnosť víťazstva.
45. Duch pravdy, ktorý "ukazuje svetu, čo je hriech", sa stretá s tou námahou ľudského svedomia, o ktorej tak sugestívne hovoria koncilové texty. Táto námaha svedomia vyznačuje aj cesty ľudských konverzií: odvrátiť sa od hriechu, aby sa budovala pravda a láska v samom srdci človeka. Vieme, že uznať zlo v sebe samých stojí neraz mnoho. Vieme, že svedomie nielen prikazuje, alebo zakazuje, ale aj súdi vo svetle svojich príkazov a zákazov. Je aj prameňom výčitiek. Človek v dôsledku spáchaného zla vnútorne trpí. Nie je táto bolesť akousi vzdialenou ozvenou toho "oľutoval, že stvoril človeka", ktoré Sväté písmo antropomorfickou rečou pripisuje Bohu? Tej "výčitky", ktorá sa zapisuje do "srdca" Najsvätejšej Trojice a silou večnej lásky sa vyjadruje bolesťou kríža v Kristovej poslušnosti až na smrť? Keď Duch pravdy dovolí ľudskému svedomiu mať účasť na tejto bolesti, vtedy sa utrpenie svedomia stáva mimoriadne hlbokým, ale aj mimoriadne spásonosným. Vtedy sa tiež úkonom dokonalej ľútosti uskutočňuje opravdivé obrátenie srdca, evanjeliová "metánoia".
Námaha ľudského srdca, námaha svedomia, ktorou sa uskutočňuje táto "metánoia", je odrazom toho procesu, v ktorom sa výčitka mení na spásonosnú lásku, ktorá vie trpieť. Skrytým rozdávateľom tejto spásonosnej sily je Duch Svätý: on, ktorého Cirkev nazýva "svetlom svedomia", preniká a napĺňa "hlbiny ľudských sŕdc".176 Takýmto obrátením v Duchu Svätom sa človek otvára odpusteniu hriechov. A v celej tejto podivuhodnej dynamike "obrátenia—odpustenia" sa potvrdzuje pravdivosť toho, čo píše svätý Augustín o tajomstve človeka, keď komentuje slová žalmu: "Abyssus abyssum invocat" ("Hlbina hlbine sa ozýva").177 Práve vzhľadom na túto "priepastnú hlbinu" človeka, ľudské svedomie, sa spĺňa poslanie Syna a Ducha Svätého. Duch Svätý "prichádza" mocou Kristovho "odchodu" vo veľkonočnom tajomstve. Prichádza v každom konkrétnom prípade obrátenia—odpustenia mocou obety kríža, lebo v nej "krv Krista... očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu".178 Takto sa stále spĺňajú slová o Duchu Svätom ako o "inom Tešiteľovi", povedané vo večeradle apoštolom a nepriamo všetkým: "Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás."179

6. HRIECH PROTI DUCHU SVÄTÉMU
46. Na pozadí toho, čo sme doteraz povedali, stávajú sa zrozumiteľnejšími daktoré iné prekvapujúce a otrasné Ježišove slová. Mohli by sme ich nazvať slovami o "neodpustení". Uvádzajú ich synoptici vzhľadom na jeden osobitný hriech, nazývaný "rúhanie sa proti Duchu Svätému", a to v tomto trojakom znení:
Matúš:
"Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom."180
Marek:
"Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhanie, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom."181
Lukáš:
"Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí."182
Prečo je rúhanie proti Duchu Svätému neodpustiteľné? Ako chápať toto rúhanie? Svätý Tomáš Akvinský odpovedá, že ide o hriech "neodpustiteľný z hľadiska samej jeho povahy, pretože vylučuje to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov."183
Podľa tejto exegézy "rúhanie" nespočíva v urážaní Ducha Svätého slovami, ale v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého, pôsobiaceho mocou obety na kríži. Ak človek neprijíma spasiteľné "usvedčenie z hriechu", ktoré pochádza od Ducha Svätého, zároveň odmieta "príchod" Tešiteľa — "príchod", ktorý sa uskutočnil vo veľkonočnom tajomstve a je spätý s výkupnou mocou Kristovej krvi, tej krvi, ktorá "očisťuje svedomie od mŕtvych skutkov".
Vieme, že ovocím takéhoto očistenia je odpustenie hriechov. Kto teda odmieta Ducha a krv, zostáva v "mŕtvych skutkoch", v hriechu. A rúhanie proti Duchu Svätému spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať toto odpustenie, ktorého vnútorným rozdávateľom je on a ktoré predpokladá skutočné obrátenie, spôsobené ním samým vo svedomí. Ak Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému nemôže byť odpustené ani v tomto živote, ani v budúcom, je to preto, že toto "ne—odpustenie" je príčinne spojené s ne—kajúcnosťou, čiže s rozhodným odmietnutím obrátiť sa. To však značí odmietnutie načrieť do prameňov vykúpenia, ktoré "stále" zostávajú otvorené v ekonómii spásy, v ktorej sa uskutočňuje poslanie Ducha Svätého. Paraklet má nekonečnú moc čerpať z týchto prameňov. "Z môjho vezme," povedal Ježiš. Takto dopĺňa v ľudských dušiach Kristom uskutočnené dielo vykúpenia tým, že rozdeľuje jeho plody. "Rúhanie" proti Duchu Svätému je teda hriech spáchaný človekom, ktorý sa domáha domnelého "práva" zotrvať v zle, v akomkoľvek hriechu, a tak odmieta vykúpenie. Človek zostáva uzavretý v hriechu, a zo svojej strany tak znemožňuje svoje obrátenie, a teda aj odpustenie hriechov, ktoré pokladá za nepodstatné alebo bezvýznamné pre svoj život. Je to stav duchovnej záhuby, pretože rúhanie proti Duchu Svätému nedovoľuje človekovi vyjsť z väzenia, do ktorého sa sám uzavrel, a otvoriť sa božským prameňom slúžiacim na očistenie svedomia a odpustenie hriechov.
47. Pôsobenie Ducha pravdy, ktoré má za cieľ spasiteľne "ukázať, čo je hriech", stretá sa v človekovi, ktorý je v takomto stave, s vnútorným odporom, akoby s nepreniknuteľnosťou svedomia, so stavom duše, ktorá akoby zatvrdla v tom, pre čo sa slobodne rozhodla. Sväté písmo to zvyčajne nazýva "tvrdosť srdca".184 V našich časoch tomuto postoju mysle i srdca azda zodpovedá strata citlivosti pre hriech, ktorej venuje mnoho stránok apoštolská exhortácia "Zmierenie a pokánie".185 Už pápež Pius XII. tvrdil, že "hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre hriech".186 Táto strata ide ruka v ruke so "stratou citlivosti pre Boha". V uvedenej exhortácii čítame: "V skutočnosti Boh je koreňom a najvyšším cieľom človeka, lebo človek nosí v sebe Boží zárodok. Preto tiež jedine Božia skutočnosť odhaľuje a osvecuje tajomstvo človeka. Je teda márne dúfať, že sa upevní citlivosť pre hriech proti človekovi a ľudským hodnotám, ak chýba citlivosť pre urážku spáchanú proti Bohu, čiže skutočná citlivosť pre hriech."187
Preto Cirkev neprestáva vyprosovať od Boha milosť, aby sa nestrácala správnosť svedomia ľudí, aby sa neotupovala jeho zdravá citlivosť pre dobro a zlo. Správnosť a citlivosť svedomia sú hlboko spojené s vnútorným pôsobením Ducha pravdy. V tomto svetle nadobúdajú osobitnú výrečnosť napomenutia apoštola: "Ducha neuhášajte!"; "A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha."188 Predovšetkým však Cirkev neprestáva s veľkou vrúcnosťou úpenlivo prosiť, aby sa vo svete nerozrastal ten hriech, ktorý evanjelium nazýva "rúhanie proti Duchu Svätému", ale naopak, aby ustupoval v ľudských dušiach — a nepriamo aj v celých prostrediach a rozličných spoločenstvách — a uvoľňoval miesto otvorenosti svedomia, potrebnej pre spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého. Cirkev úpenlivo prosí, aby nebezpečný hriech proti Duchu Svätému ustúpil svätej ochote prijať jeho poslanie Tešiteľa, keď prichádza "ukázať svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd."
48. V rozlúčkovej reči spojil Ježiš tieto tri oblasti "presvedčovania", ktoré patria do Parakletovho poslania: hriech, spravodlivosť a súd. Ony vyznačujú priestor toho tajomstva nábožnosti, ktoré sa v dejinách človeka protiví hriechu, tajomstvu neprávosti.189 Na jednej strane je — ako hovorí svätý Augustín — "láska k sebe až po pohŕdanie Bohom"; na druhej strane "láska k Bohu až po pohŕdanie sebou".190 Cirkev neustáva vo svojich prosbách a službách, aby dejiny svedomí a dejiny spoločenstiev vo veľkej ľudskej rodine neklesali smerom k hriechu odmietaním Božích prikázaní "až po pohŕdanie Bohom", ale aby stúpali smerom k láske, v ktorej sa zjavuje Duch, ktorý dáva život.
Tí, ktorí sa dajú Duchom Svätým "presvedčiť, čo je hriech", dajú sa presvedčiť aj o tom, "čo je spravodlivosť a čo súd". Duch, ktorý pomáha ľuďom, ľudským svedomiam poznať pravdu o hriechu, zároveň spôsobuje, že poznajú pravdu o tej spravodlivosti, ktorá vstúpila do ľudských dejín s Ježišom Kristom. Takto tí, čo sú "presvedčení o hriechu" a pôsobením Tešiteľa sa obrátia, dostanú sa v istom zmysle z obežnej dráhy "súdu", ktorým "knieža tohto sveta je už odsúdené".191 Obrátenie v hĺbke svojho božsko—ľudského tajomstva je roztrhaním všetkých pút, ktorými hriech opantáva človeka v celku tajomstva neprávosti. Teda tých, čo sa obracajú, Duch Svätý vyvádza z obežnej dráhy "súdu" a vovádza do tej spravodlivosti, ktorá je v Ježišovi Kristovi a je v ňom preto, že ju prijíma od Otca192 ako odlesk trojičnej svätosti. Je to spravodlivosť evanjelia a vykúpenia, spravodlivosť reči na vrchu a kríža, ktorá očisťuje svedomie Baránkovou krvou. Je to spravodlivosť, ktorú Otec dáva Synovi a všetkým, čo sú s ním spojení v pravde a láske.
V tejto spravodlivosti sa Duch Svätý, Duch Otca a Syna, ktorý "ukazuje svetu, čo je hriech", zjavuje a sprítomňuje človekovi ako Duch večného života.

TRETIA ČASŤ
DUCH, KTORÝ DÁVA ŹIVOT
1. DÔVOD JUBILEA ROKU DVETISÍC: KRISTUS, KTORÝ SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO
49. K Duchu Svätému sa obracia myseľ i srdce Cirkvi na sklonku dvadsiateho storočia a s výhľadom na tretie tisícročie od Kristovho príchodu na svet, keď upierame zrak na veľké jubileum, ktorým chce Cirkev osláviť túto udalosť. Tento príchod sa posudzuje podľa časového počítania ako udalosť, ktorá patrí k dejinám človeka na zemi. Všeobecne používaná miera času vymedzuje roky, storočia a tisícročia, ktoré plynú pred narodením a po narodení Ježiša Krista. Zároveň však pre nás kresťanov táto udalosť značí, podľa slov apoštola, "plnosť času",193 lebo v nej úplne prenikla do dejín človeka "miera" samého Boha: transcendentná prítomnosť večného "teraz". Toho, "ktorý je, ktorý bol a ktorý príde"; ktorý je "Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec".194 "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život."195 "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy..., aby sme dostali adoptívne synovstvo."196 A toto vtelenie Syna—Slova sa stalo pôsobením Ducha Svätého.
Obidvaja evanjelisti, ktorým vďačíme za rozprávanie o narodení a detstve Ježiša z Nazareta, sa vyslovujú o tejto otázke rovnako. Podľa Lukáša sa Mária pri zvestovaní Ježišovho narodenia pýta: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" A dostane túto odpoveď: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn."197 Matúš rozpráva priamo: "S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého."198 Jozef, znepokojený týmto stavom vecí, dostáva vo sne toto vysvetlenie: "Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov."199
Preto Cirkev už od začiatku vyznáva tajomstvo vtelenia, toto kľúčové tajomstvo viery, pričom sa odvoláva na Ducha Svätého. Apoštolské vyznanie viery znie: "Ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny." A tak isto aj Nicejsko—carihradské vyznanie viery: "Mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom."
"Mocou Ducha Svätého" sa stal človekom ten, o ktorom Cirkev slovami toho istého Symbolu vyznáva, že je Syn jednej podstaty s Otcom: "Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného." Stal sa človekom tým, že "si vzal telo z Márie Panny". A to sa stalo, keď "prišla plnosť času".
50. Veľké jubileum ukončenia druhého tisícročia, na ktoré sa už Cirkev pripravuje, má bezprostredne kristologický profil. Ide totiž o slávenie narodenia Ježiša Krista. Zároveň má aj profil pneumatologický, pretože tajomstvo vtelenia sa uskutočnilo "mocou Ducha Svätého". "Spôsobil" to ten Duch, ktorý — ako jednej podstaty s Otcom a Synom — je v absolútnom tajomstve trojjediného Boha Osobou—Láskou, nestvoreným Darom a zároveň večným prameňom každého darovania pochádzajúceho od Boha v poriadku stvorenia; je aj bezprostredným princípom a v istom zmysle subjektom sebadarovania Boha v poriadku milosti. Tajomstvo vtelenia je vrcholom tohto darovania, tohto Božieho sebadarovania v poriadku milosti.
V skutočnosti počatie a narodenie Ježiša Krista sú najväčším dielom, aké vykonal Duch Svätý v dejinách stvorenia a v dejinách spásy: sú vrcholom milosti — "gratia unionis", zdrojom každej inej milosti, ako vysvetľuje svätý Tomáš.200 Veľké jubileum sa vzťahuje na toto dielo, a keď vnikneme do jeho hĺbky, vzťahuje sa aj na pôvodcu tohto diela, na osobu Ducha Svätého.
"Plnosti času" zodpovedá zvláštna plnosť sebadarovania trojjediného Boha v Duchu Svätom. "Mocou Ducha Svätého" sa uskutočňuje tajomstvo "hypostatického spojenia", čiže spojenia božskej prirodzenosti s prirodzenosťou ľudskou v jedinej osobe Slova—Syna. Keď Mária vo chvíli zvestovania vyslovuje svoje "fiat": "Nech sa mi stane podľa tvojho slova",201 panenským spôsobom počne človeka: Syna človeka, ktorý je Synom Božím. Takýmto "zľudštením" Slova—Syna dosahuje sebadarovanie Boha v dejinách stvorenia a spásy svoju definitívnu plnosť. Táto plnosť nadobúda osobitnú intenzitu a výrečnosť v texte Evanjelia podľa Jána: "Slovo sa telom stalo."202 Vtelenie Boha—Syna značí, že do jednoty s Bohom je prijatá nielen ľudská prirodzenosť, ale v nej je v istom zmysle prijaté všetko, čo je "telom": celé ľudstvo, celý viditeľný a hmotný svet. Vtelenie má teda aj svoj kozmický význam a svoju kozmickú dimenziu. Tým, že sa "prvorodený zo všetkého stvorenia"203 vteľuje do Kristovho individuálneho človečenstva, určitým spôsobom sa spája s celou skutočnosťou človeka, ktorý je aj "telom",204 a v nej s každým "telom", s celým tvorstvom.
51. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého, a teda patrí do náplne budúceho veľkého jubilea. Cirkev sa nemôže naň pripravovať nijako inak ako v Duchu Svätom. To, čo sa "v plnosti času" uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, môže sa takisto iba jeho pôsobením vynoriť z pamäti Cirkvi. Jeho pôsobením sa to môže sprítomniť v novej fáze dejín človeka na zemi v roku dvetisíc po Kristovom narodení.
Duch Svätý, ktorý svojou mocou zatienil Máriino panenské telo, a tak v nej spôsobil začiatok Božieho materstva, súčasne urobil jej srdce dokonale poslušné voči tomu sebadarovaniu Boha, ktoré prevyšuje všetky ľudské pojmy a schopnosti. "Blahoslavená je tá, ktorá uverila"205 — pozdravuje Máriu jej príbuzná Alžbeta, takisto "naplnená Duchom Svätým".206 V blahoslavení tej, "ktorá uverila", sa akoby rysuje vzdialený, (ale v skutočnosti veľmi blízky) protiklad vzhľadom na všetkých tých, o ktorých Kristus povie, že "neuverili".207 Mária vstúpila do dejín spásy sveta prostredníctvom poslušnosti viery. A viera vo svojej najhlbšej podstate je otvorením sa ľudského srdca voči Daru: voči Božiemu sebadarovaniu v Duchu Svätom. Svätý Pavol píše: "Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda."208 Keď sa trojjediný Boh otvára človekovi v Duchu Svätom, toto jeho "otvorenie" zjavuje a zároveň dáva stvoreniu—človekovi plnosť slobody. Táto plnosť sa vznešeným spôsobom prejavila práve prostredníctvom Máriinej viery, "poslušnosťou viery",209 naozaj "blahoslavená je tá, ktorá uverila".

2. DÔVOD JUBILEA: ZJAVILA SA MILOSŤ
52. V tajomstve vtelenia vrcholí dielo Ducha, "ktorý dáva život". Nebolo možné darovať život, ktorého plnosť je v Bohu, inak ako tým, že sa stal životom Človeka. Tým Človekom je Kristus vo svojom človečenstve, ktoré si Slovo vzalo v hypostatickom spojení. A súčasne s tajomstvom vtelenia sa novým spôsobom otvára prameň tohoto Božieho života v dejinách ľudstva: Duch Svätý, Slovo, "prvorodené zo všetkého stvorenia", stáva sa "prvorodeným medzi mnohými bratmi",210 a tak sa stáva aj hlavou tela, čiže Cirkvi, ktorá sa zrodí na kríži a zjaví sa v deň Turíc — a v Cirkvi sa stane hlavou ľudstva; ľudí všetkých národov, všetkých rás, všetkých krajín a kultúr, všetkých jazykov a svetadielov, všetkých povolaných k spáse. "Slovo sa telom stalo... V ňom bol život a život bol svetlom ľudí... Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi."211 Toto všetko sa však uskutočnilo a stále sa uskutočňuje "mocou Ducha Svätého".
"Veď — ako učí apoštol — všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi."212 Adoptívne Božie synovstvo sa rodí v ľuďoch na základe tajomstva vtelenia, teda vďaka Kristovi, večnému Synovi. Ale narodenie alebo znovuzrodenie nastáva vtedy, keď Boh Otec "posiela do našich sŕdc Ducha svojho Syna".213 Vtedy totiž dostávame "Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!"214 Teda toto Božie synovstvo, vštepené do ľudskej duše posväcujúcou milosťou, je dielom Ducha Svätého. "Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia."215 Posväcujúca milosť je v človekovi princípom a prameňom nového života — života Božieho, nadprirodzeného.
Darovanie tohto nového života je akoby definitívnou Božou odpoveďou na slová žalmistu, v ktorých istým spôsobom zaznieva hlas všetkých tvorov: "Keď zošleš svojho Ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme."216 Ten, ktorý dáva v tajomstve stvorenia človekovi i kozmu život v jeho mnohonásobných viditeľných i neviditeľných podobách, ten ho aj obnovuje skrze tajomstvo vtelenia. Tak je stvorenie doplnené vtelením a od tej chvíle je preniknuté silami vykúpenia zaplavujúcimi ľudstvo a celé stvorenie. Hovorí o tom Svätý Pavol. Zdá sa, že jeho kozmicko—teologická vízia je ohlasom dávneho žalmu: "Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia,"217 totiž tí, ktorých Boh "predpoznal", ako aj "predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna".218 Tak existuje nadprirodzenné "adoptovanie ľudí", ktorého pôvodcom je Duch Svätý, Láska a Dar. Ako taký je daný ľuďom. A v prekypujúcej hojnosti nestvoreného daru má počiatok — v srdci každého človeka — ten osobitný stvorený dar, skrze ktorý sa ľudia stávajú "účastnými na božskej prirodzenosti".219 Týmto spôsobom je aj ľudský život preniknutý účasťou na Božom živote, nadobúda božskú, nadprirodzenú dimenziu. Je to nový život, v ktorom ľudia, účastní na tajomstve vtelenia, "majú prístup k Otcovi v Duchu Svätom".220 Je teda úzky príčinný vzťah medzi Duchom, ktorý dáva život, a posväcujúcou milosťou, ako aj celou mnohotvárnou nadprirodzenou vitalitou človeka, medzi nestvoreným Duchom a stvoreným ľudským duchom.
53. Možno povedať, že toto všetko patrí aj do spomínaného veľkého jubilea. Treba nám nielen uvažovať o historickej dimenzii tohto jubilea, nielen sa zastaviť na povrchu udalosti. V samom kristologickom obsahu tejto udalosti sa musíme dostať k pneumatologickej dimenzii a pohľadom viery objať dve tisícročia pôsobenia Ducha pravdy, ktorý v priebehu storočí čerpal z pokladu Kristovho vykúpenia: dával ľuďom nový život, uskutočňoval v nich adoptovanie v jednorodenom Synovi a posväcoval ich, aby mohli opakovať so svätým Pavlom: "Dostali sme Ducha, ktorý je z Boha."221
Keď uvažujeme o tomto dôvode jubilea, nemôžeme sa obmedziť na dvetisíc rokov, ktoré uplynuli od Kristovho narodenia. Treba sa vrátiť späť, zahrnúť do úvah všetko pôsobenie Ducha Svätého aj pred Kristom — už od počiatku— v celom svete a zvlášť v ekonómii Starej zmluvy. Veď toto pôsobenie sa na každom mieste a v každej podobe, ba v každom človeku uskutočňovalo podľa večného plánu spásy, prostredníctvom ktorého je úzko späté s tajomstvom vtelenia a vykúpenia, ktoré zasa svojím pôsobením už zahŕňalo veriacich v Krista, ktorí mali prísť. Osobitne o tom svedčí List Efezanom.222 Milosť teda spája v sebe črtu kristologickú a zároveň aj pneumatologickú, ktorá sa prejavuje predovšetkým v tých, ktorí patria výslovne ku Kristovi: "V ňom (v Kristovi) ste boli aj vy... označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie."223
V perspektíve veľkého jubilea musíme však hľadieť aj ďalej a ísť "do šírky", vediac, že "vietor veje, kam chce", podľa obrazného vyjadrenia, ktoré použil Ježiš v rozhovore s Nikodémom.224 Druhý vatikánsky koncil — zameraný predovšetkým na tému Cirkvi — nám pripomína pôsobenie Ducha Svätého aj "mimo" viditeľného tela Cirkvi. Hovorí o "všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých milosť neviditeľne pôsobí. Kristus totiž zomrel za všetkých, a pretože posledné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, totiž božské, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa pričlenili k tomuto veľkonočnému tajomstvu spôsobom, ktorý pozná Boh".225
54. "Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a v pravde."226 Tieto slová povedal Ježiš v inom spasiteľnom rozhovore, v rozhovore so Samaritánkou. Veľké jubileum, ktoré sa bude sláviť na konci tohto a na začiatku nasledujúceho tisícročia, musí byť silnou výzvou pre všetkých, ktorí "sa klaňajú Bohu v Duchu a v pravde". Pre všetkých musí byť osobitnou príležitosťou uvažovať o tajomstve trojjediného Boha, ktorý sám v sebe úplne presahuje celý, najmä viditeľný svet, lebo je absolútny Duch: "Boh je duch."227 A zároveň je podivuhodným spôsobom tomuto svetu nielen blízky, ale v ňom aj prítomný a v istom zmysle "imanentný", preniká ho a zvnútra ho oživuje. Osobitne to platí o človekovi. Boh je v jeho vnútri ako myšlienka, vedomie, srdce. Je to psychologická a ontologická skutočnosť. Keď o nej uvažoval svätý Augustín, povedal o Bohu: "Je mi vnútornejší ako moje vlastné vnútro."228 Tieto slová nám pomáhajú lepšie pochopiť slová, ktoré Ježiš povedal Samaritánke: "Boh je duch." Iba Duch môže byť "vnútornejší ako moje vlastné vnútro", či už v bytí, alebo v duchovnej skúsenosti. Iba Duch môže byť imanentný v človekovi i vo svete a pritom zostať neporušiteľný a nezmeniteľný vo svojej absolútnej transcendentnosti.
Táto Božie prítomnosť vo svete a v človekovi našla však svoje nové vyjadrenie a viditeľné podobu v Ježišovi Kristovi. V ňom sa naozaj "zjavila milosť".229 Láska Boha Otca — dar, nekonečná milosť, prameň života — sa zjavila v Kristovi a v jeho človečenstve, stala sa "čiastkou" vesmíru, ľudstva, dejín. To "zjavenie sa" milosti v dejinách človeka skrze Ježiša Krista sa uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, ktorý je princípom každej spasiteľnej činnosti Boha vo svete. On je "skrytý Boh",230 ktorý ako Láska a Dar "napĺňa zem".231 Všetok život Cirkvi, ktorý sa prejaví vo veľkom jubileu, znamená ísť v ústrety skrytému Bohu: v ústrety Duchu, ktorý dáva život.

3. DUCH SVÄTÝ VO VNÚTORNOM KONFLIKTE ČLOVEKA:
TELO SI ŹIADA, ČO JE PROTI DUCHU, A DUCH, ČO JE PROTI TELU
55. Bohužiaľ, dejiny spásy nám hovoria, že toto úsilie Boha priblížiť a sprítomniť sa človekovi a svetu, táto obdivuhodná blahosklonnosť Ducha sa stretáva v našej ľudskej skutočnosti s odporom a opozíciou. Aké výrečné sú z tohto hľadiska prorocké slová starca Simeona, ktorý "z vnuknutia Ducha" prišiel do jeruzalemského chrámu, aby o betlehemskom Dieťati vyhlásil: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať."232 Opozícia voči Bohu, ktorý je neviditeľný Duch, vzniká do istej miery už na základe radikálnej odlišnosti sveta, na základe jeho "viditeľnosti" a "materiálnosti" vzhľadom na Boha, "neviditeľného" a "absolútneho Ducha"; na základe bytostnej a nevyhnutnej nedokonalosti sveta vzhľadom na toho, ktorý je najdokonalejšie bytie. Ale opozícia sa stáva konfliktom, vzburou na etickom poli v dôsledku hriechu, ktorý sa zmocňuje ľudského srdca, v ktorom "telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu".233 Z tohto hriechu — ako sme už povedali— Duch Svätý má "usvedčovať svet".
Svätý Pavol mimoriadne výrečne opisuje toto napätie a boj, ktorý sužuje ľudské srdce. V Liste Galaťanom čítame: "Hovorím však: Źite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete."234 V človekovi, ktorý je zloženou duchovno—telesnou bytosťou, existuje isté napätie, odohráva sa určitý zápas medzi žiadosťami "ducha" a "tela". Tento zápas patrí k dedičstvu hriechu. Je jeho dôsledkom a zároveň aj potvrdením. Je súčasťou každodennej skúsenosti. Apoštol píše: "A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť..., opilstvo, hýrenie a im podobné." To sú hriechy, ktoré by sa mohli definovať ako "telesné". No apoštol k nim pridáva aj iné ako napríklad: "nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť".235 To všetko sú "skutky tela".
Proti týmto nepochybne zlým skutkom kladie Pavol "ovocie Ducha", ako je "láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť".236 Z kontextu jasne vyplýva, že apoštolovi nejde o ponižovanie alebo zavrhovanie tela, ktoré tvorí s duchovnou dušou ľudskú prirodzenosť a osobnú subjektivitu človeka. Naopak, hovorí o skutkoch alebo lepšie o stálych dispozíciách — čnostiach a nerestiach — mravne dobrých, alebo zlých, ktoré sú ovocím podriadenosti (v prvom prípade), alebo odporu (v druhom prípade) voči spasiteľnému pôsobeniu Ducha Svätého. Preto apoštol píše: "Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme."237 A na inom mieste: "Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne." "Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch."238 Protiklad, do ktorého stavia svätý Pavol život "podľa ducha" a život "podľa tela", vyúsťuje do ďalšieho protikladu: do protikladu "života" a "smrti". "Zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj." Odtiaľ je napomenutie: "Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť."239
V týchto slovách je zahrnutá výzva žiť v pravde, čiže podľa príkazov správneho svedomia a zároveň je to vyznanie viery v Ducha pravdy ako v toho, ktorý dáva život. Lebo "telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť". "A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela."240 Skôr sme dlžníkmi Kristovi, ktorý vo veľkonočnom tajomstve uskutočnil naše ospravedlnenie, keď nám získal Ducha Svätého, lebo "draho sme boli kúpení".241
V textoch svätého Pavla sú navrstvené — a vzájomne sa prelínajú — dimenzia ontologická (telo a duch), etická (mravné dobro a zlo) a pneumatologická (pôsobenie Ducha Svätého v poriadku milosti). Jeho slová (najmä v Liste Rimanom a v Liste Galaťanom) dávajú nám poznať a živo pocítiť veľkosť toho napätia a zápasu, ktorý prebieha medzi otvorením sa pôsobeniu Ducha Svätého a odporom i opozíciou voči nemu a jeho spasiteľnému daru. Protichodnými činiteľmi alebo pólmi sú zo strany človeka jeho ohraničenosť a hriešnosť — neuralgické body jeho psychologickej a etickej skutočnosti; a zo strany Boha tajomstvo daru, to neprestajné darovanie sa Božieho života v Duchu Svätom. Kto zvíťazí? Ten, kto bude vedieť prijať dar.
56. Źiaľ, odporovanie Duchu Svätému, ktoré zdôrazňuje svätý Pavol vo vnútornej a subjektívnej dimenzii ako napätie, boj a vzburu v ľudskom srdci, má v rozličných epochách, najmä v modernej dobe svoju vonkajšiu dimenziu, zobjektivizovanú ako obsah kultúry a civilizácie, ako filozofický systém, ako ideológiu, ako program činnosti a formácie ľudského správania. Svoje najhlavnejšie vyjadrenie nachádza v materializme, či už teoretickom — ako systém myslenia, alebo praktickom — ako spôsob vysvetľovania a hodnotenia faktov i ako program príslušného správania. Systém, ktorý najviac rozvinul a doviedol túto formu myslenia, ideológie a praxe do extrémnych praktických dôsledkov, je dialektický a historický materializmus, stále ešte uznávaný za životnú náplň marxizmu.
Materializmus v teórii i v praxi radikálne vylučuje prítomnosť a pôsobenie Boha, ktorý "je duch", vo svete a predovšetkým v človeku, a to z toho základného dôvodu, že neprijíma jeho existenciu, keďže je to systém podstatne a programovo ateistický. Ateizumus je prenikavý jav našej doby, ktorému venoval Druhý vatikánsky koncil niekoľko významných textov.242 Aj keď nemožno hovoriť o ateizme jednoznačne, ani ho redukovať výlučne na materialistickú filozofiu — lebo existujú rozličné druhy ateizmu a hádam možno povedať, že často sa toto slovo používa dvojznačne — predsa je isté, že pravý a vlastný materializmus, chápaný ako teória vysvetľujúca skutočnosť a prijatý ako kľúčový princíp osobnej a sociálnej činnosti, má charakter ateistický. Horizont hodnôt a cieľov konania, ako ho predstavuje materializmus, je úzko spojený s vysvetľovaním celej skutočnosti ako "hmoty". Ak dakedy hovorí aj o "duchu" a o "duchovných veciach", napríklad v oblasti kultúry alebo morálky, robí to len natoľko, nakoľko pokladá určité skutočnosti za odvodeniny (epifenomény) hmoty, ktorá je podľa tohto systému jedinou a výlučnou formou bytia. Z toho vyplýva, že podľa takéhoto vysvetľovania možno náboženstvo chápať len ako istý druh "idealistickej ilúzie", proti ktorej treba bojovať spôsobmi a metódami najlepšie zodpovedajúcimi miestu a historickým okolnostiam, aby bola odstránená zo spoločnosti a zo srdca človeka.
Možno teda povedať, že materializmus je systematickým a dôsledným rozvíjaním toho "odporu" a opozície , na ktoré upozorňuje svätý Pavol slovami: "Telo si žiada, čo je proti duchu." Táto konfliktovosť je však vzájomná, ako to zdôrazňuje apoštol v druhej časti tej istej vety: "Duch si žiada, čo je proti telu". Kto chce žiť podľa Ducha, a teda prijíma jeho spasiteľné pôsobenie a riadi sa podľa neho, nemôže neodmietnuť vnútorné a vonkajšie žiadosti a nároky "tela" ani v ich ideologickom a historickom vyjadrení v protináboženskom "materializme". Na tomto pozadí, ktoré je také charakteristické pre naše časy, treba v príprave na veľké jubileum zdôrazniť "túžby ducha" ako volanie, ktoré sa ozýva v noci novodobého adventu, na konci ktorého, tak ako pred dvetisíc rokmi, "každé telo uvidí Božiu spás".243 Túto možnosť a nádej Cirkev zveruje dnešným ľuďom. Vie, že toto stretnutie a zrážka medzi "žiadosťami protiviacimi sa duchu", ktoré sú príznačné pre toľko aspektov súčasnej civilizácie, najmä v daktorých jej oblastiach, a "žiadosťami protiviacimi sa telu", keď ide o približovanie sa Boha, keď ide o jeho vtelenie a jeho stále nové darovanie sa v Duchu Svätom, môže mať v mnohých prípadoch dramatický ráz, ba viesť aj k novým porážkam človeka. Cirkev však pevne verí, že zo strany Boha je to vždy spasiteľné darovanie sa, spasiteľný príchod a zároveň spasiteľné "ukazovanie, čo je hriech" pôsobením Ducha Svätého.
57. Do Pavlovho protikladu medzi "duchom" a "telom" je vpísaný aj protiklad medzi "životom" a smrťou". Je to vážny problém, lebo treba hneď povedať, že materializmus, ako myšlienkový systém v každej svojej verzii značí: prijať smrť ako definitívny koniec ľudskej existencie. Všetko, čo je hmotné, je porušiteľné, a preto ľudské telo (podobne ako "živočíšne") je smrteľné. Ak je človek vo svojej podstate iba "telo", zostáva pre neho smrť neprekročiteľnou hranicou a koncom. V tomto kontexte chápeme, ako možno tvrdiť, že ľudský život je výlučne "existovanie pre smrť".
Treba dodať, že na obzore súčasnej civilizácie — najmä tej, ktorá je zo stránky vedecko—technickej najvyvinutejšia — sa známky a signály smrti stali zvlášť prítomné a časté. Stačí pomyslieť na preteky v zbrojení a na nebezpečenstvo s tým spojeného jadrového sebazničenia. Na druhej strane sa pred všetkými stále viac odhaľuje povážlivá situácia rozsiahlych oblastí našej planéty postihnutých biedou a hladom, ktorý prináša smrť. Sú to problémy nielen hospodárske, ale aj, ba predovšetkým mravné. Aj odinakiaľ sa na obzore našej epochy hromadia "známky smrti": rozšírila sa prax — ktorá na niektorých miestach nadobúda takmer charakter právnej inštitúcie — brať život ľudským bytostiam ešte pred ich narodením, alebo pred príchodom prirodzenej smrti. Okrem toho, napriek ušľachtilým snahám o zachovanie mieru, vypukli a zúria nové vojny, ktoré pripravujú o život alebo o zdravie státisíce ľudí. A ako nespomenúť atentáty na ľudský život zo strany terorizmu, organizovaného aj v medzinárodných rozmeroch!
Bohužiaľ, toto je len čiastočný a neúplný náčrt obrazu smrti, ktorý sa utvára v našich časoch, keď sa čoraz viac blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia. Nevystupuje azda z temných stránok materialistickej civilizácie a najmä z tých známok smrti, ktoré sa množia v sociologicko- —historickom rámci, v ktorom sa táto civilizácia vyvinula, nové, viac alebo menej uvedomené vzývanie Ducha, ktorý dáva život? V každom prípade, aj nezávisle od veľkosti ľudských nádejí alebo zúfalstva, ilúzii alebo sklamaní vyplývajúcich z rozvoja materialistických systémov v teórii i praxi, zostáva kresťanská istota, že Duch veje, kam chce. My však "máme prvotiny Ducha", a preto, aj keď môžeme podliehať utrpeniam času, ktorý plynie, "vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame... vykúpenie svojho tela",244 to značí celej svojej ľudskej bytosti, telesnej i duchovnej. Áno, ale v očakávaní plnom nádeje, pretože práve k tejto ľudskej bytosti sa priblížil Boh, ktorý je Duch. Boh Otec "poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech".245 Na vrchole veľkonočného tajomstva tento Boží Syna, ktorý sa stal človekom a bol ukrižovaný pre hriechy sveta, po svojom zmŕtvychvstaní stal si do stredu svojich apoštolov, dýchol na nich a povedal: "Prijmite Ducha Svätého." Toto "dýchnutie" stále trvá a "Duch prichádza na pomoc našej slabosti".246

4. DUCH SVÄTÝ POSILŇUJE "VNÚTORNÉHO ČLOVEKA"
58. Tajomstvo zmŕvychvstania a Turíc sa hlása a prežíva v Cirkvi, ktorá je dedičkou a pokračovateľkou svedectva apoštolov o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Cirkev je trvalou svedkyňou tohto víťazstva nad smrťou, ktoré zjavilo moc Ducha Svätého a rozhodlo o jeho novom príchode, o jeho novej prítomnosti v ľuďoch a vo svete. Lebo v Kristovom zmŕtvychvstaní sa Duch Svätý—Paraklet zjavil predovšetkým ako ten, ktorý dáva život. "Ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás."247 V mene Kristovho zmŕtvychvstania Cirkev zvestuje život, ktorý sa zjavil za hranicou smrti, život, ktorý je silnejší ako smrť. Zároveň zvestuje toho, ktorý dáva tento život, Ducha Oživovateľa. Zvestuje ho a najmä spolupracuje s ním v dávaní tohto života. Lebo, ak "telo je síce pre hriech mŕtve,... duch je život pre spravodlivosť",248 ktorú uskutočnil ukrižovaný a vzkriesený Kristus. V mene Kristovho zmŕtvychvstania Cirkev — v úzkom spojení a v pokornej službe Duchu Svätému — slúži životu, ktorý pochádza od samého Boha.
Práve touto službou sa človek stále novým spôsobom stáva "cestou Cirkvi", ako som to už povedal v encyklike o Kristovi Vykupiteľovi249 a teraz to opakujem v tejto encyklike o Duchu Svätom. Cirkev spojené s Duchom si viac ako ktokoľvek iný uvedomuje, čo je človeku vnútorné a zároveň najhlbšie a najpodstatnejšie, pretože je to duchovné a neporušiteľné. Na tejto rovine Duch Svätý vštepuje "koreň nesmrteľnosti",250 z ktorého vyrastá nový život: život človeka v Bohu. Tento život, ako ovocie spasiteľného sebadarovania Boha v Duchu Svätom, sa môže rozvinúť a upevniť len jeho pôsobením. Preto apoštol prosí Boha za veriacich a píše im: "Zohýnam kolená pred Otcom...: nech vám dá, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek."251
Pod vplyvom Ducha Svätého dozrieva a mocnie vnútorný čiže "duchovný" človek. Vďaka Božiemu darovaniu sa ľudský duch, ktorý "vie, čo je v človeku", stretá s Duchom, ktorý "skúma Božie hlbiny".252 V tomto Duchu, ktorý je večným darom, sa trojjediný Boh otvára človeku, ľudskému duchu. Skryté vanutie Božieho Ducha pôsobí, že aj ľudský duch sa potom otvára spasiteľnému a posväcujúcemu otvoreniu sa Boha. Vďaka účinnej milosti, ktorá je darom Ducha Svätého, človek vstupuje do "nového života", je uvedený do nadprirodzenej skutočnosti Božieho života a stáva sa "príbytkom Ducha Svätého" a "živým Božím chrámom".253 Skrze Ducha Svätého totiž prichádzajú k nemu Otec a Syn a robia si u neho príbytok.254 V spoločenstve milosti s Najsvätejšou Trojicou sa akoby rozširuje vnútorný "životný priestor" človeka, pozdvihnutý do nadprirodzenej roviny Božieho života. Človek žije v Bohu a z Boha, žije "podľa Ducha" a "zmýšľa duchovne".
59. Dôverné spojenie s Bohom v Duchu Svätom spôsobuje, že človek novým spôsobom chápe aj seba samého, svoje človečenstvo. Tak sa naplno realizuje ten obraz a podoba Božia, čím je človek od počiatku.255 Táto vnútorná pravda ľudského bytia musí byť stále znova objavovaná vo svetle Krista, ktorý je pravzorom vzťahu k Bohu, a v ňom musí byť objavovaný aj dôvod, prečo "človek nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnom darovaní sa" spolu s druhými. A to sa deje práve vzhľadom na podobnosť s Bohom, ktorá "vyjavuje, že človek (je) jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému" v jeho dôstojnosti osoby, ale otvorenej spojeniu a spoločenstvu s inými.256 Účinné poznanie a plná realizácia tejto pravdy o bytí sa uskutočňuje iba pôsobením Ducha Svätého. Človek si osvojuje túto pravdu od Ježiša Krista a vo svojom živote ju uplatňuje pôsobením Ducha, ktorého nám dal on sám.
Na tejto ceste — na ceste takého vnútorného vyzrievania, v ktorom je zahrnuté plné objavenie zmyslu človečenstva — vstupuje Boh do vnútra človeka, stále hlbšie preniká do celého ľudského sveta. Trojjediný Boh, ktorý "existuje" sám v sebe ako transcendentná skutočnosť medziosobného daru, tým, že sa dáva v Duchu Svätom človekovi ako dar, pretvára ľudský svet zvnútra, zvnútra sŕdc a svedomí. Na tejto ceste sa svet, ktorý má účasť na Božom dare, stáva, ako učí Koncil, stále ľudskejším, stále hlbšie ľudským".257 A zároveň v ňom dozrieva — prostredníctvom sŕdc a svedomí ľudí — to kráľovstvo, v ktorom bude Boh definitívne "všetko vo všetkom":258 ako dar a láska. Dar a láska — to je večná sila otvárania sa trojjediného Boha človekovi a svetu v Duchu Svätom.
V perspektíve roku dvetisíc po Kristovom narodení ide o to, aby podľa uvedeného výroku Koncilu stále viac ľudí "mohlo nájsť v plnej miere seba samých... opravdivým darovaním seba". Aby sa pod vplyvom Ducha Tešiteľa uskutočnil v našom svete proces opravdivého vyzrievania ľudstva v individuálnom i spoločenskom živote, vzhľadom na ktorý "Pán Ježiš, keď sa modlí k Otcovi, ?aby všetci jedno boli... ako sme my jedno? (Jn 17,21-22), naznačuje, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske".259 Koncil zdôrazňuje túto pravdu o človekovi a Cirkev v nej vidí mimoriadne silnú a rozhodujúcu smernicu pre svoje apoštolské úlohy. Lebo ak je človek cestou Cirkvi, táto cesta prechádza celým tajomstvom Krista ako božského pravzoru človeka. Na tejto ceste Duch Svätý, posilňujúc v každom z nás "vnútorného človeka", pôsobí, že človek stále lepšie "nachádza sám seba nezištným darovaním sa". Možno povedať, že v tejto vete koncilovej pastorálnej konštitúcie je zhrnutá celá kresťanská antropológia: tá teória a prax, založená na evanjeliu, v ktorej človek, objavujúc v sebe príslušnosť ku Kristovi a v ňom svoje povýšenie na hodnosť Božieho dieťaťa, lepšie chápe aj svoju ľudskú dôstojnosť. Pretože je predmetom priblíženia sa Boha k svetu a jeho prítomnosti v ňom, je predmetom Božej blahosklonnosti, v ktorej je zahrnutá perspektíva, ba sám koreň definitívneho oslávenia. Preto právom možno opakovať, že "Božou slávou je žijúci človek a životom človeka je videnie Boha";260 keď človek žije Božím životom, je slávou Boha a skrytým udeľovateľom tohto života a tejto slávy je Duch Svätý. On, ako hovorí svätý Bazil Veľký, "jednoduchý v podstate, mnohonásobný vo svojej sile..., sa darúva bez akéhokoľvek umenšenia každému, kto je schopný prijať ho, ako keby bol len on sám, a všetkým udeľuje dostatočnú a úplnú milosť".261
60. Keď pod vplyvom Parakleta ľudia — či už ako osoby alebo spoločenstvá — objavia tento božský rozmer svojho bytia a života, sú schopní oslobodiť sa od rozličných determinizmov, pochádzajúcich hlavne z materialistických základov myslenia, praxe a príslušnej metodológie. V našej dobe sa týmto činiteľom podarilo preniknúť až do vnútra človeka, do tej svätyne svedomia, kam Duch Svätý neprestajne vnáša svetlo a silu pre nový život podľa "slobody Božích detí". Dozrievať človekovi v tomto živote prekážajú vplyvy a nátlaky, ktorými sa neho pôsobia štruktúry a mechanizmy vládnuce v rozličných úsekoch spoločnosti. Možno povedať, že v mnohých prípadoch tieto spoločenské činitele namiesto toho, aby podporovali rozvoj a rozmach ľudského ducha, nakoniec odtrhnú od celej pravdy o jeho bytí a o jeho živote — nad ktorou bdie Duch Svätý — a podrobia ho "kniežaťu tohto sveta".
Veľké dvetisícročné jubileum obsahuje teda posolstvo oslobodenia mocou Ducha Svätého, ktorý jediný môže pomôcť osobám i spoločenstvám oslobodiť sa od starých i nových determinizmov tým, že ich vedie "zákonom Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi",262 a tak zjavuje a uskutočňuje plnú mieru pravej slobody človeka. Lebo, ako píše svätý Pavol, "kde je Pánov Duch, tam je sloboda".263 Také zjavenie slobody a zároveň aj skutočnej ľudskej dôstojnosti stáva sa osobitne výrečným pre kresťanov a pre Cirkev počas prenasledovania, či už v dávnych, alebo dnešných časoch, lebo svedkovia Božej pravdy sa vtedy stávajú živým dôkazom pôsobenia Ducha pravdy, prítomného v srdci a svedomí veriacich, a ich mučeníctvo je nezriedka najvyššou oslavou ľudskej dôstojnosti.
Kresťania ako svedkovia pravej ľudskej dôstojnosti aj v obyčajných spoločenských podmienkach pomáhajú svojou poslušnosťou voči Duchu Svätému mnohonásobne "obnoviť tvárnosť zeme" tým, že spolupracujú so svojimi bratmi a sestrami na uskutočnení a ohodnotení všetkého, čo je v dnešnom rozvoji civilizácie, kultúry, techniky a iných oblastiach myslenia a ľudskej činnosti dobré, ušľachtilé a krásne.264 Robia to ako učeníci Ježiša Krista, ktorý — ako učí Koncil — "ustanovený svojím vzkriesením za Pána,... účinkuje v ľudských srdciach silou svojho Ducha, pričom nevzbudzuje len túžbu po budúcom veku, ale tým samým oživuje a posilňuje aj veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská spoločnosť usiluje urobiť svoj život ľudskejším a tomuto cieľu podriadiť celú zem".265 Takto ešte viac potvrdzujú veľkosť človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu, veľkosť, ktorá sa objasňuje v tajomstve Božieho Syna. On "v plnosti času" pôsobením Ducha Svätého vstúpil do dejín ako pravý človek; on, ktorý sa zrodil pred všetkými vekmi, "skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho".266

5. CIRKEV — SVIATOSŤ VNÚTORNÉHO SPOJENIA S BOHOM
61. Keď sa blíži koniec druhého tisícročia, ktoré má všetkým pripomenúť a akoby znovu sprítomniť príchod Slova "v plnosti času", Cirkev chce ešte raz preniknúť do samotnej podstaty svojej božsko—ľudskej konštitúcie a do toho poslania, ktoré jej dáva účasť na Kristovom mesiášskom poslaní, ako to ukázal vo svojej stále platnej náuke Druhý vatikánsky koncil. Nadväzujúc na jeho učenie, nachádzame sa akoby znova vo večeradle, kde Ježiš Kristus zjavuje Ducha Svätého ako Parakleta, ako Ducha pravdy a hovorí o svojom "odchode" skrze kríž ako o nevyhnutnej podmienke jeho "príchodu": "Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám."267 Videli sme, že táto predpoveď sa prvý raz uskutočnila už večer v deň zmŕtvychvstania a potom počas jeruzalemského slávenia Turíc. A odvtedy sa uskutočňuje v dejinách ľudstva prostredníctvom Cirkvi.
Vo svetle spomínanej predpovede nadobúda plný význam aj to, čo povedal Ježiš pri Poslednej večeri o svojom novom "príchode". Je naozaj významné, že v tejto rozlúčkovej reči predpovedá nielen svoj "odchod", ale aj svoj nový "príchod". Lebo hovorí: "Nenechám vás ako siroty, prídem k vám."268 A vo chvíli definitívneho rozlúčenia pred vystúpením do neba ešte zreteľnejšie povie: "A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta."269 Tento nový Kristov "príchod", toto jeho nepretržité prichádzanie, aby bol s apoštolmi a s Cirkvou, to jeho "ja som s vami až do skončenia sveta", nemení skutočnosť jeho "odchodu". Ono nasleduje po skončení Kristovej mesiášskej činnosti na zemi a uskutočňuje sa v rámci predpovedaného zoslania Ducha Svätého a takmer sa vpisuje priamo do jeho poslania. A tak isto sa uskutočňuje skrze dielo Ducha Svätého, ktorý spôsobuje, že Kristus, ktorý odišiel, prichádza — teraz a stále — novým spôsobom. Toto nové Kristovo prichádzanie skrze dielo Ducha Svätého a jeho stála prítomnosť a pôsobenie v duchovnom živote sa uskutočňujú vo sviatostnej realite. V nej Kristus, ktorý odišiel vo svojom viditeľnom človečenstve, prichádza, je prítomný a pôsobí v Cirkvi takým vnútorným spôsobom, že z nej utvára svoje telo. Cirkev ako Kristovo telo žije, pôsobí a rastie "až do konca sveta". To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého.
62. Najúplnejším sviatostným vyjadrením Kristovho "odchodu" skrze tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania je Eucharistia. V nej sa zakaždým sviatostne uskutočňuje jeho príchod, jeho spásonosná prítomnosť: v obete a v prijímaní. Uskutočňuje sa pôsobením Ducha Svätého v rámci jeho poslania.270 Prostredníctvom Eucharistie Duch Svätý pôsobí to "zosilnenie vnútorného človeka", o ktorom sa hovorí v Liste Efezanom.271 Prostredníctvom Eucharistie sa jednotlivé osoby i spoločenstvá pod vplyvom Parakleta—Tešiteľa učia objavovať božský zmysel ľudského života, o ktorom hovorí Koncil. Je to zmysel, podľa ktorého Ježiš Kristus "naplno odhaľuje človeka človeku" a "naznačuje, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske".272 Táto jednota sa vyjadruje a uskutočňuje najmä Eucharistiou. V nej sa človek, majúc účasť na Kristovej obete, sprítomnenej liturgickým slávením, zároveň učí "nájsť v plnej miere sám seba... v nezištnej samožertve"273 v spojení s Bohom a s ostatnými ľuďmi, svojimi bratmi a sestrami.
Preto kresťania už od prvých dní po zoslaní Ducha Svätého "vytrvalo sa zúčastňovali na lámaní chleba a na modlitbách", a tak vytvárali jednotné spoločenstvo opierajúce sa o učenie apoštolov.274 Tak "poznávali", že ich zmŕtvychvstalý Pán, ktorý už vystúpil na nebesia, znovu prichádza medzi nich v eucharistickom spoločenstve Cirkvi a jeho prostredníctvom. Cirkev, vedená Duchom Svätým, sa už od začiatku vyjadrovala a upevňovala Eucharistiou. A tak to bolo vždy, vo všetkých kresťanských generáciách, až po naše časy, keď sa blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia. No s poľutovaním musíme konštatovať, že toto končiace sa tisícročie bolo obdobím veľkých rozdelení medzi kresťanmi. Preto všetci veriaci v Krista musia podľa príkladu apoštolov vynaložiť všetko úsilie, aby prispôsobili svoje myslenie a konanie vôli Ducha Svätého, ktorý je "základom jednoty Cirkvi",275 žeby sa všetci tí, ktorí sú pokrstení v jednom Duchu na utvorenie jedného tela, znovu zišli ako bratia, zjednotení v slávení tej istej Eucharistie, ktorá je "sviatosť milosrdenstva, znamenie jednoty a puto lásky".276
63. Eucharistická prítomnosť Krista, jeho sviatostné "ja som s vami", umožňuje Cirkvi stále hlbšie objavovať tajomstvo seba samej. Svedčí o tom celá ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorej "Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".277 Cirkev ako sviatosť stále vyrastá z veľkonočného tajomstva Kristovho "odchodu" a zároveň žije z jeho stále nového "príchodu" skrze dielo Ducha Svätého, a to v rámci poslania Parakleta—Tešiteľa, Ducha pravdy. Práve toto Koncil vyhlasuje za podstatné tajomstvo Cirkvi.
Ak je Boh mocou stvorenia ten, v ktorom všetci "žijeme, hýbeme sa a sme",278 potom moc vykúpenia trvá a rozvíja sa v dejinách človeka a sveta akoby dvojakým "rytmom", ktorého zdroj je v odvekom Otcovi. Na jednej strane je to poslanie Syna, ktorý prišiel na svet narodením z Márie Panny pôsobením Ducha Svätého. Na druhej strane je to zasa rytmus poslania Ducha Svätého, ktorého definitívne zjavil Kristus. Vďaka Synovmu "odchodu" prišiel Duch a ustavične prichádza ako Tešiteľ a Duch pravdy. A zasa v rámci jeho poslania, akoby vo vnútri tejto neviditeľnej prítomnosti Ducha, "prichádza" Syn - ktorý odišiel vo veľkonočnom tajomstve - a je ustavične prítomný v tajomstve Cirkvi. V jej dejinách je raz viac, inokedy menej zjavný, ale vždy sa riadi ich beh. To všetko sa deje pôsobením Ducha Svätého sviatostným spôsobom, ktorý čerpá z bohatstva Kristovho vykúpenia a neprestajne dáva život. Cirkev tým, že si stále živšie uvedomuje toto tajomstvo, lepšie vidí samu seba predovšetkým ako sviatosť.
Deje sa to preto, že Cirkev z ustanovenia svojho Pána poskytuje človekovi svoju spásonosnú službu prostredníctvom sviatostí. Táto sviatostná služba nesie so sebou vždy, keď sa koná, tajomstvo Kristovho "odchodu" skrze kríž a zmŕtvychvstanie, mocou ktorého prichádza Duch Svätý. Prichádza a pôsobí, "dáva život". Sviatosti totiž naznačujú milosť a udeľujú milosť, naznačujú život a dávajú život. Cirkev je viditeľná rozdávateľka posvätných znakov, kým Duch Svätý pôsobí ako neviditeľný "udeľovateľ" života, ktorý ony naznačujú. Spolu s týmto pôsobením Ducha je prítomný a pôsobí Ježiš Kristus.
64. Ak je Cirkev sviatosťou vnútorného zjednotenia s Bohom, je ňou v Kristovi, v ktorom je toto zjednotenie úplnou spasiteľnou skutočnosťou. Je ňou v Kristovi — pôsobením Ducha Svätého. Plnosť spasiteľnej skutočnosti, ktorou je v dejinách človeka na zemi Kristus, sa sviatostne šíri mocou Ducha—Parakleta. Takto je Duch Svätý tým "iným Tešiteľom", novým Tešiteľom, pretože jeho pôsobením sa radostná zvesť odieva do tela ľudských sŕdc a svedomí a rozširuje sa v dejinách. V tom všetkom Duch Svätý dáva život.
Keď používame slovo "sviatosť" vzhľadom na Cirkev, musíme si uvedomiť, že koncilový text rozlišuje sviatostnosť Cirkvi od sviatostnosti, ktorá je vlastná sviatostiam v úzkom zmysle slova. Tvrdí totiž: "Cirkev je... akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom." Ale čo je dôležité a čo vysvitá z analogického zmyslu, v akom sa toto slovo v obidvoch prípadoch používa, je spätosť Cirkvi s mocou Ducha Svätého, ktorý jediný dáva život: Cirkev je znakom a nástrojom prítomnosti a pôsobenia Ducha Oživovateľa.
Druhý vatikánsky koncil dodáva, že Cirkev je "sviatosťou... jednoty celého ľudského pokolenia". Zrejme ide o jednotu, ktorú má ľudstvo — samo v sebe mnohotvárne — od Boha a v Bohu. Táto jednota má korene predovšetkým v tajomstve stvorenia a nadobúda nový rozmer v tajomstve vykúpenia vzhľadom na všeobecnosť spásy. Keďže Boh "chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu,"279 vykúpenie zahŕňa všetkých ľudí a v istom zmysle celé stvorenie. Aj v tomto univerzálnom rozmere vykúpenia pôsobí silou Kristovho "odchodu" Duch Svätý. Preto Cirkev, zakotvená svojím vlastným tajomstvom v trojičnej ekonómii spásy, plným právom pokladá seba samu za "sviatosť jednoty ľudského pokolenia". Cirkev si je vedomá, že je touto sviatosťou mocou Ducha Svätého; je znakom a nástrojom tejto moci v uskutočňovaní Božieho plánu spásy.
Tak sa uskutočňuje "blahosklonnosť" nekonečnej trojičnej lásky: priblíženie sa Boha, ktorý je neviditeľný duch, k viditeľnému svetu. V Duchu Svätom sa trojjediný Boh od počiatku darúva človekovi prostredníctvom svojho "obrazu a podoby". Pôsobením toho istého Ducha sa človek a jeho prostredníctvom stvorený svet, vykúpený Kristom, približuje k svojmu definitívnemu určeniu v Bohu. Cirkev je "sviatosťou, čiže znakom a nástrojom" tohto zbližovania dvoch pólov: stvorenia a vykúpenia, Boha a človeka. Cirkev pracuje na obnovení a upevnení jednoty priamo pri koreňoch ľudského pokolenia, v spoločenstve, aké má človek s Bohom, svojím Stvoriteľom, Pánom a Vykupiteľom. O tejto pravde môžeme na základe koncilového učenia rozjímať, vysvetľovať ju a uplatňovať v celej šírke jej významu v tomto období prechodu z druhého do tretieho kresťanského tisícročia. Takto si s radosťou stále živšie uvedomujeme, že v službe, ktorú Cirkev vykonáva v dejinách spásy, vpísaných do dejín ľudstva, je prítomný a pôsobí Duch Svätý, ktorý preniká dychom večného života pozemskú púť človeka a usmerňuje stvorenie a celé dejiny ku konečnému cieľu v Božej nekonečnosti.

6. DUCH I NEVESTA VOLAJÚ: "PRÍď!"
65. Dych Božieho života, Duch Svätý, sa dáva poznať — najjednoduchším a najvšeobecnejším spôsobom — v modlitbe. Krásna a spasiteľná je myšlienka, že kdekoľvek na svete sa dakto modlí, tam je Duch Svätý, oživujúci dych modlitby. Krásna a spasiteľná je myšlienka, že ako široko sa rozprestiera modlitba po celom svete, v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, tak je rozšírená aj prítomnosť a činnosť Ducha Svätého, ktorý "vdychuje" do ľudského srdca modlitbu v celej nesmiernej stupnici najrozmanitejších situácií a podmienok, dakedy priaznivých, inokedy nepriateľských duchovnému a náboženskému životu. Pôsobením Ducha Svätého často vychádza modlitba zo srdca človeka bez ohľadu na zákazy a prenasledovanie, ba aj napriek úradným vyhláseniam o nenáboženskom alebo priamo ateistickom ráze verejného života. Modlitba stále zostáva hlasom všetkých, ktorí zdanlivo nemajú hlas, a v tomto hlase stále zaznieva ten Kristov "silný výkrik",280 o ktorom hovorí List Hebrejom. Modlitba je aj objavením hlbiny, ktorou je srdce človeka, hlbiny, ktorá je od Boha a ktorú len Boh môže naplniť, a to Duchom Svätým. U Lukáša čítame: "Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia."281
Duch Svätý je dar, ktorý prichádza do ľudského srdca spolu s modlitbou. V nej sa prejavuje predovšetkým a nadovšetko ako Dar, ktorý "prichádza na pomoc našej slabosti". Svätý Pavol nádherne rozvíja túto myšlienku v Liste Rimanom, keď píše: "Lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi."282 Duch Svätý teda nielen pôsobí, že sa modlíme, ale nás pri modlitbe "zvnútra" vedie, nahrádza našu nedostatočnosť a napráva našu neschopnosť modliť sa, on je prítomný v našej modlitbe a dáva jej božský rozmer.283 A tak "ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu".284 Pôsobením Ducha Svätého sa modlitba stáva čoraz zrelším vyjadrením nového človeka, ktorý má prostredníctvom nej účasť na Božom živote.
Naša ťažká doba zvlášť potrebuje modlitbu. V priebehu dejín — v minulosti i dnes — mnoho mužov a žien vydalo svedectvo o dôležitosti modlitby, venujúc sa modlitbe a oddávajúc sa životu modlitby predovšetkým v kláštoroch, na veľký úžitok Cirkvi. Ale aj v týchto rokoch rastie počet ľudí, ktorí v rámci stále rastúcich hnutí a skupín kladú modlitbu na prvé miesto a v nej hľadajú obnovu duchovného života. To je významný a potešujúci zjav, pretože taká skúsenosť účinne prispieva k oživeniu modlitby u veriacich, a tak im pomáha lepšie pochopiť Ducha Svätého ako toho, ktorý vzbudzuje v srdciach hlbokú túžbu po svätosti.
V mnohých jednotlivcoch i v mnohých spoločenstvách dozrieva vedomie, že napriek celému závratnému pokroku vedecko—technickej civilizácie a napriek skutočným výdobytkom a dosiahnutým cieľom, človek i ľudstvo sú ohrozené. Zoči—voči tomuto nebezpečenstvu — ba viac, v dôsledku hrozného duchovného úpadku človeka — jednotlivé osoby i celé spoločenstvá, akoby vedené vnútorným zmyslom viery, hľadajú silu, ktorá by bola schopná pozdvihnúť človeka, zachrániť ho od neho samého, od jeho chýb a omylov, ktoré často robia škodlivými jeho vlastné výdobytky. A tak objavujú modlitbu, v ktorej sa prejavuje Duch prichádzajúci "nám na pomoc v našej slabosti". Takto časy, v ktorých žijeme, privádzajú k Duchu Svätému mnoho ľudí prostredníctvom návratu k modlitbe. Dúfam, že všetci nájdu v učení tejto encykliky pokrm pre svoj vnútorný život a s pomocou Ducha Svätého sa utvrdia v horlivej modlitbe v súlade s Cirkvou a jej učiteľským úradom.
66. Uprostred problémov, sklamaní i nádejí, odpadov i návratov našich čias Cirkev zostáva verná tajomstvu svojho zrodenia. Preto aj keď je historickou skutočnosťou, že Cirkev vyšla z večeradla v deň Turíc, v istom zmysle možno povedať, že ho nikdy neopustila. V duchovnom zmysle turíčna udalosť nepatrí len minulosti: Cirkev je stále vo večeradle a nosí ho v srdci. Zotrváva v modlitbe ako apoštoli spolu s Máriou, Kristovou matkou, a s tými, ktorí tvorili v Jeruzaleme prvý zárodok kresťanského spoločenstva a modliac sa očakávali príchod Ducha Svätého.
Cirkev zotrváva v modlitbe s Máriou. Toto spojenie modliacej sa Cirkvi s Kristovou matkou je už od začiatku súčasťou tajomstva Cirkvi. Božia Rodička je prítomná v tomto tajomstve tak, ako je prítomná v tajomstve svojho Syna. Hovorí nám to Koncil: "Blahoslavená Panna... zatienená Duchom Svätým... priniesla na svet Syna, ktorého Boh určil za prvorodeného medzi mnohými bratmi (porov. Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrode a výchove Mária spolupracuje s materinskou láskou... Pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená aj s Cirkvou... je predobrazom Cirkvi."285 "Cirkev, ktorá kontempluje jej tajomnú svätosť, nasleduje jej lásku..., stáva sa matkou" a "nasledujúc Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske". "A je aj pannou, čo zachováva... vernosť svojmu Źeníchovi."286
Takto chápeme hlboký zmysel dôvodu, pre ktorý sa Cirkev, spojená s Pannou—Matkou, neprestajne obracia ako Nevesta na svojho božského Źeních, o čom svedčia slová Apokalypsy citované Koncilom: "Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: ?Príď!?"287 Modlitba Cirkvi je tým neprestajným volaním, v ktorom sa "sám Duch prihovára za nás"; v istom zmysle ju on sám vyslovuje s Cirkvou a v Cirkvi. Lebo je daný Cirkvi, aby jeho mocou celé spoločenstvo Božieho ľudu, aj keď široko rozvetvené a mnohotvárne, zotrvávalo v nádeji, v tej nádeji, v ktorej "sme boli spasení".288 Je to nádej eschatologická, nádej na konečné dovŕšenie v Bohu, nádej na večné kráľovstvo, ktoré sa uskutočňuje účasťou na živote Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý bol daný apoštolom ako Tešiteľ, a preto je Strážcom a Oživovateľom tejto nádeje v srdci Cirkvi.
V perspektíve tretieho tisícročia po Kristovi, keď "Duch a Nevesta hovoria Pánu Ježišovi: ?Príď!?", má táto ich modlitba ako vždy eschatologickú náplň a má dať plný význam oslave veľkého jubilea. Je to modlitba zameraná na osudy spásy, pre ktoré Duch Svätý otvára ľudské srdcia svojím pôsobením v priebehu celých dejín človeka na zemi. No súčasne sa orientuje táto modlitba na presnú chvíľu v dejinách a zdôrazňuje "plnosť času", na ktorú rok dvetisíc nadväzuje. Cirkev túži pripraviť sa na toto jubileum v Duchu Svätom tak, ako Duch Svätý pripravil nazaretskú Pannu, v ktorej sa Slovo stalo telom.

ZÁVER
67. Chceme ukončiť tieto úvahy v srdci Cirkvi — i v srdci človeka. Cesta Cirkvi prechádza srdcom človeka, lebo tam je skryté miesto spasiteľného stretnutia s Duchom Svätým, so skrytým Bohom. A práve tam sa stáva Duch Svätý "prameňom vody, prúdiacej do večného života".289 Tam prichádza ako Duch pravdy a ako Kristom prisľúbený Paraklet. Odtiaľ pôsobí ako tešiteľ, orodovník, zástanca, najmä keď človek alebo ľudstvo stojí pred zavrhujúcim súdom "žalobcu", o ktorom hovorí Apokalypsa, že "dňom i nocou žaluje na našich bratov pred Bohom".290 Duch Svätý neprestáva byť strážcom nádeje v srdci človeka, nádeje všetkých ľudí a zvlášť tých, ktorí "majú prvotiny Ducha" a "očakávajú vykúpenie svojho tela".291
Duch Svätý, spojený tajomným putom božského spoločenstva s Vykupiteľom človeka, zaisťuje trvanie jeho diela, berie od Krista a odovzdáva všetkým, neprestajne vstupujúc do dejín sveta cez srdce človeka. Tu sa stáva — ako vyhlasuje turíčna liturgická sekvencia — "otcom chudobných, darcom darov, svetlom sŕdc". Stáva sa "najsladším hosťom duše", ktorého Cirkev neprestajne pozdravuje na prahu vnútra každého človeka. Lebo on prináša "občerstvenie" a "ovlaženie" uprostred námah, práce rúk a práce ľudského ducha. Prináša "ovlaženie" a "poľahčenie" v páľave dňa, uprostred nepokoja, zápasov a nebezpečenstiev každej doby. Prináša napokon "útechu", keď ľudské srdce plače a cíti pokušenie zúfať si.
Preto spomínaná sekvencia volá: "Bez pomocnej milosti človek žije v hriešnosti, nie je v ňom nič dobrého." Naozaj len Duch Svätý ukazuje, čo je hriech, s tým cieľom, aby znovu nastolil dobro v človekovi a v ľudskom svete, aby "obnovil tvárnosť zeme". Preto očisťuje od všetkého, čo "znetvoruje" človeka, od toho, "čo je skalené". Lieči aj najhlbšie rany ľudskej existencie. Mení vnútornú vyprahnutosť duše na úrodné pole milosti a svätosti. "Ohýňa, čo je stŕpnuté", "zohrieva, čo je skrehnuté", "napráva, čo zblúdilo" z cesty spásy.292
Keď sa Cirkev takto modlí, neprestajne vyznáva: v našom stvorenom svete je Duch, ktorý je nestvoreným darom. Je to Duch otca a Syna. Tak ako Otec a Syn aj on je nestvorený, nesmierny, večný, všemohúci, Boh, Pán.293 Tento Boží Duch "napĺňa celý svet", a všetko, čo je stvorené, spoznáva v ňom zdroj svojej totožnosti, nachádza v ňom svoje transcendentné vyjadrenie, k nemu sa obracia a jeho očakáva, vzýva ho samým svojím bytím. Na neho ako na Parakleta, Ducha pravdy a lásky, sa obracia človek, ktorý žije z pravdy a lásky a nemôže žiť bez tohto prameňa pravdy a lásky. Na neho sa obracia Cirkev, ktorá je srdcom ľudstva, aby všetkým vyprosila a všetkým udelila dary lásky, ktorá bola skrze neho "rozliata v našich srdciach".294 Na neho sa obracia Cirkev na spletitých cestách pozemského putovania človeka. A prosí, neprestajne prosí, aby vďaka jeho pôsobeniu boli ľudské činy správne. Prosí aj o radosť a útechu, ktorú môže priniesť len on, pravý Tešiteľ, keď zostúpi do hĺbky ľudských sŕdc.295 Prosí o milosť čností, ktoré zasluhujú nebeskú slávu; prosí o večnú spásu v plnej účasti na Božom živote, ku ktorému Otec od večnosti "predurčil" ľudí, stvorených z lásky na obraz a podobu Najsvätejšej Trojice.
Cirkev, ktorá svojím srdcom objíma všetky ľudské srdcia, prosí Ducha Svätého o šťastie, ktoré sa môže definitívne realizovať jedine v Bohu; o radosť, ktorú "nik nevezme",296 radosť, ktorá je ovocím lásky, a teda Boha, ktorý je Láska; prosí o "spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom", v ktorých podľa svätého Pavla spočíva "Božie kráľovstvo".297
Aj pokoj je ovocím lásky. Ten vnútorný pokoj, ktorý hľadá unavený človek v hĺbke svojej bytosti; i pokoj, ktorý si žiada ľudstvo, ľudská rodina, národy a svetadiely v tichej nádeji, že ho dosiahnu v perspektíve prechodu z druhého do tretieho kresťanského tisícročia. Keďže cesta pokoja nakoniec vedie cez lásku a smeruje k vytvoreniu civilizácie lásky, Cirkev upiera zrak na toho, ktorý je Láskou Otca a Syna, a napriek vzrastajúcim hrozbám neprestáva byť prítomný v našom ľudskom svete, na horizonte svedomí a sŕdc, aby "naplnil celý svet" láskou a pokojom.
Pred ním padám na kolená na konci týchto úvah a prosím, aby Duch Otca a Syna udelil nám všetkým požehnanie a milosť, ktoré chcem odovzdať v mene Najsvätejšej Trojice synom a dcéram Cirkvi a celej ľudskej rodine.
Dané v Ríme pri svätom Petrovi dňa 18. mája - na slávnosť Ducha Svätého - roku 1986, v ôsmom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Jn 7,37n.
2 Jn 7,39.
3 Jn 4,14; Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium č. 4..
4 Porov. Jn 3,5.
5 Porov. Lev XIII., encykl. Divinum illud munus (9. mája 1897); Acta Leonis, 17 (1898), str. 125-148; Pius XII., encykl. Mystici corporis (29. júna 1943): AAS 35 (1943), str. 193-248.
6 Prejav na generálnej audiencii 6. júna 1973: Insegnamenti di Paolo VI, XI (1973), str. 477.
7 Rímsky misál; porov. 2Kor 13,13.
8 Jn 3,17.
9 Flp 2,11.
10 Porov. Druhý vatikánsky koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 4; Ján Pavol II., Prejav k účastníkom Medzinárodného pneumatologického kongresu (26. marca 1982), 1: Insegnamenti V/12 (1982), str. 1004.
11 Porov. Jn 4,24.
12 Porov. Rim 8,22; Gal 6,15.
13 Porov. Mt 24,35.
14 Jn 4,14.
15 Druhý vatik. koncil, dogm. konšt. Lumen gentium, č. 17.
16 állon parákleton: Jn 14,16.
17 Jn 14,13.16n.
18 Porov. 1Jn 2,1.
19 Jn 14,26.
20 Jn 15,26.
21 Porov. 1Jn 1,1-3; 4,14.
22 "Bohom zjavené pravdy, ktoré sú v knihách Svätého písma vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého", a preto "Písmo sväté treba čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané": Druhý vat. koncil, dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 11,12.
23 Jn 16,12n.
24 Sk 1,1.
25 Jn 16,14.
26 Jn 16,15.
27 Jn 16,7n.
28 Jn 15,26.
29 Jn 14,16.
30 Jn 14,26.
31 Jn 15,26.
32 Jn 14,16.
33 Jn 16,7.
34 Porov. Jn 3,16n.34; 6,57; 17,3.18.23.
35 Mt 28,19.
36 Porov. 1Jn 4,8.16.
37 Porov. 1Kor 2,10.
38 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Ia, qq. 37-38.
39 Rim 5,5.
40 Jn 16,14.
41 Gn 1,1n.
42 Gn 1,26.
43 Rim 8,19-22.
44 Jn 16,7.
45 Gal 4,6; porov. Rim 8,15.
46 Porov. Gal 4,6; Flp 1,19; Rim 8,11.
47 Porov. Jn 16,6.
48 Porov. Jn 16,20.
49 Porov. Jn 16,7.
50 Sk 10,37n.
51 Porov. Lk 4,16-21; 3,16; 4,14; Mk 1,10.
52 Iz 11,1-3.
53 Iz 61,1n.
54 Iz 48,16.
55 Iz 42,1.
56 Porov. Iz 53,5-6.8.
57 Iz 42,1.
58 Iz 42,6.
59 Porov. Iz 49,6.
60 Iz 59,21.
61 Porov. Lk 2,25-35.
62 Porov. Lk 1,35.
63 Porov. Lk 2,19.51.
64 Porov. Lk 4,16-21; Iz 61,1n.
65 Lk 3,16; porov. Mt 3,11; Mk 1,7n; Jn 1,33.
66 Jn 1,29.
67 Porov. Jn 1,33n.
68 Lk 3,21n; Mt 3,16; Mk 1,10.
69 Mt 3,17.
70 Porov. Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, XVI, 39: PG 32, 139.
71 Sk 1,1.
72 Porov. Lk 4,1.
73 Porov. Lk 10,17-20.
74 Lk 10,21; porov. Mt 11,25n.
75 Lk 10,22; porov. Mt 11,27.
76 Mt 3,11; Lk 3,16.
77 Jn 16,13.
78 Jn 16,14.
79 Jn 16,15.
80 Porov. Jn 14,26; 15,26.
81 Jn 3,16.
82 Rim 1,3n.
83 Ez 36,26; porov. Jn 7,37-39; 19,34.
84 Jn 16,7.
85 Porov. Svätý Cyril Alexandrijský, In Joannis Evangelium, lib. V, cap. II: PG 73, 755.
86 Jn 20,19-22.
87 Porov. Jn 19,30.
88 Porov. Rim 1,4.
89 Porov. Jn 16,20.
90 Jn 16,7.
91 Jn 16,15.
92 Druhý vatik. koncil, dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 4.
93 Jn 15,26n.
94 Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 4.
95 Porov. Sk 1,14.
96 Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 4. Tu je celá patristická a teologická tradícia o vnútornom spojení Ducha Svätého a Cirkvi, predstavovanom niekedy analogicky ako spojenie duše a tela: porov. Svätý Irenej, Adversus haereses, III, 24,1: SC 211, str. 470-474; Svätý Augustín, Sermo 267, 4,4: PL 38,123; Sermo 268, 2: PL 38, 1232; In Johannis Evangelium Tractatus, XXVI, 13; XXVII, 6: CCL 36,266,272n.; Svätý Gregor Veľký, In septem psalmos poenitentiales expositio, Psal. V, 1: PL 79, 602; Didymus Alexandrijský, De Trinitate, II, I: PG 39, 449n.; Svätý Atanáz, Oratio III conra arianos, 22, 23, 24: PG 26, 368n.; 372n.; Svätý Ján Zlatoústy, In epistolam ad Ephesios, Homil IX, 3: PG 62,72n. Svätý Tomáš Akvinský zhrnul uvedenú patristickú a teologickú tradíciu, keď predstavil Ducha Svätého ako "srdce" a "dušu" Cirkvi: porov. Summa Theologiae, III, q. 8, a. 1, ad 3; In Symbolum apostolorum Expositio, a. IX; In Tertium librum Sententiarum, Dist. XIII, q. 2, a. 2, quaestiuncula 3.
97 Porov. Zjv 2,29; 3,6.13.22.
98 Porov. Jn 12,31; 14,30; 16,11.
99 Gaudium et spes, č. 1.
100 Tamže, č. 41.
101 Tamže, č. 26.
102 Jn 16,7n.
103 Jn 16,7.
104 Jn 16,8-11.15.
105 Porov. Jn 3,17; 12,47.
106 Porov. Ef 6,12.
107 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 2.
108 Porov. tamže, č. 10, 13, 27, 37, 63, 73, 79, 80.
109 Sk 2,4.
110 Porov. Svätý Irenej, Adversus haereses, III, 17,2: SC 211, str. 330-332.
111 Sk 1,4.5.8.
112 Sk 2,22-24.
113 Porov. Sk 3,14n; 4,10.27n; 7,52; 10,39; 13,28n atď.
114 Porov. Jn 3,17; 12,47.
115 Sk 2,36.
116 Sk 2,37n.
117 Porov. Mk 1,15.
118 Jn 20,22.
119 Porov. Jn 16,9.
120 Oz 13,14 (Vg); porov. 1Kor 15,55.
121 Porov. 1Kor 2,10.
122 Porov. 2Sol 2,7.
123 Porov. 1Tim 3,16.
124 Porov. Reconciliatio et paenintentia (2. decembra 1984), č. 19-22; AAS 77 (1985), str. 229-233.
125 Porov. Gn 1-3.
126 Porov. Rim 5,19; Flp 2,8.
127 Porov. Jn 1,1.2.3.10.
128 Porov. Kol 1,15-18.
129 Porov. Jn 8,44.
130 Porov. Gn 1,2.
131 Porov. Gn 1,26.28.29.
132 Dogm konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 2.
133 Porov. 1Kor 2,10n.
134 Porov. Jn 16,11.
135 Porov. Flp 2,8.
136 Porov. Gn 2,16n.
137 Gn 3,5.
138 Porov. Gn 3,22 o "strome života"; porov. aj Jn 3,36; 4,14; 5,24; 6,40.47; 10,28; 12,50; 14,6; Sk 13,48; Rim 6,23; Gal 6,8; 1Tim 1,16; Tít 1,2; 3,7; 1Pt 3,22; 1Jn 1,2; 2,25; 5,11.13; Sk 2,7.
139 Porov. Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Ia-IIae, q. 80, a. 4 ad 3.
140 1Jn 3,8.
141 Jn 16,11.
142 Porov. Ef 6,12; Lk 22,53.
143 Porov. De Civitate Dei, XIV, 28: CCL 48, 451.
144 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 36.
145 V gréckom texte je sloveso (parakaléin) = vzývať, pozývať k sebe.
146 Porov. Gn 6,7.
147 Gn 6,5-7.
148 Porov. Rim 8,20-22.
149 Porov. Mt 15,32; Mk 8,2.
150 Hebr 5,7n.
151 Jn 20,22n.
152 Sk 10,38.
153 Hebr 5,7n.
154 Hebr 9,14n.
155 Porov. Lv 9,24; 1Kr 18,38; 2Krn 7,1.
156 Porov. Jn 15,26.
157 Jn 20,22n.
158 Mt 3,11.
159 Porov. Jn 3,8.
160 Jn 20,22n.
161 Porov. sekvenciu Veni, Sancte Spiritus.
162 Svätý Bonaventúra, De septem donis Spiritus Sancti, Collatio II, 3: ad Claras Aquas, V, 463.
163 Mk 1,15.
164 Porov. Hebr 9,14.
165 Porov. past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 16.
166 Porov. Gn 2,9.17.
167 Druhý vatik. koncil, past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 16.
168 Tamže, č. 27.
169 Porov. tamže, č. 13.
170 Porov. Ján Pavol II., posynodálna apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), č. 16: AAS 77 (1985), str. 213—217.
171 Past. konšt. Gaudium et spes, č. 10.
172 Porov. Rim 7,14-15.19.
173 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 37.
174 Tamže, č. 13.
175 Tamže, č. 37.
176 Porov. sekvenciu na slávnosť Zoslania Ducha Svätého: "Reple cordis intima."
177 Svätý Augustín, Enarr. in Ps. XLI, 13: CCL, 38, 470: "Aká je to teda priepasť a akej hlbine sa ozýva? Ak hlbina znamená priepasť, myslíme si azda, že srdce človeka nie je priepasť? Ľudia môžu hovoriť, možno ich vidieť prostredníctvom skutkov, ktoré konajú svojimi údmi, možno ich počuť z ich rozhovorov. Ale komu možno vniknúť do jeho myslenia, komu možno čítať v srdci?"
178 Porov. Hebr 9,14.
179 Jn 14,17.
180 Mt 12,31n.
181 Mk 3,28n.
182 Lk 12,10.
183 Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, IIa—IIae, q. 14, a. 3; porov. Svätý Augustín, Epist. 185, 11,48-49: PL 33, 814n.; Svätý Bonaventúra, Comment. in Evang. S. Lucae, cap. XIV, 15-16: ad Claras Aquas, VII, 314n.
184 Porov. Ź 80 (81), 13; Jer 7,24; Mk 3,5.
185 Pozri Ján Pavol II., posynodálna apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), č. 18; AAS 77 (1985), str. 224—228.
186 Pius XII., Rozhlasové posolstvo k národnému katechetickému kongresu Spojených štátov severoamerických v Bostone (26. októbra 1946): Discorsi e Radiomessaggi: VIII (1946), 228.
187 Ján Pavol II., posynodálna apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), č. 18: AAS 77 (1985), str. 225n.
188 1Sol 5,19; Ef 4,30.
189 Porov. Ján Pavol II., posynodálna apošt. exhort. Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), č. 14—22: AAS 77 (1985), str. 211-233.
190 Porov. Svätý Augustín, De Civitate Dei, XIV, 28: CCL 48, 451.
191 Porov. Jn 16,11.
192 Porov. Jn 16,15.
193 Porov. Gal 4,4.
194 Zjv 1,8; 22,13.
195 Jn 3,16.
196 Gal 4,4n.
197 Lk 1,34n.
198 Mt 1,18.
199 Mt 1,20n.
200 Porov. Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, IIIa, q. 2, aa. 10-12; q. 6. a. 6; q. 7. a. 13.
201 Lk 1,38.
202 Jn 1,14.
203 Kol 1,15.
204 Porov. napr. Gn 9,11; Dt 5,26; Jób 34,15; Iz 40,6; 52,10; Ź 145,21; Lk 3,6; 1Pt 1,24.
205 Lk 1,45.
206 Porov. Lk 1,41.
207 Porov. Jn 16,9.
208 2Kor 3,17.
209 Porov. Rim 1,5.
210 Rim 8,29.
211 Porov. Jn 1,14.4.12.
212 Porov. Rim 8,14.
213 Porov. Gal 4,6; Rim 5,5; 2Kor 1,22.
214 Rim 8,15.
215 Rim 8,16n.
216 Porov. Ź 104, 30.
217 Rim 8,19.
218 Rim 8,29.
219 Porov. 2Pt 1,4.
220 Porov. Ef 2,18; dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 2.
221 Porov. 1Kor 2,12.
222 Porov. Ef 1,3-14.
223 Ef 1,13n
224 Porov. Jn 3,8.
225 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 22; dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 16.
226 Jn 4,24.
227 Tamže.
228 Porov. Svätý Augustín, Confess., III, 6,11; CCL 27,33.
229 Porov. Tít 2,11.
230 Porov. Iz 45,15.
231 Porov. Múd 1,7.
232 Lk 2,27.34.
233 Gal 5,17.
234 Gal 5,16n.
235 Porov. Gal 5,19-21.
236 Gal 5,22n.
237 Gal 5,25.
238 Porov. Rim 8,5.9.
239 Rim 8,6.13.
240 Rim 8,10.12.
241 Porov. 1Kor 6,20.
242 Porov. past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 19, 20, 21.
243 Lk 3,6; porov. Iz 40,5.
244 Porov. Rim 8,23.
245 Rim 8,3.
246 Rim 8,26.
247 Rim 8,11.
248 Rim 8,10.
249 Porov. encykl. Redemptor hominis (4. marca 1979), č. 14; AAS 71 (1979), str. 284n.
250 Porov. Múd 15,3.
251 Porov. Ef 3,14-16.
252 Porov. 1Kor 2,10n.
253 Porov. Rim 8,9; 1Kor 6,19.
254 Porov. Jn 14,23; Svätý Irenej, Adversus haereses, V, 6,1: SC 153, str. 72-80; Svätý Hilár, De Trinitate, VIII, 19.21: PL 10,250.252; Svätý Ambróz, De Spiritu Sancto, I, 6,8: PL 16,752n.; Svätý Augustín, Enarr. in Ps. XLII, 2: CCL 38, 575n.; Svätý Cyril Alexandrijský, In Joannis Evangelium, lib. I; II: PG 73, 154—158; 246; lib. IX: PG 74, 262; Svätý Atanáz, Oratio III contra Arianos, 24; PG 26, 374n.; Epist. I ad Serapionem, 24: PG 26, 586n.; Didymus Alexandrijský, De Trinitate, II, 6-7: PG 39, 523-530; Svätý Ján Zlatoústy, In epist. ad Romanos homilia XIII, 8: PG 60, 519; Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Ia, q. 43, aa. 1,3-6.
255 Porov. Gn 1,26n.; Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Ia, q. 93, aa. 4.5.8.
256 Porov. past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 24; porov. aj č. 25.
257 Porov. tamže, č. 38,40.
258 Porov. 1Kor 15,28.
259 Porov. past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 24.
260 Porov. Svätý Irenej, Adversus haereses, IV, 20,7; SC 100/2, str. 648.
261 Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, IX, 22; PG 32, 110.
262 Rim 8,2.
263 2Kor 3,17.
264 Porov. Druhý vat. koncil, past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 53-59.
265 Tamže, č. 38.
266 1Kor 8,6.
267 Jn 16,7.
268 Jn 14,18.
269 Mt 28,20.
270 Vyjadruje to "epikléza" pred premenením: "Preto ťa prosíme, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista" (II. eucharistická modlitba).
271 Porov. Ef 3,16.
272 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, č. 24.
273 Tamže.
274 Porov. Sk 2,42.
275 Druhý vat. koncil, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, č. 2.
276 Svätý Augustín, In Johannis Evangelium Tractatus XXVI, 13; CCL 36, 266. Porov. Druhý vat. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 47.
277 Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 1.
278 Sk 17,28.
279 1Tim 2,4.
280 Porov. Hebr 5,7.
281 Lk 11,13.
282 Rim 8,26.
283 Porov. Origenes, De oratione, 2: PG 11, 419—423.
284 Rim 8,27.
285 Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 63.
286 Tamže, č. 64.
287 Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 4; porov. Zjv. 22,17.
288 Porov. Rim 8,24.
289 Porov. Jn 4,14; dogm konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 4.
290 Porov. Zjv 12,10.
291 Porov. Rim 8,23.
292 Porov. sekvenciu Veni Sancte Spiritus.
293 Porov. Vyznanie viery Quicumque: DS 75.
294 Porov. Rim 5,5.
295 Tu je vhodné pripomenúť dôležitú apoštolskú exhortáciu blahej pamäti pápeža Pavla VI. Gaudete in Domino z 9. mája Svätého roku 1975; stále platí výzva, ktorá je v nej vyjadrená, aby sme si od Ducha Svätého vyprosovali "tento dar radosti" a "okusovali pravú duchovnú radosť, ktorá je ovocím Ducha Svätého": AAS 67 (1975), str. 289; 302.
296 Porov. Jn 16,22.
297 Porov. Rim 14,17; Gal 5,21n.