Preklad: Anton Košťál, SSV 1994
Text: Konferencia biskupov Slovenska, 1994


PREDRAHÉ RODINY!
1. Slávenie Roka rodiny mi ponúka vítanú príležitosť, aby som mohol zaklopať na dvere vášho domu, s túžobným prejavom veľkej lásky vás pozdraviť a pobudnúť s vami. Robím to týmto listom a začínam slovami encykliky Redemptor hominis, ktorú som vydal v prvých dňoch svojho petrovského úradu. Vtedy som napísal: človek je cestou Cirkvi.1
Uvedeným výrokom som zamýšľal poukázať na početnosť ciest, po ktorých človek kráča, a zároveň pripomenúť, aká živá a hlboká je túžba Cirkvi pripojiť sa k človeku na týchto cestách jeho pozemského života. Cirkev má účasť na radostiach a nádejách, na žalostiach i úzkostiach2 ľudí pri ich každodennom putovaní, lebo je hlboko presvedčená, že sám Kristus ju zaviedol na všetky tieto chodníky. On zveril Cirkvi človeka, zveril jej ho ako "cestu" jej poslania a jej úradu.
Rodina - cesta Cirkvi
2. Medzi týmito početnými cestami, rodina je prvá a najdôležitejšia: cesta spoločná, i keď zostáva zvláštnou, jedinou a neopakovateľnou, ako je neopakovateľný každý človek; cesta, ktorej sa nemôže vyhnúť žiadna ľudská bytosť. Veď normálne prichádza na svet vo vnútri rodiny, preto možno povedať, že práve jej vďačí za samotnú skutočnosť svojej ľudskej existencie. Keď chýba rodina, vzniká v bytosti, ktorá mimo nej vstupuje do sveta, znepokojivá a bolestivá újma a tá potom na ňu dolieha po celý život. Cirkev je svojou láskyplnou citlivosťou blízka všetkým, ktorí prežívajú takéto situácie, lebo dobre pozná základnú úlohu, ktorú je tu povolaná robiť práve rodina. Okrem toho vie, že človek normálne vychádza z rodiny, aby po naplnení času v novom rodinnom jadre uskutočnil vlastné životné povolanie. Dokonca aj vtedy, keď sa rozhodne zostať sám, rodina ostáva, tak povediac, jeho bytostným horizontom ako základné spoločenstvo, v ktorom korení celá sieť jeho spoločenských vzťahov od najbezprostrednejších a najbližších až po najvzdialenejšie. Vari nehovoríme o "ľudskej rodine", keď myslíme na všetkých ľudí, ktorí žijú na svete?
Rodina pochádza z tej istej lásky, ktorou Stvoriteľ objíma stvorený svet, ako je to vyjadrené už "na počiatku" v Knihe Genezis (1,1). Ježiš dáva na to v evanjeliu to najvyššie potvrdenie: "Boh... tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16). Jednorodený Syn rovnakej podstaty s Otcom, "Boh z Boha a Svetlo zo Svetla", vošiel do dejín ľudstva prostredníctvom rodiny; svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami,... miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu."3 A tak, ak Kristus "v plnej miere odhaľuje človeka človekovi"4, robí to začínajúc rodinou, v ktorej sa rozhodol narodiť sa a rásť. Vieme, že Spasiteľ strávil veľkú časť svojho života v skrytosti v Nazarete, "poslušný" (Lk 2,51) ako "Syn človeka" Márii, svojej Matke a tesárovi Jozefovi. Či už táto jeho synovská "poslušnosť" nie je prvým prejavom poslušnosti Otcovi "až na smrť" (Fil 2,8), prostredníctvom ktorej vykúpil svet?
Božské tajomstvo vtelenia Slova je teda v úzkom vzťahu s ľudskou rodinou. Nielen s jednou nazaretskou rodinou, ale určitým spôsobom s každou rodinou; analogicky ako Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje o Synovi Božom, ktorý sa vo vtelení "určitým spôsobom spojil s každým človekom"5. Nasledujúc Krista, ktorý "prišiel" na svet "slúžiť" (Mt 20,28), pokladá Cirkev službu rodine za jednu zo svojich podstatných úloh. V tomto zmysle ako človek, tak aj rodina tvoria "cestu Cirkvi".
Rok rodiny
3. Práve pre uvedené dôvody Cirkev s radosťou víta iniciatívu Organizácie Spojených národov urobiť rok 1994 Medzinárodným rokom rodiny. Táto iniciatíva jasne predstavuje, aká podstatne dôležitá je otázka rodiny pre štáty, ktoré sú členmi OSN. Ak Cirkev túži zúčastniť sa na tejto iniciatíve, robí tak preto, lebo sama bola poslaná Kristom pre "všetky národy" (Mt 28,19). Ostatne, nie je to po prvý raz, čo si Cirkev osvojuje medzinárodnú iniciatívu OSN. Stačí si spomenúť napríklad Medzinárodný rok mládeže v roku 1985. Aj týmto spôsobom sa stáva prítomnou vo svete a ako inšpirátorka koncilovej konštitúcie Gaudium et spes zároveň realizuje tiež milý úmysel pápeža Jána XXIII..
Sviatok Svätej rodiny 1993 sa v celom cirkevnom spoločenstve stal začiatkom Roku rodiny; má byť jednou z významných etáp na prípravnej ceste k veľkému jubileu roka 2000, ktorý bude znamenať koniec druhého a začiatok tretieho tisícročia od narodenia Ježiša Krista. Tento rok má upriamiť naše mysle a naše srdcia na Nazaret, kde sa 26. decembra minulého roka úradne otvoril Rok rodiny slávnostnou eucharistickou bohoslužbou, ktorej predsedal pápežský legát.
V priebehu tohto Roku je dôležité znovu odhaliť svedectvo lásky a starostlivosti Cirkvi o rodinu: lásky a starostlivosti, ktoré sa jasne prejavovali už na začiatku kresťanstva, keď rodinu významne pokladali za "domácu Cirkev". V našich časoch sa často vraciame k výrazu "domáca cirkev", ktorý si oslovil aj Koncil6 a ktorého obsah, ako si želáme, má zostať stále živý a aktuálny. Túto túžbu nezmenšuje ani uvedomenie si zmenených podmienok rodín v dnešnom svete. Práve preto je viac ako kedykoľvek predtým príznačný titul, ktorý zvolil Koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, aby ukázal úlohy Cirkvi v terajšej situácii: "Za dôstojnosť manželstva a rodiny"7. ďalším dôležitým orientačným bodom po Koncile je apoštolská exhortácia Familiaris consortio z roku 1981. V tomto texte sa smelo vyslovuje široká a komplexná skúsenosť, ktorá sa týka rodiny a ktorá medzi rôznymi národmi a krajinami zostane vždy a všade "cestou Cirkvi". V istom zmysle stáva sa tak ešte viacej tam, kde rodina trpí vnútornými krízami, prípadne je podrobená škodlivým kultúrnym, spoločenským a ekonomickým vplyvom, ktoré ohrozujú jej vnútornú celistvosť alebo sú prekážkou pre jej utvorenie.
Modlitba
4. Predloženým listom by som sa chcel obrátiť nie na "abstraktnú" rodinu, ale na každú konkrétnu rodinu každej krajiny na zemi, akejkoľvek zemepisnej dĺžky a šírky, akejkoľvek rozmanitosti a zložitosti jej kultúry a histórie. Láska, ktorou Boh "tak miloval svet" (Jn 3,16), láska, ktorou Kristus "miloval až do krajnosti" všetkých a každého (Jn 13,1), dáva možnosť adresovať toto posolstvo každej rodine, životnej "bunke" veľkej a všeobecnej ľudskej "rodiny". Otec, Stvoriteľ vesmíru a vtelené Slovo, Vykupiteľ ľudstva, tvoria prameň tejto všeobecnej otvorenosti voči ľuďom ako bratom a sestrám a pobádajú objať všetkých modlitbou, ktorá sa začína tak sladko znejúcimi slovami: "Otče náš".
Modlitba spôsobuje, že Syn Boží prebýva medzi nami: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi." (Mt 18,20) Tento List rodinám chce byť predovšetkým prosbou ku Kristovi, aby zostával v každej ľudskej rodine; výzvou pre neho, aby prostredníctvom malej rodiny rodičov a detí prebýval vo veľkej rodine národov, aby sme všetci spolu s ním mohli skutočne povedať "Otče náš!" Treba, aby sa modlitba stala prevládajúcim prvkom Roka rodiny v Cirkvi: modlitba rodiny, modlitba za rodinu, modlitba s rodinou.
Je príznačné, že práve v modlitbe a prostredníctvom modlitby človek najjednoduchším a súčasne najhlbším spôsobom objavuje svoju vlastnú typickú podriadenosť: ľudské "ja" v modlitbe ľahšie vníma svoju zvláštnu osobitosť. (To platí aj pre rodinu, ktorá nie je iba základnou "bunkou" spoločnosti, ale má aj svoju vlastnú subjektivitu. - táto veta v preklade chýba, pozn. KVAS) Táto nachádza prvé a základné potvrdenie, keď sa členovia rodiny stretajú pri spoločnom vzývaní "Otče náš". Modlitba posilňuje pevnosť a duchovnú celistvosť rodiny a privádza ju k tomu, že má účasť na Božej "pevnosti". Pri slávnostnom "svadobnom požehnaní" (počas sobášneho obradu - v preklade chýba, pozn. KVAS) celebrujúci takto vzýva Pána: "Vylej na nich (novomanželov) milosť Svätého Ducha, aby silou tvojej lásky, vliatej do ich sŕdc, vytrvali verní v manželskom zväzku".8 A z tohto vyliatia Svätého Ducha pramení vnútorná sila rodín, ako aj schopnosť spájať ich v láske a pravde.
Láska a starostlivosť o všetky rodiny
5. Kiež sa stane Rok rodiny srdečnou a neustálou modlitbou jednotlivých "domácich cirkví" a všetkého Božieho ľudu! Nech zasiahne táto modlitba aj rodiny v ťažkostiach alebo v nebezpečenstve, tie, čo strácajú dôveru alebo sú rozdelené, a tie, čo sa nachádzajú v postavení, ktoré apoštolská exhortácia Familiaris consortio označuje ako "neobvyklé"9. Kiež by sa všetky cítili objaté láskou a starostlivosťou bratov a sestier!
Modlitba v Roku rodiny nech tvorí predovšetkým povzbudzujúce svedectvo zo strany rodín, ktoré uskutočňujú v domácom spoločenstve svoje poslanie ľudského a kresťanského života. Sú početné v každom národe, diecéze a farnosti! Odôvodnene možno myslieť, že sú "pravidlom", i keď treba brať ohľad na nemnohé "neobvyklé situácie". A skúsenosť ukazuje, aká dôležitá je úloha pevnej rodiny s morálnou normou, lebo človek, ktorý sa v nej rodí a formuje, začína cestu dobra bez neistôt, a má ju navždy zapísanú v svojom srdci. Bohužiaľ, zdá sa, že na rozdelenie rodín sú zamerané rozličné programy, podporované veľmi mocnými prostriedkami. Niekedy budia dojem, že sa až všemožne usilujú vábivými efektmi predstaviť ako "správne" a príťažlivé aj také situácie, ktoré sú výslovne "nesprávne". V skutočnosti nie sú v súlade "s pravdou a láskou", ktoré majú oduševňovať a usmerňovať vzájomný vzťah medzi mužom a ženou, ale sú v protiklade s nimi a stávajú sa príčinou napätí a rozkladu v rodinách s ťažkými dôsledkami najmä na deťoch. Zahmlieva sa mravné vedomie, deformuje sa to, čo je správne, dobré a pekné, a namiesto slobody sa ponúka skutočné a opravdivé otroctvo. Pri pohľade na to všetko vidíme, ako aktuálne a povzbudivo znejú slová apoštola Pavla o slobode, ktorou nás Kristus oslobodil, a o otroctve, ktorého príčinou je hriech (porov. Gal 5,1)!
Tu si uvedomujeme, aký užitočný a dokonca potrebný je v Cirkvi Rok rodiny, aké nevyhnutné je svedectvo všetkých rodín, ktoré každým dňom žijú svoje povolanie; aká nutná a naliehavá je veľká modlitba rodín, ktorá by rástla a prenikala celý svet a v ktorej by sa vyjadrovalo vzdávanie vďaky za lásku v pravde, za "rozliatie milosti Svätého Ducha"10, za prítomnosť Krista medzi rodičmi a deťmi: Krista Vykupiteľa a Źenícha, ktorý "nás miloval do krajnosti" (porov. Jn 13,1). Sme vnútorne presvedčení, že táto láska je najväčšia zo všetkého (porov. 1Kor 13,13) a veríme, že je schopná víťazne prekonať všetko, čo nie je láska.
Nech sa v tomto Roku neprestajne vznáša modlitba Cirkvi, modlitba rodín, "domácich cirkví"! A nech ju počuje ponajprv Boh, potom aj ľudia a títo nech neupadajú do pochybností; tí, čo sa klátia pre ľudskú krehkosť, nech nepodľahnú zvodnému pôvabu zdanlivých dobier, aké ponúka každé pokušenie.
Na svadobnej hostine v Káne Galilejskej, kam pozvali Ježiša, obracia sa jeho Matka, ktorá bola tiež prítomná, na sluhov so slovami: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2,5). Aj nám, ktorí sme vstúpili do Roku rodiny, adresuje Mária tie isté slová. A to, čo nám Kristus v tejto zvláštnej historickej chvíli hovorí, je mocnou výzvou k veľkej modlitbe s rodinami a pre rodiny. Panenská Matka nás pozýva, aby sme sa spojili touto modlitbou s citmi jej Syna, ktorý miluje každú jednotlivú rodinu. On túto lásku vyjadril na začiatku svojho vykupiteľského poslania, a to práve svojou posvätiteľskou prítomnosťou v Káne Galilejskej, prítomnosťou, ktorá stále pokračuje.
Modlime sa za rodiny celého sveta. Prosme skrze neho, s ním a v ňom Otca, "od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi" (Ef 3,15).

I.
CIVILIZÁCIA LÁSKY
"Ako muža a ženu stvoril ich"
6. Vesmír, nesmierny a taký rôzny, svet všetkých živých bytostí, je zapísaný do Božieho otcovstva ako do prameňa (porov. Ef 3,14-16). Je tam zapísaný, prirodzene, podľa kritéria analógie, vďaka ktorému je nám možné odlišovať, už na začiatku knihy Genezis, realitu otcovstva a materstva, a teda aj ľudskej rodiny. Výkladový kľúč k tomu stojí na začiatku "obrazu" a "podobnosti" Bohu, ktorý biblický text tak veľmi vyzdvihuje (Gn 1,26). Boh tvorí mocou svojho slova: "Buď!" (napr. Gn 1,3). Je príznačné, že toto Božie slovo v prípade stvorenia človeka sa ešte dopĺňa týmito ďalšími slovami: "Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný" (Gn 1,26). Stvoriteľ skôr než stvoril človeka, akoby vstúpil do seba samého, aby hľadal model a inšpiráciu v tajomstve svojho bytia, ktoré sa už tu prejavuje istým spôsobom ako Božské "MY". Z tohto tajomstva cestou stvorenia pochádza ľudská bytosť: "A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz stvoril ho; ako muža a ženu stvoril ich." (Gn 1,27)
Keď Boh žehnal nové bytosti, povedal im: "Ploďte sa a množte a naplňte zem! Podmaňte si ju!" (Gn 1,28)
Kniha Genezis tu používa výrazy, ktorými sa vyjadruje už v súvislosti so stvorením iných živých bytostí: "množte sa", ale je jasný ich analogický zmysel. Či túto analógiu plodenia, otcovstva a materstva netreba čítať vo svetle celého kontextu? Nikto zo živých, okrem človeka, nebol stvorený "na Boží obraz a Božiu podobu". Ľudské otcovstvo a materstvo, i keď sú biologicky podobné otcovstvu a materstvu iných prírodných bytostí, majú v sebe podstatným a výlučným spôsobom "podobnosť" s Bohom, na ktorej sa zakladá rodina, chápaná ako ľudské životné spoločenstvo, ako spoločenstvo osôb, spojených v láske (communio personarum).
Vo svetle Nového zákona možno vidieť, ako pôvodný model rodiny treba hľadať v samom Bohu, v trojičnom tajomstve jeho života. Božské "MY" tvorí večný model ľudského "my", predovšetkým toho "my", ktoré je tvorené mužom a ženou, stvorených na Boží obraz a Božiu podobu. Slová Knihy Genezis obsahujú tú pravdu o človeku, ktorej zodpovedá samotná skúsenosť ľudstva. Človek bol už "od začiatku" stvorený ako muž a žena: život ľudského spoločenstva - malých spoločenstiev, ako aj celej spoločnosti - nesie znak tejto pôvodnej duality. Z nej sa odvodzuje "mužskosť" a "ženskosť" jednotlivých jedincov práve tak, ako z nej každé spoločenstvo čerpá svoje charakteristické bohatstvo vo vzájomnom dopĺňaní sa osôb. Zdá sa, že na toto sa vzťahuje úsek Knihy Genezis: "Ako muža a ženu stvoril ich" (Gn 1,27). Toto je zároveň prvé potvrdenie rovnakej dôstojnosti muža a ženy; obaja sú rovnako osobami. Toto ich utvorenie so špecifickou dôstojnosťou, ktorá z neho pochádza, je "od začiatku" charakteristickým činiteľom spoločného dobra ľudstva, a to v každom rozsahu a dosahu života. K tomuto spoločnému dobru prispievajú obidvaja, muž a žena, svojím vlastným prínosom, vďaka čomu sa už pri koreňoch ľudského spolužitia objavuje ich spoločný a doplnkový ráz.
Manželský zväzok
7. Rodina sa vždy považovala za prvé a základné vyjadrenie spoločenskej povahy človeka. Vo svojom podstatnom jadre sa tento názor nezmenil ani dnes. V súčasnosti sa však viacej vyzdvihuje to, koľko z osobného prínosu v rodine, ktorá tvorí najmenšie a najzákladnejšie ľudské spoločenstvo, pochádza od muža alebo od ženy. Rodina je naozaj spoločenstvom jednotlivých osôb, pre ktoré vlastný spôsob bytia a žitia pospolu je ich osobným spoločenstvom: communio personarum. Aj tu, pri absolútnej transcendencii Stvoriteľa vzhľadom na stvorenie, vystupuje príkladný vzťah k božskému "MY". Iba osoby sú schopné jestvovať v spoločenstve. Rodina vzniká z manželského spojenia, ktoré Druhý vatikánsky koncil kvalifikuje ako "zväzok", v ktorom muž a žena "vzájomne sa dávajú a prijímajú".11
Kniha Genezis nás otvára tejto pravde, keď poukazujúc na ustanovenie rodiny pomocou manželstva, hovorí: "Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom" (Gn 2,24). Kristus v polemike s farizejmi v evanjeliu vyslovuje tie isté slová a dodáva: "A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje" (Mt 19,6). Znovu odkrýva normatívny obsah veci, ktorá jestvuje "od začiatku" (Mt 19,8) a ktorá zachováva v sebe ten istý obsah. Ak ho Učiteľ potvrdzuje "teraz", robí to preto, aby jasne a zreteľne na prahu nového zákona zvýraznil nerozlučiteľnú povahu manželstva, ako základu spoločného dobra rodiny.
Keď spolu s apoštolom zohýbame kolená pred Otcom, z ktorého pochádza všetko otcovstvo a materstvo (porov. Ef 3,14-15), berieme na vedomie, že byť rodičmi je udalosť, prostredníctvom ktorej rodina, už ustanovená manželskou zmluvou, sa uskutočňuje vo "svojom novom povolaní a poslaní"12. Materstvo nutne zahrňuje otcovstvo, a obrátene, otcovstvo nutne zahrňuje materstvo: je to plod podvojnosti, ktorú Stvoriteľ venoval "od začiatku" ľudskej bytosti.
Predkladám tu dva navzájom príbuzné, ale nie totožné pojmy: pojem "úzke spoločenstvo" (communio) a pojem spoločenstvo (communitas). Úzke spoločenstvo sa vzťahuje na osobný vzťah medzi "ja" a "ty". Spoločenstvo (communitas) prevyšuje túto schému v smere k "spoločnosti" (societas), k "my". Rodina, spoločenstvo osôb, je však prvou ľudskou "spoločnosťou". Vzniká, keď sa uskutoční manželská zmluva, ktorá otvára manželov pre večné úzke spoločenstvo lásky a života a úplne sa završuje i špecifickým spôsobom splodením detí: "úzke spoločenstvo" manželov dáva vznik rodinnému "spoločenstvu". Rodinné "spoločenstvo" je preniknuté až do dna tým, čo tvorí vlastnú podstatu "úzkeho spoločenstva". môže byť v ľudskom pláne ešte iné "úzko dôverné spoločenstvo", porovnateľné so spoločenstvom, aké sa ustanovuje medzi matkou a dieťaťom, ktoré predtým nosila v lone a potom priniesla na svet?
V takto utvorenej rodine sa prejavuje nová jednota, v ktorej nachádza plné zavŕšenie vzťah "dôverného spoločenstva" rodičov. Skúsenosť učí, že toto zavŕšenie predstavuje tiež úlohu a výzvu. Úloha zasahuje manželov v uskutočňovaní ich pôvodnej zmluvy. Deti, z nich zrodené, by mali - a tu je výzva - upevňovať túto zmluvu, obohacovať a prehlbovať úzke manželské spoločenstvo otca a matky. Keď sa to tak nedeje, treba sa opýtať, či egoizmus, ktorý v dôsledku ľudskej náklonnosti k zlému sa skrýva aj v láske muža a ženy, nie je silnejšie ako táto láska. Treba, aby si to manželia dobre uvedomili. Je potrebné, aby už od začiatku mali svoje srdcia a mysle obrátené k Bohu, "od ktorého má meno každé otcovstvo", aby ich otcovstvo a materstvo čerpalo z tohto prameňa silu pre neustále obnovovanie sa v láske.
Otcovstvo a materstvo predstavujú samy osebe zvláštne potvrdenie lásky, čo im dovoľuje odhaliť jej rozsah a pôvodnú hĺbku. To sa však nedeje automaticky. Je to skôr úloha zverená obidvom: manželovi i manželke. Otcovstvo a materstvo tvoria v ich živote "novotu" a bohatstvo také vznešené, že priblížiť sa k nim možno iba "na kolenách".
Skúsenosť učí, že ľudská láska, prirodzene zameraná na otcovstvo a materstvo, je občas postihnutá hlbokou krízou a je vážne ohrozená. V takýchto prípadoch treba sa obrátiť na služby, ktoré ponúkajú manželské a rodinné poradne, prostredníctvom ktorých možno využiť pomoc špeciálne pripravených psychológov a psychoterapeutov. Netreba predsa zabúdať, že stále platia slová apoštola: "Preto zohýbam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi." Manželstvo, sviatostné manželstvo, je zväzok osôb v láske. A lásku môže prehĺbiť a strážiť iba Láska, tá Láska, ktorá je "rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5). Nemala by sa potom v Roku rodiny modlitba sústreďovať na osudovo dôležitý a rozhodujúci bod prechodu manželskej lásky k plodeniu, a teda k otcovstvu a materstvu? Nie je to práve tento okamih, v ktorom sa stáva nevyhnutným "rozliatie milosti Ducha Svätého", o ktoré úpenlivo prosia pri liturgickom slávení sviatostného manželstva?
Apoštol, zohýnajúc kolená pred Pánom, prosí ho, nech "vám dá..., aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek" (Ef 3,16). Táto sila "vnútorného človeka" je potrebná v rodinnom živote, najmä v kritických chvíľach, totiž vtedy, keď manželia sú povolaní prekonávať ťažké skúšky lásky, čo v liturgickom obrade manželského súhlasu vyjadrili slovami: "Sľubujem, že ti budem stále verný (verná),... po všetky dni svojho života".
Jednota dvoch osôb
8. Iba "osoby" sú v stave vysloviť tieto slová; iba ony sú schopné žiť "v úzkom spoločenstve", na základe vzájomnej voľby, ktorá je, alebo by mala byť, plne uvedomelá a slobodná. Staťou o mužovi, ktorý opúšťa otca a matku, aby sa spojil so svojou ženou (porov. Gn 2,24), objasňuje Kniha Genezis uvedomelú a slobodnú voľbu, ktorá dáva vzniknúť manželstvu, robiac zo syna manžela a z dcéry manželku. Ako by sme mohli primerane chápať túto vzájomnú voľbu, ak by sme nemali pred očami plnú pravdu o osobe, totiž o rozumnej a slobodnej bytosti? Druhý vatikánsky Koncil hovorí o podobnosti s Bohom a používa pritom osobitne významné vyjadrenie. Nepoukazuje iba na Boží obraz a Božiu podobu, ktorú má každá ľudská bytosť sama osebe, ale tiež a predovšetkým na "určitú podobnosť medzi jednotou Božích osôb a jednotou Božích detí v pravde a v láske".13
Táto formulácia, zvlášť bohatá a výrazná, vyzdvihuje predovšetkým to, čo rozhoduje o dôvernej totožnosti každého muža a každej ženy. Táto totožnosť spočíva v schopnosti žiť v pravde a v láske; ba ešte viac spočíva v potrebe pravdy a lásky ako zakladajúceho prvku osobného života. Táto potreba pravdy a lásky otvára človeka Bohu, ale aj stvoreniam: otvára ho voči iným osobám, voči životu "v úzkom spoločenstve", zvlášť voči manželstvu a rodine. V slovách Koncilu "úzke spoločenstvo" osôb je v určitom zmysle odvodené z tajomstva trojičného "MY", a teda aj "manželské spoločenstvo" sa vzťahuje na toto tajomstvo. Rodina, ktorá vzniká z lásky muža a ženy, vyviera zásadne z Božieho tajomstva. To zodpovedá najdôvernejšej podstate muža a ženy, ich vrodenej a pôvodnej osobnej dôstojnosti.
Muž a žena sa v manželstve navzájom tak pevne zjednocujú, že sa stávajú - podľa slov Knihy Genezis - "jedným telom" (Gn 2,24). Hoci sú muž a žena svojou fyzickou konštitúciou, ako dva samostatné telesne odlišné ľudské subjekty, majú rovnakú účasť na schopnosti žiť "v pravde a láske". Táto schopnosť, charakteristická pre ľudskú bytosť ako osobu, má súčasne duchovný a telesný rozmer. Aj prostredníctvom tela sú muž a žena určení, aby tvorili v manželstve "tesné spoločenstvo osôb". Keď z moci manželského zväzku dochádza k ich spojeniu, aby tak utvorili "jedno telo", má sa toto spojenie uskutočniť "v pravde a láske", a tak dať najavo vlastnú zrelosť osôb, stvorených na Boží obraz a podobu.
Rodina, ktorá vychádza z uvedeného spojenia, dostáva svoju vnútornú pevnosť zo zväzku medzi manželmi a ten Kristus povýšil na sviatosť. Rodina čerpá svoju vlastnú spoločenskú povahu, svoje charakteristiky "úzkeho spoločenstva", zo základného spoločenstva manželov, ktoré sa predlžuje v deťoch. "Ste ochotní zodpovedne a s láskou prijať deti, ktoré vám Boh bude chcieť dať, a tak ich aj vychovávať...?" - pýta sa celebrant počas obradu manželstva.14 Odpoveď novomanželov je v súlade s dôvernou pravdou lásky, ktorá ich spája. Ich jednota namiesto toho, aby ich uzatvárala do seba samých, otvára ich pre nový život, pre novú osobu. Ako rodičia budú schopní darovať život im podobnej bytosti, nielen "telu z ich tela a kosti z ich kostí" (porov. Gn 2,23), ale Božiemu obrazu a Božej podobe, totiž osobe.
Keď sa Cirkev spytuje novomanželov: "Ste ochotní?", pripomína im, že sa nachádzajú pred stvoriteľskou Božou mocou. Sú povolaní stať sa rodičmi, totiž spolupracovať so Stvoriteľom pri darovaní života. Spolupracovať s Bohom v povolaní nových ľudských bytostí k životu znamená mať účasť na odovzdávaní Božieho obrazu a Božej podoby, ktorých nositeľom je každý "narodený zo ženy".
Rodokmeň rodiny
9. Prostredníctvom úzkeho spoločenstva osôb, ktoré sa uskutočňuje v manželstve, muž a žena tvoria začiatok rodiny. S rodinou sa spája rodokmeň každého človeka: rodokmeň osoby. Ľudské otcovstvo a materstvo sú zakorenené v biológii, no súčasne ju prekonávajú. Apoštol "zohýnajúc kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo (a každé materstvo) na nebi a na zemi", v určitom zmysle kladie pred náš zrak celý svet žijúcich bytostí, od duchovných na nebesiach, po telesné na zemi. Každé plodenie nachádza svoj prvotný model v Božom otcovstve. Avšak v prípade človeka tento "kozmický" rozmer podobnosti s Bohom nestačí primeraným spôsobom definovať vzťah otcovstva a materstva. Keď z manželského spojenia oboch sa narodí nový človek, tento prináša na svet zvláštny obraz a podobu samotného Boha: v biológii plodenia je zapísaný rodokmeň osoby.
Keď tvrdíme, že manželia ako rodičia sú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa v počatí a v splodení novej ľudskej bytosti15, neodvolávame sa iba na biologické zákony; chceme skôr podčiarknuť, že v ľudskom otcovstve a materstve je sám Boh prítomný iným spôsobom, než ako sa to deje pri každom inom plodení "na zemi". Naozaj iba v Bohu môžu mať pôvod "obraz a podoba", ktoré sú vlastné ľudskej bytosti; a tak sa to stalo už pri stvorení. Plodenie je pokračovaním stvorenia.16
Teda ako pri počatí, tak aj pri narodení nového človeka rodičia sú pred "veľkým tajomstvom" (Ef 5,32). Aj nová ľudská bytosť je povolaná k životu ako osoba, a to nie odlišne od rodičov, je povolaná k životu "v pravde a v láske". Toto povolanie nesmeruje iba k tomu, čo je v čase, ale v Bohu sa otvára do večnosti. Toto je rozmer rodokmeňa osoby, ktorý nám definitívne odhalil Kristus, keď žiarou svojho evanjelia osvietil ľudské žitie a ľudské umieranie, teda aj zmysel ľudskej rodiny.
Ako potvrdzuje Koncil, človek "je zo všetkých stvorení na zemi jediný, ktorého Boh chcel pre neho samého".17 Vznik človeka nezodpovedá iba biologickým zákonom, ale priamo stvoriteľskej vôli Božej: a táto vôľa pozorne hľadí na rodokmeň synov a dcér ľudskej rodiny. Boh "chcel" človeka od začiatku - a Boh ho "chce" v každom ľudskom počatí a zrode. Boh "chce" človeka ako bytosť podobnú sebe, ako osobu. Tento človek, každý človek, je stvorený Bohom "pre seba samého". To sa vzťahuje na všetkých, aj na tých, čo sa rodia s chorobami a poškodeniami. V osobnom utváraní každého jednotlivca je vpísaná Božia vôľa, ktorý v istom zmysle sám chce človeka ako cieľ. Boh odovzdáva človeka jemu samému, zverujúc ho súčasne rodine a spoločnosti ako ich úlohu. Rodičia pred touto novou ľudskou bytosťou majú, alebo by mali mať plné vedomie skutočnosti, že Boh "chce" tohto človeka "pre neho samého".
Toto syntetické vyjadrenie je veľmi bohaté a hlboké. Už od chvíle počatia a potom od chvíle narodenia nová ľudská bytosť je určená vyjadrovať v úplnosti svoju ľudskosť - "vystupovať" ako osoba.18 To sa vzťahuje absolútne na všetkých, aj na chronicky chorých a duševne postihnutých. "Byť človekom" je jej základným povolaním: "byť človekom" v miere poskytnutého daru. Ponajprv podľa toho "talentu", ktorým je samo ľudské bytie, a len potom podľa ostatných talentov. V tomto zmysle Boh chce každého človeka "pre neho samého". V Božom zámere však povolanie osoby ide za hranice času. Ide v ústrety Otcovej vôli, zjavenej vteleným Slovom: Boh chce venovať človeku účasť na samotnom božskom živote. Kristus hovorí: "Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10).
Nie je posledné určenie človeka v protiklade s tvrdením, že Boh chce človeka "pre neho"? Ak je človek stvorený pre božský život, jestvuje skutočne "pre seba samého"? Toto je kľúčová, veľmi závažná otázka - a to tak zo stránky rozvíjania, ako aj zavŕšenia jeho pozemskej existencie: je dôležitá po celý priebeh jeho života. Mohlo by sa zdať, že keď Boh určuje človeka pre božský život, že ho definitívne pozbavuje jeho bytia "pre seba samého".19 Aký je teda vzťah medzi životom osoby a účasťou na trojičnom živote? Tu nám odpovedá svätý Augustín slávnymi slovami: "Nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe."20 Toto "nepokojné srdce" ukazuje, že skutočne niet protirečenia medzi jednou a druhou zacielenosťou, ale je tu spojivo, súlad, hlboká jednota. Osoba, stvorená na obraz a podobu Boha, pre tento svoj rodokmeň práve účasťou na jeho živote jestvuje "pre seba samu" a realizuje sa. Obsahom tejto realizácie je plnosť života v Bohu; toho života, o ktorom hovorí Kristus (porov. Jn 6,37-40), veď on preto, aby nás voviedol do neho, prišiel nás vykúpiť (porov. Mk 10, 45).
Manželia si prajú deti pre seba a v nich vidieť zavŕšenie svojej vzájomnej lásky. Prajú si ich pre rodinu, ako najcennejší dar.21 Do istej miery je pochopiteľná táto túžba. Veď v manželskej láske a v otcovskej a materskej láske musí sa zapísať pravda o človeku, ktorú syntetickým a presným spôsobom vyjadril Koncil tvrdením, že Boh "chce človeka pre neho samého". Treba preto je potrebné, aby sa láska rodičov zosúladila s Božou vôľou: v tom zmysle musia chcieť novú ľudskú bytosť, ako ju chce Stvoriteľ: "pre ňu samu". Ľudské chcenie je vždy a nevyhnutne podriadené zákonu času a starnutia. Božie chcenie je však večná. "Skôr než som ťa utvoril v živote, poznal som ťa" - čítame v Knihe proroka Jeremiáša; "a skôr než si vyšiel z lona, som ťa zasvätil" (1,5). Rodokmeň osoby je teda spojený predovšetkým s večnosťou Boha a len potom s ľudským otcovstvom a materstvom, ktoré sa uskutočňujú v čase. V momente počatia je človek upriamený na večnosť Boha.
Spoločné dobro manželstva a rodiny
10. Manželský súhlas ustanovuje a robí pevným dobro, ktoré je spoločné manželstvu a rodine. "Beriem si ťa... ako svoju manželku (ako svojho manžela) a sľubujem, že ti budem stále verný (verná) v radosti a v bolesti, v zdraví a v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života."22 Manželstvo je osobitné úzke spoločenstvo. Na základe tohto úzkeho spoločenstva je rodina povolaná stať sa spoločenstvom osôb. Novomanželia prijímajú pred Bohom a Cirkvou úlohu, ako im to pripomína celebrant vo chvíli výmeny súhlasu.23 Prijatia tejto úlohy sú svedkami všetci, čo sa zúčastňujú obradu; oni predstavujú v istom zmysle Cirkev a spoločnosť, životné okruhy novej rodiny.
Slová manželského súhlasu stanovujú, čo tvorí spoločné dobro páru a rodiny. Predovšetkým je to spoločné dobro manželov: láska, vernosť, česť, trvanie ich zväzku až do smrti, teda "po všetky dni života". Dobro oboch, ktoré je zároveň dobrom každého, má sa stať potom dobrom detí. Spoločné dobro už samou svojou povahou, pokiaľ spája jednotlivé osoby, zabezpečuje pravé dobro každej z nich. Ak Cirkev, ako ostatne i štát, prijíma súhlas manželov vyjadrený uvedenými slovami, robí tak preto, lebo ten súhlas je "vpísaný v ich srdciach" (Rim 2,15). Manželia si navzájom dávajú manželský súhlas prísahou, a tak pred Bohom potvrdzujú jeho pravdivosť. Nakoľko sú pokrstení, oni sú v Cirkvi vysluhovateľmi sviatosti manželstva. Svätý Pavol učí, že ten ich vzájomný záväzok je "veľkým tajomstvom" (Ef 5,32).
Slová súhlasu tak vyjadrujú to, čo tvorí spoločné dobro manželov a ukazujú, čo má byť spoločným dobrom budúcej rodiny. Aby to Cirkev zvýraznila, pýta sa ich, či sú ochotní prijať a kresťansky vychovávať, ktoré im Boh bude chcieť dať. Otázka sa týka spoločného dobra budúceho rodinného jadra a má pred očami rodokmeň osôb, zapísaný už v samotnom utvorení manželstva a rodiny. Otázka ohľadom detí a ich výchovy je tesne spojená s manželským súhlasom, s prísahou lásky, manželského rešpektu a vernosti až do smrti. Prijatie a výchova detí - dva zo základných cieľov rodiny - sú podmienené splnením tohto sľubu. Zodpovedné otcovstvo a materstvo predstavujú úlohu nie jednoducho fyzického, ale aj duchovného rázu; skutočne cez ne prechádza rodokmeň osoby, ktorý má svoj večný začiatok v Bohu a ktorý má viesť k nemu.
Rok rodiny, rok mimoriadnej modlitby rodín, mal by novým a hlbokým spôsobom vo všetkom poúčať každú rodinu. Veľké bohatstvo biblických podnetov by mohlo tvoriť podstatu tejto modlitby! Je však dôležité, aby sa k slovám Svätého Písma vždy pripojila osobná spomienka na manželov-rodičov a tiež na deti a vnúčatá. Prostredníctvom rodokmeňa osôb sa manželské spoločenstvo stane spoločenstvom generácií. Sviatostné spojenie dvoch, spečatené zmluvou uzavretou pred Bohom, pretrváva a upevňuje sa v nástupe generácií. Toto spojenie má sa stať jednotou modlitby. Ale aby sa to výrazným spôsobom prejavilo v Roku rodiny, je potrebné, aby sa modlitba stala zakoreneným zvykom v každodennom živote každej rodiny. Modlitba je vzdávaním vďaky, chválou Boha, žiadaním o odpustenie, úpenlivou prosbou a vzývaním. Vo všetkých týchto podobách modlitba rodiny má veľa čo povedať Bohu. Má tiež veľa čo povedať ľuďom počínajúc už úzkym vzájomným spoločenstvom osôb, spojených rodinnými zväzkami.
"Čože je človek, že naň pamätáš?" (Ź 8,5) - pýta sa žalmista. Modlitba je miesto, v ktorom sa najjednoduchším spôsobom prejavuje Božia stvoriteľská a otcovská spomienka: a to nielen ako spomienka na Boha zo strany človeka, ale skôr ako spomienka na človeka zo strany Boha. Preto modlitba rodinného spoločenstva môže sa stať miestom spoločnej a vzájomnej spomienky: rodina je tak skutočne spoločenstvom generácií. V modlitbe musia byť prítomní všetci: tí, čo žijú, i tí, čo sú už mŕtvi, ako aj tí, čo ešte len majú prísť na svet. Treba, aby sa v rodine modlili za každého jednotlivca so zreteľom na dobro, ktoré znamená rodina pre neho, a na dobro, ktoré on znamená pre rodinu. Modlitba vo veľkej miere posilňuje takéto dobro, ale zároveň utvrdzuje aj spoločné rodinné dobro. Ba modlitba vždy novým spôsobom podnecuje toto dobro. V modlitbe sa rodina stretáva ako prvé "my", v ktorom je každý "ja" a "ty"; každý je pre druhého vzájomne manžel alebo manželka, otec alebo matka, syn alebo dcéra, brat alebo sestra, starý rodič alebo vnuk.
Existujú však také rodiny, na ktoré sa obraciam týmto Listom? Určite je ich nemálo, ale časy, ktoré žijeme, prejavujú úsilie zatlačiť rodinné jadro do kruhu dvoch generácií. Často sa to stáva pre tesnosť používaných bytov, predovšetkým vo veľkých mestách. Neraz však k tomu dochádza z presvedčenia, že bývanie viacerých generácií pospolu je prekážkou pri dôvernosti a veľmi sťažuje život. Ale nie je práve toto ten najslabší bod? Je málo ľudského života v rodinách našich dní. Chýbajú osoby, s ktorými sa má utvárať a vzájomne deliť spoločné dobro; predsa dobro si celkom prirodzene žiada, aby sa tvorilo a delilo s inými: "bonum est diffusivum sui": "dobro má vlastnosť šíriť sa".24 Čím väčšmi je dobro spoločné, tým väčšmi je aj vlastné: moje-tvoje-naše. Toto je vnútorná logika jestvovania v dobre, v pravde a v láske. Ak človek vie prijať túto logiku a nasledovať ju, jeho život sa skutočne stane "pravým darom".
Pravý dar seba samého
11. K tvrdeniu, že človek je jediným stvorením, ktoré chcel Boh pre neho samého, Koncil hneď dodáva, že sa môže "plne prejaviť iba prostredníctvom pravého darovania seba samého".25 Mohli by sme v tom vidieť protirečenie, ale to vôbec nie je tak. Je to skôr veľký a podivuhodný paradox ľudského bytia: bytia, ktoré je povolané slúžiť pravde v láske. Láska spôsobuje, že človek sa realizuje cez pravý dar seba samého: milovať znamená dávať a prijímať to, čo sa nedá ani kúpiť, ani predať, ale iba slobodne a vzájomne darovať.
Dar osoby svojou prirodzenosťou vyžaduje, aby bol trvalý a neodvolateľný. Nerozlučiteľnosť manželstva pramení primárne z podstaty takého daru: darovanie osoby osobe. V tomto vzájomnom darovaní sa je prejav svadobnej povahy lásky. V manželskom súhlase novomanželia sa oslovujú vlastným menom: "Ja... beriem si teba... za svoju manželku (za svojho manžela) a sľubujem, že ti budem verný (verná)... po všetky dni svojho života." Takýto dar zaväzuje oveľa silnejšie a hlbšie než všetko ostatné, čo možno "kúpiť" nejakým spôsobom a za akúkoľvek cenu. Zohýnajúc kolená pred Otcom, z ktorého pochádza každé otcovstvo a materstvo, budúci rodičia majú na pamäti, že boli "vykúpení". Skutočne boli získaní za drahú cenu, za cenu najopravdivejšieho daru, za krv Kristovu, a na tejto cene sa zúčastňujú sviatosťou. Liturgickým zavŕšením manželského obradu je Eucharistia - sviatosť "vydaného Tela" a "vyliatej krvi", ktorá v súhlase manželov nachádza istým spôsobom svoje vyjadrenie.
Keď muž a žena v manželstve sa dávajú a vzájomne prijímajú v jednote "jedného jediného tela", logika pravého daru vchádza do ich života. Bez nej by bolo manželstvo prázdne, tým spoločenstvo osôb, vybudované na takejto logike, stáva sa spoločenstvom rodičov. Keď odovzdávajú život dieťaťu, nové ľudské "ty" sa vsunie do obežnej dráhy "my" manželov, osoba, ktorú pomenujú novým menom: "náš syn..., naša dcéra...". "Obdržala som človeka pomocou Pánovou" (Gn 4,1), hovorí Eva, prvá žena v dejinách: ľudská bytosť je najprv čakaná po deväť mesiacov a potom "ukázaná" rodičom, bratom a sestrám. Proces počatia a vývoja v materskom lone, pôrodu a narodenia vytvára vhodný priestor, aby sa nové stvorenie mohlo ukázať ako "dar": takým totiž je od začiatku. Vari by bolo možné inak označiť túto krehkú a bezbrannú bytosť, vo všetkom závislú od rodičov a im úplne zverenú? Novorodenec sa dáva rodičom faktom príchodu do života. Už jeho bytie je dar, prvý dar Stvoriteľa stvoreniu.
V novorodencovi sa uskutočňuje spoločné dobro rodiny. Ako spoločné dobro manželov nachádza zavŕšenie v manželskej láske, tak spoločné dobro rodiny sa realizuje prostredníctvom tej istej manželskej lásky, konkretizovanej v novorodencovi. V rodokmeni osoby je zapísaný rodokmeň rodiny, ktorý sa uchováva v pamäti prostredníctvom zápisu v registroch krstov, i keď tieto sú iba spoločenským dôsledkom faktu, že "prišiel na svet človek" (Jn 16,21).
Ale je naozaj pravda, že nová ľudská bytosť je darom pre rodičov? Darom pre spoločnosť? Nie je to na prvý pohľad očividné. Narodenie nového človeka sa zavše chápe ako jednoduchý štatistický údaj, registrovaný ako mnohé iné v demografických súhrnoch. Zaiste, narodenie človeka znamená pre rodičov ďalšie námahy, nové ekonomické zaťaženie, iné praktické úpravy: to sú motívy, ktoré by ich mohli privádzať k pokušeniu neželať si už ďalšie narodenie.26 V niektorých spoločenských a kultúrnych kruhoch toto pokušenie značne zosilnelo. Teda dieťa nie je dar? Prichádza iba, aby bralo, a nie aby dávalo? To je niekoľko znepokojujúcich otáznikov, spod tlaku ktorých sa súčasný človek len ťažko oslobodzuje. Dieťa prichádza, aby obsadilo priestor, zatiaľ čo vo svete, ako sa zdá, je stále menej priestoru. Je teda ozaj pravda, že dieťa neprináša nič pre rodinu a pre spoločnosť? Veď či zas nie je onou "čiastočkou" spoločného dobra, bez ktorého ľudské spoločnosti sa trieštia a vystavujú sa nebezpečenstvu, že zaniknú? Ako to nevidieť? Samo dieťa sa dáva ako dar svojim bratom, sestrám, rodičom, celej rodine. Jeho život sa stáva darom pre samotných darcov života, ktorí nemôžu necítiť prítomnosť dieťaťa, jeho účasť na svojej existencii, jeho prínos ich spoločnému dobru a dobru rodiny. Toto je pravda, ktorá svojou jednoduchosťou a hĺbkou zostáva očividná napriek zložitosti a tiež prípadnej patológii psychologickej štruktúry niektorých osôb. Spoločné dobro celej spoločnosti spočíva na človeku, ktorý je, ako sme už spomenuli, "cestou Cirkvi".27 On je predovšetkým "slávou Boha": "Gloria Dei vivens homo", podľa známeho tvrdenia svätého Ireneja,28 ktoré by sa dalo preložiť aj takto: "Slávou Boha je, že človek žije." Tu sme, dalo by sa povedať, v jadre najvznešenejšej definície človeka: slávou Boha je spoločné dobro všetkého, čo jestvuje; spoločné dobro ľudského rodu.
Áno! Človek je spoločné dobro: spoločné dobro rodiny a ľudstva, jednotlivých skupín a mnohorakých spoločenských štruktúr. Je tu však významný rozdiel v stupni a v spôsobe: človek je spoločným dobrom, napríklad národa, ku ktorému patrí, alebo štátu, ktorého je občanom; ale je ním oveľa konkrétnejším, jedinečným a neopakovateľným spôsobom pre svoju rodinu; je ním nielen ako jedinec, ktorý je súčasťou ľudskej masy, lež práve ako "tento (konkrétny) človek". Boh Stvoriteľ ho pozýva do existencie "pre neho samého" a príchodom na svet človek začína v rodine svoje "veľké dobrodružstvo", dobrodružstvo života. "Tento človek" má v každom prípade právo na vlastné uplatnenie z dôvode svojej ľudskej dôstojnosti. A práve táto dôstojnosť zabezpečuje miesto medzi ľuďmi a predovšetkým v rodine. Rodina je skutočne - viac ako ktorákoľvek iná ľudská skutočnosť - prostredím, v ktorom môže človek existovať "pre seba samého" pomocou pravého daru seba samého. Pre toto zostáva rodina spoločenskou ustanovizňou, ktorá sa nedá a nemôže ničím nahradiť: je to "svätyňa života".29
Skutočnosť, že sa rodí človek, že "prišiel na svet človek" (Jn 16,21), tvorí potom veľkonočné znamenie. Sám Ježiš hovorí o ňom učeníkom, keď pred svojím utrpením a smrťou podľa slov evanjelistu Jána porovnáva zármutok zo svojho odchodu s trápením rodiacej ženy: Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek" (Jn 16,21). "Hodina" Kristovej smrti (Jn 13,1) sa tu porovnáva k "hodine" ženy v trápení; narodenie nového človeka nachádza tak plnú odpoveď vo víťazstve života nad smrťou, ktoré sa stalo skutkom - zmŕtvychvstaním Pána. Toto porovnanie sa hodí na rôzne úvahy. Ako zmŕtvychvstanie Kristovo je prejavom života za prahom smrti, tak aj narodenie dieťaťa je prejavom života, stále určeného prostredníctvom Krista k "plnosti života", ktorý je v samotnom Bohu: "Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10,10). Takto sa odhaľuje v najplnšej hodnote pravý význam výroku sv. Ireneja: Gloria Dei vivens homo.
To je evanjeliová pravda darovania seba samého, bez ktorého sa človek nemôže "naplno nájsť"; a táto pravda darovania dovoľuje hodnotiť, ako hlboko je spomínaný "pravý dar" zakorenený v dare Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa, v "milosti Svätého Ducha", ktorého "vyliatie" na novomanželov vyprosuje celebrant v manželskom obrade. Bez podobného rozliatia bolo by skutočne ťažko pochopiť toto všetko a splniť to ako poslanie človeka. A predsa - i napriek všetkým ťažkostiam - toľko ľudí to chápe! Toľkí muži a toľké ženy pokladajú túto pravdu za svoju a dokážu vytušiť, že iba v nej stretajú "pravdu a život" (Jn 14,6). Bez tejto pravdy život manželov a rodiny nedokáže dosiahnuť úplný ľudský zmysel.
Hľa, prečo Cirkev nepociťuje nikdy únavu pri vyučovaní a dosvedčovaní tejto pravdy. I keď prejavuje materinské pochopenie pre nemalé a spletité krízové situácie postihujúce rodiny, ako aj pre morálnu krehkosť každej ľudskej bytosti, Cirkev je presvedčená, že musí zostať úplne verná pravde o ľudskej láske: inak by zradila samu seba. Vzdialiť sa od tejto spásonosnej pravdy by bolo ako zavierať "oči srdca" (Ef 1,18), ktoré, naopak, musia vždy ostať otvorené svetlu, ktorým evanjelium osvecuje ľudské udalosti (porov. 2Tim 1,10). Pri uvedomení si tohto pravého darovania sa, prostredníctvom ktorého človek "nachádza sám seba", sa aj Cirkev s istotou vracia k sebe a je trvalou zárukou pravdy voči mnohému odporu, s ktorým sa stretá pri vyznavačoch falošnej civilizácie pokroku.30 Rodina vždy vyjadruje nový rozmer dobra pre ľudí, a preto plodí novú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť za to osobitné spoločné dobro, v ktorom je uzavreté dobro človeka, a to každého člena rodinného spoločenstva; dobro určite "ťažké" ("bonum arduum"), ale príťažlivé.
Zodpovedné otcovstvo a materstvo
12. Nadišla chvíľa naznačiť v osnove tohto Listu rodinám dve vzájomne spojené otázky. Jedna, všeobecnejšia, týka sa civilizácie lásky; druhá, špecifickejšia, týka sa zodpovedného otcovstva a materstva.
Už sme povedali, že manželstvo apeluje na zvláštnu zodpovednosť za spoločné dobro: najprv manželov, potom rodiny. Toto spoločné dobro tvorí človek, hodnota jeho osoby a to, čo predstavuje miera jeho dôstojnosti. Človek vnáša so sebou tento rozmer do každého spoločenského, ekonomického či alebo politického systému. V manželskom a rodinnom kruhu však táto zodpovednosť nadobúda pre mnohé dôvody ešte vyšší stupeň "záväznosti". Nie bez dôvodu hovorí pastorálna konštitúcia Gaudium et spes o "zhodnotení dôstojnosti manželstva a rodiny". Koncil vidí v podobnom "zhodnocovaní" úlohu ako Cirkvi, tak aj štátu; ono predsa však zostáva v každej kultúre predovšetkým povinnosťou osôb, ktoré - spojené v manželstve - tvoria určitú rodinu. "Zodpovedné otcovstvo a materstvo" vyjadrujú konkrétny záväzok pre uskutočnenie takej povinnosti, ktorá v súčasnom svete dostáva nové charakteristiky.
Osobitne sa to týka priamo chvíle, v ktorej muž a žena, spájajúc sa "v jedno telo", môžu sa stať rodičmi. Je to bohatá chvíľa tak pre ich medziosobný vzťah, ako aj pre službu životu: môžu sa stať rodičmi - otcom a matkou - a tak odovzdať život novej ľudskej bytosti. Dva rozmery manželského spojenia - zjednocujúci a plodiaci - nemožno umelo rozdeliť bez toho, aby sa nenarušila intímna pravdivosť samotného manželského úkonu.31
Toto je stále učenie Cirkvi, ale aj "znamenia časov", ktorých sme svedkami, poskytujú nové dôvody, aby sme ho zdôrazňovali s mimoriadnou naliehavosťou. Svätý Pavol, taký pozorný k pastoračným požiadavkám svojho času, vyžadoval jasne a neochvejne naliehať "vhod i nevhod" (porov. 2Tim 4,2) bez strachu o to, že ľudia "neznesú zdravé učenie" (porov. 2Tim 4,3). Jeho slová sú veľmi dobre známe tým, ktorí až do krajných dôsledkov chápu udalosti nášho času a očakávajú, že Cirkev nielenže neopustí "zdravé učenie", ale že ho bude ohlasovať s obnovenou silou, hľadajúc v súčasných "znameniach časov" dôvody pre jeho ďalšie a prozreteľné prehĺbenie.
Mnohé z takých dôvodov sú obsiahnuté už vo vedách, ktoré sa zo starobylých základov antropológie rozvinuli do rôznych špecializácií, ako sú biológia, psychológia, sociológia a ich ďalšie odvetvia. Všetky sa určitým spôsobom dotýkajú medicíny, vedy a súčasne umenia (ars medica) v službe ľudského života a zdravia. Ale dôvody, na ktoré sa tu poukazuje, vychádzajú predovšetkým z ľudskej skúsenosti, ktorá je mnohoraká a ktorá v určitom zmysle predchádza i nasleduje samotnú vedu.
Manželia sa z vlastnej skúsenosti naučia, čo znamená zodpovedné otcovstvo a materstvo; naučia sa to aj vďaka skúsenosti iných párov, ktoré žijú v podobných podmienkach, a sú tak otvorenejší voči vedeckým faktom. Dalo by sa povedať, že "bádatelia" akoby sa učili od manželov, aby boli potom pripravení poučiť ich vhodnejším spôsobom o význame zodpovedného plodenia a o spôsoboch, ako ho uskutočňovať.
Táto téma bola zoširoka prebraná v koncilových dokumentoch, v encyklike Humanae vitae, v Propozíciách biskupskej synody z roku 1980, v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio a v analogických príhovoroch až po inštrukciu Kongregácie pre vieroučné otázky Donum vitae. Cirkev učí mravnú pravdu o zodpovednom otcovstve a materstve a bráni ju proti mylným názorom a úsiliam, ktoré sú teraz rozšírené. Prečo to Cirkev robí? Vari nepozoruje pochybovania vyvolané tými, ktorí radia v tejto oblasti ústupky a ktorí sa ju usilujú presvedčiť - aj nenáležitým nátlakom, ak už nie priamo vyhrážkami? Neraz skutočne vytýkajú učiteľskému úradu Cirkvi, že je už prekonaný a že sa uzatvára pred naliehavými požiadavkami ducha moderných čias, že robí škodlivú činnosť pre ľudstvo, ba dokonca aj pre samotnú Cirkev. Keď sa vraj bude tak tvrdohlavo držať vlastných postojov, Cirkev stratí popularitu a veriaci sa budú od nej stále viac odvracať.
Ale ako možno tvrdiť, že Cirkev, najmä biskupi spolu s pápežom, pristupuje necitlivo k takým ťažkým a aktuálnym problémom? Veď Pavol VI. tak videl práve do týchto životných otázok, že ho to donútilo uverejniť encykliku Humanae vitae. Základ, na ktorom spočíva náuka cirkvi o zodpovednom otcovstve a materstve, je nadmieru široký a pevný. Koncil to dokazuje predovšetkým v učení o človeku, keď tvrdí, že "on je na zemi jediný tvor, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému" a ktorý sa nemôže " naplno prejaviť inak ako pravým darovaním seba samého".32 To preto, lebo bol stvorený na obraz a podobu Boha a vykúpený jednorodeným Synom Otca, ktorý sa pre nás a pre našu spásu stal človekom.
Druhý vatikánsky koncil, zvlášť pozorný k problému človeka a jeho povolania, tvrdí, že manželské spojenie, biblické "jedno telo", možno pochopiť a plne vysvetliť iba berúc do úvahy hodnoty "osoby" a "daru". Každý muž a žena sa naplno realizujú prostredníctvom pravého daru seba a pre manželov chvíľa manželského spojenia je toho najsúkromnejšou skúsenosťou. Vtedy sa muž a žena v "pravde" svojej mužskosti a ženskosti stávajú vzájomným darom. Celý život v manželstve je dar; ale mimoriadne zreteľné je to vtedy, keď manželia - venujúc sa vzájomne v láske, uskutočňujú to stretnutie, ktoré z nich robí "jedno telo" (Gn 2,24).
Vtedy žijú chvíľu špeciálnej zodpovednosti, a to aj pre možnosť splodenia, ktorá je spojená s manželským aktom. Manželia sa môžu v tej chvíli stať otcom a matkou tým, že dávajú počiatok novej ľudskej bytosti, ktorá sa potom bude vyvíjať v ženinom lone. Ako je žena prvá, ktorá si uvedomí, že sa stala matkou, muž, s ktorým sa spojila v "jedno telo", berie zasa prostredníctvom jej svedectva na vedomie, že sa stal otcom. Za možné a neskôr skutočné otcovstvo a materstvo sú obaja zodpovední. Muž nemôže neuznať alebo neprijať výsledok rozhodnutia, ktoré bolo aj jeho. Nemôže sa skrývať za výroky ako: "neviem", "nechcel som", "ty si chcela". Manželské spojenie nesie so sebou v každom prípade zodpovednosť muža a ženy, možnú zodpovednosť, ktorá sa stane skutočnosťou, keď to určia okolnosti. To platí predovšetkým pre muža, ktorý hoci je tiež pôvodcom počiatku ploditeľského procesu, biologicky zostáva od neho vzdialený: skutočný vývin prebieha v žene. Ako by teda muž mohol nevziať na seba zodpovednosť? Je potrebné, aby obaja, muž i žena spolu, boli pred sebou i pred druhými zodpovední za nový život, na vznik ktorého dali podnet.
Takýto záver vlastne prijímajú aj samotné humanitné vedy. Treba však ísť ešte viac do hĺbky a vidieť význam manželského aktu vo svetle naznačených hodnôt "osoby" a "daru". Práve to robí Cirkev svojou stálou náukou, osobitne na Druhom vatikánskom koncile.
Vo chvíli manželského aktu muž a žena sú povolaní potvrdiť zodpovedným spôsobom vzájomné darovanie sa, ktoré uskutočnili v manželskej zmluve. Teda logika úplného sebadarovania nesie so sebou možnú otvorenosť pre plodenie: takto je manželstvo povolané ešte plnšie sa realizovať už ako rodina. Zaiste, jediným cieľom vzájomného darovania sa muža a ženy nie je iba splodenie detí, ale ono je už v sebe samom vzájomným spoločenstvom lásky a života. Vždy tu musí byť zabezpečená dôverná pravda takého daru. "Dôverná" v tomto prípade nie je synonymom "subjektívna". V podstate to skôr znamená "dôsledná" s objektívnou pravdou toho a tej, ktorí sa vzájomnej dávajú. Osobu nikdy nemožno pokladať za prostriedok na dosiahnutie cieľa; a najmä nie za prostriedok "rozkoše". Osoba je a musí byť iba cieľom každého aktu. Len vtedy činnosť zodpovedá pravej dôstojnosti osoby.
Na záver našej úvahy o takej dôležitej a chúlostivej téme túžim obrátiť sa so zvláštnym povzbudením na vás, milovaní manželia, a na všetkých, ktorí vám pomáhajú pochopiť a uvádzať do praxe učenie Cirkvi o manželstve, zodpovednom materstve a otcovstve. Myslím osobitne na duchovných pastierov, mnohých vedcov, teológov, filozofov, spisovateľov a publicistov, ktorí sa neprispôsobujú prevládajúcemu kultúrnemu konformizmu a sú ochotní odhodlane "kráčať proti prúdu". Toto odhodlanie sa týka aj stále početnejšej skupiny odborníkov, lekárov a vychovávateľov, opravdivých laických apoštolov, pre ktorých zdvíhanie dôstojnosti manželstva a rodiny sa stalo dôležitou úlohou ich života. V mene Cirkvi vyslovujem všetkým svoju vďaku! Veď čo by mohli bez nich robiť kňazi, biskupi a dokonca sám nástupca svätého Petra? O ich úlohe som sa stále viac presviedčal už od prvých rokov svojho kňazstva, odkedy som začal sedávať v spovednici a podieľať sa na starostiach, obavách a nádejách toľkých manželov: stretol som ťažké prípady vzbury a odmietnutia, ale súčasne aj toľko osôb úžasne zodpovedných a ušľachtilých! Keď píšem tento List, sprítomňujem si všetkých týchto manželov a objímam ich s láskou a svojou modlitbou.
Dve civilizácie
13. Milované rodiny, otázka zodpovedného otcovstva a materstva je vpísaná do celej tematiky "civilizácie lásky", o ktorej vám chcem teraz rozprávať. Z toho, čo sme doteraz povedali, jasne vyplýva, že rodina sa zakladá na tom, čo Pavol VI. označil ako "civilizáciu lásky",33 a tento výraz vstúpil potom do učiteľskej praxe Cirkvi a stal sa odvtedy dôverne známym. Dnes je ťažko myslieť na zásah Cirkvi, alebo v Cirkvi, ktorý by nebral do úvahy fakt civilizácie lásky. Výraz sa spája s tradíciou "domácej cirkvi" na začiatku kresťanstva, ale má presný význam aj v súčasnom období. Termín "civilizácia" etymologicky pochádza od "civis" - občan a podčiarkuje politický rozmer jestvovania každého jednotlivca. Hlbší zmysel výrazu "civilizácia" nie je však iba politický, ale skôr "humanistický". Civilizácia patrí do dejín človeka, lebo sa zhoduje s jeho duchovnými a mravnými požiadavkami: stvorený na obraz a podobu Božiu, dostal svet z rúk Stvoriteľa so záväzkom, aby ho formoval na vlastný obraz a podobu. Práve z plnenia tejto úlohy pramení civilizácia, ktorá v konečnom dôsledku nie je ničím iným, ako "humanizáciou (poľudšťovaním) sveta".
Civilizácia má teda v istom zmysle ten istý význam ako "kultúra". Mohlo by sa preto tiež povedať "kultúra lásky", hoci je lepšie pridŕžať sa výrazu, ktorý sa stal už dôverne známym. "Civilizácia lásky", v aktuálnom zmysle tohto slova, sa inšpiruje v slovách koncilovej konštitúcie Gaudium et spes: "Kristus ... v plnej miere odhaľuje človeka človekovi a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania."34 Možno preto tvrdiť, že "civilizácia lásky" sa začína zjavením Boha, ktorý "je láska", ako hovorí Ján (1Jn 4,8.16), a ktorú účinne opísal Pavol v hymne na lásku v Prvom liste Korinťanom (13,1-13). Taká civilizácia je vnútorne spojená s láskou, "rozliatou v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5) a rastie vďaka stálemu pestovaniu, o čom takým prenikavým spôsobom hovorí evanjeliové podobenstvo o viniči a ratolestiach: "Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia" (Jn 15,1-2).
Vo svetle týchto a iných textov Nového zákona možno pochopiť, čo sa rozumie pod "civilizáciou lásky", a prečo je rodina organicky spojená s takou civilizáciou. Ak prvou "cestou cirkvi" je rodina, treba dodať, že aj civilizácia lásky je "cestou Cirkvi", ktorá kráča vo svete a volá na takú cestu rodiny a iné spoločenské, národné a medzinárodné spoločenské ustanovizne práve pre rodiny a prostredníctvom rodiny. Rodina skutočne závisí pre mnohoraké dôvody, od civilizácie lásky, v ktorej nachádza dôvody pre svoje bytie. A súčasne rodina je strediskom a srdcom civilizácie lásky.
Pravá láska si je však vedomá, že Boh "je Láska" a že človek je jediné stvorenie na zemi povolané do života "pre neho samého". Človek stvorený na obraz a podobu Boha, nemôže sa "naplno nájsť" inak než úprimným darom seba samého. Bez takého chápania človeka, osoby a "spoločenstva osôb" v rodine nemôže jestvovať civilizácia lásky; ale ani naopak, bez civilizácie lásky nie je možné také chápanie osoby a spoločenstva osôb. Rodina tvorí základnú "bunku" spoločnosti. Ale tu treba Krista - "vinič", z ktorého čerpajú životnú miazgu "ratolesti" - aby táto bunka nebola ohrozená istým druhom kultúrneho vykorenenia, ktoré môže prísť rovnako znútra, ako aj zvonka. Skutočne, ak na jednej strane jestvuje "civilizácia lásky", z druhej strany zostáva možnosť ničivej anticivilizácie, ako to dnes potvrdzujú početné tendencie i skutočné situácie.
Kto môže poprieť, že naša epocha nie je dobou veľkej krízy, ktorá sa prejavuje predovšetkým hlbokou "krízou pravdy"?! Kríza pravdy znamená na prvom mieste krízu pojmov. Veď či termíny "láska", "sloboda", "úprimný dar" a dokonca aj "osoba", "práva osoby" skutočne znamenajú to, čo je ich prirodzenou náplňou? V tejto súvislosti sa potom ukazuje, aká významná a dôležitá je pre Cirkev a pre svet - predovšetkým na Západe - encyklika o "jase pravdy" (Veritatis splendor). Iba ak pravda o slobode a spoločenstve osôb v manželstve a v rodine znovu nadobudne svoj jas, ukáže sa v správnom svetle budovanie "civilizácie lásky" a potom bude možné účinne hovoriť - ako to robí Koncil - o "podporovaní dôstojnosti manželstva a rodiny".35
Prečo je taký dôležitý "jas pravdy"? Je to predovšetkým pre protiklad: rozvoj súčasnej civilizácie je spojený s vedecko-technologickým pokrokom, ktorý sa uskutočňuje často jednostranným spôsobom a v dôsledku toho sa prejavuje čisto pozitivistickými charakteristikami. Vieme, že pozitivizmus priniesol ako svoje plody na teoretickom poli agnosticizmus v na poli praktickom a etickom utilitarizmus. V našich časoch sa dejiny v istom zmysle opakujú. Utilitarizmus je civilizáciou výroby a pôžitku, civilizáciou "vecí" a nie "osôb"; civilizáciou, v ktorej sa s osoby používajú ako veci. V súvislosti s civilizáciou pôžitku žena sa môže stať pre muža predmetom, deti pre rodičov prekážkou, rodina ustanovizňou hatiacou uplatnenie slobody členov, ktorí ju tvoria. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí preskúmať isté programy sexuálnej výchovy, zavedené do škôl, často napriek opačnému názoru a častým protestom mnohých rodičov; alebo snahy o zákonnosť potratu, ktoré sa zbytočne usilujú skryť za takzvané "právo voľby" ("pro choice") obidvoch manželov, zvlášť ženy. To sú len dva príklady spomedzi mnohých, ktoré by sa dali spomenúť.
Je zrejmé, že v podobnej kultúrnej situácii rodina sa nemôže necítiť neohrozená, lebo sa stroja úklady proti jej samotným základom. Čo je proti "civilizácii lásky", je proti celej pravde o človekovi a stáva sa pre neho hrozbou: nedovoľuje mu nájsť seba samého a cítiť sa v bezpečí ako manžel, ako rodič, ako dieťa. Takzvaná "bezpečná sexualita", propagovaná "technickou civilizáciou", je v skutočnosti, z pohľadu celkových požiadaviek osoby, rozhodne nie istá, ba dokonca je veľmi nebezpečná. Osoba sa tu naozaj cíti v nebezpečí - a v nebezpečí sa podobne nachádza aj rodina. Aké je to nebezpečie? Je to strata pravdy o sebe samom, k čomu sa pripája riziko straty slobody a v dôsledku toho strata samotnej lásky. "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" - hovorí Ježiš (Jn 8,32); pravda, iba pravda vás pripraví na lásku, o ktorej sa dá povedať, že je "pekná".
Súčasná rodina, ako rodina všetkých čias, hľadá "peknú lásku". Láska nie "pekná", totiž obmedzená iba na uspokojovanie žiadostivosti (porov. 1Jn 2,16) alebo na vzájomné "užívanie" muža a ženy, robí z osôb otrokov vlastných slabostí. nevedú do tohto otroctva niektoré moderné "kultúrne programy"? Sú to programy, ktoré "hrajú" na slabostiach človeka a robia ho takto stále slabším a bezbrannejším.
Civilizácia lásky vyvoláva radosť: medziiným radosť z toho, že prichádza na svet človek (porov. Jn 16,21); a je to logické, lebo manželia sa stávajú rodičmi. "Civilizácia lásky" znamená "radovať sa z pravdy" (1Kor 13,6). Ale pokiaľ ide o civilizáciu, ktorá je inšpirovaná konzumisticky a je zameraná proti narodeniu, nie je a nikdy nemôže byť civilizáciou lásky. Ak je rodina taká dôležitá pre civilizáciu lásky, tak je to pre zvláštnu blízkosť a silu zväzkov, ktoré sa v nej obnovujú medzi osobami a generáciami. Rodina je však zraniteľná a môže ľahko podliehať nebezpečenstvám, ktoré zoslabujú alebo priamo ničia jej jednotu a pevnosť. V dôsledku takých nebezpečenstiev prestávajú byť rodiny priaznivým svedectvom civilizácie lásky a môžu sa stať dokonca jej popretím, istým druhom proti-svedectva. Rozvrátená rodina môže potom svojím spôsobom ešte posilniť špecifickú formu "proti-civilizácie" a ničiť tak lásku v rôznych formách jej prejavu s neodvratnými dôsledkami pre celý život spoločnosti.
Láska je náročná
14. Láska, ktorej apoštol Pavol venoval hymnus v Prvom liste Korinťanom - tá láska, ktorá je "trpezlivá", "dobrotivá" a "všetko znáša" (porov. 1Kor 13,4-7), je určite náročná láska. Ale práve v tom je jej krása: v skutočnosti, že je náročná, lebo len týmto tvorí pre človeka pravé dobro a rozširuje ho aj na iných. Veď, ako hovorí svätý Tomáš, dobro je skutočne svojou prirodzenosťou "rozširujúce sa"36. Láska je pravá, keď tvorí dobro osôb a spoločenstiev, tvorí ho a dáva ho iným. Iba kto v mene lásky vie byť náročný s samému sebe, môže tiež žiadať lásku od druhých. Lebo láska je náročná. Taká je v každej ľudskej situácii: taká je ešte viac pre toho, kto sa otvorí evanjeliu. Či nie práve toto vyhlasuje Kristus v "svojom" prikázaní? Je potrebné, aby dnešní ľudia objavili túto náročnú lásku, pretože v nej je skutočne zdravý a pevný základ rodiny, základ, ktorý je schopný "znášať všetko". Podľa apoštola láska vtedy nie je schopná "znášať všetko", ak "závidí", ak sa "vypína", ak sa "vystatuje", ak je "nehanebná" (porov. 1Kor 13,5-6). Pravá láska, učí svätý Pavol, je iná: "všetko verí, všetko dúfa, všetko znáša" (1Kor 13,7). Práve takáto láska "všetko znáša". Pôsobí v nej sila samotného Boha, ktorý je "láska" (1Jn 4,8.16). Pôsobí v nej mocná sila Krista, Vykupiteľa človeka a Spasiteľa sveta.
Rozjímajúc nad 13. kapitolou Prvého listu Korinťanom, vykročíme na cestu, ktorá nám bezprostrednejšie a zreteľnejšie umožňuje pochopiť plnú pravdu o civilizácii lásky. Nijaký iný biblický text nevyjadruje takým jednoduchým a hlbokým spôsobom hymnus na lásku.
Nebezpečenstvá, ktoré hrozia láske, sú hrozbou aj pre civilizáciu lásky, lebo pomáhajú tomu, čo je schopné účinne proti nej vystupovať. Tu treba predovšetkým myslieť na egoizmus; nielen na egoizmus jednotlivca, ale aj na egoizmus páru, a v širšom okruhu aj na spoločenský egoizmus, napríklad triedny alebo národný (nacionalizmus). Egoizmus v každej svojej podobe sa priamo a ostro stavia do protikladu s civilizáciou lásky. Ba či sa vari nežiada povedať, že lásku treba jednoducho definovať ako "proti-egoizmus"? Bola by to však veľmi chudobná definícia a v podstate len negatívna; hoci je pravda, že pre uskutočnenie lásky a civilizácie lásky treba prekonať rôzne podoby egoizmu (sebectva). Správnejšie je hovoriť o "altruizme", ktorý je opakom egoizmu. Ale ešte bohatší a úplnejší je pojem lásky v podaní, ako ho predkladá svätý Pavol. Hymnus na lásku Prvého listu Korinťanom zostane ako magna charta civilizácie lásky. V ňom sa obracia pozornosť nie natoľko na jednotlivé prejavy (egoizmu či altruizmu) ako na radikálne zdôrazňovanie pojmu človeka ako osoby, ktorá "sa znova nachádza" pomocou úprimného darovania seba samého. Dar je očividne "pre druhých"; a toto je najdôležitejší rozmer civilizácie lásky.
Takto vstupujeme do samotného jadra evanjeliovej pravdy o slobode. Osoba sa realizuje užívaním slobody v pravde. Sloboda sa nesmie chápať ako možnosť konať hocičo: znamená darovanie seba. Ba viacej: znamená vnútornú disciplínu darovania. V pojme tu nie je zapísané iba slobodné podujatie subjektu, ale aj rozmer povinnosti. To všetko sa uskutočňuje "v spoločenstve osôb". Tak sme priamo v srdci každej rodiny.
Sme tiež v stopách protikladu medzi individualizmom a personalizmom. Láska a civilizácia lásky sa spájajú s personalizmom. Prečo práve s personalizmom? Prečo individualizmus ohrozuje civilizáciu lásky? Kľúč odpovede nachádzame v koncilovom výroku "pravý dar". Individualizmus predpokladá použitie slobody, pri ktorom subjekt robí, čo chce, sám si "stanovuje za pravdu", čo sa mu páči alebo čo je pre neho prospešné. Nepripúšťa, aby iný "chcel" alebo vyžadoval od neho niečo v mene objektívnej pravdy. Nechce "dať" inému na základe pravdy, nechce sa stať "pravým darom". Individualizmus zostáva preto egocentrický a egoistický. Protiklad s personalizmu sa rodí nielen v oblasti teórie, ale ešte viacej v oblasti "étosu". "Étos" personalizmu je altruistický: pobáda osobu, aby sa urobila darom pre iných a našla radosť v tomto sebadarovaní. To je radosť, o ktorej hovorí Kristus (porov. Jn 15,11; 16,20.22).
Treba však, aby ľudské spoločnosti a v nich rodiny, ktoré žijú často v neustálom boji medzi "civilizáciou lásky" a jej protikladmi, hľadali svoj pevný základ v správnom pohľade na človeka a v tom, čo rozhoduje o plnom "uskutočňovaní" jeho ľudskosti. Protikladom civilizácie lásky je určite takzvaná "voľná láska"; je tým nebezpečnejšia, že sa obyčajne predkladá za ovocie "pravého" citu, zatiaľ čo v skutočnosti ničí lásku. Koľko rodín sa zničilo práve pre "voľnú lásku"! Prijať každý prípad citového podnetu ako "pravý" v mene prebudenej "voľnej" lásky znamená v skutočnosti urobiť človeka otrokom tých ľudských pudov, ktoré svätý Tomáš nazýva "vášňami duše"37. "Voľná láska" využíva ľudské slabosti, ktorým pomocou zvádzania a priazne verejnej mienky dodáva istý "rámec" vznešenosti. Tak hľadí "uspokojiť" svedomie a vytvoriť mu "morálne alibi". Neberú sa však do úvahy všetky dôsledky, ktoré z toho pochádzajú; najmä tie za ktoré budú musieť okrem manželov, platiť deti, zbavené otca alebo matky a odsúdené žiť ako siroty žijúcich rodičov.
V základe etického utilitarizmu, ako vieme, je neustále hľadanie "maxima" šťastia, ale "utilitaristického šťastia", chápaného iba ako pôžitok a bezprostredné uspokojenie na výlučný prospech samého jednotlivca, mimo záujmov pravého dobra alebo proti jeho objektívnym požiadavkám.
Program utilitarizmu, založený na slobode zameranej v individualistickom zmysle, totiž na slobode bez zodpovednosti, tvorí protiklad lásky,chápanej tiež ako výraz ľudskej civilizácie vcelku. Keď sa taký pojem slobody stretne s priaznivým prijatím v spoločnosti, a zvyčajne ľahko sa pridajú aj rôzne formy ľudskej slabosti, čoskoro sa to prejaví ako systematické a stále ohrozenie pre rodinu. Dali by sa v tomto ohľade citovať mnohé zlovestné dôsledky, dokázateľné aj štatisticky, avšak mnohé z nich zostávajú skryté v srdciach mužov a žien ako bolestivé a krvácajúce rany.
Láska manželov a rodičov má schopnosť liečiť podobné rany, pravda, ak ju zmienené úskoky nepozbavujú obrodzujúcej sily, takej dobročinnej a blahodarnej pre ľudské spoločenstvá. Taká schopnosť závisí od Božej milosti odpustenia a zmierenia, ktorá zaisťuje duševnú energiu začínať vždy znova. Práve pre toto členovia rodiny majú potrebu stretať Krista v Cirkvi prostredníctvom podivuhodnej sviatosti zmierenia.
V tejto súvislosti si uvedomujeme, aká dôležitá je modlitba s rodinami a za rodiny, najmä za tie, ktoré sú ohrozené rozdelením. Treba sa modliť, aby manželia milovali svoje vzájomné povolanie aj vtedy, keď sa cesta stáva ťažkou a prechádza úzkymi úsekmi so stúpaním zdanlivo neprekonateľným; treba sa modliť, aby aj vtedy boli verní svojmu zväzku s Bohom.
"Rodina je cestou Cirkvi." V tomto liste túžime vyznať a zároveň ohlasovať túto cestu, ktorá cez manželský a rodinný život vedie do nebeského kráľovstva (porov. Mt 7,14). Je dôležité, aby sa "spoločenstvo osôb" v rodine stalo prípravou na spoločenstvo svätých! Cirkev práve preto vyznáva a ohlasuje lásku, ktorá "všetko pretrpí" (1Kor 13,7), lebo vidí v nej so svätým Pavlom "najväčšiu" čnosť (porov 1Kor 13,13). Apoštol nekladie medze nikomu. Milovať je povolaním všetkých, aj manželov a rodín. V Cirkvi sú skutočne všetci rovnako povolaní k dokonalej svätosti (porov Mt 5,48).38
Štvrté prikázanie: "Cti svojho otca a svoju matku"
15. Štvrté prikázanie Desatora sa týka rodiny, jej vnútornej celistvosti, mohli by sme povedať, jej solidarity.
Vo formulácii štvrtého prikázania sa nehovorí výslovne o rodine. V skutočnosti však ide práve o ňu. Na vyjadrenie spoločenstva medzi generáciami božský Zákonodarca nenašiel vhodnejšie slovo ako: "Cti..." (Ex 20,12). Máme tu do činenia s istým spôsobom vyjadrenia toho, čo je rodina. Taká formulácia nevyzdvihuje rodinu "umelým" spôsobom, ale kladie na svetlo jej subjektivitu a práva, ktoré z toho pramenia. Rodina je spoločenstvom mimoriadne intenzívnych medziosobných vzťahov: medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi generáciami. Je to spoločenstvo, ktoré je zabezpečené zvláštnym spôsobom. A Boh preň nenachádza lepšiu záruku, než aká je vo vyjadrení: "Cti!"
"Cti svojho svojho a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!" (Ex 20,12). Toto prikázanie nasleduje za troma základnými príkazmi, ktoré sa týkajú vzťahu človeka a izraelského ľudu k Bohu: "Šema Izrael...", "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!" (Dt 6,4). "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,3). To je prvé a najväčšie prikázanie, prikázanie lásky k Bohu "nadovšetko". Budeš ho milovať "celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou" (porov. Dt 6,; porov. Mt 22,37). Je významné, že štvrté prikázanie sa včleňuje práve do takého kontextu: "Cti svojho otca a svoju matku", lebo oni sú pre teba, v istom zmysle, zástupcami Pána, čo ti dali život, čo ťa uviedli do ľudského bytia: do rodu, do národa, do kultúry. Po Bohu sú tvojimi prvými dobrodincami. Ak Boh sám je dobrý, dokonca samo Dobro, rodičia sa podieľajú zvláštnym spôsobom na tejto jeho najvyššej dobrote. A teda: Cti svojich rodičov! Je tu istá analógia s úctou patriacou Bohu.
Štvrté prikázanie je v úzkom súvise s prikázaním lásky. Medzi "cti" a "miluj" je hlboké puto. Česť v svojom podstatnom jadre je spojená s čnosťou spravodlivosti, ale túto zasa nemožno plno vysvetliť bez odvolania sa na lásku: k Bohu a k blížnemu. A kto je bližší ako vlastní príbuzní, ako rodičia a deti?
Je vari medziosobný systém uvedený štvrtým prikázaním jednostranný? Zaväzuje ctiť iba rodičov? V doslovnom zmysle áno. Nepriamo však môžeme hovoriť aj o "úcte", k deťom zo strany rodičov. "Cti" znamená: uznaj! Daj sa totiž viesť presvedčivým uznaním osoby, predovšetkým otca a matky a potom ostatných členov rodiny: úcta je postoj podstatne nezištný. Mohlo by sa povedať, že je to "pravý dar osoby osobe" a v tomto zmysle úcta sa stretá s láskou. Ak štvrté prikázanie vyžaduje ctiť otca a matku, vyžaduje to aj vzhľadom na dobro celej rodiny. Práve preto teda ukladá povinnosti aj samotným rodičom. Zdá sa, že Božie prikázanie im priamo pripomína: Rodičia, konajte tak, aby si vaše správanie zaslúžilo úctu (a lásku) zo strany vašich detí! Nedovoľte, aby do "morálnej prázdnoty" upadla Božia požiadavka na úctu k vám! V konečnom dôsledku ide totiž o vzájomnú úctu. Prikázanie "Cti svojho otca a svoju matku!" hovorí nepriamo nepriamo: "Ctite svojich synov a svoje dcéry!". Zasluhujú si to, lebo jestvujú, lebo sú tým, čím sú: to platí od prvej chvíle počatia. Tak toto prikázanie, vyjadrujúc dôverné spojivo rodiny, osvetľuje základ jej vnútornej zomknutosti.
Prikázanie pokračuje: "aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh". Toto "aby" mohlo by budiť dojem "utilitaristickej" vypočítavosti: ctiť s výhľadom na budúcu dlhovekosť. Povedzme však, že to nezmenšuje podstatný význam rozkazu "cti!", spojeného svojou prirodzenosťou s "nezištným postojom". Ctiť nikdy neznamená: "predvídaj výhody". Je však ťažko nepriznať, že z postoja vzájomnej úcty, ktorá jestvuje medzi členmi rodinného spoločenstva, neplynú rozmanité výhody. "Úcta" je určite prospešná, ako je "prospešné" každé pravé dobro.
Rodina uskutočňuje predovšetkým dobro "byť pospolu", ozajstné dobro manželstva (z toho jeho nerozlučiteľnosť) a rodinného spoločenstva. Mohlo by sa to inak definovať ako dobro subjektivity. Osoba je skutočne subjekt a takým je aj rodina, lebo je tvorená osobami, ktoré sú spojené hlbokým putom spoločenstva a tvoria jediný spoločenský subjekt. Naopak, rodina je subjektom viac ako každá iná spoločenská ustanovizeň: je ním viac ako národ, ako štát, viac ako spoločnosť, viac ako či medzinárodné spoločnosti. Tieto spoločnosti, najmä národy, natoľko využívajú vlastnú subjektivitu, nakoľko ju dostávajú od osôb a ich rodín. Sú tieto poznámky iba "teoretické", sformulované za účelom "povýšiť" rodinu vo verejnom zmýšľaní? Nie, ide tu skôr o iné vyjadrenie toho, čím je rodina. A toto tiež vyplýva zo štvrtého prikázania.
To je pravda, ktorá si zasluhuje, aby bola vyzdvihnutá a prehĺbená: podčiarkuje opravdivý význam takého prikázania aj pre moderný systém práv človeka. Nariadenia ustanovizní používajú právnický jazyk. Boh však hovorí "Cti!". Všetky "práva človeka" sú napokon krehké a neúčinné, ak v ich základe chýba rozkaz "cti"; ak chýba, povedané inými slovami, uznanie človeka pre jednoduchý fakt, že je človekom, "týmto" človekom. Avšak práva samy osebe nestačia.
Nie je preto prehnané tvrdiť, že život národov, štátov, medzinárodných organizácií "prechádza" cez rodinu a "zakladá sa" na štvrtom prikázaní Desatora. Doba, v ktorej žijeme, napriek vypracovaniu mnohých deklarácií právneho druhu, zostáva v značnej miere ohrozená "odcudzením" ako plodom "osvieteneckých" tvrdení, podľa ktorých človek je "viac" človekom, ak je "iba" človekom. Nie je ťažké zbadať, ako odcudzenie sa všetkému, čo rôznym spôsobom patrí k plnému bohatstvu človeka, strojí úklady našej dobe. A toto vyzýva rodinu na zodpovednosť. Skutočne, uplatnenie sa osoby vo veľkej miere súvisí s rodinou a v dôsledku toho so štvrtým prikázaním. V Božom pláne rodina je prvou školou človeka z rozličných pohľadov. Buď človek! Tento rozkaz sa odovzdáva v rodine: človek ako dieťa vlasti, ako občan štátu, a, dnes by sme mohli povedať, občan sveta. Ten, čo odovzdal ľudstvu štvrté prikázanie, je Boh "láskavý" k človeku (filantropos - hovorievali Gréci). Stvoriteľ vesmíru je Boh lásky a života. Chce, aby človek mal život a aby ho mal v hojnosti, ako vyhlasuje Kristus (porov. Jn 10,10): aby mal život predovšetkým vďaka rodine.
V tomto bode je jasné, že "civilizácia lásky" je úzko spätá s rodinou. Pre mnohých civilizácia lásky je ešte čistou utópiou. Treba skutočne mať na pamäti, že lásku nemožno od nikoho vyžadovať a nikomu ju nemožno nanútiť: malo by to byť slobodné rozhodnutie, ktoré ľudia môžu prijímať alebo odmietnuť.
Toto všetko je pravda. A predsa zostáva skutočnosťou, že Ježiš Kristus nám zanechal prikázanie lásky, tak ako Boh na vrchu Sinaj rozkázal: "Cti svojho otca a svoju matku!" Láska teda nie je utópiou: je daná človekovi ako úloha, ktorú má uskutočniť s pomocou Božej milosti. Je zverená mužovi a žene vo sviatosti manželstva ako základný princíp ich "povinnosti" a stáva sa pre nich základom vzájomného záväzku: najprv manželského a potom otcovského a materského. Pri slávení sviatosti manželia sa vzájomne dávajú a prijímajú a vyhlasujú svoju ochotu prijať a vychovávať deti. To sú základy ľudskej civilizácie, ktorú nemožno definovať inak ako "civilizácia lásky".
Rodina je vyjadrením a prameňom takej lásky. Cez ňu prechádza hlavný prúd civilizácie lásky, ktorá v nej nachádza svoje "sociálne základy".
Cirkevní Otcovia v priebehu kresťanskej tradície rozprávali o rodine ako o "domácej cirkvi", o "malej cirkvi". Odvolávali sa na civilizáciu lásky ako na možný systém života a ľudského spolužitia. "Byť spolu" ako rodina, byť jedni pre druhých, vytvoriť vzájomne spoločenský priestor pre uplatnenie každého človeka ako takého a pre uplatnenie "tohoto" konkrétneho človeka. Dakedy ide o osoby s fyzickými alebo psychickými poškodeniami, ktorých by sa takzvaná "pokrokárska" spoločnosť radšej zbavila. Aj rodina sa môže stať podobnou takej spoločnosti. To sa skutočne stáva, keď sa narýchlo zbavuje tých, čo sú starí alebo postihnutí znetvoreniami a chorobami. Robí tak preto, lebo upadá viera v toho Boha, pre ktorého "všetci žijú" (Lk 20,38) a všetci sú povolaní k plnosti Źivota.
Áno, civilizácia lásky je možná, to nie je utópia. Je však možná iba vďaka stálemu a živému vzťahu k Bohu a Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, od ktorého má meno každé otcovstvo (a materstvo) na svete (porov. Ef 3,14-15), z ktorého pochádza každá ľudská rodina.
Výchova
16. V čom spočíva výchova? Aby sme odpovedali na túto otázku, treba mať na pamäti dve základné pravdy: prvá je, že človek je povolaný žiť v pravde a v láske; druhá je, že každý človek sa realizuje úprimným darovaním seba samého. Toto platí tak pre toho, kto vychováva, ako aj pre toho, koho vychovávajú. Výchova teda tvorí zvláštny proces, v ktorom vzájomné spoločenstvo osôb je plné veľkého významu. Vychovávateľ je osoba, ktorá "plodí" v duchovnom zmysle. V tejto perspektíve výchovu možno pokladať za pravý a vlastný apoštolát. Je to životné spojenie, ktoré nielen vytvára hlboký vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným, ale umožňuje obidvom účasť na pravde a láske, na konečnom cieli, ku ktorému pozýva každého človeka Boh Otec, Syn a Duch Svätý.
Otcovstvo a materstvo predpokladajú spoločné jestvovanie a vzájomné pôsobenie samostatných subjektov. To je najzjavnejšie na matke, keď počne novú ľudskú bytosť. Prvé mesiace jej prítomnosti v materskom lone tvoria zvláštne puto, ktoré už samo má svoju výchovnú hodnotu. Matka už v období pred pôrodom vytvára nielen organizmus dieťaťa, ale nepriamo celé jeho človečenstvo. I keď ide o proces, ktorý smeruje od matky na dieťa, netreba zabúdať na špecifický vplyv, ktorý má dieťa pred narodením na matku. Na tomto vzájomnom vplyve, ktorý sa navonok prejaví po narodení dieťaťa, otec sa nezúčastňuje priamo. Musí sa však zodpovedne usilovať, aby nastávajúcej matke preukazoval patričnú pozornosť a pomoc v čase tehotenstva a, ak je to možné, aj pri samotnom pôrode.
Pre civilizáciu lásky je podstatné, aby muž cítil materstvo ženy, svojej manželky, ako dar: toto skutočne má ohromný vplyv na celý výchovný proces. Veľa závisí od jeho pohotovosti zúčastniť sa správnym spôsobom na tejto prvej fáze daru človečenstva a dať sa vtiahnuť ako manžel a otec do materstva manželky.
Výchova je teda predovšetkým "venovaním" ľudskosti zo strany oboch rodičov: prenášajú spoločne svoju ľudskosť na novorodenca, ktorý im zasa daruje novosť a sviežosť ľudskosti, ktoré si prináša so sebou na svet. Toto sa potvrdzuje aj v prípade detí poznačených psychicky a fyzicky: v takom prípade, naopak, ich situácia môže rozvinúť celkom mimoriadnu výchovnú silu.
Právom sa teda Cirkev pri obrade manželstva pýta: "Ste ochotní zodpovedne a s láskou prijať deti, ktoré vám Boh bude chcieť dať a vychovávať ich podľa zákona Kristovho a Cirkvi?"39 Manželská láska sa prejavuje vo výchove ako rodičovská láska. "Spoločenstvo osôb", ktoré sa na začiatku rodiny prejavuje ako manželská láska, dopĺňa sa a zdokonaľuje a výchovou sa rozširuje aj na deti. Možné bohatstvo, tvorené každým človekom, ktorý sa rodení a rastie v rodine, sa zodpovedne prijíma tak, aby sa neznehodnocovalo ani nestrácalo, ale, naopak, aby sa uskutočňovalo v stále zrelšej ľudskosti. A to je práve recipročný dynamizmus, pri ktorom zasa do určitej miery rodičia-vychovávatelia stávajú sa vychovávanými. Učitelia ľudskosti vlastných detí sami sa jej učia od nich. Tu zreteľne vystupuje do popredia organická štruktúra rodiny a objavuje sa základný zmysel štvrtého prikázania.
"My" rodičov, manžela a manželky, sa rozvíja pomocou zrodenia a výchovy na "my" rodiny, ktoré sa spája s predchádzajúcimi generáciami a otvára sa postupnému rozširovaniu. V tomto ohľade zohrávajú osobitnú úlohu z jednej strany rodičia rodičov, z druhej strany deti detí.
Ak pri darovaní života rodičia majú účasť na tvorivom Božom diele, pomocou výchovy sa stávajú účastníkmi jeho otcovskej a zároveň materskej pedagogiky. Božie otcovstvo tvorí podľa svätého Pavla pôvodný model každého otcovstva a materstva vo vesmíre (porov. Ef 3,14-15), najmä ľudského materstva a otcovstva. O Božej pedagogike nás úplne poučilo večné Slovo Otca, ktoré svojím vtelením zjavilo človekovi pravý a úplný rozmer jeho povolania: Božie synovstvo. A tak aj zjavilo, aký je pravý význam výchovy človeka. Prostredníctvom Krista každá výchova, v rodine i mimo nej, začleňuje sa do spásonosného rozmeru Božej pedagogiky, ktorá je zameraná na ľudí a na rodiny a ktorá vrcholí vo veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania Pána. Z tohto "srdca" nášho vykúpenia vychádza každý proces kresťanskej výchovy, ktorá je súčasne vždy výchovou k plnej ľudskosti.
Rodičia sú prví a hlavní vychovávatelia vlastných detí a majú na tomto poli základnú kompetenciu: sú vychovávateľmi, pretože sú rodičmi. Svoje výchovné poslanie vykonávajú súčasne s inými osobami a ustanovizňami, ako sú Cirkev a štát; to sa však musí diať v správnom aplikovaní princípu podriadenosti. Tento zahŕňa oprávnenosť, ba dokonca povinnosť poskytovania pomoci rodičom, ale nachádza v ich prevládajúcom práve a v ich skutočných možnostiach aj svoju vnútornú a neprekročiteľnú hranicu. Princíp podriadenosti stavia sa teda do služby lásky rodičov a vychádza v ústrety dobru, ktoré je prospešné rodinnému jadru. Rodičia skutočne nie sú schopní urobiť zadosť každej požiadavke úplného výchovného procesu, najmä pokiaľ ide o výučbu a široký úsek socializácie. Podriadenosť tak iba dopĺňa otcovskú a materskú lásku, aby sa naplnil jej základný charakter, pretože každý iný účastník vo výchovnom procese môže konať iba v mene rodičov, s ich súhlasom, ba do určitej miery len na základe ich poverenia.
Výchovné procesy smerujú k sebavýchove, ktorá nastupuje vtedy, keď človek vďaka primeranej úrovni duševnej a telesnej zrelosti začína sa "vychovávať sám". Sebavýchova po čase prekonáva ciele, ktoré sa už prv vo výchovnom procese dosiahli; pokračuje však v tomto smere ďalej a prehlbuje tak svoje korene. Mladý človek stretáva nové osoby a nové prostredie, najmä vyučujúcich a spolužiakov, ktorí nutne vplývajú na jeho život; ich vplyv môže byť výchovný alebo nevýchovný. V tomto období dozrievania sa mladý človek v istej miere dištancuje od výchovy, ktorú dostal v rodine, a vtedy zaujíma kritický postoj k rodičom. No ani napriek týmto skutočnostiam nemôže byť proces sebavýchovy nepoznamenaný výchovným vplyvom, ktorým dieťa alebo dospievajúceho formovala rodina a škola. Dokonca aj vtedy, keď sa mení a dáva sa na cestu vlastným smerom, zostáva mladý človek vnútorne spojený so svojimi bytostnými koreňmi.
Na tomto pozadí sa črtá novým spôsobom význam štvrtého prikázania: "Cti svojho otca a svoju matku!" (Ex 20,12) - ide tu o jeho organické spojenie s celým výchovným procesom. Otcovstvo a materstvo, tento prvý a základný údaj v dare ľudstva, otvárajú pred rodičmi a deťmi nové a hlbšie perspektívy. Splodiť podľa tela znamená vypraviť na cestu ďalšiu "generáciu" v jej postupnosti a úplnosti pomocou celkového výchovného procesu. Prikázanie Desatora vyžaduje od dieťaťa, aby si ctilo otca a matku. Ale ako sme to už povedali, to isté prikázanie ukladá rodičom v istom zmysle "symetrickú" povinnosť. Aj oni si majú "ctiť" vlastné deti, či už malé, či veľké; a taký postoj je nevyhnutný počas celého výchovného obdobia vrátane školského. "Princíp prechovávania úcty", uznanie a rešpektovanie človeka ako človeka, to je základná podmienka každého správneho výchovného procesu.
Cirkev má v oblasti výchovy zohrávať špecifickú úlohu. Vo svetle tradície a koncilového učiteľského úradu možno povedať, že to nie je len otázka zverenia nábožensko-mravnej výchovy osoby do rúk Cirkvi, ale že ide o podnetné vedenie výchovného procesu osoby "spoločne s Cirkvou". Rodina je povolaná rozvíjať svoju výchovnú úlohu v Cirkvi, a tak sa zúčastňovať na živote a poslaní Cirkvi! Cirkev si praje vychovávať predovšetkým prostredníctvom rodiny, ktorá je na to uspôsobená sviatosťou manželstva a "milosťou stavu", ktorá z neho vyplýva, ako aj špecifickou "charizmou", ktorá je vlastná celému rodinnému spoločenstvu.
Jedno z polí, na ktorom je rodina nenahraditeľná, predstavuje určite náboženská výchova, vďaka čomu rodina rastie ako "domáca cirkev". Náboženská výchova a katechéza detí dávajú rodine v rámci Cirkvi miesto pravého subjektu evanjelizácie a apoštolátu. Ide o právo, ktoré je dôverne späté s princípom náboženskej slobody. Rodiny, a konkrétnejšie rodičia, majú slobodnú vôľu zvoliť pre svoje deti určitý spôsob náboženskej a mravnej výchovy, zodpovedajúcej vlastnému presvedčeniu. Ale aj vtedy, keď zveria tieto úlohy cirkevným inštitúciám alebo školám, vedeným nábožensky orientovaným personálom, je nutné, aby ich výchovná prítomnosť pokračovala a bola stála a účinná.
V súvislosti s výchovou sa nesmie zabúdať na podstatnú otázku, ktorú predstavuje voľba povolania a zároveň aj príprava na manželský život. Významné sú tu úsilia a podujatia, ktoré uskutočňuje Cirkev pre prípravu na manželstvo, napríklad formou kurzov organizovaných pre snúbencov. Je to účinné a nutné. Ale nesmie sa zabúdať, že príprava na budúci život v dvojici je predovšetkým úlohou rodiny. Pravdaže, len rodiny duchovne zrelé môžu sa primerane zmocniť tejto úlohy. Je preto namieste vyzdvihnúť potrebu zvláštnej solidarity medzi rodinami, ktorá sa môže prejaviť rôznymi organizačnými formami; také sú združenia rodiny rodinám. Rodinná ustanovizeň tu čerpá silu zo solidarity, ktorá združuje medzi sebou nielen jednotlivé osoby, ale aj spoločenstvá; tieto zaväzuje spoločne sa modliť a hľadať s prispením všetkých odpovede na naliehavé otázky, ktoré prináša život. Nie je to cenná forma apoštolátu rodín medzi sebou? Je pritom dôležité, aby sa rodiny usilovali vytvoriť medzi sebou putá solidarity. Tu okrem iného dochádza k príležitosti poskytovať si navzájom výchovnú službu: rodičia sa vychovávajú prostredníctvom iných rodičov, deti prostredníctvom iných detí. Tak sa tvorí osobitná výchovná tradícia, ktorá dostáva silu z charakteru "domácej cirkvi", ktorý patrí rodine.
Evanjelium lásky je nevyčerpateľným prameňom všetkého toho, čím sa živí ľudská rodina ako "spoločenstvo osôb". V láske nachádza podporu a definitívny zmysel celý výchovný proces, a to ako zrelý plod vzájomného darovania sa rodičov. Prostredníctvom námah, utrpení a sklamaní, ktoré sprevádzajú výchovu osoby, neprestáva sa láska podrobovať ustavičnému preverovaniu. Na prekonanie týchto skúšok je potrebný prameň duchovnej sily, ktorá sa nachádza len v tom, ktorý "miloval až do krajnosti" (Jn 13,1). Tak sa výchova dostáva do zorného poľa "civilizácie lásky"; od nej závisí a vo veľkej miere ju pomáha budovať.
V Roku rodiny sa v Cirkvi konajú neprestajné a dôverou naplnené modlitby za výchovu človeka; za to, aby rodiny vytrvali vo výchovnej horlivosti s odvahou, dôverou a nádejou; a to i napriek ťažkostiam, ktoré sú neraz ťažké, že sa už zdajú neznesiteľnými. Cirkev sa modlí, aby zvíťazili sily "civilizácie lásky", ktoré pramenia zo žriedla Božej lásky; sily, ktoré Cirkev bez ustania vynakladá na prospech celej ľudskej rodiny.
Rodina a spoločnosť
17. Rodina je spoločenstvo osôb, najmenšia spoločenská bunka a ako taká je základnou ustanovizňou pre život každej spoločnosti.
Čo očakáva rodina ako ustanovizeň od spoločnosti? Predovšetkým, aby bola uznaná v svojej identite a prijatá v svojej spoločenskej subjektívnosti. Táto subjektívnosť je viazaná na vlastnú identitu manželstva a rodiny. Manželstvo, ktoré je základom rodinnej ustanovizne, je utvorené zmluvou, ktorou "muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo na celý život, svojou povahou zriadené na prospech manželov, na splodenie a výchovu potomstva"40. Iba takéto spojenie môže byť v spoločnosti uznané a potvrdené ako "manželstvo". A naopak, nemôžu ním byť iné medziosobné spojenia, ktoré nezodpovedajú spomenutým podmienkam, i keď dnes sa práve v tomto bode šíria veľmi nebezpečné tendencie pre budúcnosť rodiny a samotnej spoločnosti.
Nijaká ľudská spoločnosť sa nemôže vystaviť riziku nebezpečnej uvoľnenosti základných otázkach, týkajúcich sa podstaty manželstva a rodiny. Takáto nebezpečná morálna uvoľnenosť by mohla priniesť iba škodu pravým požiadavkám pokoja a spoločenstva medzi ľuďmi. V tomto zmysle treba chápať, prečo Cirkev tak vytrvalo obhajuje identitu rodiny a pobáda príslušné ustanovizne, najmä zodpovedných politikov, ale aj medzinárodné organizácie, aby neustúpili pokušeniu.
Rodina ako spoločenstvo lásky a života je osobitným spôsobom pevne zakorenená spoločenská skutočnosť, a to ako zvrchovaná spoločnosť, hoci je podmienená rozličnými hľadiskami. Konštatovanie zvrchovanosti ustanovizne rodiny a konštatovanie mnohorakých podmieneností nabádajú hovoriť o právach rodiny. V tomto smere Svätá stolica uverejnila v roku 1983 Chartu práv rodiny, ktorá si aj v súčasnosti zachováva svoju vážnosť a aktuálnosť.
Práva rodiny sú úzko späté s právami človeka: skutočne, ak rodina je spoločenstvom osôb, jej sebarealizovanie závisí v značnej miere od správneho uplatnenia práv osôb, ktoré ju tvoria. Niektoré z týchto práv sa dotýkajú bezprostredne rodiny, najmä právo rodičov na zodpovedné plodenie a výchovu potomstva; iné práva sa týkajú rodinného jadra iba nepriamo: medzi nimi osobitný význam má právo na vlastníctvo, najmä na takzvané rodinné vlastníctvo, a právo na prácu.
Práva rodiny nie sú však jednoducho matematickým súčtom práv osôb, keďže rodina je čosi viac ako súčet jej členov vzatých jednotlivo. Je spoločenstvom rodičov a detí; občas spoločenstvom rozmanitých generácií. Preto jej subjektivita, ktorá sa buduje na základe Božieho zámeru, zakladá a vyžaduje vlastné a špecifické práva. Charta práv rodiny, vychádzajúc z uvedených mravných princípov, upevňuje existenciu rodinnej ustanovizne v spoločenskom a právnom poriadku "veľkej" spoločnosti: národa, štátu a medzinárodných spoločenstiev. Každá z týchto veľkých spoločností je aspoň nepriamo podmienená jestvovaním rodiny; preto stanovenie úloh a povinností "veľkej" spoločnosti voči rodine je mimoriadne dôležitou a podstatnou otázkou.
Na prvom mieste je tu takmer organické puto, ktoré vzniká medzi rodinou a národom. Prirodzene, nie v každom prípade možno hovoriť o národe vo vlastnom zmysle. Jestvujú totiž etnické skupiny, ktoré, i keď ich nemožno pokladať za opravdivé národy, predsa len plnia v istej miere funkciu "veľkej" spoločnosti. Tak v jednom i v druhom prípade sa puto rodiny s etnickou skupinou alebo s národom utvára predovšetkým účasťou na kultúre. Rodičia plodia deti v istom zmysle aj pre národ, lebo sú jeho členmi, a majú účasť na jeho historickom a kultúrnom dedičstve. Už od začiatku sa totožnosť rodiny v určitej miere vymedzuje na základe totožnosti národa, ku ktorému patrí.
Rodina, majúc účasť na kultúrnom dedičstve národa, prispieva k špecifickej zvrchovanosti, ktorá pramení z vlastnej kultúry a jazyka. O tejto téme som hovoril na zhromaždení UNESCO v Paríži v roku 1980 vrátil som sa k nej viac ráz pre jej nepopierateľný význam. Prostredníctvom kultúry a jazyka nachádza svoju duchovnú zvrchovanosť nielen národ, ale aj každá rodina. Inak by bolo ťažko vysvetliť mnohé udalosti dejín národov, najmä európskych; udalosti starodávne i moderné, povznášajúce o bolestné, víťazné i s prehrami, z ktorých vidieť, ako je rodina organicky spojená s národom a národ s rodinou.
V pomere k štátu je zväzok rodiny čiastočne podobný a čiastočne odlišný. Štát sa skutočne odlišuje od národa svojou menej "rodinnou" štruktúrou, je organizovaný podľa politického systému a viac "byrokratickou" formou. Predsa len aj štátny systém má v istom zmysle svoju "dušu", a to v miere, v akej svojou povahou právne organizovaného politického spoločenstva zodpovedá za spoločné dobro.41 S touto "dušou" je tesne spätá rodina, zviazaná so štátom na základe princípu výpomoci. Rodina je naozaj spoločenskou skutočnosťou, ktorá nedisponuje všetkými prostriedkami, potrebnými na uskutočnenie vlastných cieľov aj na poli vzdelávania a výchovy. Štát je teda pozvaný zasiahnuť podľa spomenutého princípu: tam, kde je rodina samostatná, ponecháva jej samostatnosť; nadmerné zasahovanie štátu by bolo škodlivé, ba dokonca neúctivé , bolo by zjavným porušením práv rodiny; iba tam, kde si rodina skutočne nevystačí sama, má štát možnosť a povinnosť zasiahnuť.
Štátna pomoc, ktorá však nesmie vylučovať iniciatívy súkromných osôb, má okrem oblasti výchovy a vzdelávania na každej úrovní prejavovať napríklad činnosťou inštitúcií, ktorých poslaním je chrániť život a zdravie občanov, ale najmä účinnými opatreniami, ktoré sa týkajú sveta práce. Nezamestnanosť tvorí v súčasnosti jednu z najzávážnejších hrozieb pre rodinný život a oprávnene robí starosti všetkým spoločnostiam. Predstavuje výzvu pre politiku jednotlivých štátov a je predmetom pozorného uvažovania v rámci sociálneho učenia Cirkvi. Ako veľmi je teda potrebné a naliehavé urobiť účinné opatrenia pomocou odvážnych rozhodnutí, ktoré by dokázali vidieť aj za národné hranice ten veľký počet rodín, pre ktoré nedostatok práce sa premieňa na situáciu dramatickej biedy.42
Keď sa hovorí o práci so zreteľom na rodinu, žiada sa podčiarknuť dôležitosť a vážnosť pracovnej činnosti žien vnútri rodinného jadra:43 musí byť uznaná a zhodnotená až do najvyššej miery. "Námaha" ženy, ktorá priviedla dieťa na svet, potom ho živí, opatruje, stará sa o jeho výchovu, najmä v prvých rokoch, je taká veľká, že sa nemusí báť porovnania s akoukoľvek odbornou prácou. To sa jednoznačne uznáva; podobne ako požiadavka každého iného práva spojeného s prácou. Materstvo a všetka námaha s ním spojená musí však dostať uznanie - aj ekonomické - aspoň také, ako iné práce, ktoré sa zameriavajú na udržanie rodiny v tom najchúlostivejšom úseku jej existencie.
Treba skutočne vynakladať všetko úsilie, aby rodina bola uznaná ako prvoradá spoločnosť, ktorá je v istom zmysle "zvrchovaná"! Jej zvrchovanosť je nevyhnutná pre dobro spoločnosti. Veď skutočne zvrchovaný a duchovne silný národ vždy tvorili a tvoria silné rodiny, vedomé si svojho povolania a svojho poslania v dejinách. Rodina stojí v strede všetkých týchto problémov a úloh: odsunúť ju na podradnú a druhoradú úlohu, vylúčiť ju z postavenia, ktoré jej v spoločnosti patrí, znamená zapríčiniť ťažkú škodu pravému vzrastu celého spoločenského organizmu.
II.
ŹENÍCH JE S VAMI
V Káne Galilejskej
18. Keď jedného dňa hovorí Ježiš s Jánovými učeníkmi, zmienil sa o pozvaní na svadbu a o prítomnosti ženícha medzi pozvanými: "Źeních je s nimi" (Mt 9,15). Vo svojej osobe tak ukázal uskutočnený obraz Boha-Źenícha, používaný už v Starom zákone, aby úplne odhalil tajomstvo Boha ako tajomstvo lásky.
Keď sa Ježiš označuje ako "ženích", odhaľuje tak Božiu podstatu a potvrdzuje svoju nesmiernu lásku k človekovi. Ale výber tohto obrazu vrhá nepriamo svetlo aj na hlbokú pravdu manželskej lásky. Keď ju Ježiš používa pri rozprávaní o Bohu, ukazuje, koľko otcovstva a koľko Božej lásky sa odráža v láske muža a ženy, ktorí sa spájajú v manželstve. Preto je Ježiš na začiatku svojho poslania v Káne Galilejskej, aby sa zúčastnil na svadobnej hostine spolu s Máriou a s prvými učeníkmi (porov. Jn 2,1-11). Zamýšľa tak ukázať, ako je pravda o rodine zapísaná v Božom zjavení a v dejinách spásy. V Starom zákone, a hlavne u prorokov, sa nachádzajú veľmi pekné slová o Božej láske: starostlivá láska ako láska matky k svojmu dieťaťu, nežná ako láska snúbenca k snúbenici, ale súčasne aj rovnako živo žiarlivá; nie je to v prvom rade láska, ktorá trestá, ale čo odpúšťa; láska, ktorá sa skláňa k človekovi ako otec k márnotratnému synovi, zdvíha ho tým a robí ho účastným Božieho života. Je to láska, ktorá privádza do úžasu: novosť neznáma až do tých čias v celom pohanskom svete.
V Káne Galilejskej je Ježiš ako hlásateľ Božej pravdy o manželstve; pravdy, na ktorej môže spočívať ľudská rodina, berúc z nej silu proti všetkým životným skúškam. Ježiš ohlasuje túto pravdu svojou prítomnosťou na svadbe v Káne a vykonaním svojho prvého "znamenia": premenením vody na víno.
Pravdu o manželstve ohlasuje aj vtedy, keď hovorí s farizejmi a vysvetľuje, že láska, ktorá je z Boha, láska nežná a manželská, je prameňom hlbokých a opodstatnených nárokov. Menej náročný bol Mojžiš, ktorý povolil dať priepustný list. Keď dochádza k živému sporu, v ktorom sa farizeji odvolávajú na Mojžiša, Kristus odpovedá kategoricky: "Ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8). A pripomína: Ten, čo stvoril človeka, stvoril muža a ženu a ustanovil: "Muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom" (Gn 2,24). S logickou dôslednosťou Kristus uzatvára: "A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt 19,6). Na námietku farizejov, ktorí sa robia silnými v Mojžišovom zákone, Ježiš odpovedá: "Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8).
Ježiš sa odvoláva na počiatok a pripomína, že pri samotnom pôvode stvorenia bol Boží zámer, na ktorom sa zakladá rodina a jej prostredníctvom celé dejiny ľudstva. Prirodzená skutočnosť manželstva sa stáva z Ježišovej vôle opravdivou a skutočnou sviatosťou Nového zákona, poznačenou pečaťou Kristovej vykupiteľskej krvi. Manželia a rodiny, pamätajte si, za akú cenu ste boli "kúpení"! (porov. 1Kor 6,20).
Túto ohromujúcu pravdu je však ľudsky ťažko prijať a žiť. Ako sa diviť Mojžišovmu ústupku voči požiadavkám svojich súkmeňovcov, keď aj samotní apoštoli, ktorí počúvali Učiteľove slová, odvetia: "Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa" (Mt 19,10)! Ježiš však pre dobro muža a ženy, rodiny a celej spoločnosti potvrdzuje požiadavku, ktorú Boh stanovil od počiatku. Súčasne však využíva príležitosť, aby hodnotu výberu neženiť sa potvrdil vyhliadkou na Božie kráľovstvo: aj táto voľba dovoľuje "plodiť", i keď v odlišnom zmysle. V tejto voľbe má počiatok zasvätený život, rády a náboženské kongregácie na Východe i na Západe, ako aj disciplína kňazského celibátu podľa tradície latinskej Cirkvi. Nie je teda pravda, že "netreba sa ženiť", ale že láska k nebeskému kráľovstvu môže pobádať aj k rozhodnutiu neženiť sa (porov. Mt 19,12).
Źeniť sa však zostáva bežným povolaním človeka, ktoré si volí najširšia časť Božieho ľudu. V rodine sa tvoria živé kamene duchovnej stavby, o ktorej hovorí apoštol Peter (porov. 1Pt 2,5). Telá manželov sú príbytkom Svätého Ducha (porov. 1Kor 6,19). Keďže odovzdávanie Božieho života predpokladá ľudský život, z manželstva sa rodia nielen ľudské deti, ale silou krstu tiež adoptívne Božie adoptívne deti, ktoré žijú novým životom, prijatým od Krista prostredníctvom jeho Ducha.
Takýmto spôsobom, drahí bratia a sestry, manželia a rodičia, Źeních je s vami. Viete, že on je dobrý Pastier a poznáte jeho hlas. Viete, kam vás vedie, ako bojuje, aby vám obstaral pastviny, na ktorých nájdete život a nájdete ho v hojnosti; viete, ako sa stavia proti dravým vlkom, vždy odhodlaný vytrhnúť z ich hrtana svoje ovce: každého manžela a každú manželku, každého syna a každú dcéru, každého člena vašich rodín. Viete, že on ako dobrý Pastier je ochotný obetovať vlastný život za stádo (porov. Jn 10,11). Vedie vás po cestách, ktoré nie sú strmé a úkladné v dôsledku pôsobenia mnohých súčasných ideológií; opakuje dnešnému svetu celú pravdu, ako keď sa obracal na farizejov, alebo keď ju hlásal apoštolom, ktorí ju potom hlásali svetu, ohlasujúc ju ľuďom ich času, Źidom a Grékom. Učeníci si boli dobre vedomí, že Kristus všetko obnovil, že človek sa stal "novým stvorením"; už nie Źid ani Grék, už nie otrok ani slobodný, už nie muž ani ženy, ale "jeden" v ňom (porov. Gal 3,28), vyznačený dôstojnosťou adoptívneho Božieho dieťaťa. V deň Turíc tento človek dostal Ducha Tešiteľa, Ducha pravdy; vznikol nový Boží ľud, Cirkev, predchodkyňa nového neba a novej zeme (porov. Zjv 21,1).
Apoštoli, spočiatku bojazliví aj vo vzťahu k manželstvu a k rodine, stali sa odvážni. Pochopili, že manželstvo a rodina tvoria pravé poslanie, pochádzajúce od samého Boha, že je to apoštolát: apoštolát laikov. Pochopili, že slúžia na pretvorenie zeme a na obnovenie sveta, stvorenstva a celého ľudstva.
Milované rodiny, aj vy musíte byť odvážne, ochotné vždy vydávať svedectvo o nádeji, ktorá je vo vás (porov. 1Pt 3,15), pretože je zakorenená vo vašom srdci dobrým Pastierom prostredníctvom evanjelia. Musíte byť pripravené nasledovať Krista na tie pastviny, ktoré dávajú život a ktoré on sám pripravil veľkonočným tajomstvom svojej smrti a zmŕtvychvstania.
Nemajte strach z nebezpečenstiev! Božie sily sú oveľa mocnejšie ako vaše ťažkosti! Nepomerne väčšia ako zlo, ktoré pôsobí vo svete, je účinnosť sviatosti zmierenia, ktorú nie náhodou volajú otcovia Cirkvi "druhým krstom". Oveľa prenikavejšia ako súčasná skazenosť vo svete je Božia energia sviatosti birmovania, ktorá završuje dozrievanie krstu. Neporovnateľne väčšia je predovšetkým sila Eucharistie.
Eucharistia je sviatosť skutočne zázračná. V nej nám Kristus zanechal samého seba ako pokrm a nápoj ako prameň ozdravnej sily. Nechal nám seba samého, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie (porov. Jn 10,10); život, ktorý je v ňom a ktorý nám udelil darom Ducha, keď na tretí deň vstal z mŕtvych. Je to pre nás skutočne život, ktorý prichádza od neho. Ten je tu pre vás, drahí manželia, rodičia, rodiny! Neustanovil Eucharistiu v rodinnej súvislosti počas Poslednej večere? Keď sa stretáte pri jedlách a ste tak navzájom spojení, Kristus je vám blízky. A ešte viac je Emanuel, Boh s vami, keď pristupujete k eucharistickému stolu. Môže sa stať, že ho, ako v Emauzoch, spoznáte iba pri "lámaní chleba" (porov. Lk 24,35). Stáva sa tiež, že on dlho stojí pri dverách; klope a čaká, že sa dvere otvoria, aby mohol vojsť a večerať s nami (porov. Zjv 3,20). Jeho Posledná večera a vtedy vyslovené slová zachovávajú všetku silu a múdrosť obety kríža. Nejestvuje iná sila a iná múdrosť, prostredníctvom ktorých môžeme byť zachránení a prostredníctvom ktorých môžeme pomôcť zachrániť iných. Niet inej sily a ani inej múdrosti, prostredníctvom ktorých vy, rodičia, môžete vychovávať svoje deti a tiež seba samých. Výchovná sila Eucharistie sa potvrdila na mnohých generáciách a počas mnohých storočí.
Dobrý Pastier je s nami všade. Ako v Káne Galilejskej bol Źeních medzi tými snúbencami, ktorí sa vzájomne odovzdávali na celý život, Dobrý Pastier je dnes s vami - ako dôvod nádeje, sila sŕdc, prameň stále nového nadšenia a znak víťazstva "civilizácie lásky". Ježiš, dobrý Pastier, nám opakuje: Nemajte strach. Ja som s vami. "A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20). Odkiaľ toľká sila? Odkiaľ istota, že ty si s nami, ó Boží Syn, i keď ťa zabili a zomrel si ako každá iná ľudská bytosť? Odkiaľ táto istota? Evanjelista hovorí: "Miloval ich do krajnosti." (Jn 13,1) Ty nás teda miluješ, ty, ktorý si Prvý a Posledný, Źivý; ty, ktorý si zomrel a teraz žiješ na veky vekov (porov Zjv 1,17-18).
Veľké tajomstvo
19. Svätý Pavol zhrňuje námet rodinného života výrazom: "veľké tajomstvo" (Ef 5,32). To, čo píše v Liste Efezanom o tomto "veľkom tajomstve", i keď ono korení v Knihe Genezis a v celej tradícii Starého zákona, predstavuje celkom nové postavenie otázky, ktorá nájde neskôr vyjadrenie v učiteľskom úrade Cirkvi.
Cirkev vyhlasuje, že manželstvo, ako sviatosť zmluvy medzi manželmi, je "veľké tajomstvo", lebo v ňom sa prejavuje snúbenecká láska Krista k svojej Cirkvi. Svätý Pavol píše: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom" (Ef 5,25-26). Apoštol tu má na mysli krst, o ktorom zoširoka hovorí v Liste Rimanom, kde ho predstavuje ako účasť na Kristovej smrti, aby sme mali účasť na jeho živote (porov. Rim 6,3-4). V tejto sviatosti veriaci sa zrodí ako nový človek, lebo krst má moc udeliť nový život, samotný Boží život. Tajomstvo Boha-človeka v istom zmysle sa zhrňuje v krstnej udalosti: "Ježiš Kristus, náš Pán, Syn Boha Najvyššieho - povie neskoršie svätý Irenej a s ním toľko cirkevných Otcov Východu a Západu - stal sa synom človeka, aby sa človek mohol stať synom Boha."44
Źeních je teda ten istý Boh, ktorý sa stal človekom. V Starom zákone Jahve sa ukazuje ako ženích Izraela, vyvoleného národa: ženích nežný a náročný, žiarlivý a verný. Všetky zrady, zbehnutia a modloslužobníctva Izraela, opísané tak dramaticky a sugestívne prorokmi, nedokážu vyhasiť lásku, ktorou Boh-Źeních "miluje do krajnosti" (porov. Jn 13,1).
Potvrdenie a zavŕšenie snúbeneckého spoločenstva medzi Bohom a jeho ľudom sa uskutočňuje v Kristovi v Novom zákone. Kristus nás ubezpečuje, že ženích je s nami (porov. Mt 9,15). Je s nami všetkými, je s Cirkvou. Cirkev sa stáva nevestou: Kristovou nevestou. Táto nevesta, o ktorej hovorí List Efezanom, sa sprítomňuje v každom pokrstenom a je ako osoba, ktorá sa vystavuje pohľadu svojho snúbenca: "Miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu (...) aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená" (Ef 5,25-27). Láska, ktorou Źeních "miloval do krajnosti" Cirkev, spôsobuje, že ona je stále znova svätá vo svojich svätých, i keď neprestáva byť Cirkvou hriešnikov. Aj hriešnici, "mýtnici a neviestky", sú povolaní k svätosti, ako dosvedčuje sám Kristus v evanjeliu (porov. Mt 21,31). Všetci sú povolaní stať sa oslávenou Cirkvou, svätou a nepoškvrnenou. "Buďte svätí - hovorí Pán - lebo ja som svätý." (Lv 11,44; porov. 1Pt 1,16)
To je najvyšší rozmer "veľkého tajomstva", vnútorný význam sviatostného daru v Cirkvi, najhlbší zmysel krstu a Eucharistie. To sú plody lásky, ktorou Źeních miloval do krajnosti; lásky, ktorá sa stále rozširuje a ktorá pritom venuje ľuďom stále rastúcu účasť na Božom živote.
Svätý Pavol povedal: "Muži, milujte manželky" (Ef 5,25); ďalej však s ešte väčšou silou dodáva: "Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi toho jeho tela." (Ef 5,28-30) A manželov vyzýva slovami: "Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom." (Ef 5,21).
Určite toto je nové predstavenie starej pravdy o manželstve a o rodine vo svetle Nového zákona. Kristus ju odhalil v evanjeliu svojou prítomnosťou v Káne Galilejskej, obetou kríža a sviatosťami svojej Cirkvi. Manželia takto nachádzajú v Kristovi orientačný bod svojej manželskej lásky. Keď svätý Pavol hovorí Cirkvi o Kristovi-ženíchovi, odvoláva sa analogickým spôsobom na manželskú lásku; odkazuje tu na Knihu Genezis: "Muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a dvaja budú jedným telom" (Gn 2,24). To je "veľké tajomstvo" večnej lásky, prítomné už prv v stvorení, odhalené v Kristovi a zverené Cirkvi. "Toto tajomstvo je veľké" - opakuje apoštol - "ja hovorím o Kristovi a Cirkvi" (Ef 5,32). Nemožno preto pochopiť Cirkev ako Kristovo mystické telo, ako znak zmluvy človeka s Bohom v Kristovi, ako všeobecnú sviatosť spásy bez toho, aby sme sa odvolávali na "veľké tajomstvo", späté so stvorením človeka ako muža a ženy, a povolanie oboch k manželskej láske, k otcovstvu a materstvu. Nejestvuje "veľké tajomstvo", ktorým je Cirkev a ľudstvo v Kristovi, bez "veľkého tajomstva", vyjadreného v bytí "jedného tela" (porov. Gn 2,24; Ef 5,31-32), totiž v realite manželstva a rodiny.
Sama rodina je veľkým Božím tajomstvom. Ako "domáca cirkev" rodina je Kristovou nevestou. Všeobecná Cirkev, a v nej každá jednotlivá cirkev, sa odhaľuje bezprostrednejšie ako Kristova nevesta v "domácej cirkvi" a v láske prežívanej v nej: v manželskej láske, v otcovskej a materskej láske, v bratskej láske, v láske spoločenstva osôb a generácií. Veď či je mysliteľná ľudská láska bez Źenícha a bez lásky, ktorou on ako prvý miloval do krajnosti? Iba účasť na takej láske a takom "veľkom tajomstve" dáva manželom schopnosť milovať "do krajnosti": alebo majú účasť na takejto láske, alebo vlastne nepoznajú až do hĺbky, čo je láska a aké náročné sú jej požiadavky. To by nepochybne predstavovalo pre nich vážne nebezpečenstvo.
Poučenie Listu Efezanom ohromuje svojou hĺbkou a svojou etickou silou. Apoštol Pavol tu ukazuje manželstvo, a nepriamo aj rodinu, ako "veľké tajomstvo" vo vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi, a tak môže ešte raz zdôrazniť, čo už predtým povedal manželom: "Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého" Potom dodáva: "A manželka nech si uctí muža" (Ef 5,33). Má byť úctivá, lebo miluje a vie, že je milovaná. A práve silou takej lásky manželia sa stávajú vzájomným darom. V láske je obsiahnuté uznanie osobnej hodnoty druhého a jeho neopakovateľnej jedinečnosti; veď každý z nich bol skutočne, nakoľko je ľudskou bytosťou, spomedzi všetkých stvorení Bohom vyvolený pre seba samého45, zároveň však každý svojím uvedomelým a dobrovoľným činom robí zo seba dar pre druhého a pre deti, ktoré im daroval Pán. Svätý Pavol pokračuje vo svojej výzve a významne ňou nadväzuje na štvrté prikázanie: "Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca a svoju matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi" (Ef 4,1-4). Apoštol teda chápe štvrté prikázanie ako v ňom obsiahnutý záväzok vzájomného rešpektu medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, a tak v ňom zároveň uznáva základ zomknutosti rodiny.
Ohromujúca pavlovská syntéza "veľkého tajomstva" sa predstavuje ako zhrnutie, v istom zmysle ako suma náuky o Bohu a človekovi, ktorú Kristus priviedol do konečnej podoby. Źiaľ, západné zmýšľanie sa s rozvojom moderného racionalizmu vzdialilo od takej náuky. Filozof, ktorý formuloval zásadu: "Cogito, ergo sum": "Myslím, teda som", vtlačil modernému chápaniu človeka dualistický charakter, ktorý ho charakterizuje. A práve racionalizmus stavia v človeku radikálnym spôsobom proti sebe jeho ducha a telo. Človek, naopak, je osoba v jednote tela a ducha.46 Telo nemožno nikdy zredukovať na čistú hmotu: je to "zduchovnelé" telo, pretože duch je tak úzko spojený s telom, že ho možno kvalifikovať ako "stelesneného ducha". Najbohatší prameň pre poznanie tela je Slovo, ktoré sa stalo telom. Kristus zjavuje človeka človekovi.47 Toto tvrdenie Druhého vatikánskeho koncilu je v istom zmysle dlho očakávanou odpoveďou, ktorú dala Cirkev modernému racionalizmu.
Taká odpoveď má základný význam pre správne chápanie rodiny, najmä na pozadí dnešnej civilizácie, ktorá, ako už bolo povedané, sa zdá, že sa v mnohých prípadoch zriekla poslania byť "civilizáciou lásky". V modernej dobe nastal veľký pokrok v poznaní materiálneho sveta i ľudskej psychológie, ale pokiaľ ide o najvnútornejší rozmer, metafyzický rozmer, dnešný človek z väčšej časti zostáva pre seba neznámou bytosťou; následne neznámou skutočnosťou zostáva aj rodina. To sa potvrdzuje aj vzdialením sa od toho "veľkého tajomstva", o ktorom hovorí apoštol.
Oddelenie ducha a tela v človekovi malo za následok upevnenie tendencie zaobchádzať s ľudským telom nie podľa kategórií jeho špecifickej podobnosti s Bohom, ale podľa kategórií jeho podobnosti s ostatnými telami prítomnými v prírode; teda s telami, ktoré človek používa ako materiál pre svoju usmernenú činnosť na výrobu spotrebného tovaru. Ale každý ľahko pochopí, že uplatňovanie podobných kritérií na človeka skrýva v sebe naozaj obrovské nebezpečenstvá. Taká cesta, na ktorej ľudské telo sa skúma nezávisle od ducha a myšlienky, používa sa ako materiál, rovnako ako telo zvierat - a to sa stáva napríklad pri manipulovaní s embryami a fétmi - neodvratne vedie ľudstvo v ústrety strašnej etickej porážke.
V podobnej antropologickej perspektíve ľudská rodina zažíva skúsenosť nového manicheizmu, v ktorom telo a duch sa stávajú výrazne proti sebe: ani telo nežije z ducha, ani duch neoživuje telo. Človek tak prestáva žiť ako osoba a subjekt. Napriek zámerom a protichodným vyhláseniam sa z človeka stáva iba objektom-predmet. Pri takomto prístupe novomanichejská civilizácia skôr nazerá napríklad na ľudskú sexualitu ako na oblasť manipulovania a využívania než na realitu pôvodného úžasu, ktorý ráno v deň stvorenia pobáda Adama zvolať pred Evou: "Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa" (Gn 2,23). A úžas znova zaznieva v slovách Piesne piesní: "Očarila si srdce moje, sestrička moja, nevesta, očarila si srdce moje pohľadom očí svojich jediným" (Pies 4,9). Ako veľmi sú vzdialené isté moderné koncepcie od hlbokého chápania mužskosti a ženskosti, ktoré ponúka Božie zjavenie! Vedie nás objavovať v ľudskej sexualite bohatstvo osoby, ktorá nachádza svoje pravé zhodnotenie v rodine, ale svoje hlboké povolanie vyjadruje tiež v panenstve a v celibáte pre Božie kráľovstvo.
Moderný racionalizmus neznáša tajomstvo. Neprijíma tajomstvo človeka, muža a ženy; ani nechce priznať, že plná pravda o človekovi bola odhalená v Ježišovi Kristovi. Neznáša najmä "veľké tajomstvo" oznámené Listom Efezanom a dôsledne bojuje proti nemu. Ak v súvislosti s nejasným deizmom uznáva možnosť a dokonca potrebu najvyššej bytosti, rozhodne odmieta poznanie Boha, ktorý sa stáva človekom, aby zachránil človeka. Pre racionalizmus je nemysliteľné, že by Boh bol Vykupiteľom, tým menej "ženíchom", pôvodným a jediným prameňom manželskej lásky človeka. Stvorenie a zmysel ľudskej existencie vysvetľuje radikálne odlišne. Ale ak človekovi chýba perspektíva Boha, ktorý ho miluje a Kristovým prostredníctvom ho volá, aby žil v ňom a s ním, ak rodine nie je otvorená možnosť účasti na "veľkom tajomstve", čo iné zostáva, ak len nie samotný pozemský rozmer života? Zostáva pozemský život ako bojový priestor pre existenciu, pre namáhavé hľadanie zisku, v prvom rade ekonomického.
"Veľké tajomstvo", sviatosť lásky a života, ktoré má svoj počiatok v stvorení a vykúpení a ktorého ručiteľom je Kristus-ženích, stratilo v modernom zmýšľaní svoje najhlbšie korene. Ohrozujú ho v nás a okolo nás. Kiežby sa Rok rodiny, slávený v Cirkvi, stal pre manželov vhodnou príležitosťou na jeho objavenie a upevnenie silou, odvahou a nadšením!
Matka krásnej lásky
20. Dejiny "krásnej lásky" sa začínajú zvestovaním, tými nádhernými slovami, ktoré anjel adresoval Márii, povolanej stať sa Matkou Božieho Syna. Máriiným "áno" sa ten, čo je "Boh z Boha a Svetlo zo Svetla" stáva synom človeka, Mária je jeho Matkou bez toho, aby prestala byť Pannou, ktorá "nepozná muža" (porov. Lk 1,34). Ako Matka-Panna sa Mária stáva Matkou krásnej lásky. Táto pravda je zjavená už v slovách archanjela Gabriela, ale jej plný význam sa potvrdí a prehĺbi postupne, ako Mária bude nasledovať Syna na ceste viery.48
"Matku krásnej lásky" prijal ten, ktorý podľa tradície Izraela bol jej pozemským ženíchom, Jozef z rodu Dávidovho. On by bol mal právo myslieť na svoju snúbenicu ako na svoju manželku a matku svojich detí. Boh zasahuje však do tejto svadobnej zmluvy vlastným zákrokom: "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého." (Mt 1,20) Jozef si uvedomuje, vidí vlastnými očami, že v Márii sa počal nový život, ktorý nepochádza od neho, a preto ako človek spravodlivý, zachovávajúci starodávny zákon, ktorý v jeho prípade nariaďoval povinnosť rozvodu, chce rozviazať láskavou formou svoje manželstvo (porov. Mt 1,19). Anjel Pánov mu oznámi, že to by nebolo podľa jeho povolania, ba bolo by to proti snúbeneckej láske, ktorá ho spája s Máriou. Táto vzájomná snúbenecká láska, aby bola úplne "krásnou láskou", vyžaduje, aby prijal Máriu a jej Syna pod strechu svojho domu v Nazarete. Jozef poslúchne Božie posolstvo a koná, ako mu bolo prikázané (porov. Mt 1,24). Teda aj Jozefovi patrí vďaka za to, že tajomstvo vtelenia a spolu s ním tajomstvo Svätej rodiny je zapísané hlboko vo svadobnej láske muža a ženy a nepriamo v rodokmeni každej ľudskej rodiny. Čo svätý Pavol nazve "veľkým tajomstvom", nachádza svoje najvyššie vyjadrenie vo Svätej rodine. Rodina sa takto skutočne umiestňuje do stredu Nového zákona.
Možno povedať, že dejiny "krásnej lásky" sa začali v istom zmysle prvým ľudským párom, Adamom a Evou. Pokušenie, ktorému podľahli, a následne dedičný hriech nezbavil ich úplne schopnosti "krásnej lásky". To možno pochopiť napríklad pri čítaní Tobiášovej knihy, v ktorej je zaznamenané, že snúbenci Tobiáš a Sára pri stanovení zmyslu svojho zjednotenia sa odvolávajú na prarodičov Adama a Evu (porov. Tob 8,6). V Novom zákone to dosvedčuje aj svätý Pavol, keď hovorí o Kristovi ako o novom Adamovi (porov. 1Kor 15,45); Kristus neprichádza odsúdiť prvého Adama a prvú Evu, ale prichádza ich vykúpiť; prichádza obnoviť, čo je v človeku Božím darom, čo je v ňom večne dobré a pekné a čo tvorí podstatu krásnej lásky. Dejiny "krásnej lásky" v určitom zmysle sú dejinami spásy človeka.
"Krásna láska" sa vždy začína sebaodhalením osoby. V stvorení Eva sa odhaľuje Adamovi, ako Adam sa odhaľuje Eve. V priebehu ľudských dejín nové ľudské páry si hovoria navzájom: "Budeme kráčať spoločne v živote." Tak sa začína rodina ako jednota dvoch a silou sviatosti ako nové spoločenstvo v Kristovi. Láska , aby bola skutočne krásna, musí byť Božím darom, zaštepeným Duchom Svätým do ľudských sŕdc a v nich stále živená (porov. Rim 5,5). Cirkev si je toho dobre vedomá, a preto pri sviatosti manželstva žiada Ducha Svätého, aby navštívil ľudské srdcia. Aby to bola skutočne "krásna láska", totiž dar osoby osobe, musí pochádzať od toho, ktorý je sám darom a prameňom každého daru.
Tak sa deje v evanjeliu, pokiaľ ide o Máriu a Jozefa, ktorí na prahu Nového zákona prežívajú skúsenosť "krásnej lásky" opísanú v Piesni piesní. Jozef rozmýšľa a hovorí o Márii: "Sestrička moja, nevesta" (porov. Pies 4,9). Mária, Matka Božia, počne činnosťou Ducha Svätého, od ktorého pochádza "krásna láska", ktorú evanjelium jemne umiestňuje do súvislosti "veľkého tajomstva".
Tým, že hovoríme o "krásnej láske", hovoríme zároveň aj o kráse: krása lásky a krása ľudského bytia, ktoré silou Svätého Ducha je schopné takej lásky. Hovoríme o kráse muža a ženy: o ich kráse ako kráse bratov a sestier, snúbencov, manželov. Evanjelium osvetľuje nielen tajomstvo "krásnej lásky", ale aj nemenej hlboké tajomstvo krásy, ktorá je rovnako z Boha ako láska. Z Boha sú muž a žena, osoby povolané stať sa vzájomným darom. Z daru, pôvodom z Ducha, "ktorý dáva život", pramení vzájomný dar byť manželom a manželkou; nie je to menej než dar byť bratom a sestrou.
Toto všetko nachádza potvrdenie v tajomstve vtelenia, ktoré sa stalo v ľudských dejinách prameňom novej krásy, ktorá inšpirovala nespočetné umelecké veľdiela. Po prísnom zákaze zobrazovania neviditeľného Boha obrazmi (porov. Dt 4,15-20), prišlo kresťanské obdobie, a to, naopak, poskytlo umelecké predstavovanie Boha, ktorý sa stal človekom, jeho Matky Márie a Jozefa, svätcov Starého a Nového zákona a všeobecne celého stvorenstva vykúpeného Kristom, a tak otvorilo nový vzťah so svetom kultúry a umenia. Možno povedať, že nová smernica umenia, pozorná k hlbokému rozmeru človeka a k jeho budúcnosti, začína tajomstvom Kristovho vtelenia a inšpiruje sa tajomstvami jeho života: narodenie v Betleheme, skrytosť v Nazarete, verejné účinkovanie, Golgota, zmŕtvychvstanie, konečný návrat v sláve. Cirkev si je vedomá, že jej prítomnosť v súčasnom svete a najmä jej prínos a podpora oceňovaniu dôstojnosti manželstva a rodiny sú úzko späté s rozvojom kultúry, a o to si oprávnene robí starosti. Práve preto Cirkev sleduje so starostlivou pozornosťou zameranie prostriedkov spoločenskej komunikácie, ktorých úlohou je nielen informovať širokú verejnosť, ale ju aj formovať.49 Dobre poznajúc široký a hlboký dopad takých prostriedkov, neúnavne vystríha pracovníkov komunikácií pred nebezpečenstvom manipulácie s pravdou. O akú pravdu môže skutočne ísť vo filmoch, v divadelných hrách, v rádiových a televíznych programoch, v ktorých má prevahu pornografia a násilie? Je toto dobrá služba pravde o človekovi? To sú otázky, ktorým sa nemôžu vyhnúť pracovníci týchto prostriedkov a iní zodpovední činitelia za spracovanie a komercializáciu svojich výrobkov.
Naša civilizácia, ktorá síce registruje toľké pozitívne aspekty materiálneho i kultúrneho plánu, si v dôsledku skutočne kritického uvažovania musí uvedomiť, že je z rôznych hľadísk chorou civilizáciou, ktorá plodí hlboké falošné zmeny v človekovi. Prečo sa to tak ukazuje? Dôvod spočíva v skutočnosti, že naša spoločnosť je odlúčená od plnej pravdy o človekovi, od pravdy o tom, že muž a žena jestvujú ako osoby. Následkom toho spoločnosť nevie primeraným spôsobom pochopiť, čo je naozaj dar osôb v manželstve, zodpovedná láska v službe otcovstvu a materstvu, pôvodná vznešenosť plodenia a výchovy. Je teda prehnané tvrdiť, že masové médiá, ak nie sú orientované podľa zdravých etických princípov, neslúžia pravde v jej podstatnom rozsahu? A tu vzniká dráma: moderné prostriedky spoločenskej komunikácie sú podrobené pokušeniu manipulovať posolstvo, skresľovať pravdu o človekovi. Ľudská bytosť nie je bytosť, aká sa uvádza v reklame a predvádza v moderných masových médiách. Ako psycho-fyzická jednota, ako jednota duše a tela, ako osoba je ona oveľa viac. Je oveľa viac pre svoje povolanie k láske, ktorá ju ako muža a ženu uvádza do rozmeru "veľkého tajomstva".
Mária vstúpila ako prvá do tohto rozmeru a voviedla do neho aj svojho snúbenca Jozefa. Oni sa stali prvými vzormi tej krásnej lásky, o ktorú Cirkev neprestáva prosiť pre mládež, pre manželov a pre rodiny. A koľkí sa s horlivosťou pripájajú k podobnej modlitbe! Ako nemyslieť na množstvá pútnikov, starých i mladých, ktorí prichádzajú do mariánskych svätýň a upierajú pohľad na tvár Matky Božej, na tvár členov Svätej rodiny, na ktorých sa odráža celá krása lásky darovanej Bohom človekovi?
V reči na vrchu, nadväzujúc na šieste prikázanie, Kristus zvolá: "Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci" (Mt 5,27-28). Vo vzťahu k Desatoru, zameranému brániť tradičnú súdržnosť manželstva a rodiny, tieto slová znamenajú veľký skok dopredu. Ježiš ide k prameňu hriechu cudzoložstva: ten spočíva vo vnútri človeka a prejavuje sa spôsobom pohľadu a zmýšľania, ktorý ovláda žiadostivosť. Źiadostivosťou sa človek usiluje privlastniť si inú ľudskú bytosť, ktorá nie je jeho, ale patrí Bohu. Keď sa Kristus obracia na svojich súčasníkov, rozpráva ľuďom všetkých čias a všetkých generácií; hovorí zvlášť pre našu generáciu, ktorá žije v znamení konzumnej a rozkošníckej civilizácie.
Prečo sa Kristus v reči na vrchu vyslovuje tak dôrazne a náročne? Odpoveď je celkom jasná: Kristus chce zaistiť svätosť manželstva a rodiny, chce brániť plnú pravdu o ľudskej osobe a jej dôstojnosti.
Iba vo svetle tejto pravdy môže byť rodina skutočne veľkým "zjavením", prvým objavením iného, vzájomným objavením manželov, potom každého syna alebo dcéry, ktorí sa z nich narodia. Plnenie vzájomného sľubu manželov, že si budú "verní v radosti a v bolesti a že sa budú milovať a mať v úcte po všetky dni života", je možné iba v rozmere "krásnej lásky". Človek dneška sa toto nemôže naučiť z obsahov modernej masovej kultúry. "Krásnej láske" sa možno naučiť predovšetkým modlitbou. Modlitba skutočne vždy vyžaduje, aby sme použili výraz svätého Pavla, istý druh vnútorného ukrytia sa s Kristom v Bohu: "váš život je s Kristom ukrytý v Bohu" (Kol 3,3). Len v podobnom úkryte pôsobí Duch Svätý, prameň krásnej lásky. On vlieva túto lásku nielen do sŕdc Márie a Jozefa, ale aj do sŕdc manželov, ochotných počúvať Božie slovo a zachovávať ho (porov. Lk 8,15). Budúcnosť každého rodinného jadra závisí od tejto "krásnej lásky": vzájomnej lásky manželov, rodičov a detí, lásky všetkých generácií. Láska je opravdivý prameň jednoty a sily rodiny.
Narodenie a nebezpečenstvo
21. Krátke rozprávanie o Ježišovom detstve nám oznamuje veľmi významným spôsobom a temer súčasne jeho narodenie a nebezpečenstvo, ktorému musel hneď čeliť. Lukáš prináša prorocké slová vyslovené starcom Simeonom, keď Dieťa predstavujú Pánovi v chráme na štyridsiaty deň po narodení. Hovorí o "svetle" a o "znamení, ktorému budú odporovať". Márii potom predpovedá: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč" (Lk 2,32-35). Matúš sa zas zastavuje pri úkladoch, ktoré proti Ježišovi kul Herodes: po informáciách od mudrcov, ktorí prišli od východu, aby videli nového kráľa, čo sa má narodiť (porov. Mt 2,2), cíti sa ohrozený vo svojej moci, preto rozkáže zabiť všetkých chlapcov z Betlehema a okolia od dvoch rokoch dvoch rokov nadol. Ježiš unikne z Herodesových rúk vďaka zvláštnemu Božiemu zásahu a vďaka otcovskej starostlivosti Jozefa, ktorý ho odvedie spolu s jeho Matkou do Egypta, kde pobudnú až do Herodesovej smrti. Potom sa vrátia do Nazareta, svojho rodného mesta, kde Svätá rodina začína dlhé obdobie skrytého života, zvýrazneného verným a ušľachtilým plnením každodenných povinností (porov. Mt 2,1-23; Lk 2,39-52).
Prorocký význam má skutočnosť, že Ježiš už od narodenia bol vystavený vyhrážkam a nebezpečenstvám. Je "znamením odporu". Prorockou výpoveďou je dráma betlehemských neviniatok, pozabíjaných na Herodesov rozkaz, ktoré sa stali podľa starobylej cirkevnej liturgie účastnými na narodení a Kristovom vykupiteľskom utrpení.50 Svojím "utrpením" dopĺňajú, "čo Kristovmu umučeniu ešte chýba k dobru jeho tela, to jest Cirkvi" (Kol 1,24).
A tak v evanjeliách detstva je oznámenie života, ktoré sa deje podivuhodným spôsobom v udalosti narodenia Vykupiteľa, silne postavené do protikladu s vyhrážkami životu; životu, ktorý vo svojej úplnosti zahrňuje tajomstvo vtelenia a Kristovej božsko-ľudskej skutočnosti. Slovo sa stalo telom (porov. Jn 1,14), Boh sa stal človekom. Na toto vznešené tajomstvo sa často odvolávali cirkevní otcovia: "Boh sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi."51 Táto pravda viery je súčasne pravdou o ľudskej bytosti. Vrhá jasné svetlo na závažnosť každého útoku na život dieťaťa v lone matky. Tu, práve tu sme na opačnej strane "krásnej lásky". Pri zameriavaní sa výlučne na pôžitok možno dospieť až k zabitiu lásky, keď sa zabíja jej plod. Pre kultúru pôžitku "požehnaný plod tvojho života" (Lk 1,42) sa stáva v istom zmysle "prekliatym plodom".
Ako nepripomenúť v tejto súvislosti vybočenia, ktoré takzvaný právny štát zaviedol v početných krajinách? Jednoznačný a kategorický je Boží zákon ohľadne ľudského života. Boh prikazuje: "Nezabiješ!" (Ex 20,13) Nijaký ľudský zákonodarca nemôže preto tvrdiť: je ti dovolené zabíjať, máš právo zabíjať, mal by si zabíjať. Bohužiaľ, v dejinách nášho storočia sa to uskutočňovalo aj tam, kde sa demokratickým spôsobom dostali k moci politické sily, ktoré vydali zákony protiviace sa právu každého človeka na život, a to v mene domnelých a mylných eugenických, etnických a podobných dôvodov. Je to úkaz mimoriadne závažný, lebo ho sprevádza široké uspokojenie i súhlas verejnej mienky, je to príklad zákonodarstva, ktoré nerešpektuje právo na život od jeho počatia. Veď ako možno z morálneho hľadiska prijať zákony, ktoré dovoľujú zabiť ešte nenarodenú ľudskú bytosť, ale ktorá už žije v matkinom lone? Právo na život sa týmto spôsobom stáva výlučnou výsadou dospelých, ktorí využívajú tie isté parlamenty, aby uskutočnili vlastné projekty a sledovali vlastné záujmy.
Tu stojíme pred ohromnou hrozbou voči životu: pred ohrozením nielen jednotlivcov, ale aj celej civilizácie. Tvrdenie, že táto civilizácia sa stala z niektorých hľadísk "civilizáciou smrti", nadobúda znepokojivé potvrdenie. Či tu ako prorocká udalosť nevystupuje skutočnosť, že Kristovo narodenie bolo sprevádzané nebezpečenstvom samotnej jeho existencie? Áno, aj život toho, ktorý je súčasne synom človeka a synom Boha, bol ohrozovaný, bol v nebezpečenstve od začiatku a iba zázrakom sa vyhol smrti.
V posledných desaťročiach však sa pozorujú niektoré potešujúce príznaky prebúdzania sa svedomia: týka sa to myšlienkového sveta, ako aj samotnej verejnej mienky. Rastie, najmä medzi mladými, nové vedomie úcty k životu od počatia; rozširujú sa hnutia za život ("pro life"). Je to kvas nádeje pre budúcnosť rodiny a celého ľudstva.
"...Prijali ste ma"
22. Manželia a rodiny celého sveta: s vami je Źeních! Predovšetkým toto vám túži povedať pápež v roku, ktorý Spojené národy a Cirkev venujú rodine. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil." (Jn 3,16-17). "Čo sa narodilo z tela je telo, a čo sa narodilo z Ducha je duch. (...) Musíte sa znova narodiť." (Jn 3,6-7) Musíte sa znova narodiť "z vody a z Ducha" (Jn 3,5). Práve vy, drahí otcovia a matky, ste prví svedkovia a správcovia tohto nového zrodu z Ducha Svätého. Vy, ktorí rodíte svoje deti pre pozemskú vlasť, nezabúdajte, že v tom istom čase ich rodíte pre Boha. Boh si praje ich zrod z Ducha Svätého; chce ich ako adoptívne deti v jednorodenom Synovi, ktorý nám dáva "moc stať sa Božími deťmi" (Jn 1,12). Dielo spásy pretrváva vo svete a uskutočňuje sa prostredníctvom Cirkvi. To všetko je dielom Božieho Syna, božského Źenícha, ktorý nám odovzdal Otcovo kráľovstvo a pripomína nám, svojim učeníkom: "Božie kráľovstvo je medzi vami." (Lk 17,21)
Naša viera nám hovorí, že Ježiš Kristus, ktorý "sedí po pravici Otca", príde súdiť živých a mŕtvych. Z druhej strany nás evanjelista Ján ubezpečuje, že Boh neposlal svojho Syna na svet, "aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil" (Jn 3,17). V čom teda pozostáva súd? Sám Kristus dáva odpoveď: "A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet (...), kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu." (Jn 3,19.21) To najnovšie pripomenula aj encyklika Veritatis splendor.52 Je teda Kristus sudca? Tvoje vlastné skutky ťa budú súdiť vo svetle pravdy, ktorú poznáš. Súdiť otcov a matky, synov a dcéry budú ich diela. Každý z nás bude súdený podľa prikázaní; aj podľa tých, ktoré sme spomínali v tomto liste: štvrté, piate, šieste, deviate. Každý však bude súdený predovšetkým podľa lásky, ktorá je zmyslom a zhrnutím prikázaní. "Na večer života budeme súdení podľa lásky" - napísal svätý Ján z Kríža.53 Kristus, Vykupiteľ a Źeních ľudstva, "sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde. Každý kto je z pravdy, počúva jeho hlas." (porov. Jn 18,37) On bude sudcom, ale tým spôsobom, ktorý sám naznačil, hovoriac o poslednom súde (porov. Mt 25,31-46). Jeho súd bude súd podľa lásky, súd, ktorý potvrdí definitívne pravdu, že Źeních bol s nami, hoci sme o tom azda ani nevedeli.
Sudca je Źeníchom Cirkvi a ľudstva. Preto súdi hovoriac: "Poďte, požehnaní môjho Otca (...). Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma..." (Mt 25,34-36) Prirodzene, tento výpočet možno predlžovať a mohlo by sa v ňom objaviť nekonečne mnoho problémov, ktoré sa týkajú aj manželského a rodinného života. Mohli by sa tam vyskytnúť aj takého výroky: "Bol som dieťa ešte nenarodené a vy ste ma prijali a dovolili ste mi narodiť sa; bol som opustené dieťa a vy ste boli pre mňa rodina; bol som sirota a vy ste si ma vzali za svoje a vychovali ako svoje dieťa." Alebo aj takéto: "Pomáhali ste pomýleným matkám a matkám, vystaveným tlakom vedúcim na scestie, aby prijali svoje nenarodené dieťa a vy ste mu pomohli narodiť sa; mnohočlenným rodinám a rodinám v ťažkostiach ste pomohli vydržiavať a vychovávať deti, ktoré im daroval Boh." A mohli by sme pokračovať v dlhom a rozmanitom zozname, obsahujúcom každý druh opravdivého morálneho a ľudského dobra, ktorým sa prejavuje láska. To je veľká žatva a Vykupiteľ sveta, ktorému Otec zveril súd, bude v nej zberať úrodu: je to žatva milostí a dobrých skutkov, dozretá vo vánku Źenícha v Duchu Svätom, ktorý nikdy neprestáva pôsobiť vo svete a v Cirkvi. Vzdávajme preto vďaky Darcovi všetkého dobra!
Vieme však, že v konečnom výroku, ktorý uvádza evanjelista Matúš, je iný zoznam, ťažký a strašidelný: "Odíďte odo mňa (...). Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť; bol som pocestný a nepritúlili ste ma; bol som nahý a nepriodeli ste ma..." (Mt 25,41-43) Aj v tomto zozname môžu byť mnohé ďalšie postoje, v ktorých sa predstavuje Ježiš ako odmietnutý človek. Tak sa stotožňuje s opustenou manželkou či manželom, s počatým, ale odmietnutým dieťaťom: "Neprijali ste ma!" Aj tento súd kráča históriou našich rodín, kráča dejinami národov a ľudstva. Kristovo "neprijali ste ma" sa vzťahuje aj na spoločenské ustanovizne, vlády a medzinárodné organizácie.
Pascal napísal, že "Ježiš bude v agónii až do konca sveta".54 Agónia v Getsemanskej záhrade a agónia na Golgote sú vrcholy v prejave lásky. V prvej i v druhej sa prejavuje Źeních, ktorý je s nami, ktorý vždy nanovo miluje, ktorý "miluje do krajnosti" (porov. Jn 13,1). Láska, ktorá je v ňom a ktorá z neho ide za hranice osobných alebo rodinných dejín, prekračuje hranice dejín ľudstva.
Na konci týchto úvah, drahí bratia a sestry, mysliac na všetko, čo sa z rôznych tribún v Roku rodiny bude vyhlasovať, chcel by som spolu s vami obnoviť vyznanie, ktorým sa Peter obracia na Krista: "Ty máš slová večného života." (Jn 6,68) Povedzme spolu: Tvoje slová, ó, Pane, sa nepominú! (porov. Mk 13,31) Čo vám môže zaželať pápež na konci tejto dlhej meditácie o Roku rodiny? Źelá vám, aby ste sa všetci našli v týchto slovách, ktoré sú "duch a život" (Jn 6,63).
"Posilnení vo vnútornom človekovi"
23. Zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo a materstvo, "nech vám dá (...), aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek" (Ef 3,16). Rád sa vraciam k týmto apoštolovým slovám, na ktoré som sa odvolával v prvej časti tohto Listu. Sú to, v istom zmysle, kľúčové slová. Rodina, otcovstvo a materstvo idú spolu, rovnakým krokom. Rodina zároveň predstavuje ľudské prostredie, v ktorom sa formuje "vnútorný človek", o ktorom hovorí apoštol. Upevnenie jeho sily je darom Otca a Syna v Duchu Svätom.
Rok rodiny kladie pred nás a pred Cirkev obrovskú úlohu, nie však odlišnú od úlohy, ktorá zaujíma rodinu každý rok a každý deň, ale ktorá v súvise s týmto Rokom nadobúda zvláštny význam a dôležitosť. Začali sme Rok rodiny v Nazarete na slávnosť Svätej rodiny; želáme si v tomto roku putovať na toto miesto milosti, ktoré sa stalo svätyňou Svätej rodiny v dejinách ľudstva. Prajeme si vykonať túto púť znovu si uvedomujúc opravdivú hodnotu dedičstva o rodine, ktoré od začiatku tvorí poklad Cirkvi. To je poklad, ktorý sa hromadí počínajúc bohatou tradíciou Starého zákona, doplňuje sa v Novom a nachádza svoje plné a obrazné vyjadrenie v tajomstve Svätej rodiny, v ktorej božský Źeních prináša vykúpenie všetkým rodinám. Odtiaľ Ježiš vyhlasuje "evanjelium rodiny". Z tohto pokladu pravdy čerpajú všetky generácie Kristových učeníkov, počínajúc apoštolmi, ktorých učenie sme hojne využili v tomto Liste.
V našej dobe sa tento poklad využíva dôkladne v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.55 Zaujímavé rozbory sú rozvinuté v početných príhovoroch, ktoré Pius XII. venoval snúbencom,56 v encyklike Humanae vitae Pavla VI., vo vystúpeniach na biskupskej synode venovanej rodine (1980) a v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio. K týmto výpovediam učiteľského úradu som sa vyjadril už na začiatku. Ak sa teraz k nim vraciam, iba podčiarkujem, aký obsiahly a bohatý je poklad kresťanskej pravdy o rodine. Samotné písomné svedectvá však nestačia. Oveľa dôležitejšie sú živé. Pavol VI. poznamenal, že "súčasný človek počúva radšej svedkov ako učiteľov; ak počúva učiteľov, robí tak preto, že sú svedkami".57 Predovšetkým svedkom je v Cirkvi zverený poklad rodiny: tým otcom a tým matkám, synom a dcéram, ktorí prostredníctvom rodiny našli cestu svojho ľudského a kresťanského povolania, rozmer "vnútorného človeka" (Ef 3,16), ako hovorí apoštol, a dosiahli svätosť. Svätá rodina je začiatok pre toľko iných svätých rodín! Koncil pripomenul, že svätosť je všeobecné povolanie pokrstených.58 Ako v minulosti, tak ani v našej dobe nechýbajú svedkovia "evanjelia rodiny"; i keď nie sú známi a neboli vyhlásení Cirkvou za svätých. Rok rodiny poskytuje vhodnú príležitosť na to, aby vzrástlo uvedomenie si ich existencie a ich veľkého počtu.
Prostredníctvom rodín plynú dejiny človeka, dejiny spásy ľudstva. Usiloval som sa na týchto stránkach ukázať, ako je rodina postavená do stredu veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou, medzi láskou a tým, čo sa prieči láske. Rodine je zverená úloha bojovať predovšetkým za oslobodenie síl dobra, ktorého prameň sa nachádza v Kristovi, Vykupiteľovi človeka. Treba urobiť všetko, aby si takéto sily osvojilo každé rodinné jadro, aby sa dosiahlo, ako sa povedalo už pri príležitosti poľského tisícročia kresťanstva, že rodina bude "silná Bohom".59 To je dôvod, pre ktorý sa tento List inšpiroval apoštolskými poučeniami, ktoré nachádzame v spisoch svätého Pavla (porov. 1Kor 7,1-40; Ef 5,21-6.9; Kol 3,18-25) a v Petrových a Jánových listoch (porov. 1Pt 3,1-7; 1Jn 2,12-17). Koľko podobnosti je v situáciách kresťanov a rodín vtedy a dnes! I keď je tu evidentná odlišnosť historického a kultúrneho kontextu.
Je to teda moje pozvanie: pozvanie zamerané najmä na vás, milovaní manželia a manželky, otcovia a matky, synovia a dcéry. Je to pozvanie pre všetky jednotlivé cirkvi, aby zotrvávali zjednotené vo vyučovaní apoštolskej pravdy. Adresujem ho ďalej bratom v biskupskej službe, kňazom, rehoľným rodinám, zasväteným osobám, hnutiam a asociáciám veriacich laikov; bratom a sestrám, s ktorými nás spája spoločná viera v Ježiša Krista, i keď neprežívame ešte plné spoločenstvo, ako ho chcel Spasiteľ;60 všetkým tým účastným na viere Abrahámovej, ktorí patria ako my do veľkého spoločenstva veriacich v jediného Boha;61 tým, ktorí sú dedičmi iných duchovných a náboženských tradícií; každému mužovi a žene dobrej vôle.
Kristus, ktorý je ten istý "včera i dnes a naveky" (Hebr 13,8), nech je s nami, kým zohýname kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo a materstvo a každá ľudská rodina (porov. Ef 3,14-15); prosíme tými istými slovami modlitby k Otcovi, ktorú nás on sám naučil, nech nám dá ešte raz svedectvo lásky, ktorou nás "miloval do krajnosti" (Jn 13,1).
Mocou jeho pravdy pripomíname človekovi nášho času, aby pochopil, aké veľké dobrodenia sú manželstvo, rodina a život; aké veľké nebezpečenstvo je nerešpektovanie týchto skutočností a znižovanie vážnosti najvyšších hodnôt, ktoré zakladajú rodinu a dôstojnosť ľudskej bytosti.
Nech nám Pán Ježiš znovu povie tieto veci mocou a múdrosťou kríža (porov. 1Kor 1,17-24), aby sa ľudstvo nepoddalo pokušeniu "otca lži" (Jn 8,44), ktorý ho neustále poháňa na široké a priestranné cesty, na pohľad ľahké a príjemné, ale v skutočnosti plné ľstí a nebezpečenstiev. Nech je nám dané vždy nasledovať toho, ktorý je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6).
Toto, najdrahší bratia a sestry, nech je záväzkom kresťanských rodín a cieľom misionárskej horlivosti Cirkvi počas tohto Roka bohatého na jednotlivé Božie milosti. Svätá rodina, obraz a vzor každej ľudskej rodiny, nech pomáha každému kráčať v nazaretskom duchu; nech každému rodinnému jadru pomáha prehlbovať vlastné občianske a cirkevné poslanie, a to počúvaním Božieho slova, modlitbou a bratskou účasťou na živote. Mária, Matka krásnej lásky, a Jozef, strážca Vykupiteľa, nech nás všetkých sprevádzajú svojou neprestajnou ochranou!
S týmito pocitmi požehnávam každú rodinu - v mene Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna a Svätého Ducha.
Dané v Ríme u Svätého Petra 2. februára - na sviatok Obetovania Pána - roku 1994, v šestnástom roku pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Porov. encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), 14: AAS 71 (1979), 284-285.
2 Porov. Druhý vatikánsky koncil, Apoštolská konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 1.
3 tamže, 22.
4 tamže.
5 tamže.
6 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 11.
7 Gaudium et spes, II. časť, 1. kapitola.
8 Rituale romanum, Ordo celebrandi matrimonium, č. 74, editio typica altera, 1991, str. 26.
9 Porov. Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), č. 79-84; AAS 74 (1982), 180-186.
10 Rituale romanum, Ordo celebrandi matrimonium, č. 74, editio typica altera, 1991, str. 26.
11 Gaudium et spes, 41.
12 Familiaris consortio, 69.
13 Gaudium et spes, 24.
14 Rituale romanum, Ordo celebrandi matrimonium, č. 60, editio typica altera, 1991, str. 17.
15 Familiaris consortio, 28.
16 Porov. Pius XI., encyklika Humani generis (12. augusta 1950): AAS 42 (1950), 574.
17 Gaudium et spes, 24.
18 tamže.
19 tamže.
20 Confessiones, I,1: CCL 27,1.
21 Gaudium et spes, 50.
22 Rituale romanum, Ordo celebrandi matrimonium, č. 62, editio typica altera, 1991, str. 17.
23 tamže, č. 61, str. 17.
24 Sv. Tomáš Aquinský, Summa Theologiae, I, q. 5, a. 4, ad 2.
25 Gaudium et spes, 25.
26 Porov. encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 25; AAS 80 (1988), 543-544.
27 Redemptor hominis 14; porov. encyklika Centesimus annus (1. mája 1991), 53; AAS 83 (1991), 859.
28 Adversus haereses IV,20,7: PG 7,1057; Sch 100/2, 648-649.
29 Centesimus annus, 29.
30 Porov. Sollicitudo rei socialis, 25.
31 Porov. Pavol VI, encyklika Humanae vitae (25. júla 1968), 12: AAS 60 (1968), 488-489, Katechizmus Katolíckej Cirkvi, č. 2366.
32 Gaudium et spes, 24.
33 Homília pri príležitosti uzatvorenia Svätého roku (25. decembra 1975): AAS 68 (1976), 145.
34 Gaudium et spes, 22.
35 tamže, 47.
36 Summa Theologiae, I, q. 5, a. 4, ad 2.
37 tamže, I-II, q. 22.
38 Lumen gentium, 40;41. 39 Rituale romanum, Ordo celebrandi matrimonium, č.60, editio typica altera, 1991, str. 17.
40 Kódex kanonického práva, kán. 1055,1; Katechizmus Katolíckej Cirkvi, č. 1601.
41 Gaudium et spes, 74.
42 Centesimus annus, 57.
43 Laborem exercens, 19.
44 Porov. Adversus haereses, III,10,2: PG 7,873; SCh 216-219; sv. Atanáz, De incarnatione Verbi, 54: PG 25,191-192; sv. Augustín, Sermo 185,3: PL 38,999; Sermo 194,3,3: PL 38,1016.
45 Gaudium et spes, 24.
46 "Corpore et anima unus", ako upresňuje šťastné koncilové vyjadrenie, Gaudium et spes, 14.
47 tamže, 22.
48 Lumen gentium, 56-59.
49 Porov. Pápežská komisia pre spoločenskú komunikáciu, Pastorálna inštrukcia Aetatis novae (22. február 1992), 7.
50 V liturgii ich sviatku, ktorá siaha do V. storočia, Cirkev sa obracia k svätým Neviniatkam označujúc ich slovami básnika Prudencia (+ okolo r.405) ako "kvety mučeníkov, ktoré, na samom prahu života, prevalcoval Kristov prenasledovateľ ako víchrica pučiace ruže".
51 Sv. Atanáz, De incarnatione Verbi, 54; PG 25, 191-192.
52 Porov. Veritatis splendor (6. augusta 1993), 84.
53 Slová svetla a lásky, 59.
54 B. Pascal, Pensées, Le mystre de Jésus, 553.
55 Porov. najmä pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes, č. 47-52.
56 Zvláštnu pozornosť zasluhuje Príhovor k účastníčkam na schôdzi Talianskej katolíckej jednoty - pôrodné asistentky (29. októbra 1951), v Discorsi e radiomessaggi XIII, 333-353.
57 Porov. Príhovor k členom "Consilium de laicis" (2. októbra 1974); AAS 66 (1974), str. 568.
58 Porov. Lumen gentium, 40.
59 Porov. Kard. Štefan Wyszynski, Rodzina Bogiem silna, Homília prednesená na Jasnej Hore (26. augusta 1961).
60 Porov. Lumen gentium, 15.
61 Porov. tamže, 16.