Posynodálna apoštolská exhortácia

 

Pastores gregis

 

Pápeža Jána Pavla II.

 

o biskupovi, služobníkovi evanjelia Ježiša Krista, pre nádej sveta

 

 

 

ÚVOD

 

PASTIERI STÁDA vedia, že pri vykonávaní svojej biskupskej služby môžu počítať s osobitnou Božou pomocou. Podľa Rímskeho pontifikálu, keď biskup, hlavný svätiteľ, číta slávnostnú modlitbu vysviacky, po invokácii o vyliatie Ducha Svätého, ktorý všetko riadi a sprevádza, opakuje slová, nachádzajúce sa už v starobylom texte Apoštolskej tradície: „Otče, ty, ktorý poznáš tajomstvá sŕdc, učiň, aby sa tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, stal pastierom tvojho svätého ľudu a dokonale vykonával svoj veľkňazský úrad.“1 Takto podraďuje a napĺňa sa vôľa Pána Ježiša, večného Pastiera, ktorý poslal apoštolov, tak ako on sám bol poslaný od Otca (porov. Jn 20, 21), a chcel, aby ich nástupcovia, teda biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia sveta.2

 

Biskupi pochádzajúci z celého sveta, ktorí sa v dňoch 30. septembra až 27. októbra 2001 zhromaždili na Desiatom valnom zhromaždení Biskupskej synody, mali živo pred očami obraz Dobrého pastiera, taký obľúbený aj v najstaršej kresťanskej ikonografii. Spolu so mnou rozjímali pri hrobe apoštola Petra o obraze biskupa, služobníka evanjelia Ježiša Krista, pre nádej sveta. Všetci svorne boli presvedčení, že postava Ježiša, Dobrého pastiera, vytvára vzácny obraz, na ktorý treba neustále hľadieť. „Nikto sa totiž nemôže považovať za pastiera, hodného toho mena, nisi per caritatem efficiatur unum cum Christo“3. To je základný dôvod, prečo „ideálny obraz biskupa, s ktorým Cirkev naďalej počíta, je obraz pastiera, ktorý sa svätosťou života pripodobňuje Kristovi, veľkodušne venuje svoje sily jemu zverenej miestnej cirkvi a zároveň nesie v srdci starosť o všetky cirkvi rozšírené po celom svete (porov. 2 Kor 11, 28)“.4

 

Desiate zhromaždenie Biskupskej synody

 

2. Ďakujme Pánovi, že nám daroval možnosť opäť sláviť zhromaždenie Biskupskej synody a do hĺbky zakúšať, čo je to byť Cirkvou. Desiate valné zhromaždenie sa konalo v úžasnej atmosfére Veľkého jubilea roku 2000, na začiatku tretieho kresťanského tisícročia, a po dlhej sérii synodálnych zhromaždení či už osobitných, ktoré spájala perspektíva evanjelizácie na rozličných kontinentoch, od Afriky po Ameriku, Áziu, Oceániu a Európu, alebo pravidelných, z ktorých posledné venovali svoju pozornosť reflexii o obrovskom bohatstve, ktorého sa Cirkvi dostáva z rozličných povolaní, podnecovaných v Božom ľude Duchom Svätým. V tejto perspektíve pozornosť venovaná vlastnej službe biskupov naplnila pohľad na ekleziológiu spoločenstva a poslania, ktoré treba mať stále pred očami.

 

V tomto zmysle sa synodálne práce neustále odvolávali na náuku o episkopáte a o službe biskupov vytýčenú Druhým vatikánskym koncilom najmä v tretej kapitole dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, ako aj v dekréte o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus. Túto jasnú náuku, ktorá zahŕňa a rozvíja tradičné teologické a právnické prvky, mohol právom potvrdiť môj predchodca blahej pamäti, Pavol VI.: „Zdá sa mi, že autorite biskupa vrátil koncil jej božský pôvod, potvrdil jej nenahraditeľnú úlohu posilniť jej pastierske právomoci učenia, posväcovania a spravovania a poctil ju jej rozšírením na všeobecnú Cirkev formou kolegiálneho spoločenstva, jasnejšie vyjadril jej hierarchickú pozíciu, posilnil ju bratskou spoluzodpovednosťou s ostatnými biskupmi voči všeobecným a partikulárnym potrebám Cirkvi, ako aj viac spojil v duchu podriadenej jednoty a solidárnej spolupráce s hlavou Cirkvi, konštitutívnym stredom biskupského kolégia.“5

 

Synodálni otcovia sa podľa navrhnutej témy zároveň opätovne zamýšľali nad vlastnou službou vo svetle teologálnej čnosti nádeje. Aj táto úloha sa čoskoro javila obzvlášť dôležitá pre poslanie pastiera, ktorý je v Cirkvi predovšetkým nositeľom veľkonočného a eschatologického svedectva.

 

Nádej založená na Kristovi

 

3. Úlohou každého biskupa je ohlasovať svetu nádej, začínajúc od hlásania evanjelia Ježiša Krista: nádej „nielen v tom, čo sa týka pominuteľných vecí, ale aj a najmä eschatologickú nádej, očakávajúcu bohatstvo Božej slávy (porov. Ef 1, 18), ktorá prevyšuje všetko, čo kedy vstúpilo do ľudského srdca (porov. 1 Kor 2, 9) a s ktorou sa nedajú porovnávať utrpenia súčasnosti (porov. Rim 8, 18)“6. Perspektíva teologálnej nádeje, spolu s vierou a láskou, musí úplne formovať pastoračnú službu biskupa.

 

Osobitným spôsobom sa biskupa týka úloha vystupovať ako prorok, svedok a služobník nádeje. Jeho povinnosťou je rozširovať dôveru a všetkým zvestovať dôvody kresťanskej nádeje (porov. 1 Pt 3, 15). Biskup je prorokom, svedkom a služobníkom tejto nádeje zvlášť tam, kde je silnejší tlak imanentistickej kultúry, ktorá vylučuje každú otvorenosť voči transcendentnu. Tam, kde chýba nádej, je spochybnená aj samotná viera. Aj láska chabne, keď' táto čnosť chýba. Nádej je totiž, najmä v čase, keď sa vytráca viera a vzrastá nedbanlivosť, pevným stĺpom viery a účinným podnetom na lásku. Svoju silu čerpá z istoty univerzálnej spásonosnej vôle Boha (porov. 1 Tim 2, 4) a zo stálej prítomnosti Pána Ježiša, Emmanuela, ktorý je neustále s nami až do skončenia sveta (porov. Mt 28, 20).

 

Len vďaka svetlu a úteche prameniacej z evanjelia si môže biskup udržať svoju nádej živú (porov. Rim 15, 4) a živiť ju vo veriacich zverených do jeho pastoračnej starostlivosti. Sám bude teda napodobňovať Pannu Máriu, Matku nádeje, ktorá uverila, že sa splnia Pánove slová (porov. Lk 1, 45). Biskup, ktorý sa opiera o Božie slovo a pevne sa drží nádeje, ako bezpečnej a pevnej kotvy prenikajúcej nebesia (porov. Hebr 6, 18 - 20), je uprostred svojej cirkvi strážcom, odvážnym prorokom, dôveryhodným svedkom a verným sluhom Krista, ktorý je „nádej slávy“ (Kol 1, 27) a vďaka ktorému „už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude“ (Zjv 21, 4).

 

Nádej, keď padajú všetky nádeje

 

4. Každý si iste pamätá, že zasadania Biskupskej synody sa konali vo veľmi dramatických dňoch. V srdciach synodálnych otcov bola ešte živá ozvena hrozných udalostí z 11. septembra 2001, ktoré s bo lestným dôsledkom nespočetných nevinných obetí vyvolali vo svete nové veľmi vážne situácie neistoty a strachu o samotnú ľudskú civilizáciu a pokojné spolunažívanie národov. Tak sa vytvárali nové horizonty vojny a smrti a pripájali sa k jestvujúcim konfliktom, čím naliehavo poukazovali na potrebu obrátiť sa na Knieža pokoja s prosbou, aby sa ľudské srdcia opäť otvorili zmiereniu, vzájomnému porozumeniu a mieru.7

 

Popri modlitbe pozdvihlo synodálne zhromaždenie svoj hlas, aby odsúdilo každý druh násilia a poukázalo, že jeho prvotné korene sú v ľudskom hriechu. Pri zlyhávaní ľudských nádejí, ktoré tým, že sa zakladajú na materialistických, imanentistických a ekonomických ideológiách, osobujú si práva hodnotiť všetko podľa výkonnosti a obchodných i mocenských záujmov, synodálni otcovia potvrdili svoje presvedčenie, že jedine svetlo vzkrieseného Krista a vnuknutie Ducha Svätého pomáhajú človeku založiť vlastné očakávania na nádeji, ktorá nesklame. A preto vyhlásili: „Nesmieme sa nechať zastrašiť rôznymi formami popierania živého Boha, ktoré sa snažia viac alebo menej otvorene ohroziť kresťanskú nádej, úplne ju vyhubiť, robiť si z nej žarty alebo ju privádzať na posmech. V radosti Ducha Svätého totiž vyznávame: Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Lebo on svojou oslávenou ľudskou prirodzenosťou otvoril víziu večného života všetkým ľuďom, ktorí činia pokánie.“8

 

Nech má toto vyznanie viery takú istotu, aby každodenne posilňovalo biskupovu nádej, privádzajúc ho k dôvere, že milosrdná dobrota Boha nikdy neprestane vytvárať cesty spásy a otvárať ich slobode každého človeka. Nádej mu dodá odvahu, aby kdekoľvek vykonáva svoju službu, rozlišoval znaky života, ktoré majú moc zahubiť škodlivé a smrteľné výhonky zla. Nádej mu bude oporou, aby dokonca aj nezhody premieňal na príležitosti rastu tým, že ich otvára zmiereniu. Nádej vkladaná v Ježiša, Dobrého pastiera, bude napĺňať jeho srdce súcitom a povedie ho k účasti na bolestiach každého muža a každej ženy, aby liečil ich rany, neustále živiac nádej, že stratenú ovcu možno opäť nájsť. Takýmto spôsobom bude biskup najjasnejším znakom Krista, Pastiera a Ženícha Cirkvi. Konajúc ako otec, brat a priateľ všetkých ľudí, bude pre jednotlivcov živým obrazom Krista, našej nádeje, v ktorom sa napĺňajú všetky prísľuby Boha a završujú všetky očakávania tvorstva.9

 

Služobníci evanjelia pre nádej sveta

 

5. Veľmi túžim odovzdať Cirkvi túto moju apoštolskú exhortáciu, v ktorej vychádzam z dedičstva uvažovania vyzrievajúceho pri príležitosti Desiateho valného zhromaždenia Biskupskej synody, od prvého náčrtu Lineamenta až po Instrumentum laboris, od prejavov synodálnych otcov prednesených v aule až po dva referáty (Relationes), ktoré im dali rámec a zhodnotili ich dosah, od bohatstva pastorálneho myslenia a skúseností pochádzajúcich z circuli minores až po Propositiones, ktoré mi boli odovzdané v závere synodálnych prác, aby som ponúkol celej Cirkvi osobitný dokument, venovaný téme synody: Biskup, služobník evanjelia Ježiša Krista pre nádej sveta.10 Teraz posielam môj bratský pozdrav a bozk pokoja všetkým biskupom, ktorí sú v spoločenstve s touto katedrou, odovzdanou ako prvému Petrovi, aby chránila jednotu a, ako všetci potvrdzujú, predsedala v láske.11

 

Vám, ctihodní a milovaní bratia, opakujem výzvu, s ktorou som sa na začiatku tretieho tisícročia obrátil na celú Cirkev: Duc in altum! Áno, sám Kristus opakuje nástupcom apoštolov, ktorí túto výzvu počuli z jeho úst a ktorí s dôverou v neho vykročili na cesty celého sveta plniť svoju službu: Duc in altum! (Lk 5, 4). Vo svetle tejto Pánovej naliehavej výzvy ,,môžeme vidieť trojitý úrad (munus), ktorý nám bol v Cirkvi zverený: munus docendi, sanctificandi et regendi. Duc in docendo! ,,Hlásaj slovo“, môžeme povedať s apoštolom, „naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2). Duc in sanctificando! Siete, ktoré sme povolaní rozkladať medzi ľuďmi, sú predovšetkým sviatosti, a ich hlavnými vysluhovateľmi, správcami, strážcami a rozširovateľmi sme my. Sviatosti vytvárajú istý druh spásonosnej siete, ktorá oslobodzuje od zla a privádza k plnosti života. Duc in regendo! Ako pastieri a praví otcovia, napomáhaní kňazmi a inými spolupracovníkmi, máme úlohu zhromažďovať rodinu veriacich a podporovať v nej lásku a bratské spoločenstvo. I keď ide o ťažké a namáhavé poslanie, nech nikto neklesá na duchu. Spolu s Petrom a prvými apoštolmi aj my s dôverou úprimne obnovme svoje vyznanie viery: „,Na tvoje slovo spustím sieteʻ (Lk 5, 5)! V tvojom Slove, Kriste, chceme slúžiť tvojmu evanjeliu pre nádej sveta.“12

 

Takto, žijúc ako ľudia nádeje, odrážajúci vo vlastnej službe ekleziológiu spoločenstva a poslania, budú biskupi pre svoje stádo zdrojom pravej nádeje. Vieme, že svet potrebuje nádej, „ktorá nesklame“ (Rim 5, 5). Vieme, že tou nádejou je Kristus. Vieme to, a preto ohlasujeme túto nádej, pochádzajúcu z kríža.

 

Ave crux, spes unica! Nech tento pozdrav, ktorý sa rozliehal synodálnou aulou v ústredných okamihoch prác Desiateho valného zhromaždenia Biskupskej synody, vždy zaznieva na našich perách, pretože kríž je tajomstvom smrti aj života. Kríž sa pre Cirkev stal stromom života. Preto hlásame, že život zvíťazil nad smrťou.

 

V ohlasovaní veľkonočného tajomstva nás predchádzal zástup svätých pastierov, ktorí boli in medio Ecclesiae výrečnými znakmi Dobrého pastiera. My za to chválime všemohúceho a večného Boha a vzdávame mu vďaky, pretože nás – ako spievame v posvätnej liturgii – príkladom ich svätého života posilňuje, ich náukou poučuje a na ich príhovor ochraňuje.13 Ako som už spomenul v závere synodálnych prác, tvár ktoréhokoľvek zo svätých biskupov, od prvopočiatkov života Cirkvi až dodnes, je akoby obraz, uložený do akejsi mystickej mozaiky, odrážajúcej tvár Krista, Dobrého pastiera. Upriamme náš zrak na neho, aby sme aj v tomto boli vzorom pre stádo, ktoré nám zveril Pastier pastierov aby sme boli s čoraz väčšou horlivosťou služobníkmi evanjelia pre nádej sveta.

 

Kontemplujúc tvár nášho Učiteľa a Pána v hodinu, keď Ježiš „miloval svojich až do krajnosti“, my všetci, tak ako apoštol Peter, mu dovoľme umyť naše nohy, aby sme s ním mali podiel (porov. Jn 13, 1 - 9). A silou, ktorá nám od neho prichádza vo svätej Cirkvi, pred našimi kňazmi a diakonmi, pred všetkými zasvätenými a pred všetkými milovanými veriacimi laikmi, plným hlasom vyznajme: „Akíkoľvek sme, vaša nádej nech nie je v nás: ak sme dobrí, sme služobníci; ak sme zlí, sme služobníci. Ale ak sme dobrí a verní služobníci, sme naozaj služobníci.“14 Služobníci evanjelia Ježiša Krista pre nádej sveta.

 

 

I. KAPITOLA

 

O TAJOMSTVE A SLUŽBE BISKUPA

 

„...a vyvolil si z nich Dvanástich“ (Lk 6, 13)

 

6. Pán Ježiš v čase svojho pozemského putovania ohlasoval evanjelium o Božom kráľovstve a začal ho v sebe samom, zjavujúc svoje tajomstvo všetkým ľuďom.15 Povolal mužov a ženy, aby ho nasledovali, a spomedzi učeníkov si vyvolil Dvanástich, „aby boli s ním“ (Mk 3, 14). Lukášovo evanjelium spresňuje, že Ježiš urobil túto voľbu po tom, ako strávil celú noc na vrchu v modlitbe k Bohu (porov. Lk 6, 12). Zdá sa že Markovo evanjelium označuje tento Ježišov čin za zvrchovaný, konštitutívny akt, ktorý udelil identitu tým, ktorých si sám vyvolil: „ustanovil Dvanástich“ (Mk 3, 14). Tak sa zjavuje tajomstvo voľby Dvanástich: je to skutok lásky, ktorý chcel Ježiš vykonať slobodne v hlbokom spojení s Otcom a Duchom Svätým.

 

Poslanie, ktoré Ježiš zveril apoštolom, musí zostať „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), pretože evanjelium, ktoré sú poverení odovzdávať, je živo tom pre Cirkev každého veku. A práve preto sa sami apoštoli starali ustanoviť svojich nasledovníkov, aby sa tak v priebehu storočí, ako dosvedčuje sv. Irenej, prejavovala a uchovávala apoštolská tradícia.16

 

Mimoriadne vyliatie Ducha Svätého, ktorým ich naplnil vzkriesený Pán (porov. Sk 1, 5 - 8; 2, 4; Jn 20, 2023), apoštoli sami preniesli prostredníctvom vkladania rúk na svojich spolupracovníkov (porov. 1 Tim 4, 14; 2 Tim 1, 6 - 7). Tí ho zasa tým istým gestom preniesli na ďalších a tí na iných. Týmto spôsobom sa duchovný dar prvopočiatkov dostal až k nám prostredníctvom vkladania rúk, t. j. cez biskupskú vysviacku, ktorá udeľuje plnosť sviatosti kňazstva, najvyššie kňazstvo, plnosť posvätnej služby. Tak je cez biskupov a im pomáhajúcich kňazov Pán Ježiš Kristus, hoci sedí po pravici Boha Otca, stále prítomný medzi veriacimi. Vždy a všade on sám ohlasuje Božie slovo všetkým národom, veriacim vysluhuje sviatosti viery a zároveň vedie ľud novej zmluvy na jeho púti do večnej blaženosti. Dobrý pastier nikdy neopustí svoje stádo, ale vždy ho chráni a stráži prostredníctvom tých, ktorí vďaka ontologickej účasti na jeho živote a službe, znamenitým a obdivuhodným spôsobom berúc na seba svoje úlohy učiteľa, pastiera a kňaza, konajú v jeho mene. Na vykonávanie povinností, ktoré so sebou nesie pastoračná služba, sú ustanovení ako jeho vikári a vyslanci.17

 

Trojičný základ biskupskej služby

 

7. Hlboké vnímanie kristologického rozmeru pastoračnej služby vedie k pochopeniu jej trojičného základu. Kristov život je trojičný. On je večný, jednorodený Syn Otca, pomazaný Duchom Svätým, poslaný na svet; je to on, ktorý spolu s Otcom zosiela Ducha Svätého Cirkvi. Táto trojičná dimenzia, prejavujúca sa v celom Kristovom živote a konaní, spoluvytvára aj bytie a konanie biskupa. Synodálni otcovia si teda právom výslovne žiadali vykresliť život a službu biskupa vo svetle trojičnej ekleziológie, ktorá je obsiahnutá v učení Druhého vatikánskeho koncilu.

 

Prastará je tradícia, ukazujúca biskupa ako obraz Boha Otca, ktorý – podľa slov sv. Ignáca Antiochijského – je ako neviditeľný biskup, biskup všetkých. A preto každý biskup stojí na mieste Otca Ježiša Krista, takže predovšetkým pre toto poslanie si ho majú všetci vážiť.18 Vo vzťahu k tejto symbolickej štruktúre môže byť biskupská katedra, ktorá obzvlášť vo východných cirkvách poukazuje na otcovskú autoritu Boha, obsadená jedine biskupom. Z tejto štruktúry vyplýva aj povinnosť každého biskupa, aby sa spolu s presbytermi, spolupracovníkmi biskupa vo vykonávaní jeho úradu, a diakonmi staral o Boží ľud a s otcovskou láskou ho viedol na ceste spásy.19 Na druhej strane veriaci, ako povzbudzuje starobylý text, majú milovať biskupov, ktorí sú po Bohu ich otcami i matkami.20 Z toho dôvodu, podľa rozšíreného zvyku niektorých kultúr, veriaci bozkávajú biskupovi ruku ako ruku milovaného Otca, štedrého darcu života.

 

Kristus je pôvodným obrazom jeho milosrdnej prítomnosti medzi ľuďmi. Biskup, prejavom konajúc v osobe a mene samého Krista, nech je v cirkvi, ktorá mu bola zverená, živým znakom Pána Ježiša, Pastiera a Ženícha, Učiteľa a Veľkňaza Cirkvi.21 Tu je prameň pastoračnej služby, v ktorej, ako radí homiletická schéma navrhnutá v Rímskom pontifikáli, sa tri úlohy – učiť, posväcovať a viesť Boží ľud – majú vykonávať s charakteristickými črtami Dobrého pastiera: s láskou, poznaním stáda, so starostlivosťou o všetkých, so skutkami milosrdenstva voči chudobným, cudzincom a tým, ktorí sú v núdzi, s neustálym hľadaním stratených oviec a s privádzaním ich do jediného ovčinca.

 

Napokon pomazanie Duchom Svätým, pripodobňujúc biskupa Kristovi, ho robí schopným byť živým pokračovaním tohto tajomstva v prospech Cirkvi. Pre túto trojičnú charakteristiku svojej existencie má každý biskup vo svojom úrade s láskou bdieť nad celým stádom, medzi ktoré bol poslaný Duchom Svätým, aby spravoval Božiu Cirkev: v mene Otca, ktorého obraz sprítomňuje; v mene Ježiša Krista, jeho Syna, ktorý ho ustanovil za učiteľa, kňaza a pastiera; v mene Ducha Svätého, ktorý dáva Cirkvi život a svojou mocou posilňuje ľudskú slabosť.22

 

Kolegiálna podstata biskupskej služby

 

8. ,,... vtedy ustanovil Dvanástich“ (Mk 3, 14). Týmito evanjeliovými slovami dogmatická konštitúcia Lumen gentium uvádza náuku o povahe kolegiálneho zhromaždenia Dvanástich, ktorých Kristus „ustanovil na spôsob kolégia alebo stáleho zhromaždenia, do čela ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich“.23 Podobným spôsobom, osobným nástupníctvom rímskeho biskupa po svätom Petrovi a všetkých biskupov ako celku po apoštoloch, sú rímsky biskup a ostatní biskupi spojení medzi sebou na spôsob kolégia.24

 

Kolegiálne spojenie medzi biskupmi je ako celok ustanovené biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom; tak zasahuje hĺbku bytia každého biskupa a je súčasťou štruktúry Cirkvi, ako ju chcel Ježiš Kristus. Biskupi sú do plnosti svojej služby za členení silou biskupskej vysviacky a hierarchickým spoločenstvom spolu s hlavou kolégia a členmi, t. j. s kolégiom, ktoré vždy zahŕňa aj svoju hlavu. Takýmto spôsobom sú členmi biskupského kolégia,25 a preto sa musia tri úlohy prijaté pri biskupskej vysviacke – posväcovať, učiť a spravovať – vykonávať v hierarchickom spoločenstve, hoci rozmanitými spôsobmi kvôli ich rozdielnemu bezprostrednému účelu.26

 

To je základom tzv. kolegiálneho ducha alebo afektívnej kolegiality (affectus collegialis), z ktorej vyplýva starosť biskupov o iné partikulárne cirkvi, ako aj o všeobecnú Cirkev.27 Ak treba povedať, že biskup nikdy nie je sám, pretože je stále spojený s Otcom cez Syna v Duchu Svätom, podobne treba dodať, že nikdy nie je sám, lebo je neprestajne spojený so svojimi bratmi v biskupskej službe a s tým, ktorého si Pán vyvolil ako Petrovho nástupcu.

 

Tento kolegiálny duch sa uskutočňuje a vyjadruje rôznym spôsobom a podľa rozličných stupňov, aj inštitucionálnych, ako sú napr. Biskupská synoda, partikulárne koncily, konferencia biskupov, Rímska kúria, návštevy ad limina, misijná spolupráca atd. V plnosti sa však kolegiálny duch uskutočňuje a vyjadruje jedine cez kolegiálne konanie chápané v striktnom zmysle, totiž v konaní biskupov spolu s hlavou, s ktorou vykonávajú najvyššiu a plnú moc nad celou Cirkvou.28

 

Kolegiálna povaha apoštolskej služby pochádza z vôle samotného Krista. Preto kolegiálny duch ale bo collegialitas affectiva (afektívna kolegialita) vlád ne medzi biskupmi ako communio episcoporum, ale iba v niektorých činoch sa vyjadruje ako collegialitas effectiva (efektívna kolegialita). Rôzne druhy prejavovania tejto afektívnej kolegiality formou efektívnej kolegiality sú ľudskej povahy, ale v rozdielnych stupňoch konkretizujú božskú požiadavku, aby sa episkopát prejavoval kolegiálnym spôsobom.29 Na ekumenických konciloch sa najvyššia moc kolégia biskupov nad celou Cirkvou uplatňuje slávnostným spôsobom. 30

 

Kolegiálny rozmer dáva episkopátu charakter univerzálnosti. Možno stanoviť istú paralelu medzi Cirkvou ako jedinou a všeobecnou, teda nerozdelenou, a episkopátom ako jediným a nerozdeleným, teda všeobecným. Princípom a základom tejto jednoty, či už Cirkvi alebo kolégia biskupov je rímsky veľkňaz. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, kolégium, „keďže sa skladá z mnohých, predstavuje rozmanitosť a všeobecnosť Božieho ľudu, ale pretože ten je zhromaždený pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda“.31 A preto „je jednota episkopátu jedným z konštitutívnych prvkov jednoty Cirkvi“.32

 

Všeobecná Cirkev nie je súhrnom partikulárnych cirkví ani ich federáciou, ani dôsledkom ich spoločenstva, keďže podľa výrokov pradávnych cirkevných otcov a podľa liturgie vo svojom základnom tajomstve predchádza jej ustanovenie.33 Vo svetle tejto náuky môžeme dodať, že vzájomný vnútorný vzťah medzi všeobecnou Cirkvou a partikulárnymi cirkvami – vďaka ktorému sú miestne cirkvi utvore­né „na obraz všeobecnej Cirkvi, v ktorých a z ktorých pozostáva jedna jediná Katolícka cirkev“34 – sa prejavuje vo vzťahu medzi kolégiom biskupov v jeho úplnosti a jednotlivým biskupom. Preto „sa kolégium biskupov nemá chápať ako súhrn biskupov, ktorí sú na čele partikulárnych cirkví, ani ako výsledok ich spoločenstva, ale ako základný prvok všeobecnej Cirkvi je skutočnosťou, ktorá predchádza úrad pred­sedania nad partikulárnou cirkvou“.35

 

Túto paralelu medzi všeobecnou Cirkvou a kolé­giom biskupov môžeme lepšie pochopiť vo svetle učenia Druhého vatikánskeho koncilu: „A tak apoš­toli sú zárodkom nového Izraela a zároveň počiat­kom posvätnej hierarchie“.36 Už v apoštoloch, nie ako v jednotlivcoch, ale ako v kolégiu, bola obsiah­nutá štruktúra Cirkvi, ktorá bola v nich ustanovená vo svojej všeobecnosti a jednote, ako aj Kolégia biskupov, ich nástupcov, znaku tejto všeobecnosti a jednoty.37

 

A preto „moc kolégia biskupov nad celou Cirkvou nie je určená súčtom jednotlivých mocí biskupov nad ich partikulárnymi cirkvami; je to nadradená skutoč­nosť, na ktorej sa podieľajú jednotliví biskupi, ktorí môžu konať vo všeobecnej Cirkvi iba kolegiálne“.38 Na tejto právomoci učiť a spravovať majú biskupi účasť spoločnou vôľou a bezprostredne samotným faktom, že sú členmi kolégia biskupov, v ktorom re­álne pretrváva apoštolské kolégium.39

 

Tak ako je všeobecná Cirkev jedna a nedeliteľná, aj kolégium biskupov je „nedeliteľným teologickým subjektom“, a preto aj najvyššia, plná a všeobecná moc, ktorej je kolégium nositeľom, podobne ako je ním rímsky veľkňaz osobne, je jedna a nedeliteľná. Práve preto, že kolégium biskupov je nadradenou skutočnosťou nad úradom hlavy partikulárnej cirkvi, existujú mnohí biskupi, ktorí, hoci vykonávajú pria­mo biskupské úlohy, nie sú na čele partikulárnej cirk­vi.40 Každý biskup, v neustálom spojení so všetkými bratmi v biskupskej službe a s rímskym veľkňazom, reprezentuje Krista, Hlavu a Pastiera Cirkvi: repre­zentuje ho nielen vlastným a špecifickým spôsobom, keď prijíma úlohu pastiera niektorej partikulárnej cirkvi, ale aj keď spolupracuje s diecéznym bisku­pom na spravovaní jeho cirkvi41 alebo keď sa zúčast­ňuje na úlohe univerzálneho pastiera, ktorú zastáva rímsky veľkňaz pri spravovaní všeobecnej Cirkvi. Okrem vlastnej formy predsedania niektorej partiku­lárnej cirkvi prijala Cirkev aj iné formy vykonávania biskupskej služby, ktoré zdedila v priebehu svojich dejín, ako napr. pomocný biskup, vyslanec rímskeho veľkňaza v úradoch Svätej stolice alebo v pápež­ských zastupiteľstvách; ešte aj podľa dnešných práv­nych noriem Cirkev pripúšťa niektoré z týchto fo­riem, ak je to potrebné.42

 

Misijný charakter a jednota biskupskej služby

 

9. Lukášovo evanjelium (porov. 6, 13) hovorí, že Ježiš dal Dvanástim meno apoštoli, čo v doslovnom preklade znamená poslaní. V Markovom evanjeliu takisto čítame, že Ježiš ustanovil Dvanástich, aby „ich posielal kázať“ (3, 14). To znamená, že tak voľ­ba, ako aj ustanovenie Dvanástich za apoštolov sú zamerané misijne. Ich prvé vyslanie (porov. Mt 10, 5; Mk 6, 7; Lk 9, 1 - 2) dosiahlo svoju plnosť v poslaní, ktoré im dal Ježiš po vzkriesení vo chvíli, keď vy­stupoval do neba. Jeho slová si stále udržiavajú svo­ju silu: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 - 20). Toto apoštolské poslanie dostalo svoje slávnostné potvrdenie v deň Turíc, pri zoslaní Ducha Svätého.

 

V citovanom texte z Evanjelia podľa Matúša sa môže celá pastoračná služba chápať akoby rozčlene­ná do trojitej služby učiť, posväcovať a spravovať. Vidíme tu akýsi odraz trojitého základu služby a po­slania Krista. My ako kresťania, a kvalitatívne no­vým spôsobom ako kňazi, máme účasť na poslaní nášho Učiteľa, ktorý je Prorokom, Kňazom a Krá­ľom, a sme povolaní, aby sme o ňom v Cirkvi a pred svetom vydávali osobitné svedectvo.

 

Táto trojitá služba (triplex munus) a z nej prame­niaca moc vyjadrujú na úrovni konania pastoračnú službu (munus pastorale), ktorú prijíma každý bis­kup pri biskupskej vysviacke. Je to sama Kristova láska, na ktorej sa vysviackou stáva účastný, ktorá sa konkretizuje, keď sa všetkým národom hlása evanje­lium nádeje (porov. Lk 14, 16 - 19), vo vysluhovaní sviatostí tým, ktorí prijímajú spásu, a vo vedení svätého ľudu k večnému životu. Ide totiž o úlohy, ktoré sú medzi sebou hlboko prepojené a ktoré sa na­vzájom vysvetľujú, ovplyvňujú a objasňujú.43

 

Práve preto biskup keď učí, zároveň posväcuje a spravuje Boží ľud; kým posväcuje, učí aj spravuje; keď spravuje, učí a posväcuje. Svätý Augustín de­finuje vrchol tejto biskupskej služby ako amoris officium.44 To nám dodáva istotu, že v Cirkvi nikdy nebude chýbať pastierska láska Ježiša Krista.

 

„... povolal k sebe tých, ktorých sám chcel“ (Mk 3,13)

 

10. Ježiša nasledoval veľký zástup, keď sa rozho­dol vystúpiť na vrch a povolať si apoštolov. Učeníci boli mnohí, ale on si z nich vyvolil Dvanástich na osobitné poslanie apoštolov. (porov. Mk 3, 13 - 19). V synodálnej aule sa často ozýval výrok sv. Augus­tína: „Pre vás som biskupom, spolu s vami som kres­ťanom.“45

 

Biskup, ako dar Ducha daný Cirkvi, je ako každý iný kresťan predovšetkým synom a členom Cirkvi. Od tejto svätej matky prijal dar božského života v sviatosti krstu a prvé poučenie o viere. Spolu so všetkými ostatnými veriacimi prežíva neprekona­teľnú vznešenosť Božieho Syna, ktorú má žiť v spo­ločenstve a v duchu vďačnosti a bratstva. Na druhej strane, mocou plnosti sviatosti kňazstva je biskup učiteľom, posväcovateľom a pastierom veriacich, ktorý má poverenie konať v mene a v osobe Krista.

 

Ide tu totiž jasne o dva vzťahy, ktoré nestoja jedno­ducho vedľa seba, ale skôr sú medzi sebou navzájom hlboko prepojené a usporiadané v službe jeden pre druhý, pretože obidva čerpajú silu z pokladov Krista, jediného a najvyššieho Kňaza. Biskup sa stáva otcom práve preto, lebo je plne synom Cirkvi. To opäť otvá­ra vzťah medzi všeobecným kňazstvom veriacich a služobným kňazstvom: sú to dva spôsoby účasti na Kristovom kňazstve, v ktorom sú prítomné dva as­pekty, spájajúce sa v najvyššom úkone obety na kríži.

 

Odráža sa to vo vzťahu, ktorý v Cirkvi platí me­dzi všeobecným kňazstvom a služobným kňazstvom. Skutočnosť, že hoci sa medzi sebou podstatne odli­šujú a zároveň sú zamerané jedno pre druhé,46 vytvá­ra vzájomný vzťah, ktorý harmonizuje, usporiadava život Cirkvi ako miesto, kde sa v dejinách uskutoč­ňuje spása, ktorú priniesol Kristus. Takáto reciproci­ta sa nachádza v samotnej osobe biskupa, ktorý je a zostáva pokrsteným veriacim, no zároveň je včle­nený do najvyššieho kňazstva. Táto najhlbšia skutoč­nosť biskupa je základom jeho postavenia „medzi“ ostatnými veriacimi a jeho bytia „pred“ nimi.

 

Druhý vatikánsky koncil to pripomína v prekrás­nom texte: „I keď v Cirkvi nekráčajú všetci tou istou cestou, predsa všetci sú povolaní na svätosť a Božou spravodlivosťou dostali tú istú vieru (porov. 2 Pt 1, l). Hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi nimi všetkými naozajstná rovnosť čo do dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela. Lebo rozdiel, ktorý sta­novil Pán medzi zasvätenými služobníkmi a ostat­ným Božím ľudom, predpokladá jednotu, keďže pas­tieri a ostatní veriaci sú navzájom spojení úzkymi vzťahmi: duchovní pastieri podľa Pánovho príkladu slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým zasa ve­riaci ochotne spolupracujú so svojimi duchovnými pastiermi a učiteľmi.“47

 

Pastoračná služba prijatá vo vysviacke, ktorá stavia biskupa „pred“ iných veriacich, je vyjadrená v „bytí pre nich“, čo ho neoslobodzuje od oného „by­tia s nimi“. To sa prejavuje aj v spôsobe osobného posväcovania, ktoré má biskup hľadať a uskutočňovať vo vykonávaní svojej služby, ako aj v spôsobe vyko­návania tejto služby vo všetkých funkciách, v kto­rých sa napĺňa.

 

Vzájomný vzťah, ktorý existuje medzi všeobec­ným kňazstvom veriacich a služobným kňazstvom a ktorý sa nachádza aj v samotnej biskupskej službe, sa prejavuje akýmsi kolobehom medzi dvoma forma­mi kňazstva: cirkuláciou medzi svedectvom viery všetkých veriacich a svedectvom autentickej viery biskupa vo všetkých úkonoch jeho úradu; výmenou medzi svätým životom veriacich a nástrojmi po­sväcovania, ktoré im biskup ponúka; a napokon cir­kuláciou medzi osobnou zodpovednosťou biskupa pre dobro cirkvi, ktorá mu bola zverená, a spoluzod­povednosťou všetkých veriacich pre dobro tej istej cirkvi.

 

 

II. KAPITOLA

 

DUCHOVNÝ ŽIVOT BISKUPA

 

,,A ustanovil Dvanástich, aby boli s ním“ (Mk 3, 14)

 

11. Tým istým skutkom lásky, ktorým Ježiš zo svojho slobodného rozhodnutia ustanovil apoštolov, povolal Dvanástich, aby mali účasť na jeho živote. Toto spolunažívanie, ktoré v sebe nesie spoločenstvo srdca a mysle, vyžaduje si aj účasť na jeho poslaní. Povinnosti biskupa sa nesmú obmedzovať iba na úlo­hy administratívneho charakteru. Práve preto, aby sa vyhlo tomuto nebezpečenstvu, zdôraznili či už pri­pravované dokumenty synody, alebo viaceré prího­vory synodálnych otcov v aule to, čo so sebou priná­ša v osobnom živote biskupa a vo vykonávaní jemu zverenej služby charakter episkopátu ako plnosť sviatosti kňazstva v jeho teologických, kristologic­kých a pneumatologických základoch.

 

Objektívnemu posväcovaniu, ktoré je Kristovým pôsobením prítomné vo sviatosti skrze spoločenstvo Ducha Svätého, musí zodpovedať subjektívne po­sväcovanie, v ktorom má biskup s pomocou milosti čoraz viac rásť prostredníctvom vykonávania svojej služby. Ontologická premena, ktorú prináša biskup­ská vysviacka, ako aj pripodobnenie sa Kristovi, vy­žaduje taký spôsob života, ktorý ukazuje spomínané „byť s ním“. A tak sa v synodálnej aule často kládol dôraz na pastoračnú lásku ako na ovocie charakteru vtlačeného sviatosťou, ako aj milosti, ktorá mu je vlastná. Láska, ako bolo povedané, je dušou služby biskupa, ktorý je dynamickou silou vtiahnutý do pas­toračnej proexistencie, ktorou je podnecovaný žiť ako Kristus, Dobrý pastier, pre Otca aj pre druhých v každodennom sebadarovaní.

 

Predovšetkým vo vykonávaní vlastného úradu, in­špirovanom napodobňovaním lásky Dobrého pastie­ra, je biskup povolaný posväcovať seba aj iných, ma­júc ako jednotiaci princíp kontemplovanie Kristovej tváre a ohlasovanie evanjelia spásy.48 Preto jeho spi­ritualita nenachádza smerovanie a podnety len v svia­tostiach krstu a birmovania, ale aj v jeho biskupskom svätení, ktoré ho zaväzuje, aby prežíval vlastnú služ­bu hlásateľa evanjelia, vysluhovateľa liturgie a vodcu spoločenstva vo viere, v nádeji a láske. Vtedy bude biskupova spiritualita spiritualitas ecclesialis, lebo všetko v jeho živote bude neustále zamerané na láskyplné budovanie svätej Cirkvi.

 

Biskup má pri tom mať postoj služby, ktorý je poznačený pevnosťou ducha, apoštolskou odvahou a dôveryhodným odovzdaním sa vnútornému pôso­beniu Ducha. Preto sa snaží osvojiť si štýl života, na­podobňujúci kenosis Krista, chudobného a pokorného služobníka, aby tak bolo vykonávanie jeho pastorač­nej služby zhodné s obrazom Ježiša, Božieho služobníka, a vedie ho k tomu, aby bol ako Ježiš blízky všetkým, od najväčších až po tých najmenších. Opäť v istej vzájomnej súhre posväcuje biskupa jeho ver­né a láskyplné vykonávanie služby a na subjektívnej rovine ho čoraz viac približuje k ontologickému bohatstvu svätosti, ktoré bolo do neho vložené pri vysviacke.

 

Biskupova osobná svätosť sa však nikdy neza­stavuje na subjektívnej rovine, pretože pôsobí pre dobro veriacich zverených do jeho pastoračnej sta­rostlivosti. Biskup nech sa stane znamením Krista aj v konaní milosrdnej lásky k blížnemu, ako súčasti pastoračnej služby, a sám nech nadobúda morálnu autoritu potrebnú na vykonávanie jeho juridickej autority, aby mohol účinnejšie pôsobiť na spoločnosť. Ak služba biskupa nie je založená na svedectve svätosti, ktorá sa prejavuje v pastoračnej láske, pokore a jednoduchom živote, skončí sa tým, že sa zúži na úlohu funkcionára a stráca vierohodnosť pred klérom aj veriacimi.

 

Povolanie na svätosť v súčasnej Cirkvi

 

12. Existuje obzvlášť vhodný biblický obraz, kto­rým sa dá vysvetliť postava biskupa ako Božieho pria­teľa, pastiera a vodcu ľudu. Je to postava Mojžiša. Pri pohľade naň môže biskup nájsť inšpiráciu na svo­je bytie a konanie pastiera, vyvoleného aj poslaného Pánom, ktorý s odvahou vedie svoj ľud do zasľúbenej krajiny, verného tlmočníka slova a zákona živého Boha, sprostredkovateľa zmluvy, zapáleného a s dô­verou sa modliaceho za svoj ľud. Tak ako Mojžiš, ktorý sa po rozhovore s Pánom na svätom vrchu vrá­til k svojmu ľudu so žiariacou tvárou (porov. Ex 34, 29 - 30), aj biskup bude schopný vydávať svedectvo bratom ako otec, brat a priateľ iba vtedy, ak vstúpi do temného a zároveň žiariaceho oblaku tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého. Ožiarený jasom Naj­svätejšej Trojice, stane sa znamením dobroty milo­srdného Otca, živým obrazom lásky Syna, jasným mužom Ducha, posväteným a poslaným, aby viedol Boží ľud putujúci po cestách dneška do večného ži­vota.

 

Synodálni otcovia poukázali na dôležitosť du­chovného úsilia, ktoré sa vzťahuje na život, službu a rast biskupa. Aj ja sám som poukázal na túto prio­ritu v zhode s potrebami života Cirkvi a s volaním Ducha Svätého, ktorý v týchto rokoch všetkým pou­kázal na prvenstvo milosti, na všeobecne rozšírenú požiadavku duchovného života, a na naliehavú po­trebu svedčiť o svätosti.

 

Volanie po duchovnom živote pramení z uvedo­menia si diela Ducha Svätého v dejinách spásy. Jeho prítomnosť je aktívna, dynamická, prorocká a misij­ná. Dar plnosti Ducha Svätého, ktorý biskup prijíma vo svojej vysviacke, je vzácnym a podnetným po­vzbudením podriadiť mu konanie v cirkevnom spo­ločenstve a vo všeobecnom poslaní.

 

Synodálne zhromaždenie, ktoré sa konalo po Veľkom jubileu roku 2000, si už na začiatku osvoji­lo projekt svätého života, ktorý som navrhol celej Cirkvi: „Perspektíva, v ktorej sa má niesť celá pasto­račná cesta, je perspektíva svätosti... Po skončení Jubilea sa vrátime na svoju každodennú cestu, ale s vedomím, že zdôrazňovanie svätosti zostáva ešte nevyhnutnejšou pastoračnou úlohou ako kedykoľvek predtým.“49 Nadšené prijatie mojej výzvy dať na prvé miesto povolanie na svätosť sa udialo v duchu, v kto­rom sa konali synodálne práce, a v atmosfére, ktorá v istom zmysle zjednotila rozpravy a úvahy otcov. Vo svojom srdci počuli ozývať sa napomenutie sv. Gre­gora Naziánskeho: „Najprv treba byť očistený a až potom očisťovať; byť poučený múdrosťou a len potom učiť múdrosti iných; stať sa svetlom a tak osvetľovať druhých; priblížiť sa k Bohu a tak privádzať k nemu iných; byť posvätený a až potom posväcovať.“50

 

Z toho dôvodu vzišli zo synodálneho zhromažde­nia časté výzvy, aby sa jasne definovala „episkopál­na“ špecifickosť cesty biskupa k svätosti. Ide o svätosť, ktorá sa žije s ľudom a pre ľud, v spolo­čenstve, ktoré sa stáva podnetom a vzájomným budovaním v láske. Nejde tu ani o sekundárne, ani o okrajové požiadavky. Práve duchovný život umož­ňuje biskupovi rozhojňovať ovocie jeho pastoračnej práce. Či sa nenachádza základ každej účinnej pastoračnej činnosti vo vytrvalej meditácii Kristovho ta­jomstva, v zanietenej kontemplácii jeho tváre a v horlivom napodobňovaní života Dobrého pastie­ra? Ak je pravda, že naša doba je poznačená neustá­lym pohybom a často aj nepokojom, s nebezpečen­stvom „robiť iba preto, aby sme robili“, potom bis­kup ako prvý musí príkladom svojho života ukázať, že treba obnoviť primát „bytia“ pred „konaním“, ba ešte viac, primát milosti, ktorá je v kresťanskom po­hľade na život aj základným princípom akékoľvek "plánovania" pastoračnej služby.51

 

Duchovná cesta biskupa

 

13. Biskupa môžeme považovať za skutočného služobníka spoločenstva a nádeje pre svätý Boží ľud iba vtedy, keď kráča v prítomnosti Pána. Nie je mož­né, aby bol služobníkom druhých, ak nie je najskôr služobníkom Božím. A služobníkom Božím môže byť len vtedy, ak je Božím mužom. Preto som v ho­mílii na začiatku synody povedal: „Pastier musí byť Božím mužom; jeho existencia a služba plne pod­liehajú Božej sláve a z najvznešenejšieho Božieho tajomstva čerpajú svetlo a silu.“52

 

Povolanie biskupa na svätosť je zakotvené v sa­motnej sviatostnej udalosti, teda v jeho biskupskej vysviacke, ktorá je počiatkom jeho služby. Prastará Serapiova Euchologia formuluje rituálnu invokáciu vysviacky takto: „Bože pravdy, urob svojho služob­níka živým biskupom, svätým biskupom, nástupcom svätých apoštolov.“53 Keďže však biskupská vysviac­ka neudeľuje dokonalosť čností, „biskup je povolaný kráčať po svojej ceste dokonalosti s väčším úsilím, aby sa tak pripodobnil Kristovi, dokonalému člo­veku“.54

 

Kristologický a trojičný charakter jeho tajomstva a služby vyžaduje od biskupa kráčať cestou svätosti, ktorá je založená na postupnom napredovaní k tej najhlbšej duchovnej a apoštolskej zrelosti poznače­nej primátom pastoračnej lásky. Túto cestu jedno­značne prežíva spolu so svojím ľudom na duchovnej ceste, ktorá je osobná a zároveň komunitná, ako aj v živote samotnej Cirkvi. Na tejto ceste, v intímnom spoločenstve s Kristom a pri pozornom načúvaní Duchu Svätému, sa biskup stáva svedkom, vzorom a prameňom povzbudenia i pomoci. Tak sa vyjadru­je aj kánonické právo: „Diecézny biskup, pamätajúc na to, že je zaviazaný dávať príklad svätosti v láske, v poníženosti a v jednoduchosti života, má sa vše­možne usilovať napomáhať svätosť veriacich podľa povolania vlastného každému z nich, a keďže je hlav­ným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále snažiť, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a poznali aj žili veľ­konočné tajomstvo.“55

 

Duchovná cesta biskupa, ako aj každého kresťana je založená na sviatostnej milosti krstu a birmovania. Táto milosť ho spája so všetkými veriacimi, keďže, ako pripomína Druhý vatikánsky koncil, „všetci ve­riaci v Krista sú v každom stave a postavení povola­ní na plnosť kresťanského života a na dokonalosť v láske“.56 Obzvlášť v tomto prípade platí slávny výrok sv. Augustína, oplývajúci realizmom a nadpri­rodzenou múdrosťou: „Ak ma ťaží, pretože som tu pre vás, mám útechu v tom, že som s vami. Pretože pre vás som biskupom, s vami som kresťanom. To pr­vé meno hovorí o zodpovednosti, to druhé o milosti. Prvé značí nebezpečenstvo, druhé spásu.“57 Vďaka pastoračnej láske sa zodpovednosť stáva službou a nebezpečenstvo sa premieňa na príležitosť rásť a dozrievať. Biskupská služba je nielen prameňom svätosti pre druhých, ale aj motívom posväcovania sa pre toho, kto umožňuje Božej láske prechádzať vlast­ným srdcom a životom.

 

Synodálni otcovia zosumarizovali niektoré požia­davky tejto cesty. Predovšetkým zdôraznili krstný a birmovný charakter, ktorý nás od začiatku nášho kresťanského života robí skrze teologálne čnosti schopnými veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho. Duch Svätý zasa vylieva svoje dary a napomáha náš rast v dobre prostredníctvom morálnych čností, kto­ré nášmu duchovnému životu dávajú aj konkrétnu ľudskú podobu.58 V sile krstu, ktorý biskup prijal rov­nako ako každý kresťan, má podiel na duchovnosti zakorenenej v Kristovom vtelení a prejavujúcej sa v nasledovaní Krista podľa evanjelia. Z toho dôvodu má biskup podiel na povolaní na svätosť, vlastnom všetkým veriacim. Preto musí zveľaďovať život mod­litby a hlbokej viery a vkladať všetku svoju dôveru v Boha, vydávajúc svoje svedectvo evanjeliu v ochot­nej poslušnosti podnetom Ducha Svätého a venujúc zvláštnu synovskú oddanosť Panne Márii, dokonalej učiteľke duchovného života.59

 

Biskupova spiritualita bude aj spiritualitou spo­ločenstva, prežívanou v harmónii s inými pokrstený­mi veriacimi, ktorí sú spolu s ním deťmi jedného Otca na nebesiach a jednej matky na zemi – svätej Cirkvi. Podobne ako všetci veriaci v Krista, aj on potrebuje potravu pre svoj duchovný život, ktorou je živé a účinné slovo evanjelia a živý chlieb Eucharis­tie, pokrm večného života. Pre svoju ľudskú krehkosť je aj biskup povolaný často a pravidelne pristupovať k sviatosti zmierenia, aby tak získal dar milosrden­stva, ktorého služobníkom sa stal aj on sám. A preto vedomý si svojich ľudských slabostí a hriechov, kaž­dý biskup spolu so svojimi kňazmi prežíva sviatosť zmierenia ako hlbokú osobnú potrebu a opätovne očakávanú milosť, aby tak podnecoval svoje úsilie o svätosť vo vykonávaní svojej služby. Takto viditeľ­ným spôsobom odkrýva tajomstvo Cirkvi, ktorá je sama osebe svätá, no pozostáva aj z hriešnikov, ktorí potrebujú odpustenie.

 

Tak ako všetci kňazi, a najmä v špecifickom spo­ločenstve s kňazmi svojej diecézy, má sa aj biskup usilovať kráčať osobitnou duchovnou cestou. Na svätosť je povolaný aj z ďalšieho dôvodu, pochádzajú­ceho z biskupskej vysviacky. Biskup teda žije podľa viery, nádeje a lásky, lebo je služobníkom Pánovho slova a zmierenia i duchovného napredovania Božieho ľudu. Musí byť svätý, pretože musí slúžiť Cirkvi ako učiteľ, posväcovateľ a vodca. Ako taký musí aj Cirkev hlbšie a vrúcnejšie milovať. Každý biskup sa premieňa na Krista, aby miloval Cirkev s láskou Krista Ženícha a aby bol v Cirkvi služobní­kom jej jednoty, umožňujúc jej stať sa „zhromažde­ným ľudom skrze jednotu Otca, Syna a Ducha Svätého“.60

 

Špecifická spiritualita biskupa, ako opakovane zdôrazňovali synodálni otcovia, je ešte viac obohate­ná o milosť obsiahnutú v plnosti kňazstva, ktorej sa mu dostáva vo chvíli jeho vysviacky. Ako pastier stá­da a služobník evanjelia Ježiša Krista v nádeji sa bis­kup musí zamýšľať a pričiňovať, ako v sebe jasne ukázať osobu samého Krista, Najvyššieho pastiera. Rímsky pontifikál túto požiadavku vyjadruje explicit­ne: „Prijmi mitru, a nech ťa osvieti žiara svätosti, aby si pri zjavení Najvyššieho pastiera mohol prijať ne­porušiteľný veniec slávy.“61

 

Biskup teda neustále potrebuje Božiu milosť, kto­rá ho posilňuje a zdokonaľuje jeho ľudskú prirodze­nosť. Spolu s apoštolom Pavlom môže povedať: „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy“(2 Kor 3, 6). Potrebné je zdôrazniť, že apoštolská služba je pre biskupa prameňom spirituality, z ktoré­ho by mal získavať všetky duchovné prostriedky, kto­ré mu pomôžu rásť v svätosti a objaviť pôsobenie Ducha Svätého v Božom ľude zverenom do jeho pas­toračnej starostlivosti.62

 

Duchovná cesta biskupa sa v tejto perspektíve spája s pastoračnou láskou, ktorá sa musí oprávnene pokladať za dušu jeho apoštolátu, ako aj apoštolátu kňazov a diakonov. Nie je to iba záležitosť existencie, ale v skutočnosti proexistencie, to znamená cesty života inšpirovanej najvyšším vzorom Krista Pána, ktorá sa stravuje v úplnom uctievaní Otca a v službe blížnemu. Druhý vatikánsky koncil správne uvádza, že pastieri, na obraz Krista, musia plniť svoju službu so svätosťou a zápalom, s pokorou a odvahou a „tak­to konaná služba sa stane aj pre nich výbornou ces­tou k svätosti“.63 Žiaden biskup nesmie pochybovať, že vrcholom kresťanskej svätosti je ukrižovaný Kristus v jeho najvyššom sebadarovaní Otcovi a svo­jim bratom a sestrám v Duchu Svätom. Z toho dôvo­du pripodobnenie sa Kristovi a účasť na jeho utrpení (porov. l Pt 4, 15) sa stáva kráľovskou cestou bisku­povej svätosti uprostred svojho ľudu.

 

Mária, Matka nádeje a učiteľka duchovného života

 

14. Biskup nájde podporu na svoj duchovný život aj v materskej prítomnosti Panny Márie – Mater spei et spes nostra, ako ju Cirkev vzýva. Preto bude živiť autentickú a synovskú oddanosť Márii a bude sa cítiť povolaný pretvoriť jej fiat na svoje vlastné, opätovne zakúšajúc a každodenne aktualizujúc Ježišovo zverenie Márie pod krížom svojmu milovanému učeníkovi a milovaného učeníka Márii (porov. Jn 19, 26 - 27). Rovnako je povolaný odrážať jednot­nú a vytrvalú modlitbu Kristových učeníkov a apoš­tolov spolu s Ježišovou matkou v príprave na Turíce. Táto ikona rodiacej sa Cirkvi ukazuje nerozlučné puto spájajúce Máriu s nástupcami apoštolov (porov. Sk l, 14).

 

Svätá Matka Božia bude teda učiteľkou biskupa v počúvaní Božieho slova a v pohotovom uvádzaní ho do praxe, ako verného učeníka jediného Učiteľa, v pevnej viere, dôvernej nádeji a horlivej láske. Ako bola Mária „pamiatkou“ vtelenia Slova v prvej kres­ťanskej komunite, tak sa musí stať biskup strážcom a sprostredkovateľom živej tradície v spoločenstve so všetkými ostatnými biskupmi, v jednote a pod vede­ním Petrovho nástupcu.

 

Biskupova solídna mariánska úcta sa bude neustá­le opierať o liturgiu, kde je Panna Mária osobitne prí­tomná pri slávení tajomstiev spásy a pre celú Cirkev slúži ako vzor poslušnosti a modlitby, duchovnej obety a materstva. Biskupovou úlohou bude zaistiť, aby sa liturgia vždy javila „ako ,exemplárna formaʻ, prameň inšpirácie, konštantný orientačný bod a po­sledný cieľ“ pre mariánsku úctu Božieho ľudu.64

 

Verný tomuto princípu, bude biskup takisto živiť svoju osobnú a spoločnú mariánsku zbožnosť nábož­nými praktikami schválenými a odporúčanými Cir­kvou, najmä recitovaním evanjeliového kompendia, ktorým je posvätný ruženec. Biskup s osobnou skú­senosťou tejto modlitby, sústredenej na rozjímanie o spásnych udalostiach Kristovho života, s ktorým bola jeho svätá matka veľmi úzko spojená, je povola­ný byť aj jej horlivým šíriteľom.65

 

Zverenie sa Božiemu slovu

 

15. Zhromaždenie Biskupskej synody označilo niekoľko prostriedkov nevyhnutných na podporu a pokrok v duchovnom živote.66 Na prvom mieste medzi nimi je čítanie a rozjímanie o Božom slove. Každý biskup by sa mal vždy odovzdať a aj sa cítiť odovzdaný „Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätený­mi“ (Sk 20, 32). Skôr ako sa biskup stane sprostred­kovateľom Božieho slova, spolu so svojimi kňazmi a rovnako ako každý veriaci i ako samotná Cirkev musí byť poslucháčom tohto slova. Mal by žiť „vnútri“ slova a nechať sa ním chrániť a živiť akoby materským lonom.67 Spolu so sv. Ignácom Antiochij­ským musí biskup povedať: „Odovzdávam sa evanje­liu ako Kristovmu telu.“68 Každý biskup si tak vezme k srdcu známe napomenutie sv. Hieronyma, citované na Druhom vatikánskom koncile: „Neznalosť Písma je neznalosťou Krista.“69 Neexistuje primát svätosti bez pozorného počúvania Božieho slova, ktoré je ukazovateľom i pokrmom svätosti.

 

Zveriť sa Božiemu slovu a uchovávať ho ako Panna Mária, Virgo audiens,70 si vyžaduje uvádzať do praxe určité pomôcky neustále predkladané tradíciou a duchovnou skúsenosťou Cirkvi. Tie zahŕňajú pre­dovšetkým časté osobné čítanie a pozorné pravidelné štúdium Svätého písma. Biskup by sa márne pokú­šal kázať slovo iným, keby ho najprv sám nepočul zvnútra.71 Bez častého kontaktu so Svätým písmom by bol biskup len ťažko dôveryhodným služobníkom nádeje, keďže, ako nám pripomína sv. Pavol, všetko to „bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu Z Písma mali nádej“(Rim 15,4). Stále platí aj to, čo napísal Origenes: „Toto sú dve činnosti biskupa: učiť sa od Boha častým čítaním Svätého písma a meditáciou, a učiť ľud. Ale nech učí len veci, ktoré sa on sám naučil od Boha.“72

 

Zhromaždenie synody opäť vyzdvihlo dôležitosť lectio a meditatio Božieho slova v živote pastie­rov a v ich službe spoločenstvu. Ako som napísal v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, „zvlášť je potrebné, aby sa počúvanie Božieho slova stalo živým stretaním podľa starej, ale ešte vždy platnej tradície lectio divina, ktorá nám umožňuje čerpať z biblického textu živé slovo, ktoré nám kladie otáz­ky, usmerňuje a stvárňuje život“.73 Počas rozjímania a lectio sa srdce, ktoré už predtým prijalo slovo, otvára kontemplácii Božieho diela a následne obráte­niu myšlienok a života k nemu, sprevádzané túžob­nou prosbou o odpustenie a milosť.

 

Živiť sa Eucharistiou

 

16. Práve tak, ako stojí veľkonočné tajomstvo v strede života a poslania Dobrého pastiera, zaujíma prvé miesto Eucharistia v živote a poslaní biskupa, ako aj každého kňaza. V každodennom slávení svä­tej omše sa biskup obetuje spolu s Kristom. Keď sa toto slávenie odohráva v katedrálnom chráme alebo v iných kostoloch, najmä farských, za prítomnosti a aktívnej účasti veriacich, biskup stojí pred všetký­mi ako sacerdos et pontifex, pretože koná v Kristo­vom mene a mocou jeho Ducha, a ako hiereus, svätý kňaz, zasvätený vykonávaniu svätých tajomstiev oltára, ktoré ohlasuje a vysvetľuje svojím kázaním.74

 

Biskup prejavuje svoju lásku k Eucharistii aj vtedy, keď v priebehu dňa venuje pomerne dlhý čas adorácii pred svätostánkom. Tu otvára svoje srdce Pánovi, aby bolo naplnené a stvárňované láskou vyliatou na kríži veľkým Pastierom, ktorý za svoje ovce obetoval svoju krv a dal svoj život. K nemu dví­ha biskup svoju modlitbu a prihovára sa za ovce, kto­ré mu boli zverené.

 

Modlitba a liturgia hodín

 

17. Druhým prostriedkom, na ktorý poukazovali synodálni otcovia, je modlitba, najmä modlitba stúpajúca k Pánovi pri slávení liturgie hodín, ktorá zostáva charakteristickou modlitbou kresťanského spoločenstva, konaná v mene Krista a pod vedením Ducha Svätého.

 

Samotná modlitba je osobitnou povinnosťou bis­kupa, ako aj všetkých, ktorí „dostali dar povolania na život osobitného zasvätenia. Modlitba ich svojou podstatou robí pripravenejšími na kontemplatívnu skúsenosť“.75 Sám biskup nesmie zabudnúť, že je nástupcom apoštolov, ktorých Kristus ustanovil predovšetkým na to, aby „boli s ním“ (Mk 3, 14), a ktorí na začiatku svojho poslania urobili slávnostné vyhlásenie, ktoré je programom života: „My sa bude­me celkom venovať modlitbe a službe slova“ (Sk 6, 4). Biskup bude pre veriacich opravdivým učiteľom modlitby iba vtedy, ak sa bude opierať o svoju vlast­nú skúsenosť dialógu s Bohom a v každej chvíli sa bude vedieť obracať na Boha slovami žalmistu: „Na tvoje slovo sa najviac spolieham“ (Ž 119, 114). Práve z modlitby bude môcť čerpať nádej, ktorou potom akoby nainfikuje veriacich. Lebo modlitba je významným miestom, kde nádej nachádza svoje vyjadrenie i obživu, keďže je podľa slov sv. Tomáša Akvinského „sprostredkovateľkou nádeje“.76

 

Biskupova osobná modlitba bude celkom osobit­ným spôsobom modlitbou typicky apoštolskou, teda modlitbou, v ktorej bude prednášať Otcovi prosby za všetky potreby zvereného mu ľudu. V Rímskom pontifikáli je to posledná úloha novozvoleného biskupa pred úkonom vkladania rúk: „Chceš sa neúnavne modliť k všemohúcemu Bohu za svätý ľud a bez hany plniť veľkňazský úrad?“77 Biskup sa osobitným spôsobom modlí aj za svätosť svojich kňazov, za povolania do kňazskej služby i do zasväteného živo­ta, aby sa tak v Cirkvi čoraz viac vzmáhala misijná a apoštolská angažovanosť.

 

Môžeme vzhľadom na liturgiu hodín, ktorá je ur­čená na posvätenie a zameranie celého dňa chvále­ním Boha, nepripomenúť významné stanovisko Druhého vatikánskeho koncilu? „A keď tento obdi­vuhodný chválospev náležite prednášajú kňazi a iné na to od Cirkvi poverené osoby, alebo ak sa ho mod­lia veriaci spolu s kňazom schváleným spôsobom, vtedy je to naozaj hlas nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba priam modlitba Krista spolu s jeho vlastným telom (totiž Cirkvou) k Otcovi. Preto všet­ci, ktorí to plnia, konajú cirkevnú službu a zároveň majú účasť na najväčšom vyznačení Kristovej ne­vesty, pretože keď vzdávajú chvály Bohu, stoja pred trónom Božím v mene matky Cirkvi.“78 Píšuc o mod­litbe liturgie hodín, môj predchodca blahej pamäti Pavol VI. ju nazval „modlitbou miestnej cirkvi“, kto­rá vyjadruje „pravú podstatu modliacej sa Cirkvi“.79 V consecratio temporis, uskutočňovanom v liturgii hodín, sa napĺňa laus perennis, ktorá je predchodky­ňou a predobrazom nebeskej liturgie, spojivom jed­noty s anjelmi a so svätými, oslavujúcimi Božie me­no vo večnosti. Biskup sa teda natoľko stane mužom nádeje, nakoľko vnikne do eschatologického dyna­mizmu modlitby žalmov. V žalmoch zaznieva vox sponsae, ktorý privoláva svojho Ženícha.

 

Preto sa každý biskup modlí „so“ svojím ľudom a „za“ svoj ľud. On sám má podporu a pomoc v mod­litbe svojich kňazov, diakonov, zasvätených osôb a laikov každého veku. Uprostred nich je biskup uči­teľom a podporovateľom modlitby. Nielenže predkla­dá to, o čom sám rozjímal, ale kresťanom otvára cestu k samotnej meditácii. Známa zásada contem­plata aliis tradere sa tak stáva contemplationem aliis tradere .

 

Cesta evanjeliových rád a blahoslavenstiev

 

18. Všetkým svojim učeníkom, ale obzvlášť tým, ktorí ho chcú ešte počas pozemského života nasledo­vať tak ako apoštoli, ponúka Pán cestu evanjeliových rád. Okrem toho, že tieto rady sú darom Najsvätejšej Trojice pre Cirkev, sú aj odrazom života Trojice v každom veriacom.80 Obzvlášť je to v prípade bisku­pa, ktorý je ako nástupca apoštolov povolaný nasle­dovať Krista na ceste vedúcej k dokonalosti lásky. A preto je posvätený tak, ako bol posvätený Ježiš. Biskupov život radikálne závisí od Krista a jeho vy­žarovaním pred Cirkvou aj pred svetom. Jeho život musí odrážať Kristov život, čiže aj Kristovu poslušnosť Otcovi „až na smrť; až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8), jeho čistú lásku, jeho chudobu, ktorá je absolútnou slobodou vo vzťahu k všetkým pozemským dobrám.

 

Takto môže biskup viesť svojím príkladom nielen tých členov Cirkvi, ktorí sú povolaní nasledovať Krista v zasvätenom živote, ale aj kňazov, ktorým sa takisto predkladá radikalizmus svätosti v súlade s du­chom evanjeliových rád. V skutočnosti sa takýto radikalizmus týka všetkých veriacich, aj laikov, preto­že „je základnou a oprávnenou požiadavkou, ktorá vychádza z Ježišovej výzvy ísť za ním a napodobňo­vať ho v sile dôverného spoločenstva s ním, ktoré sa uskutočňuje skrze Ducha“.81

 

Veriaci by mali mať možnosť vidieť v biskupovej tvári vlastnosti, ktoré sú darom milosti a ktoré v bla­hoslavenstvách vytvárajú portrét samotného Krista: tvár chudoby, nežnosti a smädu po spravodlivosti; milosrdná tvár Otca a mierumilovného muža, tvorcu pokoja; čistá tvár toho, kto hľadí neustále a jedine na Boha. Takisto by mali vidieť vo svojom biskupovi tvár toho, ktorý zjavuje Ježišov súcit so zarmútený­mi, a dnes tak ako v minulosti tvár naplnenú silou a vnútornou radosťou prenasledovaného za pravdu evanjelia.

 

Čnosť poslušnosti

 

19. Nesúc v sebe tieto Ježišove ľudské črty, biskup sa stáva aj vzorom a podporovateľom spirituality spoločenstva, starostlivo a bedlivo pracujúc na budo­vaní Cirkvi, aby tak všetko, čo hovorí a koná, robil na znak synovskej oddanosti v Kristovi a v Duchu Svätom láskyplnému plánu Otca. Ako učiteľ svätosti a služobník posväcovania svojho ľudu je biskup povolaný verne vykonávať vôľu Otca. Biskupova poslušnosť musí byť v súlade s príkladom – sotva by to mohlo byť inak – poslušnosti samotného Krista, ktorý povedal, že nezostúpil z neba, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal (porov. Jn 6, 38; Flp 2, 7 - 8).

 

Kráčajúc v Kristových stopách, biskup je posluš­ný evanjeliu a cirkevnej Tradícii; vie čítať znamenia čias a v Petrovej službe a biskupskej kolegialite spo­znávať hlas Ducha Svätého. V apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som zdôraznil apoštolský, ko­munitný a pastoračný charakter kňazskej poslušnos­ti. Tieto prvky sa, prirodzene, objavujú oveľa zreteľnejšie v poslušnosti biskupa. Plnosť sviatosti kňaz­stva, ktorú prijal, ho stavia do zvláštneho vzťahu s Petrovým nástupcom, s členmi biskupského kolé­gia a s jeho vlastnou partikulárnou cirkvou. Musí sa cítiť byť zaviazaný intenzívne prežívať tento vzťah s pápežom a so svojimi bratmi biskupmi v úzkom spojení jednoty a spolupráce a takto odpovedať na Boží plán, ktorý chcel neoddeliteľne zjednotiť apoš­tolov okolo Petra. Toto hierarchické spoločenstvo biskupa s najvyšším kňazom posilňuje jeho schop­nosť silou prijatej sviatosti sprítomňovať Ježiša Krista, neviditeľnú hlavu Cirkvi.82

 

Apoštolský aspekt poslušnosti je nevyhnutne spo­jený s komunitárnym aspektom, keďže episkopát je vo svojej prirodzenosti „jeden a nedeliteľný“.83 Ako výsledok tohto rozmeru je biskup povolaný žiť poslušnosť prekonávaním všetkých pokušení smeru­júcich k individualizmu a v širšom kontexte poslania biskupského kolégia prijatím na seba záujem o dob­ro celej Cirkvi.

 

Ako vzor pozorného počúvania sa bude biskup prostredníctvom modlitby a rozlišovania snažiť po­rozumieť Božej vôli v tom, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi. Uplatňujúc svoju autoritu evanjeliovým spôsobom, bude pripravený na dialóg so svojimi spo­lupracovníkmi a veriacimi a tak bude budovať účinné vzájomné porozumenie.84 To mu umožní pastoračne zapojiť dušpastiersku dôstojnosť a zodpovednosť každého člena Božieho ľudu, vyváženým a jasným spôsobom podporujúc ich iniciatívneho ducha. Veriacim je potrebné pomáhať rásť k zodpovednej poslušnosti, ktorá im umožní aktívne sa angažovať v pastoračnej činnosti.85 V tom je stále aktuálne po­vzbudenie, ktoré sv. Ignác Antiochijský adresoval Polykarpovi: „Nech sa nič nedeje bez tvojej vôle, ale ani ty nič nerob bez Božej vôle“.86

 

Duch a prax chudoby u biskupa

 

20. Synodálni otcovia, ako znak kolegiálnej jed­noty, odpovedali na moju výzvu, ktorú som vyjadril pri úvodnej omši zhromaždenia Biskupskej synody, aby sa evanjeliové blahoslavenstvo chudoby považo­valo za nevyhnutnú podmienku plodnej biskupskej služby v dnešných okolnostiach. Aj tu, uprostred za­sadnutia biskupov, sa akoby vynorila postava Krista Pána, ktorý „uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní“ a ktorý pozýva Cirkev, a predo­všetkým jej pastierov, „kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom ovocie spásy“.87

 

A preto biskup, ktorý chce byť autentickým sved­kom a služobníkom evanjelia nádeje, musí byť vir pauper. Vyžaduje si to svedectvo, ktoré je povolaný vydávať chudobnému Kristovi. Takisto si to vyžadu­je záujem Cirkvi o chudobných, ktorých si prednost­ne vyberá. Biskupovo rozhodnutie vykonávať svoje poslanie v chudobe nepochybne prispieva k vytvára­niu Cirkvi ako „domova pre chudobných“.

 

Toto rozhodnutie poskytuje biskupovi aj osobnú slobodu vo vykonávaní jeho služby a umožňuje mu účinne sprostredkovávať ovocie spásy. Autorita bis­kupa sa musí vykonávať s neúnavnou srdečnosťou a nevyčerpateľnou veľkodušnosťou. Od biskupa si to vyžaduje úplnú dôveru v prozreteľnosť nebeského Otca, štedré delenie sa o dobrá, jednoduchý životný štýl a neustálu osobnú konverziu. Iba takto bude bis­kup schopný mať účasť na zápasoch a utrpeniach Božieho ľudu, pretože nie je povolaný ho iba viesť a živiť, ale musí mu ukázať aj bratskú solidárnosť, prežívať spolu s ním jeho problémy a pomáhať mu ži­viť jeho nádej.

 

Svoju službu bude biskup vykonávať účinne, ak jeho vlastný život bude jednoduchý, triezvy a záro­veň činný a štedrý, a ak tých, ktorí majú v našej spo­ločnosti iba nepatrný význam, nebude odsúvať na okraj, ale skôr do stredu kresťanského spoločenstva.88 A takmer bez toho, žeby si to uvedomil, bude pod­porovať „kreativitu lásky“, ktorá prinesie ovocie nie­len v účinnosti ponúknutej pomoci, ale aj v schop­nosti žiť v duchu bratskej spoluúčasti. V Cirkvi za čias apoštolov, ako to jasne dosvedčujú Skutky apoš­tolov, chudoba niektorých členov komunity volala po solidarite druhých, s úžasným výsledkom, že „medzi nimi nebolo núdzneho“ (Sk 4, 34). Cirkev musí niesť toto prorocké svedectvo pred svetom zaplaveným problémami hladu a nerovnosti medzi národmi V tejto perspektíve spoluúčasti a jednoduchosti života bude biskup spravovať dobrá Cirkvi ako „dobrý otec rodiny“ a starostlivo zabezpečí, aby sa použili na osobitné, Cirkvi vlastné ciele: uctievanie Boha, podpora jej služobníkov, diela apoštolátu a charita­tívne iniciatívy pre chudobných.

 

Titul procurator pauperum sa vždy aplikoval na pastierov Cirkvi. Tak to musí byť aj dnes, aby sa tým­to spôsobom sprítomňovalo evanjelium Ježiša Krista a oslovovalo ľudí ako prameň nádeje pre všetkých, ale najmä pre tých, ktorí môžu očakávať od samotné­ho Boha dôstojnejší život a lepšiu budúcnosť. Povzbudená príkladom svojich pastierov, musí Cirkev praktizovať „prednostnú voľbu pre chudob­ných“, ktorú som označil za program pre tretie tisíc­ročie.89

 

S mravnou čistotou slúžiť Cirkvi, ktorá odráža čistotu Krista

 

21. „Prijmi prsteň, znamenie vernosti, a ozdobený neporušenou vierou, bez úhony chráň svätú Cirkev, ktorá je Božou snúbenicou.“ Tieto slová Rímskeho pontifikálu90 vyzývajú biskupa uvedomiť si, že prijal záväzok odrážať čistú lásku Krista k všetkým veria­cim. Predovšetkým je povolaný podporovať medzi veriacimi vzťahy inšpirované rešpektom a hodnotou, ktoré prislúchajú rodine, kde prekvitá láska v súlade s povzbudením apoštola Petra: „Preto sa zo srdca navzájom vrúcne milujte! Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným“ (1 Pt 1, 22 - 23).

 

Povzbudzujúc kresťanov svojím príkladom a slovami, aby obetovali svoje telá ako živú a svätú obetu páčiacu sa Bohu (porov. Rim 12, l), musí biskup každému pripomínať, že „tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (1 Kor 7, 31) a že je našou povinnosťou, „aby sme očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy ... Ježiša Krista“ (Tít 2, 13). Obzvlášť blízko stojí s ot­covskou láskou v svojej pastoračnej starostlivosti pri všetkých, ktorí si vybrali zasvätený život, zaviazali sa žiť podľa evanjeliových rád a ponúkajú svoju vzác­nu službu Cirkvi. Bude podporovať a povzbudzovať kňazov, ktorí, povolaní z Božej milosti, slobodne pri­jali záväzok celibátu pre nebeské kráľovstvo, a pri­pomínať sebe aj im evanjeliové a duchovné dôvody tohto rozhodnutia, takého dôležitého pre službu Božiemu ľudu. V Cirkvi a vo svete v súčasnosti je svedectvo čistej lásky na jednej strane formou du­chovnej terapie pre ľudstvo a na strane druhej formou protestu proti idolatrii sexuálnych pudov.

 

V dnešnom sociálnom kontexte musí biskup zo­stať zvlášť blízko pri svojom stáde a najmä pri svo­jich kňazoch, otcovsky sa zaujímať o ich asketické a duchovné ťažkosti a poskytovať im patričnú podpo­ru vo vernosti ich povolaniu a požiadavkám príkladu svätého života vo vykonávaní služby. V prípade ťaž­kých pádov, a ešte viac činov, ktoré škodia evanjelio­vému svedectvu, najmä ak sa týkajú služobníkov Cirk­vi, musí biskup zostať pevný, rozhodný, spravodlivý a pokojný. Jeho úlohou je pohotovo zasiahnuť podľa stanovených kánonických noriem, pre nápravu a du­chovné dobro zasvätených služobníkov, kvôli od­škodneniu pohoršenia a nastoleniu spravodlivosti a všetkého, čo sa vyžaduje na ochranu a pomoc obetiam.

 

Slovom a príkladom i bdelým a otcovským kona­ním biskup napĺňa svoju povinnosť ponúknuť svetu vo svojich služobníkoch i veriacich pravdu o Cirkvi, ktorá je svätou a čistou. Keď tak koná, kráča ako pas­tier na čele svojho stáda, ako Kristus - Ženích, ktorý dal svoj život za nás a všetkým nám zanechal príklad čistej a panenskej lásky, ktorá je preto všeobecná a prináša ovocie.

 

Animátor spirituality spoločenstva a poslania

 

22. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som poukázal na potrebu „urobiť z Cirkvi dom a ško­lu spoločenstva“.91 Tento postreh mal široký ohlas a bol vyzdvihnutý synodálnym zhromaždením. Po­chopiteľne, biskup má ako prvý na svojej duchovnej ceste úlohu podporovať a povzbudzovať spiritualitu spoločenstva a neúnavne pracovať, aby sa z nej stal základný výchovný princíp všade tam, kde sa usku­točňuje ľudská a kresťanská formácia: vo farnostiach, v katolíckych združeniach, cirkevných hnutiach, kato­líckych školách a mládežníckych skupinách. Biskup bude mať zvláštny záujem zabezpečiť, aby sa spiritua­lita spoločenstva zakorenila a vzrastala na miestach, kde sú vychovávaní budúci kňazi, to znamená v semi­nároch a rehoľných noviciátoch, v rehoľných domoch, v inštitútoch a na teologických fakultách.

 

V tom istom apoštolskom liste som naznačil aj základnú líniu tohto napomáhania duchovnosti spo­ločenstva. Tu postačí dodať, že biskup musí zvlášť podporovať túto spiritualitu najmä medzi svojimi presbytermi, ako aj medzi diakonmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami. Bude tak konať v osobných rozhovo­roch a stretnutiach, ale aj na úrovni spoločenstva. Preto sa bude usilovať vytvoriť vo svojej partikulár­nej cirkvi osobitné príležitosti, ktoré uľahčia počú­vanie Ducha Svätého, „ktorý sa Cirkvi prihovára“ (Sk 2, 7; 11 a ďalšie). Patria medzi ne obnovy, du­chovné cvičenia a dni spirituality, ale aj múdre využívanie nových komunikačných prostriedkov, ak sa to ukáže vhodné kvôli väčšiemu účinku.

 

Podporovanie spirituality spoločenstva znamená pre biskupa aj posilňovanie spoločenstva s rímskym biskupom a jeho bratmi, obzvlášť v rámci tej istej biskupskej konferencie a cirkevnej provincie. Ako významný prostriedok prekonávania rizika izolácie a znechutenia vyplývajúceho z množstva problémov, ktoré treba riešiť, by mal biskup okrem modlitby hľadať pomoc v priateľskom a bratskom spoločenstve svojich bratov v biskupskej službe.

 

Spoločenstvo sa vo svojom trojičnom prameni a vzore vždy vyjadruje v poslaní, v misii. Misia je ovocím a logickým dôsledkom spoločenstva. Dyna­mický proces spoločenstva sa podporuje otvorenosťou k miestam a potrebám misie, vždy zabezpečujúc sve­dectvo jednoty, aby mohol svet uveriť, a vytvárajúc čoraz väčší priestor pre lásku, aby tak všetci ľudia získali trojičnú jednotu, z ktorej vyšli a na ktorú sú určení. Čím je spoločenstvo intenzívnejšie, tým viac podporuje misiu, najmä ak sa prežíva v chudobe lás­ky, ktorá dáva schopnosť kráčať ďalej a stretnúť sa s každým človekom, s každou skupinou alebo kultú­rou so silou kríža, naším spes unica a najvyšším sve­dectvom Božej lásky, ktorá sa prejavuje aj ako láska všeobecného bratstva.

 

Cesta každodenného života

 

23. Duchovný realizmus nás učí, že biskup je povolaný prežívať svoje povolanie na svätosť v kon­texte vonkajších i vnútorných ťažkostí - uprostred svojich vlastných, ale aj slabostí tých druhých -, v každodenných prekvapeniach a osobných i inštitu­cionálnych problémoch. To je stálou črtou života pastierov, ako to s poľutovaním priznáva sv. Gregor Veľký: „Po tom, čo doľahlo na moje plecia bremeno pastierskeho úradu, sa môj duch stal neschopným častejšieho rozjímania, pretože zostáva rozdelený medzi viacerými vecami. Som povinný posudzovať prípady cirkví a kláštorov; často som povolaný zapo­jiť sa do života a konania jednotlivcov ... A keď je takto rozháraná myseľ nútená zaoberať sa mnohými vecami, kedy môže vstúpiť do seba a úplne sa sústre­diť na kázanie bez toho, aby sa vyhýbala službe ohlasovania slova? Život strážcu musí byť vždy šľachetný a bdelý.“92

 

Ako protiklad odstredivých síl, ktoré sa snažia rozvrátiť jeho vnútornú jednotu, potrebuje biskup viesť pokojný život, schopný zaistiť jeho mentálnu, psychickú a citovú rovnováhu, ktorý mu umožňuje otvárať sa jednotlivcom aj spoločenstvám a ich po­trebám ako ten, ktorý má skutočne účasť na ich rôz­nych radostných i smutných situáciách. Starostlivosť o svoje vlastné zdravie v jeho rôznych aspektoch je aj pre biskupa skutkom lásky k svojim veriacim a zá­rukou väčšej otvorenosti a pripravenosti na podnety Ducha Svätého. Tu je teda rada, ktorú navrhol na svojej poslednej synode žiarivý vzor pastiera, sv. Ka­rol Boromejský: „Staráš sa o duše? Nezanedbávaj kvôli tomu starostlivosť o seba a nerozdávaj seba samého iným takým spôsobom, že z teba nič nezo­stane. Istotne musíš mať na pamäti duše, ktorých si pastierom, ale nezabúdaj na seba.“93

 

Biskup by si mal preto uvedomiť, že musí mať vy­rovnaný prístup k svojim rozmanitým povinnostiam a navzájom ich zosúlaďovať: slávenie svätých tajom­stiev a osobná modlitba, súkromné štúdium a pasto­račné plánovanie, rozjímanie a oprávnený odpoči­nok. Podporovaný týmito cieľmi duchovného života nájde pokoj srdca a zakúsi hlboké spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, ktorá si ho vybrala a zasvätila. S milosťou, ktorú mu Boh dáva, bude vykonávať svoju každodennú službu ako svedok nádeje, pozor­ný k potrebám Cirkvi a sveta.

 

Permanentná formácia biskupa

 

24. Úloha biskupa neúnavne napredovať na ceste svätosti, žijúc kristocentrickú a cirkevnú spiritualitu, bola na synodálnom zhromaždení úzko spojená s ne­vyhnutnou potrebou jeho permanentnej formácie. Ako to už bolo zdôraznené aj na predchádzajúcich synodách a opätovne potvrdené v apoštolských exhortáciách Christifideles laici, Pastores dabo vobis a Vita consecrata, permanentná formácia je potrebná pre všetkých veriacich a mala by sa považovať za ob­zvlášť potrebnú pre biskupa, ktorý nesie osobnú zod­povednosť za harmonické napredovanie všetkých v Cirkvi.

 

Pre biskupa, takisto ako pre kňazov a rehoľníkov, je permanentná formácia vnútornou požiadavkou jeho povolania a poslania. Prostredníctvom perma­nentnej formácie je schopný rozpoznať nové volania, ktorými Boh objasňuje pôvodné volanie a aplikuje ho na rôzne situácie. Po tom, ako počul apoštol Peter pri svojom prvom stretnutí s Kristom slová „nasleduj ma“ (porov. Mt 4, 19), opäť počul tento príkaz od Vzkrieseného, ktorý mu pred opustením tejto zeme predpovedal skúšky a ťažkosti jeho budúceho posla­nia a dodal: „Poď za mnou!“ (Jn 21, 22). „Výzva ,poď za mnouʻ sprevádza celý život a činnosť apošto­la, to ,poď za mnou' potvrdzuje výzvu a požiadavku vernosti až do smrti. To ,poď za mnouʻ môže znamenať aj nasledovať Krista v úplnom sebadarovaní sa v mu­čeníctve.“94 Je jasné, že tu nejde iba o primeranú ak­tualizáciu, ktorú si vyžaduje poznanie situácie Cirkvi a sveta, ktorá by umožnila pastierom zaoberať sa sú­časnými problémami s otvorenou mysľou a so súcit­ným srdcom. Samo osebe je to už dobrým dôvodom na aktualizovanú permanentnú formáciu. No sú tu aj antropologické dôvody, založené na fakte, že samot­ný život je neustálou cestou smerom k zrelosti; ako aj teologické dôvody, hlboko spojené s prijatou svia­tosťou: biskup v skutočnosti musí „s bdelou láskou strážiť ,tajomstvoʻ, ktoré mu bolo zverené pre dobro Cirkvi a ľudstva“.95

 

Pravidelné dopĺňanie poznatkov, najmä niekto­rých dôležitejších tém, volá po väčšom priestore na počúvanie, spoločenstvo a dialóg s odborníkmi – bis­kupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici – cez výme­nu pastoračných skúseností, vedeckých poznatkov a duchovných svedectiev, ktoré zaistia opravdivé osobné obohatenie. Aj s týmto cieľom zdôrazňovali synodálni otcovia užitočnosť špeciálnych kurzov for­mácie pre biskupov, ako napr. každoročné stretnutia organizované Kongregáciou pre biskupov, alebo stretnutia pre novovysvätených biskupov, usporadú­vané Kongregáciou pre evanjelizáciu národov. Podobne odznel i návrh umožniť krátke kurzy formá­cie alebo dni Štúdia a obnovy, ako aj programy du­chovných cvičení pre biskupov organizované patriarchálnymi synodami, biskupskými konferenciami na regionálnej a národnej úrovni, alebo kontinentál­nymi zhromaždeniami biskupov.

 

Bolo by dobré, keby aj predstavitelia biskupských konferencií cítili zodpovednosť za uskutočňovanie prípravy a realizácie takýchto programov permanent­nej formácie a povzbudzovali biskupov do účasti na nich, aby sa tak vytváralo väčšie spoločenstvo medzi nimi a zabezpečila účinnejšia pastoračná starostli­vosť v jednotlivých diecézach.96

 

Je evidentné, že tak ako samotná Cirkev, rozvíjajú sa aj pastoračné štýly, iniciatívy a formy biskupskej služby. Z toho dôvodu je potrebná obnova v súlade s normami kánonického práva a s ohľadom na nové výzvy a úlohy Cirkvi v spoločnosti. V tomto zmysle navrhlo synodálne zhromaždenie revíziu direktória Ecclesiae imago, vydaného 22. februára 1973 Kon­gregáciou pre biskupov, a jeho adaptáciu na súčasné potreby a zmeny, ktoré sa udiali v Cirkvi a v pastoračnom živote.97

 

Príklad svätých biskupov

 

25. Biskupi vždy nachádzali pre svoj život a služ­bu, pre svoju duchovnú cestu a úsilie vykonávať pastoračnú činnosť povzbudenie v živote svätých pastie­rov. Vo svojej kázni počas eucharistického slávenia na záver synody, som vyzdvihol príklad svätých pastierov kanonizovaných v poslednom storočí ako svedectvo milosti Ducha Svätého, ktorý v Cirkvi nik­dy nechýbal, ani nikdy chýbať nebude.98

 

V dejinách Cirkvi, počnúc od apoštolov, vždy existoval význačný počet pastierov, ktorých učenie a svätosť sú schopné dať svetlo a smer pre duchovnú cestu biskupov tretieho tisícročia. Slávne svedectvo veľkých pastierov prvých storočí Cirkvi, zakladate­ľov partikulárnych cirkví, vyznávačov a mučeníkov, ktorí dali v čase prenasledovania svoj život za Krista, zostáva majákom, na ktorý sa môžu dnešní biskupi obracať a z ktorého môžu čerpať rady a povzbudenie vo svojej službe evanjeliu.

 

Mnohí z týchto biskupov boli príkladom v čnosti nádeje, keď v ťažkých časoch oživovali ducha svojho ľudu, po prenasledovaniach alebo nešťastiach obno­vovali kostoly, stavali hospice pre pútnikov a chudob­ných, otvárali nemocnice, aby sa starali o chorých a starých. Mnohí ďalší boli osvietenými vodcami, kto­rí otvorili nové cesty pre svoj ľud. V ťažkých časoch, s pohľadom upretým na ukrižovaného a vzkrieseného Krista, našu nádej, reagovali pozitívne a kreatívne na výzvy prítomnej chvíle. Na začiatku tretieho tisícro­čia sú ešte stále niektorí z tých pastierov medzi nami a majú nám čo povedať skúsenosťou viery, silne zakotvenej v kríži. Sú to pastieri, ktorí majú cit pre ľud­ské túžby a môžu ich vyzdvihnúť, očistiť a interpre­tovať vo svetle evanjelia a tak budovať budúcnosť spolu s ľudom zvereným do ich starostlivosti.

 

Každá partikulárna cirkev by mala teda zamerať svoju pozornosť na oslavu svojich vlastných svätých biskupov a pamätať na tých pastierov, ktorí čnosťou svojho svätého života a osvieteného učenia zanecha­li uprostred ľudu osobitné svedectvo hodné obdivu a lásky. Oni sú tými duchovnými strážcami, ktorí z neba vedú putujúcu Cirkev na jej ceste časom. Aby sa oživila pamiatka na týchto verných biskupov, kto­rí vynikali vo svojej službe, odporučilo synodálne zhromaždenie, aby partikulárne cirkvi alebo, ak sa to viac hodí, biskupské konferencie umožnili veriacim spoznať životy týchto biskupov prostredníctvom ob­novených životopisov, a keď si to okolnosti vyžia­dajú, pouvažovali nad možnosťou začať proces ich kanonizácie.99

 

Aj dnes zostáva svedectvo plne uskutočňovaného duchovného a apoštolského života najväčším dôka­zom moci evanjelia, ktorá premieňa jednotlivcov i spoločenstvá a ktorá umožňuje Božej svätosti pre­nikať do sveta a dejín. Už tu nachádzame ďalší zdroj nádeje, najmä pre mladú generáciu, ktorá očakáva od Cirkvi tvorivé podnety a víziu schopnú inšpirovať ich úsilie obnoviť v Kristovi dnešnú spoločnosť.

 

III. KAPITOLA

 

UČITEĽ VIERY A POSOL SLOVA

 

„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium ...“ (Mk 16, 15)

 

26. Zmŕtvychvstalý Ježiš zveril svojim apoštolom poslanie „získavať učeníkov“ zo všetkých národov a učiť ich zachovávať všetko, čo im on sám prikázal. Úloha ohlasovať evanjelium celému svetu tak bola slávnostne zverená Cirkvi, spoločenstvu učeníkov ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Táto úloha bude pokračovať až do konca sveta. Od začiatku bolo po­slanie evanjelizovať neodmysliteľnou súčasťou iden­tity Cirkvi. Apoštol Pavol si bol toho dobre vedomý, keď napísal: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).

 

Ak je povinnosť ohlasovať evanjelium vlastná celej Cirkvi a všetkým jej deťom, tak o to viac bisku­pom, ktorí v deň svojej vysviacky, keď sa zaradili medzi nástupcov apoštolov, prijali ako jednu zo zá­kladných úloh ohlasovanie evanjelia: „Nech ich (ľudí) silou Ducha povolávajú k viere a nech v nich utvr­dzujú živú vieru.“100

 

Biskupova evanjelizačná činnosť, ktorej cieľom je privádzať ľudí k viere alebo posilňovať v nich vieru, je význačným prejavom jeho duchovného otcovstva. Biskup tak môže opakovať s apoštolom Pavlom: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Je­žišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15). Práve vďaka tejto tvorivej sile, ktorá začína no­vý život v Duchu, sa biskupská služba javí vo svete ako znak nádeje pre ľud a pre každého jednotlivca.

 

Synodálni otcovia správne pripomenuli, že ohla­sovanie Krista má vždy prvé miesto a že biskup je prvým ohlasovateľom evanjelia prostredníctvom svo­jich slov a svedectvom svojho života. Musí si byť vedomý súčasných výziev a mať odvahu čeliť im. Túto úlohu budú všetci biskupi ako služobníci prav­dy vykonávať s odvahou a dôverou.101

 

Kristus v srdci evanjelia a človeka

 

27. Ohlasovanie evanjelia sa objavovalo ako pred­nostná téma v prejavoch synodálnych otcov, ktorí pri takých príležitostiach najrozmanitejšími spôsobmi pripomínali, že živým centrom ohlasovania evanjelia je Kristus, ukrižovaný a vzkriesený pre spásu všet­kých ľudí.102

 

Kristus je v skutočnosti srdcom evanjelizácie. Tá „má svoje ťažisko v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať, aby sme mohli v ňom žiť trojičným životom a pretvárať s ním dejiny až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme. Je to program, ktorého hodnota sa nemení striedaním čias a kultúr, i keď prihliada na dobu a kultúru z hľadiska úprim­ného dialógu a účinnej komunikácie. Tento odveký program je aj naším programom pre tretie tisíc­ročie“.103

 

Od Krista, srdca evanjelia, sú odvodené všetky ostatné pravdy viery a vyžaruje z neho nádej pre ce­lé ľudstvo. Kristus je totiž svetlom, ktoré ožaruje každého človeka, a všetci v ňom znovuzrodení prijí­majú prvé ovocie Ducha, ktoré im pomáha napĺňať nový zákon lásky.104

 

Silou samotného apoštolského poslania je biskup uschopnený vovádzať svoj ľud do ťažiska tajomstva viery, kde bude môcť stretnúť živú osobu Ježiša Krista. Veriaci takto pochopia, že každá kresťanská skúsenosť má svoj pôvod a spoľahlivý orientačný bod vo veľkonočnom tajomstve Krista, víťaza nad hrie­chom a smrťou.105

 

Ohlasovanie Pánovej smrti a vzkriesenia teda za­hŕňa „prorocké hlásanie druhého, nadprirodzeného života, t. j. najvyššieho a večného povolania človeka. Toto povolanie je vo vzťahu, ale zároveň aj mimo vzťahu k jeho súčasnej situácii. Nadprirodzený život je nad časom a nad dejinami, presahuje skutočnosti tohto pominuteľného sveta a veci v tomto svete, kto­rého tvárnosť sa pomíňa ... Evanjelizácia zahrnuje te­da v sebe aj ohlasovanie nádeje na splnenie Božích prisľúbení, ktoré nám Boh dal skrze novú zmluvu v Ježišovi Kristovi.“106

 

Biskup - poslucháč a strážca slova

 

28. Druhý vatikánsky koncil, sledujúc cestu na­značenú cirkevnou Tradíciou, vysvetľuje, že poslanie učiť, vlastné biskupom, je založené na starostlivom strážení a odvážnom hlásaní viery.107

 

Tu sa odhaľuje bohatý význam gesta nachádzajú­ceho sa v rímskom obrade biskupskej vysviacky, keď sa kladie otvorená kniha evanjelií na hlavu vyvolené­ho biskupa. Toto gesto na jednej strane ukazuje, že Božie slovo pokrýva a stráži biskupovu službu, a na strane druhej, že biskupov život má byť úplne pod­riadený tomuto slovu v jeho každodennom poslaní ohlasovať evanjelium „so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2). Aj synodálni otcovia čas­to zdôrazňovali, že biskup je ten, kto s láskou stráži Božie slovo a odvážne ho bráni, keď svedčí o jeho spásonosnej zvesti. Význam biskupského munus do­cendi je zakorenený v samotnej prirodzenosti toho, čo má byť zachované, teda v poklade viery.

 

Kristus, náš Pán, zveril vo Svätom písme Starého aj Nového zákona a v Tradícii svojej Cirkvi jediný poklad Božieho zjavenia, akoby obraz, v ktorom Cirkev na svojej pozemskej púti „kontempluje Boha, od ktorého dostáva všetko, kým napokon neuvidí Boha z tváre do tváre takého, aký je“.108 To sa dialo počas storočí až do dnešného dňa: rôzne spoločen­stvá, prijímajúc Božie slovo, v priebehu čias stále no­vé a účinné, počúvali hlas Ducha Svätého a horlivo sa snažili urobiť ho živým a účinným v aktuálnej si­tuácii v rôznych historických obdobiach. Takto odo­vzdávané Božie slovo – Tradícia – sa stalo ešte viac vedomým slovom života a zároveň úloha ohlasovať a zachovávať ho sa postupne vykonávala pod vede­ním a za pomoci Ducha pravdy ako nepretržité odo­vzdávanie všetkého, čo sama Cirkev je a v čo verí.109

 

Tradícia pochádzajúca od apoštolov sa ďalej rozví­ja v živote Cirkvi, ako učí Druhý vatikánsky koncil. Podobne vzrastá a rozvíja sa aj porozumenie odo­vzdávaných skutočností a slov, takže v udržiavaní, praktizovaní a vo vyznávaní Tradíciou odovzdanej viery sa vytvára jedinečná harmónia medzi biskupmi a veriacimi.110 V snahe zostať vernými Duchu, ktorý hovorí v Cirkvi, sa veriaci aj biskupi stretávajú a vy­tvárajú hlboké putá viery, ktoré predstavujú ako prvý stupeň sensus fidei. Tu nám opäť pomôže započúvať sa do slov Druhého vatikánskeho koncilu: „Spolo­čenstvo veriacich, ktorým sa dostalo ,pomazania od Svätéhoʻ (1 Jn 2, 20 a porov. 27), sa nemôže mýliť vo viere, a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom pre vieru, keď je všetok ľud, od biskupov až po posledného veriaceho laika na­pospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov.“111

 

Práve preto je pre každého biskupa život Cirkvi a život v Cirkvi podmienkou na vykonávanie jeho učiteľského poslania. Biskup nachádza svoju identitu a miesto uprostred spoločenstva Pánových učeníkov, kde prijal dar Božieho života a svoju prvú výchovu vo viere. Každý biskup, najmä keď sedí na svojej ka­tedre pred veriacimi a plní svoj úrad učiteľa v Cirkvi, musí byť schopný opakovať spolu so sv. Augustínom: „Z tohto miesta sme vašimi učiteľmi; ale vzhľadom na jediného Majstra sme s vami v tej istej škole spolužiakmi“.112 V Cirkvi, v škole živého Boha, sú všet­ci biskupi a veriaci spolužiakmi a všetci potrebujú byť vedení Duchom.

 

V skutočnosti existuje veľa miest, z ktorých Duch Svätý šíri svoje učenie: predovšetkým v srdci každé­ho človeka a potom v živote rôznych partikulárnych cirkví, kde sa ozývajú rozličné potreby jednotlivcov a cirkevných spoločenstiev, nie iba známymi slova­mi, ale aj novými a rozmanitými formami.

 

Ducha možno počuť aj vtedy, keď prebúdza v Cirkvi rozličné formy chariziem a služieb. Aj z to­ho dôvodu sa objavilo počas synody časté volanie, aby biskupi mali priamy a osobný kontakt s veria­cimi žijúcimi v spoločenstvách zverených do ich pas­toračnej starostlivosti, nasledujúc príklad Dobrého pastiera, ktorý pozná svoje ovce po mene. Časté stretnutia biskupa predovšetkým s kňazmi, ako aj s diakonmi, so zasvätenými osobami a ich komunitami i s laikmi, jednotlivo aj v rozmanitých formách, v ktorých sa združujú, majú skutočne veľký význam na účinné vykonávanie služby medzi Božím ľudom.

 

Autentická a vierohodná služba slovu

 

29. Každý biskup dostal pri svojej vysviacke zá­kladné poslanie vierohodne ohlasovať Božie slovo. Každý z nich je mocou posvätnej vysviacky skutoč­ným učiteľom ohlasujúcim ľudu zverenému do jeho starostlivosti vieru, ktorú treba veriť a praktizovať v morálnom živote. To znamená, že biskupi majú moc samotného Krista, a preto, keď „vyučujú v spo­ločenstve s rímskym pápežom, nech im všetci preja­vujú úctu ako svedkom božskej a katolíckej pravdy. Veriaci sa majú zhodovať s rozhodnutím svojho bis­kupa vo veciach viery a mravov, vyneseným v Kris­tovom mene a pridŕžať sa ho nábožnou a ochotnou mysľou“.113 V službe pravdy je každý biskup postave­ný pred spoločenstvo, aj keď existuje pre spoločen­stvo, ktoré je predmetom jeho vlastného pastoračné­ho záujmu a za ktoré neúnavne povznáša svoju modlitbu k Bohu.

 

To, čo každý biskup počul a prijal zo srdca Cirkvi, musí potom vrátiť svojim bratom a sestrám, o kto­rých sa má starať ako dobrý pastier. V ňom dosahuje sensus fidei svoju úplnosť. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, „pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzu­je a udržuje Duch pravdy, ľud Boží pod vedením po­svätného Učiteľského úradu – ktorý verne poslúcha­júc, prijíma nie ako slovo ľudské, ale naozaj ako slo­vo Božie (porov. 1 Sol 2, 13) – neochvejne sa pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí (porov. Júd l, 3), správnym úsudkom hlbšie do nej preniká a plnšie ju uplatňuje v živote“.114 Biskupovo slovo nie je teda v spoločenstve a pred ním jeho súkromným slovom, ale slovom pastiera, ktorý posilňuje vo viere, zhro­mažďuje ho okolo Božieho tajomstva a dáva život.

 

Veriaci potrebujú biskupovo slovo, potrebujú si potvrdiť a očistiť svoju vieru. Synodálne zhromažde­nie zdôraznilo túto potrebu a zameralo pozornosť na niektoré špecifické oblasti, v ktorých sa obzvlášť pociťuje. Jednou z takých oblastí je počiatočné ohla­sovanie slova, kerygma , ktoré je vždy potrebné na vyvolanie poslušnosti vo viere, ale dnes, v čase poznačenom nezáujmom a náboženskou nevedomosťou zo strany mnohých kresťanov,115 je viac než nutné. Aj v oblasti katechézy je biskup bezpochyby kate­chétom svojho ľudu v tom najvyššom zmysle slova. Rozhodná úloha, ktorú v tejto oblasti zohrávali mnohí veľkí a svätí biskupi, na ktorých katechetické spisy sa ešte aj dnes obraciame s obdivom, nás povzbudzuje zdôrazniť, že usmerňovanie katechézy zostava biskupovou povinnosťou. Pri vykonávaní tej­to úlohy sa môže odvolávať na Katechizmus Katolíc­kej cirkvi.

 

Slová, ktoré som adresoval biskupom v apoštol­skej exhortácii Catechesi tradendae, zostávajú v plat­nosti: „Máte osobitné poslanie vo svojich cirkvách, pred všetkými ste primárne zodpovední za kateché­zu.“116 Biskupovou povinnosťou je preto dať vo svojej partikulárnej cirkvi skutočnú prioritu aktívnej a účin­nej katechéze. Musí ukázať svoj osobný záujem cez priame rozhodnutia zamerané na podporu a zachova­nie skutočnej lásky ku katechéze.117

 

Každý biskup, vedomý si svojej zodpovednosti v oblasti odovzdávania a vyučovania viery, musí za­istiť, aby podobný záujem prejavili aj všetci tí, ktorí sú svojím poslaním povolaní odovzdávať vieru, to znamená kňazi a diakoni, veriaci v zasvätenom ži­vote, otcovia a matky rodín, pastorační pracovníci a osobitným spôsobom katechéti, ako aj učitelia teo­lógie, cirkevných vied a náboženstva.118 Biskup sa tak bude snažiť poskytnúť im počiatočnú i permanentnú formáciu.

 

Pri vykonávaní tejto povinnosti bude pre biskupov osožný otvorený dialóg a spolupráca s teológmi, ktorých úlohou je primeraným spôsobom hlbšie spoznať nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva. Biskupi nech venujú im i školám a akademickým inštitúciám, kde pracujú, povzbudenie a podporu: aby tak konali svoju službu pre Boží ľud vo vernosti Tradícii a pozorne vnímali naliehavé potreby súčasných dejín.119 Kedykoľvek je na to príležitosť, biskupi majú pevne obraňovať jednotu a integritu viery, a s autoritou posudzovať, čo je alebo nie je v súlade s Božím slovom.120

 

Synodálni otcovia obrátili pozornosť biskupov aj na ich zodpovednosť za náuku Magistéria v morálnej oblasti. Pravidlá, ktoré Cirkev predkladá, odrážajú Božie prikázania, ktoré nachádzajú svoju korunu a syntézu v evanjeliovom prikázaní lásky. Cieľ, ku ktorému smeruje každý Boží príkaz, je väčšie dobro človeka. Aj dnes platí povzbudenie z Knihy Deuteronómium: „Kráčajte po takej ceste, akú vám vyzna­čil Pán, váš Boh, aby ste mohli žiť a aby vám bolo dobre“ (5, 33). Nesmieme zabúdať ani na to, že Desatoro má pevný základ v samotnej ľudskej pri­rodzenosti, a teda aj hodnoty, ktoré chráni, majú vše­obecnú platnosť. Platí to obzvlášť o hodnotách ako ľudský život, ktorý treba chrániť od počatia až po prirodzenú smrť, ďalej sloboda jednotlivcov a národov: sociálna spravodlivosť a štruktúry potrebné na jej dosiahnutie.121

 

Biskupská služba v inkulturácii evanjelia

 

30. Evanjelizácia kultúry a inkulturácia evanjelia sú integrálnou súčasťou novej evanjelizácie, čiže aj priamou úlohou biskupského poslania. Vzhľadom na to synoda zopakovala niekoľko mojich vlastných sta­novísk: „Viera, ktorá sa nestane kultúrnou, nie je vie­rou plne prijatou, pochopenou ani verne prenesenou do života.“122

 

To je v podstate stará, no pritom stále aktuálna úloha, ktorá má svoj pôvod v tajomstve Kristovho vtelenia a svoju motiváciu vo vnútornej schopnosti evanjelia zakoreniť sa v každej kultúre, stvárňovať ju a rozvíjať, očisťovať a otvárať plnosti pravdy a života, ktorý sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Veľká po­zornosť sa venovala tejto téme v priebehu kontinen­tálnych synod, ktoré priniesli mnohé cenné podnety. Ja sám som sa pri mnohých príležitostiach zaoberal týmto predmetom.

 

Každý biskup, berúc do úvahy kultúrne hodnoty prítomné na území jeho partikulárnej cirkvi, by mal vynaložiť všetko úsilie, aby sa evanjelium hlásalo vo svojej plnosti a tak stvárňovalo srdcia mužov a žien a zvyky ľudí. V tomto evanjelizačnom diele môžu priniesť hodnotný príspevok teológovia, ako aj exper­ti zaoberajúci sa kultúrnym, umeleckým a historic­kým dedičstvom diecézy; týka sa to aj začiatočnej, aj novej evanjelizácie a predstavuje účinný pastorač­ný nástroj.123

 

Rovnako veľký význam pri ohlasovaní evanjelia v „nových areopágoch“ a pri odovzdávaní viery majú prostriedky spoločenskej komunikácie. Zaoberajúc sa týmito médiami, povzbudili synodálni otcovia bis­kupov do väčšej spolupráce medzi biskupskými kon­ferenciami, a to na národnej i medzinárodnej úrovni, aby tak dosiahli vysokú úroveň kvality v práci, ktorá sa koná v tejto delikátnej a dôležitej oblasti sociálneho života.124

 

Tam, kde ide o ohlasovanie evanjelia, sa skutočne musí dbať nielen o pravovernosť jeho prezentácie, ale aj o presvedčivé podanie, ktoré napomáha jeho prija­tie. Samozrejme, zahŕňa to úlohu vytvoriť, najmä v seminároch, dostatočný priestor na formáciu kan­didátov kňazstva vo využívaní masovokomunikač­ných prostriedkov, aby evanjelizátori boli dobrými ohlasovateľmi a dobrými komunikátormi.

 

Hlásať slovom a príkladom

 

31. Poslanie biskupa ako hlásateľa evanjelia a strážcu viery Božieho ľudu by nebolo úplne pred­stavené, keby sme nespomenuli povinnosť osobnej in­tegrity: biskupovo vyučovanie pokračuje v jeho sve­dectve a príklade skutočného života viery. S autoritou v mene Ježiša Krista125 učí slovo, ktoré je prijímané v spoločenstve; keby nežil podľa toho, čo učí, dával by spoločenstvu protirečivé posolstvo.

 

Je teda jasné, že všetky aktivity biskupa musia byť nasmerované na ohlasovanie evanjelia, „veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim l, 16). Jeho základnou úlohou je pomáhať Božiemu ľudu odpovedať na slovo zjavenia poslušnosťou viery (porov. Rim l, 5) a plne sa stotožniť s Kristovým učením. Dalo by sa povedať, že v biskupovi sú posla­nie a život spojené takým spôsobom, že sa o nich nedá uvažovať ako o dvoch odlišných veciach: my biskupi sme naším poslaním. Ak nebudeme vyko­návať naše poslanie, nebudeme sami sebou. Práve v odovzdávaní našej viery sa stávajú naše životy vidi­teľným znakom Kristovej prítomnosti v našich spo­ločenstvách.

 

Svedectvo života je pre biskupa novým základom jeho autority, popri objektívnom základe prijatom v biskupskej vysviacke. K autorite sa tak pripája presvedčivosť. Obidve sú potrebné. Vďaka tej prvej vlastne vzrastá objektívna požiadavka, že veriaci by mali súhlasiť s autentickým učením biskupa; tá dru­há im pomáha vložiť dôveru do prijímaného posol­stva. Tu by som rád citoval slová veľkého biskupa starobylej Cirkvi sv. Hilára z Poitiers: „Svätý Pavol, apoštol, túžiac opísať ideálneho biskupa a jeho uče­ním formovať úplne nového muža Cirkvi, vysvetlil, čo je takpovediac jeho najväčšou dokonalosťou. Zdôrazňoval, že musí vyznávať zdravú náuku a žiť v súlade s tým, čo učí, aby bol schopný povzbudzovať druhých do pravoverného učenia a odvracať tých ktorí tomuto učeniu protirečia... Na jednej strane, ak je Boží služobník bezúhonný, ale nie je vzdelaný, slúži to len jemu samému; na druhej strane, ak vzdelaný, ale jeho život nie je bezúhonný, stratí autoritu pochádzajúcu z jeho vzdelania.“126

 

Opäť je to apoštol Pavol, ktorý spôsob správania sa biskupa vyjadruje týmito slovami: ,,Vo všetkom buď ty sám príkladom dobrých skutkov. V učení preukáž neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť, aby sa protivník zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať“ (Tít 2, 7 - 8).

 

 

IV. KAPITOLA

 

SLUŽOBNÍK MILOSTI NAJVYŠŠIEHO KŇAZSTVA

 

,,Posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“ (1 Kor 1, 2)

 

32. Keď sa idem ponoriť do uvažovania o jednej z prvotných a základných úloh biskupa, úradu posväcovania, obraciam svoje myšlienky k slovám, ktoré sv. Pavol, apoštol, adresoval veriacim v Korinte, aby pripomenul tajomstvo ich povolania: „Posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým aj všetkým, čo vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás“ (1 Kor 1, 2). Posväcovanie kresťana sa uskutočňuje v krstnom kúpeli, upevňuje sa v sviatosti birmovania a zmierenia a je živené Eucharistiou, najväčším pokladom Cirkvi, sviatosťou, ktorá neustále buduje Cirkev ako Boží ľud, Kristovo telo a chrám Ducha Svätého.127

 

Toto posväcovanie preniká do celého života Cirkvi a biskup je jeho služobníkom, predovšetkým skrze svätú liturgiu. Liturgia, a predovšetkým slávenie Eucharistie, sa označuje za ,,prameň a vrchol života Cirkvi“.128 Táto skutočnosť sa odráža v biskupovej liturgickej službe, ktorá je centrom jeho činnosti zameranej na posväcovanie Božieho ľudu.

 

Z toho jasne vidno dôležitosť liturgického života v partikulárnej cirkvi, kde biskup vykonáva svoju službu posväcovania, ohlasuje a káže Božie slovo, vedie modlitbu za svoj ľud a so svojím ľudom a pred­sedá sláveniu sviatostí. Z toho dôvodu dáva dogma­tická konštitúcia Lumen gentium biskupovi pekný titul prevzatý z modlitby biskupskej vysviacky by­zantského obradu: on je „rozdeľovateľom milosti naj­vyššieho kňazstva, najmä v Eucharistii, ktorú obetu­je on sám alebo dáva obetovať a prostredníctvom kto­rej Cirkev neustále žije a rastie“.129

 

Medzi úradom posväcovať a ďalšími dvoma úrad­mi učiť a spravovať je hlboký a úzky vzťah. Ohlasovanie slova nás totiž vedie k účasti na Božom živote, ktorý prijímame z dvojitého stola slova a Eucharistie. Tento život sa rozvíja a prejavuje v každodennom živote veriacich, keďže všetci sú povolaní vyjadriť svojím životom to, čo prijali vo vie­re.130 Úrad spravovať, ako úrad Ježiša, Dobrého pas­tiera, sa takisto vyjadruje v úlohách a činnostiach zameraných na rozvoj plnosti života lásky v spolo­čenstve veriacich, na chválu Najsvätejšej Trojice a na svedectvo jej milujúcej prítomnosti vo svete.

 

Každý biskup teda pri vykonávaní svojho úradu posväcovania (munus sanctificandi) uskutočňuje to, na čo je zameraná úloha učenia (munus docendi), a tým zároveň čerpá milosť pre úlohu spravovania (munus regendi), stvárňujúc svoje postoje podľa ob­razu Krista, Najvyššieho kňaza, aby tak bolo všetko zamerané na budovanie Cirkvi a na slávu Najsvätej­šej Trojice.

 

Prameň a vrchol života partikulárnej cirkvi

 

33. Biskup vykonáva svoju úlohu posväcovania slávením Eucharistie a iných sviatostí, oslavou Boha v liturgii hodín, predsedaním ďalším posvätným obra­dom a napomáhaním liturgického života a opravdivej ľudovej zbožnosti. Zo všetkých slávení, ktorým bis­kup predsedá, majú zvláštny význam práve tie, ktoré zviditeľňujú osobitný charakter biskupskej služby ako plnosti kňazstva. Ide predovšetkým o vysluhova­nie sviatosti birmovania, o vysviacky, slávnostné ce­lebrovanie Eucharistie, pri ktorom je biskup obklo­pený svojimi kňazmi a inými služobníkmi - ako napr. pri svätej omši so svätením olejov -, o posviacky kostolov a oltárov, o zasvätenie panien a o iné obra­dy dôležité pre život partikulárnej cirkvi. Pri týchto sláveniach sa biskup viditeľne prejavuje ako otec a pastier veriacich, ako veľkňaz svojho ľudu (porov. Hebr 10, 2l), ten, ktorý sa modlí a je učiteľom mod­litby, ktorý prosí za svojich bratov a sestry a v zhro­maždení vzýva Pána a ďakuje mu, zviditeľňujúc pri­mát Boha a jeho slávy.

 

V takýchto chvíľach vyviera ako z prameňa Božia milosť, ktorá preniká celý život Božích detí počas ich pozemského putovania a usmerňuje ich život k vr­cholu a plnosti v nebeskej vlasti. Úrad posväcovania je teda základom na budovanie kresťanskej nádeje. Biskup kázaním slova nielen ohlasuje Božie prisľúbenia a prísľuby a otvára cesty do budúcnosti, ale aj povzbudzuje Boží ľud na jeho pozemskej púti a vy­sluhovaním sviatostí, ktoré sú preddavkom budúcej slávy, im dáva už teraz účasť na ich konečnom osude v spoločenstve s Pannou Máriou a so svätými, v ne­ochvejnej istote Kristovho definitívneho víťazstva nad hriechom a smrťou a jeho príchodu v sláve.

 

Význam katedrálneho chrámu

 

34. I keď biskup vykonáva svoju úlohu posväco­vania v celej diecéze, svoje ohnisko má v katedrál­nom chráme, ktorý je akoby materským chrámom a centrom zhromažďovania sa partikulárnej cirkvi.

 

Veď katedrála je miesto, kde má biskup svoju ka­tedru, z ktorej učí svoj ľud a prostredníctvom tohto učenia mu pomáha rásť a z ktorej predsedá hlavným sláveniam liturgického roka a udeľovaniu sviatostí. Práve vtedy, keď biskup sedí na svojej katedre, pred­stavuje sa zhromaždeným veriacim ako ten, ktorý predsedá na mieste Boha Otca; a práve preto, ako som už spomenul, podľa starodávnej tradície Východu aj Západu iba biskup môže sedieť na bis­kupskej katedre. Prítomnosť tejto katedry robí z ka­tedrálneho chrámu opravdivé fyzické a duchovné centrum jednoty a spoločenstva pre diecézne kňaz­stvo a pre celý svätý Boží ľud.

 

V tomto súvise nesmieme zabudnúť na učenie Druhého vatikánskeho koncilu, že „všetci si majú čo najviac vážiť diecézny liturgický život, ktorého stre­dobodom je biskup, najmä v katedrálnom chráme, v presvedčení, že Cirkev sa zvlášť prejavuje v plnej a činnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických slávnostiach, predovšetkým na tej istej Eucharistii, v jednej modlitbe, pri jedinom oltári, na čele s biskupom, obklopeným svojím kňaz­stvom a svojimi pomocníkmi“.131 Katedrála, kde sa uskutočňuje vrchol života Cirkvi, je teda aj miesto pre najvznešenejší a svätý akt biskupovho munus sanctificandi, zahŕňajúceho, podobne ako samotná liturgia, ktorej predsedá, aj posväcovanie ľudu, aj uctievanie a oslavu Boha.

 

Osobitnými príležitosťami, v ktorých sa prejavuje tajomstvo Cirkvi, sú mimoriadne slávnosti. Medzi nimi by som rád spomenul každoročnú liturgiu omše v ktorej sa svätí krizma, a ktorá sa má považovať za „osobitný prejav plnosti kňazskej moci v biskupovi a za znak úzkeho spojenia medzi ním a kňazmi“.132 Pri tomto slávení sa požehnáva olej na pomazanie chorých a olej pre katechumenov, ako aj posvätná krizma, sviatostný znak spásy a dokonalého života pre všetkých znovuzrodených z vody a z Ducha Svätého. Medzi najslávnostnejšie liturgie sa musia istotne zahrnúť aj tie, pri ktorých sa udeľujú sviatost­né vysviacky: tieto obrady majú v katedrálnom chrá­me svoje vlastné a prirodzené miesto.133 K tomu sa pripájajú aj iné príležitosti, ako napríklad výročie posvätenia katedrály alebo sviatky svätých patrónov diecézy.

 

Tieto a ďalšie udalosti súvisiace s liturgickým ka­lendárom každej diecézy sú cennými príležitosťami na posilnenie zväzkov spoločenstva s kňazmi, so za­svätenými osobami a s veriacimi laikmi, ako aj na povzbudenie a podnety na plnenie poslania všetkých členov partikulárnej cirkvi. Aj preto Caeremoniale episcoporum zdôrazňuje význam katedrálneho chrá­mu a slávností v ňom konaných ako prameň oboha­tenia a príklad pre celú partikulárnu cirkev.134

 

Biskup – moderátor liturgie ako pedagogiky viery

 

35. Synodálni otcovia si želali upriamiť v súčas­ných pomeroch pozornosť na význam úradu po­sväcovania, uskutočňovaného v liturgii, ktorá sa mu­sí sláviť takým spôsobom, aby sa zvýšila jej didak­tická a výchovná účinnosť.135 To si vyžaduje, aby sa liturgické slávenia stali skutočne zjavením tajomstva. Mali by jasne odrážať povahu Božieho kultu, vyjad­rujúc nefalšovaný zmysel Cirkvi, ktorá sa modlí a slávi Božie tajomstvá. Ak sa na liturgických sláve­niach budú zúčastňovať všetci primerane ich rozlič­ným úlohám, budú tieto slávenia žiariť dôstojnosťou a krásou.

 

Aj ja sám som sa usiloval vo vykonávaní môjho úradu dávať prednosť liturgickým slávnostiam, či už v samotnom Ríme alebo počas mojich pastoračných ciest na jednotlivých kontinentoch a u rôznych náro­dov. V snahe dať zažiariť kráse a dôstojnosti kresťan­skej liturgie vo všetkých jej prejavoch som sa pokú­šal napomáhať pravý význam posväcovania Božieho mena, s cieľom formovať náboženský cit veriacich a otvoriť ho transcendentnu.

 

Preto povzbudzujem mojich bratov v biskupskej službe, ktorí sú učiteľmi viery a majú účasť na Kris­tovom najvyššom kňazstve, aby neúnavne pracovali na autentickom rozvoji liturgie. Liturgia si vyžaduje, aby sa v spôsobe slávenia jasne hlásala zjavená prav­da, aby sa verne odovzdával Boží život a jednoznač­ne sa vyjadrovala prirodzená povaha Cirkvi. Každý by si mal uvedomovať dôležitosť slávení svätých tajomstiev katolíckej viery. Pravda viery a kresťan­ského života sa neodovzdáva iba slovami, ale aj sviatostnými znakmi a liturgickými obradmi. Z tohto pohľadu je dobre známy starodávny výrok úzko spá­jajúci lex credendi s lex orandi.136

 

Každý biskup nech je príkladom v spôsobe pred­sedania, vedomý si, že je povolaný tractare mysteria. Nech žije hlbokým teologálnym životom, ktorý bude inšpirovať jeho prístup pri každom kontakte so svä­tým Božím ľudom. Mal by byť schopný odovzdávať nadprirodzený význam slov, modlitieb a obradov, a to spôsobom, ktorý umožňuje každému mať účasť na svätých tajomstvách. Praktickou a vhodnou podporou liturgickej pastorácie v diecéze by biskup mal zabez­pečiť, aby služobníci aj ľud nadobudli opravdivé po­rozumenie a skúsenosť liturgie, a tak všetci veriaci získali plnú, vedomú, aktívnu a plodnú účasť na svätých tajomstvách, po akej volal Druhý vatikánsky koncil.137

 

Takýmto spôsobom budú liturgické slávenia, naj­mä tie, ktorým biskup predsedá vo svojej katedrále, jasnou výpoveďou viery Cirkvi, výsadnou príležitos­ťou, keď pastier predstavuje tajomstvo Krista veria­cim a pomáha im postupne do neho vstúpiť, mať z ne­ho radostnú skúsenosť a dosvedčovať ju skutkami lásky (porov. Gal 5, 6).

 

Berúc do úvahy dôležitosť správneho odovzdá­vania viery v posvätnej liturgii Cirkvi, biskup bude bdieť a usilovať sa pre dobro veriacich zabezpečiť, aby boli vždy a všade dodržiavané platné liturgické normy. To zahŕňa aj jasné a primerané korekcie zne­užívania a odstránenie svojvoľných liturgických zmien. Sám biskup – pokiaľ to závisí od neho – by mal byť v spolupráci s konferenciou biskupov a jej príslušný­mi liturgickými komisiami pozorným, aby sa dôstoj­nosť a autentickosť liturgických slávení zachovávala aj v rozhlasovom a televíznom vysielaní.

 

Centrálny charakter dňa Pána a liturgického roku

 

36. Biskupov život a služba musia byť preniknuté prítomnosťou Pána v jeho tajomstve. V celej diecéze závisí napomáhanie presvedčenia o duchovnej, kate­chetickej a pastoračnej ústrednej dôležitosti liturgie vo veľkej miere od biskupa.

 

Stredobodom jeho služby je slávenie Kristovho veľkonočného tajomstva v nedeľu, v deň Pánov. Ako som už v minulosti aj nedávno viackrát opakoval, je potrebné vrátiť ústrednú dôležitosť sláveniu dňa Pána a v ňom sláveniu Eucharistie, aby sme mohli vydávať presvedčivé znamenie o kresťanskej identite v dneš­ných časoch. Nedeľa je deň, ktorý by sa mal prežívať ako „zvláštny deň viery, deň vzkrieseného Pána a da­ru Ducha Svätého, opravdivá Veľká noc každého týždňa“.138

 

Prítomnosť biskupa sláviaceho v nedeľu – ktorá je aj dňom Cirkvi – Eucharistiu vo svojej katedrále ale­bo vo farnostiach diecézy môže byť príkladným zna­kom vernosti tajomstvu vzkriesenia a dôvodom na nádej pre Boží ľud, ktorý z nedele na nedeľu putuje smerom k nekončiacemu sa ôsmemu dňu večnej Veľkej noci.139

 

V priebehu liturgického roka Cirkev opätovne prežíva celé kresťanské tajomstvo, od vtelenia a na­rodenia Pána k jeho nanebovstúpeniu, dňu Turíc, a k nádejou naplnenému očakávaniu jeho slávneho príchodu.140 Samozrejme, biskup má venovať osobit­nú pozornosť príprave a sláveniu Veľkonočného trojdnia, stredobodu celého liturgického roka, so slávnostnou Veľkonočnou vigíliou a s jej predlžením v 50-dňovom Veľkonočnom období.

 

Liturgický rok so svojím cyklickým dynamizmom môže vhodne pomôcť ako základ pastoračného plá­novania diecézneho života okolo Kristovho tajom­stva, v očakávaní jeho príchodu v sláve. Na tejto ces­te viery je Cirkev podporovaná pamiatkou na Pannu Máriu, ktorá „je už oslávená s telom i dušou v nebi ... a tak i tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“.141 Táto ná­dej je živená spomínaním si na mučeníkov a iných svätých, ktorí „sa stali dokonalými pomocou mnoho­tvárnej Božej milosti, dosiahli už večné spasenie, v nebi vzdávajú Bohu dokonalú chválu a orodujú za nás“.142

 

Biskup – služobník slávenia Eucharistie

 

37. V centre biskupovho munus sanctificandi je Eucharistia, ktorú on sám obetuje alebo dáva obeto­vať a v ktorej sa osobitným spôsobom prejavuje jeho úrad správcu alebo služobníka milosti najvyššieho kňazstva.143

 

Predovšetkým predsedaním eucharistickému zhro­maždeniu biskup prispieva k budovaniu Cirkvi ako tajomstva spoločenstva a poslania. Veď Eucharistia je základným princípom života nielen jednoduchých veriacich, ale aj samotného spoločenstva v Kristovi. Veriaci, zhromaždení ohlasovaním evanjelia, tvoria spoločenstvá, v ktorých je skutočne prítomná Kris­tova Cirkev, čo sa zvlášť výrazne prejavuje v samot­nom slávení eucharistickej obety.144 V tomto ohľade je všeobecne známe učenie Druhého vatikánskeho koncilu: „V každom spoločenstve zhromaždenom okolo oltára za posvätnej služby biskupa sa obetuje symbol tej lásky a tej ,jednoty tajomného tela, bez ktorej nemožno byť spasenýʻ. V týchto spoločenstvách, i keď sú neraz maličké a chudobné alebo žijú roztratené, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev. Veď ,účasť na Kristovom tele a jeho krvi spôsobuje, že sa stávame tým, čo prijímameʻ“.145

 

Slávenie Eucharistie, ktoré je aj „prameňom a vr­cholom celej evanjelizácie“146 je takisto prameňom misionárskeho úsilia Cirkvi, ktoré má druhým pro­stredníctvom životného svedectva ukázať tajomstvo, prežívané vo viere.

 

Spomedzi všetkých povinností biskupovej pastier­skej služby je slávenie Eucharistie najpôsobivejšie a najdôležitejšie. Biskup má, ako jednu zo svojich základných povinností, zaistiť, aby veriaci mohli pri­stupovať k Pánovmu stolu, obzvlášť v nedeľu, ktorá je, ako som už spomenul, dňom, keď Cirkev, spolo­čenstvo a rodina Božích detí vždy nanovo objavuje svoju špecifickú kresťanskú identitu okolo svojich kňazov.147

 

V niektorých oblastiach sa, pre nedostatok kňazov alebo z iných vážnych a pretrvávajúcich dôvodov stáva, že nie je možné zaistiť pravidelné slávenie Eucharistie. To zväčšuje povinnosť biskupa ako otca rodiny a služobníka milosti, byť neustále pozorný a rozlišovať skutočné potreby a vážnosť rôznych situ­ácií. Bude nevyhnutné pristúpiť k prezieravému rozmiestneniu kňazstva, aby tak aj v iných naliehavých okolnostiach neboli spoločenstvá pozbavené slávenia Eucharistie na príliš dlhé obdobia.

 

V prípade, že sa nemôže slúžiť svätá omša, bis­kup zabezpečí, aby spoločenstvo – v očakávaní plné­ho stretnutia s Kristom v slávení veľkonočného ta­jomstva – mohlo aspoň v nedele a vo sviatky počítať s osobitným liturgickým slávením. V takom prípade veriaci, za predsedníctva zodpovedných služobní­kov, budú mať úžitok z daru hlásaného slova a zo spoločenstva v Eucharistii prostredníctvom osobitne pripravovaných slávení nedeľných zhromaždení v ne­prítomnosti kňaza.148

 

Biskup - zodpovedný za kresťanskú iniciáciu

 

38. V súčasných podmienkach Cirkvi a sveta, tak v mladých cirkvách, ako aj v krajinách, kde je kresťanstvo zakorenené už po stáročia, sa ukázalo ako účinné, najmä pre dospelých, obnovenie veľkej tradí­cie praxe kresťanskej iniciácie. To bolo prozreteľné rozhodnutie Druhého vatikánskeho koncilu,149 ktorý si tak želal ponúknuť cestu na stretnutie s Kristom a s Cirkvou mnohým mužom a ženám zasiahnutým milosťou Ducha Svätého a túžiacim vstúpiť do spoločenstva s tajomstvom spásy v Kristovi, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych.

 

Na ceste kresťanskej iniciácie sú katechumeni po­stupne vovádzaní do poznania tajomstva Krista a Cirkvi analogicky s pôvodom, rozvojom a rastom prirodzeného života. Veriaci zrodení v krste a účast­ní na kráľovskom kňazstve sú posilnení sviatosťou birmovania, ktorej prvým vysluhovateľom je biskup, a prijímajú tak jedinečné vyliatie darov Ducha Svätého. Potom, majúc účasť na Eucharistii sú žive­ní pokrmom večného života a plne včlenení do Cirkvi, Kristovho tajomného tela. Tak sú veriaci „účin­kami týchto sviatostí kresťanskej iniciácie schopní čoraz plnšie a hlbšie zakúšať poklady božského živo­ta a napredovať k dokonalosti lásky.150

 

Berúc do úvahy súčasné podmienky, biskupi majú zachovávať predpisy Obradu kresťanskej iniciácie dospelých. Majú sa usilovať, aby nijakej diecéze ne­chýbali štruktúry a pastorační pracovníci nevyhnutní na zaistenie čo najdôstojnejšieho a najúčinnejšieho uplatnenia pravidiel liturgickej, katechetickej a pastoračnej kresťanskej iniciácie, náležite prispôsobenej potrebám našej doby.

 

Postupné začlenenie do tajomstva Krista a Cirkvi, tajomstva žijúceho a činného v každej partikulárnej cirkvi, si cesta kresťanskej iniciácie zo svojej vlastnej povahy vyžaduje prítomnosť a službu diecézneho biskupa, zvlášť vo vrcholnej fáze tejto cesty, teda pri vysluhovaní sviatostí krstu, birmovania a Eucha­ristie, ktoré sa obyčajne konajú počas Veľkonočnej vigílie.

 

Biskupovou úlohou je aj v súlade s cirkevnými zákonmi usmerňovať všetko, čo sa týka kresťanskej iniciácie detí a mládeže, a stanoviť normy týkajúce sa ich vlastnej katechetickej prípravy a postupného za­čleňovania sa do života spoločenstva. Biskup by mal bdieť, aby programy pre prípadné cesty katechume­nátu alebo návrat k praxi ciest kresťanskej iniciácie a ich omladenie či snaha priblížiť sa k veriacim, ktorí sa vzdialili od normálneho a spoločného života viery, pôsobili v súlade s cirkevnými normami a v pl­nej harmónii s životom farských spoločenstiev v diecéze.

 

Napokon, čo sa týka sviatosti birmovania, sa bis­kup, ktorý je jej vlastným vysluhovateľom, bude usi­lovať za normálnych okolností ju aj sám vysluhovať. Jeho prítomnosť uprostred farského spoločenstva, ktoré je prítomnosťou krstného prameňa a eucharis­tického stola prirodzeným a normálnym miestom na proces kresťanskej iniciácie, účinne pripomína tajomstvo Turíc a ukazuje sa najužitočnejšie v upevňo­vaní zväzkov cirkevného spoločenstva medzi pastie­rom a veriacimi.

 

Zodpovednosť biskupa za vysluhovanie sviatosti zmierenia

 

39. Synodálni otcovia upriamovali vo svojich prí­hovoroch zvláštnu pozornosť na vysluhovanie svia­tosti zmierenia; zdôraznili jej význam a pripomínali osobitnú starostlivosť, ktorú musia biskupi ako ná­stupcovia apoštolov venovať vysluhovaniu tejto svia­tosti. Bol som rád, keď som počul, ako opätovne po­tvrdili moje vlastné hlboké presvedčenie, že najväč­šia pastoračná starostlivosť sa musí venovať práve tejto sviatosti Cirkvi, prameňu zmierenia, pokoja a radosti pre nás všetkých, ktorí potrebujeme Pánovo milosrdenstvo a uzdravenie zo zranení hriechu.

 

Biskup ako prvý zodpovedný za vysluhovanie svia­tosti zmierenia vo svojej partikulárnej cirkvi má pre­dovšetkým úlohu ponúkať kerygmatické pozvanie na obrátenie a pokánie. Je jeho povinnosťou ukázať s evanjeliovou slobodou smutnú a deštruktívnu prí­tomnosť hriechu v živote jednotlivcov a v dejinách spoločenstiev. Zároveň však musí ohlasovať neko­nečné tajomstvo milosrdenstva, ktoré nám Boh po­skytol v kríži a vo vzkriesení svojho Syna Ježiša Krista a vo vyliatí Ducha Svätého za odpustenie hriechov. Toto ohlasovanie, ktoré je aj pozvaním na zmierenie a volaním po nádeji, je srdcom evanjelia. Je tým pravým, čo zvestovali apoštoli v deň Turíc a čo zjavuje základný význam milosti spásy, ktorú prijímame prostredníctvom sviatostí.

 

Biskup by mal byť náležite príkladným vysluho­vateľom sviatosti pokánia a sám by mal k nej pravi­delne a oddane pristupovať. Bude neúnavne nabádať svojich kňazov, aby si vysoko cenili službu zmiere­nia, ktorú prijali vo svojej kňazskej vysviacke, a po­vzbudzovať ich, aby ju vykonávali veľkodušne a s nadprirodzeným citom, podľa vzoru Otca, ktorý prijíma tých, čo sa vracajú do otcovského domu, a podľa vzoru Krista, Dobrého pastiera, ktorý nesie na svojich pleciach stratenú ovcu.151

 

Biskupova zodpovednosť sa týka aj povinnosti bdieť, aby sa všeobecné rozhrešenie nedialo mimo stanovených právnych noriem. V tomto ohľade som v motu proprio Misericordia Dei zdôraznil, že bis­kupi majú povinnosť presadzovať existujúcu prax, podľa ktorej individuálne a úplné vyznanie a rozhre­šenie vytvárajú jediný normálny spôsob, ktorým sú veriaci vedomí si ťažkého hriechu zmierení s Bohom a s Cirkvou. Od tohto bežného spôsobu oslobodzuje iba fyzická alebo mravná prekážka, v prípade ktorej sa môže zmierenie dosiahnuť aj iným spôsobom. Biskup má neúnavne pripomínať všetkým, ktorí sú mocou úradu poverení starať sa o duše, že ich povin­nosťou je poskytovať veriacim príležitosti pristupovať k individuálnej spovedi.152 On sám sa musí presvied­čať, či sú veriacim skutočne vytvorené maximálne dostupné príležitosti, aby sa mohli vyspovedať.

 

Keď pozorujeme vo svetle Tradície a učenia Cirkvi úzke spojenie medzi sviatosťou zmierenia a Eucharistiou, vidíme, ako je dnes naliehavo potreb­né formovať svedomie veriacich, aby sa mohli dô­stojne a platne zúčastňovať na eucharistickej hostine a pristupovať k nej v stave milosti.153

 

Je užitočné spomenúť, že biskupovou povinnosťou je primeraným spôsobom a starostlivým výberom vhodných služobníkov usmerňovať celú disciplínu upravujúcu vykonávanie exorcizmov a liturgických modlitieb za uzdravenie, s náležitým ohľadom na po­sledné dokumenty Svätej stolice.154

 

Pozornosť voči ľudovej zbožnosti

 

40. Synodálni otcovia opätovne potvrdili význam ľudovej zbožnosti v odovzdávaní a raste viery. Môj predchodca blahej pamäti pápež Pavol VI. sa vyjadril, že ľudová zbožnosť je bohatá na hodnoty vo vzťahu k Bohu i k našim bratom a sestrám,155 a tak vytvára skutočný poklad spirituality v živote kresťanského spoločenstva.

 

Aj v našich časoch, keď pozorujeme rozšírený smäd po spiritualite, ktorý často vedie mnohých k nasledovaniu náboženských siekt alebo foriem matného spiritualizmu, sú biskupi povolaní rozlišovať a napomáhať hodnoty a formy opravdivej ľudovej zbožnosti.

 

Slová apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi sú stále aktuálne: „Pastoračná láska by mala byť vlastnosťou všetkých, ktorých Pán postavil na čelo cirkevných obcí, aby dávali správne rady v tejto dôležitej veci, ktorá je taká plodná, ale aj zraniteľná. Predovšetkým je nutné mať pre ňu cit, vedieť zachy­tiť jej vnútorné bohatstvo a nepopierateľné hodnoty, ochotne jej pomáhať prekonávať nebezpečenstvo úchyliek. Ak bude ľudová zbožnosť dobre usmerňovaná, môže sa postupne stať skutočným miestom stretnutia ľudových más s Bohom v Ježišovi Kristovi.“156

 

Ľudovú zbožnosť je treba usmerňovať a v prípade potreby očisťovať formy jej prejavu v súlade s prin­cípmi kresťanského života, a viery. Prostredníctvom tejto zbožnosti by mali byť veriaci vedení k osobnému stretnutiu s Kristom a k spoločenstvu s Pannou Máriou a so svätými, najmä cez počúvanie Božieho slova, modlitbu, účasť na sviatostnom živote Cirkvi a cez svedectvo lásky a skutky milosrdenstva.157

 

Kvôli hlbšiemu uvažovaniu o tejto téme a hodnot­nej sérii teologických, pastoračných a duchovných podnetov sa s radosťou odvolávam na dokumenty vy­dané touto Apoštolskou stolicou, ktoré pripomínajú, že všetky prejavy ľudovej zbožnosti spadajú do zod­povednosti biskupa v jeho diecéze. Biskup má po­vinnosť usmerňovať ich, podporovať ich ako pomoc veriacim pre kresťanský život, očisťovať ich, kde je to potrebné, a evanjelizovať ich.158

 

Podporovať svätosť pre všetkých veriacich

 

41. Svätosť Božieho ľudu, na ktorú je zameraný biskupov úrad posväcovať, je darom Božej milosti a prejavom prvenstva Boha v živote Cirkvi. Vo svo­jej službe musí teda biskup neúnavne podporovať skutočnú pastoráciu a pedagogiku svätosti, aby tak uskutočnil program, ktorý predkladá piata kapitola konštitúcie Lumen gentium o všeobecnom povolaní na svätosť.

 

Sám som si želal navrhnúť tento program celej Cirkvi na začiatku tretieho tisícročia ako pastoračnú prioritu a ako ovocie Veľkého jubilea Božieho vtele­nia.159 Aj dnes je svätosť znamením čias a dôkazom pravdivosti kresťanstva, keď vyžaruje z jeho najvznešenejších zástupcov, tých, ktorí boli zapísaní medzi svätých, a ešte väčší počet tých, ktorí v tichosti obo­hatili a naďalej obohacujú ľudské dejiny pokornou a radostnou svätosťou každodenného života. Ani v našej dobe nechýbajú vzácne svedectvá rôznych foriem svätosti, osobnej aj spoločenstva, ktoré sú znakom nádeje pre všetkých vrátane nových generá­cií.

 

Aby väčšmi vyniklo svedectvo svätosti, podnecu­jem mojich bratov biskupov, rozpoznávať a poukazo­vať na znamenia svätosti a hrdinských čností, ktoré sa objavujú aj v našich časoch, najmä tam, kde sa tie­to týkajú veriacich laikov v ich vlastných diecézach, predovšetkým kresťanských manželov. Povzbudzujem ich, aby vo vhodných prípadoch podporovali aj ich procesy kanonizácie.160 To môže byť pre všetkých znamenie nádeje a prameň povzbudenia pre putujúci Boží ľud vo vydávaní svedectva pred svetom o neu­stálej prítomnosti milosti uprostred ľudských dejín.

 

 

V. KAPITOLA

 

BISKUPOVO PASTORAČNÉ SPRAVOVANIE

 

„Dal som vám príklad“ (Jn 13, 15)

 

42. Uvažujúc o povinnosti spravovať Božiu rodinu a prijímať na seba zvyčajnú, každodennú starostli­vosť o stádo Pána Ježiša, Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje, že biskupi musia pri vykonávaní svojho úradu ako otcovia a pastieri veriacich konať ako „tí, ktorí slúžia“, majúc vždy pred očami príklad Dobré­ho pastiera, ktorý neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil a dal svoj život za ovce (porov. Mt 20, 28; Mk 10, 45; Lk 22,26 - 27; Jn 10, 11).161

 

Tento obraz Ježiša, najvyššieho vzoru biskupa, na­chádza jedno zo svojich najvýrečnejších vyjadrení v úkone umývania nôh, ako o tom rozpráva Jánovo evanjelium: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri:.. vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učení­kom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný ... Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im ... : ,Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vámʻ“ (Jn 13, l - 15).

 

Rozjímajme teda o Ježišovom geste, ktoré akoby nám poskytovalo kľúč k pochopeniu jeho bytia a po­slania, jeho života a smrti. Rozjímajme aj o Ježišovej láske, ktorá sa premieňa na konanie, na konkrétne skutky. Rozjímajme o Ježišovi, ktorý absolútne radi­kálnym spôsobom berie na seba prirodzenosť sluhu (porov. Flp 2, 7). On, náš Učiteľ a Pán, ktorý prijal všetko z rúk Otca, nás miloval do krajnosti, až seba samého vydal do rúk ľudí a prijal všetko, čo mu uro­bia. Ježišovo gesto je skutkom lásky vykonaným v kontexte s ustanovením Eucharistie a v jasnej per­spektíve jeho utrpenia a smrti. Je to gesto, ktoré zja­vuje zmysel vtelenia, ba dokonca samu Božiu pod­statu. Boh je láska, a preto vzal na seba prirodzenosť sluhu: Boh dal seba samého do služby ľudstvu, aby ho priviedol do plného spoločenstva so sebou samým.

 

Ak je náš Učiteľ a Pán takýto, tak potom zmysel služby a samotné bytie tých, ktorí sú podobne ako Dvanásti povolaní najbližšie sa privinúť k Ježišovi, môže spočívať iba na úplnej a bezpodmienečnej ústretovosti voči druhým, tak voči tým, ktorí sú už súčasťou ovčinca, ako aj voči tým, ktorí doň ešte ne­patria (porov. Jn 10, 16).

 

Pastoračný charakter biskupovej služby autority

 

43. Biskup je poslaný v Kristovom mene ako pas­tier, aby sa staral o zverenú časť Božieho ľudu. Prostredníctvom evanjelia a Eucharistie má tomuto ľudu pomáhať rásť ako skutočnosť spoločenstva v Duchu Svätom,162 Odtiaľ pramení jeho úloha repre­zentovať jemu zverenú Cirkev a riadiť ju mocou po­trebnou na vykonávanie sviatostne prijatej pastorač­nej služby (munus pastorale) ako podiel na posvä­tení a poslaní samotného Krista.163 V dôsledku toho biskupi „spravujú miestne cirkvi, ktoré im boli zve­rené, ako Kristovi námestníci a splnomocnenci rada­mi, pokynmi, príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou, ktorú však používajú iba na to, aby spravo­vali svoje stádo v pravde a vo svätosti, nezabúdajúc, že kto je väčší, má byť ako menší, a kto predstavený, ako sluha (porov. Lk 22, 26 - 27)“.164

 

Tento koncilový text je úžasnou syntézou katolíckej náuky o pastoračnom spravovaní biskupa a zaznieva aj v obrade biskupskej vysviacky: „Byť biskupom znamená neprestajne slúžiť, nie dať sa oslavovať; biskup má byť viac služobníkom než tým, ktorému sa slúži,“165 a to podľa Učiteľovho príkazu. Tu sa nachádza základný princíp toho, ako tvrdí sv. Pavol, že autorita je v Cirkvi kvôli budovaniu Božieho ľudu a nie na jeho skazu (porov. 2 Kor 10, 18). Budovanie Kristovho stáda v pravde a vo svätosti vyžaduje od biskupa, ako bolo opätovne zdôraznené v synodálnej aule, určité charakteristické vlastnosti, ktoré zahŕ­ňajú príkladný život, schopnosť vstupovať do auten­tických a konštruktívnych vzťahov s druhými, talent rozvíjať a podporovať spoluprácu, prirodzená dobro­ta a trpezlivosť, pochopenie a súcit s trpiacimi na tele aj na duši, ducha tolerancie a odpustenia. V skutoč­nosti ide o snahu podľa možnosti čo najvernejšie vy­jadrovať najvyšší vzor, ktorým je Ježiš, Dobrý pastier.

 

Biskupova právomoc je skutočná moc, ale pre­žarovaná svetlom Dobrého pastiera a formovaná podľa jeho vzoru. Vykonávaná v Kristovom mene, je „vlastná, riadna a bezprostredná, i keď jej uplatňova­nie podlieha v konečnom dôsledku najvyššej cirkev­nej vrchnosti, ktorá ju môže do určitej miery obme­dziť, majúc na zreteli dobro Cirkvi a veriacich. Táto moc dáva biskupom sväté právo a povinnosť pred Bohom vynášať zákony pre svojich podriadených, súdiť ich a upravovať všetko, čo sa týka kultu a apoš­tolátu“.166 Biskup je teda mocou úradu, ktorý prijal, vystrojený objektívnou jurisdikčnou právomocou, ktorá sa má prejavovať v skutkoch moci spravovania, keď vykonáva pastoračnú službu (munus pastorale), prijatú v sviatosti.

 

Biskupova moc spravovať bude pastoračne účinná - treba to zdôrazniť aj v tomto prípade -, iba ak bude spočívať na morálnej autorite vyplývajúcej zo svätosti jeho života. To nakloní srdcia na prijatie evanjelia, ktoré ohlasuje biskup vo svojej cirkvi, ako aj pravidiel, ktoré stanovuje pre dobro Božieho ľudu. Sv. Ambróz k tomu pripomína: „V kňazoch nech sa nehľadá nič svetské, nič spoločné s túžbami, so zvyk­mi a s obyčajami svetského ľudu. Kňazská dôstojnosť si vyžaduje striedmu vážnosť od ľudu, prísny život a jasnú autoritu.“167

 

Uplatňovanie autority v Cirkvi nemožno chápať ako niečo neosobné alebo byrokratické práve preto, lebo ide o autoritu rodiacu sa zo svedectva. Všetko, čo biskup hovorí a koná, musí zjavovať autoritu Kristovho slova a jeho spôsob konania. Ak by bisku­povmu životu chýbala autorita svätosti, čiže jeho svedectvo viery, nádeje a lásky, Boží ľud by iba ťaž­ko vedel, prijať jeho správcovskú moc, ako prejav činnej prítomnosti Krista v jeho Cirkvi.

 

Z Pánovej vôle sú biskupi ako služobníci apoštol­skosti Cirkvi, vybavení mocou Ducha Svätého, ktorý spravuje a vedie (Spiritus principalis), nástupcami apoštolov nie iba v autorite a v posvätnej moci, ale aj v spôsobe apoštolského života, v apoštolských utrpe­niach znášaných za ohlasovanie a rozširovanie evan­jelia, v ich vznešenej a milosrdnej starostlivosti o zverených veriacich, v obrane slabých, v ich neu­stálom záujme o Boží ľud.

 

V synodálnej aule odznelo konštatovanie, že po Druhom vatikánskom koncile sa uplatňovanie autori­ty v Cirkvi často ukázalo ako veľmi ťažké. A hoci sa zdá, že niektoré akútne ťažkosti sa už prekonali, ten­to problém stále trvá. Kladie sa teda otázka, ako lep­šie pochopiť, prijímať a vykonávať nevyhnutnú služ­bu autority. Predbežná odpoveď vychádza zo samot­nej podstaty cirkevnej autority: je to účasť – a ako taká sa musí čo najjasnejšie ukázať – na Kristovom poslaní, ktorú treba žiť a vykonávať v pokore, odda­nosti a v službe.

 

Prehĺbenie biskupovej autority nemožno dosiah­nuť vonkajšími prejavmi, ale hlbším pochopením teologického, duchovného a morálneho významu jeho služby, spočívajúcej na charizme apoštolskosti. Všetko, čo sa v synodálnej aule povedalo o vzore umývania nôh a o spojení vytvorenom v tomto kon­texte medzi postavou sluhu a pastiera, nám pomáha pochopiť, že episkopát je skutočne poctou iba vtedy, ak má podobu služby. Každý biskup musí na seba vzťahovať Ježišove slová: „Viete, že tí, ktorých po­kladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebu­de. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť me­dzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slú­žil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 42 - 45). Pamätajúc na tieto Pánove slová, biskup vládne so srdcom pokorného služobníka a starostlivého pastiera, ktorý vedie svoje stádo, hľa­dajúc Božiu slávu a spásu duší (porov. Lk 22, 26 - 27). Takýmto spôsobom vykonávaná moc spravovania biskupom je na celom svete jedinečná.

 

Už sme spomenuli text konštitúcie Lumen gentium, v ktorom sa hovorí: „Biskupi spravujú im zverené miestne cirkvi ako Kristovi námestníci a splnomoc­nenci radami, pokynmi, príkladom.“168 V nasledujú­cich slovách nie je žiadne protirečenie, keď koncil dodáva, že biskupi v skutočnosti vládnu „radami, po­kynmi, príkladom, ale aj svojou vlastnou autoritou a posvätnou mocou“.169 Táto „posvätná moc“ je teda zakorenená v morálnej autorite, ktorou sa biskup vyznačuje na základe svätosti svojho života. Práve to uľahčuje prijatie každého jeho úkonu spravovania a robí ho účinným.

 

Pastoračný ráz spravovania a diecézne spoločen­stvo

 

44. Prežívanie cirkevného spoločenstva povedie biskupa k pastoračnému spôsobu čoraz otvorenejšie­mu spolupráci so všetkými. Je tu akýsi druh vzájom­nej súhry medzi tým, čo je biskup povolaný rozhod­núť s osobnou zodpovednosťou pre dobro cirkvi zve­renej do jeho starostlivosti, a príspevkom, ktorý mu môžu ponúknuť veriaci prostredníctvom poradných orgánov, ako sú napr. diecézna synoda, kňazská rada, biskupská rada a pastoračná rada.170

 

Synodálni otcovia urobili jasný odkaz na tieto prostriedky, pomocou ktorých sa vykonáva spravova­nie biskupom a skrze ktoré sa organizuje pastoračná starostlivosť diecézy.171 Partikulárna cirkev nezahŕňa iba trojité biskupské poslanie (munus episcopale), ale aj trojité – prorocké, kňazské a kráľovské – posla­nie celého Božieho ľudu. Všetci veriaci majú mocou krstu svojím vlastným spôsobom podiel na trojitom munus Krista. Ich skutočná rovnosť v dôstojnosti a v konaní je taká, že všetci sú povolaní spolupraco­vať na budovaní Kristovho tela a tak vykonávať po­slanie, ktoré Boh zveril Cirkvi vo svete, každý podľa svojho vlastného postavenia a povinností.172

 

Každý druh rozlišovania medzi veriacimi, zalo­žený na rôznosti chariziem, funkcií a služieb, je zameraný na službu iným členom Božieho ľudu. Ontologicko-funkcionálne rozlišovanie, ktoré stavia biskupa pred ostatných veriacich, vyplývajúce z pri­jatia plnosti sviatosti kňazstva, je spôsobom bytia pre ostatných členov veriacich, ktorý ho však nijako ne­vzďaľuje od bytia s nimi.

 

Cirkev je organicky štruktúrované spoločenstvo, ktoré sa realizuje v koordinácii rôznych chariziem, funkcií a služieb v úsilí dosiahnuť spoločný cieľ, kto­rým je spása. Biskup je zodpovedný za uskutočňo­vanie tejto jednoty v rôznosti napomáhaním, ako to uviedlo synodálne zhromaždenie, úsilia o spoluprá­cu, ktorá všetkým umožňuje putovať spolu na spoločnej ceste viery a poslania.173

 

Po tom, čo sa povedalo, treba dodať, že biskupov úrad rozhodne nesmie byť zredukovaný na funkciu jednoduchého moderátora. Svojou prirodzenosťou kladie munus episcopale jasné a jednoznačné právo a povinnosť spravovať, ktorá zahŕňa aj prvok juris­dikcie. Pastieri sú verejní svedkovia a ich potestas testandi fidem dosahuje svoju plnosť v potestas iudi­candi: biskup nie je povolaný iba vydávať svedectvo o viere, ale aj hodnotiť a usmerňovať jej prejavy zo strany veriacich zverených do jeho pastoračnej sta­rostlivosti. Pri vykonávaní tejto úlohy má urobiť všet­ko, čo je v jeho silách, aby dosiahol súhlas svojich veriacich, ale nakoniec musí vedieť vziať na seba zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré ako pastier po­važuje podľa svedomia za nevyhnutné, mysliac pre­dovšetkým na budúci Boží súd.

 

Cirkevné spoločenstvo vo svojej organickej štruk­túre volá po osobnej zodpovednosti biskupa, ale tak­isto predpokladá účasť všetkých kategórií veriacich, vzhľadom na to, že majú podiel na zodpovednosti za dobro partikulárnej cirkvi, ktorú tvoria. To, čo zaručuje pravosť tohto organického spoločenstva, je pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje aj v biskupovej osobnej zodpovednosti, aj v účasti veriacich na danej zodpovednosti. Duch Svätý, kla­dúc základ krstnej rovnosti všetkých veriacich, ako aj rôznosťou chariziem služieb každého veriaceho, je schopný účinne vytvárať spoločenstvo. Na zákla­de týchto princípov sa riadia diecézne synody, kto­rých kánonický profil, stanovený v kánonoch 460 - 468 Kódexu kánonickeho práva, bol spresnený Interdikasteriálnou inštrukciou z 19. marca 1997.174 Z podstaty týchto noriem musia vychádzať aj iné diecézne zhromaždenia, ktorým biskup predsedá a pri ktorých sa nikdy nemôže vzdať svojej osobitnej zodpovednosti.

 

Ak každý kresťan dostáva krstom Božiu lásku vo vyliatí Ducha Svätého, biskup – ako to synodálne zhromaždenie vhodne pripomenulo – prijíma do svojho srdca vo sviatosti kňazstva Kristovu pasto­račnú lásku. Táto láska je zameraná na vytváranie spoločenstva.175 Skôr ako pretransformuje túto spolo­čenstvo tvoriacu lásku do akčných plánov, musí sa biskup usilovať sprítomniť ju vo svojom srdci a v srdci Cirkvi prostredníctvom autentického du­chovného života.

 

Ak spoločenstvo vyjadruje podstatu Cirkvi, tak potom je normálne, že spiritualita spoločenstva bude smerovať k prejaveniu sa v osobnej aj komunitárnej sfére, vzbudzujúc vo veriacich všetkých kategórií stále nové formy účasti a spoluzodpovednosti. Biskup má teda vyvinúť všetko úsilie, aby vo svojej partikulárnej cirkvi rozvíjal štruktúry spoločenstva a účasti umožňujúce počúvať Ducha Svätého, ktorý žije a prihovára sa veriacim, aby ich viedol pri vy­konávaní všetkého, čo Duch Svätý podnecuje pre skutočné dobro Cirkvi.

 

Členenie partikulárnej cirkvi

 

45. Mnoho príspevkov synodálnych otcov sa od­volávalo na rozličné aspekty a momenty života die­cézy. Patričná pozornosť bola venovaná diecéznej kúrii ako štruktúre, ktorú používa biskup na vyjadre­nie svojej pastoračnej lásky v jej rozličných aspek­toch.176 Osobitne sa spomínala možnosť zveriť ekono­mickú agendu diecézy jednotlivcom, ktorí sú nielen čestní, ale aj kompetentní, aby sa to mohlo stať prí­kladom transparentnosti i pre ďalšie podobné cirkev­né inštitúcie. Ak sa v diecéze prežíva spiritualita spoločenstva, prejaví sa to v osobitnom záujme o chu­dobnejšie farnosti a spoločenstvá a vyvinie sa maxi­málne úsilie vydeliť časť z diecéznych finančných prostriedkov pre chudobnejšie cirkvi, najmä pre tie v misionárskych krajinách a v oblastiach zasiahnu­tých migráciou.177

 

Synodálni otcovia pokladali za správne upriamiť svoju pozornosť na farnosť, pripomínajúc, že práve za toto spoločenstvo, prvé spomedzi všetkých ostat­ných spoločenstiev prítomných v diecéze, má biskup primárnu zodpovednosť, teda že sa musí zaujímať predovšetkým o farnosti.178 Farnosť – ako sa často zdôrazňovalo – naďalej zostáva základnou jednotkou každodenného života diecézy.

 

Pastoračná vizitácia

 

46. Práve z tohto pohľadu sa vynára význam pas­toračnej vizitácie, skutočného času milosti a osobitnej príležitosti, jedinej svojho druhu, na stretnutie a dialóg biskupa s veriacimi.179 Biskup Bartolomeu dos Martires, ktorého som blahorečil niekoľko dní po zakončení synody, vo svojom klasickom diele Stimulus pastorum, ktoré vysoko ocenil aj sv. Karol Boromejský, definuje pastoračnú vizitáciu ako quasi anima episcopalis regiminis a pôsobivo ju opisuje ako rozšírenie biskupovej duchovnej prítomnosti medzi svojimi veriacimi.180

 

Keď prichádza biskup na pastoračnú vizitáciu do farnosti, mal by prenechať skúmanie administratív­nych záležitostí iným delegátom a na prvé miesto dať osobné stretnutia, počnúc s farárom a inými kňazmi. Je to čas, keď je pri vykonávaní služby slova, po­sväcovania a pastoračného vedenia najbližšie svojmu ľudu, keď sa najpriamejšie stretáva s ich obavami a starosťami, s ich radosťami a očakávaniami, a keď je schopný ponúknuť všetkým pozvanie na nádej. Predovšetkým tu prichádza biskup do priameho kon­taktu s chudobnými, so staršími a s chorými. Ak sa pastoračná vizitácia uskutočňuje týmto spôsobom, stáva sa tým, čím má byť: znakom prítomnosti Pána, ktorý navštevuje svoj ľud v pokoji.

 

Biskup so svojím presbytériom

 

47. Keď koncilový dekrét Christus Dominus opi­suje partikulárnu cirkev, nie bez príčiny ju definuje ako spoločenstvo veriacich zverené do pastoračnej starostlivosti biskupa cum cooperatione presbyterii.181 Skutočne, medzi biskupom a jeho presbytermi existuje communio sacramentalis mocou služobného alebo hierarchického kňazstva, ktoré je účasťou na jedinom Kristovom kňazstve, a preto, hoci na inom stupni, mocou jedinej cirkevnej služby a jediného apoštolského poslania.

 

Presbyteri, a medzi nimi obzvlášť farári, sú preto najbližšími spolupracovníkmi v tejto biskupovej službe. Synodálni otcovia obnovili odporúčania a povzbudenia obsiahnuté už v koncilových doku­mentoch a opätovne zdôraznené apoštolskou exhor­táciou Pastores dabo vobis182 o osobitnej kvalite vzťa­hu medzi biskupom a jeho presbytermi. Biskup sa má neustále usilovať byť vo vzťahu k svojim kňazom ako otec a brat, ktorý ich miluje, načúva im, prijíma ich, usmerňuje ich, podporuje, hľadá ich spoluprácu a napomáha, nakoľko je to len možné, ich ľudské, duchovné, služobné a finančné dobrá.183

 

Biskupova osobitná náklonnosť k jeho kňazom sa prejavuje, keď ich otcovsky a bratsky sprevádza v zá­kladných etapách ich služobného života, začínajúc prvými krokmi v pastoračnej službe. Základom zo­stáva permanentná formácia presbyterov, ktorá pre všetkých predstavuje „povolanie v povolaní“, preto­že vo svojich rozličných a doplňujúcich sa aspektoch je zameraná na pomoc kňazom žiť a slúžiť podľa Ježišovho príkladu.

 

Každý diecézny biskup má ako jednu z prvoradých povinností starostlivosť o svojich kňazov: „Úkon kňaza, ktorý v deň svojej kňazskej vysviacky vkladá ruky do rúk biskupa, keď mu vyznáva synov­skú úctu a poslušnosť, sa môže zdať ako jednosmer­né gesto. V skutočnosti to gesto zaväzuje oboch: kňa­za aj biskupa. Novokňaz sa rozhodol zveriť sa bisku­povi a biskup sa zaväzuje starať sa o tieto ruky.“184

 

Chcel by som dodať, že aj v ďalších dvoch situá­ciách môže presbyter očakávať, že mu jeho biskup preukáže osobitnú blízkosť. Prvý je, keď mu biskup zveruje pastoračné poslanie, či už po prvýkrát, ako v prípade novovysväteného kňaza, alebo neskôr pri zmene služby či zverení nového pastoračného man­dátu. Aj pre samotného biskupa je odovzdávanie pastoračného poslania význačnou chvíľou otcovskej zodpovednosti k jednému zo svojich kňazov. Pre tieto okolnosti sú výstižné slová sv. Hieronyma:

 

„Vieme, že ten istý vzťah, aký mal Áron k svojim sy­nom, je aj medzi biskupom a jeho kňazmi. Je jediný Pán a jediný chrám, nech je aj jednota v službe. ( ... ) Či nie je otcovou slávou múdry syn? Nech sa biskup teší zo svojho rozhodnutia, keď Kristovi vyberá ta­kých kňazov.“185

 

Druhý moment nastáva, keď sa kňaz vzdá pre po­kročilý vek aktívneho pastoračného vedenia spolo­čenstva alebo iných úloh priamej zodpovednosti. Za týchto alebo podobných okolností má biskup povin­nosť zariadiť, aby si kňaz uvedomoval vďačnosť par­tikulárnej cirkvi za jeho apoštolskú námahu, ktorú doteraz vykonával, ako aj jeho nové miesto, upro­stred diecézneho presbytéria: stále prispieva a teraz môže ešte plnšie prispievať k budovaniu Cirkvi svo­jím príkladným svedectvom neúnavnej modlitby a svojou ochotou podeliť sa o nadobudnuté skúse­nosti ako s pomocou pre svojich mladších spolubra­tov. Biskup preukáže svoju bratskú blízkosť kňazom, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii pre ťažkú chorobu alebo inú formu dlhodobej pracovnej ne­schopnosti, pomáhajúc im udržať živé presvedčenie, že „sa naďalej ako aktívne údy zúčastňujú na budo­vaní Cirkvi, najmä ak sú v jednote s trpiacim Ježišom Kristom a s mnohými bratmi a sestrami účastnými na Pánovom utrpení“.186

 

Biskup má modlitbou a úprimným súcitom spre­vádzať kňazov, ktorí z akýchkoľvek dôvodov pochy­bujú o svojom povolaní a vernosti Pánovmu volaniu a istým spôsobom ochabli vo vykonávaní svojich po­vinností.187

 

Napokon, nesmie zabudnúť skúmať možné znaky hrdinských čností, ktoré sa prípadne prejavili medzi diecéznymi kňazmi a, keď to bude považovať za vhodné, postúpi ich na verejné uznanie, robiac tak prvé kroky s cieľom začať kanonizačný proces.188

 

Formácia kandidátov na presbyterát

 

48. Hlbšie uvažujúc o téme kňazskej služby, sy­nodálni otcovia venovali zvláštnu pozornosť výchove kandidátov na kňazstvo, ktorá sa uskutočňuje v se­minári.189 Výchova kňazov je jedným z najdôležitej­ších záujmov biskupa, keďže si vyžaduje veľa mod­litby, oddanosti a úsilia. V tomto ohľade synodálni otcovia, plne si uvedomujúc, že seminár patrí medzi najvzácnejšie poklady diecézy, venovali mu patričnú pozornosť a potvrdili nepopierateľnú potrebu vyšších seminárov, hoci tým nezmenšovali význam malých seminárov, na odovzdávanie kresťanských hodnôt zameraných na nasledovania Krista.190

 

Každý biskup teda vyjadruje svoju starosť predo­všetkým svedomitým výberom vychovávateľov budú­cich kňazov a ustanovením najvhodnejších a primera­ných foriem ich prípravy na službu v takej podstat­nej sfére života kresťanského spoločenstva. Biskup by mal často navštevovať seminár, aj keď by ho zvláštne okolnosti viedli k spojeniu sa s druhými bis­kupmi a vytvoreniu niekedy potrebného, ba dokonca odporúčaného rozhodnutia sa založiť interdiecézny seminár.191 Pre biskupa je však nenahraditeľné ozajstné osobné poznanie kandidátov na kňazstvo v jeho diecéze. Na základe týchto priamych kontaktov sa ubezpečí, že v seminároch sa formujú zrelé a vyvá­žené osobnosti, mužovia schopní vytvárať zdravé ľudské a pastoračné vzťahy, teologicky pripravení, pevní v duchovnom živote a v láske k Cirkvi. Po­dobne sa bude snažiť poskytovať finančnú podporu a pomoc mladým kandidátom na kňazstvo.

 

Je jasné, že silou, inšpirujúcou a formujúcou po­volanie je v prvom rade modlitba. Povolania potre­bujú širokú sieť ľudí, ktorí sa často modlia k „Pánovi žatvy“. Čím viac bude problém povolaní konfronto­vaný v kontexte modlitby, tým viac pomôže modlit­ba tým, ktorých si Boh povolal, aby počuli jeho hlas.

 

Keď nadíde čas vysviacky, každý biskup musí previesť potrebné skrutínium.192 V tomto ohľade, uve­domujúc si svoju veľkú zodpovednosť pri udeľovaní sviatosti posvätného stavu, iba po starostlivom skú­maní a podrobnej konzultácii podľa právnych noriem prijme biskup do svojej diecézy kandidátov pochá­dzajúcich z iných diecéz alebo náboženských inštitútov.193

 

Biskup a trvalí diakoni

 

49. Biskupi ako vysluhovatelia posvätných stavov majú priamu zodpovednosť aj za trvalých diakonov, v ktorých videlo synodálne zhromaždenie opravdivé Božie dary na ohlasovanie evanjelia, pre učenie kres­ťanských spoločenstiev a na podporu služby lásky v Božej rodine.194

 

Každý biskup teda bude mať veľkú starostlivosť o tieto povolania, za ktorých voľbu a formáciu je na­pokon on sám zodpovedný. Hoci túto povinnosť vy­konáva prostredníctvom spolupracovníkov, ktorí sú zaviazaní konať v súlade s predpismi Svätej stolice.195 biskup sa má všemožne snažiť osobne spoznať všet­kých kandidátov na diakonát. Po ich vysvätení im bude aj naďalej skutočným otcom, povzbudzujúc ich milovať telo a krv Krista, ktorého služobníkmi sú, a svätú Cirkev, ktorej sa zaviazali slúžiť; podobne bude povzbudzovať ženatých diakonov, aby viedli príkladný rodinný život.

 

Biskupov záujem o osoby zasväteného života

 

50. Posynodálna apoštolská exhortácia Vita con­secrata zdôraznila, aký význam má zasvätený život v službe biskupa. Odvolávajúc sa na tento text počas poslednej synody, otcovia pripomenuli, že v Cirkvi ako v spoločenstve musí biskup oceňovať a podporo­vať špecifické povolanie a poslanie zasväteného ži­vota, ktoré pevne a natrvalo patrí k životu a svätosti Cirkvi.196 Aj v partikulárnych cirkvách plní zasvätený život svoju úlohu príkladnej prítomnosti a charizma­tického poslania. Biskup má preto starostlivo skú­mať, či aj medzi zasvätenými osobami, ktoré žili v diecéze, neboli svedectvá hrdinského praktizovania čností, a potom, ak to uváži za vhodné, urobiť kroky na začatie procesu kanonizácie.

 

V starostlivom záujme o všetky formy zasväte­ného života, v záujme, ktorý nachádza vyjadrenie aj v povzbudzovaní, aj v bdelosti, by mal biskup vy­hradiť osobitné miesto kontemplatívnemu životu. Zasvätené osoby, majú úprimne prijímať pastoračné rady biskupa a usilovať sa o plné spoločenstvo v ži­vote a poslaní partikulárnej cirkvi, v ktorej žijú. Biskup je v skutočnosti jediným zodpovedným za apoštolské aktivity v diecéze: zasvätené osoby musia s ním spolupracovať tak, aby svojou prítomnosťou a službou obohatili cirkevné spoločenstvo. Z tohto pohľadu treba venovať náležitú pozornosť dokumen­tu Mutuae relationes a platnému právu.

 

Zvláštny záujem treba venovať inštitútom diecéz­neho práva a najmä tým, ktoré sa nachádzajú vo váž­nych ťažkostiach: biskup nech im preukazuje mimo­riadnu otcovskú starostlivosť. Napokon v procese schvaľovania nových inštitútov založených v diecéze sa biskup má snažiť konať v súlade so smernicami a s predpismi, ktoré sa nachádzajú v exhortácii Vita consecrata a v iných inštrukciách vydaných kompe­tentnými úradmi Svätej stolice.197

 

Laici v pastoračnej starostlivosti biskupa

 

51. Vo veriacich laikoch, ktorí tvoria väčšinu Božieho ľudu, sa musí jasne prejavovať misionárska sila krstu. Na to však potrebujú laici podporu, po­vzbudenie a pomoc svojich biskupov, ktorí ich môžu viesť v rozvoji ich apoštolátu v súlade s ich špeci­fickým sekulárnym charakterom, čerpajúc z milosti sviatostí krstu a birmovania. Bude teda potrebné zo­staviť určité programy formácie, ktoré umožnia lai­kom prevziať zodpovednosť v Cirkvi v rámci diecézy a vo farských štruktúrach, ako aj v rôznych službách liturgickej animácie, katechézy, vyučovania katolíc­keho náboženstva v školách atď.

 

Laici majú osobitnú zodpovednosť – a v tomto zmysle ich treba povzbudzovať – za evanjelizáciu kultúry, za vnášanie evanjelia do života rodiny, na pracovisko, do masmédií, športu a voľného času, ako aj za podporu kresťanských hodnôt v spoločnosti a vo verejnom živote, národnom i medzinárodnom. Tým, že laici sú vo svete, majú možnosť účinne vplý­vať na svoje prostredie a ponúknuť veľkému počtu mužov a žien širšie horizonty nádeje. Na druhej stra­ne, viazaní svojím povolaním žiť uprostred časných skutočností, sú laici povolaní, v súlade s ich špeci­fickým sekulárnym charakterom, vedieť zdôvodniť svoju nádej (porov. 1 Pt 3, 15), kdekoľvek pracujú a rozvíjajú vo svojich srdciach „očakávanie novej zeme“.198 Biskupi by mali byť blízko veriacim, keďže tí sú ponorení v komplexe problémov dnešného sve­ta a obzvlášť vystavení chaosu a utrpeniu; mali by im pomôcť stať sa kresťanmi silnej nádeje, pevne zakot­venými v istote, že Pán je vždy po boku svojich detí.

 

Do úvahy treba brať aj význam organizovaného laického apoštolátu, či už tradičnými formami, alebo tými, ktoré predstavujú nové cirkevné hnutia. Všetky tieto formy združení obohacujú Cirkev, avšak neu­stále potrebujú službu rozlišovania, ktorá je vlastná biskupovi. Časťou biskupovho pastoračného poslania je živiť komplementárnosť medzi rôzne inšpirovanými hnutiami a bdieť nad ich rozvojom, nad teolo­gickou aj duchovnou formáciou ich vodcov a nad ich adaptáciou na diecézne a farské spoločenstvá, od ktorých nemôžu byť oddelené.199 Biskup sa má takis­to usilovať zabezpečiť, aby laické združenia podpo­rovali pastoračnú činnosť a napomáhali prijímanie všetkých povolaní, najmä do kňazstva, zasväteného života a na misie.200

 

Biskupova starosť o rodinu

 

52. Synodálni otcovia sa často vyslovovali v pro­spech rodiny, ktorá sa právom nazýva „domáca cir­kev“, otvorený priestor pre Ježišovu prítomnosť, sväty­ňa života. Rodina založená na sviatosti manželstva sa javí ako spoločenstvo prvotnej dôležitosti, keďže v rodine aj manželia, aj ich deti prežívajú svoje vlastné povolanie a zdokonaľujú sa v láske. Kresťanská rodi­na – ako sa na synode zdôrazňovalo – je apoštolským spoločenstvom otvoreným pre misijné poslanie.201

 

Biskupovou osobitnou úlohou je zaistiť, aby boli hodnoty manželstva v občianskej spoločnosti podpo­rované a bránené prostredníctvom správnych politic­kých a ekonomických rozhodnutí. V rámci kresťan­ského spoločenstva má biskup podporovať prípravu snúbencov na manželstvo, pastoračné sprevádzanie mladých párov a formáciu skupín rodín, ktoré môžu podporovať rodinný apoštolát a, čo je rovnako dôle­žité, byť schopné pomáhať rodinám, nachádzajúcim sa v ťažkostiach. Blízkosť biskupa manželským pá­rom a ich deťom, vyjadrená rôznymi iniciatívami na diecéznej úrovni, bude pre nich prameňom povzbudenia.

 

Vzhľadom na výchovné úlohy samotnej rodiny synodálni otcovia jednohlasne uznali význam kato­líckych škôl pre integrálnu formáciu mladých gene­rácií, pre inkulturáciu viery a pre dialóg medzi rôz­nymi kultúrami. Je teda potrebné, aby biskupi pod­porovali a zveľaďovali prácu katolíckych škôl, aby sa snažili založiť ich tam, kde ešte neexistujú, a keďže to závisí od nich, aby vyzývali občianske inštitúcie, nech napomáhajú efektívne slobodné vzdelávanie v štáte.202

 

Mladí - pastoračná priorita budúcnosti

 

53. Biskup ako pastier a otec kresťanského spo­ločenstva sa má obzvlášť zaujímať o evanjelizáciu a duchovné sprevádzanie mladých. Služobník nádeje nemôže nebudovať budúcnosť spolu s tými, ktorým je budúcnosť zverená, teda s mladými. Ako „strážcovia rannej zory“ očakávajú mladí úsvit nového sveta. Skúsenosť Svetových dní mládeže, ktoré biskupi úprimne podporujú, ukazuje, ako veľa mladých ľudí je pripravených angažovať sa v Cirkvi aj vo svete, ak sa im poskytne skutočná zodpovednosť a integrálna kresťanská formácia.

 

V tejto perspektíve, interpretujúc názor synodál­nych otcov, sa s osobitnou výzvou obraciam na oso­by zasväteného života z mnohých inštitútov, ktoré pôsobia v oblasti výchovy a vzdelávania detí, dospie­vajúcich a mládeže, aby sa nedali znechutiť momen­tálnymi ťažkosťami alebo vzdať sa svojej chvályhod­nej práce, ale naopak, aby zintenzívnili svoje úsilie a čoraz lepšie usmerňovali svoje úsilia.203 Mladých treba prostredníctvom osobných vzťahov s pastiermi a učiteľmi povzbudzovať, aby rástli v láske, a vycho­vávať pre život založený na dobrosrdečnosti a ochote slúžiť druhým, predovšetkým biednym a chorým. Takýmto spôsobom sa im bude dať možno ľahšie rozprávať aj o ďalších kresťanských čnostiach, naj­mä o čistote. Ak sa vydajú na túto cestu, spoznajú, že život je niečo krásne, keď sa žije pre druhých, na­sledujúc tak Ježišov príklad. Takto budú schopní zodpovedne a záväzne sa rozhodnúť či už pre man­želstvo, kňazstvo, alebo pre zasvätený život.

 

Pastorácia povolaní

 

54. Podstatné je podporovať kultúru povolaní v širšom zmysle: potreba vychovávať mladých, aby objavili, že sám život je povolaním. Preto je potreb­né, aby biskup apeloval na rodiny, farské spoločen­stvá a výchovno-vzdelávacie inštitúcie, nech pomá­hajú chlapcom a dievčatám v objavovaní Božieho plánu v ich živote a v prijímaní povolania na svätosť, ktorým sa Boh osobitým spôsobom obracia na kaž­dého z nich.204

 

Z toho dôvodu je nevyhnutné posilňovať dimenziu povolania vo všetkých pastoračných činnostiach. Biskup má zabezpečiť, aby bola zverená pastoračná starostlivosť o mladých a o povolania takým kňa­zom a jednotlivcom, ktorí sú zanietením a príkladom vlastného života schopní sprostredkovať lásku k Ježišovi. Budú teda zodpovední osobne sprevádzať mladých priateľstvom a, ak je to možné, duchov­ným vedením, aby im pomohli pochopiť znamenia Božieho volania a objaviť silu odpovedať na ne v mi­losti sviatostí a v živote modlitby, ktorá je predovšet­kým pozorným načúvaním Bohu, ktorý hovorí.

 

To bolo niekoľko oblastí, v ktorých biskup vyko­náva svoju úlohu spravovania a prejavuje tak časti Božieho ľudu zverenému do jeho starostlivosti pasto­račnú lásku, ktorá ho poháňa. Jednou z charakteris­tických foriem tejto lásky je súcit, podobný súcitu Krista, nášho Veľkňaza, ktorý vedel cítiť s našimi ľudskými slabosťami, pretože on sám, tak ako my, bol pokúšaný v každom ohľade, i keď na rozdiel od nás bez hriechu (porov. Hebr 4, 15). Tento súcit je vždy spojený so zodpovednosťou, ktorú biskup prijal pred Bohom aj pred Cirkvou. Takýmto spôsobom na­pĺňa prísľuby a nesie záväzky, ktoré dal v deň svojej biskupskej vysviacky, keď slobodne vyjadril svoj súhlas so žiadosťou Cirkvi starať sa o svätý Boží ľud s láskou Otca a viesť ho cestou spásy; byť vždy láskavý a milosrdný, v mene nášho Pána, voči chudob­ným, chorým a všetkým, ktorí potrebujú útechu a po­moc; a ako dobrý pastier hľadať stratené ovce, aby ich priviedol späť do Kristovho ovčinca.205

 

 

VI. KAPITOLA

 

V SPOLOČENSTVE CIRKVÍ

 

„Starosť o všetky cirkvi“ (2 Kor 11, 28)

 

55. Apoštol Pavol, píšuc kresťanom v Korinte, spomína všetko, čo vytrpel pre evanjelium: „Často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebez­pečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečen­stvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi“ (2 Kor 11, 26 - 28). Záver, ku ktorému prichádza, spája so zanietenou otázkou: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29). Táto otázka sa týka svedo­mia každého biskupa, veď je členom biskupského kolégia.

 

Druhý vatikánsky koncil to výslovne spomína, keď sa zmieňuje, že všetci biskupi, ako členovia biskupského kolégia a legitímni nástupcovia apoštolov z Kristovho ustanovenia a príkazu, majú rozšíriť svoj záujem na celú Cirkev. „Veď všetci biskupi majú na­pomáhať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, učiť veriacich láske k celému Kristovmu tajomnému telu, najmä k chudobným a trpiacim členom, a k tým, ktorí sú prenasledovaní pre spra­vodlivosť (porov. Mt 5, 10), a napokon podporovať všetky celocirkevné podujatia, zvlášť zabezpečovať, aby vzrastala viera a všetci ľudia sa dostali k svetlu plnej pravdy. Napokon je pravda, že keď biskupi dobre spravujú svoju cirkev, ako časť všeobecnej Cirkvi, účinne tým prispievajú k dobru celého ta­jomného tela, ktoré je utvorené z týchto jednotlivých cirkví.“206

 

V dôsledku toho každý biskup je vo vzťahu k par­tikulárnej cirkvi a súčasne k všeobecnej Cirkvi. On sám, ktorý je viditeľným princípom a základom jed­noty svojej vlastnej partikulárnej cirkvi, je taktiež viditeľným spojivom cirkevného spoločenstva medzi jeho partikulárnou cirkvou a všeobecnou Cirkvou. Všetci biskupi, sídliaci vo vlastných partikulárnych cirkvách po celom svete, avšak stále zachovávajúci hierarchické spoločenstvo s hlavou kolégia biskupov aj so samotným kolégiom, dávajú tak stálosť a vý­znam všeobecnosti Cirkvi a zároveň prenášajú znám­ku všeobecnosti na svoje vlastné partikulárne cirkvi. Každý biskup je preto akýmsi stredobodom medzi jeho partikulárnou cirkvou a všeobecnou Cirkvou a viditeľným svedectvom prítomnosti jednej Kristo­vej Cirkvi vo vlastnej partikulárnej cirkvi. V spolo­čenstve cirkví tak biskup reprezentuje vlastnú partikulárnu cirkev a v nej predstavuje spoločenstvo cirkví. Skrze biskupskú službu sa portiones Ecclesiae zúčastňujú na úplnosti una sancta, a táto sa, stále cez biskupovu službu, sprítomňuje v každej individuál­nej Ecclesiae portio.207

 

Univerzálny rozmer biskupskej služby sa plne prejavuje a uskutočňuje, keď všetci biskupi, v hierarchickom spoločenstve s rímskym veľkňazom, konajú ako kolégium. Slávnostne zhromaždení na ekume­nickom koncile alebo roztrúsení po celom svete, stá­le však v hierarchickom spoločenstve s rímskym veľ­kňazom, sú pokračovaním apoštolského kolégia.208 Takisto v iných formách splnomocňujú všetci bisku­pi medzi sebou aj s rímskym veľkňazom in bonum totius Ecclesiae; to sa deje predovšetkým preto, aby sa v celom svete ohlasovalo evanjelium a čelilo sa mnohým problémom, ktoré trápia rôzne partikulárne cirkvi. Vykonávanie služby Petrovho nástupcu pre dobro celej Cirkvi a každej partikulárnej cirkvi, ako aj konanie kolégia ako takého zároveň pomáhajú zabezpečiť, že jednota viery a učenia, spoločná pre celú Cirkev, sa zachová v partikulárnych cirkvách zverených do pastoračnej starostlivosti jednotlivých diecéznych biskupov. V Petrovej katedre nachádzajú biskupi, či už ako jednotlivci alebo medzi sebou zjednotení ako kolégium, trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty i spoločenstva.209

 

Vzťah biskupa k najvyššej cirkevnej autorite

 

56. Druhý vatikánsky koncil učí, že „biskupi ako nástupcovia apoštolov majú tým samým v sebe zve­rených diecézach všetku vlastnú a bezprostrednú riadnu právomoc (potestas ordinaria), ktorá je po­trebná na vykonávanie pastoračnej služby (munus pastorale). Pritom však zostáva vždy a vo všetkom nedotknutá právomoc, ktorú má mocou svojho úradu rímsky veľkňaz, vyhradiť sebe alebo inej vrchnosti niektoré záležitosti.“210

 

V synodálnej aule bola vznesená otázka, či sa môže chápať vzťah medzi biskupom a najvyššou cir­kevnou autoritou vo svetle princípu subsidiarity, naj­mä vzhľadom na vzťahy medzi jednotlivými biskup­mi a Rímskou kúriou. Odznela túžba, aby sa tieto vzťahy, v zhode s ekleziológiou spoločenstva, mohli rozvíjať s ohľadom na kompetencie každého a tak prispieť k väčšej decentralizácii. Bola predstavená aj prosba o preštudovanie možnosti uplatnenia tohto princípu v živote Cirkvi, berúc v každom prípade do úvahy fakt, že základným princípom uplatňovania biskupovej autority je hierarchické spoločenstvo jednotlivých biskupov s rímskym veľkňazom a s kolé­giom biskupov.

 

Ako vieme, princíp subsidiarity bol sformulovaný mojím ctihodným predchodcom pápežom Piom XI. pre občiansku spoločnosť.211 Druhý vatikánsky kon­cil, ktorý nikdy nepoužil výraz „subsidiarita“, však povzbudil rozvoj spoločenstva medzi cirkevnými inštitúciami a otvoril cestu novej teologickej úvahe o episkopáte, ktorá začala prinášať ovocie v konkrét­nej aplikácii princípu kolegiality v cirkevnom spolo­čenstve. Avšak čo sa týka uplatňovania biskupovej autority synodálni otcovia sa domnievali, že zmienka o subsidiarite môže byť dvojznačná, a stanovili, aby sa teologicky hlbšie skúmal charakter biskupovej autority vo svetle princípu spoločenstva.212

 

V synodálnom zhromaždení sa viackrát hovorilo o princípe spoločenstva.213 Je to organické spoločen­stvo inšpirované obrazom Kristovho tela, ktorý apoš­tol Pavol používa na zdôraznenie funkcií komplementarity a vzájomnej pomoci medzi rôznymi údmi jedného tela (porov. 1 Kor 12, 12 - 31).

 

Aby sa odvolávanie na princíp spoločenstva kona­lo správne a účinne, je potrebné pamätať na určité východiskové body. Predovšetkým si treba uvedo­miť, že v partikulárnej cirkvi má diecézny biskup všetku riadnu, vlastnú a bezprostrednú moc potrebnú na vykonávanie svojej pastoračnej služby. Preto je­mu patrí vlastná oblasť na nezávislé uplatňovanie svojej právomoci, oblasť uznaná a chránená všeobec­nou legislatívou.214 Na druhej strane, biskupova moc existuje spolu s najvyššou mocou rímskeho veľkňa­za, ktorá je sama osebe tiež biskupská, riadna a bez­prostredná nad všetkými partikulárnymi cirkvami a ich zoskupeniami a nad všetkými pastiermi a ve­riacimi.215

 

Treba pamätať aj na ďalší pevne stanovený bod: jednota Cirkvi je založená na jednote episkopátu, ktorý, aby bol jeden, si vyžaduje hlavu kolégia. Analogicky Cirkev, aby bola jedna, si vyžaduje cir­kev, ktorá je hlavou cirkví, teda rímsku cirkev, ktorej biskup, Petrov nástupca, je hlavou kolégia.216 Preto „v každej partikulárnej cirkvi, aby bola skutočne cirkvou, teda partikulárnou prítomnosťou všeobecnej Cirkvi, so všetkými jej základnými prvkami, a teda konštituovaná podľa vzoru všeobecnej Cirkvi, musí byť prítomná, ako vlastný prvok, najvyššia autorita Cirkvi ( ... ) Primát rímskeho biskupa a biskupského kolégia sú vlastné prvky všeobecnej Cirkvi, ktoré ,nie sú odvodené od partikulárnosti cirkvíʻ, ale na­priek tomu sú najvnútornejšími prvkami každej par­tikulárnej cirkvi. Prítomnosť služby Petrovho nástup­cu vnútri každej partikulárnej cirkvi je nevyhnutným vyjadrením základného vzájomného najvnútornej­šieho vzťahu medzi všeobecnou Cirkvou a partiku­lárnou cirkvou“.217

 

Kristova Cirkev sa svojou vlastnosťou katolíckosti plne uskutočňuje v každej partikulárnej cirkvi, ktorá prijíma všetky prirodzené aj nadprirodzené prostriedky potrebné na plnenie poslania, ktoré Boh zveril cirkvi vo svete. Medzi týmito prostriedkami je aj riadna, vlastná a bezprostredná moc biskupa, ktorá sa vyžaduje na plnenie jeho pastoračnej služby (munus pastorale), ktorej vykonávanie je však podriadené všeobecným zákonom a rezervovaniam, stanoveným zákonom alebo dekrétom rímskeho veľkňaza, kde je to vyhradené najvyššej autorite alebo iným cirkevným autoritám.218

 

Schopnosť vlastného spravovania, zahŕňajúca aj vykonávanie autentického magistéria,219 ktoré svojou prirodzenosťou patrí biskupovi v diecéze, je neodmysliteľnou súčasťou tajomnej skutočnosti Cirkvi, ktorá spôsobuje, že v partikulárnej cirkvi je imanentne prítomná všeobecná Cirkev aj s jej najvyššou autoritou, teda s rímskym veľkňazom a kolégiom biskupov a ich najvyššou, plnou, riadnou a bezprostrednou mocou nad všetkými veriacimi a ich pastiermi.220

 

V súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu treba potvrdiť, že úloha učiť (munus docendi) a úloha spravovať (munus regendi) a teda tomu zodpovedajúca právomoc učiť a riadiť sa majú zo svojej podstaty vykonávať v partikulárnej cirkvi každým diecéznym biskupom v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia aj so samotným kolégiom.221 To neoslabuje biskupovu autoritu, ale posilňuje ju, keď putá hierarchického spoločenstva spájajúce biskupov a Apoštolskú stolicu nevyhnutne vyžadujú koordináciu zodpovedností zo strany diecézneho biskupa a najvyššej autority, určenú prirodzenosťou samotnej Cirkvi. Je to samotné božské právo, ktoré stanovuje limity vykonávania oboch. Preto moc biskupov „všeobecná cirkevná autorita neokliesňuje, lež naopak, háji ju, posilňuje a bráni, lebo Duch Svätý neprestajne zachováva spôsob riadenia, ktorý Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi“.222

 

Pápež Pavol VI. to dobre vyjadril pri otvorení tretej sesie Druhého vatikánskeho koncilu: „Práve tak ako vy, ctihodní bratia v biskupskej službe, roztrúsení po celom svete, aby ste uskutočňovali a ukazovali pravú všeobecnosť Cirkvi, potrebujete centrum, princíp jednoty vo viere a v spoločenstve, ktoré nachádzate v tejto Petrovej katedre, tak aj ja potrebujem vás, aby ste boli so mnou úzko spojení a tak mohla Apoštolská stolica vždy odrážať svoju krásu a ľudský a historický význam, a teda aby sa jej viera harmonicky zachovala, aby si svoje povinnosti plnila príkladným spôsobom a aby jej v ťažkých chvíľach bola poskytnutá útecha.“223

 

Skutočnosť spoločenstva, ktorá je základom všetkých vnútrocirkevných vzťahov224 a ktorá bola zdôraznená aj na synodálnych diskusiách, vytvára vzťah reciprocity medzi rímskym veľkňazom a biskupmi. Skutočne, ak na jednej strane biskup, aby plne vyjadril svoj vlastný úrad a dal základ všeobecnosti svojej Cirkvi, musí vykonávať jemu vlastnú úlohu spravovania (munus regendi) v hierarchickom spoločenstve s rímskym veľkňazom a s biskupským kolégiom, na strane druhej rímsky veľkňaz, hlava kolégia, pri plnení svojho úradu najvyššieho pastiera Cirkvi (munus supremi Ecclesiae pastoris) musí vždy konať v spoločenstve všetkých biskupov, a teda s celou Cirkvou.225 Preto v spoločenstve Cirkvi, tak ako biskup nie je nikdy sám, ale vždy spojený s kolégiom a jeho hlavou a má ich podporu, tak aj rímsky veľkňaz nie je nikdy sám, ale je vždy spojený s biskupmi a nimi podporovaný. To je ďalší dôvod, prečo vykonávanie najvyššej moci rímskeho veľkňaza neodstraňuje, ale potvrdzuje, posilňuje a háji riadnu, vlastnú a bezprostrednú moc každého biskupa v jeho partikulárnej cirkvi.

 

Návštevy ad limina apostolorum

 

57. Prejavom a prostriedkom spoločenstva medzi biskupmi a Petrovou katedrou sú návštevy ad limina apostolorum.226 Táto udalosť má tri základné momenty, ktoré majú svoj vlastný význam.227 Je to predovšetkým púť k hrobom kniežat apoštolov Petra a Pavla, pripomínajúca jednu vieru, o ktorej vydali v Ríme svedectvo svojou mučeníckou smrťou.

 

S tým je úzko spojené stretnutie s Petrovým nástupcom. Pri príležitosti návštevy ad limina sa biskupi zhromažďujú okolo neho a podľa princípov katolíckosti uskutočňujú výmenu darov spomedzi všetkých dobier, ktoré Duch Svätý sprítomňuje v Cirkvi, či už na miestnej alebo univerzálnej rovine.228 To, čo sa tu deje, nie je iba jednoduchá výmena informácií, ale primárne potvrdenie a upevnenie kolegiality (collegialis confirmatio) v tele Cirkvi, vďaka ktorej sa vytvára jednota v rôznosti a rodí sa istý druh perichoresis medzi všeobecnou Cirkvou a partikulárnymi cirkvami, ktorú možno prirovnať ku kolobehu krvi, pulzujúcej zo srdca do najvzdialenejších častí tela a z nich sa vracajúcej späť do srdca.229 Životná miazga, ktorá vychádza z Krista, spája všetky časti ako viničná miazga, ktorá preniká do výhonkov (porov. Jn 15, 5). To sa stáva zrejmým predovšetkým v slávení Eucharistie biskupmi spolu s pápežom. Napokon každé slávenie Eucharistie sa uskutočňuje v spoločenstve s vlastným biskupom, s rímskym veľkňazom a s biskupským kolégiom, a skrze nich so všetkými veriacimi partikulárnej cirkvi a celej Cirkvi, takže všeobecná Cirkev je prítomná v partikulárnej a tá sa spolu s inými partikulárnymi cirkvami stáva časťou spoločenstva všeobecnej Cirkvi.

 

Už od prvých storočí je najhlbšou oporou spoločenstva cirkev v Ríme, kde Peter a Pavol vydali svedectvo viery. Skutočne, vďaka jej jedinečnému postaveniu musí s ňou súhlasiť každá cirkev, pretože ona je základnou zárukou integrity tradície prijatej od apoštolov.230 Rímska cirkev predsedá univerzálnemu spoločenstvu lásky,231 ochraňuje legitímne rozdiely a bdie, aby mu partikularita nielen neškodila, ale slúžila.232 To všetko v sebe zahŕňa potrebu spoločenstva rôznych cirkví s rímskou cirkvou, aby tak všetko zostalo v integrite apoštolskej tradície a v jednote kánonického učenia na ochranu viery, sviatostí a konkrétneho života svätosti. Toto spoločenstvo cirkví je vyjadrené hierarchickým spoločenstvom jednotlivých biskupov a rímskeho veľkňaza.233 Zo spoločenstva všetkých biskupov cum Petro et sub Petro, ktoré sa uskutočňuje v láske, pramení pre všetkých povinnosť spolupracovať s Petrovým nástupcom pre dobro celej Cirkvi a tak aj každej partikulárnej cirkvi. Práve to je cieľom návštevy ad limina.

 

Tretím momentom návštevy ad limina je stretnutie so zodpovednými za úrady Rímskej kúrie: v týchto diskusiách majú biskupi priamy prístup do jednotlivých úradov zodpovedných za vybavovanie určitých záležitostí a problémov, a tak sa zoznamujú s rôznymi aspektmi spoločného pastoračného záujmu. V tomto zmysle synodálni otcovia požiadali, aby na znak vzájomného poznania sa a dôvery zintenzívnili vzťahy medzi biskupmi, či už jednotlivo alebo zhromaždených v biskupských konferenciách, a s dikastériami Rímskej kúrie,234 ktoré by tak mohli byť lepšie informované o konkrétnych problémoch cirkví a lepšie vykonávať svoju univerzálnu službu.

 

Nedá sa pochybovať, že návštevy ad limina, spolu s päťročnou správou o stave diecézy,235 predstavujú účinnú odpoveď na potrebu vzájomného poznania sa, ktoré je súčasťou skutočnosti spoločenstva medzi biskupmi a rímskym veľkňazom. Prítomnosť biskupov v Ríme kvôli návšteve môže byť vhodnou príležitosťou, keď môžu získať rýchlu odpoveď na otázky, ktoré sami predložili rôznym dikastériám, a na strane druhej v odpovedi na túžbu, ktorú sami vyjadrili, môže byť aj príležitosťou na individuálne alebo kolektívne konzultácie o pripravovaných dokumentoch všeobecného významu; okrem tejto príležitosti biskupi môžu byť náležite už vopred informovaní o dokumentoch, ktoré Svätá stolica plánuje vydať pre Cirkev ako celok alebo osobitne pre jej partikulárne cirkvi.

 

Synoda biskupov

 

58. V súlade s už ustálenou praxou, každé valné zhromaždenie Biskupskej synody, ktoré je v istom zmysle vyjadrením episkopátu, dáva najavo osobitným spôsobom ducha spoločenstva spájajúceho biskupov s rímskym veľkňazom a biskupov medzi sebou, a umožňuje vyjadriť za pôsobenia Ducha Svätého prehĺbené stanovisko, týkajúce sa rôznych problémov zasahujúcich život Cirkvi.236

 

Ako je známe, počas Druhého vatikánskeho koncilu bolo cítiť potrebu, aby mohli biskupi viac pomáhať rímskemu veľkňazovi účinnejšie zastávať jeho úrad. Práve preto ustanovil môj ctihodný predchodca, pápež Pavol VI., Biskupskú synodu.237 Prostredníctvom tejto novej inštitúcie dostáva duch kolegiality a starostlivosť biskupov o dobro celej Cirkvi konkrétne vyjadrenie.

 

V uplynulých rokoch sa ukázalo, ako môžu biskupi v jednote viery a lásky poskytnúť svojou radou znamenitú pomoc rímskemu veľkňazovi pri vykonávaní jeho apoštolskej služby tak pri ochrane viery a mravov, ako aj pri zachovávaní cirkevného učenia. Výmena informácií o partikulárnych cirkvách, ktorá uľahčuje aj súlad vo vyjadreniach o vieroučných otázkach, je cenným prostriedkom na posilňovanie spoločenstva.238

 

Každé valné zhromaždenie Biskupskej synody je silnou cirkevnou skúsenosťou, aj keď vždy možno zdokonaľovať niektoré jeho praktické procesy.239 Biskupi zhromaždení na synode predstavujú v prvom rade svoje vlastné cirkvi, ale sú takisto pozorní k príspevkom biskupských konferencií, ktoré ich vybrali a ktorých pohľad na prediskutovávané otázky môžu sprostredkovať. Vyjadrujú takto odporúčanie celého hierarchického tela cirkvi a napokon, v istom zmysle, celého kresťanského ľudu, ktorého sú pastiermi.

 

Synoda je udalosťou, ktorá zvlášť jasne ukazuje, že Petrov nástupca je pri vykonávaní svojho úradu vždy úzko spojený v spoločenstve s inými biskupmi a s celou Cirkvou.240 V tomto zmysle Kódex kánonického práva stanovuje: ,,Biskupská synoda má za úlohu rozoberať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, nie však o nich rozhodnúť alebo vydať o nich dekréty, ak jej v určitých prípadoch nedal moc rozhodovania rímsky veľkňaz, ktorý v tomto prípade má právo potvrdiť rozhodnutia synody.“241 Skutočnosť, že Biskupská synoda má obyčajne iba poradnú funkciu, neznižuje jej dôležitosť. V Cirkvi zmyslom každého kolegiálneho orgánu, či už konzultatívneho alebo rozhodujúceho, je vždy hľadať pravdu alebo dobro Cirkvi. Keď sa otázka týka samotnej viery, consensus Ecclesiae nie je určený súčtom hlasov, ale je to výsledok práce Ducha Svätého, duše jedinej Kristovej Cirkvi.

 

Práve preto, že synoda slúži pravde a Cirkvi ako vyjadrenie opravdivej zodpovednosti celého episkopátu v jednote s jeho hlavou pre dobro Cirkvi, keď biskupi hlasujú, konzultatívne alebo rozhodujúc, spolu s ďalšími členmi synody, ktorí nie sú biskupmi, vyjadrujú svoju účasť na spravovaní všeobecnej Cirkvi. Podobne ako môj predchodca Pavol VI., aj ja som si vždy cenil návrhy a pohľady vyjadrené synodálnymi otcami, a zahrnul som ich do procesu koncipovania dokumentu, ktorý predstavuje výsledky synody a ktorý práve z tohto dôvodu rád nazývam ,,postsynodálny“.

 

Spoločenstvo medzi biskupmi a cirkvami na miestnej úrovni

 

59. Okrem univerzálnej úrovne existujú mnohé rozmanité formy, ktoré môžu vyjadriť a v skutočnosti aj vyjadrujú spoločenstvo biskupov a tak aj starostlivosť o všetky sesterské cirkvi. Vzájomné vzťahy medzi biskupmi presahujú rámec ich oficiálnych stretnutí. Živé vedomie kolegiálnej dimenzie služby, ktorá im bola udelená, ich má pobádať, aby si medzi sebou najmä v rámci jednej biskupskej konferencie, či už na úrovni provincie alebo regiónu, mnohorako prejavovali sviatostné bratstvo, ktoré vychádzajúc zo vzájomného akceptovania sa a úcty, smeruje k rôznym formám prejavov lásky a praktickej spolupráce.

 

Ako som už napísal, ,,od Druhého vatikánskeho koncilu sa veľa urobilo, aj pokiaľ ide o reformu Rímskej kúrie, organizovanie synod a pôsobenie biskupských konferencií. Ale určite ostáva ešte veľa urobiť, aby sa lepšie vyjadrila účinnosť týchto nástrojov spoločenstva, ktoré sú dnes zvlášť potrebné, aby pohotovo a účinne odpovedali na problémy, s ktorými sa Cirkev stretá v rýchlych premenách našich čias“.242 Nové storočie nás musí nájsť pohotovejších ako kedykoľvek predtým v zveľaďovaní a rozvíjaní spôsobu a prostriedkov, ktoré zaistia a zaručia spoločenstvo medzi biskupmi a cirkvami.

 

Každý biskupov úkon pri vykonávaní jeho vlastnej pastierskej služby je vždy úkonom vykonaným v biskupskom kolégiu. Či tu ide o službu slova alebo spravovania v jeho partikulárnej cirkvi, alebo o rozhodnutie urobené s jeho bratmi v biskupskej službe a týkajúce sa inej partikulárnej cirkvi v rámci tej istej biskupskej konferencie, v provinciálnej alebo regionálnej oblasti, vždy to zostáva aktom v kolégiu, keďže pri jeho vykonaní sa zachováva spoločenstvo s inými biskupmi a s hlavou kolégia a zároveň sa za­pája aj biskupova vlastná pastierska zodpovednosť. Toto všetko sa deje nielen kvôli ľudsky výhodnej koordinácii, ale skôr kvôli záujmu o iné cirkvi, zalo­ženom na skutočnosti, že každý biskup je včlenený do tela alebo kolégia a je ich súčasťou. Každý biskup je súčasne zodpovedný, hoci rozličnými spôsobmi, za svoju partikulárnu cirkev, za susedné bratské cir­kvi a za všeobecnú Cirkev.

 

Synodálni otcovia správne pripomenuli, že „žijúc v spoločenstve biskupov, jednotliví biskupi by mali pociťovať ako svoje vlastné aj ťažkosti a utrpenia svo­jich bratov biskupov. Aby sa posilnilo a utužilo toto spoločenstvo biskupov, jednotliví biskupi a jednotlivé biskupské konferencie by mali starostlivo zvažovať prostriedky, ktoré majú ich cirkvi na pomoc chudob­nejším“.243 Vieme, že taká chudoba môže spočívať v bolestnom nedostatku kňazov alebo iných pasto­račných pracovníkov, ale aj v nedostatku materiál­nych prostriedkov. V oboch prípadoch trpí ohlasova­nie evanjelia. Práve preto, nasledujúc výzvu Druhého vatikánskeho koncilu,244 súhlasím s myšlienkou synodálnych otcov, ktorí vyjadrili nádej, že vzťahy bratskej solidarity budú podporované medzi cirkva­mi starej evanjelizácie a tzv. mladými cirkvami aj vytváraním foriem „družby“, ktoré nachádzajú svoje konkrétne vyjadrenie vo výmene skúseností a pasto­račných pracovníkov, ale aj finančných prostriedkov. To len upevní obraz Cirkvi ako Božej rodiny, v kto­rej silnejší podporuje slabšieho pre blaho všetkých.245

 

Takýmto spôsobom sa spoločenstvo biskupov za­čleňuje do spoločenstva Cirkvi. Ich spoločenstvo sa vyjadruje aj milujúcim záujmom o tých pastierov, ktorí viac než ich bratia biskupi a z dôvodov primár­ne spojených s miestnou situáciou znášali alebo ešte stále znášajú utrpenia, najčastejšie v jednote s utrpe­ním svojich veriacich. Kategóriou pastierov hodných osobitnej pozornosti, aj pre vzrastajúci počet ich čle­nov, sú emeritní biskupi. K nim som v závere liturgie Desiateho valného zhromaždenia spolu so synodál­nymi otcami často smeroval moje myšlienky. Celá Cirkev má vo veľkej úcte týchto našich bratov bisku­pov, ktorí sú stále členmi biskupského kolégia, a ďa­kuje im za pastoračnú službu, ktorú odvádzali a stále v nej pokračujú tým, že spoločenstvu poskytujú svo­ju múdrosť a skúsenosti. Kompetentné orgány určite dobre využijú ich osobné duchovné dedičstvo, za­hŕňajúce aj vzácnu časť historickej pamäti cirkví, ktoré po mnoho rokov viedli. Našou povinnosťou je vynaložiť všetko úsilie, aby mali v humánnom kon­texte zabezpečené podmienky duchovnej aj finančnej istoty, ktoré oprávnene očakávajú. Okrem toho treba skúmať možnosť ďalšieho využívania ich schopností v najrozličnejších inštitúciách biskupských konfe­rencií.246

 

Východné katolícke cirkvi

 

60. V tej istej perspektíve spoločenstva medzi bis­kupmi a cirkvami synodálni otcovia venovali osobit­nú pozornosť východným katolíckym cirkvám a opäť si uvedomili bohatstvo ich ctihodnej a starobylej tradície, ktoré vytvára živý poklad existujúci spolu s podobnými prejavmi Latinskej cirkvi. Spoločne výraznejšie vyjadrujú katolícku jednotu svätého Božieho ľudu.247

 

Neexistuje najmenšia pochybnosť, že východné katolícke cirkvi vďaka svojej duchovnej, historickej, teologickej, liturgickej a náukovej blízkosti k Pravo­slávnej cirkvi a k ďalším východným cirkvám, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirk­vou, sú obzvlášť oprávnené prispievať k podpore jed­noty kresťanov, najmä na Východe. Podobne ako iné cirkvi, aj ony sú povolané tak činiť skrze modlitbu a príkladný kresťanský život. Okrem toho, ako ich vlastný, špecifický príspevok, sú povolané pripojiť svoju náboženskú vernosť k starým východným tra­díciám.248

 

Patriarchálne cirkvi a ich synody

 

61. Medzi inštitúciami vlastnými východným ka­tolíckym cirkvám vynikajú patriarchálne cirkvi. Patria do tých zoskupení cirkví, ktoré podľa Druhého vatikánskeho koncilu249 boli z Božej prozreteľnosti organicky konštituované v priebehu čias a tešia sa vlastnej disciplíne a liturgickým zvyklostiam, ako aj spoločnému teologickému a duchovnému dedičstvu, pričom stále zachovávajú jednotu viery a jediné bož­ské ustanovenie všeobecnej Cirkvi. Ich osobitná dô­stojnosť vychádza zo skutočnosti, že podobne ako matky viery zrodili iné cirkvi, ktoré sú v istom zmys­le ich dcérami, a zostali s nimi spojené úzkym zväz­kom lásky v sviatostnom živote a vo vzájomnom reš­pekte práv a povinností.

 

Patriarchálne zriadenie je v Cirkvi veľmi staroby­lé. Overené už na Prvom nicejskom koncile, bolo po­tvrdené na prvých ekumenických konciloch a stále zostáva tradičnou formou spravovania vo východ­ných cirkvách.250 Svojím pôvodom a osobitnou štruk­túrou je však cirkevnou inštitúciou. Preto Druhý va­tikánsky koncil vyjadril túžbu, aby „sa zriadili nové patriarcháty, kde je to potrebné; ich ustanovenie sa však vyhradzuje ekumenickému cirkevnému snemu alebo rímskemu veľkňazovi“.251 Tí, ktorí vo východ­ných cirkvách disponujú supraepiskopálnou a supra­lokálnou právomocou – ako napríklad patriarchovia a synody biskupov patriarchálnych cirkví –, majú účasť na najvyššej autorite Cirkvi, ktorú má Petrov nástupca nad celou Cirkvou, a túto moc vykonávajú s úctou nielen k primátu rímskeho veľkňaza.252 ale aj k úradu jednotlivých biskupov, bez zasahovania do oblastí ich kompetencie alebo bez obmedzovania slobodne zastávať ich povinnosti.

 

Vzťahy medzi biskupmi partikulárnych cirkví a patriarchami, ktorí sú vlastne biskupmi patriarchál­nych eparchií, sa rozvíjali na základe položenom apoštolskými kánonmi už v staroveku: „Biskupi kaž­dého národa by mali vedieť, kto je medzi nimi prvý, mali by ho považovať za svoju hlavu a neurobiť nič dôležité bez jeho súhlasu. Každý by sa mal zaoberať iba tým, čo sa týka jeho dištriktu a od neho závislých území, ale zároveň by nemal urobiť nič bez súhlasu ostatných. Takýmto spôsobom bude panovať svor­nosť a Boh bude oslávený skrze Krista v Duchu Svätom.“253 Tento kánon vyjadruje starobylú prax sy­nodality východných cirkví, predstavujúc jeho teolo­gický základ a doxologický význam, pretože jasne potvrdzuje, že synodálne konanie biskupov v zhode vzdáva trojjedinému Bohu úctu a slávu.

 

Synodálny život patriarchálnych cirkví treba pre­to uznať ako účinné uskutočnenie kolegiálneho roz­meru biskupskej služby. Všetci legitímne vysvätení biskupi sa zúčastňujú na synode svojej patriarchálnej cirkvi ako pastieri časti stáda Božieho ľudu. A pred­sa úloha „prvého“, čiže patriarchu, je potvrdená ako svojím spôsobom konštitutívny prvok kolegiálneho konania. Bez „prvého“, ktorý je ako taký potvrdený, nemôže existovať kolegiálne konanie. Synodalita neničí ani nezmenšuje legitímnosť samostatnosti každého biskupa v spravovaní svojej cirkvi, skôr po­tvrdzuje kolegiálneho ducha biskupov, ktorí sú spolu­zodpovední za všetky partikulárne cirkvi v patriarcháte.

 

Patriarchálna synoda je potvrdená ako skutočná právomoc riadiť. Volí patriarchov a biskupov do úra­dov v rámci teritória patriarchálnej cirkvi a vyberá kandidátov na biskupskú službu pre úrady za hrani­cami patriarchálnej cirkvi, ktorí sú potom predstave­ní rímskemu veľkňazovi na vymenovanie.254 Okrem súhlasu alebo rady potrebnej na platnosť náležitých úkonov v kompetencii patriarchu synoda tiež mô­že vydávať zákony, ktoré sú záväzné v hraniciach patriarchálnej cirkvi a v prípade liturgických záko­nov aj mimo.255 Synoda je takisto, bez narušenia kompetencií Apoštolskej stolice, najvyšším tribuná­lom na území patriarchálnej cirkvi.256 Pri prerokovaní najdôležitejších záležitostí, najmä týkajúcich sa mo­dernizovania foriem a spôsobov apoštolátu a cirkevnej disciplíny, patriarcha a patriarchálna synoda využijú poradnú spoluprácu patriarchálneho zhromaždenia, ktoré patriarcha zvoláva najmenej raz za päť rokov.257

 

Organizácia metropolitnej stolice a cirkevných provincií

 

62. Konkrétny spôsob napomáhania spoločenstva medzi biskupmi a solidarity medzi cirkvami je obnovenie vitality starobylých inštitúcií cirkevných provincií, v ktorej je metropolita nástrojom a znakom bratstva medzi biskupmi provincie a ich spolo­čenstva s rímskym veľkňazom.258 Vzhľadom na po­dobnosť problémov, s ktorými sa stretajú jednotliví biskupi, a na skutočnosť, že ich obmedzený počet umožňuje väčšie porozumenie, spoločné pastoračné záväzky sa budú určite lepšie plánovať na stretnu­tiach biskupov z tej istej provincie a najmä na pro­vinciálnych konciloch.

 

Tam, kde sa pre spoločné dobro bude zdať vhodné zriadiť cirkevné oblasti, podobné úlohy môžu plniť zhromaždenia biskupov toho istého regiónu alebo na plenárnych konciloch. Tu treba opätovne potvrdiť,. čo bolo vyjadrené na Druhom vatikánskom koncile: „Tento svätý všeobecný cirkevný snem si želá, aby sa ctihodná ustanovizeň synod a koncilov uplatňovala s obnovenou silou a tak sa čo najvhodnejším a naj­účinnejším spôsobom pričinila o vzrast viery a dodr­žiavanie disciplíny v rozličných cirkvách, v súlade so zmenenými okolnosťami našich čias.“259 Na takýchto zhromaždeniach budú biskupi schopní konať, vyjad­rujúc nielen spoločenstvo medzi sebou, ale aj so všetkými im zverenými členmi stáda Božieho ľudu; na konciloch sú tieto komponenty reprezentované podľa právnych noriem.

 

Partikulárne koncily, práve preto, že sa na nich zúčastňujú aj kňazi, diakoni, rehoľníci, rehoľné ses­try a laici, hoci len poradným hlasom, sú priamym vyjadrením nielen spoločenstva medzi biskupmi, ale aj spoločenstva medzi cirkvami. Okrem toho parti­kulárne koncily, ako slávnostná cirkevná udalosť, si vyžadujú starostlivé uvažovanie v štádiu prípravy, zahŕňajúce všetky kategórie veriacich, aby sa tak sta­li vhodným miestom na dôležitejšie rozhodnutia, tý­kajúce sa predovšetkým viery. Konferencie biskupov preto nemôžu zaujať miesto partikulárnych koncilov, ako to Druhý vatikánsky koncil ujasnil, keď vyjadril nádej, že partikulárne koncily sa budú konať v obno­venej sile. Konferencie biskupov však môžu byť veľ­mi nápomocné pri príprave plenárnych koncilov.260

 

Konferencie biskupov

 

63. Spomenuté záležitosti nemajú za úlohu zmen­šovať význam a užitočnosť biskupských konferencií, ktoré dostali na poslednom koncile svoju inštitucio­nálnu formu, ďalej presnejšie určenú Kódexom káno­nického práva a nedávnym listom motu proprio Apostolos suos.261 Vo východných katolíckych cir­kvách sú porovnateľnými inštitúciami zhromaždenia predstavených rôznych cirkví sui generis, predvída­né Kódexom kánonov východných cirkví, „aby sa múdro podelili o skúsenosti a poradili sa v záležitos­tiach posväcovania a podpory spoločného dobra Cirkvi, aby sa podporila jednota jednotlivých činnos­tí, aby sa napomáhali spoločné diela, ľahšie sa pre­sadzovalo dobro náboženstva a účinnejšie sa zacho­vávalo cirkevné učenie“.262

 

Tieto zhromaždenia biskupov, ako sa vyjadrili aj synodálni otcovia, dnes tvoria účinný nástroj na vy­jadrenie a praktické uskutočňovanie kolegiálneho ducha biskupov. Preto treba konferenciám biskupov pripisovať význam vzhľadom na všetky ich možnos­ti.263 Skutočne, „značne sa rozvinuli a zobrali na seba úlohu prednostného prostriedku biskupov istého ná­roda alebo územia, aby si navzájom vymieňali názo­ry a rady a spolupracovali na spoločnom dobre Cir­kvi: ,v uplynulých rokoch sa stali vo všetkých kraji­nách pevným, živým a efektívnym nástrojomʻ. Ich význam vychádza z toho, že účinne napomáhajú jed­notu medzi biskupmi a tým aj v celej Cirkvi, keďže sú dôležitým orgánom posilňujúcim cirkevné spoločenstvo“.264

 

Keďže členmi biskupských konferencií sú len bis­kupi a všetci tí, ktorí sú v práve rovní diecéznemu biskupovi, aj keď nemajú biskupský charakter.265 pria­mym teologickým základom biskupských konferen­cií, podobne ako partikulárnych koncilov, je kole­giálny rozmer zodpovednosti za biskupské spravova­nie. Iba nepriamo je to spoločenstvo medzi cirkvami.

 

Keďže biskupské konferencie sú stálymi orgánmi, ktoré sa pravidelne stretávajú, ich funkčnosť bude účinná, ak sa budú vnímať ako pomoc funkcii, ktorú na základe božského práva vykonávajú jednotliví biskupi, každý vo svojej cirkvi. Na úrovni partikulár­nej cirkvi pasie biskup v Pánovom mene stádo, ktoré mu bolo zverené ako vlastný, riadny a bezprostredný pastier; jeho konanie je úplne osobné, nie kolegiálne, hoci ovplyvnené duchom spoločenstva. Na úrovni zhromaždení partikulárnych cirkví podľa geografic­kých oblastí (národy, regióny atď.) biskupi ustanove­ní nad jednotlivými cirkvami nevykonávajú spoločne svoju pastoračnú starostlivosť prostredníctvom kole­giálnych aktov porovnateľných s aktmi biskupského kolégia, ktoré je ako teologický subjekt nedeliteľ­né.266 Biskupi jednej biskupskej konferencie sústre­dení na svojom zhromaždení vykonávajú spoločne pre dobro svojich veriacich iba niektoré úlohy vyplý­vajúce z ich pastoračnej služby (munus pastorale ), a to v rámci kompetencií udelených právom alebo mandátom Apoštolskej stolice.267

 

Aby početnejšie biskupské konferencie mohli ko­nať svoju službu pre jednotlivých biskupov a násled­ne aj pre partikulárne cirkvi, istotne vyžadujú dobre vytvorenú štruktúru. V každom prípade sa však treba vyhnúť „byrokratizácii úradov a komisií pracujúcich v období medzi plenárnymi zasadaniami“.268 „Bis­kupské konferencie so svojimi komisiami a úradmi sú určené na pomoc biskupom, nie aby ich nahradi­li,“269 a ešte menej na to, aby vytvárali sprostredko­vateľov medzi Apoštolskou stolicou a jednotlivými biskupmi. Konferencie biskupov môžu Apoštolskej stolici poskytnúť cennú pomoc prostredníctvom vy­jadrenia svojho názoru na špecifické problémy všeo­becnejšieho charakteru.270

 

Konferencie biskupov okrem toho vyjadrujú a re­alizujú kolegiálneho ducha, ktorý zjednocuje bisku­pov atak aj spoločenstvo medzi rôznymi cirkvami – ­najmä medzi susednými –, vytvárajúc medzi nimi úzke vzťahy na podporu väčšieho dobra.271 Môže sa to diať rôznymi spôsobmi, prostredníctvom rád, združení, federácií. Zvláštny význam majú konti­nentálne stretnutia biskupov, ktorým však nikdy ne­prináležia kompetencie priznané biskupským konfe­renciám. Takéto stretnutia sú veľkou pomocou v pod­pore spolupráce medzi biskupskými konferenciami rôznych národov, ktorá je v dobe globalizácie ob­zvlášť potrebná, odpovedajúc na výzvy čias a na uskutočňovanie opravdivej globalizácie solidarity.272

 

Jednota Cirkvi a ekumenický dialóg

 

64. Modlitba Pána Ježiša za jednotu medzi apoš­tolmi (ut unum sint: Jn 17,21) je pre každého bisku­pa naliehavou výzvou na osobitnú apoštolskú úlohu. Na túto jednotu sa nedá hľadieť ako na výsledok náš­ho úsilia; je to predovšetkým dar Najsvätejšej Trojice pre Cirkev. To však nijako neospravedlňuje kresťa­nov, aby sa počínajúc modlitbou intenzívne neusi­lovali urýchliť cestu smerujúcu k plnej jednote.

 

Odpovedajúc na modlitby a úmysly Pána, ako aj na jeho obetu na kríži, aby zhromaždil rozptýlené Božie deti (porov. Jn 11, 52), je Katolícka cirkev neodvrat­ne zaviazaná k ekumenickému dialógu, od ktorého závisí efektívnosť jej svedectva pred svetom. Preto treba naďalej vytrvať na ceste dialógu pravdy a lásky.

 

Mnohí synodálni otcovia pripomenuli špecifické povolanie biskupa podporovať tento dialóg vo svojej diecéze a rozvíjať ho in veritate et caritate (porov. Ef 4, 15). Pohoršenie z rozdelenia medzi kresťanmi vnímajú všetci ako znak protirečiaci kresťanskej ná­deji. Praktické prostriedky na podporu ekumenické­ho dialógu sú v lepšom vzájomnom poznaní sa me­dzi Katolíckou cirkvou a inými cirkvami a nábožen­skými spoločnosťami, ktoré s ňou nie sú v plnom spoločenstve, v primeraných stretnutiach a iniciatí­vach, predovšetkým však v svedectve lásky. Vskut­ku, existuje ekumenizmus každodenného života, vznikajúci zo vzájomného prijatia sa, počúvania a spolupráce, ktorý má osobitnú účinnosť.

 

Na druhej strane, synodálni otcovia poukázali aj na nebezpečenstvo málo premyslených gest, ktoré sú znakmi akéhosi nedočkavého ekumenizmu a môžu spôsobiť škody na ceste k plnej jednote. Preto je veľ­mi dôležité, aby všetci praktizovali a akceptovali správne princípy ekumenického dialógu, aby sa tieto princípy zdôrazňovali v seminároch pri výchove kandidátov na posvätnú službu, vo farnostiach, ako aj v ďalších cirkevných štruktúrach. Aj samotný vnútorný život Cirkvi musí poskytovať svedectvo jednoty vo vzájomnej úcte a v otváraní stále širších priestorov, kde sa prijímajú a rozvíjajú veľké bohatstvá rozlič­ných teologických, duchovných, liturgických a dis­ciplinárnych tradícií.273

 

Misionársky duch v biskupskej službe

 

65. Biskupi ako členovia biskupského kolégia nie sú vysvätení len pre jednu diecézu, ale pre spásu ce­lého ľudstva.274 Toto učenie Druhého vatikánskeho koncilu opätovne pripomenuli synodálni otcovia, aby zdôraznili skutočnosť, že každý biskup si musí uvedomiť misionársky charakter jeho pastoračnej služby. Celá jeho pastoračná činnosť by mala byť po­značená misionárskym duchom, schopným prebú­dzať a udržiavať vo veriacich horlivosť za rozširovanie evanjelia. Biskupovou povinnosťou je vzbudzovať, podporovať a riadiť misionárske aktivity a iniciatívy v jeho diecéze aj z finančnej stránky.275

 

Pre biskupa je nemenej dôležité, ako sa zdôraznilo na synode, povzbudzovať misionársky rozmer v jeho partikulárnej cirkvi podporovaním – v súlade s roz­ličnými situáciami – základných hodnôt, ako sú spo­znanie svojho blížneho, úcta voči kultúrnym rozdie­lom a zdravá spolupráca medzi rozličnými kultú­rami. Na druhej strane, čoraz viac multikulturálny charakter miest a spoločností, najmä ako výsledok medzinárodnej migrácie, vytvára nové situácie, ktoré predstavujú osobitnú misionársku výzvu.

 

Počas synody sa vyskytli aj príspevky, ktoré pou­kázali na niektoré otázky týkajúce sa vzťahov medzi diecéznymi biskupmi a misijnými rehoľnými kongre­gáciami, zdôrazňujúc potrebu hlbšej reflexie v tejto otázke. Zároveň bol uznaný prínos bohatstva skúse­ností, ktoré môže dostať partikulárna cirkev od tých­to kongregácií zasväteného života ako prostriedok udržiavajúci živého misionárskeho ducha medzi ve­riacimi.

 

V tomto misijnom nadšení sa má biskup javiť ako služobník a svedok nádeje. Účasť na misijnom posla­ní je bezpochyby výstižným znakom viery v Krista a jeho lásky k nám276: ľudia všetkých čias sú vierou a láskou podnecovaní do nového života, oduševňova­ní nádejou. Kresťania ohlasujúci vzkrieseného Pána predstavujú toho, ktorý začína novú éru dejín, a oznamujú svetu radostnú zvesť úplnej a univerzál­nej spásy, zahŕňajúcu v sebe prísľub nového sveta, v ktorom bolesť a nespravodlivosť ustúpia radosti a kráse. Na začiatku nového tisícročia, poznačeného jasnejším uvedomením si univerzálnosti spásy a sku­točnosťou, že evanjelium musí byť denne znovu a znovu ohlasované, sa zo synodálneho zhromažde­nia ozvala výzva, aby sa nezmenšovala naša misijná zaangažovanosť, ale naopak, aby sa rozširovala v eš­te hlbšej misijnej spolupráci.

 

 

VII. KAPITOLA

 

BISKUP PRED AKTUÁLNYMI VÝZVAMI

 

„Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33)

 

66. Vo Svätom písme je Cirkev prirovnaná k stá­du, „o ktorom Boh predpovedal, že on sám bude je­ho pastierom, a hoci ovce tohto stáda sú pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a ži­ví sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov“.277 Nevolá sám Ježiš svojich učeníkov pusillus grex a nepovzbudzuje ich, aby sa nebáli, ale mali nádej (porov. Lk 12, 32)?

 

Ježiš často opakoval svojim učeníkom túto výzvu: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Keď sa už mal vrátiť k Otcovi, umyl apoštolom nohy a povedal im: „Nech sa vám srdce nevzrušuje!“ A dodal: „Ja som cesta ... Nik ne­príde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Na túto ces­tu, ktorou je Kristus, sa vydalo malé stádo, Cirkev, a vedie ju Dobrý pastier, ktorý „keď ich všetky vyže­nie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas“ (Jn 10, 4).

 

Podľa vzoru Ježiša Krista a kráčajúc v jeho stopách, biskup vychádza ohlasovať ho pred svetom ako Spasiteľa ľudstva, Spasiteľa každého človeka. Ako misionár evanjelia koná v mene Cirkvi, ktorá je expertom na všetko, čo je ľudské, a blízka súčasnému človeku. A preto biskup, posilnený radikalizmom evanjelia, musí odhaľovať falošné antropológie, obra­ňovať hodnoty potláčané ideologickými prúdmi a rozlišovať pravdu. S apoštolom môže opakovať: „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je spasiteľom všetkých ľudí, naj­mä veriacich“ (1 Tim 4, 10).

 

Biskupovu činnosť má charakterizovať parresía, ktorá je výsledkom konania Ducha Svätého (porov. Sk 4, 31). Biskup zanecháva svoje ja kvôli ohlaso­vaniu Ježiša Krista, s dôverou a odvahou prijíma svoje poslanie factus pontifex a stáva sa skutočným mostom, ktorý vedie ku každému človeku. So spa­ľujúcou láskou pastiera sa vydáva hľadať ovce, nasle­dujúc Ježiša, ktorý povedal: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10, 16).

 

Biskup - tvorca spravodlivosti a pokoja

 

67. V rámci tejto oblasti misijného poslania opí­sali synodálni otcovia biskupa ako proroka spravod­livosti. Vojna silných proti slabým dnes viac ako kedykoľvek predtým vytvorila hlboké rozdelenia na bohatých a chudobných. Chudobní sú chápaní ako légie. V nespravodlivom ekonomickom systéme, po­značenom značnými štrukturálnymi nerovnosťami, sa situácia marginalizovaných zo dňa na deň zhoršu­je. V mnohých častiach sveta dnes ľudia hladujú, kým na iných miestach je nadbytok. Obeťami týchto dramatických prípadov nerovnosti sú predovšetkým chudobní, mladí a utečenci. A navyše, na mnohých miestach sú ženy znevažované v ich osobnej dôstoj­nosti, ako obete hedonistickej a materialistickej kul­túry.

 

Zoči-voči takýmto podmienkam nespravodlivosti, ktoré nevyhnutne otvárajú dvere konfliktom a smrti, a často aj vnútri nich, je biskup obrancom ľudských práv, práv človeka stvoreného na Boží obraz a podľa jeho podoby. Ohlasuje morálnu náuku Cirkvi, ktorá bráni práva na život od počatia po prirodzenú smrť. Podobne ohlasuje sociálnu náuku Cirkvi, založenú na evanjeliu, a ukazuje hlboký záujem o obranu všetkých chudobných, dvíha svoj hlas za tých, ktorí ho nemajú, aby obraňoval ich práva. Sociálna náuka Cirkvi je schopná poskytnúť nádej aj v najhorších si­tuáciách, pretože ak neexistuje nádej pre chudob­ných, nebude existovať pre nikoho, dokonca ani pre takzvaných bohatých.

 

Biskupi dôrazne odsúdili terorizmus a genocídu a pozdvihli svoj hlas za tých, ktorí plačú pre nespra­vodlivosť, za prenasledovaných a nezamestnaných, ako aj za deti, ktoré sú zneužívané rôznymi a ne­predstaviteľne vážnymi spôsobmi. Podobne ako svätá Cirkev, ktorá je vo svete sviatosťou úzkeho spo­jenia s Bohom a jednoty celého ľudstva,278 aj biskup je obrancom a otcom chudobných, starajúcim sa o spravodlivosť a ľudské práva a nositeľom nádeje.279

 

Slová synodálnych otcov, ktorými sa pripojili k mojim slovám, boli jasné a silné: „Počas tejto sy­nody sme nemohli nepočuť ozvenu toľkých ďalších kolektívnych tragédií. ( ... ) Potrebný je úplne nový morálny poriadok. ( ... ) Niektoré miestne zlá, keď zo­stávajú veľmi dlho bez povšimnutia, dokážu vytvoriť beznádej v celej populácii. Či môžeme mlčky pre­chádzať okolo pokračujúcej drámy hladu a krajnej biedy v čase, keď má ľudstvo viac než kedykoľvek predtým prostriedky na spravodlivé rozdeľovanie? Takisto musíme vyjadriť našu solidaritu záplave ute­čencov a migrantov, ktorí sú nútení v dôsledku voj­ny, pre politický útlak či ekonomickú diskrimináciu utiecť zo svojej vlasti, v nádeji, že nájdu zamestnanie alebo mier. Ničiace účinky malárie, rozrastanie sa aidsu, negramotnosť, beznádej mnohých detí a mla­dých ponechaných napospas životu na uliciach, vy­korisťovanie žien, pornografia, neznášanlivosť a zne­užívanie náboženstva na násilie, obchod s drogami a so zbraňami - zoznam stále nie je úplný! A predsa uprostred všetkých týchto ťažkostí pokorní dvíhajú hlavu. Pán na nich hľadí a posilňuje ich: ,Pretože chudák biedu trie a úbožiak stoná, povstanem teda, hovorí Pánʻ (Ž 12, 6)“.280

 

Tento opis dramatických udalostí môže vzbudiť naliehavú výzvu a záväzok na budovanie mieru. Ohniská konfliktov zdedené z minulého storočia a z celého minulého tisícročia sú stále činné. Početné lokálne konflikty vytvárajú hlboké rany medzi rôznymi kultúrami a národnosťami. A ako by sme mohli nespomenúť formy náboženského fundamen­talizmu, stále prítomného nepriateľa dialógu a mie­ru? Mnohé oblasti sveta sa podobajú na sklady puš­ného prachu pripraveného vybuchnúť a zasypať ľud­stvo nesmiernym utrpením.

 

V takejto situácii Cirkev naďalej ohlasuje pokoj Kristov, ktorý v reči na vrchu vyhlásil „tvorcov po­koja“ za blahoslavených (porov. Mt 5, 9). Mier je úlohou každého a pozostáva z tisícok malých činov v každodennom živote. Očakáva svojich prorokov a tvorcov, ktorí by sa mali nachádzať najmä v cirkev­ných spoločenstvách, ktorých pastierom je biskup. Nasledujúc Ježišov príklad, ktorý prišiel oznámiť utláčaným slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok (porov. Lk 4, 16 - 21), biskup bude vždy pripravený ukázať, že kresťanská nádej je hlboko spojená s úsi­lím podporovať integrálny rozvoj jednotlivca i spo­ločnosti, ako to jasne hovorí sociálna náuka Cirkvi.

 

Uprostred tragických ozbrojených konfliktov, ktoré, žiaľ, nie sú zriedkavé, musí biskup, aj keď vy­zýva ľudí hájiť svoje práva, vždy pripomínať, že kres­ťania sú povinní vo všetkých prípadoch odmietnuť pomstu a byť pripravení odpustiť a milovať svojich nepriateľov.281 Bez odpustenia neexistuje spravodli­vosť. Akokoľvek je to ťažké prijať, každému rozum­nému človeku je jasné: skutočný mier sa dá dosiah­nuť iba cez odpustenie.282

 

Medzinábožensky dialóg, najmä za pokoj vo svete

 

68. Ako som pri viacerých príležitostiach zdôraz­ňoval, dialóg medzi náboženstvami musí slúžiť mie­ru medzi národmi. Rôzne náboženské tradície majú prostriedky potrebné na prekonanie rozdelení a vy­budovanie vzájomného priateľstva a úcty. Synoda apelovala na biskupov, aby podporovali stretnutia s predstaviteľmi národov, aby pozorne uvažovali nad konfliktmi a vojnami, ktoré sužujú náš svet, a našli cestu, ktorou treba kráčať k spoločnému záväzku spravodlivosti, svornosti a pokoja.

 

Synodálni otcovia naliehavo zdôraznili význam medzináboženského dialógu pri budovaní mieru a požiadali biskupov, aby sa angažovali v tejto čin­nosti vo svojich diecézach. Nové cesty k mieru mož­no odkryť obraňovaním náboženskej slobody, o kto­rej hovoril aj Druhý vatikánsky koncil v dekréte Dignitatis humanae, ako aj výchovnou činnosťou pri formácii nových generácií a náležitým využívaním prostriedkov spoločenskej komunikácie.283

 

Perspektíva medzináboženského dialógu je však oveľa širšia, a tak synodálni otcovia opäť potvrdili, že taký dialóg je súčasťou novej evanjelizácie, obzvlášť v našich časoch, keď ľudia patriaci do rôznych nábo­ženstiev oveľa viac ako v minulosti žijú spolu v tých istých oblastiach, mestách, na pracoviskách a mies­tach každodenného života. Medzináboženský dialóg má teda miesto aj v každodennom živote mnohých rodín; i preto mu musia biskupi ako učitelia viery a pastieri Božieho stáda venovať primeranú pozor­nosť.

 

Keď kresťania žijú bok po boku s osobami iných náboženstiev, majú zvláštnu povinnosť svedčiť o je­dinom a univerzálnom spásonosnom tajomstve Ježiša Krista a z neho vyplývajúcej potrebe Cirkvi ako prostriedku spásy pre celé ľudstvo. „Táto pravda viery neuberá nič skutočnosti, že Cirkev pozerá na náboženstvá sveta s úprimnou úctou, ale súčasne zá­sadne odmieta indiferentistickú mentalitu poznačenú náboženským relativizmom, ktorý vedie k mienke, že je ,jedno náboženstvo rovnaké ako druhéʻ“.284 Je takto jasné, že medzináboženský dialóg nikdy ne­môže nahradiť ohlasovanie a rozširovanie viery, kto­ré vytvárajú primárny cieľ kázania, katechézy a mi­sijného pôsobenia v Cirkvi.

 

Úprimné a jednoznačné tvrdenie, že spása ľudu závisí od vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus, nie je prekážkou dialógu medzi náboženstvami. V kontexte nášho vyznávania kresťanskej nádeje nemožno zabú­dať, že práve táto nádej je základom medzinábožen­ského dialógu. Ako vraví aj koncilová deklarácia Nostra aetate, „všetky národy tvoria len jedno spolo­čenstvo, majú ten istý pôvod, pretože Boh dal prebý­vať celému ľudstvu na celom povrchu zemskom, a majú aj spoločný konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, prejavy dobroty a spasiteľné úmysly sa rozprestierajú na všetkých, kým sa vyvolení nezhro­maždia vo Svätom meste, ktoré bude osvetľovať Božia sláva a v ktorého svetle budú kráčať národy“.285

 

Občiansky, sociálny a ekonomický život

 

69. V pastoračnej činnosti biskupa nesmie chýbať osobitný záujem o potreby lásky a spravodlivosti, vy­chádzajúce zo sociálnej a z ekonomickej situácie chudobných, opustených a týraných. V každom chu­dobnom človeku vidia veriaci zvláštny obraz Ježiša. Ich prítomnosť v cirkevných a občianskych spolo­čenstvách je skúšobným kameňom úprimnosti našej kresťanskej viery.

 

Rád by som v krátkosti spomenul komplexný fe­nomén globalizácie, ktorý je jednou z charakteristic­kých čŕt dnešnej doby. Istotne, existuje „globalizá­cia“ ekonomiky, financií, kultúry, ktorá sa postupne udomácňuje ako výsledok prudkého pokroku v in­formačných technológiách. Ako som už povedal pri iných príležitostiach, tento fenomén si vyžaduje starostlivé rozlišovanie dobra a zla a ich následkov pre Cirkev a celé ľudstvo. K tomuto rozlišovaniu môžu výrazne prispieť biskupi, ktorí budú pripomínať nalie­havú potrebu globalizácie v láske, bez marginalizá­cie. V tomto ohľade synodálni otcovia hovorili o povinnosti podporovať globalizáciu lásky, zamýšľajúc sa v tomto kontexte aj nad problémami spojenými so zrušením štátneho dlhu, ktorý ohrozuje ekonomiky celých národov a brzdí tak ich sociálny a politický pokrok.286

 

Bez toho, aby sme vstupovali do detailov tohto vážneho problému, vízia Cirkvi sa v tejto oblasti opiera o tri základné a navzájom sa prelínajúce pilie­re: dôstojnosť človeka, solidarita a subsidiarita. A tak globalizovaná ekonomika sa musí analyzovať vo svetle princípov sociálnej spravodlivosti, rešpektujúc prednostné právo chudobných, ktorým musí byť do­volené obhájiť svoju účasť na takejto ekonomike, a požiadavky medzinárodného spoločného dobra“.287 Keď sa globalizácia spojí s dynamizmom solidarity, prestáva byť prameňom marginalizácie. Globalizácia solidarity je naozaj priamym dôsledkom tej univer­zálnej lásky, ktorá je srdcom evanjelia.

 

Úcta k životnému prostrediu a ochrana stvorenia

 

70. Synodálni otcovia spomenuli aj etický rozmer ekologickej otázky.288 V hlbšom zmysle volanie po globalizácii solidarity zahŕňa aj naliehavú otázku ochrany stvorenia a prírodných zdrojov. „Vzdycha­nie celého stvorenia“, o ktorom hovorí apoštol Pavol (porov. Rim 8, 22), sa dnes ukazuje v obrátenej per­spektíve, keďže už to nie je viac eschatologické na­pätie, ktoré očakáva slávu Božích detí (porov. Rim 8, 21), ale skôr záchvat smrti, ktorá sa snaží zmocniť samého človeka, aby ho zničila.

 

Tu sa v skutočnosti stretáme s ekologickou otáz­kou v jej najzradnejšej a najzvrátenejšej podobe. Naozaj, „najhlbším a najvážnejším znakom morál­nych dôsledkov podčiarkujúcich ekologický problém je nedostatok úcty k životu, zreteľný v mnohých ty­poch environmentálneho znečistenia. Často prevlá­dajú záujmy produkcie nad dôstojnosťou pracovní­kov, kým ekonomické záujmy majú prednosť pred dobrom jednotlivcov, ba aj celých národov. V ta­kýchto prípadoch je znečistenie alebo environmen­tálna katastrofa výsledkom neprirodzenej a ohraniče­nej vízie, ktorá niekedy vedie k skutočnému pohŕda­niu človekom“.289

 

Je jasné, že tu ide nielen o fyzický rozmer ekoló­gie, ktorá sa stará o ochranu prirodzených podmienok rôznych živých tvorov, ale aj o humánnu ekológiu, schopnú obrániť radikálne dobro života vo všetkých jeho prejavoch a zanechať pre budúce generácie ži­votné prostredie, ktoré čo najviac zodpovedá Božie­mu plánu. Potrebná je ekologická konverzia, ku kto­rej môžu prispieť aj samotní biskupi svojím učením o správnom vzťahu ľudí k prírode. Vo svetle náuky o Bohu Otcovi, Stvoriteľovi neba i zeme, je tento vzťah „správcovský“: človek je umiestnený doprostred stvorenia ako Boží správca.

 

Biskupova služba v oblasti zdravia

 

71. Starostlivosť o človeka podnecuje biskupa, aby napodobňoval Ježiša, skutočného „milosrdného Samaritána“, plného súcitu a milosrdenstva, ktorý sa stará o druhých bez akejkoľvek diskriminácie. Starostlivosť o zdravie predstavuje jednu z naj­význačnejších výziev súčasnosti. Žiaľ, v rôznych častiach sveta stále pretrvávajú mnohé druhy chorôb, a hoci veda robí obrovské pokroky v hľadaní nových riešení a lepších liečebných postupov, vždy sa obja­via nové situácie, ktoré ohrozujú fyzické a psychické zdravie.

 

Každý biskup je povolaný vo svojej diecéze s po­mocou kvalifikovaných osôb pracovať na integrál­nom ohlasovaní „evanjelia života“. Keď sa kresťania snažia humanizovať medicínu a starostlivosť o cho­rých svojou blízkosťou k trpiacim, pre každého sa stávajú obrazom samotného Ježiša, lekára tela i duše. V napomenutiach, ktoré dal svojim apoštolom, Pán zahrnul aj výzvu uzdravovať chorých (porov. Mt 10, 8).290 Organizácia a podpora adekvátnej pastoračnej starostlivosti o zdravotníckych pracovníkov by tak mala byť prioritou blízkou srdcu každého biskupa.

 

Osobitným spôsobom pocítili synodálni otcovia potrebu dôrazne prejaviť ich záujem o podporu au­tentickej kultúry života v súčasnej spoločnosti: „Čo nás, ako pastierov, asi najviac zarmucuje, je pohŕda­nie ľudským životom od počatia až po smrť, ako aj rozpad rodiny. Nie, ktoré povedala Cirkev potratom a eutanázii, znamená áno životu, áno pôvodnému dobru stvorenia, áno, ktoré sa môže týkať každého človeka v hĺbke jeho svedomia, áno rodine, prvotnej bunke nádeje, ktorá sa tak páči Bohu, že ju vyzýva, aby sa stala domácou cirkvou.“291

 

Pastoračná starostlivosť biskupa o migrantov

 

72. Pohyby národov dosiahli v súčasnosti neslý­chané rozmery a naberajú masový charakter, zahrnu­júci obrovský počet osôb. Mnohé z nich opustili svo­ju krajinu alebo boli nútené ju opustiť pre ozbrojené konflikty, nestabilnú ekonomickú situáciu, politické, etnické a sociálne konflikty a prírodné katastrofy. Napriek ich odlišnostiam všetky tieto migrácie kladú našim spoločenstvám vážne otázky týkajúce sa pas­toračných problémov, ako sú evanjelizácia a medzi­náboženský dialóg.

 

Preto je vhodné, aby sa diecézy postarali o zria­denie vhodných pastoračných štruktúr schopných prijímať týchto ľudí a ponúknuť im patričnú pastorač­nú starostlivosť, prispôsobenú ich odlišným pod­mienkam. Takisto existuje potreba väčšej spoluprá­ce medzi susednými diecézami, aby sa poskytovali účinnejšie a kompetentnejšie služby, venujúc sa aj formácii kňazov aj osobitne veľkodušných laických pracovníkov ochotných na túto ťažkú službu, zahr­nujúcu predovšetkým problémy právneho charakte­ru, ktoré sa môžu objaviť pri začleňovaní týchto osôb do novej štruktúry sociálneho poriadku.292

 

V tejto súvislosti synodálni otcovia pochádzajúci z východných katolíckych cirkví nastolili otázku – ­pre isté aspekty novú a prinášajúcu vážne praktické dôsledky – týkajúcu sa migrácie členov ich komunít. Stáva sa totiž, že značný počet veriacich pochádza­júcich z východných katolíckych cirkví dnes trvalo býva mimo domovských krajín a sídel východných hierarchií. Pochopiteľne, táto otázka sa každodenne týka zodpovednosti pastierov.

 

Preto aj synoda biskupov následne vyzvala k hlb­šiemu štúdiu spôsobov, ktorými môžu katolícke cir­kvi Východu aj Západu zriadiť vhodné pastoračné štruktúry, aby tak odpovedali na potreby týchto ve­riacich, žijúcich v podmienkach diaspory.293 V kaž­dom prípade zostáva povinnosťou miestnych bisku­pov, aj keď sú odlišného obradu, byť pre veriacich východného obradu skutočnými otcami a v pastorač­nej starostlivosti chrániť ich osobitné náboženské a kultúrne hodnoty, v ktorých sa narodili a dostali po­čiatočnú kresťanskú formáciu.

 

To sú len niektoré z oblastí, ktoré predstavujú obzvlášť naliehavú výzvu pre kresťanské svedectvo a biskupskú službu. Prijímanie zodpovednosti za svet, jeho problémy, výzvy a nádeje je súčasťou náš­ho záväzku ohlasovať evanjelium nádeje. Vždy totiž ide o budúcnosť človeka, pretože on je bytosťou ná­deje.

 

Je pochopiteľné, že pri pohľade na také množstvo výziev, ktoré sa týkajú nádeje, môže v nás vzniknúť pokušenie v podobe skepticizmu a beznádeje. Ale kresťania vedia, že môžu čeliť aj najťažším situáciám, pretože základom ich nádeje je hlboké tajomstvo Pánovho kríža a zmŕtvychvstania. Len z tohto pra­meňa možno čerpať silu odhodlať sa a zotrvať v služ­be Bohu, ktorý chce spásu a integrálne oslobodenie človeka.

 

ZÁVER

 

73. Pri pohľade na ľudsky také zložité situácie, v ktorých je potrebné ohlasovať evanjelium, v pamäti sa akoby spontánne vynára rozprávanie o rozmnožení chleba, opísané v evanjeliách. Ježišovi učeníci sa obávajú o zástup, ktorý, túžiac po jeho slovách, ho nasledoval až na pustatinu, a radia mu: „Dimitte tur­bas – Rozpusť zástupy ...“ (Lk 9, 12). Zrejme sa báli a skutočne nevedeli, akým spôsobom nasýtiť taký veľký zástup.

 

Podobný nepokoj sa môže objaviť aj v našich srd­ciach, keď sme bezradní z množstva problémov, tý­kajúcich sa Cirkvi a osobne nás biskupov. V takom­to prípade je úloha načrieť do novej fantázie lásky, ktorá sa neprejavuje iba v účinnejších formách poskytnutej pomoci, ale ešte viac v schopnosti byť blízko pri biednych a umožniť im zažiť skutočnosť, že každé kresťanské spoločenstvo môžu považovať za svoj domov.294

 

Ježiš má však svoj vlastný spôsob riešenia problé­mov. Ako keby apoštolov provokoval, keď im hovo­rí: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9, 13). Koniec tejto uda­losti dobre poznáme: „I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali“ (Lk 9, 11). A táto hojnosť je prítomná v Cirkvi aj dnes.

 

Biskupi tretieho tisícročia sú povolaní robiť to, čo vedeli robiť toľkí svätí biskupi v priebehu dejín až do súčasnosti. Príkladom môže byť sv. Bazil Veľký, ktorý pri bránach Cézarey postavil pre ľudí v núdzi veľký útulok, skutočnú pevnosť charity, po ňom na­zývanú Baziliada: to jasne ukazuje, že „láska preja­vená skutkom najspoľahlivejšie potvrdzuje lásku vy­jadrenú slovami“.295 Po tejto ceste musíme kráčať aj my: Dobrý pastier zveril svoje stádo každému bisku­povi, aby ho živil svojím slovom a formoval svojím príkladom.

 

Kde teda vezmeme my biskupi chlieb potrebný na zodpovedanie vnútorných i vonkajších otázok o na­šich cirkvách a o celej Cirkvi? Ľahko by sme sa moh­li Ježišovi posťažovať, ako to urobili apoštoli: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili ta­kýto zástup?“ (Mt 15, 33). Kde nájdeme potrebné prostriedky? Môžeme poukázať aspoň na niektoré základné body.

 

Naším prvým transcendentným prameňom je Božia láska, „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Láska, kto­rou nás Boh miluje, je taká veľká, že nás môže vždy posilňovať v hľadaní správnych spôsobov, ako sa do­tknúť srdca súčasného človeka. V každom momente nám Pán mocou svojho Ducha dáva schopnosť milo­vať a objavovať tie najlepšie a najkrajšie spôsoby, ako vyjadriť lásku. Sme povolaní stať sa služobníkmi evanjelia pre nádej sveta, avšak vieme, že táto nádej neprichádza od nás, ale od Ducha Svätého, ktorý „neprestáva byť strážcom nádeje v srdci človeka: ná­deje všetkých ľudských stvorení a najmä tých, ktoré ,majú prvotiny Duchaʻ a ,očakávajú vykúpenie telaʻ“.296

 

Naším druhým prameňom je Cirkev, ktorej člen­mi sme sa stali v krste spolu s nespočetným množ­stvom bratov a sestier, s ktorými vyznávame jedného nebeského Otca a sme napájaní jediným Duchom svätosti.297 Vytvoriť z Cirkvi „domov a školu spolo­čenstva“ je úloha, do ktorej nás pozýva súčasná situ­ácia, ak si skutočne želáme odpovedať na očakávania sveta.298

 

Naše spoločenstvo v biskupskom kolégiu, do kto­rého sme boli včlenení našou vysviackou, je veľkým pokladom, pretože nám poskytuje cennú podporu v úsilí starostlivo čítať znamenia čias a jasne rozli­šovať, čo Duch Svätý hovorí cirkvám. V centre bis­kupského kolégia je prítomná podpora a solidarita nástupcu apoštola Petra, ktorého najvyššia a univer­zálna moc neničí, ale potvrdzuje, posilňuje a chráni moc biskupov, nástupcov apoštolov. V tejto súvislos­ti je potrebné pripomenúť význam prostriedkov bu­dovania spoločenstva, o ktorých hovoria veľké smer­nice Druhého vatikánskeho koncilu. Istotne, existujú okolnosti – a dnes to nie je zriedkavé –, v ktorých partikulárna cirkev alebo aj viaceré cirkvi nie sú schopné alebo je pre ne nemožné poskytnúť adekvát­nu odpoveď na najdôležitejšie problémy. Predovšet­kým v takýchto podmienkach môže siahnutie po pro­striedkoch biskupského spoločenstva poskytnúť sku­točnú pomoc.

 

Napokon posledným zdrojom biskupa, hľadajú­ceho chlieb na utíšenie hladu svojich bratov a sestier, je jeho partikulárna cirkev, v ktorej sa spiritualita spoločenstva javí ako výchovný princíp „všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá“.299 Práve tu sa opätovne ukazuje spojenie medzi Desiatym riadnym valným zhromaždením Biskupskej synody a tromi valnými zhromaždeniami, ktoré mu priamo pred­chádzali. Pretože biskup nikdy nie je sám: nie je sám vo všeobecnej Cirkvi ani vo svojej partikulárnej cirkvi.

 

74. Poslanie biskupa na začiatku tretieho tisícro­čia je teda jasne vytýčené. Je to stála úloha: ohlaso­vať evanjelium Krista, spásy sveta. Ale sú to úlohy, ktoré charakterizujú nové naliehavé potreby, volajú­ce po spolupráci a podpore celého Božieho ľudu. Biskup potrebuje, aby mohol počítať s členmi die­cézneho presbytéria a s diakonmi, služobníkmi Kristovej krvi a dobročinnej lásky; so zasvätenými sestrami a bratmi, ktorí sú povolaní stať sa pre Cirkev a pre svet výrečným svedectvom primátu Boha v kresťanskom živote a moci jeho lásky uprostred podmienok ľudskej krehkosti; s veriacimi laikmi, ktorých vzrastajúce možnosti apoštolátu v Cirkvi predstavujú pre pastierov zdroj zvláštnej podpory a na osobitné povzbudenie.

 

Na záver týchto úvah si uvedomujeme, že nás bis­kupov posiela téma Desiateho valného zhromažde­nia Biskupskej synody k všetkým našim bratom a sestrám v Cirkvi, ako aj k všetkým mužom a ženám na svete. Kristus nás k nim posiela, ako kedysi poslal svojich apoštolov (porov. Mt 28, 19 - 20). Našou úlohou je byť pre každého jednotlivca jasným a vidi­teľným spôsobom živým znakom Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera.300

 

Ctihodní bratia v biskupskej službe, Ježiš Kristus je teda obrazom, na ktorý hľadíme pri vykonávaní našej služby ako ohlasovatelia nádeje. Podobne ako on, aj my musíme byť pripravení obetovať naše živo­ty za spásu tých, ktorí sú nám zverení, zvestujúc a sláviac víťazstvo Božej milosrdnej lásky nad smr­ťou a hriechom.

 

Zvolávame na túto našu úlohu príhovor Panny Márie, Matky Cirkvi a Kráľovnej apoštolov. Nech nám ona, ktorá vo večeradle podporovala modlitby kolégia apoštolov, vyprosí milosť nikdy sa nevzdialiť od príkazu lásky, ktorý nám zveril Kristus. Veď Má­ria, skutočná svedkyňa života, „svieti putujúcemu Božiemu ľudu“ – a osobitným spôsobom nám, jeho pastierom – „ako znamenie bezpečnej nádeje a úte­chy, pokým nepríde Pánov deň“.301

 

Dané v Ríme pri svätom Petrovi 16. októbra 2003, na dvadsiate piate výročie môjho zvolenia za pápeža.

 

 

 

_________

1 Obrad biskupskej vysviacky: Modlitba vysviacky.

2 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 18. 2

3 SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: Nad Jánovým evanjeliom, X, 3.

4 JÁN PAVOL II.: homília na záver Desiateho valného zhromaždenia Biskupskej synody, 27. októbra 2001, 3: AAS 94 (2002), 114.

5 PAVOL VI.: príhovor talianskym kardinálom, arcibiskupom a biskupom 6. decembra 1965: AAS 58 (1996), 68.

6 Propositio 3.

7 Porov. JÁN PAVOL II.: Modlitba pri príležitosti spomienky na udalosti z 11. septembra 2001: L’Osservatore Romano 12. októbra 2001, s. 1.

8 Biskupská synoda, Desiate valné zhromaždenie, Posolstvo (25. októbra 2001), 8: L’Osservatore Romano 27. októbra 2001, s. 5; porov. PAVOL VI.: apoštolský list Octogesima adveniens (14. mája 1971), 41: AAS 63 (1971), 429 - 430.

9 Porov. Propositio 6.

10 Porov. Propositio 1.

11 Porov. OPTÁT Z MILEVISU: Contra Parmenianum Donatistam, 2, 2: PL 11, 947; SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ: Ad Romanos, 1, 1: PG 5, 685.

12 JÁN PAVOL II.: homília pri otvorení Desiateho valného zhromaždenia Biskupskej synody 30. septembra 2001, 6: AAS 94 (2002), 111 - 112.

13 Porov. Rímsky misál: Pastierska prefácia.

14 SV. AUGUSTÍN: Sermo 340/A, 9: PLS 2, 644.

15 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 3.

16 Porov. Adv. Haer. III, 2, 2; 3, 1: PG 7: 847 - 848; Propositio 2.

17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitucia o Cirkvi Lumen gentium, 27.

18 Porov. Ad Magnesios 6, 1: PG 5, 764; Ad Tralianos 3, 1: PG 5, 780; Ad Smyrnenses 8, 1: PG 5, 852.

19 Porov. Rímsky pontifikál: Obrad biskupskej vysviacky: Povinnosti zvoleného.

20 Porov. Didascalia Apostolorum II, 33, 1, ed. F.X. Funk, I, 115.

21 Porov. Propositio 6.

22 Porov. Rímsky pontifikál: Obrad biskupskej vysviacky: Homília.

23 Č. 19.

24 Porov. tamže, 22; Kódex kánonického práva, 330; Kódex kánonov východných cirkví, 42.

25 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22; Kódex kánonického práva, 336; Kódex kánonov východných cirkví, 49.

26 Porov. Propositio 20; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21; Kódex kánonického práva, 375 § 2.

27 Porov. DRUHY VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 3; 5; 6; JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 13: AAS 90 (1998), 650 - 651.

28 Porov. JAN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Pastor bonus (28. júna 1988), Adnexum I, 4: AAS 80 (1988), 914-915; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22; Kódex kánonického práva, 337 §§, 1, 2; Kódex kánonov východných cirkví, 50 §§, 1, 

29 Porov. JÁN PAVOL II.: príhovor na záver Siedmeho valného zhromaždenia Biskupskej synody 29. októbra 1987, 4: AAS 80 (1988), 610; apoštolská konštitúcia Pastor bonus, Adnexum I (28. júna 1988): AAS 80 (1988), 915 - 916; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22.

30 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22.

31 Tamže.

32 JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 8: AAS 90 (1998), 647.

33 Porov. Angoulémske sakramentárium: In dedicatione basilicae novae: „Dirige, Domine, ecclesiam tuam dispensatione caelesti, ut, quae ante mundi principium in tua semper est praesentia praeparata, usque ad pleni­tudinem gloriamque promissam te moderante perveniat“: CCSL 159 C, rubr. 1851; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 758 - 760; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list Communionis notio (28. mája 1992), 9: AAS 85 (1993) 843.

34 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23.

35 JÁN PAVOL Il.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 12: AAS 90 (1998), 649 - 650.

36 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misionárskej činnosti v Cirkvi Ad gentes, 5.

37 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22.

38 JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 12: AAS 90 (1998), 650.

39 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 22.

40 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list matu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 12: AAS 90 (1998), 649 - 650.

41 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade bis­kupov v Cirkvi Christus Dominus, 25 - 26.

42 Porov. Propositio 33.

43 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Cirkvi Lumen gentium, 21, 27: JÁN PAVOL II.: List kňazom (8. aprí­la 1979), 3: MS 71 (1979), 397.

44 Porov. In Io. Ev. tract. 123,5: PL 35, 1967.

45 Sv. AUGUSTÍN: Sermo 340, I: PL 38, 1483: „Vobis enim sum episcopus; vobiscum sum christianus.“

46 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10.

47 Tamže, 32.

48 Porov. Propositio 8.

49 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 15, 31: AAS 93 (2001), 287.

50 Oratio II, 71: PG 35, 479.

51 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 15, 31: AAS 93 (2001), 276, 288.

52 Č. 5: AAS 94 (2002), 111.

53 Sacramentarium Serapionis, 28: ed. F. X. Funk, II. 191.

54 JÁN PAVOL II.: homília pri otvorení Desiateho valného zhromaždenia Biskupskej synody (30. septembra 2001), 5: AAS 94 (2002), 111.

55 Kódex kánonického práva, 387; porov. Kódex kánonov východných cirkví, 197.

56 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 40.

57 Sermo 340, I: PL 38, 1483.

58 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 1804, 1839.

59 Porov. Propositio 7.

60 Sv. CYPRIÁN: De oratione dominica, 23: PL 4: 553; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gen­tium, 4.

61 Obrad biskupskej vysviacky: odovzdanie mitry.

62 Porov. Propositio 7.

63 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 41.

64 Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. Zásady a usmernenia (17. de­cembra 2001), 184: Vatikán. 2002.

65 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Rosarium virginis Mariae (16. októbra 2002), 43: MS 95 (2003), 35 - 36.

66 Porov. Propositio 8.

67 Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 59: AAS 68 (1976), 50.

68 Ad Philadelphienses 5: PC 5, 700.

69 Comm. in Is., Prol.: PL 24, 17; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 25.

70 Porov. PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februá­ra 1974), 17: AAS 66 (1974), 128.

71 Porov. SV. AUGUSTÍN: Sermo 179, l: PL 38, 966. 72 In Lev. hom., VI: PC 12, 474 C.

72 In Lev. hom., VI: PC 12, 474 C.

73 Č. 39: AAS 93 (2001), 294.

74 Porov. PSEUDO-DIONYSIUS AREOPAGITA: De Ecclesiastica Hierarchia, III: PG 3, 512; SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: S. Th. II - II, q. 187, a. 5.

75 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001). 34: AAS 93 (2001), 290.

76 SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ: S. Th. II - II q. 17, a. 2.

77 Obrad biskupskej vysviacky: Povinnosti zvoleného.

78 Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 84 - 85.

79 Apoštolská konštitúcia Laudis canticum (1. novembra 1970): AAS 63 (1971), 532.

80 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata (25. marca 1996), 20 - 21: AAS 88 (1996), 393 - 395.

81 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (5. marca 1992), 27: MS 84 (1992), 701.

82 Porov. č. 28: MS 84 (1992), 701 – 703.

83 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 18.

84 Porov. tamže, 27, 37.

85 Porov. Propositio 10.

86 Ad Polycarpum: IV: PC 5, 721.

87 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.

88 Porov. Propositio 9.

89 Porov. apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 49: AAS 93 (2001), 302.

90 Obrad biskupskej vysviacky: Odovzdanie prsteňa.

91 Č. 43: AAS 93 (200l), 296.

92 SV. GREGOR VEĽKÝ: Horn. in Ez. I, ll: PL 76, 908.

93 Acta Ecclesiae Mediolanensis, Milano, 1599, s. 1178.

94 JÁN PAVOL II.: posyn. apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marca 1992). 70: AAS 84 (1992), 781.

95 Tamže, 72: cit. miesto. 787.

96 Porov. Propositio 12.

97 Porov, Propositio 13.

98 Porov. č. 6: AAS 94 (2002), 116.

99 Porov. Propositio 11.

100 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 12; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25.

101 Porov. Propositiones 14; 15.

102 Porov. Propositiones 14.

103 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 29: AAS 93 (2001), 285 - 286.

104 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.

105 Porov. Propositiones 15.

106 PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decem­bra 1975), 28: AAS 68 (1976), 24.

107 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25; dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum. 10; Kódex kánonickeho práva, 747, § l; Kódex kánonov východ­ných cirkví, 595, § l.

108 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 7.

109 Porov, tamže, 8.

110 Porov. tamže, 10.

111 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 12.

112 En. in Ps. 126,3; PL 37, 1669.

113 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25.

114 Tamže, 12.

115 Porov, Propositio 15.

116 Č. 63: AAS 71 (1979), 1329.

117 Porov, KONGREGACIA PRE KLÉRUS: Všeobecné direktórium pre katechézu (15. augusta 1997) 233: Ench Vat 16, 1065.

118 Porov. Propositio 15.

119 Porov. Propositio 47.

120 KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: inštrukcia Donum veritatis (24. mája 1990) 19: AAS 82 (1990) 1558; Kódex kánonickeho prava, 386, § 2; Kódex kánonov východných cirkví, 196, § 2.

121 Porov. Propositio 16.

122 Príhovor k účastníkom Talianskeho národného kongresu cirkevných hnutí o angažovanosti v kultúre 16. januára 1982, 2: Insegnamenti VII (1982), 131; Propositio 64.

123 Porov. Propositio 65.

124 Porov. Propositio 66.

125 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 10.

126 De Trinitate, VIII, 1: PL 10, 236.

127 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 22 - 24: AAS 95 (2003), 448 - 449.

128 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 10.

129 Č. 26.

130 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 10.

131 Tamže, 41.

132 Porov. Rímsky pontifikál, Požehnanie olejov, Úvod, I.

133 Porov. Rímsky pontifikál, Obrad biskupskej, kňazskej a diakonskej vy­sviacky, Úvod, 21, 120, 202.

134 Porov. Č. 42 - 54.

135 Porov. Propositio 17.

136 „Legem credendi lex statuat supplicandi“: SV. CELESTÍN: Ad Galliarum episcopos, PL 45. 1759.

137 Porov. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 11, 14.

138 JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 35: AAS 93 (2001), 291.

139 Porov. Propositio 17.

140 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 102.

141 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 68.

142 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 104.

143 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 26.

144 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003),21: AAS 95 (2003) 447 - 448

145 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 26.

146 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o živote a službe kňazov Presbyterorum ordinis, 5.

147 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28; JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 41 - 42: AAS 95 (2003), 460 - 461.

148 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS (a iné): interdikasteriálna inštruk­cia o niektorých otázkach týkajúcich sa spolupráce kresťanských laikov v službe kňazov Ecclesiae de mysterio (15. augusta 1997), „Praktické predpisy“, čl. 7: AAS 89 (1997), 869 - 870;

149 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 64.

150 PAVOL VI.: apoštolská konštitúcia Divine consortium naturae (15. augusta 1971): AAS 63 (1971), 657.

151 Porov. Propositio 18.

152 Porov. apoštolský list motu proprio Misericordia Dei (7. apríla 2002), I: AAS 94 (2002), 453 - 454.

153 Porov. Propositio 18.

154 Porov. Rímsky rituál, Obrad exorcizmu (22. novembra 1998), Vatikán, 1999; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: inštrukcia o modlitbe uzdravenia (14. septembra 2000): L’Osservatore Romano 24. novem­bra 2000, s. 6.

155 Porov. Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 48: AAS 68 (1976), 37 - 38.

156 Tamže.

157 Porov. Propositio 19.

158 Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, 21: Vatikán, 2002, 28 - 29.

159 Porov. apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 29 - 41: AAS 93(2001), 285 - 295.

160 Porov. Propositio 48.

161 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cir­kvi Lumen gentium, 27; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 16.

162 Porov, DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade bis­kupov v Cirkvi Christus Dominus, 11; Kódex kánonického práva, 369; Kódex kánonov východných cirkví 177 § 1.

163 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 8; Kódex kánonického práva, 381 § l; Kódex kánonov východných cirkví, 178.

164 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27.

165 Rímsky pontifikál: Obrad biskupskej vysviacky: Homília.

166 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27; Kódex kánonického práva, 381, § I; Kódex kánonov Východných cirkví, 178.

167 Ad Ireneum, Epistulae, 1. kniha, list VI.: Sancti Ambrosii episcopi Mediolanensis Opera, Miláno - Rím 1988, 19, s. 66.

168 Č. 27.

169 Tamže.

170 Porov. Kódex kánonického práva, 204, § l; 208; 212, §§ 2, 3; Kódex kánonov východných cirkví, 7 § l; 11; 15 §§ 2, 3.

171 Porov. Propositio 35.

172 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 32; Kódex kánonického práva, 204, § 1; 208.

173 Porov. Propositio 35.

174 Porov. AAS 89 (1997), 706 - 727. Podobne sa treba vyjadriť aj o eparchi­álnych zhromaždeniach, o ktorých hovoria kánony 235 - 242 Kódexu ká­nonov východných cirkví.

175 Porov. Propositio 35.

176 Porov. Propositio 36.

177 Porov. Propositio 39.

178 Porov. Propositio 37.

179 Porov. tamže.

180 Porov. Rím 1572, s. 52 v.

181 Č. 11.

182 Porov. č. 16 - 17: AAS84 (1992), 681 - 684.

183 Porov. Propositio 40.

184 JÁN PAVOL II.: prejav k zhromaždeniu novovymenovaných biskupov 23. septembra 2002, 4: L’Osservatore Romano 23. - 24. septembra 2002, s. 5.

185 Ep. ad Nepotianum presb., LII, 7: PL 22, 534.

186 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marca 1992), 77: AAS 84 (l992), 795.

187 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 16.

188 Porov. Propositio 40.

189 Porov. Propositio 41.

190 Porov. tamže, JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marca 1992), 60 - 63: AAS (1992),762 - 769.

191 Porov. tamže, 65: AAS 84 (1992), 771 -772.

192 Porov. Kódex kánonickeho práva, 1051.

193 Porov. Propositio 41.

194 Porov. Propositio 42.

195 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio funda­mentalis institutionis diaconorum permanentium (22. februára 1998): AAS 90 (1998).

196 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 44.

197 Porov. Propositio 43.

198 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes 39.

199 Porov. Propositiones 45, 46 a 49.

200 Porov. Propositio 52.

201 Porov. Propositio 51.

202 Porov. tamže.

203 Porov. Propositio 53.

204 Porov. Propositio 52.

205 Porov. Rímsky pontifikál, Obrad biskupskej vysviacky: Povinnosti zvoleného.

206 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cir­kvi Lumen gentium, 23.

207 Porov. PAVOL Vl.: Príhovor pri otvorení tretieho zasadania koncilu 14. septembra 1964: AAS 56 (1964), 813; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list Communionis notio (28. mája 1992), 9, 11 - 14: AAS 85 (1993), 843 - 845.

208 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cir­kvi Lumen gentium, 22; Kódex kánonického práva, 337, 749, § 2; Kódex kánonov východných cirkví, 50, 597, § 2.

209 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cir­kvi Lumen gentium, 23.

210 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 8.

211 Encyklika Quadragesimo anna (15. mája 1931): AAS 23 (1931), 203.

212 Porov. Propositio 20.

213 Porov. Relatio post. disceptationem, 15 - 17: L’Osservatore Romano 14. októbra 2001, s. 4; Propositio 20.

214 Porov. Kódex kánonického práva, 381, § 1; Kódex kánonov východných cirkví, 178.

215 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22; Kódex kánonického práva, 331 a 333; Kódex kánonov východných cirkví, 43 a 45, § 1.

216 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list Communionis notio (28. mája 1992), 12: AAS 85 (1993), 845 - 846.

217 Tamže, 13: cit. miesto, 846.

218 Porov. DRUHY VATIKANSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 8; Kódex kánonického práva, 381, § 1; Kódex kánonov východných cirkví, 178.

219 Porov. Kódex kánonického práva, 753; Kódex kánonov východných cirkví, 219.

220 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22; Kódex kánonického práva, 33, § 1, 336; Kódex kánonov východných cirkví, 43, 45, § 1, 49.

221 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21; Kódex kánonického práva, 375, § 2.

222 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 27; Kódex kánonického práva, 333, § 1; Kódex kánonov východných cirkví, 45, § 1.

223 Porov. PAVOL VI.: príhovor pri otvorení tretieho zasadania koncilu 14. septembra 1964: AAS 56 (1964), 813.

224 Porov. BISKUPSKÁ SYNODA: Druhé mimoriadne zhromaždenie, záverečná správa Exeunte coetu (7. decembra 1985), C. 1: L’Osservatore Romano 10. decembra 1985, 7.

225 Porov. Kódex kánonického práva, 333, § 2; Kódex kánonov východných cirkví, 45, § 2.

226 Porov. Propositio 27.

227 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Pastor bonus (28. júna 1988), 31: AAS 80 (1988), 868; Adnexum I, 6: tamže, 916 - 917; Kódex kánonického práva, 400 § 1; Kódex kánonov východných cirkví, 208.

228 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.

229 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Pastor bonus 28. júna 1998, Adnexum I, 2; 1, 5: AAS 80 (1989), 913, 915.

230 Porov. SV. IRENEJ: Adversus haereses, 3, 3, 2: PG 7, 848.

231 Porov. SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ: Ad Romanos, 1, 1: PG 5, 685.

232 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.

233 Porov. tamže, 21 - 22; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 4.

234 Porov. Propositiones 26 a 27.

235 Porov. Kódex kánonického práva, 399; Kódex kánonov východných cirkví, 206.

236 Porov. Propositio 25.

237 Porov. apoštolský list motu proprio Apostolica sollicitudo (15. septembra 1965): AAS 57 (1965), 775 - 780; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 5.

238 Porov. PAVOL VI.: apoštolský list motu proprio Apostolica sollicitudo (15. septembra 1965), II: AAS 57 (1965), 776 - 777; príhovor k synodálnym otcom (30. septembra 1967): AAS 59 (1967), 970 - 971.

239 Porov. Propositio 25.

240 Porov. Kódex kánonického práva, 333, § 2; Kódex kánonov východných cirkví, 45, § 2.

241 Kánon 343.

242 Apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 44: AAS 93 (2003), 298.

243 Propositio 31; porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 13: AAS 90 (1998), 650 - 651.

244 Porov. dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 6.

245 Porov. Propositio 32.

246 Porov. Propositio 33.

247 Porov. Propositio 21.

248 Porov. Propositio 22.

249 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23; dekrét o vý­chodných katolíckych cirkvách Orientalium ecclesiarum, 11.

250 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská konštitúcia Sacri canones (18. ok­tóbra 1990): AAS 82 (1990), 1037.

251 Dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium ecclesiarum, 11.

252 Porov. Kódex kánonov východných cirkví, 76 a 77.

253 Porov. Canones apostolorum, VIII, 47, 34: ed. EX. Funk, I, 572 - 574.

254 Porov. Kódex kánonov východných cirkví, 110, § 3, a 149.

255 Porov. tamže, 110, § l, a ISO, §§ 2, 3.

256 Porov. tamže, l IO, § 2, a 1062.

257 Porov. tamže, 140 - 143.

258 Porov. Propositio 28; Kódex kánonického práva, 437 § l; Kódex kánonov východných cirkví, 156 § 1.

259 Dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 36.

260 Porov. Kódex kánonického práva, 441, 443.

261 Porov. AAS 90 (1998), 641 - 658.

262 Kánon 322.

263 Porov. Propositiones 29 a 30.

264 JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 6: AAS 90 (1998), 645 - 646.

265 Porov. Kódex kánonického práva, 450.

266 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 10, 12: AAS 90 (1998), 648 - 650.

267 Porov. tamže, 12, 13, 19: cit. miesto, 649 - 651, 653 - 654; Kódex kánonického práva, 381, § l; 447; 455, § l.

268 JÁN PAVOL II.: apoštolský list motu proprio Apostolos suos (21. mája 1998), 18: AAS 90 (1998), 653.

269 Tamže.

270 Porov. Propositio 25.

271 Porov. Kódex kánonickeho práva, 459, § 1.

272 Porov. Propositio 30.

273 Porov. Propositio 60.

274 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o misijnom poslaní Cirkvi Ad gentes, 38.

275 Porov. Propositio 63.

276 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 11: AAS 83 (1991), 256 - 260.

277 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 6.

278 Porov. tamže, 1.

279 Pórov. Propositiones 54 - 55.

280 Synoda biskupov, Desiate valné zhromaždenie, Správa (25. októbra 2(01), 10 - 11: L’Osservatore Romano, 27. októbra 2001, s. 5.

281 Porov. Propositio 55.

282 Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2002 (8. de­cembra 2001), 8: AAS 94 (2002), 137.

283 Porov. Propositiones 61 a 62.

284 KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Dominus Jesus (6. au­gusta 2000), 22: AAS 92 (2000), 763.

285 Č. l.

286 Porov. Propositio 56.

287 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in America (22. januára 1999), 55: AAS 92 (1999), 790 - 791.

288 Porov. Propositio 56.

289 JÁN PAVOL II.: Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2002 (8. decem­bra 2001). 7: AAS 82 (1990), 150.

290 Porov. Propositio 57.

291 Biskupská synoda, Desiate valné zhromaždenie, Správa (25. októbra 2001), 12: L’Osservatore Romano, 27. októbra 2001, s. 5.

292 Porov. Propositio 58.

293 Porov. Propositio 23.

294 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januá­ra 200l ). 50: AAS 93 (200l ), 303.

295 Porov. tamže.

296 JÁN PAVOL II.: encyklika Dominum et Vivificantem (18. mája 1986), 67: AAS 78 (1986), 898.

297 Porov. TERTULIÁN: Apologeticum, 39, 9: CCL l, 151.

298 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januá­ra 200l), 43: AAS 93 (2001), 296.

299 Tamže.

300 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 21.

301 Tamže, 68.