Kristus, nádej pre Afriku

1. V roku 2005 sa Afrika po desiatich rokoch znovu stáva hostiteľským kontinentom centrálnych osláv Svetového dňa chorých, ktoré sa uskutočnia vo svätyni Márie, Kráľovnej apoštolov, v Yaoundé v Kamerune. Táto voľba ponúka možnosť prejaviť konkrétnu solidaritu s národmi afrického kontinentu, okusujúcimi závažné nedostatky v zdravotníckej starostlivosti. Bude to ďalší krok pri napĺňaní úlohy, ktorú pred desiatimi rokmi počas 3. svetového dňa chorých kresťania v Afrike prevzali na seba, a to stať sa milosrdnými samaritánmi pre svojich bratov a sestry v ťažkostiach.

V posynodálnej exhortácii Ecclesia in Africa som vzal do úvahy postrehy mnohých synodálnych otcov a napísal som, že „dnešnú Afriku možno prirovnať k človeku, ktorý zostupoval z Jeruzalema do Jericha; dostal sa do rúk zbojníkov a tí ho ozbíjali, doráňali, nechali polomŕtveho a odišli (porov. Lk 10, 30 – 37)“. A dodal som: „Afrika je kontinentom, kde nespočetné množstvo ľudí – mužov a žien, detí a mládeže – takpovediac leží na kraji cesty, sú chorí, ranení, nevládni, vydedení alebo opustení. Všetci veľmi potrebujú milosrdných samaritánov, ktorí by im prišli na pomoc“ (Ecclesia in Africa, 41).

2. Jedným z cieľov Svetového dňa chorých je dať podnet na zamyslenie sa nad pojmom zdravie, ktorý sa v svojom najplnšom význame týka stavu súladu ľudskej bytosti so sebou samou a so svetom, ktorý ju obklopuje. Práve takýto pohľad veľmi rozmanitým spôsobom vyjadruje Afrika vo svojej kultúrnej tradícii, ako o tom svedčia mnohé umelecké výtvory, či už civilné alebo náboženské, plné radostných pocitov, rytmov a muzikálnosti.

Źiaľ, tento súlad je dnes silne narušený. Mnohé choroby pustošia tento kontinent, medzi inými najmä aids, ktorý „rozsieva bolesť a smrť v mnohých oblastiach Afriky“ (Ecclesia in Africa, 116). Konflikty a vojny sužujúce nejeden africký región sťažujú zásahy zamerané na odvrátenie a liečenie týchto chorôb. V utečeneckých a azylových táboroch sa často nachádzajú ľudia, ktorým chýbajú dokonca potraviny nevyhnutné na prežitie.

Nabádam tých, ktorým to možnosti dovoľujú, aby sa neprestali zo všetkých síl usilovať ukončiť podobné tragédie (porov. tamže, 117). Pripomínam tiež ľuďom zodpovedným za obchod so zbraňami to, čo som napísal v zmienenom dokumente: „Tí, ktorí živia vojny v Afrike dodávaním zbraní, sú spolupáchateľmi zvrhlých zločinov proti ľudskosti“ (tamže, 118).

3. Pokiaľ ide o tragédiu aidsu, mal som možnosť už v iných súvislostiach zdôrazniť, že sa javí i ako „patológia ducha“. Aby bolo možné proti nej zodpovedne bojovať, je potrebné rozšíriť prevenciu výchovou k úcte voči posvätnej hodnote života a formáciou k správnemu prežívaniu sexuality. Hoci je pravda, že mnohé infekcie sa prenášajú krvou, najmä počas tehotenstva, predsa ešte početnejšie sú prenosné sexuálnym stykom a možno im zabrániť predovšetkým zodpovedným správaním a zachovávaním cnosti čistoty.

Biskupi, ktorí sa v roku 1994 zúčastnili na spomenutej Synode pre Afriku, majúc na zreteli, že šírenie sa choroby spôsobuje nezodpovedné sexuálne správanie, sformulovali odporúčanie, ktoré vám chcem pripomenúť: „Cit, radosť, šťastie a pokoj pochádzajúce z kresťanského manželstva a z vernosti, ako i pocit istoty vyplývajúci zo zachovávania čistoty sa majú veriacim a najmä mladým neustále predkladať za vzor“ (Ecclesia in Africa, 116).

4. Všetci musia cítiť povinnosť zapojiť sa do boja proti aidsu. Na vláde a na občianskych autoritách zasa spočíva zodpovednosť za to, aby v službe občanom podávali jasné a pravdivé informácie o tomto probléme a zároveň venovali dostatočné prostriedky na výchovu mladých a na zdravotnícku starostlivosť. Medzinárodné organizácie povzbudzujem, aby na tomto poli podporovali iniciatívy inšpirované múdrosťou a solidaritou, vždy zamerané na obranu ľudskej dôstojnosti a na ochranu nedotknuteľného práva na život.

Súhlasím aj s farmaceutickými firmami, ktoré sa snažia udržať nízke ceny liekov potrebných na liečenie aidsu. Zaiste sú potrebné i ekonomické zdroje na vedecký výskum v zdravotníctve a ďalšie zdroje na to, aby objavené lieky boli dostupné, no pred nebezpečenstvami, ako je aids, musí byť záchrana ľudského života na prvom mieste pred akoukoľvek inou hodnotou.

Všetkých pastoračných pracovníkov prosím, aby „poskytli bratom a sestrám postihnutým aidsom všetok dostupný komfort, či už materiálny, morálny, alebo duchovný. Vedcov a politikov celého sveta vrúcne a naliehavo žiadam, aby, vedení láskou a úctou náležiacou každej ľudskej bytosti, nešetrili prostriedkami umožňujúcimi ukončiť toto hrozné utrpenie“ (Ecclesia in Africa, 116).

S osobitným obdivom chcem spomenúť mnohých zdravotníkov, rehoľníkov a dobrovoľníkov, ktorí ako milosrdní samaritáni žijú po boku obetí aidsu a starajú sa aj o ich príbuzných. V tejto súvislosti je veľmi cenná služba, ktorú poskytujú tisícky katolíckych zdravotníckych zariadení, často priam hrdinsky pomáhajúc Afričanom postihnutým všetkými možnými chorobami, najmä však aidsom, maláriou a tuberkulózou.

V posledných rokoch som mohol konštatovať, že moje výzvy na pomoc obetiam aidsu neboli márne. S potešením som pozoroval, že rozličné krajiny a inštitúcie – koordinujúc svoje snahy – podporili konkrétne preventívne kampane a liečenie chorých.

5. Teraz sa osobitne obraciam na vás, drahí bratia biskupi, členovia biskupských konferencií ostatných kontinentov, aby ste sa veľkodušne spojili s duchovnými pastiermi v Afrike, a tak  účinne dokázali čeliť tomuto a ďalším nebezpečenstvám. Pápežská rada pre apoštolát zdravotníkov nechce pri tom chýbať a podobne ako v minulosti ponúka svoj príspevok v podobe koordinácie a podpory tejto spolupráce, nabádajúc každú biskupskú konferenciu na konkrétnu pomoc.

Pozornosť Cirkvi venovaná problémom Afriky nie je motivovaná len dôvodmi prameniacimi vo filantropickom súcite s človekom v núdzi, ale je podnietená jej blízkym vzťahom ku Kristovi Vykupiteľovi, ktorého tvár spoznáva v rysoch každého trpiaceho človeka. Je to teda viera, ktorá ju poháňa naplno sa zapájať do liečenia chorých, ako to ostatne robila vždy v priebehu dejín. Je to i nádej, ktorá jej pomáha vytrvať v tomto poslaní napriek rozmanitým prekážkam, s ktorými sa stretá. A nakoniec je to láska, ktorá jej radí, ako sa správne zachovať v rozličných situáciách, umožňuje jej pochopiť jedinečnosť každého človeka a podľa toho sa zachovať.

S týmto postojom hlbokej spoluúčasti vychádza Cirkev v ústrety zraneniam života, aby prostredníctvom rôznych foriem pomoci, ku ktorým ju vedie „fantázia lásky“ (Novo millennio ineunte, 50), ponúkala Kristovu lásku. Každému trpiacemu pritom opakuje: „Odvahu! Boh na teba nezabudol. Kristus trpí s tebou. A ty, obetujúc svoje trápenia, môžeš spolupracovať s ním na vykúpení sveta. “

6. Každoročné slávenie Svetového dňa chorých ponúka všetkým možnosť lepšie pochopiť význam pastorácie v zdravotníctve. V našej dobe, poznačenej kultúrou nasiaknutou sekularizmom, sme často v pokušení nedoceniť túto pastoračnú oblasť. Panuje názor, že o osude človeka sa rozhoduje na iných poliach. Avšak práve v okamihu choroby sa najnaliehavejšie prejavuje potreba nájsť vhodnú odpoveď na otázku smrti, ktorá sa už nepovažuje len za hádanku, ktorú sa s námahou pokúšame vyriešiť, ale je tajomstvom, v ktorom Kristus berie na seba našu existenciu, otvárajúc ju pre nový a definitívny zrod do nikdy sa nekončiaceho života.

V Kristovi je nádej na skutočné a plné uzdravenie; spása, ktorú prináša, je pravou odpoveďou na posledné otázky človeka. Od chvíle, keď Pán zomrel za úplné uzdravenie človeka i všetkých ľudí, už nejestvuje protirečenie medzi pozemským a večným uzdravením (porov. 1 Pt 1, 2 – 5; liturgia na Veľký piatok, Poklona krížu). Spása predstavuje konečné naplnenie Nového zákona.

Počas nastávajúceho Svetového deň chorých chceme preto ohlasovať nádej na úplné uzdravenie pre Afriku i pre celé ľudstvo, s veľkým odhodlaním sa zapojac do práce na tejto dôležitej úlohe.

7. V evanjeliovej stati o blahoslavenstvách nám Pán ohlasuje: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4). Zdanlivý protiklad medzi utrpením a radosťou je prekonaný vďaka pôsobeniu Tešiteľa – Ducha Svätého. On nás spája s tajomstvom ukrižovaného a vzkrieseného Krista a od tej chvíle nás otvára pre radosť, ktorá dosahuje svoju plnosť v blaženom stretnutí s Vykupiteľom. V skutočnosti každá ľudská bytosť túži nielen po fyzickom či duchovnom zdraví, ale aj po zdraví predstavujúcom úplný súlad s Bohom, so sebou samým a s ľudstvom. K tomuto cieľu sa dá dospieť len cez tajomstvo Kristovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Na tejto eschatologickej skutočnosti výrečným spôsobom anticipuje Najsvätejšia Panna Mária, a to najmä v tajomstve svojho nepoškvrneného počatia a vo svojom nanebovzatí. V nej, počatej bez akejkoľvek poškvrny hriechu, je oddanosť Božej vôli – ako aj službe ľuďom – úplná a v dôsledku toho sa nachádza v stave dokonalého súladu, z ktorého pramení radosť.

Preto sa k nej plným právom obraciame, nazývajúc ju  Príčinou našej radosti. Totiž radosť, ktorú nám Panna Mária dáva, je radosť pretrvávajúca i v skúškach. Mysliac na Afriku – obdarenú nesmiernymi ľudskými, kultúrnymi i náboženskými zdrojmi, ale aj sužovanú nevýslovnými utrpeniami -, z perí spontánne vychádza modlitba:

Vo Vatikáne 8. septembra 2004                                   

JÁN PAVOL II.