PACEM IN TERRIS (POKOJ NA ZEMI): TRVALÁ ÚLOHA

1. Prešlo takmer štyridsať rokov od 11. apríla 1963, keď pápež Ján XXIII. zverejnil svoju historickú encykliku Pacem in terris. Slávil sa práve Zelený štvrtok. Môj ctihodný predchodca – ktorý o dva mesiace skonal – obracajúc sa na „všetkých ľudí dobrej vôle“, zhrnul svoje posolstvo pokoja pre svet hneď v prvej vete encykliky: „Pokoj na zemi, po ktorom tak veľmi túžili ľudia všetkých čias, možno nastoliť a upevniť len vtedy, ak sa svedomite zachováva Bohom stanovený poriadok” (Pacem in terris, 1).

Hovoriť o pokoji v rozdelenom svete

2. Svet, ktorému Ján XXIII. adresoval svoje posolstvo, bol v skutočnosti v stave hlbokého neporiadku. Dvadsiate storočie sa začínalo s veľkými očakávaniami ďalšieho pokroku. Namiesto toho však počas šesťdesiatich rokov ľudstvo zaznamenalo vypuknutie dvoch svetových vojen, nastolenie krutých totalitných systémov, nahromadenie nesmierneho ľudského utrpenia a rozpútanie najväčšieho prenasledovania Cirkvi, aké kedy dejiny poznali.
Iba dva roky pred vydaním encykliky Pacem in terris, v roku 1961, bol postavený Berlínsky múr, ktorý mal rozdeliť a postaviť proti sebe nielen dve časti tohto mesta, ale aj dva spôsoby chápania a budovania pozemských miest. Na jednej i na druhej strane múra naberal život pod vplyvom často protikladných pravidiel a v ovzduší vzrastajúcej nedôvery a podozrievania rozdielnu podobu. Práve tak rozdelil múr v pohľade na svet i v podobe konkrétneho životného programu celé ľudstvo a prenikol do sŕdc a myslí ľudí, vytvoriac rozdelenia, ktoré sa zdali byť navždy neprekonateľné.
Navyše presne šesť mesiacov pred vydaním tejto encykliky sa svet v dôsledku krízy týkajúcej sa riadených striel na Kube nachádzal na prahu nukleárnej vojny, zatiaľ čo v Ríme iba pár dní prebiehal Druhý vatikánsky koncil. Cesta k svetu pokoja, spravodlivosti a slobody sa zdala byť zahataná. Mnohí si mysleli, že ľudstvo je odsúdené ešte dlho žiť v týchto nebezpečných podmienkach studenej vojny, pod stále číhajúcim prízrakom vojnového útoku alebo incidentu, ktoré by zo dňa na deň mohli prerásť do najhoršej vojny v celých ľudských dejinách. Použitie atómových zbraní by sa mohlo zvrtnúť na konflikt, ktorý by ohrozil budúcnosť samotného ľudstva.

Štyri piliere pokoja

3. Pápež Ján XXIII. nesúhlasil s tými, ktorí považovali mier za neuskutočniteľný. Svojou encyklikou spôsobil, že táto základná hodnota začala celou svojou náročnou pravdou búšiť na obe strany spomínaného múra i všetkých ostatných múrov. Encyklika všetkým hovorila o spoločnej príslušnosti k ľudskej rodine a vo všetkých rozsvecovala svetlo naliehavej túžby, aby ľudia v každom kúte zeme žili v bezpečí, spravodlivosti a nádeji na lepšiu budúcnosť.
Ján XXIII., keďže bol osvieteného ducha, rozpoznal, že základnými podmienkami pokoja sú štyri konkrétne potreby ľudského ducha: pravda, spravodlivosť, láska a sloboda (porov. tamže, I). Hovorí, že pravda bude základom pokoja, ak si každý jednotlivec okrem svojich vlastných práv čestne uvedomí aj práva tých ostatných. Spravodlivosť upevní pokoj vtedy, ak každý bude konkrétne rešpektovať práva druhých a usilovať sa plniť si všetky povinnosti voči druhým. Láska bude kvasom pokoja, ak budú ľudia pociťovať potreby tých druhých ako svoje vlastné a podelia sa s nimi o to, čo vlastnia, počnúc duchovnými hodnotami. A nakoniec sloboda bude vyživovať pokoj a robiť ho plodným, ak pri výbere prostriedkov na jej dosiahnutie budú jednotlivci postupovať rozumne a s odvahou prevezmú zodpovednosť za svoje činy.
Blahoslavený Ján XXIII., hľadiac na prítomnosť i budúcnosť očami viery a rozumu, rozpoznal a ukázal vnútorné sily, ktoré pôsobili v dejinách. Vedel, že veci nie sú vždy také, ako sa javia na povrchu. Napriek vojnám a hrozbám vojen pôsobilo v ľudských dejinách ešte niečo, čo pápež pochopil ako sľubný začiatok duchovnej revolúcie.

Nové vedomie o dôstojnosti človeka a jeho neodňateľných právach

4. Podľa Jána XXIII. sa ľudstvo vydalo na novú etapu svojej cesty (porov. tamže, I). Koniec kolonializmu, zrod nových nezávislých štátov, účinnejšia obrana práv pracujúcich, nová a čoraz početnejšia prítomnosť žien vo verejnom živote sa mu javili ako znamenia ľudstva, ktoré vstupuje do nového obdobia svojich dejín, obdobia charakterizovaného presvedčením, že „všetci ľudia sú si v dôstojnosti danej ich prirodzenosťou rovní ” (tamže, I). Ale táto dôstojnosť bola ešte v mnohých častiach sveta pošliapavaná. A pápež o tom dobre vedel. Predsa však bol presvedčený, že napriek z istého pohľadu dramatickej situácii si svet čoraz väčšmi uvedomuje určité duchovné hodnoty a je väčšmi otvorený pre bohatstvá, ktoré obsahujú piliere pokoja – pravdu, spravodlivosť, lásku a slobodu (porov. tamže, I). Vďaka úsiliu vniesť tieto hodnoty do spoločenského života, či už národného alebo medzinárodného, si môžu muži a ženy hlbšie uvedomovať význam svojho vzťahu s Bohom – zdrojom každého dobra – ako trvalého základu a najvyššieho kritéria života jednotlivcov i spoločenských bytostí (porov. tamže, I). Pápež bol presvedčený, že táto zvýšená duchovná citlivosť by mala aj hlboké verejné a politické dôsledky.
Vzhľadom na rastúce vedomie o ľudských právach, ktoré sa prejavilo na národnej i medzinárodnej úrovni, Ján XXIII. v ňom intuitívne vycítil ukrytú silu a mimoriadnu schopnosť zmeniť dejiny. To, čo sa udialo o niekoľko rokov, najmä v strednej a vo východnej Európe, bolo jedinečným potvrdením jeho intuície. Pápež v encyklike učí, že cesta k mieru musí viesť cez obranu a podporu základných ľudských práv. Tie patria každej ľudskej bytosti nie ako dobro určené príslušníkovi istej spoločenskej triedy alebo štátu, ale ako výsada patriaca jej ako osobe, lebo „každý človek je osoba, t. j. vo svojej prirodzenosti je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, a preto ako taký má práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti a z toho dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné“ (tamže, I).
Nejde tu iba o abstraktné idey. Tieto myšlienky mali ďalekosiahle praktické dôsledky, ako to čoskoro dejiny ukázali. Na základe presvedčenia, že všetky ľudské bytosti sú si vo svojej dôstojnosti rovné, a jeho dôsledku, že spoločnosť musí podľa toho prispôsobiť svoje štruktúry, čoskoro vznikli hnutia za ľudské práva, ktoré dali jednej z najväčších hybných síl súčasných dejín konkrétne politické vyjadrenie. Požiadavka slobody bola uznaná za neodmysliteľnú zložku snáh o dosiahnutie pokoja. Tieto hnutia, ktoré vznikali vo všetkých častiach sveta, prispeli k zániku diktátorských foriem vlády a viedli k nastoleniu iných, demokratickejších foriem, s väčšou účasťou ľudu. V praxi tak ukázali, že pokoj a pokrok možno dosiahnuť len rešpektovaním univerzálneho morálneho zákona, zapísaného v srdci každého človeka (porov. Ján Pavol II., Prejav k zhromaždeniu OSN, 5. október 1995, 3).

Všeobecné spoločné dobro

5. Aj v inom bode sa učenie Pacem in terris javí ako prorocké, keď predbieha nasledujúcu fázu vývoja svetovej politiky. Zoči-voči svetu, ktorý sa stáva čoraz nezávislejším a globálnejším, radil Ján XXIII., aby sa vypracovala koncepcia spoločného dobra v celosvetovej perspektíve. Kvôli presnosti by sa mal začať používať pojem „všeobecné spoločné dobro“ (Pacem in terris, IV). Jedným z dôsledkov tohto vývoja bola zjavná potreba existencie verejnej autority na medzinárodnej úrovni, ktorá by disponovala účinnou schopnosťou napomáhať takéto všeobecné spoločné dobro. Táto autorita – dodáva vzápätí pápež – by nemala byť vnútená nasilu, ale ustanovená na základe súhlasu všetkých národov. Malo by ísť o organizáciu, ktorá „celkom osobitne musí dbať o to, aby práva ľudskej osoby boli uznávané, rešpektované, svedomito zachovávané a skutočne napomáhané“ (tamže, IV).
Preto nás neprekvapuje, že Ján XXIII. hľadel s veľkou nádejou na Organizáciu Spojených národov (OSN), vytvorenú 26. júna 1945. Videl v nej dôveryhodný nástroj na udržanie a posilnenie pokoja vo svete. Práve preto jej vyjadril svoje osobitné uznanie za Všeobecnú deklaráciu ľudských práv v roku 1948, ktorú považoval za „krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno-politického zriadenia“ (porov. tamže, IV). Deklaráciou boli položené morálne základy, na ktorých by bolo možné vybudovať svet charakterizovaný poriadkom a nie chaosom, dialógom a nie silou. Z tohto pohľadu považoval pápež obranu ľudských práv zo strany OSN za nevyhnutný predpoklad rozvoja schopnosti samotnej OSN podporovať a brániť medzinárodnú bezpečnosť.
Predvídavý pohľad pápeža Jána XXIII. v jeho predstave o medzinárodnej verejnej autorite, ktorá bude slúžiť na obranu ľudských práv, slobody a pokoja, nielenže nebol zatiaľ naplno realizovaný, ale, žiaľ, treba poznamenať, že nie je zriedkavé ani váhanie medzinárodného spoločenstva pri povinnom rešpektovaní a presadzovaní ľudských práv. Táto povinnosť sa týka všetkých základných práv a nedovoľuje samovoľný výber, ktorý by mohol mať za následok formy diskriminácie a nespravodlivosti. Zároveň sme svedkami toho, ako sa otvára znepokojivá priepasť medzi súborom takzvaných nových práv, ktoré vznikajú v technicky vyspelých krajinách, a základnými ľudskými právami, ktoré – najmä v rozvojových oblastiach – stále nie sú dodržiavané: mám na mysli napríklad právo na potravu, pitnú vodu, bývanie, sebaurčenie či nezávislosť. Pokoj si vyžaduje, aby sa táto nerovnosť postupne odbúravala a nakoniec úplne odstránila.
Ešte niečo je potrebné poznamenať: medzinárodné spoločenstvo, ktoré má od roku 1948 k dispozícii chartu základných ľudských práv, väčšinou pozabudlo v primeranej miere trvať aj na povinnostiach, ktoré z nej vyplývajú. V skutočnosti práve povinnosť určuje rámec, v ktorom sa majú práva zachovávať, aby sa nepremenili na svojvoľnú prax. Plnšie uvedomenie si všeobecných ľudských povinností by veci pokoja veľmi prospelo, lebo by sa stalo morálnym základom vedomia, že na poriadku vecí, ktorý nezávisí od vôle jednotlivca ani skupiny, sa podieľame spoločne.

Nový medzinárodný morálny poriadok

6. Stále platí, že napriek mnohým ťažkostiam a omeškaniam sa počas uplynulých štyridsiatich rokov urobil značný pokrok k uskutočneniu vznešenej vízie pápeža Jána XXIII. Skutočnosť, že v celom svete sa štáty cítia byť zaviazané ctiť si myšlienku ľudských práv, ukazuje, aké mocné sú nástroje morálneho presvedčenia a duchovnej integrity. Ony boli rozhodujúcimi silami mobilizácie svedomia, ktorá stála na začiatku nenásilnej revolúcie v roku 1989 – udalosti, ktorá zapríčinila pád komunizmu v Európe. A hoci pokrivený pojem slobody chápanej ako neviazanosť naďalej ohrozuje demokraciu a slobodnú spoločnosť, zaiste je dôležité, že počas štyridsiatich rokov, ktoré uplynuli od zverejnenia Pacem in terris, sa mnohé národy zeme stali slobodnejšími, posilnili sa štruktúry dialógu a spolupráce medzi národmi a účinne sa zmiernilo nebezpečenstvo svetovej atómovej vojny, ktoré sa drasticky vyhrotilo za čias pápeža Jána XXIII.
V tejto súvislosti chcem pokorne, no vytrvalo konštatovať, že učenie Cirkvi o pokoji chápanom ako tranquillitas ordinis – „pokoj poriadku“ podľa definície svätého Augustína (De civitate Dei, 19, 13) – sa aj vo svetle jeho rozpracovania v Pacem in terris ukázalo ako mimoriadne významné pre dnešný svet, a to tak pre predstaviteľov štátov, ako aj pre jednoduchých obyvateľov. Keďže súčasný svet je v stave veľkého neporiadku, všetci sa s týmto tvrdením ľahko stotožnia. Vynára sa tu však otázka: Aký druh poriadku môže nahradiť tento neporiadok, aby ľudia dostali možnosť žiť v slobode, spravodlivosti a bezpečí? A keďže svet sa napriek svojmu neporiadku predsa len začína v rozličných oblastiach (ekonomickej, kultúrnej a dokonca politickej) „organizovať“, vzniká ďalšia, rovnako naliehavá otázka: Podľa akých princípov sa vytvárajú nové formy svetového poriadku?
Uvedené otázky vo veľkej miere ukazujú, že pri riešení problému poriadku vo svetských záležitostiach, ako aj problému správneho chápania pokoja nemožno obísť otázky spojené s morálnymi princípmi. Inými slovami, aj z tohto pohľadu vychádza poznanie, že problém pokoja nemožno oddeliť od otázky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Práve to je jedna z trvalých právd, ktoré učí Pacem in terris, a bude dobre, ak si ju pri štyridsiatom výročí vydania tejto encykliky pripomenieme a zamyslíme sa nad ňou.
Nie je vari práve teraz vhodný čas na to, aby všetci spolupracovali na vytvorení novej organizačnej štruktúry celej ľudskej rodiny, ktorá by zaistila mier a zhodu medzi národmi a zároveň napomohla ich celkový pokrok? Pritom je dôležité vyhnúť sa nepochopeniu: nejde tu o vytvorenie globálneho superštátu. Chce sa skôr zdôrazniť potreba zrýchliť už prebiehajúce procesy a odpovedať na temer všeobecnú otázku o demokratických spôsoboch v službe politickej moci tak na národnej, ako i na medzinárodnej úrovni, aj na otázku o transparentnosti a vierohodnosti na každej úrovni verejného života. Pápež Ján XXIII., dôverujúc v dobro prítomné v srdci každého človeka a vychádzajúc z neho, vyzval celý svet k vznešenejšej predstave o verejnom živote a vykonávaní verejnej moci. Odvážne nabádal svet, aby sa odrazil od súčasného stavu neporiadku a vymyslel nové formy medzinárodného poriadku, ktoré budú zodpovedať ľudskej dôstojnosti.

Vzťah medzi pokojom a pravdou

7. Ján XXIII. sa encyklikou Pacem in terris postavil proti predstave tých, čo rozmýšľajú o politike ako o oblasti s uvoľnenou morálkou, ktorej jediným kritérium je vlastný prospech, čím načrtol pravdivejší obraz ľudskej skutočnosti a naznačil cestu k lepšej budúcnosti pre všetkých. Práve preto, že ľudia sú stvorení so schopnosťou robiť morálne rozhodnutia, nijaká ľudská činnosť sa nenachádza mimo oblasti etických hodnôt. Politika je ľudská činnosť, a preto aj ona podlieha morálnemu posudzovaniu. To platí i pre medzinárodnú politiku. Pápež napísal: „Ten istý prirodzený zákon, ktorý platí v živote jednotlivých občanov, má usmerňovať aj štáty v ich vzájomných vzťahoch“ (Pacem in terris, III). Tí, ktorí si myslia, že medzinárodný verejný život sa akýmsi spôsobom vymyká spod morálneho posudzovania, by sa mali zamyslieť nad vplyvom hnutí za ľudské práva na národnú a medzinárodnú politiku len nedávno skončeného 20. storočia. Tento vývoj, ktorý učenie encykliky predbehlo, rozhodne vyvrátil požiadavku, aby sa medzinárodná politika nachádzala v akejsi „voľnej zóne“, v ktorej morálny zákon nemá žiadnu váhu.
Vari niet iného miesta, kde sa tak zreteľne ukazuje potreba správneho používania politickej moci, ako v dramatickej situácii na Blízkom východe a vo Svätej zemi. Deň po dni a rok po roku hromadiaci sa účinok zúrivého vzájomného odmietania a nekonečnej špirály násilia a pomsty zabraňoval akémukoľvek doterajšiemu pokusu o začatie vážneho dialógu o skutočných nevyriešených problémoch. Chúlostivosť situácie sa ešte zhoršila, keď došlo medzi členmi medzinárodných spoločenstiev ku konfliktu záujmov. Pokiaľ sa tí, čo zaujímajú zodpovedné miesta, neodvážia spochybniť svoj spôsob spravovania moci a zaisťovania blahobytu pre svoj ľud, je ťažké si predstaviť, že by sa skutočne dalo postúpiť smerom k dosiahnutiu pokoja. Bratovražedný boj, ktorý denne zmieta Svätou zemou a stavia proti sebe sily spriadajúce bezprostrednú budúcnosť Blízkeho východu, si naliehavo vyžaduje mužov a ženy presvedčených o potrebe politiky založenej na rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Taká politika je pre všetkých neporovnateľne výhodnejšia, ako pokračovať v prebiehajúcej konfliktnej situácii. Z tejto pravdy treba vychádzať. Je oveľa oslobodzujúcejšia ako akákoľvek forma propagandy, najmä ak táto propaganda slúži na maskovanie hanebných zámerov.

Predpoklady trvalého mieru

8. Jestvuje neodškriepiteľný vzťah medzi úlohou dosiahnuť pokoj a rešpektovaním pravdy. Čestnosť v poskytovaní informácií, rovnosť právnych systémov, transparentnosť demokratických postupov dáva občanom pocit bezpečia, ochotu riešiť spory mierovými prostriedkami a vôľu k poctivej a konštruktívnej dohode, čo sú opravdivé predpoklady trvalého mieru. Politické stretnutia na národnej a medzinárodnej úrovni slúžia mieru len vtedy, keď je spoločné prijatie záväzkov následne rešpektované oboma stranami. V opačnom prípade hrozí nebezpečenstvo, že sa tieto stretnutia stanú bezvýznamnými, neužitočnými a spôsobia, že ľudia budú v pokušení čoraz menej veriť v užitočnosť dialógu a uveria skôr v použitie sily ako prostriedku na vyriešenie sporov. Negatívne účinky, ktoré majú na mierový proces prijaté a nerešpektované záväzky, musia viesť hlavy štátov a vlád k tomu, aby každé svoje rozhodnutie robili s veľkým zmyslom pre zodpovednosť.
Pacta sunt servanda, hovorí staré príslovie. Všetky prijaté záväzky musia byť rešpektované, no osobitnú pozornosť treba venovať plneniu záväzkov prijatých vo vzťahu k chudobným. V tejto oblasti by bolo zvlášť frustrujúce, keby sa neplnili prísľuby pociťované ako otázky života a smrti. Z tohto pohľadu predstavuje nedostatočné plnenie záväzkov voči rozvojovým krajinám vážny morálny problém a ešte viac odhaľuje nespravodlivosť jestvujúcich nerovností vo svete. Utrpenie zapríčinené chudobou spôsobuje dramatický úbytok dôvery. Konečným dôsledkom je strata akejkoľvek nádeje. Prítomnosť dôvery v medzinárodných vzťahoch je spoločenským kapitálom základného významu.

Kultúra pokoja

9. Ak sa chceme pozrieť na podstatu veci, musíme priznať, že pokoj nie je natoľko otázkou štruktúr, ako skôr otázkou osôb. Mierové štruktúry a postupy – právne, politické a ekonomické – sú zaiste potrebné a našťastie často sú k dispozícii. Nie sú však ničím iným ako plodmi múdrosti a skúseností nahromadených počas dejín vďaka nespočetným gestám pokoja mužov a žien, ktorí dokázali dúfať bez toho, aby upadli do malomyseľnosti. Gestá pokoja sa rodia zo života ľudí, ktorí vo svojom srdci rozvíjajú trvalé postoje pokoja. Sú plodom mysle a srdca tých, „čo šíria pokoj“ (Mt 5, 9). Možné sú len vtedy, ak ľudia vedia naplno oceniť spoločenský rozmer života, a tak chápu význam a dôsledky istých udalostí na ich spoločnosť i na svet celkovo. Gestá pokoja vytvárajú tradíciu a kultúru pokoja.
Náboženstvo plní životodarnú úlohu pri vzbudení gest pokoja a pri upevnení podmienok mieru. Túto úlohu môže plniť natoľko účinne, nakoľko rozhodne sa sústredí na to, čo je mu vlastné – na otvorenie sa Bohu, učenie o univerzálnom bratstve a podporovanie kultúry solidarity. Deň modlitieb za pokoj, ktorý som usporiadal v Assisi 24. januára 2002 a zapojili sa doň predstavitelia mnohých náboženstiev, mal práve tento cieľ. Chcel byť vyjadrením želania vychovávať k pokoju prostredníctvom šírenia spirituality a kultúry pokoja.

Dedičstvo encykliky Pacem in terris

10. Blahoslavený Ján XXIII. bol človekom, ktorý sa nebál budúcnosti. V tomto optimizme mu pomáhala pevná dôvera v Boha a v človeka prameniaca z hlbokej atmosféry viery, v ktorej vyrastal. Posilnený touto odovzdanosťou Prozreteľnosti, navyše v prostredí javiacom sa ako trvalo konfliktné, neváhal a predostrel vedúcim osobnostiam jeho čias novú predstavu sveta. To je dedičstvo, ktoré nám zanechal. Keď naň hľadíme v tento Svetový deň pokoja 2003, sme pozvaní, aby sme sa dali naplniť tými istými citmi, ktoré hýbali Jánom XXIII.: dôverou v milosrdného a súcitného Boha vyzývajúceho nás byť bratmi; dôverou v ľudí našej doby, ako aj akejkoľvek inej doby, pre Boží obraz, ktorý je vtlačený rovnako vo všetkých dušiach. Len keď budeme vychádzať z takýchto pohnútok, môžeme dúfať vo vybudovanie pokojného sveta na zemi.
Na začiatku nového roka v dejinách ľudstva mi z hĺbky srdca spontánne vyviera toto želanie: Nech sa v každej duši prebudí nadšenie za obnovenie náklonnosti k vznešenému poslaniu, ktoré pred štyridsiatimi rokmi predložila všetkým ľuďom dobrej vôle encyklika Pacem in terris. Touto úlohou, ktorú encyklika nazvala nesmiernou, je „obnoviť spoločenské vzťahy medzi ľuďmi na základných zásadách pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody“. Pápež to ďalej spresňuje rozšírením na „vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami, vzťahy medzi občanmi a štátmi, v ktorých žijú; ďalej medzinárodné vzťahy a napokon vzťahy jednotlivcov, rodín, sprostredkovateľských organizácií a štátov s celosvetovým spoločenstvom“. A nakoniec pripomína, že „je to úloha naozaj mimoriadne vznešená, pretože jej cieľom je nastolenie pokoja podľa Bohom stanoveného poriadku“ (Pacem in terris, V).
Štyridsiate výročie zverejnenia encykliky Pacem in terris je osobitne vhodnou príležitosťou čerpať z prorockého učenia pápeža Jána XXIII. Cirkevné spoločenstvá sa usilovali náležite osláviť toto jubileum počas celého roka, a to podujatiami ekumenického a medzináboženského charakteru, otvoriac sa tak všetkým, ktorí pociťujú hlbokú túžbu „po prekonaní prekážok, ktoré oddeľujú jedných od druhých, nech sa v nich upevnia zväzky vzájomnej lásky, aby si vedeli porozumieť a odpustiť tým, čo spáchali bezprávie“ (tamže, V).
Tieto želania sprevádza moja modlitba k všemohúcemu Bohu, prameňu každého nášho dobra. On nás v podmienkach útlaku a konfliktov pozýva k slobode a k spolupráci pre dobro všetkých, aby sme ľuďom vo všetkých kútoch zeme pomohli vybudovať pokojný svet, čoraz pevnejšie zakotvený na štyroch pilieroch, ktoré blahoslavený Ján XXIII. vo svojej historickej encyklike nazval pravda, spravodlivosť, láska a sloboda.

Vatikán, 8. decembra 2002

Ján Pavol II.