POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
K 86. SVETOVÉMU DŇU PRESŤAHOVALCOV V ROKU 2000

Najdrahší bratia a sestry!

1. Na prahu nového tisícročia je ľudstvo poznačené javmi intenzívneho pohybu, zatiaľ čo v mysliach sa stále viac utvrdzuje vedomie, že patríme do jednej rodiny. Dobrovoľné, či nútené presídľovanie znásobuje možnosť vzájomnej výmeny medzi osobami rôznych kultúr, náboženstiev, rás a národov. Moderné dopravné prostriedky stále rýchlejšie spájajú jeden bod planéty s druhým a každý deň prekračujú hranice tisíce presťahovalcov, utečencov, nomádov, turistov.

Bezprostredné dôvody zložitej skutočnosti ľudského presídľovania sú rôzne; predsa však v hĺbke odhaľuje zárodok túžby po transcendentnom obzore spravodlivosti, slobody, pokoja. V konečnom dôsledku svedčí o nepokoji, ktorý poukazuje, hoci len nepriamo, na Boha, v ktorom jedine môže človek nájsť plné uspokojenie všetkých svojich očakávaní.

Veľa krajín vynakladá značné úsilie na prijatie prisťahovalcov, z ktorých mnohí sa po prekonaní ťažkostí spojených s adaptačnou fázou, dobre začlenia do cieľového spoločenstva. Jednako nechápanie cudzincov, ktoré možno občas pozorovať, poukazuje na naliehavosť premeny štruktúr a spôsobu myslenia, k čomu vyzýva kresťanov a všetkých ľudí dobrej vôle Veľké jubileum roku 2000.

Jubileum, čas putovania a stretania sa

2. Veľkým jubileom oslavuje Cirkev Kristovo narodenie. Početní veriaci sa vydávajú na púť do svätýň vo Svätej zemi, v Ríme a po celom svete, aby mohli naplno žiť tento čas milosti, pričom sa učia otvárať srdce všetkým a najmä tomu, kto je odlišný: hosťovi, cudzincovi, prisťahovalcovi, utečencovi, inovercovi, neveriacemu.

Putovanie, hoci malo v rôznych obdobiach rozličné kultúrne formy, bolo vždy významným momentom v živote veriacich, pretože "pripomína osobnú cestu veriaceho po stopách Vykupiteľa: je cvičením sa v činnej askéze, v ľútosti nad ľudskými slabosťami, v trvalej bdelosti nad vlastnou krehkosťou i vo vnútornej príprave na obnovu srdca" (Incarnationis mysterium, 7).

Pre mnohých pútnikov sa táto skúsenosť vnútornej cesty spája s bohatstvom mnohorakých stretnutí s inými veriacimi s odlišným pôvodom, kultúrou a dejinami. Putovanie sa teda stáva výsadnou príležitosťou pre stretanie sa s iným. Kto skúsil najsamprv, podobne ako Abrahám, opustiť svoju krajinu, svoje príbuzenstvo a svoj otcovský dom (porov. Gn 12, 1), stáva sa schopnejším otvoriť sa tomu, kto je odlišný.

Podobný proces prebieha i pri presídľovaní, ktoré núti "vyjsť zo seba", čím sa môže stať cestou k druhému, k iným sociálnym pomerom, do ktorých sa možno začleniť vytvorením nevyhnutných podmienok pre pokojný spoločný život.

Cirkev - "sviatosť jednoty"

3. Dobrá zvasť je posolstvom o nekonečnej Otcovej láske, čo sa zjavila v Ježišovi Kristovi, ktorý prišiel na svet "aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti" (Jn 11, 52) a zhromaždil ich do jedinej rodiny, v ktorej Boh prebýva medzi ľuďmi (porov. Zjv 21, 3). Preto pápež Pavol VI., keď hovoril o Cirkvi pripomenul, že "nik nie je cudzí jej srdcu. Nik nie je ľahostajný pre jej službu. Nik jej nie je nepriateľom, pokiaľ to on sám nechce. Nie nadarmo si hovorí katolícka; nie nadarmo je poverená podporovať vo svete jednotu, lásku a pokoj" (encyklika Ecclesiam suam, 97).

Akoby ozvenou na tieto slová Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že "tento mesiánsky ľud, hoci nateraz nezahrňuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je pre celé ľudské pokolenie najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy" (vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 9). Cirkev si je vedomá tohto svojho poslania. Vie, že Kristus si želal, aby bola znamením jednoty v srdci sveta. Z tohto pohľadu sa pozerá i na presídľovanie, ktoré dnes v rámci globalizácie vystupuje do popredia so svojimi mnohorakými kladnými i zápornými stránkami (porov. apoštolskú posynodálnu exhortáciu Ecclesia in America, 20-22).

Na jednej strane globalizácia urýchľuje toky kapitálu a výmenu tovarov a služieb medzi ľuďmi, čím nevyhnutne ovplyvňuje aj premiestňovanie ľudí. Každá veľká udalosť, ktorá sa uskutoční na určitom mieste sveta, sa šíri po celej planéte, čím vzrastá u všetkých národov pocit, že majú spoločný osud. Nové pokolenia rastú v presvedčení, že naša planéta je teraz ako "jedna (globálna) dedina" a nadväzujú priateľské vzťahy, ktoré preklenujú jazykové alebo kultúrne rozdiely. Spoločný život sa pre mnohých stáva každodennou skutočnosťou.

Súčasne však vytvára globalizácia nové rozkoly. V rámci liberalizmu bez primeraných obmedzení sa prehlbuje vo svete rozdiel medzi krajinami, čo "napredujú" a tými, čo "zaostávajú". Tie prvé disponujú kapitálom a technológiami, ktoré im dovoľujú využívať do vôle zdroje planéty, no ich bohatstvá nie vždy používajú v duchu solidarity a spoločného delenia sa. Tie druhé, naopak, nemajú ľahký prístup ku zdrojom potrebným na primeraný ľudský rozvoj, ba niekedy im dokonca chýbajú aj prostriedky na obživu; gniavené dlhmi a drásané vnútornými rozdelením nezriedka skončia tým, že premárnia svoje malé majetky vo vojne (porov. encykliku Centesimus annus, 33). Ako som pripomenul v Posolstve ku svetovému dňu mieru v roku 1998, úlohou našej doby je zabezpečiť globalizáciu v solidarite, globalizáciu bez vyčleňovania (porov. 3).

Presídľovanie z beznádeje

4. V mnohých oblastiach sveta sa dnes žije v situácii veľkej nestability a neistoty. Niet sa čo diviť, že v podobných podmienkach sa pred chudobnými a bezmocnými vynára plán ujsť a hľadať novú zem, ktorá im môže ponúknuť chlieb, dôstojnosť a mier. Je to sťahovanie ľudí bez nádeje: mužov a žien, často mladých, ktorým neostáva nič iné ako opustiť vlastnú krajinu a vydať sa do neznáma. Každý deň tisíce ľudí čelia aj veľkým rizikám, aby sa pokúsili ujsť zo života bez budúcnosti. Bohužiaľ, skutočnosť, ktorú nachádzajú u hostiteľských národov, je často zdrojom ďalších sklamaní.

Súčasne štáty, ktoré disponujú relatívnou hojnosťou, sa pod tlakom verejnej mienky sužovanej nepríjemnosťami, ktoré prisťahovalectvo so sebou prináša, snažia prísnejšie si strážiť hranice. Spoločnosť sa musí vyrovnávať s "ilegálnymi prisťahovalcami", mužmi a ženami v neregulárnej situácii, zbavenými práv v krajine, ktorá ich odmieta prijať, obeťami organizovanej kriminality alebo bezohľadných podnikateľov.

Na prahu Veľkého jubilea roku 2000, keď si Cirkev opätovne uvedomuje svoje poslanie v službe ľudskej rodine, spomenutá situácia kladie i pred ňu vážne otázky. Proces globalizácie sa môže stať šancou, ak sa kultúrne rozdiely budú chápať ako príležitosť na stretanie sa a dialóg a ak nerovnaké rozdelenie svetových zdrojov obnoví povedomie o nevyhnutnosti solidarity, ktorá musí spájať ľudskú rodinu. Ale ak sa naopak nerovnosti zhoršia, tak chudobné populácie budú prinútené k vyhnanstvu z beznádeje, zatiaľ čo bohaté krajiny sa stanú väzňami nenásytného prahnutia po tom, aby sústredili vo svojich rukách všetky použiteľné zdroje.

"S pohľadom upretým na tajomstvo vtelenia"

5. Vedomá si drám, ale aj príležitostí obsiahnutých v migráciách "s pohľadom upretým na tajomstvo vtelenia Božieho Syna sa Cirkev pripravuje prekročiť prah tretieho tisícročia" (Incarnationis mysterium, 1). V udalosti vtelenia spoznáva Cirkev iniciatívu Boha, ktorý "nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi" (Ef 1, 9-10). Poslanie kresťanov čerpá silu z Kristovej lásky, ktorá je dobrou zvesťou pre všetkých ľudí.

Vo svetle tohto zjavenia sa Cirkev, Matka a Učiteľka, zasadzuje o to, aby sa rešpektovala dôstojnosť každého človeka, aby sa prisťahovalec prijímal ako brat a aby celé ľudstvo tvorilo jednu svornú rodinu, ktorá vie rozlíšiť a oceniť rôzne kultúry, čo ju tvoria. V Ježišovi prišiel Boh, aby požiadal ľudí o pohostinstvo. Preto stanovuje za charakteristickú vlastnosť veriaceho schopnosť prijímať druhého v láske. Chcel sa narodiť v rodine, ktorá nenašla nocľah v Betleheme (porov. Lk 2, 7) a zakúsila vyhnanstvo v Egypte (porov. Mt 2, 14). Ježiš, čo "nemal, kde hlavu skloniť" (Mt 8, 20), si pýtal pohostinstvo u tých, ktorých stretol. Zachejovi povedal: "Dnes musím zostať v tvojom dome" (Lk 19, 5). Prišiel, aby sa pripodobnil cudzincovi, čo potrebuje útočište: "Bol som pocestný a pritúlili ste ma" (Mt 25, 35). Keď vysiela svojich učeníkov, majú žehnať tým, čo im poskytnú pohostinstvo, lebo toto gesto sa ho osobne týka: "Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal" (Mt 10, 40).

V tomto jubilejnom roku v rámci toho, že ľudská mobilita všade vzrástla, stáva sa táto výzva na pohostinnosť aktuálnou a naliehavou. Ako môžu chcieť pokrstení prijať Krista, ak zatvoria dvere pred cudzincom, ktorý k nim prichádza? "Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?" (1 Jn 3, 17).

Boží Syn sa stal človekom, aby sa priblížil ku všetkým, no predovšetkým k tomu najmenšiemu, odstrčenému, cudzincovi. Na začiatku svojho pôsobenia v Nazarete sa predstavuje ako Mesiáš, ktorý hlása dobrú novinu chudobným, prináša slobodu väzneným, navracia zrak slepým. Prichádza ohlásiť "Pánov milostivý rok" (porov. Lk 4, 18), ktorý je oslobodením a začiatkom nového času bratstva a solidarity.

"Jubileum, totiž ,Pánov milostivý rok je charakteristickým znakom Ježišovej činnosti a nie len chronologickým určením nejakého výročia" (apoštolský list Tertio millennio adveniente, 11). Toto Kristovo dielo, ktoré je v Cirkvi stále aktuálne, sa snaží o to, aby tí, ktorí sa cítia byť cudzincami, vstúpili do nového bratského spoločenstva; a učeníci sú povolaní byť služobníkmi tohto milosrdenstva, aby sa nikto nestratil (porov. Jn 6, 39).

Oslavovať Jubileum podporovaním jednoty ľudskej rodiny

6. Pri oslave Veľkého jubilea roku 2000 nechce Cirkev zabúdať na tragédie, ktoré poznačili práve končiace sa storočie: krvavé vojny, ktoré pustošili svet, deportácie, koncentračné tábory, etnické "čistky", nenávisť, ktorá trápi a neprestáva zatemňovať ľudské dejiny.

Cirkev počuje výkrik utrpenia všetkých tých, čo sú vytrhnutí z vlastnej zeme, volanie násilne rozdelených rodín a tých, ktorí v rýchlych každodenných zmenách nenachádzajú na žiadnom mieste trvalý domov. Chápe úzkosť toho, kto je bez práv, zbavený každej istoty, vydaný napospas každému druhu vykorisťovania a obviňujúci sa za svoje nešťastie.

Výskyt vyhnancov, utečencov, vyhostencov, ilegálnych prisťahovalcov, presídlencov, "ľudí z ulice", má pre oslavy Jubilea celkom konkrétny význam, lebo sa pre veriacich stáva výčitkou, aby zmenili zmýšľanie a život podľa Kristovej výzvy: "Kajajte sa a verte evanjeliu" (Mk 1, 15).

K tejto zmene zaiste patrí veľmi opodstatnené a žiaduce skutočné priznanie práv presťahovalcom: "Je nevyhnutné, aby sa vzhľadom k nim dokázal prekonať úzko nacionalistický postoj, aby sa vytvorili stanovy, ktoré uznávajú právo na emigráciu, podporujú ich integráciu... Je povinnosťou všetkých – a najmä kresťanov -– energicky pracovať na vytvorení univerzálneho bratstva, ktoré je nevyhnutným základom skutočnej spravodlivosti a podmienkou trvalého mieru (Pavol VI., encyklika Octogesima adveniens, 17).

Pracovať na zjednotení ľudskej rodiny značí zasadzovať sa za odmietanie každej rasovej, kultúrnej alebo náboženskej diskriminácie, lebo sa prieči Božiemu plánu. Znamená to svedčiť bratským životom, ktorý je založený na evanjeliu, rešpektuje kultúrne rozdiely a je otvorený pre úprimný dialóg plný dôvery. Vyžaduje si to aj podporovať kohokoľvek právo žiť vo vlastnej krajine v mieri a pozorne bdieť nad tým, aby sa legislatíva týkajúca sa prisťahovalectva v každom štáte opierala o uznanie základných ľudských práv.

Panna Mária, ktorá sa náhlivo vydáva na cestu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu a pri prejavenej pohostinnosti sa chveje od radosti v Bohu, svojom Spasiteľovi (porov. Lk 1, 39-47), nech ochraňuje všetkých, ktorí sa v tomto jubilejnom roku vydávajú na cestu so srdcom otvoreným pre druhých, a nech im pomáha, aby v nich spoznali bratov, synov toho istého Otca (porov. Mt 23, 9).

Všetkým zasielam zo srdca apoštolské požehnanie.

Vatikán, 21. novembra 1999

Ján Pavol II.