ÚVOD

1. Ruženec Panny Márie, ktorý sa v druhom tisícročí postupne vyvíjal pod vplyvom Božieho Ducha, je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti. Ľahko sa včleňuje do duchovnej cesty kresťanského života, ktorý po dvoch tisícročiach nestratil nič zo svojej počiatočnej sviežosti a cíti sa vedený Božím Duchom zatiahnuť na hlbinu (duc in altum!), aby ešte raz vyznal, ba volal pred celým svetom, že Ježiš Kristus je Pán a Spasiteľ, „cieľ ľudských dejín, ohnisko, v ktorom sa zbiehajú túžby histórie a civilizácie“.1
Napriek mariánskemu charakteru je ruženec kristocentrickou modlitbou. Vážnosťou jednotlivých častí zahŕňa vo svojej celistvosti hĺbku celého evanjeliového posolstva a je akoby jeho súhrnom.2 Je ozvenou Máriinej modlitby, stále sa opakujúceho Magnifikatu za dielo vykupiteľského vtelenia, ktoré sa začalo v jej panenskom lone. S ružencom vstupuje kresťanský ľud do Máriinej školy, aby sa tu dal voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšania hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom ruženca získavajú veriaci množstvo milostí, ako keby ju prijímali priamo z rúk Vykupiteľovej matky.

Pápeži a ruženec

2. Mnohí z mojich predchodcov prikladali modlitbe ruženca veľký význam. Osobitné zásluhy mal v tomto ohľade pápež Lev XIII., ktorý 1. septembra 1883 vydal encykliku Supremi apostolatus officio3, dokument veľkej hodnoty, prvý z jeho mnohých výrokov o tejto modlitbe, v ktorej odporučil ruženec ako účinnú duchovnú zbraň proti zlu postihujúcemu spoločnosť. Spomedzi nedávnych pápežov, ktorí sa výrazne pričinili o propagáciu ruženca, by som chcel spomenúť blahoslaveného Jána XXIII.4 a predovšetkým pápeža Pavla VI., ktorý vo svojej apoštolskej exhortácii Marialis cultus v duchu Druhého vatikánskeho koncilu zdôraznil evanjeliový charakter ruženca a jeho kristocentrické zameranie.
Ja sám som využil každú príležitosť, aby som vyzýval k častému modleniu sa ruženca. Táto modlitba mala dôležité miesto v mojom duchovnom živote už od mladosti. Silne som si to pripomenul počas mojej poslednej návštevy Poľska, najmä vo svätyni na Zebrzydowskej kalvárii. Ruženec ma sprevádzal vo chvíľach radosti aj vo chvíľach skúšok. Jemu som zveril množstvo starostí, v ňom som vždy našiel posilu. Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi, 29. októbra 1978, sotva dva týždne po mojom zvolení na Petrov stolec, som úprimne priznal: „Ruženec je moja najobľúbenejšia modlitba. Je to nádherná modlitba! Nádherná vo svojej jednoduchosti a hĺbke. (...) Dá sa povedať, že ruženec je istým spôsobom modlitbovým komentárom poslednej kapitoly konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium, teda kapitoly, ktorá uvažuje o obdivuhodnej prítomnosti Matky Božej v tajomstve Krista a Cirkvi. Na pozadí slov modlitby Zdravas_ Mária sa pred očami duše objavujú základné udalosti života Ježiša Krista. Spájajú sa v jednotnom celku radostných, bolestných a slávnostných tajomstiev a umožňujú nám vytvoriť živé spoločenstvo s Ježišom cez srdce jeho matky. Zároveň môže naše srdce v desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky udalosti, ktoré tvoria životy jednotlivcov, rodín, národov, Cirkvi a celého ľudstva. Osobné záležitosti, ako aj potreby našich blížnych, hlavne tých najbližších, ktorí sú nám najdrahší. Tak jednoduchá modlitba ruženca bije pulzom ľudského života.“5
Týmito slovami, moji drahí bratia a sestry, som prvý rok môjho pontifikátu vložil do rytmu každodennej modlitby ruženca. Dnes, keď začínam dvadsiaty piaty rok mojej služby ako Petrov nástupca, prajem si naďalej robiť to isté. Koľko milostí som dostal za tie roky od Preblahoslavenej Panny prostredníctvom ruženca: Magnificat anima mea Dominum! Chcem vzdať vďaky Pánovi slovami jeho najsvätejšej matky. Pod jej ochranu som zveril svoju pápežskú službu: Totus tuus.

Október 2002 – október 2003: Rok ruženca

3. Preto v nadväznosti na moju reflexiu v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, v ktorom som po skúsenosti Veľkého jubilea vyzval všetok Boží ľud „začať odznova u Krista“6, cítil som potrebu ponúknuť zamyslenie sa nad ružencom ako mariánsku korunováciu tohto listu a povzbudenie rozjímať nad Kristovou tvárou v spojení s jeho najsvätejšou matkou, v jej škole. Veď modliť sa ruženec znamená vlastne kontemplovať s Máriou Kristovu tvár. Na zvýraznenie tejto výzvy, využívajúc príležitosť nadchádzajúceho stodvadsiateho výročia už spomenutej encykliky Leva XIII., si želám, aby sa v priebehu tohto roka kládol osobitný dôraz na ruženec a aby bol rozvíjaný v rôznych kresťanských spoločenstvách. Preto vyhlasujem rok od októbra 2002 do októbra 2003 za Rok ruženca.
Tento pastoračný návrh zverujem iniciatíve jednotlivých cirkevných spoločenstiev. Mojím zámerom nie je sťažiť, ale doplniť a ustáliť pastoračný program jednotlivých partikulárnych cirkví. Verím, že sa tento návrh stretne s ochotným a veľkodušným prijatím. Pri spoznaní jeho plného významu nás ruženec privedie priamo do centra kresťanského života; ponúkne známu, no plodnú duchovnú a výchovnú príležitosť na osobné rozjímanie, na formovanie Božieho ľudu a novú evanjelizáciu. Som rád, že to môžem opäť zdôrazniť aj pri radostnej spomienke na ďalšie výročie: štyridsať rokov od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (11. októbra 1962), ktorý bol veľkou milosťou danou Božím Duchom Cirkvi našej doby.7

Námietky proti ružencu

4. Vhodnosť takejto iniciatívy je zrejmá z viacerých dôvodov. Prvým je urgentná potreba odvrátiť istú krízu tejto modlitby, v súčasnom historickom a teologickom kontexte vystavenej riziku, že sa neprávom zníži jej význam a nebude sa ponúkať novým generáciám. Niektorí si myslia, že centrálne postavenie liturgie, ktoré správne zdôraznil Druhý vatikánsky koncil, je nevyhnutne spojené so zmenšeným významom ruženca. No ako už spresnil pápež Pavol VI., táto modlitba nielenže nie je v protiklade s liturgiou, ale ju dokonca podporuje, keďže do nej vynikajúco vovádza a je jej vernou ozvenou, čím ľuďom umožňuje plne a vnútorne sa zúčastňovať na liturgii a zberať jej ovocie v ich každodennom živote.
Niektorí sa tiež možno obávajú, že ruženec pre svoj výrazne mariánsky charakter vyznieva ako málo ekumenická modlitba. Ruženec však jasne patrí k tým druhom uctievania Božej Matky, ktoré koncil opisuje ako oddanosť smerujúcu ku kristologickému centru kresťanskej viery, lebo „keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn“8. Ak ruženec náležite spoznáme, určite sa stane pomocou a nie prekážkou ekumenizmu!

Cesta kontemplácie

5. Avšak najdôležitejším dôvodom, prečo veľmi naliehavo odporúčam znovu oživiť modlitbu ruženca, je skutočnosť, že predstavuje najefektívnejší prostriedok, ako medzi veriacimi pestovať tú oddanosť rozjímaniu nad kresťanským tajomstvom, ktorú som navrhol v apoštolskom liste Novo millennio ineunte ako opravdivú výchovu k svätosti: „Je potrebný kresťanský život vyznačujúci sa predovšetkým umením modlitby.“9 Keďže súčasná kultúra, i keď uprostred mnohých protirečení, je svedkom rozkvetu novej potreby duchovnosti, aj vplyvom iných náboženstiev je ešte naliehavejšie ako doteraz, aby sa naše kresťanské spoločenstvá stali skutočnými školami modlitby10
Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie. Vyvíjal sa na Západe, je typicky meditatívnou modlitbou a istým spôsobom sa zhoduje s modlitbou srdca alebo Ježišovou modlitbou, ktorá zapustila korene v pôde kresťanského Východu.

Modlitba za pokoj a za rodinu

6. Niektoré historické okolnosti robia toto oživenie ruženca ešte aktuálnejším. Je to predovšetkým potreba vyprosovať od Boha dar mieru. Moji predchodcovia, tak ako ja, často charakterizovali ruženec ako modlitbu za pokoj. Na začiatku tisícročia, ktoré sa začalo hrozivými scénami atentátu z 11. septembra 2001 a ktoré je každý deň svedkom nových scén krviprelievania a násilia v mnohých častiach sveta, znovuobjaviť ruženec znamená vnoriť sa do rozjímania nad tajomstvom Krista, ktorý je náš pokoj, lebo on z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo (Ef 2, 14). Z toho je zrejmé, že nikto sa nemôže modliť ruženec bez toho, aby sa cítil zaangažovaný v jasnom poslaní šíriť pokoj, s osobitnou pozornosťou na stále tak ťažko skúšanú Ježišovu zem, ktorá je blízka srdcu každého kresťana.
Podobná naliehavá potreba angažovanosti a modlitby vyrastá pri ďalšom závažnom súčasnom probléme: rodina, základná bunka spoločnosti, je čoraz väčšmi ohrozovaná silami dezintegrácie na ideologickej aj praktickej rovine, čo v nás vyvoláva strach o budúcnosť tejto základnej a nenahraditeľnej inštitúcie a spolu s ňou o osudy spoločnosti ako celku. Oživenie ruženca v kresťanských rodinách v rámci kontextu širšej pastoračnej služby rodiny sa ponúka ako efektívna pomoc na zastavenie devastujúcich následkov tejto krízy, typickej pre našu dobu.

„Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19,27)

7. Mnoho znakov poukazuje na to, že aj dnes si Svätá Panna želá prostredníctvom tej istej modlitby preukazovať materinskú starostlivosť, do ktorej umierajúci Vykupiteľ zveril v osobe milovaného učeníka všetkých synov a dcéry Cirkvi: „Źena, hľa, tvoj syn!“ (Jn 19, 26). Dobre známe sú rozličné udalosti v 19. a 20. storočí, keď Kristova matka dala nejakým spôsobom najavo svoju prítomnosť, aby nabádala Boží ľud do tejto kontemplatívnej modlitby. Pre ich veľký vplyv na životy kresťanov a oficiálne uznanie, ktoré dostali od Cirkvi, zvlášť by som chcel spomenúť zjavenia v Lurdoch a vo Fatime11: tieto sväté miesta sú stále navštevované veľkým počtom pútnikov hľadajúcich útechu a nádej.

Nasledujúc svedkov

8. Bolo by nemožné vymenovať nespočetný zástup svätých, ktorí v ruženci našli pravú cestu k svätosti. Stačí spomenúť sv. Ľudovíta Máriu Grigniona de Montfort, autora vynikajúceho diela o ruženci12, a nám bližšieho Pátra Pia z Pietrelciny, ktorého som mal v súčasnosti tú česť kanonizovať. Osobitnú charizmu apoštola ruženca mal blahoslavený Bartolo Longo. Jeho cesta k svätosti spočívala v inšpirácii, ktorú počul v hĺbke svojho srdca: „Každý, kto šíri ruženec, bude spasený!“13 V dôsledku toho sa cítil povolaný, aby postavil kostol zasvätený Našej Panej Svätého ruženca v Pompejach na pozadí ruín starovekého mesta, ktoré práve zachytilo ohlasovanie Krista, keď bolo v roku 79 pochované počas výbuchu Vezuvu, aby o niekoľko storočí neskôr vstalo z popola ako svedok svetlých i temných stránok klasickej civilizácie.
Svojou celoživotnou prácou a praktizovaním „pätnástich sobôt“ Bartolomej Longo prehĺbil kristocentrickú a kontemplatívnu podstatu ruženca a dostal veľkú podporu a povzbudenie od Leva XIII., „pápeža ruženca“.

I. KAPITOLA
S MÁRIOU KONTEMPLOVAŤ KRISTA

Tvár žiariaca ako slnko

9. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko... (Mt 17, 2). Evanjeliovú scénu Kristovho premenenia, pri ktorej sú apoštoli Peter, Jakub a Ján uchvátení Vykupiteľovou krásou, možno prijať ako ikonu kresťanskej kontemplácie. Úlohou každého nasledovníka Krista, teda úlohou každého z nás, je upriamiť pohľad na Kristovu tvár, uprostred denných udalostí a utrpení jeho ľudského života spoznať v nej tajomstvo a tak uchopiť božský jas definitívne zjavený v zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorý sedí v sláve po pravici Otca. Kontemplujúc túto tvár, otvárame sa na prijatie tajomstva života Najsvätejšej Trojice, aby sme stále znova zakúšali lásku Otca a tešili sa v radosti Ducha Svätého. Slová sv. Pavla sa tak môžu vzťahovať aj na nás: A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz (2 Kor 3, 18).

Mária, vzor kontemplácie

10. Kontemplácia Krista má v Márii neprekonateľný vzor. Synova tvár patrí jedinečným spôsobom Márii. V jej lone bol predsa utvorený a od nej dostal ľudskú podobu, ktorá poukazuje na ešte väčšiu duchovnú blízkosť. Ešte nikdy sa nikto nevenoval kontemplácii Kristovej tváre tak verne ako Mária. Oči jej srdca sa obrátili na Ježiša už pri zvestovaní, keď ho počala mocou Ducha Svätého. V nasledujúcich mesiacoch začala cítiť jeho prítomnosť a vnímať jeho podobu. Keď ho nakoniec porodila v Betleheme, jej oči sa mohli nežne zahľadieť na tvár jej Syna, keď ho zavinula do plienok a uložila do jasieľ (Lk 2, 7).
Odvtedy ho Máriin pohľad, neustále naplnený úctou a obdivom, nikdy neopustil. Niekedy to bol spýtavý pohľad, ako v prípade nájdenia Ježiša v chráme: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ (Lk 2, 48), hoci vždy prenikavý, schopný čítať v hĺbke Ježišovho vnútra, dokonca cítiť jeho skryté pocity a predvídať jeho rozhodnutia, ako napríklad v Káne Galilejskej (porov. Jn 2, 5). Inokedy to bol bolestný pohľad, hlavne pod krížom, kde bol v istom zmysle stále pohľadom rodiacej matky, pretože Mária nielen prežívala utrpenie a smrť svojho Syna, ale aj dostala nového syna v osobe milovaného učeníka (porov. Jn 19, 26–27). Vo veľkonočné ráno jej pohľad žiaril radosťou zo zmŕtvychvstania a nakoniec, v deň Turíc, to bol pohľad zapálený vyliatím Ducha (porov. Sk 1, 14)

Máriine spomienky

11. Mária žila so zrakom upretým na Krista, uchovávajúc si ako poklad každé jeho slovo: Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich (Lk 2, 19; porov. Lk 2, 51). Spomienky na Ježiša, vtlačené do jej srdca, ju sprevádzali vo všetkých životných situáciách a viedli ju k uvažovaniu nad rôznymi chvíľami jej života, keď stála pri svojom Synovi. Boli akýmsi ružencom, ktorý odriekala nepretržite počas svojho pozemského života.
Dôvody na jej vďakyvzdávanie a chválorečenie Boha zostávajú nezmenené aj teraz, uprostred radostných piesní nebeského Jeruzalema. Vzbudzujú jej materinskú starostlivosť o putujúcu Cirkev, v ktorej ako hlásateľka evanjelia naďalej rozvíja sieť svojho „rozprávania“. Mária stále predkladá veriacim tajomstvá svojho Syna s túžbou, aby rozjímanie nad týmito tajomstvami uvoľnilo všetku ich spásonosnú silu. Pri odriekaní ruženca sa kresťanské spoločenstvo spája s Máriinými spomienkami a jej kontemplatívnym pohľadom.

Ruženec, kontemplatívna modlitba

12. Práve preto, že ruženec vychádza z Máriinej vlastnej skúsenosti, je vynikajúcou kontemplatívnou modlitbou. Ako jasne povedal pápež Pavol VI., bez tejto kontemplatívnej dimenzie by stratil svoj význam: „Bez nej je ruženec ako telo bez duše a vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa jeho odriekanie stane roztržitým a bezduchým opakovaním formuliek, ktoré je v rozpore s týmto napomenutím Ježiša Krista: ,Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť‘ (Mt 6, 7). Ruženec si totiž svojou povahou vyžaduje pokojný spád v recitovaní, akúsi zahĺbenú zdĺhavosť, čo uľahčuje modliacemu rozjímať o tajomstvách Kristovho života a nazerať na ne akoby srdcom tej, čo bola Pánovi zo všetkých najbližšia. To sprístupňuje nevyspytateľné bohatstvá týchto tajomstiev.“14
Stojí za to pozastaviť sa nad týmto hlbokým posolstvom Pavla VI. a zdôrazniť isté aspekty ruženca, ktoré lepšie vyjadrujú jeho vlastnú povahu kristocentrickej kontemplácie.

S Máriou spomínať na Krista

13. Máriine rozjímanie je predovšetkým spomínanie. Toto slovo musíme chápať v biblickom zmysle ako spomienku (zakar) sprítomňujúcu diela, ktoré Boh uskutočnil v dejinách spásy. Biblia je rozprávaním o spásnych udalostiach, ktoré vrcholili v samom Kristovi. Tie udalosti nie sú len „včerajškom“: sú tiež „dneškom“ vykúpenia. Toto sprítomňovanie sa deje predovšetkým v liturgii: to, čo Boh uskutočnil pred mnohými storočiami, neovplyvnilo iba priamych svedkov spomínaných udalostí, ale svojím darom milosti zasahuje ľudí v každom čase. Do istej miery to platí aj o každom inom nábožnom prístupe k týmto udalostiam: pamätať si ich v duchu viery a lásky znamená otvoriť sa milosti, ktorú nám Kristus získal tajomstvom svojho života, smrti a zmŕtvychvstania.
A preto, zdôrazňujúc s Druhým vatikánskym koncilom, lebo v liturgii sa uskutočňuje Kristov kňazský úrad a vo verejnej bohoslužbe „vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila“15, treba zároveň pripomenúť, že „duchovný život nespočíva iba v účasti na liturgii. Kresťan je síce povolaný na spoločnú modlitbu, lenže popritom musí vojsť do svojej izbičky, aby sa modlil k Otcovi, ktorý je v skrytosti (porov. Mt 6, 6), ba – ako učí apoštol Pavol – má sa neprestajne modliť (porov. 1 Sol 5, 17)“16. Ruženec sa svojím špecifickým charakterom radí do tejto pestrej palety neprestajnej modlitby. Ak liturgia, činnosť Krista a Cirkvi, je spásnou činnosťou par excellence, ruženec, ako meditácia s Máriou o Kristovi, je spásonosnou kontempláciou. Postupne sa vnárať do jednotlivých tajomstiev Vykupiteľovho života spôsobuje, že to, čo on koná a čo liturgia sprítomňuje, sa do nás hlboko vstrebáva a formuje našu existenciu.

Učiť sa Kristovi od Márie

14. Kristus je jedinečný učiteľ, je tým, kto zjavuje, i samotným zjavením. Ide teda nielen o to, aby sme sa naučili, čo on učil, ale najmä o to, aby sme sa učili jemu. Mohli by sme mať v tom lepšiu učiteľku ako Máriu? Ak z božského hľadiska je vnútorným učiteľom, ktorý nás uvedie do plnej pravdy o Kristovi, Duch Svätý (porov. Jn 14, 26; 15, 26; 16, 13), spomedzi ľudských bytostí nikto nepozná Krista lepšie ako Mária; nikto nás nemôže priviesť k hlbokému poznaniu jeho tajomstva lepšie ako jeho matka.
Prvé zo znamení, ktoré Ježiš vykonal - premenenie vody na víno na svadbe v Káne – ,nám jasne ukazuje Máriu v role učiteľky, keď nabáda sluhov, aby urobili, čo im Ježiš prikáže (porov. Jn 2, 5). A môžeme sa domnievať, že po Ježišovom nanebovstúpení zohrala tú istú úlohu aj voči učeníkom, keď zostala s nimi čakať na Ducha Svätého a posilňovala ich v ich prvých misijných krokoch. Prechádzať s Máriou cez jednotlivé tajomstvá ruženca je ako vstúpiť do Máriinej školy a naučiť sa „čítať“ Krista, preniknúť do jeho tajomstiev a pochopiť jeho odkaz.
Máriina škola je oveľa účinnejšia, keď vezmeme do úvahy, že Božia Matka nás učí tým, že nám sprostredkúva hojnosť darov Ducha Svätého a zároveň nám ponúka príklad jej vlastnej cesty viery,17 ktorej je jedinečnou učiteľkou. Pri každom tajomstve svojho Syna nás pozýva, aby sme konali podobne ako ona pri zvestovaní: pokorne kládli otázky, ktorými sa otvoríme svetlu, aby sme mohli vždy zakončiť v poslušnosti viery: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

S Máriou sa pripodobňovať Kristovi

15. Charakteristikou kresťanskej spirituality je odhodlanie učeníkov čoraz väčšmi sa stávať podobnými obrazu Božieho Syna (porov. Rim 8, 29; Flp 3, 10, 12). Vyliatie Ducha Svätého pri krste naštepí veriaceho ako ratolesť na vinič, ktorým je Kristus (porov. Jn 15, 5) a robí ho časťou jeho mystického tela (porov. 1 Kor 12, 12; Rim 12, 5). Tejto počiatočnej jednote však musí zodpovedať postupné pripodobňovanie sa Kristovi, ktoré formuje správanie učeníka podľa zmýšľania Učiteľa: Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2, 5). Podľa slov apoštola Pavla si máme obliecť Pána Ježiša Krista (porov. Rim 13, 14; Gal 3, 27).
Na duchovnej ceste ruženca, založeného na neprestajnej kontemplácii Kristovej tváre v Máriinej spoločnosti sa usilujeme dosiahnuť tento náročný ideál pripodobnenia sa Kristovi jeho častým navštevovaním, ktoré možno nazvať priateľským. Tak môžeme prirodzeným spôsobom vstúpiť do Kristovho života, akoby precítiť jeho najhlbšie pocity. Blahoslavený Bartolomej Longo o tom píše: „Tak ako si dvaja priatelia, ktorí sa často navštevujú, zvyknú vytvoriť spoločné zvyky, tak sa aj my môžeme priateľským rozhovorom s Ježišom a so Svätou Pannou, meditáciou o tajomstvách ruženca a spoločným utváraním rovnakého života v dôsledku častého prijímania Eucharistie – v miere, v akej nám to umožňuje naša malosť – pripodobniť im a naučiť sa od týchto najväčších vzorov žiť pokorne, chudobne, v skrytosti, trpezlivo a dokonale.“18
V tomto procese pripodobňovania sa Kristovi sa v ruženci osobitne zverujeme materinskému pôsobeniu Svätej Panny. Tej, ktorá porodila Krista, zatiaľ čo sama patrí do Cirkvi - i keď je jej „najvynikajúcejším, celkom jedinečným“19 členom - a zároveň je Matkou Cirkvi. A tak stále privádza na svet deti pre mystické telo svojho Syna. Robí to príhovorom, vyprosujúc im nevyčerpateľné vyliatie Ducha. Mária je dokonalou ikonou materstva Cirkvi.
Ruženec nás tajomným spôsobom stavia po boku Márie, ktorá sleduje Kristov ľudský rast v ich dome v Nazarete. To jej umožňuje formovať nás všetkých s rovnakou starostlivosťou, až kým v nás Kristus nie je úplne stvárnený (porov. Gal 4, 19). Toto Máriino poslanie je založené na Kristovom poslaní a je mu úplne podriadené, pričom „vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha“20. Je to veľmi jasný princíp sformulovaný Druhým vatikánskym koncilom, ktorý som tak intenzívne prežíval počas môjho života a ktorý tvoril aj základ môjho biskupského motta: Totus tuus.21 Toto motto, ako je známe, je inšpirované učením sv. Ľudovíta Máriu Grigniona de Montfort, ktorý týmito slovami vysvetlil Máriinu úlohu v procese, v ktorom sa každý z nás pripodobňuje Kristovi: „Celá naša dokonalosť spočíva v pripodobňovaní sa Kristovi, v zjednocovaní sa s ním a v zasväcovaní sa mu. Teda najdokonalejšia zbožnosť je bezpochyby tá, ktorá nás najdokonalejšie pripodobňuje Ježišovi Kristovi, zjednocuje s ním a zasväcuje jemu. A keďže Mária je zo všetkého stvorenia najviac pripodobnená Ježišovi Kristovi, znamená to, že spomedzi všetkých foriem zbožnosti najviac zasväcuje a pripodobňuje našu dušu Pánovi uctievanie Márie, jeho svätej matky, a že čím viac je srdce zasvätené jej, tým viac je zasvätené Ježišovi Kristovi.“22 Nikde nevidno Ježišov život tak úzko prepojený s Máriiným životom ako v ruženci. Mária žije iba v Kristovi a pre Krista!

S Máriou sa modliť ku Kristovi

16. Ježiš nás vyzval obracať sa k Bohu s vytrvalosťou a dôverou, aby sme boli vypočutí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7). Základom účinnosti tejto modlitby je Otcova dobrotivosť, ale aj sprostredkovateľská úloha samého Krista (porov. 1 Jn 2, 1) a pôsobenie Ducha Svätého, ktorý sa prihovára za nás podľa Božích plánov (porov. Rim 8, 26–27). Pretože my nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba (Rim 8, 26) a niekedy nie sme vypočutí, lebo zle prosíme (porov. Jak 4, 2–3).
Mária zasahuje svojím materinským príhovorom, aby podporila modlitbu, ktorú Kristus a Duch Svätý nechajú vytrysknúť v našich srdciach. „Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou.“23 Ak Ježiš, Prostredník, je cestou našej modlitby, potom Mária, jeho najčistejší a najjasnejší odraz, nám túto cestu ukazuje. „Vychádzajúc z tejto jedinečnej spolupráce s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k Svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu, ako sa prejavila vo svojich tajomstvách.“24 Evanjelium jasne ukazuje silu Máriinho príhovoru, keď na svadbe v Káne Ježišovi hovorí o ľudských potrebách: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3).
Ruženec je súčasne meditáciou i úpenlivou prosbou. Vytrvalá modlitba k Božej Matke je založená na dôvere, že jej materinský príhovor dokáže v srdci jej Syna dosiahnuť všetko. Ona je „vďaka milosti všemocná“,25 povedané slovami blahoslaveného Bartolomeja Longa v jeho knihe Modlitba k Panne Márii, ktoré však musia byť správne pochopené. To je presvedčenie, ktoré sa, vychádzajúc z evanjelia, čoraz väčšmi upevňovalo v skúsenosti kresťanského ľudu. Veľký básnik Dante to nádherne vyjadril cez osobu sv. Bernarda, ktorý v jeho Božskej komédii spieva: „Pani, tak plá, moc takú má tvoj zreteľ, že kto chce milosť bez teba, ó, svätá, chce, aby v túžbach bez krídel k nej letel.“26 Keď v ruženci úpenlivo prosíme Máriu, stánok Ducha Svätého (porov. Lk 1, 35), oroduje za nás u Otca, ktorý ju naplnil milosťou, i u Syna, zrodeného v jej lone, a modlí sa s nami a za nás.

S Máriou ohlasovať Krista

17. Ruženec je aj cestou ohlasovania a prehlbovania, na ktorej sa Kristovo tajomstvo znovu a znovu predkladá na rôznych úrovniach kresťanskej skúsenosti. Má formu modlitebného a kontemplatívneho zobrazenia, ktoré má formovať kresťanov podľa Ježišovho Srdca. Ak sa pri modlitbe ruženca náležito uplatnia všetky prvky efektívnej meditácie, vznikne tak - najmä pri jeho spoločnej modlitbe vo farnostiach a v chrámoch - vhodná príležitosť na katechézu, ktorú by mali duchovní pastieri využiť. Aj týmto spôsobom Ružencová Panna Mária pokračuje vo svojom diele ohlasovania Krista. Dejiny ruženca nám ukazujú, ako túto modlitbu využívali najmä dominikáni v období pre Cirkev neľahkom v dôsledku šírenia herézy. Dnes stojíme pred novými úlohami. Prečo znova nevziať do rúk ruženec s rovnakou vierou ako naši predkovia? Ruženec si zachováva všetku svoju silu a zostáva neoceniteľným zdrojom pastoračnej výbavy každého dobrého evanjelizátora.

II. KAPITOLA
TAJOMSTVÁ KRISTA -
TAJOMSTVÁ JEHO MATKY

Ruženec, súhrn evanjelia

18. Jediným prístupom ku kontemplácii Kristovej tváre je počúvať v Duchu Otcov hlas, lebo „nik nepozná Syna, iba Otec“ (Mt 11, 27). Keď Ježiš v okolí Cézarey Filipovej odpovedal na Petrovo vyznanie viery, spresnil zdroj Petrovej jasnej intuície týkajúcej sa Ježišovej identity: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Potrebné je teda zjavenie zhora. No na to, aby sme ho prijali, je nevyhnutné pozorne počúvať: „Len zážitok ticha a modlitby nám poskytuje primeraný horizont, v ktorom môže dozrieť a rozvíjať sa najpravdivejšie, najvernejšie a najpriliehavejšie poznanie toho tajomstva.“27
Ruženec je jednou z tradičných ciest kresťanskej modlitby, ktorú možno použiť na rozjímanie o Kristovej tvári. Pápež Pavol VI. to opísal takto: „Ruženec je evanjeliová modlitba, ktorej stredobodom je tajomstvo vtelenia a ľudského vykúpenia. Preto je vonkoncom kristologickou modlitbou. Veď najvlastnejšia zložka ruženca - litániové opakovanie anjelského pozdravenia ‚Zdravas’, Mária’ – sa premieňa na Kristovu neprestajnú chválu. Na Krista ako na najvyššiu métu sa vzťahuje anjelovo posolstvo aj pozdrav Krstiteľovej matky: ‚Požehnaný plod života tvojho’ (Lk 1, 42). Ba opakovanie ‚Zdravas’, Mária’ je akoby osnovou, na ktorej sa rozvíja kontemplácia tajomstiev. Lebo Ježiš, ktorý sa spomína v každom Zdravase, je ten istý, ktorého postupne pripomínajú tajomstvá ako Božieho Syna a Syna Panny Márie.“ 28

Vhodné doplnenie ruženca

19. Ruženec obsahuje iba niektoré z mnohých tajomstiev Kristovho života, ktoré sa ustálili vo všeobecnej praxi a ktoré potvrdila cirkevná autorita. Tento výber bol daný pôvodnou osnovou modlitby ruženca, ktorá je založená na čísle 150, zodpovedajúcom počtu žalmov v žaltári.
Myslím si však, že na zvýraznenie kristologickej hĺbky ruženca by bolo vhodné doplnenie ponechať na slobodné rozhodnutie jednotlivcov a spoločenstiev, ktoré by umožnilo zahrnúť aj tajomstvá Kristovho verejného účinkovania od jeho krstu až po utrpenie. Práve v škále týchto tajomstiev rozjímame o dôležitých stránkach osoby Krista ako definitívneho zjavenia Boha. On je ten, kto bol pri krste v Jordáne označený za Otcovho milovaného Syna, ohlasuje príchod Božieho kráľovstva, svedčí o ňom svojím dielom a hlása jeho požiadavky. Práve počas rokov jeho verejného účinkovania sa Kristovo tajomstvo ukazuje osobitne ako tajomstvo svetla: „Kým som na svete, som svetlo sveta“ (Jn 9, 5).
Preto, aby sa ruženec stal skutočným súhrnom evanjelia, je vhodné po pripomenutí si vtelenia a skrytého Kristovho života (radostné tajomstvá) a predtým, ako sa zameriame na jeho bolesti a utrpenia (bolestné tajomstvá) a na jeho víťazné zmŕtvychvstanie (slávnostné tajomstvá), upriamiť meditáciu na niektoré zvlášť dôležité okamihy jeho verejného účinkovania (tajomstvá svetla). Toto doplnenie o nové tajomstvá neoslabuje žiaden zo základných prvkov tradičnej formy a jeho cieľom je, aby sa ruženec v rámci kresťanskej spirituality prežíval s obnoveným záujmom ako opravdivé uvedenie do hĺbok Kristovho Srdca, oceánu radosti a svetla, utrpenia a slávy.

Radostné tajomstvá

20. Prvých päť desiatkov, radostné tajomstvá, je poznačených radosťou vyžarujúcou z udalosti Ježišovho vtelenia. Je to jasné už od prvého tajomstva, od zvestovania, kde je pozdravenie archanjela Gabriela adresované Panne z Nazaretu istým spôsobom spojené s výzvou na mesiášsku radosť: „Raduj sa, Mária!“ K tomuto pozdravu v určitom zmysle viedli celé dejiny spásy, ba dejiny celého sveta. Ak je Otcovým zámerom zjednotiť všetko v Kristovi (porov. Ef 1, 10), potom je celý vesmír zasiahnutý Božou milosťou, s ktorou sa Otec skláňa k Márii, aby sa stala matkou svojho Syna.
V znamení tejto jasavej radosti sa nesie aj stretnutie Márie s Alžbetou, keď už samotný zvuk Máriinho hlasu a Ježišova prítomnosť v jej lone spôsobili, že Ján sa zachvel radosťou (porov. Lk 1, 44). Scéna plná radosti je aj v Betleheme, keď anjeli spevom oznamujú narodenie Božieho Dieťaťa, Spasiteľa sveta, a pastierom to zvestujú ako „veľkú radosť“ (Lk 2, 10).
Avšak posledné dve tajomstvá, hoci si ešte zachovávajú príchuť radosti, predsa už v sebe nesú stopy blížiacej sa drámy. Zatiaľ čo obetovanie v chráme vyjadruje radosť zo zasvätenia Pánovi a je ponorené do vzrušenia starého Simeona, zaznamenáva aj proroctvo, že Dieťa bude pre Izrael „znamením, ktorému budú odporovať“, a že dušu jeho matky prenikne meč (porov. Lk 2, 34-35). Radosť zmiešaná s drámou poznačuje aj piate tajomstvo, nájdenie dvanásťročného Ježiša v chráme. Tu sa už Ježiš zjavuje vo svojej božskej múdrosti, keď počúva a kladie otázky, čiže v úlohe toho, kto učí. Zjavenie jeho tajomstva ako tajomstva Syna, ktorý je úplne oddaný Otcovým veciam, je ohlasovaním evanjeliovej radikálnosti, ktorá zoči-voči bezpodmienečným požiadavkám nebeského kráľovstva vystavuje aj tie najbližšie ľudské vzťahy kríze. Ani Mária s Jozefom v strachu a úzkosti nepochopili slovo, ktoré im hovoril (Lk 2, 50).
Meditovať o radostných tajomstvách značí vstúpiť do poslednej príčiny a najhlbšieho zmyslu kresťanskej radosti. Znamená to zamerať pohľad na uskutočnenie tajomstva vtelenia a hmlisté naznačenie tajomstva spásneho utrpenia. Mária nás vedie k spoznaniu tajomstva kresťanskej radosti a pripomína nám, že kresťanstvo je predovšetkým euangélion - dobrá zvesť, ktorej stredobodom, ba celým obsahom je Kristova osoba, Slovo, ktoré sa stalo telom, jediný Spasiteľ sveta.

Tajomstvá svetla

21. Ak prejdeme od Ježišovho detstva a skrytého života v Nazarete k jeho verejnému životu, naše rozjímanie nás privedie k tajomstvám, ktoré môžeme nazvať tajomstvami svetla. Vskutku najväčším tajomstvom Krista je to, že je svetlom. On je „svetlo sveta“ (Jn 8, 12). No táto pravda sa objavuje najmä počas rokov jeho verejného účinkovania, keď ohlasuje evanjelium Božieho kráľovstva. Keď mám kresťanskému spoločenstvu naznačiť päť významných okamihov - žiarivých tajomstiev - z tohto obdobia Ježišovho života, myslím si, že môžu byť príhodne odhalené v týchto udalostiach: 1. pri jeho krste v Jordáne, 2. keď zjavil sám seba na svadbe v Káne, 3. keď ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval na obrátenie, 4. pri jeho premenení a 5. pri ustanovení Eucharistie, sviatostného vyjadrenia veľkonočného tajomstva.
Každé z týchto tajomstiev je zjavením Božieho kráľovstva, ktoré je teraz prítomné v osobe samotného Ježiša. Predovšetkým krst v Jordáne je tajomstvom svetla. Keď Kristus - nevinný, ktorý sa za nás urobil hriechom (porov. 2 Kor 5, 21) – vošiel do jeho vôd, nebesia sa otvorili a Otcov hlas ho označil za milovaného Syna (porov. Mt 3, 17 a paralelné texty), zostúpil na neho Duch a dal mu poslanie, ktoré má uskutočniť. ďalším tajomstvom svetla je prvé zo znamení, ktoré Kristus urobil v Káne (porov. Jn 2, 1-12), keď premenil vodu na víno vďaka príhovoru Márie, prvej spomedzi veriacich a otvoril srdcia učeníkov pre vieru. ďalším tajomstvom svetla je kázanie, ktorým Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva, vyzýval na obrátenie (porov. Mk 1, 15) a odpúšťal hriechy všetkým, ktorí k nemu prichádzali s pokornou dôverou (porov. Mk 2, 3-13; Lk 7, 47-48): je to teda začiatok služby milosrdenstva, ktorú bude nepretržite vykonávať až do skončenia sveta predovšetkým prostredníctvom sviatosti zmierenia, ktorú zveril svojej Cirkvi (porov. Jn 20, 22-23). Tajomstvom svetla par excellence je Ježišovo premenenie, ktoré sa podľa tradície odohralo na vrchu Tábor. Z Ježišovej tváre zažiarila Božia sláva, keď Otec prikázal užasnutým apoštolom, aby ho počúvali (porov. Lk 9, 35), pripravili sa prežiť s ním agóniu utrpenia a tak s ním prišli do radosti zmŕtvychvstania a do života premeneného Duchom Svätým. Posledným tajomstvom svetla je ustanovenie Eucharistie, v ktorej Kristus dáva svoje telo a krv – pod spôsobom chleba a vína – za pokrm a do krajnosti dosvedčuje svoju lásku k ľudstvu (Jn 13, 1), pre ktorého spásu obetoval sám seba.
V týchto tajomstvách, okrem zázraku v Káne, zostáva Máriina prítomnosť v úzadí. Evanjeliá sa iba v krátkosti zmieňujú o jej príležitostnej prítomnosti v tom či onom okamihu Ježišovho ohlasovania (porov. Mk 3, 31-5; Jn 2, 12) a nič nehovoria o tom, že by bola prítomná vo večeradle pri ustanovení Eucharistie. No úloha, ktorú zohrala v Káne, istým spôsobom sprevádzala Ježiša počas celej jeho cesty. Zjavenie Krista, ktoré nám pri krste v Jordáne ponúkol sám Otec a zopakoval Ján Krstiteľ, mala Mária na perách už v Káne a stalo sa veľkou materinskou radou, ktorou sa Mária obracia na Cirkev v každej dobe: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Táto rada je vhodným úvodom k slovám a znameniam, ktoré vykonal Kristus počas verejného účinkovania, a tvorí mariánsky základ všetkých tajomstiev svetla.

Bolestné tajomstvá

22. Na Kristove bolestné tajomstvá kladú evanjeliá veľký dôraz. Kresťanská zbožnosť sa odjakživa, najmä v pôstnom období a prostredníctvom krížovej cesty, zameriava na jednotlivé okamihy Kristovho utrpenia, uvedomujúc si, že v ňom je vrchol zjavenia Božej lásky a prameň našej spásy. Ruženec vyberá určité okamihy Kristovho utrpenia a vedie modliaceho sa upriamiť na ne pohľad srdca a znova ich prežívať. Meditačné putovanie sa začína v Getsemanskej záhrade, kde Ježiš prežíva chvíle veľkej úzkosti zoči-voči tomu, čo si želá Otec a proti čomu je slabé telo v pokušení vzbúriť sa. Tam sa Kristus nachádza na mieste, kde sa stretávajú všetky pokušenia ľudstva, a čelí všetkým jeho hriechom, aby nakoniec povedal Otcovi: „No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42 a paralelné evanjeliá). Kristovo „áno“ neguje „nie“ našich prarodičov v rajskej záhrade. A čo ho táto vernosť Otcovej vôli stála, vyplýva z ďalších tajomstiev, v ktorých je pri bičovaní, korunovaní tŕním, výstupe s krížom na Kalváriu a smrti na kríži vystavený tomu najväčšiemu poníženiu: Ecce homo!
Kristovo poníženie zjavuje nielen Božiu lásku, ale aj samotný zmysel človeka.
Ecce homo: kto chce poznať človeka, musí spoznať jeho zmysel, pôvod a naplnenie v Kristovi, v Bohu, ktorý sa z lásky uponížil až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Bolestné tajomstvá vedú veriaceho k tomu, aby stojac pod krížom s Máriou, znovu prežíval Ježišovu smrť; a aby spolu s jeho matkou prenikol do hĺbok Božej lásky k človeku a zažil jej životodarnú silu.

Slávnostné tajomstvá

23. „Rozjímanie o Kristovej tvári sa nemôže zastaviť pri obraze ukrižovaného Ježiša. On je vzkriesený!“29 Ruženec odnepamäti vyjadruje toto poznanie pochádzajúce z viery a pozýva veriacich, aby vyšli z tmy utrpenia a upriamili svoj pohľad na Kristovu slávu pri zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení. Rozjímaním o zmŕtvychvstalom Kristovi kresťania znovu objavujú dôvody svojej viery (porov. 1 Kor 15, 14) a prežívajú radosť nielen tých, ktorým sa Ježiš zjavil - apoštolom, Márii Magdaléne a učeníkom na ceste do Emáuz, ale aj radosť Márie, na ktorú zaiste rovnako mocne zapôsobila skutočnosť novej existencie jej osláveného Syna. Do tejto slávy, v ktorej po nanebovstúpení Kristus sedí po pravici Otca, bude Mária vovedená pri nanebovzatí a získa tak jedinečnú výsadu už v predstihu okúsiť to, čo je pripravené pre všetkých spravodlivých pri vzkriesení tela. Korunovaná slávou - ako ju vidíme v poslednom slávnostnom tajomstve - jasne žiari ako Kráľovná anjelov a všetkých svätých, ako anticipácia a vrchol eschatologického stavu Cirkvi.
Do centra tejto cesty slávy Syna a Matky kladie ruženec v treťom slávnostnom tajomstve zoslanie Ducha Svätého, ktoré ukazuje Cirkev ako rodinu zhromaždenú spolu s Máriou, oživenú mocným vyliatím Ducha a pripravenú na evanjelizačné poslanie. Rozjímanie o tomto, ako aj o ostatných slávnostných tajomstvách by malo veriacich viesť k tomu, aby si čoraz živšie uvedomovali svoj nový život v Kristovi, uprostred cirkevného spoločenstva, ktorého obrazom je udalosť Turíc. Slávnostné tajomstvá tak živia vo veriacich nádej na eschatologický cieľ, ku ktorému smerujú ako členovia Božieho ľudu putujúceho dejinami. To ich má pobádať k tomu, aby sa stali odvážnymi svedkami radostnej zvesti, ktorá dáva zmysel celej ich existencii.

Od tajomstiev k Tajomstvu - Máriina cesta

24. Okruhy meditácií, ktoré nám ponúka posvätný ruženec, zaiste nie sú vyčerpané, ale vedú k tomu podstatnému - prebúdzajú v duši smäd po poznaní Krista, ktorý je neprestajne napájaný z čistého prameňa evanjeliových textov. Každá udalosť z Kristovho života, ako ju prerozprávali evanjelisti, žiari tajomstvom presahujúcim každé poznanie (porov. Ef 3, 19): tajomstvom Slova, ktoré sa stalo telom a v ktorom telesne prebýva celá plnosť božstva (Kol 2, 9). Preto Katechizmus Katolíckej cirkvi kladie veľký dôraz na Kristove tajomstvá, pripomínajúc, že „všetko v Ježišovom živote je znakom jeho tajomstva“30. Teda „duc in altum“ , ktorým sa má riadiť Cirkev tretieho tisícročia, bude podmienené schopnosťou kresťanov preniknúť do plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania (Kol 2, 2–3). V Liste Efezanom nachádzame túto vrelú modlitbu za všetkých pokrstených: Aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske, mohli... poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá (Ef 3, 17–19).
Ruženec chce slúžiť tomuto ideálu, ponúkajúc „tajomstvo“, ako sa možno ľahšie otvoriť hlbšiemu a osobnejšiemu poznaniu Krista. Mohli by sme ho nazvať Máriinou cestou. Je to cesta podľa príkladu Panny z Nazaretu, ženy viery, ticha a pozorného počúvania. Je to tiež cesta mariánskej úcty, oživovanej vedomím o nerozlučiteľnom vzťahu, ktorý viaže Krista s Najsvätejšou Matkou: tajomstvá Krista sú v istom zmysle aj tajomstvami jeho matky – dokonca i vtedy, keď nie je do nich priamo zapojená, a to už pre samotnú skutočnosť, že z neho a pre neho žije. Keď si osvojíme slová archanjela Gabriela a svätej Alžbety z modlitby Zdravas‘, Mária, cítime, že sme pobádaní vždy znova a znova hľadať v Márii, v jej náručí a v jej srdci, požehnaný plod jej života (porov. Lk 1, 42).

Tajomstvo Krista, tajomstvo človeka

25. V príhovore pri modlitbe Anjel Pána roku 1978, ktorý som už raz spomenul, som ruženec nazval svojou najobľúbenejšou modlitbou a použil som myšlienku, ku ktorej by som sa chcel vrátiť. Povedal som, že „jednoduchá modlitba ruženca poznačuje rytmus ľudského života“31.
Vo svetle doterajších úvah o Kristových tajomstvách nie je ťažké prehĺbiť antropologický význam ruženca, ktorý je oveľa hlbší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Každý, kto rozjíma o Kristovi a prechádza cez rôzne etapy jeho života, nemôže v ňom nespoznať aj pravdu o človeku. Toto významné tvrdenie, ktoré som tak často rozoberal vo svojom učení, počnúc encyklikou Redemptor hominis, priniesol Druhý vatikánsky koncil: „Tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova.“32 Ruženec pomáha uvoľniť cestu tomuto svetlu. Pri sledovaní Kristovej cesty, v ktorej je zjavená, vykúpená a „zhrnutá“33 cesta človeka, sa veriaci nachádza pred obrazom pravého človeka. Rozjímaním o Kristovom narodení sa učí posvätnosti života; hľadiac na domácnosť v Nazarete, dozvedá sa, aká je pôvodná pravda o rodine podľa Božieho plánu; počúvaním Učiteľa v tajomstvách o jeho verejnom účinkovaní nachádza svetlo, ktoré ho vedie do Božieho kráľovstva, a nasledovaním Krista na ceste na Kalváriu spoznáva význam spásneho utrpenia. A nakoniec, rozjímaním o Kristovi a Svätej Matke v sláve vidí cieľ, ku ktorému je každý z nás povolaný, ak sa dá uzdraviť a premeniť Duchom Svätým. Možno povedať, že každé pozorne premeditované tajomstvo ruženca vrhá svetlo na tajomstvo človeka.
Zároveň je prirodzené, že na stretnutie so svätou ľudskou prirodzenosťou Vykupiteľa prinesieme všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života. Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová (Ź 55, 23). Modliť sa ruženec znamená zveriť naše starosti milosrdným Srdciam Ježiša a jeho matky. Keď sa po dvadsiatich piatich rokoch spätne zamýšľam nad skúškami, ktoré nechýbali ani počas mojej služby na Petrovom stolci, cítim potrebu znovu zopakovať toto úprimné pozvanie každému, aby to i osobne zažil: áno, ruženec naozaj „bije rytmom ľudského života“, dáva ho do súladu s „rytmom“ Božieho života, v radostnom spoločenstve Najsvätejšej Trojice, ktorá je cieľom a vrúcnou túžbou našej existencie.

III. KAPITOLA
PRE MŇA ŹIŤ JE KRISTUS

Ruženec, cesta osvojenia si tajomstva

26. Meditácia o Kristových tajomstvách sa v ruženci podáva charakteristickou metódou, ktorá zo svojej podstaty napomáha ich osvojenie. Je to metóda založená na opakovaní. Platí to predovšetkým pre modlitbu Zdravas’, Mária, ktorá sa opakuje až desaťkrát pri každom tajomstve. Ak sa na toto opakovanie pozerá len povrchne, môže to zvádzať k považovaniu ruženca za nudnú modlitbu. Úplne inak však uvažujeme, keď na ruženec hľadíme ako na vyjadrenie lásky, ktorá sa neúnavne obracia na milovanú osobu, a to prejavmi, ktoré sú síce navonok podobné, ale stále nové pre cit, ktorým sú naplnené.
V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (porov. Jn 21, 15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky. Aby sme pochopili ruženec, musíme pochopiť psychologickú dynamiku, ktorá je vlastná láske.
Jedna vec je jasná: ako sa opakovaním modlitby Zdravas’, Mária obraciame priamo na Máriu, s ňou a cez ňu smeruje toto vyjadrenie lásky v konečnom dôsledku k Ježišovi. Opakovanie je živené túžbou čoraz väčšmi sa pripodobniť Kristovi, čo je pravým programom kresťanského života. Sv. Pavol tento program vyjadril ohnivými slovami: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1, 21). A zasa: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ruženec nám pomáha čoraz väčšmi sa pripodobňovať Kristovi, až kým nedosiahneme skutočnú svätosť.

Účinná metóda...

27. Nemali by sme byť prekvapení, že náš vzťah ku Kristovi sa môže utvárať aj pomocou konkrétnej metódy. Boh sa zjavuje človeku, rešpektujúc naše prirodzené bytie a jeho životné rytmy. Preto je kresťanská spiritualita – i keď pozná aj tie najvznešenejšie formy mystického ticha, v ktorom sú všetky obrazy, slová a gestá prekonané intenzívnym a nevysloviteľným spojením človeka s Bohom - bežne poznačená tým, že zasahuje celého človeka, ako komplexnú psychickú, fyzickú a spoločenskú bytosť.
Dobre to vidno najmä v liturgii. Sviatosti a posvätné obrady sú zostavené ako séria úkonov, ktoré oslovujú rôzne rozmery človeka. I neliturgická modlitba si vyžaduje to isté. Potvrdzuje to aj fakt, že na Východe je najtypickejšia modlitba kristologickej meditácie, skoncentrovaná do slov Pane Ježišu Kriste, Boží Synu, zmiluj sa nado mnou hriešnym34, tradične spätá s rytmom dýchania. Tento spôsob nielenže napomáha zotrvať v modlitbe, ale istým spôsobom v nás až fyzicky udržiava plameň túžby, aby sa Kristus stal dychom, dušou nášho života, jednoducho všetkým.

... ktorú však možno ešte zlepšiť

28. V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som spomenul, že Západ teraz zažíva obnovenú potrebu modlitby, na ktorú často odpovedajú iné náboženstvá celkom príťažlivými formami.35 Niektorí kresťania, pretože málo poznajú kresťanskú kontemplatívnu tradíciu, podľahnú týmto ponukám. Hoci tieto formy môžu obsahovať veľa pozitívnych prvkov, niekedy i zlučiteľných s kresťanskou skúsenosťou, často skrývajú ideologicky neprijateľný základ. Aj v týchto skúsenostiach sa stali módnymi metódy zamerané na dosiahnutie vysokej miery duševnej koncentrácie používaním psychologicko-fyzických techník, pomocou opakovania a symbolov. Ruženec sa nachádza v univerzálnom obraze rozličných náboženských javov, pričom sa od nich odlišuje svojimi charakteristickými vlastnosťami, ktoré odpovedajú na typické požiadavky, vlastné kresťanstvu.
Ruženec je jednoducho metóda rozjímania. Keďže je metódou, slúži ako prostriedok na dosiahnutie cieľa a nemôže sa stať sám osebe cieľom. Avšak ani metódu nemožno podceňovať, lebo je ovocím stáročnej skúsenosti. V prospech nej svedčí skúsenosť nespočetných svätých. To však neznamená, že túto metódu nemožno zdokonaliť. Tomu má slúžiť aj doplnenie tajomstiev o nový cyklus mysteria lucis (tajomstiev svetla) a zároveň niekoľko podnetov, ako sa modliť, ktoré predkladám v tomto liste. Týmito návrhmi, no zároveň rešpektujúc už zavedené štruktúry tejto modlitby, chcem pomôcť veriacim chápať ju v jej symbolike v súlade s požiadavkami každodenného života. Inak je tu nebezpečenstvo, že modlitba ruženca nielenže nebude mať očakávané duchovné účinky, ale aj pomôcka, s ktorou sa ho zvykneme modliť, sa stane akýmsi druhom amuletu alebo magického predmetu, čo úplne mení jej zmysel a funkciu.

Prednesenie tajomstva

29. Predniesť jednotlivé tajomstvá a mať pritom možnosť sústrediť sa na svätý obraz (ikonu), ktorý ich predstavuje, je ako otvoriť scénu, na ktorú zameriame svoju pozornosť. Slová vedú predstavivosť a myseľ k určitej udalosti alebo okamihu Kristovho života. V tradičnej spiritualite Cirkvi uctievanie svätých obrazov i mnohé pobožnosti bohaté na zmyslové prvky, ale aj samotná metóda, ktorú sv. Ignác z Loyoly navrhol vo svojich duchovných cvičeniach, používajú vizuálne a imaginatívne prvky (compositio loci) ako veľkú pomoc pri sústredení mysle na konkrétne tajomstvo. Navyše táto metóda sa zhoduje aj so samotnou vnútornou logikou telenia: Boh chcel v Ježišovi vziať na seba ľudskú podobu. Práve prostredníctvom jeho telesnej podoby môžeme nadviazať kontakt s jeho božským tajomstvom.
Uvedenej potrebe konkrétnosti zodpovedá aj prednášanie jednotlivých tajomstiev ruženca. Tieto tajomstvá, samozrejme, nenahradzujú evanjelium ani nepripomínajú celý jeho obsah. Ruženec preto nie je náhradou za lectio divina; naopak, predpokladá a podporuje ho. Hoci tajomstvá, o ktorých uvažujeme v ruženci, dokonca aj s pridanými tajomstvami svetla, iba načrtávajú základné línie Kristovho života, myseľ sa od nich ľahšie prenesie k zamysleniu sa nad ďalšími časťami evanjelia, najmä keď sa ruženec modlíme v osobitných chvíľach dlhšieho sústredenia.

Počúvanie Božieho slova

30. Aby sme meditáciu biblicky podložili a dodali jej väčšiu hĺbku, je vhodné, keď prednesenie tajomstva nasleduje po prečítaní príslušnej pasáže zo Svätého písma, ktorá môže byť podľa okolností kratšia alebo dlhšia. Źiadne iné slová nikdy nedosiahnu silu inšpirovaného slova. Treba ho počúvať s presvedčením, že je to Božie slovo, vypovedané na dnešný deň a „pre mňa“.
Keď ho takto prijmeme, stáva sa súčasťou ružencovej metódy opakovania bez toho, aby vyvolávalo nudu spôsobenú jednoduchým opakovaním už dobre známej informácie. Nejde o pripomínanie si informácie, ale o to,aby sme umožnili hovoriť Bohu. Pri niektorých spoločných slávnostných príležitostiach môže byť slovo vhodne objasnené krátkym komentárom.

Ticho


31. Počúvanie a meditácia žijú z ticha. Prv ako prejdeme k hlasnej modlitbe, je po prednesení tajomstva a po prečítaní Božieho slova vhodné na primeraný čas sa zastaviť a zamerať svoju pozornosť na tajomstvo, o ktorom rozjímame. Objaviť hodnotu ticha patrí k umeniu, ako správne kontemplovať a meditovať. Jedným z obmedzení našej spoločnosti, silne poznačenej technológiami a masmédiami, je čoraz ťažšia možnosť dosiahnutia ticha. Tak ako sú v liturgii odporúčané chvíle ticha, tak aj pri odriekaní ruženca je vhodné sa po vypočutí Božieho slova na chvíľu odmlčať, zatiaľ čo sa myseľ zameriava na obsah daného tajomstva.

Otčenáš

32. Po vypočutí Božieho slova a sústredení sa na tajomstvo je prirodzené, že myseľ sa pozdvihne k Otcovi. Vo všetkých svojich tajomstvách nás Ježiš vedie k Otcovi, ku ktorému sa neustále obracia, pretože je v jeho lone (porov. Jn 1, 18). Chce nás voviesť do intímneho vzťahu s Otcom, aby sme s ním mohli povedať: „Abba, Otče“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). Vo vzťahu k Otcovi nás robí svojimi bratmi a sestrami, aj medzi nami navzájom, a dáva nám Ducha, ktorý je zároveň jeho i Otcov. Otčenáš, použitý ako základ kristologickej a mariánskej meditácie a rozvitý opakovaním modlitby Zdravas’, Mária, robí meditáciu o tajomstvách záležitosťou celej Cirkvi, i keby bola odriekaná v samote.

Desať Zdravasov

33. Najzákladnejším prvkom ruženca, ktorý ho zároveň robí mariánskou modlitbou par excellence, je opakovanie modlitby Zdravas_, Mária. Práve vo svetle tejto modlitby, správne pochopenej, sa jasne ukáže, že mariánsky charakter ruženca nielenže neodporuje jeho kristologickému charakteru, ale v skutočnosti ho zdôrazňuje a vyzdvihuje. Prvá časť modlitby Zdravas’, Mária, ktorú tvoria slová archanjela Gabriela a svätej Alžbety, je rozjímaním v adorácii o tajomstve naplnenom v Panne z Nazaretu. Vyjadrujú údiv neba i zeme a v istom zmysle aj úžas samého Boha pri rozjímaní nad svojím majstrovským dielom – vtelením Syna v panenskom lone Márie. Ten sa nesie v duchu spokojného pohľadu z Knihy Genezis (porov. Gen 1, 31) - „pátosu, akým Boh na počiatku stvorenia hľadel na dielo svojich rúk“.36 Opakovanie modlitby Zdravas’, Mária v ruženci nám dáva účasť na úžase Boha; je oslavou, údivom, uznaním najväčšieho zázraku v dejinách. Tak isto je naplnením Máriinho proroctva: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48).
Ťažiskom modlitby Zdravas’, Mária, akoby ohnivkom spájajúcim jeho dve časti, je meno Ježiš. Občas, pri rýchlom odriekaní, sa môže toto ohnivko stratiť a s ním aj spojenie s Kristovým tajomstvom, o ktorom rozjímame. No zmysluplná a plodná modlitba ruženca sa vyznačuje práve dôrazom na meno Ježiš a na jeho tajomstvo. Už pápež Pavol VI. vo svojej apoštolskej exhortácii Marialis cultus pripomenul, že v niektorých oblastiach sa dodržiava zvyk zdôrazňovať Ježišovo meno pridaním dodatku pripomínajúceho tajomstvo, o ktorom sa rozjíma.37 Je to chvályhodný zvyk, najmä pri verejnej modlitbe ruženca. Zdôrazňuje kristologickú vieru vyjadrenú v rôznych okamihoch Vykupiteľovho života. Je to zároveň vyznanie viery a pomoc pri sústredení sa na meditáciu, pričom opakovanie Zdravasov má za úlohu umožniť osvojenie si Kristovho tajomstva do života. Opakovaním mena Ježiš, jediného mena, v ktorom máme nádej byť spasení (porov. Sk 4, 12), v úzkom spojení s menom Najsvätejšej Matky - akoby sme Máriu nechali, nech nám ho sama vnukne - sa vydávame sa cestu osvojovania, ktorá nám má pomôcť čoraz hlbšie prenikať do Kristovho života.
Z Máriinho výnimočného vzťahu s Kristom, ktorý ju robí Božou Matkou – Theotókos -, potom pramení sila našej prosby, ktorou sa naňho obraciame v druhej časti modlitby, keď zverujeme jej materinskému príhovoru naše životy a hodinu našej smrti.

Sláva Otcu

34. Cieľovou páskou kresťanského rozjímania je trojičná doxológia. Kristus je vlastne cesta, ktorá nás v Duchu vedie k Otcovi. Ak prejdeme túto cestu až do konca, budeme sa neustále nachádzať zoči-voči tajomstvu troch božských osôb, ktoré chválime, uctievame a vzdávame im vďaku. Dôležité je, aby bola modlitba Sláva Otcu, ktorá je vrcholom rozjímania, v ruženci náležite vyzdvihnutá. Pri spoločnom recitovaní ruženca by sa táto modlitba mohla spievať, čím by bol daný správny dôraz na nosnú štruktúru a perspektívu kresťanskej modlitby.
Do takej miery, do akej je meditácia o tajomstve pozorná, hlboká a od jedného Zdravasu k druhému oživovaná láskou ku Kristovi a k Márii, nadobúda vzdávanie slávy Trojici na konci každého desiatku – ktoré je nielen krátkym záverom –správnu kontemplatívnu polohu, pozdvihujúcu myseľ do nebeských výšok a umožňujúcu nám precítiť zážitok z vrchu Tábor, ktorý je predzvesťou budúcej kontemplácie: „Dobre je nám tu“ (Lk 9, 33).

Krátka záverečná modlitba

35. V súčasnej praxi nasleduje po tradičnej doxológii krátka záverečná modlitba, ktorá sa môže líšiť v závislosti od miestnych zvykov. Bez toho, žeby som chcel znížiť hodnotu týchto modlitieb, zdá sa mi vhodné pripomenúť, že rozjímanie o tajomstvách by mohlo lepšie vyjadriť celú ich duchovnú plodnosť, keby sa každé tajomstvo zakončilo modlitbou zameranou na získanie špecifických duchovných plodov z meditácie o konkrétnom tajomstve. Tým by ruženec lepšie vyjadroval svoje spojenie s kresťanským životom. Tak to naznačuje aj jedna pekná liturgická modlitba, ktorá nás vyzýva prosiť, aby sme meditovaním o tajomstvách ruženca postupne mohli napodobňovať to, čo obsahujú, a dosiahnuť to, čo sľubujú. 38
Záverečná modlitba môže mať ako doteraz - rôzne formy. Ruženec tým nadobudne podobu, ktorá bude lepšie zodpovedať rôznym duchovným tradíciám a kresťanským spoločenstvám. Z tohto pohľadu by bolo dobré, keby sa po náležitom pastoračnom oboznámení a možno po skúšobnom používaní v mariánskych centrách a svätyniach – zvlášť citlivých na modlitbu ruženca – rozšírili najvhodnejšie návrhy týchto modlitieb. Boží ľud sa tak bude môcť tešiť z opravdivej hojnosti duchovného bohatstva a čerpať z nej inšpiráciu na vlastné rozjímanie.

Zrnká ruženca

36. Tradičnou pomôckou pri modlitbe ruženca je reťaz zrniek, ruženec. Z praktickej stránky sa neraz považuje len za jednoduché „počítadlo“ na registrovanie poradia odriekaných Zdravasov. No môže byť aj symbolom, ktorý dodá rozjímaniu hĺbku.
Prvá vec, ktorú si všimneme, je to, ako sa zrnká ruženca zbiehajú pri kríži, ktorý takto otvára i zakončuje modlitbu ruženca. Stredobodom života a modlitby veriacich je Kristus. Všetko sa v ňom začína, všetko k nemu vedie, všetko sa skrze neho v Duchu Svätom završuje v Otcovi.
Ako počítadlo zaznamenávajúce napredovanie v modlitbe nám ruženec pripomína nepretržitú cestu rozjímania a kresťanskej dokonalosti. Blahoslavený Bartolomej Longo v ňom videl reťaz, ktorá nás spája s Bohom. Reťaz - áno, ale sladká reťaz, ktorá nám pripomína náš vzťah k Bohu, nášmu Otcovi. Ruženec je aj synovským putom, ktorým sa zjednocujeme s Máriou, „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1, 38), a konečne sa spájame i so samým Kristom, ktorý napriek tomu, že má božskú prirodzenosť, z lásky k nám vzal na seba prirodzenosť sluhu (porov. Flp 2, 7).
Symbolický význam ruženca je vhodné rozšíriť aj na naše vzájomné vzťahy, pričom nám má pripomínať puto spoločenstva a bratstva, ktoré nás všetkých spája v Kristovi.

Úvod a záver

37. V súčasnosti je v rôznych cirkevných prostrediach mnoho spôsobov, ako sa začať modliť ruženec. Niekde je zvykom začať prvými slovami 70. žalmu: Bože, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať, akoby mali navodiť u modliaceho sa pokorné vedomie vlastnej úbohosti. Inde sa ruženec začína modlitbou Verím v Boha, akoby základom začínajúcej sa kontemplatívnej cesty bolo vyznanie viery. Všetky tieto zvyky sú rovnocenné a ich úlohou je dobre pripraviť myseľ na rozjímanie. Modlenie ruženca sa napokon končí modlitbou na úmysel pápeža, čo otvára pohľad modliaceho sa aj na širší rozmer potrieb cirkevného spoločenstva. Práve preto, aby Cirkev povzbudila tento cirkevný rozmer ruženca, obohatila ho aj o možnosť získania odpustkov pre tých, ktorí sa ho modlia za požadovaných podmienok.
Ak sa ruženec modlíme takýmto spôsobom, stáva sa skutočne duchovnou cestou, na ktorej je Mária matkou, učiteľkou a sprievodkyňou, pomáhajúcou veriacim svojím mocným orodovaním. Môžeme sa teda diviť, ak po modlitbe ruženca - po takom hlbokom zážitku Máriinho materstva - cíti duša potrebu vyspievať chválu na Svätú Pannu nádhernou modlitbou Salve Regina alebo Loretánskymi litániami? To je najvýznamnejší okamih vnútornej cesty, ktorá veriacich priviedla k živému kontaktu s tajomstvom Krista a jeho najsvätejšej matky.

Rozdelenie tajomstiev počas týždňa

38. Každý deň sa možno modliť celý ruženec a sú takí, ktorí to robia, čo im slúži na chválu. Tak ruženec napĺňa modlitbou dni mnohých kontemplatívnych ľudí alebo je spoločníkom starých a chorých, ktorí majú k dispozícii dostatok času. No je jasné – a platí to o to viac, keď pridáme nové tajomstvá svetla –, že mnoho ľudí sa nebude môcť modliť viac ako iba jednu časť ruženca podľa určitej týždennej schémy. Toto rozdelenie dodáva jednotlivým dňom týždňa určitú duchovnú „farbu“, podobne ako liturgia má pre rozličné obdobia liturgického roka rôzne farby.
Podľa súčasnej praxe sú pondelky a štvrtky venované radostným tajomstvám, utorky a piatky bolestným tajomstvám a stredy, soboty a nedele slávnostným tajomstvám. Kde by sme mali vsunúť tajomstvá svetla? Keď si uvedomíme, že slávnostné tajomstvá sú v sobotu aj v nedeľu a sobota mala vždy zvláštny mariánsky nádych, druhá meditácia v týždni o radostných tajomstvách, v ktorých je Máriina prítomnosť zvlášť prízvukovaná, by sa mohla presunúť na sobotu. Štvrtok by tak zostal voľný na meditovanie nad tajomstvami svetla.
Toto usmernenie nemá obmedziť oprávnený slobodný výber pri osobnej a spoločnej modlitbe, rešpektujúci duchovné a pastoračné potreby, a najmä liturgické príležitosti, ktoré si môžu vyžadovať vhodnú úpravu. Skutočne dôležité je, aby bol ruženec stále chápaný a prežívaný ako cesta kontemplácie. Pomocou ruženca, podobne ako v liturgii, sa týždeň kresťana -vrcholiaci dňom vzkriesenia, nedeľou – stáva putovaním cez tajomstvá Kristovho života. Kristus sa tak v živote svojich učeníkov zjavuje ako Pán času a dejín.

ZÁVER

„Ó, Máriin posvätný ruženec, sladká reťaz spájajúca nás s Bohom“

39. To, čo bolo doteraz povedané, vyjadruje veľké bohatstvo ruženca, ktorý má jednoduchosť ľudovej modlitby, ale aj teologickú hĺbku modlitby vhodnej pre tých, ktorí cítia potrebu hlbšej kontemplácie.
Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jeho spoločnému a vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. V časoch, keď samotné kresťanstvo bolo v ohrození, sa sile ruženca pripisovalo pominutie nebezpečenstva a naša Ružencová Panna Mária bola oslavovaná ako sprostredkovateľka záchrany.
Dnes s radosťou zverujem sile tejto modlitby – ako som už spomenul na začiatku – problém pokoja vo svete a otázku rodiny.

Pokoj

40. Problémy, ktoré stoja pred svetom na začiatku tohto nového tisícročia, nás vedú k presvedčeniu, že iba zásah zhora, schopný správne usmerniť srdcia tých, ktorí žijú v konfliktných situáciách, a tých, čo riadia osudy národov, môže dať nádej na lepšiu budúcnosť.
Ruženec je zo svojej podstaty modlitbou zameranou na pokoj, lebo je vlastne rozjímaním o Kristovi, Kniežati pokoja, ktorý je i náš pokoj (Ef 2, 14). Každý, kto si osvojuje Kristovo tajomstvo – a na to je ruženec zameraný –, zároveň spoznáva tajomstvo pokoja a stavia na ňom svoj životný program. Navyše, svojím meditatívnym charakterom a za sebou pokojne plynúcimi modlitbami Zdravas’, Mária pôsobí ruženec na modliaceho sa upokojujúco a tak ho robí schopným prijať a v najvnútornejšej hĺbke svojho bytia zažiť pravý pokoj, vzácny dar vzkrieseného Krista (Jn 14, 27; 20, 21), ako aj šíriť ho okolo seba.
Ruženec je modlitbou pokoja aj prostredníctvom plodov lásky, ktoré prináša. Keď sa ho modlíme správne, ako skutočne meditatívnu modlitbu, vedie k stretnutiu s Kristom v jeho tajomstvách a nemôže neviesť aj k spoznaniu Kristovej tváre v iných ľuďoch, predovšetkým v najviac sužovaných. Ako by niekto mohol rozjímať nad tajomstvami betlehemského Dieťaťa v radostných tajomstvách bez toho, aby zažil túžbu prijať, chrániť a rozvíjať život, a bez toho, aby zobral na svoje plecia bremeno trpiacich detí na celom svete? Ako by mohol niekto v tajomstvách svetla sledovať kroky Krista-Ohlasovateľa bez toho, aby sa rozhodol byť svedkom jeho blahoslavenstiev v každodennom živote? A ako by mohol niekto rozjímať o Kristovi nesúcom kríž a o ukrižovanom Kristovi bez toho, aby cítil potrebu konať ako Šimon Cyrenejský voči každému bratovi, ktorého ťaží smútok alebo zúfalstvo? A nakoniec, ako by mohol niekto hľadieť na slávu zmŕtvychvstalého Krista alebo Márie, Kráľovnej neba, bez toho, aby túžil spraviť tento svet krajším, spravodlivejším, priblížiť ho Božiemu plánu?
Ruženec nás tým, že upriamuje náš pohľad na Krista, robí tvorcami pokoja vo svete. Zo svojej podstaty – ako vytrvalá spoločná prosba, ktorá je v súlade s Kristovou výzvou, že sa treba stále modliť a neochabovať (Lk 18, 1) – nám dáva nádej, že aj dnes môžeme vyhrať taký ťažký boj, akým je boj za pokoj. Ruženec nám neponúka útek od problémov, naopak, núti nás hľadieť na ne zodpovedným a veľkodušným pohľadom, dáva nám silu čeliť týmto problémom s istotou, že Boh nám pomôže, a s pevným odhodlaním, že za každých okolností budeme svedčiť o láske, ktorá je zväzkom dokonalosti (Kol 3, 14).

Rodina: rodičia...

41. Ruženec ako modlitba za pokoj je zároveň modlitbou rodiny a za rodinu. V istom období bola kresťanským rodinám táto modlitba zvlášť drahá a tak ich určite zbližovala. Dôležité je, aby sme toto vzácne dedičstvo nestratili. Potrebujeme sa vrátiť k rodinnej modlitbe a k modlitbe za rodiny, pokračovať v tejto forme modlitby ruženca.
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som povzbudzoval modliť sa liturgiu hodín aj laikov v bežnom živote farských spoločenstiev a kresťanských skupín;39 teraz si prajem to isté vzhľadom na ruženec. Ide tu o dve cesty kresťanskej kontemplácie, ktoré si neprotirečia, ale sa navzájom dopĺňajú. Preto chcem poprosiť tých, ktorí sa venujú pastorácii rodín, aby z celého srdca odporúčali modliť sa ruženec.
Rodina, ktorá sa spolu modlí, zostáva jednotná. Posvätný ruženec sa svojou dávnou tradíciou ukázal zvlášť účinný ako modlitba, v ktorej rodina nachádza sama seba. Tým, že jej jednotliví členovia obracajú svoj pohľad na Ježiša, získavajú vždy znovu schopnosť vidieť jeden druhého novými očami, komunikovať spolu, byť solidárni, odpustiť si navzájom a zakaždým začínať vo zväzku lásky obnovenom z Božieho Ducha.
Mnohé problémy dnešných rodín, najmä v ekonomicky vyspelých spoločnostiach, pramenia z rastúcej neschopnosti ich členov komunikovať. Nedokážu sa spolu zísť a v zriedkavých prípadoch, keď tak urobia, sú plne zaujatí sledovaním televízie. Vrátiť sa k modleniu ruženca v rodine znamená naplniť každodenný život úplne inými obrazmi, obrazmi tajomstva spásy: obrazom Vykupiteľa a obrazom Najsvätejšej Matky. Rodina, ktorá sa spolu modlí ruženec, napodobňuje ovzdušie nazaretskej domácnosti, ktorej stredobodom je Ježiš: prežívajú s ním radosti a smútky, svoje potreby a plány zverujú do jeho rúk, čerpajú z neho nádej a silu pokračovať.

... a deti

42. Takisto je pekné a užitočné, ak tejto modlitbe zveríme vývoj a rast našich detí. Nesleduje vari ruženec Kristov život od jeho počatia po smrť a ďalej až po jeho zmŕtvychvstanie a oslávenie? Pre rodičov je dnes čoraz ťažšie sprevádzať si deti v rozličných obdobiach ich života. V spoločnosti s rozvinutou technológiou, s prostriedkami spoločenskej komunikácie a s rastúcou globalizáciou sa všetko veľmi urýchlilo a kultúrna vzdialenosť medzi generáciami sa stáva čoraz väčšou. Najrôznejšie informácie a najneočakávanejšie skúsenosti si rýchlo razia cestu do života detí i mladistvých a rodičia sa často obávajú nebezpečenstiev, ktoré hrozia ich deťom. Niekedy rodičia zažijú trpké sklamanie z toho, že ich deti nedokázali odolať zvádzaniam drog, vábeniu neviazaného hedonizmu, pokušeniu k násiliu a rôznym iným prejavom beznádeje a straty zmyslu života.
Modliť sa ruženec za deti a ešte skôr s deťmi, učiť ich už odmalička na denné rodinné zastavenie sa pri tejto modlitbe- to bezpochyby nie je riešením každého problému, no ako duchovnú pomoc, ho netreba podceňovať. Mohlo by sa namietať, že ruženec je modlitba, ktorá nevyhovuje vkusu dnešných detí a mladých. Ale táto námietka je namierená skôr na nie dosť primeranú metódu modlenia sa. Navyše, nič nebráni tomu, aby sa základná štruktúra ruženca pre deti a mladých - ktorí sa ho modlia buď v rodine, alebo v skupinách – neobohatila vhodnými symbolickými a praktickými pomôckami, na jeho lepšie pochopenie a ocenenie. Prečo to teda neskúsiť? Pastorácia mládeže, ktorá nerezignuje, je oduševnená a tvorivá (Svetový deň mládeže je toho pre mňa príkladom!), môže s Božou pomocou dosiahnuť vskutku pozoruhodné výsledky. Som si istý, že pri správnom podaní ruženca, mladí ľudia ešte raz prekvapia dospelých tým, ako si osvoja túto modlitbu a budú sa ju modliť s nadšením typickým pre ich vek.

Ruženec - poklad, ktorý treba znovu objaviť

43. Drahí bratia a sestry, taká jednoduchá, no taká bohatá modlitba si zasluhuje, aby ju kresťanské spoločenstvo znovu objavilo. Urobme to predovšetkým v tomto roku, využijúc predkladaný návrh na potvrdenie smerovania, ktoré som načrtol v apoštolskom liste Novo millennio ineunte a z ktorého čerpali inšpiráciu mnohé partikulárne cirkvi v pastoračných plánoch pre svoje úsilia do najbližšej budúcnosti.
Obraciam sa zvlášť na vás, drahí spolubratia v biskupskej službe, kňazi a diakoni, ako aj na vás, ktorí pracujete v rôznych pastoračných službách, aby ste sa cez svoju osobnú skúsenosť s krásou ruženca stali usilovnými podporovateľmi tejto modlitby.
Svoju dôveru vkladám aj do vás, teológov, aby ste pomocou svojho dôsledného a vedeckého uvažovania, zakoreného v Božom slove a citlivého na prežitú skúsenosť kresťanského ľudu, pomohli odhaliť biblické základy, duchovné bohatstvá a pastoračnú hodnotu tejto tradičnej modlitby.
Počítam s vami, zasvätení muži a ženy, ktorí ste osobitne povolaní rozjímať o Kristovej tvári v Máriinej škole.
Obraciam sa na vás všetkých, bratia a sestry vo všetkých sférach života, na vás, kresťanské rodiny, na vás chorí a starí, a na vás, mladí ľudia: s dôverou znovu vezmite do rúk ruženec. Objavte ho vo svetle Písma, v súlade s liturgiou a v kontexte vášho každodenného života.
Nech táto moja výzva neostane nevypočutá! Na začiatku dvadsiateho piateho roku môjho pontifikátu zverujem tento apoštolský list do múdrych rúk Panny Márie a v duchu padám na kolená pred jej obrazom v žiariacej svätyni, ktorú pre ňu postavil blahoslavený Bartolomej Longo, apoštol ruženca. S radosťou si prisvojujem dojímavé slová, ktorými zakončil svoju známu knihu Vrúcna prosba ku Kráľovnej posvätného ruženca: „Ó, Máriin posvätný ruženec, sladká reťaz, ktorá nás spája s Bohom, puto lásky, ktoré nás spája s anjelmi, veža spásy pred útokmi pekla, bezpečný prístav pri našom stroskotaní, nikdy ťa neopustíme. Budeš našou posilou v hodine smrti. Tebe bude patriť náš posledný bozk života, ktorý zhasína. A posledným výdychom našich pier bude tvoje sladké meno, ó, Kráľovná pompejského ruženca, ó, naša najdrahšia Matka, ó, Útočisko hriešnikov, ó, najväčšia Útecha trpiacich. Nech si všade požehnaná, dnes a naveky, na zemi i v nebi.“

Vatikán 16. októbra 2002, začiatok dvadsiateho piateho roku môjho pontifikátu.


1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 45.
2 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 42; AAS 66 (1974), s. 153.
3 Porov. LEV XIII., Supremi apostolatus officio, Acta Leonis XIII, 3 (1884), s. 280 - 289.
4 Za zmienku zvlášť stojí jeho apoštolský list o ruženci Il religosio convegno (29. september 1961); AAS 53 (1961), s. 641- 647.
5 JÁN PAVOL II., príhovor pred modlitbou Anjel Pána, Insegnamenti di Giovanni Paolo II, I (1978), s. 75 - 76.
6 JÁN PAVOL II., Novo millennio ineunte (6. január 2001); AAS 93 (2001), s. 285.
7 Počas prípravných rokov na koncil pápež Ján XXIII. nezabudol povzbudiť kresťanov, aby sa modlili ruženec za úspech tejto cirkevnej udalosti: porov. Lettera al Cardinale Vicario (28. september 1960); AAS 52 (1960), s. 814 - 817.
8 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 66.
9 JÁN PAVOL II., Novo millennio ineunte (6. január 2001), 32; AAS 93 (2001), s. 288.
10 Tamže, 33, s. 289.
11 Je známe a zdôrazňuje sa, že osobné zjavenia nie sú rovnakej povahy ako verejné zjavenia, ktoré sú záväzné pre celú Cirkev. Úlohou Učiteľského úradu Cirkvi je posúdiť a uznať autentickosť a význam osobných zjavení pre zbožnosť veriacich.
12 ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNION DE MONTFORT, Il segreto meraviglioso del Santo Rosario per convertirsi e salvarsi: Opere, 1, Scritti spirituali, Rím 1990, s. 729 - 843.
13 BARTOLO LONGO, Storia del Santuario di Pompei (Dejiny svätyne v Pompejach), Pompeje 1990, s. 59.
14 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 42; AAS 66 (1974), s. 156.
15 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 10.
16 Tamže, 12.
17 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 58.
18 BARTOLO LONGO, Quindici Sabati del Santissimo Rosario (Pätnásť sobôt s posvätným ružencom), 27. vyd., Pompeje 1916, s. 27.
19 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 53.
20 Tamže, 60.
21 Porov. JÁN PAVOL II., prvý rozhlasový prejav Urbi et orbi (17. október 1978); AAS 70 (1978), s. 927.
22 ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNION DE MONTFORT, Trattato della vera devozione a Maria (Traktát o pravej úcte k Panne Márii), 120: Opere, 1, Scritti spirituali, Rím 1990, s. 430.
23 Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), 2679.
24 Tamže, 2675.
25 Modlitbu ku Kráľovnej posvätného ruženca, ktorá sa slávnostne recituje dvakrát ročne – v máji a októbri -, zložil blahoslavený Bartolo Longo roku 1883 ako odpoveď na výzvu pápeža Leva XIII. z jeho prvej encykliky o ruženci, aby si všetci katolíci dali záväzok modliť sa ruženec za prekonanie spoločenských neduhov.
26 DANTE ALIGHIERI, Božská komédia, Raj, XXXIII, 13 - 15.
27 JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 28; AAS 93 (2001), s. 279.
28 PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2. februára 1974), 46; AAS 6 (1974), s. 155.
29 JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 28; AAS 93 (2001), s. 284.
30 KKC, 515.
31 JÁN PAVOL II., príhovor pred modlitbou Anjel Pána 29. októbra 1978: Insegnamenti, I (1978), s. 76.
32 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22.
33 Porov. IRENEJ LYONSKÝ, Adversus haereses, III, 18, 1: PG 7, s. 932.
34 KKC, 2616.
35 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 33; AAS 93 (2001), s. 289.
36 JÁN PAVOL II., List umelcom (4. apríl 1999), 1: AAS 91 (1999), s. 1155.
37 Porov. PAVOL VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus, 46. Tento zvyk nedávno ocenila aj Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii. Principi e orientamenti (17. december 2001), 201, Vatikán, 2002, s. 165.
38 „... concede, quaesumus, ut haec mysteria sacratissimo beatae Mariae Virginis Rosario recolentes, et imitemur quod continent, et quod promittunt assequamur“ Missale Romanum 1960, na sviatok Ružencovej Panny Márie.
39 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 34; AAS 93(2001), s. 290.