1. Odkaz Jána Pavla II. a výzva Benedikta XVI.

Cirkevné udalosti, ktoré sme prežívali v apríli 2005, v Roku Eucharistie, sú v našom kresťanskom a kňazskom živote jedinečnou milosťou. Pápež Ján Pavol II. nám vo svojom poslednom Liste kňazom na Zelený štvrtok (14. marca 2005) zanechal žiarivý kňazský odkaz, ktorý je akoby syntézou jeho predchádzajúcich dokumentov o kňazstve. V tej istej línii, v ktorej išiel jeho zosnulý predchodca, nás pápež Benedikt XVI. vyzýva, aby sme prežívali Rok Eucharistie tak, že znovu objavíme Kristovo priateľstvo, ktoré sa stane kľúčom našej kňazskej existencie (porov. Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Vo výzvach Jána Pavla II. a Benedikta XVI. sa ozýva naliehavá požiadavka samotného Krista: „Ostaňte v mojej láske!... Vy ste moji priatelia...“ (Jn 15, 9.14). Je to výzva žiť s ním, žiť vo vzťahu s tým, ktorý je Slovom života, v súlade s jeho myšlienkami, srdce pri srdci, ako hovorí svätý Pavol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Fil 2, 5).
Naša kňazská existencia je povolaná, aby bola existenciou hlboko vďačnou, darovanou, vykúpenou, ohlasujúcou spásu, uchovávajúcou spomienku, posvätenou, zameranou na Krista a eucharistickou v Máriinej škole (porov. Ján Pavol II., List kňazom na Zelený štvrtok 2005). K tomuto nášmu životu, hlboko spojenému s Kristom, sa dostávame skrze skúsenosť žitej viery: „Spočinúť pred eucharistickým Ježišom, v istom zmysle využívať našu samotu, aby sme ju naplnili touto prítomnosťou, znamená dať nášmu zasväteniu žiaru intimity s Kristom, od ktorého čerpá náš život radosť a zmysel“ (Ján Pavol II., List kňazom na Zelený štvrtok 2005, 6).
Kňaz znovu objavuje a naplno prežíva svoju identitu, keď sa rozhodne nič neuprednostňovať pred Kristovou láskou a Krista postaviť do centra svojho života. Sme povolaní „stále znovu sa vracať ku koreňu nášho kňazstva. Tento koreň, ako dobre vieme, je len jeden: Pán Ježiš Kristus“ (Benedikt XVI., Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Skúsenosť vzťahu ku Kristovi spočíva v tom, že s ním nadviažeme priateľstvo až do tej miery, že sa už nebudeme vedieť bez neho zaobísť, v tom, že sa nikdy nebudeme cítiť osamotení, ani pochybovať o jeho láske. „Pán nás volá priateľmi, robí nás svojimi priateľmi, dôveruje nám, zveruje nám svoje telo v Eucharistii, zveruje nám Cirkev. Preto musíme byť jeho skutočnými priateľmi, byť s ním jednej mysle, chcieť to, čo chce on, a nechcieť, čo nechce. Sám Ježiš nám hovorí: ‚Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem’ (Jn 15, 14)“ (Benedikt XVI., tamže).

2. Eucharistia a kňazstvo

Ján Pavol II. nám v encyklike Ecclesia de Eucharistia a v apoštolskej exhortácii Mane nobiscum Domine načrtol línie „eucharistickej spirituality“ pre všetky povolania. Pri opätovnom čítaní týchto textov sa cítime hlboko dojatí, najmä ak sme mali osobnú skúsenosť zo spočívania pred svätostánkom. Kristus sa i dnes neprestáva prihovárať od srdca k srdcu.
Slová eucharistického premenenia nás formujú a premieňajú, sú „formulou života“; nimi sme „včlenení do tohto duchovného pohybu“, do Kristovho premenenia (Ján Pavol II., List kňazom na Zelený štvrtok 2005, 1 a 3).
Naša kresťanská a kňazská spiritualita je postavená na vzťahoch priateľstva, je darovaním sa v spojení s láskou Dobrého pastiera, je premieňajúca, lebo z nás robí jasné znamenie samotného Ježiša, je mariánska, pretože sa jej učíme v Máriinej škole, je spojená s cirkevným spoločenstvom, je to spiritualita služby, je misionárska... Je stále preniknutá postojom eucharistického ďakovania toho, kto sa cíti byť milovaný Pánom, a preto ho chce milovať nadovšetko a priviesť všetkých k tomu, aby ho milovali. V tomto zmysle je celý náš život zameraný na Eucharistiu ako na veľkonočné tajomstvo, ktoré sa ohlasuje, slávi, žije a odovzdáva ďalším. Preto „ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe“ (Ecclesia de Eucharistia, 31).
Tento život vo vzťahu – pokiaľ ide o nás, ako aj o všetkých veriacich v Cirkvi – je zaštepený v božskom povolaní k bytiu: „duší zamilovaných do Krista a schopných byť pri ňom dlho, aby tu počúvali jeho hlas a takmer cítili pulz jeho srdca“ (Mane nobiscum Domine, 18). Keď teda vstúpime do Ježišovho zmýšľania, priamo do jeho srdca, najmä počas eucharistického slávenia, pocítime volanie pokračovať v tomto intímnom vzťahu počas celého dňa a nebudeme sa môcť zaobísť bez toho, aby sme zotrvali „v dlhom rozhovore s Ježišom v Eucharistii“ (Mane nobiscum Domine, 30). Ak nebudeme prežívať intímny vzťah s Kristom, naša kňazská identita a existencia nám začne unikať a viac nebudeme môcť nájsť zmysel nášho života: „Ježiš prítomný vo svätostánku vás očakáva po svojom boku, aby naplnil vaše srdcia skúsenosťou jeho priateľstva, ktorá jediná môže dať vášmu životu zmysel a naplnenie“ (tamže).
Pápež Benedikt XVI., obracajúc sa 13. mája tohto roku ku kňazom, nás naliehavo vyzval, aby sme chápali túto intímnu blízkosť ku Kristovi ako pastoračnú prioritu: „Čas na to, aby sme zotrvávali v Božej prítomnosti, je skutočnou pastoračnou prioritou, v konečnom dôsledku tou najdôležitejšou“ (Benedikt XVI., Prejav k farárom Ríma 13. mája 2005).
Náš vzťah k Eucharistii je základom nášho vzťahu k Cirkvi ako ku Kristovmu cirkevnému telu. Z neho sa rodí sila pastoračnej lásky, ktorá je naším hlavným postojom a hlavnou službou, možno povedať „službou lásky“, keďže „služobné kňazstvo má konštitučný vzťah ku Kristovmu telu v jeho dvoch neoddeliteľných rozmeroch Eucharistie a Cirkvi, teda eucharistickému a cirkevnému telu. Preto je naša služba ,amoris officium‘ (Sv. Augustín, Johannes Evangelium tractatus, 123, 5), je službou Dobrého pastiera, ktorý položí aj život za svoje ovce (porov. Jn 10, 14 – 15)“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).

3. Eucharistia a kňazstvo v cirkevnom spoločenstve

Láske k Cirkvi, ako k tajomstvu spoločenstva skrze poslanie, sa učíme na príklade lásky samotného Krista, ktorý „miloval Cirkev a obetoval sa za ňu“ (Ef 5, 15). Pápež Benedikt XVI., citujúc slová Jána Pavla II.: „Svätá omša je v absolútnom zmysle centrom môjho života a každého dňa“ (Príhovor na tridsiate výročie vydania dekrétu Presbyterorum ordinis 27. októbra 1995), dodáva: „Rovnako poslušnosť Kristovi, ktorá napráva Adamovu neposlušnosť, sa konkretizuje v poslušnosti Cirkvi, ktorú v každodennom živote kňaza predstavuje predovšetkým poslušnosť voči jeho biskupovi“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).
Rok Eucharistie (2004 ¬– 2005) je preto silnou výzvou, aby sme vstúpili do Kristovho zmýšľania, milovali Cirkev, ako ju on miluje, a žili spolu s ním v spoločenstve s Cirkvou. Petrov úrad sa nám toho roku v apríli vryl do srdca tak ako nikdy predtým, keď nás dvaja pápeži vyzvali, aby sme žili zameraní na eucharistického Krista a pri požívaní jedného chleba okúsili, že sme „jedno telo“ (1 Kor 10, 17).
Cirkevné spoločenstvo sa pre nás konkretizuje v počúvaní, teda v prežívanej poslušnosti voči apoštolskému úradu, ktorého sme tiež súčasťou. Prvotné spoločenstvo malo „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32), lebo pri slávení „lámania chleba“ (Eucharistie) vedelo verne a v postoji modlitby počúvať učenie apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42).
Naše cirkevné spoločenstvo sa rodí z lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi. A takej láske sa možno naučiť iba v intímnom vzťahu so samotným Kristom prítomným v Eucharistii a skrytým v ohlasovanom slove apoštolov. Teda spoločenstvo spočíva v milujúcom počúvaní-poslúchaní, prežívanom efektívne i afektívne, teda s láskou.
Keď sme sa toho roku opakovane zamýšľali nad Ježišovou otázkou, ktorú adresoval Petrovi „Miluješ ma?“, prv ako mu zveril primát medzi pastiermi, cítili sme, že táto otázka patrí aj nám ako pastierom toho istého stáda. Kiežby naša odpoveď znela rovnako ako Petrova „Ty vieš, že ťa milujem“ – a to docielime tak, že budeme žiť v spoločenstve s tými, ktorí sú na čele tejto univerzálnej lásky, teda s Petrom a jeho nástupcami.
Naša poslušnosť prežívaná s láskou je základnou súčasťou našej kňazskej spirituality, pretože ako kňazi sme začlenení do toho istého cirkevného spoločenstva, v ktorého službe je i Petrov úrad. Keď prežívame toto cirkevné spoločenstvo („jedno telo”) vo vzťahu k eucharistickému Kristovi („jednému chlebu“), potom náš kňazský život napreduje s rozvinutými plachtami. Spoločenstvo s vlastným biskupom predstavuje súčasť tohto eucharistického a kňazského života, ktorý má vytvárať „sviatostné bratstvo“ v presbyteriáte, ako to požaduje Druhý vatikánsky koncil (Presbyterorum ordinis, 8).
Eucharistické slávenie nás spája s Kristom, umožňuje nám dať sa ním premeniť, a to aj v jeho poslušnosti Otcovým plánom. Preto naša poslušnosť je „v osobe poslušného Krista“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).

4. Misijný testament Jána Pavla II., posolstvo Benedikta XVI.

Pápež Ján Pavol II. nám zanechal misijný testament v jeho poslednom posolstve na tohoročný Svetový deň misií (október 2005), ktorým sa uzatvára Rok Eucharistie. Posolstvo podpísal 22. februára, na sviatok Katedry svätého Petra, no dokument bol zverejnený v polovici apríla, už po jeho smrti. Je to skutočne jeho misijný testament, ktorým nás pozýva, aby sme napodobňovali Krista, „rozlámaný chlieb“, živý chlieb „za život sveta“ (Jn 6, 51). Aj jeho apoštoli sa majú stať prostredníctvom pastoračnej lásky „rozlámaným chlebom“ a služobníkmi spoločenstva, ktoré sa má tiež stať „rozlámaným chlebom“ pre celé ľudstvo. V tohoročnom Liste kňazom na Zelený štvrtok zasa píše: „Predovšetkým v kontexte novej evanjelizácie majú ľudia právo obrátiť sa na kňazov v nádeji vidieť v nich Krista (porov. Jn 12, 21)“(List kňazom, 7).
Pápež Benedikt XVI. v homílii počas inauguračnej svätej omše na Námestí svätého Petra sa na úvod svojho pontifikátu obracal k všetkým, no osobitne spomenul „úlohu pastiera, rybára ľudí“. Po tom, ako zopakoval výzvu Jána Pavla II., vyslovenú pri začatí jeho pontifikátu („otvorte brány Kristovi“), povedal: „Kto dovolí vstúpiť Kristovi, nestratí absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkolepým. Nie, iba v tomto priateľstve sa otvárajú brány života dokorán. Iba v tomto priateľstve sa otvárajú obrovské možnosti človeka. Iba v tomto priateľstve zakúšame to, čo je pekné a čo nás oslobodzuje“ (Benedikt XVI., homília 24. apríla 2005).
V skutočnosti nič nie je krajšie, ako nechať sa uchvátiť Kristom. Źijúc verne spoločenstvo s charizmou a úradom sv. Petra, odhaľujeme túto skutočnosť nášho pastierskeho povolania ako zdroj Kristovej veľkonočnej radosti v nás a v tých druhých: „Niet nič krajšie, ako poznať ho a deliť sa aj s inými o priateľstvo s ním. Úloha pastiera, rybára ľudí, sa niekedy môže zdať ťažká, no zároveň je krásna a veľká, pretože v konečnom dôsledku je to služba radosti, radosti Boha, ktorý chce vstúpiť do sveta“ (tamže).
Tomuto eucharistickému, kňazskému a misionárskemu životu v spoločenstve s Cirkvou sa učíme, keď prežívame skúsenosť vo večeradle „s Máriou, Ježišovou matkou“ (Sk, 1, 14). Ju môžeme nasledovať v jej zmýšľaní zladenom s Ježišovým kňazským srdcom, ona je našou Matkou, pretože je „matkou jediného a najvyššieho Kňaza. Práve z nášho zjednotenia s Kristom a jeho panenskou matkou čerpáme pokoj a dôveru, ktoré všetci tak veľmi potrebujeme tak pre našu apoštolskú prácu, ako aj pre náš osobný život“ (Benedikt XVI., Príhovor k farárom Ríma 13. mája 2005).
                    
Kardinál Dario Castrillón Hoyos,
prefekt