Pápežská komisia Ecclesia Dei

INŠTRUKCIA
o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum
Jeho Svätosti Benedikta XVI.

I. Úvod

1. Apoštolský list motu proprio Benedikta XVI. Summorum pontificum zo 7. júla 2007, ktorý vstúpil do platnosti 14. septembra 2007, umožnil univerzálnej Cirkvi ľahší prístup k bohatstvu rímskej liturgie.

2. Týmto motu proprio promulgoval najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. pre Cirkev univerzálny zákon s úmyslom poskytnúť novú smernicu pre používanie rímskej liturgie platnej v roku 1962.

3. Po tom, ako Svätý Otec pripomenul úsilie najvyšších veľkňazov zamerané na starostlivosť o posvätnú liturgiu a uznávanie liturgických kníh, znovu potvrdzuje tradičný princíp, ktorý je známy už úctyhodnú dobu a zasluhuje si, aby bol zachovaný aj v budúcnosti, že „každá partikulárna cirkev musí byť v súlade s univerzálnou Cirkvou, nielen čo sa týka náuky viery a sviatostných znakov, ale aj v tom, čo sa týka všeobecne prijatých zvykov apoštolskej a nepretržitej tradície. Tieto zvyky sa majú zachovávať nielen preto, aby sa zabránilo omylom, ale aj preto, aby sa odovzdávala celistvosť viery, lebo pravidlo modlitby Cirkvi zodpovedá jej pravidlu viery“1.

4. Najvyšší veľkňaz spomína aj rímskych veľkňazov, ktorí sa zvlášť angažovali v tejto úlohe, osobitne sv. Gregora Veľkého a sv. Pia V. Pápež tiež zdôrazňuje, že medzi posvätnými liturgickými knihami mimoriadne vyniká Rímsky misál, ktorý bol v priebehu dejín veľakrát aktualizovaný, poslednýkrát za blahoslaveného pápeža Jána XXIII. V rámci reformy po Druhom vatikánskom koncile potom pápež Pavol VI. schválil v roku 1980 pre Cirkev latinského obradu nový misál, ktorý bol preložený do rôznych jazykov. Pápež Ján Pavol II. v roku 2000 schválil jeho tretie vydanie.

5. Niekoľkí veriaci vychovaní v duchu liturgických foriem, ktoré platili pred Druhým vatikánskym koncilom, vyjadrili živú túžbu zachovať túto dávnu tradíciu. Z toho dôvodu pápež Ján Pavol II. udelil v roku 1984 špeciálnym indultom Quattuor abhinc annos, vydaným Posvätnou kongregáciou pre Boží kult, za stanovených podmienok povolenie opäť používať Rímsky misál promulgovaný blahoslaveným pápežom Jánom XXIII. Okrem toho pápež Ján Pavol II. vyzval prostredníctvom motu proprio Ecclesia Dei z roku 1988 biskupov, aby boli veľkodušní pri udeľovaní tohto povolenia v prospech všetkých veriacich, ktorí si to želajú. V takejto línii pokračuje aj pápež Benedikt XVI. vydaním motu proprio Summorum pontificum, v ktorom stanovuje niekoľko zásadných kritérií pre usus antiquior (staršie používanie) rímskeho obradu, ktoré tu bude vhodné pripomenúť.

6. Texty Rímskeho misála pápeža Pavla VI. a toho, ktorého posledné vydanie vyšlo za pápeža Jána XXIII., sú dvoma formami rímskej liturgie definovanými ako ordinaria (riadna) a  extraordinaria (mimoriadna): ide o dva spôsoby používania jediného rímskeho obradu, ktoré existujú vedľa seba. Jedna i druhá forma je prejavom samotného lex orandi Cirkvi. Pre svoje úctyhodné a dávne používanie sa má forma extraordinaria zachovávať s náležitou úctou.

7. Motu proprio Summorum pontificum sprevádzal list Svätého Otca biskupom z toho istého dňa (7. júla 2007). V ňom Svätý Otec ponúka ďalšie objasnenia ohľadne vhodnosti a nutnosti samotného motu proprio; vydanie novej smernice o používaní rímskej liturgie platnej v roku 1962 totiž znamenalo zaplnenie istej medzery. Túto smernicu vydali predovšetkým preto, že v čase zavedenia nového misála sa nezdalo potrebné vydať usmernenia, ktoré by upravovali používanie liturgie platnej v roku 1962. No z dôvodu nárastu počtu tých, ktorí požadujú používanie forma extraordinaria, sa ukázalo ako nevyhnutné poskytnúť v tejto veci niekoľko usmernení.
Medziiným pápež Benedikt XVI. tvrdí: „Niet žiadneho protirečenia medzi jedným a druhým vydaním Rímskeho misála. V dejinách liturgie prebieha postupný vývoj, žiadne zlomy. To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás, a nemôže byť odrazu úplne zakázané, či priam odsúdené ako škodlivé.“2

8. Motu proprio Summorum pontificum predstavuje dôležité vyjadrenie magistéria rímskeho veľkňaza a jemu vlastnej úlohy (munus) upravovať a udržiavať poriadok v posvätnej liturgii Cirkvi3 a zároveň ukazuje jeho starostlivosť ako Kristovho námestníka a pastiera univerzálnej Cirkvi.4
Cieľom motu proprio je:
a) ponúknuť všetkým veriacim rímsku liturgiu v usus antiquior, ktoré sa považuje za cenný poklad hodný zachovania;
b) garantovať a reálne zabezpečiť tým, ktorí si to želajú, používanie forma extraordinaria za predpokladu, že používanie rímskej liturgie platnej v roku 1962 bude umožnené pre dobro veriacich, a preto bude interpretované ako prospešné pre veriacich, ktorým je predovšetkým určené;
c) podporovať zmierenie v rámci Cirkvi.

II. Úlohy Pápežskej komisie Ecclesia Dei

9. Najvyšší veľkňaz udelil Pápežskej komisii Ecclesia Dei pre oblasť jej riadnej kompetencie právomoc zastupovať ho (potestas ordinaria vicaria) predovšetkým v dohľade nad zachovávaním a uplatňovaním nariadení motu proprio Summorum pontificum (porov. čl. 12).

10.    § 1. Pápežská komisia vykonáva zverenú právomoc nielen prostredníctvom fakúlt, ktoré jej prv udelil pápež Ján Pavol II. a potvrdil Benedikt XVI. (porov. motu proprio Summorum pontificum čl. 11 – 12), ale aj prostredníctvom právomoci rozhodovať z titulu vyššej hierarchickej inštancie o legitímne podaných sťažnostiach proti jednotlivým administratívnym opatreniam ordinára, ktoré by sa zdali v rozpore s motu proprio.
    § 2. Proti rozhodnutiam pápežskej komisie ohľadne týchto sťažností možno namietať ad normam iuris na Najvyššom tribunále Apoštolskej signatúry.

11. Úlohou Pápežskej komisie Ecclesia Dei je postarať sa po predošlom schválení zo strany Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí o prípadné vydanie liturgických textov súvisiacich s forma extraordinaria rímskeho obradu.

III. Osobitné normy

12. Táto pápežská komisia po preskúmaní situácie prostredníctvom všetkých biskupov celého sveta a na základe udelenej autority i zverených fakúlt, vydáva s cieľom zaistiť správnu interpretáciu a aplikáciu motu proprio Summorum pontificum v súlade s predpisom kán. 34 Kódexu kánonického práva nasledujúcu inštrukciu.

Kompetencia diecéznych biskupov

13. Diecézni biskupi majú podľa Kódexu kánonického práva bdieť nad liturgickou látkou pre zaistenie spoločného dobra veriacich a preto, aby v ich diecézach liturgické slávenie prebiehalo v pokoji a dôstojne,5 vždy v súlade s úmyslom (mens) rímskeho veľkňaza, jasne vyjadreným v motu proprio Summorum pontificum6. V prípade sporu alebo odôvodnenej pochybnosti ohľadne slávenia vo forma extraordinaria rozhodne Pápežská komisia Ecclesia Dei.

14. Úlohou diecézneho biskupa je prijať nevyhnutné opatrenia, aby sa zaistila úcta voči forma extraordinaria rímskeho obradu podľa normy motu proprio Summorum pontificum.

Coetus fidelium (porov. motu proprio Summorum pontificum, čl. 5 § 1)

15. Coetus fidelium (skupina veriacich) sa môže považovať za stabiliter exsistens (trvale existujúcu) v zmysle čl. 5 § 1 motu proprio Summorum pontificum, ak ju tvorí niekoľko osôb konkrétnej farnosti, ktoré sa zišli z dôvodu ich úcty k liturgii v usus antiquior – aj po zverejnení motu proprio – a žiadajú si, aby sa táto mimoriadna forma slávila vo farskom kostole alebo oratóriu alebo v kaplnke; takýto coetus sa môže skladať aj z osôb pochádzajúcich z rôznych farností alebo diecéz, ktoré sa s týmto cieľom schádzajú v niektorom farskom kostole alebo oratóriu alebo kaplnke.

16. V prípade kňaza, ktorý príležitostne príde do farského kostola alebo oratória s niekoľkými osobami a má záujem sláviť vo forma extraordinaria, ako to predpokladá čl. 2 a čl. 4 motu proprio Summorum pontificum, má farár alebo rektor kostola alebo kňaz zodpovedný za kostol dovoliť takéto slávenie, pričom musí samozrejme prihliadať na požiadavky časového rozvrhu  liturgických slávení v danom kostole.

17.    § 1. V jednotlivých prípadoch sa má farár alebo rektor alebo kňaz zodpovedný za kostol pri rozhodovaní nechať viesť svojou rozvahou a tiež pastoračnou horlivosťou a duchom veľkodušného prijatia.
    § 2. V prípade menej početných skupín sa má obrátiť na miestneho ordinára, aby určil kostol, v ktorom sa môžu títo veriaci schádzať, aby sa mohli zúčastniť takýchto slávení. Tak sa im má uľahčiť účasť na svätej omši i jej dôstojné slávenie.

18. Aj vo svätyniach a na pútnických miestach sa ponúka skupinám veriacich, ktoré si to žiadajú (porov. motu proprio Summorum pontificum, čl. 5 § 3), možnosť sláviť liturgiu vo forma extraordinaria, ak je tam spôsobilý kňaz (sacerdotos idoneus).

19. Veriaci, ktorí si žiadajú slávenie vo forma extraordinaria, nesmú v žiadnom prípade podporovať také skupiny – alebo patriť k nim – , ktoré popierajú platnosť alebo legitímnosť svätej omše alebo sviatostí slávených vo forma ordinaria a/alebo odmietajú rímskeho pápeža ako najvyššieho pastiera univerzálnej Cirkvi.

Sacerdotos idoneus (spôsobilý kňaz, porov. motu proprio Summorum pontificum, čl. 5 § 4)

20. Pokiaľ ide o nevyhnutné požiadavky na to, aby bol kňaz považovaný za „spôsobilého“ sláviť vo forma extraordinaria, ustanovuje sa nasledovné:
a) Každý kňaz, ktorý nie je hatený podľa normy kánonického práva, sa považuje za spôsobilého sláviť svätú omšu vo forma extraordinaria 7.
b) Pokiaľ ide o používanie latinského jazyka, je nutná jeho základná znalosť umožňujúca správne vyslovovať slová a chápať ich význam.
c) Pokiaľ ide o oboznámenosť s priebehom obradu, považujú sa za súcich kňazi, ktorí sa spontánne prihlásia sláviť vo forma extraordinaria a túto formu už prv používali.

21. Od ordinárov sa požaduje, aby dali kňazom možnosť náležite sa pripraviť na slávenie vo forma extraordinaria. To platí aj pre semináre, ktoré sa majú postarať o náležité vzdelanie budúcich kňazov prostredníctvom štúdia latinčiny,8 a ak si to vyžadujú pastoračné potreby, majú im ponúknuť možnosť oboznámiť sa s forma extraordinaria rímskeho obradu.

22. V diecézach, kde nie sú spôsobilí kňazi, môžu biskupi požiadať o spoluprácu kňazov z inštitútov zriadených Pápežskou komisiou Ecclesia Dei, či už pri slávení takouto formou, alebo pri eventuálnom oboznámení sa s ním.

23. Motu proprio udeľuje každému kňazovi, či už svetskému alebo rehoľnému, právomoc sláviť svätú omšu sine populo (alebo iba s účasťou jedného miništranta) vo forma extraordinaria rímskeho obradu (porov. motu proprio Summorum pontificum, čl. 2). Preto v súlade s predpisom motu proprio Summorum pontificum na takéto slávenie nepotrebujú kňazi žiadne osobitné povolenie od svojich ordinárov alebo predstavených.

Liturgická a cirkevná disciplína

24. Liturgické knihy sa pri  forma extraordinaria majú používať tak, ako sú. Všetci, ktorí si želajú sláviť podľa forma extraordinaria rímskeho obradu, musia poznať primerané rubriky a majú ich pri slávení správne dodržiavať.

25. Do misála z roku 1962 majú byť zaradení noví svätí a niektoré nové prefácie9 podľa normy označenej v ďalšom.

26. Ako stanovuje motu proprio Summorum pontificum v čl. 6, môžu sa čítania svätej omše podľa misála z roku 1962 prednášať buď výlučne v latinskom jazyku, alebo v latinskom jazyku, po ktorom bude nasledovať ich preklad v národnom jazyku, alebo – pri recitovaných omšiach –iba v národnom jazyku.

27. Pokiaľ ide o disciplinárne normy súvisiace so slávením liturgie, aplikujú sa tie, ktoré sa nachádzajú v platnom Kódexe kánonického práva.

28. Motu proprio Summorum pontificum je okrem toho zo svojej vlastnej povahy aj špeciálnym zákonom rušiacim tie legislatívne nariadenia, ktoré boli v oblasti jeho pôsobenia vydané po roku 1962 a týkali sa posvätných obradov a ktoré sú nezlučiteľné s rubrikami liturgických kníh platných v roku 1962.

Birmovanie a sviatosť posvätného stavu

29. Prostredníctvom motu proprio Summorum pontificum (porov. čl. 9 § 2) sa udeľuje povolenie používať starobylú formulu obradu birmovania. Preto nie je nutné používať pre forma extraordinaria novú formulu z Ordo confirmationis promulgovanú pápežom Pavlom VI.

30. Pokiaľ ide o tonzúru, ministériá a subdiakonát nezavádza motu proprio Summorum pontificum žiadne zmeny v platnej legislatíve Kódexu kánonického práva z roku 1983; preto v inštitútoch zasväteného života  a v spoločnostiach apoštolského života podriadených Pápežskej komisii Ecclesia Dei platí: člen rehoľného inštitútu s doživotnými sľubmi alebo ten, kto bol definitívne včlenený do klerickej spoločnosti apoštolského života, je prijatím diakonskej vysviacky inkardinovaný ako klerik do tohto inštitútu alebo tejto spoločnosti v súlade s kán. 266 § 2 Kódexu kánonického práva.

31. Iba v inštitútoch zasväteného života a v spoločnostiach apoštolského života podriadených Pápežskej komisii Ecclesia Dei, v ktorých sa zachovalo používanie liturgických kníh pre forma extraordinaria, je povolené používať pri udeľovaní nižších a vyšších svätení Pontificale Romanum z roku 1962.

Brevarium Romanum (Rímsky breviár)

32. Klerikom sa udeľuje povolenie používať Brevarium Romanum z roku 1962, o ktorom hovorí čl. 9 § 3 motu proprio Summorum pontificum. Treba ho recitovať celý a v latinskom jazyku.

Veľkonočné trojdnie

33. Coetus fidelium, ktoré lipne na predošlej liturgickej tradícii, môže sláviť vo forma extraordinaria aj Veľkonočné trojdnie, ak je k dispozícii spôsobilý kňaz. V prípadoch, keď pre takéto slávenie nie je stanovený kostol alebo oratórium, farár alebo ordinár po dohovore so spôsobilým kňazom zabezpečia taký spôsob slávenia, ktorý bude najlepší pre dobro duší, pričom sa počas Veľkonočného trojdnia nevylučujú ani opakované slávenia v tom istom kostole.

Obrady rehoľných rádov

34. Rehoľné rády majú povolené používať vlastné liturgické knihy platné v roku 1962.

Pontificale Romanum (Rímsky pontifikál) a Rittuale Romanum (Rímsky rituál)

35. Povoľuje sa používať Pontificale Romanum a Rittuale Romanum, ako aj Caeremoniale Episcoporum (Biskupský ceremoniál) platný v roku 1962 v súlade s bodom 28 tejto inštrukcie, pri zachovaní toho, čo je ustanovené v bode 31 tejto inštrukcie.

Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. na audiencii udelenej 8. apríla 2011 dolupodpísanému kardinálovi, predsedovi Pápežskej komisie Ecclesia Dei, schválil túto inštrukciu a nariadil jej zverejnenie.

Dané v Ríme, v sídle Pápežskej komisie Ecclesia Dei, 30. apríla 2011, na spomienku sv. Pia V.

Kardinál William Levada,
predseda

Mons. Guido Pozzo,
sekretár
                                   
_____

1 BENEDIKT XVI.: apoštolský list motu proprio Summorum pontificum, AAS 99 (2007) 777. Slov. preklad Trnava : SSV, 2007. Porov. tiež Všeobecné smernice Rímskeho misála, tretie typové vydanie, 2002, 397.
2 BENEDIKT XVI.: List biskupom pri príležitosti uverejnenia apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum o používaní rímskej liturgie, ktorá predchádzala reforme uskutočnenej roku 1970. Trnava : SSV, 2007.
3 Porov. Kódex kánonického práva (KKP) kán. 838 §1 a §2.
4 Porov. KKP kán. 331.
5 Porov. KKP, kán. 223 §2; 838 § 1 a §4,
6 Porov. BENEDIKT XVI.: List biskupom pri príležitosti uverejnenia apoštolského listu motu proprio Summorum Pontificum o používaní rímskej liturgie, ktorá predchádzala reforme uskutočnenej roku 1970. Trnava : SSV, 2007.
7 Porov. KKP, kán. 900 § 2.
8 Porov. KKP, kán. 249; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium, 36; deklarácia Optatam totius, 13.
9 Porov. BENEDIKT XVI.: List biskupom pri príležitosti uverejnenia apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum o používaní rímskej liturgie, ktorá predchádzala reforme uskutočnenej roku 1970. Trnava : SSV, 2007.