Úvod
1. Kresťanská viera na prahu nového tisícročia čelí výzve neverectva a náboženskej ľahostajnosti. Druhý vatikánsky koncil už pred 40 rokmi poukázal na to, že situácia je vážna: „Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby a treba ho podrobiť dôkladnejšiemu rozboru“ (Gaudium et spes, 19).
Na tento účel zriadil pápež Pavol VI. roku 1965 Sekretariát pre neveriacich, ktorého vedenie zveril kardinálovi Franzovi Königovi. Keď ma Ján Pavol II. roku 1980 povolal, aby som pokračoval v jeho úrade, požiadal ma, aby som zriadil Pápežskú radu pre kultúru, ktorú založil zároveň so Sekretariátom, medzičasom premenovaným na Pápežskú radu pre dialóg s neveriacimi. Jej zameranie je jasne stanovené v apoštolskom liste vo forme motu proprio s názvom Inde a Pontificatus: „podporovať stretnutie spásnej evanjeliovej zvesti s kultúrami našich čias, často poznačenými neverectvom a náboženskou ľahostajnosťou“ (1), a zároveň podporovať „štúdium problému neverectva a náboženskej ľahostajnosti, prítomného v rozličných formách v rôznych kultúrnych prostrediach, pátrajúc v nich po príčinách a následkoch, ktoré sa týkajú kresťanskej viery“ (2).
Pápežská rada pre kultúru v zmysle tohto svojho poslania uskutočnila v celosvetovom meradle rozsiahlu anketu, ktorej výsledky – viac než 300 odpovedí pochádzajúcich zo všetkých kontinentov – boli predložené členom Pápežskej rady pre kultúru na plenárnom zasadaní v marci 2004, pričom sa sledovali dve hlavné línie:
ako pochopiť „radosti a nádeje, smútky a obavy“ ľudí dnešnej doby, ktoré sme nazvali „opornými bodmi na odovzdávanie evanjelia“,
akými cestami sa treba v našej dobe prednostne uberať pri odovzdávaní radostnej zvesti Kristovho evanjelia neveriacim, nesprávne veriacim a ľahostajným, aby sme vzbudili ich záujem, dali im možnosť pýtať sa na zmysel vlastnej existencie a pomohli Cirkvi odovzdať jej vlastné posolstvo viery a lásky do srdca ich kultúr (porov. Novo millennio ineunte).
Na uskutočnenie týchto dvoch línií je potrebné predovšetkým položiť si niekoľko otázok: Kto sú neveriaci? Aká je ich kultúra? Čo nám hovoria? Čo môžeme povedať o nich? Aký dialóg s nimi viesť, čo robiť, aby sme vzbudili ich záujem, vyvolali v nich otázky, dali im podnet na zamyslenie a vedeli odovzdať vieru novým generáciám, ktoré sú často obeťami náboženskej ľahostajnosti šírenej dominantnou kultúrou?
Tieto otázky pastierov Cirkvi odzrkadľujú jednu z najznepokojujúcejších výziev našej doby, ktorá „má v sebe zároveň čosi dramatického i fascinujúceho“ (Redemptoris missio, 38), výzvu kultúry neverectva a náboženskej ľahostajnosti, ktorá sa zo Západu šíri zároveň so sekularizáciou cez veľkomestá všetkých kontinentov.
Vskutku, v rozsiahlych kultúrnych oblastiach, v ktorých je príslušnosť k Cirkvi naďalej väčšinová, pozorujeme prerušenie odovzdávania viery, úzko spojené s procesom vzďaľovania sa od kultúry ľudu, ktorá bola po stáročia hlboko poznamenaná kresťanstvom. Dôležité je brať do úvahy skutočnosti podmieňujúce tento proces ochabovania, zatemňovania viery a vzďaľovania sa od nej uprostred kultúrnej oblasti obývanej kresťanmi, s cieľom predložiť konkrétne pastoračné návrhy ako odpovedať na výzvy novej evanjelizácie. Skutočne platí, že kultúrny habitus, v ktorom sa človek nachádza, ovplyvňuje jeho spôsob myslenia, správania, ako i jeho kritériá a hodnoty a neprestajne v ňom vyvoláva ťažké a zároveň podstatné otázky.
Po páde ateistických režimov sa v spojení s javom globalizácie rozširuje sekularizmus ako postkresťanský kultúrny model. „Keď sa sekularizácia zmení na sekularizmus (Evangelii nuntiandi, 55) nastáva vážna kultúrna a duchovná kríza, ktorej znakmi sú strata úcty voči osobe a rozšírenie istého druhu antropologického nihilizmu, ktorý redukuje človeka len na jeho inštinkty a náklonnosti“ (Per una pastorale della cultura, 23)1.
U mnohých osôb zánik vládnucich ideológií vyvolal prázdno a stratu nádeje. Sny o lepšej budúcnosti ľudstva, charakteristické pre scientizmus osvietenstva, marxizmus a májovú revolúciu v roku 1968, zmizli a nahradil ich odčarovaný, pragmatický svet. Skončenie studenej vojny a tým aj rizika úplného zničenia planéty spôsobilo, že sa uvoľnil priestor pre ďalšie nebezpečenstvá a vážne ohrozenia ľudstva, ako sú celosvetový terorizmus, nové vojnové ohniská, znečistenie planéty, ubúdanie vodných zdrojov, klimatické zmeny spôsobené egoistickým správaním ľudí, umelé zásahy na embryách, právne uznanie umelých potratov a eutanázie, klonovanie... Mnohí muži a ženy stratili nádej na lepšiu budúcnosť a napĺňa ich sklamanie z prítomnosti, ktorá sa im v strachu z ešte neistejšej budúcnosti zdá byť často temná. Rýchlosť a hĺbka kultúrnych zmien, ktoré prebehli v posledných desaťročiach, tvoria pozadie rozkladu mnohých kultúr dnešných čias. Z tohto kultúrneho rámca sa vynára pred Cirkvou obrovská výzva neverectva a náboženskej ľahostajnosti: ako nájsť nové cesty pre dialóg s mnohými osobami, ktoré oň na prvý pohľad nemajú nijaký záujem, a už vôbec nepociťujú žiadnu potrebu Boha, hoci smäd po Bohu nemožno v srdci človeka nikdy úplne uhasiť, lebo náboženský rozmer je hlboko zakotvený v jeho bytí.
Agresívny postoj voči Cirkvi, ktorý ešte úplne nevymizol, v niektorých médiách občas prenecháva miesto výsmechu a nechuti a ešte častejšie rozšíreným názorom ovplyvneným relativizmom, praktickým ateizmom a náboženskou ľahostajnosťou. To predstavuje, ako som už spomínal, po homo faber, homo sapiens a homo religiosus nástup homo indifferens, a to aj medzi veriacimi, ktorí prepadli sekularizmu. Individuálne a egoistické hľadanie blahobytu a tlak kultúry bez duchovného zakorenenia zahmlieva zmysel toho, čo je pre človeka skutočne dobré, a zmenšuje jeho túžbu po transcendentne, obmedzujúc ju na hmlisté hľadanie so záujmom o duchovno, ktorému stačí na uspokojenie nová religiozita bez vzťahu k osobnému Bohu, bez spojenia s určitou náboženskou náukou a bez príslušnosti k spoločenstvu viery, upevňovanému slávením zjavených tajomstiev.

2. Duchovná dráma, ktorú Druhý vatikánsky koncil považuje za jednu z najzávažnejších drám našej doby (Gaudium et spes, 19), vznikla z nenápadného vzďaľovania sa celých populácií od náboženskej praxe, ba dokonca od každej zmienky o viere. Cirkev musí dnes čeliť ľahostajnosti a nevereckej praxi, nie ateizmu, ktorý je už vo svete na ústupe. Ľahostajnosť a neverectvo sa vyvinuli v kultúrnych prostrediach poznačených sekularizmom. Už nejde o verejné vyznávanie ateizmu, okrem výnimiek predstavujúcich niekoľko štátov vo svete, ale o jeho rozptýlenú, temer všadeprítomnú prítomnosť v kultúre. Čím menej je viditeľná, tým je nebezpečnejšia, lebo dominantná kultúra ju zákerne rozširuje do podvedomia veriacich od západu na východ Európy, ale i vo veľkých metropolách Afriky, Ameriky a Ázie. Je to skutočná choroba duší, ktorá vedie k životu, akoby Boh neexistoval; je to novopohanstvo, ktoré si uctieva materiálne dobrá, výdobytky techniky a ovocie moci.
Súčasne sa prejavuje to, čo niektorí nazývajú návratom posvätna, čo však je v skutočnosti novou religiozitou. Nejde tu o návrat k tradičným náboženským praktikám, ale skôr o hľadanie nových spôsobov, ako žiť náboženský rozmer vlastný pohanstvu. Toto „duchovné prebudenie“ je sprevádzané odmietaním akejkoľvek príslušnosti ku skupine v prospech individuálnej, autonómnej cesty, riadenej vlastnou subjektívnosťou. Takáto inštinktívna religiozita, viac emotívna ako doktrinálna, sa definuje bez akéhokoľvek vzťahu k osobnému Bohu. Od postoja „Boh – áno, Cirkev – nie“ v 60. rokoch 20. storočia, sa na začiatku tohto tisícročia prechádza k postoju „náboženstvo – áno, Boh – nie“, čiže byť veriacimi bez toho, aby sme sa stotožňovali s posolstvom, ktoré predkladá Cirkev. V srdci toho, čo nazývame náboženskou ľahostajnosťou, možno znovu vybadať potrebu duchovna. Jeho nový rozkvet, hoci ešte veľmi vzdialený od nejakého návratu k viere a k náboženskej praxi, predstavuje pre kresťanskú vieru skutočnú výzvu.
Nové formy neverectva a rozširovanie tejto novej religiozity sú v podstate veľmi úzko navzájom spojené. Neverectvo a nesprávna viera idú často ruka v ruke. Vo svojich najhlbších koreňoch predstavujú súčasne symptóm krízy hodnôt a krízy dominantnej kultúry, ako i odpoveď na ne, hoci pomýlenú. Túžba po nezávislosti, neschopná potlačiť smäd po plnosti a večnosti, ktorý Boh vtlačil do ľudského srdca, hľadá utišujúce prostriedky v gigantických supermarketoch, kde rôzny typy guruov ponúkajú recepty na iluzórne šťastie. Predsa však možno nájsť v tomto smäde po spiritualite záchytný bod na hlásanie evanjelia, a to prostredníctvom „evanjelizácie túžby“2.
V posledných rokoch sa rozmnožili sociologické štúdie založené na sčítaniach ľudu, názorových anketách a dotazníkoch, ktoré ponúkajú zaujímavé, hoci rôznorodé štatistiky, vychádzajúce či už z frekvencie návštev nedeľnej omše, alebo z počtu krstov, iné sú zasa založené na náboženských preferenciách, ďalšie na obsahu viery. Komplexné výsledky neumožňujú jednotnú interpretáciu, vykazujúc veľkú rozdielnosť v používaní termínov na vyjadrenie možných postojov vo vzťahu k viere: ateista, čiastočne veriaci, neveriaci, nesprávne veriaci, agnostik, nepraktizujúci, ľahostajný, bez vyznania. Okrem toho značný počet návštevníkov nedeľných omší sa nestotožňuje s učením a morálkou Katolíckej cirkvi úplne, zatiaľ čo u tých, ktorí vyhlasujú, že nepatria k žiadnemu náboženstvu alebo náboženskému vyznaniu, nemožno hovoriť o úplnej absencii hľadania Boha ani otázky večného života, ba v niektorých prípadoch ani akejsi formy modlitby.
Pochopiť dnes tieto javy, ich príčiny i následky a naučiť sa rozlišovať prostriedky, ktorými s pomocou Božej milosti možno dosiahnuť nápravu, je bezpochyby jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi. Táto publikácia Pápežskej rady pre kultúru má za cieľ priniesť do uvedenej oblasti svoj osobitný vklad  prezentovaním novej štúdie o neverectve, náboženskej ľahostajnosti, ale aj o vznikajúcich a veľmi sa rozširujúcich nových formách religiozity, ktoré sa predstavujú ako alternatívy k tradičným náboženstvám.

3. Odpovede, ktoré Pápežská rada pre kultúru na svoj dotazník dostala, odzrkadľujú komplexnú, nestálu a neprestajne sa vyvíjajúcu situáciu s rôznymi charakteristikami. Napriek tomu tu možno zistiť isté významné fakty:
1. Globálne nie je neverectvo vo svete na vzostupe. Tento fenomén sa vyskytuje predovšetkým na Západe. Z neho vychádzajúci kultúrny model sa prostredníctvom globalizácie rozširuje a ovplyvňuje rôzne kultúry vo svete, v ktorých podkopáva ľudovú zbožnosť.
2. Militantný ateizmus je na ústupe a nemá už rozhodujúci vplyv na verejný život, s výnimkou režimov, kde je ešte pri moci ateistický politický systém. Avšak prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov sa rozširuje istá kultúrna nevraživosť voči náboženstvám, osobitne voči kresťanstvu, a najmä voči katolicizmu, ktorú aktívne rozširujú slobodomurárske centrá do rozličných organizácií.
3. Ateizmus a neverectvo, ktoré sa kedysi prezentovali ako javy týkajúce sa prevažne mužskej a mestskej populácie a osôb na vyššej a strednej kultúrnej úrovni, zmenili svoj charakter. Dnes sa zdá, že tieto javy sú späté skôr s istým životným štýlom, rozdiel medzi mužmi a ženami už nie je významný. Dokonca u žien, ktoré pracujú mimo domova, percento neveriacich rastie, až dosahuje rovnakú úroveň ako u mužov.
4. Náboženská ľahostajnosť a praktický ateizmus sú v plnom rozmachu. Agnosticizmus stále pretrváva. Významná časť sekularizovaných spoločností v skutočnosti žije bez akéhokoľvek vzťahu k náboženským hodnotám a inštanciám. Pre ľudí typu homo indifferens „možno Boh neexistuje, veď vlastne ani nie je dôležitý a  nikomu nechýba“. Blahobyt a kultúra sekularizácie zatemňujú vo svedomí potreby a túžby po všetkom, čo nemožno dosiahnuť ihneď, redukujúc túžbu človeka po transcendentne na jednoduchú subjektívnu potrebu spirituality, na šťastie z ekonomického blahobytu a z uspokojovania sexuálnych žiadostí.
5. Sekularizovaná spoločnosť ako celok vykazuje trvalý pokles počtu osôb, ktoré pravidelne navštevujú bohoslužby. Tento nepopierateľne znepokojujúci údaj však neznamená vzrast neverectva ako takého, ale poukazuje skôr na degradovanú formu viery: veriť, ale bez príslušnosti k nejakému vyznaniu. Je to jav „dekonfesionalizácie“ človeka nazývaného homo religiosus, odmietajúceho akýkoľvek druh obmedzujúcej príslušnosti k istému vyznaniu a schopného v neprestajnom procese spájať prvky rozličného pôvodu. Mnohé osoby, ktoré tvrdia, že nepatria k žiadnemu náboženstvu alebo náboženskému vyznaniu, sa zároveň deklarujú ako náboženské. Je to tichý exodus mnohých katolíkov do siekt a nových náboženských hnutí, najmä v Latinskej Amerike a subsaharskej Afrike.
6. V západnom svete, kde moderná veda a technológia nedokázali potlačiť a prehlušiť náboženský cit, sa rozrastá nové hľadanie, ktoré je však skôr duchovné než náboženské a nesúvisí ani s návratom k tradičným náboženským praktikám. Hľadajú sa nové spôsoby, ako žiť a vyjadriť potrebu nábožnosti, vloženú do srdca človeka. Vo väčšine prípadov sa duchovné prebudenie rozvíja autonómne, a to bez vzťahu k viere a morálke, ako ich predkladá Cirkev.
7. V konečnom dôsledku sa na úsvite nového tisícročia v kultúrach sekularizovaného Západu v dôsledku odmietania alebo opustenia tradičných vierovyznaní – pokiaľ ide o náboženskú prax a stotožnenie sa s doktrinálnym a morálnym učením – prejavuje istý odklon tak od militantnému ateizmu, ako aj od tradičnej viery. Homo indifferens napriek tomu neprestáva byť v hľadaní novej a neustále sa meniacej religiozity aj  homo religiosus. Analýza tohto javu nám prináša kaleidoskopický pohľad, v ktorom možno nájsť všetko: na jednej strane sú tam tí, ktorí veria bez príslušnosti k nejakému náboženstvu, a na druhej strane tí, ktorí patria k určitému vyznaniu, ale neveria celému obsahu danej viery a navyše odmietajú prijať etický rozmer viery. V skutočnosti len Boh pozná hlbiny srdca, v ktorých v skrytosti pôsobí jeho milosť. A Cirkev neprestáva využívať nové spôsoby na to, aby všetkým sprístupnila posolstvo lásky, ktorého je správkyňou.
Tento dokument je rozdelený do dvoch častí. Prvá prináša celkovú analýzu neverectva a náboženskej ľahostajnosti, ako aj ich príčin a predstavuje nové formy religiozity v úzkom vzťahu s neverectvom. Druhá časť ponúka viac konkrétnych návrhov na dialóg s neveriacimi a na evanjelizáciu kultúry bez viery a kultúry ľahostajnosti. Pápežská rada pre kultúru nemá za cieľ ponúknuť akýsi zázračný recept, pretože viera je vždy milosťou, tajomným stretnutím medzi Bohom a ľudskou slobodou. Chceme len navrhnúť určitú preferovanú cestu novej evanjelizácie – na ktorú nás vyzýva pápež Ján Pavol II. a ktorej novosť spočíva vo výrazových prostriedkoch, v metódach a v obnovenej horlivosti – , zameranú na stretnutie s neveriacimi i s nesprávne veriacimi a predovšetkým ukazujúcu, ako ísť v ústrety všetkým ľahostajným, ako sa dostať do ich najhlbšieho vnútra cez pancier, v ktorom sú uväznení.
Takýto postup je súčasťou „nového úseku cesty“, na ktorý pápež Ján Pavol II. pozýva celú Cirkev a ktorý má v Cirkvi vzbudiť „novú misionársku horlivosť“, zdôrazňujúc, že „nejde o nanucovanie pohľadu viery neveriacim“, ale o jej ponúknutie „s rešpektovaním čoraz rozdielnejšej cesty každej osoby a s prihliadnutím na rozličné kultúry, v ktorých má kresťanské posolstvo zakotviť“ (Novo millennio ineunte, 1, 51 a 40).

I. NOVÉ FORMY NEVERECTVA A RELIGIOZITY

1. Kultúrny fenomén

V krajinách s kresťanskou tradíciou začína všeobecne rozšírená kultúra nadobúdať na základe panujúcej ľahostajnosti neverecký charakter, a to skôr z praktickej než teoretickej stránky. Postupne sa neverectvo stáva kultúrnym fenoménom v tom zmysle, že osoby sa stávajú nevercami nie na základe vlastného rozhodnutia po dlhej vnútornej námahe, ale preto, lebo „to tak robia všetci“. Navyše je tu ešte nedostatočná evanjelizácia, rastúca neznalosť kresťanskej náboženskej a kultúrnej tradície a nedostatočná ponuka formačných duchovných skúseností, schopných vyvolať údiv a podnietiť záujem. Ján Pavol II. tiež upozornil na túto situáciu: „Často sa predpokladá, že ľudia poznajú kresťanstvo, no v skutočnosti sa málo číta a študuje Sväté písmo, katechéza nejde vždy do hĺbky a zriedka sa pristupuje k sviatostiam. Takto sa namiesto autentickej viery šíri neurčité a málo zaväzujúce náboženské cítenie, ktoré môže prerásť do agnosticizmu či praktického ateizmu.“4

2. Staré a nové príčiny neverectva

Bolo by zavádzajúce pripisovať rozšírenie neverectva a nových foriem religiozity len na vrub jednej príčiny, o to skôr, že tento kultúrny fenomén je väčšinou spojený so správaním sa celej skupiny, nie s individuálnym rozhodnutím. Niektorí poznamenávajú, že problém neverectva zahŕňa aj popieranie zla. Iní sú zasa skalopevne presvedčení, že na pozadí tohto fenoménu sa skrývajú perfektne zinštrumentalizované konkrétne hnutia, organizácie a názorové kampane.
V každom prípade je nevyhnutné preskúmať príčiny, ktoré odvádzajú mnohých od kresťanskej viery, ako to požadoval už Druhý vatikánsky koncil: „[Cirkev] sa usiluje odhaliť v mysliach ateistov skryté príčiny ich popierania Boha a  – vedomá si vážnosti problémov, ktoré vyvoláva ateizmus, i vedená láskou k všetkým ľuďom – pokladá za potrebné podrobiť tieto príčiny serióznemu a dôkladnému výskumu“ (Gaudium et spes, 21). Prečo toľkí ľudia neveria v Boha? Prečo sa vzďaľujú od Cirkvi? Čo môžeme z ich dôvodov zistiť? Čo im chceme ponúknuť ako odpoveď?
Konciloví otcovia v spomínanej konštitúcii Gaudium et spes (19 – 21) určili niektoré príčiny súčasného ateizmu. Diagnóza, ktorú stanovili, zostáva v platnosti i dnes a opísaná charakteristika predstavuje súbor prvkov, ku ktorému sa pridávajú nové faktory neverectva a náboženskej ľahostajnosti, typické pre naše časy na začiatku tretieho tisícročia.

2.1. Totalizujúca arogancia modernej vedy
Medzi príčiny ateizmu zaradil koncil aj scientizmus. Tento pohľad na svet bez akéhokoľvek vzťahu k Bohu – ktorého existencia je v mene vedeckých princípov vylúčená – sa medzi ľuďmi veľmi rozšíril prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov. Isté nedávne kozmologické a evolucionistické teórie, zverejnené prostredníctvom tlače a televíznych programov určených širokému publiku, ako i rozvoj neurovedy prispievajú k vylúčeniu existencie transcendentného osobného bytia, považovaného za neužitočnú hypotézu, pretože, ako tvrdia, jestvuje len neznáme, a nie nepoznateľné.
Na druhej strane sa dnes vzťah medzi vierou a vedou veľmi zmenil. Istá nedôvera voči vede, pokles jej prestíže a užšie vymedzenie jej úlohy prispieva k väčšiemu otvoreniu náboženských túžob ľudskej bytosti, sprevádzanému návratom iracionálnej a ezoterickej religiozity. Nové návrhy, ktoré ponúkajú špecifické náuky, týkajúce sa vzťahu medzi vedou a náboženstvom, chcú pomôcť riešiť túto situáciu.

2.2. Absolutizácia človeka ako stredu vesmíru
Konciloví otcovia, i keď to výslovne nepovedali a nepomenovali, mali v citovaných dokumentoch na mysli ateistické maxisticko-leninské režimy a ich pokusy vybudovať spoločnosť bez Boha. Dnes sa v Európe tieto režimy zrútili, ale antropologický model, ktorý bol s nimi spojený, nevymizol. Ba pozorujeme, že prostredníctvom filozofie zdedenej od osvietenstva sa ešte posilnil. Vidiac, čo sa deje v Európe a čo sa môže rozšíriť i na celý západný svet, pápež konštatuje, že „strata nádeje má svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Tento spôsob myslenia viedol k tomu, že človek sa pokladá za ,absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka.’ (...) Preto nečudo, že v tejto súvislosti vznikol veľký priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej a morálnej oblasti, pragmatizmu, či dokonca cynického hedonizmu pri utváraní každodenného života“ (Ecclesia in Europa, 9).
Najcharakteristickejším prvkom kultúry prevládajúcej na sekularizovanom Západe je bezpochyby rozširovanie subjektivizmu – akoby istého druhu viery v absolútnu subjektivitu jednotlivca – , ktorý si nárokuje stať sa humanizmom, s „ja“ ako jediným egoistickým a narcistickým vzťažným bodom, pričom jednotlivec sa považuje za jediný stred všetkého.
Toto vyvyšovanie jednotlivca, od ktorého sa všetko odvíja, a súčasná kríza autority spôsobujú, že Cirkev sa už neuznáva za autoritu v oblasti učenia a morálky. Predovšetkým sa odmieta „nárok“ Cirkvi na usmerňovanie života osôb pomocou morálneho učenia, čo sa chápe ako popieranie osobnej slobody. Táto skutočnosť sa pripisuje všeobecnému oslabeniu postavenia inštitúcií, ktorým nie je postihnutá len Cirkev, lebo tento rozšírený jav sa vo všeobecnosti týka i tradičných štátnych orgánov, ako sú súdnictvo, parlament, armáda a ďalšie hierarchicky štruktúrované organizácie.
Vyvyšovanie „ja“ má za následok relativizmus, ktorý sa šíri všade: napríklad politická prax hlasovania v demokratických systémoch často vedie k predstave, že každý individuálny názor má rovnakú hodnotu, takže nejestvujú objektívne pravdy, lepšie alebo horšie hodnoty, a už vôbec neexistujú hodnoty a pravdy všeobecne platné pre každého človeka z dôvodu jeho prirodzenosti a bez ohľadu na jeho kultúrnu príslušnosť.

2.3. Škandál zla
Škandál zla a utrpenia nevinných slúžil vždy na ospravedlnenie neverectva a odmietanie osobného dobrého Boha. Takáto vzbura však pochádza z nepochopenia zmyslu slobody človeka, ktorá so sebou prináša aj možnosť konať zlo namiesto dobra. Tajomstvo zla je pre rozum škandálom a iba svetlo ukrižovaného a osláveného Krista môže osvetliť jeho význam. „Tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova“ (Gaudium et spes, 22).
No napriek tomu, že škandál zla neprestal byť motívom ateizmu a osobného neverectva, predsa sa oboje dnes ukazuje v inom svetle. Prostriedky spoločenskej komunikácie neustále prinášajú jeho všadeprítomnú mnohotvárnu realitu: vojny, nehody, prírodné katastrofy, konflikty medzi ľuďmi a medzi štátmi, ekonomické a spoločenské krivdy. Neverectvo je viac či menej spojené s touto dotieravou a znepokojujúcou realitou zla a odmietanie či popieranie Boha je v univerzálnom meradle živené neustálym mediálnym šírením tohto neľudského divadla.

2.4. Dejinné ohraničenie prítomnosti kresťanov a samotnej Cirkvi vo svete
Väčšina ľudí už nie je neveriaca a ľahostajná z ideologických či politických dôvodov. Dokonca neraz sú to bývalí kresťania, ktorí sa považujú za sklamaných alebo neuspokojených, prejavujú voči viere a jej praktikám nedôveru či antipatiu a odsudzujú ich ako nezmyselné, bezfarebné a pre život málo rozhodujúce. V niektorých prípadoch to zapríčinila negatívna alebo nepríjemná udalosť prežitá v cirkevnom prostredí – často v období dospievania – ktorá zapríčinila, že neskôr v ďalšom živote prešli od všeobecného odmietania k úplnej ľahostajnosti v tejto otázke. Tento postoj však nemá za následok úplné uzavretie sa, pretože v nich môže zostať potlačená túžba vrátiť sa k Cirkvi a znovu si vybudovať dobré vzťahy s Bohom. V tomto zmysle veľmi významný jav predstavujú takzvaní navrátenci, teda kresťania, ktorí sa po tom, čo žili vzdialení od viery a náboženskej praxe, vracajú naspäť do Cirkvi.
Spomedzi vnútorných problémov Cirkvi, ktoré môžu ľudí od nej odvádzať, nemožno obísť zjavný nedostatok duchovného života u niektorých kňazov a rehoľníkov. Potom sa občas stáva, že podaktorí z nich vedú nemorálny život a mnohí veriaci sú z toho zmätení. Medzi takýmito škandálmi zaujímajú z dôvodu svojej objektívnej závažnosti popredné miesto kauzy sexuálneho zneužívania maloletých, ako aj povrchnosť duchovného života spojená s nenásytnou túžbou po materiálnych dobrách, a to najmä v regiónoch, kde väčšina obyvateľstva žije v podmienkach extrémnej chudoby. Pre mnohých kresťanov je stotožnenie sa s vierou pevne spojené s požadovanými morálnymi princípmi a určité druhy škandalózneho správania sa kňazov majú ničivé účinky a vyvolávajú u týchto kresťanov hlbokú krízu v živote viery.
Tieto skutočnosti, zinštrumentalizované a zovšeobecnené, sa potom zneužívajú spoločenskými komunikačnými prostriedkami na zdiskreditovanie celého kléru danej krajiny a na potvrdenie pravdivosti podozrenia vyvolaného prevládajúcou mentalitou.

2.5. Nové činitele
Zlom v procese odovzdávania viery
Jedným z následkov sekularizácie sú rastúce ťažkosti pri odovzdávaní viery prostredníctvom katechézy, školy, rodiny, kázania5. Tieto tradičné kanály odovzdávania viery len pobiede plnia svoju základnú úlohu.

Rodina
V rámci tradičných kresťanských rodín jestvuje v odovzdávaní viery skutočný deficit, a to najmä vo veľkých mestských aglomeráciách. Má to viaceré dôvody: rytmus práce, skutočnosť, že obaja manželia, teda aj matky rodín, často vykonávajú svoju profesiu ďaleko od domova, sekularizácia sociálneho prostredia, vplyv televízie. Zmena životných podmienok, súvisiaca s veľkosťou bytov, zapríčinila zmenšenie rodinného jadra a starí rodičia, ktorí zastávali tradičnú úlohu v procese odovzdávania kultúry a viery, sa vzdialili. K tomu pristupuje i skutočnosť, že v mnohých krajinách trávia deti pre školské povinnosti  a mnohé doplnkové aktivity – ako je šport, hudba a činnosť v rôznych kluboch – málo času v rodine. Doma zasa väčšinu času trávia pred počítačom, videohrami či pred televízorom, čo spôsobuje nedostatok priestoru na konštruktívny dialóg s rodičmi. K zrýchleniu a šíreniu tohto procesu prispieva vzrastajúca nestabilita rodinného života a nárast občianskych manželských zväzkov i tzv. partnerského spolužitia v krajinách s katolíckou tradíciou). Rodičia sa však nestávajú neveriacimi. Často žiadajú pre svoje deti krst a chcú, aby pristúpili k prvému svätému prijímaniu, ale bez toho, aby okrem týchto okamihov „posvätného prechodu“ mala viera nejaký vplyv na ich rodinný život. Odtiaľ plynie znepokojujúca otázka: ak rodičia už nemajú živú vieru, čo odovzdajú deťom v prostredí, ktoré je k hodnotám evanjelia ľahostajné a  voči ohlasovaniu jeho posolstva spásy hluché?
V iných kultúrach, ako sú napríklad africké a čiastočne i latinskoamerické spoločenosti, sa prostredníctvom intenzívneho vplyvu spoločenskej skupiny odovzdáva určitý obsah viery spolu s náboženským cítením, no prežívaná skúsenosť viery, ktorá si vyžaduje osobný a živý vzťah s Ježišom Kristom, veľa ráz chýba. Vykonávajú sa kresťanské obrady, no často sú chápané len ako prejav kultúry.

Katolícka škola
V niektorých krajinách sa katolícke školy pre nedostatok prostriedkov a personálu zatvárajú, zatiaľ čo inde sa oslabenie, či dokonca prerušenie odovzdávania viery v inštitútoch katolíckej výchovy – od základných škôl až po univerzity – pripisuje rastúcemu počtu učiteľov bez opravdivej formácie a kresťanskej motivácie. Okrem toho, pokiaľ ide o vieru a kresťanskú morálku, veľmi často nie je vyučovanie na týchto školách ničím špecifické. A napokon, jav imigrácie neraz destabilizuje katolícke inštitúcie, ktoré pod zámienkou hromadnej prítomnosti nekresťanov vyučovanie laicizujú, namiesto toho, aby túto príležitosť využili na predkladanie viery, ako je tradíciou v misijnej pastorácii Cirkvi.

Globalizácia postojov
„Aj moderná civilizácia, nie sama osebe, ale preto, lebo je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami, často môže sťažovať prístup k Bohu“ (Gaudium et spes, 19). Západný materializmus orientuje svoje postoje na dosahovanie úspechu za každú cenu, na maximálny zárobok, neúprosnú súťaživosť a individuálny pôžitok. Potom už ostáva len málo času na hľadanie niečoho hlbšieho, lebo sa uprednostňuje okamžité uspokojovanie každého želania, čo prispieva k praktickému ateizmu. Okrem toho v mnohých krajinách vedú k neverectvu nie teoretické predsudky, ale skôr konkrétne postoje, poznačené dominantnou kultúrou, určitým druhom spoločenských vzťahov, v ktorých sú záujem o hľadanie zmyslu existencie a skúsenosť s transcendentnom akoby pochované v saturovanej spoločnosti. Táto situácia náboženskej ochabnutosti sa javí byť pre vieru ešte nebezpečnejšia ako ideologický materializmus ateistických marxisticko-leninských štátov. Vyvoláva vskutku hlbokú kultúrnu zmenu, ktorá môže viesť až k strate viery, ak ju nesprevádza primeraná pastorácia.
Ľahostajnosť, praktický materializmus, náboženský a morálny relativizmus sú podporované globalizáciou takzvanej blahobytnej spoločnosti. Ideály a životné vzory ponúkané spoločenskými komunikačnými prostriedkami, reklamou či samotnými protagonistami verejného, spoločenského, politického a kultúrneho života sú často nositeľmi radikálne protievanjeliového konzumizmu.
Kultúra globalizácie považuje muža a ženu za objekty, ktoré treba posudzovať výlučne na základe materiálnych, ekonomických a hedonistických kritérií.
Panujúca situácia vyvoláva u mnohých osôb – akoby na kompenzáciu – veľký záujem o iracionálno. Potreba spirituality a autentickej duchovnej skúsenosti v spojení so vzťahovými a s psychickými problémami, veľakrát zapríčinenými frenetickými a pohlcujúcimi životnými rytmami našej spoločnosti, nútia mnohých z tých, ktorí sa považujú za veriacich, hľadať iné skúsenosti a orientovať sa na tzv. alternatívne náboženstvá, ponúkajúce silnú dávku citovosti a emotívnosti, ktoré na osobnej úrovni nezaväzujú k morálnej a spoločenskej zodpovednosti. Odtiaľ plynie úspech náboženských ponúk „šitých na mieru“, supermarketu spiritualít, na ktorom si každý môže vybrať zo dňa na deň, čo sa mu páči.

Spoločenské komunikačné prostriedky
Masmédiá6, dvojznačné už zo svojej povahy, môžu slúžiť dobrému i zlému. Nanešťastie, mnoho ráz rozširujú neverectvo a destilujú ľahostajnosť, relativizujúc náboženskú skutočnosť, ktorej prezentáciu sprevádzajú komentármi ignorujúcimi a neraz i falšujúcimi jeho hlbokú povahu. I keď kresťania tvoria väčšinu populácie, mnohé masovokomunikačné prostriedky – noviny, časopisy, televízia, dokumentárne a umelecké filmy – rozširujú často mylné, prekrútené či čiastkové predstavy o Cirkvi. A kresťania len zriedka na to náležite a presvedčivo odpovedajú. To má za následok negatívne chápanie Cirkvi, ktoré jej pri odovzdávaní posolstva viery uberá potrebnú vierohodnosť. V celosvetovom meradle sa k tomu pripája rozvoj internetu, po ktorom sa šíria informácie a správy odsudzujúce duchovných. Ostatne, na internete bola zaznamenaná aj aktivita skupín nazvaných Internet Infidels (internetoví neveriaci), ako i satanistické a výslovne protikresťanské webové stránky, ktoré vedú agresívne kampane proti náboženstvu. Najmä úpadok zapríčinený množstvom pornografického materiálu ponúkaného na internete nemožno prejsť mlčaním: degraduje sa tým totiž dôstojnosť muža a ženy, čo nutne vedie k vzdialeniu sa od žitej viery.
Tu vidno význam pastorácie spoločenských komunikačných prostriedkov.

New age, nové náboženské hnutia a kultúrne elity
„Množenie sa siekt je i reakciou na kultúru sekularizmu a následkom spoločenských a kultúrnych zmien vedúcich k strate tradičných náboženských koreňov“ (Per una pastorale della cultura, 24). Hoci hnutie známe ako new age nie je samo osebe príčinou neverectva, predsa táto nová forma religiozity prispieva k nárastu náboženského zmätku.
Na druhej strane prispieva k narušovaniu života viery odpor a kritika voči Katolíckej cirkvi zo strany istých elít, siekt a nových turíčnych náboženských hnutí. Pravdepodobne tu spočíva najdôležitejšia úloha Katolíckej cirkvi, najmä v Latinskej Amerike. Najvážnejšie kritiky a námietky siekt proti Cirkvi sú: jej neschopnosť čeliť realite, rozpor medzi ideálnym obrazom, ktorý Cirkev ponúka, a skutočnosťou, málo rozhodná ponuka viery a neschopnosť premieňať každodenný život. Sektárske spoločenstvá rozvíjajúce sa predovšetkým v Amerike a v Afrike sú pre mladých veľmi príťažlivé a odcudzujú ich tradičným cirkvám bez toho, žeby skutočne vedeli natrvalo uspokojiť ich náboženské potreby. Pre mnohých sú len únikom od tradičného náboženstva, ku ktorému sa už, okrem výnimiek, nevrátia.

3. Sekularizácia veriacich

Sekularizácia je legitímny proces nezávislosti v spravovaní pozemských skutočností, kým sekularizmus je „poňatie sveta, podľa ktorého sa tento svet vyvinul sám od seba, takže netreba hľadať príčinu v Božom stvorení, ktoré sa tak stáva zbytočným a akosi prekáža“ (Evangelii nuntiandi, 55)8. Mnohí z tých, ktorí si hovoria katolíci alebo sú členmi iného náboženstva, prepadajú takému spôsobu života, v ktorom sa zdá, že Boh a náboženstvo nemajú nijaký vplyv. Viera akoby bola pozbavená svojej podstaty a neprejavuje sa osobnou angažovanosťou, ale ukazuje sa nezrovnalosť medzi vyznávanou vierou a vydávaným svedectvom života. Ľudia sa už neodvažujú jasne deklarovať svoju náboženskú príslušnosť, systematicky sa kritizuje hierarchia. Mizne svedectvo kresťanského života a čoraz viac sa upúšťa od náboženskej praxe. Tu nejde, ako kedysi, o jednoduchý ústup od sviatostnej praxe alebo o nedostatok živej viery, ale ide o čosi, čo sa týka koreňov samotnej viery.
Kristovi učeníci žijú vo svete a sú poznačení – často i nevedomky – mediálnou kultúrou, ktorá sa rozvíja bez akéhokoľvek vzťahu k Bohu. V takejto situácii, úplne hluchej voči samotnej idei Boha, sa mnohí veriaci, najmä v najviac sekularizovaných krajinách, nechajú ovplyvniť hedonistickou, konzumnou a relativistickou mentalitou.
Nezaujatého pozorovateľa našej spoločnosti musí zaraziť absencia stabilných vzťažných bodov vo vyjadreniach tých, ktorí tvoria verejnú mienku a ktorí odmietajú akýkoľvek morálny súd, pokiaľ ide o analýzu nejakej skutočnosti spoločenského života v médiách, a ponechávajú ho na osobné rozhodnutie každého jednotlivca, pričom sa okolo nej rozvinie  tzv. tolerantná diskusia, rozleptávajúca každé presvedčenie a uspávajúca svedomie.
Okrem toho, povrchný spôsob života a vyzývavá pansexuálnosť majú na život viery anestetizujúci účinok. Jav partnerského spolužitia pred manželstvom sa stal v mnohých tradične katolíckych krajinách, najmä v Európe, temer všeobecným javom, a to i medzi tými, ktorí sa následne zosobášia cirkevne. Spôsob prežívania sexuality sa stáva čisto osobnou otázkou a rozvod už u mnohých kresťanov nevyvoláva vo svedomí nijaký problém. Potrat a eutanázia, označené Druhým vatikánskym koncilom za nehanebné delikty (porov. Gaudium et spes, 27), sú svetskou mentalitou akceptované. Oslabenie viery postihuje najmä základné dogmy kresťanskej viery: Kristovo vtelenie, jeho postavenie ako jediného Spasiteľa, život duše po smrti, vzkriesenie tela, večný život. Medzi tými, ktorí si hovoria veriaci a chodia do kostola, je dosť rozšírené aj učenie o reinkarnácii, v ktorú je podľa nich jednoduchšie veriť než v prežívanie duše po smrti a vo vzkriesenie tela, lebo ponúka nový život v rámci tohto materiálneho sveta.
Zdá sa, že kresťanský život vykazuje v niektorých krajinách len priemernú úroveň, čo upozorňuje na vážny problém pri zdôvodňovaní vlastnej viery. Tento problém nie je len dôsledkom sekularizovanej kultúry, ale aj určitého strachu správať sa podľa svojej viery , čo je dôsledkom nedostatočnej kresťanskej formácie, ktorá nenaučila spoliehať sa na silu evanjelia a nedokázala dať dostatočný dôraz na osobné stretnutie s Kristom v modlitbe a vo sviatostiach.
Tak sa rozširuje určitý ateizmus aj medzi tými, ktorí sa naďalej hlásia ku kresťanom.

4. Nová religiozita

Okrem rozširujúcej sa náboženskej ľahostajnosti v najviac sekularizovaných krajinách z dotazníka o neverectve jasne vyplynula ešte jedna nová skutočnosť, často nazývaná návratom k posvätnu u osôb okusujúcich ozajstný problém otvoriť sa nekonečnu, prekročiť bezprostrednú skutočnosť a vydať sa na cestu viery.
Vo väčšine prípadov ide v skutočnosti o romantickú formu náboženstva, určité náboženstvo ducha a „ja“, ktorá má svoje korene v kríze subjektu, čoraz viac sa uzatvára do narcizmu a odmieta každý historicko-objektívny prvok9. Ide o silne subjektívne náboženstvo, v ktorom sa duch môže ukryť a kontemplovať sám seba v estetickom hľadaní, v ktorom osoba nemusí nikomu skladať účty zo svojho bytia a správania.

4.1. Boh bez tváre
Túto novú religiozitu charakterizuje príklon k bohu, ktorý často nemá tvár ani vlastnosti osoby. Na otázku o Bohu mnohí z tých, ktorí sa považujú za veriacich, ale i neveriaci odpovedia, že veria v existenciu istej sily alebo vyššieho transcendentného bytia, no bez atribútov osoby, a už vonkoncom nie otca. S týmto odosobnením Boha ide ruka v ruke príťažlivosť východných náboženstiev presadených na Západ. Vo vedeckých kruhoch nahrádza starý ateistický materializmus nová forma panteizmu, kde sa vesmír chápe ako božský: Deus sive natura sive res.
Pre kresťanskú vieru, založenú na zjavení Boha v troch osobách, na ktorého obraz je každá osoba povolaná žiť v spoločenstve, to predstavuje veľkú výzvu. Viera v trojjediného Boha je základom celej kresťanskej viery, rovnako ako budovania opravdivo ľudskej spoločnosti. Z toho vidno, aké nevyhnutné je všestranné prehĺbenie pojmu osoby na pochopenie modlitby ako dialógu medzi osobami, medziosobných vzťahov v každodennom živote i večného života človeka po časnej smrti.

4.2. Náboženstvo „ja“
Nová religiozita je charakteristická tým, že do svojho centra dosadila „ja“ a „seba“. Ak ateistické humanizmy predošlých čias boli náboženstvami humanizmu, postmoderná religiozita je religiozitou „ja“, založenou na osobnom úspechu a úspechu vlastných iniciatív. Sociológovia hovoria o „životnom štýle: rob, čo chceš“, v ktorom „ja“ a jeho potreby predstavujú mieru, podľa nej sa v rozdielnych fázach života utvára vždy nový obraz Boha, vychádzajúci z rozdielnych materiálov náboženskej povahy používaných na spôsob „skladačky z posvätného“.
Vidno tu veľkú priepasť, oddeľujúcu náboženstvo „ja“ od kresťanskej viery, ktorá je náboženstvom „ty“ a „my“, náboženstvom vzťahu majúceho svoj pôvod v Trojici, v ktorej podstatou existencie jednotlivých osôb je ich vzájomný vzťah. Dejiny spásy sú procesom dialógu lásky Boha s ľuďmi, sprevádzaným dôvernými zmluvami medzi Bohom a človekom, ktoré charakterizujú túto skúsenosť vzťahu ako skúsenosť zároveň osobnú a zosobňujúcu. Povolanie na zvnútornenie a umiestnenie tajomstva Kristovho kríža a zmŕtvychvstania – ktoré je najvyšším svedectvom o vzťahu schopnom úplne sa odovzdať tomu druhému – do centra svojho života, zostane navždy základom kresťanskej spirituality.

4.3. Quid est veritas?
ďalšou charakteristickou črtou spomínanej novej religiozity je nedostatok záujmu o otázku pravdy. Zdá sa, že učenie Jána Pavla II. z jeho encyklík Veritatis splendor a Fides et ratio, ktoré chvália dokonca i neveriaci intelektuáli, nenašlo v rámci Cirkvi, počnúc katolíckymi univerzitami, primerané miesto. V našej kultúre, poznačenej nestálymi názormi, pevné presvedčenie často vyvoláva pohŕdanie: skôr, ako veriť s absolútnou istotou, ide o to, veriť, ale ponechať si priestor pre neistotu, akési „zadné dvierka“. Tak dochádza k tomu, že otázka pravdy kresťanstva či existencie Boha sa obchádza, považuje sa za nepodstatnú a nezmyselnú. Pilátova otázka, ktorou odpovedal na jasné Kristovo vyhlásenie, je stále aktuálna: Čo je pravda? Pre mnohých má pravda negatívny odtieň a  spája sa s pojmami ako dogmatizmus, intolerancia, vnucovanie, inkvizícia, najmä ako následok istých dejinných období, v ktorých bola pravda zmanipulovaná, aby sa násilne vnútili svedomiu isté rozhodnutia, ktoré nemajú s úctou voči osobe a s hľadaním pravdy nič spoločné.
V kresťanstve však pravda nie je len teoreticky definovanou ideou, eticky platným súdom alebo vedeckým dôkazom. Pravda je osobou, ktorá má meno Ježiš Kristus, Boží Syn a syn Najsvätejšej Panny Márie. Kristus sa predstavil ako pravda (Jn 14, 6). Už Tertulián píše, že Kristus povedal: „Ja som pravda“, a nie „Ja som tradícia“. Hovoriť dnes o pravde evanjelia si vyžaduje konfrontovať sa so skutočnosťou, že pravda sa zjavuje v chudobe bezmocného, toho, kto z lásky prijal smrť na kríži. V tomto zmysle sú pravda a láska navzájom neoddeliteľné: „V našej dobe sa často pravda zamieňa za názor väčšiny. Okrem toho je rozšírené presvedčenie, že pravda nám má slúžiť i proti láske a naopak. No pravda a láska sa navzájom potrebujú. Sestra Terézia Benedikta z Kríža je toho svedectvom. ,Mučenicu z lásky’, ktorá dala svoj život za priateľov, nikto nemôže prekonať v láske. Zároveň však celou svojou bytosťou hľadala pravdu... Sestra Terézia Benedikta z Kríža nám všetkým hovorí: neprijmite za pravdu nič, čo je bez lásky. A neprijmite za lásku nič, čo je bez pravdy. Jedno bez druhého sa stáva deštruktívnym klamom.“10 Preto je „len láska hodna viery“, láska sa stáva veľkým znamením kresťanskej vierohodnosti, lebo nie je oddelená od pravdy.

4.4. Mimo dejín
Nová religiozita je úzko zviazaná so súčasnou sekularizovanou, antropocentrickou kultúrou a prináša subjektivistickú spiritualitu, ktorá nie je založená na zjavení spätom s dejinami. Dôležitá je schopnosť nájsť spôsob, ako sa „cítiť dobre“. Kritika náboženstva, obracajúca sa v minulosti proti inštitúciám, ktoré ho reprezentovali, sa zakladala predovšetkým na nedostatku integrity a živého svedectva jej členov. Dnes sa odmieta samotná existencia objektívneho sprostredkovania medzi božstvom a subjektom. Zdá sa, že návrat duchovna sa dôsledne zameriava na popieranie transcendentna, teda náboženská inštitúcia je podľa neho zbytočná, a na odmietanie historického rozmeru zjavenia a osobného charakteru božstva. Toto odmietanie je sprevádzané pokusom o popretie dejinnej objektívnosti biblického zjavenia, s ním súvisiacich osobností a udalostí, čo sa medializuje prostredníctvom vysielaní pre široké publikum.
Cirkev má korene v dejinách. Vo Vyznaní viery sa spomína Poncius Pilát, aby sa naznačilo, že je zasadené do konkrétneho okamihu dejín. Navyše spätosť s konkrétnym historickým rozmerom je pre vieru podstatná a jej význam možno pozorovať u tých kresťanov, ktorí cítia potrebu nájsť súlad medzi pravdami kresťanstva a biblického zjavenia a historickými údajmi. Cirkev je Kristovou sviatosťou, predĺžením vtelenia Božieho Slova, ktoré sa pred dvetisíc rokmi uskutočnilo v ľudských dejinách.
J. B. Bossuet to povedal jedinečnými slovami: „Cirkev je Ježiš Kristus, ale Ježiš Kristus rozptýlený a odovzdávaný“.

4.5. Nové formy, ktoré vytvárajú kontrast
Na doplnenie uvedeného stručného opisu treba ešte dodať, že ako odpoveď na vznik tejto anonymnej a amorfnej religiozity, vznikajú nové formy religiozity, ktoré vytvárajú kontrast s náboženskou panorámou súčasnej kultúry:
V rámci Cirkvi sa rodia náboženské hnutia s jasne definovanou štruktúrou a so silným zmyslom pre združovanie a členskú príslušnosť. Existencia a vitalita týchto hnutí, ktoré zodpovedajú novému duchovnému hľadaniu, svedčí o silnej, nenarcistickej nábožnosti,  zakorenenej predovšetkým v osobnom stretnutí s Kristom v rámci Cirkvi – vo sviatostiach viery, v modlitbe, v slávení liturgie a jej mystagogickom prežívaní, v účasti na tajomstve živého Boha, ktorý je zdrojom  života človeka.
Fundamentalizmy, tak kresťanské, ako i islamské alebo hinduistické, dnes ovládajú svetovú scénu: v tejto dobe neistoty predstavujú vykryštalizovanú potrebu istoty, pričom robia náboženstvo skostnateným. Nepopierateľná príťažlivosť, ktorú majú vo svete ohrozenom hlbokými zmenami, je odpoveďou na potrebu spirituality a kultúrnej identifikácie. Preto je nutné povedať, že fundamentalizmus sa ukazuje ako negatívny rub novej religiozity.
Pokušenie spolupracovať s novým občianskym náboženstvom, ktoré sa čoraz viac presadzuje v rozličných európskych krajinách a v Severnej Amerike, sa zrodilo z potreby nájsť spoločné symboly a etiku založenú na demokratickom konsenze. Znovuprebudenie hodnôt spojených s vlasťou, snaha o etický konsenzus prostredníctvom vytvorenia výborov ad hoc, symbolika veľkých športových stretnutí na štadiónoch počas olympijských hier a svetových pohárov vo futbale poukazujú na nevyhnutnosť znovu nájsť transcendentné hodnoty a založiť život človeka na prežívaní spoločne uznávaných viditeľných hodnôt v pluralistickej kultúre.
Zhrnutím týchto javov – s ich pozitívnymi i negatívnymi stránkami – mieni pastorácia Cirkvi odpovedať na výzvy, ktorými nová religiozita protirečí ohlasovaniu Kristovej dobrej zvesti.

II. KONKRÉTNE NÁVRHY

Výzva sama osebe nie je kameňom úrazu. Výzvy dnešných kultúr a novej religiozity pozývajú kresťanov prehĺbiť si svoju vieru a hľadať spôsob, ako dnes ohlasovať radostnú zvesť o láske Ježiša Krista, aby sa dostala k tým, ktorí žijú v neverectve alebo ľahostajnosti. Poslaním Cirkvi nie je zabrániť prebiehajúcej kultúrnej transformácii, ale zaistiť odovzdávanie viery v Krista v kultúrach, ktoré sa nachádzajú uprostred tejto transformácie.
Dialóg s neveriacimi a pastorácia neveriacich majú za cieľ odpovedať na dvojaké poslanie, ktoré Kristus zveril Cirkvi: „choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15) a „učte všetky národy“ (Mt 28, 19). Misijná úloha je teda zverená všetkým členom Cirkvi bez výnimky. Nemôže byť oddelená od celého cirkevného života a vyhradená len niektorým odborníkom. Toto poslanie sa zároveň tiahne naprieč katechézou i vyučovaním, liturgiou, riadnou pastoráciou, rodinami i farnosťami, seminármi i univerzitami.
Každá pastoračná iniciatíva zameraná na neverectvo a náboženskú ľahostajnosť sa rodí zo samotného života Cirkvi, z hlboko kresťanského komunitného života. Bez životnej sily, ktorá pramení z naplno prežívanej viery, nemajú pastoračné aktivity apoštolskú hodnotu. S výzvou, aby sa svätosť stala prvým a neodmysliteľným bodom každého pastoračného programu, nám Svätý Otec pripomína význam modlitby, nedeľnej eucharistickej bohoslužby, sviatosti zmierenia, prvenstva milosti, počúvania a ohlasovania Slova.11
Pri niekoľkých konkrétnych návrhoch ohlasovanie evanjelia všetkým – pokrsteným, neveriacim, pomýleným, ľahostajným – sprevádza dialóg s tými, ktorí sa výslovne vyhlasujú za neveriacich. Ide o evanjelizáciu kultúry neverectva a náboženskej ľahostajnosti.

1. Dialóg s neveriacimi

Skôr ako o neverectve treba hovoriť o neveriacich, agnostikoch či ateistoch, z ktorých každý má svoju vlastnú históriu. Preto je najvhodnejším prístupom trpezlivý, úctivý, láskyplný osobný dialóg, podporovaný modlitbou, ktorý chce ponúknuť svetu pravdu v správnom okamihu a v presvedčení, že pravda sa nedá nanútiť, iba ak svojou vlastnou silou12, a že vie čakať na najvhodnejší okamih, hnaná túžbou, „aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3).

1.1. Modlitba za neveriacich
Tento priateľský dialóg sprevádza ustavičná modlitba. Zrodili sa už významné iniciatívy jednotlivých skupín, ako napríklad iniciatíva nazvaná Incroyance-prière. Toto združenie, ktoré s podporou Pápežskej rady pre kultúru založil P. Jean-Baptiste Rinaud v diecéze Montpellier, má viac ako 3 000 prívržencov v päťdesiatich krajinách sveta. Jeho členovia, presvedčení o sile orodovania, sa ako milosrdní samaritáni zaväzujú modliť sa každý deň za jedného neveriaceho. Formulácia tohto záväzku môže byť vzorom pre podobné iniciatívy:

Podpísaný (podpísaná)... sa zaväzujem modliť sa každý deň s hlbokou pokorou, aby Boh osvietil svojím Duchom jedného neveriaceho – rovnako ako mňa – aby mohol objaviť jeho nekonečnú lásku a milovať ho ako Otca.
V...  dňa...  Podpis...13

Kláštory, pútnické miesta, svätyne a centrá spirituality zohrávajú dôležitú úlohu tak modlitbami, ako i ponúknutím duchovného vedenia, možnosťou vypočutia a poskytnutím individuálnej pozornosti tým, ktorí hľadajú duchovnú pomoc. V niektorých kláštoroch pomáha „deň otvorených dverí“ návštevníkom vzdialeným od Cirkvi priblížiť sa k nej.

1.2. Stredobodom je ľudská bytosť
Antropologický prístup, v strede ktorého je človek ako celok, bez účelovej fragmentácie, je pôdou na plodný dialóg s neveriacimi. Nemôže byť predsa našou smutnou a rezignovanou pastoračnou voľbou pomáhať nemohúcim k istému druhu pokojného odpadlíctva. Naopak, sme povolaní znovu sa chopiť nášho „apoštolského vodcovstva“, neoddeliteľne spätého s  misijným poslaním od Krista (porov. Mt 28, 19 – 20), pričom sa zameriame predovšetkým na nepotlačiteľnú, no často podvedomú potrebu pokoja, zmierenia a odpustenia. Naším poslaním je teda stretnúť takéhoto človeka, ak je to potrebné vziať ho za ruku, avšak nechcieť z neho vytvoriť ideál pre našu potrebu a spotrebu, vďaka ktorému by sme sa potom mohli chváliť, že vedieme dokonalé ľudstvo – čiže také, ktoré zodpovedá našim predstavám. Bolo by iróniou osudu, keby sme v snahe odpovedať na nikdy nepoložené otázky zistili, že sme síce spoľahlivými vodcami, no nemáme vlastne koho viesť.
„Antropologickým priestorom“ stretnutia je skúsenosť utrpenia ako nevyhnutného sprievodcu v živote každého človeka, treba spoluprežívať až do hĺbky a v úplnej solidarite s „mužom bolestí“ (Iz 53, 3). Bolesť ako strata zmyslu, kenosis, zoči-voči chorobe, utrpeniu a smrti, otvára priestor na hľadanie slova, tváre či „ty“ ochotného do úplnej tmy vpustiť lúč svetla. Toto poslanie si od nás vyžaduje, aby naša viera vzrastala prostredníctvom silných duchovných skúseností a vedie nás k tomu, aby sme sa nestali neúprosnými križiakmi, ale pokorným svedkami, opravdivými znameniami protirečenia v srdci kultúr v každom kúte zeme a prichádzali k našim bratom bez toho, žeby sme ich nútili a nasilu spracúvali, ale skôr dokázali „okresať“ seba samých pre ich dobro. Účinnou „antropologickou kategóriou“ pre naše poslanie je ľudská vzájomnosť. Naliehavo nám to pripomína náš globalizovaný svet, v rámci ktorého hrozí osobe nebezpečenstvo, že sa zredukuje na človeka „antropologického spánku“. No práve s týmto človekom sme povolaní viesť dialóg, pretože on je cestou Cirkvi tak ako každý človek vo všetkých kultúrach (porov. Redemptor hominis, 14).
Táto výzva sa objavuje stále znovu, najmä v okamihu požadovania sviatostí kresťanskej iniciácie u ľudí z neveriaceho alebo nábožensky ľahostajného rodinného prostredia. Vskutku, vďaka stretnutiam s neveriacimi či ľahostajnými rodičmi pred vyslúžením sviatostí máme možnosť rozlíšiť ľudské a náboženské zdroje, ktoré sú v nich akoby uväznené, no stále prítomné. Ako veriaci nemôžeme ignorovať túto antropologickú perspektívu: krst si napríklad žiadajú preto, lebo v rodine sa tak vždy robilo  – tradičná viera otcov – a chcú ním svoje dieťa zapísať do rodinného rodokmeňa. Stretnutie s týmito ľuďmi nám umožňuje okúsiť, že krst predstavuje niečo hlbšie, i vzhľadom na to, čo si vedome vyžadujú rodičia. Rodičia teda pociťujú vo svojej rodinnej histórii akési prázdno, ak ich dieťa nie je prinesené na krst. Nachádzame sa v zjavne paradoxnej pastoračnej situácii, ktorá nás privádza k stretnutiu s neveriacimi alebo ľahostajnými osobami, ktoré sú ešte stále naštepené na silné náboženské korene predkov. Táto situácia je typická pre postmodernú kultúru. Milý a srdečný ľudský kontakt, modlitba, postoj poznačený prijatím, načúvaním, otvorenosťou, úctou, dôverným vzťahom, priateľstvom, ocenením a inými čnosťami, to je základ, na ktorom sa dá budovať. Na takomto ľudskom vzťahu možno vystavať pastoráciu, v ktorej je každý rešpektovaný a prijímaný pre to, čím je – často bez toho, aby sme to vedeli – , ako stvorenie osobne milované Bohom.

1.3. Spôsoby a obsah dialógu s neveriacimi
Konštruktívny dialóg s neveriacimi, založený na náležitých štúdiách a výskumoch, sa môže točiť okolo niekoľkých primárnych tém:
– veľké existenciálne otázky: dôvod a zmysel života a zodpovednosti, etický rozmer ľudského života, dôvod a zmysel smrti v kultúre a v spoločnosti, náboženská skúsenosť v jej rozdielnych prejavoch, vnútorná sloboda človeka, ľudské problémy s náboženským pozadím, či dokonca viera;
1.významné témy spoločenského života: výchova mladých, chudoba a solidarita, základy spolužitia v multikultúnych spoločenstvách, ľudské hodnoty a práva, náboženský a kultúrny pluralizmus, náboženská sloboda, práca, spoločné dobro, krása, estetika, ekológia, biotechnológie, mier a bioetika.
Niekedy sa dialóg s neveriacimi stáva skôr formálnym a vďaka diskusiám či rozpravám vedeným s niektorými organizáciami, ktoré sa výslovne deklarujú ako ateistické, nadobúda verejný charakter. Zatiaľ čo individuálny dialóg, od osoby k osobe, vedú všetci pokrstení, verejný dialóg s neveriacimi si vyžaduje dobre pripravené osoby. Preto Sekretariát pre neveriacich vydal v roku 1968 dokument s názvom Il dialogo con i non credenti14, ktorého usmernenia platia dodnes. Vo Francúzsku sa členovia organizácie Service Incroyance et Foi často zúčastňujú na prednáškach, diskusiách či rozhovoroch pri okrúhlom stole v kultúrnych centrách, katolíckych i iných výchovných inštitúciách. V Taliansku zasa stretnutia pod názvom Cattedra dei non credenti v Milánskej diecéze slúžia na vedenie dialógu veriacich s neveriacimi, ktorý umožňuje úprimnú konfrontáciu medzi nekatolíkmi a katolíkmi pod vedením ich biskupa15. V Lisabone viedol arcibiskup verejný dialóg s ateistickými intelektuálmi prostredníctvom plodnej korešpondencie, postupne publikovanej v jednom denníku16.
V rámci dialógu s neveriacimi nadobúda osobitnú úlohu fundamentálna teológia, ako i obnovená apologetika. Tá má za úlohu zdôvodniť vieru (porov. 1 Pt 3, 15) pomocou štúdia Zjavenia vo vzťahu k otázkam dnešnej kultúry, zdôvodniť a vysvetliť vzťah medzi vierou a filozofickou úvahou. Svoje miesto má v ratio studiorum seminárov, teologických fakúlt a formačných centier pre laikov, keďže ukazuje, ako „sa vo svetle poznania prostredníctvom viery objavujú niektoré pravdy, ktoré rozum zachytáva už na svojej autonómnej ceste hľadania“ (Fides et ratio, 67).

2. Evanjelizovať kultúru neverectva a ľahostajnosti

Evanjelizovanie osôb je len jednou stránkou poslania, ktoré Kristus zveril Cirkvi. Potrebné je evanjelizovať i svedomie ľudu, jeho ethos, jeho kultúru (porov. Evangelii nuntiandi, 18). Ak je kultúra niečím, čím sa človek stáva viac človekom, duchovnou atmosférou, v ktorej žije a vykonáva svoju aktivitu, je jasné, že duchovné zdravie človeka veľmi závisí od kvality kultúrneho ovzdušia, ktoré vdychuje. Ak je neverectvo aj kultúrnym javom, odpoveď Cirkvi musí tiež obsahovať témy, ktorými sa zaoberá kultúra každej spoločnosti a každej krajiny.
Evanjelizácia kultúry má za cieľ dosiahnuť, aby evanjelium ovplyvnilo konkrétne skutočnosti života osôb. „Na tento účel si musí pastorácia vziať za úlohu formovanie kresťanskej mentality v každodennom živote“ (Ecclesia in Europa, 58). Ohlasovanie v srdci kultúr nemá presvedčiť, má skôr pripraviť vhodnú pôdu na načúvanie, má byť istým druhom predevanjelizácie. Ak je základným problémom ľahostajnosť, prvou a nevyhnutnou úlohou je pritiahnuť pozornosť, vyvolať u ľudí záujem. Keď sme identifikovali body, na ktoré možno ohlasovanie evanjelia ukotviť, potom predkladané návrhy ponúkajú rôzne usmernenia – nova et vetera – na pastoráciu kultúry, ktoré na prahu nového tisícročia pomôžu Cirkvi ohlasovať kresťanskú vieru ako odpoveď na výzvu neverectva a náboženskej ľahostajnosti.

2.1. Prítomnosť viery na verejnom fóre
„Až do konca čias sa Cirkev rozvíja ako pútnička medzi prenasledovaním sveta a Božou útechou“17 v dôvere a istote, že je podporovaná Pánovou silou a osvecovaná jeho svetlom. Dnes viac ako kedykoľvek predtým je potrebná viditeľná prítomnosť a hmatateľná aktivita Cirkvi ako univerzálnej sviatosti spásy v pluralistickej spoločnosti, aby sa umožnilo všetkým národom sveta stretnúť sa s posolstvom pravdy zjavenej v Ježišovi Kristovi. Cirkev to robí prostredníctvom svojej rôznorodej prítomnosti na miestach, kde sa vymieňajú skúsenosti, či pri veľkých spoločenských diskusiách, s cieľom vzbudiť zvedavosť často ľahostajného sveta a predstaviť Kristovu osobu a jeho posolstvo takým spôsobom, aby zaujali pozornosť a povzbudili jeho prijatie zo strany dominantnej kultúry.
Verejné svedectvo mladých, ktorí sa zúčastňujú na Svetových dňoch mládeže (SDM), je skúsenosťou natoľko vzbudzujúcou údiv a pozornosť, že často vyvoláva otázky i u mladých, ktorí nemajú žiadne náboženské korene či náboženskú motiváciu. Z tohto dôvodu má zásadný význam úsilie mnohých duchovných hnutí, ktoré pracujú s mladými. SDM prispievajú osobitným spôsobom k zmene falošnej predstavy o Cirkvi, považovanej za deprimujúcu, zastaranú a dekadentnú inštitúciu.
Nové mestské misie znova uvádzajú Cirkev na verejné priestranstvo, príkladom sú mestské misie v Európe, ktoré sa postupne konajú vo Viedni, v Paríži, Lisabone a Bruseli. Apoštolské zázraky, ktoré sa udiali pred desiatimi rokmi pri putovaní ostatkov svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša po celom svete, sú obdivuhodné18: na veľké prekvapenie organizátorov pritiahlo toto putovanie obrovské davy, dokonca milióny ľudí, z ktorých väčšina cirkevné podujatia zvyčajne ignorovala alebo ich nikdy nenavštevovala.
Hnutia a združenia kresťanov činných vo verejnej sfére, v spoločenských komunikačných prostriedkoch, ako aj vo vláde prispievajú k rozvoju kultúry odlišnej od dominantnej nielen na intelektuálnej, ale i na praktickej úrovni. Źiť naplno Kristovo tajomstvo a ponúkať spôsoby života inšpirované evanjeliom podľa listu Diognetovi19, zostane navždy privilegovaným svedectvom kresťanov uprostred sveta.
Spolupráca kresťanov s organizáciami neveriacich pri realizovaní rozličných užitočných aktivít umožňuje prežívať silné okamihy spoluúčasti a dialógu. Podľa pastoračných direktív Jána XXIII. v encyklike Pacem in terris, „i priateľské styky katolíkov vo svetských záležitostiach s tými, ktorí neveria v Krista alebo ich viera nie je bez omylov, môžu byť pre nich príležitosťou nájsť pravdu a skloniť sa pred ňou“ (83). Stáva sa napríklad, že kresťania spolupracujú pri obrane života s agnostickou organizáciou Lega agnostica in favore della vita.
Podpora verejných podujatí na veľké kultúrne témy. Tieto stretnutia podporujú kontakty a osobný dialóg s pracujúcimi v rozličných oblastiach kultúry a predstavujú významný spôsob prítomnosti Cirkvi na verejnosti.
Odborné semináre o duchovnej kinematografii organizované Pápežskou radou pre kultúru v spolupráci s Divadelným ústavom v Ríme a stretnutie o Cirkvi a kinematografii uskutočnené v spolupráci s Kultúrnym centrom Luteránskej cirkvi v Osle v Nórsku sú príkladmi podujatí, na ktorých sa prejavuje schopnosť filmovej reči silou obrazov odovzdávať božské duchovné hodnoty a tak zúrodňovať kultúru.
Každý rok udeľuje Svätý Otec cenu Premio delle Pontificie Accademie na základe konkurzu pripraveného Pápežskou radou pre kultúru, s cieľom povzbudiť mladých univerzitných študentov alebo umelcov, ktorých výskum a diela významne prispeli k šíreniu kresťanského humanizmu a jeho umeleckému stvárneniu. Viacdňové podujatia Settimane degli intellettuali cattolici a Settimane Sociali dávajú stretnutiu medzi vierou a kultúrou verejný charakter a poukazujú na angažovanosť katolíkov v dôležitých sociálnych otázkach.
Spoločenské komunikačné prostriedky hrajú v dominantnej kultúre podstatnú úlohu. Obraz, slovo, gestá, prítomnosť, to sú neodmysliteľné prvky evanjelizácie, ktorá má byť začlenená do kultúry spoločenstva a národov, i keď treba dať pozor a neklásť prílišný dôraz na obraz na úkor objektívnych skutočností a obsahu viery. Obrovské zmeny, ktoré spoločenské komunikačné prostriedky spôsobujú v živote ľudí, si vyžadujú náležité pastoračné úsilie: „Mnohí mladí laici sa zameriavajú na médiá. Je úlohou pastorácie kultúry, aby ich pripravila na aktívnu prítomnosť v prostredí rozhlasu, televízie, kníh a periodickej tlače, zdrojov informácií prinášajúcich každodenné správy väčšine našich súčasníkov. Prostredníctvom otvorených a čestných masmédií môžu dobre pripravení kresťania zohrať poprednú misionársku úlohu. Dôležité je, aby boli formovaní a dostalo sa im pri tom pomoci“ (Per una pastorale della cultura, 34). Profesionálna prítomnosť kvalifikovaných katolíkov, ktorí sa ako takí aj jasne deklarujú, v prostriedkoch spoločenskej komunikácie, v tlačových agentúrach, v novinách, časopisoch, na internetových stránkach, v rozhlasových a televíznych spoločnostiach, je pre šírenie presných správ a informácií o Cirkvi veľmi dôležitá a napomáha chápanie osobitosti tajomstva Cirkvi, pričom sa vyhne zameriavaniu sa na okrajové stránky a ideologické skratky. Ceny, ako sú Premio cattolico del cinema, Premio Robert Bresson a Benátsky festival, študijné pobyty, kresťanské filmové týždne Semaines Chrétiennes du cinéma a vytváranie sietí a profesionálnych katolíckych združení je povzbudzujúce a zároveň ukazuje, že nevyhnutná angažovanosť v tejto oblasti je veľmi dôležitá – bez toho, žeby sme mali v úmysle vytvoriť akési katolícke geto.
Vieme, že nestačí len hovoriť, aby sme boli pochopení. Vyžaduje sa od nás veľké úsilie, aby sme používali jazyk dnešných ľudí s cieľom pochopiť ich očakávania a úprimne i prístupne na ne odpovedali. Napr. v Poľsku mala veľký vplyv na verejnosť Charta ľudských práv, ktorú predstavil arcibiskup z Gdańska, vyzdvihujúc pozitívny prístup Druhého vatikánskeho koncilu zhrnutý v pastoračnej konštitúcii Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia združení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa ono cíti úzko spätým s ľudstvom a jeho dejinami“ (1).
A nakoniec, zaistiť prítomnosť Cirkvi vo verejnom živote a v dialógu s neveriacimi umožní vytvoriť most medzi evanjeliovým posolstvom – ktoré neprestáva vyvolávať otázky a často i odhaľovať neviditeľné uprostred viditeľného – a každodenným životom. Ide o to, vzbudiť pravé otázky prv, než sa predložia presvedčivé odpovede. Totiž, ak tieto odpovede neodpovedajú na skutočné otázky, a teda na osobné hľadanie, nevyvolajú pozornosť a nie sú prijímané ako kompetentné. Keď kresťania vyjdú zo svätýň na námestia, potom svedčia verejne, hoci bez publicity, o radosti veriť a význame viery pre ich život. Prebiehajúce dialógy a poskytnuté svedectvá môžu vyvolať túžbu po vniknutí do tajomstva viery. Takto to robil i Ježiš v evanjeliu: „Poďte a uvidíte!“ (Jn 1, 36).


2.2. Rodina
Ak pre jedných ostane neverectvo len teoretickým javom, pre mnohých rodičov sa stáva veľmi konkrétnou skutočnosťou, keď so žiaľom konštatujú, že deti opúšťajú vieru a žijú, akoby neverili. Preto je veľmi dôležité pomáhať rodičom odovzdávať spolu s kultúrnym dedičstvom deťom aj dedičstvo viery a skúsenosť s Bohom, ktorá je zdrojom slobody a radosti. Takisto je mimoriadne dôležité ponúknuť pomoc snúbeneckým i manželským párom, aby dokázali týmto situáciám čeliť. Pozoruhodná je aj skúsenosť družín Equipes Notre-Dame, v ktorých si manželia vzájomne pomáhajú rásť v živote viery, spoločne prežívajú každodenné radosti i ťažkosti a zároveň sa prehlbujú vo viere. Tam, kde sa evanjelium zapíše do sŕdc detí už vďaka učiteľom a rodine, sa oveľa ľahšie prekonáva aj kríza dospievania. Rodina, prvá škola evanjelizácie, je miestom odovzdávania živej viery, vtelenej do každodenného života v podobe rozličných úkonov: slávenia náboženských sviatkov, modlenia sa pred jedlom, modlitby ruženca, návštevy kostola, vyhradenia si osobitných chvíľ na lectio divina. Rodičia sú prvými evanjelizátormi detí v kruhu rodiny, kde sú tak radosti, ako i strasti príležitosťou na pestovanie kresťanských čností. Sprevádzajúc svoje deti na rôznych podujatiach cirkevných hnutí, pomáhajú im prehlbovať si vieru, pripravujú ich na prijatie sviatostí a formujú v nich kresťanské svedomie. Takto žijú všetci plnším rodinným i cirkevným životom. Príkladom toho sú i rodinné katechézy, ktoré si od rodičov, no predovšetkým od otcov rodín vyžadujú, aby prevzali zodpovednosť za ohlasovanie evanjelia. Rodina sa takto javí ako miesto kultúry života a pre život, kde sa jedni od druhých učíme základným hodnotám spolužitia, oceňujúc odlišnosť a bohatstvo každého jedného. Na to, aby sa do života rodiny zaviedli „zásady, podľa ktorých ľudia posudzujú rozhodujúce hodnoty, predmety, na ktoré sústreďujú všeobecný záujem, spôsob myslenia, pramene, z ktorých čerpajú podnety a vzory ľudského života“ (Evangelii nuntiandi, 19), je nevyhnutné venovať viac času životu v rodine. Len tak sa môže zrodiť nový spôsob nazerania a prežívania, chápania, konania i plánovania budúcnosti, aby sme sa mohli stať tam, kde to treba, zakladateľmi novej kultúry. Okrem toho je v panujúcej obrazovej kultúre dôležité, aby rodičia naučili deti správne používať televíziu tým, že budú s nimi sledovať programy a diskutovať o nich a ochotne odpovedať na ich otázky. Inak jestvuje nebezpečenstvo, že televízia zaberie čas potrebný na pestovanie osobných vzťahov, takých dôležitých na odovzdávanie viery.

2.3. Kresťanská iniciácia a vyučovanie náboženstva
Nevedomosť, či už náboženská alebo kultúrna, je jednou z hlavných príčin neverectva, nesprávnej viery a náboženskej ľahostajnosti. Na odstránenie nevedomosti treba znovu premyslieť v súčasnosti prebiehajúce rôzne formy vzdelávania a formácie, predovšetkým na tej najnižšej úrovni. Rozhodujúca je úloha pedagógov, ktorí by mali byť najskôr svedkami viery. Každá chvíľa je vhodná na učenie, veď pokiaľ si spomíname, aj Ježiš strávil väčšinu svojho verejného života tým, že učil zástupy.V tejto súvislosti sa stáva nevyhnutným presnejšie definovať osobitosť kresťanstva vzhľadom na new age, sekty a nové náboženské hnutia21, a to tak na úrovni teologickej vedy, ako aj na úrovni formácie katechétov. Poverčivosť a príťažlivosť mágie sú výsledkom nedostatočnej formácie. Neznalosť základného obsahu viery umožňuje nárast siekt a množenie sa falošných prorokov. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi „večným životom“ a „svetom duchov“, medzi „transcendentálnou meditáciou“ a „kresťanskou kontempláciou“, medzi „zázrakom“ a „uzdravením z viery“, medzi „liturgickým cyklom“ a „vzťahom k prírode“.

Kresťanská iniciácia, katechéza a katechumenát
Z rozličných strán sa upozorňuje na to, že je dôležité venovať väčšiu pozornosť kresťanskej iniciácii, sprevádzanej starostlivosťou o kvalitnú a predĺženú sviatostnú katechézu, ktorá je conditio sine qua non ďalšieho rastu Božieho života a lásky k Cirkvi v ľuďoch. Mnohí zdôrazňujú potrebu obnoviť katechézu dospelých nielen na vyplnenie medzier vo vedomostiach, ale predovšetkým na upevnenie osobného prežívania viery a prežívania viery v rámci Cirkvi. Takýto katechumenát sa môže uskutočňovať v rozmanitých formách, okrem iných sa pri formácii a raste viery ukazujú ako veľmi nápomocné cirkevné hnutia, takže v niektorých krajinách počet katechumenov neprestajne rastie a pripravuje sa nová generácia veriacich, ktorá spoločne objavuje radosť z viery v Krista, v spoluúčasti na viere Cirkvi, ako i horlivosť, elán a živú nádej.
Prostredníctvom vhodných programov sa vo farnostiach číta a študuje Biblia. Zároveň sa ponúkajú opravdivé možnosti, ako naplniť právo každého pokrsteného na solídne vzdelanie v katolíckej náuke – právo, na ktoré priamo nadväzuje povinnosť pokračovať v prehlbovaní poznania viery a v jej odovzdávaní budúcim generáciám22. Pri tejto činnosti je užitočné zamerať sa na špecifické skupiny: deti, univerzitných študentov, čerstvých absolventov, dospelých a starých, osoby nesúce zodpovednosť v spoločnosti. Iniciatívy uskutočňované na rôznych úrovniach formácie – biblickej, morálnej a v oblasti sociálneho učenia Cirkvi – umožňujú účastníkom posudzovať udalosti v ich okolí vo svetle evanjelia.

Výchovno-vzdelávacie inštitúcie
Cirkev disponuje značnou sieťou vzdelávacích centier, od materských škôl až po univerzity. Denne milióny mladých navštevujú školy a katolícke vzdelávacie centrá. To predstavuje veľkú príležitosť, avšak za podmienky, že budú poskytovať opravdivú kresťanskú formáciu, v ktorej sa viera stáva významným prvkom, prestupujúcim všetky činnosti danej inštitúcie. V mnohých krajinách je zaistené vyučovanie náboženstva aj v štátnych školách, niekedy s návštevnosťou dosahujúcou až 90 % detí v školskom veku, ako je to napr. v Taliansku. Kontakt mladých so školou zohráva významnú úlohu pri pastorácii kultúry.
Tam, kde nie je možné zaistiť hodiny náboženstva, je dôležité udržať prítomnosť náboženského rozmeru v rámci školy. V niektorých štátoch USA sa kresťanskí rodičia a učitelia – katolíci i evanjelici – rozhodne zasadili za zavedenie modlitby do štátnych škôl. Podarilo sa im to nie na základe vládnych dekrétov, teda zhora, ale na základe iniciatívy zdola, podpisovej petície. Rovnako sa im podarilo dosiahnuť, že do osnov výučby dejepisu bola zavedená téma – „význam a rozhodujúca úloha náboženstva v kultúre“.
Dôležitá ja aj prítomnosť Cirkvi na univerzitách23, či už na úrovni vyučovania alebo pastorácie. I vtedy, keď tam Cirkev nie je prítomná vo forme teologickej fakulty, má tam byť prítomná prostredníctvom univerzitnej pastorácie, ktorú však nemožno zamieňať s pastoráciou mládeže. Univerzitnú pastoráciu treba v prvom rade chápať ako evanjelizáciu inteligencie, zameranú na vytvorenie novej syntézy medzi vierou a kultúrou, a obracajúcu sa predovšetkým na profesorov a ostatných pedagogických pracovníkov, aby sme mali katolícky formovaných intelektuálov.
V seminároch a na teologických fakultách nadobúdajú  osobitný význam filozofia a teológia ako disciplíny schopné dialógu s modernou kultúrou. Ukazuje sa potreba podporovať nové kurzy a programy na poli dialógu vedy a viery, ako napr. projekt STOQ (Science, Theology and the Ontological Quest) – Veda, teológia a ontologický výskum24, ktorý sa zrodil v Ríme zo spolupráce medzi pápežskými univerzitami a pod patronátom Pápežskej rady pre kultúru, s cieľom formovať odborníkov v oblasti viery a vedy. Tento projekt funguje ako model pre ostatné univerzitné centrá vo svete.
Aj ďalšie konkrétne iniciatívy si zaslúžia, aby sme ich spomenuli, napr. zriadenie akadémie za život, zakladanie knižníc, videoték a kníhkupectiev, nárast počtu publikácií a časopisov s kresťanským duchom, vydávaných vo veľkom náklade.
Veľký význam nadobúdajú aj organizácie zamerané na dialóg s neveriacimi a s nevereckou kultúrou, zároveň s komisiami pre kultúru a neverectvo jednotlivých biskupských konferencií. Na teologických fakultách sa môžu vytvárať oddelenia a pracovať výskumníci zameraní na otázku neverectva, podobne ako to už funguje v Zagabrii, Spalate a na Pápežskej univerzite sv. Urbana. V tejto reflexii môžu na neformálnej úrovni pokračovať aj malé študijné skupiny. Tam, kde funguje katedra na štúdium ateizmu, môže byť zamýšľanie sa nad novými formami neverectva opravdivou pomocou v pastoračnom poslaní Cirkvi.

2.4. Cesta krásy a kultúrne dedičstvo
Krása je privilegovanou cestou, ako priblížiť ľudí k Bohu a uhasiť ich duchovný smäd. Krása „prináša do srdca človeka radosť a je cenným plodom, ktorý odoláva zubu času, spája generácie a v obdive ich vedie k vzájomnej komunikácii“25. Krása je zároveň schopná svojím symbolickým jazykom zjednocovať ľudí rozličných kultúr v otázke spoločných hodnôt majúcich korene v ich špecifickej antropologickej identite a v pôvodnej skúsenosti človečenstva, ktorá umožňuje človeku mať otvorené srdce pre čaro tajomstva a absolútna. Práve v tejto súvislosti odhaľuje Cirkev nové epifánie krásy, čiže vedie ľudí na novú via pulchritudinis, ktorá rozširuje pojem krásy pochádzajúci z gréckej filozofie. Sväté písmo nám zjavuje Mesiáša ako „najkrajšieho z ľudských synov“ (Ź 45, 3), ktorý sa „uponížil“ (Flp 2, 8) pre každú jednu a každého jedného z nás a ktorý sa predstavuje ako „muž bolestí“ (Iz 53, 3). V kultúre globalizácie, kde prvé miesto zaujíma konanie, tvorenie a práca, je Cirkev povolaná napomáhať bytie, vzdávanie chvál a kontempláciu, aby odhalila rozmer krásna. Táto cesta si vyžaduje primeranú pastoráciu umelcov a umeleckého prostredia, ako aj tiež adekvátne využívanie kultúrneho dedičstva.
Už Druhý vatikánsky koncil uznal význam dialógu s tými, ktorí sa zaoberajú umením, ako aj význam trvalo prospešnej prítomnosti ich diel v Cirkvi, v zmysle cesty umožňujúcej človeku povzniesť sa k Pánovi. Rovnako potrebné je začať dialóg s umeleckými inštitúciami a spoločnosťami a pokračovať v ňom, aby sa podporili vzájomné kontakty umožňujúce obohatenie Cirkvi i samotných predstaviteľov umeleckého sveta. Mnohí umelci skutočne našli v lone Cirkvi miesto osobnej tvorivosti, kde je prijatie sprevádzané ponukou, konfrontáciou a rozlišovaním. Takáto pastorácia si vyžaduje laikov a kňazov, ktorí dostali kvalitnú kultúrnu i umeleckú formáciu, aby mohli viesť dialóg so „všetkými tými, ktorí sa vášnivo oddávajú hľadaniu nových ,epifánií’ krásy, aby z nej – prostredníctvom umeleckej tvorby – urobili dar pre svet.“27
Týždne kultúry, umelecké festivaly, výstavy umenia, ocenenia za sakrálne umenie, bienále umenia, ktoré sa konajú v spolupráci s predstaviteľmi civilnej sféry v rôznych častiach sveta, napomáhajú pastoračný prístup pomocou cesty krásna, ktorá je privilegovanou cestou inkulturácie viery. Tieto aktivity sprevádzajú ďalšie iniciatívy so zámerom ponúknuť umeleckú skúsenosť, v ktorej Kristova osoba a tajomstvá viery stále zostávajú pre umelcov prednostným zdrojom inšpirácie.
V oblasti literatúry umožňujú sľubnú spoluprácu stretnutia s básnikmi, literátmi a so spisovateľmi, tak katolíkmi, ako i neveriacimi, organizované Pápežskou radou pre kultúru, a zakladanie literárnych klubov.
Na druhej strane, kultúrne dedičstvo Cirkvi ostáva i naďalej prostriedkom evanjelizácie. Pamiatky inšpirované kresťanstvom, ktoré vznikli počas stáročí viery, sú autentickými svedectvami kultúry formovanej Kristovým evanjeliom a istými sprievodcami kvalitnej kresťanskej formácie. Na mnohých miestach sa obnovovanie kostolov, najmä ich fasád – často aj z iniciatívy štátnych ustanovizní – stáva podnetom odpovedať na Kristovu výzvu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky“ (Mt 5, 16).
Organizovanie a podporovanie koncertov sakrálnej hudby, choreografických podujatí s náboženskou tematikou a výstav sakrálneho umenia pomáha mnohým ľuďom zažiť krásu ako prvok rastu vlastnej viery v osobnom stretnutí so Spasiteľom, kontemplovanom v umeleckom diele. Veľké výstavy, ako boli v Londýne Behold the Saviour. Discovery of the Transcendent through the Face of Christ. Rediscovering the sense; v Španielsku Las edades del Hombre; alebo v Ríme Le Dieu caché, ktoré pritiahli obrovské davy návštevníkov, sú typickými príkladmi svedčiacimi o schopnosti umenia zasiahnuť neuspokojené srdce moderného človeka. Skutočne mnohí ľudia dnes zisťujú, že racionálna a technická kultúra nie je schopná uspokojiť najhlbšiu túžbu po zmysle prebývajúcu v každom človeku, a pociťujú ozajstnú neschopnosť rozmýšľať o komplexnej realite sveta, o ľudskej bytosti a jej tajomstve, ak sa zdôrazňuje len sloboda a hľadanie neraz umelého šťastia.
V niektorých krajinách rastie na univerzitách dopyt po náboženskom vyučovaní pre študentov umeleckých a humanistických disciplín. Týmto mladým totiž naozaj chýbajú podstatné a základné predstavy o kresťanstve, a preto sú neschopní pochopiť vlastné umelecké a historické dedičstvo. Takže i odborné kurzy o kresťanstve pre študentov umeleckých disciplín a histórie, konané na základe vysvetľovania kultúrneho dedičstva, ponúkajú príležitosť sprostredkovať im stretnutie s Kristovou radostnou zvesťou.
Cesta krásna sa zdá obzvlášť dôležitá, pokiaľ ide o liturgiu. Keď sa rozmer posvätna odhaľuje pomocou umeleckých diel – pri dodržaní všetkých liturgických noriem – , slávené tajomstvo dokáže vyburcovať  ľahostajných i osloviť neveriacich. Via pulchritudinis sa stáva aj cestou radosti, ktorá sa zjavuje vo sviatkoch slávených ako stretnutia viery.

2.5. Nový jazyk na sprostredkovanie evanjelia: rozum a cit
Kardinál J. H. Newman vo svojej Grammar of Assent zdôrazňuje význam dvojitého kanála evanjelizácie – cez srdce a myseľ, lepšie povedané, skrze cit a rozum. Dnes sa kladie zvýšený dôraz na emocionálny rozmer osoby a mnohí kresťania nachádzajú vďaka tomu novú radosť z viery. V kultúre prevažujúceho iracionalizmu zakusujú potrebu prehĺbiť si svoje rozumové zdôvodnenie viery pomocou primeranej formácie, v ktorej hrá Cirkev vzhľadom na zranený rozum úlohu milosrdného samaritána.
Prvým problémom je tu však otázka jazyka. Ako sprostredkovať radostnú zvesť Krista, jediného Spasiteľa sveta? Kultúra ľahostajnosti a relativizmu, ktorá sa zrodila na sekularizovanom Západe, neuľahčuje komunikáciu založenú na objektívnom výklade. V tomto prípade sú rovnako vážne ohrozené dialóg i komunikácia. Ak je pre osoby žijúce v takejto kultúre namáhavé pochopiť res significata, teda samého Krista, potom treba pre novú evanjelizáciu nájsť res significans, teda niečo, čo vedie k nemu a k tajomstvám viery a čo bude zodpovedať kultúre adresátov.
Byť nablízku mladým ľuďom, snažiť sa pochopiť ich spôsob života a ich kultúru, to je prvý krok, ktorý nám pomôže nájsť jazyk vhodný na to, aby sme im sprostredkovali skúsenosť s Bohom. Úspešnosť niektorých televíznych kanálov (napr. MTV)28 u mladých sa zakladá na tom, že používajú zároveň prvky sympatie i hnevu, sarkazmu i tolerancie, zodpovednosti i egoizmu. Osvojenie si ich štýlu jazyka, pravda len do istej miery, s jeho následným očistením, môže uľahčiť dialóg Cirkvi s mladými a priame, stabilné vzťahy s konkrétnymi osobami umožnia zvnútra transformovať záporné stránky ich kultúry a posilniť tie kladné. Masmédiá sú vhodné na to, aby sprostredkovali pozitívnu skúsenosť obrátenia a viery, ako ich prežívajú konkrétni ľudia, s ktorými sa dá identifikovať. Na druhej strane, Cirkev môže čerpať zo svojej niekoľkostoročnej tradície, ktorá jej umožňuje zasiahnuť ľudí prostredníctvom príťažlivej hudby, či už liturgickej alebo populárnej. Hudba má skutočne veľkú moc otvárať človeka pre náboženský rozmer, a stáva sa silne príťažlivou aj v necirkevnom prostredí, príkladom toho sú gregoriánske spevy.

Dôležitá je kultúra vzťahu, nevyhnutná na to, aby kresťanské svedectvo mohlo strhnúť druhého na cestu viery. Prvenstvo osoby a osobných vzťahov je základom evanjelizačného diela. Skutočný misijný kontakt nastáva v dialógu a pri budovaní medziľudských vzťahov. Takéto otvorenie sa uskutočňuje vtedy, keď zostávame nablízku tým, ktorí sa usilujú rozvíjať pozitívny vzťah vo dvojici, v rodine alebo v samotnom kresťanskom spoločenstve, a keď zaistíme, aby študentov, mládež navštevujúcu oratóriá, dospievajúcich a snúbencov sprevádzali múdri a kompetentní vychovávatelia. Aj starí ľudia potrebujú pastoráciu zodpovedajúcu ich potrebám. Kresťanské spoločenstvo sa má snažiť  o to, aby sa každá osoba cítila byť prijatá, pochopená a milovaná a nebola považovaná len za príslušníka inštitúcie. Rovnako v „supermarkete“ náboženstiev a kultúry, kde prevláda cit, estetika a emócie, možno ponúknuť hľadajúcim osobám spoľahlivú a vyčerpávajúcu odpoveď, založenú na pravde, kráse a dobre viery v Ježiša Krista odpovedajúceho svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním na všetky základné otázky človeka, týkajúce sa veľkého tajomstva ľudskej existencie.

New age a sekty priťahujú mnohých ľudí pôsobením na ich city. Odpovedajúc na túto výzvu a nasledujúc radu blahoslaveného Jána XXIII.  „využívať skôr liek milosrdenstva ako prísnosti“29, vychádzame v ústrety všetkým ľuďom, ktorí úprimne hľadajú pravdu, zaujímajúc  sa predovšetkým o tých, ktorí prekonávajú okamihy slabosti a nepokoja, a preto sa stávajú ľahkou korisťou siekt. Sme povolaní ukázať týmto osobám tajomstvo kríža: v ňom, bez toho, aby sme upadli do pasce absurdnosti alebo sentimentálnosti, môžeme spolu s ranenými osobami prežívať ich utrpenie a pomôcť im nájsť zmysel ich zraneného života.

Osobný vzťah v rámci Cirkvi, najmä vo väčších farnostiach, je veľmi dôležitý. Malé spoločenstvá spojené s cirkevnými hnutiami, ktoré berú ohľad na antropologické, geografické, kultúrne a spoločenské osobitosti jednotlivých osôb, umožňujú obnovenie a prehĺbenie života spoločenstva. Radosť z príslušnosti k Božej rodine je viditeľným znakom posolstva spásy a Cirkev, rodina rodín, sa potom javí ako opravdivé miesto stretnutia medzi Bohom a ľuďmi.
Misijný postoj k tým, ktorí sa vzdialili od Cirkvi a ktorých považujeme za neveriacich alebo ľahostajných, je vždy postojom Dobrého pastiera idúceho hľadať stratené ovečky, aby ich priviedol do košiara. Pozorný a bratský prístup k tým, ktorí chodia do kostola len občas a ktorých počet stále rastie, je jednoducho základom30. Vstúpiť s týmito ľuďmi do dialógu je neraz oveľa ľahšie, ako si myslíme. Veľakrát stačí len trocha odvahy na to, aby sme sa na nich obrátili so srdečným osobným pozvaním alebo nadviazali s nimi ľudsky hlboký, priateľský vzťah a vyvolali tak v nich dôveru a lepšie pochopenie Cirkvi31.

Inkulturácia viery a evanjelizácia kultúr prostredníctvom medziľudských vzťahov umožní každému človeku vnímať Cirkev ako svoju vlastnú a cítiť sa v nej ako v rodine. Ohlasovanie evanjelia misionármi zo Západu ako M. Ricci a R. De Nobili bolo plodné do takej miery, do akej ázijské národy videli, že sa začlenili do miestnej kultúry – naučili sa ich jazyk a nosili ich odev – , rešpektovali ju, snažili sa ju spoznať a vzájomne si vymieňať skúsenosti. Evanjelizovať kultúry si vyžaduje vstúpiť s nimi do racionálneho vzťahu, ale s láskou, aby sme ich mohli pochopiť do hĺbky a s opravdivou láskou byť prítomní vo všetkých ich oblastiach.
 
2.6. Katolícke kultúrne centrá
„Katolícke kultúrne centrá ponúkajú jednotlivým cirkvám možnosť zúčastniť a podieľať sa na poli kultúrnych zmien. Predstavujú verejné fóra umožňujúce prostredníctvom tvorivého dialógu rozširovať kresťanské predstavy o mužovi, žene, rodine, práci, ekonómii, spoločnosti, politike, medzinárodnom živote a životnom prostredí“ (Ecclesia in Africa, 103) .
Katolícke kultúrne centrá32, najmä tie, ktoré sú budované ako kultúrne laboratóriá, „predstavujú bohatú a mnohotvárnu skutočnosť, či už vzhľadom na typ inštitúcie (kultúrne centrá, krúžky, akadémie, univerzitné centrá, formačné domy), jej zameranie (teologické, ekumenické, vedecké, výchovné, umelecké) alebo v nej prebiehajúce aktivity (konferencie, diskusie, kurzy, semináre, publikačnú a knižničnú činnosť, umelecké a kultúrne prehliadky, výstavy). Samotná koncepcia katolíckeho kultúrneho centra v sebe zahrňuje pluralitu a bohatstvo rôznych daností krajiny, či už ide o inštitúcie súvisiace s cirkevnou štruktúrou: farnosť, diecéza, biskupská konferencia, rehoľné spoločenstvo, alebo o  súkromné inštitúcie katolíkov, ktoré sú však v úzkom vzťahu so spoločenstvom Cirkvi“ (Per una pastorale della cultura, 32).
Katolícke kultúrne centrá sú prednostnými miestami, kde možno realizovať pastoráciu kultúry, pomocou filmov alebo konferencií ponúkajú možnosť diskutovať o aktuálnych otázkach kultúry. Odpoveď na tieto problémy umožní odstrániť mnohé prekážky pre prijatie viery, ktorá je Božím darom prijímaným prostredníctvom počúvania (porov. Rim 10, 17).

2.7. Náboženský turizmus
Zatiaľ čo v niektorých častiach sveta stále vládne neľudské pracovné zaťaženie, inde sa predlžuje voľný čas, ktorý je k dispozícii aj na turistické účely. V rámci tradície putovania je dôležité podporovať náboženský turizmus. Medzi rôznymi iniciatívami, ktoré chcú odpovedať na legitímne kultúrne očakávania ľudí ľahostajných voči náboženstvu či nenavštevujúcich bohoslužby, sa niektoré snažia spojiť prezentáciu náboženského kultúrneho dedičstva s kresťanskou povinnosťou lásky, pohostinnosti a odovzdávania viery. Možnosti sú nasledujúce:
1.otvoriť úrad na koordinovanie miestnych cirkevných aktivít s požiadavkami turistov, pričom im treba pomôcť pochopiť špecifickosť dedičstva Cirkvi, ktoré má predovšetkým kultový charakter;
2.vymyslieť aktivity, podujatia, diecézne múzeá, kde by umenie danej lokality, uchovávané pre ďalšie generácie, mohlo slúžiť ako nástroj katechézy a výchovy;
3.informovať o zbožnosti miestneho ľudu prostredníctvom sprievodcovských brožúrok po kultových miestach a umožniť tak spoznať bohatstvo, rozmanitosť a univerzalitu života viery rôznych národov;
4.zakladať organizácie pod katolíckou správou zaoberajúce sa historickými pamiatkami, ktoré budú schopné poskytovať súčasne dobré kultúrne služby i svedectvo viery, a to vďaka kvalitnej formácii ich zamestnancov v oblasti kresťanskej i umeleckej;
5.na informovanie o týchto aktivitách využívať diecézne internetové stránky.

3. Cesta lásky
„Čo však najviac napomáha zjavovať Božiu prítomnosť, je bratská láska veriacich, jednomyseľne spolupracujúcich za vieru blahozvesti a slúžiacich za znamenie jednoty“ (Gaudium et spes, 21). Svedectvo lásky je najpresvedčivejším argumentom, ktorý môžu kresťania ponúknuť ako dôkaz o existencii Boha – Lásky, je to tá najvznešenejšia cesta, o ktorej hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13). V kresťanskom umení a v živote svätých žiari iskra Božej krásy a lásky, ktorá sa stále novým spôsobom vteľuje do života ľudí. Na konci to bude krása, ktorá zachráni svet33: krása chápaná ako morálny život, ktorý podľa Kristovho vzoru dokáže pritiahnuť ľudí k dobru. Nie náhodou bola v antickom Grécku za ideál ľudského života považovaná kalokagatia, teda vlastnenie všetkých fyzických i morálnych kvalít, krásna i dobra. Jacques Maritain povýšil krásno na transcendentáliu, v miere, v akej ňou je dobro i pravda: ens et unum et bonum et verum et pulchrum convertuntur. Táto syntéza sa prejavuje v živote kresťana a najmä kresťanského spoločenstva: nejde však o jej demonštrovanie za každú cenu, ale o radostné podelenie sa o skúsenosť viery v Krista, ktorá je radostnou zvesťou pre všetkých ľudí a ich kultúry. Tak i naši súčasníci môžu byť zasiahnutí v srdci svojho neverectva alebo ľahostajnosti. Veľkí svätí našich čias, najmä tí, ktorí venovali svoj život tým najchudobnejším, spolu so zástupmi všetkých svätých Cirkvi predstavujú najvýrečnejší argument, schopný vyvolať v srdciach mužov a žien otázku po Bohu a nájsť tu hneď aj odpoveď: Kristus je krása, „egó eimi ho poimén ho kalos“ (v gréčtine: „ja som dobrý = pekný pastier“, Jn 10, 11), ktorá priťahuje srdcia k Otcovi prostredníctvom Ducha Svätého.
Svedectvo odpustenia a bratskej lásky žité medzi kresťanmi sa rozširuje na všetkých ľudí ako vrúcna modlitba. Táto výzva je adresovaná všetkým kresťanom na základe odporúčania svätého Augustína: „Bratia, vrúcne vás vyzývame k tejto láske, nielen voči vašim priateľom vo viere, ale aj voči tým, ktorí sa nachádzajú mimo vášho spoločenstva, ktorí sú ešte pohanmi, neveriacimi v Krista, alebo sú od nás oddelení... Bratia, okusujeme pre nich bolesť ako pre našich bratov... Je čas použiť voči nim veľkú lásku a nekonečné milosrdenstvo, modliac sa za nich k Bohu, aby im nakoniec dal zmúdrieť v myšlienkach i citoch, aby sa polepšili a pochopili, že nemajú nijaký argument, ktorým by sa postavili proti pravde.“34

4. Zhrnutie
Súhrnný pohľad na postrehy, odporúčania a návrhy – pochádzajúce z rozličných kultúr piatich kontinentov a z ich odlišných pastoračných skúseností – umožní vyzdvihnúť nasledujúce body, zasluhujúce si osobitnú pozornosť:
Dôležité je svedčiť o krásou toho, že Boh miluje človeka.
Treba obnoviť kresťanskú apologetiku a skromne, no s úctou zdôvodniť nádej, ktorá v nás prebýva (porov. 1 Pt 3, 15).
Je potrebné osloviť mestského človeka (homo urbanus) účasťou na verejných spoločenských diskusiách a spojiť evanjelium so silami formujúcimi kultúru.
Je nevyhnutné učiť na školách a na univerzitách rozmýšľať a mať odvahu postaviť sa novou a radostnou ponukou kresťanskej kultúry proti tichému schvaľovaniu dominantnej kultúry, často poznačenej náboženským neverectvom a ľahostajnosťou.
Ľuďom ľahostajným v otázke existencie Boha, ktorí však veria v ľudské hodnoty, treba ukázať, že byť opravdivými ľuďmi znamená byť náboženskými ľuďmi, že človek nachádza plnosť svojho človečenstva len v Kristovi, pravom Bohu a pravom človeku, a že kresťanstvo je radostnou zvesťou pre všetkých ľudí všetkých kultúr.

Záver: „Na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 4).
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu tvrdia s určitosťou: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí budú vedieť vnuknúť nasledujúcim pokoleniam pohnútku života a nádeje“ (Gaudium et spes, 31). Pre kresťanov teda nastáva hodina nádeje. Táto teologálna čnosť je vodiacou niťou apoštolskej exhortácie pápeža Jána Pavla II. Novo millennio ineunte na záver Veľkého jubilea 2000 a horizontom viery celej Cirkvi v tomto prelomovom okamihu dejín. Dnes, tak ako včera, jedine Kristus dokáže ponúknuť zdôvodnenie života a nádeje. Údel smrti, tajomstvo utrpenia, najmä utrpenia nevinných, zostáva dnes i navždy pre mnohých ľudí vo všetkých kultúrach pohoršením. Túžba po večnom živote však v srdciach ľudí nevyhasla. Iba Ježiš Kristus, ktorý zvíťazil nad smrťou a daroval ľuďom život, môže ponúknuť presvedčivú odpoveď na utrpenie a smrť, iba on je skutočným prameňom živej vody, ktorá uhasí ľudský smäd. Niet inej cesty, ako kontemplovať jeho tvár, žiť spoločenstvo viery, nádeje a lásky v Cirkvi a vydať svetu svedectvo o láske a o prvenstve milosti, modlitby a svätosti. Zoči-voči novým výzvam neverectva, náboženskej ľahostajnosti, sekularizácie veriacich, ako i vzniku nových náboženstiev sústredených na „ja“, existujú dôvody pre nádej, založené na Božom slove: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ź 119, 105).

Javy spojené s duchovným prázdnom a s duchovnou cestou, nedôvera k inštitúciám a emocionálna vnímavosť západných sekularizovaných kultúr si vyžadujú obnovenú horlivosť a autenticitu kresťanského života, apoštolskú odvahu a kreativitu, poctivosť života a dôslednosť učenia, aby sme v obnovených kresťanských spoločenstvách svedčili o kráse a pravde, veľkosti a jedinečnej sile Kristovho evanjelia. Výzvy v podobe neverectva, náboženskej ľahostajnosti a novej religiozity, stojace nám v ceste, sú rovnako výzvami na evanjelizovanie nových kultúr a novej náboženskej túžby, ktorá sa na začiatku tretieho tisícročia znova prebúdza k životu v pohanskej a gnostickej podobe. To je naliehavá misijno-pastoračná úloha pre celú dnešnú Cirkev, a to v srdci všetkých kultúr.
Po noci namáhavej a bezvýslednej práce vyzýva Ježiš Petra, aby sa znova vrátil na jazero a spustil siete. I keď sa táto námaha javí ako zbytočná, Peter dôveruje Pánovi a bez váhania odpovie: „Na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 4). Siete sa naplnili rybami, až sa začali trhať. Aj dnes, po dvetisíc rokoch námahy na lodi zmietanej dejinami, pobáda Pán Cirkev, aby „zamierila na hlbinu“, ďaleko od brehu a od ľudských istôt, a znovu spustila siete. Opäť nastal čas odpovedať spolu s Petrom: „Na tvoje slovo spustím siete.“

Poznámky pod čiarou

1.Dokument Pápežskej rady pre kultúru Per una pastorale della cultura bol uverejnený v taliančine vo vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana roku 1999. Nachádza sa, rovnako ako všetky ďalšie texty Učiteľského úradu Cirkvi, na vatikánskej internetovej stránke: www.vatican.va.
2.P. POUPARD, edícia La fede e l’ateismo nel mondo, rad Culture e dialogo, č. 5, Piemme, Casale Monferrato (AL) 1989. P. POUPARD, edícia Felicità e fede cristiana, rad Culture e Dialogo, č. 6. Casale Monferrato (AL) 1992, časť III, s. 95 – 146.
3.Je dôležité odlišovať nové náboženské hnutia, čo je odborný termín na označenie takzvaných alternatívnych náboženstiev, od nových cirkevných hnutí, označujúcich nové spoločenstvá v rámci Katolíckej cirkvi. Okrem toho je potrebné rozlišovať medzi náboženským a duchovným: nemožno každé duchovné hnutie, teda hnutie spojené so skúsenosťou ducha, považovať za náboženské.
4.JÁN PAVOL II.: Príhovor počas modlitby Anjel Pána 27. 7. 2003. In: L’Osservatore Romano, 28. – 29. júl 2003.
5.Odovzdávanie viery v srdci kultúr bola téma plenárneho zasadania Pápežskej rady pre kultúru v roku 2002. Porov. Culture e fede X (2002).
6.Porov. Per una pastorale della cultura, 9.
7.O new age pozri dokument publikovaný PÁPEŹSKOU RADOU PRE KULTÚRU a PÁPEŹSKOU RADOU PRE MEDZINÁBOŹENSKÝ DIALÓG: Ježiš Kristus – prameň živej vody. Slovenské vydanie: SSV, Trnava 2005.
8.In AAS 68 (1976), 5 – 76; EV 5, 1611.
9.Celá táto časť sa odvoláva na dokument Ježiš Kristus – prameň živej vody.
10.JÁN PAVOL II.: Homília počas svätorečenia Edity Steinovej. In: AAS 91 (1999), 249, alebo L’Osservatore Romano, 11. – 12. október 1998, s. 7.
11.JÁN PAVOL II.: Novo millennio ineunte, 30 – 31.
12.Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 3.
13.„Je soussigné(e)... prends l’engagement de prier chaque jour, en toute humilité, pour que Dieu éclaire par son Esprit un non-croyant – en même temps que moi-même – afin de pouvoir le découvrir dans son immense amour et l’aimer comme un père. Fait à… Le… Signature”. Adresa: Incroyance-prière, 11, Impasse Flammarion, 130001 Marseille, France.
14.SEKRETARIÁT PRE NEVERIACICH: Il dialogo con i non credenti. Rím 1968. Porov. aj Sekretariát pre neveriacich: Nota circa studium atheismi et istitutionem at dialogum cum non credentibus habendum. Rím 1970.
15.Cattedra dei non credenti je organizovaná zvláštnym spôsobom: funguje pri štátnej univerzite, netlieska sa, nedáva sa slovo publiku, súčasťou sú hudobné vystúpenia speváckeho zboru katolíckej univerzity. Téma večera sa prezentuje v atmosfére silencia. Kardinál predstaví referujúceho. Po prvom referujúcom vystúpi opäť kardinál, potom je chvíľa ticha a hudby, a nasleduje druhý referujúci. Na konci kardinál vyzve prítomných, aby mu napísali všetky prípadné pripomienky, na ktoré sa pokúsi odpovedať na záverečnom stretnutí.
16.D. J. POLICARPO – E. P. COELHO: Diálogos sobre a Fé. Editorial noticias, Lisabon 2004.
17.SV. AUGUSTÍN: Nuova Biblioteca Agostiniana, V/2. D. Gentili – A. Trapé (zost.) La Città di Dio, XVIII, 51, 2. Città Nuova, Rím 1998, 755.
18.Mons. GUY GAUCHER, pomocný biskup z Lisieux, Je voudrais parcourir la terre. Thérese de Lisieux thaumaturge, docteur et missionnaire. Cerf, Paríž 2003.
19.A Diogneto, zost. G. Ragazzino. Neapol 1989.
20.Porov. Ježiš Kristus – prameň živej vody.
21.Porov. www.cesnur.org.
22.CIC, kán. 229, 748 a 226, § 2.
23.Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU – PÁPEŹSKÁ RADA PRE LAIKOV –  PÁPEŹSKÁ RADA PRE KULTÚRU: Presenza della Chiesa nell’università e nella cultura universitaria, Vatikán 1994. In: EV 14, 1371 – 1375.
24.Porov. www.stoqnet.org.
25.DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Messaggio agli artisti. In AAS 58 (1966), 13; EV 1, 497; porov. JÁN PAVOL II.: List umelcom, 3, 1999.
26.Porov. JÁN PAVOL II.: Novo millennio ineunte, 15.31.
27.Venovanie Listu umelcom od Jána Pavla II.
28.Music Tele Vision (MTV) je medzinárodný televízny kanál populárnej hudoby – z  kultúrneho hľadiska ekvivalent CNN s jeho 24-hodinovým spravodajstvom.
29.JÁN XXIII.: Prejav pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu, 11. október 1962.
30.V tomto zmysle by mal kňaz, ktorý sa prihovára príležitostným návštevníkom vianočnej omše, povedať: „Veľmi nám chýbate, vráťte sa k nám a zostaňte s nami!“ namiesto: „Uvidíme sa budúci rok na Vianoce.“
31.Takýto projekt zrealizovali redemptoristi v Edinburgu. Uverejnili v miestnom časopise inzerát: „Bol si kedysi katolíkom? Prečo sa ním nestaneš znova?“ s bezplatným knižným darom. Ozvalo sa im naň 2 000 ľudí.
32.Porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE KULTÚRU – SERVIZIO NAZIONALE PER IL PROGETTO CULTURALE DELLA CEI: Centri Celturali Cattolici. Perché? Cos’é? Cosa fare? Dove?. San Paolo, Cinisello Balsamo 2003.
33.F. DOSTOJEVSKIJ: Idiot, III, kap. V; porov. JÁN PAVOL II.: List umelcom, 1999.
34.SV. AUGUSTÍN: Komentár k žalmom, Ź 32, 29. In: Corpus Christianorum series Latina 38, s. 272 – 273.