Kňaz, sýtený Božím slovom, je univerzálnym svedkom Kristovej lásky

Drahí kňazi,
Svetový deň modlitieb za posvätenie kňazov, ktorý sa slávi na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, je príležitosťou, aby sme sa spoločne zamysleli nad darom, ktorý predstavuje náš kňazský úrad. Pritom sa chceme s vami podieľať na vašej pastoračnej starostlivosti o všetkých veriacich a o celé ľudstvo, no najmä o tú jeho časť, ktorá je zverená vašim ordinárom, ktorých ste cennými spolupracovníkmi.
Tohoročná téma Kňaz, sýtený Božím slovom, je univerzálnym svedkom Kristovej lásky korešponduje so súčasným učením Benedikta XVI. a osobitne s jeho posynodálnou apoštolskou exhortáciou Sacramentum caritatis (22. 2. 2007). V nej Svätý Otec píše: „V skutočnosti si nemôžeme nechať pre seba lásku, ktorú slávime v tejto sviatosti. Samotnou svojou povahou si vyžaduje, aby sme ju odovzdávali všetkým. To, čo svet potrebuje, je Božia láska, je stretnúť Ježiša a veriť v neho. Preto Eucharistia nie je len prameň a vrchol života Cirkvi, je aj jej poslaním: ,Autenticky eucharistická Cirkev je Cirkev misionárska‘“ (84).

Boží človek, človek misie
Prinášať Boha ľuďom: to je základné poslanie kňaza. Toto poslanie je posvätný služobník schopný uskutočňovať, pretože ako Bohom vyvolený žije s Bohom, v ňom a pre neho. Vo svojom príhovore na V. generálnej konferencii episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku (13. 5. 2007) na tému Učeníci a misionári Ježiša Krista, aby v ňom naše národy mali život adresoval Svätý Otec kňazom tieto slová: „Prvými priekopníkmi učeníctva a misie sú tí, ktorí boli povolaní, ,aby boli s Ježišom a aby ich posielal kázať‘ (porov. Mk 3, 14)... Kňaz musí byť predovšetkým ,Boží človek‘ (1 Tim 6, 11), ktorý bezprostredne pozná Boha, udržiava hlboké osobné priateľstvo s Ježišom a o tieto city ku Kristovi sa delí s ostatnými  (porov. Flp 2, 5). Iba vtedy bude kňaz schopný privádzať ľudí k Bohu, vtelenému  v Ježišovi Kristovi, a stane sa reprezentantom jeho lásky“ (5).
Túto pravdu vyjadruje verš kňazského žalmu, ktorý bol po určitú dobu súčasťou obradu prijímania do klerického stavu: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu,
v tvojich rukách je môj osud“ (Ź 16, 5). Z Knihy Deuteronómium (porov. 10, 9) vieme, že po tom, ako Izraeliti dostali do vlastníctva prisľúbenú zem, každý kmeň z nej na základe losovania dostal podiel, a tak sa splnilo Božie prisľúbenie dané Abrahámovi. Iba Léviho kmeň nedostal žiadne územie, lebo jeho dedičným podielom bol sám Boh. To malo zaiste aj praktický dôvod: kňazi nežili ako ostatné kmene z obrábania zeme, ale z obiet. Avšak žalmistov výrok je aj znakom a symbolom hlbšej skutočnosti: pravým základom kňazského života, „živnou pôdou“ jeho existencie, „územím“ jeho života je sám Boh. Cirkev videla v tejto starozákonnej interpretácii význam a objasnenie kňazského poslania v apoštolskom nasledovaní a v spoločenstve so samotným Kristom.
Benedikt XVI. v tejto súvislosti povedal: „Aj dnes kňaz môže a má spolu s levitom povedať ,Dominus pars hereditatis meae et calicis mei‘. Boh sám je mojím dedičným podielom, vnútorným i vonkajším základom mojej existencie. Tento teocentrizmus kňazskej existencie je v našom výlučne funkcionalisticky orientovanom svete, v ktorom je všetko založené na vypočítateľných a overiteľných výkonoch ešte vzácnejší a evidentnejší. Kňaz musí pravdivo poznať Boha, mať s ním vnútornú skúsenosť, a tak ho prinášať ľuďom: to je prvoradá služba, ktorú dnes ľudstvo potrebuje“ (Príhovor k Rímskej kúrii pri príležitosti blahoželania k vianočným sviatkom, 22. 12. 2006).
Ak sa z kňazského života vytratí toto ústredné postavenie Boha, úplne sa zrúti základ jeho pastoračného pôsobenia a v prehnanom aktivizme hrozí riziko straty obsahu i zmyslu pastoračnej služby.
Vtedy môže dôjsť k nárastu prehnaného a scestného hľadania novôt. Snaha nahradiť podstatu je márna. Končí sa neúspechom a vyčerpaním bez toho, aby bol dosiahnutý akýkoľvek pokrok.
Iba tí, ktorí sa naučili „byť s Kristom“, sú opravdivo pripravení dať sa ním „poslať kázať“ (porov. Mk 3, 14). Vášnivá láska ku Kristovi je tajomstvom presvedčivého ohlasovania Krista. „Prv než budeš ohlasovateľom, buď človekom modlitby“, hovorí sv. Augustín (De doctrina christiana, 4, 15, 32: PL 34, 100), vyzývajúc vysvätených služobníkov, aby sa stali učeníkmi v Majstrovej škole modlitby.
Slávením sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vyzýva Cirkev všetkých veriacich, aby sa s vierou zahľadeli na toho, „koho prebodli“ (Jn 19, 37), na Kristovo Srdce, ktoré je živým a výrečným znakom neprekonateľnej Božej lásky a nevyčerpateľným prameňom milosti. Vyzýva tým aj kňazov, aby hľadali tento znak v sebe samých, keďže oni sú strážcami a správcami bohatstiev Ježišovho Srdca, a aby rozlievali milosrdnú Kristovu lásku na ostatných, na všetkých!
Skutočne „nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14), ako píše svätý Pavol. „Ak chceš milovať Krista, rozšír svoju lásku na celý svet, lebo údy Kristovho tela sa nachádzajú po celom svete,“ pripomína nám svätý Augustín (Komentár k Prvému Jánovmu listu 10, 5).
Preto každý kňaz má mať misijného, čiže opravdivo „katolíckeho“ ducha, a má „znova začínať u Krista“, aby sa obracal na všetkých, pamätajúc, čo povedal náš Spasiteľ, že „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4 – 6). Kňaz je povolaný stretávať sa s Kristom v modlitbe, poznávať ho a milovať na krížovej ceste, ktorá je cestou aktívnej a odriekavej služby lásky. Iba tak bude možné, aby sa opravdivosť jeho lásky k Bohu dala okúsiť a aby bola pre všetkých svedectvom a odrazom Kristovej milosrdnej tváre. „Krása tohto obrazu zažiari v nás, ktorí sme v Kristovi, keď sa v našich skutkoch ukážeme ako dobrí ľudia“, pripomína nám svätý Cyril Alexandrijský (Tractatus ad Tiberium Diaconum sociosque, II, in divi Johannis Evangelium).

Byť autentickým svedkom Kristovej lásky v spoločnosti
Poslanie, ktoré kňaz prijíma pri vysviacke, nie je len niečím akoby zvonka pridaným k vysviacke, ale predstavuje jej vnútorné životné zameranie: „posvätenie je na poslanie“ (Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 24).
„Láska k Bohu a láska k blížnemu sa prelínajú: v najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha“ (encyklika Deus caritas est, 15). Keď sa pri slávení Eucharistie, ktorá je neoceniteľným pokladom Cirkvi, stávame obetavými služobníkmi Chleba večného života, sme neustále pozývaní, aby sme kontemplovali krásu a hĺbku tajomstva Kristovej lásky a aby sme vášnivý cit jeho milujúceho Srdca rozlievali v nepretržitej, pokornej a väčšinou skrytej službe lásky na všetkých ľudí bez rozdielu, osobitne na chudobných a slabých, a tiež na najchudobnejších z chudobných, ktorými sú hriešnici.
Podstatnou súčasťou eucharistickej formy kňazskej existencie je misijné úsilie. Svätý Otec o tom píše: „Prvé a základné misijné poslanie, ktoré dostávame zo slávených svätých tajomstiev, je vydávať svedectvo naším životom. Obdiv z daru, ktorý nám dal Boh v Kristovi, vtláča do nášho života nový dynamizmus, ktorý nás podnecuje byť svedkami jeho lásky. Svedkami sa stávame, keď sa cez naše slová, skutky a spôsob  života prejavuje a odovzdáva niekto Iný“ (posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis, 85).
Kňaz je povolaný stať sa „rozlámaným chlebom za život sveta“, aby všetkým slúžil s Kristovou láskou, lebo Kristus nás miloval až „do krajnosti“. Tak sa Eucharistia v kňazskom živote stáva tým, čoho znakom je v slávení. Kristova obeta je tajomstvom oslobodenia, ktoré nás neustále vyzýva a podnecuje.
Každý kňaz pociťuje v sebe tú istú naliehavú potrebu, aby sa stal opravdivým vykonávateľom spravodlivosti a solidarity medzi ľuďmi: kňaz je povolaný medzi nimi svedčiť o samotnom Kristovi. Kňazi, sýtení Slovom života, nemôžu ostávať len na okraji boja za obranu a ohlasovanie dôstojnosti ľudskej osoby a jej univerzálnych a neodňateľných práv. Benedikt XVI. ohľadom toho píše: „Práve v sile tajomstva, ktoré slávime, treba odmietnuť okolnosti, protirečiace dôstojnosti človeka, za ktorého Kristus vylial svoju krv, čím potvrdil veľkú hodnotu každého jednotlivca“ (tamže 89).
Odhaľme teda pravý zmysel amoris officium, pastoračnej lásky, o ktorej hovorí svätý Augustín (In Johannis Evangelium Tractatus 123, 5: CCL 36, 678). Cirkev, ako Kristova nevesta, chce byť kňazom milovaná totálne a výlučne, ako ju miloval sám Kristus, jej Hlava a Źeních. Usilujme sa pochopiť teologické odôvodnenie cirkevného zákona o celibáte v latinskej Cirkvi a jeho veľmi hlboký vzťah ku kňazskej vysviacke: chápme ho ako neoceniteľný Boží dar, ako jedinečnú účasť na Božom otcovstve a na plodnosti Cirkvi, ako obdivuhodnú misijnú energiu, ako svedectvo o eschatologickom kráľovstve pred svetom. Celibát prijatý dobrovoľne a s láskou sa stáva sebadarovaním v Kristovi a s Kristom jeho Cirkvi a vyjadruje kňazovu službu Cirkvi v Pánovi a s Pánom (porov. dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Presbyterorum ordinis, 16; Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 29).
Môžeme sa pýtať: v akých oblastiach svedčí kňaz o Kristovej láske?
a) Predovšetkým je to misia, kerygma a katechéza; katechéza mladých a dospelých, blízkych i vzdialených. V nej sa Kristovo posolstvo odovzdáva v úplnej a čírej forme. V dnešnej dobe je primerané poznanie viery naliehavo potrebné, ako to jasne zhŕňa Katechizmus Katolíckej cirkvi a jeho Kompendium.
Ide o to, aby sa nešetrilo silami, pokiaľ ide o vyhľadávanie katolíkov, ktorí sa vzdialili, a tiež tých, ktorí Krista poznajú len málo alebo vôbec. Benedikt XVI. v nedávnom príhovore brazílskym biskupom povedal: „Základnou súčasťou katechézy je aj výchova kresťana k osobným a sociálnym čnostiam, a tiež výchova k spoločenskej zodpovednosti... Musíme byť vernými služobníkmi Slova a nesmieme chápať poslanie, ktoré nám je zverené, zredukovane alebo nesprávne. Nestačí skúmať skutočnosť vychádzajúc len z osobnej viery; je potrebné pracovať s evanjeliom v ruke a byť ukotvený v autentickom dedičstve apoštolskej tradície, bez interpretácií motivovaných racionalistickými ideológiami“ (Príhovor na stretnutí s brazílskymi biskupmi počas slávenia vešperov, 11. 5. 2007, 4 a 5).
Pokiaľ ide o túto oblasť, nestačia len tradičné spôsoby katechézy – prednášky, konferencie alebo biblické či teologické kurzy – ale je nutné otvoriť sa novým areopágom globálnej kultúry. Okrem tlače, rozhlasu a televízie treba na efektívne odovzdávanie kerygmy čo najväčšiemu počtu osôb viac využívať aj elektronickú poštu, internet, web stránky, video konferencie a mnohé ďalšie najnovšie systémy. Samotná prítomnosť pastiera jeho správanie a spôsoby vychádzajúce z jeho vlastného „bytia“ – musí byť pre všetkých katechézou. Možno boli časy, keď sme podcenili tento aspekt, ktorý je pre ľudí dôležitý a ktorý, ak je vyjadrením obsahu, nie je len formalizmom, ale skôr vhodným spôsobom vyjadruje podstatu.
b) ďalšou oblasťou, v ktorej možno vydávať svedectvo, je podpora cirkevných charitatívnych inštitúcií, ktoré sú na rôznych úrovniach schopné poskytovať cennú službu pre tých najnúdznejších a najslabších. „Ak žijú v situácii chudoby ľudia, s ktorými sa stretávame, treba im pomáhať, ako to robili prvotné kresťanské spoločenstvá, a to praktizujúc solidaritu a dávajúc im pocítiť, že sú opravdivo milovaní,“ pripomenul pápež na nedávnom stretnutí s brazílskymi biskupmi (Benedikt XVI., tamže 3).
„Musíme odmietnuť každého, kto hromadí bohatstvá zeme, a tak vytvára donebavolajúce nerovnosti (porov. Jak 5, 4)“, píše Benedikt XVI. a pokračuje: „Pán Ježiš, chlieb večného života, nás pobáda, aby sme boli citliví na situácie núdze, v ktorej sa ešte nachádza veľká časť ľudstva: sú to situácie, ktorých príčina zahŕňa aj jasnú a znepokojujúcu zodpovednosť ľudí“ (posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis, 90).
c) Podpora kultúry života. Milí kňazi, v spoločenstve so svojimi ordinármi ste všade povolaní podporovať kultúru života, ktorá umožňuje, ako uisťuje Pavol VI., povznesenie z biedy k potrebnému vlastníctvu, ku kultúrnemu zveľaďovaniu, k spolupráci na spoločnom dobre a k uznávaniu najvyšších hodnôt a Boha, ktorý je ich zdrojom a ich cieľom (porov. encyklika Populorum progressio, 21). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o formáciu kresťanských laikov, autentický rozvoj musí byť integrálny, teda zameraný na celého človeka a tiež na všetkých ľudí, s navrhnutím takých prostriedkov, ktoré sú potrebné na potlačenie vážnych sociálnych nerovností a veľkých rozdielov, pokiaľ ide o prístup k rozličným dobrám.
d) Formácia veriacich laikov. Laici formovaní v škole Eucharistie budú čoraz viac povzbudzovaní a posilňovaní, aby sa priamo ujímali svojej politickej a spoločenskej zodpovednosti, pričom sú motivovaní aj vlastným krstom a konajú v súlade s ním. Všetci pokrstení muži a ženy si musia uvedomiť, že prostredníctvom všeobecného kňazstva veriacich boli v Cirkvi pripodobnení Kristovi – Kňazovi, Prorokovi a Pastierovi. Musia sa cítiť spoluzodpovední za budovanie spoločnosti podľa evanjeliových kritérií a zvlášť podľa sociálneho učenia Cirkvi, keďže „táto náuka, ktorá dozrievala cez celé dejiny Cirkvi, sa vyznačuje realizmom a rovnováhou, čím pomáha vyvarovať sa scestných kompromisov alebo prázdnych utópií“ (Benedikt XVI., apoštolská posynodálna exhortácia Sacramentum caritatis, 91).
Ako viackrát pripomenul svätopeterský učiteľský úrad veriacim laikom, na nich spočíva osobitná zodpovednosť za zmenu nespravodlivých a nápravu spravodlivých štruktúr, bez ktorých nemožno budovať spravodlivú spoločnosť, a to pomocou dosahovania nutného konsenzu v otázke morálnych hodnôt a sily viesť život podľa týchto hodnôt (porov. Benedikt XVI., príhovor na úvodnom zasadaní V. generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku, 4).
e) Podpora rodiny. Kňazi, vy všetci ste povolaní podporovať kresťanskú rodinu, a to tým, že rôznymi spôsobmi a na základe rozličných chariziem plynúcich zo zvereného vám povolania a poslania podporíte v jednotlivých cirkevných komunitách dostatočnú a organickú pastoračnú starostlivosť o rodiny (porov. Ján Pavol II., Novo millennio ineunte, 47). Osobitne dôležitá je aj potreba podporovať jedinečnosť manželstva, ako celoživotného zväzku medzi mužom a ženou, v ktorom sa títo ako manžel a manželka podieľajú na Božom láskyplnom diele stvorenia.
Źiaľ, mnohé politické náuky a myšlienkové prúdy naďalej podporujú kultúru zraňujúcu dôstojnosť človeka, a to ignorovaním a kompromitovaním pravdy o manželstve a o rodine v rozličnej miere. Kňaz má v Kristovom mene neúnavne ohlasovať, že rodina – ako výchovná inštitúcia par excellence – je pre opravdivú „ľudskú ekológiu“ nevyhnutná (porov. Ján Pavol II., Centesimus annus, 39).

S potešením brať kalich spásy a vzývať meno Pánovo (porov. Ź 116, 12 – 13)
Ján Pavol II. vo svojom Liste kňazom na Zelený štvrtok 2002 s radosťou volá: „Aké úžasné je naše povolanie, moji drahí bratia kňazi! Skutočne môžeme so žalmistom opakovať: ,Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo‘ (Ź 116, 12 – 13)“.
Tento kalich je kalichom dobrorečenia (porov. 1 Kor 10, 16), kalichom novej zmluvy (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25).
Svätý Bazil komentuje tento žalm takto: „Čím sa odvďačím Pánovi? Ani obetami, ani celopalmi... ale len celým svojím životom. Preto žalmista hovorí: ,Vezmem kalich spásy‘, nazývajúc kalichom súženie v duchovnom boji a odolávanie hriechu až po smrť“ (Homília na žalm 115/116: PG XXX, 109).
Podobne ako to pri hrdinskom plnení svojej služby zakúšali toľkí kňazi, aj my sme povolaní z Eucharistie čerpať silu nevyhnutne potrebnú na to, aby sme mohli neochvejne svedčiť o Pravde, „bez falošných kompromisov, aby sme neriedili evanjelium,“ ako to pripomenul Benedikt XVI. na svojom stretnutí s biskupmi Nemecka (Príhovor v kolínskom seminári, 21. 8. 2005).
Význam eucharistického tajomstva s úžasom odhaľujeme v spoločnostiach a kultúrach, ktoré sú často uzatvorené pred transcendentnom, udúšané konzumným správaním a ktoré sú otrokmi starých i nových modiel. Obnovme naše liturgické slávenia, aby sa stali presvedčivejšími znakmi Kristovej prítomnosti v našich diecézach, a najmä v našich farnostiach; dajme nový priestor tichu a adorujúcej kontemplácii Eucharistie, aby z nás vyžaroval pravý misijný duch.
Ján Pavol II. povedal našim bratom, cirkevným hodnostárom z Portugalska: „Ctihodní bratia, ako hliadky Božieho domu bdejte, aby sa celý cirkevný život istým spôsobom odrážal v binárnom rytme svätej omše, s jej liturgiou slova a liturgiou Eucharistie. Nech vám ako príklad slúžia emauzskí učeníci, ktorí spoznali Ježiša až pri lámaní chleba (porov. Lk 24, 13 – 35)“ (Príhovor k biskupom Portugalska počas návštevy ad limina apostolorum, 6: in L’Osservatore Romano 276, z 1. 12. 1999).
V Eucharistii je ukryté tajomstvo vernosti a vytrvalosti našich veriacich, tajomstvo istoty a pevnosti našich cirkevných spoločenstiev uprostred trápení a problémov sveta. Ak budeme v našej pastoračnej práci uskutočňovanej pomocou slova a sviatostí prinášať Chlieb večného života, vyhneme sa  úskaliam aktivizmu, činnosti pre činnosť, a odvrátime nápor laicizmu a sekularizmu, kde Kristus nemá žiaden hlas, ani miesto.
Mám na mysli misijný význam našich farností, ktoré sú spojovacím pradivom našich diecéz (porov. KKC, kán. 374, §1).
Mám na mysli aj každú farnosť, ktorá je communitas christifidelium a ktorá by ňou nemohla byť, ak by nebola eucharistickým spoločenstvom, spoločenstvom otvoreným aj tým najvzdialenejším, kde je možné sláviť Eucharistiu v misijnom duchu. Eucharistia je živým prameňom budovania tohto spoločenstva a sviatostným spojivom jeho existencie v plnom spoločenstve s celou Cirkvou (porov. Ján Pavol II,. apoštolská exhortácia Christifideles laici, 26).
Myslím aj na farárov, ktorí nemôžu nebyť vysvätenými kňazmi, keďže počas eucharistickej liturgie a liturgie slova robia a hovoria to, čo nemôžu robiť a hovoriť „in proprio“, „sami od seba“; v skutočnosti totiž konajú a hovoria „in persona Christi capitis“. Myslím na vás všetkých, mladých i starých, zdravých i chorých kňazov, ktorí si po odhalení radikálneho sebadarovania – neodmysliteľného od služby, pre ktorú ste vysvätení, – môžete s Jánom Pavlom II. opakovať: „Nadišiel čas smelo hovoriť o kňazskom živote ako o neoceniteľnej hodnote, o skvelej a výsadnej forme kresťanského života“ (posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 39).
Tak sa Cirkev slova a sviatostí stáva nevyhnutne Cirkvou neúnavného vykonávania služobného kňazstva, Cirkvou svätých kňazov, ktorí milujú z hĺbky svojej duše, celým svojím bytím povolanie, ktoré prijali od Majstra, aby sa v každom okamihu správali ako sám Kristus (ipse Christus).
Benedikt XVI. pri svojom poslednom stretnutí s biskupmi Konferencie biskupov Kanady–Québecu počas návštevy ad limina apostolorum (11. 5. 2006) povedal: „Klesajúci počet kňazov... na niektorých miestach, veľmi naliehavo nastoľuje otázku, aké je miesto sviatostnosti v živote Cirkvi. Organizačné potreby pastorácie nesmú potláčať ekleziologickú autenticitu, ktorá je nimi vyjadrená. Centrálna úloha kňaza, ktorý in persona Christi capitis učí, posväcuje a riadi spoločenstvo, nemôže byť podceňovaná. Sviatostné kňazstvo je pre existenciu cirkevného spoločenstva nenahraditeľné. Význam úlohy laikov, ktorým ďakujem za ich obetavosť v službe kresťanským spoločenstvám, nesmie nikdy zakrývať službu kňazov, ktorá je pre život Cirkvi absolútne nevyhnutná.“
My kňazi sa musíme usilovať o to, aby naša pravá ontologická identita naplno zažiarila a aby sme s radosťou – a to aj v tých najhorších ťažkostiach – vykonávali svoju službu, službu s misijným zápalom, ktorý vychádza z našej identity. Spolu so všetkými veriacimi sa zaviažme neúnavne prosiť Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Povolania sú, no musíme podporiť pozitívnu odpoveď na ne týmito prostriedkami, ktoré nás naučil Pán, a nie inak.
Toto je Cirkev – v jej vitalite a aktivite – ktorú by sme radi videli znovu prekvitať a prinášať nové plody. Je to Cirkev božského poslania, Cirkev in statu missionis.
Obráťme sa k Márii, Kráľovnej apoštolov a Matke kňazov. Zverme jej seba samých, našu pastoračnú službu i každého kňaza. Nech nám pomôže, aby sme sa podľa jej vzoru stali svätostánkami a monštranciami nesúcimi Ježiša, Dobrého pastiera!

Kardinál Claudio Hummes OFM,
prefekt

+ Mauro Piacenza,
titulárny arcibiskup Victoriany,
sekretár