Nezlučiteľnosť kresťanskej viery a slobodomurárstva
Úvahy rok po vyhlásení Kongregácie pre náuku viery
(L OSSERVATORE ROMANO, 23.2.1984)
26. novembra 1983 Kongregácia pre náuku viery uverejnila Vyhlásenie o slobodomurárskych združeniach (por. AAS, LXXVI,/1984/300).
Niečo viac než rok po jeho zverejnení môže byť vhodnou príležitosťou poukázať v krátkosti na význam tohto dokumentu.
Odkedy začala Cirkev vyslovovať voči slobodomurárstvu svoj negatívny postoj, viedli ju k tomu mnohé praktické i doktrinálne dôvody. Neodsudzovala slobodomurárstvo len pre jeho podvratnú činnosť, ale od prvých pápežských dokumentov, dotýkajúcich sa tohto problému, a zvlášť encykliky „Humanum Genus" Leva XIII. (z 20. apríla 1884), Magistérium Cirkvi odmietlo v slobodomurárstve filozofické myšlienky a morálne chápanie, ktoré nie sú v zhode s katolíckou náukou. Pre Leva XIII. tieto sa v podstate niesli v racionalistickom naturalizme, ktorý inšpiroval jeho plány a činnosť proti Cirkvi. Vo svojom Liste k talianskemu ľudu „Custodi" (z 8. decembra 1982) Lev XIII. napísal: „Uvedomme si, že kresťanstvo a slobodomurárstvo sú podstatne nezmieriteľné, takže zapísať sa do jednej znamená oddeliť sa od druhej".
Keď v rokoch 1970-1980 bola posvätná kongregácia v súlade s niektorými biskupskými konferenciami, zvlášť zainteresovanými do tohto problému z dôvodu, že niektoré kresťanské osobnosti nadviazali dialóg s predstaviteľmi niektorých lóž, ktoré sa vyhlasovali, že nie sú nepriateľské ba dokonca priaznivo naklonené Cirkvi, toto hodnotenie slobodomurárstva z doktrinálneho hľadiska sa nemohlo prehliadnuť a nevziať do úvahy.
Dnes hlbšie štúdium priviedlo Kongregáciu pre náuku viery k tomu, aby potvrdila svoje presvedčenie o hlbokej nezlučiteľnosti medzi princípmi slobodomurárstva a princípmi katolíckej viery.
Odhliadnuc od posudzovania praktického postoja rozličných lóží, viac či menej nepriateľského voči Cirkvi, Kongregácia sa svojim vyhlásením z 26.11.1983 zamerala na hlbšie a podstatnejšie zakotvenie problému: na rovine nezlučiteľnosti princípov a teda na rovine viery a jej morálnych požiadaviek.
Vychádzajúc z tohto doktrinálneho základu – ktorý je napokon v súlade s tradičným postojom Cirkvi, ako to dokazujú vyššie citované dokumenty Leva XIII. – vyplývajú z neho nutné praktické dôsledky, ktoré platia pre všetkých veriacich, ktorí prípadne vstúpili do slobodomurárstva.
Na margo tvrdeniam o nezmieriteľnosti princípov sa však dnes z niektorých strán namieta, že podstatou slobodomurárstva je práve skutočnosť, že nepredkladá žiadne „princípy" v zmysle nejakého filozofického alebo náboženského postoja, ktorý bol záväzný pre všetkých jeho členov, ale že skôr zhromažďuje, bez ohľadu na hranice rozličných náboženstiev a svetonázorov, ľudí dobrej vôle na základe humanistických hodnôt, pochopiteľných a prijateľných pre všetkých.
Slobodomurárstvo sa tak údajne stáva spájajúcim prvkom pre všetkých, ktorí veria v Architekta Vesmíru a cítia sa zaviazaní tými základnými morálnymi normami, ktoré vyjadruje napríklad Desatoro, a teda vraj nevzďaľuje nikoho od jeho náboženstva, naopak, podnecuje ho patriť k nemu ešte viac.
Na tomto mieste nemôžeme diskutovať o mnohých filozofických a historických problémoch, ktoré sa skrývajú za takýmito tvrdeniami. To, že aj Cirkev sa po Druhom Vatikánskom koncile usiluje podnecovať k spolupráci všetkých ľudí dobrej vôle, iste netreba pripomínať. Začleniť sa do slobodomurárstva však určite presahuje túto opodstatnenú spoluprácu a má dôležitejší a rozhodujúcejší význam než toto.
Predovšetkým treba pripomenúť, že spoločenstvo „slobodných murárov" a ich morálne záväzky sa javia ako progresívny systém symbolov, výnimočne dôležitého charakteru. Prísna vnútorná disciplína ktorá tu vládne, zosiluje účinnosť vzťahu medzi symbolmi a ideami. Atmosféra činnosti v tajnosti prináša okrem iného pre členov nebezpečie, že sa stanú nástrojom v stratégií, ktoré sú im neznáme.
Aj keď sa tvrdí, že relativizmus sa tu neberie ako dogma, predsa sa tu predkladá relativistické symbolické chápanie a relativizujúca hodnota takejto morálne-rituálnej komunity, s hrozbou môcť byť eliminovaný, sa stáva práve rozhodujúcou.
V takomto kontexte, rozličné náboženské spoločenstvá, ku ktorým patria jednotliví členovia lóží, nemožno považovať za iné, ako obyčajné zinštitualizovania širšej a nezachytiteľnej pravdy. Hodnota takéhoto zinštitualizovania sa teda javí nutne relatívna voči tejto širšej pravde, ktorá sa prejavuje viac v komunite ľudí dobrej vôle, čiže v slobodomurárskom bratstve.
Pre kresťana katolíka však nie je možné žiť svoj vzťah k Bohu dvojakým spôsobom, deliac ho na formu humanitárnu – nadkonfesionálnu, a formu internú – kresťanskú. Nemôže pestovať s Bohom vzťahy dvoch druhov, ani vyjadrovať svoj postoj k Stvoriteľovi symbolmi dvoch odlišných druhov. To už by bolo niečo celkom iné, ako spolupráca s ľuďmi dobrej vôle, hoci vychádzajúcich z rozličných princípov. Okrem toho kresťan katolík nemôže mať plnú účasť na spoločenstve svojich bratov a zároveň pozerať na svojho kresťanského brata zo slobodomurárskeho pohľadu, teda ako na „profánneho".
Aj keby, ako sme povedali, by to nebola vyslovená povinnosť vyznávať relativizmus ako náuku, napriek tomu relativizujúca sila takéhoto bratstva, svojou vlastnou vnútornou logikou, má v sebe schopnosť premeniť štruktúru aktu viery takým radikálnym spôsobom, že je neprijateľná zo strany kresťana „ktorému je drahá jeho viera" (Lev XIII.).
Toto zvrátenie v základnej štruktúre aktu viery sa deje okrem toho morbidným spôsobom a bez toho, že by si ho človek uvedomil: pevné priľnutie k Božím pravdám, zjaveným v Cirkvi sa mení v jednoduchú príslušnosť k inštitúcii, považovanej ako osobitný prejav popri iných, tak isto možných a platných, ktorými sa človek orientuje na večnosť.
Pokušenie ísť týmto smerom je dnes o to silnejšie, že plne zodpovedá istým názorom, prevládajúcim v súčasnej mentalite. Presvedčenie, že pravdu nemožno poznať je typickou charakteristikou dnešnej epochy, a zároveň základným prvkom všeobecnej krízy.
Práve zvažujúc všetky tieto prvky, Vyhlásenie Posvätnej Kongregácie tvrdí, že vstúpenie do slobodomurárskych združení „zostáva v Cirkvi naďalej zakázané" a veriaci, ktorí tam vstúpili „sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu".
Týmito poslednými slovami Posvätná Kongregácia ukazuje veriacim, že takéto vstúpenie je objektívne ťažkým hriechom, a upresňujúc, že príslušníci slobodomurárskych združení nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu chce zcitlivieť svedomie veriacich na vážne dôsledky, ktoré treba vyvodiť z ich rozhodnutia vstúpiť do slobodomurárskeho lóže.
Napokon Posvätná Kongregácia vyhlasuje, že „nespadá do kompetencie miestnych cirkevných autorít vyjadrovať sa o povahe slobodomurárskych združení úsudkom, ktorý by zahŕňal odvolanie toho, čo je vyššie stanovené". V tomto súvise sa text odvoláva aj na Vyhlásenie zo 17. februára 1981, ktorý už vtedy vyhradzoval Svätej Stolici každé vyjadrenie sa o povahe týchto združení, ktoré by zahŕňalo odvolanie vtedy platnej kánonickej normy (kan. 2335).
Tak isto aj nový dokument, vydaný Kongregáciou pre náuku viery v novembri 1983 vyjadruje rovnaké úmysly rezervovať Svätej Stolici posúdenie, vyplývajúce z tu formulovaného úsudku o nezlučiteľnosti princípov slobodomurárstva s katolíckou vierou, o vážnosti zapísania sa do lóže a o dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú na pristupovanie k svätému prijímaniu. Táto smernica poukazuje, že napriek rôznorodosti, ktorá môže jestvovať medzi jednotlivými slobodomurárskymi poslušnosťami, zvlášť v ich vzťahu k Cirkvi, Svätá Stolica v nich vidí niektoré spoločné princípy, ktoré si vyžadujú rovnaké hodnotenie zo strany všetkých cirkevných autorít.
Činiac toto Vyhlásenie, Kongregácia pre náuku viery nemala v úmysle zneuznať úsilie tých, ktorí s potrebným súhlasom Dikastéria, pokúšali sa dosiahnuť dialóg s predstaviteľmi Slobodomurárstva. Ale od chvíle, keď sa javilo nebezpečie, že sa medzi veriacimi rozšíri mylné presvedčenie, podľa ktorého je príslušnosť k slobodomurárskej lóži dovolená, považovala za svoju povinnosť dať im poznať autentický názor Cirkvi na túto vec a upozorniť ich, že táto príslušnosť je nezlučiteľná s katolíckou vierou.
Len Ježiš Kristus je totiž Učiteľom Pravdy a len v ňom môžu kresťania nájsť svetlo a silu, aby žili podľa Božích plánov, pracujúc na skutočnom dobre svojich bratov.