Kongregácia pre duchovenstvo

Medzinárodné sympózium na 30. výročie koncilového dekrétu
PRESBYTERORUM ORDINIS
(Vatikán 23.-28. októbra 1995)

ZÁVEREČNÉ POSOLSTVO VŠETKÝM KŇAZOM NA SVETE

ZÁVEREČNÉ POSOLSTVO

Už tridsať rokov vyznačuje koncilový dekrét Presbyterorum ordinis cestu Cirkvi, určuje identitu, prácu a život kňazov na celom svete a odzrkadľuje radosti i nádeje, ťažkosti i znepokojenia kňazov, ktorí zasvätili svoj život Kristovi, svojej hlave a večnému najvyššiemu kňazovi, i Cirkvi.
Povzbudení želaním Svätého Otca sme sa my, účastníci Medzinárodného sympózia usporiadaného na počesť 30. výročia koncilového dekrétu Presbyterorum ordinis vyhláseného Kongregáciou pre duchovenstvo, zamýšľali nad podobou kňaza, ktorý sa dáva na prahu tretieho tisícročia do služieb novej evanjelizácie.
V modlitbe, reflexii a vo vzájomnej výmene myšlienok – cum Petro et sub Petro – sme mysleli na všetkých kňazov, ktorí v tichej dennej práci vykonávajú svoj úrad v službe kresťanských obcí. Boli sme v srdci a v mysli predovšetkým pri tých kňazoch, ktorí sú v samote skúšaní chorobou alebo starobou, a pri tých kňazoch, ktorí pre mnohoraké príčiny len s veľkými ťažkosťami prežívajú svoju službu Bohu a Cirkvi.
Prítomnosť predsedov biskupských komisií pre duchovenstvo z celého sveta a kňazov delegovaných týmito konferenciami obnovila našu dôveru v Krista, nášho pána a učiteľa, stredisko a cieľ dejín, pána čias.
Uvedomujeme si, že je nemálo ťažkostí a naliehavých výziev. Udalosti ostatných tridsiatich rokov a približovanie sa tretieho tisícročia kresťanskej éry povoláva všetkých kňazov, aby sa stali poslami evanjelizácie a neohrozenými svedkami lásky, akou miluje Boh všetky stvorenia, a aby sa s ochotou a radosťou dali do vernej služby Pánovi žatvy. Potvrdzujeme, že kňazská práca v Cirkvi i vo svete je nenahraditeľná a potrebná. Ako vysluhovatelia Eucharistie, poskytovatelia Božej útechy vo sviatosti zmierenia, utešovatelia duší a vodcovia všetkých veriacich v búrkach a ťažkostiach života konajú kňazi svoje poverenie „in persona Christi Capitis“.
Na tomto sympóziu sme si ešte lepšie uvedomili, že musíme ísť ustavične ďalej cestou zdokonaľovania našej kňazskej totožnosti. Naša spiritualita nás núti, aby sme v Bohu obnovovali svoju vieru, nádej i lásku.
Sme presvedčení, že našou poprednou a naliehavou úlohou je trvalé sebavzdelávanie. Ako poverení sluhovia zakorenení v Božom slove musíme dennodenne rásť vo viere a milosti, aby sme sa mohli stať pravými svedkami evanjelia.
Ako sluhovia spoločenstva musíme sa osobne i navzájom bez prestania zapájať do služieb Cirkvi, ktorá je rodinou Božích dietok. Ako vyslaní sluhovia sme povolaní, aby sme s veľkou horlivosťou dávali odpovede na znamenia čias a rozlišujúcimi znakmi evanjelia sa pokúšali chápať a zhodnocovať rýchlo sa meniace kultúrne a spoločenské pomery, v ktorých je potrebné naše povolanie a služba na úžitok celého ľudstva. V našej veľkodušnej, vážnej a trvalej odovzdanosti budeme si stále uvedomovať, že povolanie v našom živote sme získali nezaslúžene, avšak stále budeme zisťovať, že nemáme prečo strácať odvahu a že naša služba je vždy radostným darom, ktorý privoláva lásku a požehnanie od Boha.

Preto
– ďakujeme, my biskupi a kňazi, zástupcovia biskupských konferencií z celého sveta, ktorí sme sa zhromaždili vo Vatikáne na 30. výročie vyhlásenia koncilového dekrétu Presbyterorum ordinis, za príležitosť, ktorú nám ponúkol Svätý Otec a Kongregácia pre duchovenstvo, hlbšie sa zaoberať koncilovým dokumentom a pritom môcť nazrieť na cestu učiteľského úradu za týchto tridsať rokov,
– s radosťou konštatujeme, že práce sa konali v ovzduší pravej spoločenskosti a kňazského bratstva a že prerokované témy boli bohaté na teologický, duchovný a pastoračný obsah,
– obraciame sa s nasledujúcim posolstvom na všetkých kňazov sveta a predkladáme im na uváženie nasledujúce body:

KŇAZSKÁ IDENTITA

Keďže kňazský úrad je zaviazaný biskupskému stavu, má účasť aj na plnej moci, ktorou sám Kristus vlastné telo tvorí, oslavuje a vedie. Preto kňazstvo kňazov v úrade síce predpokladá základné kresťanské sviatosti, avšak prenáša sa prostredníctvom vlastnej sviatosti. Tá poznačuje kňazov pri pomazaní Duchom Svätým osobitným znamením a robí ich rovnakých s Kristom kňazom, takže môžu konať v osobe hlavy, ktorou je Kristus.
Presbyterorum ordinis, 2

Vedomosť o podstate a poslaní kňazského úradu je nevyhnutným predpokladom a zároveň najspoľahlivejším návodom a najrozhodnejším podnetom na to, aby sa mohlo v Cirkvi rozvíjať pastoračné úsilie na podporu a spoznávanie kňazských povolaní a formovanie už povolaných do posväteného úradu.
Pastores dabo vobis, 11

Teda úradné kňazstvo robí vlastné konanie Kristovo, ako hlavy, hmatateľným a tým dokazuje, že Kristus svoju Cirkev neopustil, ale ju svojím trvalým kňazstvom stále živí.
Direktórium pre službu a život kňazov, 1

Aby mohol byť kňaz v daných spoločenských a kultúrnych pomeroch soľou a kvasom, musí sa s ním spájať hlbšie vedomie kňazskej totožnosti. Jasné a trvalé vedomie vlastnej identity spôsobuje vyrovnanosť kňazského života a z nej vyplývajúca plodnosť pastoračnej služby. Aby sa dosiahol tento cieľ, navrhujeme nasledujúce:

1. Predovšetkým vyzývame kňazov, aby v ovzduší vnútorného pokoja pred Bohom rozmýšľali o tom, že ich povolanie je darom a tajomstvom: darom, za ktorý treba ďakovať, a tajomstvom, ktoré treba objavovať a vážiť si.

2. Na splnenie tohto povolania je nevyhnutné pripodobňovať sa obrazu Krista kňaza, ktorého osobitné črty sa zviditeľňujú v dôkazoch vernosti a v radostnom odovzdaní sa do služby.

3. Dôležitý a rozhodujúci aspekt kňazskej totožnosti je cirkevný rozmer. Jeho výrazom je družnosť a sviatostné bratstvo, ktoré kňazstvo prináša do spoločenstva vo viditeľnej podobe trojičným životom s biskupom a bratmi v služobnom úrade. Je to teda communio, ktoré sa uskutočňuje nie na základe ľudskej zhody, ale pochádza od toho, ktorý je pravdou a láskou.

4. Biskupi by mali poskytnúť svojim kňazom čoraz viac príležitostí na uvedomenie si ich kňazskej totožnosti a najvhodnejšie prostriedky na jej dosiahnutie: duchovné cvičenia, meditácie a bratské stretnutia, konferencie, podporu zaujímavých i príťažlivých foriem na zvýšenie dôvery. Osobitne sa odporúča venovať pozornosť primeranému predstavovaniu všetkých pápežských dokumentov týkajúcich sa kňazstva a dokumentov kongregácií Svätého stolca, ako aj starostlivému výberu referentov.

5. Učenie sakramentálnej teológie o kňazskom posvätení sa musí prehĺbiť tak v seminároch, ako aj v programoch ďalšieho vzdelávania. Takto dosiahne kňaz nielen teoretické vedomosti, ale aj konkrétne poznatky o svojej totožnosti, aby sa teória dostala do rovnováhy s požiadavkami denného života.

6. V dnešných časoch života Cirkvi a sveta dostávajú evanjeliové rady o zbožnosti, poslušnosti a čistote osobitný význam. Ohľadom celibátu by sme chceli zdôrazniť, že ho musíme prijať a žiť ako dar a charizmu. Váži si ho celá tradícia a je prozreteľnostné, že ho latinská cirkev prijala ako nevyhnutnú podmienku na pripustenie k presbyterátu. Ide o vzácny dar, ktorý Pán dáva svojej Cirkvi. Prehĺbenie jeho biblických, teologických a pastoračných základov podľa nedávnej smernice učiteľského úradu musí sa stať integrálnou súčasťou štúdia a náuky o identite a spiritualite kňazstva. Tí, čo sú povolaní na túto charizmu, musia ju prežívať s radosťou a v duchu vďačnosti Pánovi a úplného odovzdania sa blížnym.

7. V tejto perspektíve blížiace sa všeobecné zhromaždenie Kongregácie pre duchovenstvo o stálom diakonáte bude môcť prispieť k jasnejšiemu vymedzeniu vzťahu kňazov k ostatným stupňom svätenia. Týmto spôsobom sa získajú ďalšie prvky na výklad a chápanie totožnosti kňaza.

8. Źiaduca je hlbšia teologická reflexia, ktorá si sprítomní tradície týkajúce sa totožnosti, spirituality a pastoračnej služby kňazov katolíckej cirkvi a ctihodných cirkví Východu, aby sa aj na tomto poli uskutočnila potrebná výmena darov a.vzájomných zámerov.

9. V súčasnosti je veľmi potrebné objasňovať na teologickej i praktickej rovine rozdiel medzi kňazstvom pokrstených a kňazstvom vysvätených. Keďže v mnohých krajinách sa pre nedostatok kňazov na vedení farností zúčastňuje čoraz viac diakonov, rehoľníkov i laikov, je potrebné vypracovať normy na správne chápanie a použitie Kánonu 517,2 CIC. V tomto ohľade je žiaduci stručný a praktický dokument, ktorý s dokonalým ocenením každého povolania a potrebnej integrality kňazskej služby zaistí apoštolskú plodnosť novej evanjelizácie.

10. Popri uznaní cennej práce zaslúžilých rehoľníkov, pokiaľ je to možné a s ohľadom na konkrétne miestne pomery, je pri výchove budúcich diecéznych kňazov vhodná väčšia účasť diecézneho duchovenstva vo výchovných tímoch, aby sa tak umožnilo osobné a životné svedectvo ducha a osobitnej charizmy kňazstva slúžiaceho v tej či onej diecéze.

POSLANIE A SLUŹBA KŇAZA V CIRKVI A V MENIACOM SA SVETE PRI NOVEJ
EVANJELIZÁCII

Kňazi, podľa stupňa svojej účasti na plnej moci, vykonávajú úrad Krista, hlavy a pastiera. V mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu, ktorá ako spoločenstvo bratov túži po jednote, a vedú ju skrze Krista v Duchu k Bohu Otcovi. Ako ostatným kňazským úradom, aj im sa prepožičiava duchovná plná moc, ktorá sa dáva na budovanie (porov. 2 Kor 10,8; 13,10).
Presbyterorum ordinis, 6

Preto sa kňazi vyzývajú, aby na prítomnosti Krista, jediného veľkňaza, pokračovali tým, že budú dosvedčovať jeho životný štýl svojím životom a v im zverenom stáde na sebe samých ho budú akoby sprítomňovať.
Pastores dabo vobis, 15

Kňaz je ako viditeľné pokračovanie a sviatostný znak Krista, ktorý sa ukazuje sám tak Cirkvi, ako aj svetu ako trvalý a stále nový pôvod spásy, zapojené do trojičnej dynamiky spasenia s osobitnou zodpovednosťou. Jeho totožnosť sa odvodzuje od „ministerium verbi et sacramentorum“.
Direktórium, 4

Berúc do úvahy ekleziológiu spoločnosti, v ktorej sa musí nazerať na kňazskú službu, prednášame niekoľko návrhov s cieľom, aby sa misijné konanie, ponúkané v novej evanjelizácii na prahu tretieho tisícročia, stalo účinnejším.

1. Apoštolské namáhanie, ktoré má mať trvalé účinky, si vyžaduje tvorivý, pre Pánove plány naozaj otvorený pracovný program. Tento program treba uskutočňovať tak na úrovni biskupských konferencií, ako aj na úrovní diecéz, farností a spoločenstiev. Keď už sú určené smery práce v súlade s učiteľským úradom Cirkvi, je rovnako nevyhnutné stanoviť presné termíny na dosiahnutie vytýčených cieľov a periodicky preverovať dosiahnuté výsledky.

2. V kontexte každej pastoračnej činnosti musí pastorácia povolania zaujať popredné miesto. Preto navrhujeme, aby sa v každej diecéze ustanovili kňazi, ktorí sa budú venovať hlavne povolaniam pre malý seminár, ako aj povolaniam pre veľký seminár. To všetko v hlbokom vedomí skutočnosti, že povolania sú Božím darom, ktorý si musí celý Boží ľud ustavične vyprosovať a ktorý treba podporovať najmä svätým životom duchovenstva, pastoráciou spovede a duchovným vedením (porov.
Direktórium pre službu a život kňazov, 53-54).

3. Aby sa napomohlo vzájomnej účasti na apoštoláte a aby sa podnecovala výpomoc medzi kňazmi pri plnení ich poslania, navrhujeme vytvárať diecézne a medzidiecézne (ak je to možné, aj národné a medzinárodné) štruktúry vyznačujúce sa príkladnou vernosťou učiteľskému úradu a príkladnou cirkevnou disciplínou, ktoré budú pomáhať každému kňazovi cítiť sa súčasťou univerzálnej Cirkvi.

4. V kultúrnej situácii, keď sa oslabuje zmysel pre rozlišovanie mravného konania, formovať svedomie pokrstených je základnou súčasťou pastierskeho poslania. Kňazi by sa mali zasadzovať najmä za zreteľný výklad učenia Cirkvi o rozvode, potratoch a eutanázii, podľa ktorého sa nikomu nedovoľuje zabíjať ľudský život od okamihu počatia až po prirodzenú smrť.

5. Pokiaľ ide o pomer k laikom, navrhujeme:
a) pri výchove kňazov: špeciálne ich pripravovať na tímovú prácu, ktorú majú robiť spolu s laikmi;
b) určiť niekoľko kňazov, ktorí prevezmú vzdelávanie laikov a budú ich zapájať do apoštolského života a do dočasnej animácie a ktorí im budú venovať trvalú duchovnú pozornosť;
c) každý farár by mal ďalej hľadať osoby, najmä medzi mládežou, ktoré pokladá za vhodné na spoluprácu vo farnosti. Tento systém na jednej strane uľahčuje pracovné zaťaženie, na druhej strane ponúka cennú príležitosť pre tých, čo sú vnímaví, uvedomiť si svoju zodpovednosť pokrstených, ale aj lepšie sa oboznámiť so životom zasväteným Bohu.

6. Na úseku verejných médií: aby sa využili tieto účinné prostriedky evanjelizácie, musia sa biskupské konferencie usilovať pripraviť profesijné i vedecké školenia pre zvlášť vhodných kňazov i laikov.

7. V každej diecéze aj farnosti treba aktualizovať všetky požiadavky, ktoré charakterizujú ustavične sa meniacu spoločnosť: prisťahovalectvo, turistiku, vojnové situácie a násilenstvá vôbec, rozličné druhy biedy, počínajúc duševnou biedou atď. To si vyžaduje primeranú pastoračnú odpoveď, zreteľne zodpovedajúcu spásnemu poslaniu, ktorým Spasiteľ poveril svoju Cirkev.

8. Netratiac zo zreteľa evanjelizačné poslanie a s patričnou múdrosťou by sa mali hľadať tie formy inkulturácie, vo svetle úplného zjavenia v Kristovi, ktoré predstavujú kultúrne hodnoty a charakteristiky každého národa.

KŇAZSKÁ SPIRITUALITA

„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Ako kňazi ste predsa osobitným spôsobom zaviazaní túžiť po tejto dokonalosti. Lebo pri prijatí kňazskej vysviacky, novým spôsobom zasvätení Bohu, stávate sa živými nástrojmi Krista, večného pastiera, aby ste tak mohli časnosťou viesť jeho zázračné dielo, ktoré mocou danou zhora obnovilo celú ľudskú spoločnosť.
Teda každý kňaz podľa stupňa svojho svätenia zastupuje Krista. Preto dostáva aj osobitnú milosť, že sa môže službou vo zverenej mu obci a v celom Božom ľude usilovať priblížiť sa k dokonalosti toho, na koho mieste stojí, a za slabosť svojej ľudskej povahy nachádzať liek vo svätosti toho, ktorý sa stal za nás „svätým, nevinným, nepoškrneným, od hriešnikov oddeleným“ veľkňazom. (Hebr 7,26).
Presbyterorum ordinis, 12

Sviatostnou vysviackou sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi ako hlave a pastierovi Cirkvi (...). Vďaka tejto spasiteľnej milosti spôsobenej Duchom pri udeľovaní kňazského posvätenia sa do duchovného života kňaza vtláčajú, formujú a zaznamenávajú tie základné postoje a prejavy, ktoré boli vlastné Ježišovi Kristovi ako hlave a pastierovi Cirkvi a ktoré sú obsiahnuté v jeho pastierskej láske.
Pastores dabo vobis, 21

Kňazi udržia svoju službu živú duchovným životom, uprednostňujúc ho pred všetkým a vyhýbajúc sa tomu, aby ho pre nejaké iné činnosti zanedbali. Práve preto, aby mohol kňaz plodne sformovať pastoračnú službu, potrebuje osobitný a hlboký súzvuk s Kristom, dobrým pastierom, ktorý ostáva jediným ozajstným protagonistom každej pastoračnej činnosti.
Direktórium, 38

Prostriedky duchovného zdokonaľovania

1. S vedomím, že je naliehavo potrebná vnútorná zviazanosť s Bohom, musí si kňaz rezervovať chvíle na osobnú modlitbu, duchovné čítanie a ruženec. Aj pravidelné spovede a duchovné vedenie sú nenahraditeľnými prostriedkami na zdokonaľovanie vlastného duchovného života, rovnako ako kontemplatívny rozmer zbožnosti a hlbokej dôvernosti s Pánom v Eucharistii a vo Svätom písme.

2. Osobitnú pozornosť treba venovať uctievaniu Božej Matky. Ako Matka kňazov musí byť stále prítomná v ich poslaní aj v ich duchovnom živote. 3. Rovnako sa treba usilovať zavádzať meditaívne zhromaždenia a dni kňazského bratstva na miestnej, diecéznej, národnej i medzinárodnej úrovni (porov. Direktórium, 81,85).

Kňazská služba ako prostriedok osobného
posväcovania

4. Kňazi konajú svoju službu ako prostriedok osobného posväcovania, ak sa usilujú o rovnováhu medzi vnútorným prežívaním a pastoračnou činnosťou a ak zo svojej pastoračnej práce robia pravú modlitbu.

5. Mali by sa stotožniť s myšlienkou, že treba všetko priniesť Bohu a nezištne prijať každú obetu, ktorú im dáva poslanie.

Pastoračná láska k blížnemu

6. Kňazi majú prežívať svoju zodpovednosť v jednote s Kristom, dobrým pastierom, prameňom lásky k blížnemu. Eucharistický život, prežívaný denne a čo najhlbšie, podnecuje šľachetne sa venovať službe vlastnej diecéze v tej šírke, akou dýcha všeobecná cirkev.

7. Majú sa školiť v pastierskej láske k blížnemu, aby boli vnímaví a súcitní voči všetkým, najmä voči tým, ktorí nepoznajúc ešte pravdu majú prijať nielen chlieb materiálnej pomoci, ale aj, a predovšetkým, Krista, ktorý je cesta, pravda a život.

VZÁJOMNOSŤ A BRATSTVO MEDZI KŇAZMI

Kňazi, ktorí sa vysviackou začlenili do kňazského stavu, sú vzájomne spojení vnútorným sviatostným kňazstvom. Najmä v diecéze, v ktorej majú slúžiť pod vlastným biskupom, tvoria jedno presbytérium. Napriek rozdielnym úradom vykonávajú jednu kňazskú službu. (...) V jednom sa všetci zhodujú: v budovaní Kristovho tela, čo najmä v našich časoch vyžaduje mnohoraké služby a nové aplikácie. Preto je veľmi dôležité, aby si všetci svetskí aj rehoľní kňazi navzájom pomáhali tak, aby boli vždy spolupracovníkmi pravdy (porov. 3 Jn 1, 8).
Presbyterorum ordinis, 8

Posvätný úrad možno vykonávať iba na základe jeho prirodzenosti, pretože sviatostným včlenením do kňazského stavu kňaz sa spája s Kristom a tým sa nachádza v hierarchickom spoločenstve so svojím biskupom. Posvätný úrad má radikálnu spoločenskú podobu a možno ho vykonávať iba ako „spoločenské dielo“. (...) Každý kňaz, svetský alebo rehoľný, sa spája s ostatnými členmi tohto presbytéria na základe sviatosti posvätenia kňazstva osobitným putom apoštolskej lásky, služby a bratstva.
Pastores dabo vobis, 17

Je teda zapojený do „Ordo presbyterorum“, ktoré tvorí takú jednotu, ktorú možno ponímať ako ozajstnú rodinu a v ktorej vznikajú väzby nie z krvi a tela, ale z milosti posvätenia.
Direktórium, 25

1. Prvý bod poukazuje na význam biskupa ako na určujúcu postavu otca a priateľa, vždy schopného prevziať svoju zodpovednosť, neprenosnú na nikoho.
a) On podporuje vzájomnosť medzi kňazmi. Odporúča sa, aby organizoval pravidelné stretávanie, zhromaždenia, chvíle bratského zdôverovania, modlitby a vzájomnej solidarity. Tieto stretávania musia byť otvorené pre diecéznych aj rehoľných kňazov, mladých aj starých, vrátane kňazov z nových hnutí, s perspektívou prijatia a rešpektovania Cirkvou uznaných chariziem.
b) Biskup musí poznať každého zvereného mu kňaza: v malých diecézach je to bezprostredne možné; vo väčších diecézach však možno vymenovať niektorých kňazov, ktorí sa budú v najužšom vzťahu a vo vzájomnosti s biskupom venovať starostlivosti o bratov v kňazskom úrade. Odporúča sa aj územná revízia väčších diecéz, aby ich rozsah dostal ľudsky zvládnuteľné dimenzie.
c) Biskup musí bedliť nad svojimi kňazmi, t.j. musí sa uisťovať, či niektorý z nich nie je v situácii ohrozenia, napríklad v deprimujúcej samote, v morálnej alebo duchovnej letargii a pod. Preto sa jednomyseľne odporúča pri prideľovaní farností pamätať na to, aby sa podľa možností a určenia kanonického práva podporovali kňazské spoločenstvá.
2. Kňaz zo svojej strany takisto môže napomáhať synovské a bratské stretávania so svojím biskupom a so svojimi spolubratmi, ak sa bude ustavične usilovať o vzájomné porozumenie zamerané tak, aby sa zužitkovali dobré iniciatívy, ktoré vznikli v jednotlivých diecézach, a vytvorila sa dobrá atmosféra v Cirkvi.

TRVALÉ VZDELÁVANIE

Kňazi by sa mali starať v každej životnej situácii o jednotu s Kristom. Na to majú k dispozícii, okrem vedomého plnenia svojej služby, viacero všeobecných i osobitných, novších i starších prostriedkov, ktoré Božiemu ľudu neprestajne vnukal Duch Svätý a ktoré Cirkev odporúča, ba aj prikazuje v záujme posväcovania svojich členov.
Prebyterorum ordinis, 18

Duchovné dary nerušia slobodu kňaza, ale ju podnecujú, aby s nimi zodpovedne spoluúčinkovala, a to tak, aby kňaz videl v ďalšom vzdelávaní jednu zo zverených úloh. V tomto zmysle je ďalšie vzdelávanie výrazom nároku na vernosť kňaza voči svojmu kňazskému úradu a navyše aj voči vlastnému bytiu. Znamená teda rovnakou mierou lásku k Ježišovi Kristovi, ako aj súzvuk so sebou samým. Ale je aj skutkom lásky voči Božiemu ľudu, ktorému kňaz je prizvaný slúžiť. Okrem toho je aj konaním pravej a skutočnej spravodlivosti.
On má pred Božím ľudom povinnosť, keďže je povolaný priznávať mu toto základné „právo“ a utvrdzovať ho v ňom, najmä aby bol prijímateľom Božieho slova, sviatostí a služby lásky, čo je pôvodným a nezrieknuteľným obsahom pastoračnej služby. ďalšie vzdelávanie je dôležité preto, aby mohol kňaz zadosťučiniť tomuto právu ľudu požadovaným spôsobom.
Pastores dabo vobis, 70

Trvalé vzdelávanie je pre dnešného kňaza nevyhnutným prostriedkom na to, aby mohol plniť zmysel svojho povolania: slúžiť Bohu a svojmu ľudu. Prakticky spočíva v tom, že pomáha všetkým kňazom veľkoryso sa vyrovnávať so svojím zaradením, ako to vyžaduje hodnosť a zodpovednosť, ktorú im dal Boh sviatosťou posvätenia kňazstva; v zachovaní, obrane a rozvíjaní ich špecifickej identity a povolania; v posväcovaní samých seba i druhých konaním služby.
Direktórium, 71

1. Znova zdôrazňujeme prioritu trvalého vzdelávania a pokladáme solídny filozofický a teologický základ za nevyhnutný. Navrhujeme, aby čo najväčší počet kňazov získal licenciát filozofie a teológie: na to je potrebné zaradiť do štúdia niekoľko ročníkov pastoračnej služby po kňazskej vysviacke. Avšak nemožno pripustiť naháňanie akademických titulov, naopak – treba sa usilovať so všetkou vážnosťou o integrálne vzdelanie.

2. Biskupi by sa mali usilovať, v zmysle priamej požiadavky pre udelenie kňazského svätenia, medzi študujúcimi už od prvých seminárnych ročníkov rozvíjať mentalitu otvorenosti pre ďalšie vzdelávanie. Mali by okrem iného poveriť ďalším vzdelávaním niekoľkých najkompetentnejších kňazov. Konkrétne navrhujeme vytvoriť pracovné skupiny, ktoré budú bezprostredne a spoľahlivo spolupracovať v tejto oblasti s biskupom.

3. Pokladáme za účelné vytvoriť oblastné strediská ďalšieho vzdelávania, a tak zabezpečiť splnenie pokynov Svätého stolca. V prechodnom období možno ponúknuť externých formátorov.

4. Na národnej a kontinentálnej úrovni treba utvoriť orgány na plánovanie a koordinovanie rozličných programov ďalšieho vzdelávania (duchovné, intelektuálne, humánne a pastoračné).

5. Pamätajúc na svoju kompetenciu, v snahe podporovať život a službu kňazov Kongregácia pre duchovenstvo sa dôsledne zasadzuje za trvalé ďalšie vzdelávanie jednak dôkladným štúdiom projektov navrhnutých biskupskými konferenciami a ich podnetov, prípadne štúdiom ich účinnej spolupráce, jednak činnosťou inštitútu „Sacrum Ministerium“ vedeného rímskou kúriou a určeného na výchovu budúcich formátorov pre sústavu ďalšieho vzdelávania a napokon i prostredníctvom časopisu „Sacrum Ministerium“ určeného na ďalšie vzdelávanie duchovenstva.

6. Biskupi by mali uvážiť, ako riešiť naliehavú potrebu zabezpečenia kvalifikovaných a kompetentných prednášateľov. Okrem iného by mali vyzvať svojich kňazov, aby si zadovažovali duševný pokrm prostredníctvom špeciálnej vzdelávacej a výberovej literatúry. Netreba zabúdať na doplňovanie vzdelania poznatkami z oblasti vedy a kultúry, ktoré môžu prispieť na prípravu dialógu s dnešným svetom a na jeho evanjelizáciu.

7. Kde je to len možné, treba budovať strediská kňazskej spirituality, domy duchovných cvičení a modlitieb, v ktorých môžu kňazi nájsť radu, priateľstvo, duchovnú a vzdelávaciu pomoc a v ktorých nájdu podporu vo vzájomnej výmene skúseností a ťažkostí.

8. Napokon navrhujeme uvažovať o tom, aby každému novokňazovi bol pridelený skúsený kňaz, ktorý by mu bol otcom, priateľom a formujúcim pomocníkom v prvých rokoch kňazskej služby.
9. Prosíme aj o to, aby sa na rozličných cirkevných úrovniach (univerzálnej, národnej i medzinárodnej) zriadili školy, služby a pomocné strediská schopné vzdelávať a podporovať kňazských formátorov.

10. Na základe pozitívnych skúseností niektorých diecéz navrhujeme zaviesť v seminároch ako základ pokračujúceho vzdelávania ešte pred začatím cirkevných štúdií prípravný ročník, zameraný špeciálne na duchovný život, posilniť tak previazanosť života s Bohom a dosiahnuť minimálny stupeň katechetického vzdelania.

ZÁVER
Účastníci medzinárodného sympózia, kardináli a arcibiskupi rímskej kúrie, vrcholní predstavitelia a vedúci úradov Kongregácie pre duchovenstvo, biskupi zodpovední v jednotlivých biskupských konferenciách za duchovenstvo, kňazi zastupujúci duchovenstvo celého sveta, spolupracujúce rehoľníčky i laici, všetci, čo sme sa tu zišli, myslíme s veľkou úprimnosťou na vás, kňazi celého sveta. Chceme byť hlasom celej Cirkvi a poďakovať sa vám.

ďakujeme vám za váš život posvätený Kristom. vkladaním rúk vašich biskupov, poznačený. sviatostným charakterom, ktorý vás bytostne utvára podobnými Kristovi, pastierovi a ženíchovi Cirkvi a pred ňou z vás robí viditeľné znaky svojej spasiteľnej lásky a spasiteľného účinkovania.

ďakujeme vám, kňazi, ktorí venujete starostlivosť dušiam vo farnostiach a spoločenstvách v oblasti kultúry, práce, utrpenia, všade, kde žije človek a kde hľadá Boha aj vtedy, keď o tom nevie. ďakujeme za hodiny strávené v spovednici, za čas, ktorý venujete ľuďom, aby ste im vyšli v ústrety, vypočuli ich, pomohli im odkryť Božie plány a podľa nich konať. Vďaka za spravovanie sviatostí, za verné a zbožné slávenie svätej omše, vďaka za to, že sa stávate hlasom Cirkvi a celého stvorenia v každodennom slávení Božieho ofícia. Vďaka vám za odovzdanosť prežívanú v každodennosti nespočetných prác a námah. Myslíme na vás všetkých dnes, keď znížená početnosť kňazov značne rozmnožuje vaše každodenné ťarchy a vyžaduje od vás veľkodušnosť, niekedy až na hranici hrdinstva.

ďakujeme vám, kňazi, vyznávači viery, ktorí na svojom tele nesiete znaky Kristovho utrpenia a utrpenia Cirkvi. Ste pre nás ustavičnou výzvou dbať na podstatu pravej lásky: oddať pre Kristovo dielo život.

ďakujeme vám, misionári, ktorí prinášate jedinú spásu až do krajných končín zeme a až na samé hranice ľudského srdca.

ďakujeme vám, členovia inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, ktorí žijete svoje kňazstvo v bohatstve chariziem svojich zakladateľov. Aj vám, kontemplatívni kňazi, ktorí dávate tĺcť srdcu sveta vo svojich kláštoroch, vďaka!

ďakujeme vám, mladí kňazi, ktorí ste svojím áno ponúkli Kristovi a Cirkvi svoj mladý život. Kiežby sa vaša horlivosť zo dňa na deň a vo všetkých okolnostiach vášho života obnovovala.

ďakujeme vám, starí a chorí kňazi, ktorí napriek ubúdaniu síl naplno prežívate svoju službu v nových situáciách bytia.

ďakujeme vám, kňazi, ktorí vedení sociálnym učením Cirkvi a v spoločenstve s ňou vydávate svedectvo zvláštnym zaujatím za spravodlivosť na prospech chudobných, na prospech domorodých národov, na prospech migrujúcich a ľudí bez domoviny i všetkých odlúčených.

ďakujeme vám, kňazi, ktorí v časoch vyznačujúcich sa kultúrou smrti odvážne vyzdvihujete a bránite kultúru a cenu života od jeho počatia až po prirodzený koniec.

ďakujeme vám, kňazi, ktorí sa smelo staviate voči všetkým výzvam sveta a vo svätej hrdosti na svoju kňazskú totožnosť s láskou nosíte jej vonkajší znak ako upozornenie na pastiersku službu v sekularizovanom svete.

ďakujeme vám, mužovia a ženy, ktorí povzbudzujete svojich kňazov náklonnosťou a modlitbou a ktorí ich podporujete ozajstnou spoluprácou s kňazským úradom. Celkom osobitná vďačnosť patrí vám, matky a otcovia kňazov!

ďakujeme ti, Petrus, ktorý príkladom svojho kňazského života a svojím učiteľstvom posilňuješ svojich bratov v príslušnosti ku Kristovi, v šľachetnej službe Cirkvi, a teda aj človeku. Osobitne milá spomienka patrí všetkým kňazom, ktorí prežívajú ťažké chvíle samoty, únavy a malomyseľnosti. Nech vás sprevádza istota: Nie ste sami! Kristova prítomnosť sa zviditeľňuje v bratstve kňazstva a v tvári vašej Cirkvi. Usilujme sa aj o modlitbu a pokánie v horizonte pastierskej lásky za tých spolubratov, ktorí sa vzdali úradu. Stojíme na prahu tretieho tisícročia. Čaká nás veľká úloha priniesť novú podobu osoby Ježiša a jeho posolstva svetu poznačenému protirečeniami, kým my sami aj v tomto svete ostávame hodnovernými, viditeľnými znakmi Krista, dobrého pastiera. To je to nádherné boho-človečenské dobrodružstvo, na ktoré sme povolaní.
Mária, Matka Kristova a Matka Cirkvi, teba chceme prijať do svojho domu a tebe všetko zverujeme, pomáhaj nám na tejto ceste.

Tento text jednomyseľne schválili účastníci sympózia 28. októbra 1995 na záver rokovania.