„Rod“ a jeho vplyv na slobodu vierovyznania
 

prof. Helen M. Alvaré, George Mason University, School of Law

 

Ďakujem vám za vaše láskavé pozvanie vystúpiť na tejto historicky významnej konferencii. Je to veľmi šťastná zhoda náhod, že práve počas mojej návštevy Slovenska sa tu hovorí o téme, ktorá je nielen predmetom môjho odborného záujmu, ale aj mojou srdcovou témou.

V Spojených štátoch pracujem ako profesorka špecializujúca sa na zákony týkajúce sa rodiny a na zákony, v ktorých sa stretá náboženstvo s občianskym právom. V súčasnosti práve medzi týmito dvoma oblasťami dochádza vo veľkej miere k stretom, ba často to medzi nimi doslova škrípe. Ich konflikt vychádza z tvrdenia, že sloboda náboženstva alebo vierovyznania a sloboda sexuálneho prejavu (o ktorej sa niekedy hovorí ako o „rovnosti pohlaví“) sú prirodzenými nepriateľmi.

Používanie jazyka „rodu“ – ktorý je hlavnou témou tejto konferencie – je oveľa zjavnejšie v Európe ako v USA. Pravdaže, môžeme si všimnúť, že tento termín sa často a v znepokojujúcej forme používa aj v rámci agendy OSN. Najčastejšie sa v nej navrhuje, aby bol rodový prístup akceptovaný zo strany Spojených štátov a Európskej únie. Samozrejme, aj v USA je tento fenomén de facto prítomný: ide o tvrdenie, že nič, čo súvisí s mužským alebo ženským bytím, nie je „dané“ alebo „stvorené“, ale všetko je len spoločensky vykonštruované. Preto musia jednotlivci i spoločnosť súhlasiť s tým, čo ohľadom vlastnej sexuálnej identity alebo sexuálnej orientácie tvrdí ktorýkoľvek jednotlivec.

Tvrdenie, že sexuálne prejavy jednotlivca sú vecou jeho individuálnej voľby, má najrôznejšie dôsledky. Silnie napríklad hnutie, ktoré požaduje, aby štát uznal „manželstvo“ medzi osobami rovnakého pohlavia. Dokonca Najvyšší federálny súd Spojených štátov sa má v júni 2013 zaoberať otázkou ústavnej „nevyhnutnosti“ uznania takéhoto „manželstva“. Existujú aj zákony alebo návrhy zákonov, ktoré zakazujú tzv. „nápravnú terapiu“ (terapia, ktorá má napraviť homosexuálnu orientáciu na heterosexuálnu – pozn. prekl.) na základe toho, že tvrdenia danej osoby ohľadne jej sexuálnej orientácie sú tým konečným vecným tvrdením, a tak sa „nápravná terapia“ považuje – vzhľadom na tieto sebaidentifikujúce tvrdenia – za istý druh násilia. V legislatíve jedného zo štátov USA bolo nedávno označené za porušenie zákona to, ak niekto odmietne umožniť osobe, ktoré sa javí byť istého pohlavia, vstúpiť do toalety/umyvárne pre osoby opačného pohlavia, hoci táto osoba o sebe tvrdí, že on alebo ona „je“ opačného pohlavia, ako sa to javí.

Ako treba odpovedať na takéto útoky nielen proti zdravému rozumu a dejinám práva, ale aj proti náboženskej slobode, ktorá je kompromitovaná zvlášť vtedy, keď sa takéto zákony týkajú aj náboženských inštitúcií, alebo veriacich zamestnancov či náboženských poskytovateľov určitých služieb spojených s rôznymi požiadavkami súvisiacimi so sexuálnymi prejavmi (napríklad služby uzatvárania manželstva, alebo odborného posudzovania spoločného bývania či adopcie).

Prvou odpoveďou je trvať na tom, aby zákonodarcovia urobili „výnimku“ zo zákona pre náboženské  inštitúcie a veriacich jednotlivcov. V minulosti bola táto stratégia úspešná napr. v súvislosti so zákonmi usilujúcimi sa nariadiť všeobecnú povinnosť vykonávať potraty – resp. spolupracovať pri vykonávaní potratov alebo ich hradení z poistenia. V tomto prípade bolo žiadanie o výnimku úspešnou stratégiou, pretože zákonodarcovia a zároveň verejnosť, mali vo všeobecnosti pozitívny názor na náboženské inštitúcie a prospešnosť ich služieb. Existoval tiež konsenzus (ktorý v USA naďalej pretrváva), že potrat je zo svojej vnútornej podstaty problematický.

V posledných rokoch sa však stali dve významné udalosti, ktoré túto  stratégiu „výnimiek“ skompromitovali. Prvou bol kultúrny posun k ideológii, ktorú nazývam „sexuálny expresionizmus“. Ide o postoj súhlasu so všetkými konsenzuálnymi sexuálnymi prejavmi, a to akéhokoľvek druhu a bez ohľadu na to, či sa konajú v rámci (zmluvného alebo nezmluvného) vzťahu alebo nie. Sexuálny expresionizmus tiež zdôrazňuje hľadanie potešenia a/alebo funkciu sexu pri tvorbe vlastnej identity, a tiež odstraňuje dôraz na jeho prokreatívny charakter, ba priam ho neguje. Táto ideológia je samozrejme výsledkom mnohých fenoménov, no treba spomenúť aspoň rast subjektivizmu, materializmu a technologické šoky v podobe antikoncepcie a potratov, ktoré sú schopné oddeliť sex od prokreácie. Právo, ktoré interaguje s týmito trendmi, ich navyše často potvrdzuje alebo dokonca urýchľuje.

Druhou veľkou zmenou je samotná sekularizácia. Tým mám na mysli odklon od pôvodného názoru, že náboženstvo je a priori pozitívnou spoločenskou silou, a príklon k mysleniu, podľa ktorého treba k náboženstvu pristupovať podozrievavo, pretože svojou povahou pôsobí na ľudské práva nevyhnutne rozvratne, či dokonca je pre ne škodlivé. Inak povedané, tento nový postoj voči náboženstvu je posunom k  francúzskemu modelu chápania termínu secularité. 

Preto sa nové zákony navrhujú po zvážení týchto nových postojov k skutočnosti, ktoré predstavuje sexuálny expresionizmus a sekularizácia. Zákony zaoberajúce sa sexuálnymi vzťahmi a ich následkami, zákony podporujúce „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia, alebo zákony kontrolujúce pôrodnosť či potraty, sú čoraz viac konštruované ako zákony spolupodieľajúce sa na „tvorbe identity“, teda zákony ľudsko-právneho typu (právo „byť“ tým, čím „si“), a to vždy podľa vzoru občianskych zákonov zakazujúcich diskrimináciu osôb na základe ich rasy. Takýmto spôsobom prešli zákony nariaďujúce spoluprácu v otázke antikoncepcie alebo dokonca potratu bez toho, aby v nich boli umožnené akékoľvek výnimky, alebo len s veľmi obmedzenými výnimkami pre náboženské inštitúcie a osoby. Výnimky boli obmedzené napríklad na cirkvi alebo kňazov, prípadne sa širšie vzťahovali na vyslovene sviatostné či služobné funkcie. Ďalším príkladom je to, keď boli zdravotníci síce chránení od vykonávania potratov, no nie od odkazovania na ne. A podľa zákona má každý spolupracovať, pokiaľ ide o kontrolu pôrodnosti. Navyše je čoraz častejšie nielen štátna podpora, ale aj povolenie na podnikanie odmietané tým, ktorí nesúhlasia s tvrdením, že tvorba vlastnej sexuálnej identity patrí k ľudským právam.

Ako majú cirkvi reagovať na túto novú situáciu, keď stará stratégia „výnimiek“ zlyháva? Podľa mňa si nová situácia vyžaduje, aby sme ponúkli alternatívne zdôvodnenie, prečo sú pozície, ktoré zastávame na základe našej viery, lepšou cestou k slobode – pre ženy, pre nemajetných i pre všetkých ľudí – ako cesta, ktorú prenikavo razí vláda.

Po prvé, naša viera je najistejším zdrojom kľúčového chápania, že každý člen ľudskej rasy je rovnako stvorený na obraz a podobu Boha, a teda mu neodňateľne patrí rovnaká dôstojnosť. Môže ísť o dosť obšírny filozofický a teologický argument, ktorý má ukázať, že pokiaľ ide o ľudské práva vo svete niet istejšieho základu, ako náboženský prístup k stvoreniu, z ktorého vychádza príkaz zaobchádzať s každou osobou s náležitým rešpektom, a v tomto sú si radikálne rovné všetky osoby.

Po druhé, musíme požadovať, aby tí, ktorí by chceli znevažovať náboženstvo, predovšetkým niesli zodpovednosť za to, čo napísali. Treba začať poukázaním na protiklad medzi tým, čo títo kritici tvrdia, a rôznymi empirickými štúdiami, ktoré ukazujú, čo si občania skutočne želajú. Mnohé štúdie týkajúce sa preferencií a tiež toho, čo robí ľudí „šťastnými“ (oblasť štúdií o šťastí sa rýchlo rozvíja), protirečia tomu, čo tieto protináboženské záujmové skupiny požadujú, aby sa verejne akceptovalo. Hoci nemám čas predložiť tu podrobné údaje (veľká časť z nich je citovaná a uverejnená v mojich publikáciách v USA), jasne z nich vidno aj to, že zákon a prax sexuálneho expresionizmu vedie k veľmi problematickým výsledkom, najmä pokiaľ ide o najzraniteľnejšie populácie, najmenej schopné tomuto prístupu odolávať – ženy a chudobných. Skrátka, oddelenie sexu, manželstva a detí v prospech životného štýlu sexuálneho expresionizmu, je spojené s častejším voľným spolužitím, s menším počtom sobášov a s ich uzatváraním vo vyššom veku, s vyšším počtom potratov, nemanželských a neželaných tehotenstiev, s viacerými rodinami len s jedným rodičom a s tým spojenou chudobou, a tiež s väčším šírením sexuálne prenosných infekcií. Tieto následky sú neproporcionálne väčšie, pokiaľ ide o chudobnú či menšinovú populáciu, a tiež nové populácie imigrantov.

Naopak, život v súlade s kresťanskými princípmi – pokiaľ ide o význam a zmysel sexuálnych prejavov, a tiež o prirodzený význam manželstva – sa nielenže spája s väčším šťastím, ale s čoraz stabilnejšími manželstvami, s výchovou detí v rámci manželstva, s menším počtom voľných spolužití, potratov, sexuálne prenosných chorôb a s menšou chudobou. Údaje sú v tomto zmysle celkom jasné a nemusíme sa zdráhať ich prezentovať. Navyše, musíme požadovať od tých, ktorí chcú v mene sexuálneho expresionizmu umlčať náboženskú slobodu, aby sa zodpovedali za stratu slobody, ktorú spôsobujú svojimi ideami a programami.

Tretím a veľmi užitočným krokom, ktorý treba urobiť v tejto zložitej situácii – čo sa týka náboženskej slobody, a to najmä s ohľadom na jej údajne nepriateľský vzťah k slobode žien – je, aby samotné ženy ukázali, že si vážia náboženskú slobodu. Prieskumy ukazujú nielen to, že ženy praktizujú náboženstvo pravidelnejšie ako muži – a to vo všetkých náboženstvách a v mnohých krajinách – ale tiež to, že ženy na priamu otázku odpovedajú, že náboženská sloboda má pre ne vysokú hodnotu. Preto je rovnica – „čím viac náboženskej slobody, tým menej slobody pre ženy“ – zjavne príliš zjednodušujúca.

S tretím krokom sa úzko spája aj štvrtý argument: zistené údaje ukazujú, že krajiny rešpektujúce náboženskú slobodu, oveľa častejšie rešpektujú aj ženskú slobodu a ženskú rovnoprávnosť. V konečnom dôsledku ide o koreláciu medzi týmito fenoménmi, ba môže ísť dokonca o kauzálny vzťah. To je zatiaľ len hypotéza výskumu, ktorý teraz prebieha na Berkleyho inštitúte Georgetownskej univerzity vo Washingtone, DC. V súčasnosti sa tento fenomén skúma vo vzťahu k ďalším štúdiám. No výsledky tohto výskumu treba pozorne sledovať.

 A konečne, pokiaľ ide o odpoveď Cirkvi na údajný rozpor medzi slobodou žien a náboženstvom, platí, že Cirkev môže a má dať skutočne dôveryhodnú odpoveď. Má hrdo uznať rozdiel medzi svetskou verziou slobody pre ženy (často redukcionistickou, chápanou v duchu „sexuálneho expresionizmu“) a náboženským chápaním tejto slobody. Pritom má slobodne využívať dostupné údaje, pokiaľ ide o odpovede žien zastávajúcich konkurenčné pohľady na otázky ohľadom ich slobody a šťastia. Cirkev sa nemá báť, že sa môže niekedy ocitnúť osamotená. A aj keď sa to stane, nesmie ju to odradiť od toho, aby sa k týmto otázkam vyjadrovala. Dobré je však poznamenať, aby sme nestratili odvahu, že nie sme jediným hlasom, ktorý sa nahlas ozýva a poukazuje na to, že ženy (rovnako ako chudobní) nezožali zo sexuálnej revolúcie, ktorá ich mala oslobodiť, sľubované plody. Niektoré advokátky, známe žurnalistky a vedkyne naďalej kladú dôležité otázky a námietky voči zjednodušujúcemu tvrdeniu, že sexuálne prejavy nás oslobodia. Diskusia je veľmi živá aj v mainstreamových médiách i na zábavných podujatiach. Som presvedčená, že pokým budeme odvážne zastávať svoje postoje a dostatočne často sa ujmeme v diskusii vedenia, odolajú aj ostatní.

Ďakujem vám za vašu láskavú a trpezlivú pozornosť.