Rovnosť pohlaví a rodina

 

Mons. Jean Laffitte, sekretár Pápežskej rady pre rodinu

 

Keď sa bude jedného dňa hovoriť o mravoch našej doby, bude sa súčasná epocha považovať za dobu všeobecnej krízy rodiny, krízy, ku ktorej prispieva zmätok týkajúci sa rozdelenia úloh medzi mužmi a ženami, ktorým sa budeme zaoberať aj na tejto konferencii. Rovnoprávnosť pohlaví je založená na právnom princípe nazývanom rovnosť, ktorý je v skutočnosti sémantickým zneužitím toho, čo bolo v minulosti definované ako základná ontologická danosť: to znamená rovnosť dôstojnosti všetkých ľudských bytostí. Každá ľudská bytosť je nositeľom dôstojnosti, istej vnútornej kvality, ktorú má na základe toho, že je osobou, jednotou tela a ducha. Všetky filozofické systémy a všetky antropológie vždy uznávali primát človeka pred všetkými ostatnými živými bytosťami, až kým sa pred niekoľkými rokmi po prvýkrát v dejinách myslenia relativizovala špecificky ľudská danosť: prítomnosť ducha. Ako príklad uvádzam myšlienku Petra Singera, že princíp rovnosti v súčasnosti potvrdzuje nadvládu prežívaného pohlavia nad pôvodným pohlavím, ktorého vlastné charakteristiky oslabuje, aby spôsobil  zmätok rolí. Tento zmätok je chcený a úmyselný. Chce zaviesť nový model ľudstva, podľa vzoru tzv. unisexu, ktorý bude – o niekoľko desaťročí – zbavený posledných určení, ktoré ešte zaťažujú ženy, ako je napríklad materstvo, ktoré normálne predpokladá tehotenstvo. Cieľom je zrušenie všetkých určení, ktorými príroda zaťažuje ženy.

Až donedávna neexistoval na antropologickej úrovni veľký rozdiel medzi chápaním manželstva v rámci občianskej spoločnosti a v rámci Cirkvi. Povinnosti boli rovnaké: snúbenci sa zaväzovali k vernosti a k prijatiu detí, eventuálnych plodov ich zväzku. Katolícky kňaz si žiadal uistenie, že majú v úmysle dať svoje deti pokrstiť a vychovávať ich v kresťanskom duchu.

Pre Cirkev má navyše takýto záväzok význam sviatosti, ktorá zahŕňa nielen zmluvu medzi manželmi, ale aj zmluvu medzi Kristom a manželmi. Cirkev však nikdy nepopierala platnosť prirodzeného, slobodne uzavretého manželstva. Môžeme konštatovať, že dnes toto presvedčenie zďaleka nie je také pevné a Cirkev čelí výzvam, ktoré boli pred niekoľkými desaťročiami nepredstaviteľné. Jednou z týchto výziev je rodová ideológia.

Nedávne veľké cirkevné podujatie poukazuje na mimoriadne dramatický charakter témy, ktorou sa zaoberáme. Počas 13. generálneho zhromaždenia Biskupskej synody na tému novej evanjelizácie, ktorá sa konala v októbri 2012 v Ríme, sto biskupov označilo vo svojich príhovoroch ako základný problém, problém rodiny. V záverečnom posolstve tohto zhromaždenia synody z 26. októbra sa uvádza: „Už od prvej evanjelizácie nachádzalo odovzdávanie viery v slede jednotlivých generácií svoje prirodzené miesto v rodine… Novú evanjelizáciu si preto nemožno predstaviť bez toho, aby sme nemali na pamäti konkrétnu zodpovednosť rodín za hlásanie evanjelia a aby sme ich pri tejto výchovnej úlohe nepodporovali“. Z toho môžeme odvodiť nasledujúci záver: ak sa rozpadne rodinná bunka, stratí sa prirodzené miesto, kde možno odovzdávať a prežívať vieru.

Aj Benedikt XVI. sa po tejto synode viackrát venoval tejto téme. Napr. na predvianočnom stretnutí s rímskou kúriou mimoriadne vážne povedal, že pokiaľ ide o rodinu, je zrejmé, že nejde len o určitú spoločenskú formu, ale problém rodiny sa týka samého človeka, konkrétne otázky, „kto je človek a čo treba urobiť pre to, aby sme boli ľuďmi tým správnym spôsobom“. Potom pápež dodal: „Človek sa stáva sám sebou iba v sebadarovaní a v otvorení sa druhému, druhým, deťom, rodine; iba ak sa nechá formovať utrpením, objaví celú šírku ľudského jestvovania. Odmietnutím takýchto vzťahov sa strácajú aj základné postavy ľudského života: otec, matka, dieťa; strácajú sa základné rozmery patriace k skúsenosti ľudskej osoby.“

Dnes sme svedkami toho, že sa vo svete rýchlo šíria také legislatívne úpravy, ktoré ohrozujú prežitie inštitúcie rodiny, ako ju poznáme. Pred troma alebo štyrmi rokmi, keď som hovoril o šírení sa rodovej ideológie a o pôvodnom a podstatnom charaktere komplementárnosti pohlaví, pýtal som sa sám seba, či nie sú moje analýzy príliš negativistické alebo pesimistické. Dnes musím priznať, že vývoj, ktorého sme svedkami, je oveľa vážnejší, ako sme si vedeli predstaviť. Čo sa týka právnych zväzkov, často nazývaných aj „homosexuálne manželstvá“ (same sex marriage), situácia je mimoriadne závažná a zložitá: právne uznanie homosexuálnych vzťahov vedie k otázke, či nejde o akýsi svojvoľný trend prechádzajúci všetkými kultúrami, ktorého cieľom je vytvoriť podmienky pre novú morálku a novú organizáciu života v spoločnosti.

Počas troch rokov som dvakrát navštívil Argentínu. Po prvý raz ma niektorí členovia parlamentu upozornili na právny argument rovnosti, ktorý použila vláda tejto krajiny na podporu návrhu vtedy v celej Latinskej Amerike revolučného zákona o rodine. Použil sa v ňom termín matrimonio igualitorio (rovnostárske manželstvo). Poslanci tejto krajiny dokonale pochopili, že princíp rovnosti je prakticky nenapadnuteľný, lebo ponúka právny základ pre odstavenie odporcov tohto zákona.

Po absolvovaní tejto cesty som viacerým biskupom a rôznym združeniam z mojej vlastnej krajiny počas ich návštevy v Ríme povedal, že v priebehu niekoľkých mesiacov sa tento argument bude používať aj v Európe. Spomínam si, že s istou skupinou sme sa pokúšali vymyslieť, ako by sa dal preložiť termín igualitario matrimonio do nášho jazyka. Musím priznať, že nám ani nenapadlo spojenie, ktoré sa stalo o niekoľko týždňov veľmi účinným sloganom: mariage pour tous (manželstvo pre všetkých), čo je ešte oveľa príťažlivejšie ako španielsky výraz. Ako je známe, francúzsky parlament len pred troma dňami schválil tento zákon o manželstve, a tak sa naša krajina stala jednou z trinástich vo svete, kde je legalizované tzv. „homosexuálne manželstvo“.

Len tri roky po schválení podobného zákona v Argentíne som mal októbri minulého roku príležitosť zúčastniť sa na veľkom stretnutí manželov a rodín v meste San Luis. Mnohí tam svedčili o katastrofálnych dôsledkoch zákona o rovnostárskom manželstve. Tento zákon nielenže rozdelil obyvateľov, ale naštrbil aj jednotu v rámci samotných rodín. Všetci potvrdili, že o tejto téme sa nedalo rozprávať v rodinách, pretože na základných a stredných školách, a tiež na univerzitách boli deti vystavené intenzívnej propagande. Téma sa stala tabu a vyvolávala napätie.

Minister zodpovedný vo Francúzsku za rodinnú politiku hovoril o tomto zákone ako o skutočnej civilizačnej zmene. Iný minister odporúčal organizovať materské školy takým spôsobom, aby boli schopné prijať deti už od dvoch rokov, s cieľom – citujem – „aby boli vytrhnuté z každého možného determinujúceho vplyvu: sociálneho, filozofického, rodinného i náboženského“.

Mohol by som uviesť ďalšie príklady. Na Filipínach, napriek hrdinskému odporu biskupov, bol práve zavedený tzv. zákon o reprodukčnom zdraví (Reproductive Health Bill). Ten predpokladá nielen bezplatnú distribúciu prezervatívov vidieckemu obyvateľstvu, ale obsahuje aj programy sexuálnej výchovy určené pre deti od desať rokov. V nich sa podporuje rodová ideológia a banalizuje sa homosexuálne správanie. Osobitne významné je to, že deťom sa zakazuje nosiť domov učebné materiály, pretože – tak im to tvrdia – ich rodičia by to nemuseli pochopiť a nemuseli by súhlasiť s ich obsahom.

Tieto príklady nás presviedčajú, že sme v súčasnosti svedkami radikálnej civilizačnej zmeny. Nejde tu jednoducho len o úpadok nejakej inštitúcie, v ktorej by mala „Cirkev zaľúbenie“, pretože reformy prijaté v súčasnosti v mnohých krajinách, zaiste predchádzajú oveľa radikálnejším plánovaným zmenám. Je potrebné si to dobre uvedomiť, ak chceme lepšie pomôcť mladým, manželským párom i rodinám, ktoré sú nám zverené.

 

Problém otcovstva

 

Skôr, než vám predstavím niektoré kľúčové prvky spomínanej civilizačnej revolúcie, by som chcel poznamenať, že kríza manželského páru, manželstva a rodiny sa začala – aspoň  v západných krajinách – krízou otcovstva. Postava otca nie je jasne definovaná; od chvíle, keď sa často vyskytujú situácie, že nie je schopný viesť vlastnú rodinu, sa jeho prirodzená autorita už neuplatňuje. Rozvod často zbavuje otca prítomnosti detí, s ktorými sa môže podľa zákona pravidelne stretávať, ale nezdieľa s nimi spoločný a každodenný život. Neraz sa stáva, že sám otec sa vzdiali z domova, opustiac manželku a deti. To je bežný prípad, keď po rokoch manželstva muž túži nadviazať iný vzťah, ktorý sa ukáže pre jeho rodinu ako zničujúci. Obráti list bez toho, aby bral ohľad na dobro detí a ich matky. Existujú aj okolnosti, keď muž zostane v rodine, no neplní si svoju funkciu manžela a otca, ale sa sústreďuje výhradne na svoje aktivity alebo na svoju profesionálnu kariéru, a  každého necháva vyvíjať sa bez usmernenia a vedenia.

Podobne ako som načrtol postavu otca, by som mohol načrtnúť aj postavu matky. Etický relativizmus úplne zdeformoval funkciu materstva. Predstavil ho totiž ako niečo degradujúce, čo bráni žene naplno sa realizovať a zbavuje ju akejkoľvek možnosti kariéry. Samotný svet práce nie je veľmi naklonený ženám, ktoré si chcú založiť rodinu a mať deti. Existuje teda nielen kríza otcovstva, ale aj kríza materstva.

Ako možno definovať túto krízu rodičovstva? Ide o stratu zmyslu pre hodnotu toho stavu „byť otcom“ alebo „byť matkou“. Ako máme chápať túto hodnotu? Ako objaviť krásu tejto schopnosti, keď sa muž a žena môžu zvečniť tým, že prijmú život, umožnia mu s láskou a trpezlivou starostlivosťou roky rásť, aby svojho syna alebo svoju dcéru urobili schopnými nezávisle a harmonicky sa začleniť do spoločnosti? Chcel by som vám len naznačiť niekoľko stručných bodov, ktoré pomáhajú pochopiť nenahraditeľnú úlohu otca a matky. Prvky, ktoré sú v nich uvedené, sú v modeli rodiny podporovanom rodovou ideológiou a vo zväzkoch medzi osobami rovnakého pohlavia ohrozené alebo úplne chýbajú.

 

1. V prvom rade ide o hodnotu, ktorá nie je vytvorená, ale sa prijíma a je predmetom konkrétnej skúsenosti. Aby sa niekto mohol stať otcom alebo matkou v plnom zmysle slova, musí predovšetkým objaviť, čo pre neho osobne znamená „byť synom“ alebo „byť dcérou“. Každý človek, ktorý sa narodí, má základnú skúsenosť byť synom alebo dcérou konkrétneho otca a konkrétnej matky. Od prvej chvíle nášho života toto „byť synom niekoho“ alebo „byť dcérou niekoho“ poznačuje každého z nás. Dieťa, ktoré vyrástlo u homosexuálneho páru, nevyhnutne objaví, že minimálne jeden z jeho otcov alebo jedna z jeho matiek nie je jeho otec či jeho matka.

 

2. Dieťa samo seba objavuje ako „dieťa“ zväzku svojho otca a svojej matky. Bez toho, aby to vedelo sformulovať, cíti, že je ovocím lásky, ktorá ich spája, a preto jeho život súvisí s láskou. Krok za krokom dieťa objavuje, že jeho rodičia boli ako on, boli tiež deťmi, a že aj oni sú ovocím lásky. Rodičia teda odkazujú na postupnosť generácií. Nie sú všemohúci. Cez nich sa ukazuje ešte niečo prvotnejšie. Ak otec a matka pripomínajú dieťaťu jeho ľudský pôvod, tento ľudský pôvod ho zameriava na ešte prvotnejší pôvod. Je jasné, že dieťa, ktoré vyrastá v rámci homosexuálneho páru, nevyhnutne stráca akýkoľvek štrukturálny vzťah k svojim osobným i rodinným dejinám. Okrem toho nie je schopné prirodzene objaviť ani bohatstvo prítomné v komplementárnosti pohlaví.

 

3. „Byť otcom“ alebo „byť matkou“ je dar. Ako každý dar aj tento je dobrom, ktoré treba prijímať s vďačnosťou. Som presvedčený, že prvý raz sa to ukázalo, už keď Eva v štvrtej kapitole Knihy Genezis zvolala: „Dostala som muža od Pána.“ Eva dobre vedela, čo s Adamom robili, i to, že dôsledkom je narodenie ich syna. No ukazuje sa, že si tiež jasne uvedomila, že túto šťastnú udalosť treba pripísať Bohu. Ak je syn Božím darom, je tento dar nezaslúžený a teda nepodlieha absolútnej nevyhnutnosti.

Nie náhodou naliehavo upozorňujeme na procesy umelého oplodnenia, kde sa ľudský život odvíja od vonkajšieho zásahu. V týchto prípadoch totiž náhradný medicínsky zákrok sťažuje a zahmlieva vnímanie faktu, že život je Božím darom. Ten istý problém nastáva, keď sa na dieťa hľadí iba ako na uskutočnenie túžby jednotlivca mať dieťa. Je jasné, že v kontexte zväzkov medzi osobami rovnakého pohlavia, dieťa nikdy nebude darom, ale bude iba predmetom túžby realizovanej prostredníctvom technických postupov (lekársky asistovaná prokreácia alebo náhradné materstvo).

Ako vidíme, alternatívny model k rodine zloženej z otca, matky a detí, nie je schopný zachovať základné prvky, ktoré ju konštituujú. To sa týka aj plnenia funkcie otca či matky: nemožno sa deliť o funkciu „byť otcom“ dieťaťa, no táto sa harmonicky dopĺňa s funkciou matky. Skrze prítomnosť matky sa otec stáva väčšmi otcom. Tieto dve funkcie sa dopĺňajú. Rovnako sa nemožno deliť o funkciu „byť matkou“. Vzťažné osoby sú pre dieťa jediný otec a jediná matka. V znovu vytvorených rodinách, kde figuruje viac mužov (alebo žien), už možno konštatovať účinky na štrukturalizáciu osobnosti detí. Ešte viac zvyšuje zraniteľnosť dieťaťa to, ak výlučne takéto osoby tvoria každodenný kontext, v ktorom dieťa žije a vyrastá.

Po naznačení niektorých ťažkostí vznikajúcich v rámci zväzku osôb rovnakého pohlavia je nevyhnutné pochopiť, v čom spočíva jadro tohto problému na antropologickej úrovni. Ide tu o odmietnutie a popieranie inakosti.

 

Inakosť ako podmienka štukturalizácie osobnosti

 

Vzťah muža a ženy osobitným spôsobom vyjadruje špecifický charakter každého ľudského vzťahu – inakosť. Túto skutočnosť treba náležite objasniť, aby sme lepšie pochopili špecifickosť vzťahu medzi dvoma pohlaviami a tiež závažnosť popierania ich rozdielnosti v zákonoch rozbíjajúcich inštitúciu rodiny. 

Keď sa hovorí, že človek je bytím vo vzťahu, vyjadruje to istú ontologickú kvalitu ľudskej prirodzenosti, ktorá vedie človeka k tomu, aby vstúpil do kontaktu s inými ľuďmi. V každom z nás existuje túžba komunikovať, rozvíjať vzťahy s inými, a to rôznymi spôsobmi. Vzájomná komunikácia môže prebiehať na rôznych úrovniach, od jednoduchého vonkajšieho vzťahu až k najintímnejšiemu spoločenstvu, ktoré zodpovedá prirodzenosti muža i ženy. Nejde tu však len o akúsi absolútnu voľbu, lebo potreba mať interpersonálne vzťahy je vlastná každému duchovnému stvoreniu.

Takýto interpersonálny vzťah nie je len kontaktným vzťahom medzi dvoma ľudskými bytosťami, ale ide o vzťah, v ktorom každá z týchto bytostí koná ľudsky ako osoba a zaobchádza sa s ňou ľudsky ako s osobou. Harmonický vzťah medzi dvoma ľudskými bytosťami je charakterizovaný neustále hlbšou personalizáciou ich vzájomného vzťahu. Z týchto základných kritérií vyplýva, že každý túži, aby sa s ním zaobchádzalo ako s osobou, t.j. ako s jedinečným bytím. Je to pochopiteľné, pretože pre každého je najmenej znesiteľná ľahostajnosť, presnejšie povedané, nediferencovaný prístup voči nemu, ktorý je popretím jeho osobného tajomstva – termín vychádzajúci z francúzskeho personalizmu (Gabriel Marcel: Mystère familial alebo Homo viator).

Vzťah medzi osobami sa však nevyčerpáva v tom, že sa s nimi zaobchádza s úctou a rešpektom. V skutočnosti existujú elitné vzťahy, ktoré kulminujú vo vrcholných  skúsenostiach priateľstva, lásky a – na to sa často zabúda – v osobnom vzťahu s Bohom.

V diele Láska a zodpovednosť Karol Wojtyła opisuje a analyzuje pojmy, ktoré definujú bytie vo vzťahu: občan (člen štátneho spoločenstva), rodič (člen rodinného spoločenstva), veriaci (člen náboženskej spoločnosti). Ľudia sú zároveň členmi viacerých spoločenstiev. Príslušnosť k nejakému spoločenstvu so spoločnými záujmami alebo cieľom, nie je nič iné, ako prvý stupeň vzťahu. Existuje však aj priamejší prechod ku vzťahu s druhým človekom: chvíľa, ktorá nám umožní v druhom spoznať nášho blížneho. A naopak, treba spomenúť aj Kainovi odpoveď Bohu: „Či som ja strážcom svojho brata?“ Spoznať v iných skutočne svojich blížnych znamená prijať na seba konkrétnu zodpovednosť. Emmanuel Lévinas nazýval tento cit  zodpovednosťou za iného (porov. Etika a nekonečno, kap. 8: Zodpovednosť za iného). Autentický vzťah sa vždy prežíva ako skúsenosť inakosti. Prvým dôsledkom toho, čo sme povedali, je vzájomná nezameniteľnosť osôb vo vzťahu a tiež nezameniteľnosť ich úloh.

Elitné vzťahy zasahujú ľudskú bytosť hlbšie. Podľa Wojtyłu je pojem „blížneho“ zviazaný s človekom ako takým a aj so samotnou hodnotou osoby, bez toho, aby bolo nutné uvažovať o jej vzťahu k tej či onej komunite alebo spoločnosti (porov. Osoba a čin, s. 331). Kto je vlastne blížny? Je to ten, ktorého cítime nablízku a ktorého spoznávame ako nám blízkeho. Ide tu o spoznanie istej familiárnosti, prirodzenej komunity a bohatstva, ktoré nám bolo darované. Priateľstvo a láska sú špecifickou a najintenzívnejšou účasťou na ľudskej prirodzenosti osoby, najintenzívnejšou, lebo je do nej zapojené naše celé vnútro. „Láska je prítomnosťou milovaného v tom, ktorý miluje“, hovorili antickí autori.

K samotnej podstate lásky prináleží to, že je interpersonálnym a nie jednostranným vzťahom. Len individualistická predstava lásky, podľa ktorej by bola samotná existencia osobného citu garantom autentickosti, zabúda na podstatný charakter reciprocity a bezodplatnosti dvojakého daru, ktorým sa vo vzťahu dáva jeden druhému. No práve v tomto treba vidieť rovnosť pohlaví. Kedysi ľudia nazývali autentické spoločenstvo „priateľskou láskou“ alebo „dobroprajnou láskou“ (amor benevolentiae), ako ju definoval Aristoteles, keďže plodí spoločné dobro v dvoch zmysloch: ako priateľstvo a ako lásku. Nazýva sa tiež komúniom, vychádzajúc z pekného gréckeho pojmu koinonia, ktorý môžeme preložiť ako: spoločná jednota.

Každá priateľská láska predpokladá inakosť, ktorá je často motorom lásky a nie prekážkou jej rozvoja. Louis Lavelle poznamenal, že „neexistuje pravá láska tam, kde nie je utrpenie pre rozdielnosť medzi tým druhým a mnou, lebo tá istá rozdielnosť poskytuje i radosť“ (Lavelle, L.: De l´Acte, s. 520). Takáto inakosť dosahuje svoju vrcholnú podobu v osobitnej forme spoločenstva, ktoré je uskutočnením lásky medzi mužom a ženou, keďže je hlboko vpísaná do prirodzenosti jedného i druhého. V každom prípade je táto inakosť nevyhnutne prítomná v každom vzťahu úprimného priateľstva a zakaždým, keď v priateľovi spoznávame jedinečné bohatstvo, ktoré považujeme za obohatenie, a nie za ohrozenie. Platí to napr. medzi členmi rodiny i členmi spoločenstva.

Inakosť je skutočne dynamickým prvkom vo vôľovej/volitívnej štruktúre osoby, ktorý vedie človeka nadviazať na základe vlastného rozhodnutia hlboký vzťah s jeho najbližším.

Existuje tisíce spôsobov ako odmietnuť bohatstvo iného, teda to, čím je: narcistické hľadanie seberovného alebo tiež vôľa vládnuť nad menejcennejším, či dokonca manipulovať s iným za akýmkoľvek cieľom. Práve v tejto oblasti sa už pred niekoľkými desaťročiami zaviedla ideologická ilúzia egalitarizmu (rovnostárstva), aký sa aplikuje na vzťahy v oblasti matematiky, v podobe tzv. princípu rovnosti. V matematike, konkrétne v aritmetike, vyjadruje rovnosť identitu medzi dvoma prvkami. Identita tohto druhu však nikdy neexistuje medzi dvoma osobami, a to z toho dôvodu, že každá z nich je nositeľkou vlastnej, jedinečnej identity. Vo filozofii zaiste existuje aj rovnosť medzi osobami, no ide o rovnosť v dôstojnosti, na základe ktorej majú rovnaké základné práva, spojené s ich spoločnou duchovnou prirodzenosťou. V každom prípade to, čo je spoločné, nevylučuje to, čo je odlišné, a najmä neumožňuje to popierať rozdiely medzi pohlaviami.

 

Symbolický význam komplementárnosti pohlaví

 

Rozdielnosť pohlaví vyjadruje najvyšší stupeň inakosti, ktorá je základom každého autentického vzťahu. Okrem tejto antropologickej dimenzie má však aj silný symbolický význam v teologickej a antropologickej rovine.

Blahoslavený Ján Pavol II. hovoril, že plnosť stvoreného človeka sa prejavuje v spoločenstve osôb, vychádzajúcom z komplementárnosti pohlaví. Kniha Genezis hovorí o hlbokej túžbe Adama mať pomocníčku, ktorá mu bude podobná. Udalosť objavenia sa Evy po jeho boku ho napĺňa radosťou a obdivom. Od začiatku stvorenia človeka chápeme telesnosť muža a ženy ako povolanie k spoločenstvu. Poľský pápež videl práve v tomto rozmere spoločenstva jedinečný znak stvorenia človeka na Boží obraz. Podobnosť človeka s Bohom odkazuje spoločenstvo medzi mužom a ženou na spoločenstvo, ktoré je v Bohu.  „Človek sa stáva Božím obrazom ani nie tak vo chvíli samoty, ako vo chvíli, keď zažíva spoločenstvo. Na začiatku totiž nebol len obrazom, v ktorom sa odrážala samota  jednej Osoby, ktorá riadi svet, ale aj, a najmä, obrazom božského a nepreniknuteľného spoločenstva Osôb“ (Katechézy XIX, 157).

Spoločenstvo medzi mužom a ženou je obohatené hlbokou symbolikou vpísanou do odlišnosti pohlaví, ktorá umožňuje pochopiť povahu neodvolateľnej a nerozlučnej zmluvy medzi mužom a ženu, ktorí vstupujú do manželstva.

Na antropologickej úrovni rodová ideológia nepovažuje pohlavnosť za pôvodný rozmer osoby. Ignoruje to, že zmysel toho, čo je „mužské“ a „ženské“, si nemožno vytvoriť vlastným rozhodnutím, ale buduje sa to v priebehu celej existencie, na základe vlastného sexuálne rozlíšeného tela, počnúc archetypmi uskutočnenými v živých, senzibilných, afektívnych a aktívnych väzbách, prežívaných s matkou, otcom, neskôr s priateľmi i v spoločnosti, s manželom či deťmi. Pohlavná symbolika je zakorenená v samotnej prirodzenosti sexuality s jej objektívnymi cieľmi. Nech by boli detské túžby a ich prípadná interpretácia (napr. vo freudizme) akokoľvek nerozlíšené, konečnú sexuálnu orientáciu osoby nemožno zredukovať len na problém vonkajších okolností. Z dôvodu archetypov, ktoré v ľudskej psychike vyjadrujú dynamizmy spojené okrem iného s plodením, svoj celkový rozmer čerpá sexualita na základe vlastnej povahy z heterosexuality, pričom sa vychádza z vlastného pohlavne rozlíšeného tela. Naopak, udalosti vedúce často k homofílii, predstavujú z hľadiska pohlavne rozlíšenej ľudskej prirodzenosti, jej zranenia.

Ako každá symbolika aj sexuálna symbolika zahŕňa ľudské bytie ako celok, v jeho životnej závislosti od sveta. Prvá závislosť, ktorú dieťa prežíva je jeho prirodzená bezprostredná blízkosť s matkou; potom prichádza druhá závislosť, závislosť na otcovi, kde vstupuje riziko inakosti a výzva čeliť svetu. Takže, ak vzťah s matkou, ktorý je základnou skúsenosťou so ženskosťou, symbolizuje pôvod nášho prirodzeného života a naše začlenenie sa do stvorenej prírody, vzťah s otcom, ktorý je základnou skúsenosťou s mužskosťou, predstavuje pôvod nášho autonómneho života ako osoby (a napokon nášho vzťahu so Stvoriteľom). Štrukturalizácia sexuálnej symboliky je oveľa komplexnejšia než len jednoduché prijatie vlastnej sexuálnej identity u muža a ženy a s tým spojené zameranie ich libida na iné pohlavie. Z toho je zrejmé, že rozhodnutie svojvoľne zbaviť dieťa jednej z týchto postáv – postavy otca v prípade zákonných rodičov, ktorí sú tvorení párom lesbických žien, alebo postavy matky v prípade páru zloženého z dvoch mužov – je vážnym  násilím spáchaným na celkovej osobnosti dieťaťa.

Ofenzívna rodová ideológia ohrozuje nielen manželstvo, ktoré sa redukuje na zväzok ako každý iný, a teda sa viac nepovažuje za dobro hodné ochrany za každú cenu, ale ohrozuje aj rodinu. Napriek týmto útokom na spoločenskej, politickej, antropologickej a morálnej úrovni, rodina aj dnes zostáva miestom, kde láska medzi mužom a ženou môže rásť a kde sa deti môžu formovať a rozvíjať vo vhodnom prostredí. Zoči-voči tomu, čo Benedikt XVI. nazval diktatúrou relativizmu Je preto čoraz nevyhnutnejšie vydávať svedectvo  o pravde lásky. To však znamená boj proti ignorancii, teda isté výchovné úsilie, osobitne v kultúrnej a etickej oblasti. Telesná skúsenosť pohlavnosti sa neobmedzuje len na antropologickú oblasť, ale sa rozširuje aj na sféru morálky. Ľudská sexualita si preto vyžaduje opätovné premyslenie morálnej skúsenosti: hlboké zameranie tela na vyjadrenie a vtelenie daru seba samého v láske, objaveného v najväčšej intímnosti osoby. Tento dynamizmus sa považuje za pôvod prirodzenej túžby, za vnútorný zákon, ktorý vedie subjekt k darovaniu sa, nech už je prijatý stav života akýkoľvek, či už je to manželstvo alebo zasvätené panenstvo. Túžba darovať sa je vpísaná do celej osoby, do jej sexuality, ako aj do najhlbších túžob jej srdca.