Cookies management by TermsFeed Cookie Consent
 






PRÍHOVOR ZA ZASVÄTENÉ OSOBY

doc. ThDr. Jozef Kyselica SJ, PhD.
rektor Kolégia Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave
 
 
 
Excelencie, otcovia arcibiskupi, biskupi, bratia a sestry!
 
Pozvanie na zhromaždenie takéhoto druhu sme v našej komunite a myslím, že aj v iných, prijali s prekvapením, ale aj s vďačnosťou a radosťou. Svätý Ján Pavol II. hneď na začiatku posynodálnej apoštolskej exhortácie píše, že biskupi zídení na synode sa viackrát vyslovili o zasvätenom živote a jeho evanjeliovom charaktere – de re nostra agitur – „je to vec, ktorá sa nás týka“. Aj v tomto pozvaní ponajprv vnímame, že Cirkev ďakuje Bohu za zjav zasväteného života v najrozličnejších formách a stále počíta s neutíchajúcou obetavosťou tohto vybraného zástupu synov a dcér, s ich túžbou po svätosti a s nadšením, s ktorým konajú svoju službu, aby mohla povzbudiť a podporiť úsilie každého kresťana o dokonalosť.
 
Vnímame však toto zhromaždenie aj v širšom kontexte, lebo v pozývacom liste sa hovorí okrem biskupov, kňazov, zasvätených osôb aj o laikoch Katolíckej cirkvi na Slovensku. Koncil hovorí v konštitúcii 264: „Celá Cirkev sa javí ako ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého.“ Uzatváram tento prvý postreh vyjadrením radosti a vďačnosti slovami proroka Izaiáša: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43, 19).
 
Zakotvení v jednote Cirkvi
 
Dvadsaťpäť posledných rokov, v ktorých sa na Slovensku Cirkev rozvíja v slobode, utvorilo z nej dom, prístrešie, v ktorom existuje živé spoločenstvo, rodina, kde jej členovia majú medzi sebou rozdelené úlohy a služby od hierarchie počnúc, až po ľudí s najnovšou, ešte málo známou charizmou.
 
Aj zasvätený život dostal dejinnú príležitosť stať sa jedným zo stavebných kameňov stavby našej Cirkvi. S počtom asi 3000 zasvätených v 43 ženských a 30 mužských rehoľných spoločenstvách sa dá prirovnať k stromu s mnohými konármi, ktorý je svojimi koreňmi zakotvený v evanjeliu a aj v tejto epoche života Cirkvi prináša hojné ovocie.
Vďaka Bohu sme nezostali na smetisku dejín a tvrdé časy prenasledovania rehoľné spoločenstvá očistili a naučili väčšej otvorenosti.
 
Vklad, ktorý túžime priniesť do našej slovenskej Cirkvi, je predovšetkým dialóg a spolupráca. Spolupráca reholí s inými hnutiami, s laikmi a predovšetkým chceme prežívať jednotu s biskupmi.
 
Predstavujeme si Cirkev ako živú komunitu, ktorá bude schopná dať priestor všetkým darom Ducha Svätého. Takto všetky radosti a súženia, záujmy a úspechy, možno prežívať spoločne a budú patriť všetkým.
 
Do budúcnosti sa už nedá kráčať izolovane. Telo Kristovo, za ktoré Cirkev považujeme, bude môcť naplniť koncilové tvrdenie, že je akoby sviatosťou, znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia... (porov. LG 1) len ak bude medzi jej zložkami vybudované spolucítenie, uznanie, že tí druhí ma majú čím obohatiť a že aj ja dám k dispozícii moje nadšenie a prežívanie charizmy.
 
Život, do ktorého nás pozýva Najsvätejšia Trojica, lebo sme ľudom zhromaždeným jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého, je životom založeným na prijímaní a dávaní. Už teraz, pri tomto prvom podnete a stretnutí vzdávame vďaky.
 
V zápase o prítomnosť
 
V posledných rokoch sme svedkami rozličných chvályhodných iniciatív, ktoré svedčia o živej a hlbokej viere mnohých obyvateľov našej krajiny. Výnimočný čas milosti s mnohým duchovným ovocím priniesol Jubilejný rok Sedembolestnej Panny Márie. Pri vyhodnocovaní toho, čo predstavuje skutočné kresťanstvo na Slovensku, je treba upriamiť svoj pohľad na širší horizont. Cirkev na Slovensku nie je ostrovom odtrhnutým od diania v okolitom svete. Pápež svätý Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe píše: „Čas, v ktorom žijeme, pôsobí svojimi požiadavkami naozaj ako obdobie bezradnosti. Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa nachádza v podobnom stave“ (7). Za prvý znepokojujúci znak Svätý Otec označil stratu kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo... „Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí si premrhali dedičstvo prenesené cez dejiny“ (7).
 
Sociologicky si možno predstaviť, že sa táto odvážna diagnóza, ktorú urobil pápež, objavuje už aj na našom území a môže sa stať všeobecnou. Na odovzdávanie viery a kresťanských hodnôt sme zvykli používať celý systém znakov, gest, písma, obrazov. Ale ak sa odmietajú a odhadzujú tradičné normy, hodnoty a významy, čím a ako budeme toto bohatstvo komunikovať budúcim generáciám? Z týchto dôvodov sa Konferencia biskupov Slovenska rozhodla pripraviť spoločné stretnutie. Jeho cieľom je vzájomne sa povzbudiť vo viere a najmä pomenovať aktuálne pastoračné a spoločenské výzvy, ktorým v roku 2015 budeme čeliť.
 
Pravdaže, jedno takéto krátke stretnutie nemôže vyriešiť súbor problémov a otázok, ktoré nastoľuje súčasná doba. Ale je tu kairos, ktorý treba uchopiť za pačesy. Sme pripravení hľadať nové vízie.
 
Potreba obnovy vízie
 
V tom, čo Ježiš robil a čo hovoril, stelesňoval víziu takého sveta, aký Boh sľuboval ľudu celé veky cez svojich prorokov. Ježiš ho označil výrazom „Božie kráľovstvo“.
 
K realizácii svojej vízie si povolal ľudí, ktorých nadchol pre spoluprácu a vybavil ich darom svojho Ducha. To, čo boli poslaní uskutočniť, malo byť mestom na vrchu, svetlom (porov. Mt 5, 14) a soľou (porov. Mt 5, 13). Malo svetu ukázať, ako žijú ľudia tam, kde sa šíri Božia láska a tým aj láska medzi ľuďmi navzájom, a kde sa tak v ich životoch a skutkoch zjavuje Božie kráľovstvo.
 
Podľa inštrukcií zmŕtvychvstalého Ježiša apoštoli prijali jednoznačné poslanie ísť a získavať učeníkov medzi všetkými národmi, krstiť ich a naučiť ich zachovávať všetko, čo im prikázal (porov. Mt 28, 19-20). Ježišova vízia sa tak stala rodnou víziou Cirkvi. Charakterizovali ju tri základné prvky: spoločenstvo, program a nevyhnutné úrady.
 
Anchor Vízia má však svoju históriu, do ktorej sa počíta jej narodenie, detstvo a mladosť a vrcholí dospelosťou. Organizácia, ktorá vzišla z vízie, prechádza z obdobia dospelosti k starnutiu a napokon zomiera. S Cirkvou je to však inak. Táto „ecclesia semper reformanda“ predpokladá neustálu možnosť obnovy, prebudenie k novému životu, prílev vyčerpanej vízie. Príkladom obnovenia životaschopnosti spoločenstva Cirkvi môže byť to, čo Ján vo svojom zjavení vložil do úst zmŕtvychvstalému Kristovi, keď sa obracal na laodicejskú cirkev v Malej Ázii. „Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia: Poznám tvoje skutky... Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl“ (Zjv 3, 14n).
 
Zdá sa, že starý kontinent – Európa a v tomto zemepisnom kontexte tam patríme aj my, potrebuje obnovu vízie. Ľud bez vízie zaniká. V Knihe prísloví čítame: „Ak chýba videnie, ľud žije bezuzdne“ (Prís 29, 18).
 
Žiť v nádeji
 
Cirkev za svojej dvetisícročnej histórie zakúsila viackrát veľký rozmach, ale aj stratu hĺbky a sily. Mnohí náboženskí a cirkevní predstavitelia majú z vývoja v modernom svete depresie. Môžu sa na nich vzťahovať slová 137. žalmu, že vešajú svoje citary na vŕby tejto krajiny (porov. Ž 137, 2). Smútia a plačú, ako keď sionskí zajatci na babylonských brehoch spomínali na staré dobré časy.
 
Každý obnovný pohyb v Cirkvi, ak chce poslúchať Boha, musí počítať s dejinami ako dejinami spásy. Boh pôsobil v minulosti, tak ako pôsobí v prítomnosti a bude pôsobiť aj v budúcnosti. Je v povahe ľudí, že jedni sa viac obracajú do minulosti, sú takí, čo hľadia len do budúcnosti, a sú aj takí, čo chcú spájať jedno s druhým. Cirkev potrebuje všetkých, lebo všetkých môže spojiť do tvorivého prúdu. Na procese obnovy sa tak zúčastnia zástancovia tradície, strážcovia súčasnosti a tiež vizionári. Tvorivá súhra rôznorodých síl môže len prispieť ku kvalite vývoja v Cirkvi.
 
Ak sa ujme trend pozvať k počúvaniu a spolupráci delegovaných zo všetkých kategórií tvoriacich našu Cirkev, zakúsime Božie pohladenie, ako je napísané v 126. žalme: „Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: ,Veľké veci urobil s nimi Pán.‘ Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť“ (Ž 126, 2n).
 
Výskumy religiozity svorne ukazujú na trend starnutia európskeho obyvateľstva, a  tým aj na oslabovania cirkevného vplyvu a prítomnosti na týchto územiach. Hovorí sa o konci kresťanskej Európy. Je rozumné vidieť veci inak? Možno vidieť aj očami viery.
 
Keď Abrahám a Sára boli už v stareckom veku, v ktorom už deti neprichádzajú na svet, navštívili ich tábor traja mužovia, ktorí predstavovali samého Boha. Abrahám sa postaral o nich. Keď sa už mali rozlúčiť, povedali prorocké slovo: „O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna“ (Gn 18, 14). Sára sa nad tým zasmiala. No o rok držala v náručí Izáka. Čo sa nám narodí o rok?