Vzťah majority k židovskej menšine (nielen) v 19. storočí

Katarína Mešková Hradská

 

Svoj príspevok si dovolím začať vetou, ktorou by som mala v podstate skončiť: 19. storočie bolo svedkom dramatického vývoja židovstva v Uhorsku, keď Židia prešli viacerými vývojovými fázami. Z utláčanej a zakríknutej menšiny sa stala komunita, ktorá  zažila hospodársku prosperitu  a do istej miery aj spoločenské „uznanie“, späté s rozmachom vzdelania, až sa napokon stala obetným baránkom zodpovedným za všetky neduhy, neúspechy aj problémy, v ktorých sa ocitla vtedajšia slovenská spoločnosť. Pre židovskú menšinu bolo aj 19. storočie poznačené neustálym hľadaním seba samej, svojej vlastnej identity, miesta v spoločnosti, ale aj obdobím neustáleho (a či pretrvávajúceho) vonkajšieho i vnútorného zápasu s väčšinovou alebo – ak chcete – s kresťanskou spoločnosťou, ktorá svoj kritický náhľad na židovskú komunitu viac či menej nedokázala tlmiť a ani korigovať. Židia boli konfrontovaní otázkou, ktorá sa aj s odstupom rokov javí ako zásadná: boli iba konfesiou, rasou, alebo dokonca národom? Aj pre vzdelancov toho obdobia sa ukazovala ako zložitá odpoveď na otázku, či slovenská spoločnosť v prvej polovici 19. storočia pokladala Židov za národ, alebo len za náboženskú skupinu. Napríklad P. J. Šafárik Židov za národ nepokladal, pretože Židia nemali vlastnú zem, roľníkov a ani vojakov, čo tvorilo podľa neho základ každého národa. Iná skupina bola toho názoru, že Židia národom sú, ale mimoriadne zvláštnym, pretože na rozdiel od ostatných národov sa vedeli definovať na základe náboženstva. 

Ak by sme (nielen) v literatúre 19. storočia hľadali zmienky o Židoch1, natrafili by sme na rôzne pomenovania: icíkovia, šolemovia, Ambrahámovci, čo súvisí s biblickými motívmi, ale aj na pejoratívne pomenovania ako lasice, židáci, pijavice, čo sa zase odvodzovalo od negatívnych javov spájajúcich život a pôsobenie pomerne veľkej skupiny Židov. Slovo Žid sa v slovenskom prostredí veľmi často stotožňovalo so slovom úžerník, vďaka čomu sa pomerne hravo vytvoril stereotypný náhľad väčšinovej spoločnosti na Žida. Tento stereotyp sa stal súčasťou kolektívnej pamäte a poskytuje pomerne jednoduchý model na interpretáciu tejto diferencovanej masy. 

Postavenie Židov na Slovensku v 19. storočí predstavovalo dosť komplikovaný problém. Nemožno odškriepiť, že svoj podiel na tom má odsudzovanie Židov z historických, etických, politických, ale aj náboženských dôvodov. Bez problémov sa dá dokázať, že aj Cirkev odsudzovala Židov a medzi obyvateľstvom rozosievala protižidovské nálady. Neplatilo to však len pre 19. storočie. Tento problém sa tiahol celými dejinami vzájomného spolunažívania, či pre niekoho len spolužitia kresťanov so Židmi, a ako nás presvedčila aj nedávna minulosť – kulantne povedané – svojrázny, ale rozumej antisemitský postoj nie je cudzí niektorým zástupcom Katolíckej cirkvi ani dnes. 2Akokoľvek by sme chceli poukázať na príklady pozitívnych  vzťahov kresťanov a Židov v 19. storočí, nevyhneme sa konštatácii, že aj toto storočie bolo poznamenané protižidovskými náladami, resp. náboženským antagonizmom, ktorý výrazne zasiahol do budúcich židovsko-nežidovských vzťahov a ovplyvnil ich. 

Príslušníci židovského etnika prešli v relatívne krátkom časovom rozpätí zložitým vývojom. Všetky zmeny, ktoré sa odohrali vnútri židovskej komunity, ale aj v nežidovskej spoločnosti, boli len logickým vyústením ich historického vývoja. Obojstranné vzťahy boli podmienené vzájomným (ne)chápaním sa;  tým, že prevažovali tendencie vidieť jeden druhého cez prizmu majetkového postavenia v spoločnosti. V prípade Židov spoločensko-hospodárske postavenie neraz znamenalo vyhrotenie napätia a nevraživosti. Vášnivé diskusie o hospodárskej moci Židov a ich hospodárskej expanzii sa zrejme nikdy neukončia, práve tak ako sa neuzavrie ani  kapitola o vplyve židovských krčmárov na zdravotný stav slovenských mužov. O tom, čo všetko spôsobovala židovská pálenka podal svedectvo aj rímskokatolícky kňaz Martin Húska (známy pod pseudonymom Pohronský) vo svojej populárne spracovanej sociografii slovenskej rodiny v podobe knižočky s názvom Naša dedinka: Žid pri pálenke radil, počúval sťažnosti, zalieval žiaľ, obveseľoval i občerstvoval. Akákoľvek bieda zakvačila gazdu, najskôr sa posťažoval Židovi.3 V protikrčmárskej (protižidovskej) hystérii pôsobí až neuveriteľne konštatácia zakladateľa slovenskej sociológie Antona Štefánka, ktorý, hoci to bolo v neskoršom období, židovských krčmárov ostro kritizoval a dospel k záveru, že niet rozdielu medzi židovským a kresťanským krčmárom: „Rozdiel je len v tom, že kresťanský krčmár pije spravidla so svojimi hosťami, čo židovský nikdy nerobil“4. 

Migrácia Židov z jedného miesta na druhé spôsobila, že v Hornom Uhorsku  sa Židia stali objektom spoločenskej diferenciácie a aj medzi sebou sa odlišovali rozdielnym sociálnym a kultúrnym pozadím. To všetko vplývalo na ich zamestnanosť a v konečnom dôsledku aj na ich majetkové a či vzdelanostné pomery, a prirodzene, aj na formovanie obojstranných vzťahov, teda väčšiny k židovskej menšine a naopak. Na príklade  Liptovského sv. Mikuláša si ukážeme na tú dobu ojedinelý jav: každý vie, že toto mesto s bohatými židovskými tradíciami bolo aj stredobodom židovského učenia, a to až do prvej polovice 19. storočia. Prvú židovskú školu v meste založil už v roku 1776 známy rabín Lev Kunic. 5 Ďalšie pramene dodávajú hovoria, že ešte pred ním prvý rabín židovskej náboženskej obce Moše Kohen (po čase prijal meno Unger) sa zaslúžil o všeobecný rozmach židovskej komunity a školstva zvlášť. Vybudoval základy židovského učenia a pričinil sa o duchovný rozkvet židovstva. Akceptovali ho aj nežidovskí obyvatelia mesta. V  roku 1845 sa začalo v Mikuláši s vyučovaním v modernej škole, ktorú okrem židovských detí navštevovali aj deti kresťanov. Okrem klasických predmetov sa vyučoval aj telocvik, spev, plávanie či korčuľovanie. Keď sa v roku 1870 oslavovalo 25-výročie založenia školy, navštevovalo ju 117 chlapcov a 15 dievčat. O tridsaťšesť rokov neskôr otvorili v Liptovskom sv. Mikuláši novú školu. Pamätná tabuľa na jej priečelí mala pripomenúť, že tento stánok osvety postavila mikulášska náboženská obec a pohrebný spolok Chevra Kadiša. „Nech je toto prístrešie navždy zasvätené cnostnej a vlasteneckej výchove náboženstva!“6 Aj o niekoľko rokov sa potvrdila opodstatnenosť tohto želania. Evanjelické a židovské obyvateľstvo Liptovského sv. Mikuláša totiž spájali predovšetkým školy: slovenské evanjelické školy navštevovali židovské deti, a naopak, židovské školy boli dostupné aj evanjelikom i katolíkom. 

Okrem rozmachu vzdelanosti pokladám za kľúčovú otázku zrovnoprávnenie Židov. Zrovnoprávnenie s väčšinovou spoločnosťou, na čo sa židia spoliehali po prijatí zákona o emancipácii, ktorý prijal uhorský snem v júli 1849, však bol len slabou nádejou. Zákon vzhľadom na porážku revolúcie z meruôsmych rokov bol anulovaný a tak sa Židia nedočkali zrovnoprávnenia vrátane možnosti uzavierať manželstvá medzi kresťanmi a Židmi. Bol to trest za to, že Židia aktívne pôsobili v revolučných rokoch 1848 – 1849, že vstupovali do maďarských gárd, a to aj napriek protižidovským nepokojom v niektorých krajinách.  Petra Rybářová, mladá a predčasne zosnulá historička vo svojej dosiaľ neprekonanej knihe o antisemitizme v 19. storočí píše, že Židia v maďarskej garde slúžili ako špehovia, vojenskí lekári, zabezpečovali dovoz vojenského materiálu a tí zámožnejší darovali nemalú sumu na ich zakúpenie. 7 Hneď po potlačení povstania sa začalo hovoriť o tom, že Židia aktívne pomáhali povstalcom. Generál Július Haynau preto uvalil na uhorské židovstvo kontribúciu vo výške 1 300 000 forintov, ktorá sa rozdelila na jednotlivé mestá. Predstaviteľ židovskej náboženskej obce Izák Diner sa v čase, keď v Mikuláši bolo hurbanovské vojsko, obrátil priamo na J. M. Hurbana s prosbou o pomoc. Hurban tejto žiadosti vyhovel a v prospech Židov predniesol prejav na hlavnom mikulášskom námestí. „Pozrite sa na Židov. Tento národ, ktorý je roztrúsený medzi miliónmi obyvateľov tejto zemegule, žije, kým väčšie národy zahynuli. V čom spočíva sila obyvateľov, ktorá umožnila zachovanie židovského národa? Nie je to nič iné ako vernosť k Bohu, ich čisté mravy, pracovitosť, triezve zmýšľanie a striedmosť. Tomuto národu neslobodno ublížiť...“ 8 V tejto situácii pomohli mikulášskym Židom  mešťania. Poskytli im peňažnú pôžičku: z pôvodných 20 000 florénov, ktoré museli mikulášski Židia zaplatiť, ostalo napokon 8 000, ale Židia boli schopní zaplatiť len 6 000. A tak zvyšných 2 000 florénov za nich zaplatili kresťanskí občania. Istou zaujímavosťou taktiež je, že spomínaný Izák Diner, predstaviteľ mikulášskych Židov, sa v roku 1864 stal prvým židovským mešťanostom v Liptovskom Mikuláši, ale aj v rámci celého Uhorska.  

Známy je nielen tento pozitívny príklad spolunažívania obyvateľov Liptovského sv. Mikuláša so Židmi. Aj z neskoršieho obdobia pochádzajú svedectvá o tom, že mesto bolo známe svojou toleranciou k židovskému etniku. Jeden zo židovských chlapcov vo svojich neskorších spomienkach uviedol: „Vyrastal som v takom zmiešanom prostredí, lebo Mikuláš bol takým mestom, že sme nažívali v takej vzájomnej tolerancii jeden k druhému. Keď bolo Božie telo, teda katolícky sviatok, tak boli všetky obchody zatvorené aj evanjelické, aj židovské. A zas naopak, keď Židia  mali svoje veľké sviatky, tak sa to tolerovalo a aj sa to dodržiavalo. Opačne zas, keď bol Veľký piatok, ktorý je najväčším sviatkom, tak môj otec neotvoril v ten deň pekáreň.“9

A znova sa dostávame k spomínanému nekonečnému príbehu. Nič nové si nepovieme: čoraz viac silnela kritika adresovaná voči Židom v súvislosti s právom výčapu a pálenia liehu. Na Slovensku bolo v tej dobe asi 40 000 krčmárskych živností, ktoré mali v rukách najmä Židia. Vzbudzovalo to obrovskú nevôľu, pretože židovské krčmy údajne spôsobili nejednu krízu v rodinách, a teda aj v celej spoločnosti. Dovtedy latentný antisemitizmus sa začal prejavovať vo všetkých podobách. K alkoholizovaniu obyvateľstva sa pridalo aj to, že židovskí krčmári dávali pozor na „nevlastenecké“ živly, teda udávali ich, ďalej že rozširovali neslovenskú tlač, nadŕžali Maďarom, ktorí štvali proti Slovákom, argumentovalo sa, že Židia budia nenávisť voči vláde, voči národu. Ľudia ich preto začali pokladať za svojich úhlavných nepriateľov. Nevyhol sa tomu ani Vajanský. Vo svojej Židovskej otázke na Slovensku prezentoval svoj názor. Aj pod pseudonymom Ján Závora písal o úbohých sedliakoch, ktorí sa dostali do drápov bohapustého úžerníckeho floku. Známe sú jeho slová, že polyp na dne mora nemá toľko tykadiel a ciciakov, ako Žid (má) spôsobov ku znivočeniu celých rodín. Žid bol pre neho len tulák a úžerník.  

Meruôsme roky znamenali pre ďalšie formovanie židovstva v Uhorsku dôležitý medzník. Na jednej strane sa Židia zapojili do bojov s nadšením, ale na druhej strane na vlastnej koži pocítili zneužitie motta francúzskej revolúcie sloboda, rovnosť, bratstvo.  Mestská luza v Prešporku tieto slová pochopila po svojom: nenávisť voči Židom vyvrcholila pogromom. Začiatkom októbra 1882, presnejšie v prvý deň sviatku stánkov (sukkot) sa na Župnom námestí zišla „povaľačská čvarga“ a niektorí z jej radov začali hádzať kamene do okien židovských domov a obchodov. Celú akciu rýchlo ukončil mestský komisár, ktorý sa náhodou ocitol v okolí incidentu. Tým mala byť celá vec vyriešená. Zďaleka to tak nebolo. Na nasledujúci večer, tí istí výtržníci, akiste povzbudení predošlým úspechom, ale už ozbrojení palicami a kameňmi, tiahli Kapucínskou ulicou do Židovskej ulice a s výkrikmi Éljen Istóczy a Éljen Onódy (Nech žije Istóczy! Nech žije Onódy!) začali hádzať kamene do okien židovských domov. O tomto sa rýchlo dozvedel mestský komisár Koszehuba, ktorý ihneď prišiel na miesto činu, aby urobil poriadok. Výtržníci sa však nedali odradiť. Znova vtrhli do Židovskej ulice a začali demolovať všetko, čo im prišlo pod ruky. Židia sa cítili ohrození a požadovali, aby im bola poskytnutá ochrana. Chceli, aby ich chránilo vojsko, no komisár usúdil, že netreba. Keď čvarga začala útočiť aj na ortodoxnú synagógu – rozbili niekoľko okenných tabúľ – zasiahli vojaci. Akoby toho nebolo dosť – na rad prišli aj okná na Kozej ulici (v nadačnom dome H. Tedeska, dnes sídla Židovskej náboženskej obce), kde bola modlitebňa neológov. Drancovať začali dokonca aj obchody na predmestí. Tovar z nich porozhadzovali po uliciach, čím spôsobili nesmierne škody. 

     

Židia v slovenskej spoločnosti – asimilácia a vplyv sionizmu

Po vzniku ČSR Židia  okamžite pochopili, že sa ocitli v úplne novom prostredí (existenčnom, komunikačnom). Zabehané pomery, v ktorých žili a rutinu, ktorej sa prispôsobili, vystriedala nepoznaná realita. Vznik novej republiky vítali s pocitmi neistoty, pretože nevedeli čo ich čaká a navyše antisemitské nepokoje, spojené s rabovačkami židovského majetku,  v nich vzbudzovali obavy, či im nová republika bude skutočne garantovať slobodu, ktorej sa toľko dovolávali. Máloktorá židovská komunita na Slovensku bola ušetrená novembrových rabovačiek – obyvatelia miest aj mestečiek takto vyjadrovali svoj akt pomsty za to, čo podľa nich Židia za celé roky na slovenskom ľude napáchali. Rabovačky chápali ako spontánny prejav odporu voči nositeľom sociálnej nespravodlivosti, keďže „po dedinách sa túlali hladujúce ženy a deti a preto sa dedina búrila proti židom, ktorí mali vždy veľké zásoby.“ 7  Priamy svedok protižidovských nepokojov Samuel Komloši v knihe o minulosti židovskej Bratislavy napísal: „Mestom sa tiahol prúd mužov a žien. Výkriky preč s vojnou vystriedali výkriky Preč so Židmi! Smrť Židom!“ 8  Preto nečudo, že vznik nového štátu Židia vnímali a sledovali aj cez prizmu protižidovských nepokojov. Na obranu tohto tvrdenia nech slúži fakt, že tieto nepokoje narušili stojaté vody dovtedy inak pokojného života. Svedectvá o nich nám umožňujú zovšeobecňovať vtedajšie vzťahy medzi väčšinovou časťou spoločnosti a židovskou komunitou. 

Židia na Slovensku boli často obviňovaní za nositeľov maďarizácie a s istou dávkou irónie boli označovaní za maďarónov. Slovenské židovstvo bolo skutočne zaťažené silným bremenom maďarizácie. Až do vzniku ČSR a vlastne aj po roku 1918, boli Židia považovaní nielen politicky, ale aj spoločensky a historicky za organickú súčasť maďarského židovstva. Veľa maďarských Židov pochádzalo zo Slovenska a naopak, slovenskí Židia mali svoje korene aj v Maďarsku. Židia však boli označovaní nielen za nositeľov maďarskej kultúry, ale aj za kolaborantov s Maďarmi, pričom si mali prisvojovať nielen veľkú časť majetku, ale aj hospodárske výsledky.

Židia si na jednej strane uvedomovali, že nová republika im poskytuje priestor na udržanie si židovských tradícií a zvykov, čo ani v podmienkach prvorepublikovej demokracie nebolo jednoduché,  no na strane druhej veľká väčšina z nich cítila potrebu splynúť s kultúrou národa, s ktorým žije na jednom teritóriu. Určitým otáznikom bolo, za akých podmienok asimilovať. Menšinová časť spoločnosti môže asimilovať len s národom, ktorému nehrozí asimilácia, ktorý jej zabezpečí nerušený vývoj, najlepšie podmienky pre existenciu, od ktorého možno prebrať určité  kultúrne hodnoty a ktorý má aj z ekonomického hľadiska silné zázemie. Za príklad asimilácie s väčšinovou spoločnosťou  sa uvádzali asimilanti v Čechách, ktorí dali národu veľa významných politikov a učencov. Po rovnakej výchove sa volalo aj na Slovensku. Pravda, často za cenu tvrdej kritiky. Príliš často a nahlas sa hovorilo o tom, že Žid na Slovensku nie je ničím iným len Židom, pričom túto konštatáciu dopĺňala otázka : Môže byť Žid  zároveň aj Slovákom? Vyhlasovali síce, že na Slovensku chcú žiť, na Slovensku mohutnieť, uplatňovať sa ako Slováci, pracovať v duchu slovenskej myšlienky a národnej tradície, ale propaganda, hlásna trúba každého režimu, mala okamžite po ruke protiargument: asimilácia  nie je dôsledkom lásky Židov k národu! Veď kto by chcel ísť dobrovoľne do Jeruzalema, kde vybuchujú bomby a vzdal by sa dobrých kšeftov na Slovensku? A ďalšia otázka: majú Židia skutočne slovenské národné cítenie? Veď slovenská povaha je od základu iná ako semitská. Môžu teda Židia pracovať v duchu slovenskej národnej tradície, ktorá je takisto od základu iná ako kresťanská? Rôzne odpovede na tieto otázky sa tak či tak spojili do jednej: Židia sa nemôžu do dôsledku asimilovať so slovenským národom, a tí, ktorí tak urobili, vystavili sa podozreniu, že so Slovákmi splynuli len preto, lebo chceli získať nové pozície, pravda, na úkor Slovákov. 

Vzťah majority k židovskej minorite čiastočne definuje citát Antona Štefánka v jeho už spomínanej Slovenskej vlastivede: „Kresťanské obyvateľstvo ich nemá rado, upodozrieva ich dokonca z rituálnej vražednosti, ale hmotná závislosť ľudu od Žida zamedzovala každý ostrejší výbuch židovskej xenofóbie. Židia sa stýkajú so Židom v obchode, v kanceláriách advokátov a ambulanciách lekárov… Ale susedstvo nepestujú so sedliakmi, neberú účasť na národných a kultúrnych podnikoch slovenských. V minulosti patrili medzi najzúrivejších maďarizátorov. Nie div, že antisemitský pohyb našiel na Slovensku pôdu pripravenú. Židia boli odjakživa cudzotvarom v našej oblasti. Žili medzi nami ako cudzinci, odlišní jazykovo, nábožensky, hospodársky, zvykovo. Spoločensky využívali v plnej miere výhody, ktoré im plynuli zo spoločenskej protekcie vládnucej rasy maďarskej“.10

Z čoho pramení Štefánkov kritický náhľad na židovskú menšinu? Kus pravdy má však v tom, že Židia boli skutočne iní: odlišovali sa vzhľadom i odevom, ale najviac spôsobom života, zmýšľaním i konaním. To, čo sa vymykalo z radov „normálu“ a či priemernosti, stávalo sa oným negatívnym prvkom v spoločnosti, ktorý bolo treba odsúdiť, neuznávať, stavať sa k nemu nepriateľsky. V podstatnej miere však zohrávalo svoju úlohu (obojstranné) nepoznanie sa z historického hľadiska; židovské dejiny a kultúra boli pre väčšinovú spoločnosť veľkou neznámou. Preto sa každodenný obraz Žida dal namaľovať jednotvárne: Žid ako úžerník, Žid ako obchodník, krčmár, okrádač. Žid ako mudrlant, špekulant, advokát, lekár. A ďalej: Žid v meste a Žid na dedine. Žid na východe republiky a v ostatných častiach Slovenska. Žid ako nositeľ hospodárskeho pokroku, Žid ako vykorisťovateľ. Tento stereotyp v myslení väčšiny slovenského (kresťanského) obyvateľstva nenarušila ako skutočnosť, že Žid bol nositeľom kultúry a vzdelania, myslenia i vysokého učenia, či celkom iste aj pokrokových nových prúdov podnikania.

Môžeme jednoznačne konštatovať, že vzťahy Židov so slovenskou majoritou majú dlhú históriu. V obojstranných vzťahoch sa neraz vyskytli určité anomálie – niektoré sme naznačili – a ktoré sa dajú prekonať len vo vyspelej, otvorenej spoločnosti. Tá  je základom stability, tolerancie, vzájomnej úcty, rešpektovania sa, pozitívneho ovplyvňovania sa príslušníkov väčšinovej spoločnosti k etnikám, čo – prirodzene – platí aj opačne.

 

1 Stereotypné zobrazenie Židov v slovenskej literatúre pozri: MOLDA, Rastislav: Obraz Žida v cestopisných a národopisných dielach štúrovskej generácie. In: Slovenský národopis, 2011, r. 59, s. 2, ss. 184-196, ako aj: ALNER, Juraj: Slovenské pohľady na Židov alebo Židia v slovenských pohľadoch. Bratislava : 2011. 596 strán. 

2 Kňaz Emil Floriš z Čadce počas kázne v septembri 2014 uviedol: Židia si za holokaust môžu sami. 

3 In: JELINEK, A. J.: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Bratislava : 1999, s. 18. 

4 ŠTEFÁNEK, A.: Slovenská vlastiveda, IV. diel, Bratislava : 1944, s. 94.

5 BÜCHLER, R.: Kurze Übersicht der jüdischen Geschichte in dem Gebiet der Slowakei. Mníchov : 1982, s. 21.

6 BÁRKÁNY, E. – Dojč, Ľ.: Židovské náboženské obce na Slovensku, Bratislava : 1990, s. 289. 

7 RYBÁŘOVÁ, P.: Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava : 2010, s. 29. 

8 BÁRKÁNY, E. – DOJČ, Ľ.: Židovské náboženské obce, c.d., s. 289. Porov. Jelínek, J. A.: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Zborník statí. I. časť. Bratislava : 1999, s. 24.

9 SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava : 1997, s. 27.

10 ŠTEFÁNEK, A.: Slovenská vlastiveda, c.d.

---------------

 

----------------------------------------

 

---------------

 

----------------------------------------