generálny sekretár Biskupskej synody, Vatikán

 

 

1. Kultúra života v magistériu pápeža Františka

 

„Starostlivosť o ľudský život, zvlášť o ten najviac sužovaný ťažkosťami – teda starostlivosť o chorých, starých a deti – hlboko súvisí s poslaním Cirkvi. Cirkev sa preto cíti povolaná zúčastniť sa na diskusii, ktorej témou je ľudský život, kde predkladá vlastný návrh založený na evanjeliu. Často sa kvalita života spája prevažne s ekonomickými možnosťami, s ,blahobytom‘, s krásou a potešením fyzického života, pričom sa zabúda na ostatné, hlbšie rozmery existencie – vzťahové, duchovné a náboženské. Vo svetle viery a správneho rozumu je ľudský život skutočne vždy posvätný a vždy ,kvalitný‘. Neexistuje jeden posvätnejší a druhý menej posvätný život: každý život je posvätný! Tak ako nie je jeden ľudský život kvalitatívne dôležitejší ako iný iba vďaka tomu, že má väčšie prostriedky, práva, ekonomické a spoločenské možnosti.“1

Tieto slová pápeža Františka, ktorými sa pred niekoľkými mesiacmi obrátil na Združenie talianskych katolíckych lekárov, ukazujú, že aj po dvadsiatich rokoch od promulgácie encykliky Evangelium vitae svätého Jána Pavla II. (25. 3. 1995), je „evanjelium života“ naďalej v centre pastoračnej pozornosti Cirkvi.2 Zároveň všakpráve tieto slová ukazujú, že František nás opäť učí novým – a pre mnohých možno prekvapivým – spôsobom ohlasovať „evanjelium života“ vo svete, kde žijeme.
 

Hneď od začiatku svojho pontifikátu nás vyzýval, aby sme objavili krásu „áno“ povedaného životu vo všetkých jeho rozmeroch a prejavoch. Svätý Otec si dobre uvedomuje, že toto „áno“ životu je neoddeliteľne spojené s „nie“ smrti. Preto sa vo svojom učení neváha postaviť priamo proti všetkému, čo „zabíja“ dôstojnosť ľudskej osoby a bojuje predovšetkým proti kultúre smrti, ktorú nazýva hlbokým a originálnym slovným spojením „kultúra vyraďovania“. Napríklad vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, kde zhŕňa bohatstvo práce synody na tému Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery,3 nám najvyšší veľkňaz ukazuje, ako možno spojiť kultúru života s novou evanjelizáciou:

„Ako príkaz ,Nezabiješ!‘ stanovuje jasnú hranicu, aby ochránil hodnotu ľudského života, tak aj my dnes musíme povedať ,nie‘ systému vylúčenia a nerovnosti. [...] Vytvorili sme kultúru ,vyhadzovania‘, ktorá sa všade šíri. Nejde tu len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu alebo zaradiť sa medzi bezmocných; vylúčenie znamená zostať vonku. Vylúčení nie sú ,využívaní‘, sú odpadom, ,zvyškami‘.“4
 

V istom zmysle vyzýva František Cirkev, aby „rozšírila“ front, na ktorom bojuje. To, proti čomu musí bojovať, nie je len manipulácia so životom, ktorú umožnilo zhubné spojenectvo medzi veľmi sofistikovanými biotechnológiami a libertariánskymi ideológiami, často ovládanými mocenskými skupinami. Veriaci musia zároveň bojovať aj s neprijateľným ponižovaním života, ktoré spôsobuje nemenej hanebný pakt medzi politikou a trhovou ekonomikou.
 

V dôsledku kapilárneho šírenia kultúry smrti sa dnes stáva možným – dodáva pápež –, že „nikoho nezaujíma, keď od zimy zomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ sa dostane dvojbodový pokles na burze“, alebo „že sa vyhadzuje jedlo, keď ľudia trpia od hladu“, alebo ešte radikálnejšie, že „sú celé zástupy ľudí vylúčené a vytlačené na hranicu spoločnosti: bez práce, bez perspektív, bez východiska“, a to všetko preto, lebo je „ľudská bytosť pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť“5.

Zároveň je bezpochyby „najčistejším destilátom“ kultúry smrti „globalizácia ľahostajnosti“, v dôsledku ktorej „takmer bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa neschopnými prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých; neplačeme už nad ich tragédiami a nezaujímame sa o nich, akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia; ktoré neprináležia do našej kompetencie. Kultúra blahobytu nás anestetizovala a pokoj strácame len vtedy, keď trh ponúkne niečo, čo sme si ešte nekúpili. Všetky životy zlomené pre nedostatok príležitostí sa nám zdajú len akýmsi divadlom, ktoré nás však nijakým spôsobom nevyvádza z miery“6.
 

Svätý Otec na základe týchto skutočností najskôr vyzýva k etike schopnej „vytvoriť rovnováhu a ľudskejší spoločenský poriadok“7 a finančných expertov i predstaviteľov štátov sveta pozýva, aby dobre zvážili slová svätého Jána Chryzostoma: „Nepodeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená okrádať ich a oberať ich o živobytie. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich.“8
 

Pre pápeža Františka je v konečnom dôsledku kultúra života totožná s „pamätaním na chudobných“, ktoré je pre kresťanské spoločenstvo „viac teologickou ako kultúrnou, spoločenskou, politickou alebo filozofickou kategóriou“9. Pamätať na chudobných je niečím úplne odlišným od všeobecnej a jednoduchej pomoci chudobným:

„Naša úloha spočíva nielen v činnostiach alebo programoch pomoci a podpory; to, čo Duch Svätý uvádza do pohybu, nie je prehnaný aktivizmus, ale pozornosť venovaná druhému tak, akoby sme ho ,pokladali za seba samého‘ (sv. Tomáš Akvinský, Summa theologica, II-II, q. 27, a. 2). Pozornosť lásky je začiatkom starostlivosti o jeho osobu a inšpiruje ma, aby som hľadal jeho dobro.“10
 

Napriek tomu nám pápež hovorí, aby sme nestrpeli porazenectvo a vyhýbali sa polarizácii. Jeho „nie“ neznamená predovšetkým myslenie „proti“, ale myslenie „za“; nie je v prvom rade bojom, ale novým návrhom; neznamená predovšetkým „nie“, ale „áno“.

Prijať nový spôsob života, v ktorom budú všetky legitímne prvky „evanjelia života“ potvrdené a hlásané, vyhnúť sa pokušeniu „zmeniť chlieb na kameň a hodiť ho do hriešnikov, slabých a chorých (porov. Jn 8, 7), premeniť ho na ,bremená, ktoré nemožno uniesť‘ (Lk 11, 46)“11.

Ak sa lepšie prizrieme, tak práve to je tá veľká Františkova „revolúcia“, ktorá neunikla pozornosti ani tých najobyčajnejších ľudí: revolúcia jazykov a postojov, v úplnej vernosti trvalému učeniu. Je to „revolúcia“ nežnosti a milosrdenstva, ktorá nám spontánne pripomína prorocké slová prednesené na začiatku Druhého vatikánskeho koncilu svätým Jánom XXIII., „pápežom vnímavým voči Duchu Svätému“12 ako ho nazval súčasný najvyšší veľkňaz, keď pred rokom predsedal slávnosti jeho svätorečenia:

„Jedna vec je samotný poklad viery a iná vec je forma, ktorou sa ohlasuje, zachovávajúc pritom ten istý význam a obsah. Bude potrebné dať veľký dôraz na túto formu a – ak to bude potrebné – treba trpezlivo trvať na jej vypracovaní; bude potrebné využívať nový spôsob predkladania náuky, lepšie zodpovedajúci magistériu, ktorého charakter je výsostne pastoračný. [...] Dnes Kristova nevesta uprednostňuje väčšmi používať liek milosrdenstva ako prísnosť.“13
 

Žiarivý príklad toho, čo znamená prijatie nového štýlu šírenia kultúry života – štýlu, ktorý už nie je jednostranne poznačený odsudzovaním omylov, ale je schopný všetkým ukázať pozitívny potenciál evanjelia Ježiša Krista –, ponúkol František hneď na začiatku svojho pontifikátu, ako o tom svedčí pasáž z jeho homílie prednesenej pri nástupe do služby na Petrovom stolci, v ktorej sa inšpiruje postavou svätého Jozefa, „starostlivého muža“:

„Povolanie k starostlivosti sa netýka iba nás kresťanov, ale má širší, teda ľudský rozmer, dotýka sa všetkých. Je to povolanie chrániť celé stvorenie, nádheru stvorenstva, ako to hovorí Kniha Genezis a ako nám to ukázal sv. František z Assisi: rešpektovať každé Božie stvorenie a prostredie, v ktorom žijeme. Znamená to ochraňovať ľudí, starať sa o všetkých, o každého človeka s láskou, osobitne o deti, starých, o tých, ktorí sú slabší a ktorí sú v našom srdci na okraji záujmu. Znamená to starať sa jedni o druhých v rodine: manželia sa ochraňujú navzájom, neskôr ako rodičia sa starajú o svoje deti a po čase sa deti stanú ochrancami rodičov. Znamená to prežívať úprimné priateľstvá, ktoré sú vzájomnou starostlivosťou v dôvere, v rešpekte a v dobrote. V podstate všetko je zverené do starostlivosti človeka; je to zodpovednosť, ktorá sa týka všetkých. […] starostlivosť a ochrana si vyžadujú dobrotu, treba ich prežívať s nehou. V evanjeliách sa svätý Jozef javí ako silný, odvážny a pracovitý muž, ale z jeho duše vysvitá veľká nežnosť, ktorá nie je čnosťou slabocha, ba naopak, spája sa so silou ducha a všímavosti, so súcitom a skutočnou otvorenosťou voči druhému, so schopnosťou milovať. Nesmieme sa obávať dobroty, nehy!“14
 

Nakoniec ak je šírenie kultúry života totožné s ohlasovaním trvalého a zakaždým nového evangelium vitae – v duchu tvrdenia Jána Pavla II. – podobne platí i to,že „evanjelium života“ sa, podľa Františka, odovzdáva tým, že sa svet nakazí evangelii gaudium, teda radosťou, ktorá „napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom“15. Na otázku, ktorú si dnes na tejto konferencii kladieme – „Čo môžeme urobiť pre šírenie kultúry života v kontexte novej evanjelizácie?“ –, môžeme a máme spolu so Svätým Otcom odpovedať: (1) s radosťou toho, kto sa cíti byť bez vlastného pričinenia účastným na samotnej Kristovej službe, ktorou vychádza v ústrety všetkým ľuďom, aby boli „oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie“16; (2) so zodpovednosťou toho, kto sa považuje za ochrancu života druhého človeka, každého človeka, a preto nikdy nemôže byť ľahostajný voči tomu, čo poškodzuje alebo ohrozuje existenciu mnohých mužov a žien; (3) s nežnosťou toho, kto vie, že inak zmýšľajúci človek nie je nepriateľ, ktorého treba poraziť, ale brat, ktorého treba presvedčiť, pričom si je istý, že pravda nevíťazí nad omylom násilím, ale len svojou vnútornou silou.

 

2. Kultúra života: od zápasu k ponuke

 

Štýl pápeža Františka nás vyzýva, aby sme sa hlbšie zamysleli nad našimi zaužívanými postupmi pri šírení kultúry života. To však zaiste neznamená vzdať sa boja proti kultúre smrti, akoby sme sa mali s „irenejským“ duchom poddať nezadržateľnej sekularizácii súčasnej spoločnosti, ktorá smeruje k vykoreneniu viery „z významných okamihov života, ako je narodenie, utrpenie a smrť“17.
 

Po dvoch desaťročiach znejú paradoxne stále aktuálne slová svätého Jána Pavla II., že „stojíme tvárou v tvár nadľudskému, dramatickému zápasu medzi zlom a dobrom; medzi smrťou a životom; medzi ,kultúrou smrti‘ a ,kultúrou života‘. Nie sme len jeho svedkami, nevyhnutne sme doň zatiahnutí: všetci sa ho zúčastňujeme, a preto nemôžeme uniknúť povinnosti bezpodmienečne sa postaviť za život“18.

V tomto zmysle niet pochybností, že kultúra života musí ostať v zásade zápasom: musíme ju totiž považovať za záväzok postaviť sa proti ohrozovaniu ľudského života a dôstojnosti ľudskej osoby na rôznych úrovniach (teoretickej, politickej, právnej, spoločenskej, mediálnej), či už vo forme antikoncepcie, potratov, eutanázie, terapeutického zanedbania, umelého oplodnenia, genetických manipulácií, rodovej ideológie alebo ponižovania inštitúcie rodiny.
 

Ako konštatuje Benedikt XVI., v hre je veľmi veľa, lebo „rozhodujúcim problémom je celkový morálny stav spoločnosti. Ak sa nerešpektuje právo na život a na prirodzenú smrť, ak sa zavádza umelé počatie, tehotenstvo a narodenie človeka, ak sú ľudské embryá obetované výskumu, potom spoločné svedomie končí v strate pojmu humánnej ekológie a s ním aj ekológie životného prostredia“19.

Toto volanie na poplach nás však nesmie viesť k pesimizmu a odovzdanosti do rúk osudu, ani to neospravedlňuje z našej strany záľubu v preklínaní tých, čo tento stav podporujú. Toto volanie je, naopak, veľmi úzko späté s pozitívnym rozmerom kultúry života a jemu podriadené; presnejšie podriadené tomu, že táto kultúra je kreatívnejšou, originálnejšou a opravdivou ponukou významov a hodnôt. Je to kultúra, ktorá nesmeruje k ničomu inému než k šíreniu toho „evanjelia života“, ktoré je „v samom srdci posolstva Ježiša Krista“20: táto „dobrá správa“, toto „radostné ohlasovanie“ je teda vo svojej podstate jeho posolstvom.

Ján Pavol II. ďalej píše: „V tejto udalosti spásy sa totiž zjavuje ľudstvu nielen bezhraničná láska Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16), ale aj neporovnateľná hodnota každej ľudskej osoby.

A Cirkev, ktorá do hĺbky skúma tajomstvo vykúpenia, si stále s novým úžasom uvedomuje túto hodnotu a cíti sa povolaná hlásať ľuďom všetkých čias toto ,evanjelium‘, prameň nezlomnej nádeje a opravdivej radosti pre každú epochu dejín. Evanjelium lásky Boha k človeku, evanjelium dôstojnosti osoby a evanjelium života sú jediným a nerozdielnym evanjeliom.“21
 

Kultúra života je v pozitívnom zmysle potvrdením najsvätejšej dôstojnosti ľudskej bytosti, od plaču dieťaťa až po chrapľavý hlas zomierajúceho, presnejšie, od okamihu počatia až po vyhasnutie života. Potvrdzuje to, čo povedal filozof Immanuel Kant, že osoba je vždy cieľom a nikdy nie prostriedkom22; že jej existencia je vždy dobrom a nikdy nie zlom, a to aj vtedy, ak je táto existencia objektívne poznačená tými najvážnejšími ťažkosťami (fyzickými, psychickými, sociálnymi, kultúrnymi, ekonomickými).

Musíme, žiaľ, pripustiť, že v očiach mnohých ľudí, a tiež mnohých veriacich, negatívny aspekt kultúry života často prevláda nad pozitívnym, ktorý má formu ponuky. Toto negatívne chápanie je dôsledkom medvedej služby, ktorú preukazujú komunikačné prostriedky kultúre života, keď sa často samy stávajú nástrojmi šírenia kultúry smrti. Súčasne však nemožno podceňovať ani vplyv nášho vlastného kresťanského postoja na takéto chápanie kultúry života: často sme totiž uprednostňovali zápas pred ponukou, zákazy pred povzbudením, „nie“ pred „áno“. Je nepopierateľné, že napríklad veľká časť kresťansky inšpirovanej literatúry – hoci obsahuje mnoho správnej náuky – je benevolentná voči polemike a často vyzdvihuje skôr tiene ako svetlá, skôr odsúdenie ako prijatie, nedôveru ako nádej.
 

Preto sa dnes musíme v stopách Jána Pavla II. a vedení pápežom Františkom vrátiť ku kultúre života ako ponuke: ponuke krásy, pravdy, prijatia, rešpektu, lásky.23

 

3. Evanjelium života a evanjelium rodiny

 

Téma môjho príspevku si ďalej vyžaduje, aby som sa zamyslel nad šírením kultúry života v súvislosti s diskusiami na synode biskupov, ktorá sa – ako je známe – zaoberá už od minulého roka uvažovaním nad „pastoračnými výzvami týkajúcimi sa rodiny v kontexte novej evanjelizácie“ (3. mimoriadne plenárne zhromaždenie, október 2014)a nad „povolaním a poslaním rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“ (14. plenárne zhromaždenie, október 2015).

Koniec koncov všetkým nám je zrejmé, že k záväzku kresťanského spoločenstva podporovať evangelium vitae neoddeliteľne patrí pastoračná starostlivosť o rodinu, ktorá je témou „dvojetapovej“ synody, ktorú zvolal Svätý Otec. Ba niet pochybnosti o tom, že „evanjelium života“ sa bezprostredne stotožňuje s „evanjeliom rodiny“, ktoré „prechádza dejinami sveta už od stvorenia človeka na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26 – 27) až do naplnenia tajomstva Zmluvy v Kristovi na konci vekov s Baránkovou svadbou (porov. Zjv 19, 9; Ján Pavol II., Katechézy o ľudskej láske)“24. Pri správnom pohľade je práve rodina prirodzenou a nenahraditeľnou bunkou ľudského života; miestom, kde sa rodí, prijíma a ochraňuje život; „školou“, v ktorej sa vychováva k životu a „prístreškom“ na ochranu života; „domovom“, v ktorom sa zdieľajú radosti a bolesti a „cvičiskom“ rešpektu, solidarity a spravodlivosti.
 

Už Druhý vatikánsky koncil slávnostne vyhlásil, že podľa Božieho plánu rodinu tvorí „intímne spoločenstvo života a lásky“25. Apoštolská exhortácia Familiaris consortio svätého Jana Pavla II. – ktorého môžeme právom nazývať „pápežom života“ a „pápežom rodiny“26 – sumarizuje toto cenné dedičstvo a obšírne sa zamýšľa nad „službou životu“, ktorú uskutočňuje rodina,27 čím sa pripája k úvahám, ktoré vzišli z 5. valného zhromaždenia Biskupskej synody, ktoré sa konalo v roku 1980 na tému „Kresťanská rodina v dnešnom svete“. V jeho myšlienkovej línii pokračujú aj dve zhromaždenia Biskupskej synody v rokoch 2014 a 2015.

Zoči-voči šíriacemu sa zmýšľaniu, nepriateľskému voči životu (anti-life mentality), ktoré, žiaľ, preniklo aj do mnohých rodín, Ján Pavol II. neváhal pripomenúť, že „Cirkev je pevne presvedčená, že ľudský život, aj keď je slabý a bolestný, predsa zostáva veľkolepým darom Božej dobroty. Proti pesimizmu a slepej sebaláske, ktoré zatemňujú svet, Cirkev sa stavia na stranu života a v každom živote odhaľuje jas toho ,Amen‘, ktorým je sám Kristus. Cirkev takto stavia proti onomu ,nie‘, ktoré je vo svete a zmie ta ním, toto životné ,áno‘, a tak bráni človeka i svet pred všetkými, čo ohrozujú život a ničia ho.“28

Práve z Relatio synodi, schválenej na konci posledného zasadania synody, teda správy, ktorá bola z vôle pápeža zverejnená, jasne vysvitá toto vedomie úzkeho spojenia medzi evanjeliom života a evanjeliom rodiny. Táto správa sa po pridaní niekoľkých záverečných otázok stala textom Lineamenta nastávajúcej synody, s cieľom integrovať dve zasadania synody „do jediného synodálneho procesu, ktorý zahŕňa nielen dve etapy synodálneho zhromaždenia, ale aj obdobie medzi synodami, čas zamýšľania sa nad recepciou prvej synody a pastoračného teologického prehĺbenia s ohľadom na druhé zasadanie synody“29.

V úvode synodálneho dokumentu čítame: „Prameň radostí i skúšok, hlbokých citov, a niekedy aj zranených vzťahov: rodina je skutočne ,školou ľudskosti‘ (porov. Gaudium et spes, 52), ktorú tak veľmi potrebujeme. Aj napriek mnohým znakom krízy inštitútu rodiny v rozličných kontextoch ,svetovej dediny‘, zostáva túžba po rodine, najmä u mladých, stále živá a motivuje Cirkev, skúsenú v tom, čo je ľudské, a vernú jej poslaniu, aby ohlasovala bez prestávky a s hlbokým presvedčením ,evanjelium rodiny‘, ktoré jej bolo zverené so zjavením Božej lásky v Ježišovi Kristovi a ktoré neprestajne vyučovali cirkevní otcovia, učitelia duchovnosti a cirkevné magistérium. Rodina predstavuje pre Cirkev mimoriadne dôležitú skutočnosť a v situácii, keď sú všetci veriaci pozvaní vychádzať zo seba samých, je nevyhnutné, aby bola rodina znovuobjavená ako nenahraditeľný subjekt evanjelizácie.“30

Podporovať kultúru života znamená dôsledne podporovať „kultúru rodiny“. Niet pochybnosti o tom, že synoda o rodine je v podstate aj synodou za život: za každý život, bez akejkoľvek výnimky, a zvlášť za tie životy, ktoré sú dnes nebezpečne vystavené šíriacej sa kultúry smrti, ktorá ohrozuje inštitúciu rodiny až do jej základov. Vo vzťahu k rodine sa kultúra smrti prejavuje v „antropologicko-kultúrnej zmene“ smerujúcej k vzniku „vyostreného individualizmu, ktorý ničí rodinné putá a napokon každého člena rodiny chápe ako ostrov, takže v niektorých prípadoch prevládne predstava, že subjekt utvára sám seba podľa vlastných túžob, ktoré sa pokladajú za absolútne“31. Ako nedávno potvrdil pápež František, dnes si uvedomujeme existenciu skutočných „ideologických kolonizácií, ktoré sa snažia zničiť rodinu“32.

Medzi najznepokojujúcejšie znaky súčasnosti patrí osamelosť v dôsledku neschopnosti budovať autentické vzťahy medzi ľuďmi; pocit bezmocnosti voči spoločensko-ekonomickému systému, ktorý sa javí ako nepriateľský voči rodinám, voči materiálnej chudobe a neistotev zamestnaní, voči strachu a ťažkosti prijať rodiaci sa život, ktoré spôsobujú demografickú krízu; voči tendencii považovať starých ľudí za bremeno i citovému nepokoju, ktorý nezriedka ústi do domáceho násilia.33 K tomu sa pripája utrpenie detí narodených mimo manželstva i tých, ktoré sú objektom sporov medzi oddelenými alebo rozvedenými rodičmi, a tiež tých, čo sú „sirotami“ živých a mocných otcov, ktorí však absentujú v ich živote. Nemožno zabudnúť ani na diskrimináciu žien a násilie na ženách, ani na neúnosné pohoršenie vykorisťovania mladistvých a detí na ulici.34

Je jasné, že rany zasadené rodine sú ranami zasadenými životu a že Cirkev sa nemôže nepostaviť na obranu rodinnej inštitúcie, pričom v prípade potreby vyzýva národné a medzinárodné inštitúcie, aby zaujali odvážne legislatívne postoje. Cirkev musí zároveň dobre rozlišovať medzi rôznymi situáciami, pričom má okrem iného venovať pozornosť tým neregulárnym zväzkom (spolužitiam, civilným manželstvám, druhým manželstvám), ktoré sa napriek tomu, že objektívne protirečia Božej vôli o láske a rodine,35 skutočne snažia podporovať život, napríklad stabilitou citového zväzku, zodpovednosťou za výchovu detí, schopnosťou spoločne prekonávať životné skúšky.36 Práve v logike „áno“, ktorú som spomínal, „sa nová citlivosť v rámci súčasnej pastorácie prejavuje snahou o pozitívne vnímanie určitých aspektov civilných manželstiev a – pri náležitom rozlišovaní – aj spolužití bez manželstva. Je potrebné, aby sme v rámci cirkevného návrhu, keď najskôr jasne predstavíme kresťanské posolstvo, označili aj konštruktívne prvky v tých situáciách, ktoré mu ešte alebo už nezodpovedajú. [...] K všetkým týmto situáciám treba pristupovať konštruktívnym spôsobom a usilovať sa premeniť ich na príležitosť vstúpiť na cestu k plnosti manželstva a rodiny vo svetle evanjelia. Ide o trpezlivé a jemné prijímanie a sprevádzanie. Preto je dôležité príťažlivé svedectvo autentických kresťanských rodín ako subjektov evanjelizácie rodín.“37

 

4. Znovu začínať od encykliky Humanae vitae

 

Najmä záverečná časť Relatio synodi sa sústreďujena „evanjelium života“, keď sa zaoberá odovzdávaním života, výzvou klesajúcej pôrodnosti a výchovou detí. Zoči-voči „mentalite, ktorá redukuje plodenie života na jednu z premenných osobného alebo partnerského plánovania“, ku ktorej sa často pridáva situácia ekonomickej nestability, ktorá v mnohých rodinách marí prirodzenú túžbu po potomstve, synodálni otcovia pripomenuli, že „otvorenosť voči životu je nenahraditeľnou súčasťou manželskej lásky“38 a vyzvali na ohlasovanie „krásy a pravdy o bezpodmienečnej otvorenosti pre život ako niečoho, čo ľudská láska potrebuje, aby sa mohla prežívať naplno“39.

„Bezpodmienečná otvorenosť voči životu“ – pokračuje dokument – sa musí vždy snúbiť s „adekvátnym učením o prirodzených metódach zodpovedného plodenia detí“40, vo vedomí, že práve to predstavuje – povedal Benedikt XVI. – „veľmi dôležitý aspekt opravdivého rozvoja“41. Z tohto dôvodu naliehavo žiadali nové objavenie posolstva encykliky Humanae vitae blahoslaveného Pavla VI., ktoré „podčiarkuje potrebu rešpektovať dôstojnosť osoby pri morálnom hodnotení metód regulácie pôrodnosti“42.

Žiaľ, v uplynulých desaťročiach často prevládalo selektívne a nezriedka tendenčné čítanie tohto dokumentu; čítanie „z negatívneho pohľadu“, ktoré sa zaujímalo len o „nie“, ktoré pápež vyriekol, zvlášť ohľadom metód umelého regulovania počatia. Pozornejšie uvažovanie nad encyklikou, zamerané na umiestnenie jednotlivých tvrdení do širšieho kontextu, nám však umožňuje pochopiť, že tieto „nie“ sa zakladajú opäť na jasných „áno“. Vytúžené prijatie Humanae vitae sa bude môcť uskutočniť len do tej miery, do akej dokážeme ukázať aj „druhú stranu mince“, teda ohlasovať ľuďom našich čias krásu a veľkosť manželskej lásky podľa Božieho plánu.
 

Aj dnes nám pápež František otvára cestu, keď nám ukazuje to, čo môžeme nazvať „metódou áno“. V januári 2015, keď sa prihováral filipínskym rodinám pri príležitosti stretnutia v Manile, im totiž navrhol – a s nimi aj všetkým nám – iný, presnejšie „pozitívny prístup“ k Humanae vitae, aby sme s odstupom temer päťdesiatich rokov dokázali odhaliť hlboký zámer tohto dokumentu:

„V okamihu, keď existoval problém demografického nárastu, [blahoslavený Pavol VI.] mal odvahu brániť otvorenosť voči životu v rodinách. Poznal ťažkosti, ktoré existovali v každej rodine, preto bol vo svojej encyklike veľmi milosrdný voči špecifickým prípadom a žiadal spovedníkov, aby boli v jednotlivých prípadoch veľmi milosrdní a chápaví. Avšak videl i ďalej: hľadel na národy zeme a videl hrozbu zničenia rodiny pre nedostatok detí.“43

Skutočne Pavol VI. potom, ako vyzval manželov, aby sa „nepovažovali za pánov prameňov života, ale skôr za služobníkov Stvoriteľovho úmyslu“44, všetkým pripomína, že kresťanské spoločenstvo je povolané k „obnove pravej ľudskej kultúry“45, „veď sa nemôže k ľuďom správať inak ako božský Vykupiteľ: pozná totiž ich slabosti, zľutúva sa nad zástupmi, prijíma hriešnikov; nemôže však neučiť zákon, ktorý je v skutočnosti zákonom ľudského života, prinavráteného jeho pôvodnej pravde a vedeného Božím Duchom“46. V ďalšej časti textu sa Pavol VI. najskôr venuje kresťanským manželom a hovorí: „Ak ich zdržujú ešte hriechy, nech neklesajú na duchu, ale nech sa pokornea vytrvalo utiekajú k Božiemu milosrdenstvu, ktoré hojne udeľuje sviatosť zmierenia“47. A prihovárajúc sa kňazom zapojeným do starostlivosti o duše, pokračuje: „Ak je vynikajúcou formou lásky k dušiam v ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista, má sa to vždy spájať s trpezlivosťou a láskou, v čom dal príklad sám Spasiteľ pri rozprávaní a zaobchádzaní s ľuďmi. On totiž, hoci neprišiel odsúdiť svet, ale spasiť, bol veľmi prísny pokiaľ ide o hriechy, ale trpezlivý a milosrdný voči hriešnikom. A tak manželia, trápení svojimi ťažkosťami, nech nájdu v slovách a v srdci kňaza akoby ozvenu hlasu a lásky nášho Vykupiteľa.“48

K tomu môžem dodať len to, že pri vyhodnocova ní dotazníkov, ktoré v týchto mesiacoch prichádzajú na sekretariát Biskupskej synody v súvislosti s prípravou nového Instrumentum laboris, sa často stretáme s odkazmi na Humanae vitae, čo značí, že rôzne cirkevné inštitúcie, ale i jednotliví veriaci, dobre chápu nerozlučné spojenie medzi „evanjeliom rodiny“ a „evanjeliom života“ a navyše sú presvedčení o prorockej hodnote tohto, často nespravodlivo kritizovaného dokumentu.

Nakoniec spolu so želaním, aby sa encyklika Humanae vitae stala predmetom nového prijatia, Relatio synodi z októbra 2014 vyjadruje – opäť v logike spomínaného „áno“ – úprimnú vďaku rodinám, ktoré „prijímajú, vychovávajú a zahŕňajú láskou hendikepované (inak nadané) deti“49; ako aj tým, ktoré sa rozhodli prijať do opatery alebo adoptovať siroty či opustené deti, čo je „výrečným znakom rodinnej lásky, príležitosťou pre vydanie svedectva o vlastnej viere a pre navrátenie dôstojnosti tým deťom, ktorým bola odopretá“50, a tiež tým, ktoré sú schopné v každodennom živote „konkrétne a esenciálne odovzdávať čnosti, ktoré formujú našu existenciu“51.

 

5. Záver

 

Synodálne diskusie, ktoré prebiehajú medzi dvoma etapami synody, sú výbornou príležitosťou vrátiť sa k pohľadu na rodinu chápanú ako „svätyňa života“52, s vedomím, že „budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny“ a že šírenie kultúry života znamená „s radosťou a s presvedčením hlásať ,radostné posolstvo‘ o rodine“53.

Evanjelium života a evanjelium rodiny sú len dve odlišné, navzájom úzko spojené a v konečnom dôsledku navzájom konvergujúce hľadiská, z akých možno čítaťa interpretovať jediné evanjelium Ježiša Krista, ktoré je vo svojej najhlbšej podstate „evanjeliom milosrdenstva“, teda radostnou zvesťou o tom, že „Boh všetko odpúšťaa Boh vždy odpúšťa“54, ako nám pápež František znovu pripomenul 13. marca 2015 pri vyhlásení Svätého roku milosrdenstva.

Chcel by som tieto svoje zamyslenia zakončiť tým,že sa posledný raz vrátim k učeniu Svätého Otca. Jednou vetou nám odhaľuje „tajomstvo“, ako účinne a hodnoverne ohlasovať evanjelium života a milosrdenstva v kontexte novej evanjelizácie: „Tajomstvo – hovorí Svätý Otec – spočíva v jednom pohľade... Pretože, ak skutočne chceme viesť naše kroky na pôdu súčasných výziev, rozhodujúcou podmienkou je zotrvať s pohľadom upretým na Ježiša Krista, zotrvať v kontemplácii a adorácii jeho tváre“55. Pápež nás ďalej vyzýva, aby sme vedeli snívať, lebo to nám umožní hľadieť ponad ťažkosti a problémy dneška s dôverou do budúcnosti: „Neexistuje rodina bez snívania. Ak sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti sa nebudú rozvíjať a láska neporastie, život ochabne a zhasína. Preto vám odporúčam, aby ste večer, keď si spytujete svedomie, kládli aj otázku: sníval som dnes o budúcnosti svojich detí? Sníval som o láske môjho manžela, mojej manželky? Dnes som sníval o svojich rodičoch, starých rodičoch, ktorí ma v dejinách predchádzali. Je také dôležité snívať! Predovšetkým snívať v rodine. Nestraťte túto schopnosť snívať!“56

 

 

_____

 

Poznámky

 

1 František: Príhovor k účastníkom slávnostného zrazu Združenia talianskych katolíckych lekárov, pri príležitosti 70. výročia založe nia, 15. novembra 2014.

2 Porov. Ján Pavol II.: encyklika Evangelium vitae, 25. marca 1995, 6 (ďalej EV): „Na všetkých členov Cirkvi, ktorá je ľudom života a pre život, obraciam sa s veľmi naliehavou výzvou, aby sme tomuto nášmu svetu spoločne poskytli nové znamenia nádeje tým, že sa budeme pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity a o upevnenie novej kultúry ľudského života, aby sa tak budovala opravdivá civilizácia pravdy a lásky.“

3 Porov. František: apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. novembra 2013, 16 (ďalej EG).

4 EG 53.

5 EG 53.

6 EG 54.

7 EG 57.

8 Ján Zlatoústy: De Lazaro concio II, 6: PG 48, 992, citované v EG 57. 

9 EG 198.

10 EG 199.

11 František: Príhovor na záver 3. mimoriadneho plenárneho zhromaždenia Biskupskej synody, 18. októbra 2014.

12 František: Homília na svätorečenie blahoslaveného Jána XXIII. a Jána Pavla II., 27. apríla 2014.

13 Ján XXIII.: Príhovor počas slávnostného otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, 11. októbra 1962, in Enchiridion vaticanum, I, EDB, Bologna 1966 (následné vydania), 55*.57*.

14 František: Homília počas svätej omše na začiatku Petrovej služby, 19. marca 2013.

15 EG 1.

16 EG 1.

17 Ján Pavol II.: apoštolská exhortácia Christifideles laici, 30. decembra 1988, 34; porov. tiež Benedikt XVI.: apoštolský list Ubicumque et semper, 21. septembra 2010, Úvod.

18 EV 28.

19 Benedikt XVI.: encyklika Caritas in veritate, 29. júna 2009, 51 (ďalej CV).

20 EV 1.

21 EV 2.

22 Porov. I. Kant: Fondazione della metafisica dei costumi (Základy metafyziky mravov), Laterza, Roma-Bari 1985 (17851), 67 – 68: „Konaj tak, aby si používal ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe druhého vždy zároveň ako účel a nikdy len ako prostriedok.“

23 Porov. v tejto súvislosti G. Herranz: La cultura della vita : un impegno affermativo, in Pontificia Accademia per la vita: La cultura della vita. Fondamenti e dimensioni, LEV, Città del Vaticano 2001, 214 – 215: „Nie vždy konanie a myslenie zo strany toho, kto je za kultúru života, má podobu pozitívneho potvrdenia […] Niekedy tí, čo bojujú za život, môžu byť málo príťažlivými osobnosťami. Tak sa paradoxne stáva, že to, čo začalo ako hnutie za život, sa necitlivo mení na vytváranie akcií proti niečomu: proti potratu alebo eutanázii, ale aj proti jednotlivým osobám a zvlášť proti mocným organizáciám, ktoré podporujú kultúru smrti. V hluku boja nie je ľahké ubrániť sa pokušeniu používať rovnaké, násilné a škodlivé zbrane, ktoré používa aj nepriateľ. Možno dokonca dospieť tak ďaleko, že zabudneme, že kultúra života je vo svojom vnútornom rozmere úlohou lásky; žiarivým a láskyhodným posolstvom, ktoré sa usiluje všetkých hrdinsky pochopiť, pretože všetkých chce pritiahnuť a zároveň je neústupná voči omylu, ktorý chce racionálne a trpezlivo odmietnuť.“

24 Biskupská synoda: Synodálna správa z 3. plenárneho mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody, 5. – 19. októbra 2014, 16 (Relatio synodi, v ďalšom RS).

25 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 7. decembra 1965, 48.

26 Ako si pamätáme Svätý Otec František nazval svätého Jána Pavla II. „pápežom rodiny“ v citovanej Homílii počas svätorečenia blahoslaveného Jána XXIII. a Jána Pavla II., 27. apríla 2014.

27 Porov. Ján Pavol II.: apoštolská exhortácia Familiarisconsortio, 22. novembra 1981, 28 – 41 (v ďalšom FC).

28 FC 30.

29 List kardinála Lorenza Baldisseriho, generálneho sekretára Biskupskej synody na odovzdávanie viery, Lineamenta, 12. decembra 2014.

30 RS 2.

31 RS 5.

32 František: Príhovor na stretnutí s rodinami pri príležitosti apoštolskej cesty na Filipíny, 16. januára 2015.

33 Porov. RS 6.

34 Porov. RS 8.

35 Porov. FC 84; RS 24.

36 Porov. tamže 27.

37 Tamže 41. 43.

38 Tamže 57.

39 Tamže 58. 40RS 58.

41 CV 44.

42 RS 58.

43 František: Príhovor na stretnutí s rodinami pri príležitosti apoštolskej cesty na Filipínach, 16. januára 2015.

44 Pavol VI.: encyklika Humanae vitae, 25. júla 1968, 13 (ďalej HV).

45 HV 18.

46 HV 19.

47 Tamže 25.

48 Tamže 29.

49 RS 57.

50 Tamže 58.

51 Tamže 60.

52 Ján Pavol II.: encyklika Centesimus annus, 1. mája 1991, 39; porov. EV 6. 53FC 86.

54 František: Homília počas pôstnej svätej omše, 13. marca 2015.