Dokumenty pápežov

Pius XII.: Apoštolská konštitúcia Provida mater Ecclesia

 

Starostlivá matka Cirkev sa vždy pričiňovala a s materinskou láskou usilovala,i aby jej vrúcne milovaní synovia boli vždy hodnejšími svojho nebeského predsavzatia a anjelského povolania.ii Veď celý svoj život darovali Kristu Pánovi a dobrovoľne a odvážne ho nasledujú po ceste evanjeliových rád. Tak isto sa starala, aby múdro usporiadala spôsob ich života. Až do dnešných čias svedčia o tom veľmi časté dokumenty a pamätníky pápežov, koncilov a cirkevných otcov a naširoko to dokazuje celý vývoj dejín Cirkvi a celý poriadok cirkevnej disciplíny.

 

Cirkev pre veriacich

 

Cirkev sa zaiste už od počiatkov kresťanstva usilovala svojím učiteľským úradom vysvetliť učenie a príklad Kristaiii i apoštoloviv, podnecujúce k dokonalosti, keď s istotou učila, ako sa má prežívať a vhodne usporiadať život zasvätený dokonalosti. Svojou činnosťou a kňazským úradom tak intenzívne podporovala a rozširovala myšlienku darovať sa a zasvätiť Kristovi, že v prvých časoch kresťanské spoločenstvá poskytovali evanjeliovým radám dobre pripravenú pôdu na prijatie semena, čo sľubovalo bohatú úroduv. Trochu neskôr, ako sa dá ľahko dokázať z apoštolských otcov a z neskorších cirkevných spisovateľovvi, nástup k životu dokonalosti tak mohutnej, že jeho prívrženci v lone spoločnosti Cirkvi pod rozličnými menami (askéti, zdržanlivci, panny, atď.) začali vytvárať akýsi rád, či vlastnú spoločenskú triedu, ktorú mnohí schvaľovali a uctievalivii.

Cirkev, neustále verná svojmu Ženíchovi – Kristovi a sebe samej, pod vedením Ducha Svätého, za stáleho a rozhodného napredovania, v ďalších storočiach postupne vypracovala disciplínu stavu dokonalosti až po dnešný Kódex kánonického práva. Materinsky sa skláňala k tým, čo s ochotou verejne žili dokonalým životom v jeho rozličných formách, a nikdy ich neprestala akýmikoľvek spôsobmi podporovať v ich svätom predsavzatí. Nielenže prijímala a schvaľovala, keď dakto individuálne začal žiť v stave dokonalosti – toto prijatie a schválenie sa dialo vždy pred Cirkvou a verejne, ako to staré a ctihodné „požehnanie a zasvätenie panien“,viii ktoré sa konalo liturgicky; ale múdro a odhodlane ho bránila a zverovala mu aj určitú cirkevnú činnosť. Predsa však už od prvých čias, keď Konštantín uzavrel mier, osobitná priazeň a svedomitá starostlivosť Cirkvi sa právom obracala a uplatňovala voči tomu verejnému a úplnému stavu dokonalosti, v akom sa žilo v spoločnostiach a združeniach, čo boli zriadené s dovolením, schválením a z rozkazu samej Cirkvi.

 

Kánonický stav dokonalosti

 

Všetci dobre vedia, ako úzko a vnútorne súvisia dejiny svätej Cirkvi a katolíckeho apoštolátu s dejinami kánonického rehoľného života, ktorý Duch Svätý svojou milosťou neustále oživuje, dáva mu rásť v podivuhodnej pestrosti, a tá mocnie stále tesnejšou jednotou. Preto nie div, že Cirkev zostala verná tej línii, ktorú jej prozreteľná Božia múdrosť jasne ukazovala. Aj na poli práva tak viedla a riadila kánonický stav dokonalosti, že na ňom, ako na jednom z uholných kameňov, správne chcela postaviť budovu cirkevnej disciplíny. Preto ako jeden z troch hlavných cirkevných stavov na prvom mieste bol uznaný verejný stav dokonalosti a len z neho Cirkev vyvodila druhý rád a stupeň kánonických osôb (kánon 107). A zaiste hodno pozorne zvážiť skutočnosť, že kým dva stavy kánonických osôb, totiž klerici a laici, z Božieho ustanovenia, ku ktorému pristupuje aj ustanovenie cirkevné (kánon 107, 108 § 3), majú pôvod v Cirkvi, nakoľko je spoločnosťou ustanovenou a zriadenou hierarchicky, medzi klerikmi a laikmi stojaca trieda rehoľníkov (môže byť spoločná obom, i klerikom i laikom (kánon 107)), má svoj pôvod v úzkom a osobitnom vzťahu k cieľom Cirkvi, totiž k posväteniu, za ktorým treba ísť účinne a s patričnými prostriedkami.

Ale ani to nestačilo. Aby tento verejný a slávnostný záväzok mal svoj zmysel a nevyšiel nazmar, Cirkev uznávala tento kánonický stav dokonalosti stále s väčšou prísnosťou iba v spoločnostiach, ktoré sama založila a zriadila, totiž v reholiach (kánon 488,1). Ich všeobecnú formu a spôsob života po zrelom a dlhom skúmaní svojím učiteľským úradom sama schvaľovala. V jednotlivých prípadoch ich zriadenie a regulu z hľadiska teoretického a abstraktného nielen často zvažovala, ale ich aj skutočne a vecne preskúšala. V zákonníku cirkevného práva je to prísne a dokonalo ustálené, že v nijakom prípade, ani ako výnimka, sa nepripúšťa kánonický stav dokonalosti mimo rehole. Pripúšťa sa iba vtedy, keď sa sľuby skladajú v reholi, ktorú schválila Cirkev. A konečne kánonickú disciplínu stavu dokonalosti, nakoľko je to stav verejný, Cirkev tak múdro usporiadala, že pre klerické rehole, čo sa týka klerického života rehoľníkov, rehole zastupujú diecézu a prijať niekoho do rehole znamená toľko, ako klerika zaradiť do diecézy (kánon 111, § 1, 155; 585).

Keď kódex Pia X. a Benedikta XV. v druhej časti druhej knihy, venovanej rehoľníkom, starostlivo zhromaždil, revidoval a dôkladne vypracoval zákony o rehoľníkoch a mnohými spôsobmi potvrdil kánonický stav dokonalosti aj po stránke verejnej, a keď múdro dovŕšil dielo, ktoré začal v blahej pamäti Lev XIII. vo svojej nesmrteľnej konštitúcii Conditae a Christoix, a tak pripustil zaradenie kongregácií s jednoduchými sľubmi medzi rehole v pravom zmysle slova, zdalo sa, že k disciplíne kánonického stavu dokonalosti netreba už nič pridávať. Ale Cirkev v šírke svojho ducha a srdca skutočne materinsky považovala za potrebné pridať k rehoľnému zákonníku ešte krátky titul ako vhodný doplnok. V tomto titule (titul XVII druhej knihy) chcela Cirkev postaviť úplne na roveň kánonického stavu dokonalosti – spoločnosti – pre ňu samu a často i pre civilnú spoločnosť veľmi užitočné. Hoci v týchto spoločnostiach chýbajú niektoré právne formy potrebné k úplnému stavu dokonalosti, ako sú napr. verejné sľuby (kánon 488, 1 a 7), predsa v iných podstatných prvkoch života dokonalosti svojou veľkou podobnosťou a cieľmi približujú sa k pravým reholiam.

 

Sekulárne inštitúty

 

Týmito múdrymi, obozretnými a láskavými usmerneniami sa  veľmi pomohlo množstvu duší, ktoré zanechali svet a túžili po novom kánonickom stave v pravom slova zmysle, určenom jedine a úplne na získanie dokonalosti.

Najdobrotivejší Pán, ktorý nehľadí na osobyx, mnohokrát pozýval všetkých veriacich, aby šli za dokonalosťouxi a všade sa v nej cvičili. On z podivuhodného rozhodnutia svojej Božej prozreteľnosti určil, aby aj vo svete skazenom toľkými neresťami, najmä v našich časoch prekvitali a stále vzrastali skupiny vyvolených duší. Tieto horia túžbou nielen po osobnej dokonalosti, ale z osobitného Božieho povolania ostávajú vo svete; nachádzajú tak nové, veľmi dobré formy združovania, dokonale zodpovedajúce potrebám čias, v ktorých môžu viesť život, pomocou ktorého možno nadobúdať kresťanskú dokonalosť.

Keď zo srdca odporúčame múdrosti a horlivosti duchovných vodcov vznešené úsilie jednotlivcov o dokonalosť na fóre vnútornom, máme teraz starosť o tie združenia, ktoré sa pred Cirkvou aj na takzvanom vonkajšom fóre usilujú viesť svojich členov k životu solídnej dokonalosti. Nie je tu však reč o všetkých združeniach, ktoré vo svete úprimne idú za dokonalosťou. Ide nám tu iba o tie, ktoré sa čo do podstaty vo vnútornom zriadení, v hierarchickom usporiadaní, v totálnom odovzdaní sa, aké sa vyžaduje od členov v pravom zmysle slova, v zachovávaní evanjeliových rád a konečne v spôsobe vykonávania svojej služby a svojho apoštolátu najväčšmi približujú ku kánonickým stavom dokonalosti, najmä k spoločnostiam bez verejných sľubov (tit. XVII), hoci aj nemajú spoločný život, no používajú iné vonkajšie formy.

Tieto združenia, ktoré sa odteraz budú nazývať „sekulárnymi inštitútmi“, nie bez osobitného vnuknutia Božej prozreteľnosti začali vznikať v prvej polovici minulého storočia, aby „verne vo svete zachovávali evanjeliové rady a aby sa mohli slobodnejšie venovať tým dielam lásky, ktoré zloba čias do istej miery alebo aj celkom znemožňovala vykonávať rehoľným rodinám“.xii Pretože najstaršie z týchto inštitútov sa osvedčili a svojím dielom a skutkami dostatočne dokazujú, že prísnym a múdrym výberom členov, ich dôkladnou a dostatočne dlhou formáciou, primeraným prísnym a súčasne pružným spôsobom života, pomocou osobitného povolania a Božej milosti možno sa aj vo svete bezpečne zasvätiť Pánovi zasvätením dostatočne prísnym a účinným, nielen vnútorným, ale i vonkajším, skoro rehoľným, ktoré sa stáva dostatočne vhodným prostriedkom na prenikanie a apoštolovanie. „Svätá stolica tieto združenia veriacich viackrát uznala nie inak ako skutočné rehoľné kongregácie.“xiii

 

Plodnosť sekulárnych inštitútov

 

Ako tieto inštitúty prekvitajú, stále jasnejšie sa ukazuje, aký veľký osoh môže mať z nich – z mnohých hľadísk – Cirkev a duše. Tieto inštitúty môžu byť vždy a všade s ľahkosťou užitočné pre seriózne praktizovanie života dokonalosti a môžu sa mu venovať aj v takých prípadoch, v ktorých kánonický rehoľný život by nebol možný alebo vhodný. Môžu prispievať k hlbokej kresťanskej obnove rodín, profesií a civilnej spoločnosti dôverným a každodenným stykom so životom dokonale a úplne zasväteným dokonalosti. A môžu byť osožné aj svojím  mnohotvárnym apoštolátom a inými službami na miestach, v čase a okolnostiach, kde by to kňazi a rehoľníci nemohli vykonávať vôbec, alebo len veľmi ťažko.

Na druhej strane skúsenosť ukázala, že tu nechýbali ani ťažkosti a nebezpečenstvá. Niekedy ich dosť ľahko so sebou prinášal tento voľne prežívaný život dokonalosti už aj preto, že mu chýbala vonkajšia ochrana rehoľného rúcha a spoločného života, že bol bez dozoru ordinárov, ktorým mohol pre svoju povahu ľahko uniknúť, a bez dozoru predstavených, lebo dosť často boli ďaleko. Začalo sa diskutovať aj o právnej povahe týchto inštitútov a o úmysloch Svätej stolice schváliť ich. Tu považujeme za vhodné zmieniť sa o dekréte Ecclesia catholica. Vydala ho Posvätná kongregácia biskupov a rehoľníkov a 11. 8. 1889 ho potvrdil náš predchodca blahej pamäti Lev XIII.xiv V tomto dekréte sa nezakazovalo chváliť a schvaľovať tieto inštitúty. Iba sa v ňom uvažovalo, že Posvätná kongregácia pochvalou a schválením týchto inštitútov nemienila ich chváliť a  schvaľovať ako rehole so slávnostnými sľubmi alebo ako pravé kongregácie s jednoduchými sľubmi, ale len ako zbožné združenia, v ktorých okrem iných chýbajúcich prvkov, vyžadujúcich sa podľa dnešnej cirkevnej disciplíny, neskladajú sa rehoľné sľuby v pravom zmysle slova; ak sa tu nejaké sľuby skladajú, pokladajú sa iba za súkromné, nie za verejné, a prijíma ich zákonitý predstavený v mene Cirkvi. Okrem toho podľa tej istej Posvätnej kongregácie tieto združenia sa uznávajú a schvaľujú pod podstatnou podmienkou, že každé z nich bude úplne a dokonale známe vlastnému ordinárovi, a že budú celkom podliehať jeho právomoci. Tieto predpisy a vyhlásenia Posvätnej kongregácie pre biskupov vhodne prispeli k určeniu povahy týchto inštitútov; usmernili, ale neznemožnili ich rozvoj a pokrok.

V tomto našom storočí rozmnožovali sa sekulárne inštitúty v tichosti, v mnohých od seba odlišných formách, či už samostatných alebo rozmanito pridružených k rehoľným spoločnostiam. Apoštolská konštitúcia Conditae a Christo, ktorá sa týka iba rehoľných kongregácií, sa vôbec nezaoberá sekulárnymi inštitútmi. Ani Kódex kánonického práva sa o nich úmyselne nezmieňuje; čo bolo potrebné pre ne stanoviť, ponechal budúcemu zákonodarstvu, pretože nešlo o dostatočne dozretú vec. 

 

Schválenie všeobecného štatútu sekulárnych inštitútov

 

O všetkých týchto veciach sme opakovane uvažovali, podnecovaní vedomím nášho úradu a otcovskou láskou k dušiam, ktoré sa vo svete tak veľkodušne usilujú o svätosť. Často sme sa zastavovali nad týmito vecami s úmyslom múdro a prísne rozlíšiť tieto združenia, aby boli uznané ako pravé inštitúty len tie, ktoré sa zaväzujú k životu dokonalosti v plnom a pôvodnom význame, ďalej aby sa vyhlo nebezpečenstvu zakladať stále nové inštitúty (čo sa často stáva nemúdro a nerozvážne), konečne aby inštitúty, ktoré si zaslúžia schválenie, získali také právne usporiadanie, ktoré vhodne a plne zodpovedá ich povahe, cieľom a ich osobitosti. Mali sme v úmysle a rozhodli sme sa urobiť pre sekulárne inštitúty to, čo náš predchodca nesmrteľnej pamäti Lev XIII. tak rozumne a múdro urobil pre kongregácie s jednoduchými sľubmi svojou apoštolskou konštitúciou Conditae a Christo. Preto týmto listom schvaľujeme všeobecný štatút sekulárnych inštitútov, ako ho najvyššia Posvätná kongregácia svätého ofícia, čo sa týka jej kompetencie, starostlivo preskúmala a Posvätná kongregácia pre rehoľníkov z nášho rozkazu a pod naším vedením dôkladne usporiadala a zostavila. A tak všetko, čo nasleduje, svojou apoštolskou autoritou vyhlasujeme, nariaďujeme a ustanovujeme.

Posvätnú kongregáciu pre rehoľníkov poverujeme všetkými potrebnými a vhodnými fakultami, aby vykonala všetko, čo sme vyššie ustanovili.

 

 

Osobitný zákon sekulárnych inštitútov: Lex peculiaris

 

Článok I

Klerické alebo laické spoločnosti, ktorých členovia skladajú vo svete sľuby podľa evanjeliových rád, aby dosiahli kresťanskú dokonalosť a plne konali apoštolát, volajú sa svojím vlastným menom inštitúty alebo sekulárne inštitúty, aby sa vhodne odlíšili od iných bežných združení veriacich (časť tretia, kniha druhá CIC) a podliehajú normám tejto apoštolskej konštitúcie.

  

Článok II

§ 1. Pretože sekulárne inštitúty nepripúšťajú ani tri verejné rehoľné sľuby (kánon 1308), ani nevyžadujú bývanie pod tou istotu strechou pre všetkých členov podľa normy kánonu 487 a nasl. a 673 a nasl.:

1. Právne nie sú a ani sa vlastne nemôžu nazývať rehoľami (kán. 487 a 488, I) alebo spoločnosťami so spoločným životom (kán. 673, § 1).

2. Vlastné a osobitné právo reholí a spoločností spoločného života ich neviaže a ani ho nemôžu užívať, iba ak by sa nejaký predpis tohto práva, najmä práva spoločností bez verejných sľubov, pre ne zákonite prispôsobil a použil ako výnimka.

 

§ 2. Inštitúty okrem všeobecných noriem kánonického práva, ktoré sa ich týkajú, riadia sa ako svojím vlastným právom, zodpovedajúcim ich osobitnej povahe a postaveniu, týmito predpismi:

1. Všeobecnými normami tejto apoštolskej konštitúcie. Tieto normy vytvárajú akýsi vlastný štatút pre všetky sekulárne inštitúty.

2. Normami, ktoré podľa toho, ako to bude vyžadovať potreba alebo radiť skúsenosť pre všetky alebo len niektoré inštitúty, uzná za dobré vydať Posvätná kongregácia pre rehoľníkov, vysvetľujúc alebo doplňujúc a aplikujúc túto apoštolskú konštitúciu.

3. Osobitnými stanovami, schválenými podľa nasledujúcich článkov (článok V - VIII). Tieto stanovy nech všeobecné alebo osobitné vyššie opísané normy práva (bod 1. a 2.) múdro prispôsobia cieľom, potrebám a nemálo navzájom sa líšiacim okolnostiam jednotlivých inštitútov.

  

Článok III

§ 1. Aby nejaké zbožné združenie veriacich bolo možné podľa nasledujúcich článkov povýšiť na sekulárny inštitút, treba, aby okrem všeobecných náležitostí spĺňalo aj ďalšie.

 

§ 2. Čo sa týka zasvätenia života a snahy o kresťanskú dokonalosť: Kto sa chce stať v užšom význame členom inštitútu okrem tých pobožností a odriekaní, o ktoré sa musia usilovať všetci, čo túžia po kresťanskej dokonalosti, musí sa o ňu účinne snažiť týmito osobitnými prostriedkami:

1. Pred Bohom urobeným záväzkom celibátu a dokonalej čistoty, potvrdený sľubom (votum), prísahou (iuramentum) alebo zasvätením (consecratio), ktoré podľa stanov zaväzuje vo svedomí.

2. Sľubom (votum) alebo prísľubom (promissio) poslušnosti, takže viazaní trvalým putom úplne sa odovzdávajú Bohu a skutkom lásky alebo apoštolátu a podľa stanov vo všetkom sú vždy morálne pod právomocou a vedením predstavených.

3. Sľubom (votum) alebo prísľubom (promissio) chudoby podľa stanov a z jeho účinnosti užívajú časné veci nie slobodne, ale ohraničene a obmedzene.

 

§ 3. Čo sa týka prijímania členov do inštitútu a z toho plynúceho záväzku, puto, ktoré spája sekulárny inštitút a jeho členov, musí byť:

1. Podľa stanov stabilné, či už doživotné alebo dočasné, ktoré si treba po uplynutí času obnovovať (kánon 488, 1).

2. Vzájomné a úplné, takže podľa stanov sa člen úplne dáva inštitútu a inštitút sa oňho stará a zaňho zodpovedá.

 

§ 4. Čo sa týka spoločných domov inštitútu:

Hoci sekulárne inštitúty podľa práva (čl. II § 1) nevyžadujú od všetkých svojich členov spoločný život alebo bývanie pod tou istou strechou, predsa musia mať podľa potreby alebo užitočnosti jeden alebo viac spoločných domov:

1. Kde by mohli sídliť tí, čo majú na starosti správu inštitútu, najmä správu ústrednú alebo oblastnú.

2. Kde by mohli bývať alebo sa schádzať členovia na nadobúdanie alebo dopĺňanie svojej formácie, na duchovné cvičenia a iné podobné veci.

3. Kde by sa mohli uchýliť členovia, ktorí sa pre slabé zdravie alebo iné okolnosti nemôžu starať o seba, alebo pre ktorých je nie osožné bývať privátne doma alebo u iných.

  

Článok IV

§ 1. Sekulárne inštitúty (článok I) závisia od Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov, okrem práv Posvätnej kongregácie pre šírenie viery podľa kánonu 252, § 3, pokiaľ ide o spoločnosti a semináre určené pre misie.

§ 2. Združenia, ktoré nemajú povahu a plne nesledujú cieľ, opísaný v článku I, ďalej tie, ktorým chýba niektorý z prvkov uvedených v článku I a III tejto apoštolskej konštitúcie, riadia sa právom združení veriacich, o ktorých je reč v kánonoch 684 a nasl., a podliehajú Posvätnej kongregácii koncilu, okrem predpisu kánonu 252 § 3, ohľadne misijných území.

  

Článok V.

§ 1. Zakladať sekulárne inštitúty a považovať ich za morálnu osobu podľa kánonu 100, §§ 1 a 2 môžu biskupi, nie však kapitulárni a generálni vikári.

§ 2. Biskupi však nech tieto inštitúty nezakladajú, ani nedovoľujú zakladať bez toho, že by sa neporadili s Posvätnou kongregáciou pre rehoľníkov, podľa kánonu 492, § 1 a podľa článku, ktorý nasleduje.

  

Článok VI

§ 1. Aby Posvätná kongregácia pre rehoľníkov povolila zakladať tieto inštitúty biskupom, ktorí sa s ňou predtým podľa článku V, § 2 poradili, po zvážení prípadu a podľa jej úsudku treba ju informovať o všetkom, čo vyžadujú Normy pre založenie kongregácií a diecéznych spoločností so spoločným životom (číslo 3-5), ktoré ona sama vydala, a treba ju tiež informovať o všetkom, čo ustanovil alebo v budúcnosti ustanoví štýl alebo prax tejto Posvätnej kongregácie.

§ 2. Keď biskupi dostali povolenie od Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov zriadiť inštitút, nič im neprekáža použiť svoje právo. Nech však nezabudnú poslať Posvätnej kongregácii úradnú správu o založení inštitútu.

 

Článok VII

§ 1. Sekulárne inštitúty, ktoré dostali schválenie alebo uznávací dekrét od Svätej stolice, sú pápežského práva (kán. 488, 3, 673 § 2).

§ 2. Aby sekulárne inštitúty diecézneho práva dostali uznávací alebo schvaľovací dekrét, vo všeobecnosti po zvážení prípadu podľa úsudku Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov sa vyžadujú tie praktiky, ktoré sa podľa noriem (číslo 6 a nasled.) i podľa štýlu a praxe tejto kongregácie predpisujú a určujú, alebo v budúcnosti sa ustanovia pre kongregácie a spoločnosti so spoločným životom.

§ 3. Na prvé schválenie týchto inštitútov a ich stanov, a ak to prípad vyžaduje na ďalšie a definitívne schválenie, žiada sa tento postup:

1. V komisii konzultorov pod vedením sekretára tej istej Posvätnej kongregácie alebo jeho zástupcu urobí sa prvá rozprava o veci, pripravenej obvyklým spôsobom a objasnenej žiadosťou a výkladom aspoň jedného konzultora.

2. Nakoľko to treba a užitočnosť vyžaduje, táto otázka sa čo najstarostlivejšie prerokuje medzi pozvanými znalcami a skúsenými konzultormi za predsedníctva kardinála prefekta Posvätnej kongregácie a podrobí sa úsudku a rozhodnutiu plenárneho zhromaždenia Posvätnej kongregácie.

  

Článok VIII

Sekulárne inštitúty okrem svojich vlastných zákonov – i v budúcnosti vynesených – podliehajú miestnym ordinárom podľa práva, ktoré platí pre nevyňaté kongregácie a spoločnosti so spoločným životom.

  

Článok IX

Vnútorné vedenie sekulárnych inštitútov možno hierarchicky zriadiť tak ako v reholiach a spoločnostiach so spoločným životom, s patričným zvážením prípadu podľa úsudku Posvätnej kongregácie, so zreteľom na ich povahu, ciele a postavenie.

  

Článok X

Čo sa týka práv a povinností inštitútov, ktoré už založili a so zvolením Svätej stolice schválili biskupi alebo ona sama, touto apoštolskou konštitúciou sa nič nemení.

 

Tieto normy vydávame, vyhlasujeme a potvrdzujeme a súčasne sa uznášame, že táto apoštolská konštitúcia je a musí byť vždy spoľahlivá, platná a účinná aj napriek všetkým opačným okolnostiam, i keby si zasluhovali osobitnú zmienku.

Túto konštitúciu, ktorú sme vyhlásili, nech sa nikomu nedovoľuje porušovať, alebo sa jej s nerozvážnosťou opovážlivo protiviť.

 

V Ríme pri svätom Petrovi 2. februára, na sviatok Očisťovania preblahoslavenej Panny Márie 1947, v ôsmom roku nášho pontifikátu.

 

Pápež Pius XII.