Zborníky z konferencií

Príhovor predsedu Konferencie biskupov Slovenska

Mons. Stanislav Zvolenský

 

Vážený pán predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike,

Vaše Excelencie, otcovia biskupi,

vážení hostia, dámy a páni,

 

dovoľte mi, aby som vás všetkých v mene jedného z organizátorov, Konferencie biskupov Slovenska, srdečne privítal ne tejto medzinárodnej vedeckej konferencii, ktorá sa koná pod názvom „Katolícka cirkev a Židia na Slovensku v 19. storočí“ v priestoroch Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Chcel by som osobitne poďakovať predsedovi Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike, Igorovi Rintelovi a jeho spolupracovníkom za ústretovosť a nasadenie, s ktorou spolu so zástupcami Konferencie biskupov Slovenska pripravovali túto konferenciu.

Žijeme v pluralitnej spoločnosti obklopení ľuďmi, ktorí majú rozdielnu národnosť, náboženstvo či životný štýl. Denne sa s nimi stretávame a učíme sa ich prijímať v ich rôznorodosti. Naše náboženstvá nás povzbudzujú, aby sme vždy mali pred očami človeka, stvoreného na Boží obraz a zo všetkých síl na usilovali, aby mohol prežiť dôstojný a pokojný život. Naše každodenné zápasy nám hovoria, že nie je vždy jednoduché zosúladiť toto vznešené povolanie s praxou. Stretnutie s iným človekom, ktorý žije ináč alebo dokonca nezdieľa moje hodnoty, ma môže nielen vyrušiť, ale aj vnútorne zneistiť a tak ukázať na moje vlastné slabiny. Druhá strana mince hovorí, že stretnutie s človekom, ktorého život sa riadi inými hlboko zakorenenými postojmi, môže byť pre mňa veľkým Božím darom. Naše bytie sa formuje v stretnutí s inými. Keď v dobrej viere a vo vedomí všetkej zraniteľnosti odkrývam seba, svoj vlastný život, odkrývam, kým vlastne v skutočnosti som. Medziľudské vzťahy nás formujú, nútia klásť si otázky o vlastnej identite a zároveň nás motivujú, aby sme si vážili každého človeka, lebo všetci napriek veľkej rôznorodosti tvoríme jednu veľkú ľudskú rodinu.

Na jednej strane by sa mohlo zdať, že život uprostred rôznorodosti nás automaticky robí viac chápavými a otvorenými. Nie je to však vždy tak. Ba skúsenosti z posledných desaťročí hovoria, že trend je v skutočnosti opačný. Ľudia žijú v jednom dome, na jednej ulici, na jednom poschodí a vôbec sa nepoznajú. Často počúvame slová o tolerancii, sme vyzývaní verejnými autoritami, aby sme sa stali tolerantnými ľuďmi. V skutočnosti sa význam slova tolerancia v praxi zúžil na ľahostajnosť voči životnému štýlu toho druhého a často aj na  nezáujem o druhého človeka. Žijeme v pasci tejto modernej paradigmy, keďže sme úmyselne či neúmyselne uverili, že môžeme zachovať spoločenský mier, ak prenecháme tých druhých napospas ich osudu. Ak pod pluralitou chápeme rôznorodosť, tá je aj na Slovensku skutočná. Ale obávam sa, že tolerancia  môže byť len predstieraná, živená predsudkami a uzavretosťou. Skutočná tolerancia nie je násilím na mne samom, ale výsledkom môjho úsilia o poznanie, porozumenie a rozlišovanie. Ak sa totiž nepokúsime vstúpiť do vzťahu s tým druhým, nedáme mu príležitosť ukázať, kým naozaj je. Takýto krok je vždy do istej miery rizikom, lebo človek sa stáva zraniteľným a ponúka moc nad sebou niekomu inému. Bez tohto kroku nie je možné spoznať človeka stvoreného na obraz Boží. Bez tohto kroku je ťažšie porozumieť vlastnému spoločenstvu i dejinám.

Prírodné podmienky Slovenska ako severnej časti Uhorského kráľovstva boli náročné na život. Naši predkovia ťažko pracovali, aby zabezpečili živobytie pre seba i svoje potomstvo. Napriek tomu je naša krajina, hoci malá, veľmi rôznorodým územím. Hovorí o tom nielen pestrosť prírodných krás, ale aj obyvateľstva. Okrem Slovákov tu žili Nemci, Maďari, Rusíni, Židia, Rómovia a mnohí ďalší. Krajinu tvoria jej obyvatelia. Majú vedľa seba svoje dvory, stretávajú sa na ulici či v obchode, prežívajú spoločne radosti aj smútok. Bez toho, aby sme si idealizovali akékoľvek historické obdobie, možno konštatovať, že na Slovensku žili vedľa seba harmonicky po stáročia ľudia viacerých národností a náboženstiev. Minulosť ukazuje, že ľudia môžu vedľa seba pokojne žiť, dokiaľ sa usilujú porozumieť tomu druhému. Je veľmi nebezpečné vytvárať v spoločenskom vedomí skratky, ktoré biľagujú ktorúkoľvek skupinu obyvateľstva. Od vnútorného postoja nenávisti k násiliu je veľmi blízko.

Dnes sme sa tu stretli, aby sme hovorili, akým spôsobom žili vedľa seba katolíci a Židia na Slovensku v 19. storočí. Bolo to obdobie veľkých vynálezov, urbanizácie, industrializácie, cestovania za prácou a mnohých reforiem. Všetky tieto veľké spoločenské zmeny urýchlili emancipáciu Slovákov ako moderného národa a viedli k rozmachu jeho kultúry. Žiadna epocha nie je ideálna, ale Slovensko v 19. storočí ponúka viacero príkladov dobrého spolužitia medzi ľuďmi rozličných kultúr, národností a náboženstiev. Slávny grécky učenec Herodotos povedal, že Historia est magistra vitae. Aj my v túto chvíľu chceme počúvať historikov, aby sme získali čo najvernejší obraz doby, o ktorej hovoríme. Chceme nielen skúmať, ale aj sa dať poučiť z chýb a povzbudiť z dobrých príkladov.

Náboženská a kultúrna tolerancia je darom, ktorý nie je samozrejmý. Je prejavom trvalého úsilia o vzájomné porozumenie a spravodlivosť. A to nie je možné bez určitej dávky pokory a veľkodušnosti. Tieto skutočnosti si zvlášť uvedomujeme v aktuálnej spoločenskej situácii. Kresťania na Blízkom východe sú v posledných mesiacoch vystavení bezprecedentnému prenasledovaniu. V priebehu niekoľkých rokov v tisícoch opustili miesta, kde žili celé stáročia. Rozširujúci sa tzv. Islamský štát mnohých z nich vystavuje skúškam, ktoré poznáme len z rozprávaní a legiend o prvých kresťanských mučeníkoch. Pri sledovaní ich osudov cítime bolesť, veľkú bezmocnosť, ale aj výčitku voči vládam mnohých krajín s kresťanskou väčšinou, že sa o ich životy vlastne nezaujímajú. A tento fakt hovorí nielen o strate kresťanskej identity, ale aj o hodnotovom vyprázdnení; o živote v ilúzii tolerancie spojenej s mravným relativizmom.

Kresťania na Blízkom východe sú menšinou podobne ako Židia v Európe. Tak ako si nemožno nevšimnúť utrpenie kresťanov, nemožno prehliadnuť ani narastajúci antisemitizmus na starom kontinente. Obe tieto bolestné skúsenosti nám napovedajú, že napriek všetkým rizikám jedinou cestu k pokojnému spolunažívaniu je snaha o vzájomné porozumenie. Trpezlivé úsilie s cieľom lepšie poznať toho druhého, jeho hodnoty, presvedčenie i kultúru. Rozprávanie o histórii nie je vymyslenou rozprávkou, ale skutočným príbehom, z ktorého sa dá poučiť a z toho dobrého vziať si príklad.

Sme malou krajinou. Žijeme vedľa seba. Katolíci aj Židia. A v istom zmysle sme na seba odkázaní. Pripomeňme si spoločnú minulosť, aby sme sa s odvahou a otvoreným srdcom vydali na cestu spoločnej budúcnosti.