Zborníky z konferencií

Antisemitizmus, jeho zdroje a prejavy v čase 1. svetovej vojny

Roman Holec

 

V tomto príspevku by sme chceli so stredoeurópskym (uhorským) antisemitizmom spojiť dva javy, ktoré sú obyčajne spomínané s obdobím nemeckého fašizmu. Ide o antisemitské zákony, pri ktorých sa často zabúda, že v potrianonskom Maďarsku boli prijaté už roku 1920. Druhým javom bola politika, resp. prax pseudovedeckej rasovej teórie, ktorá v Nemecku dosiahla už len svoj vrchol a najobludnejšie rozmery, ale jej korene nachádzame v teórii sociálneho darvinizmu či v eugenickom učení už na prelome 19. a 20. storočia hlavne v západnej Európe. Nevyhla sa však pred rokom 1918 ani stredoeurópskemu priestoru. Chceme tým povedať, že korene jednotlivých javov vznikali oveľa zložitejšie a ich genéza nebola priamočiara, tak ako nie je priamočiare nič v dejinách. 

Spoločným menovateľom oboch javov bol antisemitizmus. Ten bude preto predmetom nášho výkladu a v jeho závere by malo byť jasné, že protižidovské zákony i rasová teória nevznikli ani v Uhorsku na zelenej lúke a už vôbec nie ako import zvonku, ale mali tu svoju živnú pôdu, ktorá siahala hlboko do reformného obdobia pred revolúciou 1848/9. Židovský, presnejšie protižidovský diskurz vznikol nezávisle od diskusií o emancipácii Židov, ktoré sa vtedy intenzívne viedli v tlači, na stoličných zhromaždeniach i na sneme.1 Diskusie však – nepochybne – ešte viac umocnili vnímanie Židov i kultiváciu rôznych stereotypov. 

Už vo vtedajšej publicistike a beletrii sa stretávame so stereotypizovaným obrazom Žida, jeho výzoru, vlastností a charakteru. V rôznorodých maďarských literárnych dielach sa obraz Žida ustálil do pomerne konštantnej podoby. Jej negatívne konotácie sa spájali s obrazom krčmára, úžerníka, lakomca a podvodníka.2 Rovnako to bolo aj v slovenskej literatúre, veď už v Slovári Antona Bernoláka bol Žid spojený s úžerníkom a v prvom slovenskom románe Jozefa Ignáca Bajzu bol Žid zachytený vo svojej tradičnej krčmárskej roli s charakteristikami, ktoré Židom zostali prakticky doteraz. Vznikol tak súbežne s maďarsky písanými umeleckými textami akýsi archetyp, na ktorý sa potom pribaľovali ďalšie vlastnosti.3

V dielach Jána Čaploviča, Jána Kollára, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Kalinčiaka a ďalších, ako aj vo vystúpeniach Ľudovíta Štúra, sa tieto motívy, stereotypy a predsudky naďalej rozvíjali a kultivovali. V štúrovských Slovenských národných novinách možno nájsť, či v redakčných článkoch alebo v čitateľských listoch, už otvorené prejavy antisemitizmu, ktoré zodpovedali dobovému diskurzu, nijakým spôsobom ho nepresahovali, ale ani z neho nijakým spôsobom nevybočovali.4 Dvoma zo subjektívnych dôvodov mohol byť odpor voči alkoholizmu a štúrovský sociálny program, ktorý videl v židovstve jedného zo zotročovateľov slovenskej dediny. Preto projekt Gazdovského spolku a celého radu podobných inštitúcií spájal jej národnú, sociálnu, vzdelanostnú a mravnú obrodu. V ucelenom prúde do značnej miery schematickej slovenskej didaktickej literatúry spred revolúcie i po nej sa „preporodenie obce“ vnímalo prioritne ako eliminácia židovského elementu, v ktorom sa videl hlavný zdroj biedy, morálneho úpadku i národnej asimilácie.5 Vtedy ešte nie Maďari, ale Židia sa chápali ako nepriatelia, ako ľudia cudzí, iní a protikresťanskí.

Po revolúcii vstúpilo do verejnosti vizuálne zobrazovanie Žida a utváranie vizuálnych stereotypov predovšetkým prostredníctvom humoristických časopisov. Tu však už možno v slovenskej i maďarskej skúsenosti zaznamenať isté rozdiely. Zatiaľ čo v maďarskom humoristickom časopise Bolond Miska sa už začiatkom šesťdesiatych rokov objavili všetky charakteristické stereotypy v zobrazovaní Žida, v slovenskom Černokňažníkovi sa v prvých štyroch ročníkoch (1861 – 1864) nič podobné nevyskytlo. Súviselo to so šéfredaktorom časopisu Viliamom Paulínym-Tóthom, ktorý sa ako popredný slovenský politik programovo snažil osloviť Židov a získať ich pre slovenské národnoemancipačné hnutie a jeho program.6

Po obnovení Černokňažníka (1876) a po smrti V. Paulínyho-Tótha (1877) už rozdiely medzi maďarskou a slovenskou vizuálnou stereotypizáciou Žida prakticky neboli. Pridanou hodnotou stále očividnejšieho slovenského antisemitizmu zostávala skutočnosť, že Židia sa v masovom meradle asimilovali a stávali sa oporou pre maďarské štátnopolitické, kultúrne a hospodárske elity, čím sa stávali súperom, ba úhlavným nepriateľom slovenského nacionalizmu.7 Ten Židov automaticky spájal s uhorsko-maďarskou politikou a predovšetkým s vládnucim maďarským liberalizmom. 

Najnovšie na antisemitské podhubie národnej politiky ukázal vo svojej teoreticky fundovanej a heuristicky bohatej práci Miloslav Szabó a z jeho výkladu vyplynulo, že antisemitizmus bol súčasťou nacionálnej rétoriky (i slovenskej) a rovnako rétoriky v rámci Katolíckej cirkvi v Uhorsku.8 Zápas proti uhorskému liberalizmu, ktorý v sebe stelesňoval silné asimilačné tendencie, splýval s antisemitizmom, lebo uhorský liberalizmus sa vo svojich modernizačných i národnostných snahách, nie vždy korektne, stotožňoval práve so židovstvom. Zápas proti uhorskému liberalizmu, a to aj zo strany politického katolicizmu (kresťanského socializmu), tak niesol silné rysy antisemitizmu.

Antisemitizmus v Uhorsku eskaloval vo verejnosti i na politickej scéne a nadobudol ešte širšie rozmery v dôsledku „tiszaeszlárskej“ aféry. V nej boli Židia vystavení tradičnému obvineniu z rituálnej vraždy, ktoré sa politicky inštrumentalizovalo a vyústilo do založenia Uhorskej antisemitskej strany. Politické pozície tejto strany boli mimoriadne silné na Slovensku, najmä medzi katolíckym duchovenstvom, v dôsledku čoho nadobúdal politický katolicizmus a antisemitizmus spoločného menovateľa.9 Na tieto tradície potom nadviazala politika Uhorskej katolíckej ľudovej strany (Néppartu) a učenie kresťanského socializmu.

Akákoľvek predstava, že po politickom krachu Uhorskej antisemitskej strany sa jej hlavná agenda dostane do úzadia, bola mylná. Išlo nanajvýš o dočasný a krátkodobý jav, lebo antisemitský diskurz sa z verejného života prakticky nevytratil a išiel naprieč stranami, hnutiami a ich tlačovými orgánmi. Rozhodujúca úloha v jeho kultivovaní pripadla hnutiu kresťanského socializmu, v rámci ktorého v protižidovskej rétorike zohrali najvýznamnejšiu úlohu biskup zo Stoličného Belehradu (Székesfehérvár) Ottokár Prohászka a jezuita Béla Banghó. Ich vplyv bol však podstatne väčší a zasiahol aj oblasť každodennej politiky, spoločenského myslenia a verejnej mienky.

Najmä Prohászka ako jedna z najvýznamnejších osobností uhorsko-maďarského katolicizmu bol aj vo vzťahu k Židom smerodajným činiteľom. Vo svojich názoroch vychádzal z potreby „záchrany maďarského ľudu“ a jeho systematickej výchovy ako hlavného predpokladu uvedenej záchrany. Bol veľmi všestranný a vo svojej publicistike sa v záujme obrody maďarského katolicizmu a jeho stáročných tradícií dotkol celého radu spoločenských otázok. Rozhodne pritom vystupoval proti všetkému, čo vnímal ako prekážku renesancie katolicizmu, znovuzrodeniu národa a kresťanského učenia, mravného života, pozdvihnutia chudobných a utláčaných a pod. Židovstvo patrilo podľa neho rozhodne medzi takéto prekážky a v tomto zmysle treba vidieť všetky nekompromisné Prohászkove články na adresu Židov. V jednom z článkov sformuloval prepojenie všetkých negatívnych javov: „Spojac pojmy liberalizmu, slobodomurárstva a židovstva, možno predpokladať spoločnú výslednicu.“10 V jeho výklade asimilácia Židov viedla do slepej uličky, v dôsledku čoho sa národné ašpirácie Maďarov a Židov nedali upraviť na spoločného menovateľa, čo viedlo ku konfrontačným  a útočným protižidovským postojom. 

Maďarský kresťanský socializmus musel vo vzťahu k Židom dosiahnuť tri veci. Prvou bolo predovšetkým zabrániť údajnej likvidácii maďarskej kresťanskej spoločnosti. To podľa Prohászku znamenalo nevzdať sa kresťanského vzdelania a morálky. Židovskú morálku stotožňoval s kapitalistickou, teda údajne úžerníckou morálkou. Inými slovami kritika Židov bola súčasne kritikou kapitalizmu, postaveného na princípe maximálneho zisku. Druhou požiadavkou bolo zabrániť šíreniu židovského vplyvu v Uhorsku, čo vnímal akútne najmä vo vzťahu ku kresťanskej strednej vrstve a jej hospodárskym záujmom. Teda nekritizoval ani tak vlastné deficity a nedostatky džentry, ale fakt, že namiesto z roľníctva vychádzajúcej strednej vrstvy zaujímali jej miesto Židia. „Obrana národa“, čiže podľa jeho slov „hungarizmus“ neznamenali antisemitizmus, ale jednoducho sebazáchranu, na ktorú má právo každý národ.

Treťou požiadavkou, ktorú chcel a mal kresťanský socializmus ústami Prohászku v Uhorsku dosiahnuť, bolo splynutie židov „dobrej vôle a národného cítenia“ s ostatnou kresťanskou spoločnosťou. Neznamenalo to nič iné ako úplné podriadenie sa tejto časti Židov kresťanskému vzdelaniu a morálke.11

Takto vyzerala v hrubých rysoch situácia v Uhorsku (a v jeho rámci i na Slovensku) pred prvou svetovou vojnou. Ak sa v ďalšej časti sústredíme práve na vojnové roky, tak preto, že mimoriadnymi politickými, sociálno-ekonomickými i ľudskými okolnosťami sa vyhrotili jednotlivé postoje, čo sa výrazne prejavilo i z hľadiska vzťahu k Židom a rasovému antisemitizmu. Práve vojna na tomto poli priniesla očividné zmeny. Demonštrujme si ich na štyroch navzájom úplne odlišných rovinách:

na vývoji vizuálnych stereotypov v maďarských humoristických časopisoch;

na rôznych katolíckych vystúpeniach a publicistike, najmä na osobnosti biskupa v Stoličnom Belehrade Ottokara Prohászku;

na charaktere kultového trojzväzkového románu Dezsőa Szabóa Az elsodort falu (1918); 

a napokon na vývoji rasovej teórie v Uhorsku a jej vzťahu k antisemitizmu.

Vo všeobecnosti platilo, že s predlžujúcou sa vojnou rástli antisemitské nálady. Zhoršujúce sociálne postavenie obyvateľstva sa dávalo do protikladu s bohatstvom židovských podnikateľov, ba vytváral sa dojem, že vojna umožnila obrovský vzrast ich bohatstva, pričom bieda obyvateľstva nebola dôsledkom vojny, ale práve dôsledkom bohatstva Židov. Ak sa liberálne humoristické časopisy vyhýbali antisemitizmu a z neho prameniacim stereotypom, čo uľahčovalo stotožňovanie liberalizmu a židovstva, za vojny sa to zmenilo. Najpopulárnejší, najtradičnejší a najreprezentatívnejší Borsszem Jankó, ktorý vstupoval do vojny so 47. ročníkom, v priebehu roka 1914 ešte držal svoju filosemitskú líniu. Od roku 1915 sa už aj v ňom objavili antisemitské stereotypy. Súviselo to s útokmi proti bohatnúcim bankám i s vypuknutím prvých zásobovacích škandálov. Protiklad krvácajúceho frontu a ľudí v zázemí (vo svojej väčšine Židov) bohatnúcich z vojnového utrpenia („z krvi robiť zlato“, protiklad tečúcej krvi a prúdiaceho zlata) sa stal súčasťou protižidovskej rétoriky, ktorá sa rozvinula predovšetkým roku 1916. Túto dichotómiu nájdeme v parlamente a na stránkach tlače najrôznejšieho zafarbenia.12 Vyvrcholili roku 1917 špeciálnym septembrovým číslom o židovskej otázke, kde sa pranierovalo „vlastenectvo“ a chamtivosť Židov.13 Na titulnom obrázku čísla leží ticho skrytý medzi dvoma mŕtvymi (určite statočnými) vojakmi jeden živý (určite zbabelý) Žid. V špeciálnom októbrovom čísle sa ocitli na pranieri vojnoví milionári, keď sa ostro kritizovali židovskí zbohatlíci, zhromažďujúci majetky na úkor krvácajúceho Maďarstva. Ich podoba spĺňala všetky kritériá na stereotyp Žida. Išlo pritom neraz o konkrétnu osobu, napríklad veľkopodnikateľa a miliardára Manfreda Weissa, ktorý na adresu svojho bohatstva hovoril: „Nechcel som krv, nechcel som zlato, chcel som len – robiť obchody.“14

Práve pri tejto príležitosti sa čoraz častejšie začal objavovať motív krvi, čo bolo možné vidieť tak na textoch, ako aj na ilustráciách. Vývoj pokračoval textami a karikatúrami, ktoré ukazovali už vyslovene na rasový antisemitizmus v duchu Goldhagenovej definície, kde otázka kresťanstva, konverzie a asimilácie nehrala žiadnu úlohu, lebo stereotypizované vlastnosti židovstva ako rasy boli večné a nemenné a ich držiteľov oddeľovali, ba vydeľovali na večné veky od iných ľudských rás. Pritom v porovnaní s opozičnými alebo bulvárnymi časopismi (Bolond Istók, Fidibusz a ďalšie), kde prevládal primitívny antisemitizmus toho najhrubšieho zrna, liberálny Borsszem Jankó sa správal oveľa sofistikovanejšie. Text pod zdanlivo nevinným obrázkom ležiaceho nešťastného mladého dievčaťa hovoril viac ako čokoľvek iné: „Keby nebolo zrkadlo na svete... bola by som určite najväčším antisemitom.“15 Aj na príklade tohto liberálneho časopisu môžeme sledovať a až do dvadsiatych rokov pekne vidieť, ako sa takéto vnímanie židovstva postupne stáva organickou súčasťou politického programu. 

Na rozdiel od liberálnej tlače antisemitizmus v katolíckej publicistike kontinuálne pokračoval v predvojnovom i vo vojnovom období z tradícií kultivovaných už na konci 19. storočia. Týkalo sa to v plnej miere i slovenskej katolíckej tlače. Predovšetkým Slovenské ľudové noviny svojou lojálnosťou voči vláde, ústiacej až do servility, pozitívnymi postojmi na adresu vojny, ale aj mimoriadne útočnými článkami voči všetkým oponentom a nepriateľom stelesňovali všetky negatíva vládnej žurnalistiky v slovenskom šate. To sa týkalo, ba bolo ešte viac umocnené aj stále silnejšími antisemitskými postojmi.

Ak sa pozrieme na stránky Slovenských ľudových novín, Kresťana, Katolíckych novín a pod., nájdeme ako autorov aj mnohé známe mená, ktoré s kritickým hodnotením registrovali pred vojnou i počas vojny narastajúci vplyv židov vo verejnej správe16, v ekonomike, pri šírení úžery i v podmaňovaní si ľudí pomocou alkoholu.17 Na druhej strane podobné stereotypy ešte neznamenali antisemitizmus, skôr išlo o kreovanie negatívnych predstáv a kritických postojov, neraz aj úplne iného charakteru. Napríklad finančné problémy spôsobené starému košickému biskupovi Zsigmondovi Bubicsovi zo strany židovských obchodníkov, resp. priekupníkov, keď im predal pod cenu cenné obrazy a predmety, niesli aj iné konotácie. Popri bezbožných podvodných Židoch to bolo aj bohatstvo katolíckej cirkvi, ktoré sa nepriamo takýmto spôsobom tiež dostávalo na pranier. 

Jozef Tiso vo svojej publicistike z vojnových rokov, keď slúžil ako poľný kňaz na haličskom fronte, pestoval tradične stereotypy židovských krčmárov, hoteliérov a obchodníkov. Treba povedať, že bez významnejšieho antisemitského podtónu. Lebo ak opisuje roku 1913 ako premyslene dostáva židovský krčmár do svojho područia slovenskú dedinu, nie je to ani zďaleka taký stupeň, ako keď napríklad Ferdiš Juriga ostro vystupoval proti špekulantom a „príživníkom“ vojny.18 Otvorený antisemitizmus s rasovým podtónom nájdeme v celom rade skôr anonymných príspevkov, ktoré v plnej miere zodpovedali vtedajšiemu úzu dobovej (i maďarskej) tlače.

Z celouhorského katolíckeho rámca je najcharakteristickejším príkladom už spomínaný stoličnobelehradský biskup Ottokar Prohászka, narodený v Nitre, moravského pôvodu, ale pochádzajúci z ponemčenej rodiny. Inšpiroval sa myšlienkami kresťanského socializmu a nenávidel modernizmus, kapitalizmus a Židov, pričom poslední boli v jeho predstavách s modernizmom a kapitalizmom neoddeliteľne spojení. Už roku 1893 síce tvrdil, že „náš antisemitizmus nie je ani rasovou, ani náboženskou, ale sociálnou reakciou”, na druhej strane dodal, že židovstvo na kostru rozožiera kresťanský maďarský ľud a židovskí šachteri chcú v krvi utopiť Maďarstvo.19 Antisemitizmu pripisoval ochranné národné funkcie a čoraz viac narábal s pojmom hungarizmu. Antisemitizmus nebol namierený – podľa neho – proti židovskej rase, ale proti „nemorálnemu plemenu”, ktoré, jedno či pochádzalo zo židovskej či kresťanskej krvi, vzdávalo hold židovskému zlodejskému peňažnému systému.20 

V priebehu roka 1918 sa Prohászka vyprofiloval na najvýraznejšiu ideologickú osobnosť maďarského (nielen katolíckeho) antisemitizmu. Bolo to nespochybniteľné, napriek tomu, že v júli roku 1918 považoval za potrebné v hornej snemovni vyhlásiť: „Nie som antisemita, hoci kvôli jednému-dvom článkom to o mne tvrdia... Nie som antisemita, rovnako ako nie som proti Nemcom, Francúzom, Angličanom. Nechcem však obetovať môj maďarský národ v prospech inej mocnej rasy a jej prebujnenej sile skrytej v násilí a inteligencii. Môžem povedať, že mám medzi Židmi dobrých priateľov...  Každého slušného Žida si zo srdca vážim a mám rád. Treba  nám však dávať pozor, aby sme nezatvárali oči pred národným nebezpečenstvom len preto, že sa obávame výčitiek z antisemitizmu. Vtedy by sme konali skutočnú pštrosiu politiku, za ktorú v konečnom dôsledku draho zaplatíme.”21 

Sú odborníci, ktorí Prohászku vnímajú ako jedného z ideových kliesniteľov neskoršieho maďarského holokaustu, ktorý, ako vidieť z oficiálnych politických postojov v súčasnom Maďarsku, by sa najradšej pripísal nemeckému importu (pamätník obetiam nemeckého obsadenia Maďarska na Szabadság tér z roku 2014).

Bolo zaujímavé, že aj Ferdiš Juriga vzniesol v úplne poslednom období vojny kritické pripomienky k Prohászkovej publicistike. Tvrdil, že židia mali svoje miesto v spoločnosti a na rozdiel od biskupa od nich nežiadal ani zrieknutie sa náboženstva, ani národnosti. Podľa Jurigu by úplne stačilo, keby boli statoční.22

Spolu s Prohászkom patril k najvplyvnejším katolíckym ideológom jezuita Béla Bangha. Na rozdiel od biskupa bol menej teoretický, zato – hoci mu tiež išlo o obrodu katolicizmu a rekristianizácie – mnohé javy formuloval praktickejšie a na podstatne nižšej ideovej úrovni. Kým Prohászka protestoval proti obvineniam z antisemitizmu, Bangha bol na ne hrdý. Rozlišoval dva druhy antisemitizmu – rasový a mravný. Rasový bol podľa Banghu nezlučiteľný s kresťanstvom a sám sa od neho dištancoval. Úlohou, ba povinnosťou katolíckej cirkvi bolo bojovať proti tomuto typu antisemitizmu a s láskou sa stavať voči „vlasteneckej” a „kajúcne sa správajúcej” časti židovstva. Zato s mravným antisemizmom sa stotožnil, lebo sa snažil výlučne o zahatanie mravnej a hospodárskej prevahy židovstva a o zachovanie kresťanského charakteru maďarskej spoločnosti a kultúry.

Časť židovstva sa podľa Banghu správa voči kresťanskej väčšine s nezmieriteľnou antipatiou a pohŕdaním, a práve to vysvetľuje, prečo židia tvorili oporu rôznych protikresťanských zoskupení ako slobodomurári, radikáli, socialisti, boľševici, členovia Galileiho krúžku a pod. V rámci židovstva existuje údajne deštrukčná vrstva, ktorá popri vyššie spomínaných vlastnostiach nemá ani kus vlasteneckého citu a Bangha jej pripisuje tie najhoršie vlastnosti: mravnú degeneráciu, búrenie proti kresťanským cirkvám, vykoreňovanie náboženského citu medzi ľudom, požadovanie likvidácie tradičných práv, šírenie „samovražedných strešteností” a pod. Nečudo, že takáto radikálna rétorika a bojovná publicistika (a to aj voči liberálnej tlači) vyvolávala nenávisť, umocnenú navyše vojnovou situáciou a jej sociálnymi dôsledkami.23

Protižidovskú rétoriku kultivovali počas vojny v parlamente i publicistike predovšetkým poslanci Uhorskej katolíckej ľudovej strany, najmä zo slovenského prostredia pochádzajúci György Szmrecsányi a István Rakovszky. Aj oni s obľubou využívali dichotómiu „krvácajúcich na frontoch” a „úžerníčiacich v zázemí”. V lete roku 1916 sa objavila prvá antisemitská vlna a zostala súčasťou verejných diskusií až do začiatku dvadsiatych rokov. V druhej polovici roku 1916 sa stelesnila v tzv. bankovej otázke, ako jednom z prostriedkov ostrých antisemitských útokov na vojnových zbohatlíkov a špekulantov. Verejná mienka ich spájala s bankami, ktorých bohatstvo rástlo priamo úmerne s tým, ako sa zhoršovalo zásobovanie. Nepochybne sa neraz aj zámerne nasmerovala zlosť verejnosti práve týmto smerom. Začiatkom roku 1917 začali poslanci katolíckeho Néppartu parlamentnú rozpravu protižidovskými útokmi v súvislosti so zdražovaním tovarov na Hornom Uhorsku (v origináli Felvidéku, teda na Slovensku) a s využívaním detskej práce: „Tí najsilnejší, najodvážnejší a najmaďarskejší strácajú životy na frontoch, telesne zakrpatení a zdegenerovaní sa množia a kultivujú si svoju rasu.” Rasový materializmus ohrozoval údajne „naše prastaré kresťanské bytie”.24 Volalo sa preto po dôslednom uplatňovaní rasovej hygieny. Po takomto parlamentnom entré vyšiel v máji roku 1917 občiansky radikálny časopis Huszadik század s anketou na tému židovského problému. Redakcia položila vybraným respondentom tri otázky: Existuje v Uhorsku židovská otázka a ak áno, v čom vidíte jej podstatu? Ktoré sú príčiny židovskej otázky v Uhorsku? V čom vidíte riešenie židovskej otázky v Uhorsku, ktoré spoločenské a legislatívne reformy považujete za potrebné?

V odpovediach sa objavila „stará istóczyovská rétorika v novom sociologickom šate”.25 Jej nositeľmi sa v rasovej podobe stali katolícke časopisy Kerestényszocializmus, Magyar Kultúra, Élet, A Sajtó a ďalšie. Uhorský katolicizmus očividne otvoril „nový front klerikalizmu” či vyhlásil „nové vojnové ťaženie” – tentokrát proti tzv. vnútornému nepriateľovi. Bokom nemohol stáť ani uhorský prímas kardinál Ján Černoch (János Csernoch), od ktorého vieme, že v požadovanej „koncentrácii kresťanstva” by nemali mať miesto rôzni tolerantní kňazi, známi dokonca ako filosemiti.26 V čase, keď jednotlivé osobnosti formulovali odpovede na uvedené otázky, parlament i krajná pravica sa nachádzali už v ošiali radikálneho antisemitizmu. 

V rokoch 1916 – 1917 vyšla dvojdielna publikácia sociálnodemokratického právnika Pétera Ágostona pod názvom A jövő kerdései (A zsidók útja). Vyvolala veľkú odozvu, lebo otvorila problematiku tzv. židovskej otázky v Uhorsku, pričom sa snažila o objektívne pomenovanie a pochopenie jej jednotlivých problémov. Ani Ágoston – napriek nepopierateľnej snahe – neprekročil rovinu vlastných predvojnových predsudkov a skončil pri jednostranných záveroch, ktoré vojna len umocnila. Svojím vystúpením sa zaradil do tábora tzv. „ľavicového antisemitizmu” a diskusia, ktorú publikácia vyvolala, sa stala posledným podnetom na  otvorenie už spomínanej ankety o židovskej otázke na stránkach časopisu Huszadik század. 

Tretím faktorom, ktorý ovplyvňoval a „kultivoval“ dobového človeka v antisemitskom duchu, boli početné literárne práce. Vyberiem z nich len jednu, ale o to vplyvnejšiu, že svojimi literárnymi kvalitami patrí medzi najlepšie v maďarskej literatúre. Na druhej strane jej rasový diskurz vyvolával rozpaky a radil ju i jej autora na radikálnu, pravú stranu politického spektra.

Kniha Dezsőa Szabóa Az elsodort falu, dokončená v predtuche katastrofálnej porážky už v auguste 1918, vyjadruje svojím názvom čosi ako zmetená alebo zničená dedina.27 Ide o bezprostrednú reakciu na katastrofálnu porážku v prvej svetovej vojne, z ktorej autor viní židovstvo. Ostrý a rasovo podmienený antisemitizmus sa tiahne celým Szabóovým dielom a súvisí s rasovým vyzdvihovaním sikulského sedliaka, ktorý má zachrániť zdemoralizované Maďarstvo.28 

Dejová osnova je postavená na dôkladnej sociologickej analýze dobových pomerov. V maďarskej literatúre napĺňalo toto monumentálne kontroverzné dielo znaky ideológie Blut und Boden.29 Rozvádzala sa v ňom na základe kultu rasy a pôdy myšlienka čistého Maďarstva a prikláňalo sa až k antiurbánnemu šovinizmu, pričom predovšetkým antiurbanizmus mal v rámci maďarských intelektuálnych elít veľmi bohaté tradície. Fašizoidné tendencie boli evidentné v silnom antisemitizme, keď židov ako mestský element robil zodpovedných za porážku Uhorska v prvej svetovej vojne a pád Maďarov. Do akej miery sa Szabó stotožňoval s fyzickou likvidáciou židov zostáva otvorenou otázkou, keďže existujú argumenty pre a proti tomuto tvrdeniu. Čo však bolo nespochybniteľné, dedina (špeciálne sikulská) a roľník (špeciálne sikulský sedliak) sa podľa Szabóa stávajú zdrojom večnej sily Maďarstva, zárukou jeho budúceho rozkvetu („apoteóza maďarskej rasy“) a kresťanského charakteru. Naopak, brojil proti stredným (hlavne mestským) vrstvám „korumpovaným mentalitou asimilovaných Nemcov a Židov“. Rozpor medzi kultúrne, mentálne a ideovo cudzou Budapešťou a zvyškom krajiny bol tradičnou témou, často sa objavujúcou v publicistike i intelektuálnych úvahách.30

Szabó nebol vôbec jednoducho uchopiteľný, o čom svedčilo jeho vehementne protinemecké stanovisko a opozičný postoj voči maďarskému extrémne pravicovému hnutiu šípových krížov. Vo svojich stanoviskách otvorene odmietal kapitalizmus a socializmus ako protinárodne stojace ideológie, za ktorými videl predovšetkým Židov. To bol prístup veľmi podobný neskoršej Darrého argumentácii.31 Szabó však odmietal ako vzor aj nemecký národný socializmus,  na druhej strane skôr sympatizoval s Mussoliniho fašizmom. Názorovú zložitosť Szabóa napokon odzrkadľuje i samotná románová trilógia. Jej bičujúca kritika, ba satira pomerov v dobovom Uhorsku a v intelektuálsky zdegenerovanej a neplodnej Budapešti, ale aj na sikulskej dedine s jej romanticky nepraktickými a zdemoralizovanými elitami na prvý pohľad neumožňovali vkladať do sikulskej dediny veľké nádeje, na druhej strane Szabó hovoril o jej schopnosti regenerovať svoje zdravé jadro a obrodiť chradnúce Maďarstvo: „Takáto je večná dedina...  z dokopaného a zašliapaného ľudského mäsa vyjdú diví démoni... strasie zo seba každý žalár, každý zákon, násilnú tisícročnú disciplínu, spupne pohodí plecom, zbaví sa pekla i ťažkého Boha.“32 

Mimoriadne častým motívom románovej trilógie bola krv. Szabó videl, ako sme už spomínali, v Sikuloch záruku rasovej čistoty Maďarstva a jeho úvahy zapadali do vojnového diskurzu o rasovej hygiene a čistote: „A vtedy tak cítil, že on je jedno s celou zemou, do ktorej sial zrno a z ktorej dostal chlieb... ako by krv, krv tiekla z luny a naplnila celú sikulskú kotlinu a klasy, sväté víťazstvo človeka, pohanené a ušpinené prívaly v mori krvi... K tejto zemi sme pripútaní koreňmi našich útrap, našej krvi, našej práce a nášho práva... A teraz tu, pri prastarom ohnisku v starom sikulskom dome, dávno pochovaný prasedliak sa zobudil v Jánovi, akoby nežil svoj život oddelene, ale bol v jednotnom čísle životom celého rodu a on bol praotcom prarodiny.“33

Szabó bol ešte počas vojny – na rozdiel od uhorských politikov – konfrontovaný s predtuchou vojnovej porážky krajiny. Videl ju tiež v rasových predpokladoch, v životaschopnosti iných národov a v degenerácii Maďarov, ktorých mohli zachrániť  len zdravé sily vidieka:  „Veľký stôl videl roztiahnutý do nekonečna... bol bývaním všetkých učiteľov, všetkých kňazov, všetkých notárov a slúžnych, bol bývaním všetkých pastierov-strážcov a tých, čo vedia cestu, a stôl bol celým Sedmohradskom, celým Uhorskom, kde nevedomé, slepé, zabudnuté, opustené duše pili svoju smrť. A z biedneho stáda, ktoré sa medzitým rozpŕchne, cudzí vlci zrýpu zlaté rúno, pekné jeho mäso. Byť Srbom, Rumunom, Slovákom, Nemcom, Židom je náboženstvo, ktorého fanatizmus do horúcich činov ženie svojich vyznávačov, aby na rozkaz dogmy konali; konali svoju životnú povinnosť voči cirkvi svojej krvi. Maďarstvo upadlo do starého, eunuchovského šovinizmu alebo zjančené od nestrávenej gebuziny nového sprostého kozmopolitizmu nie je schopné činu a nemá cieľ. Slovák, Rumun a Žid používa nové, široké, svetové prúdy ako nové zbrane, s ktorými si vydobýva svoje miesto pri stole histórie. Maďarovi aj toto je úvaha, úpadok, rameno, ktoré padá naprázdno. A tu s pohľadom do seba, do temného nekonečna svojho ja, videl seba i svoju rasu v posledných kŕčoch zatratenia.“34

Židovských intelektuálov zachytáva Szabó ako dekadentné a hodnotovo vyprázdnené osobnosti, ktoré „mlátia slamu“ bezcennými a samoúčelnými intelektuálskymi traktátmi. Takým bola napríklad postava Pavla Puškáša: „Zanechal svoje židovské náboženstvo a ostentatívne  bol kresťanským mystikom, keď boli v móde Maeterlinck a Claudel. Bol perverzným a dekadentným v horúčke Baudelaire-Verlaineovskej, intuitívny bol s Bergsonom a teraz si ako erdžavá hysterka s rozloženými nohami ľahol pod vojnu.“35 Starý židovský krčmár Schönberger vo vojne omladol, obchody nadobúdali kolosálne rozmery a začal stavať fabriku na konzervy: „V jeho ťahoch bola ešte tá líškavá a zatvrdlá poníženosť, jeho slová boli ešte vždy ako koberec pod nohami, ale z očú mu už svietilo víťazstvo.“36 Syn sa mu stal hlavným zásobovateľom štátu, rodina zarábala milióny a „zaplápolá do výšky ako radostná víťazná vatra“. Typ židovského vojnového zbohatlíka v porovnaní s utrpením ostatných, faloš („on je dobrý Žid, má rád každého človeka, hoci aj má veľa ťažkostí“), osobný profit z celonárodnej porážky – to všetko vyvolávalo hnev, rozhorčenie a nevyhnutnosť odplaty.

Oproti Židovi stál intelektuál a upadajúci džentrík a „génius-niktoš“. Jeho román „ukázal na tragickú cestu, ktorou prešla maďarská rasa popri vývoji rasy židovskej... [maďarská rasa]... ani svojou minulosťou, ani svojimi schopnosťami, ani svojou morálkou nebola pripravená na voľnú konkurenciu...  Židia...  táto veľkolepá rasa...  osobitne uspôsobená na veľkú konkurenciu  s otvorenými ústami nových hladošov sa hodila na všetky polia života a v oslňujúcom behu zaujala pozície v živote hospodárskom, politickom, literárnom a umeleckom, obchodnom a priemyselnom: všetky strategické body tam, kde maďarský život dýchal.“37 Východisko je naporúdzi: „Proti slobodnej konkurencii prekliatej, vražednej a smradľavej demokracie treba viesť veľkú križiacku vojnu.“38

Maďarstvo prehráva v osudovej vojne a jednou z príčin boli práve Židia, ktorí vytlačili nedostatočne flexibilných Maďarov zo všetkých pozícií, teraz platia účet za všetkých, ako keby v minulosti nikdy netrpeli: „Rumun, Srb, Slovák, Žid, tí môžu svoje národné práva zarevať do histórie, ale keď my čo len mukneme, hneď je z toho barbarský šovinizmus, predpojatosť, neznášanlivosť, antisemitizmus.“39 Na repliku syna židovského milionára o ťažko vykúpenom práve na život povedal jeden z hlavných hrdinov diela, že to, čo Židia svojou solidaritou dosiahli, bolo pogromom pre Maďarstvo – „oklamanú, vyrabovanú a hynúcu rasu“. Berie od Žida peniaze, lebo pre Žida ide o formu vykúpenia a ľudskej dôstojnosti.

Rozporuplný román so znakmi silného maďarsko-sikulského mesianizmu, s mýtom „maďarskej krvi“, s ostrým rasovým a protižidovským kontextom otváral tému Maďarstva a križovatky, na ktorej sa v závere prvej svetovej vojny krajina ocitla. Obaja hrdinovia reprezentovali dve podoby Maďarstva: starú, degenerovanú, odchádzajúcu do minulosti a prehrávajúcu, na druhej strane životaschopnú a plnú energie, víťaznú, reprodukujúcu svoju životodarnú silu z rodnej zeme, z roľníckej rodiny a roľníckej postate: „On sa tu zaprie nohou do hrudy z tela predkov, ktorá je jeho právom. A môže prísť Nemec, Žid, Armén, Rumun, Slovan, on zostane dušou tejto hrudy, on bude hybnou silou vracajúceho sa sedliaka, on bude prefíkaným umom a bedlivým zrakom dediny, ktorá vstane z mŕtvych. Stane sa maďarským Herkulom novej mytológie...“40 Touto nádejou a vierou v lepšiu budúcnosť román končí.

Rétorika Szabóovho románu nadväzovala nielen na líniu rasového antisemitizmu v Uhorsku, ale i na koncept rasovej hygieny a nevyhnutnosti zušľachťovania maďarskej rasy, čo boli dve strany tej istej mince. V čase vojny úzko súviseli s maďarským vojnovým imperializmom, či ako sa hovorilo s „kultúrnym imperializmom“, ktorý so opieral okrem iného o pochybnú rasovo podmienenú teóriu turanizmu, čo nebolo nič iné ako ideová báza pre prívržencov jednej skupiny uhorsko-maďarského expanzionizmu (Lajos Nagy Sassi, Jenő Cholnoky, Ferenc Fodor, nazačiatku kariéry aj Pál Teleki).

Turan bol názov veľkej nížiny okolo Kaspického a Aralského jazera, ale turanisti pod ním rozumeli všetky oblasti, kde žili turanské národy. Tými bola skupina národov Európy a Ázie, ktoré síce nepatrili k árijskej (germánskej) rase, ale mali všetky predpoklady byť jej najužším spojencom. Patrili k nej jazykovo, pôvodom i mentálne príbuzné národy – v Európe Maďari, Fíni, Bulhari a Turci, v Ázii Turkotatári, väčšina sibírskych národov, Tibeťania, národy žijúce v Himalájach, Mongoli, Číňania, Kórejci a Japonci.41 Myšlienka nemecko-turanského spojenectva teda znamenala zväzok západných a východných kultúrnych štátov. Mapa sveta z augusta 1915 zaslaná ministerskému predsedovi Istvánovi Tiszovi. s nadpisom Náš zväzok štátov po našom víťazstve hovorí za všetko.42

Hlavný ideológ turanizmu Alajos Paikert upozorňoval, že prezentovať Balkán ako slovanský región bolo mýtom, rovnako v slovanskom Rusku, ktoré má v moci väčšinu turanského územia v Ázii, bol silným hráčom turkotatársky element s historicky vyššou kultúrou ako samotná ruská. O vyspelosti Turkotatárov svedčilo ich údajne silné zastúpenie medzi milionárskymi, podnikateľskými a finančnými kruhmi Ruska.43 Tým chceli prívrženci turanizmu nielen spochybniť slovanský charakter Ruska ako takého, ale taktiež ukázať rasovo blízku protiváhu domácemu židovskému elementu. Vôbec turanizmus mal popri protislovanskom aj očividné protižidovské zameranie. V bezprostrednom vojnovom kontexte vypovedal najmä o maďarsko-bulharsko-tureckom spojenectve, ktoré mala vyjadrovať aj orientácia obchodných akadémií práve týmto smerom, vrátanie učenia bulharčiny a turečtiny na úkor francúzštiny a angličtiny.44

Turanizmus sa stal skôr ofenzívnym fenoménom, zušľachťovanie maďarskej rasy skôr defenzívnym. Ale aj to sa malo postupne zmeniť. Zatiaľ vyjadroval „maďarské poslanie“ a nacionalistickú odpoveď pri hľadaní úplne novej, nezdegenerovanej identity. Príčinou jej úpadku boli mestá a v nich dominantný židovský element. Hlásal sa návrat k pôde a k maďarskej krvi roľníka, hovorilo sa o novom národnom mýte, oslobodenom od posledných zvyškov liberalizmu a postavenom na nacionalistickom konsenze rasovej mytológie. Tu už očividne splynuli v jednotu vplyv nemeckej pravicovej publicistiky, ideológie Blut und Boden, ako aj všetkých domácich – a treba povedať, že dostatočne bohatých – tradícií rasového nacionalizmu, ktorý sa potom v tridsiatych rokoch stal už politickou realitou. 

V duchu eugenického učenia a rasovej hygieny sa deklarovala potreba očistenia a zušľachtenia rasy. Pri útokoch na freudizmus ako stelesnenie židovskej vedy sa hovorilo o „početných extravaganciách“, ktoré vyjadrovali „dôsledok túžby Žida užiť si za každú cenu“ a „do dôsledkov praktizované sexuálne pudy“. 

Jedným z najdôležitejších nositeľov rasového konceptu a ochrany Maďarov ako rasy bol časopis A Cél vychádzajúci od roku 1910. Približne do rokov 1916/17 niesol charakteristické rysy „ochrany maďarského národa“, potom však „pritvrdil“ a prešiel do rasovej roviny. A to napriek tomu, že podľa jedného z hlavných protagonistov Sándora Kissa pojem „faj“ nebol totožný s pojmom „národ“, ale rovnako ani s pojmom „rasa“. Podľa neho „faj“ nemá len antropologické vlastnosti, ale aj telesné a duševné. Medzi viacerými takýmito skupinami vládol v duchu sociálneho darvinizmu neúprosný boj a v ňom malo práve Maďarstvo nie najlepšie vyhliadky. Časopis však ovládli veľmi rôznorodé a zväčša pravicové antisemitské elementy, všetko duchovní pokračovatelia zakladateľa politického antisemitizmu Győző Istóczyho.45

Nebolo náhodné, že v zreorganizovanej redakcii sa objavil popri katolíckom biskupovi Prohászkovi aj kalvínsky profesor a luteránsky biskup, ktorý tvrdil, že „židovská otázka nie je náboženská, ale rasová otázka“.46

Napokon jeden z hrdinov Szabóovho románu volá po návrate Maďarov pod zástavy katolicizmu, ktorý má byť „odtajnenou duchovnou silou“ aj pre bývalých kalvínov. Lebo náboženstvo je „objímajúce sa spoločenstvo ubolených ľudí, ktorí sa v ňom poznávajú“. Nie mystika, ale „logika a jeho politikum je to, čo ma strháva k sebe a čo, ako sa zdá, láme nútenosť času a priestoru... kto je Maďar, nech je katolík. Katolicizmus, to je jedna ruka, to je vybudovaná vôľa, bedlivosť, ktorú nemožno oklamať.“47 Súčasne predstaviteľom katolíckej hierarchie on, kalvín od narodenia, vmietol do tváre: „Ak vy ste kresťania, ja som pohan... Vašim kresťanstvom je denný profit, strážený hrotok, potmehúdske podanie ruky, sklopená milostivosť a impotencia. Moje kresťanstvo je na smrť iné... je predovšetkým heroizmus, do iných životov transplantovaná budovateľská sila... Moje kresťanstvo je ešte Kristovým kresťanstvom... je bolestný súčet: celá zápasiaca životná vôľa tohto rodu... poznané vedomie hynúceho národa... jeho boľavá túžba za životom.“48 

Nepochybne sa (aj) takouto celoštátnou klímou vytváral dlhodobý vplyv na slovenský antisemitizmus, hoci rovnako aj v tomto prípade možno hovoriť o vlastných „tradíciách“, siahajúcich či už k štúrovcom a Vajanskému alebo ku katolíckej podpore Uhorskej antisemitskej strany či antisemitským aktivitám Katolíckej ľudovej strany. Prvá svetová vojna svojimi špecifickými podmienkami a kultivovaním rasového antisemitizmu tieto javy ešte prehĺbila a dodala im novú „kvalitu“.

V rokoch prvej svetovej vojny sa zásadne zmenili nálady obyvateľstva voči židovstvu. Vyprofilovali sa odmietavé postoje nie proti dovtedy úspešne vnímanému procesu asimilácie, ale práve naopak, proti stále očividnejšiemu fiasku uvedeného procesu. Protirečivý vývoj na frontoch a čoraz zložitejšia situácia v zázemí sa dávali otvorene do súvislosti so Židmi, s ich existenciou (haličskí a balkánski utečenci), s ich aktivitami (podnikatelia, publicisti, intelektuáli a pod.) a rovnako s ich nečinnosťou (problematika židov v radoch armády sa buď netematizovala alebo posudzovala jednostranne a s predsudkami).

Postoje Katolíckej cirkvi voči Židom zanechali v konečnom dôsledku tragické stopy v uhorsko-maďarskom intelektuálnom diskurze a v politickom živote. Vyostrovali spoločenské napätie, radikalizovali postoje voči Židom, zväčšovali priepasť medzi liberálnymi, socialistickými a rôznymi radikálnymi prúdmi (a s nimi prepojenými Židmi) na jednej strane a kresťanskými cirkvami na strane druhej. Obeťami tejto situácie, umocnenej sociálnymi a politickými dôsledkami skončenej vojny, sa stalo predovšetkým židovské obyvateľstvo, ktoré bolo intelektuálmi, umelcami, ideológmi a v neposlednej miere i Katolíckou cirkvou urobené spoluzodpovedným, ba výlučne zodpovedným za maďarský vývoj a straty po prvej svetovej vojne. 
 

_____

1 KECSKEMÉTI, Károly: Magyar liberalizmus 1790 – 1848. Budapešť : 2008, s. 156 a nasl.

2 SZALAI, Anna (ed.): Házalók, árendások, kocsmárosok, uzsorások. Zsidóábrázolás a reformkori prózában. Budapest 2002. Edícia dokumentov zachytáva ako prvého Pétera Vajdu (1833) a končí autormi z čias revolúcie 1848/9.

3 JAKUBÍK, Henrich: Obraz židovstva v slovenskej klasicistickej a romantickej literatúre. In: Zborník mladých filológov Univerzity Mateja Bela I. Banská Bystrica : 1999, s. 202-212. 

K tomu aj DEMJANIČ, Pavol: Židia a slovenská spoločnosť v časoch národného obrodenia. Dostupné na:

http://historyweb.dennikn.sk/clanky/zidia-a-slovenska-spolocnost-v-casoch-narodneho-obrodenia

4 DEMJANIČ, Pavol: Židia očami slovenskej spoločnosti v prvej polovici 19. storočia. Diplomová práca na FF UK. Bratislava : 2013.

5 HOLEC, Roman: Štát s dvoma tvárami. Bratislava : 2014, s. 213-225; HOLEC, Roman: „Ako Martin Rozumný zbohatol a s ním celá dedina“ (Poľnohospodárska didakticko-osvetová literatúra na Slovensku v rokoch 1848-1914 a jej zdroje). In: Zemědělské školství, výzkum a osvěta jako předpoklad hospodářského a sociálního rozvoje  venkova v 19. a 20. století. Studie Slováckého muzea 9/2004.  Uherské Hradiště : 2004, s. 39-49.

6  JAKUBÍK, c. d., s. 207.

7 KREKOVIČOVÁ, Eva – PANCZOVÁ, Zuzana: Obraz nepriateľa v počiatkoch slovenskej politickej karikatúry. Vizuálne stereotypy v časopise Černokňažník v rokoch 1861 – 1910. Slovenský národopis, 61 (2013), č. 1, s. 31-54.

8 SZABÓ, Miloslav: Od slov k činom. Slovenské národné hnutie a antisemitizmus (1875 – 1922). Bratislava : 2014.

9 RYBÁŘOVÁ, Petra: Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava : 2010; KÖVÉR, György: Tiszaeszlári dráma. Budapešť : 2011.

10 BIHARI, Péter: Lövészárkok a hátországban. Középosztály, zsidókérdés, antiszemitizmus az első világháború Magyarországán. Budapešť : 2008, s. 221.

11 GYURGYÁK, János: Ezzé lett magyar hazátok. A magyar nemzeteszme és nacionalizmus története. Budapešť  : 2007, s. 150-151.

12 BIHARI, c. d., s. 187 a nasl., 192.

13 A zsidókérdésről. Borsszem Jankó, 50, č. 37 (2597) zo 16. 9. 1917.

14 Az első magyar hadimilliárdos. Borsszem Jankó, 50, č. 40 (2600) zo 7. 10. 1917. K tomu aj BIHARI, c. d., s. 206. Manfred Weiss (1857 – 1922) bol roku 1896 nobilitovaný a roku 1918 dostal barónsky titul s prívlastkom „csepeli“, lebo vo štvrti Csepel mal továrne. V parlamente sa objavili osobné útoky na bankára Adolfa Ullmanna, že pracuje v službách Dohody a rečnilo sa o „mocnej kapitalistickej oligarchii“, ktorá nebola ničím iným ako útokom na židovský podnikateľský svet.

15 A lipótvárosi. Borsszem Jankó, 50, č. 37 (2597) zo 16. 9. 1917.

16 HLINKA, Andrej: Moja odpoveď Kresťanovi. Slovenské ľudové noviny, 2, č. 4 z 27. 1. 1911.

17 TISO, Jozef: To i to o alkohole. Kresťan, 19, č. 13 z 29. 3. 1913.

18 Tamže a porov. JURIGA, Ferdinand: Boj proti špekulantom. Slovenské ľudové noviny, 6, číslo z 5. 2. 1915; Porov. tiež JURIGA, Ferdinand: Príživníci vojny. Slovenské ľudové noviny, 6, číslo z 9. 4. 1915 a ďalšie.

19 Citované podľa http://hu.wikipedia.org/wiki/Proh%C3%A1szka_Ottok%C3%A1r.

20 GYURGYÁK, Ezzé lett magyar hazátok, s. 150-151. Najnovšie REICHMANN, Bettina: Bischof Ottokár Prohászka (1858 – 1927). Krieg, christliche Kultur und Antisemitismus in Ungarn. Paderborn – München – Wien – Zürich 2015 (Veröffentlichungen der Kommission für Zeitgeschichte, Reihe B, Bd. 127).

21 Az 1910. évi június hó 21-ére hirdetett országyülés főrendiházának naplója. V. kötet. Budapešť : 1919, s. 215-216 (114. zasadanie hornej snemovne zo 14. 7. 1918).

22 Porov. JURIGA, Ferdinand: Omyl p. biskupa Prohászku v židovskej otázke. Slovenské ľudové noviny, 9, číslo z 18. 10. 1918.

23 GYURGYÁK, Ezzé lett magyar hazátok, s. 152-153.

24 BIHARI, c. d., s. 204.

25 Győző Istóczy (1842 – 1915) bol zakladateľom Celoštátnej antisemitskej strany (1883), nositeľom agresívneho antisemitizmu a hlavným hovorcom medzinárodných protižidovských kongresov.

26 BIHARI, c. d., s. 215 a nasl., 222.

27 Román vyšiel v slovenčine pod názvom Mizina v troch zväzkoch v preklade a s úvodom Valentína Beniaka, ktorý v tom čase už bol na dôchodku, mimo literatúry a v nemilosti oficiálnych kruhov, vzhľadom na svoje funkcie počas vojnového slovenského štátu. Vyšiel údajne v roku 1948 (tak sa udáva vo všetkých príručkách), doslov je však datovaný 10. apríla 1949, teda dielo muselo vyjsť o rok neskôr. Rok, ba aj mesiac, sú v tomto prípade veľmi dôležité, lebo ako dôvody na vydanie boli argumenty samotného Beniaka zrejme nedostatočné. Prvým z nich bola súvislosť medzi románom Szabóa a Živým bičom (1927) Mila Urbana (1904 – 1982). Keďže ľudia už nevedia po maďarsky, Beniak im poskytol preložený text, aby si vedeli obe diela porovnať a utvoriť si vlastný názor. Druhým, podstatne presvedčivejším dôvodom bolo poukázať na osud „chorého a fatálneho nacionalizmu“, lebo „nezaškodí vedieť, prečo a ako sa to kedysi medzi nami skončilo“ a nakoniec Beniakovi išlo o prejav úcty k autorovi, ktorý tragicky zahynul v roku 1945, veď „v smrti sa všetko odpúšťa“.  Nebudeme asi ďaleko od pravdy, keď uvedieme, že veľmi diskutabilný román vyšiel účelovo a ako súčasť len zle skrývanej protimaďarskej kampane. Dielo totiž svojim nacionalizmom a rasovým mysticizmom len ťažko mohlo plniť úlohy, ktoré sa mu vkladali, a to v záujme „priateľského susedského spolunažívania a kultúrnej výmeny s Maďarskom“. (BENIAK, Valentín. Doslov prekladateľa. In: SZABÓ, Dezső. Mizina. III. Bratislava [1949], s. 325-327).

28 Podrobnejšie PÉTERFI, Gábor: Szabó Dezső és Féja Géza Trianon-reflexiója és külpolitikai nézetei. Budapest  : 2011,  s. 21-29; GYURGYÁK, János: Magyar fajvédők. Budapest : 2012, s. 51-72.

29 Podrobnejšie HOLEC, Roman: Nacionálny mysticizmus v stredoeurópskom literárnom agrarizme. In: Michálek, Slavomír a kol.: Slovensko v labyrinte moderných európskych dejín. Pocta historikovi Milanovi Zemkovi. Bratislava : 2014, s. 612-628.

30 Podrobnejšie napr. BIHARI, c. d., s. 165 a nasl.

31 Walther Dareé (1895 – 1953) nemecký agrárny politik, ideológ koncepcie Blut und Boden a významný funkcionár SS z čias národného socializmu.

32 SZABÓ, Dezső: Mizina. I. Bratislava : 1949, s. 100.          

33 Tamže, s. 265, 283 a 289. K rasovému diskurzu podrobnejšie BIHARI, c. d., s. 182-186.

34 SZABÓ, c. d., s. 150-151.

35 SZABÓ, Dezső: Mizina. II. Bratislava : 1949, s. 33.

36 Tamže, s. 217-218.

37 Tamže, s. 219-220.

38 Tamže, s. 221.

39 SZABÓ, Dezső: Mizina. III. Bratislava : 1949, s. 58. („Cudzie ambiciózne národy urobili v Uhorsku zo socializmu, kozmopolitizmu a iných svojich izmov múry búrajúce barany, urobili z nich kladivá, ktorými rozbili na kusy i tú jednotnosť, ktorá tu ešte bola; ony si však zachovali svoju oceľovú jednotu krvi a náboženstva...“ Tamže, s. 205 alebo „Nuž či nevidíš tie preteky v jedení osúcha? Uhorsko ohryzujú Česi, Slováci, Nemci, Rumuni, pre nás zostane iba márnica, kde si zložíme svoje mŕtvoly.“ Tamže, s. 301).

40 Tamže, s. 123. „Ja som to včerajšie, prepychové, chorobne prepínavé Maďarsko, plné neskutočných snov a biedy. Ty si to zajtrajšie, silné, múdre, nezlomné, ktoré sa už nedá ošudiť.“ Tamže, s. 136).

41 K tomu GYURGYÁK, János: Ezzé lett magyar hazátok, napr. s. 229-232; GYURGYÁK, János: Magyar fajvédők. Budapešť : 2012. 

42 Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest, K-467, A miniszterelnökség félhivatalos levelezése, 18. cs. 

43 PAIKERT, Alajos von: Der turanische Gedanke. Budapest 1917, s. 17 a nasl. Podrobnejšie v kvalitnej štúdii ROMSICS, Ignác: A magyar birodalmi gondolat. In: ROMSICS, Ignác (ed.):  Múltról a mának. Tanulmányok és esszék a magyar történelemről. Budapešť : 2004 s. 121-158.  

44 BIHARI, c. d., s. 147.

45 GYURGYÁK, Magyar fajvédők, s. 42 a nasl.; GYURGYÁK, János: A zsidókérdés Magyarországon. Budapešť : 2001, s. 371 a nasl.

46 BIHARI, c. d., s. 220.

47 SZABÓ, Dezső: Mizina. III. Bratislava : 1949, s. 139.

48 Tamže, s. 213-214.