Dokumenty vatikánskych úradov

Úvod

„Congregavit nos in unum Christi amor“
1. Kristova láska zhromaždila veľký počet učeníkov, aby boli jedno a aby tak ako on a vďaka nemu mohli v Duchu Svätom po stáročia odpovedať na Otcovu lásku a milovať ho „celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 5) a „blížneho ako seba samého“ (Mt 22, 39).
Medzi týchto učeníkov patria muži a ženy „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9), zhromaždení v rehoľných komunitách, ktorí boli a podnes stále sú mimoriadne výrečným prejavom tejto vznešenej a bezhraničnej lásky. Rehoľné spoločenstvá, ktoré sa nezrodili „ani z krvi ani z vôle tela“ (Jn 1, 13), ani z osobných sympatií alebo z iných ľudských dôvodov, ale „z Boha“ (Jn 1, 13), z Božieho volania a z Božej príťažlivosti, sú živým znamením prvenstva Božej lásky, ktorá koná svoje zázraky, i lásky k Bohu a k bratom, ako ju predstavil a žil Ježiš Kristus.
Kvôli významu rehoľných spoločenstiev pre život a svätosť Cirkvi je dôležité preskúmať život konkrétnych rehoľných komunít – mníšskych, kontemplatívnych, i tých, ktoré sa venujú apoštolskej činnosti – vzhľadom na ich špecifický charakter. Pričom to, čo sa povie o rehoľných komunitách, sa bude vzťahovať aj na spoločenstvá zasväteného života, avšak so zreteľom na ich charakter a ich vlastné právo.

a) Téma tohto dokumentu vychádza zo skutočnosti, že spôsob, akým sa dnes v mnohých krajinách „bratský život v spoločenstve“ prejavuje navonok, sa oproti minulosti veľmi zmenil. Tieto zmeny, ako aj nádeje a sklamania, ktoré ich sprevádzali a naďalej sprevádzajú, si však vyžadujú reflexiu vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu. Viedli totiž nielen k pozitívnym, ale i niektorým diskutabilným dôsledkom. Vyniesli na svetlo mnohé evanjeliové hodnoty a dali rehoľnému spoločenstvu nový elán, no zároveň vyvolali i otázky, lebo sa zahmlili niektoré typické prvky bratského života prežívaného v spoločenstve. Niekde dokonca akoby rehoľné spoločenstvo v očiach rehoľníkov a rehoľníčok stratilo svoju váhu a už prestalo byť ideálom hodným nasledovania.
S miernosťou, ale i naliehavou vytrvalosťou tých, ktorí hľadajú Pánovu vôľu, sa mnohé spoločenstvá usilovali prehodnotiť túto zmenu, aby čo najlepšie zodpovedala ich vlastnému povolaniu v rámci Božieho ľudu.

b) Zmeny, ktorých sme svedkami, sú podmienené viacerými skutočnosťami:
•    „Neustály návrat k prameňom kresťanského života a k prvotnej inšpirácii inštitútov“ (1). Takéto hlbšie a plnšie stretnutie s evanjeliom a s prvým uplatnením sa základnej charizmy, bolo mocným impulzom na osvojenie si pravého ducha oživujúceho bratský život a na využívanie štruktúr a prostriedkov, ktorými sa tento navonok primerane prejavuje. Tam, kde bolo stretnutie s týmito prameňmi a s prvotnou inšpiráciou len čiastočné alebo nedostatočné, bol bratský život ohrozený a akoby stratil svoj lesk.
•    Zároveň však tento proces prebiehal v rámci iných, všeobecnejších procesov, ktoré preň tvorili akýsi existenčný rámec, preto sa ich vplyvu rehoľný život nemohol vyhnúť. (2)
Rehoľný život je živou časťou Cirkvi a uskutočňuje sa vo svete. Hodnoty a protihodnoty, ktorými je určitá epocha alebo kultúrne prostredie prekvasené, rovnako ako sociálne štruktúry, ktoré sa tam objavujú, doliehajú na život všetkých, vrátane Cirkvi a jej rehoľných spoločenstiev. Rehoľné spoločenstvá sú v spoločnosti buď evanjeliovým kvasom, ohlasovaním dobrej zvesti uprostred sveta a nebeského Jeruzalema v čase, alebo podliehajú dlhšej či kratšej agónii jednoducho preto, že sa príliš prispôsobili svetu. Naše zamyslenia a nové návrhy ohľadne bratského života v spoločenstve musia brať teda do úvahy tieto vonkajšie rámcové podmienky.
Aj vývoj v Cirkvi hlboko zasiahol rehoľné spoločenstvá. Druhý vatikánsky koncil, ako udalosť milosti a zároveň najvyšší prejav pastierskeho vedenia Cirkvi v 20. storočí, mal na rehoľný život rozhodujúci vplyv, a to nielen prostredníctvom dekrétu Perfectae caritatis, venovaného rehoľnému životu, ale aj prostredníctvom ostatných dokumentov a koncilovej ekleziológie.
Pre všetky tieto dôvody ešte prv ako sa predkladaný dokument začne zaoberať priamo danou témou, prináša v úvode stručný pohľad na zmeny v prostrediach, ktoré mohli bezprostredne ovplyvniť kvalitu bratského života a jeho formy v rozličných rehoľných spoločenstvách.

TEOLOGICKÝ VÝVOJ

2. Druhý vatikánsky koncil zásadným spôsobom prispel k prehodnoteniu bratského života v spoločenstve a k obnoveniu vízie rehoľného spoločenstva.
Bol to predovšetkým vývoj ekleziológie, ktorý viac ako všetky ostatné skutočnosti zasiahol do vývoja chápania rehoľného spoločenstva. Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že rehoľný život patrí „neotrasiteľne“ k životu a svätosti Cirkvi, a umiestnil ho priamo do srdca jej tajomstva a svätosti. (3)
Rehoľné spoločenstvo je teda súčasťou obnovenej a prehĺbenej predstavy o Cirkvi, z čoho plynú niektoré dôsledky:

a) Od Cirkvi – tajomstva k rozmeru tajomstva rehoľného spoločenstva.
Rehoľné spoločenstvo nie je len skupinou kresťanov, ktorí hľadajú osobnú dokonalosť. Je niečím oveľa hlbším, je účasťou a kvalifikovaným svedectvom o Cirkvi – tajomstve, lebo je živým a privilegovaným prejavom jej osobitného spoločenstva, veľkej trojičnej koinonie, na ktorej chcel Otec umožniť účasť všetkým ľuďom vo svojom Synovi a v Duchu Svätom.

b) Od Cirkvi – spoločenstva ku komunitno-bratskému rozmeru rehoľného spoločenstva.
Rehoľné spoločenstvo prostredníctvom svojej štruktúry, svojich motivácií a charakteristických hodnôt verejne zviditeľňuje a  neprestajne umožňuje vnímať dar bratstva, ktorý dal Kristus celej Cirkvi. Preto je jeho nevyhnutnou úlohou a poslaním byť bunkou intenzívne prežívaného bratského spoločenstva, ktoré je znamením a podnetom pre všetkých pokrstených. (4)

c) Od Cirkvi oživovanej charizmami k charizmatickému rozmeru rehoľného spoločenstva
Rehoľné spoločenstvo je bunka bratského spoločenstva, povolaného k životu prostredníctvom charizmy zakladateľa; je súčasťou organického spoločenstva celej Cirkvi, ktoré Duch Svätý neustále obohacuje rôznymi službami a charizmami.
Na vstup do takéhoto spoločenstva a na členstvo v ňom je potrebná osobitná milosť povolania. Konkrétne to značí, že členov jedného rehoľného spoločenstva spája spoločné povolanie od Boha v zmysle pôvodnej charizmy, typické spoločné zasvätenie sa Bohu v Cirkvi a spoločná odpoveď spočívajúca v spoluúčasti „na skúsenosti Ducha“, ktorú prežíval jeho zakladateľ i na jeho poslaní, ktoré sa v Cirkvi ďalej odovzdáva. (5)
Cirkev chce tiež s vďakou „priamejšie a všestrannejšie“ (6) prijímať charizmy, ktoré Boh rozdeľuje svojim údom pre dobro celého tela. Rehoľné spoločenstvo jestvuje pre Cirkev, aby bolo jej znakom i obohatením (7) a aby s jeho pomocou dokázala lepšie plniť svoje poslanie.

d) Od Cirkvi – sviatosti jednoty k apoštolskému rozmeru rehoľného spoločenstva.
Zmyslom apoštolátu je prostredníctvom Božej lásky znovu priviesť ľudstvo k jednote a k zjednoteniu s Bohom. Bratský život v spoločenstve ako výraz zjednotenia uskutočneného Božou láskou, má veľký význam nielen preto, že predstavuje podstatné svedectvo pre evanjelizáciu, ale aj pre svoju apoštolskú činnosť a pre svoje konečné zameranie. Odtiaľ pramení sila bratského života rehoľného spoločenstva ako znaku i nástroja. Bratské spoločenstvo stojí na začiatku i na konci apoštolátu.
Počnúc Druhým vatikánskym koncilom Magistérium Cirkvi prehĺbilo predstavu o rehoľnom spoločenstve a obohatilo ju o nové prvky. (8)

VÝVOJ Z HĽADISKA KÁNONICKÉHO PRÁVA

3. Kódex kánonického práva (1983) konkretizuje a spresňuje koncilové inštrukcie ohľadne života v spoločenstve.
Keď sa hovorí o „spoločnom živote“, treba jasne odlišovať dva aspekty.
Zatiaľ čo kódex z roku 1917(9) akoby sa zameriaval skôr na vonkajšie prvky a na uniformitu životného štýlu, Druhý vatikánsky koncil (10) a nový kódex (11) trvajú výslovne na duchovnom rozmere a na bratských vzťahoch, ktoré majú v láske spájať všetkých členov. Nový kódex urobil syntézu týchto dvoch aspektov, keď hovorí, že „žijú bratský život v spoločenstve“ (12).
V komunitnom živote teda možno rozlišovať dva prvky spájajúce a zjednocujúce jeho členov:
•    jeden je duchovnejší: „bratstvo“ alebo „bratské spoločenstvo“, ktoré vychádza zo sŕdc oduševňovaných láskou, zdôrazňuje „spoločenstvo života“ a medziľudské vzťahy; (13)
•    druhý je viditeľnejší: „život v spoločenstve“ alebo „komunitný život“, ktorý spočíva v bývaní vo vlastnom zákonne ustanovenom rehoľnom dome, a v zachovávaní spoločného života podľa tých istých noriem, v zúčastňovaní sa na spoločných úkonoch a v spolupráci pri spoločných službách. (14)
Všetko toto sa uskutočňuje s ohľadom na „vlastný spôsob života“ (15), vlastnú charizmu a vlastné právo inštitútu (16) v rôznych spoločenstvách. Preto sú dôležité vlastné právne úpravy, ktoré musia dedičstvo každého inštitútu aplikovať na komunitný život a zároveň stanoviť prostriedky na jeho realizáciu (17).
Je jasné, že bratský život sa nebude automaticky uskutočňovať dodržiavaním noriem upravujúcich spoločný život; no zároveň je zrejmé, že život v spoločenstve má za cieľ intenzívne podporovať bratský život.

VÝVOJ V SPOLOČNOSTI

4. Spoločnosť sa neprestajne vyvíja a rehoľníci i rehoľníčky, hoci nie sú zo sveta, predsa žijú vo svete, a preto sú týmto vývojom zasiahnuté.
Chceme tu pripomenúť len niektoré aspekty, ktoré mali priamy vplyv na rehoľný život vo všeobecnosti a osobitne na rehoľné spoločenstvo.

a) Politické a sociálne emancipačné hnutia v treťom svete a vzrastajúci proces industrializácie viedli v posledných desaťročiach k veľkým zmenám, pričom sa pozornosť sústredila na rozvoj národov a na situáciu chudobných a biednych. Miestne cirkvi živo reagovali na tieto výzvy.
Najmä v Latinskej Amerike biskupi na svojich plenárnych zasadnutiach v Medelline, Pueble a Santo Domingu, dali na prvé miesto „prednostné zasadzovanie sa v prospech chudobných v súlade s evanjeliom“ (18), v dôsledku čoho sa dôraz preniesol na sociálnu angažovanosť.
Rehoľné spoločenstvá to silne zasiahlo a s ohľadom na bezprostrednejšiu službu chudobným boli mnohé prinútené premyslieť si nové spôsoby svojej prítomnosti v spoločnosti, spočívajúce i v začlenení sa medzi chudobných.
Znepokojujúci nárast biedy na perifériách veľkých miest a schudobňovanie vidieka zrýchlili proces presídľovania viacerých rehoľných spoločenstiev do týchto chudobných oblastí.
Všade tu sa vynára problém inkulturácie. Kultúra, tradícia či mentalita určitej krajiny vplýva aj na spôsob uskutočňovania bratského života v rehoľných spoločenstvách.
Navyše nedávne rozsiahle migračné hnutia priniesli problém spolužitia rozličných kultúr a rasistických reakcií. Všetko toto sa odráža aj na rehoľných multikultúrnych a multirasových spoločenstvách, ktorých je čoraz viac.

b) Požiadavka na osobnú slobodu a ľudské práva vznikla na základe širokého demokratizačného procesu, ktorý podporil ekonomický rozvoj a nárast občianskej spoločnosti.
V období bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile sa tento proces – najmä na Západe – veľmi zrýchlil a charakterizovali ho združovacie a autoritu odmietajúce tendencie.
Spochybňovanie autority neobišlo ani Cirkev a rehoľný život, s evidentnými následkami aj na komunitný život.
Jednostranné a vyhrotené zdôrazňovanie slobody prispelo na Západe k šíreniu kultúry individualizmu a k oslabeniu ideálu spoločného života i úsilia o komunitné projekty.
Za povšimnutie stoja aj rovnako jednostranné reakcie: úniky do bezpečných autoritárskych schém, založených na slepej dôvere v upokojujúce vedenie.

c) Posilnenie úlohy ženy, čo je podľa pápeža Jána XXIII. jeden zo znakov čias, malo v živote kresťanských spoločenstiev rozličných krajín viaceré ohlasy (19). I keď v niektorých regiónoch vplyv extrémistických feministických prúdov naďalej hlboko vplýva na rehoľný život, prakticky všade sa však ženské rehoľné spoločenstvá usilujú nájsť formy spoločného života, ktoré by lepšie vyhovovali obnovenému vedomiu vlastnej identity, dôstojnosti a úlohy ženy v spoločnosti, v Cirkvi a v rehoľnom živote.

d) Prudký rozvoj komunikačných prostriedkov počnúc šesťdesiatimi rokmi významne a občas i dramaticky ovplyvnil všeobecnú úroveň informovanosti, zmysel pre sociálnu a apoštolskú zodpovednosť, apoštolskú mobilitu, kvalitu interných vzťahov, nehovoriac už o konkrétnom štýle života a atmosfére rozjímavého sústredenia, ktorá by mala charakterizovať rehoľné spoločenstvo.

e) Konzumizmus a hedonizmus spolu s oslabením viery charakteristickým pre sekularizmus v mnohých oblastiach neobišli ani rehoľné komunity, pričom vystavili tvrdej skúške schopnosť niektorých „odporovať zlu“, no zároveň podnietili vznik nových životných štýlov jednotlivcov i spoločenstva, ktoré sú jasným evanjeliovým svedectvom pre náš svet.
To všetko predstavuje výzvu i povolanie žiť dôslednejšie podľa evanjeliových rád, aby sa tým podporilo svedectvo celého kresťanského spoločenstva.

ZMENY V REHOĽNOM ŹIVOTE

5. V uplynulých rokoch nastali zmeny, ktoré hlboko poznačili rehoľné spoločenstvá.
a) Nové formy života v rehoľných spoločenstvách. V mnohých krajinách viedla narastajúca iniciatíva štátu v oblastiach, kde dovtedy pôsobil rehoľný život, k poklesu účasti rehoľníkov na dielach typických pre apoštolské inštitúty.
Takto klesá podiel veľkých rehoľných spoločenstiev na viditeľných apoštolských dielach, ktoré dlhý čas charakterizovali rôzne inštitúty.
Súčasne sa v niektorých regiónoch uprednostňujú menšie spoločenstvá rehoľníkov, zapájajúcich sa do diel, ktoré nie sú inštitútu vlastné, hoci sú v súlade s jeho charizmou. To významne ovplyvňuje formu spoločného života a vyžaduje si zmenu tradičných životných rytmov.
Úprimná túžba slúžiť Cirkvi, priľnutie k dielam inštitútu, ako aj naliehavé požiadavky miestnej cirkvi môžu niekedy ľahko priviesť rehoľníkov a rehoľníčky k pracovnému preťaženiu s následným úbytkom voľného času, ktorý by bolo možné venovať životu v spoločenstve.

b) Pribúdajúce žiadosti o zasiahnutie a pomoc v najnaliehavejších prípadoch núdze (chudobní, drogovo závislí, utečenci, marginalizované skupiny, osoby s postihnutím či s najrôznejšími chorobami) vyvolali zo strany rehoľného života odpoveď v podobe obdivuhodnej a tiež uznávanej obetavosti.
Zároveň však z toho vzišla potreba urobiť zmeny v tradičnom charaktere rehoľných spoločenstiev, keďže ich niektorí považovali za málo pružné v reakcii na nové situácie.

c) Spôsob chápania a prežívania samotnej práce –, ktorá je, najmä v sekularizovanom prostredí chápaná predovšetkým ako jednoduché vykonávanie remesla alebo určitého zamestnania a nie ako uskutočňovanie evanjelizačnej misie – neraz zatienil skutočnosť zasvätenia sa Bohu a duchovný rozmer rehoľného života až do tej miery, že sa rehoľný život v spoločenstve začal považovať za prekážku samotného apoštolátu alebo za čisto funkčný nástroj.

d) Nové chápanie osoby so silným dôrazom na hodnotu jednotlivca a jeho iniciatívy, ktoré sa rozvinulo bezprostredne po Druhom vatikánskom koncile, oživilo cit pre spoločenstvo chápané ako bratský život, ktorý sa buduje skôr na kvalite osobných vzťahov, než na formálnych aspektoch dodržiavania stanov.
Oba prístupy sa tu i tam radikalizovali (odtiaľ protikladné tendencie individualizmu a komunitarizmu), pričom sa doteraz nepodarilo nájsť ich uspokojivú syntézu.

e) Nové štruktúry riadenia, ktoré sa rozšírili prostredníctvom obnovených stanov, si vyžadujú oveľa vyššiu spoluúčasť rehoľníkov a rehoľníčok. Z toho pramení aj odlišný spôsob riešenia problémov – pomocou komunitného dialógu, spoluzodpovednosti a subsidiarity. Všetci členovia sú zainteresovaní do problémov spoločenstva, čo významne ovplyvňuje osobné vzťahy, no má to aj následky, pokiaľ ide o spôsob chápania autority. Nezriedka je v praxi ťažké nájsť si v novej štruktúre svoje miesto.
Súhrn vyššie naznačených zmien a tendencií poznačil veľmi hlboko, i keď rozdielnym spôsobom charakter rehoľných spoločenstiev.
Niekedy dosť značné rozdiely závisia – ako si ľahko domyslieť – od odlišnosti kultúr a svetadielov, od toho, či ide o ženské alebo mužské spoločenstvá, od vlastného spôsobu rehoľného života a inštitútu, od jeho rozličných aktivít a tomu zodpovedajúcej úlohy znovu sa vracať k charizme zakladateľa a aktualizovať ju, od rozdielneho spôsobu prístupu k spoločnosti a k Cirkvi, od rôzneho prijatia koncilom formulovaných hodnôt, od odlišných tradícií a foriem komunitného života, ako aj od rôznych spôsobov vykonávania autority a podporovania permanentnej formácie. Problémy sú v skutočnosti len čiastočne spoločné, naopak, majú tendenciu čoraz väčšmi sa diferencovať.

CIELE DOKUMENTU

6. Vo svetle tejto novej situácie si kladie predkladaný dokument za cieľ povzbudiť úsilie mnohých rehoľných spoločenstiev o zlepšenie kvality svojho bratského života. Chce to dosiahnuť tým, že ponúkne určité rozlišovacie kritériá, ktoré môžu byť nápomocné pri opravdivej obnove v duchu evanjelia.
Okrem toho dokument ponúka podnety na zamyslenie pre tých, ktorí sa vzdialili od ideálu spoločenstva, aby sa vážne zamysleli nad nevyhnutnosťou bratského života v spoločenstve pre osoby zasvätené Pánovi v rehoľnom inštitúte alebo pre členov spoločenstva apoštolského života.

7. S týmto cieľom chceme predstaviť nasledovné aspekty rehoľného spoločenstva:

a) Rehoľné spoločenstvo ako dar: bratský život v spoločenstve nie je v prvom rade ľudským projektom, ale je predovšetkým súčasťou Božieho plánu, pomocou ktorého chce Boh človeku umožniť mať účasť na svojom živote v spoločenstve.

b) Rehoľné spoločenstvo ako miesto, kde sa členovia stávajú bratmi: najvhodnejšie spôsoby, ktorými môže rehoľné spoločenstvo budovať kresťanské bratstvo.

c) Rehoľné spoločenstvo ako miesto a nositeľ poslania: konkrétne rozhodnutia, ktoré má rehoľné spoločenstvo v rôznych situáciách urobiť a s tým súvisiace rozlišovacie kritériá.

Aby sme mohli vstúpiť do tajomstva spoločenstva a bratského života – ešte prv ako urobíme náročné rozlíšenie potrebné na obnovenie evanjeliového lesku našich spoločenstiev – treba pokorne vzývať Ducha Svätého, aby vykonal to, čo len on sám môže vykonať: „A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa... budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36, 26 – 28).
I
DAR SPOLOČENSTVA A KOMUNITY

8. Rehoľné spoločenstvo je predovšetkým darom Ducha Svätého, až potom ľudským výtvorom. V skutočnosti má svoj pôvod v Božej láske rozliatej v srdciach prostredníctvom Ducha a z neho sa buduje ako opravdivá rodina, zhromaždená v Pánovom mene (20).
Nemôžeme teda pochopiť rehoľné spoločenstvo, ak ho nebudeme považovať za dar z výsosti a vychádzať z jeho vnútorného tajomstva: z jeho zakorenenia v samotnom srdci svätej a posväcujúcej Trojice, čo mu umožňuje mať účasť na tajomstve Cirkvi pre život sveta.

CIRKEV AKO SPOLOČENSTVO

9. Keď Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, stvoril ho pre spoločenstvo (communio). Boh Stvoriteľ, ktorý sa zjavil ako Láska, Trojica, communio, povolal človeka, aby vstúpil do dôverného vzťahu s ním a vytváral interpersonálne spoločenstvo a univerzálne bratstvo (21).
Toto je najvyššie povolanie človeka: vstúpiť do spoločenstva s Bohom a s ostatnými ľuďmi, svojimi bratmi.
Tento Boží plán bol narušený hriechom, ktorý rozbil všetky vzťahy: vzťah medzi ľudským rodom a Bohom, medzi mužom a ženou, medzi bratmi a sestrami navzájom, medzi národmi, medzi ľudstvom a stvorenstvom.
Vo svojej veľkej láske poslal Otec svojho Syna, aby ako nový Adam, obnovil všetko stvorenie a priviedol ho k plnej jednote. Po svojom príchode medzi nás zhromaždil okolo seba apoštolov a učeníkov, mužov i ženy, a položil tak základ nového Božieho ľudu ako živého obrazu v ňom zjednotenej ľudskej rodiny. Jemu ohlasoval univerzálne bratstvo v Otcovi, ktorý z nás urobil svoju rodinu, svojich synov a dcéry, pričom sme sa navzájom stali bratmi a sestrami. Takto učil o rovnosti v bratstve a o zmierení v odpustení. Obrátil naruby vzťah moci a vládnutia tým, že dal príklad ako slúžiť a seba klásť vždy na posledné miesto. Pri Poslednej večeri im zveril nové prikázanie o vzájomnej láske: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34; porov. 15, 12); ustanovil Eucharistiu, ktorá nám umožňuje mať podiel na tom istom chlebe a na tom istom kalichu, ktoré živia našu vzájomnú lásku. Vtedy sa obrátil k Otcovi s prosbou o jednotu, ktorá je súhrnom všetkých jeho želaní, o jednotu všetkých podľa vzoru trojičnej jednoty: „...aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 21).
Po tom, ako sa odovzdal do Otcovej vôle, vo veľkonočnom tajomstve uskutočnil jednotu, ktorú učil žiť apoštolov a o ktorú prosil Otca. Svojou smrťou na kríži zbúral múr rozdelenia medzi národmi a zmieril všetkých v jednote (porov. Ef 2, 14 – 16), čím nám ukázal, že spoločenstvo a jednota sú plodom spoluúčasti na tajomstve jeho smrti.
Príchod Ducha Svätého, prvého daru veriacim, bol uskutočnením tej jednoty, ktorú si želal Kristus. Jeho vyliatie na učeníkov zídených s Máriou vo večeradle zviditeľnilo Cirkev, charakterizovanú od prvého okamihu ako bratské spoločenstvo v jednote, ktoré má jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32).
Toto spoločenstvo je zväzkom lásky, ktorá zjednocuje medzi sebou všetky údy Kristovho tela a zároveň zjednocuje telo s jeho Hlavou. Oživujúca prítomnosť Ducha Svätého (22) vytvára v Kristovi organickú súdržnosť: Duch zjednocuje Cirkev v spoločenstve a v službe, usporadúva a riadi ju pomocou rôznych hierarchických a charizmatických darov, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a zdobí ju svojimi plodmi (23).
Pri svojom putovaní týmto svetom je Cirkev, ktorá je jedna a svätá, neustále charakterizovaná zápasom o skutočnú jednotu, ktorý je často bolestný. Na svojej ceste dejinami si čoraz viac uvedomuje, že je Božím ľudom a Božou rodinou, Kristovým telom, chrámom Ducha Svätého, sviatosťou vnútornej jednoty ľudského rodu, spoločenstvom, obrazom Najsvätejšej Trojice. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihol – ako vari nikdy dovtedy – tento rozmer Cirkvi ako mystéria a communia.

REHOĽNÁ KOMUNITA AKO VÝRAZ CIRKEVNÉHO SPOLOČENSTVA

10. Rehoľný život už do svojho zrodu vyjadroval túto vnútornú povahu kresťanstva. Rehoľné spoločenstvo sa skutočne vnímalo v kontinuite so zástupom tých, ktorí nasledovali Ježiša. On ich osobne povolal, každého po mene, aby žili v spoločenstve s ním a s ostatnými učeníkmi, aby mali účasť na jeho živote a jeho osude (porov. Mk 3, 13 – 15), a aby tak boli znamením života a spoločenstva, ktoré on ustanovil. Prvé mníšske komunity hľadeli na spoločenstvo učeníkov, ktorí nasledovali Krista i na spoločenstvo v Jeruzaleme, ako na ideál pre svoj život. Tak ako rodiaca sa Cirkev mala len jedno srdce a jednu dušu, aj mnísi, ktorí sa zišli okolo jedného duchovného vodcu, opáta, majú žiť radikálne communio, pokiaľ ide o materiálne a duchovné dobrá, a jednotu ustanovenú Kristom. Táto jednota nachádza svoj pravzor a svoj zjednocujúci dynamizmus v jednote ako ju žijú osoby Najsvätejšej Trojice.
V nasledujúcich storočiach charizmatickým pôsobením Ducha Svätého vznikli viaceré formy spoločenstiev. Duch Svätý skúma ľudské srdce, ide mu v ústrety a odpovedá na jeho potreby. Preto vzbudzuje mužov a ženy, ktorí osvietení svetlom evanjelia a citliví na znamenia čias, prebúdzajú k životu nové rehoľné rodiny a teda aj nové spôsoby, ako uskutočňovať jediné communio, hoci služby a komunity sú rôzne (24).
Vskutku nemožno hovoriť o rehoľnom spoločenstve v jednostrannom zmysle. Dejiny zasväteného života svedčia totiž o rôznych spôsoboch ako žiť jedno communio s ohľadom na povahu konkrétneho inštitútu. Preto dnes môžeme obdivovať úžasnú rozmanitosť rehoľných rodín a teda i pestrosť foriem rehoľných spoločností, na ktoré je Cirkev bohatá a ktoré jej umožňujú zapojiť sa do akéhokoľvek dobrého diela (25).
Napriek pestrosti svojich foriem sa bratský život v spoločenstve naďalej javí ako radikálne uskutočňovanie spoločného bratského ducha, ktorý zjednocuje všetkých kresťanov. Rehoľná komunita je zviditeľnením spoločenstva, ktoré je základom Cirkvi, a zároveň prorockým znamením jednoty, ku ktorej Cirkev smeruje ako k svojmu konečnému cieľu. „Ako znalci tohto spoločenstva sú rehoľníci povolaní stať sa v cirkevnom spoločenstve a vo svete svedkami a uskutočňovateľmi toho Božieho plánu jednoty, ktorá má korunovať dejiny človeka. Zachovávaním rád evanjelia, ktoré oslobodzuje túžbu po láske od každej prekážky, sa ako spoločenstvo stávajú prorockým znamením intímneho spojenia s nadovšetko milovaným Bohom. Okrem toho sa však skrze každodennú skúsenosť komunitného  života, modlitby a apoštolátu, ktoré sú podstatnou a charakteristickou zložkou ich formy zasväteného života, stávajú ,znamením bratského spoločenstva‘. Takto svedčia vo svete, často hlboko rozpoltenom, i pred všetkými svojimi bratmi vo viere o schopnosti vytvárať spoločné dobrá, bratské vzťahy, spoločné životné i pracovné plány. Táto schopnosť pochádza z toho, že prijali pozvanie nasledovať slobodnejšie a z väčšej blízkosti Krista Pána, ktorého poslal Otec, aby ako prvorodený medzi mnohými bratmi, založil skrze dar Ducha Svätého nové bratské spoločenstvo” (26).
Toto communio bude o to viditeľnejšie, o čo viac bude nielen cítiť s Cirkvou a v Cirkvi, ale aj cítiť Cirkev, indentifikujúc sa s ňou, v plnej jednote s jej učením, životom, pastiermi, veriacimi a jej poslaním vo svete (27).
Mimoriadny význam má najmä svedectvo, ktoré vydávajú kontemplatívni rehoľníci a rehoľníčky. Pre nich má bratský život oveľa širší a hlbší rozmer, ktorý vyplýva zo základnej požiadavky tohto osobitného povolania, spočívajúcej v hľadaní Boha iba v tichu a v modlitbe.
Ich neustála pozornosť venovaná Bohu spôsobuje, že aj voči ostatným členom spoločenstva sú citlivejší a úctivejší, teda kontemplácia sa stáva silou oslobodzujúcou od každej formy egoizmu.
Bratský život v komunite – v kláštore – má byť živým znamením tajomstva Cirkvi: o čo väčšie je tajomstvo milosti, o to bohatšie je ovocie spásy.
Takto Pánov Duch, ktorý zjednotil prvých veriacich a ktorý naďalej zhromažďuje Cirkev do jedinej rodiny, povoláva a posilňuje rehoľné rodiny, aby sa prostredníctvom svojich spoločenstiev, ktoré sú roztrúsené po celom svete, stali zjavnými znameniami hlbokého vnútorného communia, ktoré oživuje a tvorí Cirkev, a napomáhali tak uskutočňovať Boží plán.

II
REHOĽNÁ KOMUNITA AKO MIESTO, KDE SA ČLENOVIA STÁVAJÚ BRATMI A SESTRAMI

11. Z daru communia plynie úloha budovať bratský život, teda stávať sa bratmi a sestrami v spoločenstve, v ktorom sme povolaní spoločne žiť.
Z veľkodušného a vďačného prijatia communia s Bohom, ktorým má Boh účasť na živote biednych stvorení, vyrastá presvedčenie o záväzku, čoraz viac ho zviditeľňovať budovaním spoločenstva, ktoré bude ,naplnené radosťou a Duchom Svätým´ (Sk 13, 52).
Aj v našich časoch a pre naše časy je potrebné vracať sa k tomuto božsko-ľudskému dielu budovania spoločenstva bratov a sestier, majúc na pamäti osobitosti našej doby, keď teologická, kánonická, sociálna a štrukturálna obnova silno ovplyvnila charakter a život rehoľného spoločenstva.
Vychádzajúc z určitých konkrétnych situácií, chceme vám ponúknuť usmernenia, ktoré môžu byť nápomocné v úsilí o trvalú obnovu spoločenstiev v duchu evanjelia.

SPIRITUALITA A SPOLOČNÁ MODLITBA

12. Vo svojej pôvodnej mystickej zložke sa každé opravdivé kresťanské spoločenstvo javí „samo osebe ako teologálna skutočnosť, objekt kontemplácie“ (28). Z toho plynie, že rehoľné spoločenstvo je predovšetkým tajomstvom, ktoré treba kontemplovať a prijímať s vďačným srdcom v čistom postoji viery.
Ak sa pozabudne na túto mystickú a teologálnu dimenziu, ktorá ho spája s tajomstvom Božieho communia, ktoré je prítomné v spoločenstve a je mu darované, potom sa nenapraviteľne dospeje až k tomu, že sa zabudne na najhlbšie dôvody, pre ktoré treba „vytvárať spoločenstvo“ a trpezlivo budovať bratský život. Vtedy sa môže zdať, že toto budovanie presahuje ľudské sily a je neužitočným mrhaním energie, a to najmä osobám intenzívne zapojeným do činnosti a ovplyvneným kultúrou aktivizmu a individualizmu.
Ten istý Kristus, ktorý nás povolal, zvoláva každý deň svojich bratov a sestry, aby sa s nimi rozprával, zjednocoval ich v Eucharistii so sebou i navzájom, aby sa čoraz viac stávali jeho živým a viditeľným telom, ktoré oživuje Duch a ktoré je na ceste k Otcovi.
Modlitba v spoločenstve, ktorá sa vždy považovala za základ každého komunitného života, vychádza z kontemplácie veľkého a vznešeného tajomstva Boha, z obdivu nad jeho prítomnosťou, ktorá pôsobí v najvýznamnejších okamihoch života našich rehoľných rodín, ale i v pokornej a každodennej realite našich spoločenstiev.

13. Ako odpoveď na Pánovo napomenutie: „Bdejte celý čas a modlite sa“ (Lk 21, 36) musí byť rehoľná komunita bdelá a nájsť si potrebný čas, aby sa venovala skvalitneniu svojho života. Rehoľníci a rehoľníčky totiž veľakrát „nemajú čas“ a hrozí im, že ich deň bude príliš uponáhľaný a nepokojný, čo môže skončiť celkovou únavou a vyčerpaním. Rehoľné spoločenstvo má dodržiavať určitý denný režim, mať pevne stanovený čas na modlitbu, aby sa tak naučilo darovať čas Bohu (vacare Deo).
Modlitbou sa myslí čas strávený s Bohom, počas ktorého v nás môže Boh pôsobiť a medzi rozptýlením a námahou prenikať do nášho života, ovplyvňovať ho, posilňovať a usmerňovať, aby tak nakoniec mohlo patriť Bohu celé naše bytie.

14. Jeden z najcennejších výdobytkov posledných desaťročí, všetkými uznávaný a chválený, spočíval v tom, že rehoľné rodiny znovuobjavili liturgickú modlitbu. Spoločné slávenie liturgie hodín, či aspoň niektorých jej častí, oživilo modlitbu mnohých spoločenstiev a uviedlo ich do živšieho kontaktu s Božím slovom a s modlitbou Cirkvi (29).
V žiadnom prípade nemožno upustiť od presvedčenia, že budovanie spoločenstva vychádza z liturgie, predovšetkým zo slávenia Eucharistie (30) a iných sviatostí. Spomedzi nich si zasluhuje obnovenú pozornosť sviatosť zmierenia, lebo prostredníctvom nej v nás Pán oživuje spojenie s ním i s bratmi.
Nasledovaním prvých spoločenstiev v Jeruzaleme (porov. Sk 2, 42) – prostredníctvom Božieho slova, Eucharistie, spoločnej modlitby, vytrvalosti a vernosti učeniu apoštolov a ich nasledovníkov – sa rehoľné komunity pripájajú k veľkým Božím dielam, ktoré v tomto kontexte žiaria a vzbudzujú chválu, vďaku, radosť, zjednocujú srdcia, sú oporou v spoločných ťažkostiach denného spolužitia i vzájomným posilnením vo viere.
Pokles počtu kňazov môže, žiaľ, na niektorých miestach spôsobiť, že denná účasť na svätej omši nebude možná. Predsa sa však treba postarať o čoraz hlbšie chápanie veľkého daru Eucharistie, pričom sa sväté tajomstvo tela a krvi Pána – ktorý je živý a prítomný v spoločenstve, aby ho posilňoval a oduševňoval na jeho ceste k Otcovi – má stať centrom života. Stadiaľ plynie potreba, aby centrálnym miestom spoločenstva v každom rehoľnom dome bola kaplnka (31), kde by mohlo v modlitbe a adorácii posilňovať svoju eucharistickú spiritualitu.
Vskutku, okolo slávenia a adorovania Eucharistie, ktorá je „vrcholom a zdrojom“ všetkej aktivity Cirkvi, sa buduje spoločenstvo duší, ktoré je predpokladom každého rastu bratského vzťahu. „Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha jednoty“ (32).

15. Modlitba v spoločenstve dosiahne svoj plný účinok, keď je úzko spätá s osobnou modlitbou. Spoločná modlitba a osobná modlitba sú skutočne veľmi úzko prepojené a navzájom sa dopĺňajú. Všade, no najmä v istých regiónoch a kultúrach, je potrebné veľmi zdôrazniť jej vnútorný rozmer, moment synovského vzťahu s Otcom, intímneho a snúbeneckého dialógu s Kristom, ako aj potrebu osobného prehlbovania toho, čo sa slávilo a prežívalo v spoločnej modlitbe. ďalej je potrebné zdôrazňovať vnútorné i vonkajšie stíšenie, ktoré vytvára priestor, aby Božie slovo a Duch mohli obnoviť i tie najskrytejšie hĺbky. Zasvätená osoba, ktorá žije v spoločenstve, živí svoje zasvätenie neustálym osobným rozhovorom s Bohom, ale aj spoločnou chválou a prosbami.

16. Modlitba v spoločenstve bola v týchto rokoch obohatená rôznymi novými výrazovými formami i novými spôsobmi zapájania sa.
Osobitne plodným sa pre mnohé spoločenstvá stalo lectio divina –  spoločné čítanie a zamýšľanie sa nad Božím slovom, ako aj vzájomné vymieňanie si skúseností viery a apoštolátu. Rozdielnosť veku, formácie, či povahy nabáda však k opatrnosti, pokiaľ to chceme vyžadovať od celej komunity bez rozdielu: je dobré pripomenúť, že uskutočnenie takejto formy vzájomnej komunikácie nemožno urýchliť.
Tam, kde sa takáto vzájomná komunikácia robí spontánne a so všeobecným súhlasom, posilňuje vieru i nádej, rovnako ako vzájomnú úctu a dôveru, povzbudzuje k zmiereniu a živí bratskú solidaritu v modlitbe.

17. Tak pre osobnú, ako aj pre spoločnú modlitbu platia Pánove slová, že „sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1; porov. 1 Sol 5, 17). Rehoľné spoločenstvo žije naozaj neustále pred tvárou svojho Pána, ktorého prítomnosť si má neprestajne uvedomovať. Jednako však má modlitba v spoločenstve svoje rytmy, ktorých frekvencia (denná, týždenná, mesačná, ročná) je stanovená vlastným právom každého inštitútu.
Modlitba v komunite si vyžaduje dodržiavanie stanovených hodín, ale aj – a to predovšetkým – vytrvalosť, „aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej (...), a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 15, 4 – 6).
Vernosť a vytrvalosť pomáhajú kreatívne a múdro prekonávať niektoré ťažkosti typické pre určité spoločenstvá, ako je rôznorodosť úloh a teda aj časového rozvrhu, vyčerpávajúca práca, či únava najrôznejšieho druhu.

18. Modlitba k Preblahoslavenej Panne Márii, oduševnená láskou k nej nás vedie k jej nasledovaniu a spôsobuje, že jej príkladná a materská prítomnosť nám pomáha, aby sme zostali verní dennej modlitbe (porov. Sk 1, 14), a zároveň je pre rehoľné spoločenstvo zjednocujúcim putom (33).
Pánova Matka napomáha budovanie rehoľných spoločenstiev podľa vzoru „jej“ rodiny, rodiny z Nazareta, ku ktorej sa rehoľné spoločenstvá musia často v duchu vracať, lebo v nej sa evanjelium communia a bratstva prežívalo podivuhodným spôsobom.

19. Modlitba v spoločenstve tiež podporuje a živí apoštolskú horlivosť. Na jednej strane je táto modlitba tajomnou premieňajúcou silou, ktorá objíma všetky skutočnosti, aby vykúpila svet a vrátila mu poriadok. Na druhej strane nachádza svoj stimul aj v apoštolskej službe s jej radosťami i každodennými ťažkosťami, ktoré sa stávajú príležitosťou na hľadanie a objavovanie Pánovej prítomnosti a pôsobenia.

20. Väčšmi apoštolskými a hlbšie žijúcimi z evanjelia sú tie rehoľné spoločenstvá – či už kontemplatívne alebo činné –, ktoré majú bohatú skúsenosť s modlitbou. V dobe ako je tá naša, v ktorej sa prejavuje určité prebudenie túžby po transcendentne, sa môžu rehoľné spoločenstvá stať privilegovanými miestami, kde možno nájsť cesty vedúce k Bohu.
Rehoľné spoločenstvo „ako rodina zjednotená v Pánovom mene, je zo svojej povahy miestom, kde sa skúsenosť s Bohom môže rozvinúť do svojej plnosti a odovzdávať druhým“ (34), predovšetkým však vlastným bratom zo spoločenstva.
Bohu zasvätené osoby, muži i ženy, premeškajú túto historickú chvíľu, ak nedajú našim súčasníkom odpoveď na ich „otázku po Bohu“ a neukážu im spôsob, ako utíšiť hlad po absolútne, ale ich odkážu inde, možno aj na bludné cesty.

OSOBNÁ SLOBODA A BUDOVANIE BRATSTVA

21. „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2).
Vo vývoji spoločenstva naďalej zostáva Kristus so svojím veľkonočným tajomstvom vzorom, ako budovať jednotu. Prikázanie lásky k blížnemu v ňom nachádza svoj zdroj, vzor i mieru: máme sa milovať tak, ako nás on miloval. A on nás miloval až po obetu vlastného života. Náš život je účasťou na Kristovej láske, na jeho láske k Otcovi a k bratom, láske, ktorá zabúda na seba.
Všetko toto však nie je v súlade s povahou „starého človeka“, ktorý síce túži  po communiu i po jednotu, ale nechce za to zaplatiť nevyhnutnú cenu v podobe osobného angažovania sa a darovania seba samého. Prechod od starého človeka, náchylného uzatvárať sa do seba, k novému, ochotnému darovať sa druhým, je dlhý a namáhavý. Svätí zakladatelia reholí realisticky poukazovali  na ťažkosti a nástrahy tohto prechodu, dobre si uvedomujúc, že spoločenstvo nemožno improvizovať. Spoločenstvo totiž nevzniká spontánne, ani sa nedá realizovať v krátkom čase.
Aby sme mohli žiť ako bratia a sestry, je potrebné nastúpiť na cestu skutočného vnútorného oslobodenia. Tak ako sa po vyslobodení z Egypta Izrael až po dlhom putovaní púšťou pod vedením Mojžiša stal Božím ľudom, aj spoločenstvo včlenené do Cirkvi Božieho ľudu vytvoria len osoby, ktoré Kristus oslobodil a ktoré – skrze dar svojej oslobodzujúcej lásky a úprimné prijatie ním ustanovených vodcov – urobil schopnými milovať tak ako on.
Kristova láska rozliata v našich srdciach nás vedie k tomu, aby sme milovali svojich bratov a sestry až do tej miery, že vezmeme na seba ich slabosti, problémy, ťažkosti. Jedným slovom: že sa im sami darujeme.

22. Kristus dáva každému dve základné istoty: že je nekonečne milovaný a že môže bezhranične milovať. Nič okrem Kristovho kríža nám nemôže úplne a definitívne dať tieto istoty a slobodu, ktorá z nich plynie. Vďaka nim sa zasvätená osoba postupne oslobodzuje od potreby byť centrom všetkého a vlastniť druhého, ako aj od strachu darovať sa bratom; radšej sa učí milovať tak, ako ju už prv Kristus miloval, láskou, ktorá je teraz rozliata v jej srdci a robí ju schopnou zabúdať na seba a darovať sa druhým, ako to urobil jej Pán.
Z tejto lásky sa rodí spoločenstvo ako zoskupenie slobodných osôb, oslobodených Kristovým krížom.

23. Táto cesta oslobodzovania, ktorá vedie k plnej jednote a k slobode Božích detí, si však vyžaduje odvahu vzdať sa seba samých a prijať a tolerovať druhého, aj s jeho ohraničeniami, počnúc vlastným predstaveným.
Z viacerých strán sa konštatovalo, že toto bolo jedno z najslabších miest obnovy v týchto rokoch. Narástli vedomosti, preskúmali sa rôzne stránky spoločného života, no menej sa dbalo o nevyhnuté asketické úsilie, ktoré je nenahraditeľnou podmienkou každého oslobodenia, schopného urobiť zo skupiny osôb kresťanské bratstvo.
Communio je ponúknutým darom, ktorý si vyžaduje odpoveď v podobe trpezlivého učenia sa a neustáleho zápasu, aby sa podarilo zvíťaziť nad náladovosťou a premenlivosťou želaní. Najvyšší ideál spoločenstva nutne vyžaduje aj zmenu všetkých postojov brániacich opravdivému communiu.
Spoločenstvo bez mystiky nemá dušu, no bez askézy nemá telo. Pri budovaní konkrétneho spoločenstva sa vyžaduje súčinnosť medzi Božím darom a osobným úsilím, aby tak milosť a dar bratského communia stelesňovali konkrétnu podobu.

24. Treba pripustiť, že takáto diskusia spôsobuje dnes problémy tak medzi mladými, ako aj medzi dospelými. Mladí často pochádzajú z kultúry, ktorá si nadmieru cení subjektivitu a snahu o individuálnu sebarealizáciu, zatiaľ čo dospelí sú buď ukotvení v minulých štruktúrach alebo žijú v istom rozčarovaní, pokiaľ ide o spolčovacie tendencie v minulých rokoch, ktorých následkom bolo len priveľa slov a neistoty.
Ako je pravdou, že spoločenstvo nemôže existovať bez obetavosti každého jeho člena, tak je tiež potrebné, aby sa hneď na začiatku odstránili ilúzie vychádzajúce z predstavy, že všetko „musí“ prichádzať od druhých. Treba sa skôr naučiť s vďačnosťou znovu objavovať, čo všetko sme už od druhých prijali a ešte prijmeme. Dobré je pripraviť sa hneď od začiatku na to, že máme byť budovateľmi, nielen užívateľmi spoločenstva, a že zároveň máme byť zodpovední aj za rast toho druhého, otvorení a pripravení prijať dar od druhého, schopní pomáhať i prijímať pomoc, zastúpiť a nechať sa zastúpiť.
Spoločný bratský život, na ktorom sa podieľame, je prirodzene pre mladých príťažlivý, no neskôr, keď treba v reálnych podmienkach života vytrvať, sa môže stať ťažkým bremenom. Počiatočná formácia musí teda viesť aj k vedomiu, že život v spoločenstve si vyžaduje aj obete, ktoré treba vedieť prijať v perspektíve radostného a skutočne bratského vzťahu, pričom má zároveň prispieť i k formovaniu všetkých ostatných postojov charakteristických pre vnútorne slobodného človeka (35). Pretože keď stratíme život pre bratov, nájdeme seba samých.

25. Okrem toho je nevyhnutné neustále pripomínať, že sebarealizácia zasvätených osôb je možná len prostredníctvom spoločenstva. Kto sa usiluje viesť nezávislý život, oddelene od spoločenstva, určite zišiel z bezpečnej cesty k dokonalosti v rámci svojho stavu.
Zatiaľ čo západná spoločnosť oslavuje nezávislú osobu, ktorá sa vie realizovať bez pomoci druhých, akéhosi sebaistého individualistu, evanjelium si vyžaduje osoby, ktoré vedia zomrieť samým sebe ako zrnko obilia, aby sa zrodili pre bratský život. (36)
Takto sa spoločenstvo stáva školou lásky, schola amoris, pre mladých i dospelých. Školou, kde sa učíme milovať Boha, milovať bratov a sestry, s ktorými spoločne žijeme, milovať ľudstvo, ktoré potrebuje Božie milosrdenstvo a bratskú solidaritu.

26. Popri ideáli spoločenstva nemožno zabudnúť na to, že každá kresťanská skutočnosť sa buduje na ľudskej slabosti. Dokonalé, „ideálne spoločenstvo“ ešte neexistuje: dokonalé communio svätých je konečným cieľom, ktorý sa dosiahne až v nebeskom Jeruzaleme.
V našom čase ide o neustále upevňovanie a budovanie spoločenstva: stále je možné zlepšovať sa a spoločne kráčať k spoločenstvu, ktoré vie žiť odpustenie a lásku. Spoločenstvá sa naozaj nemôžu vyhnúť všetkým konfliktom. Jednota, ktorú majú budovať je jednotou, ktorá sa dosahuje za cenu odpustenia a zmierenia (37). Preto nás nesmie nedokonalosť spoločenstiev odrádzať.
Spoločenstvá sa skutočne denne vydávajú na cestu, povzbudzované učením apoštolov: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12, 10); „navzájom rovnako zmýšľajte“ (Rim 12, 16); „prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás“ (Rim 15, 7); „môžete sa aj vzájomne napomínať“ (Rim 15, 14); „čakajte jeden na druhého“ (1 Kor 11, 33); „navzájom si slúžte v láske“ (Gal 5, 13); „navzájom sa potešujte a povzbudzujte jeden druhého“ (1 Sol 5, 11); „znášajte sa navzájom v láske (Ef 4, 2); „buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte“ (Ef 4, 32); „podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (Ef 5, 21); „modlite sa jeden za druhého“ (Jak 5, 16); „všetci sa navzájom zaodejte pokorou“ (1 Pt 5, 5); „máme spoločenstvo medzi sebou“ (1 Jn 1, 7); „neúnavne konajme dobro... najmä členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 9 – 10).

27. Zdá sa, že pre napomáhanie dosiahnutia communia myslí a sŕdc tých, ktorí sú povolaní žiť spolu v jednom spoločenstve, bude užitočné, keď si pripomenieme potrebu pestovať vlastnosti, ktoré sú žiaduce vo všetkých ľudských vzťahoch: slušnosť, láskavosť, srdečnosť, sebakontrola, jemnosť, zmysel pre humor a duch vzájomnej komunikácie.
Dokumenty Magistéria Cirkvi sú v poslednej dobe bohaté na odporúčania a postoje užitočné pre komunitné spolužitie, ako napr.: radostná jednoduchosť (38), vzájomná otvorenosť a dôvera (39), schopnosť dialógu (40), úprimný súhlas s prospešnou komunitnou disciplínou (41).

28. Konečne nesmieme zabudnúť ani na to, že pokoj a potešenie zo spoločného života sú naďalej jedným zo znamení Božieho kráľovstva. Radosť zo života, hoci aj uprostred ťažkostí ľudskej a duchovnej životnej cesty, či každodennej jednotvárnosti, sú už súčasťou tohto kráľovstva. Táto radosť je ovocím Ducha a osvecuje jednoduchosť existencie i jednotvárnosť všednosti. Bratské spoločenstvo bez radosti je bratské spoločenstvo, ktoré dohára. Čoskoro budú jeho členovia v pokušení hľadať inde to, čo nenašli vo vlastnom dome. Bratské spoločenstvo bohaté na radosť je skutočným darom z výsosti pre bratov, ktorí oň vedia prosiť a ktorí sa vedia navzájom prijímať, pričom sa s dôverou v pôsobenie Ducha Svätého zapájajú do jeho budovania. Takto sa uskutočňujú slová žalmu: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu... Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky“ (Ź 133, 1 – 3) „pretože keď žijú bratsky pospolu, zjednocujú sa v zhromaždení Cirkvi, cítia sa súdržní v láske i jednej vôli“ (42).
Takéto svedectvo radosti dáva rehoľnému životu príťažlivú silu, je jedným zo zdrojov nových povolaní a napomáha vytrvať v povolaní. Veľmi dôležité je pestovať v rehoľných spoločenstvách túto radosť: môže ju uhasiť prepracovanosť, nadmierna horlivosť v istých smeroch zasa môže spôsobiť, že sa na ňu pozabudne a neustále skúmanie vlastnej identity či budúcich perspektív ju môže zakaliť.
No vedieť spoločne sláviť, dopriať si chvíle osobného i spoločného oddychu, vzdialiť sa z času na čas od svojej práce, radovať sa z radosti brata, byť pozorný voči potrebám bratov a sestier, s dôverou spolupracovať v apoštoláte, milosrdne pristupovať k rôznym situáciám, ísť v ústrety zajtrajšku s nádejou, že vždy a všade môžeme stretnúť Pána: to všetko živí vyrovnanosť, pokoj a radosť a stáva sa posilou v apoštolskej činnosti.
Radosť je žiarivým svedectvom o evanjeliovom charaktere rehoľného spoločenstva, je cieľom cesty, ktorá, hoci nie je bez strasti, predsa je možná, keď je podopieraná modlitbou: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí“ (Rim 12, 12).
Komunikovať, aby sme spolu rástli
29. Pri obnove rehoľných spoločenstiev prebiehajúcej v týchto rokoch sa ukázalo, že komunikácia je jedným z tých ľudských faktorov, ktorý nadobúda pre život rehoľného spoločenstva čoraz väčší význam. Hlboko pociťovaná potreba posilniť bratský život v spoločenstve nesie so sebou aj potrebu širšej a intenzívnejšej komunikácie.
Aby sme sa mohli stať bratmi a sestrami, je potrebné sa poznať. Aby sme sa spoznali, je veľmi dôležité viac a hlbšie komunikovať. Dnes sa venuje rôznym stránkam komunikácie veľká pozornosť, hoci jej intenzita a formy sa vzhľadom na jednotlivé inštitúty a oblasti sveta líšia.

30. Komunikácia v rámci inštitútov zaznamenala tiež prudký rozvoj. Zintenzívnili sa pravidelné stretnutia ich členov na centrálnej, regionálnej i provinciálnej úrovni, predstavení bežne posielajú okružné listy a podnety, častejšie navštevujú jednotlivé spoločenstvá a vzrástla výmena informácií prostredníctvom interných správ a periodík.
Takáto široká komunikácia na rôznych úrovniach, vedená s ohľadom na charakter daného inštitútu, vytvára zvyčajne užšie vzťahy, posilňuje rodinného ducha i spoluúčasť na dianí v rámci inštitútu, má za následok väčšiu citlivosť na všeobecné problémy a spája zasvätené osoby užšie so spoločným poslaním.

31. Aj na komunitnej úrovni sa ukázalo ako veľmi pozitívne, keď sa pravidelne, často týždenne konajú stretnutia, na ktorých si rehoľníci a rehoľníčky môžu navzájom pohovoriť o problémoch komunity, inštitútu, Cirkvi alebo o jej najdôležitejších dokumentoch. Sú to užitočné momenty na vypočutie tých druhých, na vyjadrenie vlastných myšlienok, na spoločné skúmanie a hodnotenie prejdenej cesty, na reflexiu i plánovanie.
Najmä vo väčších komunitách potrebuje bratský život tieto podmienky, aby mohol rásť. Sú to okolnosti, keď sú rehoľníci oslobodení od iných povinností; momenty komunikácie, ktoré sú dôležité pre spoločné nesenie zodpovednosti i pre zaradenie vlastnej práce do širšieho kontextu rehoľného, cirkevného i svetského života, kam sú tiež vyslaní na misie, odhliadnuc od misijného poslania v samotnom komunitnom živote. Po tejto ceste idú všetky spoločenstvá, prispôsobiac jej rytmus a podobu vlastnostiam daného spoločenstva a jeho úlohám. U kontemplatívnych spoločenstiev si to vyžaduje brať osobitný ohľad na ich štýl života.

32. To však nie je všetko. Na viacerých miestach pociťujú potrebu zintenzívniť komunikáciu medzi členmi toho istého spoločenstva. Nedostatočná či slabá komunikácia má zvyčajne za následok oslabenie bratských vzťahov, pretože nepoznáme pocity a skúsenosti tých druhých, čo spôsobuje, že spolubrat nám ostane cudzí a vzťah s ním sa stáva anonymným, navyše to vytvára skutočné stavy izolácie a osamelosti.
V niektorých spoločenstvách sa sťažujú na upadajúcu kvalitu komunikácie vzhľadom na základné duchovné témy: rozpráva sa len o okrajových témach a problémoch, no zriedkavo sa ľudia delia o to, čo má na ich ceste posväcovania životne dôležitú a centrálnu úlohu.
Následky môžu byť bolestivé, pretože duchovná skúsenosť nepozorovane nadobúda individualistický nádych. Okrem toho sa uprednostňuje nezávislosť spojená s necitlivosťou voči druhému, zatiaľ čo dôležité vzťahy sa postupne začínajú vyhľadávať mimo spoločenstva.
Problém teda treba jednoznačne riešiť: ohľaduplne a pozorne, bez akéhokoľvek násilia; ale zároveň aj odvážne a kreatívne, hľadajúc formy a nástroje, ktoré umožnia postupne všetkým naučiť sa v jednoduchosti a bratsky deliť o dary Ducha, aby skutočne patrili všetkým a slúžili na všeobecný úžitok (porov. 1 Kor 12, 7).
Communio sa rodí práve zo spoločného užívania darov Ducha, zo vzájomného delenia sa o vieru a vo viere, pričom bratský zväzok je o to silnejší, o čo centrálnejší význam zaujíma v spoločenstve to, na čom sa všetci podieľajú. Takáto komunikácia je užitočná aj pre pochopenie spôsobu odovzdávania skúsenosti, ktorý potom pri apoštoláte umožňuje jednotlivcovi „vyznať svoju vieru“ jednoduchými a zrozumiteľnými slovami, aby to všetci mohli porozumieť a oceniť.
Formy odovzdávania si duchovných darov môžu byť rozličné. Okrem tých, ktoré sme už spomínali – spoločná reflexia nad Božím slovom a vzájomné odovzdávanie si skúsenosti s Bohom, spoločné rozlišovanie a plánovanie – (43) možno pripomenúť ešte bratské napomínanie, revíziu života a iné formy typické pre jednotlivé tradície. Sú to konkrétne spôsoby, ako sa dať do služby druhým a umožniť, aby spoločenstvo bolo naplnené darmi, ktoré Duch hojne uštedruje na jeho budovanie a poslanie vo svete.
Toto všetko nadobúda ešte väčší význam v dnešnej dobe, keď v jednej komunite môžu spolu bývať rehoľníci nielen rôzneho veku, ale aj rozličnej rasy, kultúrnej i teologickej formácie, a tí, ktorí majú odlišnú skúsenosť z uplynulých pohnutých a pluralizmom poznačených rokov.
Bez dialógu a vzájomného počúvania hrozí, že rehoľníci budú viesť akýsi „paralelný“ život, veľmi vzdialený od ideálu bratského života.

33. Každá forma komunikácie zahŕňa osobitné psychologické procesy a problémy, ktorým možno pozitívne čeliť aj s využitím humánnych vied. Niektoré spoločenstvá s pomocou odborníkov na komunikáciu a profesionálov z odboru psychológie a sociológie získali v tomto smere náskok.
Ide o mimoriadne prostriedky, ktoré treba rozumne zvážiť a možno ich s mierou využívať v spoločenstvách, ktoré chcú zbúrať múr oddelenia, ktorý sa niekedy týči v ich vnútri. Čisto ľudské techniky sa javia ako užitočné, no nie sú postačujúce. Oveľa potrebnejšie je, aby všetkým ležalo na srdci dobro bratov a rozvíjali si evanjeliovú schopnosť prijímať od druhých to, čo nám chcú darovať a s čím sa chcú podeliť, ako i to, čo skutočne odovzdávajú svojou vlastnou existenciou.
„Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2, 2 –5).
V takomto ovzduší môžu potom komunikačné spôsoby a techniky, ktoré sú zlučiteľné s rehoľným životom, dosiahnuť výsledky napomáhajúce prehlbovanie bratských vzťahov.

34. Značný vplyv masmédií na život a mentalitu našich súčasníkov sa dotýka aj rehoľných spoločenstiev a nezriedka podmieňuje ich internú komunikáciu.
Spoločenstvo, ktoré si je tohto vplyvu vedomé, sa ich učí využívať pre osobný rast i rast spoločenstva, s evanjeliovým jasným poznaním a vnútornou slobodou toho, kto sa naučil poznať Krista (porov. Gal 4, 17 – 23). Masmédiá totiž ponúkajú a často i nanucujú určitú mentalitu a postoj k životu, ktoré treba neustále konfrontovať s evanjeliom. V tomto zmysle sa z mnohých strán požaduje, aby sa prehĺbila formácia vo vzťahu ku kritickému a plodnému využívaniu týchto prostriedkov. Prečo teda tieto otázky nepreskúmať, neprehodnotiť a nezaradiť do plánov pravidelných stretnutí komunity?
Najmä vtedy, keď sa televízia stáva jedinou formou rekreácie, bráni, ba občas i znemožňuje rozvíjanie vzťahov medzi bratmi, obmedzuje komunikáciu medzi nimi, ba dokonca môže ohroziť samotný zasvätený život.
Źiaduca je teda zdravá rovnováha: využívanie komunikačných prostriedkov s mierou a s rozumom (44) a zároveň komunitné rozlišovanie, ktoré môže pomôcť spoločenstvu lepšie porozumieť zložitosti sveta kultúry, umožniť kritické a preverené prijatie komunikačných prostriedkov a nakoniec využiť ich vplyv v službách evanjelia.
Kontemplatívne spoločenstvá, v súlade s ich voľbou osobitného spôsobu života – vyznačujúceho sa dôsledným odlúčením od sveta – sa musia snažiť zachovať prostredie napomáhajúce stíšenie a dodržiavať normy o využívaní spoločenských komunikačných prostriedkov zakotvené v ich stanovách.

REHOĽNÉ SPOLOČENSTVO A ZRELOSŤ OSOBY

35. Rehoľné spoločenstvo, tým že je scholou amoris, ktorá pomáha rásť v láske k Bohu a k bratom, sa stáva aj miestom ľudského dozrievania.
Cesta k nemu je náročná, lebo súvisí so zriekaním sa dobier, ktoré majú bezpochyby veľkú hodnotu (45), no predsa nie je nemožná. Svedčí o tom aj zástup svätých a obdivuhodné postavy z radov rehoľníkov a rehoľníčok, ktoré nám ukázali, že zasvätenie sa Kristovi „neprekáža pravému rozvoju ľudskej osobnosti“(46).
Napredovanie k ľudskej zrelosti, ktoré je podmienkou života vo svetle evanjelia, je procesom bez konca, pretože je trvalým obohacovaním sa nielen duchovnými, ale aj psychologickými, kultúrnymi a spoločenskými hodnotami (47).
Veľké zmeny, ktoré sa udiali v kultúre a vo zvykoch, orientované skôr na materiálne než na duchovné hodnoty, si vyžadujú, aby sme venovali osobitnú pozornosť aj niektorým oblastiam, v ktorých sa rehoľníci zdajú byť zvlášť zraniteľní.

Identita
36. Proces dozrievania sa uskutočňuje vo vlastnom stotožnení sa s Božím vyzvaním. Neistá identita môže viesť, najmä v okamihoch ťažkostí, k zle chápanej sebarealizácii – s naliehavou potrebou dosiahnuť úspech a uznanie od druhých, spojenou s prehnaným strachom z neúspechu a depresiou v dôsledku nezdarov.
Identita zasvätenej osoby závisí od jej duchovnej zrelosti: je dielom Ducha, ktorý ju vedie k pripodobňovaniu sa Kristovi, a to osobitným spôsobom, daným „pôvodnou charizmou, sprostredkovanou skrze evanjelium členom daného inštitútu“ (48). Na „rozlišovanie Božieho pôsobenia, sprevádzanie brata na Pánových cestách, sýtenie jeho duchovného života solídnym učením a živou modlitbou“ (49) je veľmi dôležitá pomoc duchovného vodcu, ktorý dobre pozná a rešpektuje spiritualitu a poslanie inštitútu. Takéto sprevádzanie je mimoriadne dôležité pri počiatočnej formácii, ale aj po celý ďalší život, aby „rástli v Kristovi“.
Rovnako kultúrna zrelosť pomáha pri riešení výziev spojených s rehoľným povolaním a pri využívaní nástrojov, potrebných na rozpoznanie budúceho vývoja a na vypracovanie vhodných návrhov, ako môže byť evanjelium naďalej alternatívou k svetským ponukám, zahŕňajúc pozitívne sily, ktoré sú v nich prítomné, a očistiac ich od prvkov zla.
V tomto procese predstavuje zasvätená osoba a rehoľné spoločenstvo evanjeliovú ponuku, ktorá zviditeľňuje Kristovu prítomnosť vo svete (50).

Citový život
37. Bratský život v spoločenstve si vyžaduje od všetkých stabilnú duševnú rovnováhu, v ktorej môže citový život jednotlivca dozrieť. Základným prvkom takéhoto dozrievania je, ako sme už spomenuli, sloboda v citovej oblasti, vďaka ktorej zasvätený miluje svoje povolanie a miluje v súlade so svojím povolaním. Práve táto sloboda a zrelosť mu umožňuje dobre zvládať city, tak v rámci komunity, ako i mimo nej.
Milovať vlastné povolanie, pociťovať ho ako rozhodujúci základ života a chápať svoje zasvätenie ako opravdivú, krásnu a dobrú skutočnosť, vďaka ktorej sa aj vlastná existencia stáva opravdivou, krásnou a dobrou. To všetko robí zasvätenú osobu silnou, nezávislou a sebaistou, schopnou zaobísť sa bez rôznych opôr či kompenzácií – aj v citovej oblasti – a zároveň to posilňuje puto spájajúce zasvätenú osobu s osobami majúcimi účasť na rovnakom povolaní. Predovšetkým s nimi má prežívať bratské a priateľské vzťahy.
Milovať povolanie značí milovať Cirkev, milovať vlastný inštitút a vnímať spoločenstvo ako opravdivú vlastnú rodinu.
Milovať v súlade so svojím povolaním značí milovať ako ten, ktorý chce byť v každom ľudskom vzťahu žiarivým znamením Božej lásky, kto sa nevnucuje, ani nechce druhého vlastniť, ale má ho rád a chce pre neho to najlepšie s rovnakou žičlivosťou ako Boh.
Preto je v citovej oblasti potrebná osobitná formácia, zahŕňajúca ľudský i duchovný aspekt. V tomto smere sa javia ako zvlášť vhodné inštrukcie ohľadne posudzovania „rovnováhy v citovej a najmä v sexuálnej oblasti“, ako i „schopnosti žiť v spoločenstve“ (51) obsiahnuté v Potissimum institutioni.
Predsa však sú ťažkosti v tejto oblasti často len ohlasom na problémy, ktoré majú svoj pôvod inde. Citový život a sexualita prežívané s narcisticko-adolescentným alebo rigidne potláčajúcim postojom, môžu byť dôsledkom negatívnych skúseností predchádzajúcich vstup do spoločenstva, ale aj dôsledkom nedorozumení v spoločenstve alebo v apoštoláte. Preto je dôležité, či v nich existuje bohatý a úprimný bratský život, ktorý pomáha zranenému bratovi v núdzi „niesť jeho bremeno“.
Tak ako je pre život v spoločenstve potrebná určitá zrelosť, rovnako je pre dozrievanie rehoľníka potrebný úprimný bratský život. Ak sa u brata alebo sestry zistí nižšia citová nezávislosť, odpoveďou spoločenstva má byť bohatá ľudská láska podľa vzoru Pána Ježiša a mnohých svätých rehoľníkov, láska prežívajúca s milovaným obavy i radosti, ťažkosti i nádeje, a to s vrúcnosťou, vlastnou novému srdcu, schopnému prijať celého človeka. Takáto starostlivá a taktná láska, ktorá nie je vlastnícka, ale je nezištná, umožňuje druhému pocítiť blízkosť Pánovej lásky, vďaka ktorej nám Boží Syn prostredníctvom svojho kríža ukázal, že nemožno pochybovať o tom, že sme milovaní Láskou.

Nedorozumenia
38. Osobitnou príležitosťou na ľudské a kresťanské dozrievanie je spolužitie s osobami, ktoré sa trápia, ktoré sa v spoločenstve necítia dobre, čo spôsobuje ich bratom či sestrám utrpenie a narušuje komunitný život.
Tu sa treba predovšetkým pýtať, odkiaľ toto ich utrpenie pramení: z charakterového deficitu, zo záväzkov, ktoré považujú za príliš ťažké, z vážnych nedostatkov vo formácii, z prirýchlych zmien dnešnej doby, z priveľmi autoritatívneho spôsobu vedenia alebo z ťažkostí v duchovnom živote.
Existujú teda situácie, v ktorých je potrebné, aby predstavený poukázal na to, že život v spoločenstve si niekedy vyžaduje obetu, ba môže sa stať i formou najvyššieho pokánia – maxima poenitentia.
Avšak sú i také situácie a prípady, keď sa treba utiekať k humánnym vedám, predovšetkým tam, kde sú jednotlivci zjavne neschopní viesť život v spoločenstve pre nedostatočnú zrelosť, psychickú nestálosť alebo iné, prevažne patologické problémy.
Využitie týchto prostriedkov sa ukázalo ako užitočné nielen v terapii, ťažších či ľahších psychopatologických stavov, ale aj pri ich prevencii, a rovnako pomáhajú formátorom pri vhodnom výbere kandidátov a pri riešení špecifických pedagogicko-formačných problémov (52).
V každom prípade treba pri výbere odborníkov uprednostniť veriacu osobu a znalca rehoľného života a jeho dynamiky. Ešte lepšie, ak ide o zasvätenú osobu.
Používanie týchto pomocných prostriedkov bude však naozaj účinné vtedy, ak budú používané s istou zdržanlivosťou a nie aplikované všeobecne, a to aj preto, že nie sú riešením všetkých problémov a teda „nemôžu nahradiť pravé duchovné vedenie“ (53).

OD JA K MY

39. Úcta voči osobe, odporúčaná Druhým vatikánskym koncilom i dokumentmi, ktoré nasledovali, mala pozitívny vplyv aj na konkrétny život v spoločenstve.
Súčasne sa však v rôznych oblastiach sveta s väčšou či menšou intenzitou rozšírili aj rozličné formy individualizmu, ako napr. snaha o vlastné presadenie a prehnaný dôraz na vlastné fyzické, psychické a profesionálne dobro, uprednostňovanie samostatnej práce alebo prestížnej či úzko špecializovanej činnosti, absolútna priorita osobných záujmov a vlastnej individuálnej životnej cesty bez ohľadu na ostatných a bez akéhokoľvek vzťahu k spoločenstvu.
Na druhej strane je naliehavo žiaduce dodržiavať správnu, no nie vždy jednoducho dosiahnuteľnú rovnováhu medzi rešpektovaním osoby a spoločným dobrom, medzi požiadavkami a potrebami jednotlivcov a spoločenstva, medzi osobnými charizmami a apoštolskými plánmi spoločenstva. Tá je totiž veľmi vzdialené tak od individualizmu, ktorý spoločenstvo štiepi, ako aj od rovnostárskeho komunitarizmu. Rehoľné spoločenstvo je miestom, kde sa denne trpezlivo uskutočňuje prechod od „ja“ k „my“, od mojej úlohy k úlohe zverenej spoločenstvu, od vyhľadávania toho „môjho“ k hľadaniu toho „Kristovho“.
Potom sa stane rehoľné spoločenstvo miestom, kde sa jeho členovia denne snažia o nové zmýšľanie, ktoré im umožní žiť bratské spoločenstvo v bohatstve rozličných darov, a kde sa zároveň tieto dary usmernia tak, aby sa spojili pri budovaní bratských vzťahov a nesení spoločnej zodpovednosti v apoštolskom programe.
40. Na dosiahnutie takejto harmónie medzi spoločenstvom a apoštolátom je potrebné:
a) Spolu sláviť a ďakovať za spoločný dar povolania a poslania, dar, ktorý stojí nad všetkými individuálnymi a kultúrnymi rozdielmi. Prehlbovať postoj kontemplácie pred Božou múdrosťou, ktorá povolala práve týchto bratov či sestry do spoločenstva, aby sa jedni pre druhých stali darom. Chváliť Boha za to, čo z Kristovej prítomnosti a Kristovho slova každý z nich sprostredkuje ostatným.
b) Pestovať vzájomný rešpekt, v ktorom sa prijíma pomalé napredovanie tých najslabších a zároveň sa nepotláča rast bohatších osobností. Rešpekt, ktorý povzbudzuje k tvorivosti, ale na druhej strane vyzýva aj k zodpovednosti a k solidarite s druhými.
c) Orientovať sa na spoločné poslanie: každý inštitút má svoje vlastné poslanie, na ktorom majú všetci členovia spolupracovať podľa svojich darov. Cesta zasvätenej osoby spočíva práve v postupnom zasväcovaní Pánovi všetkého, čím je a čo vlastní, aby prispela k uskutočňovaniu poslania svojej rehoľnej rodiny.
d) Pripomínať si, že apoštolské poslanie je zverené v prvom rade spoločenstvu, čo často súvisí aj so spravovaním vlastných diel inštitútu. Venovanie sa takémuto komunitnému apoštolátu umožňuje zasvätenej osobe dozrievať a rásť na jej osobitnej ceste k svätosti.
e) Uvedomiť si, že jednotliví rehoľníci, ktorí z poslušnosti prijali individuálne poslanie, musia to chápať tak, že ich vysiela spoločenstvo. Z ich strany si to vyžaduje pravidelnú aktualizáciu a umožňuje im účasť na preverovaní komunitných a apoštolských záväzkov.
Počas formácie sa môže stať, že napriek dobrej vôli, bude nemožné zapojiť niektoré dary určitej zasvätenej osoby do bratského spolužitia a spoločného poslania. Vtedy je čas, položiť si otázku: „Budujú Božie dary v tejto osobe (...) jednotu a prehlbujú communio? Ak áno, možno ju pokojne prijať. V opačnom prípade, akokoľvek sa môže javiť dobrou sama osebe, či želateľnou  pre niektorých členov, nie je pre tento špeciálny inštitút vhodná. Skutočne nie je múdre tolerovať veľmi rozdielne zamerania, ktoré neposkytujú pevný základ pre jednotu v inštitúte“ (55).

41. V týchto rokoch sa rozmnožili, predovšetkým pre potreby apoštolátu, spoločenstvá s malým počtom členov. Tieto môžu podporiť aj rozvíjanie užších vzťahov medzi rehoľníkmi, intenzívnejší život modlitby a vzájomné preberanie zodpovednosti v bratskom duchu (56).
Predsa však nechýbajú pre vznik takýchto spoločenstiev i problematické dôvody, ako napr. zhoda záujmov alebo pováh ich členov. V takom prípade sa ľahko stane, že sa spoločenstvo uzavrie a môže dôjsť k tomu, že si bude svojich členov vyberať a rozhodovať o prijatí či neprijatí brata, ktorého pošlú predstavení. To je však v protiklade so samotnou povahou rehoľného spoločenstva ako znaku. Homogénnosť spoločenstva v dôsledku výberu členov nielenže je prekážkou pre apoštolskú mobilitu, ale oslabuje aj duchovný (pneumatický) ráz spoločenstva a uberá silu jeho svedectvu o duchovnej skutočnosti, ktorá je jeho základom.
Úsilie o vzájomné prijímanie sa a spoločné angažovanie sa v prekonávaní ťažkostí, typické pre heterogénne spoločenstvá, poukazuje na transcendentnosť ich základu, teda na Kristovu silu prejavujúcu sa v ľudských slabostiach (porov. 2 Kor 12, 9 – 10).
V takomto spoločenstve zostávame spolu nie preto, že sme sa navzájom vybrali, ale preto, že si nás vybral Pán.

42. Ak kultúra poznačená západným myslením môže viesť k individualizmu, ktorý robí život v spoločenstve problematickým, iné kultúry môžu naopak viesť ku komunitarizmu, ktorý zasa sťažuje plné docenenie ľudskej osoby. Všetky tieto kultúrne formy je potrebné evanjelizovať.
Prítomnosť rehoľných spoločenstiev, ktoré v procese konverzie prechádzajú k bratskému spôsobu života, pri ktorom sa jednotlivec dáva k dispozícii bratom a „skupina“ podporuje jednotlivca, je znamením premieňajúcej sily evanjelia a príchodu Božieho kráľovstva.
Medzinárodné inštitúty, v ktorých spoločne žijú príslušníci rôznych kultúr, môžu prispieť k vzájomnej výmene darov, ktorými sa navzájom obohacujú i korigujú v spoločnom úsilí žiť čoraz intenzívnejšie evanjelium osobnej slobody a bratského communia.

BYŤ SPOLOČENSTVOM, KTORÉ SA NEUSTÁLE FORMUJE

43. Komunitnej obnove veľmi pomohla permanentná formácia, ktorú odporúča a v základných obrysoch načrtáva dokument Potissimum institutioni (57) a ktorú všetci zodpovední považujú za životne dôležitú pre budúcnosť.
Napriek niektorým pochybnostiam (v súvislosti s problémom dosiahnuť syntézu medzi jednotlivými stránkami tejto formácie a zapojiť do nej všetkých členov určitého spoločenstva, ako aj dosiahnuť správnu rovnováhu medzi činnosťou a formáciou vzhľadom na prílišnú náročnosť apoštolátu) väčšina inštitútov rozbehla v tomto smere iniciatívy tak na centrálnej, ako i na miestnej úrovni. Ich cieľom je formovať zrelé, evanjeliové, bratské spoločenstvá, schopné pokračovať v trvalej formácii vo všedných dňoch. Rehoľné spoločenstvo je skutočne miestom, kde sa vďaka trpezlivému a húževnatému dennému sprostredkovaniu aj veľké ciele stávajú skutočnosťou. Rehoľné spoločenstvo je zároveň prirodzeným prostredím pre rast všetkých jeho členov, kde je každý spoluzodpovedný za rast toho druhého. Rehoľné spoločenstvo je navyše miestom, kde sa zasväteným osobám majúcim účasť na spoločnej charizme, deň po dni pomáha odpovedať na potreby tých najbiednejších, ako aj na výzvy novej spoločnosti.
Nezriedka sa na tieto problémy odpovedá rôzne, so zjavnými dôsledkami na život v spoločenstve. Práve preto je jednou z najnaliehavejších potrieb dneška integrácia osôb s rôznou formáciou a s rôznymi predstavami o apoštoláte do spoločného komunitného života, v ktorom už nebudú rozdiely len príležitosťou k rozporom, ale budú momentmi vzájomného obohatenia. V tomto rôznorodom a premenlivom prostredí sa stáva čoraz dôležitejšou jednotiaca úloha tých, ktorí sú zodpovední za spoločenstvo a pre ktorých môže byť trvalá formácia, vzhľadom na ich úlohu animátorov bratského a apoštolského života, osobitnou pomocou.
Na základe skúseností z posledných rokov musíme venovať osobitnú pozornosť dvom stránkam rehoľného života: komunitnému rozmeru evanjeliových rád a charizme.

Komunitný rozmer evanjeliových rád
44. Rehoľné sľuby sú výrazom sebadarovania sa Bohu a Cirkvi, avšak sebadarovania prežívaného v spoločenstve rehoľnej rodiny. Rehoľník je „povolaný“ nielen svojím individuálnym povolaním, ale je „spolupovolaný (convocatus)“, teda povolaný spolu s ostatnými, s ktorými „spoluprežíva (condividere)“ každodenný život.
Existuje akási konvergencia všetkých týchto „áno“ Bohu, ktorá zjednocuje zasvätené osoby v tom istom spoločenstve života. Spoločne zasvätení, zjednotení rovnakým „áno“ a spojení navzájom v Duchu Svätom objavujú rehoľníci denne skutočnosť, že svoje nasledovanie „poslušného, chudobného a čistého“ Krista majú prežívať v bratskom spoločenstve, podobne ako apoštoli, ktorí nasledovali Ježiša v jeho službe. Keďže sú zjednotení s Kristom, sú povolaní zjednotiť sa aj medzi sebou. Majú sa zjednotiť v poslaní prorocky sa stavať proti modlárstvu moci, vlastníctva, pôžitku. (58)
Poslušnosť teda spája a zjednocuje rôzne vôle v jednom spoločnom bratskom spoločenstve, ktoré má v rámci Cirkvi plniť osobitné poslanie. Poslušnosť je „áno“ Božiemu plánu, ktorým zveril osobitnú úlohu určitej skupine osôb. Poslušnosť je zviazaná s poslaním, ale aj so spoločenstvom, ktoré má teraz a tu spoločne realizovať toto poslanie; poslušnosť si vyžaduje vierou osvietený pohľad na predstavených, „ktorí vykonávajú služobnú i riadiacu úlohu“ (59) a majú chrániť súlad medzi apoštolskou prácou a poslaním. Takto sa má v communiu s nimi uskutočňovať samotná spásonosná Božia vôľa.
Chudoba znamená spoločné užívanie dobier – aj tých duchovných – a bola od počiatku základom bratského spoločenstva. Chudoba jednotlivca, ktorá so sebou prináša aj jednoduchý a takmer drsný štýl života, oslobodzuje nielen od starostí týkajúcich sa osobných dobier, ale aj obohacuje spoločenstvo, ktoré sa takto môže účinnejšie zapojiť do služby Bohu a chudobným. Chudoba zahŕňa aj ekonomický rozmer: veľmi zraňuje a oslabuje bratský život to, ak niekto disponuje peniazmi, či už pre vlastný osoh alebo pre osoh ostatných členov rodiny, akoby boli jeho vlastné, rovnako ak vedie štýl života veľmi odlišný od ostatných spolubratov a od chudobnej spoločnosti, v ktorej sa nachádza. Aj chudoba ducha, pokora, jednoduchosť, uznanie darov tých druhých i hodnoty evanjeliových skutočností, ako je napr. „skrytý život s Kristom v Bohu“, láska ku skrytej obete, uznanie hodnoty tých najmenších, venovanie sa veciam, ktoré nie sú ohodnotené ani uznávané... to všetko sú skutočnosti, ktoré pôsobia na bratský život zjednocujúco a vychádzajú zo zachovávania chudoby. Spoločenstvo „chudobných“ dokáže byť solidárne s chudobnými, pričom ukazuje, čo je podstatou evanjelizácie, lebo konkrétne predstavuje premieňajúcu silu blahoslavenstiev.
Bohu zasvätená čistota, ktorá zahŕňa aj čistotu mysle, srdca a tela, vyjadruje vo svojom komunitnom rozmere úplnú slobodu, v ktorej možno milovať Boha a všetko, čo je jeho, s nerozdelenou láskou. Predstavuje teda aj bezvýhradnú pripravenosť milovať všetkých ľudí a slúžiť im, sprítomňujúc tak Kristovu lásku. Táto láska nie je egoistická, ani exkluzívna, ani vlastnícka, ani ovládaná vášňou, ale je univerzálna, nezištná, slobodná a oslobodzujúca a čo je veľmi potrebné pre rehoľné poslanie, rozvíja sa a rastie prostredníctvom bratského života. Takto tí, ktorí žijú Bohu zasvätený celibát, „všetkým veriacim pripomínajú ono podivuhodné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným Źeníchom Cirkvi je Kristus“ (60).
Tento komunitný rozmer rehoľných sľubov treba neustále pestovať a prehlbovať, čo sa uskutočňuje práve prostredníctvom permanentnej formácie.
 
Charizma
45. ďalším prvkom, na ktorý treba v rámci permanentnej formácie s ohľadom na rast bratského života klásť dôraz, je charizma.
„Rehoľné zasvätenie vytvára osobitné communio medzi rehoľníkom a Bohom a v ňom i medzi členmi toho istého inštitútu (...). Jeho základom je communio v Kristovi, ustanovené jedinou pôvodnou charizmou“ (61).
Neustále vracanie sa k vlastnému zakladateľovi a charizme, ktorú on prežíval a odovzdával a ktorá sa potom počas celého života inštitútu uchovávala, prehlbovala a rozvíjala, (62) sa potom javí ako základný prvok jednoty spoločenstva.
Źiť v spoločenstve znamená žiť spoločne Božiu vôľu, podľa nasmerovania charizmatického daru, ktorý zakladateľ prijal od Boha a odovzdal svojim učeníkom a pokračovateľom.
Obnova, ktorá prebehla v posledných rokoch vyzdvihla význam pôvodnej charizmy aj prostredníctvom bohatej teologickej reflexie (63) a podporila tým jednotu spoločenstva, ktoré sa považuje za nositeľa toho istého daru Ducha, o ktorý sa majú bratia spoločne deliť a ktorým môžu obohatiť Cirkev, obetujúc ho „za život sveta“. Preto sú také užitočné formačné programy, ktoré zahŕňajú pravidelné kurzy štúdia i modlitebnej reflexie, týkajúce sa zakladateľa, charizmy a stanov.
Hlbšie pochopenie charizmy vedie k jasnejšej predstave o vlastnej identite, na základe ktorej sa ľahšie vytvára jednota a communio. Navyše to umožňuje kreatívne prispôsobenie sa novej situácii, čo dáva inštitútu dobré vyhliadky do budúcnosti.
Naopak, nedostatok jasného pochopenia charizmy môže ľahko viesť k neistote, pokiaľ ide o stanovené ciele a k zraniteľnosti okolitými podmienkami, kultúrnymi prúdmi, či dokonca rozličnými potrebami apoštolátu, ako aj spôsobiť neschopnosť adaptovať a obnovovať sa.

46. Charizmatickú identitu treba pestovať v neposlednom rade aj preto, aby sa vyhlo zovšeobecňovaniu, ktoré je skutočným nebezpečenstvom pre životaschopnosť rehoľného spoločenstva.
V tomto ohľade chceme poukázať na niektoré situácie, ktoré v týchto rokoch zranili a niekde i naďalej zraňujú rehoľné spoločenstvá:
•    zovšeobecňovanie – t.j. nezohľadňovanie vlastnej charizmy – pokiaľ ide o určité smernice partikulárnej cirkvi alebo isté odporúčania pochádzajúce z odlišných spiritualít;
•    istý typ napojenia sa na cirkevné hnutia, ktoré vystavuje rehoľníkov problémom s tzv. „dvojitou identitou“;
•    určité prispôsobenie sa laickému štýlu života, ku ktorému dochádza pri nevyhnutných a často plodných vzťahoch s laikmi, predovšetkým z radov spolupracovníkov. Namiesto toho, aby rehoľníci ponúkli svedectvo o vlastnom stave ako bratský dar, ktorý môže preniknúť kresťanský život opravdivosťou, prispôsobujú sa im, preberajú ich spôsob posudzovania vecí a konania a redukujú prínos vlastného zasvätenia sa Bohu.
•    prílišné prihliadanie na požiadavky rodiny, ideál národa, rasy, kmeňa, či spoločenskej skupiny, prináša riziko odklonu od charizmy smerom k jednostranným postojom a záujmom.
Zovšeobecňovanie redukujúce rehoľný život na bezfarebného najmenšieho spoločného menovateľa, vedie k vylúčeniu krásy a plodnosti, ktoré sú výsledkom rozmanitosti chariziem vzbudených Duchom.

AUTORITA V SLUŹBE BRATSKÉMU SPOLOČENSTVU

47. Je rozšírený názor, že evolúcia v týchto rokoch prispela k dozrievaniu bratského života v spoločenstve. Atmosféra spolužitia sa v mnohých spoločenstvách zlepšila: dostalo sa viac priestoru aktívnej spoluúčasti všetkých členov, od spoločného života založeného na prísnom dodržiavaní pravidiel sa prešlo k životu, ktorý viac rešpektuje potreby jednotlivcov a je po ľudskej stránke starostlivejší. Úsilie budovať menej formálne a menej autoritatívne spoločenstvá, ktoré sú bratskejšie a viac vnútorne prežívané, je vo všeobecnosti považované za jeden z najviditeľnejších plodov obnovy v posledných rokoch.

48. Niekde hrozilo, že tento pozitívny vývoj bude kompromitovaný pocitom nedôvery voči autorite.
Túžba po hlbšom communiu medzi členmi a pochopiteľná reakcia zameraná proti štruktúram, ktoré boli považované za príliš autoritárske a strnulé, viedli k tomu, že úloha autority nebola pochopená v celej jej šírke, ba niektorí ju dokonca označili za nadbytočnú pre život spoločenstva a iní ju zredukovali iba na koordináciu iniciatív členov spoločenstva. Takto dospel istý počet spoločenstiev k tomu, že budú žiť bez predstaveného a iné zasa začali prijímať všetky rozhodnutia spoločne. To všetko však so sebou prináša nielen hypotetické nebezpečenstvo roztrieštenia komunitného života, nevyhnutne smerujúce k uprednostňovaniu individuálnych ciest a súčasne k zatemňovaniu úlohy autority, ktorá je potrebná tak pre duchovnú cestu zasvätenej osoby, ako aj pre rast bratského života v spoločenstve.
Na druhej strane viedli výsledky tohto experimentu postupne k znovuobjaveniu potreby osobnej autority a jej úlohy v kontinuite s celou tradíciou rehoľného života.
I keď šíriaca sa atmosféra demokratizácie podporila aj v rámci rehoľného spoločenstva rast spoluzodpovednosti a spoluúčasti všetkých na rozhodovacom procese, predsa nemožno zabúdať, že bratský život nie je len plodom ľudského úsilia, ale je zároveň a predovšetkým Božím darom. Je darom, ktorý pramení z poslušnosti Božiemu slovu a v rehoľnom živote aj z poslušnosti voči autorite, ktorá nám toto slovo pripomína a aplikuje ho na jednotlivé situácie v duchu konkrétneho inštitútu.
„Prosíme vás, bratia, aby ste si vážili tých, čo pracujú medzi vami, sú vašimi predstavenými v Pánovi a napomínajú vás. Majte ich vo veľkej láske pre ich dielo!“ (1 Sol 5, 12 – 13). Kresťanské spoločenstvo nie je vôbec anonymným kolektívom, už od začiatku dostalo určitých predstavených, ktorým sa má podľa apoštola Pavla prejavovať vážnosť, úcta a láska.
V rehoľných spoločenstvách je táto autorita, ktorej treba prejavovať pozornosť a rešpekt aj vzhľadom na poslušnosť, ku ktorej sa rehoľníci zaväzujú sľubmi, daná do služby bratskému životu, jeho budovaniu a dosiahnutiu jeho duchovných a apoštolských cieľov.

49. Obnova prebiehajúca v posledných rokoch prispela k načrtnutiu nového obrazu autority, so zámerom spojiť ju užšie s jej evanjeliovými koreňmi, teda so službou duchovnému rozvoju jednotlivca a budovaniu bratského života v spoločenstve.
Každé spoločenstvo má uskutočňovať svoje poslanie. Služba autority sa teda zameriava na spoločenstvo, ktoré má plniť osobitné poslanie, odovzdané mu a vymedzené inštitútom a jeho charizmou. Vzhľadom na rozličné poslania, existujú i rôzne typy spoločenstiev a teda i rôzne spôsoby vykonávania autority. Aj vďaka tomu môžu v rehoľnom živote vzniknúť a pôsobiť rôzne typy autority, definované jeho vlastným právom.
Autorita je však podľa evanjelia vždy službou.

50. Táto obnova zároveň viedla k tomu, že sa niektoré stránky autority uprednostňujú.

a) Duchovná autorita
Keďže zasvätené osoby sa úplne oddali službe Bohu, tak autorita má chrániť a podporovať toto ich zasvätenie. V istom zmysle na ňu možno hľadieť ako na „služobnicu služobníkov Božích“. Najdôležitejšou úlohou autority je spoločne s bratmi a sestrami budovať bratské spoločenstvá, v ktorých sa má „nadovšetko hľadať a milovať Boh“ (64). Preto je potrebné, aby nositeľ autority bol v prvom rade osobou s hlbokým duchovným životom, presvedčenou o prvotnosti duchovna v osobnom živote i pri budovaní bratského života a vedomou si toho, že čím viac vzrastie Božia láska v srdciach, tým viac vzrastie aj jednota medzi nimi.
Prvoradá úloha autority teda bude spočívať v motivácii spoločenstva v oblasti duchovnej, komunitnej a apoštolskej.

b) Autorita vytvárajúca jednotu
Autorita buduje jednotu vtedy, keď sa stará o vytvorenie atmosféry napomáhajúcej spoločné prežívanie a zodpovednosť, keď podnecuje všetkých podieľať sa na spoločných záležitostiach, keď povzbudzuje bratov, aby prevzali zodpovednosť a rešpektuje ich, keď „s úctou voči ľudskej osobe napomáha ich dobrovoľnú poslušnosť“ (65), keď ich ochotne počúva a podporuje „ich úsilie o dobro inštitútu a Cirkvi“ (66), keď vedie dialóg a ponúka vhodné príležitosti na stretnutie, keď vie v ťažkých chvíľach dodať odvahu a nádej, ako i hľadieť vpred a otvárať pre poslanie inštitútu nové horizonty. A navyše, keď je to autorita, ktorá sa snaží udržať v rovnováhe rozličné stránky komunitného života. Ide o rovnováhu medzi modlitbou a prácou, apoštolátom a formáciou, povinnosťami a odpočinkom.
Autorita predstaveného a predstavenej slúži teda na to, aby rehoľný dom nebol len dajakým miestom pobytu skupiny osôb, z ktorých každá si žije po svojom, ale aby bol „bratským spoločenstvom v Kristovi“ (67).

c) Autorita, ktorá vie prijať konečné rozhodnutie a zaistiť jeho realizáciu
Komunitné rozlišovanie je veľmi užitočný, aj keď nie jednoduchý, ani automatický proces, pretože si vyžaduje ľudskú kompetentnosť, duchovnú múdrosť a osobný odstup. Tam, kde sa praktizuje opravdivo a s vierou, môže ponúknuť autorite tie najlepšie podmienky pre prijatie potrebných rozhodnutí zameraných na dobro bratského života i dobro poslania.
Keď sa už raz prijme rozhodnutie v súlade s ustanoveniami vlastného práva, vyžaduje si to stálosť a pevnosť predstaveného, aby rozhodnutie neostalo len na papieri.

51. Okrem toho je potrebné, aby bolo vlastné právo pri určovaní rôznych kompetencií spoločenstva, jeho rád, nositeľov úradov a predstaveného čo najexaktnejšie. Nedostatočná jasnosť v tejto oblasti je zdrojom zmätkov a konfliktov.
Aj v „komunitných projektoch“, ktoré môžu napomôcť účasť na komunitnom živote a na jeho poslaní v rôznych prostrediach treba zaistiť, aby bola úloha a kompetencia autority dobre definovaná, samozrejme aj s ohľadom na stanovy inštitútu.

52. Jednotné a bratské spoločenstvo je čoraz väčšmi povolané stávať sa dôležitým a výrečným prvkom evanjeliovej protikultúry, ktorá je soľou zeme a svetlom sveta. 
Tak napríklad v západnej spoločnosti ohrozovanej individualizmom je povolané stať sa prorockým znakom možnosti v Kristovi uskutočniť bratstvom a solidaritu, a naopak v kultúrach ohrozovaných autoritarizmom a komunitarizmom je povolané stať sa znamením rešpektovania a zveľaďovania ľudskej osoby a zároveň vykonávania autority v súlade s Božou vôľou.
Zatiaľ čo rehoľné spoločenstvo má prijať miestnu kultúru, súčasne je povolané očistiť a pozdvihnúť ju soľou a svetlom evanjelia, ukazujúc vo svojich bratských spoločenstvách konkrétnu syntézu toho, čo je nielen evanjelizáciou kultúry, ale aj evanjelizujúcou inkulturáciou a inkultúrovanou evanjelizáciou.

53. Nakoniec nemožno zabudnúť na to, že v celej tejto delikátnej, komplexnej a často bolestivej otázke zohráva rozhodujúcu úlohu viera, ktorá umožňuje pochopiť spásne tajomstvo poslušnosti (68). Vskutku, tak ako neposlušnosťou jedného človeka nastalo rozdelenie ľudskej rodiny a poslušnosťou nového človeka sa začalo jej zjednocovanie, rovnako poslušné správanie bude trvale nevyhnutnou silou každého rodinného života.
Rehoľný život sa vždy riadil týmto presvedčením pochádzajúcim z viery a aj dnes je povolaný žiť poslušnosť s odvahou, aby jeho úsilie o bratské vzťahy nevyšlo nazmar a aby sa stal v Cirkvi i v spoločnosti významnou evanjeliovou skutočnosťou.

BRATSKÝ ŹIVOT AKO ZNAMENIE

54. Vzťahy medzi bratským životom a apoštolskou činnosťou, najmä v inštitútoch venujúcich sa činnému apoštolátu, neboli vždy jasné a nezriedka vyvolávali, či už u jednotlivca alebo v spoločenstve, napätia. Niektorí dokonca pociťovali „budovanie spoločenstva“ ako prekážku pri plnení svojho poslania, či ako strácanie času skôr na podružné otázky. Preto treba všetkým pripomenúť, že bratské spoločenstvo ako také je už samo osebe apoštolátom, teda priamo prispieva k dielu evanjelizácie. Bratský život je znakom par excellence, ktorý nám zanechal Pán: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).
Zároveň s poslaním hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mt 28, 19 – 20) povolal Pán svojich učeníkov aj k životu v jednote, „aby svet uveril“, že Ježiša poslal Otec, ktorého vierou naplno uznávame (porov. Jn 17, 21). Znak bratského spolužitia má teda veľký význam, lebo poukazuje na božský pôvod kresťanského posolstva a má silu otvárať srdcia pre vieru. Preto „celá plodnosť rehoľného života závisí od kvality bratského života v spoločenstve“ (69).

55. Podľa toho, či a v akej miere pestuje rehoľné spoločenstvo bratský život, trvalo a viditeľne sprítomňuje tento „znak“, ktorý je pre Cirkev potrebný predovšetkým pri uskutočňovaní novej evanjelizácie.
Aj preto leží Cirkvi na srdci bratský život rehoľných spoločenstiev: čím je totiž bratská láska intenzívnejšia, tým väčšia je vierohodnosť ohlasovaného posolstva a tým pochopiteľnejšie je najvnútornejšie tajomstvo Cirkvi ako sviatosti, tajomstvo zjednotenia ľudí s Bohom a ľudí medzi sebou navzájom (70).
Hoci bratský život nie je celým poslaním rehoľného spoločenstva, predsa je jeho základnou zložkou. Bratský život je rovnako dôležitý ako apoštolská činnosť.
Nemožno sa teda dovolávať nutnosti apoštolskej služby, keď chceme pripustiť alebo ospravedlniť nedostatky v živote spoločenstva. Činnosť rehoľníkov musí byť činnosťou osôb, ktoré žijú v spoločenstve a ktoré prispôsobujú svoje konanie duchu spoločenstva a usilujú sa slovom, skutkom i príkladom šíriť bratského ducha.
Osobitné situácie, ktorými sa budeme zaoberať na nasledujúcich stranách, si môžu vyžadovať isté prispôsobenia, ktoré však nesmú viesť k odtrhnutiu rehoľníka od prežívania communia a od ducha vlastnej komunity.

56. Rehoľné spoločenstvo vedomé si svojej zodpovednosti voči veľkému bratskému spoločenstvu, ktorým je Cirkev, sa zároveň stáva znakom možnosti žiť kresťanské bratstvo, no poukazuje aj na cenu, ktorú je potrebné za vybudovanie každej formy bratského života zaplatiť.
Uprostred rôznych spoločností žijúcich na našej planéte, sužovaných rozličnými trápeniami a rozdelených protichodnými záujmami, ktoré túžia po jednote, no nie sú si isté, pokiaľ ide o cestu vedúcu k nej, je prítomnosť takéhoto spoločenstva – kde sa stretávajú ľudia rôzneho veku, jazyka a kultúry ako bratia a sestry a ostávajú spolu napriek nevyhnutným konfliktom a ťažkostiam, ktoré život v spoločenstve so sebou nesie – znamením poukazujúcim na niečo vyššie, čo nás núti hľadieť dohora.
„Rehoľné spoločenstvá, ktoré ohlasujú svojím životom radosť a ľudskú i nadprirodzenú hodnotu kresťanského bratstva, svedčia pred našou spoločnosťou slovami i skutkami o premieňajúcej sile dobrej zvesti“ (71).
„Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“ (Kol 3, 14), lásku, ktorej nás učil Ježiš Kristus, ktorú sám žil a ktorú nám odovzdal prostredníctvom svojho Ducha. Láska, ktorá zjednocuje je tá istá, ako láska nabádajúca deliť sa s druhými o skúsenosť communia s Bohom a s bratmi. Láska teda robí z rehoľníkov apoštolov, lebo vedie spoločenstvá na misijnú alebo kontemplatívnu cestu, na cestu ohlasovania Božieho slova alebo charitnej služby. Božia láska chce preniknúť do sveta: preto sa bratské spoločenstvo stáva akoby misionárom tejto lásky a konkrétnym znakom jej jednotiacej sily.

57. Kvalita bratského života významne ovplyvňuje aj vytrvanie jednotlivých rehoľníkov v povolaní.
Tak ako nedostatočná kvalita bratského života bola často uvádzaná ako dôvod toho, že mnohí opustili rehoľné povolanie, správne prežívané bratské spoločenstvo, naopak, stále predstavuje platnú oporu pre vytrvanie ostatných.
V skutočne bratskom spoločenstve sa každý cíti byť spoluzodpovedný za vernosť toho druhého povolaniu; každý prispieva svojím dielom k pokojnej atmosfére pravého spoločenstva života, vzájomného porozumenia a pomoci; každý je pozorný voči bratovi, či už ide o stavy únavy, utrpenia, osamelosti alebo skľúčenosti a ponúka svoju pomoc tomu, koho sužujú ťažkosti a skúšky.
Takto rehoľné spoločenstvo, ktoré podporuje vytrvanie svojich členov v povolaní, získava silu znamenia o trvalej Božej vernosti a je oporou viery a vernosti pre kresťanov, ponorených v dianí tohto sveta, ktorý, akoby čoraz menej poznal cesty vernosti.


III
REHOĽNÉ SPOLOČENSTVO AKO MIESTO A NOSITEĽ POSLANIA

58. Tak ako Duch Svätý pomazal Cirkev už vo večeradle, aby ju poslal evanjelizovať svet, tak aj každé rehoľné spoločenstvo ako opravdivé spoločenstvo naplnené Duchom Zmŕtvychvstalého, je zo svojej povahy apoštolským spoločenstvom.
Vskutku „communio plodí communio a vo svojej podstate sa utvára ako misijné communio... communio a misia (poslanie) sú hlboko spojené, prenikajú sa navzájom a prirodzene sa podmieňujú, až do tej miery, že communio predstavuje zdroj a zároveň plod poslania, communio je misijné a poslanie je pre communio“ (72).
Každé rehoľné spoločenstvo, aj čisto kontemplatívne, nie je uzatvorené do seba, no je ohlasovaním, diakoniou a prorockým svedectvom. Zmŕtvychvstalý, ktorý v ňom žije a dáva mu svojho Ducha, ho robí svedkom zmŕtvychvstania.

REHOĽNÉ SPOLOČENSTVO A MISIA

Prv ako sa budeme zamýšľať nad niektorými špecifickými situáciami, ktoré dnes rehoľné spoločenstvo v rozličných oblastiach sveta musí riešiť, keď chce zostať verné svojmu osobitnému poslaniu, je vhodné zamyslieť sa nad vzťahom medzi rôznymi typmi rehoľného spoločenstva a poslaním, ktoré majú realizovať.

59. a) V dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa hovorí: „Rehoľníci nech starostlivo dbajú o to, aby ich prostredníctvom Cirkev vskutku čoraz lepšie predstavovala Krista veriacim i neveriacim, buď ako rozjíma na vrchu, alebo ako hlása zástupom kráľovstvo Božie, ako uzdravuje chorých a ranených a privádza k poriadnemu životu hriešnikov, alebo ako žehná deti a robí všetkým dobre, a pritom vždy plní vôľu Otca, ktorý ho poslal“ (73).
Duch Svätý podnietil vznik rôznych rehoľných rodín s rozličnými typmi spoločenstva, zodpovedajúcimi ich charakteristickému poslaniu, odvodenému od ich účasti na rôznych stránkach Kristovho poslania.

b) Spoločenstvo kontemplatívneho typu (ktoré predstavuje Krista na vrchu) je zamerané na dvojaké communio: s Bohom a medzi svojimi členmi. Má najúčinnejší apoštolský dosah, ktorý však z veľkej časti ostáva ukrytý pod rúškom tajomstva. Apoštolské rehoľné spoločenstvo (ktoré predstavuje Krista medzi zástupmi) sa venuje aktívnej službe blížnemu, charakterizovanej osobitnou charizmou.
Spomedzi apoštolských spoločenstiev sú niektoré viac zamerané na spoločný život, takže ich apoštolát závisí od možnosti tvoriť spoločenstvo, iné sú výrazne orientované na misiu a typ spoločenstva potom závisí od typu misie. Inštitúty, ktoré sú jasne zamerané na špecifické formy apoštolskej služby, zdôrazňujú prioritu celej rehoľnej rodiny, ktorú považujú za jedno apoštolské telo a za jedno veľké spoločenstvo, ktorému Duch zveril určité poslanie v Cirkvi. Communio, ktoré túto veľkú rodinu oživuje a spája, sa konkrétne uskutočňuje v jednotlivých miestnych spoločenstvách, ktorým je zverená realizácia poslania na základe rôznych potrieb.
Existujú teda rozličné typy rehoľných spoločenstiev, ktoré vznikali v priebehu storočí, ako sú napr. mníšske a kláštorné rehoľné komunity, kontemplatívne rády a aktívne či „diakonské“ rehoľné spoločenstvá.
„Spoločný život, ktorý sa uskutočňuje v spoločenstve“ nemá teda rovnaký význam pre všetkých rehoľníkov. Mnísi, rehoľníci v kláštore a rehoľníci v činnej službe sa legitímne líšia v spôsobe chápania a prežívania rehoľného spoločenstva.
Táto rozdielnosť sa odzrkadľuje aj v stanovách, ktoré s určením charakteru inštitútu, súčasne určujú aj charakter rehoľného spoločenstva.

c) Všeobecne sa vie, že najmä pokiaľ ide o rehoľné komunity zamerané na apoštolát, je dosť ťažké ustrážiť v každodennom živote rovnováhu medzi venovaním sa spoločenstvu a apoštolátu. Tak ako je nebezpečné stavať tieto dve stránky proti sebe, rovnako ťažké je aj zosúladiť ich. To predstavuje tiež jedno z plodných napätí rehoľného života, ktorého úlohou je podporovať v rehoľníkoch súčasne rast učeníka, ktorý má žiť s Kristom i so skupinou jeho nasledovníkov, ako aj dozrievanie apoštola, ktorý sa má podieľať na Pánovom poslaní.

d) Rozdielnosť apoštolských potrieb viedla v posledných rokoch k tomu, že v rámci toho istého inštitútu žili spoločne veľmi rozdielne spoločenstvá – veľké, pevne štruktúrované komunity i malé, oveľa flexibilnejšie komunity – bez toho, aby sa stratil autentický komunitný charakter rehoľného života.
To všetko ovplyvňuje život inštitútu i jeho samotný charakter, ktorý už nie je kompaktný ako kedysi, ale je bohatší na formy a rehoľné spoločenstvo sa v ňom realizuje rôznymi spôsobmi.

e) V niektorých inštitútoch hlboko ovplyvnila bratský život v spoločenstve tendencia klásť dôraz viac na poslanie ako na spoločenstvo a uprednostňovať rozdielnosť pred jednotou, až sa spoločenstvo niekedy stalo temer voliteľnou alternatívou, a prestalo byť integrujúcou súčasťou rehoľného života.
Dôsledky, ktoré nie sú pozitívne, nás nútia položiť si celý rad otázok o vhodnosti pokračovať touto cestou a usmerňujú nás skôr na cestu objavovania vnútorného vzťahu medzi spoločenstvom a jeho poslaním, aby sa tak tvorivo dokázali prekonať jednostrannosti, ktoré bohatú skutočnosť rehoľného života ochudobňujú.

V MIESTNEJ CIRKVI
60. Rehoľné spoločenstvo misijne pôsobí v konkrétnej miestnej cirkvi, do ktorej vnáša bohatstvo svojho zasvätenia, svojho bratského života a svojej charizmy.
Už samotnou svojou prítomnosťou prináša nielen bohatstvo kresťanského života, ale predstavuje zároveň mimoriadne účinné ohlasovanie kresťanského posolstva. Možno povedať, že je živým a neprestajným ohlasovaním. Táto objektívna danosť celkom zjavne kladie na rehoľníkov zodpovednosť a zaväzuje ich, aby zostali tomuto ich primárnemu poslaniu verní a aby vylepšili a odstránili všetko, čo môže oslabiť príťažlivú silu ich príkladu, robiac ich prítomnosť v miestnej cirkvi – už samu osebe bez ohľadu na akúkoľvek ďalšiu úvahu – mimoriadne žiaducou a cennou.
Keďže najväčšia zo všetkých chariziem je láska (porov. 1 Kor 13, 13), rehoľné spoločenstvo obohacuje Cirkev, ktorej je živou súčasťou, predovšetkým svojou láskou. Miluje univerzálnu i miestnu cirkev, do ktorej je začlenené, pretože v jej rámci sa cíti byť spojené s communiom Najsvätejšej a posväcujúcej Trojice, prameňa všetkých dobier. Tak sa stáva vynikajúcim vyjadrením vnútornej povahy samotnej Cirkvi.
Rehoľné spoločenstvo miluje svoju miestnu cirkev, obohacuje ju svojimi charizmami a otvára ju pre univerzálnejší rozmer. Citlivými vzťahmi medzi pastoračnými požiadavkami miestnej cirkvi a charizmatickým charakterom rehoľného spoločenstva sa zaoberá dokument Mutua relationes, ktorý svojimi teologickými a pastoračnými usmerneniami významne prispel k srdečnejšej a intenzívnejšej spolupráci v tejto oblasti. Znovu nastal čas vziať ho do rúk, aby povzbudil ducha pravého communia medzi rehoľným spoločenstvom a miestnou cirkvou.
Rastúce ťažkosti pri napĺňaní poslania a personálny úbytok, môžu zvádzať tak rehoľné spoločenstvo, ako aj miestnu cirkev k izolácii, ktorá určite neprospeje ani vzájomnému porozumeniu, ani spolupráci.
Takto rehoľné spoločenstvo na jednej strane riskuje, že bude v miestnej cirkvi prítomné bez organickej spätosti s jej životom a pastoráciou, na druhej strane môže dôjsť k redukcii jeho poslania len na pastoračné úlohy. Zopakujme teda: zatiaľ čo sa rehoľný život usiluje čoraz viac zdôrazňovať svoju vlastnú charizmatickú identitu, miestna cirkev často naliehavo požaduje od jeho členov, aby sa zapojili do diecéznej a farskej pastorácie. Dokument Mutua relationes však vôbec nehovorí o izolácii a nezávislosti rehoľného spoločenstva od miestnej cirkvi, ale ani o jeho praktickom pohltení miestnou cirkvou.
Tak ako rehoľné spoločenstvo nemôže konať nezávisle či alternatívne a už vôbec nie proti nariadeniam a pastoračným direktívam miestnej cirkvi, tak ani miestna cirkev nemôže ľubovoľne, na základe svojich potrieb disponovať s rehoľným spoločenstvom alebo s niektorými jeho členmi.
Potrebné je pripomenúť, že keď si rehoľné spoločenstvo nie je dostatočne vedomé vlastnej charizmy, neprospieva to ani miestnej cirkvi, ani samotnému spoločenstvu. Iba rehoľné spoločenstvo s jasnou charizmatickou identitou, sa môže zaradiť do „pastorácie celku“ bez toho, aby sa narušilo, a obohatiť ju svojím darom.
Netreba zabúdať, že každá charizma sa rodí v Cirkvi a pre svet, pričom sa musí neustále obnovovať návratom ku svojim koreňom a cieľom, pričom je živá do takej miery, do akej im zostáva verná.
Cirkev a svet umožňujú jej interpretáciu a povzbudzujú ju k čoraz väčšej aktuálnosti a vitalite. Charizma a miestna cirkev si nemajú navzájom prekážať, ale majú sa podporovať a dopĺňať, a to osobitne v tejto dobe, keď vyvstáva nemálo problémov týkajúcich sa aktualizácie charizmy a jej začlenenia do meniacej sa reality.
Základom mnohých nedorozumení je často nedostatok vzájomného poznania medzi miestnou cirkvou a rehoľným životom, ako aj nepochopenie úlohy biskupa vzhľadom na rehoľný život.
Preto sa vrelo odporúča, aby v diecéznych teologických seminároch nechýbal špeciálny kurz teológie zasväteného života, pričom by sa študovali jeho dogmatické, právne i pastoračné stránky, a podobne ani rehoľníkom nesmie chýbať primerané teologické vzdelania týkajúce sa miestnej cirkvi (74).
Predovšetkým by sa však bratské rehoľné spoločenstvo malo cítiť zaviazané šíriť ovzdušie communia, ktoré pomôže celému kresťanského spoločenstvu, aby sa cítilo ako „rodina Božích detí“.

Farnosť
61. Vo farnostiach je v niektorých prípadoch veľmi ťažké skoordinovať farský a komunitný život.
V niektorých oblastiach zapríčiňujú ťažkosti spojené so súčasným vykonávaním služby vo farnosti a životom v spoločenstve u rehoľných kňazov nemalé napätia. Široké zapájanie sa do farskej pastorácie ide niekedy na úkor charizmy inštitútu a komunitného života, a to až po stratu vnímania osobitosti rehoľného života zo strany veriacich a diecézneho kléru, ako i samotných rehoľníkov.
Pre naliehavé pastoračné potreby sa nesmie zabúdať na to, že najlepšie poslúži rehoľné spoločenstvo Cirkvi, keď zostane verné svojej charizme. To sa má odraziť aj pri preberaní farností a ich spravovaní: treba dať prednosť farnostiam, ktoré umožňujú žiť v spoločenstve, a v ktorých sa dá uplatniť vlastná charizma.
Aj ženské rehoľné spoločenstvá, ktoré sú často vyzvané, aby sa bezprostrednejšie podieľali na farskej pastorácii, majú podobné problémy.
Tu je vhodné zopakovať, že ich začlenenie do pastorácie bude o to plodnejšie, o čo viac v nej bude môcť byť rehoľné spoločenstvo prítomné svojou vlastnou charizmou (75). Všetko toto môže byť veľkou výhodou, či už pre rehoľné spoločenstvo alebo pre samotnú pastoráciu, v ktorej sú rehoľníčky zvyčajne kladne prijímané a oceňované.

Cirkevné hnutia
62. Cirkevné hnutia v najširšom zmysle slova, obdarované živou spiritualitou a apoštolskou vitalitou, pritiahli pozornosť niektorých rehoľníkov, ktorí sa do nich zapojili a veľakrát stadiaľ priniesli ovocie duchovnej obnovy, apoštolskej horlivosti a opätovného oživenia svojho rehoľného povolania. No občas priniesli do rehoľnej komunity aj rozdelenie. Preto je potrebné mať na pamäti nasledovné:

a) Niektoré hnutia slúžia na duchovné oživenie, iné však majú aj vlastné apoštolské plány, ktoré môžu byť nekompatibilné s plánmi rehoľného spoločenstva.
Rovnako rozdielny je i stupeň zapojenia sa zasvätených osôb§. Niektorí sa zapájajú len ako prívrženci, iní príležitostne, ďalšíe sú riadnymi členmi, hoci v plnom súlade s vlastným rehoľným spoločenstvom a spiritualitou. Tí však, ktorí dávajú prednosť príslušnosti k hnutiu – čo je spojené s psychologickým odcudzením sa vlastnému inštitútu – predstavujú problém, pretože žijú vnútorne rozdelení: žijú v rehoľnom spoločenstve, ale v živote sa riadia pastoračnými plánmi a nariadeniami hnutia.
Treba teda dôkladne rozlišovať pokiaľ ide o jednotlivé hnutia, ako aj o stupeň zapojenia sa rehoľníka.

b) Hnutia môžu byť plodnou výzvou pre rehoľný život, jeho duchovné napätie, kvalitu jeho modlitby, razanciu jeho apoštolských iniciatív, ale aj pokiaľ ide o jeho vernosť Cirkvi a intenzitu bratského života. Rehoľné spoločenstvo by malo byť ochotné stretať sa s hnutiami v postoji vzájomného spoznávania sa, dialógu i výmeny darov.
Veľká asketická a mystická duchovná tradícia rehoľného života a rehoľných inštitútov, môže byť zasa užitočná pre tieto mladé hnutia.

c) Základným problémom vo vzťahu k hnutiam však naďalej zostáva identita zasvätenej osoby: ak je táto stabilná, vzťah je obojstranne prospešný.
Tým rehoľníkom a rehoľníčkam, ktorí, zdá sa, žijú viac v hnutí a pre hnutie, než v rehoľnej komunite a pre ňu, je dobré pripomenúť, čo sa hovorí v Potissimum institutioni: „Inštitút má svoju vnútornú koherenciu, ktorá vychádza z jeho povahy, cieľa, ducha, charakteru i tradícií. Celé toto dedičstvo predstavuje základný pilier, na ktorom drží pohromade identita a jednota samotného inštitútu, ako aj jednota života každého z jeho členov. Je darom Ducha Svätého Cirkvi, do ktorého nemožno zasahovať, ani ho s niečím zmiešavať. Dialóg a vzájomná výmena skúseností v rámci Cirkvi predpokladajú, že každý presne vie, čím je.
Kandidát na rehoľný život (...) nemôže byť zároveň závislý od predstavených inštitútu i od nejakého vedúceho mimo jeho inštitút (...).
Tieto požiadavky zostávajú v platnosti aj po rehoľných sľuboch, s cieľom zabrániť fenoménu viacnásobnej príslušnosti na úrovni duchovného života rehoľníka a jeho poslania“. (76)
Príslušnosť k hnutiu bude pre rehoľníka alebo rehoľníčku prínosom vtedy, ak posilní jeho špecifickú identitu.

NIEKTORÉ MIMORIADNE SITUÁCIE

Začlenenie do prostredia chudobných
63. Spoločne s mnohými bratmi a sestrami vo viere patria rehoľné spoločenstvá medzi prvých, čo sa skláňajú k materiálnej a duchovnej biede danej doby, a to vždy novými formami.
Chudoba sa stala v týchto rokoch jednou z tém, ktoré najviac zaujali rehoľníkov a chytili ich za srdce. Rehoľný život si položil vážnu otázku, ako sa zapojiť do evanjelizovania chudobných (evangelizare pauperibus), ale zároveň ako sa majú nechať evanjelizovať kontaktom so svetom chudobných títo evanjelizátori chudobných (evangelizari a pauperibus).
V tejto veľkej mobilizácii si rehoľníci zvolili za svoj program žiť „všetci pre chudobných“, „mnohí s chudobnými“, „niektorí ako chudobní“, preto tu chceme naznačiť niektoré spôsoby života tých, ktorí chcú žiť „ako chudobní“.
Vzhľadom na vzrastajúcu chudobu širokých vrstiev ľudu, najmä v opustených a periférnych zónach veľkomiest a v zabudnutých vidieckych oblastiach, vznikli v nich „začlenené rehoľné spoločenstvá“ – ako jedna z foriem, ktoré vyjadrujú prednostný záujem evanjelia o chudobných a solidaritu s nimi – so zámerom sprevádzať ich v procese všestranného oslobodzovania sa. Zároveň sú však aj ovocím túžby objaviť v marginalizovanom bratovi chudobného Krista, aby mu slúžili a pripodobnili sa mu.

a) „Začlenenie sa“ ako ideál rehoľného života sa rozvíja v súvislosti s vierou a solidaritou rehoľných spoločenstiev k tým najchudobnejším.
Táto skutočnosť musí vyvolávať obdiv pre silu osobného nasadenia a s tým spojené veľké obete, ako aj pre lásku k chudobným, ktorá ich vedie k spoluúčasti na ich skutočne trpkej chudobe a pre úsilie priniesť vrstvám ľudí bez nádeje evanjelium, priblížiť im Božie slovo a umožniť im, aby sa cítili živou súčasťou Cirkvi. (77)
Tieto rehoľné spoločenstvá sa často nachádzajú na miestach silne poznačených atmosférou násilia, ktoré plodí neistotu a neraz aj prenasledovanie až po ohrozenie života. Majú veľkú odvahu, ktorá je jasným svedectvom nádeje, že napriek všetkému utrpeniu a nespravodlivosti možno žiť ako bratia a sestry.
Takéto rehoľné spoločenstvá, ktoré sú neraz vysielané ako predsunuté hliadky misií a nezriedka svedčia o apoštolskej tvorivosti svojich zakladateľov, musia mať možnosť spoliehať sa na priazeň a bratskú modlitbu ostatných členov inštitútu, ako aj na osobitnú starostlivosť zo strany predstavených. (78)

b) Tieto rehoľné spoločenstvá nesmú byť ponechané samy na seba, ale im treba pomáhať, aby dokázali žiť komunitným životom, teda mali priestor na modlitbu a bratské rozhovory, aby neboli nútené relativizovať charizmatickú originalitu inštitútu v prospech nejasne definovanej služby chudobným a aby ich evanjeliové svedectvo nebolo narušené jednostrannou interpretáciou alebo manipuláciou (79).
Predstavení sa majú postarať o výber vhodných osôb a pripraviť tieto spoločenstvá tak, aby bolo zaistené ich spojenie s inými spoločenstvami daného inštitútu, čo by zaručilo ich kontinuitu.

c) Uznanie si zasluhujú aj ďalšie rehoľné spoločenstvá, ktoré sa aktívne zaujímajú o chudobných, či už tradičným spôsobom, alebo novými formami, vhodnejšími pre nové druhy chudoby, či už prostredníctvom prebúdzania citlivosti voči problémom chudoby vo všetkých prostrediach, čo vyvoláva v laikoch ochotu slúžiť, túžbu spoločensky a politicky sa angažovať, organizovať pomoc či pracovať ako dobrovoľníci.
Všetko to dosvedčuje, že v Cirkvi je stále živá viera i činorodá láska ku Kristovi prítomnému v chudobnom: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Tam, kde sa začlenenie medzi chudobných stalo pre chudobných i pre samotné rehoľné spoločenstvo opravdivou skúsenosťou s Bohom, sa potvrdilo, že hoci sú chudobní evanjelizovaní, aj oni sami evanjelizujú.

Malé spoločenstvá
64. a) Aj iné sociálne faktory mali vplyv na rehoľné spoločenstvá. V niektorých ekonomicky vyspelejších regiónoch rozvinul štát svoju aktivitu na poli školstva, zdravotníctva a sociálnej pomoci často do takej miery, ktorá neponechala priestor pre iné subjekty, medzi nimi ani pre rehoľné komunity. Na druhej strane pokles počtu rehoľníkov a rehoľníčok, ako i miestami nepresná predstava o účasti katolíkov na sociálnej činnosti, na ktorú sa hľadí skôr ako na doplnok než na bytostný prejav kresťanskej lásky, sťažuje ďalšie spravovanie týchto komplexných diel.
Preto dochádza k postupnému upúšťaniu od tradičných diel, ktoré boli dlhý čas vyhradené pre veľké a homogénne spoločenstvá, a súčasne narastá počet malých spoločenstiev s novou ponukou služieb, z ktorých väčšina je v súlade s charizmou inštitútu.

b) Malé spoločenstvá sa rozšírili aj na základe vedomého rozhodnutia niektorých inštitútov, s úmyslom podporiť bratskú jednotu a spoluprácu prostredníctvom užších vzťahov medzi ich členmi, ako i prostredníctvom väčšej spoluzodpovednosti.
Takéto spoločenstvá považuje aj dokument Evangelica testificatio (80) za možné, i keď zaiste kladú na svojich členov väčšie nároky.

c) Malé spoločenstvá, ktoré sú často v tesnom kontakte s bežným životom a problémami ľudí, hoci sú zároveň viac vystavené vplyvu sekularizovanej mentality, majú veľkú úlohu stať sa viditeľnými miestami radostného bratského života, horlivej pracovitosti a transcendentnej nádeje.
Preto je potrebné, aby si tieto malé spoločenstvá stanovili solídny, flexibilný a záväzný program, schválený kompetentnou autoritou, ktorý zaistí pre apoštolát náležitý komunitný rozmer. Tento program má byť prispôsobený členom spoločenstva a potrebám misie tak, aby podporoval rovnováhu medzi modlitbou a aktivitou, medzi momentmi utiahnutosti v spoločenstve a apoštolskou prácou. Okrem toho má zahŕňať pravidelné stretnutia s inými spoločenstvami toho istého inštitútu, aby sa prekonalo nebezpečenstvo izolácie a vyčlenenia z veľkého spoločenstva inštitútu.

d) I keď malé spoločenstvá môžu mať svoje výhody, predsa sa neodporúča ako pravidlo, aby inštitút pozostával len z malých spoločenstiev. Nevyhnutné sú aj početnejšie spoločenstvá, ktoré môžu ponúknuť tak celému inštitútu, ako aj malým komunitám cenné služby: môžu pestovať intenzívnejší a bohatší život modlitby a primerane sláviť náboženské slávnosti, môžu sa stať vhodným miestom na štúdium a reflexiu, môžu ponúkať možnosti na chvíle stíšenia i na oddych pre členov pracujúcich na ťažších frontoch  evanjelizácie.
Táto vzájomná výmena medzi dvomi typmi spoločenstiev je plodná, ak sa deje v ovzduší dobroprajnosti a prijatia.
Všetky spoločenstvá majú byť rozpoznateľné najmä podľa ich bratského vzťahu, jednoduchosti života, poslania, ktoré vykonávajú v mene spoločenstva, podľa stálej vernosti vlastnej charizme a podľa neustáleho vyžarovania Kristovej ľúbeznej vône (porov. 2 Kor 2, 15), aby v rôznych situáciách ukazovali aj stratenému a rozpoltenému človeku zo súčasnej spoločnosti „cesty pokoja“.

Rehoľníci a rehoľníčky žijúci osamote
65. Niekedy sa stretávame so skutočnosťou, že rehoľníci a rehoľníčky žijú osamote. Spoločný život v jednom dome inštitútu je totiž podstatnou súčasťou rehoľného života. „Rehoľníci bývajú vo vlastnom rehoľnom dome a vedú spoločný život. Bez vážnych dôvodov nesmú žiť sami, najmä ak sa neďaleko nachádza iné spoločenstvo z ich inštitútu“ (81).
Jestvujú však výnimky, ktoré musia predstavení prehodnotiť a môžu ich schváliť (82) z dôvodu apoštolátu v mene inštitútu (napr. úlohy požadované Cirkvou, osobitné misie, veľké vzdialenosti v misijných oblastiach, veľké zníženie počtu členov spoločenstva až na jediného rehoľníka v určitom diele patriacom inštitútu), zo zdravotných alebo študijných dôvodov.
Zatiaľ čo úlohou predstavených je pestovať časté kontakty so spolubratmi, ktorí žijú samostatne mimo spoločenstva, povinnosťou týchto rehoľníkov je udržiavať v sebe živý pocit príslušnosti k danému inštitútu, k spoločenstvu a jeho členom, pričom majú využívať všetky možné prostriedky na posilnenie bratských zväzkov. Preto nech sa pevne stanovia doby, keď budú tráviť čas spoločne, nech sa naplánujú pravidelné stretnutia s druhými, určené na formáciu, bratský dialóg, verifikáciu a modlitbu, aby bolo možné pocítiť rodinnú atmosféru. Kdekoľvek sa člen nejakého inštitútu nachádza, musí tam byť nositeľom charizmy svojej rehoľnej rodiny.
Rehoľník žijúci „osamote“ nikdy nepredstavuje ideál. Pravidlom je rehoľník, ktorý je začlenený do bratského spoločenstva: v tomto spoločnom živote sa zasvätil Bohu a v tejto forme života zvyčajne vykonáva svoj apoštolát; k tomuto životu sa vracia v srdci i v skutočnosti zakaždým potom, čo ho okolnosti prinútili žiť dlhší či kratší čas mimo neho.

a) Požiadavky konkrétneho apoštolátu, napr. diecézneho, viedli rôzne inštitúty k tomu, že vyslali jedného zo svojich členov, aby sa zapojil do práce skupiny zloženej z členov rôznych kongregácií. Existujú pozitívne skúsenosti zo spolupráce rehoľníčok rôznych kongregácií na tom istom diele tam, kde pre neprítomnosť spoločenstiev z ich vlastného inštitútu neostávajú žiť samy, ale bývajú v spoločnom dome s inými rehoľníčkami, kde sa spoločne modlia i stretávajú pri zamysleniach nad Božím slovom, spoločne stolujú, podieľajú sa na domácich prácach atď. Aj tento druh „komunitného života“ môže byť pre dané dielo i pre samotné rehoľníčky výhodou, to však neznamená, že to môže nahradiť živú komunikáciu s ich vlastným inštitútom.
Rehoľníci a rehoľníčky nech sú zdržanlivé, pokiaľ ide o preberanie úloh, ktoré si vyžadujú bežne život mimo spoločenstva a rovnako nech sú zdržanliví i predstavení v prideľovaní takýchto úloh.

b) Rovnako požiadavka postarať sa o starých a chorých rodičov, často podmienená dlhým pobytom mimo komunity, si vyžaduje starostlivé posúdenie, a má sa podľa možnosti hľadať iné riešenie, aby sa vyhlo príliš dlhej neprítomnosti ich syna alebo dcéry v spoločenstve.

c) Treba poznamenať, že rehoľník, ktorý žije sám bez vyslania alebo povolenia zo strany predstaveného, sa vyhýba povinnosti spoločného života. Nestačí sa zúčastňovať len na niektorých stretnutiach alebo slávnostiach, aby niekto bol naplno rehoľníkom. Treba sa usilovať, aby tieto neoprávnené a pre rehoľníkov a rehoľníčky neprijateľné situácie postupne vymizli.

d) V každom prípade je užitočné pripomenúť, že rehoľníčka alebo rehoľník – aj keď bývajú mimo svojej komunity – sú v tom, čo sa týka apoštolátu (83), podriadení právomoci biskupa, ktorý musí byť upovedomený o ich prítomnosti v diecéze.

e) Ak by však jestvovali inštitúty, v ktorých by väčšina členov už nežila v komunite, takéto inštitúty by už nemohli byť považované za pravé rehoľné inštitúty. Predstavení i rehoľníci sú povolaní vážne sa zamyslieť nad touto nepríjemnou možnosťou a teda aj nad dôležitosťou výrazného znovuoživenia praxe bratského života v komunite.

Na misijných územiach
66. Bratský život v spoločenstve má osobitný význam najmä na územiach misie ad gentes, pretože predovšetkým nekresťanskému svetu ukazuje, v čom spočíva „novosť“ kresťanstva, totiž lásku, ktorá je schopná prekonávať rozdelenia vzniknuté rozdielnou rasou, farbou, kmeňom. V niektorých oblastiach, kde nie je možné ohlasovať evanjelium, ostávajú rehoľné spoločenstvá temer jediným znakom a tichým, no účinným svedectvom o Kristovi a o Cirkvi.
Nezriedka však je práve pre misijné územia charakteristické, že sa tam vyskytujú mnohé praktické ťažkosti pri budovaní stabilných a životaschopných rehoľných spoločenstiev: veľké vzdialenosti si vyžadujú veľkú mobilitu a rozptýlenú prítomnosť, príslušnosť k rôznym rasám, kmeňom a kultúram zasa nutnosť formácie v centrách spoločných pre viaceré kongregácie. Tieto a ďalšie dôvody môžu brániť dosiahnutiu ideálneho spoločenstva.
Je dôležité, aby si členovia inštitútu uvedomovali, že takéto situácie sú mimoriadne, pravidelne a často sa stretávali a medzi sebou komunikovali a aby, len čo to bude možné, založili bratské, misijne zamerané rehoľné spoločenstvá, vďaka ktorým by vynikol misijný znak par excellence: „aby všetci boli jedno,... aby svet uveril“ (Jn 17, 21).

Reorganizácia apoštolských diel
67. Zmena kultúrnych podmienok i podmienok v Cirkvi, vnútorné faktory v rozvoji samotných inštitútov a zmeny v ich zdrojoch, si môžu vyžadovať aj reorganizáciu, pokiaľ ide o diela rehoľných spoločenstiev a ich prítomnosť v rôznych prostrediach.
Táto neľahká úloha má konkrétne dôsledky týkajúce sa komunity. Vo všeobecnosti ide o diela, do ktorých mnohí bratia a sestry často vložili to najlepšie zo svojho apoštolského úsilia a s ktorými ich viažu osobitné psychické a duchovné putá.
Budúcnosť jestvovania týchto diel, ich apoštolský význam i reštrukturalizácia si vyžadujú skúmanie, konfrontáciu a rozlišovanie. To všetko sa môže stať školou spoločného hľadania a nasledovania Božej vôle, no zároveň to môže podnietiť vznik bolestných a ťažko prekonateľných konfliktov.
V často odvážnych, hoci bolestivých momentoch rozhodovania nemožno zabudnúť na kritériá, ktorými sa majú spoločenstvá riadiť: povinnosť chrániť význam vlastnej charizmy v danom prostredí, starosť o udržanie živého, skutočne bratského života a pozornosť voči potrebám miestnej cirkvi. Potrebný je teda dôveryplný a neustály dialóg s miestnou cirkvou a tiež efektívne spojenie s orgánmi rehoľného spoločenstva.
Okrem toho, že rehoľné spoločenstvo venuje pozornosť potrebám miestnej cirkvi, musí sa cítiť byť dotknuté tým, čo svet prehliada, teda novou chudobou a novými biedami, ktoré sa prejavujú v rozličných oblastiach sveta v rôznych podobách.
Reorganizácia bude tvorivá a bude zdrojom prorockých znamení vtedy, keď sa bude usilovať – ako odpoveď na nové potreby, pochádzajúce najmä z tých najzabudnutejších a najopustenejších miest –, vydávať, hoc i počtom skromné signály o svojej novej prítomnosti.

Starí rehoľníci
68. ďalšou situáciou, v ktorej sa dnes komunitný život čoraz častejšie nachádza, je progresívny nárast veku členov spoločenstva. Proces starnutia rehoľného spoločenstva nadobudol v dôsledku poklesu nových povolaní i vďaka rozvoju medicíny osobitný význam.
Pre spoločenstvo predstavuje táto skutočnosť na jednej strane starosť, ako prijať a oceniť prítomnosť starých bratov a sestier a ich službu, na druhej strane treba venovať pozornosť tomu, ako bratsky zaistiť duchovnú a hmotnú asistenciu, ktorú títo starí členovia potrebujú, aby to zodpovedalo štýlu zasväteného života.
Prítomnosť starších osôb v spoločenstve môže byť veľmi pozitívna. Starý rehoľník, ktorý sa nepoddáva chorobám a obmedzeniam svojej staroby, ale udržuje si živú radosť, lásku a nádej, je oporou nedozernej hodnoty pre mladých. Jeho svedectvo, múdrosť a modlitba predstavujú trvalé povzbudenie na ich duchovnej a apoštolskej ceste. Na druhej strane, rehoľník, ktorý sa stará o vlastných starých spolubratov, dodáva svojmu inštitútu, ako „opravdivej rodine zhromaždenej v Pánovom mene“ evanjeliovú dôveryhodnosť (84).
Vhodné je, aby sa zasvätené osoby dosť zavčasu pripravovali na starobu a na predĺženie „aktívnej“ doby svojho života tým, že sa budú učiť budovať spoločenstvo vlastným spôsobom a podieľať sa na jeho poslaní svojou schopnosťou pozitívne odpovedať na výzvy staroby, svojou duchovnou a kultúrnou živosťou, modlitbou, vytrvaním v práci dokedy je to možné, poskytovaním svojich služieb, aj keď v obmedzenej miere. Predstavení majú pamätať na kurzy a stretnutia slúžiace na osobnú vnútornú prípravu na starobu i na čo možno najdlhšie uplatnenie v bežnom pracovnom prostredí.
Keď potom títo bratia a sestry skutočne prestanú byť sebestační alebo budú potrebovať špeciálnu starostlivosť – hoci túto starostlivosť môžu poskytovať i laici – musí sa inštitút veľmi pozorne starať o ich duchovné sprevádzanie, aby sa cítili byť začlenení do života inštitútu, účastní na jeho poslaní, zapojení do jeho apoštolského dynamizmu, necítili sa osamelí a mali odvahu niesť utrpenie. Oni skutočne nie sú vyňatí z poslania inštitútu, ale sú v jeho samotnom srdci a podieľajú sa na ňom novou a účinnou formou.
Ovocie, ktoré tieto spoločenstvá prinášajú, i keď je neviditeľné, je nemenej cenné ako ovocie aktívnejších komunít. Tie totiž prijímajú silu a schopnosť prinášať plody z modlitby, utrpenia a zdanlivej neplodnosti tých prvých. Pre poslanie sú potrebné oba typy: ovocie sa ukáže, keď príde Pán vo svojej sláve so svojimi anjelmi.

69. Problémy, ktoré prináša rastúci počet starých rehoľníkov, sa stávajú ešte naliehavejšími v niektorých kláštoroch, ktoré oslabil aj pokles povolaní. Keďže kláštor je normálne autonómnym spoločenstvom, ťažko dokáže sám tieto problémy prekonať. Preto je vhodné pripomenúť význam zjednocujúcich štruktúr, akými sú napríklad federácie, vytvorené s cieľom vyriešiť situáciu nadmerného úbytku členov.
Vernosť rehoľníkov kontemplatívnemu životu si vyžaduje spojenie s iným kláštorom toho istého rádu zakaždým, keď kláštorná komunita z dôvodu počtu členov, ich veku alebo pre nedostatok povolaní predvída svoje vymieranie. Aj v bolestných prípadoch tých spoločenstiev, ktoré nedokážu žiť v súlade so svojím povolaním, lebo ich vyčerpávajú praktické činnosti alebo starostlivosť o svojich starých či chorých členov, bude potrebné hľadať posilu v samotnom ráde alebo si zvoliť zjednotenie či fúziu s druhým kláštorom. (85)

Nový vzťah s laikmi
70. Pokoncilová ekleziológia priniesla výklad o komplementarite rôznych povolaní v Cirkvi, ktorých úlohou je byť v každej situácii a na každom mieste spoločne svedkami zmŕtvychvstalého Pána. Stretanie a spolupráca medzi rehoľníkmi a rehoľníčkami, no osobitne s veriacimi laikmi, sú príkladom cirkevného spoločenstva a zároveň zdrojom apoštolských síl na evanjelizovanie sveta.
Primeraný kontakt medzi hodnotami typickými pre laické povolanie, ako je realistickejšie vnímanie sveta, kultúry, politiky, ekonomiky atď. a hodnotami typickými pre rehoľný život, ako je radikálnosť nasledovania Krista, kontemplatívny a eschatologický rozmer kresťanského bytia, atď. môže viesť k plodnej výmene darov medzi veriacimi laikmi a rehoľnými spoločenstvami.
Spolupráca a výmena darov sa stáva ešte intenzívnejšou, keď sa skupiny laikov podľa svojho povolania alebo sebe vlastným spôsobom podieľajú v rámci tej istej duchovnej rodiny na charizme a na poslaní určitého inštitútu. Vtedy sa vytvárajú plodné vzťahy, ktoré sú založené na zrelej spoluzodpovednosti a podporované vhodnou formáciou v duchu spirituality inštitútu.
Na dosiahnutie tohto cieľa sú však potrebné rehoľné spoločenstvá s jasnou, vnútorne osvojenou a žitou charizmatickou identitou, ktoré sú schopné odovzdávať ju a ochotné podeliť sa o ňu; rehoľné spoločenstvá s hlbokým prežívaním svojej spirituality a s misijným zápalom, s ktorým chcú odovzdať rovnakého ducha i evanjelizačné nadšenie; rehoľné spoločenstvá, ktoré vedia oživiť a povzbudiť laikov k tomu, aby s nimi zdieľali charizmu ich inštitútu, rešpektujúc ich sekulárnu povahu a odlišný spôsob života, a ktoré ich pozvú objavovať nové formy, ako uskutočňovať vlastnú charizmu a poslanie. Takto sa rehoľné spoločenstvo môže stať centrom, ktoré vyžaruje a prebúdza duchovnú silu, šíri bratstvo, ktoré plodí bratstvo, ako aj centrom communia a spolupráce v Cirkvi, kde sa zjednocujú rôzne príspevky k budovaniu Kristovho tela, Cirkvi.
Prirodzene, aj najužšia spolupráca sa musí diať s ohľadom na jednotlivé povolania a rozdielny spôsob života rehoľníkov a laikov.
Rehoľné spoločenstvo má svoje vlastné požiadavky týkajúce sa duchovnej motivácie, denného poriadku, disciplíny a zdržanlivosti (86), ktoré znemožňujú navrhovať také formy spolupráce, ktoré zahŕňajú spoločné bývanie a spolužitie rehoľníkov a laikov, lebo aj oni majú svoje požiadavky, ktoré treba rešpektovať.
Inak by rehoľné spoločenstvo stratilo svoj charakter, ktorý si musí chrániť pestovaním sebe vlastného komunitného života.

ZÁVER

71. Rehoľné spoločenstvo je ako výraz Cirkvi plodom Ducha Svätého a účasťou na trojičnom communiu. Stadiaľ plynie pre každého rehoľníka osobitne i pre všetkých spoločne povinnosť niesť spoluzodpovednosť za bratský život v spoločenstve, aby tak viditeľne preukázali príslušnosť ku Kristovi, ktorý si vyberá a povoláva bratov a sestry pre spoločný život v jeho mene.
„Celá plodnosť rehoľného života závisí od kvality bratského života v spoločenstve. Ba viac: snaha o dosiahnutie communia a vytvorenie spoločenstva charakterizujú súčasnú obnovu v Cirkvi a v rehoľnom živote.“ (87)
Pre niektoré zasvätené osoby a pre niektoré spoločenstvá sa môže opätovné povznesenie bratského života v spoločenstve zdať namáhavým či dokonca utopickým podujatím. Vzhľadom na niektoré zranenia z minulosti a na súčasné ťažkosti sa môže javiť, že táto úloha presahuje ľudské sily.
Ide o to, znovu sa s vierou zamyslieť nad teologálnym zmyslom bratského života v spoločenstve a presvedčiť sa o tom, že v ňom spočíva svedectvo o zasvätení sa Bohu.
„Odpoveď na toto pozvanie každodenne, trpezlivo a spoločne s Pánom upevňovať spoločenstvo,“ – hovorí ďalej Svätý Otec – „vedie na cestu kríža a predpokladá časté zriekanie sa seba samých...“ (88).
Zjednotené s Máriou, Ježišovou matkou, vzývajú naše spoločenstvá Ducha Svätého, ktorý má moc vytvárať bratstvá vyžarujúce evanjeliovú radosť a schopné priťahovať nových učeníkov nasledovaním príkladu prvého takéhoto spoločenstva: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42) a „tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien“ (Sk 5, 14).
Nech Mária zjednotí okolo seba rehoľné spoločenstvá a nech ich denne povzbudzuje, aby vzývali Ducha Svätého, jednotiace puto, vnútorný kvas a zdroj každého bratského spoločenstva.

Dňa 15. januára 1994 Svätý Otec schválil tento dokument Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života i jeho publikovanie.

V Ríme 2. februára 1994, na sviatok Obetovania Pána

Kardinál                               
Eduardo Martínez Somalo
prefekt                       


+ Francisco Javier Errázuriz Ossa
titulárny arcibiskup hólarský
tajomník




Poznámky
(1) PC 2.
(2) Porov. PC 2 – 4.
(3) Porov. LG 44 d.
(4) Porov. PC 15 a; LG 44 c.
(5) Porov. MR 11.
(6) LG 12.
(7) Porov. MR 14.
(8) Porov. ET 30 – 39; MR 2, 3, 10, 14; EE 18 – 22; PI 25 – 28; porov. tiež kán. 602.
(9) Porov. kán. 594 § 1.
(10) Porov. PC 15.
(11) Porov. kán. 602; 619.
(12) Kán. 607 § 2.
(13) Porov. kán. 602.
(14) Porov. kán. 608, 665 §1.
(15) Kán. 731 § 1.
(16) Porov. kán. 607 § 2; tiež kán. 602.
(17) porov. kán. 587.
(18) SD 178, 180.
(19) Porov. Mulieris dignitatem; GS 9,60.
(20) Porov. PC 15 a; kán. 602.
(21) Porov. GS 3.
(22) Porov. LG 7.
(23) Porov. LG 4; MR 2.
(24) Porov. PC 1; EE 18 – 22.
(25) Porov. PC 1.
(26) RPU 24.
(27) Porov. PI 21 – 22.
(28) DC 15.
(29) Porov. kán. 663 § 3 a 608.
(30) Porov. PO 6; PC 6.
(31) Porov. kán. 608.
(32) PO 6.
(33) Porov. kán. 663 § 4.
(34) DC 15.
(35) Porov. PI 32 – 34, 87.
(36) Porov. LG 46b.
(37) Porov. kán. 602; PC 15 a.
(38) Porov. ET 39.
(39) Porov. PC 14.
(40) Porov. kán. 619.
(41) porov. ET 39; EE 19.
(42) Sv. Hilarion, Tract. in Ps. 132, 244.
(43) Porov. čísla 14, 16, 28, 31 a 32.
(44) Porov. DC 14; PI 13; kán. 666.
(45) Porov. LG 46.
(46) Tamže.
(47) Porov. EE 45.
(48) Tamže.
(49) EE 47.
(50) Porov. LG 44.
(51) PI 43.
(52) Porov. PI 43, 51, 63.
(53) PI 52.
(54) Porov. PC 14 c; kán. 618; EE 49.
(55) EE 22; porov. tiež MR 12.
(56) Porov. ET 40.
(57) Porov. PI 66 – 69.
(58) Porov. RPU 25.
(59) MR 13.
(60) PC 12; porov. kán. 607.
(61) EE 18; porov. MR 11 – 12.
(62) Porov. MR 11.
(63) Porov. MR 11 – 12; EE 11, 41.
(64) Kán. 619.
(65) Kán. 618.
(66) Tamže.
(67) Kán. 619.
(68) Porov. PC 14; EE 49.
(69) JÁN PAVOL II. na plenárnom zasadaní CIVCSVA (20-11-1992), in OR 21.11.1992, n.3.
(70) Porov. LG 1.
(71) JÁN PAVOL II. na plenárnom zasadaní CIVCSVA (20-11-1992), in OR 21.11.1992, n.4.
(72) ChL 32; porov. PO 2.
(73) LG 46a.
(74) Porov. MR 30 b, 47.
(75) Porov. MR 49 – 50.
(76) PI 93.
(77) Porov. SD 85.
(78) Porov. RPU 6; EN 69; SD 92.
(79) Porov. PI 28.
(80) Porov. ET 40.
(81) EE III, 12.
(82) Porov. kán. 665 § 1.
(83) Porov. kán. 678 § 1.
(84) Porov. PC 15a.
(85) Porov. PC 21 a 22.
(86) Porov. kán. 667, 607 § 3.
(87) JÁN PAVOL II. na plenárnom zasadaní CIVCSVA (20-11-1992), in OR 21.11.1992, n.3.
(88) Tamže, n.2.
 
ZNAČKY
DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU
DV dogmatická konšitúcia Dei verbum, 1965.
GS pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 1965.
LG dogmatická konšitúcia Lumen gentium, 1964.
PC dekrét Perfectae caritatis, 1965.
PO dekrét Presbyterorum ordinis, 1965.
SC konštitúcia Sacrosanctum concilium, 1963.


PÁPEŹSKÉ DOKUMENTY
ChL apoštolská exhortácia Christifideles laici, Ján Pavol II., 1989.
EN apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, Pavol VI., 1975.
ET apoštolská exhortácia Evangelica testificatio, Pavol VI., 1971.
MD apoštolská exhortácia Mulieris dignitatem, Ján Pavol II., 1988.
MM encyklika Mater et magistra, Ján XXIII., 1961.

DOKUMENTY SVÄTEJ STOLICE
kán. kánon Kódexu kánonického práva, 1983.
DC Dimensione contemplativa della vita religiosa, Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života (CRIS), 1980.
EE Elementi essenziali dell'insegnamento della Chiesa sulla vita religiosa (CRIS), 1983.
MR dokument Mutuae relationes, Kongregácia pre biskupov a CRIS, 1978.
PI dokument Potissimum institutioni (CIVCSVA), 1990.
RPU Religiosi e promozione umana (CRIS), 1980.

OSTATNÉ ZNAČKY
CIVCSVA Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života
OR L'Osservatore Romano
SD Santo Domingo, Závery IV. generálneho zhromaždenia latinskoamerického episkopátu, 1992.