"Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“"
Sk 6, 8-10; 7, 54-60
Sk 6, 8-10; 7, 54-60
Biskupská konferencia Škandinávie vydala pastiersky list o ľudskej sexualite.
Pastiersky list o ľudskej sexualite
(5. pôstna nedeľa 2023)
Drahí bratia a sestry,
štyridsať dní Pôstu nám pripomína štyridsať dní, počas ktorých sa Kristus postil na púšti. Ale to nie je všetko. V dejinách spásy štyridsaťdňové obdobia označujú rozhodujúce etapy Božieho diela vykúpenia, ktoré trvá dodnes. Prvý takýto Boží zásah sa udial za dní Noema. Keď Pán videl, akú skazu človek spôsobil (porov. Gn 6, 5), podrobil zem očistnému krstu. „A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí“ (Gn 7, 12). Výsledkom bol nový začiatok.
Keď Noe a jeho príbuzní vystúpili opäť na obmytú zem, Boh uzavrel so všetkým živým prvú zmluvu. Prisľúbil, že potopa už nikdy nezničí zem a od ľudstva žiadal spravodlivosť: aby si ctili Boha, budovali mier a boli plodní. Sme povolaní žiť na zemi ako požehnaní a nachádzať jeden v druhom potešenie. Tento náš potenciál je úžasný, pokiaľ si pamätáme, kto sme: „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ (Gn 9, 6).
Sme povolaní tento obraz uskutočňovať prostredníctvom životných rozhodnutí, ktoré robíme. Na potvrdenie tejto zmluvy Boh ukázal na nebi znamenie: „Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou... V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi“ (Gn 9,13. 16).
Toto znamenie zmluvy, dúha, sa v súčasnosti považuje za symbol hnutia, ktoré je zároveň politické i kultúrne. Uznávame a zdieľame všetky vznešené ciele tohto hnutia, pokiaľ ide o rešpektovanie dôstojnosti všetkých ľudských bytostí a ich túžby, aby boli brané vážne. Cirkev odsudzuje akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu, vrátane tej na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Vyjadrujeme však svoj nesúhlas, keď toto hnutie predkladá taký pohľad na ľudskú prirodzenosť, ktorý abstrahuje od telesnej integrity osoby, akoby biologické pohlavie bolo čisto náhodné. A protestujeme, keď sa takýto názor vnucuje deťom, akoby to nebola len odvážna hypotéza, ale dokázaná pravda, ukladajúc maloletým ťaživé bremeno určenia vlastnej identity, na ktoré nie sú pripravené. Je zvláštne, ako naša spoločnosť – ktorá sa tak intenzívne zaoberá telom – v skutočnosti berie telo na ľahkú váhu a odmieta vidieť jeho význam pre identitu človeka. Jediná, ktorá má význam, je individualita utvorená na základe subjektívneho seba-vnímania, keď si vytvárame seba na svoj vlastný obraz.
Keď vyznávame, že Boh nás stvoril na svoj obraz, tento obraz sa nevzťahuje len na dušu. Je tajomne vrytý aj v tele. Pre nás kresťanov je telo esenciálnou súčasťou osobnosti. Napokon, veríme vo vzkriesenie tela. Bezpochyby, „všetci sa premeníme“ (1 Kor 15, 51), avšak aké budú naše telá vo večnosti, si zatiaľ nevieme predstaviť. Ale na základe autority Biblie, zakorenenej v tradícii, veríme, že jednota ducha, duše a tela je utvorená tak, aby trvala naveky. Vo večnosti budeme rozpoznateľní takí, akí sme už teraz, no rozpory, ktoré stále bránia harmonickému rozvíjaniu našej pravej osobnosti, tam budú vyriešené.
„Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor, 15, 10). Svätý Pavol musel bojovať sám so sebou, aby mohol vo viere toto vyhlásiť. Tak to často musíme robiť aj my. Sme si vedomí, čo všetko nie sme; sústreďujeme sa na dary a talenty, ktoré sme nedostali, na náklonnosť alebo potvrdenie, ktoré nám v živote bolo odopreté. Tieto veci nás zarmucujú. Chceme si ich vynahradiť. Niekedy je to rozumné. Často je to však márne. Cesta k sebaprijatiu prechádza cez prijatie reálneho stavu, pričom skutočnosť nášho života zahŕňa aj naše rozpory a zranenia. Biblia a životy mnohých svätých nám ukazujú, že naše rany sa vďaka milosti môžu stať zdrojom uzdravenia pre nás samých, aj pre druhých.
Boží obraz sa v ľudskej prirodzenosti uskutočňuje v komplementárnosti mužského a ženského. Muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: prikázanie byť plodný a ctiť si druhého závisí od tejto vzájomnosti, posvätenej v manželskom zväzku. Vo Svätom písme je manželstvo muža a ženy obrazom Božieho spoločenstva s ľudstvom, ktoré má dosiahnuť plnosť v Baránkovej svadobnej hostine na konci dejín (porov. Zjv 19, 6). To neznamená, že takéto spojenie je pre nás ľahké alebo bezbolestné. Pre niektorých sa zdá byť nemožnou voľbou. V intímnejšej rovine môže byť pre nás ťažká integrácia mužských a ženských stránok našej osobnosti. Cirkev si to uvedomuje. Chce objať a povzbudiť všetkých, ktorí prežívajú takéto trápenie.
Ako vaši biskupi zdôrazňujeme, že sme tu pre všetkých, aby sme všetkých sprevádzali. Túžba po láske a hľadanie sexuálnej integrity sa dotýka najhlbšieho vnútra ľudskej bytosti, kde sme zraniteľní. Na ceste k takejto integrite je potrebná trpezlivosť a radosť z každého kroku vpred. Akým obrovským skokom je napríklad prechod od nezáväzných vzťahov k vernému vzťahu, aj keď by tento ešte plne nezodpovedal objektívnemu poriadku sviatostne uzavretého manželského zväzku. Každé hľadanie integrity je hodné úcty a zaslúži si povzbudenie. Rast v múdrosti a cnosti je organický proces, ktorý sa deje po krokoch. Zároveň musí tento rast smerovať k cieľu, aby bol plodný. Naším poslaním a úlohou ako biskupov je ukazovať na pokojnú, životodarnú cestu Kristových prikázaní, ktorá je na začiatku úzka, ale s každým krokom sa rozširuje. Sklamali by sme vás, keby sme ponúkli menej; neboli sme vysvätení na to, aby sme hlásali svoje vlastné osobné názory.
V pohostinnom spoločenstve Cirkvi je miesto pre všetkých. Cirkev, ako hovorí starodávny text, je „Božie milosrdenstvo zostupujúce na ľudstvo“ (porov. sýrsky midraš The Cave of Treasures, 4. st.). Toto milosrdenstvo nikoho nevylučuje, no predkladá nám vysoký ideál, objasnený v prikázaniach, ktoré nám pomáhajú vyrásť z našich príliš úzkych predstáv. Sme povolaní stať sa novými ženami a mužmi. V každom z nás sa nachádzajú prvky chaosu, ktoré treba usporiadať. Sviatostné spoločenstvo predpokladá dôsledne prežívaný súhlas s podmienkami zmluvy spečatenej Kristovou krvou. Môže sa stať, že na určitý čas okolnosti znemožnia katolíkovi prijímať sviatosti. Tým však neprestáva byť členom Cirkvi. Skúsenosť vnútorného exilu prijatého vo viere môže viesť k hlbšiemu pocitu spolupatričnosti. Vyhnanci vo Svätom písme sa často uberajú práve týmto smerom. Každý z nás má pred sebou vlastnú cestu exodu, ale nekráčame po nej sami.
Znamenie prvej Božej zmluvy nás obklopuje aj v čase skúšky. Vyzýva nás, aby sme hľadali zmysel našej existencie nie v čiastkových farbách svetla dúhy, ale v božskom zdroji plného, nádherného svetelného spektra, ktoré prúdi od Boha a ktoré nás vyzýva, aby sme sa mu podobali. Ako učeníci Krista, ktorý je Božím obrazom (porov. Kol 1, 15), nemôžeme zredukovať znamenie dúhy na menej než na životodarnú zmluvu medzi Stvoriteľom a stvorením. Boh nám daroval „vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby sme sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“ (2 Pt 1, 4). Boží obraz vtlačený do nášho bytia volá po posvätení v Kristovi. Akýkoľvek rozhovor o ľudskej túžbe, ktorý kladie latku nižšie ako toto, je z kresťanského hľadiska nedostatočný.
Predstavy o tom, čo znamená byť ľudskou, a teda pohlavnou bytosťou, sa neustále menia. Čo sa dnes považuje za samozrejmé, môže byť zajtra zavrhnuté. Každý, kto vsádza priveľa na prechodné teórie, riskuje, že bude ukrutne zranený. Potrebujeme hlboké korene. Pokúsme sa teda osvojiť si základné princípy kresťanskej antropológie a zároveň priateľsky a s úctou pristupovať k tým, ktorí sa kvôli tomu cítia odcudzení. Dlhujeme to Pánovi, sebe samým a nášmu svetu, aby sme vedeli zdôvodniť, čomu veríme a prečo veríme, že je to pravda.
Mnohí sú zmätení tradičným kresťanským učením o sexualite. Týmto ľuďom ponúkame priateľskú radu. Najprv sa skúste oboznámiť s Kristovým povolaním a prísľubom, lepšie ho spoznať prostredníctvom Písma a v modlitbe, prostredníctvom liturgie a štúdia celého učenia Cirkvi, nielen niekoľkých jeho útržkov, ktoré ste zachytili. Podieľajte sa na živote Cirkvi. Takto sa rozšíri nielen horizont kladenia otázok, s ktorými ste sa vydali na cestu, ale aj vaša myseľ a srdce. Po druhé, zvážte obmedzenia čisto svetského diskurzu o sexualite. Je potrebné ho prehĺbiť. Potrebujeme adekvátne pojmy, aby sme mohli hovoriť o týchto dôležitých veciach. Keď znovu objavíme sviatostný rozmer sexuality v Božom pláne, krásu kresťanskej čistoty a radosť z priateľstva, ktoré nám ukazujú, že aj v iných ako sexuálnych vzťahoch možno nájsť skutočnú oslobodzujúcu vnútornú blízkosť, potom budeme môcť poskytnúť cenný prínos do tejto diskusie.
Zmyslom učenia Cirkvi nie je obmedzovať lásku, ale umožniť ju. Na konci Úvodu nášho Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1992 sa cituje pasáž z Rímskeho katechizmu z roku 1566, ktorá hovorí, že celý zmysel učenia a výchovy je zameraný „na lásku, ktorá nikdy nezanikne“. „Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať; má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku“. Táto láska sa stala zjavnou v Kristovom príklade, učení, spasiteľnom umučení a smrti. A v jeho slávnom zmŕtvychvstaní, ktoré budeme s radosťou oslavovať počas päťdesiatich dní Veľkonočného obdobia, sa ukázala ako víťazná. Nech naše katolícke spoločenstvo, také mnohotvárne a pestrofarebné, vydáva svedectvo o tejto láske v pravde.
+ Czeslaw Kozon, København – predseda
+ Anders Cardinal Arborelius OCD, Stockholm
+ Peter Bürcher, emeritný biskup, Reykjavik
+ Bernt Eidsvig CRSA, Oslo
+ Berislav Grgić, Tromsø
P. Marco Pasinato, apošt. administrátor, Helsinki
+ David Tencer OFMCap, Reykjavik
+ Erik Varden OCSO, Trondheim
_
Preložila: Mária Spišiaková
Pastiersky list o ľudskej sexualite
(5. pôstna nedeľa 2023)
Drahí bratia a sestry,
štyridsať dní Pôstu nám pripomína štyridsať dní, počas ktorých sa Kristus postil na púšti. Ale to nie je všetko. V dejinách spásy štyridsaťdňové obdobia označujú rozhodujúce etapy Božieho diela vykúpenia, ktoré trvá dodnes. Prvý takýto Boží zásah sa udial za dní Noema. Keď Pán videl, akú skazu človek spôsobil (porov. Gn 6, 5), podrobil zem očistnému krstu. „A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí“ (Gn 7, 12). Výsledkom bol nový začiatok.
Keď Noe a jeho príbuzní vystúpili opäť na obmytú zem, Boh uzavrel so všetkým živým prvú zmluvu. Prisľúbil, že potopa už nikdy nezničí zem a od ľudstva žiadal spravodlivosť: aby si ctili Boha, budovali mier a boli plodní. Sme povolaní žiť na zemi ako požehnaní a nachádzať jeden v druhom potešenie. Tento náš potenciál je úžasný, pokiaľ si pamätáme, kto sme: „Boh stvoril človeka na svoj obraz“ (Gn 9, 6).
Sme povolaní tento obraz uskutočňovať prostredníctvom životných rozhodnutí, ktoré robíme. Na potvrdenie tejto zmluvy Boh ukázal na nebi znamenie: „Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou... V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi“ (Gn 9,13. 16).
Toto znamenie zmluvy, dúha, sa v súčasnosti považuje za symbol hnutia, ktoré je zároveň politické i kultúrne. Uznávame a zdieľame všetky vznešené ciele tohto hnutia, pokiaľ ide o rešpektovanie dôstojnosti všetkých ľudských bytostí a ich túžby, aby boli brané vážne. Cirkev odsudzuje akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu, vrátane tej na základe pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Vyjadrujeme však svoj nesúhlas, keď toto hnutie predkladá taký pohľad na ľudskú prirodzenosť, ktorý abstrahuje od telesnej integrity osoby, akoby biologické pohlavie bolo čisto náhodné. A protestujeme, keď sa takýto názor vnucuje deťom, akoby to nebola len odvážna hypotéza, ale dokázaná pravda, ukladajúc maloletým ťaživé bremeno určenia vlastnej identity, na ktoré nie sú pripravené. Je zvláštne, ako naša spoločnosť – ktorá sa tak intenzívne zaoberá telom – v skutočnosti berie telo na ľahkú váhu a odmieta vidieť jeho význam pre identitu človeka. Jediná, ktorá má význam, je individualita utvorená na základe subjektívneho seba-vnímania, keď si vytvárame seba na svoj vlastný obraz.
Keď vyznávame, že Boh nás stvoril na svoj obraz, tento obraz sa nevzťahuje len na dušu. Je tajomne vrytý aj v tele. Pre nás kresťanov je telo esenciálnou súčasťou osobnosti. Napokon, veríme vo vzkriesenie tela. Bezpochyby, „všetci sa premeníme“ (1 Kor 15, 51), avšak aké budú naše telá vo večnosti, si zatiaľ nevieme predstaviť. Ale na základe autority Biblie, zakorenenej v tradícii, veríme, že jednota ducha, duše a tela je utvorená tak, aby trvala naveky. Vo večnosti budeme rozpoznateľní takí, akí sme už teraz, no rozpory, ktoré stále bránia harmonickému rozvíjaniu našej pravej osobnosti, tam budú vyriešené.
„Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor, 15, 10). Svätý Pavol musel bojovať sám so sebou, aby mohol vo viere toto vyhlásiť. Tak to často musíme robiť aj my. Sme si vedomí, čo všetko nie sme; sústreďujeme sa na dary a talenty, ktoré sme nedostali, na náklonnosť alebo potvrdenie, ktoré nám v živote bolo odopreté. Tieto veci nás zarmucujú. Chceme si ich vynahradiť. Niekedy je to rozumné. Často je to však márne. Cesta k sebaprijatiu prechádza cez prijatie reálneho stavu, pričom skutočnosť nášho života zahŕňa aj naše rozpory a zranenia. Biblia a životy mnohých svätých nám ukazujú, že naše rany sa vďaka milosti môžu stať zdrojom uzdravenia pre nás samých, aj pre druhých.
Boží obraz sa v ľudskej prirodzenosti uskutočňuje v komplementárnosti mužského a ženského. Muž a žena sú stvorení jeden pre druhého: prikázanie byť plodný a ctiť si druhého závisí od tejto vzájomnosti, posvätenej v manželskom zväzku. Vo Svätom písme je manželstvo muža a ženy obrazom Božieho spoločenstva s ľudstvom, ktoré má dosiahnuť plnosť v Baránkovej svadobnej hostine na konci dejín (porov. Zjv 19, 6). To neznamená, že takéto spojenie je pre nás ľahké alebo bezbolestné. Pre niektorých sa zdá byť nemožnou voľbou. V intímnejšej rovine môže byť pre nás ťažká integrácia mužských a ženských stránok našej osobnosti. Cirkev si to uvedomuje. Chce objať a povzbudiť všetkých, ktorí prežívajú takéto trápenie.
Ako vaši biskupi zdôrazňujeme, že sme tu pre všetkých, aby sme všetkých sprevádzali. Túžba po láske a hľadanie sexuálnej integrity sa dotýka najhlbšieho vnútra ľudskej bytosti, kde sme zraniteľní. Na ceste k takejto integrite je potrebná trpezlivosť a radosť z každého kroku vpred. Akým obrovským skokom je napríklad prechod od nezáväzných vzťahov k vernému vzťahu, aj keď by tento ešte plne nezodpovedal objektívnemu poriadku sviatostne uzavretého manželského zväzku. Každé hľadanie integrity je hodné úcty a zaslúži si povzbudenie. Rast v múdrosti a cnosti je organický proces, ktorý sa deje po krokoch. Zároveň musí tento rast smerovať k cieľu, aby bol plodný. Naším poslaním a úlohou ako biskupov je ukazovať na pokojnú, životodarnú cestu Kristových prikázaní, ktorá je na začiatku úzka, ale s každým krokom sa rozširuje. Sklamali by sme vás, keby sme ponúkli menej; neboli sme vysvätení na to, aby sme hlásali svoje vlastné osobné názory.
V pohostinnom spoločenstve Cirkvi je miesto pre všetkých. Cirkev, ako hovorí starodávny text, je „Božie milosrdenstvo zostupujúce na ľudstvo“ (porov. sýrsky midraš The Cave of Treasures, 4. st.). Toto milosrdenstvo nikoho nevylučuje, no predkladá nám vysoký ideál, objasnený v prikázaniach, ktoré nám pomáhajú vyrásť z našich príliš úzkych predstáv. Sme povolaní stať sa novými ženami a mužmi. V každom z nás sa nachádzajú prvky chaosu, ktoré treba usporiadať. Sviatostné spoločenstvo predpokladá dôsledne prežívaný súhlas s podmienkami zmluvy spečatenej Kristovou krvou. Môže sa stať, že na určitý čas okolnosti znemožnia katolíkovi prijímať sviatosti. Tým však neprestáva byť členom Cirkvi. Skúsenosť vnútorného exilu prijatého vo viere môže viesť k hlbšiemu pocitu spolupatričnosti. Vyhnanci vo Svätom písme sa často uberajú práve týmto smerom. Každý z nás má pred sebou vlastnú cestu exodu, ale nekráčame po nej sami.
Znamenie prvej Božej zmluvy nás obklopuje aj v čase skúšky. Vyzýva nás, aby sme hľadali zmysel našej existencie nie v čiastkových farbách svetla dúhy, ale v božskom zdroji plného, nádherného svetelného spektra, ktoré prúdi od Boha a ktoré nás vyzýva, aby sme sa mu podobali. Ako učeníci Krista, ktorý je Božím obrazom (porov. Kol 1, 15), nemôžeme zredukovať znamenie dúhy na menej než na životodarnú zmluvu medzi Stvoriteľom a stvorením. Boh nám daroval „vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby sme sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť“ (2 Pt 1, 4). Boží obraz vtlačený do nášho bytia volá po posvätení v Kristovi. Akýkoľvek rozhovor o ľudskej túžbe, ktorý kladie latku nižšie ako toto, je z kresťanského hľadiska nedostatočný.
Predstavy o tom, čo znamená byť ľudskou, a teda pohlavnou bytosťou, sa neustále menia. Čo sa dnes považuje za samozrejmé, môže byť zajtra zavrhnuté. Každý, kto vsádza priveľa na prechodné teórie, riskuje, že bude ukrutne zranený. Potrebujeme hlboké korene. Pokúsme sa teda osvojiť si základné princípy kresťanskej antropológie a zároveň priateľsky a s úctou pristupovať k tým, ktorí sa kvôli tomu cítia odcudzení. Dlhujeme to Pánovi, sebe samým a nášmu svetu, aby sme vedeli zdôvodniť, čomu veríme a prečo veríme, že je to pravda.
Mnohí sú zmätení tradičným kresťanským učením o sexualite. Týmto ľuďom ponúkame priateľskú radu. Najprv sa skúste oboznámiť s Kristovým povolaním a prísľubom, lepšie ho spoznať prostredníctvom Písma a v modlitbe, prostredníctvom liturgie a štúdia celého učenia Cirkvi, nielen niekoľkých jeho útržkov, ktoré ste zachytili. Podieľajte sa na živote Cirkvi. Takto sa rozšíri nielen horizont kladenia otázok, s ktorými ste sa vydali na cestu, ale aj vaša myseľ a srdce. Po druhé, zvážte obmedzenia čisto svetského diskurzu o sexualite. Je potrebné ho prehĺbiť. Potrebujeme adekvátne pojmy, aby sme mohli hovoriť o týchto dôležitých veciach. Keď znovu objavíme sviatostný rozmer sexuality v Božom pláne, krásu kresťanskej čistoty a radosť z priateľstva, ktoré nám ukazujú, že aj v iných ako sexuálnych vzťahoch možno nájsť skutočnú oslobodzujúcu vnútornú blízkosť, potom budeme môcť poskytnúť cenný prínos do tejto diskusie.
Zmyslom učenia Cirkvi nie je obmedzovať lásku, ale umožniť ju. Na konci Úvodu nášho Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1992 sa cituje pasáž z Rímskeho katechizmu z roku 1566, ktorá hovorí, že celý zmysel učenia a výchovy je zameraný „na lásku, ktorá nikdy nezanikne“. „Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať; má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku“. Táto láska sa stala zjavnou v Kristovom príklade, učení, spasiteľnom umučení a smrti. A v jeho slávnom zmŕtvychvstaní, ktoré budeme s radosťou oslavovať počas päťdesiatich dní Veľkonočného obdobia, sa ukázala ako víťazná. Nech naše katolícke spoločenstvo, také mnohotvárne a pestrofarebné, vydáva svedectvo o tejto láske v pravde.
+ Czeslaw Kozon, København – predseda
+ Anders Cardinal Arborelius OCD, Stockholm
+ Peter Bürcher, emeritný biskup, Reykjavik
+ Bernt Eidsvig CRSA, Oslo
+ Berislav Grgić, Tromsø
P. Marco Pasinato, apošt. administrátor, Helsinki
+ David Tencer OFMCap, Reykjavik
+ Erik Varden OCSO, Trondheim
_
Preložila: Mária Spišiaková