Dokumenty pápežov

Text: KBS, vydal SSV, 1997


Ctihodní bratia, milovaní synovia a dcéry,
pozdrav a apoštolské požehnanie!

ÚVOD
1. Sté výročie vydania encykliky nášho predchodcu, ctihodnej pamäti Leva XIII., ktorá sa začína slovami Rerum novarum,1 znamená v terajších dejinách Cirkvi i nášho pontifikátu dátum mimoriadneho významu. Táto encyklika jedinečne vynikla v tom, že ju pápeži pripomínali v slávnostných dokumentoch od štyridsiateho po deväťdesiate výročie jej zverejnenia. Možno povedať, že jej historická cesta je poznamenaná aj inými dokumentmi, ktoré ju pripomínali a súčasne ju aktualizovali.2
Keď pri stom výročí encykliky na žiadosť mnohých biskupov, cirkevných ustanovizní, študijných centier, podnikateľov, robotníkov, ktorí sa obracali na nás ako jednotlivci i ako členovia spoločností, robíme to isté, predovšetkým by sme radi zadosťučinili povinnej vďake, s ktorou sa celá Cirkev obracia k veľkému pápežovi za jeho "nesmrteľný dokument".3 Chceli by sme tiež poukázať, že hojná miazga, ktorá z tohto koreňa pramení, v ďalších rokoch sa nevyčerpala, ale stala sa ešte plodnejšou. Svedčia o tom rôzne podujatia, ktoré na podnet biskupských konferencií, medzinárodných organizácií, univerzít i akademických inštitútov, odborných združení, ako aj iných organizácií a veľa osobností vo všetkých krajoch sveta oslavu tohto výročia predchádzali, sprevádzajú ju a budú po nej nasledovať.
2. Naša encyklika sa podieľa na týchto oslavách vzdávaním vďaky Bohu, od ktorého pochádza "každý dobrý údel, každý dokonalý dar" (Jak 1,17), lebo si poslúžil dokumentom vydaným pred sto rokmi Petrovým stolcom, čím v Cirkvi a vo svete urobil toľko dobra a rozšíril toľko svetla. Spomienka, ktorú konáme, sa týka encykliky Leva a zároveň encyklík a ďalších spisov našich predchodcov, ktoré veľmi prispeli k tomu, aby si aj v dnešných časoch zachovala aktuálnosť a platnosť a vytvorila to, čo dostalo pomenovanie "sociálna doktrína", "sociálne učenie" alebo aj "sociálne magistérium Cirkvi".
O platnosti učenia hovoria dve encykliky, ktoré sme vydali počas svojho pontifikátu, a to Laborem exercens o ľudskej práci a Sollicitudo rei socialis o aktuálnych problémoch rozvoja ľudí a národov.4
3. Prichádzame s návrhom, aby sa encyklika Leva XIII. "nanovo prečítala" a súčasne vyzývame na "spätný pohľad" na jej text, aby sa znova odkrylo bohatstvo v nej formulovaných základných princípov, týkajúcich sa riešenia robotníckej otázky. Pobádame aj k "pohľadu okolo", na "nové veci", ktoré nás obklopujú a do ktorých sme takpovediac ponorení a ktoré sa veľmi líšia od "nových vecí", ktorými sa vyznačovalo posledné desaťročie minulého storočia. Napokon vyzývame na "pohľad do budúcnosti", lebo je už v dohľade tretie kresťanské tisícročie, plné neznámeho, ale aj prísľubov. Tieto neznáme veci a tieto prísľuby apelujú na našu predstavivosť a tvorivosť a pripomínajú nám povinnosť, aby sme ako učeníci "len jedného Učiteľa", Krista (porov. Mt 23,8), ukazovali "cestu", hlásali "pravdu" a zvestovali "život", ktorým je on sám (porov. Jn 14,6).
Tak sa nielen znova potvrdí hodnota tejto doktríny, ale sa zviditeľní aj pravý zmysel tradície Cirkvi, ktorá ako stále živá a životaschopná stavia na základe položenom našimi otcami vo viere a hlavne na základe, ktorý apoštoli odovzdali Cirkvi v mene Ježiša Krista;5 on je základ, a "nik nemôže položiť iný" (1Kor 3,11).
Lev XIII. sa rozhodol prehovoriť vo vedomí svojej úlohy ako Petrovho nástupcu. To isté vedomie vedie aj terajšieho nástupcu. Ako on a pápeži pred ním a po ňom, oduševňujeme sa evanjeliovým obrazom zákonníka, "ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva" a o ktorom Pán hovorí, že sa "podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré" (Mt 13,52). Pokladnicou je bohatá tradícia Cirkvi, ktorá obsahuje stále prijímané a ďalej podávané "staré veci" a umožňuje čítať "nové veci", uprostred ktorých prebieha život Cirkvi a sveta.
K týmto novým veciam, ktoré sa po svojom začlenení do tradície stávajú starými a poskytujú príležitosť i materiál na jej obohatenie i na obohatenie života viery, patrí aj plodná činnosť miliónov ľudí, ktorí pod vplyvom sociálneho učenia Cirkvi usilujú sa ním riadiť pri svojom poslaní vo svete. Jednotlivo alebo združení do rôznych skupín, spolkov a organizácií dali do pohybu celé hnutie na obranu ľudskej osoby a na ochranu jej dôstojnosti. Toto hnutie v historických prelomoch veľmi prispelo k usporiadaniu spravodlivejšej spoločnosti, alebo aspoň k obmedzeniu a zmierneniu nespravodlivosti.
Cieľom našej encykliky je vyniesť na svetlo tvorivú hodnotu princípov, ktoré vyslovil Lev XIII. a ktoré patria do dedičstva učenia Cirkvi a na základe toho zaväzujú autoritu jej učiteľského úradu. Pastorálna staroslivosť nás však pohla aj k tomu, aby sme predložili analýzu niektorých udalostí z najnovších dejín. Netreba zdôrazňovať, že povinnosťou biskupov je pozorne sledovať beh udalostí, aby spoznali požiadavky novej evanjelizácie. Vecou tejto analýzy nie je vnášať definitívne úsudky, pretože to z povahy veci nepatrí do vlastného okruhu pôsobnosti magistéria.

I.
CHARAKTERISTICKÉ ČRTY
ENCYKLIKY RERUM NOVARUM
4. Koncom minulého storočia Cirkev bola postavená pred historický proces, ktorý bol už dlhší čas v behu, ale vtedy dosahoval kritický bod. Hlavnou príčinou tohto procesu bolo nahromadenie radikálnych zmien, ktoré sa udiali v oblasti politickej, ekonomickej a sociálnej, ale aj na poli vedy a techniky a okrem toho mnohostranný vplyv vládnucich ideológií. Výsledkom týchto zmien v politickej oblasti bolo nové poňatie spoločnosti a štátu a tým aj nové poňatie autority. Tradičná spoločnosť sa rozkladala a začala sa formovať nová, plná nádeje na nové slobody, lenže aj plná nebezpečenstva nových foriem nespravodlivosti a otroctva.
V hospodárskej oblasti, kde sa sústreďovali vynálezy a využívala veda, postupne sa dospelo k novým formám výroby spotrebných článkov. Objavil sa nový druh vlastníctva čiže kapitál a nový druh práce, práce za mzdu, poznačenej nemilosrdným tempom výroby bez ohľadu na pohlavie, vek a na položenie rodín, ale zo ziskuchtivých dôvodov jednoznačne zameranej na produktivitu.
Práca sa tak stávala tovarom, ktorý sa dal na trhu kúpiť a predať a ktorého cenu reguloval zákon dopytu a ponuky bez zreteľa na životné minimum nevyhnutné na vydržiavanie osoby a jej rodiny. Navyše robotník nemal žiadnu istotu, či sa mu podarí "svoj vlastný tovar" predať, lebo mu stále hrozila nezamestnanosť, čo pri nejestvujúcom sociálnom zabezpečení znamenalo to isté, ako zahynúť hladom.
Dôsledkom tejto zmeny bolo "rozdelenie spoločnosti na dve triedy, ktoré jednu od druhej delila hlboká priepasť".6 Táto situácia sa spájala s výraznou politickou zmenou. Vtedy vládnuca politická teória snažila sa pomocou vhodných zákonov alebo, naopak, úmyselným zdržovaním sa akéhokoľvek zákroku podporovať úplnú ekonomickú slobodu. V tom istom čase vznikalo v organizovanej a nezriedka násilnej podobe iné chápanie vlastníctva a hospodárskeho života, ktoré požadovalo nový politický a spoločenský poriadok.
Na vrchole tohto rozporu, keď sa už v plnom svetle objavovala obrovská sociálna nespravodlivosť rozšírená po mnohých krajinách a nebezpečenstvo revolúcie, ktorú podporovali vtedajšie "socialistické" prúdy, vystúpil Lev XIII. so svojou encyklikou, ktorá sa po prvý raz systematicky zaoberala "robotníckou otázkou". Túto encykliku predchádzalo niekoľko iných dokumentov venujúcich sa skôr politickým otázkam a iné zase boli vydané po nej.7 V tejto súvislosti hodno spomenúť najmä encykliku Libertas praestantissimum, ktorá poukázala na zásadnú zviazanosť ľudskej slobody s pravdou. Ide o takú zviazanosť, že sloboda, ktorá by odmietla podriadiť sa pravde, upadne do svojvôle a zníži sa do služby najnižším vášňam a zničí seba. Z čoho teda pramenia všetky zlá, ktorým chce encyklika Rerum novarum čeliť, ak nie zo slobody, ktorá sa na poli hospodárskom a sociálnom rozchádza s pravdou o človeku?
Pápeža okrem toho inšpirovalo učenie jeho predchodcov, mnohých biskupských dokumentov, vedecké štúdie laikov, činnosť katolíckych hnutí a združení a konkrétne diela v sociálnej oblasti, ktorými sa vyznačoval život Cirkvi v druhej polovici devätnásteho storočia.
5. "Nové veci", na ktoré pápež poukazoval, vôbec neboli dobré. V prvom paragrafe encykliky opisuje "nové veci" - z čoho pochádza aj jej názov - týmito tvrdými slovami: "Dychtivosť po novotách, ktorá už pred dlhým časom začala otriasať národmi, sa musela prirodzene presunúť z politickej oblasti do príbuznej oblasti sociálnej ekonómie. A naozaj, podivuhodný rozmach remesiel a nové priemyselné metódy, zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily, ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu."8
Lev XIII. a s ním Cirkev, ako aj občianske spoločenstvo stáli pred spoločnosťou rozdelenou zápasom, ktorý bol o to ostrejší a neľudskejší, že nepoznal žiadne pravidlá a normy. Bol to konflikt medzi kapitálom a prácou, alebo podľa slov encykliky bola to robotnícka otázka. Práve o tejto otázke sa pápež nebál vyjadriť svoju mienku takými ostrými výrazmi, aké len v tom čase mohol použiť.
Tu nám treba predovšetkým porozmýšľať, čo nám encyklika odporúča pre dnešnú dobu. So zreteľom na konflikt, ktorý staval človeka proti človeku ako "vlkov" a vrhal jedných do nebezpečenstva, že nebudú mať čo jesť, a druhých do oplývania bohatstvom, Lev XIII. nepochyboval o tom, že má právomoc zasiahnuť, a to vo vedomí svojej "apoštolskej úlohy"9 čiže úradu prijatého od Ježiša Krista pásť baránky a ovce (porov. Jn 21,15-17) a na zemi rozväzovať a zväzovať pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 16,19). Jeho zámerom iste bolo obnoviť pokoj, a vtedajší čitateľ nemohol nepostrehnúť prísne odsúdenie triedneho boja, ktoré otvorene vyslovil.10 Bol si však dobre vedomý, že pokoj sa buduje na spravodlivosti: preto hlavným obsahom encykliky bolo hlásanie základných podmienok spravodlivosti v ekonomickej a sociálnej situácii tých čias.11
Lev XIII., idúc v šľapajach svojich predchodcov, vytýčil tak pre Cirkev vzor trvalej platnosti. Ona má čo povedať k určitým ľudským situáciám na individuálnej i spoločenskej, národnej a medzinárodnej úrovni, pre ktoré formuluje svoje pravé učenie čiže corpus, ktorý jej umožňuje analyzovať sociálne skutočnosti, posudzovať ich a dávať návody na spravodlivé riešenie problémov z nich vychádzajúcich.
Za čias Leva XIII. také chápanie práva a povinnosti Cirkvi bolo ešte ďaleko od toho, aby ho všeobecne prijímali. Prevládali zväčša dve tendencie: jedna sa dotýkala tohto sveta a tohto života, a s tým viera nemala nič spoločné, a druhá jednoznačne smerovala k spáse na druhom svete a pozemský život nevysvetľovala, ani neusmerňovala. Preto rozhodnutie pápeža vydať encykliku Rerum novarum obdarilo Cirkev takpovediac "štatútom občianskeho práva" v menlivých udalostiach verejného života ľudí a štátov, čo sa neskôr ešte viac potvrdilo. Hlásať a rozširovať sociálne učenie patrí k evanjelizačnému poslaniu Cirkvi a tvorí časť kresťanského posolstva, lebo toto učenie predkladá konkrétne výsledky jej posolstva v spoločnosti a každodennú prácu a s ňou spojený boj za spravodlivosť začleňuje do svedectva o Kristovi Vykupiteľovi. Ona vytvára prameň jednoty a pokoja uprostred konfliktov, ktoré nutne vznikajú v ekonomicko - sociálnej oblasti. Tak bude možné prežívať nové situácie bez toho, aby sa umenšovala transcendentná dôstojnosť ľudskej osoby nielen v sebe samých, ale aj v protivníkoch, a priviesť ich k spravodlivému riešeniu.
Platnosť tejto orientácie nám odstupom sto rokov dáva príležitosť prispieť k rozpracovaniu "kresťanského sociálneho učenia". "Nová evanjelizácia", ktorú dnešný svet naliehavo potrebuje a ktorú sme tak často zdôrazňovali, musí medzi svoje hlavné úlohy počítať ohlasovanie sociálneho učenia Cirkvi. Toto učenie ako za čias Leva XIII., i dnes je schopné ukazovať správnu cestu, ako odpovedať veľkým výzvam dnešnej doby, keď ideológie strácajú vierohodnosť. Ako pápež Lev, i my musíme znova pripomenúť, že mimo evanjelia nejestvuje riešenie "sociálnej otázky" a, naopak, "nové veci" môžu v ňom nájsť svoj priestor pravdy a náležité morálne opodstatnenie (má byť: začlenenie - pozn. KVAS).
6. Lev XIII., keď sa podujal vysvetliť boj, ktorý nastal medzi kapitálom a prácou, potvrdil základné práva robotníkov. A preto kľúč na čítanie Levovej encykliky je dôstojnosť robotníka a s ňou aj dôstojnosť práce, ktorú definuje takto: "Práca je ľudská činnosť zameraná na zaobstarávanie životných potrieb, zvlášť tých, ktoré slúžia na zachovanie života."12 Pápež kvalifikuje prácu ako "osobnú", lebo "je vlastná osobe a celkom patrí tomu, kto ju vykonáva a komu je na prospech, je to aktívna sila".13 Práca preto patrí k povolaniu každej osoby. Človek sa rozvíja a realizuje vo svojej práci. Práca má súčasne "sociálny" rozmer pre svoj úzky vzťah k rodine a k spoločnému dobru, "lebo možno pravdivo konštatovať, že práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo".14 To sme vo svojej encyklike Laborem exercens15 zopakovali a rozviedli.
Druhá dôležitá zásada je bezpochyby právo dané jednotlivcom na "súkromné vlastníctvo".16 Už len priestor, ktorý encyklika tomuto právu venuje, svedčí o tom, aký význam sa mu pripisuje. Pápež si dobre uvedomuje skutočnosť, že súkromné vlastníctvo nie je absolútnou hodnotou, a nezabúda pripomenúť zásadu nevyhnutného doplnenia, akou je princíp o univerzálnom určení bohatstva zeme.17
Z druhej strany je pravda, že pápež, keď hovoril o súkromnom vlastníctve, mal na mysli predovšetkým vlastníctvo pôdy.18 To však neprekáža, aby si aj dnes podržali svoju váhu dôvody, ktoré tu boli uvedené v záujme platnosti súkromného vlastníctva, čiže aby sa potvrdilo právo na vlastníctvo vecí potrebných na osobný rozvoj i rozvoj vlastnej rodiny - bez ohľadu na konkrétnu formu tohto práva. Treba to znova zdôrazniť so zreteľom na zmeny, ktorých sme teraz svedkami a ktoré sa odohrali v systémoch, kde dosiaľ vládlo kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov; ale aj so zreteľom na javy narastajúcej chudoby, alebo presnejšie na prekážky súkromného vlastníctva v mnohých častiach sveta, aj v takých, kde vládnu systémy, ktoré priznanie práva na súkromné vlastníctvo pokladajú za svoj základ. Z pohľadu na spomenuté zmeny a pretrvávajúcu chudobu ukazuje sa potreba hlbšej analýzy celého problému, k čomu sa neskôr vrátime.
7. Encyklika Leva XIII. v úzkej súvislosti s právom na vlastníctvo podobne zdôrazňuje aj iné práva ako vlastné a neodňateľné ľudskej osobe. Z nich čo do priestoru, ktorý mu pápež venuje, a dôležitosti, ktorú mu pripisuje, vyniká "prirodzené právo človeka vytvárať súkromné združenia". To znamená aj právo zakladať asociácie zamestnávateľov a robotníkov, alebo len samých robotníkov.19 V tom je dôvod, že Cirkev chráni a schvaľuje zakladanie robotníckych spolkov, ktoré sa všeobecne nazývajú odbormi. Zaiste tak nerobí z nejakých ideologických predsudkov, ani zo zhovievavosti k triednemu zmýšľaniu, ale preto, že združovať sa je "prirodzené právo" ľuďom vrodené, a preto predchádza ich politickému začleneniu do spoločnosti. Lebo "prirodzené práva musí štát chrániť, nie potláčať. Keby zakazoval takéto združenia, protirečil by sám sebe".20
Spolu s týmto právom, ktoré - čo treba podčiarknuť - pápež otvorene priznáva robotníkom, jeho slovami "proletárom", rovnako jasne potvrdzuje aj právo na "skrátenie pracovného času", právo na pravidelný odpočinok a zvláštne právo týkajúce sa detí a žien,21 najmä pokiaľ ide o povahu práce a dĺžku pracovného času.
Ak uvážime, čo nám hovorí história o dovolených, alebo aspoň zákonom nie zakázaných postupoch pri uzatváraní zmlúv, potom možno dobre pochopiť tvrdú výpoveď pápeža. Veď nebola žiadna záruka, ktorá by sa dotýkala počtu pracovných hodín či hygienických pomerov na pracovisku, a nebral sa ohľad na vek a na pohlavie uchádzačov o prácu. "Spravodlivosť a ľudskosť neznášajú," píše pápež, "vyžadovať toľko práce, aby sa prílišnou námahou otupovala myseľ a oslabovalo telo." A keď presnejšie definuje pracovnú zmluvu, na ktorej by sa mali zakladať "pracovné pomery", zdôrazňuje: "V každej dohode, ktorá sa uzatvára medzi vlastníkmi a robotníkmi, vždy je buď výslovne uvedená, alebo pedpokladaná podmienka", že sa zabezpečia oba druhy odpočinku v takom rozsahu, aby to bolo "úmerné celkovému množstvu síl vyčerpaných v práci", a končí vetou: "Dohoda, ktorá by tomu odporovala, by bola nemorálna."22
8. Hneď po tom pápež obracia reč na ďalšie právo robotníka ako osoby. Ide o právo na "spravodlivú mzdu", ktorá nemôže byť ako "slobodná dohoda strán: takže ak majiteľ vyplatil plat, vykonal svoju povinnosť, a preto, zdá sa, nedlhuje nič viac".23 Štát - tak sa v tomto čase vravelo - nemá žiadnu právomoc zasahovať do uzatvárania týchto zmlúv, ibaže zabezpečiť splnenie toho, čo bolo výslovne dohodnuté. Encyklika tvrdo karhá takéto pragmatické a neúprosným individualizmom poznačené chápanie vzťahov medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, pretože sa prieči dvojakej povahe práce, ktorá je osobnou i nevyhnutnou skutočnosťou. Práca ako osobná činnosť znamená slobodné používanie vlastných schopností a síl, ako nevyhnutnosť riadi sa povinnosťou každého človeka "zachovať sa pri živote", a "z toho - tvrdí pápež - vyplýva ako nevyhnutný dôsledok právo zaopatriť si prostriedky na živobytie, ktoré sa u chudobných ľudí obmedzujú na mzdu za vlastnú prácu".24
Mzda má byť dostačujúca na výživu robotníka a jeho rodiny. "Ak robotník pod tlakom potrieb alebo zo strachu z niečoho horšieho pristúpi na krutejšie dohody, ktoré žiada vlastník alebo podnikateľ a chtiac-nechtiac musia byť prijaté, toto znamená podstúpiť násilie, proti ktorému sa spravodlivosť búri."25
Daj Boh, aby tieto slová napísané vtedy, keď sa rozmáhal takzvaný "divoký kapitalizmus", nemuseli sa aj dnes rovnako tvrdo zopakovať. Bohužiaľ, ešte aj dnes narážame na také prípady zmlúv medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, v ktorých sa zanedbáva najelementárnejšia spravodlivosť v otázkach maloletých alebo žien, dĺžky pracovného času, zdravotných podmienok na pracoviskách a zodpovedajúcej mzdy. A to sa deje i napriek mnohým medzinárodným deklaráciám a konvenciám26 a napriek vlastným vnútorným zákonom jednotlivých štátov. Pápež prisúdil "štátnej autorite" "prísnu povinnosť" náležite sa usilovať o dobro robotníkov, lebo zanedbávaním tejto povinnosti sa uráža spravodlivosť; neváhal dokonca hovoriť o "distribučnej spravodlivosti".27
9. Lev XIII. pripája k týmto právam ešte iné právo, ktoré tiež súvisí s postavením robotníkov. Pripomíname ho pre jeho dôležitosť. Je to právo slobodne plniť náboženské povinnosti. Pápež ho kladie medzi ostatné práva a povinnosti robotníkov napriek všeobecným názorom tých čias, že tieto otázky patria výlučne do sféry súkromného života. Zdôrazňuje nevyhnutnosť sviatočného odpočinku, keď sa má pozornosť človeka obracať na nebeské dobrá a vzdávať povinná úcta Božej velebnosti.28 Toto právo vychádzajúce z Božieho prikázania nemôže nikto človeku odňať: "Nikomu nie je dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej sám Boh pristupuje s veľkou úc tou", z čoho vyplýva, že štát je povinný zaručovať robotníkovi právo využívať takúto slobodu.29
Nemýli sa, kto v tomto jednoznačnom výroku vidí zárodok základného práva na slobodu náboženstva, ktoré sa stalo ináč predmetom mnohých slávnostných medzinárodných deklarácií a dohôd,30 ako aj známej koncilovej deklarácie i nášho viac ráz opakovaného učenia.31 V tejto súvislosti sa musíme priamo spýtať, či platné zákonné predpisy a prax priemyselných spoločností zaručujú dnes základné právo na sviatočný odpočinok.
10. Iný dôležitý poznatok, bohatý na poučenie pre dnešnú dobu, je koncepcia vzťahov medzi štátom a občanmi. Encyklika Rerum novarum kritizuje dva sociálne a ekonomické systémy: socializmus a liberalizmus. Socializmu venuje úvodnú časť, v ktorej sa potvrdzuje právo na súkromné vlastníctvo. Liberalizmom sa síce zaoberá v osobitnom odseku, ale - čo si zasluhuje pozornosť - podrobuje ho kritike, keď preberá tému o povinnostiach štátu.32 Štát sa nemôže obmedzovať na "starostlivosť o jednu časť občanov", ktorá je bohatá a prosperujúca, a "zanedbávať druhú", ktorá predstavuje veľkú väčšinu spoločnosti; inak uráža spravodlivosť, ktorá prikazuje dať každému, čo mu patrí. "Pri ochrane práv jednotlivcov treba však mať zvláštny ohľad na slabých a chudobných. Vrstva bohatých, ktorá je už sama osebe silná, potrebuje verejnú obranu menej, avšak biedny ľud, ktorý nemá vlastnú oporu, s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsť v obhajobe zo strany štátu. Preto práve na robotníkov, ktorí sa nachádzajú medzi slabými a núdznymi, musí štát prednostne zamerať svoju starostlivosť a opateru."33
Tieto state encykliky majú dnes svoju váhu najmä so zreteľom na nové formy biedy jestvujúce vo svete. Sú to výpovede, ktoré nezávisia od určitej koncepcie štátu, ani od zvláštnej politickej teórie. Pápež tu zdôrazňuje len elementárny princíp každého zdravého politického zriadenia, podľa ktorého čím sú jednotliví ľudia v spoločnosti bezbrannejší, tým väčšmi potrebujú pomoc a starostlivosť druhých, hlavne však podporu štátnej vrchnosti.
Takto sa princíp, ktorý dnes nazývame princípom solidarity a ktorého platnosť tak vo vnútornom poriadku každého národa, ako aj v medzinárodnom poriadku sme pripomenuli v encyklike Sollicitudo rei socialis,34 ukazuje ako jeden zo základných princípov kresťanského chápania spoločenského a politického usporiadania. Lev XIII. ho častejšie uvádza podobne ako grécka filozofia pod názvom "priateľstvo". Pius XI. ho nemenej zmysluplne označuje pomenovaním "sociálna láska". Pavol VI., ktorý ho obohatil o moderné a mnohostranné dimenzie sociálnej otázky, hovoril o "civilizácii lásky".35
11. Nové čítanie encykliky pod zorným uhlom súčasnej reality nám dovoľuje oceniť ustavičnú starostlivosť a oddanosť Cirkvi tým kategóriám ľudí, ktorých Pán Ježiš osobitne miluje. Obsah encykliky je vynikajúcim svedectvom kontinuity v Cirkvi takzvanej "prednostnej voľby v prospech chudobných". My sme túto voľbu definovali ako "zvláštnu formu prvenstva v uplatňovaní kresťanskej lásky".36 Encyklika o "robotníckej otázke" je encyklika o chudobných a o ich hroznom položení, do ktorého nový a nezriedka násilný proces industrializácie uvrhol obrovské masy ľudí. V mnohých častiach sveta aj dnes podobné procesy ekonomickej, sociálnej a politickej premeny spôsobujú to isté zlo.
Keď Lev XIII. apeluje na štát, aby zmierňoval podľa noriem spravodlivosti postavenie chudobných, robí tak preto, lebo správne spoznal, že povinnosťou štátu je bdieť nad všeobecným dobrom a starať sa o to, aby každá oblasť spoločenského života, vrátane hospodárskej, pri rešpektovaní jej oprávnenej samostatnosti prispievala k jeho podpore. To však nesmie viesť k domnienke, že podľa pápeža Leva každé riešenie sociálnej otázky má pochádzať od štátu. Naopak, pápež viackrát zdôrazňuje nevyhnutné hranice zasahovania štátu a jeho inštrumentálny charakter, pretože jednotlivec, rodina a spoločnosť jestvovali už pred ním, a štát je tu na to, aby práva jedných i druhých chránil, a nie potláčal.37
Aktuálnosť týchto úvah nemôže nikomu uniknúť. K vážnej téme o hraniciach spočívajúcich v samej povahe štátu sa ešte vrátime. Spomenuté otázky, ktoré nie sú jediné v tejto encyklike, patria k trvalému sociálnemu učeniu Cirkvi a aj vo svetle správneho chápania súkromného vlastníctva, práce, ekonomického procesu, reality štátu a hlavne samého človeka. O ďalších otázkach sa ešte zmienime pri rozoberaní niektorých aspektov súčasnej skutočnosti. Lenže už teraz treba mať pred očami, že čo zabezpečuje cestu a udáva smer encyklike, ale aj celému sociálnemu učeniu Cirkvi, je správne ponímanie ľudskej osoby a jej jedinečnej hodnoty, pretože "človek... je na zemi jediným stvorením, ktoré Boh chcel kvôli nemu samému".38
Do neho totiž vytesal svoj obraz a podobu (porov. Gn 1,26) a obdaril ho neopakovateľnou dôstojnosťou, ktorú encyklika tak často zdôrazňuje. V skutočnosti okrem práv, ktoré človek nadobúda svojou prácou, vlastní aj také práva, ktoré nesúvisia so žiadnou ním vykonávanou prácou, ale vyvierajú z jeho samej podstaty ako osoby.

II.
NA CESTE K "NOVÝM VECIAM" DNEŠKA
12. Jubilejná oslava encykliky Rerum novarum by bola neúplná, keby sme namali pred očami aj dnešnú situáciu. K takejto úvahe nás vedie už sám obsah dokumentu, pretože v ňom načrtnutý historický obraz a predpovede sa ukazujú vo svetle toho, čo sa udialo neskôr, ako prekvapujúco presné.
Potvrdzujú to zvlášť udalosti posledných mesiacov roku 1989 a prvých mesiacov roku 1990. Tieto udalosti a po nich následné hlboké zmeny sa dajú vysvetliť len na základe situácie, ktorá im predchádzala a dala inštitucionálnu podobu tomu, čo predvídal Lev XIII., i čoraz viac a viac znepokojujúcich signálov, ktoré vybadali jeho nástupcovia. Lev XIII. predvídal z každého aspektu - politického, sociálneho i ekonomického - negatívne dôsledky spoločenského zriadenia, ktoré predkladal "socializmus", nachádzajúci sa v tom čase len v štádiu sociálnej filozofie a viac - menej organizovaného hnutia. Dnes sa možno divíme, ako kritiku predkladaných riešení "robotníckej otázky" začína pápež od "socializmu", keď ešte nejestvoval, ako sa to stalo neskôr, v podobe mocného štátu, ktorý disponuje všetkými možnými prostriedkami. Presne odhadol nebezpečenstvo, ktoré číhalo v tom čase na masy z lákavého návrhu na jednoduché, ale radikálne riešenie "robotníckej otázky". Stáva sa to ešte zrejmejším, ak berieme do úvahy hroznú situáciu nespravodlivosti,v ktorej sa ocitli masy proletariátu v nedávno spriemyselnených krajinách.
Tu treba podčiarknuť dve veci: na jednej strane úžasnú jasnosť, ktorou pápež vnímal skutočné postavenie proletárov - mužov, žien a detí - v celej jeho krutosti; na druhej strane nie menej jasnú intuíciu zla, ktoré malo priniesť riešenie budiace dojem, že vymení postavenia chudobných a bohatých, čo v skutočnosti šlo na škodu tých, ktorým sa sľubovala pomoc. Liek na zlo sa takto ukázal horší ako samo zlo. Lev XIII. prišiel na koreň otázky, keď podstatu socializmu tých čias videl v zrušení súkromného vlastníctva.
Jeho slová si zaslúžia, aby sme si ich ešte raz pozorne prečítali: "Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok... Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok."39 Výstižnejšie sa už nedalo označiť zlo, zapríčinené budovaním socializmu tohto druhu ako štátneho systému, ktorý mal neskoršie dostať pomenovanie "reálny socializmus".
13. Ak sa hlbšie zamyslíme a vezmeme do úvahy aj výpovede našich encyklík Laborem exercens a Sollicitudo rei socialis, musíme dodať, že základný omyl "socializmu" má antropologický charakter. Socializmus totiž pokladá jednotlivca len za obyčajný prvok a molekulu sociálneho organizmu tak, že dobro jednotlivca je celkom podriadené fungovaniu sociálneho a ekonomického mechanizmu. Z druhej strany tvrdí, že to isté dobro sa môže realizovať aj bez samotného rozhodovania a bez jedinečnej a výlučnej zodpovednosti za dobro alebo zlo. Človek sa tak redukuje na akúsi sieť sociálnych vzťahov a vytráca sa pojem osoby ako samostatného subjektu mravného rozhodovania, ktorý nimi buduje spoločenský poriadok. Z takto mylného pojmu osoby pochádza deformácia práva, ktoré určuje priestor slobode človeka, ako aj popieranie súkromného vlastníctva. Človek, ktorý nemá nič, čo by mohol nazývať "svojím vlastným", a zbavený možnosti zarábať si na živobytie podľa vlastnej iniciatívy, stáva sa závislým od spoločenského mechanizmu a od tých, čo ho kontrolujú. To mu veľmi sťažuje spoznať svoju dôstojnosť ako osoby, a tak zahatáva cestu k vytvoreniu pravého ľudského spoločenstva.
Naproti tomu z kresťanského učenia o ľudskej osobe nevyhnutne vyplýva správne videnie spoločnosti. Podľa Rerum novarum a celého sociálneho učenia Cirkvi spoločenská povaha človeka sa nevyčerpáva v štáte, ale sa realizuje v rôznych stredných združeniach, začínajúc rodinou až po ekonomické, sociálne, politické a kultúrne združenia, ktoré ako prejav tej istej ľudskej prirodzenosti tešia sa vždy pri rešpektovaní spoločného dobra svojej vlastnej samostatnosti. A to je to, čo sme nazvali "subjektivitou" spoločnosti, a tú spolu so subjektivitou jednotlivca "reálny socializmus" zničil.40
Ak sa potom nastolí otázka, odkiaľ pochádza táto falošná koncepcia ľudskej osoby a "subjektivity" spoločnosti, musíme odpovedať, že ich hlavným žriedlom je ateizmus. V odpovedi na výzvu Boha, ktorá je obsiahnutá aj vo veciach tohto sveta, človek si uvedomuje svoju transcendentnú dôstojnosť. Každý človek musí dať takúto odpoveď. V nej vrcholí jeho ľudskosť, a žiaden spoločenský mechanizmus alebo kolektívny subjekt ho nemôže nahradiť. Popieranie Boha zbavuje osobu jej základu a vedie k vzniku spoločenského poriadku, ktorý neberie do úvahy dôstojnosť a zodpovednosť ľudskej osoby.
Ateizmus, o ktorom sa tu hovorí, úzko súvisí s osvietenským racionalizmom, ktorý ľudskú a spoločenskú realitu chápe mechanisticky. Tým sa popiera najhlbší pohľad na opravdivú veľkosť človeka, jeho transcendencia vo vzťahu k svetu vecí, ale aj rozpor, ktorý objavuje vo svojom srdci medzi túžbou po plnosti dobra a vlastnou bezmocnosťou ho dosiahnuť, a predovšetkým z toho prameniaca túžba po spáse.
14. Z toho istého ateistického koreňa pochádza aj voľba prostriedkov činnosti vlastnej socializmu, ktorý encyklika Rerum novarum odsudzuje. Ide o triedny boj. Pápež, prirodzene, nemá v úmysle odsúdiť každú a akúkoľvek formu sociálneho konfliktu. Cirkev dobre vie, že v histórii nepochybne vznikajú záujmové konflikty medzi rôznymi sociálnymi skupinami a kresťan musí k nim neraz zaujať rozhodné a dôsledné stanovisko. Napokon encyklika Laborem exercens veľmi jasne uznala pozitívnu úlohu konfliktu, ak predstavuje "boj za sociálnu spravodlivosť".41 Už v encyklike Quadragesimo anno sa píše: "Triedny boj totiž ak sa vzdá prejavov nepriateľstva a vzájomnej nenávisti, postupne sa premení na počestnú diskusiu, založenú na hľadaní spravodlivosti."42
Čo sa na triednom boji najviac odsudzuje, je podstata takého konfliktu, ktorý neberie do úvahy ani etické, ani právne dôvody, zdráha sa rešpektovať osobnú dôstojnosť druhého a tým aj svoju vlastnú, vylučuje rozumové urovnanie sporu, nesleduje všeobecné dobro spoločnosti, ale partikulárny záujem povyšuje nad spoločné dobro a usiluje sa zničiť všetko, čo mu stojí v ceste. Jedným slovom je to v rámci vnútornej konfrontácie medzi sociálnymi skupinami nové použitie učenia o "totálnej vojne", ktorú militarizmus a imperializmus tej doby vnucovali do oblasti medzinárodných vzťahov. Toto učenie nahrádzalo úsilie nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami rôznych krajín absolútnym presadzovaním vlastných záujmov až po zlomenie sily odporu protivníka pomocou všetkých prostriedkov, nevylučujúc pritom lož, teror proti civilnému obyvateľstvu a zbrane masového ničenia, ktoré práve v tých rokoch začali navrhovať. Triedny boj v marxistickom zmysle a militarizmus majú rovnaké korene: ateizmus a pohŕdanie ľudskou osobou, čo dáva prednosť princípu moci pred princípom rozumu a práva.
15. Encyklika Rerum novarum sa stavia proti zoštátneniu výrobných prostriedkov, ktoré by premenilo každého občana na "súčiastku" ozubeného súkolesia štátneho mechanizmu. Nie s menšou rozhodnosťou kritizuje koncepciu štátu, ktorá vylučuje ekonomiku zo záujmovej oblasti štátu. Ekonomika má iste svoj legitímny priestor na činnosť, do ktorého štát nesmie zasahovať. Jeho povinnosťou je vytvárať taký právny rámec, vo vnútri ktorého sa rozvíjajú hospodárske vzťahy. Tým vytvára základné predpoklady slobodnej ekonomiky, ktorá podmieňuje istú rovnosť medzi stranami, takú, aby ani jedna z nich nemala toľkú prevahu moci, ktorou by mohla druhú prakticky zotročiť.43
V tejto súvislosti encyklika Rerum novarum ukazuje cestu vhodným reformám, ktoré vrátia práci jej dôstojnosť slobodnej činnosti človeka. Tieto reformy vyžadujú, aby spoločnosť a štát vzali zodpovednosť predovšetkým za zabezpečenie človeka pred hrozbou nezamestnanosti. V histórii sa to uskutočnilo v dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich pokusoch. Prvým bola hospodárska politika s cieľom zabezpečenia vyrovnaného rastu a plnej zamestnanosti. Druhým pokusom bolo poistenie proti nezamestnanosti v spojení s politikou odbornej rekvalifikácie, ktorá uľahčuje robotníkovi prechod z krízového sektora do takého, ktorý sa rozvíja.
Spoločnosť i štát musia ďalej zabezpečiť primeranú úroveň mzdy, aby robotník a jeho rodina mali zaistené životné potreby a aby si mohli aj niečo ušetriť. To vyžaduje zvýšené úsilie sprostredkúvať robotníkom vždy lepšie odborné vedomosti a schopnosti, aby ich práca bola čím kvalifikovanejšia a produktívnejšia. Potrebná je aj vytrvalá bdelosť a primerané zákonodarné kroky, aby sa zamedzilo hanebné vykorisťovanie, najmä na škodu slabších robotníkov, prisťahovalcov a tých, čo sa ocitli na okraji spoločnosti. Rozhodnú úlohu v tom zohrávajú odbory, ktoré pri uzavieraní dohôd vyžadujú minimálnu mzdu a pracovné podmienky.
Napokon treba zabezpečiť rešpektovanie "ľudsky" rozdeleného času na prácu a na oddych, ako aj právo na realizáciu vlastnej osobnosti na pracovisku bez akejkoľvek ujmy na vlastnom svedomí alebo ľudskej dôstojnosti. A tak musíme znova pripomenúť úlohu odborov nielen ako nástrojov na uzatváranie dohôd, ale aj ako "miesto", na ktorom sa prejavuje osobnosť robotníkov. Slúžia rozvoju skutočnej kultúry práce a pomáhajú robotníkom, aby sa mohli naozaj ľudsky podieľať na živote podniku.44
Štát sa musí priamo i nepriamo pričiniť o dosiahnutie týchto cieľov. Nepriamo a podľa princípu subsidiarity vytvorí čo možno najpriaznivejšie podmienky na slobodné vykonávanie hospodárskej činnosti, ktorá prináša hojnú ponuku pracovných príležitostí a prameňov bohatstva. Priamo a podľa princípu solidarity štát prispieva tak, že v záujme ochrany slabšieho do istej miery obmedzuje slobodu tých, čo rozhodujú o pracovných podmienkach, a nezamestnaným robotníkom zabezpečuje existenčné minimum.45
Encyklika a s ňou spojené sociálne učenie mali v rokoch na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia mnohoraký vplyv. Tento vplyv sa odráža v početných reformách zavedených v oblasti sociálneho zabezpečenia, dôchodkov, nemocenského poistenia, ochrany pred úrazom, v rámci väčšieho zabezpečenia práv robotníkov.46
16. Tieto reformy realizovali sčasti štáty, ale významnú úlohu v boji za ich dosiahnutie zohrávala činnosť robotníckeho hnutia. Toto sa zrodilo ako reakcia morálneho svedomia proti bezpráviu a krivdám. Vzdialené hmlistým ideológiám a blízke každodenným potrebám robotníkov rozvinulo širokú odborársku a reformnú činnosť. Jeho úsilie sa v tejto oblasti často spájalo s úsilím kresťanov dosiahnuť zlepšenie životných podmienok robotníkov. Časom toto hnutie do istej miery ovládla marxistická ideológia, proti ktorej sa postavila na odpor encyklika Rerum novarum.
Tieto reformy boli výsledkom aj voľného procesu sebaorganizovania spoločnosti za pomoci účinných prostriedkov solidarity, vhodných podporiť ekonomický rast, ktorý berie väčší ohľad na hodnoty ľudskej osoby. Treba tu pripomenúť všestrannú činnosť, na ktorej sa značne podieľali aj kresťania, ako aj zakladanie výrobných, spotrebných a úverových družstiev, podpora ľudovej osvety, odborná kvalifikácia, hľadanie rôznych foriem účasti na živote podniku a všeobecne na živote spoločnosti.
Keď sa pozrieme do minulosti, je za čo Bohu ďakovať, lebo táto vynikajúca encyklika nezostala bez ozveny v srdci ľudí, ale podnietila činnú veľkodušnosť. Jednako treba však uznať, že v nej obsiahnuté prorocké posolstvo ľudia tej doby neprijali v plnom rozsahu. Práve preto prišlo k dosť vážnym katastrofám.
17. Keď čítame encykliku v kontexte celého bohatého učenia pápeža Leva,47 zistíme, že poukazuje, aké dôsledky mal na ekonomicko - sociálnu oblasť jeden ďalekosiahly omyl. Tento omyl, ako sme už spomenuli, spočíva v takom ponímaní ľudskej slobody, ktoré ju zbavuje poslušnosti voči pravde a tým aj povinnosti rešpektovať práva iných ľudí. Obsahom slobody sa potom stáva sebaláska, ktorá vedie až k opovrhovaniu Bohom a blížnym, láska, ktorá v sebeckých záujmoch nepozná hranice a nedá sa zviazať žiadnou požiadavkou spravodlivosti.48
Tento omyl vstúpil do extrémnych dôsledkov v tragickej sérii vojen, ktoré otriasli Európou a svetom v rokoch 1914 - 1945. Boli to vojny, ktoré pochádzali z militarizmu, vybičovaného nacionalizmu a s tým spojených foriem totalitarizmu, vojny vyrastajúce z triedneho boja, občianske a ideologické vojny. Keby sa nebolo nahromadilo toľko strašnej nenávisti a závisti, spôsobených veľkou nespravodlivosťou na medzinárodnej úrovni i vnútri jednotlivých krajín, neboli by možné také ukrutné vojny, do ktorých veľmoci vložili tak veľa energie. Necúvalo sa v nich pred porušovaním najsvätejších ľudských práv a plánovalo sa i uskutočňovalo vyhubenie celých národov a spoločenských skupín. Myslíme tu zvlášť na židovský národ, ktorého krutý osud sa stal symbolom poblúdenia, akého sa môže dopustiť človek, keď sa obráti proti Bohu.
Celých národov sa zmocňuje nenávisť a nespravodlivosť a tie ich podnecujú k činnosti zvlášť vtedy, keď ich uzákoňujú a organizujú ideológie, ktoré sa zakladajú skôr na nich než na pravde o človekovi.49 Encyklika Rerum novarum sa postavila proti ideológiám nenávisti a ukázala cesty na zdolávanie násilia a závisti prostredníctvom spravodlivosti. Kiež spomienka na tie strašné udalosti zapôsobí na konanie všetkých ľudí a najmä na konanie zodpovedných štátnych činiteľov našej doby, keď nové neprávosti živia novú nenávisť a na horizonte sa vynárajú nové ideológie, ktoré velebia násilie.
18. Od roku 1945 zbrane na európskom kontinente mlčia. Pamätajme však, že skutočný pokoj nikdy nie je výsledkom vojnového víťazstva, ale zahŕňa odstránenie príčin vojny a úprimné zmierenie medzi národmi. Miesto toho v Európe a vo svete vládol skôr akýsi bezvojnový stav než skutočný pokoj. Polovica európskeho kontinentu sa dostala pod nadvládu marxistickej diktatúry, kým druhá polovica sa organizovala do obrany pred týmto nebezpečenstvom. Mnohé národy prichádzajú o moc rozhodovať nad sebou, zostávajú uzavreté v tiesnivých hraniciach mocenského bloku, pričom sa vymazáva ich historická pamäť a ničia stáročné kultúrne korene. Veľké množstvo ľudí po tomto násilnom rozdelení je donútené opustiť svoju vlasť a je násilne deportované.
Šialené preteky v zbrojení pohlcujú prostriedky potrebné na rozvoj hospodárstva jednotlivých národov a na pomoc zaostalým štátom. Pokrok vo vede a technike, ktorý by mal prispievať blahobytu človeka, mení sa na nástroj vojny. Veda a technika sa využívajú na výrobu čím dokonalejších a ničivejších zbraní, kým od ideológie, ktorá je zvrátením pravej filozofie, sa žiada teoretické zdôvodnenie novej vojny. Takáto vojna sa nielen očakáva a pripravuje, ale sa vedie za nesmierneho krviprelievania v rôznych častiach sveta. Správanie sa blokov alebo mocností, ktoré sa v rôznych cirkevných dokumentoch a najnovšie v encyklike Sollicitudo rei socialis50 dostalo na pranier, umožňuje systematicky rozdúchavať vznikajúce spory a nezhody v krajinách tretieho sveta a využívať ich na spôsobovanie ťažkostí protivníkovi.
Extrémistické skupiny, ktoré neváhajú riešiť tieto konflikty zbraňou, ľahko dostávajú politickú a vojenskú podporu. Sú vyzbrojení a prechádzajú vojenským výcvikom. Tí však, čo pri rešpektovaní oprávnených záujmov všetkých zúčastnených strán sa usilujú o pokojné a ľudské riešenie problémov, ostávajú izolovaní a často bývajú obeťou svojich odporcov. Militarizácia veľkého počtu krajín tretieho sveta a bratovražedné boje, ktoré ich zachvátili, šírenie terorizmu a stále barbarskejšie prostriedky používané v politicko - vojenských zápasoch sú hlavnou príčinou toho, že mier po druhej svetovej vojne je taký krehký. Napokon nad celým svetom visí vážna hrozba atómovej vojny schopnej zahubiť ľudstvo. Veda, využívaná na vojnové ciele, poskytuje ideologicky živenej nenávisti rozhodujúci prostriedok. Lenže vojna sa môže skončiť samovraždou ľudstva bez víťazov a porazených. Preto sa musí radikálne odmietnuť správanie, ktoré k nej vedie, najmä však predstava, že boj za zničenie protivníka, spory a vôbec vojna sú činiteľmi rozvoja a historického pokroku.51 Ak pochopíme nevyhnutnosť tohto odmietnutia, potom sa nutne stáva pochybným učenie tak o "totálnej vojne", ako aj o "triednom boji".
19. Na konci druhej svetovej vojny sa takýto vojnový vývoj vo vedomí človeka ešte len formuje. To, čo si zasluhuje pozornosť, je rozšírenie komunistického totalitarizmu na viac ako polovicu Európy a na ďalšie časti sveta. Vojna, ktorá mala priniesť slobodu a nastoliť práva národov, sa končí bez toho, že by sa tieto ciele dosiahli. Dokonca mnohé národy, najmä tie, čo najviac trpeli, boli o ne obrané. Možno povedať, že nová situácia vyvolala rôzne reakcie.
V niektorých krajinách možno pozorovať z istého hľadiska pozitívne úsilie vybudovať po vojnovej skaze demokratickú, sociálnou spravodlivosťou preniknutú spoločnosť, ktorá odníma komunizmu jeho revolučný potenciál, utvorený z vykorisťovaných a utláčaných más. Tieto pokusy všeobecne sa snažia zachovať mechanizmy voľného trhu, upevniť pomocou stabilnej meny a pevných sociálnych vzťahov podmienky stabilného a zdravého rastu hospodárstva, v ktorom budú môcť ľudia svojou prácou pripravovať lepšiu budúcnosť pre seba a svoje deti. Zároveň chcú zabrániť tomu, aby sa trhové mechanizmy stali jediným bodom vzťahov celého spoločenského života a snažia sa podriadiť ich verejnej kontrole, ktorá by uplatňovala princíp o všeobecnom určení bohatstva zeme.
Pomerne dobré pracovné príležitosti, solídny systém sociálneho zabezpečenia a odbornej prípravy, sloboda združovania a dôrazná činnosť odborov, zabezpečenie pre prípad nezamestnanosti, prostriedky demokratickej účasti na spoločenskom živote, toto všetko by malo v tomto kontexte zbaviť prácu jej "tovarového" charakteru a zaistiť možnosť dôstojne ju vykonávať.
Sú aj iné sociálne sily a myšlienkové hnutia, ktoré odporujú marxizmu zavádzaním akejsi "národnej bezpečnosti". Jej cieľom je kontrolovať spoločnosť až do krajných podrobností, aby sa zamedzila marxistická infiltrácia. Zvelebovaním a posilňovaním moci štátu chceli svoje národy uchrániť pred komunizmom, lenže týmto činom sa podujímajú na vážne riziko, že bude zničená práve tá sloboda a tie hodnoty človeka, v mene ktorých sa mu treba postaviť na odpor.
ďalšia forma praktickej odpovede na komunizmus je blahobytná spoločnosť alebo konzumná spoločnosť. Chce poraziť marxizmus na pôde čistého materializmu, keď ukazuje, ako môže spoločnosť voľného trhu plnšie uspokojovať materiálne potreby človeka než komunizmus, pričom podobne neberie do úvahy duchovné hodnoty.
V skutočnosti, ak je na jednej strane pravda, že tento sociálny model ukazuje, ako marxizmus pri budovaní novej a lepšej spoločnosti sklamal, na druhej strane upieraním samostatného jestvovania a hodnoty morálke, právu, kultúre a náboženstvu sa s ním stretáva v totálnom redukovaní človeka na sféru ekonomiky a na uspokojovanie materiálnych potrieb.
20. V tom istom období prebieha veľký proces "dekolonizácie", ktorým početné krajiny získavajú alebo znova nadobúdajú nezávislosť a právo na slobodné sebaurčenie. Formálnym dosiahnutím štátnej suverenity nachádzajú sa často tieto krajiny iba na začiatku cesty budovania skutočnej nezávislosti. Rozhodujúce sektory hospodárstva ostávajú fakticky ešte v rukách veľkých zahraničných podnikov, ktoré sa nechcú trvale zväzovať s rozvojom hostiteľskej krajiny. Politický život kontrolujú cudzie mocnosti, kým vnútri hraníc vlastného štátu žijú vedľa seba kmeňové skupiny, ktoré sa ešte nezlúčili do skutočného národného spoločenstva. Okrem toho im chýba dostatočný počet kompetentých odborníkov schopných dať do čestného a pravidelného chodu štátny aparát. Chýbajú aj kádre na účinné a zodpovedné vedenie ekonomiky.
V danej situácii sa mnohým zdá, že by marxizmus mohol byť akousi skratkou k vybudovaniu národa a štátu, a preto sa rodia rôzne varianty socializmu so špecifickým národným charakterom. Takto sa miešajú v množstve rôznorodých ideológií oprávnené požiadavky národného oslobodenia, rôzne formy nacionalizmu a militarizmu, zásady prevzaté zo starých ľudových tradícií, ktoré sa zavše zhodujú s kresťanskou sociálnou náukou, a nakoniec aj pojmy marxizmu-leninizmu.
21. Napokon treba pripomenúť, že po skončení druhej svetovej vojny aj ako odozva na jej hrôzy sa rozšíril živší zmysel pre ľudské práva, ktorý našiel svoje vyjadrenie v rôznych medzinárodných dokumentoch52 a, možno povedať, vo vypracovaní nového "práva národov", do ktorého Svätý stolec prispel svojím trvalým vkladom. Oporným bodom tohto vývoja sa stala Organizácia Spojených národov. Vzrástlo nielen vedomie práva jednotlivcov, ale aj práv národov. Medzitým sa stále výraznejšie ukazovala potreba niečo konať, aby sa vyrovnali vážne rozdiely medzi rôznymi geografickými oblasťami sveta, ktoré v istom zmysle preniesli centrum sociálnej otázky z národnej sféry na medzinárodnú úroveň.53
Ak aj vezmeme tento nový vývoj so zadosťučinením na vedomie, predsa len nemožno mlčky obísť skutočnosť, že celková bilancia rôznych spôsobov prispieť k rozvoju nebola vždy pozitívna. Spojeným národom sa dosiaľ nepodarilo vypracovať účinné nástroje namiesto vojny na riešenie medzinárodných konfliktov. A to sa ukazuje ako nanajvýš nástojčivý problém, ktorý musí medzinárodné spoločenstvo ešte vyriešiť.

III.
ROK 1989
22. Ak vyjdeme z práve opísanej a v encyklike Sollitucido rei socialis už zoširoka vyloženej svetovej situácie, pochopíme nečakaný a sľubný dosah udalostí posledných rokov. Ich vyvrcholením boli iste udalosti roku 1989 v krajinách strednej a východnej Európy, no zaberajú oveľa širší časový úsek a zemepisný horizont. V priebehu osemdesiatych rokov postupne stroskotávajú niektoré diktátorské a tyranské režimy v Latinskej Amerike, ale aj v Afrike a v Ázii. Inde sa začína síce ťažký, ale úspešný prechod k spravodlivejším a demokratickejším politickým štruktúram. Významne, dokonca rozhodujúco k tomu prispelo úsilie Cirkvi na obranu a podporu ľudských práv. V silne ideologizovanom prostredí, v ktorom stranícka príslušnosť zatemňovala vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti, Cirkev jednoducho a rázne hlásala, že každý človek, nech je akéhokoľvek osobného presvedčenia, nesie v sebe obraz Boha, a preto si zasluhuje úctu. Väčšina národa sa s touto pravdou často stotožňovala, čo viedlo k hľadaniu takých foriem boja a politických riešení, ktoré berú viac do ohľadu dôstojnosť osoby.
Z tohto historického procesu vzišli nové podoby demokracie, ktorých krehké politické a sociálne štruktúry dávajú nádej, že sa veci zmenia, hoci sú zviazané nielen ťažkými putami nespravodlivostí a krívd, ale aj zruinovanou ekonomikou a hlbokými sociálnymi rozpormi. Keď spolu s celou Cirkvou vzdávame vďaku Bohu za neraz hrdinské svedectvo, ktoré mnohí biskupi, celé kresťanské spoločenstvá, jednotliví veriaci a ostatní ľudia dobrej vôle v týchto ťažkých podmienkach preukázali, prosíme ho, aby podporoval všetky úsilia vynakladané na budovanie lepšej budúcnosti. Napokon je to úloha nielen občanov týchto krajín, ale všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Ide o to, ukázať, že zložité problémy týchto národov sa dajú lepšie riešiť formou dialógu a solidarity ako potieraním protivníka a vojnou.
23. Z mnohých činiteľov, ktoré spôsobili zrútenie diktátorských režimov, si niektoré zasluhujú osobitnú zmienku. Tým rozhodujúcim, ktorým sa začali prevraty, bolo bezpochyby porušovanie práce (má byť: porušovanie práv práce - pozn. KVAS). Nesmie sa zabudnúť, že základná kríza systémov, ktoré predstierajú, že vyjadrujú vládu či dokonca diktatúru robotníkov, začína sa veľkými robotníckymi hnutiami, ktoré sa dali do pohybu v Poľsku v mene solidarity. Sú to masy robotníkov, ktorí zbavujú legitimity ideológiu tvrdiacu, že hovorí v ich mene, a v tvrdých skúsenostiach s prácou a útlakom nachádzajú a takmer objavujú pojem a zásady sociálneho učenia Cirkvi.
Treba výslovne zdôrazniť, že zrútenie takéhoto "bloku" alebo mocnosti sa všade dosiahlo nenásilným bojom, ktorý siahal len po zbraniach pravdy a spravodlivosti. Kým marxizmus zastával stanovisko, že len vyostrením sociálnych protikladov a násilnou zrážkou možno dosiahnuť riešenie, zápasy, ktoré priviedli marxizmus k pádu, vytrvalo skúšali všetky cesty rokovania, dialógu, svedectva pravdy apelovaním na svedomie protivníka a úsilím vzbudiť v ňom vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti.
Zdalo sa, že usporiadaním Európy, ktoré sa zrodilo z druhej svetovej vojny a potvrdila ho Jaltská dohoda, mohla by otriasť len ďalšia vojna. Miesto toho bolo prekonané nenásilným presadzovaním sa ľudí, ktorí jednostaj odmietali cúvať pred mocou a násilím a všade vedeli nájsť účinné prostriedky, aby vydali svedectvo pravdy. A to protivníka odzbrojilo, pretože násilie sa musí ustavične zdôvodňovať klamstvom a falošne predstierať, že má pred očami obhajobu nejakého práva alebo ochranu pred cudzím ohrozením.54 ďakujeme Bohu, že v čase ťažkej skúšky posilnil srdcia ľudí, a prosíme ho, aby tento príklad nasledovali aj na iných miestach a v iných okolnostiach. Ľudia nech sa učia bez násilia bojovať za spravodlivosť, vo vnútorných sporoch zriekať sa triedneho boja a v medzinárodných konfliktoch vojny.
24. Druhou príčinou krízy je bezpochyby neschopnosť hospodárskeho systému, ktorá nie je len technickým problémom, ale skôr dôsledkom porušovania ľudských práv na podnikanie, na vlastníctvo a na slobodu v hospodárskej oblasti. K tomuto aspektu sa potom viaže kultúrna a medzinárodná dimenzia. Človeka nemožno výlučne vnímať len zo stránky hospodárskej, ani ho jednoducho definovať podľa príslušnosti k triede. Človeka možno najúplnejšie vystihnúť, keď ho vidíme v spojitosti s jeho kultúrou cez jazyk, históriu a postoje k podstatným existenciálnym skutočnostiam, ako je narodenie, láska, práca a smrť. Ústredným bodom každej kultúry je postoj, aký človek zaujíma k najväčšiemu tajomstvu: tajomstvu Boha. Kultúry jednotlivých národov sú v zásade rôzne spôsoby, ako sa odpovedá na otázku o zmysle osobnej existencie. Ak sa táto otázka vylúči, kultúra a mravný život sa rozpadnú. Preto boj za obhajobu práv práce sa spontánne spája s bojom za kultúru a práva národov.
Pravou príčinou "nových vecí" je predsa len duchovná prázdnota spôsobená ateizmom, ktorý zanechal mladé generácie bez orientácie, a nezriedka ich doviedla k tomu, že pri neodolateľnom hľadaní identity a zmyslu života poznove odhalili náboženské korene kultúry svojich národov a samu osobu Krista ako existenciálne adekvátnu odpoveď na túžbu po šťastí, pravde a živote, ktorá je v srdci každého človeka. Toto hľadanie čerpalo silu zo svedectva všetkých tých, čo za ťažkých okolností a prenasledovaní ostali verní Bohu. Marxizmus sľuboval vykoreniť z ľudského srdca smäd po Bohu, výsledky však ukázali, že sa to nedá dokázať bez zničenia samého srdca.
25. Udalosti roku 1989 sú príkladom víťazstva vôle rokovať a ducha evanjelia nad protivníkom, ktorý sa rozhodol nedať sa obmedzovať morálnymi normami. Sú výstrahou pre všetkých, čo v mene politického realizmu chcú zahnať z politickej arény právo a morálku. Niet pochybnosti, že boj, ktorý viedol k zmenám roku 1989, vyžadoval čistý úmysel, umiernenosť, utrpenie i obetu. V istom zmysle povstal z modlitby a bol by nemysliteľný bez neobmedzenej dôvery v Boha, vládcu nad dejinami, ktorý má vo svojich rukách srdce človeka. Keď človek spojí svoje utrpenie za pravdu a slobodu s utrpením Krista na kríži, je schopný vykonať zázrak pokoja a nájsť často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré sa tvári, že bojuje proti zlu, v skutočnosti ho však zhoršuje.
Nemožno však prehliadať nespočetné podmienenosti, v ktorých sa má rozvíjať slobodné konanie jednotlivého človeka. Pôsobia síce na slobodu, ale ju nedeterminujú. Viac alebo menej uľahčujú jej uplatňovanie, no zničiť ju nemôžu. Nielen z morálneho hľadiska nie je dovolené nevšímať si prirodzenosť človeka, ktorý je stvorený pre slobodu, ale to nie je možné ani prakticky. Tam, kde sa spoločnosť organizuje tak, že svojvoľne obmedzuje alebo úplne eliminuje legitímny priestor pre slobodu, spoločenský život podlieha postupnému rozkladu, až zaniká.
Okrem toho človek stvorený pre slobodu nesie v sebe ranu dedičného hriechu, ktorý ho ustavične vábi na zlo a spôsobuje jeho odkázanosť na vykúpenie. Toto učenie je nielen integrálnou časťou kresťanského zjavenia, ale má v sebe aj veľkú vysvetľujúcu hodnotu, lebo pomáha chápať ľudskú realitu. Človek síce túži po dobre, ale je schopný aj zla. Môže prekročiť svoj bezprostredný záujem, a predsa zostáva ním zviazaný. Spoločenský poriadok bude tým stabilnejší, čím viac bude túto skutočnosť brať na zreteľ a nebude stavať osobný záujem proti záujmu spoločnosti ako celku, ale bude hľadať možnosti ich plodnej spolupráce. Lebo kde sa násilím potláča záujem jednotlivca, tam ho nahrádza ťaživý systém byrokratickej kontroly, ktorý necháva vysychať pramene iniciatívy a tvorivosti. Ak sú ľudia presvedčení, že vlastnia tajomstvo dokonalého spoločenského poriadku, ktorý znemožňuje zlo, sú potom aj presvedčení, že na jeho realizáciu smú nasadiť každý prostriedok, aj násilie alebo lož. Politika sa tak stáva akýmsi "svetským náboženstvom", ktoré si falošne navráva, že buduje raj na zemi. Lenže žiadna politická spoločnosť, ktorá má svoju vlastnú autonómiu a svoje vlastné zákony,55 nikdy sa nebude dať zmeniť (presnejšie: zameniť - pozn. KVAS) za Božie kráľovstvo. Biblické podobenstvo o dobrom semene a kúkoli (porov. Mt 13,24-30,36-43) nás jasne učí, že iba Boh má právo oddeliť tých, čo patria do kráľovstva, od tých, čo patria k zlému, a že tento súd sa bude konať na konci čias. Ak sa človek už teraz odvažuje vyhlasovať tento súd, stavia sa na miesto Boha a protiví sa jeho trpezlivosti.
Vďaka obete Krista na kríži raz navždy bolo získané víťazstvo Božieho kráľovstva, predsa však byť kresťanom znamená bojovať proti pokušeniam a silám zla. Až na konci dejín sa Pán vráti vo svojej sláve na posledný súd (porov. Mt 25,31) a ustanoví nové nebo a novú zem (porov. 2Pt 3,13; Zjv 21,1), lenže kým trvá čas, boj medzi dobrom a zlom pokračuje ďalej v srdci človeka.
To, čo nás učí Sväté písmo o učení Božieho kráľovstva, má dôsledok pre život dočasných spoločností, ktoré - ako to naznačuje ich pomenovanie - patria k realite času so všetkým, čo je v ňom nedokonalé a dočasné. Božie kráľovstvo prítomné vo svete, hoci nepochádza zo sveta, osvetľuje poriadok ľudskej spoločnosti, pričom ho prenikajú a oživujú sily milosti. Takto sa lepšie postrehnú nároky spoločnosti dôstojnej človeka, naprávajú sa omyly a posilňuje sa odvaha konať dobro. K úlohe oživiť ľudskú realitu duchom evanjelia sú povolaní spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle kresťania a osobitne laici.56
26. Udalosti roku 1989 sa odohrali v prevažnej miere v krajinách východnej a strednej Európy, predsa však majú univerzálny význam, lebo z nich pochádzajúce kladné a záporné dôsledky sa dotýkajú celej ľudskej rodiny. Tieto dôsledky nemajú mechanický, ani fatalistický charakter. Sú to skôr príležitosti ponúknuté ľudskej slobode spolupracovať s milosrdným plánom Boha, pôsobiaceho v dejinách.
Prvým z týchto dôsledkov v niektorých krajinách bolo stretnutie Cirkvi a robotníckeho hnutia. Toto stretnutie sa zrodilo z etickej a výslovne kresťanskej reakcie na stav všeobecne rozšírenej nespravodlivosti. Takmer po celé storočie toto hnutie sčasti podliehalo nadvláde marxizmu v presvedčení, že proletári, ak chcú viesť úspešný boj proti útlaku, musia si osvojiť materialistické a ekonomické teórie.
Počas krízy marxizmu začínajú sa vynárať spontánne formy robotníckeho vedomia, ktoré kladú požiadavku spravodlivosti a uznania dôstojnosti práce v zhode so sociálnym učením Cirkvi.57 Robotnícke hnutie vyúsťuje do všeobecnejšieho hnutia ľudí práce a ľudí dobrej vôle za oslobodenie ľudskej osoby a za potvrdenie jej práv. Dnes zahŕňa mnoho krajín, a nie je už v opozícii ku katolíckej Cirkvi, ale ju so záujmom sleduje.
Kríza marxizmu neodstraňuje zo sveta situáciu nespravodlivosti a útlaku, ktoré sám marxizmus využíval a sa z nich živil. Tým, čo dnes hľadajú novú a autentickú teóriu a prax oslobodenia, Cirkev ponúka nielen svoje posolstvo o vykúpení ľudskej osoby Kristom, ale aj svoje konkrétne zainteresovanie a pomoc v boji proti spoločenským krivdám a utrpeniu.
Úprimná snaha stáť na strane utláčaných a neocitnúť sa mimo behu dejín viedla v nedávnej minulosti mnohých kresťanov k tomu, aby hľadali rôzne spôsoby nemožného kompromisu medzi marxizmom a kresťanstvom. Dnešná doba prekonáva všetko, čo bolo v týchto pokusoch nedokonalé, a pobáda, aby sa opäť potvrdila hodnota autentickej teológie integrálneho oslobodenia človeka.58 Z tohto pohľadu udalosti roku 1989 majú význam aj pre krajiny tretieho sveta, ktoré hľadajú cestu svojho rozvoja tak, ako to robili krajiny strednej a východnej Európy.
27. Druhý dôsledok sa týka národov Európy. V rokoch komunistického panstva, no ešte aj predtým, napáchalo sa na jednotlivcoch, spoločnosti, krajinách a národoch veľa krivdy. Nahromadilo sa nemálo nenávisti a nevraživosti. Jestvuje reálne nebezpečenstvo, že po stroskotaní diktatúry znova prepuknú a vzniknú vážne konflikty a krviprelievania, ak bude chýbať tá morálna sila a vedomé úsilie vydávať svedectvo pravdy, ktoré oživovali snaženia v minulosti. Treba si želať, aby nenávisť a násilie netriumfovali v srdciach predovšetkým tých, čo bojujú za spravodlivosť, ale aby všetkých prenikol duch pokoja a odpúšťania.
Preto treba podniknúť konkrétne kroky na utvorenie alebo posilnenie medzinárodných organizácií, ktoré by v prípade konfliktov medzi národmi boli schopné zakročiť v záujme vhodného zmierenia, aby každý mal zabezpečené uplatňovanie svojich práv a dosiahla sa spravodlivá dohoda a pokojné urovnanie pri rešpektovaní práv ostatných národov. Toto všetko je obzvlášť potrebné pre národy Európy, ktoré navzájom spája úzke puto spoločnej kultúry a tisícročnej histórie. V krajinách, ktoré sa zbavili komunizmu, je potrebné veľké úsilie na obnovu morálky a ekonomiky. Dlhú dobu boli krivené najelementárnejšie hospodárske vzťahy. Základné cnosti, patriace k hospodárskemu životu, ako pravdovravnosť, spoľahlivosť a usilovnosť, vymreli. Je potrebná trpezlivá materiálna a morálna obnova. Pritom národy vyčerpané dlhoročným nedostatkom požadujú od svojich vlád hmatateľné a rýchle výsledky blahobytu a primerané uspokojovanie oprávnených nárokov.
Zrútenie marxizmu malo prirodzené ďalekosiahle dôsledky na zemeguľu rozdelenú na pred sebou uzavreté a medzi sebou žiarlivo zápasiace svety. Viditeľnejšie vynieslo na svetlo skutočnosť vzájomnej závislosti národov, ako aj to, že ľudská práca je zo svojej povahy určená, aby národy spájala, a nie rozdeľovala. Pokoj a hospodársky rozvoj sú dobrami, ktoré prináležia celému ľudskému pokoleniu a nemožno ich čestne a trvale užívať, ak boli získané a vlastnené na úkor iných národov a krajín, keď sa porušujú ich práva alebo bráni sa im v prístupe k prameňom blahobytu.
28. Pre niektoré krajiny Európy začína sa v istom zmysle skutočná povojnová doba. Radikálna reorganizácia doterajšieho kolektívneho hospodárstva prináša so sebou problémy a žiada obety, ktoré možno porovnať s obetami a škodami, s akými sa stretli pri svojej obnove západné krajiny kontinentu po druhej svetovej vojne. Je spravodlivé, že bývalé komunistické krajiny dostávajú vo svojom terajšom ťažkom položení solidárnu pomoc od iných národov. Rovnako je však jasné, že samy musia byť prvými tvorcami svojho rozvoja. Lenže na to sa im musí rozumným spôsobom poskytnúť možnosť, čo sa môže stať len za pomoci iných krajín. Terajšia situácia poznačená ťažkosťami a nedostatkom je dôsledkom historického procesu, v ktorom bývalé komunistické krajiny boli skôr objektom ako subjektom. V tejto situácii sa nachádzajú nie na základe slobodnej voľby alebo pre omyly, ktorých sa dopustili, ale v dôsledku tragických historických udalostí, ktoré im boli násilne vnútené a bránili im kráčať po ceste hospodárskeho a spoločenského rozvoja.
Pomoc druhých, predovšetkým európskych krajín, ktoré sa na týchto udalostiach podieľali, a preto nesú za ne zodpovednosť, zodpovedá požiadavkám spravodlivosti. Zodpovedá to však aj záujmu a spoločnému dobru Európy. Európa nebude môcť žiť v pokoji, ak sa konflikty rôznej povahy, ktoré vybuchujú ako dôsledok minulosti, pre hospodársky zmätok, vnútorný nepokoj a zúfalstvo budú len zostrovať.
Táto požiadavka vôbec nesmie viesť k oslabeniu úsilia o podporu a pomoc národom tretieho sveta, ktoré často sužuje ešte väčšia bieda a chudoba.59 Bude treba vynaložiť mimoriadne úsilie, aby sa zdroje, ktoré svetu ako celku nechýbajú, využívali na pokrok v hospodárskom raste a spoločnom rozvoji, a nanovo určiť priority a stupne hodnôt, o ktoré sa opierajú hospodárske a politické rozhodnutia. Obrovské prostriedky sa môžu uvoľniť odbúraním enormného vojenského potenciálu, ktorý bol nahromadený na konflikt medzi Východom a Západom. Tieto prostriedky by sa mohli podstatne zvýšiť, keby sa podarilo namiesto vojny nájsť spoľahlivý spôsob riešenia konfliktov, a tak rozšíriť princíp kontroly a obmedzovania výzbroje v spojení s vhodnými opatreniami proti obchodu so zbraňami aj na krajiny tretieho sveta.60 No predovšetkým sa bude treba zbaviť takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných - osobách i národoch - akési bremeno a nepríjemných dotieravcov, nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali. Chudobní sa dožadujú práva podieľať sa na využívaní materiálnych dobier a zúročiť svoje pracovné schopnosti na výstavbu starostlivého a šťastného sveta pre všetkých. Pozdvihnutie chudobných je veľká príležitosť na morálny, kultúrny a hospodársky rozvoj celého ľudstva.
29. Rozvoj sa nemá chápať výlučne v ekonomickom zmysle, ale treba mať pred očami celého človeka.61 Jeho cieľom nie je len pozdvihnutie všetkých národov na úroveň, akej sa dnes tešia bohatšie krajiny, ale aby sa spoločnou prácou ľudí budoval dôstojnejší život a skutočne pozdvihla dôstojnosť a tvorivosť každého jednotlivca i jeho schopnosť odpovedať vlastnému povolaniu a v ňom obsiahnutej výzve Boha. Na vrchole tohto procesu stojí uplatňovanie práva i povinnosti hľadať Boha, poznávať ho a podľa tohto poznania žiť.62 V totalitárnych a autoritatívnych režimoch bol do krajnosti hnaný princíp prednosti moci pred rozumom. Človek bol nútený prijímať svetonázor, ku ktorému sa nedopracoval vlastným rozumom a využívaním vlastnej slobody. Tento princíp treba zavrhnúť a v plnom rozsahu uznať práva ľudského svedomia, ktoré je viazané prirodzenou a zjavenou pravdou. Na uznaní týchto práv spočíva prvotný základ každého politického, autenticky slobodného zriadenia.63 Tento princíp treba z rôznych príčin znova zdôrazniť:
a) staré formy totalitarizmu a autoritarizmu nie sú ešte celkom prekonané a trvá nebezpečenstvo, že znova ožijú; to pobáda do obnovenia úsilia o spoluprácu a solidaritu medzi všetkými krajinami;
b) v rozvinutých krajinách občas prebieha prehnaná propaganda čisto utilitaristických hodnôt spolu s bezuzdným dráždením pudov a túžby po okamžitom pôžitku, čo sťažuje poznanie a uznávanie hierarchie pravých hodnôt ľudskej existencie;
c) v niektorých krajinách sa objavujú nové formy náboženského fundamentalizmu, ktoré skryto alebo aj otvorene bránia občanom iného vierovyznania, než aké má väčšina, plne uplatňovať ich občianske a náboženské práva, prekážajú im podieľať sa na kultúrnom dianí, obmedzujú právo Cirkvi na slobodné hlásanie evanjelia a ľuďom, čo toto posolstvo počúvajú, zakazujú ho prijať a obrátiť sa ku Kristovi. Nie je možný žiaden skutočný pokrok bez uznávania prirodzeného a pôvodného práva človeka poznávať pravdu a podľa nej žiť. S týmto právom je spojené ako jeho prax a prehĺbenie právo slobodne objavovať a prijať Ježiša Krista, ktorý je pravým dobrom človeka.64

V.
SÚKROMNÉ VLASTNÍCTVO
A VŠEOBECNÉ URČENIE MAJETKOV
30. Lev XIII. v encyklike Rerum novarum pomocou rôznych argumentov presvedčivo dokazoval proti socializmu tých čias prirodzený charakter práva na súkromné vlastníctvo.65 Toto pre samostatnosť a rozvoj človeka základné právo Cirkev až do dnešných čias neustále obhajovala. Cirkev rovnako učí, že vlastniť majetok nie je právo absolútne, ale vo svojej povahe ľudského práva má vpísané svoje hranice.
Keď pápež ohlasoval právo na súkromné vlastníctvo, zároveň jasne zdôraznil, že "užívanie" majetku, patriace do sféry slobody, je podriadené pôvodnému spoločnému určeniu stvoreného majetku a vôli Ježiša Krista zjavenej v evanjeliu. Pápež napísal: "Zámožným sa pripomína..., že boháči sa majú chvieť pri pomyslení na nezvyklé hrozby Ježiša Krista..., že raz budú musieť veľmi prísne účtovať pred Božím súdom, ako využívali svoj majetok", a citujúc svätého Tomáša Akvinského, dodal: "Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev... neváha odpovedať, že"... človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spločné"", pretože "nad ľudskými zákonmi a súdmi stojí Kristov zákon a súd".66
Nástupcovia Leva XIII. zopakovali obidve výpovede: Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené.67 Aj Druhý vatikánsky koncil potvrdil tradičné učenie slovami, ktoré si zasluhujú presnú citáciu: "Človek, užívajúc tieto bohatstvá, má pokladať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, že môžu byť na osoh nielen jemu, ale aj iným." A ďalej: "Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému potrebný priestor pre osobnú a rodinnú nezávislosť; a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody...Súkromné vlastníctvo má svojou povahou aj sociálny charakter, ktorý sa zakladá na zákone určenia bohatstiev."68 Toto učenie sme aj my zopakovali, najprv v prejave na III. konferencii latinskoamerického episkopátu v Pueble a potom v encyklikách Laborem exercens a Sollicitudo rei socialis.69
31. Keď znova čítame učenie o vlastníckom práve a spoločnom určení majetku z pohľadu dnešných čias, môžeme položiť otázku o pôvode majetku, ktorý udržiava život človeka, uspokojuje jeho potreby a je predmetom jeho práva.
Počiatkom všetkého, čo je dobré, je čin samého Boha, ktorý stvoril zem i človeka a človeku dal zem, aby ju svojou prácou ovládal a užíval jej plody (porov. Gn 1,28-29). Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, žeby bol niekto vylúčený alebo uprednostnený. V tom je koreň všeobecného určenia pozemských majetkov. Zem, pretože je úrodná a schopná uspokojiť potreby človeka, je pravým darom Boha na udržiavanie ľudského života. Zem však nevydáva svoje plody bez osobitnej odpovede človeka na Boží dar, teda bez práce. Človek prácou, používajúc svoj um a slobodu, si ju podriaďuje a robí svojím dôstojným príbytkom. Takto si privlastňuje tú časť zeme, ktorú si nadobudol prácou. Tu je pôvod súkromného vlastníctva. Samozrejme, človeka viaže povinnosť nebrániť iným ľuďom, aby aj oni mali podiel na Božom dare, ba musí s nimi spolupracovať, aby spoločne ovládali celú zem.
V dejinách na počiatku každej ľudskej spoločnosti jestvujú dva faktory: práca a zem. Nemajú však k sebe vždy ten istý vzťah. Prirodzená úrodnosť zeme sa kedysi zdala a v skutočnosti aj bola hlavným faktorom bohatstva, kým práca bola pomocníkom a podporou jej úrodnosti. V našich časoch ľudská práca zohráva stále dôležitejšiu úlohu ako produktívny faktor duchovného a materiálneho bohatstva. Čoraz viac vidíme, ako sa práca jednoduchého človeka prirodzeným spôsobom splieta s prácou iných ľudí. Dnes viac ako inokedy pracovať znamená pracovať s druhými a pracovať pre druhých, čiže robiť niečo pre niekoho. Práca je tým plodnejšia a produktívnejšia, čím je človek schopnejší poznať produktívnu silu zeme a uznávať ozajstné potreby druhého človeka, pre ktorého pracuje.
32. V dnešných časoch sa vyskytuje ešte iná forma vlastníctva a nemá menší význam ako vlastníctvo zeme. Je ním vlastníctvo poznania, techniky a vedy. Bohatstvo priemyselne vyspelých krajín spočíva oveľa viac na tomto druhu vlastníctva ako na vlastníctve prírodných zdrojov.
Poukázali sme práve na skutočnosť, že človek pracuje s inými ľuďmi, podieľa sa na "sociálnej práci", ktorá postupne zahŕňa stále širšie okruhy, ba až celú zem. Kto niečo vyrobí, nerobí to len pre svoj úžitok, ale najmä preto, aby mali z toho osoh iní, ktorí za to zaplatia vzájomne a slobodne dohodnutú spravodlivú cenu. Už aj schopnosť spoznať v pravý čas potreby iných ľudí a zloženie najvhodnejších výrobných činiteľov na ich uspokojenie je ďalším významným prameňom bohatstva v modernej spoločnosti. Okrem toho jestvuje veľa hodnôt, ktoré nedokáže efektívne vytvoriť práca jednotlivca, ale je potrebná spolupráca mnohých ľudí zameraná na ten istý cieľ. Organizovať takýto proces, plánovať jeho trvanie, starať sa, aby naozaj zodpovedal uspokojovaniu potrieb, a vziať na seba nutne riziká znamená tiež hojný prameň bohatstva v dnešnej spoločnosti. Takto sa stáva zrejmejšia a stále rozhodujúcejšia úloha organizovanej a tvorivej ľudskej práce a - ako podstatnej časti tejto práce - schopnosti iniciovať a podnikať.70
Tento proces, ktorý dáva na svetlo jednu, kresťanstvom oddávna zdôrazňovanú konkrétnu pravdu o osobe, treba postupne a so záujmom sledovať. Hlavným bohatstvom človeka spolu so zemou je sám človek. Jeho rozum objavuje produktívnu silu zeme a mnohoraké spôsoby uspokojovania ľudských potrieb. Jeho organizovaná činnosť v úzkej spolupráci s inými umožňuje utvárať stále širšie a spoľahlivejšie pracovné spoločenstvá na pretváranie prírodného a ľudského prostredia. Do tohto procesu sú zapojené také dôležité činnosti (má byť: čnosti - pozn. KVAS), ako je usilovnosť, pracovitosť, obozretnosť pri podstupovaní rozumných rizík, spoľahlivosť a vernosť v medziľudských vzťahoch, odvaha pri vykonávaní ťažkých a nepríjemných, ale pre pracovné spoločenstvo podniku nevyhnutných rozhodnutí a pri prekonávaní prípadných neúspechov.
Moderné hospodárske podnikanie má pozitívne stránky. Ich základom je sloboda človeka, ktorá sa uplatňuje nielen v hospodárstve, ale aj v iných oblastiach. Hospodárstvo je jednou z oblastí všestrannej ľudskej činnosti a v nej ako na každom inom poli platí právo na slobodu, ako aj povinnosť zodpovedne ju používať. Treba však poznamenať, že medzi tendenciami modernej a nedávnej spoločnosti sú špecifické rozdiely. Kým kedysi rozhodujúcim činiteľom produkcie bola zem a neskôr kapitál, chápaný ako súhrn strojov a výrobných prostriedkov, dnes je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných.
33. Predsa však musíme upozorniť na nebezpečenstvá a problémy, ktoré s procesom takéhoto druhu súvisia. Veľa ľudí, možno je ich veľká väčšina, nedisponuje prostriedkami, ktoré by im dovolili skutočne a ľudsky dôstojným spôsobom vstúpiť do systému podnikania, v ktorom práca zaujíma naozaj ústredné miesto. Títo ľudia nemajú nijakú možnosť získať základné poznatky, ktoré by im dovolili realizovať svoju tvorivosť a rozvíjať svoje schopnosti. Nemajú ani možnosť sa poznať a vzájomne komunikovať, možnosť, ktorá by im dala pocítiť, že ich schopnosti sú ocenené a využité. Jedným slovom, ak aj nie sú celkom vykorisťovaní, žijú na okraji spoločnosti. Hospodársky vývoj sa uberá takpovediac ponad ich hlavy, ak sa náhodou beztak úzky priestor ich tradičného spôsobu hospodárenia ešte viac nezúži len na obstarávanie výživy. Neschopní čeliť konkurencii tovaru, vyrábaného novým spôsobom a uspokojujúceho potreby, ktoré boli prv navyknutí zvládnuť tradičnými organizačnými formami, lákaní leskom očarujúceho, ale im nedostupného bohatstva a zároveň sužovaní biedou, tiesnia sa títo ľudia v mestách tretieho sveta, kde často stratili svoje kultúrne korene a žijú v násilnej neistej situácii bez možnosti zapojiť sa do spoločnosti. Nepriznáva sa im žiadna dôstojnosť a sú vystavení snahe vymazať ich z dejín násilnými prostriedkami na zníženie pôrodnosti, ktoré odporujú ľudskej dôstojnosti.
Mnoho iných ľudí, aj keď ešte nie sú úplne vytlačení na okraj spoločnosti, žije v takých podmienkach, v ktorých boj o prežitie je absolútne prvoradý, kde ešte platia pravidlá prvotného "neľútostného" kapitalizmu, ktoré v ničom nezaostávajú za krutosťou prvej fázy industrializácie. V iných prípadoch je ešte pôda hlavným faktorom hospodárskeho pokroku a tí, čo ju obrábajú, sú z jej vlastnenia vylúčení a ocitajú sa v podmienkach feudalizmu.71 V takých prípadoch možno ešte aj dnes, tak ako v čase encykliky Rerum novarum, hovoriť o neľudskom vykorisťovaní. Napriek veľkým zmenám, ktoré sa udiali v najvyspelejších spoločnostiach, neľudskosť kapitalizmu a z neho vyplývajúce panstvo vecí nad ľuďmi vôbec neboli prekonané. Ba u chudobných pribudol k hmotnému nedostatku ešte aj nedostatok vedomostí a vzdelania, ktorý im prekáža vyslobodiť sa z položenia ponižujúceho poddanstva.
Źiaľ, v podobných podmienkach žije ešte vždy veľká väčšina obyvateľov tretieho sveta. Bolo by zavádzajúce vnímať tretí svet len v geografickom zmysle. V niektorých jeho krajinách a spoločenských oblastiach sa dali do pohybu také rozvojové procesy, ktoré sa neorientujú na využívanie materiálnych zdrojov, ale skôr "ľudských schopností".
V nedávnych rokoch sa tvrdilo, že chudobné krajiny sa budú rozvíjať vtedy, ak budú izolované od svetového trhu a budú vkladať dôveru len vo vlastné sily. Najnovšia skúsenosť však ukázala, že krajiny, ktoré sa izolovali, zažili stagnáciu a pokles, kým tie krajiny, ktorým sa podarilo vstúpiť do všeobecného systému medzinárodných hospodárskych vzťahov, zaznamenali rozkvet. Najväčší problém, zdá sa, je získať spravodlivý prístup k medzinárodnému trhu, ktorý nespočíva na jednostrannom princípe využívania prírodného bohatstva, ale na lepšom používaní "ľudského potenciálu".72
Typické javy tretieho sveta sa však vynárajú aj vo vyspelých krajinách, kde ustavičná zmena v spôsobe výroby a spotreby znehodnocuje už získané poznatky a dlhoročné profesionálne skúsenosti a vyžaduje stále vynakladanie síl na rekvalifikáciu a prispôsobovanie sa zmenám. Tí, čo nevládzu držať krok s dobou, ľahko sú vytláčaní na okraj spoločnosti a spolu s nimi starí, mladiství, ktorým sa nedarí zapojiť sa do spoločnosti, a všeobecne ľudia slabí a takzvaný "štvrtý svet". Ani postavenie ženy nie je v týchto podmienkach ľahké.
34. Na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni voľný trh sa zdá najúčinnejším nástrojom na investovanie prostriedkov a na najlepšie uspokojovanie potrieb. Platí to len pre tie potreby, za uspokojenie ktorých možno "zaplatiť", čiže disponujú kúpnou silou, a pre tie prostriedky, ktoré možno "predať" za primeranú cenu. Jestvuje však aj veľa ľudských potrieb, ktoré vôbec nemajú prístup na trh. Je vážnou povinnosťou spravodlivosti a pravdy zabraňovať, aby základné ľudské potreby zostali neuspokojené a ľudia, ktorých trápia, hynuli. Týmto núdzou trpiacim ľuďom sa musí pomáhať, aby nadobudli potrebné vedomosti, vstupovali do vzájomných vzťahov, rozvíjali svoje vlohy, a tak lepšie využívali svoje schopnosti a možnosti. Ešte pred logickou výmenou vecí tej istej ceny a foriem spravodlivosti, ktoré sú jej vlastné, jestvuje niečo, čo patrí človeku ako človekovi pre jeho jedinečnú dôstojnosť. Toto jemu patriace niečo je nerozlučne spojené s možnosťou prežiť a aktívne prispievať k spoločnému dobru ľudstva.
Ciele vytýčené v encyklike Rerum novarum zabrániť tomu, aby sa práca človeka i sám človek zdegradovali len na úroveň tovaru, si zachovávajú plnú platnosť - v niektorých prípadoch sa ich treba dokonca domáhať - v podmienkach tretieho sveta. Ide o mzdu dostačujúcu na udržanie rodiny, sociálne zabezpečenie v starobe a nezamestnanosti a o primeranú ochranu pracovných podmienok.
35. Tu sa otvára veľké a plodné pole činnosti a zápasov v mene spravodlivosti pre odbory a iné robotnícke organizácie, ktoré bránia práva robotníkov a chránia ich subjektivitu. Plnia tým podstatnú funkciu kultúrneho charakteru prispievať k tomu, aby sa robotníci plnohodnotne a dôstojne podieľali na živote národa a pomáhali mu na ceste pokroku.
V tomto zmysle možno právom hovoriť o boji proti hospodárskemu systému chápanému ako metóda, ktorá zabezpečuje absolútnu nadvládu kapitálu, nadvládu vlastnenia výrobných prostriedkov a pôdy nad slobodnou subjektivitou ľudskej práce.73 Ako alternatívny model boja proti takémuto systému nezodpovedá socialistický systém, ktorý v skutočnosti neznamená nič iné ako štátny kapitalizmus, ale spoločnosť, v ktorej jestvuje sloboda práce, podnikania a účasti. Takáto spoločnosť sa nestavia proti trhu, ale vyžaduje, aby spoločenské sily a štát primeranou kontrolou zaručovali uspokojovanie základných potrieb celej spoločnosti.
Cirkev uznáva oprávnenú funkciu zisku ako ukazovateľa prosperujúceho (má byť: prosperity - pozn. KVAS) podniku. Ak podnik prináša zisk, znamená to, že náležite používa výrobné faktory a ľudské potreby primerane uspokojuje. Lenže zisk nie je jediným ukazovateľom skutočného stavu podniku. Môže sa stať, že hospodárska bilancia je v poriadku, ale ľudia tvoriaci drahocenné dedičstvo podniku sú ponižovaní a vo svojej dôstojnosti urážaní. To je nielen morálne neprípustné, ale treba predvídať aj negatívne účinky na hospodársku výkonnosť podniku. Veď cieľom podniku nie je výlučne tvorba zisku, ale existencia samého podniku ako spoločenstva ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom usilujú naplniť svoje základné potreby a zároveň tvoria aj zvláštnu skupinu slúžiacu celej spoločnosti. Zisk je síce regulátorom života podniku, ale nie jediným. Okrem neho treba brať do úvahy ľudské a morálne faktory, ktoré sú z perspektívneho hľadiska takisto podstatné pre život podniku.
Videli sme, aké neprijateľné je tvrdenie, že po porážke takzvaného "reálneho socializmu" ostáva kapitalizmus ako jediný model hospodárskej organizácie. Treba prelomiť bariéry a monopoly, ktoré nedovoľujú toľkým národom podieľať sa na rozvoji, zabezpečiť všetkým - jednotlivcom a národom - základné podmienky, ktoré umožňujú účasť na ňom. Takto postavený cieľ vyžaduje plánovité a zodpovedné úsilie zo strany celého medzinárodného spoločenstva. Mocnejšie krajiny musia slabším poskytnúť príležitosť zapojiť sa do medzinárodného života a slabšie sa musia vedieť chopiť týchto príležitostí vynakladaním síl a potrebných obiet, zabezpečovaním politickej a hospodárskej stability, istej perspektívy (presnejšie: istoty perspektív - pozn. KVAS) do budúcnosti, rozvoja odborných schopností vlastných robotníkov a výchovy schopných podnikateľov, vedomých si svojej zodpovednosti.74
Všetky pozitívne úsilia, ktoré sa v príslušných smeroch podnikajú, sťažuje dnes zväčša ešte nevyriešený problém zahraničnej zadlženosti nejchudobnejších krajín. Zásada, že sa dlhy musia splatiť, je iste správna. Nie je však prípustné žiadať alebo vymáhať splácanie, ktoré by viedlo k takým politickým opatreniam, čo by celé národy vohnali do hladu a zúfalstva. Nasmie sa nástojiť, aby sa zmluvné dlžoby splácali za neznesiteľných obiet. V takých prípadoch je nanajvýš potrebné - ako sa to napokon už sčasti robí - hľadať spôsoby, ako zmierniť, oddialiť alebo aj odpustiť dlh v zhode so základným právom národov na existenciu a rozvoj.
36. Teraz treba poukázať na zvláštne problémy i nebezpečenstvá, ktoré sa rodia vo vnútri vyspelých ekonomických systémov a spájajú sa s ich špecifickými vlastnosťami. Na predchádzajúcich stupňoch vývoja človek žil pod neustálym tlakom nedostatku. Jeho potreby boli skromné, akoby dané už objektívnou štruktúrou jeho telesnej prirodzenosti, a hospodárska činnosť sa zameriavala na ich uspokojovanie. Je jasné, že dnešný problém už nespočíva len v ponuke dostatočného množstva tovaru, ale v tom, ako vyhovieť požiadavkám na kvalitu. Ide o kvalitu vyrábaného a spotrebného tovaru, o kvalitu služieb, po ktorých je dopyt, o kvalitu životného prostredia a života vôbec.
Požiadavka na kvalitatívne uspokojujúcejší a bohatší život je sama osebe oprávnená. Nemožno však pritom nevidieť nové zodpovednosti a nové nebezpečenstvá, ktoré s touto historickou fázou súvisia. V spôsobe, ako nové potreby vznikajú a ako sa určujú, je obsiahnutá viac alebo menej vyhovujúca koncepcia človeka a jeho skutočného dobra. Výber určitej formy výroby a spotreby je vyjadrením aj určitej kultúry ako celkovej koncepcie života. Tu vzniká jav konzumizmu. Pri určovaní nových potrieb a nových možností ich uspokojovania treba sa riadiť integrálnym pohľadom na človeka, ktorý prihliada na všetky dimenzie jeho bytia a materiálne a pudové podriaďuje dimenziám vnútorným a duchovným. Ak sa človek priamo zameria na svoje pudy a odhliadne pritom nejakým spôsobom od toho, že je vedomou a slobodnou osobou, môžu vzniknúť konzumné návyky a štýl života, ktoré sú objektívne neprípustné a telesnému a duševnému zdraviu nezriedka škodlivé. Hospodársky systém nemá v sebe žiadne kritériá, ktoré by mu dovoľovali jasne rozlišovať nové a vyššie formy uspokojovania ľudských potrieb od nových a umelo vytvorených potrieb, prekážajúcich výchove zrelej osobnosti. Preto je naliehavo potrebná veľká práca na poli výchovy a kultúry, ktorá by obsiahla výchovu spotrebiteľov k zodpovednému konzumnému správaniu, prebudila vysoké vedomie zodpovednosti u výrobcov, najmä však u činiteľov v oblasti oznamovacích prostriedkov, a podnietila potrebné zásahy štátnych orgánov.
Výrazným príkladom umelého konzumu, ktorý sa prieči zdraviu a dôstojnosti človeka a fakticky ťažko sa dá kontrolovať, je droga. Jej rozšírenie je príznakom závažnej choroby spoločenského systému a súčasne nesie v sebe materialistický a v istom zmysle deštruktívny "výklad" ľudských potrieb. Obnovujúca schopnosť slobodnej ekonomiky sa tak realizuje jednostranne a nedostatočne. Droga, ako aj pornografia a iné formy konzumizmu zneužívaním náchylností slabých sa pokúšajú zaplniť vzniknutú duchovnú prázdnotu.
Túžba lepšie žiť nie je zlom. Ale pomýlený je taký spôsob života, ktorý sa predstavuje ako lepší, keď sa zameriava na "mať", a nie na "byť, keď chce mať viac nie preto, aby sám bol viac, ale preto, aby ho mohol tráviť v prázdnom pôžitkárstve.75 Preto treba pestovať také formy života, v ktorých hľadanie pravdy, krásy a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu, úspory a investovanie. So zreteľom na to nemôžeme pripomínať len povinnosť lásky čiže povinnosť dávať z "prebytkov" a občas aj z toho, čo je "potrebné", aby sa chudobným dostalo to, čo potrebujú pre život. Pripomíname, že aj rozhodnutie, kde sa bude investovať a do ktorého sektora produkcie, je morálna a kultúrna voľba. Za splnenia konkrétnych hospodárskych podmienok a politickej stability, ktoré vôbec nemožno obísť, rozhodnutie investovať čiže poskytnúť niektorým národom príležitosť mať osoh z vlastnej práce vychádza aj z postoja sympatie a dôvery v Prozreteľnosť, čo svedčí o humánnosti toho, kto sa tak rozhoduje.
37. Okrem problému konzumizmu vyvoláva obavu aj s ním úzko spojená otázka ekológie. Človek ovládaný túžbou viac mať a užívať, ako byť a rozvíjať sa, prehnane a nezriadene spotrebúva bohatstvo zeme, ako aj samého života. Nerozumné ničenie prírodného prostredia má koreň vo veľmi rozšírenom antropologickom omyle dnešných čias. Človek, ktorý odkrýva svoju schopnosť, že vlastnou prácou môže meniť a v určitom zmysle "tvoriť" svet, zabúda, že sa to deje vždy na základe pôvodného darovania stvorených vecí zo strany Boha. Nazdáva sa, že môže ľubovoľne nakladať so zemou a bezvýhradne ju podriaďovať svojej vôli, akoby nemala svoju vlastnú tvár a Bohom vopred dané určenie, ktoré môže človek rozvíjať, ale nesmie zrádzať. Človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia sa na jeho miesto a tým vyvoláva naostatok vzburu prírody, ktorú skôr tyranizuje, ako spravuje.76
V tomto postoji možno poznať predovšetkým biedu či úbohosť pohľadu i rozhľadu človeka, posadnutého túžbou veci radšej vlastniť, ako ich dávať do vzťahu s pravdou; chýba mu nezištné, nesebecké i estetické správanie, vyvierajúce z obdivu nad bytím a krásou, ktoré vo viditeľných veciach dovoľuje poznať posolstvo neviditeľného Boha. V tejto súvislosti súčasné ľudstvo si musí uvedomovať svoje povinnosti a úlohy voči budúcim generáciám.
38. Okrem nezmyselného ničenia prírodného prostredia musíme spomenúť ešte závažnejšie ničenie ľudského prostredia, ktorému sa ani zďaleka nevenuje náležitá pozornosť. Kým sa človek právom stará, aj keď oveľa menej, než je potrebné, o ochranu životného prostredia rôznych druhov vyhynutím ohrozeného živočíšstva, lebo vie, že každý z nich osobitne prispieva k všeobecnej rovnováhe na zemi, oveľa menej sa zasadzuje za ochranu morálnych podmienok autentickej "humánnej ekológie". Nielen zem daroval Boh človeku, aby ju užíval, rešpektujúc pôvodný cieľ, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro, ale človek dostal od Boha ako dar aj seba samého. Preto musí rešpektovať prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený. V tejto súvislosti sa treba zmieniť o vážnych problémoch modernej urbanizácie, o potrebe takej urbanistiky mestskej kultúry, ktorá berie do ohľadu život človeka, ako aj o potrebe venovať náležitú pozornosť "sociálnej ekológii" práce.
Človek prijíma od Boha svoju bytostnú dôstojnosť a s ňou schopnosť prekročiť každý spoločenský poriadok smerom k pravde a dobru. Súčasne je podmienený spoločenskou štruktúrou, v ktorej žije, výchovou, ktorej sa mu dostalo, a prostredím. Tieto faktory mu môžu uľahčiť, ale aj brániť, aby žil podľa pravdy. Rozhodnutia, na základe ktorých sa tvorí ľudské prostredie, môžu plodiť špecifické štruktúry hriechu, ktoré hatia plnú realizáciu tých ľudí, ktorých tieto štruktúry rôznym spôsobom ultáčajú. Také štruktúry zbúrať a nahradiť eutentickejšími formami spolužitia je úloha, ktorá vyžaduje odvahu a trpezlivosť.77
39. Prvá a základná štruktúra, ktorá slúži "ľudskej ekológii", je rodina, v lone ktorej dostáva človek prvé a určujúce poznatky o pravde a dobre, učí sa, čo je milovať a byť milovaný a čo konkrétne znamená byť osobou. Tu sa myslí na rodinu založenú na manželstve, kde vzájomné darovanie sa muža a ženy tvorí životné prostredie, v ktorom sa dieťa môže narodiť a rozvíjať svoje schopnosti, kde sa naučí uvedomovať si svoju dôstojnosť a pripraviť sa na zvládnutie svojho jedinečného a neopakovateľného osudu. Často sa stáva, že človek stráca odvahu spĺňať podmienky ľudského plodenia a podlieha predstave, že on sám a jeho život sú skôr súhrnom zážitkov, ktoré treba vyskúšať, než dielo, ktoré treba vyplniť. Vzniká tak akási medzera v slobode, ktorá sa vzpiera povinnosti trvalo sa zviazať s druhou osobou a plodiť deti, alebo ho vedie k tomu, že deti pokladá za jednu z takých vecí, ktoré možno mať alebo nemať podľa vlastnej chuti a ktoré konkurujú s inými možnosťami.
Rodinu treba znova ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, Boží dar, primerane prijatý, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. Proti takzvanej kultúre smrti rodina predstavuje sídlo kultúry života.
Zmýšľanie človeka v tejto záležitosti namiesto ochrany a otvárania cesty životu, zdá sa, inklinuje skôr k obmedzovaniu, potláčaniu a záhube prameňov života, žiaľ, až po praktiku potratov rozšírenú po celom svete. V encyklike Sollicitudo rei socialis boli podrobené veľmi otvorenej kritike systematické kampane proti pôrodnosti na základe prekrúteného chápania demografického problému. V ovzduší "absolútne nedostatočného rešpektu k slobode rozhodovania príslušných osôb "bývajú tieto osoby často vystavené" neznesiteľnému tlaku, aby sa podvoľovali tejto novej forme útlaku".78 Ide o politiku, ktorá pomocou nových techník sa tak rozširuje, že podobne ako "chemická vojna" ničí milióny bezbranných ľudí.
Táto kritika sa neupriamuje ani tak proti hospodárskemu, ako skôr proti eticko - kultúrnemu systému. Veď hospodárstvo je len jeden aspekt a jedna dimenzia mnohorakého ľudského konania. Ak sa však príliš absolutizuje, ak výroba a spotreba tovarov zaujmú ústredné miesto v spoločenskom živote a stanú sa pre spoločnosť jedinou hodnotou, ktorá žiadnej inej nepodlieha, potom príčinu netreba hľadať len a tak veľmi v samom hospodárskom systéme, ako v skutočnosti, že celý spoločensko - kultúrny systém zanedbávaním etického a náboženského rozmeru zoslabol a obmedzuje sa už len na výrobu tovarov a poskytovanie služieb.79
Toto všetko možno zhrnúť ešte raz do tvrdenia, že hospodárska sloboda je len jednou zložkou ľudskej slobody. Ak sa vyhlási za samostatnú, čiže aj sa bude nazerať na človeka ako na výrobcu, respektíve na spotrebiteľa dobier, a nie ako na subjekt, ktorý vyrába a konzumuje preto, aby mohol žiť, potom táto sloboda stráca svoj nutný vzťah k ľudskej osobe a napokon ju odcudzuje a utláča.80
40. Úlohou štátu je obrana a ochrana takého spoločného majetku, akým je prírodné a ľudské prostredie, ktorých zábezpeku nemôže zaručiť iba trhový mechanizmus. Ako za čias starého kapitalizmu povinnosťou štátu bolo hájiť základné práva práce, tak teraz štát a celá spoločnosť v novom kapitalizme majú povinnosť chrániť spoločný majetok, tvoriaci medziiným rámec, jedine v ktorom môže každý oprávneným spôsobom realizovať svoje osobné ciele.
Tu narážame na novú hranicu trhu. Jestvujú spoločné a kvalitatívne potreby, ktoré sa prostredníctvom jeho mechanizmov nemôžu uspokojiť. Jestvujú závažné ľudské požiadavky, ktoré sa vymykajú jeho logike. Jestvujú hodnoty, ktoré na základe ich povahy nemožno a ani sa nesmú predať či kúpiť. Trhové mechanizmy bezpochyby núkajú isté výhody. Pomáhajú okrem iného lepšie využívať zdoje, podporujú výmenu tovarov a do centra pozornosti kladú vôľu a prednosti ľudskej osoby, ktoré sa vo forme dohody stretajú s vôľou a prednosťami inej osoby. Tieto mechanizmy však skrývajú v sebe riziko "modloslužby" trhu, ktorá ignoruje existenciu takých hodnôt, ktoré nie sú a nemôžu byť jednoduchým tovarom.
41. Marxizmus kritizoval kapitalistické buržoázne spoločenstvá a vyčítal im, že premieňajú ľudskú existenciu na tovar a ju odcudzujú. Táto výčitka spočíva bezpochyby na klamnom a neobejktívnom chápaní pojmu odcudzenosť. Tento pojem sa jednostranne odvodzoval z oblasti výrobných a vlastíckych vzťahov, čo znamená, že sa mu pripisovalo materialistické zdôvodnenie, a čo viac, popieralo sa oprávnenie a pozitívny význam trhových vzťahov v ich špecifickej oblasti. Preto marxizmus tvrdí, že odcudzenie možno odstrániť len v kolektívnom spoločenskom poriadku. Historická skúsenosť socialistických krajín však smutne ukazuje, že kolektivizmus odcudzenie neodstraňuje, ale ho ešte stupňuje väčším nedostatkom najpotrebnejších vecí a zlyhaním ekonomiky.
Hoci marxistická analýza a zdôvodnenie príčin odcudzenia sú chybné, historická skúsenosť Západu ukazuje, že odcudzenie so stratou pravého zmyslu života je aj tam reálnou skutočnosťou. Potvrdzuje sa v konzume, ktorý človeka vťahuje do siete falošného a povrchného pôžitkárstva namiesto toho, aby mu pomáhal opravdivo a konkrétne realizovať svoju osobnosť. Odcudzenie sa vyskytuje aj v práci, keď sa organizuje tak, aby sa maximálne sústreďovala na produkciu a zisk, a nedbá sa, či sa robotník svojou prácou realizuje viac alebo menej ako človek. To závisí od toho, či jeho podiel na skutočne solidárnom spoločenstve rastie, alebo či narastá jeho izolácia v spleti ostrého konkurenčného boja a vzájomného odcudzenia, kde sa na človeka hľadí len ako na prostriedok, a nie ako na cieľ.
Pojmu odcudzenosť musíme vrátiť jeho kresťanský obsah a vymedziť v ňom postavenie prostriedkov a cieľov. Ak človek prestane uznávať hodnotu a veľkosť osoby v sebe samom i druhom, oberá sa o možnosť tešiť sa zo svojho ľudského bytia a vstupovať do jednoty a spoločenstva s druhými ľuďmi, pre ktoré ho Boh stvoril. Lebo človek sa naozaj stáva sám sebou slobodným darovaním sa.81 Tento dar je možný len vďaka tomu, že ľudská osoba má podstatnú "schopnosť transcendencie". Človek nemôže darovať sám seba čisto ľudskej predstave o skutočnosti, abstraktnému ideálu alebo falošným utópiám. Človek ako osoba sa môže darovať len druhej osobe alebo osobám a napokon Bohu, ktorý je pôvodcom jeho bytia a je jediný, ktorý môže úplne prijať jeho dar.82 Odcudzený je človek, ktorý odmieta prekročiť sám seba, prežiť skúsenosť sebadarovania a vytvárať autentické ľudské spoločenstvo, zamerané na svoj posledný cieľ, ktorým je Boh. Odcudzená je spoločnosť, ktorá vo svojich formách spoločenského usporiadania, výroby a spotreby sťažuje realizáciu tohto daru a budovanie medziľudskej solidarity.
Západné spoločenstvá prekonali vykorisťovanie aspoň v tých formách, ako ho analyzoval a opísal Karol Marx. Nebolo však prekonané odcudzenie v rôznych podobách vykorisťovania, keď sa ľudia navzájom využívajú ako nástroje a pri stále rafinovanejšom uspokojovaní svojich zvláštnych a druhoradých potrieb sú hluchí k hlavným a pravým potrebám, ktoré majú regulovať spôsoby uspokojovania ostatných potrieb.83 Človek, ktorý sa výlučne alebo prevažne stará len o to, aby mal a užíval, a ktorý už nie je schopný ovládať svoje pudy a vášne a prostredníctvom poslušnosti podriadiť ich pravde, nemôže byť slobodný. Poslušnosť pravde o Bohu a o človekovi je prvou podmienkou slobody, pretože ona mu umožňuje usporiadať jeho potreby, želania a spôsob ich uspokojovania podľa spravodlivého poriadku tak, aby vlastnenie vecí bolo pre neho prostriedkom rastu. Tomuto rastu môže prekážať manipulovanie zo strany hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré s premyslenou nástojčivosťou vnucujú verejnú mienku bez možnosti podrobiť kritickému preskúmaniu základy, o ktoré sa opiera.
42. Vráťme sa teraz k úvodnej otázke: Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Odpoveď je, prirodzene, komplikovaná. Ak sa termínom "kapitalizmus" označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyvplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o "podnikovom hospodárstve" či "trhovom hospodárstve", alebo jednoducho o "slobodnom hospodárstve". No ak sa pod "kapitalizmom" rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna.
Marxistické riešenie stroskotalo, ale na svete aj naďalej pretrvávajú javy vytláčania ľudí na okraj spoločnosti a vykorisťovania najmä v treťom svete, ako i javy odcudzenia človeka, osobitne vo vyspelých krajinách, proti ktorým Cirkev dvíha svoj dôrazný hlas. Masy ľudí ešte stále žijú v položení veľkej materiálnej a morálnej biedy. Zrútenie komunistického systému v mnohých krajinách iste odstraňuje prekážku, ktorá stála v ceste vhodného a realistického prístupu k týmto problémom, ale to nestačí na ich riešenie. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl.
43. Cirkev nemá na navrhnutie nijaké modely. Reálne a skutočne úspešné modely sa môžu zrodiť len za rôznych historických situácií v úsilí zodpovedných činiteľov riešiť konkrétne problémy vo všetkých ich úzko previazaných spoločenských, hospodárskych, politických a kultúrnych aspektoch.84 Tomuto úsiliu Cirkev ponúka ako nevyhnutnú duchovnú orientáciu svoje sociálne učenie, ktoré - ako sa už povedalo - uznáva pozitívny význam trhu a podnikania, ale súčasne poukazuje, že jedno i druhé sa musí bezpodmienečne orientovať na spoločné dobro. Uznáva aj oprávnenosť úsilí robotníkov dosiahnuť plné uznanie ich dôstojnosti a väčšieho podieľania sa na živote podniku. Aj keď pracujú spolu s druhými a pod vedením druhých, majú v istom zmysle "pracovať na svojom"85 s použitím svojej inteligencie a slobody.
Integrálny rozvoj ľudskej osoby v práci neodporuje požiadavkám vyššej produktivity a výnosu z práce. Naopak. Dokonca ich podporuje, aj keď má možnosť oslabovať pevné mocenské pomery. Na podnik sa nesmie nazerať ako na "spoločnosť kapitálu". Je to zároveň "spoločnosť ľudí", do ktorej patria rôznym spôsobom a so špecifickou zodpovednosťou rovnako tí, čo na jej činnosť prinášajú potrebný kapitál, ako aj tí, čo sa na nej podieľajú svojou prácou. Na dosiahnutie týchto cieľov treba ešte veľké odborárske hnutie robotníkov, ktorého cieľom je oslobodenie a všeobecné pozdvihnutie človeka.
Vo svetle "nových vecí" dneška bol "znova prečítaný" vzťah medzi individuálnym čiže súkromným vlastníctvom a všeobecným určením majetkov. Človek realizuje seba samého svojím rozumom a svojou slobodou, pričom berie veci tohto sveta za predmet a nástroj a privlastňuje si ich. V tomto konaní človeka má svoj základ právo na iniciatívu a právo na súkromné vlastníctvo. Svojou prácou sa človek neangažuje len za seba, ale aj za druhých a s druhými. Každý prispieva k práci a dobru druhého. Človek pracuje, aby uspokojil potreby svojej rodiny, spoločnosti, do ktorej patrí, národa a napokon celého ľudstva.86 Okrem toho zúčastňuje sa na práci tých, čo pracujú v tom istom podniku, i na práci dodávateľov a na spotrebe zákazníkov akoby v solidárnom spojení, ktoré sa postupne šíri. Vlastníctvo výrobných prostriedkov v priemyselnej a poľnohospodárskej oblasti má svoje oprávnenie, ak slúži práci prinášajúcej úžitok. Naproti tomu sa stáva protiprávnym, ak neprináša hodnoty, alebo slúži na prekážanie práci iných s cieľom dosiahnuť taký zisk, ktorý nevyrastá z celkového zveľaďovania práce a spoločenského bohatstva, ale z ich útlaku, z neprípustného vykorisťovania, špekulácie a marenia solidarity vo svete práce.87 Takéto vlastníctvo nemá nijaké oprávnenie a v očiach Boha i ľudí predstavuje zneužívanie.
Povinnosť v pote svojej tváre dorábať chlieb predpokladá zároveň právo. Spoločnosť, v ktorej sa toto právo systematicky popiera, v ktorej opatrenia hospodárskej politiky neumožňujú robotníkom dosiahnuť uspokojivú úroveň zamestnania, nemôže získať ani svoje morálne oprávnenie, ani spravodlivý sociálny pokoj.88 Ako sa ľudská osoba úplne realizuje v slobodnom sebadarovaní, tak aj vlastníctvo má svoje morálne oprávnenie vtedy, keď zodpovedným spôsobom a v primeranom čase vytvára pracovné príležitosti a ľudský rozvoj pre všetkých.

V.
ŠTÁT A KULTÚRA

44. Lev XIII. dobre vedel, aká potrebná je zdravá teória štátu na zaistenie normálneho rozvoja ľudských činností, duchovných i materiálnych, veď obe sú nevyhnutné.89 Preto v jednej časti Rerum novarum predkladá usporiadanie spoločnosti na základe troch mocí - zákonodarnej, výkonnej a súdnej -, čo bola v tom čase novosť v učení Cirkvi.90 Toto usporiadanie odzrkadľuje realistický aspekt sociálnej povahy človeka, ktorá vyžaduje vhodné zákonodarstvo na ochranu slobody všetkých. Preto je želateľné, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a inými kompetenčnými oblasťami, ktoré ju držia v jej správnych hraniciach. To je princíp "právneho štátu", v ktorom vládne zákon, a nie svojvôľa ľudí.
Proti tejto koncepcii v modernej dobe vystupuje totalitarizmus v marxisticko - leninskej podobe a tvrdí, že niektorí ľudia na základe hlbšieho poznania zákonov vývoja spoločnosti alebo pre osobitné triedne postavenie alebo kontakt s najhlbšími prameňmi kolektívneho vedomia sú neomylní, a preto si môžu nárokovať právo na absolútnu moc. K tomu treba dodať, že totalitarizmus vzniká z popierania pravdy v objektívnom zmysle: Ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou, keď ju človek poslúcha, dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi. Veď ich triedny, skupinový a národný záujem nevyhnutne ich stavia proti sebe. Ak sa neuznáva transcendentna pravda, potom triumfuje sila moci a každý sa snaží maximálne využiť prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby bez ohľadu na práva druhého presadil svoj záujem a svoju mienku. Človek je len natoľko uznávaný, nakoľko ho možno využiť ako nástroj na mocenské ciele. Koreň moderného totalitarizmu spočíva v popieraní transcendentnej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je viditeľným obrazom neviditeľného Boha. Práve preto na základe svojej prirodzenosti je subjektom práv, ktoré nikto nesmie porušiť: ani jednotlivec, ani skupina, trieda, národ alebo štát. Ani väčšina sa nesmie správať tak, aby postupovala proti menšine, aby sa ju usilovala vytlačiť na okraj spoločnosti, potlačiť, vykorisťovať alebo zničiť.91 (Táto veta má znieť skôr: Ani väčšina sa tak nesmie správať, postupovať proti menšine, vytláčať ju na okraj spoločnosti, potláčať, vykorisťovať ju alebo sa usilovať ju zničiť - pozn. KVAS.)
45. Kultúra a prax totalitarizmu prinášajú so sebou aj popieranie Cirkvi. Štát alebo aj strana, ktorá si myslí, že môže v dejinách uskutočniť absolútne dobro a seba povyšuje nad všetky hodnoty, nemôže pripustiť, aby mimo vôle vládcov bolo uznané objektívne kritérium dobra a zla, ktoré za určitých okolností môže poslúžiť na posúdenie ich správania. Z toho jasne vyplýva, prečo sa totalitarizmus tak usiluje Cirkev zničiť alebo si ju prinajmenšom podrobiť, keď si robí z nej nástroj svojho ideologického aparátu.92
Totalitárny štát sa ďalej usiluje o to, aby do seba pohltil národ, spoločnosť, rodinu, náboženské spoločenstvá i jednotlivých ľudí. Keď Cirkev háji vlastnú slobodu, háji slobodu ľudskej osoby, ktorá musí viac poslúchať Boha ako ľudí (porov. Sk 5,29), slobodu rodiny, rôznych spoločenských organizácií a národov, lebo títo všetci majú svoju vlastnú samostatnosť a suverenitu.
46. Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať.93 Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc.
Skutočná demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. Vyžaduje splnenie podmienok, nevyhnutných na podporu jednotlivcov výchovou a formáciou v duchu pravých ideálov, na podporu "subjektivity" spoločnosti utváraním štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus.
Cirkev nezatvára oči ani pred nebezpečenstvom fanatizmu alebo fundamentalizmu tých, čo v mene údajne vedeckej a náboženskej ideológie cítia sa oprávnení druhým ľuďom nanútiť svoju predstavu o pravde a dobre. Kresťanská pravda k takým nepatrí. Kresťanská viera, keďže nie je ideológiou, sa neusiluje vtesnať pestrú spoločensko - politickú skutočnosť do ustrnutej schémy a uznáva, že ľudský život sa v dejinách realizuje v rôznych, a nie vždy bezchybných podmienkach. Preto rešpektovanie slobody patrí k metóde Cirkvi, ktorá neprestajne prízvukuje trancendentnú dôstojnosť osoby.94
Sloboda nadobúda plnú hodnotu len prijatím pravdy. Vo svete bez pravdy stráca sloboda svoj obsah a človek je vystavený moci vášní a zviazaný otvorenou, alebo skrytou podmienenosťou. Kresťan žije slobodu (porov. Jn 8,31-32) a slúži jej, keď na základe misionárskej povahy svojho povolania neustále ponúka pravdu, ktorú spoznal. V dialógu s druhými ľuďmi, všímavý ku každému zlomku pravdy, s ktorým sa stretá v konkrétnom živote a v kultúre jednotlivcov i národov, neprestáva potvrdzovať to, čo ho naučila o ľudskej osobe jeho viera a správne používanie rozumu.95
47. Po páde komunistického totalitarizmu a mnohých iných totalitných režimov, i tých, ktoré nazvali "národná bezpečnosť", pozorujeme dnes prevahu, aj keď nie bez prekážok, demokratického ideálu spojeného so záujmom a starostlivosťou o ľudské práva. Práve preto národy, ktoré reformujú svoj vnútorný poriadok, musia s výslovným uznávaním týchto práv (presnejšie: musia výslovným uznaním - pozn. KVAS) položiť dôveryhodné a pevné základy demokracie.96 Medzi najzákladnejšími právami treba spomenúť právo na život, ktorého integrálnou časťou je právo na rozvíjanie života po počatí v materskom lone; právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti; právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy; právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, a tak zarábať na vlastné živobytie i živobytie svojich blízkych; právo slobodne zakladať rodinu a prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality. Prameňom a syntézou týchto práv je v istom zmysle náboženská sloboda, ponímaná ako právo žiť v pravde vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou vlastnej osoby.97
Lenže ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva vždy plne nerešpektujú. Nemyslíme len na škandál potratu, ale aj na rôzne príznaky krízy demokratických systémov, ktoré, ako sa zdá, strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra. Požiadavky zo strany spoločnosti sa neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a sklamané. Z toho vyplýva narastajúca nemohúcnosť zaradiť čiastočné záujmy do celkového pojatia spoločného dobra. Ono nie je jednoduchým súhrnom čiastočných dobier. Spoločné dobro znamená ich ohodnotenie a zoradenie na základe spravodlivej hierarchie hodnôt a napokon na základe jasného chápania dôstojnosti a práv ľudskej osoby.98
Cirkev uznáva zákonitú autonómiu demokratického poriadku. Nemá oprávnenie vyjadrovať sa v prospech jedného alebo druhého inštitucionálneho alebo ústavného riešenia. Jej prínos k takémuto poriadku je pohľad na dôstojnosť človeka, ktorá sa v celej svojej plnosti ukazuje v tajomstve vteleného Slova.99
48. Tieto všeobecné úvahy vrhajú svetlo aj na úlohu štátu v oblasti hospodárstva. Hospodárska činnosť, najmä trhové hospodárstvo, sa nemôže vyvíjať v nejakom inštitucionálnom, právnom a politickom vákuu. Naopak. Ono predpokladá istotu, ktorá zaručuje individuálnu slobodu a vlastníctvo, ako aj stabilnú menu a účinné verejné služby. Preto hlavnou úlohou štátu je zaručiť túto istotu, aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo. Nedostatok istoty sprevádzaný korupciou štátnych úradov, šírením nečestných prameňov obohacovania a ľahkého zisku spočívajúcich na ilegálnej a špekulatívnej činnosti, je jedna z hlavných bŕzd rozvoja a hospodárskeho poriadku.
ďalšou úlohou štátu je dozerať na dodržiavanie ľudských práv v hospodárskej oblasti a riadiť ho. Lenže prvá zodpovednosť v tejto oblasti neleží na pleciach štátu, ani na jednotlivcoch a na rôznych skupinách a združeniach, z ktorých sa spoločnosť skladá. Štát by nemohol priamo zabezpečiť právo na prácu všetkým občanom bez toho, že by neriadil takmer vojenským spôsobom celý hospodársky život a nepotláčal iniciatívu jednotlivcov. Ale to neznamená, že na tomto poli nemá vôbec žiadnu kompetenciu, ako to tvrdia tí, čo chcú vylúčiť z hospodárskej oblasti akékoľvek pravidlá. Štát je dokonca povinný podporovať činnosť podnikov vytváraním podmienok na zabezpečenie pracovných príležitostí. Musí podnecovať túto činnosť tam, kde sa ukazuje nedostatočná, a v čase krízy ju podporiť.
Štát má ďalej právo zasiahnuť, ak osobitné situácie vyvolané monopolmi hatia a zdržujú vývoj. Ale okrem úloh zlaďovať a usmerňovať vývoj vo výnimočných prípadoch môže vykonávať zástupnú funkciu, keď sociálne sektory alebo podnikateľské systémy sú prislabé, alebo sa len tvoria, a preto nie sú pripravené plniť svoje úlohy. Takéto zástupné zásahy, oprávnené z naliehavých príčin so zreteľom na spoločné dobro, musia byť časovo čo najviac obmedzené, aby sa natrvalo neodnímali spomenutým sektorom a podnikateľským systémom vlastné kompetencie a aby sa štátne zásahy svojím rozsahom nadmerne nerozširovali. Škodilo by to tak hospodárskej, ako aj občianskej slobode.
Posledné roky zaznamenali nezvyčajné rozšírenie zásahov tohto druhu, čo do istej miery viedlo k vzniku nového typu štátu, "štátu blahobytu". Tento vývoj v niektorých štátoch mal za cieľ vhodným spôsobom odpomôcť veľkej biede a núdzi a zažehnať ľudsky nedôstojné formy biedy a nedostatku. Nechýbali však ani výstrelky a zneužívania a tie najmä v najnovšom čase vyvolali ostrú kritiku štátu blahobytu, ktorý bol označovaný za "zaopatrovací štát". Funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu. Aj v tejto oblasti musí platiť princíp subsidiarity: spoločnosť vyššieho rádu nesmie zasahovať do vnútorného života spoločnosti nižšieho rádu takým spôsobom, aby ju oberala o jej kompetencie, ale má ju skôr v prípade nutnej potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť zladila s činnosťou iných spoločenských zložiek v záujme spoločného dobra.100
Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. Zdá sa, že lepšie pozná potreby a dokáže ich uspokojiť ten, čo sa s nimi zblízka stretá a je blížnym núdzneho. Dodajme, že určitý druh potrieb často nevyžaduje len materiálnu odpoveď, ale túži po tom, aby boli naplnené najhlbšie ľudské požiadavky. Treba myslieť aj na položenie utečencov, prisťahovalcov, ako aj opustených, starých či chorých a na všetkých tých, čo potrebujú starostlivosť, ako je to v prípade narkomanov. Všetkým týmto ľuďom môže účinne pomôcť iba ten, kto im okrem potrebnej liečby poskytne aj úprimnú bratskú pomoc.
49. Cirkev, verná príkazu Krista, svojho zakladateľa, je na tomto poli vždy prítomná, aby svojím dielom poskytovala núdznemu človekovi materiálnu podporu, ktorá ho neponižuje, ani z neho nerobí predmet starostlivosti, ale mu pomáha dostať sa z ťažkého položenia podporovaním jeho ľudskej dôstojnosti. S veľkou povďačnosťou voči Bohu musíme poukázať na to, že charitatívna činnosť v Cirkvi nikdy nevyhasla a dnes zaznamenáva mnohostranný a povzbudzujúci rozmach. V tejto súvislosti si zasluhuje osobitnú zmienku fenomén dobrovoľnej služby, ktorému Cirkev žičí a podporuje ho tým, že podnecuje do spolupráce všetkých, aby ho v jeho iniciatívach napomáhali a povzbudzovali.
Na prekonávanie dnes rozšíreného individualistického spôsobu myslenia treba konkrétne úsilie solidarity a lásky. Začína sa v rodine, kde si manželia navzájom pomáhajú a generácie sa vzájomne o seba starajú. Takto sa rodina stáva spoločenstvom práce a solidarity. Stáva sa však, že rodina, keď sa rozhodne plne zodpovedať svojmu povolaniu, ostáva bez nutnej podpory štátu a nemá naporúdzi dostatok prostriedkov. Je nevyhnutne potrebné podporovať nielen rodinnú, ale aj sociálnu politiku, ktorej hlavným cieľom musí byť sama rodina. Musia jej pomáhať poskytovaním náležitých prostriedkov a účinných foriem podpory pri výchove detí a starostlivosti o starých ľudí, aby sa zabránilo ich vylúčeniu z rodiny a aby sa tak posilňovali vzťahy medzi generáciami.101
Okrem rodiny aj iné stredné spoločenské skupiny plnia dôležitú úlohu a uvádzajú do života špeciálnu sieť solidarity. Tieto skupiny v skutočnosti dozrievajú na pravé spoločenstvá osôb, oživujú spoločenské vzťahy a zabraňujú tomu, aby človek klesol do anonymity a neosobnej masy, čo je v modernej spoločnosti častý prípad. Človek žije v rozmanitých medziľudských vzťahoch a v nich vyrastá "subjektivita spoločnosti". Jednotlivec dnes stojí pod tlakom z dvoch strán. Z jednej je štát a z druhej trh. Zavše sa zdá, že jestvuje len ako výrobca a spotrebiteľ tovarov, alebo ako predmet štátnej správy. Zabúda sa, že spolužitie ľudí nie je zamerané ani na trh, ani na štát, pretože má samo v sebe jedinečnú hodnotu, ktorej má slúžiť štát i trh. Človek je predovšetkým bytosť, ktorá hľadá pravdu, usiluje sa ju žiť a hlbšie chápať vo vytrvalom dialógu, ktorý pojíma do seba minulé i budúce generácie.102
50. Toto otvorené a v každej generácii sa obnovujúce hľadanie pravdy charakterizuje kultúru národa. Veď dedičstvo odovzdávaných a preberaných hodnôt sa stále podrobuje kritickému pohľadu mladej generácie. Kritický pohľad neznamená nevyhnutne búrať alebo vopred odmietať. Znamená skôr tieto hodnoty vo vlastnom živote podrobiť skúške a takýmto existenciálnym overením urobiť ich živšími, aktuálnejšími a osobnejšími hodnotami. Pritom sa musí rozoznávať medzi tým, čo má v tradícii platnosť, a nepravdami či omylmi a zastaranými formami, ktoré možno nahradiť inými, časovými.
V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že aj evanjelizácia sa vpravuje do kultúry národov tým, že ju podporuje na ceste k pravde a že jej pomáha v úsilí o čistotu a obohatenie.103 Ale keď sa kultúra uzavrie sama do seba a hľadí zvečniť zastarané formy života, pričom odmieta akýkoľvek dialóg a konfrontáciu týkajúcu sa pravdy o človekovi, stáva sa neplodnou a upadá.
51. Všetko ľudské konanie má svoje miesto v kultúre a obe na seba vzájomne pôsobia. Primerané utváranie kultúry vyžaduje zapojenie celého človeka, ktorý v nej rozvíja svoju tvorivosť, svoju inteligenciu a svoje poznanie sveta a ľudí. Okrem toho vnáša do nej svoju schopnosť sebaovládania, osobnej obety, solidarity a ochoty podporovať spoločné dobro. Preto prvá a najdôležitejšia práca sa deje v srdci človeka. Spôsob, ako sa usiluje utvárať svoju budúcnosť, závisí od chápania seba samého a svojho cieľa. A práve na tejto rovine spočíva špecifický a rozhodný príspevok Cirkvi k pravej kultúre. Cirkev podporuje tie vlastnosti ľudských postojov, ktoré uprednostňujú kultúru pokoja pred modelmi, ktoré nechávajú človeka pohltiť masou, zaznávajú úlohu jeho iniciatívy a slobody a jeho veľkosť vidia v schopnosti viesť konflikty a vojny. Cirkev koná túto službu hlásaním pravdy o stvorení sveta, ktorý Boh zveril do rúk ľudí, aby ho svojou prácou zúrodňovali a zdokonaľovali. Slúži ďalej tým, že hlása pravdu o vykúpení, ktorým Boží Syn zachránil všetkých ľudí a zároveň ich vzájomne zjednotil, keď ich urobil navzájom za seba zodpovednými. Sväté písmo nám stále pripomína starostlivú službu bratovi a predkladá požiadavku mať zodpovednosť za všetkých ľudí.
Táto požiadavka sa nekončí na hraniciach vlastnej rodiny, ani na hraniciach národov alebo štátov. Zahŕňa v istom poriadku celé ľudstvo, takže nikto sa nesmie stavať cudzo alebo lahostajne k osudu druhého člena ľudskej rodiny. Nikto nemôže tvrdiť, že nie je zodpovedný za osud svojho brata (porov. Gn 4,9; Lk 10,29-37; Mt 25,31-46). Pozorná a láskavá starostlivosť o blížneho, najmä v čase, keď je v núdzi, dnes uľahčená aj novými oznamovacími prostriedkami, ktoré ľudí navzájom viac zbližujú, je obzvlášť dôležitá pri hľadaní iných prostriedkov na riešenie medzinárodných konfliktov, než akým je vojna. Nie je ťažké tvrdiť, že strašná sila prostriedkov hromadného ničenia, ktoré sú dostupné aj stredným a malým mocnostiam, a stále užšie spojenie existujúce medzi národmi celej zeme, veľmi sťažujú, ba prakticky znemožňujú obmedziť dôsledky takého konfliktu.
52. Pápeži ako Benedikt XV. a jeho nástupcovia jasne spoznali toto nebezpečenstvo.104 I my sme pri príležitosti najnovšej dramatickej vojny v Perzskom zálive zopakovali výzvu: "Nikdy viac vojnu!" Nie, nikdy viac vojnu, ktorá ničí život nevinných; ktorá učí zabíjať a zároveň hubí život tých, čo zabíjajú; ktorá zanecháva po sebe dlhotrvajúcu stopu hnevu a nenávisti, čím ešte sťažuje spravodlivé riešenie problémov, čo ju vyvolali! Ako vo vnútri jednotlivých štátov nadišiel čas, aby namiesto osobnej pomsty a odplaty nastúpila moc zákona, tak je teraz naliehavo potrebné, aby podobný pokrok nastal aj v medzinárodnom spoločenstve. Nesmie sa pritom zabudnúť, že vojna má väčšinou reálne a závažné príčiny: skrivodlivosti, ktoré ľudia trpia, nesplnenie oprávnených požiadaviek, biedu a vykorisťovanie veľkého množstva zúfalých ľudí, ktorí nemajú reálnu možnosť zlepšiť svoje postavenie pokojnou cestou.
Preto druhý názov pokoja je rozvoj.105 Ako existuje spoločná zodpovednosť za vyvarovanie sa vojny, tak existuje kolektívna zodpovednosť za podporovanie rozvoja. Ako je možné a potrebné na národnej úrovni budovať ekonomiku, ktorá orientuje činnosť trhu na spoločné dobro, podobne sa musia vykonať náležité opatrenia aj na medzinárodnej úrovni. Preto treba vyvinúť veľké úsilie, aby sa ľudia vzájomne chápali, poznali a mali citlivé svedomie. Treba túžiť po takej kultúre, ktorá umocňuje dôveru v ľudské schopnosti chudobného, a teda v schopnosť, že si prácou môže zlepšiť svoje postavenie, ako aj pozitívne prispievať k hospodárskemu blahobytu. Aby sa to dosiahlo, musia sa chudobnému - jednotlivcovi alebo štátu - poskytnúť reálne dosiahnuteľné možnosti. Utvárať takéto príležitosti je úlohou svetového úsilia o rozvoj, čo zahŕňa aj zrieknutie sa ziskových a mocenských pozícií, ktorými disponujú prosperujúcejšie ekonomiky.106
Toto môže priniesť hlboké zmeny do ustáleného spôsobu života, aby sa zastavilo mrhanie prírodnými a ľudskými zdrojmi, a tak umožnilo všetkým národom a ľuďom na zemi podieľať sa na nich v dostatočnej miere. K tomu treba pridať ocenenie nových materiálnych a duchovných dobier, ktoré sú ovocím práce a kultúry dnešných odstrčených národov, čím sa dosiahne ľudské obohatenie celej rodiny národov.

VI.
ČLOVEK JE CESTOU CIRKVI
53. Lev XIII. pri pohľade na biedu proletariátu povedal: "S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky ...; keďže ... považovali by sme za zanedbanie svojho úradu, keby sme mlčali."107 Cirkev počas posledných sto rokov častejšie vyjadrovala svoje stanovisko, keď zblízka sledovala postupný vývoj sociálnej otázky. Určite to nerobila preto, aby znova získala niekdajšie privilégiá, alebo aby vnucovala svoj názor. Jej jediným cieľom bola starostlivosť a zodpovednosť za človeka, ktorého jej zveril sám Kristus, za toho človeka, ktorý, ako prízvukuje Druhý vatikánsky koncil, je jediným stvorením, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému a s ktorým má Boh svoj plán, urobiť ho totiž účastným večnej spásy. Nejde o "abstraktného" človeka, ale o skutočného, "konkrétneho" a "historického" človeka. Ide o každého jednotlivého človeka, pretože každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus skrze toto tajomstvo navždy spojil.108 Z toho vyplýva, že Cirkev nesmie opustiť človeka a že "prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je človek..., on je cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia".109 Touto zásadou a len ňou sa riadi sociálne učenie Cirkvi. Keď ju Cirkev krok za krokom, ale najmä od onoho roka, ktorý si pripomíname, rozvinula do systematickej formy, konala tak preto, lebo horizontom celého bohatstva kresťanského učenia je človek vo svojej konkrétnej skutočnosti hriešnika i ospravedlneného.
54. Dnešné sociálne učenie má pred očami predovšetkým človeka vloženého do zložitej siete vzťahov modernej spoločnosti. Humanitné vedy a filozofia pomáhajú vysvetliť ústredné postavenie človeka v spoločnosti a uschopňujú ho chápať seba samého ako "spoločenskú bytosť". Iba viera mu však odhaľuje jeho pravú podstatu. Z tejto viery vyrastá sociálne učenie Cirkvi, ktoré využíva každý prínos vedy a filozofie, a tak pomáha človeku na ceste spásy.
Encykliku Rerum novarum možno považovať za dôležitý prínos k spoločenskej a hospodárskej analýze konca devätnásteho storočia. Jej osobitná cena spočíva v tom, že je dokumentom učiteľského úradu, ktorý sa spolu s mnohými inými dokumentmi tohto druhu zaraďuje do evanjelizačného poslania Cirkvi. Z toho vyplýva, že sociálne učenie má v sebe hodnotu nástroja evanjelizácie: ako taký hlása každému človeku Boha a jeho spásu v Kristovi a z toho dôvodu objavuje človeka jemu samému. V tomto a len v tomto svetle sa zaoberá ostatným: ľudskými právami každého jednotlivca, najmä "proletariátu", rodinou a výchovou, úlohami štátu, národnými a medzinárodnými organizáciami, hospodárskym životom, kultúrou, vojnou a mierom i úctou k životu od okamihu počatia až po smrť.
55. Cirkev čerpá zmysel pre človeka z Božieho zjavenia. "Aby sme spoznali človeka, pravého, celého človeka, musíme poznať Boha," povedal Pavol VI. a hneď nato citoval svätú Katarínu Sienskú, ktorá vo svojej modlitbe vyjadrila tú istú myšlienku: "V tvojej podstate, večný Bože, spoznám svoju podstatu."110
Preto kresťanská antropológia je v skutočnosti jednou kapitolou teológie a z toho istého dôvodu sociálne učenie Cirkvi, ktoré sa zaoberá človekom, stará sa o neho a o jeho postoje vo svete, "patrí... do odboru teológie a konkrétne do morálnej teológie."111 Teologická dimenzia sa ukazuje ako bezpodmienečne nutná tak pre interpretáciu, ako aj pre riešenie dnešných problémov ľudského spolužitia. Platí to - čo treba zdôrazniť - v konfrontácii s "ateistickým" riešením, ktoré oberá človeka o jeden jeho hlavný rozmer, a to duchovný, ako aj v konfrontácii s liberálnymi a konzumistickými riešeniami, ktoré pod rôznymi zámienkami hľadia človeka presvedčiť o jeho nezávislosti od akéhokoľvek zákona i od Boha a uzatvárajú ho do egoizmu na škodu jeho samého i druhých.
Keď Cirkev hlása človeku Božiu spásu, keď mu skrze sviatosti ponúka a sprostredkúva Boží život, keď prikázaniami orientuje jeho život na lásku k Bohu a k blížnemu, pomáha obohacovať dôstojnosť človeka. Lenže ako sa nemôže vzdať svojho náboženského a transcendentného poslania v prospech človeka, tak si je vedomá, že jej pôsobenie dnes naráža na osobitné ťažkosti a prekážky. To je dôvod, prečo sa stále s novými silami a s novými metódami púšťa do evanjelizácie, ktorá napomáha rozvoj celého človeka. Ona ostáva aj v predvečer tretieho tisícročia "znakom a ochranou transcendencie ľudskej osoby",112 ako sa o to snažila od samého počiatku svojho jestvovania, keď cez stáročia kráčala spolu s človekom. Výslovným dôkazom toho je encyklika Rerum novarum.
56. Pri stom výročí tejto encykliky chceme sa poďakovať tým, čo sa pričinili o štúdium, prehĺbenie a šírenie kresťanského sociálneho učenia. Na to je nevyhnutná spolupráca s miestnymi cirkvami. Źeláme si, aby toto jubileum podnietilo nové oduševnenie pre jeho štúdium, šírenie a využívanie v rôznych oblastiach.
Osobitne si želáme, aby sociálne učenie spoznali a uskutočňovali v tých rôznych krajinách, ktoré sa po stroskotaní reálneho socializmu stretajú s veľkými ťažkosťami v diele obnovy. Západné krajiny sa dostávajú do nebezpečenstva, že v tomto stroskotaní budú vidieť jednostranné víťazstvo svojho ekonomického systému a nebudú sa usilovať o jeho zdokonaľovanie. Krajiny tretieho sveta sa nachádzajú ako nikdy predtým v dramatickom položení zaostalosti, ktorá sa každým dňom zhoršuje.
Keď Lev XIII. sformuloval zásady a smernice, ako riešiť robotnícku otázku, na konci encykliky napísal rezolútnu vetu: "Každý nech sa chopí úlohy, ktorá mu prináleží; a nech sa nezdržuje, pretože oneskorenie by mohlo urobiť ešte namáhavejším liečenie už i tak vážneho zla." A ešte dodal: "Pokiaľ ide o Cirkev, nikdy a nijako nezanedbá svoje dielo."113
57. Cirkev nemôže nazerať na sociálne posolstvo evanjelia len ako na teóriu, ale predovšetkým ako na základ a motiváciu činnosti. Pod vplyvom tohto posolstva niektorí prví kresťania rozdali svoj majetok chudobným a vydávali svedectvo o tom, že aj napriek rozdielnemu sociálnemu pôvodu je možné pokojné a solidárne spolužitie. Evanjelium po stáročia dávalo mníchom silu, aby zúrodňovali zem, rehoľníci a rehoľníčky zakladali nemocnice a útulky pre biednych, bratstvá, muži i ženy všetkých stavov sa starali o núdznych a o vydedených s presvedčením, že Kristove slová: "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25,40) nesmú ostať zbožným želaním, ale konkrétnou povinnosťou života.
Cirkev viac ako kedykoľvek si je vedomá, že jej sociálne posolstvo získa dôveryhodnosť skôr svedectvom činov než svojou súdržnosťou a vnútornou logikou. Aj z tohto vedomia pochádza jej prednostné rozhodnutie sa pre chudobných, ktoré nevylučuje a nediskriminuje iné skupiny. Ide o rozhodnutie, ktoré sa nevzťahuje len na materiálnu chudobu, lebo, ako je známe, najmä v modernej spoločnosti možno postrehnúť veľa foriem chudoby nielen čisto hospodárskej, ale aj kultúrnej a náboženskej. Láska Cirkvi k chudobným, ktorá je smerodajná a patrí k jej trvalej tradícii, ju pobáda obracať sa k svetu, v ktorom napriek technicko - ekonomickému rozmachu je taká chudoba, že naberá hrozivú podobu. V západných krajinách existuje mnohoraká bieda skupín žijúcich na okraji spoločnosti, starých a chorých, obetí konzumizmu a v ešte väčšej miere veľkého počtu utečencov a emigrantov. V rozvojových krajinách sa na horizonte črtajú dramatické krízy, ktorým sa dá predísť, ak sa včas urobia medzinárodne prijaté opatrenia.
58. Láska k človeku a predovšetkým k chudobnému človeku, v ktorom Cirkev vidí Krista, dostáva konkrétnu podobu v podporovaní spravodlivosti. Tá sa však dá úplne realizovať vtedy, keď v chudobnom, ktorý prosí o podporu pre svoje živobytie, ľudia nebudú vidieť len akéhosi dotieravca alebo bremeno, ale príležitosť konať dobro samo a možnosť získať väčšie bohatstvo. Len toto vedomie dodá odvahu nebáť sa rizika a zmeny zmýšľania, ktoré sú obsiahnuté v každom autentickom pokuse poskytnúť druhému pomoc. Nejde výlučne len o pomoc z prebytku, ale pomôcť celým národom vstúpiť do sveta hospodárskeho a ľudského rozvoja, z ktorého boli vylúčené alebo vydedené. Na to nestačí iba dávať z prebytku, ktorý dnešný svet bohato produkuje. Musí sa predovšetkým zmeniť spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť. Nejde ani o odstránenie štruktúr spoločenského usporiadania, ktoré sa dobre osvedčili, ale o ich orientáciu v duchu správne chápaného spoločného dobra na celú rodinu ľudstva. Dnes stojíme pred snahami o takzvané "zmedzinárodnenie ekonomiky". Nie je to jav na zavrhnutie, veď obsahuje mimoriadne možnosti na väčší blahobyt. No čoraz väčšmi cítiť požiadavku, aby tomuto narastajúcemu zmedzinárodňovaniu ekonomiky zodpovedali účinné medzinárodné kontrolné a riadiace orgány, ktoré zameriavajú ekonomiku na spoločné dobro. Toto dnes už nezvládne len jeden štát, ani keby bol ten najmocnejší na svete. Na dosiahnutie daného cieľa je nevyhnutná stále širšia zhoda medzi veľkými krajinami a v medzinárodných orgánoch musia byť spravodlivo zastúpené záujmy veľkej rodiny ľudstva. Potrebné je, aby sa pri hodnotení výsledkov ich rozhodnutí bral stále primeraný zreteľ na tie národy a krajiny, ktoré sotva zavážia na medzinárodnom trhu, kým práve v nich sa hromadí najväčšia a najtrpkejšia bieda, a preto potrebujú väčšiu pomoc na svoj rozvoj. Na tomto poli ostáva bezpochyby ešte veľa čo robiť.
59. Aby sa naplnila spravodlivosť a ľudské úsilia na jej realizáciu mali úspech, potrebný je dar milosti, ktorý prichádza od Boha. Pomocou nej v spolupráci s ľudskou slobodou sa dosiahne oná tajuplná prítomnosť Boha v dejinách, ktorou je Prozreteľnosť.
Skúsenosť novosti, prežívanú v nasledovaní Krista, treba odovzdávať druhým ľuďom v ich konkrétnych ťažkostiach, zápasoch, problémoch a výzvach, aby ich osvietilo svetlo viery a urobilo ľudskejšími. Veď táto viera nielen pomáha nájsť riešenia, ale pomáha ľudsky prežívať aj situácie utrpenia tak, aby sa v nich človek nestratil a nezabudol na svoju dôstojnosť a svoje povolanie.
Sociálne učenie má okrem toho dôležitú interdisciplinárnu dimenziu. Aby sa jediná pravda o človeku lepšie mohla stelesniť v rozmanitých a stále sa meniacich sociálnych, hospodárskych a politických oblastiach, vstupuje toto učenie do dialógu s rôznymi disciplínami, ktoré sa zaoberajú človekom, osvojuje si ich prínosy a pomáha im otvoriť sa v širšom horizonte pre službu ľudskej osobe, poznanej a milovanej v plnosti jej povolania.
Popri interdisciplinárnej dimenzii treba ďalej spomenúť praktickú a v istom zmysle experimentálnu dimenziu tohto učenia. Spočíva na priesečníku kresťanského života a svedomia so životnými situáciami sveta a prejavuje sa v snaženiach jednotlivcov, rodín, kultúrnych a spoločenských činiteľov, politikov a štátnikov dať tomuto učeniu istú podobu a použiť ho v dejinách.
60. Lev XIII., podávajúc zásady na riešenie robotníckej otázky, napísal: "Samozrejme, riešenie takého závažného problému si vyžaduje spoluúčasť a účinnú spoluprácu aj ďalších."114 Bol presvedčený, že ťažké, priemyselnou spoločnosťou zapríčinené problémy, možno riešiť len za spolupráce všetkých síl. Toto tvrdenie sa stalo trvalou súčasťou sociálneho učenia Cirkvi. Medziiným aj vysvetľuje, prečo Ján XXIII. svoju encykliku o pokoji adresoval "všetkým ľuďom dobrej vôle".
Pápež Lev XIII. však s bolesťou konštatoval, že ideológie tých čias, najmä liberalizmus a marxizmus, túto spoluprácu odmietli. Medzitým sa, hlavne v posledných rokoch, veľa zmenilo. Dnešný svet si čoraz väčšmi uvedomuje, že riešenie vážnych národných a medzinárodných problémov nie je len otázkou hospodárskej produkcie alebo právneho či spoločenského poriadku, ale vyžaduje aj jasné morálno - náboženské hodnoty, ako aj zmenu zmýšľania, správania a štruktúr. Cirkev cíti zvláštnu zodpovednosť ponúknuť taký príspevok a je oprávnená nádej - ako sme napísali v encyklike Sollicitudo rei socialis -, že aj tá veľká skupina ľudí, ktorá sa nehlási k žiadnemu náboženstvu, môže pomôcť postaviť sociálnu otázku na nevyhnutný etický základ.115
V tejto encyklike sme sa obrátili s výzvou na kresťanské cirkvi a na veľké svetové náboženstvá a požiadali sme ich, aby vydali jednomyseľné svedectvo svojho spoločného presvedčenia o dôstojnosti človeka stvoreného Bohom.116 Sme totiž presvedčení, že náboženstvám dnes i zajtra pripadá významná úloha pri zachovaní pokoja a pri budovaní spoločnosti hodnej človeka.
Na druhej strane ochota k dialógu a k spolupráci sa očakáva od všetkých ľudí dobrej vôle a najmä od tých osôb a skupín, ktoré nesú na národnej a medzinárodnej úrovni osobitnú zodpovednosť v politickej, hospodárskej a sociálnej oblasti.
61. Na počiatku priemyselnej spoločnosti "bezmála otrocké jarmo" donútilo nášho predchodcu ujať sa slova na obranu človeka. Počas celých sto rokov Cirkev ostala verná svojmu záväzku. V búrlivom období triedneho boja po prvej svetovej vojne zasiahla na obranu človeka pred hospodárskym vykorisťovaním a pred tyraniou totalitných systémov. Po druhej svetovej vojne do stredu svojich sociálnych posolstiev postavila dôstojnosť človeka, zdôrazňovala všeobecné určenie materiálneho bohatstva a spoločenský poriadok bez útlaku, založený na duchu spolupráce a solidarity. Ustavične prízvukovala, že človek a spoločnosť potrebujú nielen tieto majetky, ale aj duchovné a náboženské hodnoty. Čím väčšmi si uvedomovala, že veľa ľudí žije nie v blahobyte západného sveta, ale v biede rozvojových krajín a znáša položenie, ktoré je ešte "bezmála otrockým jarmom", cítila a cíti povinnosť celkom jasne a otvorene upozorniť na túto skutočnosť, hoci vie, že toto jej volanie vždy všetci priaznivo neprijmú.
Sto rokov po uverejnení Rerum novarum stojí Cirkev znova pred "novými vecami" a novými výzvami. Toto sté výročie má preto povzbudiť k horlivosti všetkých ľudí dobrej vôle, najmä však veriacich.
62. Táto naša encyklika nahliadla do minulosti, zameraná je však predovšetkým na budúcnosť. Ako Rerum novarum, aj ona stojí takmer na rozhraní nového storočia a s Božou pomocou chce pripraviť jeho príchod.
Skutočná a trvalá "novosť vecí" prichádza v každej dobe z nekonečnej moci Boha, ktorý hovorí: "Hľa, všetko robím nové" (Zj 21,5). Tieto slová sa vzťahujú na zavŕšenie dejín, keď Kristus "odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo (...), aby bol Boh všetko vo všetkom" (1Kor 15,24.28). Ale kresťan dobre vie, že novosť, ktorú očakávame v jej plnosti pri návrate Pána, je prítomná od stvorenia sveta, najmä odvtedy, ako sa Boh stal v Ježišovi Kristovi človekom a skrze neho urobil človeka "novým stvorením" (2Kor 5,17; Gal 6,15).
Na konci tejto encykliky ďakujeme ešte raz všemohúcemu Bohu, že obdaril Cirkev svetlom a silou, aby sprevádzala človeka na pozemskej ceste k jeho večnému určeniu. Aj v treťom tisícročí si bude Cirkev verne robiť z cesty človeka svoju vlastnú cestu vo vedomí, že nekráča sama, ale s Kristom, svojím Pánom. On urobil cestu človeka svojou cestou a sprevádza ho, aj keď si to človek neuvedomuje.
Mária, matka Vykupiteľa, ktorá zostáva po boku Krista na jeho ceste k ľuďom a s ľuďmi a predchádza Cirkev na ceste viery, nech svojím materským orodovaním sprevádza ľudstvo do najbližšieho tisícročia vo viere v toho, ktorý "je ten istý včera i dnes a naveky" (porov. Hebr 13,8), Ježiš Kristus, náš Pán, v mene ktorého všetkých zo srdca požehnávame.
Dané v Ríme u Svätého Petra dňa 1. mája 1991, na spomienku svätého Jozefa robotníka, v trinástom roku nášho pontifikátu.

Ján Pavol II.


POZNÁMKY
1 Lev XIII., encyklika Rerum novarum z 15. mája 1891: Leonis, XIII. P. M. Acta, XI, Romae 1892, s. 97-144.
2 Pius XI., encyklika Quadragesimo anno z 15. mája 1931: AAS,XXIII (1931), s. 177-228; Pius XII., rozhlasové posolstvo z 1. júna 1941: AAS, XXXIII (1941), s. 195-205; Ján XXIII.,encyklika Mater et magistra z 15. mája 1961: AAS, LIII (1961), s. 401-464; Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens zo 14. mája 1971: AAS, LXIII (1971), s. 401-441.
3 Porov. Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, III., s. 228.
4 Encyklika Laborem exercens zo 14. septembra 1981: AAS, LXXIII (1981), s. 577-647; encyklika Sollicitudo rei socialis z 30. decembra 1987: AAS, LXXX (1988), s. 513-586.
5 Sv. Irenej, Adversus haereses, I, 10, 1; III, 4, 1: PG 7, 549 n.; 855 n.; S. Ch. 264, 154 n.; 211, 44-46.
6 Lev XIII., encyklika Rerum novarum, 132.
7 Porov. napr. Lev XIII., encyklika Arcanum divinae sapientiae z 10. februára 1880: Leonis, XIII. P. M. Acta, II, Romae 1882, s. 10-40; encyklika Diuturnum illud z 29. júna 1881: Leonis, XIII. P. M. Acta, II, Romae 1882, s. 269-287; encyklika Libertas praestantissimum z 20. júna 1888: Leonis, XIII. P. M. Acta, VIII, Romae 1889, s. 212-246; encyklika Graves de communi z 18. januára 1901: Leonis, XIII. P. M. Acta, XXI, Romae 1902, s. 3-20.
8 Encyklika Rerum novarum, s. 97.
9 Tamtiež, s. 98.
10 Porov. tamtiež, 15, s. 109 n.
11 Porov. tamtiež, 16: opis robotníckych podmienok; 44: protikresťanské robotnícke spoločenstvá., s. 110 n.; 136 n.
12 Tamtiež, 36: porov. tiež 20, s. 130, 114 n.
13 Tamtiež, 36, s. 130.
14 Tamtiež, 27, s. 123.
15 Porov. encykliku Laborem exercens, 1, 2, 6, s. 578 -583, 589-592.
16 Porov. encykliku Rerum novarum, s. 99-107.
17 Porov. tamtiež, 7, s. 102 n.
18 Porov. tamtiež, 6-8, s. 101-104.
19 Porov. tamtiež, s. 134 n., 137 n.
20 Tamtiež, 42, s. 135.
21 Porov. tamtiež, s. 128-129.
22 Tamtiež, 35, s. 129.
23 Tamtiež, 36, s. 129.
24 Tamtiež, 37, s. 130 n.
25 Tamtiež, 37, s. 131.
26 Porov. Všeobecnú deklaráciu o ľudských právach z roku 1948.
27 Porov. encykliku Rerum novarum, 27, s. 121-123.
28 Porov. tamtiež, 33, s. 127.
29 Tamtiež, 32, s. 126 n.
30 Porov. Všeobecnú deklaráciu o ľudských právach z roku 1948; Deklaráciu o odstránení akejkoľvek formy netolerancie a diskriminácie pre náboženstvo alebo presvedčenie.
31 Druhý vatikánsky koncil, deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae; Ján Pavol II., List hlavám štátov z 1. septembra 1980: AAS, LXXII (1980), s. 1252-1260; posolstvo k Svetovému dňu mieru 1988: AAS, LXXX (1988), s. 278-286.
32 Porov. encykliku Rerum novarum, 3-9, s. 99-105; 130 n., 135.
33 Tamtiež, s. 125.
34 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 38-40, s. 564-569; porov. tiež Ján XXIII., encyklika Mater et magistra, s. 407.
35 Porov. Lev XIII., encyklika Rerum novarum, s. 114-116; Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, III, s. 208; Pavol VI., homília pri zakončení Svätého roka 25. decembra 1975: AAS, LXVIII (1976), s. 145; posolstvo k Svetovému dňu mieru 1977: AAS, LXVIII (1976), s. 709.
36 Encyklika Sollicitudo rei socialis, 42, s. 572.
37 Porov. encykliku Rerum novarum, s. 101 n., 104 n., 130 n., 136.
38 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešom svete Gaudium et spes, 24.
39 Encyklika Rerum novarum, 3, s. 99.
40 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 15, 28, s.530, 548 n.
41 Porov. encykliku Laborem exercens, 11-15, s. 602-618.
42 Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, III, s. 213.
43 Porov. encykliku Rerum novarum, s. 121-125.
44 Porov. encykliku Laborem exercens, 20, s. 629-632; prejav v Medzinárodnej organizácii práce (OIT) v Źeneve z 15. júna 1982: Insegnamenti V/2 (1982), s. 2250-2266; Pavol VI., prejav v tej istej organizácii z 10. júna 1969: AAS, LXI (1969), s. 491-502.
45 Porov. encyklika Laborem exercens, 8, s. 594-598.
46 Porov. Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, 14., s. 178-181.
47 Porov. encykliku Arcanum divinae sapientiae z 10. februára 1880: Leonis, XIII. P. M. Acta, II, Romae 1882, s. 10 -40; encykliku Diuturnum illud z 29. júna 1881: Leonis, XIII. P. M. Acta, II, Romae 1882, s. 269-287; encykliku Immortale Dei z 1. novembra 1885: Leonis, XIII. P. M. Acta, V, Romae 1886, s. 118-150; encykliku Sapientiae christianae z 10. januára 1890: Leonis, XIII. P. M. Acta, X, Romae 1891, s. 10-41; encykliku Quod apostolici muneris z 28. decembra 1878; Leonis, XIII. P. M. Acta, I, Romae 1881, s. 170-183; encykliku Libertas praestantissimum z 20. júna 1888: Leonis, XIII. P. M. Acta, VIII, Romae 1889, s. 212-246.
48 Porov. Lev XIII., encyklika Libertas praestantissimum, 10, s. 224-226.
49 Porov. posolstvo k Svetovému dňu mieru 1980: AAS, LXXI (1979), s. 1572-1580.
50 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 20, s. 536 n.
51 Porov. Ján XXIII., encyklika Pacem in terris z 11. apríla 1963, III: AAS, LV (1963), s. 286-289.
52 Porov. Všeobecnú deklaráciu ľudských práv z roku 1948; Ján XXIII., encyklika Pacem in terris, IV, s. 291-296; Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, Helsinki 1975.
53 Porov. Pavol VI., encyklika Populorum progressio z 26. marca 1967, 61-65; AAS, LIX (1967), s. 287-289.
54 Porov. posolstvo k Svetovému dňu mieru 1980, s. 1572-1580.
55 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 36, 39.
56 Apoštolská posynodálna exhortácia Christifideles laici z 30. decembra 1988, 32-44: AAS, LXXXI (1989), s. 431-481.
57 Porov. encykliku Laborem exercens, 20, s. 629-632.
58 Porov. Kongregácia pre náuku viery, inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia z 22. marca 1986: AAS, LXXIX (1987), s. 554-599.
59 Porov. prejav v sídle Rady ekonomickej komisie západnej Afriky (CEAO) pri príležitosti desiateho výročia pápežovej Výzvy pre Sahel, Ouagadougou, Burkina - Faso z 29. januára 1990: AAS, LXXXII (1990), s. 816-821.
60 Porov. Ján XXIII., encyklika Pacem in terris, III, s. 286-288.
61 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 27-28, s. 547-550; Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 43-44, s. 278 n.
62 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 29-31, s. 550-556.
63 Porov. Záverečný akt KBSE a Viedenskú dohodu; Lev XIII., encyklika Libertas praestantissimum, 5, s. 215-217.
64 Porov. encykliku Redemptoris missio zo 7. decembra 1990, 7: L?Osservatore Romano, z 23. januára 1991.
65 Porov. encykliku Rerum novarum, s. 99-107, 131-133.
66 Tamtiež, 19, s. 111-113 n.
67 Porov. Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, II, s. 191; Pius XII., rozhlasové posolstvo z 1. júna 1941, s. 199; Ján XXIII., encyklika Mater et magistra, s. 428-429; Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 22 -24, s. 268 n.
68 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 69, 71.
69 Porov. prejav pred latinskoamerickými biskupmi v Pueble z 28. januára 1979, III, 4: AAS, LXXI (1979), s. 199-201; encykliku Laborem exercens, 14; encykliku Sollicitudo rei socialis, 42, s. 572-574.
70 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 15, s. 528-531.
71 Porov. encykliku Laborem exercens, 21, s. 632-634.
72 Porov. Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 33 -42, s. 273-278.
73 Porov. encykliku Laborem exercens, 7, s. 592-594.
74 Porov. tamtiež, 8, s. 594-598.
75 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 35; Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 19, s. 266 n.
76 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 34, s. 559 n.; posolstvo k Svetovému dňu mieru 1990: AAS, LXXXII (1990), s. 147-156.
77 Porov. apoštolskú posynodálnu exhortáciu Reconciliatio et paenitentia z 2. decembra 1984, 16: AAS, LXXVII (1985), s. 213-217; Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, III, s. 219.
78 Encyklika Sollicitudo rei socialis, 25, s. 544.
79 Porov. tamtiež, 34, s. 599 n.
80 Encyklika Redemptor hominis zo 4. marca 1979, 15; AAS, LXXI (1979), s. 286-289.
81 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 24.
82 Porov. tamtiež, 41.
83 Porov. tamtiež, 26.
84 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete, 36; Pavol VI., apoštolský list Octogesima adveniens, 2-5, s. 402-405.
85 Porov. encykliku Laborem exercens, 15, s. 616-618.
86 Porov. tamtiež, 10, s. 600-602.
87 Porov. tamtiež, 14, s. 612-616.
88 Porov. tamtiež, 18, s. 622-625.
89 Porov. encyklika Rerum novarum, 32-33, s. 126-128.
90 Porov. tamtiež, s. 121 n.
91 Porov. Lev XIII., encyklika Libertas praestantissimum, 10, s. 224-226.
92 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 76.
93 Porov. tamže, 29; Pius XII., vianočné rozhlasové posolstvo z 24. decembra 1944: AAS, XXXVII (1945), s. 10-20.
94 Porov. Druhý vatikánsky koncil, deklarácia o slobode náboženstva Dignitatis humanae.
95 Porov. encykliku Redemptoris missio, 11: L'Osservatore Romano z 23. januára 1991.
96 Porov. encykliku Redemptor hominis, 17, s. 270-272.
97 Porov. posolstvo k Svetovému dňu mieru 1988, s. 1572-1580; posolstvo k Svetovému dňu mieru 1991: L?Osservatore Romano, z 19. decembra 1990; Druhý vatikánsky koncil, deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 1-2.
98 Porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 26.
99 Porov. tamtiež, 22.
100 Porov. Pius XI., encyklika Quadragesimo anno, I, s. 184-186.
101 Porov. apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio z 22. novembra 1981, 45: AAS, LXXIV (1982), s. 136 n.
102 Porov. Ján Pavol II., prejav v UNESCO z 2. júna 1980: AAS, LXXII (1980), s. 735-752.
103 Porov. encykliku Redemtoris missio, 39, 52: L'Osservatore Romano, z 23. januára 1991.
104 Porov. Benedikt XV., apoštolská exhortácia Ubi primum: AAS, VI (1914), s. 501 n.; Pius XI., rozhlasové posolstvo všetkým katolíckym veriacim a celému svetu z 29. septembra 1938: AAS, XXX (1938), s. 309 n.; Pius XII., rozhlasové posolstvo celému svetu z 24. augusta 1939: AAS, XXXI (1939), s. 333-335; Ján XXIII., encyklika Pacem in terris, III, s. 285-289; Pavol VI., prejav pred zhromaždením Spojených národov zo 4. októbra 1965: AAS, LVII (1965), s. 877-885.
105 Porov. Pavol VI., encyklika Populorum progressio,
76-77, s. 294 n.
106 Porov. apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio, 48, s. 139 n.
107 Encyklika Rerum novarum, 13, s. 107.
108 Porov. encykliku Redemptor hominis, 13, s. 283.
109 Tamže, 14, s. 284 n.
110 Pavol VI., homília na záverečnom verejnom zasadnutí Druhého vatikánskeho koncilu zo 7. decembra 1965: AAS, LVIII (1966), s. 58.
111 Encyklika Sollicitudo rei socialis, 41, s. 571.
112 Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 76; porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis, 13, s. 283.
113 Encyklika Rerum novarum, 50, s. 143.
114 Tamtiež, 13, s. 107.
115 Porov. encykliku Sollicitudo rei socialis, 38, s. 564-566.
116 Porov. tamtiež, 47, s. 582.