Dokumenty pápežov

APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA

O SVIATOSTI BIRMOVANIA*

DIVINAE CONSORTIUM NATURAE

BISKUP PAVOL

SLUHA SLUHOV BOŽÍCH

NA VEČNÚ PAMÄŤ

 

ÚČASŤ NA BOŽEJ PRIRODZENOSTI, ktorú ľudia dostávajú prostredníctvom Kristovej milosti, má akúsi podobnosť so vznikom, rastom a udržiavaním prirodzeného života. Krst totiž veriacich znovuzrodzuje, sviatosť  birmovania ich posilňuje a Eucharistia ich živí pokrmom večného života. A tak môžu týmito sviatosťami uvádzania do kresťanského života získať vždy viac pokladov božského života a približovať sa k dokonalosti lásky. Naozaj, pravdivé sú tieto slová: obmýva sa telo, aby sa očistila duša; pomazáva sa telo, aby sa posvätila duša; poznačuje sa telo, aby sa posilnila duša; vkladaním rúk sa zatieňuje telo, aby sa duša duchovne osvietila; telo sa živí Kristovým telom a krvou, aby aj duša žila z Boha. [1]

Druhý ekumenický vatikánsky koncil mal na zreteli pastoráciu, a preto venuje sviatostiam uvádzania do kresťanského života osobitnú starostlivosť. Predpisuje, aby sa obrady týchto sviatostí zrevidovali a viacej prispôsobili chápaniu veriacich. Z nariadenia tohto koncilu bol nanovo utvorený a na náš rozkaz zverejnený Obrad krstu detí. Keď sa už teda tento obrad používa, treba teraz zaviesť aj obrad birmovania, aby sa tak vo svojom svetle ukázala jednota uvádzania do kresťanského života.

Počas týchto rokov sa naozaj vynaložilo mnoho práce a usilovného štúdia na obnovu obradov tejto sviatosti. Dbalo sa na to, aby jasnejšie vynikol vnútorný súvis tejto sviatosti s celým uvádzaním do kresťanského života. [2] Puto, ktoré spája birmovanie s ostatnými iniciačnými sviatosťami, sa nejaví zrejmejšie iba tým, že obrady sú usporiadané navzájom v užšom vzťahu, ale vidno ho aj z úkonu a slov, ktorými sa udeľuje samo birmovanie. Tak sa dosiahne, že obrady a slová tejto sviatosti jasnejšie vyjadria sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením. [3]

Preto sme sa pri úprave obradu sviatosti rozhodli vložiť do obradu aj to, čo sa týka samej podstaty obradu birmovania, skrze ktorý veriaci ako Dar prijímajú Ducha Svätého.

V Novom zákone sa vysvetľuje, ako Duch Svätý pomáhal Kristovi, aby mohol plniť svoj mesiášsky úrad. Keď Ježiš prijal krst od Jána, videl Ducha, ako zostupuje na neho (porov. Mk 1, 10) a spočinul na ňom (porov. Jn 1, 32). Tento Duch podnecoval Ježiša, aby v spojení s ním a s jeho pomocou začal verejne konať mesiášsky úrad. Keď poučoval Nazaretčanov o spáse, výslovne naznačil, že Izaiášovo proroctvo Duch Pána je nado mnou sa vzťahuje na neho (porov. Lk 4, 17 – 21).

Potom svojim učeníkom prisľúbil, že aj ich bude podporovať Duch Svätý, aby i pred prenasledovateľmi smelo svedčili o viere (porov. Lk 12, 12). A večer pred svojím umučením uistil apoštolov, že im pošle od Otca Ducha pravdy (porov. Jn 15, 26), ktorý zostane s nimi naveky (porov. Jn 14,16) a bude im pomáhať, aby mohli vydávať svedectvo o ňom (porov. Jn 15, 26). Napokon po svojom zmŕtvychvstaní im Kristus prisľúbil blízky príchod Ducha Svätého: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami“ (Sk 1,8; porov. Lk 24, 49).

A skutočne, na sviatok Turíc Duch Svätý zázračným spôsobom zostúpil na apoštolov, zhromaždených spolu s Máriou, Ježišovou matkou a so zborom učeníkov. Vtedy boli naplnení Duchom Svätým tak (Sk 2, 4), že nadchnutí božským vnuknutím zvestovali veľké Božie skutky. To, že Duch Svätý takto zostúpil na apoštolov, Peter pokladal za dar mesiášskej doby (porov. Sk 2, 17 – 18). A tí, čo uverili apoštolskému kázaniu, boli pokrstení a aj oni prijali dar Ducha Svätého (Sk 2, 38). Odvtedy apoštoli vkladaním rúk udeľovali pokrsteným dar Ducha Svätého, ktorý završoval milosť krstu (porov. Sk 8, 15 – 17; 19, 5 a nasl.). Tak plnili Kristovu vôľu. Je skutočnosťou, že sa v Liste Hebrejom medzi prvými základmi kresťanskej výchovy spomína náuka o krste a aj o vkladaní rúk (porov. Hebr 6, 2). Toto vkladanie rúk sa podľa katolíckej tradície právom pokladá za začiatok sviatosti birmovania, ktorá v Cirkvi akosi natrvalo udržiava turíčnu milosť.

Z toho je zjavné, aký je vlastný význam birmovania vo vzťahu k uvádzaniu do kresťanského života, ktorým sa veriaci pričleňujú k živému Kristovi ako údy a pripodobňujú sa mu krstom, birmovaním a Eucharistiou. [4] Pokrstení dostávajú v krste odpustenie hriechov, stávajú sa adoptovanými Božími deťmi a poznačujú sa Kristovým znakom, ktorým sa pridružujú k Cirkvi a po prvý raz dostávajú účasť na kňazstve svojho Spasiteľa (porov. 1 Pt 2, 5 a 9). Krstom znovuzrodení vo sviatosti birmovania dostávajú nevýslovný Dar, samého Ducha Svätého, ktorý ich obohacuje osobitnou silou; [5] a poznačení znakom tejto sviatosti dokonalejšie sa spájajú s Cirkvou [6] a ako praví Kristovi svedkovia sú väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom. [7] Napokon birmovanie súvisí so svätou Eucharistiou tak, [8] že veriaci, poznačení posvätným krstom a birmovaním, účasťou na Eucharistii sa plne vštepujú do Kristovho tela. [9]

Udeľovanie daru Ducha Svätého sa v Cirkvi od najstarších čias vykonávalo rozličnými obradmi. Tieto obrady sa i na Východe, i na Západe mnohokrát menili. Pravda tak, že sa zachovalo naznačenie udeľovania Ducha Svätého.

V mnohých východných obradoch, ako sa zdá, sa pri udeľovaní Ducha Svätého už odpradávna kládol priveľký dôraz na obrad krizmácie, ktorý ešte nebol jasne rozlíšený od krstu. [10] Tento obrad sa aj dnes používa vo veľmi mnohých východných cirkvách.

Na Západe sa nachádzajú veľmi staré svedectvá pre tú časť uvádzania do kresťanského života, ktorá sa neskôr zreteľne javí ako sviatosť birmovania. Totiž po krstnom obmytí a pred eucharistickým posilnením sa predpisujú mnohé úkony ako pomazanie, vkladanie rúk a označenie. [11] To obsahujú liturgické dokumenty [12] a o tom svedčia aj mnohí Otcovia. A tak počas stáročí vznikli otázky a pochybnosti o tom, čo by malo nepochybne patriť k podstate obradu birmovania. Naozaj treba spomenúť aspoň niekoľko vecí, ktoré už od trinásteho storočia na ekumenických konciloch a v pápežských dokumentoch nemálo prispeli na objasnenie významu krizmácie, ale tak, že sa pritom nezabudlo na vkladanie rúk.

Náš predchodca Inocent III. napísal toto: „Krizmáciou čela sa naznačuje vkladanie rúk. Iným menom sa nazýva posilnením (confirmatio), pretože sa ním dáva Ducha Svätý na zveľadenie a posilnenie.“ [13] Iný náš predchodca, Inocent IV., zasa spomína, že apoštoli udeľovali Ducha Svätého vkladaním rúk, čo znázorňuje birmovanie alebo krizmácia čela. [14] Vo vyznaní viery cisára Michala Paleologa, ktoré sa čítalo na Druhom lyonskom koncile, je zmienka o sviatosti birmovania, ktoré udeľujú biskupi vkladaním rúl, pričom krizmou mažú znovuzrodených. [15] Dekrét pre Arménov, vydaný na Florentskom koncile, potvrdzuje, že matériou sviatosti birmovania je krizma utvorená z oleja a balzamu; [16]a keď uvádza slová zo Skutkov apoštolov, ako Peter a Ján vkladaním rúk dávali Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17), dodáva: Namiesto onoho vkladania ruky sa v Cirkvi dáva birmovanie. [17] Tridentský koncil, hoci nijako nezamýšľal definovať podstatný obrad birmovania, označuje ho iba slovom posvätné birmovanie krizmou. [18] Benedikt XIV. vyhlasuje: „Mimo dišputy je toto: v latinskej Cirkvi sa sviatosť birmovania udeľuje tak, že sa vezme posvätná krizma, čiže olej z olív zmiešaný s balzamom a posvätený biskupom, a vysluhovateľ sviatosti robí na čele prijímajúceho znak kríža a ten istý vysluhovateľ súčasne hovorí slova formy.“ [19]

Mnohí doktori posvätnej teológie, prihliadajúc na tieto deklarácie a tradíciu, zastávali názor, že pre platnosť udeľovania birmovania sa vyžaduje mazanie krizmou, ktoré sa robí vkladaním ruky na čelo; v obradoch latinskej Cirkvi sa pred krizmáciou predsa vždy predpisovalo vkladanie rúk na birmovancov.

Pokiaľ ide o slová obradu, ktorým sa udeľuje Duch Svätý, treba si všimnúť, že už v rodiacej sa Cirkvi v Samárii Peter a Ján, keď mali zavŕšiť uvedenie pokrstených do kresťanského života, modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, až potom vkladali na nich ruky (porov. Sk 8, 15 – 17). Na Východe sa v IV. a V. storočí v obrade krizmácie javia prvé náznaky slov znak (pečať) daru Ducha Svätého. [20] Tieto slová čoskoro prijala cirkev v Konštantínopole a ešte teraz sa používajú v cirkvách byzantského obradu.

Slová obradu, ktorý završoval krst na Západe, neboli až do 12. a 13. storočia celkom definované. No v Rímskom pontifikáli z 12. storočia sa prvý raz vyskytuje formula, ktorá sa potom stala všeobecnou.

Znie. Značím ťa znakom kríža a posilňujem ťa krizmou spásy. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. [21]

Z toho, čo sme spomenuli, vidieť, že pri birmovaní aj na Východe, aj na Západe, pravda iným spôsobom, stojí na prvom mieste krizmácia, ktorá akosi predstavuje apoštolské vkladanie rúk. A pretože toto pomazanie krizmou vhodne naznačuje duchovné pomazanie Ducha Svätého, ktorý sa dáva veriacim, My potvrdzujeme jeho skutočnosť a dôležitosť.

Čo sa týka slov, ktoré sa vyslovujú pri krizmácii, síce rovnako si vážime dôstojnú a úctyhodnú formulu, ktorá sa využíva v latinskej Cirkvi, ale myslíme, že prednosť má veľmi starobylá formula, vlastná byzantskému obradu, ktorá vyjadruje Dar samého Ducha Svätého a ktorou sa pripomína zoslanie Ducha Svätého na Turíce (porov. Sk 2 ,1 – 4 a 38). Preto túto formulu preberáme a prijímame skoro doslovne.

Keďže úprava obradu birmovania má vhodne zasiahnuť aj podstatu sviatostného obradu, Našou najvyššou apoštolskou autoritou vyhlasujeme a ustanovujeme, aby sa odteraz v latinskom obrade zachovalo to, čo nasleduje:

sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele, ktoré sa koná pri vkladaní ruky, a slovami: „Prijmi znak Daru Ducha Svätého.“

Hoci vkladanie rúk na birmovancov, ktoré sa s predpísanou modlitbou koná pred krizmáciou, nepatrí k podstate sviatostného obradu, predsa si ho treba veľmi vážiť, lebo obrad robí úplným a dokonalým a prispieva k plnšiemu chápaniu sviatosti. Je zjavné, že toto prvé vkladanie rúk je odlišné od vkladania ruky, ktorým sa koná mazanie krizmou na čele.

Po ustanovení a vyhlásení všetkého toho, čo tvorí podstatu obradu sviatosti birmovania, My Našou apoštolskou autoritou schvaľujeme aj obrad tejto sviatosti, prepracovaný Posvätnou kongregáciou pre Boží kult, po porade s Posvätnými kongregáciami pre náuku viery, pred disciplínu sviatostí a pre evanjelizáciu národov, a to vo veciach patriacich ich kompetencii. Latinské vydanie nového obradu nadobúda platnosť ihneď, ako vyjde. Vydanie v národných jazykoch, pripravené konferenciami biskupov a potvrdené Apoštolským stolcom, nadobúda platnosť dňom, ktorý určia jednotlivé konferencie biskupov. Starý obrad možno používať do konca roka 1972. Ale od 1. januára 1973 má každý, koho sa to týka používať iba nový obrad.

Chceme, aby tieto naše ustanovenia a predpisy boli v latinskej Cirkvi trváce a aby sa uviedli do života. Všetky predpisy apoštolských konštitúcií a ustanovení, ktoré vydali naši predchodcovia, a všetky ostatné predpisy, aj mimoriadnej dôležitosti, ktoré by boli v rozpore s našimi ustanoveniami a predpismi, strácajú platnosť.

 

Dané v Ríme u svätého Petra dňa 15. augusta, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, v roku 1971, v deviatom roku nášho pontifikátu.

 

pápež Pavol VI.
 

*AΑS 63 (1971), s. 657 – 664

_______________________________

Poznámky

[1] TERTULIÁN, De resurrectione mortuorum, VIII, 3; CCL, 2, s. 931.

[2] Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia Sacrosanctum concilium, č. 71.

[3] Tamtiež, č. 21.

[4] Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Ad gentes divinitus, č. 36.

[5] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 11.

[6] Tamtiež.

[7] Tamtiež; porov. dekrét Ad gentes divinitus, č. 11.

[8] Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Presbyterorum ordinis, č. 5.

[9] Porov. tamtiež.

[10] Porov. ORIGENS, De Principiis, I, 3, 2; GCS, 22, s. 49; Comm. in Ep. ad Rom., V, 8: PG 14, 1038; SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. XVI, 26, XXI 1 – 7: PG 33, 956; 1088 – 1093.

[11] Porov.  TERTULIÁN, De Baptismo, VII – VIII: CCL, 1, s. 282 n.; B. Botte, La tradition apostolique de Saint Hippolyte: Liturgiewissenschaftliche Quellen und Forschungen, 39, Münster in W., 1963, s. 52 – 54;  AMBROSIUS, De Sacramentis, II, 24; III, 2, 8; VI, 2, 9: CSEL 73, s. 36, 42, 74 – 75; De Mysteriis, VII, 42; ibid., s. 106.

[12] Liber Sacramentorum Romanae Ecclesiae Ordinis Anni circuli, ed. L.C. Mohlberg (Rerum Ecclesiasticarum Documenta, Fontes, IV), Roma, 1969, s. 75; Das Sacramentarium Gregorianum nach den Aachener Urexemplar, ed. H. Lietzmann (Liturgiegeschichtliche Quellen, 3) Münster in W., 1921, s. 53 n.; Liber Ordinum, ed. M. Férotin (Monumenta Ecclesiae Liturgica, V), Paris, 1904, s. 33 n.; Missale Gallicanum Vetus, ed. L. C. Mohlberg (Rerum Eclclesiasticarum Documenta, Fontes, III), Roma, 1958, s. 42; Missale Gothicum, ed. L. C. MOHLBERG (Rerum Ecclesiasticarum Documenta, V), Roma 1961, s. 67; C. VOGEL – R. ELZE, Le Pontifical Romano-Germanique du dixième siècle, Le Texte, II (Studi e Testi, 227), Città del Vaticano 1963, s. 109; M. ANDRIEU, Le Pontifical Romain au Moyen-Age, zv. 1, Le Pontifical Romain du XIIe siècle (Studi e Testi, 86), Città del Vaticano 1938, s. 274 n. a 289; zv. 2, Le Pontifical de la Curie Romaine au XIIIe siècle (Studi e Testi, 87), Città del Vaticano, 1940, s. 452 n.

[13] Εp. „Cum venisset“: PL 215, 285. Professio fidei ab eodem Pontifice Waldensibus imposita haec habet: Confirmationem ab episcopo factam, id est impositionem manuum, sanctam et venerande accipiendam esse censemus: PL, 215, 1511.

[14] Εp. „Sub Catholicae professione“: MANSI, Conc. Coll., zv. 23, 579.

[15] MANSI, Conc. Coll., zv. 24, 71.

[16] Epistulae Pontificiae ad Concilium Florentinum spectantes, ed. G. HOFMANN, Concilium Florentinum, zv. I, ser. A, časť II, Rím 1944, s. 128.

[17] Tamtiež, s. 129.

[18] Concilii Tridentini Actorum pars altera, ed. S. EHSES: Concilium Tridentinum, V. Act. II, Friburgi Br., 1911, s. 996.

[19] Ep. „Ex quo primum tempore“, 52: BENEDICTI XIV. Bullarium, zv. III, Prati 1847, s. 320.

[20] Porov. SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech., XVIII, 33; PG 33, 1056; ASTERIUS, Episcopus Amasenus, In parabolam de filio prodigo, in „Photii Bibliotheca“, Cod. 271: PG 104, 213. Porov. aj Epistola cuiusdam Patriarchae Constantinopolitani ad Martyrium Episcopum Antiochenum: PG, 119, 900.

[21] M. ANDRIEU, Le Pontifical Romain au Moyen-Age, zv. 1, Le Pontifical Romain du XIIe siècle: (Studi e Testi, 86), Città del Vaticano 1938, s. 247.