Dokumenty pápežov

Preklad: ThLic. Stanislav Košč, 2000


ÚVOD
Zázraky Božieho plánu v Ázii
1. Cirkev v Ázii spieva chválospev "Bohu, našej spáse" (Ź 68,20), lebo si vybral započať svoje spásne dielo na pôde Ázie, skrze mužov a ženy tohto kontinentu. Veď to v Ázii Boh od počiatku zjavoval a priviedol k naplneniu svoj spásny plán. Riadil kroky Patriarchov (porov. Gn 12) a povolal Mojžiša, aby priviedol svoj ľud k slobode (porov. Ex 3,10). Ľudu, ktorý si vyvolil, sa On sám prihováral skrze mnohých prorokov, sudcov, kráľov a neohrozené ženy, plné viery. V "plnosti času" (Gal 4,4) zoslal svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, Spasiteľa, ktorý sa vtelil ako Ázijčan! Cirkev v Ázii sa raduje z dobra národov tohto kontinentu, z kultúr a náboženskej vitality, a zároveň si je vedomá jedinečnosti daru viery, ktorý dostala pre dobro všetkých. Preto musí neprestajne ohlasovať: "Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ź 118,1).
Keďže Ježiš sa narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych vo Svätej Zemi, tento malý kúsok západnej Ázie sa stal zemou prisľúbenia a nádeje pre celé ľudské pokolenie. Ježiš poznal a miloval túto krajinu, prijal za svoje jej dejiny, utrpenia i nádeje tohto národa; bol mu drahý jeho ľud, stotožnil sa s hebrejskými tradíciami i s dedičstvom. Veď Boh si už od pradávna vyvolil tento národ a jemu sa zjavoval, aby ho pripravil na príchod Spasiteľa. Z tejto zeme sa Cirkev, prostredníctvom ohlasovania evanjelia mocou Ducha Svätého, rozšírila všade, aby "učila všetky národy" (porov. Mt 28,19). Spoločne s cirkevným spoločenstvom, rozšíreným vo svete, prekročí Cirkev v Ázii prah tretieho kresťanského tisícročia, kontemplujúc s úžasom, koľko toho Boh vykonal od počiatku až podnes, a pevne presvedčená, že "ako v prvom tisícročí bol kríž zasadený do európskej zeme, v druhom tisícročí do americkej a africkej, v treťom tisícročí bude možné dúfať v zbieranie veľkej žatvy viery na tomto takom rozsiahlom a živom kontinente."1
Príprava Osobitnej Synody
2. V apoštolskom liste Tertio millennio adveniente som pre Cirkev, vzhľadom na tretie tisícročie kresťanstva, načrtol program, sústredený na výzvy novej evanjelizácie. Dôležitým prvkom tohto plánu bolo slávenie kontinentálnych Synod, aby biskupi mohli pristúpiť k otázke evanjelizácie podľa miestnych situácií a potrieb každého kontinentu. Táto séria synod, prepojených spoločnou témou novej evanjelizácie, sa ukázala ako dôležitý prínos pri príprave Cirkvi na Veľké jubileum roku 2000.
Keď som v tomto liste hovoril o Osobitnom zasadnutí Synody biskupov pre Áziu, poznamenal som, že v tejto časti sveta "najvýraznejšou otázkou je stretnutie kresťanstva s prastarými kultúrami a miestnymi náboženstvami. To je veľká výzva pre evanjelizáciu, najmä keď uvážime, že náboženské systémy ako budhizmus a hinduizmus vystupujú s jasným soteriologickým charakterom."2 Je skutočne tajomstvom, prečo Spasiteľ sveta, narodený v Ázii, ostal až podnes prevážne neznámy pre ľudí ázijského kontinentu. Synoda ponúkla Cirkvi v Ázii vhodnú príležitosť zamyslieť sa nad týmto tajomstvom a potvrdiť obnovené úsilie v poslaní lepšie oboznámiť všetkých s Ježišom Kristom. Dva mesiace po zverejnení listu Tertio millennio adveniente, vo svojom príhovore na šiestom plenárnom zasadaní Federácie biskupských konferencií Ázie, v Manile na Filipínach, počas nezabudnuteľných osláv desiateho Svetového dňa mládeže, som biskupom pripomenul: "Ak má Cirkev v Ázii naplniť svoju prozreteľnú úlohu, potom evanjelizácia, ako radostné, trpezlivé a postupné ohlasovanie spásnej smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, musí byť vašou absolútnou prioritou."3
Počas prípravnej fázy sa ukázala pozitívna odpoveď biskupov a miestnych cirkví na ponuku Osobitného zasadania Synody biskupov pre Áziu. V každej etape vyjadrovali svoje túžby a názory s úprimnosťou a prenikavým poznaním kontinentu, plne si uvedomujúc puto vospolnosti (communio), ktoré ich spája so všeobecnou Cirkvou. V línii pôvodnej myšlienky listu Tertio millennio adveniente a podľa návrhov Predsynodálnej rady, ktorá posúdila odporúčania biskupov a miestnych cirkví ázijského kontinentu, som ako tému pre Synodu vybral: Ježiš Kristus, Spasiteľ, a jeho poslanie lásky a služby v Ázii: "aby mali život a aby ho mali v hojnosti" (Jn 10,10). Takýmto osobitným formulovaním témy som si prial, aby Synoda "osvetlila a prehĺbila pravdu o Kristovi ako o jedinom Prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi a o jedinom Vykupiteľovi sveta, a tak ho výrazne odlíšila od zakladateľov iných veľkých náboženstiev".4 Keď sa blížime k Veľkému jubileu, Cirkev v Ázii potrebuje schopnosť s obnovenou horlivosťou ohlasovať: Ecce natus est nobis Salvator mundi, "Hľa, narodil sa nám Spasiteľ sveta", . narodil sa v Ázii!
Slávenie Osobitnej Synody
3. Z milosti Božej sa Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu uskutočnilo od 18. apríla do 14. mája 1998 vo Vatikáne, po zasadaní pre Afriku (1994) a pre Ameriku (1997), a pred prvým Osobitným zasadaním pre Oceániu, ktoré sa konalo koncom roka 1998. Počas takmer celého mesiaca synodálni Otcovia a ďalší účastníci, zjednotení okolo Petrovho nástupcu a podieľajúci sa na tom istom dare hierarchického spoločenstva, dávali hlas a tvár Cirkvi v Ázii. Bezpochyby to bola zvláštna chvíľa milosti!5 Predchádzajúce stretnutia biskupov Ázie prispeli k príprave Synody, čím umožnili atmosféru intenzívneho cirkevného a bratského spoločenstva. V tejto súvislosti mali osobitnú závažnosť predchádzajúce plenárne zasadania a semináre, konané na podnet Federácie biskupských konferencií Ázie a jej úradov, ktoré pravidelne zhromažďovali veľký počet biskupov Ázie a podnecovali medzi nimi služobné putá a zväzky. Na niektorých z týchto stretnutí som mal tú radosť zúčastniť sa, niekedy predsedajúc slávnostné eucharistické slávenia na ich otvorenie či záver. Pri týchto príležitostiach som mohol priamo pozorovať stretnutie v dialógu medzi miestnymi cirkvami, vrátane východných cirkví, v osobe ich Pastierov. Tieto a ďalšie oblastné zasadania biskupov Ázie vhodne poslúžili na vzdialenú prípravu synodálneho zasadnutia.
Samotné slávenie Synody potvrdilo dôležitosť dialógu ako charakteristického spôsobu života Cirkvi v Ázii. Úprimné a čestné zdieľanie skúseností, myšlienok a návrhov sa ukázalo ako cesta k pravému stretnutiu sa v duchu, ako vospolnosť myslí a sŕdc, ktoré v láske rešpektuje a presahuje rozdielnosti. Zvlášť dojemné bolo stretnutie nových cirkví s pradávnymi, ktoré svoj pôvod odvodzujú od apoštolov. Zakúsili sme nesmiernu radosť, keď sme videli Pastierov miestnych cirkví v Myanmarsku, Vietname, v Laose, v Kambodži, v Mongolsku, na Sibíri a v nových republikách Strednej Ázie, ako sedia po boku svojich bratov, ktorí dlho túžili ich stretnúť a viesť s nimi dialóg. Bol tu však aj pocit smútku zo skutočnosti, že biskupi z kontinentálnej Číny tu nemohli byť prítomní. Ich neúčasť sa premenila na neustále poukazovanie na hrdinské obety a utrpenia, ktoré Cirkev neprestajne podstupuje v mnohých častiach Ázie.
Stretnutie a dialóg biskupov s Petrovým nástupcom, ktorému bola zverená úloha povzbudzovať bratov (porov. Lk 22,32), poslúžil k ich upevneniu vo viere a v poslaní. Deň po dni Synodálnu sieň i miestnosti stretnutí napĺňali svedectvá hlbokej viery, obetavej lásky, nezlomnej nádeje, dlho skúšaného úsilia, vytrvalej odvahy, milosrdného odpustenia. V jednotlivých vystúpeniach sa výrečne ukázala pravda Ježišových slov: "Ja som s vami po všetky dni" (Mt 28,20). Synoda bola časom milosti, stretnutím so Spasiteľom, ktorý je naďalej prítomný vo svojej Cirkvi skrze moc Ducha Svätého, zakúsenú v bratskom dialógu života, spoločenstva a poslania.
Podeliť sa o plody Osobitnej Synody
4. Prostredníctvom tejto posynodálnej exhortácie sa chcem podeliť s Cirkvou, ktorá je v Ázii i na celom svete, o plody tejto Osobitnej Synody. V dokumente sa pousilujem ponúknuť bohatstvo Synody, tejto veľkej duchovnej udalosti biskupského spoločenstva a kolegiality, ktorá bola predovšetkým oslavnou spomienkou ázijských koreňov kresťanstva. Synodálni Otcovia pripomenuli prvé kresťanské spoločenstvo, prvotnú Cirkev, Ježišovo maličké stádo (porov. Lk 12,32) na tomto obrovskom kontinente. Vymenovali, koľko Cirkev prijala a počula (porov. Zjv 3,3) už od počiatku, a keď to pospomínali, oslavovali "nekonečnú dobrotu" Božiu (Ź 145,7), ktorá nikdy nesklame. Synoda bola aj príležitosťou uznať pradávne náboženské tradície a civilizácie, hlboké filozofie i múdrosť, ktoré formovali dnešnú Áziu. Nadovšetko sa však spomínali samotné národy Ázie ako prvé bohatstvo tohto kontinentu a nádej pre budúcnosť. Počas Synody sme všetci prítomní boli svedkami mimoriadne plodného stretnutia medzi dávnymi a novými kultúrami a civilizáciami Ázie, obdivuhodnými už pri pohľade na ich rozdielnosť a zároveň konvergenciu, zvlášť keď symboly, spevy, tance a farby sa spolu zliali do harmonického súladu okolo jediného Pánovho stola pri eucharistických liturgiách na otvorenie a na záver Synody.
Synoda nebola slávením, ktoré by motivovala pýcha nad dosiahnutými ľudskými výsledkami, ale vedomá slávnosť toho, čo Najvyšší vykonal pre Cirkev v Ázii (porov. Lk 1,49). Zároveň s pripomenutím skromných podmienok katolíckeho spoločenstva, ako aj slabosti jeho členov, bola Synoda aj povolaním k obráteniu, aby sa Cirkev v Ázii mohla stať stále viac hodnou milostí, ktoré jej Boh neustále ponúka.
Okrem spomienky a slávenia bola Synoda vrúcnym potvrdením viery v Ježiša Krista, Spasiteľa. Synodálni Otcovia, vďační za dar viery, nenašli lepší spôsob, ako túto vieru osláviť, než tak, že ju potvrdili ju v jej celistvosti a zamysleli sa nad ňou vo vzťahu ku kontextom, v ktorých má byť ohlasovaná a vyznávaná v súčasnej Ázii. Často zdôrazňovali, že viera sa už dnes na tomto kontinente s dôverou a odvahou ohlasuje, a to aj uprostred veľkých ťažkostí. V mene mnohých miliónov ľudí v Ázii, ktorí nevkladajú svoju dôveru do nikoho iného než do Pána, Synodálni Otcovia vyznali: "My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,69). V súvislosti s mnohými bolestnými otázkami, spojenými s utrpením, násilím, diskrimináciou a chudobou, ktoré postihujú väčšinu národov Ázie, sa modlili: "Verím, pomôž mojej nevere" (Mk 9,24).
V roku 1995 som vyzval biskupov Ázie, zhromaždených v Manile, aby "otvorili dokorán dvere v Ázii Kristovi".6 Dôverujúc v tajomstvo spoločenstva s nespočetnými a často neznámymi mučeníkmi viery v Ázii a povzbudení v nádeji v trvalú prítomnosť Ducha Svätého, synodálni Otcovia odvážne pozvali Kristových učeníkov v Ázii na nové zaangažovanie sa v misiách. Počas zasadania Synody vydali biskupi a ostatní prítomní svedectvo o charaktere, o duchovnom zápale a horlivosti, ktoré určite urobia Áziu zemou bohatej žatvy v budúcom tisícročí.

I. kapitola
ÁZIJSKÝ KONTEXT
Ázia, miesto narodenia Ježiša a Cirkvi
5. Vtelenie Božieho Syna, ktoré si celá Cirkev pripomenie pri Veľkom jubileu roku 2000, sa uskutočnilo v presne definovanom historickom a zemepisnom kontexte, ktorý mal dôležitý vplyv na život a poslanie Vykupiteľa ako človeka. "Boh vzal na seba v Ježišovi z Nazareta charakteristické znaky, vlastné ľudskej prirodzenosti, vrátane pre človeka nevyhnutnej príslušnosti k určitému národu a k určitej krajine. (...) Fyzická konkrétnosť krajiny a jej zemepisné súradnice tvoria jednotu s pravdou Slovom prijatého ľudského tela."7 V dôsledku toho poznať svet, v ktorom Spasiteľ "prebýval medzi nami" (Jn 1,14), je dôležitým kľúčom na presnejšie pochopenie plánu večného Otca a nesmiernosti jeho lásky ku každému stvoreniu: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16)
Takisto aj Cirkev žije a vykonáva svoje poslanie v konkrétnych okolnostiach času a priestoru. Ak Boží ľud v Ázii chce prostredníctvom novej evanjelizácie zodpovedať na Božiu vôľu s ním, musí nadobudnúť hlboké povedomie zložitej skutočnosti tohto kontinentu. Synodálni Otcovia zdôraznili, že poslanie lásky a služby Cirkvi v Ázii ovplyvňujú dva faktory: na jednej strane chápanie seba samej ako spoločenstva učeníkov Ježiša Krista, zhromaždeného okolo svojich Pastierov; na druhej strane spoločenské (sociálne), politické, náboženské, kultúrne a ekonomické skutočnosti, mimoriadne odlišné v rámci tohto rozsiahleho ázijského kontinentu,8 ktoré počas Synody podrobili dôkladnému rozboru tí, čo s nimi žijú v každodennom kontakte. To, čo nasleduje, je súhrn výsledkov uvažovania synodálnych Otcov.
Náboženské a kultúrne skutočnosti
6. Ázia je najrozsiahlejší kontinent na zemi a obývajú ho približne dve tretiny svetového obyvateľstva, no Čína a India spolu predstavujú takmer polovicu celkového obyvateľstva planéty. To, čo na tomto kontinente najviac pozorovateľa zachváti, to je rozdielnosť národov, "dedičov pradávnych kultúr, náboženstiev a tradícií".9 Nemôžme ostať nedotknutí obrovským počtom ázijského obyvateľstva a pestrofarebnou mozaikou jeho početných kultúr, jazykov, vierovyznaní a tradícií, ktoré obsahujú skutočne značnú časť dejín a dedičstva ľudskej rodiny.
Ázia je aj kolískou najväčších svetových náboženstiev, ako sú židovstvo, kresťanstvo, islam a hinduizmus. Je miestom, kde sa zrodili aj mnohé ďalšie duchovné tradície, ako budhizmus, taoizmus, konfucianizmus, zoroastrizmus, gianizmus, sikhizmus a šintoizmus. Okrem toho milióny ľudí nasledujú iné tradičné či kmeňové náboženstvá, s rôznym stupňom obradov, štruktúr a formálnych náboženských náuk. Cirkev má hlbokú úctu k týmto tradíciám a usiluje sa nadviazať úprimný dialóg s ich prívržencami. Náboženské hodnoty, ktoré vyznávajú, očakávajú svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi.
Ázijské národy sú hrdé na svoje typické náboženské a kultúrne hodnoty, ako je napríklad láska k tichu a kontemplácia, jednoduchosť, súlad, odstup, nenásilie, zmysel pre tvrdú prácu, disciplína, nenáročný život, smäd po poznaní a po filozofickom bádaní.10 Sú im drahé hodnoty ako úcta k životu, súcit s každou živou bytosťou, blízkosť k prírode, synovská úcta k rodičom a k predkom, ako aj vysoko vyvinutý zmysel pre vospolnosť.11 Celkom osobitne pokladajú rodinu za vitálny zdroj sily, za úzko poprepájané spoločenstvo, ktoré vlastní silný zmysel pre solidaritu.12 Ázijské národy sú známe svojím duchom náboženskej tolerancie a pokojného spolunažívania. Nepopierajúc existenciu ostrých napätí a násilných konfliktov, možno predsa povedať, že Ázia často preukázala veľkú schopnosť prispôsobenia sa a určitú prirodzenú otvorenosť na vzájomné obohacovanie sa národov, v pluralite náboženstiev a kultúr. Okrem toho, napriek vplyvu modernizácie a sekularizácie, prejavujú ázijské náboženstvá znaky veľkej vitality a schopnosť obnovy, ako možno vidieť na reformných hnutiach v rámci rôznych náboženských skupín. Mnohí, zvlášť medi mládežou, zakusujú veľký smäd po duchovných hodnotách, ako tomu nasvedčuje povstávanie nových náboženských hnutí.
Toto všetko poukazuje na určitú vrodenú duchovnú intuíciu a na určitú mravnú múdrosť, typickú pre ázijskú dušu. Ona tvorí jadro, okolo ktorého sa buduje narastajúce povedomie toho, "byť obyvateľom Ázie". Toto povedomie možno lepšie objaviť a potvrdiť nie tak v kontrapozícii a v opozícii, ako skôr v doplňovaní sa a v harmónii. V takomto rámci doplňovania sa a harmónie môže Cirkev komunikovať evanjelium takým spôsobom, aby to bolo verné aj vlastnej tradícii, aj ázijskej duši.
Ekonomické a sociálne skutočnosti
7. V oblasti ekonomického rozvoja sú situácie v jednotlivých krajinách ázijského kontinentu veľmi odlišné a vymykajú sa akejkoľvek zjednodušujúcej klasifikácii. Niektoré krajiny sú vysoko rozvinuté, iné sa rozvíjajú cestou účinných hospodárskych politík, kým ďalšie sa ešte stále nachádzajú v strašnej chudobe a patria určite k najchudobnejším krajinám sveta. V procese rozvoja sa dostávajú do popredia materializmus a sekularizmus, zvlášť v mestských oblastiach. Tieto ideológie, ktoré podkopávajú tradičné spoločenské a náboženské hodnoty, môžu ázijským kultúram privodiť nespočítateľné škody.
Synodálni Otcovia hovorili o rýchlych zmenách, ktoré sa uskutočňujú vo vnútri ázijských spoločností a o pozitívnych i negatívnych aspektoch týchto zmien. Medzi ne patrí jav urbanizmu a vytváranie obrovských miest, často so širokými okrajovými oblasťami, kde prekvitá organizovaný zločin, terorizmus, prostitúcia a vykorisťovanie tých najslabších súčastí spoločnosti. ďalším z najvýznamnejších sociálnych javov je emigrácia, ktorá vystavuje milióny osôb do ťažkých situácií po stránke ekonomickej, kultúrnej i mravnej. Ľudia emigrujú v rámci Ázie i z Ázie do iných kontinentov z mnohorakých dôvodov, medzi inými pre chudobu, vojnu a etnické konflikty, popieranie ľudských práv a základných slobôd. Budovanie gigantických priemyselných komplexov je ďalšou príčinou vnútornej migrácie alebo migrácie do zahraničia, čo má ničivé dôsledky na život rodiny i na hodnoty, ktoré ju stmeľujú. Spomínalo sa aj rozmiestňovanie jadrových elektrární s osobitným ohľadom na náklady a na účinnosť, no s minimálnou pozornosťou voči bezpečnosti osôb a celistvosti prostredia.
Aj skutočnosť turistiky si vyžaduje osobitnú pozornosť. Aj keď ide o legitímne odvetvie s vlastnými kultúrnymi a výchovnými hodnotami, má turistika v niektorých prípadoch ničivý vplyv na mravnú i fyzickú tvárnosť mnohých ázijských krajín, čo sa prejavuje vo forme ponižovania mladých žien ba aj detí prostredníctvom prostitúcie.13 Pastoračná starostlivosť o emigrantov a turistov je ťažká a zložitá zvlášť v Ázii, kde chýbajú na tento účel primerané štruktúry. Pastoračné plánovanie musí vziať do úvahy tieto skutočnosti. Nemožno zabúdať ani na emigrantov východných katolíckych cirkví, ktorí potrebujú pastoračnú starostlivosť podľa svojich vlastných tradícií.14
Viaceré ázijské krajiny musia čeliť ťažkostiam, ktoré súvisia s rastom obyvateľstva, čo "nie je jednoduchý demografický či ekonomický problém, ale predovšetkým morálny problém."15 Je jasné, že populačná otázka je úzko spätá s otázkou ľudského povznesenia, no šíria sa falošné riešenia, ktoré ohrozujú dôstojnosť a nenarušiteľnosť života a predstavujú osobitnú výzvu pre Cirkev v Ázii. Je azda príhodné pripomenúť na tomto mieste prínos Cirkvi na obranu a povznesenie života prostredníctvom angažovania sa na poli zdravotníctva, v oblasti spoločenského rozvoja a výchovy, so zvláštnou pozornosťou voči chudobným. Aké primerané boli prejavy úcty, vzdané Matke Terézii z Kalkaty, "známej na celom svete svojou láskou k najchudobnejším z chudobných".16 Ona ostáva ikonou služby životu, ktorú Cirkev ponúka v Ázii, v odvážnom kontraste voči mnohorakým temným silám, pôsobiacim v spoločnosti.
Istý počet synodálnych Otcov zdôraznil vplyv, ktorý sa zvonku vyvíja na ázijské kultúry. Povstávajú nové formy správania sa, ktoré sú výsledkom prehnaného vystavovaniu sa vplyvom komunikačných prostriedkov a určitým žánrom literatúry, hudby a filmu, ktoré sa rozmnožujú po celom kontinente. Nepopierajúc, že prostriedky spoločenskej komunikácie môžu byť veľkým zdrojom dobra,17 nemôžme zastierať ich častý negatívny dopad. Blahodárne účinky môžu byť niekedy zmarené spôsobom, ako sú tieto prostriedky kontrolované a používané zo strany tých, čo zastávajú pochybné politické, ekonomické a ideologické záujmy. Dôsledkom toho je, že negatívne aspekty priemyslu médií a zábavy ohrozujú tradičné hodnoty, zvlášť posvätnosť manželstva a stabilitu rodiny. Účinok zobrazovania násilia, hedonizmu, nespútaného individualizmu a materializmu "zasahuje srdce ázijských kultúr, náboženský charakter osôb, rodín a celých spoločností".18 Je to situácia, ktorá predstavuje veľkú výzvu pre Cirkev a pre ohlasovanie jej posolstva.
Pretrvávajúca skutočnosť chudoby a vykorisťovania osôb je naliehavým a znepokojujúcim faktom. V Ázii sú milióny utláčaných ľudí, ktoré sú po stáročia ekonomicky, kultúrne a politicky vytláčané na okraj spoločnosti.19 Uvažujúc nad situáciou žien v ázijských spoločnostiach, poznamenali synodálni Otcovia, že "aj keď oživenie uvedomelosti žien ohľadom svojej dôstojnosti a práv je jedným z najvýznamnejších znakov našej doby, ich chudoba a ich vykorisťovanie ostáva vážnym problémom pre celú Áziu".20 ženský analfabetizmus vysoko prevyšuje analfabetizmus u mužov; a deti ženského pohlavia sú oveľa viac vystavené hrozbe umelého potratu alebo dokonca tomu, že budú odstránené hneď po pôrode. Okrem toho je v celej Ázii množstvo domorodých ľudí alebo príslušníkov kmeňov, ktoré žijú v spoločenskej, kultúrnej a politickej izolácii vzhľadom na vládnuci národ.21 Bolo potešujúce počuť biskupov, prítomných na Synode, že v niektorých prípadoch sa týmto problémom venuje zvýšená pozornosť na celonárodnej, oblastnej či medzinárodnej úrovni, a že Cirkev sa usiluje aktívne pristupovať k tejto vážnej situácii.
Synodálni Otcovia potvrdili, že táto nevyhnutne krátka úvaha o ekonomických a sociálnych aspektoch Ázie by nebola úplná, ak by sa neuznal aj masívny ekonomický rast mnohých ázijských spoločností za posledné desaťročia: deň za dňom rastie nová generácia špecializovaných robotníkov, vedcov a technikov a ich veľký počet je veľkým prísľubom pre rozvoj Ázie. Predsa však, nie všetko je v tomto procese ustálené a pevné; ukázalo sa to v nedávnych a rozsiahlych finančných krízach, ktoré zasiahli mnohé krajiny kontinentu. Budúcnosť Ázie naďalej spočíva v spolupráci, tak vo vnútri kontinentu, ako aj s krajinami na iných kontinentoch, vždy však stavajúc na tom, čo samotné národy Ázie konajú v prospech svojho vlastného rozvoja.
Politické skutočnosti
8. Cirkev vždy nutne potrebuje jasné pochopenie politickej situácie v jednotlivých krajinách, v ktorých vykonáva svoje poslanie. Politický prehľad v dnešnej Ázii je značne zložitý, so širokou spleťou ideológií, inšpirujúcich jednotlivé formy vlády, ktoré siahajú od demokracie až po teokraciu. Sú tu žiaľ prítomné aj vojenské diktatúry a ateistické ideológie. Niektoré krajiny vyznávajú určité štátne náboženstvo, čo umožňuje len úzku, alebo dokonca žiadnu slobodu náboženstva pre menšiny a pre vyznavačov iných náboženstiev. Iné štáty, aj keď nie sú výslovne teokratické, redukujú svoje menšiny na občanov druhej kategórie a slabo chránia aj ich základné ľudské práva. Na niektorých miestach hľadia na kresťanov ako na zradcov vlastnej krajiny;22 sú prenasledovaní a upiera sa im oprávnené miesto v spoločnosti. Synodálni Otcovia zvlášť spomenuli ľudí v Číne a vyjadrili vrúcnu nádej, aby všetci čínski katolíci mohli jedného dňa slobodne praktizovať svoje náboženstvo a otvorene vyznávať svoju plnú vospolnosť s Petrovým Stolcom.23
Aj keď synodálni Otcovia ocenili pokroky, ktoré dosahujú mnohé krajiny pod rozličnými formami vlády, predsa upriamili pozornosť aj na rozšírenú korupciu, ktorá existuje na rôznych úrovniach tak vo vláde ako v spoločnosti.24 Príliš často sa zdá, že jednotlivci sú bezmocní obrániť sa voči skorumpovaným politikom, justičným úradníkom, pracovníkom v štátnej správe a byrokratom. Avšak nechýba v Ázii ani rastúce povedomie, že ľud je schopný zmeniť nespravodlivé štruktúry. Objavujú sa nové požiadavky ohľadom sociálnej spravodlivosti, väčšej účasti na vláde a na hospodárskom živote, rovnakých možností na poli vzdelávania a spravodlivého rozdeľovania štátnych zdrojov. Občania nadobúdajú stále silnejšie povedomie svojej dôstojnosti a svojich ľudských práv a stávajú sa rozhodnejšími obraňovať ich. Etnické, sociálne a kultúrne menšinové skupiny, ktoré po dlhý čas nejavili známky života, hľadajú cesty, ako sa stať uskutočňovateľmi svojho sociálneho rozvoja. Duch Boží napomáha a podporuje úsilia ľudí, zamerané na premenu spoločnosti, aby sa ľudské hľadanie hojnejšieho života mohlo uskutočniť spôsobom, ako to chce Boh (porov. Jn 10,10).
Cirkev v Ázii: minulosť a prítomnosť
9. Dejiny Cirkvi v Ázii sú staré ako sama Cirkev, keďže práve v Ázii Ježiš dýchol na učeníkov Ducha Svätého a poslal ich až na kraj sveta, aby ohlasovali Blahozvesť a zhromažďovali spoločenstvá veriacich. "Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás" (Jn 20,21; porov. Mt 28,18-20; Mk 16,15-18; Lk 24,27; Sk 1,8). Podľa Pánovho príkazu apoštoli ohlasovali slovo a zakladali miestne cirkvi. Bude užitočné poukázať na niektoré prvky týchto úžasných a zložitých dejín, ktoré sa odohrali na ázijskej pôde.
Z Jeruzalema sa Cirkev rozšírila do Antiochie, Ríma a ďalej, dosiahnúc na juhu Etiópiu, Skýciu na severe a Indiu na východe, kde podľa tradície prišiel v roku 52 svätý Tomáš apoštol a založil miestne cirkvi na juhu krajiny. Mimoriadneho misijného ducha preukázalo v treťom a štvrtom storočí sýrske spoločenstvo na východe, ktorého strediskom bola Edessa. Asketické spoločenstvá v Sýrii predstavovali podstatnú silu evanjelizácie Ázie, počnúc od tretieho storočia, a poskytovali Cirkvi duchovnú energiu, zvlášť v časoch prenasledovania. Prvou krajinou, ktorá koncom tretieho storočia prijala kresťanstvo, bolo Arménsko. Teraz sa pripravuje osláviť 1700. výročie svojho krstu. Na konci piateho storočia dosiahlo kresťanské posolstvo arabské kráľovstvá, ale z rôznych dôvodov, vrátane rozdelenia medzi kresťanmi, sa u týchto národov posolstvo nezakorenilo.
Perzskí obchodníci priniesli Blahozvesť do Číny v piatom storočí a prvý kresťanský kostol tu bol postavený začiatkom siedmeho storočia. Počas vlády dynastie T'ang (618-907) Cirkev prekvitala približne po dve storočia. Úpadok živej Cirkvi v Číne na konci prvého tisícročia je jednou z najsmutnejších kapitol dejín Božieho ľudu na ázijskom kontinente.
V trinástom storočí bola Blahozvesť ohlasovaná Mongolom a Turkom, a opäť Číňanom, ale kresťanstvo v týchto oblastiach takmer zaniklo, a to pre celý rad príčin, medzi nimi nástup islamu, zemepisná izolácia, absencia primeraného prispôsobenia sa miestnym kultúram a vari najhlavnejšou príčinou bol nedostatok prípravy na stretnutie s veľkými náboženstvami Ázie. Koncom štrnásteho storočia sa udial dramatický ústup Cirkvi v Ázii, z výnimkou izolovaného spoločenstva na juhu Indie. Cirkev v Ázii musela čakať na nové obdobie misijných úsilí.
Apoštolské námahy svätého Františka Xavérskeho, založenie Kongregácie Propaganda Fide z iniciatívy pápeža Gregora XV. a smernice misionárom v tom zmysle, aby rešpektovali a oceňovali miestne kultúry, prispeli k tomu, že v priebehu šestnásteho a sedemnásteho storočia sa dosiahli pozitívnejšie výsledky. V devätnástom storočí nastalo oživenie misijnej činnosti a rozličné rehoľné kongregácie sa plne oddali tejto úlohe. Došlo k reorganizácii Kongregácie Propaganda Fide; väčší dôraz sa začal klásť na budovanie miestnych cirkví; vzdelávacie a charitatívne činnosti sprevádzali ohlasovanie evanjelia. Blahozvesť takto opäť zasahovala širší okruh ľudí, zvlášť medzi chudobnými a znevýhodnenými, ale kde-tu aj medzi spoločenskou a intelektuálnou elitou. Uskutočnili sa nové pokusy o inkulturáciu Blahozvesti, aj keď sa ukázali ako zďaleka nedostatočné. Napriek mnohostáročnej prítomnosti Cirkvi a jej apoštolským úsiliam, na mnohých miestach bola ešte stále pokladaná za cudziu pre Áziu, a skutočne v mentalite ľudí bývala často spájaná s koloniálnymi mocnosťami.
Takáto bola situácia v predvečer II. vatikánskeho koncilu. Avšak vďaka impulzu, ktorý ponúkol Koncil, Cirkev nadobudla nové chápanie svojho poslania, a spolu s tým sa zažala nová nádej. Univerzálnosť Božieho plánu spásy, misijná povaha Cirkvi a, v jej vnútri, zodpovednosť každého vo vzťahu k úlohám, ktoré boli tak jasne potvrdené v koncilovom dekréte Ad gentes, to všetko vytvorilo vzťažný rámec obnoveného úsilia. Počas tejto Osobitnej synody vydali Otcovia svedectvo o terajšom raste cirkevného spoločenstva u mnohých a rozličných národov v jednotlivých častiach kontinentu, a zároveň vyzývali na nové misijné úsilia v nasledujúcich rokoch, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že sa vynárajú nové možnosti ohlasovania evanjelia v oblastiach strednej Ázie, ako napríklad na Sibíri, alebo v krajinách, ktoré prednedávnom dosiahli samostatnosť, ako sú Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizstan, Tadžikistan a Turkmenistan.25
Prehľad katolíckych spoločenstiev v Ázii predstavuje nádhernú rozličnosť, pokiaľ ide o pôvod a historický vývoj, ako aj vzhľadom na rozličné duchovné a liturgické tradície jednotlivých obradov. Všetky sú však spojené v ohlasovaní Blahozvesti Ježiša Krista prostredníctvom kresťanského svedectva a diel kresťanskej lásky a ľudskej solidarity. Zatiaľ čo niektoré miestne cirkvi vykonávajú svoje poslanie v podmienkach mieru a slobody, iné sa nachádzajú v situáciách násilia a konfliktu, prípadne sa cítia ohrozované rozličnými skupinami, či už z náboženských alebo iných dôvodov. V členitom kultúrnom svete Ázie sa Cirkev nachádza pred špecifickými filozofickými, teologickými a pastoračnými výzvami a jej úlohu ešte sťažuje fakt, že je v menšine, s jedinou výnimkou Filipín, kde sú katolíci naopak vo väčšine.
Nech už sú okolnosti akékoľvek, Cirkev v Ázii sa nachádza ponorená medzi národy, ktoré preukazujú intenzívnu túžbu po Bohu, a vie, že túto túžbu môže plne uspokojiť jedine Ježiš Kristus, ktorý je Božou Blahozvesťou pre všetky národy. Synodálni Otcovia vyjadrili vrelú túžbu, aby táto posynodálna exhortácia upriamila svoju pozornosť na túto túžbu a aby povzbudila Cirkev v Ázii odvážne slovom i skutkami ohlasovať, že Ježiš Kristus je Spasiteľ.
Duch Boží, ktorý v dejinách Cirkvi v Ázii stále koná, ju naďalej vedie a mnohoraké pozitívne prvky, ktoré sa nachádzajú v miestnych cirkvách a počas Synody boli často spomínané, posilňujú nádej na "novú jar kresťanského života".26 Neochvejným dôvodom tejto nádeje je nárast hlbšie formovaných laikov, zapálených a plných Ducha, stále viac vedomých si svojho špecifického povolania v rámci cirkevného spoločenstva. A spomedzi nich treba vyjadriť vďačnú pochvalu najmä katechétom.27 Taktiež apoštolské a charizmatické hnutia sú darom Ducha, pretože prinášajú nový život a novú horlivosť do formovania laikov, rodín a mládeže.28 Napokon združenia a cirkevné hnutia, ktoré sa venujú povzneseniu ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti, pomáhajú k tomu, aby sa univerzálnosť evanjeliového posolstva nášho prijatia za Božie deti (porov. Rim 8,15-16) stala prijateľnou a hmatateľnou.
Zároveň existujú mieste cirkvi, ktoré žijú vo veľmi ťažkých okolnostiach a "zakusujú ťažké skúšky v praktizovaní svojej viery".29 Synodálni Otcovia boli pohnutí z rozprávaní o hrdinskom svedectve, neotrasiteľnej vytrvalosti a neustálom raste katolíckej Cirkvi v Číne, z úsilia Cirkvi v Južnej Kórei ponúknuť podporu ľudu Severnej Kórei, z pokornej odhodlanosti katolíckeho spoločenstva vo Vietname, z izolácie kresťanov na miestach, ako je Laos a Myanmarsko, z ťažkého spolunažívania s väčšinovým obyvateľstvom v niektorých štátoch s prevahou islamu.30 Synoda venovala svoju pozornosť aj situácii Cirkvi vo Svätej zemi a vo svätom meste Jeruzaleme, "srdci kresťanstva",31 meste drahom pre všetkých Abrahámových synov. Synodálni Otcovia vyjadrili názor, že mier v tejto oblasti, ba dokonca v celom svete, vo veľkej miere závisí od zmierenia a mieru v Jeruzaleme, ktorý tu už dlho chýba.32
Nemôžem ukončiť tento krátky a nevyhnutne neúplný prehľad situácie Cirkvi v Ázii bez toho, aby som spomenul svätcov a mučeníkov Ázie, tých vyhlásených, ako aj tých, ktorých len Boh pozná. Ich príklad je zdrojom "duchovného bohatstva a veľkým prostriedkom evanjelizácie".33 Svojím tichom ešte mocnejšie hovoria o dôležitosti svätého života a o tom, ako treba byť pripravení obetovať svoj život za evanjelium. Sú to učitelia a ochrancovia, sú slávou Cirkvi v Ázii v jej diele evanjelizácie. Spoločne s celou Cirkvou sa modlím k Pánovi, aby poslal ešte viac robotníkov zožať žatvu duší, ktorá je už zrelá a bohatá (porov. Mt 9,37-38). V tejto súvislosti chcem pripomenúť, čo som už napísal v encyklike Redemptoris missio: "Boh otvára Cirkvi horizonty ľudstva, ktoré je pre semeno evanjelia pripravenejšie."34 Vidím ako sa otvára nový a sľubný horizont v Ázii, kde sa Ježiš narodil a kde malo kresťanstvo svoj počiatok.

II. kapitola
JEŹIŠ SPASITEĽ:
DAR PRE ÁZIU
Dar viery
10. Postupne, ako sa odvíjala synodálna diskusia o zložitých skutočnostiach Ázie, všetkým sa stále zreteľnejšie ukazovalo, že špecifickým prínosom Cirkvi vo vzťahu k ľuďom tohto kontinentu je ohlasovanie Ježiša Krista, pravého Boha a pravého Človeka, jedného a jediného Spasiteľa všetkých národov.35 To, čo odlišuje Cirkev od ostatných náboženských spoločenstiev, je viera v Ježiša Krista. A Cirkev si nemôže ponechávať pre seba toto vzácne svetlo viery, skryté pod mericou (porov. Mt 5,15), pretože jej poslaním je zdieľať ju so všetkými. "Nový život, ktorý (Cirkev) našla v Ježišovi Kristovi, chce ponúknuť všetkým národom Ázie, ktoré hľadajú plnosť života, aby mohli nadviazať tú istú vospolnosť s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom v moci Ducha Svätého."36 Práve táto viera v Ježiša Krista inšpiruje evanjelizačnú činnosť Cirkvi v Ázii, vykonávanú často v ťažkých, ak nie priam nebezpečných okolnostiach. Synodálni Otcovia poznamenali, že ohlasovanie Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa môže predstavovať osobitné ťažkosti v ich kultúrach, keďže mnohé náboženstvá v Ázii hlásajú existenciu rôznych božských sebazjavení, ktoré sprostredkúvajú spásu. To však ani zďaleka neodradzuje synodálnych Otcov, naopak, výzvy, ktoré pred nimi stoja, boli ďalším podnetom na horlivé odovzdávanie "viery, ktorú Cirkev v Ázii zdedila od apoštolov a uchováva spoločne s celou Cirkvou po všetky generácie a na každom mieste",37 v presvedčení, že "srdce Cirkvi v Ázii ostane nepokojné, až kým celá Ázia nespočinie v pokoji Krista, Vzkrieseného Pána".38
Viera Cirkvi v Ježiša je prijatý dar, ktorý však treba zdieľať: je to ten najväčší dar, ktorý môže Ázii ponúknuť. Zdieľať pravdu Ježiša Krista s inými je slávnostnou povinnosťou všetkých tých, čo prijali dar viery. V encyklike Redemptoris missio som napísal, že "Cirkev a každý kresťan v nej nemôže tento svoj nový život a jeho bohatstvo skrývať, ani len pre seba rezervovať, pretože toto všetko bolo dané Božou dobrotou, aby to bolo povedané všetkým ľuďom."39 A ďalej som pokračoval: "Tí, čo sú včlenení do katolíckej Cirkvi, môžu sa cítiť ako uprednostnení, a preto väčšmi zaviazaní dosvedčovať vieru a kresťanský život ako službu voči bratom a povinnú odpoveď Bohu."40
Synodálni Otcovia, hlboko o tom presvedčení, preukázali, že sú si zároveň aj vedomí svojej osobnej zodpovednosti za to, aby si prostredníctvom štúdia, modlitby a uvažovania osvojili večnú Ježišovu pravdu, a tak mohli prinášať jej moc a vitalitu do súčasných i budúcich výziev evanjelizácie v Ázii.
Ježiš Kristus, Bohočlovek, ktorý prináša spásu
11. Písma dosvedčujú, že Ježiš žil skutočným ľudským životom. Ten Ježiš, ktorého ohlasujeme ako jediného Spasiteľa, kráčal po zemi ako Bohočlovek, v plnosti vlastniaci ľudskú prirodzenosť. Narodil sa z panenskej Matky v skromných podmienkach neďaleko Betlehema, potreboval starostlivosť ako iné deti, trpel osudom utečenca, aby ušiel pred hnevom krutého vladára (porov. Mt 2,13-15). Bol podriadený ľudským rodičom, ktorí nie vždy chápali jeho správanie, ale mal ich plnú dôveru a s láskou ich poslúchal (porov. Lk 2,41-52). Vďaka neustálej modlitbe žil v dôvernom vzťahu s Bohom, na ktorého sa obracal menom Abba, "Otec" (doslova: tato - pozn. prekl.), na prekvapenie tých, čo ho počúvali (porov. Jn 8,34-59).
Bol blízky chudobným, zabudnutým a poníženým, vyhlasujúc ich za skutočne blažených, pretože Boh bol s nimi. Sadal si za stôl s hriešnikmi, ubezpečujúc ich, že pri Otcovom stole je miesto aj pre nich, ak zanechajú svoje hriešne cesty a navrátia sa k nemu. Dotýkal sa nečistých a dovoľoval im, aby sa ho dotýkali, aby im tak ukázal Božiu blízkosť. Plakal za mŕtvym priateľom, matke vdove vzkriesil zomrelého syna, láskavo prijímal deti a umyl nohy svojim učeníkom. Božský súcit nebol nikdy tak bezprostredne hmatateľný.
Chorí, zmrzačení, slepí, hluchí a nemí, všetci zakúsili pri jeho dotyku uzdravenie a odpustenie. Za svojich najbližších druhov a spolupracovníkov si vybral nezvyčajnú skupinu, v ktorej boli vedľa seba rybári a vyberači daní, zelóti spolu s ľuďmi, nevzdelanými v Zákone, a bolo tu aj niekoľko žien. Takto sa vytvorila určitá nová rodina, pôsobením Otcovej prívetivej a prekvapivej lásky. Ježiš kázal jednoducho, používal príklady z každodenného života, aby hovoril o Božej láske a o jeho Kráľovstve; a veľké množstvá ľudí uznali, že hovoril s autoritou.
A predsa, bol obvinený ako rúhač, ako porušovateľ posvätného Zákona, ako verejný burič, ktorého treba odstrániť. Po procese, založenom na falošných svedectvách (porov. Mk 14,56), bol odsúdený, aby zomrel ako kriminálnik na kríži; opustený a ponížený sa zdal byť porazený. Rýchlo bol pochovaný do požičanej hrobky. Ale na tretí deň po svojej smrti, napriek ostražitosti strážcov, bola hrobka nájdená prázdna! Zmŕtvychvstalý Ježiš sa následne zjavil učeníkom a potom sa vrátil k Otcovi, od ktorého vyšiel.
Spoločne so všetkými kresťanmi veríme, že táto jedinečná existencia, z jednej strany taká obyčajná a jednoduchá, z druhej strany taká úžasná a zahalená do tajomstva, vniesla do ľudských dejín Božie kráľovstvo a "vložila jeho moc do každého aspektu života človeka a spoločnosti, zasiahnutého hriechom a smrťou".41 Svojimi slovami a skutkami, najmä svojím utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš uskutočnil Božiu vôľu zmierenia ľudstva so sebou, potom čo prvotný hriech vniesol rozkol do vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorením. Na kríži vzal na seba hriech sveta - minulý, prítomný i budúci. Svätý Pavol pripomína, že sme boli mŕtvi pre svoje hriechy a že Kristova smrť nám prinavrátila život: "(Boh nás) oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám" (Kol 2,13-14). Takto bola spása potvrdená raz navždy. Ježiš je náš Spasiteľ v plnom zmysle slova, pretože jeho slová a jeho skutky, zvlášť jeho zmŕtvychvstanie, ho zjavili ako Božieho Syna, Slovo od večnosti, ktoré kraľuje navždy ako Pán a Mesiáš.
Osoba a poslanie Božieho Syna
12. "Pohoršenie" kresťanstva spočíva vo viere, že presvätý, všemohúci a vševediaci Boh vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť a podstúpil utrpenie a smrť, aby dosiahol spásu pre všetky národy (porov. 1Kor 1,23). Viera, ktorú sme prijali, vyznáva, že Ježiš Kristus zjavil a dovŕšil Otcov plán spasiť svet a celé ľudstvo vzhľadom na to, "kým on je" a "čo robí, vzhľadom na to, kým je". Skutočnosti, "kým on je" a "čo robí", nadobúdajú svoj plný význam, len ak sa kladú v rámci tajomstva Trojjediného Boha. V priebehu svojho pontifikátu som sa neustále staral o to, aby som veriacim pripomínal vospolnosť života Najsvätejšej Trojice a jednotu Trojice Osôb v pláne stvorenia a vykúpenia. Encykliky Redemptor hominis, Dives in misericordia a Dominum et vivificantem sa zamýšľajú postupne nad Synom, Otcom a Duchom Svätým a ich príslušných úlohách v Božom pláne spásy. Predsa však nemožno izolovať alebo vyčleňovať jednu Osobu od ostatných, pretože každá sa zjavuje jedine v rámci vospolnosti života a konania Najsvätejšej Trojice. Ježišovo spásne dielo má svoj pôvod vo vospolnosti božskej prirodzenosti a tým, čo v neho veria, upravuje cestu, aby mohli vstúpiť do dôvernej vospolnosti s Najsvätejšou Trojicou i medzi sebou navzájom v Najsvätejšej Trojici.
"Kto vidí mňa, vidí Otca", tvrdí Ježiš (Jn 14,9). Jedine v Ježišovi Kristovi telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2,9), a to ho ustanovuje za Božie jediné a absolútne Slovo spásy (porov. Hebr 1,1-4). Ježiš, ako Otcovo definitívne Slovo, zjavuje Otca a jeho spásnu vôľu tým najdokonalejším možným spôsobom. "Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa", hovorí Ježiš (Jn 14,6). On je "Cesta, Pravda a Źivot" (Jn 14,6), pretože - ako on sám vysvetľuje - "Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky" (Jn 14,10). Jedine v Ježišovej osobe sa Božie slovo spásy zjavuje vo svojej plnosti, čím uvádza posledné dni (porov. Hebr 1,1-2). Na úsvite Cirkvi mohol teda Peter vyhlásiť, že "v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4,12).
Spasiteľovo poslanie dosiahlo svoje vyvrcholenie vo Veľkonočnom tajomstve. Na kríži, keď rozpäl svoje ruky medzi nebom a zemou na znak večnej spásy,42 Ježiš vydal zo seba posledný výkrik k Otcovi, aby odpustil hriechy ľudstva: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia" (Lk 23,34). On zničil hriech mocou svojej lásky k Otcovi a k ľudstvu. Vzal na seba rany, ktoré ľudstvu spôsobil hriech, a ponúkol oslobodenie z nich prostredníctvom obrátenia, ktorého prvé ovocie sa názorne ukazuje na kajúcom lotrovi, visiacom na kríži vedľa neho (porov. Lk 23,43). Jeho posledné slová boli výkrikom verného syna: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46). V tomto vrcholnom úkone lásky vložil celý svoj život a svoje poslanie do rúk Otca, ktorý ho poslal. Tak Otcovi vrátil všetko stvorenstvo a celé ľudstvo, aby ho so súcitnou láskou opäť prijal.
Všetko to, čím Syn je, a čo vykonal, prijíma Otec, ktorý to takto môže ponúknuť ako dar svetu v okamihu, keď kriesi Ježiša z mŕtvych a usadzuje ho po svojej pravici, kde hriech a smrť už nemajú žiadnu moc. V Ježišovej veľkonočnej obete Otec neodvolateľne ponúka ľudstvu zmierenie a plnosť života. Tento výnimočný dar mohol byť ponúknutý jedine skrze milovaného Syna, jediného, ktorý bol schopný plne odpovedať na Otcovu lásku, lásku, ktorú hriechom odmietame. V Kristovi Ježišovi, mocou Ducha Svätého, spoznávame, že Boh nie je ďaleko, nad a mimo človeka, ale naopak, že je mimoriadne blízko, ba spája sa s každým človekom a s celým ľudstvom v každej životnej okolnosti. Toto je posolstvo, ktoré kresťanstvo ponúka svetu, posolstvo neporovnateľnej útechy a nádeje pre všetkých veriacich.
Kristus Ježiš: pravda človeka
13. Ako môže Ježišova ľudskosť a nepreniknuteľné tajomstvo vtelenia Otcovho Syna osvetliť ľudské podmienky? Vtelený Boží Syn nielenže plne zjavuje Otca a jeho plán spásy, ale aj "v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému".43 Jeho slová a jeho skutky, no predovšetkým jeho smrť a zmŕtvychvstanie do hĺbky zjavujú, čo znamená byť človekom. V Ježišovi môže človek konečne spoznať pravdu o sebe samom. Ježišov dokonale ľudský život, celkom naplnený láskou a službou Otcovi a ľudstvu, zjavuje, že povolaním každej ľudskej bytosti je prijímať a dávať lásku. U Ježiša ostávame užasnutí nad nevyčerpateľnou schopnosťou ľudského srdca milovať Boha a človeka, aj keď to môže so sebou niesť veľké utrpenie. Predovšetkým na kríži Ježiš láme moc sebazničujúceho odporovania láske, ktoré v nás vytvára hriech. Na druhej strane Otec odpovedá tým, že vyzdvihuje Ježiša ako prvorodeného z tých, ktorých predurčil, aby sa stali podobnými obrazu jeho Syna (porov. Rim 8,29). V tomto momente sa Ježiš stal raz navždy zjavením a naplnením ľudstva, znovuzrodeného a obnoveného podľa Božieho plánu. Preto v Ježišovi objavujeme veľkosť a dôstojnosť každej osoby pred tvárou Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1,26) a nachádzame pôvod nového stvorenia, ktorého sme sa stali účastnými skrze jeho milosť.
II. vatikánsky koncil učil, že "svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom".44 Synodálni Otcovia videli v tejto hlbokej intuícii konečný prameň nádeje a sily pre obyvateľov Ázie v ich námahách a v ich neistotách. Keď ľudia so živou vierou odpovedajú na ponuku Božej lásky, jeho prítomnosť prináša lásku a pokoj do každého ľudského srdca, pretvárajúc ho zvnútra. V encyklike Redemptor hominis som napísal že "vykúpenie sveta - toto úžasné tajomstvo lásky, v ktorom sa obnovuje stvorenie - je vo svojej najhlbšej podstate "ospravodlivením" človeka v jednom ľudskom srdci: v srdci jednorodeného Syna, aby sa mohlo stať spravodlivosťou sŕdc mnohých ľudí, ktorí v tomto jednorodenom Synovi boli od večnosti predurčení stať sa Božími synmi a boli povolaní k milosti a k láske".45
Ježišovo poslanie nielenže obnovilo vospolnosť medzi Bohom a ľuďmi, ale ustanovilo novú vospolnosť medzi ľuďmi, ktorí sa v dôsledku hriechu navzájom odcudzili. Ponad akékoľvek rozdelenie Ježiš umožňuje všetkým žiť ako bratia a sestry, uznajúc jediného Otca, ktorý je na nebesiach (porov. Mt 23,9). V ňom sa objavil nový súlad, takže "už niet Źida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi" (Gal 3,28). "On je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo." (Ef 2,14) Vo všetkom tom, čo Ježiš povedal a urobil, bol hlasom, rukami a ramenami Otca, zhromažďujúc Božie deti do jedinej rodiny lásky; modlil sa, aby jeho učeníci žili vo vospolnosti tak, ako on je vo vospolnosti s Otcom (porov. Jn 17,11) a medzi jeho poslednými slovami sme ho počuli hovoriť: "Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! (...) Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás." (Jn 15,9.12) Ježiš, ako poslaný od Boha vospolnosti, ustanovil vospolnosť medzi nebom a zemou vo svojej osobe, keďže je pravý Boh a pravý človek. My veríme, že "Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou,keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi." Kol 1,19-20) Spásu možno nájsť v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a v poslaní ktoré bolo zverené jedine jemu, poslaní služby a lásky pre život všetkých. Spoločne s Cirkvou na celom svete, Cirkev v Ázii hlása pravdu viery: "jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých" (1Tim 2,5-6).
Jedinečnosť a univerzálnosť spásy v Ježišovi
14. Synodálni Otcovia pripomenuli, že Slovo od večnosti, jednorodený a večný Boží Syn "bol už prítomný vo stvorení, v dejinách a v každej ľudskej bytosti, ktorá úprimne túži po dobre".46 Svet dostal svoju existenciu skrze Slovo, prítomné v kozme aj pred Vtelením (porov. Jn 1,1-4.10; Kol 1,15-20). Ale ako vtelené Slovo, ktoré žilo, zomrelo a vstalo z mŕtvych, je teraz Ježiš Kristus ohlasovaný ako zavŕšenie všetkého stvorenia, celých dejín a každej ľudskej túžby po plnosti života.47 Ako zmŕtvychvstalý je "novým a tajomným spôsobom prítomný pri všetkých a pri celom stvorenstve".48 V ňom "autentické hodnoty každej náboženskej a kultúrnej tradície, ako milosrdenstvo a podriadenie sa Božej vôli, súcit a čestnosť, nenásilie a spravodlivosť, synovská zbožnosť a harmónia so stvorenstvom nachádzajú svoje naplnenie a svoje uskutočnenie".49 Od prvého okamihu trvania času až po posledný, Ježiš je jediný všeobecný Prostredník. Aj k tým, ktorí otvorene nevyznávajú vieru v neho ako Spasiteľa, prichádza spása od neho ako milosť, skrze pôsobenie Ducha Svätého.
My veríme, že Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, je jediný Spasiteľ, pretože len on - Syn - priviedol k zavŕšeniu univerzálny plán spásy. Ježiš totiž, ako definitívne zjavenie sa tajomstva Otcovej lásky ku všetkým, je jedinečný a je to "práve táto jedinečná osobitosť Krista, ktorá mu dáva absolútny a univerzálny význam, takže je stredom a cieľom dejín, hoci patrí k nim".50
Źiadna osoba, žiadny národ, žiadna kultúra nie je nepriepustná voči Ježišovej výzve, ktorou sa prihovára zo samého srdca ľudských podmienok. "Hovorí sám jeho život, jeho ľudskosť, jeho vernosť pravde, jeho láska, ktorá v sebe zahrňuje všetkých. Hovorí aj jeho smrť na kríži, táto nevyspytateľná hĺbka jeho bolesti a opustenosti."51 Pri kontemplovaní jeho ľudskej prirodzenosti nachádzajú národy Ázie odpoveď na svoje najhlbšie otázky a naplnenie svojich nádejí; tu nájdu svoju dôstojnosť pozdvihnutú, a taktiež prekonanú svoju beznádej. Ježiš je Blahozvesťou pre ľudí každej doby a miesta, ktorí hľadajú význam existencie a pravdu o svojej vlastnej ľudskosti.

III. kapitola
DUCH SVÄTÝ:
PÁN A OŹIVOVATEĽ
Duch Boží vo stvorení a v dejinách
15. Ak je pravda, že spásny význam osoby Ježiša možno pochopiť jedine v kontexte jeho zjavovania plánu spásy Najsvätejšej Trojice, z toho vyplýva, že Duch Svätý je vnútornou súčasťou tajomstva Ježiša i spásy, ktorú priniesol. Synodálni Otcovia často poukazovali na úlohu Ducha Svätého v dejinách spásy, poznamenávajúc, ako by pomýlené oddeľovanie Vykupiteľa od Ducha Svätého mohlo uvrhnúť do nebezpečenstva samotnú pravdu, že Kristus je jediným Spasiteľom všetkých.
V kresťanskej tradícii sa Duch Svätý vždy spája so životom a s jeho komunikovaním. Nicejsko-carihradské (konštantinopolské) vyznanie viery nazýva Ducha Svätého "Pánom a oživovateľom". Nie je preto prekvapením, že mnohé interpretácie rozprávania o stvorení v knihe Genezis spoznali v mohutnom vetre, ktorý sa vznášal nad vodami, Ducha Svätého (porov. Gn 1,2). On je prítomný už od prvého okamihu stvorenia; od prvého prejavu lásky Boha-Trojice a je vždy prítomný vo svete ako jeho sila, ktorá dáva život.52 Keďže stvorenie je počiatkom dejín, Duch je v určitom zmysle mocou, skrytou v diele dejín, ktorá ich vedie po cestách pravdy a dobra.
Zjavenie osoby Ducha Svätého, ktorý je vzájomnou láskou Otca a Syna, je typické pre Nový zákon. V kresťanskom zmýšľaní je považovaný za zdroj života pre všetky stvorenia. Stvorenie je slobodnou komunikáciou lásky Boha, ktorý z ničoho povoláva všetko k existencii. Všetko, čo je stvorené, je naplnené neustálou výmenou lásky, ktorá charakterizuje vnútorný život Trojice, čiže je naplnené Duchom Svätým: "Duch Pána naplňuje zemekruh" (Múdr 1,7). Prítomnosť Ducha v stvorení vytvára poriadok, harmóniu a vzájomnú závislosť všetkého, čo existuje. Ľudské bytosti, stvorené na Boží obraz, sa novým spôsobom stávajú príbytkom Ducha, keď sú pozdvihnuté do hodnosti Božích adoptívnych detí (porov. Gal 4,5). Znovuzrodením v krste zakusujú prítomnosť a moc Ducha a nielen ako Pôvodcu života, ale aj ako Toho, ktorý očisťuje a zachraňuje, plodiac ovocie "lásky, radosti, pokoja, zhovievavosti, láskavosti, dobroty, vernosti, miernosti, zdržanlivosti" (Gal 5,22). Toto ovocie je znakom toho, že "Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5). Táto láska, keď je prijatá v slobode, robí z ľudí viditeľné nástroje neprestajného pôsobenia neviditeľného Ducha vo stvorení a v dejinách. Predovšetkým táto nová schopnosť dávať a prijímať lásku je tým, čo vydáva svedectvo o vnútornej prítomnosti a moci Ducha Svätého. Ako dôsledok premeny a obnovy, ktoré spôsobuje v srdciach a mysliach osôb, vplýva Duch aj na ľudské spoločnosti a kultúry.53 "Duch stojí tiež na začiatku šľachetných ideálov a dobrých iniciatív ľudstva na jeho ceste: 'Podivuhodnou prozreteľnosťou riadi dráhu časov a obnovuje tvárnosť zeme.'"54
Sledujúc myšlienkový postup II. vatikánskeho koncilu, venovali Otcovia Synody svoju pozornosť mnohorakému a rozličnému pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý neprestajne rozsieva semená pravdy uprostred všetkých národov a v ich náboženstvách, kultúrach a filozofiách.55 To znamená, že tieto náboženstvá, kultúry a filozofie sú schopné pomáhať osobám, či jednotlivcom alebo združeným do spoločenstiev, pôsobiť proti zlu a slúžiť životu i všetkému, čo je dobré. Sily smrti izolujú navzájom jednotlivé národy, spoločenstvá a náboženské komunity a plodia podozrenia a rivality, ktoré vedú ku konfliktom. Naopak, Duch Svätý podporuje osoby vo vzájomnom chápaní a prijímaní sa. Synoda teda právom videla v Božom Duchu prvotného hýbateľa dialógu Cirkvi so všetkými národmi, kultúrami a náboženstvami.
Duch Svätý a Vtelenie Slova
16. Pod vedením Ducha prebiehajú dejiny spásy na scéne sveta, ba dokonca v kozme, podľa večného Otcovho plánu. Tento plán, ktorý Duch začal uskutočňovať už od počiatku stvorenia, je zjavený v Starom zákone a dovŕšený milosťou Ježiša Krista a ten istý Duch ho ďalej uskutočňuje v diele nového stvorenia, až kým sa Pán nevráti v sláve na konci čias.56 Vtelenie Božieho Syna a narodenie Ježiša Krista je vrcholným dielom Ducha Svätého: "Počatie a narodenie Ježiša Krista sú najväčším dielom, aké vykonal Duch Svätý v dejinách stvorenia a v dejinách spásy: sú vrcholom milosti | 'milosti zjednotenia' (gratia unionis), zdrojom každej inej milosti".57 Vtelenie je udalosť, v ktorej Boh privádza k novému a definitívnemu zjednoteniu so sebou samým nielen človeka, ale všetko stvorenstvo a celé dejiny.58
Ježiš z Nazareta, Mesiáš a jediný Spasiteľ, počatý v lone Panny Márie mocou Ducha Svätého (porov. Lk 1,35; Mt 1,20), bol plný Ducha Svätého, ktorý naňho zostúpil vo chvíli krstu (porov. Mk 1,10) a viedol ho na púšť, aby ho tu posilnil pred začiatkom verejného účinkovania (porov. Mk 1,12; Lk 4,1; Mt 4,1). V nazaretskej synagóge Ježiš započal svoje prorocké poslanie, keď na seba vztiahol Izaiášovo proroctvo o pomazaní Duchom, ktoré je zamerané na hlásanie evanjelia chudobným, oslobodenia väzňom a Pánovho milostivého roku (porov. Lk 4,18-19). Mocou Ducha Ježiš uzdravoval chorých a vyháňal diablov, ako znak, že prišlo Božie kráľovstvo (porov. Mt 12,28). Po svojom zmŕtvychvstaní daroval Ducha Svätého apoštolom, ktorým prisľúbil, že ho vyleje na Cirkev, keď sa vráti k Otcovi (porov. Jn 20,22-23).
Toto všetko ukazuje na to, ako Ježišovo spásne poslanie nesie typickú pečať prítomnosti Ducha: je to život, nový život. Medzi poslaním Syna od Otca a poslaním Ducha od Otca a od Syna je úzka a podstatná spätosť.59 Pôsobenie Ducha vo stvorení a v ľudských dejinách dostáva úplne nový význam pri jeho pôsobení v Ježišovom živote a poslaní. "Semená Slova", ktoré Duch rozsieva, pripravujú celé stvorenstvo, dejiny i človeka na plnú zrelosť v Kristovi.60
Synodálni Otcovia vyjadrili obavu ohľadom úsilia niektorých oddeľovať pôsobenie Ducha Svätého od pôsobenia Ježiša Spasiteľa a odpovedajúc na ich podnet opakujem, čo som už napísal v encyklike Redemptoris missio: "(Duch Svätý) nie je alternatívou ku Kristovi, nevyplňuje medzeru medzi Kristom a Logom, ako sa niekedy predkladá. Čokoľvek Duch vykonáva v srdci ľudí a v dejinách národov, v kultúrach a náboženstvách, má za cieľ evanjeliovú prípravu a nemôže sa diať bez vzťahu ku Kristovi, Slovu, ktoré sa stalo telom pôsobením Ducha, 'aby v ňom vytvoril dokonalého človeka, spásu všetkých a rekapituláciu vesmíru'."61
Všeobecná prítomnosť Ducha sa teda nemôže pokladať za výhovorku za zanedbávanie ohlasovania Ježiša Krista, otvorene ako jediného a jedinečného Spasiteľa. Naopak, všeobecná prítomnosť Ducha Svätého je neoddeliteľná od všeobecnej spásy v Ježišovi. Prítomnosť Ducha v stvorení a v dejinách usmerňuje k Ježišovi Kristovi, v ktorom jedno i druhé nachádza vykúpenie a dosahuje svoje navŕšenie. Prítomnosť a pôsobenie Ducha, tak vo chvíli Vtelenia, ako aj vo vrcholnej chvíli Turíc, sú vždy zamerané na Ježiša a na spásu, ktorú priniesol. Z tohto dôvodu všeobecná prítomnosť Ducha nemôže byť nikdy oddelená od jeho pôsobenia v Kristovom Tele, ktorým je Cirkev.62
Duch Svätý a Kristovo Telo
17. Duch Svätý pevne uchováva puto vospolnosti medzi Ježišom a jeho Cirkvou. Prebýva v nej ako v chráme (porov. 1Kor 3,16), a tak ju vedie predovšetkým k plnosti pravdy o Ježišovi. To On, Duch, umožňuje Cirkvi pokračovať v Ježišovom poslaní, vydávajúc na prvom mieste svedectvo o samom Ježišovi, naplňujúc to, čo On prisľúbil pred svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, totiž že zošle Ducha na apoštolov, aby mu vydali svedectvo (porov. Jn 15,26-27). Dielom Ducha Svätého v Cirkvi je teda potvrdzovať, že veriaci sú Božími adoptívnymi deťmi, určení stať sa dedičmi spásy, toho prisľúbenej plnej vospolnosti s Otcom (porov. Rim 8,15-17). Vyzdobujúc Cirkev rozličnými darmi a charizmami, umožňuje jej Duch rásť vo vospolnosti ako jedno telo, zložené z mnohých rozdielnych častí (porov. 1Kor 12,4; Ef 4,11-16). Duch zhromažďuje v jedno všetkých možných ľudí, s ich príslušnými zvykmi, podmienkami a talentami, a tak robí Cirkev znakom vospolnosti celého ľudstva pod jedinou hlavou, ktorou je Kristus.63 Duch dodáva Cirkvi formu spoločenstva svedkov, ktorí jeho mocou vydávajú svedectvo o Ježišovi Spasiteľovi (porov. Sk 1,8) a v tomto zmysle je Duch prvotným hýbateľom evanjelizácie. Z toho všetkého mohli synodálni Otcovia vyvodiť záver, že podobne ako pozemské účinkovanie Ježišovo sa uskutočnilo v moci Ducha Svätého, tak "tento istý Duch bol na Turíce daný Cirkvi od Otca a od Syna, aby priviedol k zavŕšeniu Ježišovo poslanie lásky a služby v Ázii".64
Otcov plán spásy človeka nekončí Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Darom Kristovho Ducha sú plody tohto spásneho poslania skrze Cirkev ponúkané všetkým národom všetkých čias, prostredníctvom ohlasovania evanjelia a služby, ako aj povznesenia ľudskej rodiny. Ako učí II. vatikánsky koncil, "Duch Svätý ju (Cirkev) podnecuje k spolupráci, aby sa uskutočnilo rozhodnutie Božie, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet".65 Cirkev, ktorá dostala od Ducha moc priviesť k zavŕšeniu Kristovu spásu na zemi, je zárodkom Božieho kráľovstva a netrpezlivo očakáva jeho konečný príchod. Jej totožnosť a poslanie sú neoddeliteľné od Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš ohlasoval a ustanovil skrze všetko to, čo urobil a povedal, obzvlášť skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Duch pripomína Cirkvi, že neexistuje sama pre seba, ale aby vo všetkom, čím je a čo robí, slúžila Kristovi a spáse sveta. V prítomnej ekonómii spásy je pôsobenie Ducha Svätého vo stvorení, v dejinách a v Cirkvi súčasťou večného zámeru Najsvätejšej Trojice ohľadom všetkého, čo existuje.
Duch Svätý a poslanie Cirkvi v Ázii
18. Duch Svätý, ktorý sa vznášal v Ázii v časoch patriarchov a prorokov, a ešte mocnejšie v časoch Ježiša a prvotnej Cirkvi, je teraz nad kresťanmi Ázie, posilňujúc ich svedectvo viery uprostred národov, kultúr a náboženstiev tohto kontinentu. Podobne ako veľký dialóg medzi Bohom a človekom pripravoval Duch Svätý a uskutočnil sa na ázijskej pôde v tajomstve Krista, tak aj dialóg medzi Spasiteľom a národmi tohto kontinentu dnes pokračuje mocou toho istého Ducha, pôsobiaceho v Cirkvi. V tomto procese majú biskupi, kňazi, zasvätené osoby i laici, muži aj ženy svoju podstatnú úlohu, pamätajúc na Ježišove slová, ktoré sú zároveň prísľubom i mandátom: "Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme" (Sk 1,8).
Cirkev je presvedčená, že v hĺbke srdca ľudí, kultúr a náboženstiev Ázie existuje smäd po "živej vode" (porov. Jn 4,10-15), smäd, ktorý spôsobuje sám Duch a ktorý jedine Ježiš Spasiteľ môže plne uhasiť. Cirkev sa obracia na Ducha Svätého, aby naďalej pripravoval ázijské národy na spásny dialóg s Vykupiteľom všetkých. Vedená Duchom vo svojom poslaní služby a lásky, môže Cirkev ponúknuť stretnutie medzi Ježišom Kristom a národmi Ázie, ktoré hľadajú plnosť života. Jedine pri takomto stretnutí možno nájsť živú vodu, ktorá prúdi do večného života, čiže poznanie jediného pravého Boha a od neho poslaného Ježiša Krista (porov. Jn 17,3).
Cirkev dobre vie, že svoje poslanie uskutoční jedine, ak bude poslušná voči podnetom Ducha Svätého. Keď sa usiluje byť pravým znakom a nástrojom pôsobenia Ducha v zložitých skutočnostiach Ázie, musí dokázať rozoznávať v jednotlivých okolnostiach tohto kontinentu povolanie Ducha novými a účinnými spôsobmi vydávať svedectvo o Ježišovi Spasiteľovi. Plná pravda o Ježišovi a o spáse, ktorú pre nás získal, je vždy darom a nikdy nie výsledkom ľudského úsilia. "Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia." (Rim 8,16-17) Preto Cirkev bez prestania volá: "Príď, Duchu Svätý! Naplň srdcia svojich verných a zapáľ v nich oheň svojej lásky!" Toto je ten oheň, ktorý Ježiš zosiela na zem, a Cirkev v Ázii zdieľa jeho vrúcnu túžbu, aby ten oheň už vzplanul (porov. Lk 12,49). S týmito silnými pocitmi sa Otcovia Synody pokúsili rozpoznať hlavné oblasti poslania, na ktoré sa musí Cirkev v Ázii zamerať, keď sa chystá prekročiť prah tretieho tisícročia.

IV. kapitola
JEŹIŠ SPASITEĽ:
OHLASOVANIE DARU
Primát ohlasovania
19. V predvečer tretieho tisícročia zaznieva opätovne hlas zmŕtvychvstalého Krista v srdci každého kresťana: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28,18-20) S istotou v neustálu podporu samého Ježiša a mocnú prítomnosť Ducha Svätého sa apoštoli hneď po Turícach vybrali napĺňať tento príkaz: "Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali" (Mk 16,20) a to, čo ohlasovali, možno zhrnúť slovami svätého Pavla: "Nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša" (2Kor 4,5). Cirkev, požehnaná darom viery, po dvetisíc rokoch naďalej ide všade, aby stretávala národy sveta, aby s nimi zdieľala Kristovu Blahozvesť ako spoločenstvo, zapálené horlivosťou za to, aby Ježiša všetci poznali, milovali a nasledovali.
Nie je možná pravá evanjelizácia bez otvoreného ohlasovania, že Ježiš je Pán. II. vatikánsky koncil, a po ňom Učiteľský úrad, pri vysvetľovaní určitých nejasností o pravej povahy poslania Cirkvi, opätovne podčiarkli primát ohlasovania Ježiša Krista v každej evanjelizačnej činnosti. Pápež Pavol VI. v tejto veci otvorene napísal, že "nemožno hovoriť o skutočnej evanjelizácii, ak sa pri nej nehlása aj meno, učenie, život a prisľúbenie, kráľovstvo a tajomstvo Ježiša Nazaretského, Syna Božieho".66 Toto robili generácie kresťanov v priebehu celých dejín. S oprávnenou hrdosťou pripomenuli synodálni Otcovia, že "početné kresťanské spoločenstvá Ázii si zachovali vieru po dlhé stáročia a ostali oddané tomuto svojmu duchovnému dedičstvu s hrdinskou vytrvalosťou. Tento obrovský poklad je pre nich zdrojom veľkej radosti a apoštolského elánu".67
Zároveň účastníci Osobitnej synody viacnásobne dosvedčili nutnosť obnoveného zaangažovania sa v ohlasovaní Ježiša Krista práve na kontinente, ktorý bol svedkom počiatku tohto ohlasovania pred dvetisíc rokmi. Slová apoštola Pavla sa stávajú o to výstižnejšie, keďže mnohí ľudia na tomto kontinente sa nikdy jasne a vedome nestretli s osobou Ježiša Krista: "každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?" (Rim 10,13-14). Veľká otázka, ktorá teraz stojí pred Cirkvou v Ázii je, ako zdieľať s našimi ázijskými bratmi a sestrami to, čo si úzkostlivo chránime ako dar, zahrnujúci každý iný dar, čiže Blahozvesť Ježiša Krista.
Ohlasovanie Ježiša Krista v Ázii
20. Cirkev v Ázii je veľmi dobre pripravená na svoju povinnosť ohlasovania, vediac, že "tak u jednotlivcov, ako i u národov skrze pôsobenie Ducha už existuje - aj keď podvedomé - očakávanie poznať pravdu o Bohu, o človekovi, o ceste k oslobodeniu od hriechu a smrti."68 Tento dôraz na ohlasovanie nevyplýva z nejakého sektárskeho podnetu ani z ducha prozelytizmu, ani zo žiadneho pocitu nadradenosti. Cirkev evanjelizuje v poslušnosti voči Kristovmu príkazu, vo vedomí, že každý človek má právo počuť Blahozvesť Boha, ktorý sa zjavuje a dáva v Kristovi.69 Vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi je tou najväčšou službou, akú môže Cirkev ponúknuť národom Ázie, pretože tým zodpovedá na ich hlboké hľadanie Absolútna a odhaľuje pravdu a hodnoty, ktoré sú zárukou ich celistvého ľudského rozvoja.
Cirkev, hlboko si uvedomujúc zložitosť takých rozličných situácií, aké sú v Ázii, a žijúc "podľa pravdy v láske" (Ef 4,15), ohlasuje Blahozvesť s úctou voči tým, ktorí ju počúvajú. Ohlasovanie, ktoré rešpektuje práva svedomia, neporušuje slobodu, keďže viera si vždy vyžaduje slobodnú odpoveď zo strany jednotlivca.70 Avšak úcta nevylučuje otvorené ohlasovanie evanjelia v jeho celistvosti. Zvlášť v kontexte bohatej rôznorodosti kultúr a náboženstiev v Ázii treba zdôrazniť, že "ani úcta a vysoké ocenenie týchto náboženstiev, ani zložitosť nadhodených problémov neprivedú Cirkev k tomu, aby umlčala ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista nekresťanom".71 Počas svojej návštevy v Indii v roku 1986 som jasne povedal, že "prístup Cirkvi k iným náboženstvám charakterizuje autentická úcta (...). Táto úcta je dvojaká: úcta k človekovi v jeho hľadaní odpovedí na tie najhlbšie otázky o živote, a úcta k pôsobeniu Ducha v človekovi."72 Synodálni Otcovia radi uznali pôsobenie Ducha v ázijských spoločnostiach, kultúrach a náboženstvách, skrze ktoré Otec pripravuje srdcia národov Ázie na plnosť života v Kristovi.73
Napriek tomu už pred konzultáciami, ktoré predchádzali Synode, mnohí biskupi Ázie poukazovali na ťažkosti pri ohlasovaní Ježiša ako jediného Spasiteľa. Počas Zasadania bola situácia opísaná týmito slovami: "Niektorí prívrženci veľkých ázijských náboženstiev nemajú žiaden problém prijať Ježiša ako božské prejavenie sa či prejavenie sa Absolútna, prípadne ako nejakú 'osvietenú bytosť'. Majú však ťažkosť pokladať ho za jediné božské prejavenie sa."74 Vskutku, úsilie o zdieľanie daru viery v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa, sprevádza rad filozofických, kultúrnych a teologických ťažkostí, najmä vo svetle viery veľkých náboženstiev Ázie, ktorá je úzko prepletená s kultúrnymi hodnotami a osobitnými svetonázormi.
Podľa mienky synodálnych Otcov sa táto ťažkosť ešte zväčšuje tým, že Ježiš býva často vnímaný ako cudzí voči Ázii. Je to paradox, že mnohí obyvatelia tohto kontinentu majú tendenciu vidieť Ježiša, narodeného na ázijskej pôde, skôr ako západného človeka než ako ázijskú postavu. Napokon, ohlasovanie evanjelia zo strany západných misionárov bolo nevyhnutne poznačené kultúrou ich pôvodu. Otcovia Synody to vzali na vedomie ako fakt, na ktorý treba prihliadať v dejinách evanjelizácie. Zároveň však využili túto príležitosť, aby "osobitným spôsobom vyjadrili svoju vďaku všetkým misionárom, mužom i ženám, ktorí sem prinášali posolstvo Ježiša Krista a dar viery. Zvláštna vďaka patrí aj sesterským cirkvám, ktoré vysielali a naďalej vysielajú misionárov do Ázie."75
Evanjelizátori sa môžu inšpirovať skúsenosťou svätého Pavla, ktorý nadväzoval dialóg s filozofickými, kultúrnymi a náboženskými hodnotami svojich poslucháčov (porov. Sk 14,13-17; 17,22-31). Aj všeobecné koncily si pri formulovaní svojich záväzných náuk museli poslúžiť lingvistickým, filozofickým a kultúrnym materiálom, ktorý mali k dispozícii; tento materiál sa však stal súčasťou dedičstva všeobecnej Cirkvi, keďže sa ukázal ako vhodný na vyjadrenie kristologickej náuky primeraným a univerzálnym spôsobom. Je súčasťou dedičstva viery, ktoré musí byť neustále prijímané a zdieľané v stretnutí s rozličnými kultúrami.76 Preto úloha ohlasovať Ježiša tak, aby to umožnilo národom Ázie stotožniť sa s ním, a zároveň ostať vernými tak teologickej náuke Cirkvi, ako aj vlastnému ázijskému pôvodu, predstavuje veľkú výzvu.
Predstavovanie Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa si žiada zvolenie určitej pedagogiky, ktorá krok za krokom uvádza ľudí k plnému prijatiu tajomstva. Isteže, prvá evanjelizácia nekresťanov a následné ohlasovanie veriacim musí mať odlišné prístupy. Pri prvotnom ohlasovaní, napríklad, "by sa predstavovanie Ježiša Krista malo ponúknuť ako naplnenie túžby, vyjadrenej v mytológiách a vo folklóre národov Ázie".77 Vo všeobecnosti treba uprednostňovať rozprávačské metódy, blízke ázijským kultúrnym formám. Vskutku, ohlasovanie Ježiša Krista možno uskutočniť veľmi účinným spôsobom prostredníctvom vyrozprávania jeho pozemského života, ako to robí evanjelium. Ontologické poznatky, ktoré treba pri predstavovaní Ježiša vždy predpokladať a vyjadriť, možno obohatiť o perspektívy skôr vzťahové, historické alebo aj kozmické. Ako zdôraznili synodálni Otcovia, Cirkev musí byť otvorená pre nové a prekvapivé cesty, ktorými možno dnes predstaviť Ježiša v Ázii.78
Synoda odporučila, aby následná katechéza sledovala "predstavivú (evokatívnu) pedagigiku, ktorá používa príbehy, podobenstvá a symboly, také charakteristické pre ázijskú metódu vyučovania".79 Účinkovanie samého Ježiša jasne ukazuje hodnotu osobného kontaktu, ktorý si od evanjelizátora žiada vziať si k srdcu situáciu poslucháča a ponúknuť mu ohlasovanie, primerané jeho stupňu zrelosti, prostredníctvom primeraných foriem a jazyka. V tejto perspektíve synodálni Otcovia mnohokrát podčiarkovali nutnosť evanjelizovať spôsobom, ktorý je v súlade s citlivosťou ázijských národov, ponúkajúc obrazy Ježiša, ktoré sú zrozumiteľné pre ázijskú mentalitu a kultúry, a zároveň sú verné Svätému písmu a Tradícii. Sú to okrem iných: "Ježiš Kristus, Učiteľ Múdrosti, Uzdravovateľ, Osloboditeľ, duchovný Vodca, Osvietený, súcitný Priateľ chudobných, Dobrý Samaritán, Dobrý Pastier, poslušný Služobník."80 Ježiša možno predstavovať ako vtelenú Božiu Múdrosť, ktorej milosť privádza k zrelosti "semená" Božej Múdrosti, už existujúce v živote, v náboženstvách a v národoch Ázie.81 Uprostred toľkých utrpení, ktoré trápia národy Ázie, možno Ježiša lepšie ohlasovať ako Spasiteľa, "ktorý môže dať zmysel tým čo trpia nevýslovné bolesti a utrpenia".82
Viera, ktorú Cirkev ponúka ako dar svojím synom a dcéram v Ázii, nemôže byť uzavretá do hraníc chápania a vyjadrovania žiadnej ľudskej kultúry, keďže ich všetky presahuje a v skutočnosti je výzvou pre každú kultúru, aby sa pozdvihla k novým výškam chápania i vyjadrovania. Zároveň si však synodálni Otcovia dobre uvedomili bezodkladnú nutnosť, aby miestne cirkvi v Ázii predstavovali tajomstvo Krista svojim národom podľa ich kultúrnych kritérií a spôsobov myslenia, a tiež zdôraznili, že takáto inkulturácia viery na tomto kontinente zahrnuje objavenie Ježišovej ázijskej tváre a určenie spôsobov, ktorými môžu ázijské kultúry obsiahnuť univerzálny spásny význam tajomstva Krista a jeho Cirkvi.83 Je potrebné v našich dňoch sa opäť usilovať o prenikavé chápanie národov a kultúr, ktoré preukázali ľudia ako Ján z Montecorvina, Matej Ricci alebo Róbert de Nobili, aby sme spomenuli len niektorých.
Výzva inkulturácie
21. Kultúra je životný priestor, v ktorom sa ľudská osoba stretáva tvárou v tvár s evanjeliom. Podobne ako každá kultúra je výsledkom života a činnosti určitej skupiny ľudí, tak aj osoby, ktoré patria k tejto skupine, sú vo veľkej miere formované kultúrou, v ktorej žijú. A keďže tak osoby ako aj spoločnosti sa menia, tak aj kultúra sa spolu s nimi mení. Ako sa ona premieňa, tak sa jej pôsobením premieňajú osoby i spoločnosti. Z tohto hľadiska sa jasnejšie ukazuje, ako sú evanjelizácia a inkulturácia vo vzájomnom prirodzenom a dôvernom vzťahu. Evanjelium a evanjelizácia sa isteže nestotožňujú so žiadnou kultúrou, ba naopak, sú nezávislé od každej. A predsa, Božie kráľovstvo prichádza k ľuďom, hlboko spätým s určitou kultúrou, a budovanie Kráľovstva sa nemôže zaobísť bez toho, aby si prepožičalo prvky ľudských kultúr. Preto Pavol VI. definoval rozkol medzi evanjeliom a kultúrou za drámu našej doby s hlbokými dôsledkami tak na evanjelizáciu, ako aj na kultúry.84
V procese stretávania sa rozličných kultúr sveta Cirkev neodovzdáva len svoje pravdy a svoje hodnoty, obnovujúc kultúry zvnútra, ale čerpá aj od nich pozitívne prvky, ktoré sú v nich už prítomné. Toto je povinný postup evanjelizátorov pri predstavovaní kresťanskej viery a pri ich úsilí, aby sa stala súčasťou kultúrneho dedičstva určitého národa; na druhej strane jednotlivé kultúry, keď sú očistené a obnovené vo svetle evanjelia, sa môžu stať pravými vyjadreniami jedinej kresťanskej viery. "Inkulturáciou sa stáva Cirkev stále zrozumiteľnejším znamením toho, čo je vhodnejším prostriedkom misií."85 Toto spletenie s kultúrami bolo vždy súčasťou putovania Cirkvi v dejinách, no zvlášť naliehavé sa ukazuje dnes, v mnohoetnickej, mnohonáboženskej a mnohokultúrnej situácii Ázie, kde je kresťanstvo príliš často pokladané za cudzie.
Na tomto mieste je dobré pripomenúť, čo bolo opakovane povedané na Synode, že totiž Duch Svätý je prvotným uskutočňovateľom inkulturácie kresťanskej viery v Ázii.86 Ten istý Duch, ktorý nás privádza k plnej pravde, umožňuje plodný dialóg s kultúrnymi a náboženskými hodnotami rozličných národov, uprostred ktorých je v určitej miere prítomný, ponúkajúc ľuďom úprimného srdca silu prekonať zlobu a klam Zlého a ponúkajúc každému možnosť byť súčasťou veľkonočného tajomstva, spôsobom, ktorý len Boh pozná.87 Prítomnosť Ducha Svätého spôsobuje, že tento dialóg sa odvíja v pravde, s čestnosťou, pokorou a úctou.88 "Keď Cirkev ponúka ostatným Blahozvesť Vykúpenia, usiluje sa pochopiť ich kultúry. Chce poznať mysle a srdcia tých, čo ju počúvajú, ich hodnoty a zvyky, ich problémy a ich ťažkosti, ich nádeje a ich sny. Potom ako spozná tieto rozličné aspekty kultúry, môže začať dialóg spásy. Cirkev je schopná ponúknuť, s úctou ale jasne a s presvedčením, Blahozvesť Vykúpenia všetkým tým, ktorí slobodne túžia počúvať a odpovedať."89 Nech sú teda národy Ázie, túžiace osvojiť si kresťanskú vieru, isté, že ich nádeje, očakávania, úzkosti a utrpenia nielenže Ježiš vzal za svoje, ale že sa stávajú tým pravým bodom, v ktorom dar viery a moc Ducha vstupujú do najvnútornejších hlbín ich života.
Je úlohou Pastierov, vzhľadom na im vlastnú charizmu, viesť tento dialóg s rozlišovaním. Zároveň však odborníci v posvätných i svetských disciplínach majú zohrať dôležitú úlohu v procese inkulturácie. Avšak samotný tento proces musí zahrnúť celý Boží ľud, keďže život Cirkvi ako taký musí zviditeľňovať ohlasovanú a prijatú vieru. Na uistenie, že sa to vhodným spôsobom uskutoční, určili synodálni Otcovia niektoré oblasti, ktoré si vyžadujú zvláštnu pozornosť: teologická reflexia, liturgia, formácia kňazov a rehoľníkov, katechéza a duchovnosť.90
Kľúčové oblasti inkulturácie
22. Synoda vyjadrila povzbudenie pre teológov v ich chúlostivej úlohe vyvinúť inkulturovanú teológiu, zvlášť v oblasti kristológie.91 Synodálni Otcovia zdôraznili, že "takto chápanú teológiu treba tvoriť s odvahou, ostávajúc verní Písmu a Tradícii Cirkvi, v úprimnej zhode s Učiteľským úradom a so znalosťou pastoračných situácií".92 Aj ja chcem vyzvať teológov, aby konali v duchu jednoty s Pastiermi a s členmi Božieho ľudu, ktorí - zjednotení a nikdy neoddelení jedni od druhých - "odzrkadľujú rýdzi cit pre vieru, čo nikdy nehodno stratiť zo zreteľa".93 Teologickú prácu treba vždy viesť s úctou voči citlivosti kresťanov, tak aby postupným vrastaním do inkulturovaných foriem vyjadrenia viery neboli jednotlivé osoby ani uvedené do zmätku, ani pohoršené. V každom prípade inkulturácia sa musí dať viesť zhodou s evanjeliom a vospolnosťou viery s všeobecnou Cirkvou,94 a musí byť vykonávaná v plnom súlade s Tradíciou Cirkvi, majúc na zreteli posilnenie viery ľudu. Skúškou pravej inkulturácie je to, či sa veriaci stanú viac zaangažovaní do kresťanskej viery, z toho dôvodu, že ju jasnejšie chápu očami svojej kultúry.
Liturgia je zdrojom a vyvrcholením celého kresťanského života a poslania95 a hlavným prostriedkom evanjelizácie, zvlášť v Ázii, kde prívržencov rozličných náboženstiev tak priťahuje kult, náboženské slávnosti a prejavy ľudovej zbožnosti.96 Liturgia východných cirkví sa zväčša úspešne inkulturovala v priebehu storočí interakcie s kultúrami, ktoré ju obklopovali, avšak neskôr založené miestne cirkvi potrebujú dosiahnuť, aby sa liturgia stala ešte väčším zdrojom obživy pre veriacich, pomocou múdreho a účinného využívania prvkov, prevzatých z miestnych kultúr. A predsa, liturgická inkulturácia si žiada oveľa viac než len sústrediť sa na tradičné kultúrne hodnoty, symboly a obrady. Treba brať ohľad na premeny vo vedomí a v postojoch, zapríčinené prejavením sa sekularistických a konzumistických kultúr, ktoré vplývajú na ázijský cit pre kult a pre modlitbu. Zároveň pravá liturgická inkulturácia v Ázii nemôže zabúdať na osobité potreby chudobných, emigrantov, utečencov, mládeže a žien.
Národné a oblastné biskupské konferencie musia pracovať v užšom kontakte s Kongregáciou pre bohoslužbu (Boží kult) a disciplínu sviatostí a spoločne hľadať účinné cesty podnecovania primeraných foriem bohoslužby v kontexte Ázie.97 Takáto spolupráca je podstatná, pretože posvätná liturgia vyjadruje a slávi jedinú vieru, ktorú vyznávajú všetci, a keďže je dedičstvom všetkých, Cirkev nemôže byť determinovaná miestnymi cirkvami, izolovanými od univerzálnej Cirkvi.
Synodálni Otcovia kládli zvláštny dôraz na dôležitosť biblického slova pri komunikovaní posolstva spásy národom tohto kontinentu, kde odovzdávané slovo je také dôležité pri uchovávaní a komunikácii náboženskej skúsenosti.98 Z toho teda vyplýva, že treba rozvinúť účinný biblický apoštolát, aby bolo možné zabezpečiť čo najväčšie rozšírenie posvätného textu medzi členmi Cirkvi v Ázii a jeho čo najintenzívnejšie používanie v duchu modlitby. Otcovia Synody podčiarkli naliehavú nutnosť, aby sa Biblia stala základom každého misijného ohlasovania, katechézy, kázania a duchovného štýlu.99 Treba taktiež povzbudiť a podporiť úsilia o preloženie Biblie do miestnych jazykov, a zároveň by sa biblická formácia mala pokladať za dôležitý prostriedok pri výchove ľudí vo viere a pri ich príprave na prijatie úlohy ohlasovania. Kurzy Písma, zamerané na pastoráciu, s dôrazom na aplikáciu jeho náuky v zložitých skutočnostiach Ázie, treba zahrnúť do formačných programov pre klérus, pre zasvätené osoby i pre laikov.100 Sväté písmo by bolo treba umožniť spoznať aj prívržencom iných náboženstiev, pretože Božie slovo má vnútornú moc zasiahnuť srdce človeka, keďže skrze neho Duch Boží zjavuje Boží plán spásy pre svet. Okrem toho, rozprávačský štýl, ktorý možno nájsť v mnohých biblických knihách, majú podobnosť s náboženskými textami, typickými pre Áziu.101
ďalším kľúčovým aspektom inkulturácie je formácia evanjelizátorov, od ktorých vo veľkej miere závisí jej budúcnosť. V minulosti formácia často sledovala spôsob, metódy a programy, sprostredkované zo Západu. Aj keď synodálni Otcovia ocenili službu, ktorú tento typ formácie preukázal, predsa hodnotili ako pozitívny vývoj nedávno podniknuté úsilia o prispôsobenie formácie evanjelizátorov kultúrnym kontextom Ázie. Okrem solídneho biblického a patristického vzdelania musia seminaristi nadobudnúť členené a isté poznanie teologického a filozofického dedičstva Cirkvi, ako som to zdôraznil v encyklike Fides et ratio.102 Na báze tejto prípravy nájdu úžitok v styku s filozofickými a náboženskými tradíciami Ázie.103 Synodálni Otcovia okrem toho povzbudili profesorov v seminároch a ich spolupracovníkov, aby sa usilovali pochopiť prvky duchovnosti a modlitby, blízke ázijskej duši a aby sa nechali hlbšie vtiahnuť do hľadania plnšieho života, ktoré uskutočňujú národy Azie.104 Za tým účelom bol kladený osobitný dôraz na zabezpečenie primeranej formácie vychovávateľského zboru v seminároch.105 Synoda taktiež vyjadrila starosť o formáciu mužov a žien k zasvätenému životu, jasne špecifikujúc, že ich duchovnosť a ich životný štýl musia preukazovať citlivosť voči náboženskému a kultúrnemu dedičstvu osôb, uprostred ktorých žijú a ktorým slúžia, vždy za predpokladu nevyhnutného rozlišovania toho, čo je v súlade s evanjeliom, a toho, čo nie je.106 Okrem toho, keďže inkulturácia evanjelia zasahuje celý Boží ľud, úloha laikov tu zohráva podstatnú dôležitosť. Práve oni sú predovšetkým povolaní premieňať spoločnosť v spolupráci s biskupmi, klérom a rehoľníkmi, vdychujúc "Kristovu myseľ" do jej mentality, do zvykov, do zákonov a štruktúr časného sveta, v ktorom žijú.107 Širšia inkulturácia evanjelia na každej úrovni spoločnosti v Ázii bude významným spôsobom závisieť od primeranej formácie, ktoré miestne cirkvi dokážu dať laikom.
Kresťanský život ako ohlasovanie
23. Čím viac je kresťanské spoločenstvo založené na skúsenosti s Bohom, ktorú vyžaruje svojou žitou vierou, tým bude schopnejšie dôveryhodne ohlasovať iným naplnenie Božieho kráľovstva v Ježišovi Kristovi. Toto závisí od verného počúvania Božieho slova, od modlitby a od kontemplácie, od slávenia Ježišovho tajomstva vo sviatostiach, najmä v eucharistii a od príkladu pravej vospolnosti života a celistvosti lásky. Stredobodom miestnej cirkvi sa musí stať kontemplácia Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom: Cirkev musí neustále smerovať k dôvernejšiemu zjednoteniu s Ježišom Kristom, v ktorého poslaní pokračuje. Misie sú kontemplatívnou činnosťou a činnou kontempláciou. Preto misionár, ktorý by nemal hlbokú skúsenosť Boha v modlitbe a v kontemplácii, bude mať slabý duchovný vplyv a úspech vo svojom účinkovaní. Toto je úvaha, ktorú zakladám na svojej vlastnej kňazskej skúsenosti a, ako som napísal na inom mieste, kontakt s predstaviteľmi nekresťanských duchovných tradícií, zvlášť tými ázijskými, ma utvrdil v presvedčení, že budúcnosť misií závisí vo veľkej miere od kontemplácie.108 V Ázii, ktorá je príbytkom veľkých náboženstiev, kde jednotlivé osoby i celé národy majú smäd po božskom, je Cirkev povolaná byť Cirkvou modlitby, hlbokou duchovnou, aj keď je zaangažovaná do bezprostredných ľudských a sociálnych starostí: každý kresťan potrebuje autentickú misijnú duchovnosť, ktorú tvorí modlitba a kontemplácia.
Osoba, ktorá je skutočne nábožná, nachádza v Ázii ľahko rešpekt a nasledovanie. Modlitba, pôst a rôzne formy askézy tu majú veľkú vážnosť. Odriekanie, odstup, pokora, jednoduchosť a ticho sú pokladané za veľké hodnoty zo strany prívržencov všetkých náboženstiev. Aby sa modlitba neoddeľovala od ľudského povznesenia, synodálni Otcovia zdôraznili, že "dielo spravodlivosti, lásky a súcitu je úzko späté so životom autentickej modlitby a kontemplácie a okrem toho práve táto duchovnosť bude zdrojom každého nášho diela evanjelizácie".109 Otcovia Synody, hlboko presvedčení o dôležitosti hodnoverného svedectva pri evanjelizácii Ázie, vyhlásili: "Blahozvesť Ježiša Krista budú môcť ohlasovať jedine tí, ktorí sa dajú zachytiť a nechajú inšpirovať láskou Otca voči svojim deťom, vyjadrenou v osobe Ježiša Krista. Toto ohlasovanie je poslaním, ktoré si vyžaduje svätých mužov a ženy, schopných svojím životom privádzať iných k tomu, aby spoznali a milovali Spasiteľa. Oheň možno zapáliť len niečím, čo sa už samo vznietilo. Tak aj úspešné ohlasovanie Blahozvesti Spásy v Ázii možno uskutočniť, len ak biskupi, kňazi, rehoľníci a laici sú už oni sami zapálení láskou ku Kristovi a horia nadšením za to, aby bol širšie poznaný, intenzívnejšie milovaný a z bližšia nasledovaný."110 Kresťania, ktorí hovoria o Kristovi, musia vo svojom živote stelesňovať posolstvo, ktoré ohlasujú.
V tejto súvislosti si však v ázijskom kontexte žiada pozornosť istá osobitná okolnosť. Cirkev vie, že mĺkve svedectvo života ostáva ešte aj dnes jediným spôsobom ohlasovania Božieho kráľovstva na mnohých miestach Ázie, kde otvorené hlásanie je zakázané a náboženská sloboda je odopieraná alebo systematicky okliešťovaná. Cirkev prežíva tento typ skúsenosti vedomým spôsobom, pokladajúc ju za svoje "vzatie svojho kríža" (porov. Lk 9,23), aj keď neúnavne vyzýva vlády a poháňa ich, aby uznali náboženskú slobodu ako základnú ľudské právo. Je výrečné zopakovať v tejto súvislosti slová II. vatikánskeho koncilu: "Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach."111 V niektorých ázijských krajinách musí byť tento princíp ešte len uznaný a uvedený do praxe.
Je preto jasné, že ohlasovanie Ježiša Krista v Ázii predstavuje veľa zložitých aspektov, tak pokiaľ ide o obsah, ako aj o metódu. Synodálni Otcovia si jasne uvedomovali, že rozličnosť prístupov k ohlasovaniu Ježiša je oprávnená, avšak za predpokladu, že viera je v procese jej osvojovania a zdieľania rešpektovaná v jej celistvosti. Synoda podčiarkla, že "evanjelizácia je dnes bohatou a dynamickou skutočnosťou, s rozličnými aspektmi, ako sú svedectvo, dialóg, ohlasovanie, katechéza, obrátenie, krst, začlenenie do cirkevného spoločenstva, zasadenie Cirkvi, inkulturácia a celistvý rozvoj človeka. Niektoré z týchto prvkov napredujú spoločne, kým iné sú nasledujúcimi etapami či fázami celkového procesu evanjelizácie."112 Predsa však, v celom evanjelizačnom diele musí byť ohlasovaná celá pravda o Ježišovi Kristovi. Podčiarkovať niektoré aspekty Ježišovho nevyčerpateľného tajomstva je oprávnené a nevyhnutné pri postupnom predkladaní Krista určitej osobe, ale nemožno dopustiť žiaden kompromis ohľadom celistvosti viery. Koniec koncov, prijatie viery zo strany určitej osoby sa musí zakladať na jasnom pochopení osoby Ježiša Krista, Pána všetkých, ktorý "je ten istý včera, dnes a naveky" (Hebr 13,8), ako to Cirkev učí v každej dobe a na každom mieste.
V. kapitola
VOSPOLNOSŤ A DIALÓG
PRE MISIE
Vospolnosť a misie napredujú zároveň
24. V poslušnosti voči Otcovmu večnému plánu, Cirkev, predvídaná už od počiatku sveta, pripravovaná v Starom zákone, Kristom ustanovená a Duchom Svätým sprítomnená vo svete v deň Turíc, "napreduje vo svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom",113 a tak kráča k svojej dokonalosti v sláve neba. Keďže Boh si žiada "aby celé ľudské pokolenie tvorilo len jeden ľud Boží, stmelilo sa v jeden chrám Ducha Svätého",114 Cirkev je vo svete "viditeľným obrazom Božej lásky k ľudstvu, sviatosťou spásy".115 Nemožno ju teda pokladať jednoducho za nejakú spoločenskú organizáciu či agentúru humanitárnej pomoci. Aj keď má medzi svojimi členmi hriešnych ľudí, treba na ňu hľadieť ako na prednostné miesto stretnutia Boha s ľuďmi, v ktorom si Boh zvolil, že zjaví tajomstvo svojho vnútorného života a uskutoční svoj plán spásy sveta.
Tajomstvo Božieho plánu lásky sa sprítomňuje a aktivizuje v spoločenstve ľudí, ktorí boli prostredníctvom krstu pochovaní s Kristom v smrti, takže podobne ako Kristus bol vzkriesený Otcovou slávou, tak aj oni môžu kráčať v novosti života (porov. Rim 6,4). Stredobodom tajomstva Cirkvi je puto vospolnosti, ktoré spája Krista-Źenícha so všetkými pokrstenými. Vďaka tomuto živej a oživujúcej vospolnosti "kresťania už nepatria sebe samým, ale sú Kristovým vlastníctvom".116 Keďže sú spojení so Synom putom lásky Ducha, sú spojení aj s Otcom, a z tejto vospolnosti vyviera vospolnosť, ktorú zdieľajú navzájom medzi sebou skrze Krista v Duchu Svätom.117 Prvotným cieľom Cirkvi je teda byť sviatosťou dôvernej jednoty ľudskej osoby s Bohom, a keďže vospolnosť osôb navzájom je zakorenené v tomto zjednotení s Bohom, Cirkev je taktiež sviatosťou jednoty ľudského pokolenia,118 ktorá sa v nej už začala; zároveň však je "znakom a nástrojom" plného uskutočnenia tejto jednoty, ktorá sa ešte musí zavŕšiť.119
Podstatnou charakteristikou života v Kristovi je, že kto vstúpi do vospolnosti s Pánom, prináša ovocie: "Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia" (Jn 15,5) a je to také pravdivé, že osoba, ktorá neprináša ovocie, neostáva vo vospolnosti: "Každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, (Otec) odrezáva" (Jn 15,2). Vospolnosť s Ježišom, ktorá dáva pôvod vospolnosti kresťanov medzi sebou, je neodmysliteľnou podmienkou prinášania ovocia; a vospolnosť s ostatnými, ako dar Krista a jeho Ducha, je tým najkrajším ovocím, aké môžu ratolesti ponúknuť. V tomto zmysle sú vospolnosť a misie navzájom neoddeliteľne prepojené, prepletené a vzájomne sa obsahujú, takže "vospolnosť predstavuje prameň a zároveň ovocie misie: vospolnosť je misionárska a misie sú pre vospolnosť".120
Použijúc teológiu vospolnosti mohol Koncil opísať Cirkev ako putujúci Boží ľud, ku ktorému v určitom zmysle prislúchajú všetky národy.121 Na základe toho kládli synodálni Otcovia dôraz na tajomné spojivo medzi Cirkvou a prívržencami iných ázijských náboženstiev, poznamenávajúc, že oni sú "rozličnými spôsobmi a v rozličnej miere v pomere s Cirkvou".122 Medzi takými rozdielnymi národmi, kultúrami a náboženstvami "má život Cirkvi ako vospolnosť tú najväčšiu dôležitosť".123 Skutočne, služba jednoty Cirkvi má zvláštny význam v Ázii, kde existujú mnohé napätia, rozdelenia a konflikty, zapríčinené etnickými, spoločenskými, kultúrnymi, jazykovými, ekonomickými a náboženskými odlišnosťami. Práve v tomto kontexte potrebujú miestne cirkvi v Ázii, vo vospolnosti s Petrovým nástupcom, zveľadiť medzi sebou hlbšiu vospolnosť myslí a sŕdc, prostredníctvom užšej vzájomnej spolupráce. Okrem toho sú pre evanjelizačné poslanie životne dôležité vzťahy s ostatnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ako aj s prívržencami iných náboženstiev.124 Preto Synoda obnovila zaangažovanie Cirkvi v Ázii v úlohe podporovať tak ekumenické vzťahy, ako aj medzináboženský dialóg, vezmúc do úvahy fakt, že budovanie jednoty, úsilie o zmierenie, formovanie zväzkov solidarity, podpora dialógu medzi náboženstvami a kultúrami, vykorenenie predsudkov a vzbudenie dôvery medzi národmi je podstatné pre evanjelizačné poslanie Cirkvi na tomto kontinente. Toto všetko si od katolíckeho spoločenstva vyžaduje úprimné spytovanie svedomia, odvahu na zmierenie a obnovené úsilie o dialóg. Na prahu tretieho tisícročia je jasné, že schopnosť Cirkvi evanjelizovať si žiada, aby sa mocne usilovala slúžiť veci jednoty vo všetkých jej rozmeroch, pretože vospolnosť a misie napredujú zároveň.
Vospolnosť vo vnútri Cirkvi
25. Biskupi Osobitného zasadania Synody pre Áziu, zjednotení okolo Petrovho nástupcu v spoločnej modlitbe a práci, ponúkli konkrétny obraz toho, čím je vospolnosť Cirkvi v celej svojej bohatej rozmanitosti osobitných cirkví, ktorým v láske predsedajú. Samotná moja prítomnosť na generálnych kongregáciách Synody bola jednak veľkou príležitosťou zdieľať ťažkosti, radosti a nádeje biskupov, a jednak intenzívny a hlboko precítený prejav môjho úradu. Veď práve v perspektíve cirkevnej vospolnosti jasnejšie žiari univerzálna autorita Petrovho nástupcu, nie v prvom rade ako právna moc nad miestnymi cirkvami, ale predovšetkým ako pastoračný primát v službe jednoty viery a života celého Božieho ľudu. Synodálni Otcovia, hlboko si vedomí, že "Petrov úrad má špecifickú úlohu zabezpečovať a napomáhať jednotu Cirkvi",125 s vďakou ocenili službu, ktorú vykonávajú dikastériá Rímskej kúrie a diplomatická služba Svätého Stolca miestnym cirkvám, v duchu vospolnosti a kolegiality.126 Podstatným rozmerom tejto služby je úcta a citlivosť, ktorú títo úzki spolupracovníci Petrovho nástupcu prejavujú voči oprávnenej rozdielnosti miestnych cirkví a voči rôznorodosti kultúr a národov, s ktorými prichádzajú do kontaktu.
Každá miestna cirkev sa musí zakladať na svedectve cirkevnej vospolnosti, ktoré tvorí vlastnú povahu Cirkvi. Synodálni Otcovia zvolili charakterizovať diecézu ako vospolnosť spoločenstiev, zjednotených okolo Pastiera, kde klérus, zasvätené osoby a laici sú zaangažovaní do "dialógu života a srdca", podopreného milosťou Ducha Svätého.127 Práve v diecéze sa vízia vospolnosti spoločenstiev môže stať skutočnosťou uprostred zložitých spoločenských, politických, kultúrnych a ekonomických skutočností Ázie. Cirkevná vospolnosť predpokladá, že každá miestna cirkev sa musí stať tým, čo synodálni Otcovia nazvali "participatívnou cirkvou", čiže cirkvou, v ktorej každý prežíva svoje povolanie a plní svoju úlohu. V záujme budovania "vospolnosti pre poslanie (misiu)" a "poslania (misie) vospolnosti" musí byť osobitná charizma každého člena uznaná, rozvinutá a účinne využitá.128 Osobitne sa ukazuje nutnosť podnietiť väčšie zapojenie laikov a zasvätených osôb do pastoračného plánovania a do rozhodovacieho procesu, prostredníctvom zastupiteľských štruktúr, ako sú pastoračné rady a farské zhromaždenia.129
V každej diecéze ostáva farnosť tým zvyčajným miestom, kde sa veriaci zhromažďujú, aby rástli vo viere, prežívali tajomstvo cirkevnej vospolnosti a zúčastňovali sa na poslaní Cirkvi. Preto Otcovia Synody adresovali vrelú výzvu farárom, aby pripravili nové a účinné spôsoby pastoračného vedenia veriacich, tak aby každý, zvlášť chudobný, sa cítil reálnou súčasťou farnosti i celého Božieho ľudu. Pastoračné plánovanie spolu s laikmi by malo byť normálnou praxou všetkých farností.130 ďalej Synoda identifikovala najmä mladých ľudí ako tých, pre ktorých "by farnosť mala ponúkať väčšie možnosti priateľstva a vospolnosti, prostredníctvom činností organizovaného apoštolátu mládeže a mládežníckych združení".131 Nik by nemal byť a priori vylúčený z plnohodnotného zdieľania života a poslania farnosti, z dôvodu sociálneho, ekonomického, politického, kultúrneho či vzdelanostného, a ako každý Kristov nasledovník má určitý dar, ktorý môže ponúknuť spoločenstvu, tak by aj spoločenstvo malo preukázať ochotu prijímať dar od každého a mať z neho úžitok.
V tomto kontexte a odvolávajúc sa na vlastnú pastoračnú skúsenosť zdôrazňovali synodálni Otcovia hodnotu základňových cirkevných spoločenstiev ako účinného spôsobu zveľaďovania vospolnosti a účasti vo farnostiach a v diecézach, ako aj rýdzej sily na poli evanjelizácie.132 Tieto malé skupiny pomáhajú veriacim žiť ako spoločenstvá, ktoré veria, modlia sa a milujú podobne ako prví kresťania (porov. Sk 2,44-47; 4,32-35). Pomáhajú svojim členom žiť evanjelium v duchu bratskej lásky a služby, a preto sú dobrým východiskom pre budovanie novej spoločnosti, ktorá by bola vyjadrením civilizácie lásky. Spoločne so Synodou aj ja povzbudzujem Cirkev v Ázii, aby tam, kde je to možné, vnímala tieto základňové spoločenstvá ako účinný nástroj pre evanjelizačnú činnosť Cirkvi. Zároveň budú tieto spoločenstvá účinné vtedy, ako napísal Pavol VI., ak žijú v jednote s miestnou i univerzálnou Cirkvou, v úprimnej vospolnosti s Pastiermi a Učiteľským úradom, zaangažované v misijnom diele a nedajú priestor izolacionizmu či ideologickému zneužitiu.133 Prítomnosť týchto malých spoločenstiev sa neprotiví ustanoveným inštitúciám a štruktúram, ktoré ostávajú pre Cirkev nevyhnutné pri plnení svojho poslania.
Synoda uznala aj úlohu hnutí obnovy pri budovaní vospolnosti, keď ponúkajú príležitosť hlbšiu skúsenosť Boha prostredníctvom viery a sviatostí, ako aj podnecovaním životného obrátenia.134 Je zodpovednosťou Pastierov viesť, sprevádzať a povzbudzovať tieto skupiny tak, aby sa mohli dobre začleniť do života a do poslania farnosti a diecézy. Tí, čo sú začlenení do združení a hnutí, by mali ponúknuť podporu miestnej cirkvi a nepredstavovať seba ako alternatívu voči diecéznym štruktúram a farskému životu. Vospolnosť mohutnejšie vzrastá, keď miestni zodpovední predstavitelia týchto hnutí pracujú spoločne s Pastiermi v duchu lásky pre dobro všetkých (porov. 1Kor 1,13).
Solidarita medzi cirkvami
26. Táto vospolnosť ad intra prispieva k solidarite medzi samými miestnymi cirkvami. Pozornosť voči miestnym problémom je oprávnená a neodmysliteľná, ale vospolnosť si vyžaduje, aby miestne cirkvi ostávali navzájom voči sebe otvorené a spolupracovali medzi sebou, by tak vo vzájomnej odlišnosti jasne prejavovali puto vospolnosti s všeobecnou Cirkvou. Vospolnosť si vyžaduje vzájomné chápanie sa a koordinovaný prístup k poslaniu, bez ujmy na autonómii a na právach jednotlivých cirkví vzhľadom na vlastné teologické, liturgické a duchovné tradície. Dejiny však dosvedčujú, ako rozdelenia často ranili vospolnosť cirkví v Ázii; v priebehu storočí boli vzťahy medzi miestnymi cirkvami rozličných cirkevných jurisdikcií, liturgických tradícií a misijných metód niekedy napäté alebo neľahké. Biskupi, prítomní na Synode, uznali, že aj dnes, tak medzi miestnymi cirkvami Ázie ako aj v ich vnútri, miestami existujú, žiaľ, rozdelenia, často spojené s obradnými, etnickými, ideologickými či kastovnými rozdielnosťami. Niektoré rany už boli čiastočne zahojené, ale k celkové uzdravenie ešte nenastalo.
Otcovia uznali, že tam, kde je oslabená vospolnosť, trpí tým svedectvo Cirkvi i misijná práca, a ponúkli konkrétne iniciatívy pre posilnenie vzťahov medzi miestnymi cirkvami v Ázii. Okrem nevyhnutných duchovných prejavov podpory a povzbudenia, navrhli určité rovnomernejšie rozdelenie kňazov, účinnejšiu ekonomickú solidaritu, kultúrne a teologické výmeny a viac možností pre partnerské vzťahy medzi diecézami.135
Oblastné a kontinentálne združenia biskupov, zvlášť Rada katolíckych patriarchov Blízkeho Východu a Federácia konferencií biskupov Ázie, prispeli k povzneseniu jednoty medzi miestnymi cirkvami a ponúkli miesto stretnutia pre spoluprácu s cieľom riešiť pastoračné problémy. Rovnako existujú v Ázii mnohé strediská teológie, duchovnosti a pastoračnej činnosti, ktoré podporujú jednotu a praktickú spoluprácu.136 Musí byť starosťou všetkých pričiniť sa o to, aby sa tieto sľubné iniciatívy ďalej rozvíjali tak pre dobro Cirkvi, ako aj spoločnosti v Ázii.
Katolícke východné cirkvi
27. Situácia katolíckych východných cirkví, zvlášť na Blízkom Východe a v Indii, si zasluhuje osobitnú pozornosť. Tieto cirkvi boli už od apoštolských čias ochrancami vzácneho duchovného, liturgického a teologického dedičstva; ich obrady a ich tradície, zrodené v hlbokej inkulturácii viery na pôde mnohých krajín Ázie, majú právo na tú najvyššiu úctu. Spoločne s Otcami Synody, žiadam každého, aby uznal oprávnené obyčaje a slobodu týchto cirkví v disciplinárnej a liturgickej oblasti, ako to stanovuje Kódex kánonov východných cirkví.137 Vo svetle učenia II. vatikánskeho koncilu sa ukazuje naliehavá nutnosť prekonať obavy a nepochopenia, ktoré sa často objavujú medzi katolíckymi východnými cirkvami a latinskou cirkvou, ako aj medzi samými týmito cirkvami, zvlášť pokiaľ ide o pastoračnú starostlivosť o veriacich, aj mimo ich vlastných území.138 Ako deti jedinej Cirkvi, znovuzrodení k novosti života v Kristovi, sú veriaci pozvaní pristupovať ku všetkému v duchu vospolnosti úmyslov, dôvery a neochvejnej lásky. Nesmie sa dopustiť, aby konflikty spôsobili rozdelenia, ale treba k nim pristupovať v duchu pravdy a úcty, pretože nemôže vzniknúť žiadne dobro, ak len nie z lásky.139
Tieto úctyhodné cirkvi sú priamo zainteresované v ekumenickom dialógu so sesterskými pravoslávnymi cirkvami a synodálni Otcovia ich povzbudili pokračovať na tejto ceste.140 Nadobudli taktiež vzácne skúsenosti na poli medzináboženského dialógu, zvlášť s Islamom, čo môže pomôcť ďalším cirkvám, v Ázii aj inde. Je jasné, že východné katolícke cirkvi majú veľké bohatstvo tradícií a skúseností, ktoré môžu vo veľkej miere priniesť úžitok celej Cirkvi.
Zdieľať nádeje i utrpenia
28. Otcovia Synody si boli ďalej vedomí nutnosti efektívnej vospolnosti a spolupráce s miestnymi cirkvami, prítomnými na ázijských územiach bývalého Sovietskeho Zväzu, ktoré sa obnovujú v ťažkých okolnostiach, zdedených po trýznivom období svojich dejín. Cirkev ich sprevádza modlitbou, zdieľajúc ich utrpenia i objavené nádeje. Povzbudzujem celú Cirkev, aby ponúkla morálnu, duchovnú i materiálnu podporu, dajúc k dispozícii aj osoby, vysvätené i nie: je ich naozaj treba na pomoc týmto spoločenstvám v úlohe zdieľať lásku Boha, zjaveného v Ježišovi, s národmi týchto krajín.141
V mnohých častiach Ázie naši bratia a sestry naďalej žijú svoju vieru uprostred obmedzení, alebo úplného popierania slobody. O týchto trpiacich členov Cirkvi prejavili synodálni Otcovia zvláštnu starostlivosť a pozornosť. Spolu s biskupmi Ázie povzbudzujem bratov a sestry týchto cirkví, ktorí žijú v ťažkých okolnostiach, aby spojili svoje utrpenia s utrpeniami ukrižovaného Pána, pretože my všetci vieme, že jedine kríž, keď sa nesie s vierou a láskou, je pre ľudstvo cestou k zmŕtvychvstaniu a k novému životu. Povzbudzujem jednotlivé národné biskupské konferencie v Ázii, aby vytvorili určitý úrad na pomoc týmto cirkvám; zo svojej strany zaručujem neustálu blízkosť a starostlivosť Svätého Stolca k tým, čo podstupujú prenasledovanie za vieru v Krista.142 Vyzývam vlády a zodpovedných predstaviteľov štátov, aby prijali a uskutočňovali také formy politiky, ktoré zaručujú náboženskú slobodu pre všetkých občanov.
Pri rôznych príležitostiach obracali synodálni Otcovia svoje pohľady na Katolícku cirkev v kontinentálnej Číne a modlili sa, aby čoskoro nastal deň, kedy naši vrelo milovaní čínski bratia a sestry budú slobodní v praktizovaní viery v plnej vospolnosti s Petrovým Stolcom a so všeobecnou Cirkvou. Vám, drahí čínski bratia a sestry, adresujem túto vrúcnu výzvu: nikdy nedovoľte, aby ťažkosti a slzy oslabili vašu oddanosť Kristovi a váž záväzok voči vašej veľkej krajine.143 Synoda taktiež vyjadrila srdečnú solidaritu s Katolíckou cirkvou v Kórei a prejavila podporu "úsiliam (katolíkov) ponúknuť pomoc národu Severnej Kórei, zbavenému tých najzákladnejších prostriedkov živobytia, a priniesť zmierenie medzi oboma krajinami, ktoré tvorí jediný národ, s jediným jazykom a jediným kultúrnym dedičstvom".144
Rovnako sa myšlienky Synody často obracali na Cirkev v Jeruzaleme, ktorá má osobitné miesto v srdciach všetkých kresťanov. Slová proroka Izaiáša nachádzajú bezpochyby odozvu v srdciach miliónov veriacich na celom svete, pre ktorých Jeruzalem predstavuje jedinečné a veľmi milované miesto: "Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním, všetci jeho milovníci, radujte sa s ním, radujte sa všetci, čo ste nad ním trúchlili. Aby ste sali a nasýtili sa z pŕs jeho útechy, aby ste sŕkali a požívali z plnosti jeho slávy." (Iz 66,10-11) Jeruzalem, mesto zmierenia ľudí s Bohom a medzi sebou, bolo tak často miestom konfliktov a rozdelenia. Synodálni Otcovia vyzvali miestne cirkvi, aby prejavili solidaritu s cirkvou v Jeruzaleme, zdieľajúc jej utrpenia, modliac sa za ňu a spolupracujúc s ňou v službe mieru, spravodlivosti a zmierenia medzi dvoma národmi a troma náboženstvami, prítomnými vo Svätom meste.145 Obnovujem už viackrát vyslovenú výzvu politickým a náboženským vodcom i všetkým ľuďom dobrej vôle, aby hľadali cesty na zabezpečenie mieru a celistvosti Jeruzalema. Ako som už mal príležitosť napísať, je mojou vrelou túžbou vybrať sa tam na nábožnú púť, ako môj predchodca, pápež Pavol VI., aby som sa pomodlil vo Svätom meste, kde Ježiš Kristus žil, zomrel a vstal z mŕtvych, a tiež navštíviť miesto, z ktorého sa apoštoli v moci Ducha Svätého rozišli hlásať evanjelium Ježiša Krista svetu.146
Poslanie dialógu
29. Spoločnou témou viacerých "kontinentálnych" synod, ktoré sa podieľali na príprave Cirkvi na Veľké jubileum roku 2000, je téma novej evanjelizácie. Nová epocha ohlasovania evanjelia je podstatná nielen preto, že po dvetisíc rokoch veľká časť ľudskej rodiny ešte neuznáva Krista, ale aj preto, že situácia, v ktorej sa Cirkev a svet nachádzajú na prahu nového tisícročia, predstavuje osobitné výzvy pre náboženskú vieru a pre mravné pravdy, ktoré z nej vyvierajú. Existuje takmer všade určitá tendencia budovať pokrok a blaho bez súvislosti s Bohom a obmedziť náboženský rozmer osoby do súkromnej sféry. Spoločnosť, oddelená od tých najzákladnejších právd, ktoré sa týkajú človeka, a osobitne jeho vzťahu so Stvoriteľom a s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus v Duchu Svätom, môže jedine stále viac pomiasť pravé pramene života, lásky a šťastia. Toto násilné storočie, ktoré rýchlo speje k svojmu koncu, vydáva zdrvujúce svedectvo o tom, čo sa môže stať, keď sa opustí Pravda a Dobro pre dychtivosť po moci a pre uplatnenie seba na úkor iných. Nová evanjelizácia, ako výzva k obráteniu, k milosti a k múdrosti, je jedinou pravou nádejou na lepší svet a na jasnejšiu budúcnosť. Otázkou nie je, či Cirkev má čosi podstatné, čo môže povedať ľuďom našej doby, ale skôr, či to môže povedať s jasnosťou a presvedčivo!
V dobe II. vatikánskeho koncilu môj predchodca, pápež Pavol VI., vyhlásil vo svojej encyklike Ecclesiam suam, že otázka vzťahu medzi Cirkvou a moderným svetom bola jednou z najdôležitejších starostí našej doby a napísal, že "jej existencia a jej naliehavosť sú také, že sú ťarchou v našej duši, stimulom, povolaním".147 Od Koncilu po dnes Cirkev dôsledne preukázala, že chce naďalej rozvíjať tento vzťah v duchu dialógu. Túžba po dialógu však nie je jednoducho akousi stratégiou pre pokojné spolunažívanie medzi národmi; je to naopak podstatná súčasť poslania Cirkvi, pretože dialóg zapúšťa svoje korene v láskavom dialógu spásy, ktorý vedie Otec s ľudstvom v Synovi, mocou Ducha Svätého. Cirkev môže uskutočniť svoje poslanie jedine spôsobom, ktorý zodpovedá tomu, ako Boh konal v Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom, zdieľal náš ľudský život a hovoril ľudským jazykom, aby komunikoval svoje spásne posolstvo. Tento dialóg, ktorý Cirkev ponúka, nachádza základ v logike Vtelenia. Preto nič iné, než horlivá a nezaujatá solidarita pobáda k napredovaniu dialóg Cirkvi s ľuďmi v Ázii, ktorí hľadajú pravdu v láske.
Cirkev ako sviatosť jednoty ľudského pokolenia, nemôže nevstupovať do dialógu so všetkými národmi v každom čase a na každom mieste. Z titulu poslania, ktoré dostala, vychádza na všetky strany, aby sa stretla s národmi sveta, vedomá si toho, že je "malým stádom" v rámci rozsiahlej masy ľudstva (porov. Lk 12,32), ale aj toho, že je kvasom v ceste sveta (porov. Mt 13,33). Úsilia o zaangažovanie sa v dialógu sa predovšetkým obracajú na tých, , ktorí zdieľajú v Ježiša Krista, Pána a Spasiteľa, aby sa ďalej rozšírili mimo kresťanského sveta a dosiahli vyznavačov každej inej náboženskej tradície, na základe náboženského nepokoja, prítomného v každom ľudskom srdci. Ekumenický dialóg a medzináboženský dialóg predstavujú teda pre Cirkev skutočné povolanie.
Ekumenický dialóg
30. Ekumenický dialóg je výzvou a povolaním k obráteniu pre celú Cirkev, zvlášť pre Cirkev v Ázii, kde obyvatelia očakávajú od kresťanov určitý jasnejší znak jednoty. Je potrebné obnoviť vospolnosť medzi tými, ktorí s vierou prijali Ježiša Krista ako Pána, aby sa všetky národy mohli spoločne zjednotiť v Božej milosti. Sám Ježiš sa modlil za viditeľnú jednotu svojich učeníkov a neprestáva ich k nej podnecovať, aby svet uveril, že ho poslal Otec (porov. Jn 17,21).148 Avšak Pánova vôľa po jednote Cirkvi očakáva úplnú a odvážnu odpoveď od jeho učeníkov.
Práve v Ázii, kde počet kresťanov je proporcionálne nízky, rozdelenie kresťanov ešte viac sťažuje misijnú činnosť. Synodálni Otcovia vzali na vedomie, že "pohoršenie rozdeleného kresťanstva je veľkou prekážkou evanjelizácie v Ázii".149 Skutočne, tí obyvatelia Ázie, ktorí hľadajú harmóniu a jednotu prostredníctvom svojich náboženstiev a kultúr, môžu rozdelenie medzi kresťanmi sa pokladať za protisvedectvo Ježišovi Kristovi. Preto sa Katolícka cirkev v Ázii cíti obzvlášť pobádaná konať v prospech jednoty s ostatnými kresťanmi, uvedomujúc si, že hľadanie plnej vospolnosti si od každého vyžaduje lásku, rozlišovanie, odvahu a nádej. "Aby bol ekumenizmus autentický a plodný, vyžaduje si zo strany veriacich katolíkov niektoré základné predpoklady. Predovšetkým lásku s pohľadom plným sympatie a živú túžbu po spolupráci, kde je to možné, s bratmi z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev. Na druhom mieste si vyžaduje vieru v Katolícku cirkev, hoci zároveň nepopiera ani neprehliada nedostatky v správaní niektorých jej členov. Na treťom mieste je to duch rozlišovania, na ocenenie toho, čo je dobré a chvályhodné. Napokon sa požaduje úprimná vôľa po očistení a obnove."150
Otcovia Synody, hoci uznali ťažkosti, ktoré ešte stále existujú vo vzťahoch medzi kresťanmi, obsahujúce nielen predsudky, zdedené z minulosti, ale aj názory, hlboko zakorenené v predstavách, ktoré usmerňujú vedomie,151 predsa poukázali na znaky zlepšených vzťahov medzi niektorými kresťanskými cirkvami a spoločenstvami v Ázii. Napríklad katolíci a pravoslávni často vyznávajú medzi sebou istú kultúrnu jednotu, zmysel pre vzájomné zdieľanie dôležitých prvkov spoločnej cirkevnej tradície. Toto tvorí pevný základ pre plodný ekumenický dialóg, ktorý by mohol pokračovať aj v budúcom tisícročí a ktorý, ako dúfame a modlíme sa, nakoniec ukončí rozdelenia tisícročia, ktoré sa práve završuje.
Na praktickej rovine Synoda navrhla, aby biskupské konferencie v Ázii vyzvali ostatné kresťanské cirkvi zjednotiť sa na ceste modlitby a konzultácií s cieľom objavovať možnosti nových ekumenických štruktúr a združení na podporenie jednoty kresťanov. Pomocou bude aj podnet Synody, aby Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa slávil s bohatším ovocím. Biskupi dostali povzbudenie, aby ustanovili a predsedali ekumenickým centrám modlitby a dialógu; je nevyhnutné zahrnúť do učebného rozvrhu v seminároch, v domoch rehoľnej formácie a vo výchovných inštitúciách aj primeranú formáciu pre ekumenický dialóg.
Medzináboženský dialóg
31.V apoštolskom liste Tertio millennio adveniente som poukázal na to, že blízkosť nového tisícročia ponúka veľké možnosti pre medzináboženský dialóg a pre stretnutia s vodcami veľkých svetových náboženstiev.152 Kontakty, dialóg a spolupráca s prívržencami iných náboženstiev je úlohou, ktorú II. vatikánsky koncil zveril celej Cirkvi ako povinnosť a ako výzvu. Princípy hľadania pozitívneho vzťahu s inými náboženskými tradíciami sú uvedené v koncilovej deklarácii Nostra aetate, vyhlásenej 28. októbra 1965. Ona je magnou chartou náboženského dialógu pre našu dobu. Z kresťanského hľadiska je medzináboženský dialóg čímsi oveľa viac než len spôsobom podporovania vzájomného poznania a obohacovania; je súčasťou evanjelizačného poslania Cirkvi, prejavom misie ad gentes.153 Kresťania prinášajú do tohto dialógu pevné presvedčenie, že plnosť spásy pochádza jedine z Krista a že spoločenstvo Cirkvi, ku ktorému prislúchajú, je riadnym prostriedkom spásy.154 Opakujem tu, čo som napísal v Posolstve pre Piate plenárne zasadnutie Federácie biskupských konferencií Ázie: "Aj keď Cirkev s potešením uznáva to, čo je pravé a sväté v náboženských tradíciách budhizmu, hinduizmu a islamu, ako odraz tej pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí, toto neobmedzuje jej úlohu neprestajne ohlasovať Ježiša Krista, ktorý je 'cesta, pravda a život' (Jn 14,6). Skutočnosť, že prívrženci iných náboženstiev môžu prijímať Božiu milosť a byť Kristom spasení mimo prostriedkov, ktoré on ustanovil, neruší povolanie k viere a ku krstu, ktoré Boh adresuje všetkým ľuďom."155
Ohľadom procesu dialógu som v encyklike Redemptoris missio napísal: "Nesmie dôjsť ani ku zrieknutiu sa prejavu, ani k falošnému irenizmu (mierumilovnosti), ale je potrebné vzájomné svedectvo pre spoločný pokrok na ceste náboženského hľadania a skúsenosti. To zároveň slúži na premáhanie predsudkov, nedorozumení a neznášanlivosti."156 Iba tí, ktorí majú zrelú a presvedčenú vieru, sú kvalifikovaní zapojiť sa do pravého medzináboženského dialógu. "Iba kresťania, ktorí sú hlboko ponorení do tajomstva Krista a sú šťastní vo svojom spoločenstve viery, sa môžu bez zbytočného rizika a s nádejou na pozitívne ovocie zapojiť do medzináboženského dialógu."157 Pre Cirkev v Ázii je opreto dôležité predložiť primerané modely medzináboženského dialógu (evanjelizáciu v dialógu a dialóg pre evanjelizáciu), i vhodnú prípravu pre tých, čo sa na ňom podieľajú.
Keď synodálni Otcovia zdôraznili nutnosť pevnej viery v Krista v medzináboženskom dialógu, hovorili o potrebe dialógu života a srdca. Kristovi nasledovníci musia mať pokorné a dobré srdce svojho Učiteľa, nikdy nie povýšenecké ale vľúdne pri stretnutí s druhou stránkou v dialógu (porov. Mt 11,29). "Medzináboženské vzťahy sa najlepšie rozvíjajú v kontexte otvorenosti voči iným veriacim, s vôľou počúvať a túžbou rešpektovať a chápať iných v ich odlišnosti. Na toto všetko je neodmysliteľná láska k druhým. Tá by mala privádzať k spolupráci a k vzájomnému obohacovaniu."158
Na usmernenie tých, ktorí sú zaangažovaní v tomto procese navrhla Synoda predložiť určité direktórium o medzináboženskom dialógu.159 Aj keď Cirkev hľadá nové cesty stretnutia s inými náboženstvami, chcel by som zároveň pripomenúť niektoré formy dialógu, ktoré sa už uskutočňujú s dobrými výsledkami, ako sú akademické výmeny medzi odborníkmi v rozličných náboženských tradíciách alebo ich predstaviteľmi, spoločný postup v prospech celistvého ľudského rozvoja alebo obrana ľudských a náboženských hodnôt.160 Chcem opätovne potvrdiť, aké je v procese dialógu dôležité oživiť modlitbu a kontempláciu. Osoby zasväteného života môžu významným spôsobom prispieť k medzináboženskému dialógu svedectvom životaschopnosti veľkej kresťanskej tradície asketizmu a mysticizmu.161
Pamätné stretnutie v Assisi, meste svätého Františka, ktoré sa uskutočnilo 27. októbra 1986 medzi Katolíckou cirkvou a predstaviteľmi iných svetových náboženstiev, ukazuje, že nábožní ľudia, bez toho aby opustili svoje vlastné tradície, sa predsa môžu zaangažovať v modlitbe a konať v prospech mieru a dobra ľudstva.162 Cirkev sa musí naďalej usilovať o to, podnecovať na všetkých úrovniach tohto ducha ústretovosti a spolupráce s ostatnými náboženstvami.
Vospolnosť a dialóg sú dva podstatné aspekty poslania Cirkvi: obidva majú svoj nekonečne transcendentný príklad v tajomstve Najsvätejšej Trojice, od ktorej pochádza každé poslanie, a ku ktorej sa má vracať. Jedným z veľkých darov "k narodeninám", ktorý môžu členovia Cirkvi, zvlášť Pastieri, ponúknuť Pánovi dejín pri dvetisícročnom výročí Vtelenia, je posilnenie ducha jednoty a vospolnosti na každej rovine cirkevného života, určitú "svätú hrdosť" z vytrvalej vernosti Cirkvi voči tomu, čo jej bolo dané, novú dôveru v milosť a v trvalý mandát, ktoré ju posielajú medzi národy sveta ako svedkyňu Božej spásnej lásky a milosrdenstva. Len ako Boží ľud uzná dar, ktorý mu je v Kristovi vlastný, bude schopný komunikovať ho iným prostredníctvom ohlasovania a dialógu.

VI. kapitola
SLUŹBA
ĽUDSKÉMU POVZNESENIU
Sociálna náuka Cirkvi
32. V službe ľudskej rodine sa Cirkev obracia na všetkých ľudí bez rozdielu, usilujúc sa budovať spoločne s nimi civilizáciu lásky, založenú na univerzálnych hodnotách mieru, spravodlivosti, solidarity a slobody, ktoré nachádzajú plné zavŕšenie v Kristovi. Ako pamätnými slovami vyhlásil II. vatikánsky koncil: "Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci."163 Preto Cirkev v Ázii, s množstvom chudobných a utláčaných, je povolaná prežívať vospolnosť života, ktorá sa prejavuje osobitne v láskavej službe chudobným a bezbranným.
Ak v poslednej dobe Učiteľský úrad Cirkvi viacnásobne nástojil na nevyhnutnosti podpory autentického a celostného (integrálneho) rozvoja ľudskej osoby,164 urobil to ako odpoveď na reálnu situáciu národov sveta a na zvýšené povedomie, že nielen konanie jednotlivcov ale aj štruktúry spoločenského, politického a hospodárskeho života sú často nepriateľské voči ľudskému blahobytu. Nerovnováha, spätá s rastúcim nepomerom medzi tými, ktorí majú prospech z rastúcej schopnosti sveta vytvárať bohatstvo, a tými, ktorí sú ponechaní na okraji pokroku, si vyžaduje radikálnu zmenu tak mentalita, ako aj štruktúr v prospech ľudskej osoby. Veľkou morálnou výzvou, ktorá stojí pred krajinami a pred medzinárodným spoločenstvom vo vzťahu k rozvoju, je mať odvahu na novú solidaritu, schopnú robiť tvorivé a účinné kroky tak na prekonanie neľudského podrozvoja, ako aj "nadrozvoja", ktorý smeruje k obmedzeniu človeka na ekonomickú čiastočku stále tiesnivejšej pavučiny spotreby. Keď sa Cirkev usiluje podporiť túto premenu, "nemá technické riešenia, ktoré by ponúkla", ale "prispieva svojím základným prínosom k vyriešeniu naliehavej otázky rozvoja práve hlásaním pravdy o Kristovi, o sebe samej a o človekovi tým, že ju aplikuje na konkrétnu situáciu".165 Ľudský rozvoj nie je nikdy jednoduchou technickou či hospodárskou otázkou. Je to predovšetkým ľudská a morálna otázka.
Sociálna náuka Cirkvi, ktorá ponúka súhrn princípov pre reflexiu, kritérií na posúdenie a smerníc pre činnosť,166 sa obracia na prvom mieste na členov Cirkvi. Je podstatné, aby veriaci, zaangažovaní v povznesení človeka, dôkladne poznali tento vzácny súbor učenia a urobili ho integrujúcou súčasťou svojho evanjelizačného poslania. Synodálni Otcovia preto podčiarkli, že je dôležité ponúknuť veriacim - v rámci každej výchovnej činnosti, a zvlášť v seminároch a v domoch rehoľnej formácie - dôkladnú prípravu ohľadom sociálnej náuky Cirkvi.167 Kresťanskí lídri v Cirkvi a v spoločnosti, najmä laici zastávajúci zodpovedné miesta vo verejnom živote, musia byť dobre formovaní v tomto učení, aby tak mohli inšpirovať a oživovať občiansku spoločnosť a jej štruktúry kvasom evanjelia.168 Sociálna náuka Cirkvi nielenže pripomína týmto kresťanským lídrom ich povinnosti, ale im aj ponúka usmernenia, aby konali v prospech ľudského rozvoja, a oslobodzuje ich od falošných poznatkov ohľadom ľudskej osoby a činnosti.
Dôstojnosť ľudskej osoby
33. Ľudské bytosti, a nie bohatstvo či technológia, sú primárnymi uskutočňovateľmi a adresátmi rozvoja. Preto typ rozvoja, ktorý podporuje Cirkev, ďaleko presahuje otázky ekonómie či technológie: začína i končí pri celostnosti ľudskej osoby, stvorenej na obraz Boží a vybavenej nescudziteľnou ľudskou dôstojnosťou a právami, ktoré jej dal Boh. Rozličné medzinárodné deklarácie o ľudských právach a mnohé iniciatívy, ktoré z nich vychádzajú, sú znakom rastúcej pozornosti na svetovej rovine voči dôstojnosti ľudskej osoby. Źiaľ, tieto deklarácie sa často v praxi porušujú. Päťdesiat rokov po slávnostnom vyhlásení Všeobecnej deklarácie ľudských práv, podstupujú ešte mnohí ľudia tie najponižujúcejšie formy vykorisťovania a manipulácie, ktoré ich robia formami skutočného otroctva v područí mocnejších ľudí, ideológií, ekonomickej moci, utláčajúcich politických systémov, vedeckej technokracie a záplavou masmédií.169
Otcovia Synody si boli dobre vedomí pretrvávajúceho porušovania ľudských práv v mnohých častiach sveta, a osobitne v Ázii, kde "milióny osôb trpia diskrimináciu, vykorisťovanie, chudobu a vytláčanie na okraj spoločnosti".170 Vyjadrili potrebu, aby celý Boží ľud v Ázii dospel k jasnému povedomiu nevyhnutnej a neodvratnej výzvy, spätej s obranou ľudských práv a s podnecovaním spravodlivosti a mieru.
Prednostná láska k chudobným
34. V úsilí o povzneseniu ľudskej dôstojnosti preukazuje Cirkev prednostnú lásku k chudobným a umlčaným, pretože Pán sa s nimi zvláštnym spôsobom stotožnil (porov. Mt 25,40). Táto láska nikoho nevylučuje, ale jednoducho vyjadruje určitú prioritu služby, ktorú dosvedčuje celá kresťanská tradícia. "Táto uprednostňujúca láska a postoje, ktoré nám vnuká, musia sa vzťahovať na nesmierne zástupy hladujúcich, žobrákov, bezprístrešných, chorých bez lekárskej pomoci a najmä ľudí bez výhľadu na lepšiu budúcnosť. Nemožno nepriznať, že takáto skutočnosť jestvuje. Nevšímať si ju, to by znamenalo napodobňovať 'hodujúceho boháča', ktorý sa tváril, že nevedel o žobrákovi Lazárovi, ktorý ležal pred jeho dverami (porov. Lk 16,19-31)."171 Toto je zvlášť pravdivé v súvislosti s Áziou, kontinentom s hojnými zásobami a veľkými civilizáciami, kde však možno nájsť niektoré z najchudobnejších krajín zeme a kde viac než polovica obyvateľstva trpí obmedzeniami, chudobou a vykorisťovaním.172 Chudobní ľudia Ázie i celého sveta nájdu vždy tie najlepšie dôvody nádeje v evanjeliovom príkaze milovať sa navzájom ako nás Kristus miloval (porov. Jn 13,34) a Cirkev v Ázii sa musí veľmi horlivo usilovať slovami i skutkami napĺňať toto prikázanie vo vzťahu k chudobným.
Solidarita s chudobnými sa stáva hodnovernejšou, ak sami kresťania žijú v jednoduchosti, nasledujúc Ježišov príklad. Jednoduchosť života, hlboká viera a úprimná láska ku všetkým, zvlášť k chudobným a odvrhnutým, sú žiarivými príkladmi evanjelia v praxi. Synodálni Otcovia vyzvali katolíkov Ázie osvojiť si štýl života, ktorý je v súlade s evanjeliom, aby tak mohli lepšie slúžiť poslaniu Cirkvi a aby sama Cirkev sa mohla stať Cirkvou chudobných a pre chudobných.173
Vo svojej láske k chudobným ľuďom v Ázii sa Cirkev obracia osobitne na utečencov, na domorodé a kmeňové obyvateľstvo, na ženy a na deti, pretože sú často obeťami tých najhorších foriem vykorisťovania. Okrem toho, nespočetné osoby trpia diskrimináciou z dôvodu svojej kultúry, farby pleti, rasy, kasty, ekonomického stavu či zmýšľania. Medzi nimi sú aj takí, ktorí sú utláčaní z dôvodu svojho obrátenia sa na kresťanstvo.174 Pripájam sa k Otcom Synody v ich apelovaní na všetky krajiny, aby uznali právo na slobodu svedomia a náboženstva, ako aj ostatné základné ľudské práva.175
V súčasných okolnostiach Ázia zakusuje bezprecedentný príliv utečencov, osôb, hľadajúcich azyl, emigrantov a zámorských robotníkov. V krajinách, kam tieto osoby prichádzajú, sa často nachádzajú bez priateľov, kultúrne odcudzení, jazykovo znevýhodnení a ekonomicky zraniteľní. Potrebujú oporu a pozornosť, aby si mohli uchovať svoju vlastnú ľudskú dôstojnosť i vlastné kultúrne a náboženské dedičstvo.176 Napriek obmedzeným zdrojom sa Cirkev v Ázii veľkodušne usiluje byť pohostinným domom pre tých, čo sú unavení a preťažení, vediac že v Ježišovom Srdci, kde nik nie je cudzí, nájdu odpočinok (porov. Mt 11,28-29).
Takmer vo všetkých krajinách Ázie existujú významné skupiny domorodého obyvateľstva, niektoré z nich na najnižšej úrovni ekonomického rozvoja. Synoda viackrát poukázala na to, že toto domorodé a kmeňové obyvateľstvo sa často cíti priťahované osobou Ježiša Krista a Cirkvi, spoločenstva lásky a služby.177 Tu sa ukazuje obrovské pole pôsobenia vo výchove a v zdravotníctve, ako aj v oblasti povznesenia sociálnej spoluúčasti. Katolícke spoločenstvo musí zintenzívniť svoju pastoračnú prácu medzi týmito ľuďmi, venujúc pozornosť ich starostiam a otázkam spravodlivosti, ktoré sa týkajú ich života. To predpokladá postoj veľkej úcty voči ich tradičnému náboženstvu a jeho hodnotám; ďalej to predpokladá nutnosť pomáhať im k svojpomoci, tak aby mohli pracovať na zlepšení svojej situácie a stať sa evanjelizátormi vlastnej kultúry a vlastnej spoločnosti.178
Nik nemôže ostať ľahostajný voči utrpeniu nespočetného množstva detí v Ázii, obetí neospravedlniteľného vykorisťovania a násilia, ktoré nie je jednoducho výsledkom zla, páchaného zo strany jednotlivcov, ale často je to priamy dôsledok skazených spoločenských štruktúr. Synodálni Otcovia určili prácu detí, pedofíliu a fenomén drogy ako sociálne zlá, ktoré priamo zasahujú deti a jasne poukázali na fakt, že tieto zlá sa prepletajú s ďalšími, ako je chudoba a nesprávne koncipované programy národného rozvoja.179 Cirkev musí urobiť všetko, čo je v jej možnostiach na prekonanie moci týchto ziel, konajúc v prospech tých najvykorisťovanejších a usilujúc sa privádzať týchto maličkých k Ježišovi, lebo im patrí Božie kráľovstvo (porov. Lk 18,16).180
Synoda ukázala zvláštnu starosť o ženy, ktorých situácia ostáva vážnym problémom v Ázii, kde diskriminácia a násilie voči ženám sa často odohráva medzi domácimi múrmi, na pracovisku, ba dokonca v právnom systéme. Analfabetizmus je medzi ženami zvlášť rozšírený a s mnohými sa zaobchádza jednoducho ako s predmetmi v oblasti prostitúcie, turistiky a priemyslu zábavy.181 V zápase proti každej forme nespravodlivosti a diskriminácie by mali ženy nachádzať v kresťanskom spoločenstve spojenca a z toho dôvodu Synoda navrhla, aby miestne cirkvi v Ázii podnecovali, kde je to len možné, iniciatívy na ochranu ľudských práv v prospech žien. Zámerom má byť privodiť zmenu postojov prostredníctvom primeraného chápania úlohy mužov a žien v rodine, v spoločnosti a Cirkvi, prostredníctvom väčšieho povedomia pôvodného vzájomného doplňovania sa (komplementarity) medzi mužmi a ženami a vyššieho ocenenia ženského rozmeru v každej ľudskej činnosti. Prínos žien bol príliš často podceňovaný alebo zanedbávaný, čoho dôsledkom je duchovné ochudobnenie ľudstva. Cirkev v Ázii by mohla viditeľnejšie a účinnejšie obraňovať dôstojnosť a slobodu žien povzbudzovaním ch úlohy v Cirkvi, vrátane intelektuálneho života, a otvorením väčších možností pre ne, byť aktívne prítomné v poslaní lásky a služby, ktoré je im vlastné.182
Evanjelium života
35. Služba v prospech ľudského rozvoja začína službou samému životu, ktorý je veľkým darom, daným nám od Boha: on nám ho zveruje ako projekt a ako zodpovednosť. Sme teda opatrovatelia života, nie vlastníci. Slobodne sme prijali tento dar a s postojom vďačnosti sa nikdy nemôžme vzdať úcty voči nemu a jeho obrany, od okamihu jeho začiatku až po jeho prirodzené ukončenie. Od okamihu počatia ľudský život zahrňuje stvoriteľský zásah Boha a navždy ostáva vo zvláštnom spojení so Stvoriteľom, ktorý je zdrojom života a jeho jediným cieľom. Niet pravého pokroku, ani skutočnej občianskej spoločnosti a ani ľudského povznesenia bez rešpektovania ľudského života, zvlášť života tých, čo nemajú hlas na svoju obranu. Źivot každej osoby, či osoby dieťaťa v materskom lone, alebo osoby chorého, postihnutého a starého, je darom pre všetkých.
Ohľadom posvätnosti ľudského života synodálni Otcovia bezpodmienečne potvrdili učenie II. vatikánskeho koncilu a následného Učiteľského úradu, vrátane učenia mojej encykliky Evangelium vitae. Pripájam sa k ich výzve, adresovanej veriacim svojich krajín, kde demografická otázka sa často používa ako argument v prospech nutnosti zavádzania abortu a umelých systémov kontroly pôrodnosti, aby odolali "kultúre smrti".183 Budú môcť dokázať svoju vernosť Bohu a zaangažovanosť za pravé povznesenie človeka podporovaním a účasťou na programoch, ktoré bránia život tých, čo nemajú moc obrániť sa sami.
Zdravotníctvo
36. Nasledujúc Ježiša Krista, ktorý mal súcit so všetkými a uzdravoval "každý neduh a každú chorobu" (Mt 9,35), sa Cirkev v Ázii usiluje ešte viac zaangažovať v starostlivosti o chorých, pretože to je životne dôležitá súčasť jej poslania, zameraného na ponúknutie uzdravujúcej milosti Krista pre celú osobu. Ako milosrdný Samaritán v podobenstve (porov. Lk 10,29-37), aj Cirkev si chce konkrétnymi spôsobmi vziať na starosť chorých a nevládnych,184 zvlášť tam, kde sa ľuďom nedostáva základnej lekárskej pomoci z dôvodu chudoby alebo vytlačenia na okraj spoločnosti.
Pri rozličných príležitostiach počas mojich návštev Cirkvi na rôznych miestach sveta ma hlboko dojalo mimoriadne kresťanské svedectvo, ktoré ponúkali rehoľníci a zasvätené osoby, lekári, ošetrovatelia a ostatný zdravotnícky personál, najmä tí, ktorí pracujú s postihnutými, alebo slúžia zomierajúcim, prípadne sa angažujú v boji proti šíreniu nových chorôb, ako je AIDS. Kresťanský zdravotnícky personál je stále častejšie povolaný veľkodušne a nezištne sa venovať obetiam drogy a AIDS, často opovrhovaným a odvrhovaným zo strany spoločnosti.185 Mnohé katolícke zdravotnícke inštitúcie v Ázii sa nachádzajú v situácii, že musia vzdorovať štátnej zdravotníckej politike, ktorá nie je založená na kresťanských princípoch, a mnohé z nich gniavia stále väčšie ekonomické ťažkosti. Napriek týmto problémom, nezištná láska a starostlivá profesionalita personálu robia z týchto inštitúcií obdivuhodnú službu spoločenstvu, a taktiež zvlášť viditeľný a pôsobivý znak nevyčerpateľnej Božej lásky. Týchto zdravotníckych pracovníkov treba povzbudzovať a podporovať v dobre, ktoré konajú. Ich vytrvalá oddanosť a výkonnosť sú tým najlepším spôsobom ako dosiahnuť, aby kresťanské a etické hodnoty hlboko prenikli do zdravotníckych systémov v Ázii, premeniac ich zvnútra.186
Výchova
37. V celej Ázii je úsilie Cirkvi na poli výchovy rozsiahle a dobre viditeľné, a tak je kľúčovým prvkom jej prítomnosti uprostred národov tohto kontinentu. V mnohých krajinách majú katolícke školy dôležitú úlohu v evanjelizácii, tým že inkulturujú vieru, učia štýlu otvorenosti a úcty a napomáhajú medzináboženské pochopenie. Cirkevné školy často poskytujú jedinú možnosť vzdelania pre dievčatá, pre kmeňové menšiny, pre chudobné vidiecke obyvateľstvo a pre menej uprednostňované deti. Synodálni Otcovia preukázali svoje presvedčenie o nutnosti rozšírenia a rozvinutia apoštolátu výchovy, majúc zvlášť na zreteli tých, čo sú znevýhodnení, a tak im pomáhať zastať si svoje miesto v spoločnosti, na ktoré majú právo ako plnohodnotní občania.187 Ako poznamenali synodálni Otcovia, toto bude znamenať, že systém katolíckej výchovy sa musí stať ešte jasnejšie zameraným na ľudské povznesenie, ponúkajúc prostredie, v ktorom študenti dostávajú nielen formálne prvky vzdelania, ale všeobecnejšie, celostnú ľudskú formáciu, založenú na Kristovej náuke.188 Katolícke školy by mali byť naďalej miestami, kde možno vieru slobodne ponúkať a prijímať. Rovnako aj katolícke univerzity, okrem sledovania vynikajúcej akademickej úrovne, ktorou sú už známe, musia si zachovať jasnú kresťanskú totožnosť, s cieľom byť kresťanským kvasom v spoločnostiach Ázie.189
Budovanie mieru
38. Na konci dvadsiateho storočia j svet ešte stále ohrozovaný silami, ktoré vyvolávajú konflikty a vojny, a Ázia istotne nie je od nich zbavená. Medzi tieto sily sa radí neznášanlivosť a vyraďovanie každého typu: sociálne, kultúrne, politické a aj náboženské. Dennodenne sa pácha nové násilie na jednotlivcoch i na celých národoch a kultúra smrti sa rozmáha neospravedlniteľným siahaním po násilí na vyriešenie napätí. Vzhľadom na tragickú situáciu konfliktov, existujúcu na premnohých miestach sveta, je Cirkev povolaná k tomu, aby sa dôkladne zapojila do medzinárodných a medzináboženských úsilí o dosiahnutie víťazstva mieru, spravodlivosti a zmierenia. Cirkev neustále nalieha na vyjednávaní a na nevojenskom riešení konfliktov, a očakáva deň, kedy krajiny opustia cestu vojny ako nástroja na prekonanie požiadaviek alebo nástroja na riešenie sporov. Je presvedčená, že vojna vytvára väčšie problémy než sú tie, ktoré vyrieši, že dialóg je jedinou správou a ušľachtilou cestou na dosiahnutie dohody a zmierenia, a že trpezlivé a múdre umenie budovania mieru dostáva zvláštne požehnanie od Boha.
Zvlášť znepokojujúci v ázijskom kontexte je nárast arzenálu zbraní hromadného ničenia: predstavuje to nemorálne a ničivé výdavky v štátnych rozpočtoch krajín, ktoré v niektorých prípadoch nemôžu zabezpečiť ani základné potreby ľudu. Otcovia Synody hovorili aj o obrovskom počte nášľapných mín v Ázii, ktoré zmrzačili alebo usmrtili tisíce nevinných osôb, a zároveň urobili neplodnou úrodnú pôdu, ktorá mohla byť využitá na pestovanie požívatín.190 Je zodpovednosťou všetkých, zvlášť tých, ktorí vládnu v jednotlivých krajinách, aby sa s väčšou energiou zasadili v prospech odzbrojenia. Synoda volala po ukončení výroby, predaja a používania jadrových, chemických a biologických zbraní a vyzvala tých, ktorí rozosiali míny do pôdy, aby pomohli v diele ich zneškodnenia a obnovy.191 Nadovšetko sa synodálni Otcovia obrátili na Boha, ktorý pozná hĺbky ľudského svedomia, aby vzbudil pocity mieru v srdciach tých, ktorí sú pokúšaní ísť po cestách násilia, aby sa mohla stať skutočnosťou biblická vízia: "Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju" (Iz 2,4).
Synoda si vypočula mnohé svedectvá o utrpeniach irackého ľudu a o tom, ako mnohí Iračania, zvlášť deti, zomreli z dôvodu nedostatku liekov a ďalších primárnych potrieb v dôsledku pretrvávajúceho embarga. Spoločne so synodálnymi Otcami vyjadrujem opätovne svoju solidaritu s irackým ľudom a som zvlášť blízko vo svojich modlitbách a v nádeji k synom a dcéram Cirkvi v tejto krajine. Synoda úpenlivo prosila Boha, aby osvietil mysle tých, ktorí majú zodpovednosť za spravodlivé vyriešenie tejto krízy, aby bol tento už aj tak ťažko skúšaný národ ušetrený ďalších utrpení a sĺz.192
Globalizácia
39. Otcovia Synody uznali dôležitosť procesu hospodárskej globalizácie pri zvažovaní otázky ľudského povznesenia v Ázii. Hoci vzali na vedomie mnohoraké pozitívne aspekty globalizácie, poukázali aj na skutočnosť, že sa vyriešila v neprospech chudobných,193 vzhľadom na vnútornú tendenciu vytláčať najchudobnejšie krajiny na okraj medzinárodných vzťahov hospodárskeho a politického charakteru. Mnohé ázijské krajiny nie sú schopné začleniť sa do globálneho trhového hospodárstva. Možno ešte významnejší je aspekt kultúrnej globalizácie, ktorú umožňujú moderné komunikačné prostriedky: táto rýchlo vťahuje ázijské spoločnosti do globálnej konzumistickej kultúry, sekularizovanej a materialistickej. Výsledkom toho je rozklad tradičnej rodiny a spoločenských hodnôt, o ktoré sa až dosiaľ opierali národy i spoločnosti. To všetko zjavne ukazuje, že etickými a morálnymi aspektami globalizácie sa musia priamo zaoberať hlavy štátov a organizácií, ktoré sú zapojené do ľudského povznesenia.
Cirkev nalieha na nevyhnutnosti "globalizácie bez vyčleňovania (marginalizácie)".194 Spolu s Otcami synody vyzývam miestne cirkvi všade, no zvlášť v západných krajinách, pričiňovať sa o to, aby sociálna náuka Cirkvi mala potrebný dosah na formuláciu etických a právnych noriem, ktoré ovládajú svetový voľný trh a prostriedky spoločenskej komunikácie. Katolícki lídri a odborníci by mali podnecovať vládne a medzinárodné finančné a obchodné inštitúcie, aby uznali a zachovávali tieto normy.195
Zahraničný dlh
40. Okrem toho, pri presadzovaní spravodlivosti vo svete, charakterizovanom sociálnymi a hospodárskymi nerovnosťami, Cirkev nemôže prehliadať ťažké bremeno dlhu, do ktorého upadli mnohé ázijské rozvojové krajiny, s dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú pre ich prítomnosť a budúcnosť. V mnohých prípadoch sú tieto krajiny nútené obmedzovať výdavky na životné potreby, ako sú potraviny, zdravotníctvo, bývanie a výchova, aby mohli splácať dlhy voči medzinárodným peňažným ústavom a bankám. To znamená, že mnohí ľudia sú uväznení v životných podmienkach, ktoré sú potupou ľudskej dôstojnosti. Synoda, j keď uznala zložitosť tejto záležitosti, potvrdila, že táto problematika predstavuje skúšku pre národy, spoločnosti a vlády, či sú schopné posúdiť hodnotu ľudskej osoby a životov miliónov ľudí ponad a pomimo uváženia ekonomických a materiálnych výhod.196
Blízkosť Veľkého jubilea roku 2000 je vhodnou dobou pre biskupské konferencie na celom svete, zvlášť tie v najbohatších krajinách, povzbudiť medzinárodné peňažné ústavy a banky, aby preskúmali vhodné spôsoby na zmiernenie situácie zahraničného zadĺženia. Medzi najprirodzenejšími je opätovné prehodnotenie dlhov s ich podstatným znížením alebo dokonca celkové zmazanie, ako aj podnikateľské iniciatívy a investície na pomoc hospodárstvu najchudobnejších krajín.197 Zároveň sa synodálni Otcovia prihovorili aj zadĺženým krajinám, zdôrazňujúc nutnosť rozvinúť zmysel pre národnú zodpovednosť, pripomínajúc im dôležitosť múdreho hospodárskeho plánovania, priehľadnosti a dobrej vlády, a vyzvali ich zaangažovať sa v rozhodnej kampani proti korupcii.198 Apelovali na kresťanov v Ázii, aby odsúdili každú formu korupcie a nenáležitého privlastňovania si verejných financií zo strany tých, čo majú politickú moc (klientelizmus - pozn. prekl.).199 Občania zadĺžených krajín boli príliš často obeťami plytvania a neúčelného hospodárenia vo vnútri svojich krajín, skôr než sa stali obeťami krízy zahraničného dlhu.
Źivotné prostredie
41. Keď starostlivosť o ekonomický a technologický pokrok nesprevádza rovnaká starostlivosť o rovnováhu ekosystému, potom je naša zem nevyhnutne vystavená vážnym ekologickým poškodeniam, čo so sebou nesie ťažkú ujmu na dobre ľudí. Opovrhovanie prírodným prostredím, ktoré môžu všetci pozorovať, potrvá dovtedy, kým zem a jej potenciál bude chápaný jednoducho ako predmet bezprostredného úžitku a spotreby, ako vec, ktorou možno manipulovať s bezuzdnou túžbou po zisku.200 Je úlohou kresťanov a tých, ktorí hľadia na Boha ako na Stvoriteľa, chrániť životné prostredie obnovením zmyslu pre úctu voči všetkým Božím stvoreniam. Je to Božia vôľa, aby človek pôsobil v prírode nie ako neľútostný vykorisťovateľ, ale ako múdry a zodpovedný správca.201 Synodálni Otcovia sa zvlášť dovolávali väčšej zodpovednosti zo strany hláv štátov, zákonodarcov, podnikateľského sveta a tých, čo sú priamo zapojení do správy zdrojov zeme.202 ďalej zdôraznili nutnosť vychovávať ľudí, zvlášť mladých, k zodpovednosti za životné prostredie, a naučiť ich umeniu, ktoré Boh zveril ľudstvu, totiž spravovať stvorenstvo. Ochrana životného prostredia nie je len technická otázka, ale aj, ba najmä etická otázka. Všetci majú morálnu povinnosť postarať sa o životné prostredie, nielen pre vlastné dobro, ale aj pre dobro budúcich generácií.
Končiac tieto úvahy stojí za to pripomenúť, že synodálni Otcovia, apelujúci na kresťanov, aby pracovali a obetovali sa v službe ľudského rozvoja, sa odvolávali na základné hodnoty biblickej a cirkevnej tradície. Antický Izrael zanietene naliehal na neoddeliteľnej spätosti medzi klaňaním sa Bohu a starosťou o slabého, ktorého v Písmach typicky predstavovali "vdova, cudzinec a sirota" (porov. Ez 22,21-22; Dt 10,18; 27,19), ktorí boli v súdobej spoločnosti najviac vystavený hrozbe nespravodlivosti. U prorokov počujeme veľakrát výzvu po spravodlivosti, po spravodlivom usporiadaní ľudskej spoločnosti, bez čoho niet pravej bohoslužby (porov. Iz 1,10-17; Am 5,21-24). Pri napomenutiach synodálnych Otcov preto počujeme ozvenu prorokov, plných Božieho Ducha, ktorý chce "milosrdenstvo a nie obetu" (Oz 6,6). Ježiš si osvojil tieto slová (porov. Mt 9,13) a to isté platí pre svätcov v každej dobe a na každom mieste. Uvážme slová svätého Jána Chryzostoma: "Chceš si uctiť Kristovo telo? Nezanedbávaj ho, keď je nahé. Neprejavuj mu úctu z hodvábu v chráme, aby si naňho potom zabudol, keď ho vidíš vonku uzimené a nahé. Ten, ktorý povedal 'Toto je moje telo', je ten istý, ktorý povedal aj 'Videl si ma hladného a nedal si mi jesť' (.). Aké dobro je z toho, keď eucharistický stôl praská pod ťarchou zlatých kalichov, zatiaľ čo Kristus zomiera od hladu? Začni tíšiť jeho hlad a potom tým, čo ti ostane, môžeš vyzdobiť aj oltár!"203 V apeli Synody za ľudský rozvoj a za spravodlivosť v ľudských vzťahoch počujeme hlas, ktorý je zároveň starý i nový. Je starý, pretože vyviera z hĺbky našej kresťanskej tradície, hľadiac na onú hlbokú harmóniu, ktorá je zámerom Stvoriteľa; je nový, pretože hovorí práve o bezprostrednej situácii premnohých osôb dnešnej Ázie.

VII. kapitola
SVEDKOVIA EVANJELIA
Cirkev, ktorá vydáva svedectvo
42. II. vatikánsky koncil predložil jasnú náuku, že celá Cirkev je misionárska a že dielo evanjelizácie je úlohou celého Božieho ľudu.204 Keďže Boží ľud ako taký je vyzvaný ohlasovať evanjelium, evanjelizácia nikdy nie je dielom určitého izolovaného jednotlivca; je to skôr cirkevná úloha, ktorú treba zastať vo vospolnosti s celým spoločenstvom viery. Poslanie (misia) je jediné a nedeliteľné, pretože má jediný pôvod a jediný cieľ. Predsa však v rámci neho existujú rôzne zodpovednosti a rôzne typy činnosti.205 V každom prípade, je jasné, že skutočné ohlasovanie evanjelia nie je možné, ak kresťania zároveň neponúkajú svedectvo života v súlade s posolstvom, ktoré ohlasujú: "Prvá forma svedectva je život misionára, kresťanskej rodiny a kresťanského spoločenstva, ktorá umožňuje spoznať nový spôsob správania. (...) Všetci v Cirkvi tým, že sa snažia napodobňovať božského Majstra, môžu a musia vydávať toto svedectvo, ktoré je v mnohých prípadoch jedinou možnou formou, ako byť misionárom."206 Dnes je potrebné najmä rýdze kresťanské svedectvo, pretože "súčasný človek verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke, viac životu a skutkom než teóriám."207 Toto je zvlášť pravdivé v kontexte Ázie, kde ľudí presviedča skôr svätosť života než intelektuálne argumenty. Skúsenosť viery a darov Ducha Svätého sa preto stávajú východiskom pre každú misijnú činnosť na vidieku, v mestách, v školách či v nemocniciach, medzi postihnutými, emigrantmi alebo kmeňovým obyvateľstvom, ako aj pri zasadzovaní sa o spravodlivosť a ľudské práva. Každá situácia predstavuje pre kresťanov príležitosť ukázať, akú silu dosiahla Kristova pravda v ich živote. Preto Cirkev v Ázii, inšpirovaná mnohými misionármi, ktorí v minulosti vydali hrdinské svedectvo lásky k Bohu uprostred národov tohto kontinentu, usiluje sa dnes svedčiť s nie menšou horlivosťou o Ježišovi Kristovi a jeho evanjeliu. Nič menej si kresťanské misie nežiadajú.
Vo vedomí podstatne misionárskeho charakteru Cirkvi a s pohľadom na nové vyliatie dynamizmu Ducha Svätého na začiatku nového tisícročia, požiadali synodálni Otcovia, aby táto posynodálna apoštolská exhortácia ponúkla niektoré smernice a úpravy pre tých, ktorí pôsobia na rozsiahlom poli evanjelizácie v Ázii.
Pastieri
43. Duch Svätý je ten, čo uschopňuje Cirkev splniť poslanie, ktoré jej Kristus zveril. Skôr než Ježiš vyslal učeníkov ako svojich svedkov, dal im Ducha Svätého (porov. Jn 20,22), ktorý pôsobil skrze nich otváral srdcia tých, čo ich počúvali (porov. Sk 2,37). To isté sa deje aj s tými, ktorých posiela dnes. Na jednej strane všetci pokrstený, vzhľadom na milosť samej tejto sviatosti, sú poverení zúčastňovať sa na pokračovaní Kristovho spásneho poslania a sú schopní splniť túto úlohu práve preto, lebo Božia láska je rozliata v ich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého dostali (porov. Rim 5,5). Na druhej strane toto spoločné poslanie sa uskutočňuje prostredníctvom rozličných špecifických funkcií a chariziem. Kristus zveril hlavnú zodpovednosť za poslanie Cirkvi apoštolom a ich nástupcom. Z moci biskupskej vysviacky a hierarchického spoločenstva s Hlavou biskupského kolégia, dostávajú biskupi mandát a úrad vyučovať, viesť a posväcovať Boží ľud. Z vôle samého Krista, v rámci kolégia biskupov, zastáva Petrov nástupca - skala, na ktorej je postavená Cirkev (porov. Mt 16,18) - špecifický úrad jednoty. Preto biskupi musia vykonávať svoj úrad v jednote s Petrovým nástupcom, ktorý je zárukou pravdy ich učenia a ich plného spoločenstva v Cirkvi.
Kňazi, ktorí sú prostredníctvom vysviacky pridružení k biskupom v diele ohlasovania evanjelia, sú povolaní byť Pastiermi oviec, hlásateľmi Blahozvesti spásy a vysluhovateľmi sviatostí. Na to, aby mohli biskupi a kňazi slúžiť Cirkvi tak, ako si to Kristus želá, potrebujú dôkladnú a trvalú formáciu, ktorá im ponúkne príležitosť obnovy v oblasti ľudskej, duchovnej i pastoračnej; preto sú pre nich potrebné kurzy teológie, duchovnosti a humánnych vied.208 Obyvatelia Ázie musia mať možnosť vidieť členov kléru nielen ako vysluhovateľov kresťanskej lásky alebo inštitucionalizovaných správcov, ale ako ľudí s mysľami a srdciami zosúladenými s hĺbkami Ducha (porov. Rim 8,5). Úcte, ktorú má ázijské obyvateľstvo voči osobám, zastávajúcim úradnú moc, musí zodpovedať zo strany tých, čo majú úradné zodpovednosti v Cirkvi žiarivá mravná bezúhonnosť. Členovia kléru vydávajú svojím životom modlitby, horlivou službou a príkladným spôsobom života silné svedectvo evanjelia v spoločenstvách, ktoré pasú v Kristovom mene. Je mojou vrúcnou prosbou, aby vysvätení služobníci Cirkvi v Ázii žili a konali v duchu vospolnosti a spolupráce s biskupmi a so všetkými členmi Cirkvi, vydávajúc svedectvo lásky, ktorú Ježiš vyhlásil za skutočný rozlišovací znak svojich učeníkov (porov. Jn 13,35).
Chcem zvlášť podčiarknuť starosť Synody o prípravu tých, ktorí budú vychovávateľmi a učiteľmi v seminároch a na teologických fakultách.209 Po dôkladnej príprave v posvätných vedách a odboroch, ktoré s nimi súvisia, by mali dostať špecifickú formáciu, zameranú na kňazskú duchovnosť, na umenie duchovného vedenia a na ďalšie aspekty ťažkej a chúlostivej úlohy, ktorá ich očakáva pri výchove budúcich kňazov. Ide o apoštolát, ktorý je prvoradý pre blaho a vitalitu Cirkvi.
Zasvätený život a misijné spoločnosti
44. V posynodálnej apoštolskej exhortácii Vita consecrata som zdôraznil dôverné spojenie, ktoré existuje medzi zasväteným životom a misiami. V troch aspektoch, confessio Trinitatis, signum fraternitatis a servitium caritatis zviditeľňuje zasvätený život Božiu lásku vo svete, dosvedčujúc osobitným spôsobom spásne poslanie, ktoré vykonal Ježiš svojím úplným zasvätením sa Otcovi. Cirkev v Ázii, uznávajúc že každé pôsobenie Cirkvi nachádza oporu v modlitbe a v spoločenstve s Bohom, hľadí s hlbokou úctou a ocenením na rehoľné a kontemplatívne spoločenstvá ako na osobitný zdroj sily a inšpirácie. Sledujúc odporúčania synodálnych Otcov, rozhodne povzbudzujem zakladanie mníšskych a kontemplatívnych spoločenstiev, kde to je len možné. Takto, ako pripomína II. vatikánsky koncil, dielo budovania pozemského mesta môže mať svoj základ v Pánovi a k nemu smerovať, aby sa stavitelia nenamáhali nadarmo.210
Hľadanie Boha, život v spoločenstve a služba iným sú tri hlavné charakteristiky zasväteného života, ktoré dnes môžu ponúknuť príťažlivé kresťanské svedectvo národom Ázie. Osobitná synoda pre Áziu naliehala na tom, aby sa zasvätené osoby stali svedkami kresťanom i nekresťanom o všeobecnom povolaní ku svätosti a boli tak pre jedných ako aj pre druhých inšpirujúcim príkladom veľkodušnej lásky ku všetkým, zvlášť k tým najmenším spomedzi bratov a sestier. Vo svete, v ktorom zmysel pre Božiu prítomnosť je často zahmlený, musia zasvätené osoby vydávať presvedčivé a prorocké svedectvo primátu Boha a večného života. Źivotom v spoločenstve potvrdzujú hodnoty kresťanského bratstva a premieňajúcej moci Blahozvesti.211 Tí, čo sa oddali zasvätenému životu, sú povolaní stať sa vodcami v hľadaní Boha, v tom hľadaní, ktoré vždy oduševňovalo ľudské srdce a je zvlášť viditeľné v rozličných formách duchovnosti a asketizmu v Ázii.212 Muži a ženy, ktorí sa zasvätili kontemplatívnemu a asketickému životu, sa v početných náboženských tradíciách tohto kontinentu tešia veľkej úcte a ich svedectvo má zvlášť presvedčivú moc. Źijúc v spoločenstve, prostredníctvom pokojného a tichého svedectva, môžu svojou existenciou inšpirovať osoby k práci za väčší súlad v spoločnosti. Práve toto sa očakáva aj od zasvätených žien a mužov v kresťanskej tradícii. Príklad chudoby a odriekania, čistoty a úprimnosti, schopnosti obetovať sa v poslušnosti sa môže stať výrečným svedectvom, schopným zasiahnuť osoby dobrej vôle a nadviazať plodný dialóg s okolitými kultúrami a náboženstvami, ako aj s chudobnými a bezbrannými. Toto robí zasvätený život privilegovaným prostriedkom pre účinnú evanjelizáciu.213
Synodálni Otcovia uznali životnú úlohu, ktorú rehoľné rády a kongregácie, ako aj misijné inštitúty a spoločnosti apoštolského života, zohrali pri evanjelizácii Ázie v predošlých storočiach. Za tento nádherný prínos im Synoda vyjadrila svoju vďačnosť a povzbudila ich , aby nepoľavili zo svojho misijného úsilia.214 Pripájam sa k synodálnym Otcom, aby som vyzval zasvätené osoby obnoviť svoju horlivosť za ohlasovanie Kristovej spásonosnej pravdy. Všetkým treba zabezpečiť primeranú formáciu a zaškolenie, ktoré bude sústredené na Krista a verné vlastnej charizme, na ktorej boli založené, s osobitným dôrazom na osobnú svätosť a na svedectvo. Ich duchovnosť a spôsob života by mal byť pozorný voči náboženskému dedičstvu ľudí, uprostred ktorých žijú a slúžia.215 Aj pri rešpektovaní vlastnej charizmy sa od nich požaduje, aby sa začlenili do pastoračných plánov diecézy, v ktorej sa nachádzajú; a miestne cirkvi, na druhej strane, musia oživovať povedomie ideálu rehoľného a zasväteného života, podporujúc tieto povolania. To si vyžaduje, aby každá diecéza vypracovala pastoračný program pre povolania, vrátanie vyčlenenia kňazov a rehoľníkov, ktorý by pracovali výlučne medzi mladými ľuďmi a pomáhali im počúvať a rozoznávať Božie povolanie.216
V kontexte spoločenstva všeobecnej Cirkvi nemôžem nevyzvať Cirkev v Ázii, aby vysielala misionárov, aj keď ona sama potrebuje robotníkov do vinice. Rád konštatujem, že prednedávnom boli založené misijné inštitúty apoštolského života v rôznych krajinách Ázie, ako uznanie misijného charakteru Cirkví a zodpovednosti miestnych cirkví v Ázii ohlasovať evanjelium na celom svete.217 Otcovia Synody odporučili "založiť v lone každej miestnej cirkvi v Ázii, kde ešte neexistuje, misijné spoločnosti apoštolského života, charakterizované špecifickým zaangažovaním sa v misiách ad gentes, ad exteros a ad vitam".218 Podobná iniciatíva určite prinesie bohaté ovocie nielen v cirkvách, ktoré prijímajú misionárov, ale aj v tých, ktoré ich vysielajú.
Laici
45. Ako II. vatikánsky koncil jasne uviedol, laické povolanie pevne zasadzuje laikov do sveta, aby tu plnili najrozličnejšie úlohy, pričom sú povolaní šíriť v ňom evanjelium Ježiša Krista.219 Z moci milosti a krstného i birmovného povolania sú všetci laici misionármi; a poľom ich misijnej práce je rozsiahly a zložitý svet politiky, hospodárstva, priemyslu, výchovy, komunikačných prostriedkov, vedy, technológie, umení a športu. V mnohých krajinách tohto kontinentu už laici pôsobia ako praví misionári, majúc dosah aj na tých svojich krajanov, ktorí by inak nikdy neprišli do kontaktu s klérom alebo s rehoľníkmi.220 Vyjadrujem im vďaku celej Cirkvi a povzbudzujem všetkých laikov, aby sa ujali úlohy, ktorá im je vlastná v živote a poslaní Božieho ľudu, ako svedkovia Krista všade, kde sa nachádzajú.
Je úlohou Pastierov zabezpečiť, aby laici boli formovaní ako evanjelizátori, schopní čeliť výzvam súčasného sveta nielen svetskou múdrosťou a výkonnosťou, ale srdcom obnoveným a posilneným Kristovou pravdou.221 Veriaci laici, svedčiac o evanjeliu v každej oblasti spoločenského života, môžu zohrávať jedinečnú úlohu pri vykoreňovaní nespravodlivosti a útlaku a aj na túto úlohu musia dostať primeranú formáciu. Pripájam sa k Otcom synody, ktorí za týmto účelom navrhujú zriadiť na diecéznej alebo národnej úrovni strediská pre formáciu laikov, ktoré ich budú pripravovať na misijnú činnosť ako svedkov Krista v dnešnej Ázii.222
Synodálni Otcovia preukázali zvláštnu starosť o to, aby Cirkev bola participatívna, aby sa v nej teda niekto necítil vylúčený a zhodli sa na tom, že širšia účasť žien na živote a poslaní Cirkvi je skutočne naliehavou nutnosťou. "Źena má celkom zvláštnu schopnosť odovzdávať vieru, takže sám Ježiš sa na ňu odvolal pri svojej evanjelizácii. Tak sa stalo so Samaritánkou, ktorú Ježiš stretol pri 'Jakubovej studni' a vybral si ju na prvé rozšírenie novej viery na mimožidovskom území".223 Na ocenenie ich služby v Cirkvi treba, aby boli ženám ponúknuté väčšie možnosti navštevovať kurzy teológie a ďalších vedných odborov; a muži v seminároch a v domoch rehoľnej formácie musia byť vychovávaní k tomu, aby ženy považovali za spolupracovníčky v apoštoláte.224 Treba ich účinnejšie začleniť do pastoračných programov, do diecéznych a farských pastoračných rád i do diecéznych synod. Ich schopnosti slúžiť by mali byť plne využité v oblasti zdravotníctva, výchovy, prípravy veriacich na sviatosti, pri budovaní spoločenstva, v činnosti v prospech mieru. Ako poznamenali Otcovia Synody, prítomnosť žien v poslaní lásky a služby Cirkvi je významným prínosom pri privádzaní obyvateľov Ázie, najmä chudobných a vytlačených na okraj spoločnosti, k Ježišovi, bohatému na milosrdenstvo, ktoré je schopný uzdraviť ich a zmieriť.225
Rodina
46. Rodina je zvyčajným miestom, kde mladé generácie dospievajú k osobnej a spoločenskej zrelosti. Rodina nesie so sebou dedičstvo samého ľudstva, pretože život prechádza z generácie na generáciu práve cez ňu. Rodina zastáva veľmi dôležité miesto v kultúrach Ázie a ako podčiarkli synodálni Otcovia, rodinné hodnoty, ako sú synovská úcta, láska a starostlivosť o starých a chorých ľudí, láska k maličkým a harmónia sa tešia veľkej úcte vo všetkých kultúrach a náboženských tradíciách tohto kontinentu.
Z kresťanského hľadiska je rodina "domácou Cirkvou (ecclesia domestica)".226 Kresťanská rodina, podobne ako celá Cirkev, by mala byť miestom, kde pravda evanjelia je pravidlom života a darom, ktorý členovia rodiny prinášajú širšiemu spoločenstvu. Rodina nie je jednoducho predmetom pastoračnej starostlivosti Cirkvi, ale je aj jedným z jej najúčinnejších vykonávateľmi evanjelizácie. Kresťanské rodiny sú dnes povolané dosvedčovať evanjelium v ťažkých časoch a okolnostiach, keď sama rodina je ohrozovaná spleťou rôznych síl.227 Aby mohla byť kresťanská rodina v podobných okolnostiach uskutočňovateľom evanjelizácie, potrebuje byť skutočne rýdzou "domácou Cirkvou", žijúc v pokornej láskavosti svoje kresťanské povolanie.
Ako poukázali Otcovia Synody, to znamená, že by rodina mala prevziať aktívnu úlohu v živote farnosti, účasťou sa na sviatostiach, zvlášť eucharistii a sviatosti pokánia a zapojením sa do služby iným. Znamená to tiež, že rodičia by sa mali usilovať o to, aby chvíle, kedy sa rodina prirodzene stretáva, využili na modlitbu, čítanie a uvažovanie o Biblii, na vhodné slávenia pod vedením rodičov, zamerané na zdravý oddych. Toto kresťanskej rodine pomôže stať sa ohniskom evanjelizácie, kde každý člen zakusuje Božiu lásku a komunikuje ju ostatným.228 Synodálni Otcovia taktiež uznali, že deti zohrávajú úlohu pri evanjelizácii, tak vo vlastnej rodine, ako v širšom spoločenstve.229 V presvedčení, že "budúcnosť sveta a Cirkvi prechádza cez rodinu",230 navrhujem opätovne preštudovať a uviesť do praxe, čo som na tému rodiny napísal v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, vydanej po Piatom riadnom zasadnutí Synody biskupov v roku 1980.
Mládež
47. Synodálni Otcovia sa ukázali ako zvlášť vnímavý na tému mládeže v Cirkvi. Mnohé a zložité problémy, s ktorými sa dnes mladí ľudia v meniacom sa ázijskom svete potýkajú, pobádajú Cirkev, aby im pripomenula ich zodpovednosť voči budúcnosti spoločnosti i Cirkvi, povzbudzujúc a podporujúc ich na každom kroku, aby si bola istá, že sú schopní prijať túto zodpovednosť. Cirkev im ponúka pravdu evanjelia ako radostné a oslobodzujúce tajomstvo, ktoré treba poznať, prežívať a zdieľať s inými s presvedčením a odvahou.
Aby sa mladí ľudia mohli stať účinnými vykonávateľmi misie, je nevyhnutné, aby im Cirkev ponúkla primeranú pastoračnú starostlivosť.231 V zhode so synodálnymi Otcami odporúčam, aby každá diecéza v Ázii, tam, kde je to možné, určila kaplánov alebo vodcov mládeže, ktorí by podnecovali ich duchovnú formáciu a apoštolát medzi mládežou. Katolíckym školám a farnostiam prislúcha životná úloha ponúknuť mladým ľuďom celostnú formáciu a usilovať sa priviesť ich na cestu pravého učeníctva, rozvíjajúc v nich ľudské vlastnosti, ktoré si misie vyžadujú. Apoštolské diela, usporiadané pre mládež a špecifické kluby mládeže môžu mladým ľuďom ponúknuť skúsenosť kresťanského priateľstva, ktoré je pre nich také dôležité. Farnosť, združenia a hnutia sú schopné pomôcť im lepšie čeliť sociálnym tlakom, keď im ponúknu nielen väčšiu zrelosť v kresťanskom živote, ale aj podporu vo forme rady v oblasti profesionálnej orientácie, hľadania povolania či mládežníckej problematiky.
Kresťanská formácia mládeže v Ázii musí vychádzať z uznania, že mladí ľudia nie sú len predmetom pastoračnej starostlivosti Cirkvi, ale aj "vykonávatelia a spolupracovníci v poslaní Cirkvi pri rozličných apoštolských úlohách lásky a služby".232 Preto by bolo potrebné vo farnostiach a v diecézach vyzvať mladých ľudí, aby sa zúčastňovali na organizovaní činností, ktoré sa ich týkajú a ich zasahujú. Sviežosť a elán, duch solidarity a nádeje môže z nich urobiť tvorcov pokoja v rozdelenom svete; v tejto súvislosti je povzbudivé vidieť mladých ľudí, zapojených do programov výmeny medzi miestnymi cirkvami a medzi ázijskými krajinami a krajinami iných kontinentov, s cieľom podnecovať dialóg medzi náboženstvami a medzi kultúrami.
Spoločenská komunikácia
48. V období globalizácie "hrajú prostriedky spoločenskej komunikácie natoľko dôležitú úlohu, že sa stali pre mnohých hlavným prostriedkom informácií a vzdelania (formácie), vedenia a inšpirácie pre individuálne, rodinné a sociálne správanie. Mladá generácia vyrastá v svete, ktorý stvárňujú najmä ony."233 Svet sleduje nástup novej kultúry, ktorá "ešte skôr než zo svojich obsahov, vzniká zo samej skutočnosti, že jestvujú nové spôsoby komunikovania, spojené s novou rečou, novými technikami a novými psychologickými postojmi".234 Výnimočná úloha, ktorú zohrávajú prostriedky spoločenskej komunikácie pri pretváraní sveta, kultúr a spôsob zmýšľania, privodila v ázijských spoločnostiach rozsiahle a rýchle premeny.
Nevyhnutne je aj evanjelizačné poslanie Cirkvi hlboko poznačené dopadom masmédií, ktoré vzhľadom na ich rastúci vplyv, a to až v najvzdialenejších oblastiach Ázie, môžu byť veľkou pomocou pri ohlasovaní evanjelia v každom kúte tohto kontinentu. Predsa však, "nestačí ich len používať na šírenie kresťanského posolstva a náuky Cirkvi, ale posolstvo samo musí byť integrované do tejto 'novej kultúry', vytvorenej modernou komunikáciou".235 Na dosiahnutie toho Cirkev nutne potrebuje preskúmať nové spôsoby dômyselného začlenenia masmédií do pastoračného plánovania a pastoračných činností, aby tak prostredníctvom ich účinného využitia mohla moc evanjelia dosiahnuť ešte viac jednotlivcov i celé národy a šíriť v ázijských kultúrach hodnoty Kráľovstva.
Pripájam sa k chvále Otcov Synody, adresovanej Radio Veritas Asia, jedinej rozhlasovej stanici kontinentu, ktorá slúži Cirkvi v Ázii, za jej takmer tridsaťročnú evanjelizáciu prostredníctvom rozhlasu. Bude potrebné zaangažovať sa za posilnenie tohto vynikajúceho misijného nástroja vhodným jazykovým programovaním, prínosom spolupracovníkov a finančnou podporou zo strany biskupských konferencií a diecéz v Ázii.236 Okrem rozhlasu môžu aj katolícke publikácie a tlačové agentúry pomáhať pri šírení informácie a ponúkať súvislé náboženské vzdelávanie a formáciu na celom kontinente. Na miestach, kde sú kresťania v menšine, môžu byť tieto prostriedky dôležitými nástrojmi na podporu a udržiavanie zmyslu pre katolícku totožnosť a na šírenie poznania katolíckych mravných zásad.237
Stotožňujem sa s odporúčaniami synodálnych Otcov ohľadom evanjelizácie prostredníctvom spoločenskej komunikácie, "areopágu modernej doby", v nádeji, že to môže poslúžiť ľudskému povzneseniu a šíreniu Kristovej pravdy a učenia Cirkvi.238 Bolo by užitočné, keby každá diecéza, kde je to len možné, zriadila úrad pre komunikáciu a pre médiá. Výchova v oblasti médií, zahrňujúca kritické hodnotenie mediálnych produktov, musí byť stále viac súčasťou formácie kňazov, seminaristov, rehoľníkov, katechétov, laických odborníkov, študentov katolíckych škôl a farských spoločenstiev. Vzhľadom na rozsiahly vplyv a mimoriadny dosah masmédií, musia katolíci pracovať spoločne s členmi ostatných cirkví a cirkevných spoločenstiev i s prívržencami iných náboženstiev, aby v médiách zabezpečili miesto pre duchovné a mravné hodnoty. Spolu s Otcami synody povzbudzujem rozvoj pastoračných plánov v oblasti komunikácie, tak na národnej ako i na diecéznej úrovni, v duchu usmernení pastoračnej inštrukcie Aetatis novae, pri náležitom zohľadnení okolností prevládajúcich v Ázii.
Mučeníci
49. Akokoľvek dôležité môžu byť programy formácie a stratégie, napokon mučeníctvo je to, čo odhaľuje pravú podstatu kresťanského posolstva. Samo slovo "mučeník" znamená svedok a tí, čo vyliali svoju krv za Krista, vydali vrcholné svedectvo o autentickej hodnote evanjelia. V bule, ktorou som vyhlásil Veľké jubileum roku 2000, Incarnationis mysterium, som podčiarkol životnú dôležitosť spomienky na mučeníkov. Napísal som: "Z psychologického hľadiska mučeníctvo je najvýrečnejšou skúškou pravdy viery, ktorá vie dať ľudskú tvár aj najnásilnejšej smrti a zjavuje svoju krásu aj v najkrutejšom prenasledovaní."239 V priebehu storočí dala Ázia Cirkvi a svetu veľký počet týchto hrdinov viery a zo srdca Ázie vychádza veľký chválospev: "Te martyrum candidatus laudat esercitus". Toto je hymnus tých, čo zomreli za Krista na pôde Ázie v prvých storočiach Cirkvi, a je to aj radostný výkrik mužov a žien nedávnych čas, ako sú svätý Pavol Miki a jeho spoločníci, svätý Vavrinec Ruiz a jeho spoločníci, svätý Andrej Dung Lac a jeho spoločníci, svätý oAndrej Kim Taegn a jeho spoločníci. Nech veľký zástup mučeníkov Ázie, dávnych i nedávnych, nikdy neprestane učiť Cirkev na tomto kontinente, čo znamená vydávať svedectvo Baránkovi, v ktorého krvi si zbielili svoje žiarivé rúcha (porov. Zjv 7,14)! Nech oni sú tými neohrozenými svedkami skutočnosti, že kresťania sú povolaní ohlasovať vždy a všade nič iné než Pánov kríž! A krv mučeníkov Ázie nech je, dnes ako vždy, semenom nového života pre Cirkev v každom kúte tohto kontinentu!

ZÁVER
Vďaka a povzbudenie
50. Na záver tejto posynodálnej apoštolskej exhortácie, ktorá v úsilí rozpoznať, čo Duch hovorí cirkvám v Ázii (porov. Zjv 1,11) sa pokúsila načrtnúť ovocie Osobitného zasadnutia Synody biskupov pre Áziu, chcem vyjadriť vďačnosť Cirkvi všetkým vám, drahí bratia a sestry v Ázii, ktorí ste mnohorakým spôsobom prispeli k úspechu tejto dôležitej cirkevnej udalosti. Na prvom mieste vzdajme vďaku Bohu za bohatstvo kultúr, jazykov, tradícií a za náboženskú citlivosť tohto veľkého kontinentu. Nech je pochválený Boh za národy Ázie, také bohaté vo svojej odlišnosti a zjednotené v hľadaní mieru a plnosti života. Najmä teraz, v bezprostrednej blízkosti dvetisíceho výročia narodenia Ježiša Krista, ďakujme Bohu, že si vybral Áziu za pozemský príbytok svojho vteleného Syna, Spasiteľa sveta.
Nemôžem nevysloviť svoje ocenenie biskupom Ázie za ich hlbokú lásku k Ježišovi Kristovi, k Cirkvi a k národom Ázie a za ich svedectvo vospolnosti a veľkodušnú oddanosť úlohe evanjelizácie. Som vďačný tým, čo tvoria veľkú rodinu Cirkvi na tomto kontinente: kňazom, zasväteným osobám, misionárom, laikom, mládeži, domorodému obyvateľstvu, pracujúcim, chudobným a skľúčeným. V hĺbke svojho srdca je osobitné miesto pre tých, ktorí sú v Ázii prenasledovaní pre vieru v Krista: sú to skryté stĺpy Cirkvi, a sám Ježiš sa na nich obracia s potešujúcimi slovami: "Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo" (Lk 12,32). Veriaci v Krista sú ešte malou menšinou na tomto rozsiahlom a ľudnatom kontinente. Napriek tomu ani zďaleka nie sú ustráchanou menšinou, ale sú živí vo viere, plný tej nádeje, ktorú len viera môže priniesť. Svojím pokorným ale odvážnym spôsobom ovplyvnili kultúry a spoločnosti Ázie, zvlášť životy chudobných a bezbranných, z ktoých mnohí nezdieľajú katolícku vieru. Takto ponúkajú príklad kresťanom na každom mieste, aby boli pripravení zdieľať poklad Blahozvesti "v každej vhodnej i nevhodnej príležitosti" (2Tim 4,2). Silu nachádzajú v úžasnej moci Ducha Svätého, ktorý spôsobuje, že prítomnosť Cirkvi v Ázii, napriek svojmu zväčša obmedzenému rozšíreniu, je ako kvas, ktorý v tichosti a skrytosti prekvasuje celé cesto (porov. Mk 13,33).
Národy Ázie potrebujú Ježiša Krista a jeho evanjelium, pretože tento kontinent má smäd po živej vode, ktorú len on môže dať (porov. Jn 4,10-15). Kristovi učeníci v Ázii musia preto byť veľkodušní v úsilí napĺňať poslanie, prijaté od Pána, ktorý prisľúbil, že bude s nimi až do skončenia sveta (porov. Mt 28,20). Cirkev v Ázii, dôverujúca v Pána, ktorý neopustí tých, čo si povolal, završuje s nadšením svoju púť k tretiemu tisícročiu. Jej jedinou radosťou je, že môže s množstvom národov Ázie zdieľať obrovský dar, ktorý ona sama dostala, lásku Ježiša Spasiteľa. Jej jedinou túžbou je pokračovať v poslaní služby a lásky, aby všetci obyvatelia tohto kontinentu "mali život a mali ho v hojnosti " (Jn 10,10).
Modlitba ku Kristovej Matke
51. S pohľadom na toto nesmierne poslanie sa obraciame na Máriu, Matku Vykupiteľa, ku ktorej, ako potvrdili Otcovia Synody, prechovávajú kresťania v Ázii veľkú lásku a oddanosť, uctievajúc ju ako svoju Matku a Matku Kristovu.240 Na celom kontinente sú stovky mariánskych chrámov a svätýň, v ktorých sa zhromažďujú nielen katolícki veriaci, ale aj veriaci iných náboženstiev.
Márii, ktorá je vzorom všetkých učeníkov a žiarivou Hviezdou evanjelizácie, zverujem Cirkev v Ázii na prahu tretieho tisícročia kresťanskej éry, plne dôverujúc v jej uchu, ktoré vždy počúva, v jej srdce, ktoré vždy prijíma, v jej modlitbu, ktorá nikdy nevyjde nazmar:
Ó, svätá Matka, Dcéra Najvyššieho,
Panenská Matka Spasiteľa a Matka naša,
obráť svoj nežný pohľad na Cirkev,
ktorú tvoj Syn založil na pôde Ázie.
Buď jej sprievodkyňou a vzorom pri uskutočňovaní
poslania lásky a služby tvojho Syna v Ázii.
Ty si plne a slobodne prijala
pozvanie Otca stať sa Božou Matkou;
nauč nás vyprázdniť si srdce
od všetkého, čo nie je Božie,
aby sme aj my boli naplnení zhora
Duchom Svätým.
Ty si kontemplovala tajomstvá Božej vôle
v tichosti svojho srdca;
pomáhaj nám na ceste rozlišovania znakov
Božej mocnej ruky.
Ty si sa pohotovo vybrala navštíviť Alžbetu,
aby si jej pomohla v dňoch očakávania;
získaj pre nás toho istého horlivého a ochotného ducha
pri úlohe evanjelizácie.
Ty si pozdvihla hlas,
aby si spievala na slávu Pánovi;
veď nás pri radostnom ohlasovaní
viery v Krista Spasiteľa.
Ty si mala súcit
s tými, čo boli v núdzi
a vzývala si meno svojho Syna;
nauč nás nebáť sa
hovoriť Ježišovi o svete
a svetu o Ježišovi.
Ty si bola pod krížom,
keď tvoj Syn poslednýkrát vydýchol;
buď pri nás, keď sa usilujeme byť zjednotení
v duchu a v službe s tými, čo trpia.
Ty si sa spolu s učeníkmi modlila vo Večeradle;
pomáhaj nám očakávať dar Ducha,
aby sme dokázali ísť všade, kam nás On vedie.
Ochraňuj Cirkev od každej mocnosti, ktorá ju ohrozuje.
Pomáhaj jej byť živým obrazom
Najsvätejšej Trojice.
Modli sa za to, aby
skrze službu, ktorú Cirkev s láskou vykonáva,
všetky národy Ázie mohli dospieť k poznaniu
tvojho Syna, Ježiša Krista,
jediného Spasiteľa sveta,
a takto zakúsiť radosť zo života
v jeho plnosti.
Ó, Matka, Matka nového stvorenstva
a Matka Ázie,
oroduj za nás, svoje deti, teraz i naveky!
Dané v Dillí, v Indii, 6. novembra roku 1999, dvadsiatehodruhého roku pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Ján Pavol II., Príhovor na šiestom plenárnom zasadnutí Federácii biskupských konferencií Ázie (FABC), Manila (15. januára 1995), 11: Insegnamenti XVIII, 1 (1995), 159.
2 Apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 38: AAS 87 (1995), 30.
3 Porov. č. 11: Insegnamenti XVIII, 1 (1995), 159.
4 Apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 38: AAS 87 (1995), 30.
5 Porov. Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu, Záverečné posolstvo, 2.
6 Príhovor na šiestom plenárnom zasadnutí Federácii biskupských konferencií Ázie (FABC), Manila (15. januára 1995), 10: Insegnamenti XVIII, 1 (1995), 159.
7 Ján Pavol II., List o putovaní na miesta spojené s dejinami spásy (29. júna 1999), 3: L'Osservatore Romano, 30. júna - 1. júla 1999, str. 8.
8 Porov. Propositio 3.
9 Propositio 1.
10 Porov. Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu, Lineamenta, 3.
11 Porov. tamtiež.
12 Porov. Propositio 32.
13 Porov. Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu, Instrumentum laboris, 9.
14 Porov. Propositiones 36 a 50.
15 Propositio 44.
16 Propositio 27.
17 Propositio 45.
18 Instrumentum laboris, 9.
19 Porov. Propositio 39.
20 Propositio 35.
21 Porov. Propositio 38.
22 Porov. Propositio 22.
23 Porov. Propositio 52.
24 Porov. Lineamenta, 6.
25 Porov. Propositio 56.
26 Ján Pavol II., Apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 18: AAS 87 (1995), 16.
27 Porov. Propositio 29.
28 Porov. Propositiones 29 a 31.
29 Propositio 51.
30 Porov. Propositiones 51, 52, 53.
31 Propositio 57.
32 Porov. tamtiež.
33 Propositio 54.
34 Č. 3: AAS 83 (1991), 252.
35 Porov. Propositio 5.
36 Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu, Relatio ante disceptationem: L'Osservatore Romano, 22. apríla 1998, str. 5.
37 Tamtiež, str. 3.
38 Propositio 8.
39 Č. 11: AAS 83 (1991), 260.
40 Tamtiež.
41 Relatio ante disceptationem, cit. miesto, str. 3.
42 Porov. Rímsky misál, Eucharistická modlitba o zmierení I.
43 Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979),
10: AAS 71 (1979), 274.
44 Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
45 Č. 9: AAS 71 (1979), 272-273.
46 Osobitné zasadanie Synody biskupov pre Áziu, Relatio post disceptationem, 3.
47 Porov. tamtiež.
48 Tamtiež.
49 Propositio 5.
50 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 6: AAS 83 (1991), 255.
51 Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), 7: AAS 71 (1979), 269.
52 Porov. Ján Pavol II., encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 54: AAS 78 (1986), 875.
53 Porov. tamtiež, 59, cit. miesto, 885.
54 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 28: AAS 83 (1991), 274; porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 26.
55 Porov. Propositio 11; II. vatikánsky koncil, Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 4, 15; Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17; Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 11, 22, 38; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 28: AAS 83 (1991), 273-274.
56 Porov. Relatio ante disceptationem, cit. miestom, str. 5.
57 Ján Pavol II., encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 50: AAS 78 (1986), 870; porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, III, 2, 10-12; 6, 6; 7, 13.
58 Porov. Ján Pavol II., encyklika Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 50: AAS 78 (1986), 870.
59 Porov. tamtiež, 24, cit. miesto, 832.
60 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 28: AAS 83 (1991), 274.
61 Č. 29: AAS 83 (1991), 275; porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 45.
62 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 29: AAS 83 (1991), 275.
63 Porov. II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13.
64 Propositio 12.
65 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17.
66 Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 22: AAS 68 (1976), 20.
67 Propositio 8.
68 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 45: AAS 83 (1991), 292.
69 Porov. tamtiež, 46: cit. miesto, 292-293.
70 Porov. II. vatikánsky koncil, Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 3-4; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 39: AAS 83 (1991), 287; Propositio 40.
71 Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 53: AAS 68 (1976), 41-42.
72 Príhovor predstaviteľom nekresťanských náboženstiev (5. februára 1986), 2: AAS 78 (1986), 767.
73 Porov. Propositiones 11, 12; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 28: AAS 83 (1991), 273-274.
74 Relatio ante disceptationem: cit. miesto, str. 5.
75 Propositio 58.
76 Porov. Ján Pavol II., encyklika Fides et ratio (14. septembra 1988), 72: AAS 91 (1999), 61.
77 Relatio post disceptationem, 15.
78 Porov. tamtiež.
79 Tamtiež.
80 Propositio 6.
81 Porov. Relatio post disceptationem, 6.
82 Tamtiež.
83 Porov. Relatio ante disceptationem: cit. miesto, str. 5.
84 Porov. Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 20: AAS 68 (1976), 18-19.
85 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 52: AAS 83 (1991), 300.
86 Porov. Relatio post disceptationem, 9.
87 Porov. II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 28: AAS 83 (1991), 273-274.
88 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 56: AAS 83 (1991), 304.
89 Ján Pavol II., Homília pri svätej omši s katolíkmi západného Bengálska (Kalkata, 4. februára 1986), 3: Insegnamenti IX/1 (1986), 314.
90 Porov. Propositio 43.
91 Porov. Propositio 7.
92 Tamtiež.
93 Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 54: AAS 83 (1991), 302.
94 Porov. tamtiež, cit. miesto, 301.
95 Porov. II. vatikánsky koncil, Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 2; Relatio post disceptationem, 14.
96 Relatio post disceptationem, 14; Propositio 43.
97 Porov. Propositio 43.
98 Porov. Relatio post disceptationem, 13.
99 Porov. tamtiež.
100 Porov. Propositio 18.
101 Porov. Propositio 17.
102 Porov. č. 60, 62, 105: AAS 91 (1999), 52-53; 54; 85-86.
103 Porov. Propositio 24.
104 Porov. Propositio 25.
105 Porov. tamtiež.
106 Porov. Propositio 27.
107 Porov. Propositio 29.
108 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 91: AAS 83 (1991), 338.
109 Propositio 19.
110 Propositio 8.
111 Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 2.
112 Propositio 6.
113 Sv. Augustín, De civitate Dei, XVIII, 51, 2: PL 41, 614; porov. II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 8.
114 II. vatikánsky koncil, Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 7; porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17.
115 Pavol VI., Príhovor kardinálom pri príležitosti sviatku svojich menín (22. júna 1973): AAS 65 (1973), 391.
116 Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 18: AAS 81 (1989), 421.
117 Porov. tamtiež; porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 4.
118 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 775.
119 Porov. tamtiež.
120 Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 32: AAS 81 (1989), 451-452.
121 Porov. II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 16.
122 Propositio 13.
123 Tamtiež.
124 Porov. Relatio ante disceptationem: cit. miesto, str. 6.
125 Propositio 13; porov. II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 22.
126 Porov. tamtiež.
127 Porov. Propositio 15; Kongregácia pre náuku viery, List biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi ako spoločenstva Communionis notio (28. mája 1992), 3-10: AAS 85 (1993), 839-844.
128 Porov. Propositio 15.
129 Porov. tamtiež.
130 Porov. Propositio 16.
131 Propositio 34.
132 Porov. Propositio 30; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 51: AAS 83 (1991), 298.
133 Porov. Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 58: AAS 68 (1976), 46-49; Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 51: AAS 83 (1991), 299.
134 Porov. Propositio 31.
135 Porov. Propositio 14.
136 Porov. Relatio ante disceptationem: cit. miesto, str. 6.
137 Porov. Propositio 50.
138 Porov. Propositiones 36; 50.
139 Porov. Ján Pavol II., Príhovor na Synode biskupov Sýrsko-Malabarskej cirkvi (8. januára 1996), 6: AAS 88 (1996), 41.
140 Porov. Propositio 50.
141 Porov. Propositio 56.
142 Porov. Propositio 51.
143 Porov. Propositio 52.
144 Propositio 53.
145 Porov. Propositio 57.
146 Porov. Ján Pavol II., List o putovaní na miesta spojené s dejinami spásy (29. júna 1999), 7: L'Osservatore Romano, 30. júna - 1. júla 1999, str. 9.
147 AAS 56 (1964), 613.
148 Porov. Propositio 42.
149 Tamtiež.
150 Ján Pavol II., Príhovor na Všeobecnej audiencii 26. júla 1995, 4: Insegnamenti XVIII, 2 (1995), 138.
151 Ján Pavol II., Príhovor na Všeobecnej audiencii 20. januára 1982, 2: Insegnamenti V, 1 (1982), 162.
152 Porov. č. 53: AAS 87 (1995), 37.
153 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 55: AAS 83 (1991), 302.
154 Porov. tamtiež, cit. miesto, 304.
155 Č. 4: AAS 83 (1991), 101-102.
156 Č. 56: AAS 83 (1991), str. 304.
157 Propositio 41.
158 Tamtiež.
159 Porov. tamtiež.
160 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 57: AAS 83 (1991), 305.
161 Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata (25. marca 1996), 8: AAS 88 (1996), 383.
162 Porov. Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 47: AAS 80 (1988), 582.
163 II. vatikánsky koncil, Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 1.
164 Z mnohých hľadísk východzím bodom bola encyklika Leva XIII. Rerum novarum (15. mája 1891), ktorá dala základ celému radu slávnostných vyhlásení o rôznych aspektoch sociálnej otázky. Medzi nimi bola aj encyklika Populorum progressio (26. marca 1967), ktorú pápež Pavol VI. zverejnil ako odpoveď na náuku II. vatikánskeho koncilu a na zmenenú situáciu vo svete. Na spomienku 20. výročia tohto dokumentu som napísal encykliku Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987) v ktorej som, sledujúc predošlé cirkevné učenie, vyzval všetkých veriacich, aby sa pokladali za povolaných k poslaniu služby, ktorá nevyhnutne zahrňuje aj podporenie celostného ľudského rozvoja.
165 Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 41: AAS 80 (1988), 570-571.
166 Porov. Kongregácia pre náuku viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia (22. marca 1986), 72: AAS 79 (1987), 586.
167 Porov. Propositio 22.
168 Porov. Propositio 21.
169 Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988), 5: AAS 81 (1989), 400-402; encyklika Evangelium vitae (25. marca 1995), 18: AAS 87 (1995), 419nn.
170 Propositio 22; porov. Propositio 39.
171 Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 42: AAS 80 (1988), 573; porov. Kongregácia pre náuku viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení Libertatis conscientia (22. marca 1986), 68: AAS 79 (1987), 583.
172 Porov. Propositio 44.
173 Porov. tamtiež.
174 Porov. Propositio 39.
175 Porov. Propositio 22.
176 Porov. Propositio 36.
177 Porov. Propositio 38.
178 Porov. tamtiež.
179 Porov. Propositio 33.
180 Porov. tamtiež.
181 Porov. Propositio 35.
182 Porov. tamtiež.
183 Porov. Propositio 32.
184 Porov. Ján Pavol II., apoštolský list Salvifici doloris (11. februára 1984), 28-29: AAS 76 (1984), 242-244.
185 Porov. Propositio 20.
186 Porov. tamtiež.
187 Porov. Propositio 21.
188 Porov. tamtiež.
189 Porov. tamtiež.
190 Porov. Propositio 23.
191 Porov. tamtiež.
192 Porov. Propositio 55.
193 Porov. Propositio 49.
194 Ján Pavol II., Posolstvo k svetovému dňu mieru, 1. januára 1998, 3: AAS 90 (1998), 50.
195 Porov. Propositio 49.
196 Porov. Propositio 48.
197 Porov. tamtiež; Ján Pavol II., Apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 51: AAS 87 (1995), 36.
198 Porov. Propositio 58.
199 Porov. Propositio 22; Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 44: AAS 80 (1988), 576nn.
200 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), 15: AAS 71 (1979), 287.
201 Porov. tamtiež.
202 Porov. Propositio 47.
203 Hom in Matth., 50, 3-4: PG 58, 508-509.
204 Porov. Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, 2 a 35.
205 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 31: AAS 83 (1991), 277.
206 Tamtiež, 42; cit. miesto, 289.
207 Tamtiež.
208 Porov. Propositio 25.
209 Porov. tamtiež.
210 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 46.
211 Porov. Propositio 27.
212 Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata (25. marca 1996), 103: AAS 88 (1996), 479.
213 Porov. Pavol VI., Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 69: AAS 68 (1976), 59.
214 Porov. Propositio 27.
215 Porov. tamtiež.
216 Porov. tamtiež.
217 Porov. Propositio 28.
218 Tamtiež.
219 Porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 31.
220 Porov. Propositio.
221 Porov. tamtiež.
222 Porov. tamtiež.
223 Ján Pavol II., Príhovor na Všeobecnej audiencii 13. júla 1994: Insegnamenti XVII, 2 (1994), 40.
224 Porov. Propositio 35.
225 Porov. tamtiež.
226 II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 11.
227 Porov. Relatio ante disceptationem, cit. miesto, str. 6.
228 Porov. Propositio 32.
229 Porov. Propositio 33.
230 Príhovor Konfederácii kresťanských (manželských a rodinných - pozn. prekl.) poradní (29. novembra 1980), 4: Insegnamenti III, 2 (1980), 1454.
231 Porov. Propositio 34.
232 Tamtiež.
233 Porov. Ján Pavol II., encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 37: AAS 83 (1991), 285.
234 Tamtiež.
235 Tamtiež.
236 Porov. Propositio 45.
237 Porov. tamtiež.
238 Porov. tamtiež.
239 Č. 13: AAS 91 (1999), 142.
240 Porov. Propositio 59.