Dokumenty pápežov

1. Svätý rok,  ktorý sa podľa zvyku a tradície našich predkov bude čoskoro v tomto vznešenom meste sláviť, sme, ako dobre viete, nedávno vyhlásili apoštolským listom. Dnes však, ako nádejné znamenie a priaznivú predzvesť dôstojného slávenia tejto nanajvýš posvätnej náboženskej slávnosti, odporúčame a vrúcne povzbudzujeme k jednému výnimočnému činu. Ak ho totiž všetci úprimne prijmú a vykonajú v jednote ochotných a súhlasných sŕdc, právom očakávame, že prinesie bohaté a trvalé ovocie – predovšetkým kresťanskému svetu a tiež celej ľudskej spoločnosti.

2. Už viackrát sme sa usilovali s úprimnou oddanosťou podporovať a postaviť do ešte jasnejšieho svetla osvedčenú formu zbožnosti, ktorá sa zameriava na úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, nasledujúc príklad našich predchodcov – Inocenta XII., Benedikta XIII., Klementa XIII., Pia VI. a rovnako Pia VII. i Pia IX. Osobitne sme to uskutočnili dekrétom z 28. júna 1889, ktorým sme sviatok pod týmto názvom povýšili na liturgický stupeň sviatku prvej triedy. Teraz sa nám však v mysli črtá ešte vznešenejšia forma úcty – taká, ktorá by bola akoby zavŕšením a dokonalým naplnením všetkých pôct, ktoré sa zvyknú vzdávať Najsvätejšiemu Srdcu. S dôverou veríme, že Ježiš Kristus, Vykupiteľ, ju prijme s veľkým zaľúbením. To, o čom teraz hovoríme, však nie je nová myšlienka. Asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa blížilo jubileum druhej storočnice toho, ako blahoslavená Margita Mária Alacoque prijala z Božieho vnuknutia poverenie šíriť úctu k Božskému Srdcu, prichádzali Piovi IX. z mnohých strán početné prosebné listy – nielen od jednotlivcov, ale aj od biskupov – aby zasvätil celé ľudské pokolenie Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. V tom čase sa považovalo za najlepšie túto záležitosť odložiť, aby mohla byť dôkladnejšie zvážená. Zatiaľ bolo dovolené mestám, ktoré si to želali, zasvätiť sa jednotlivo a bola predpísaná forma tohto zasvätenia. Teraz však, keď pribudli nové a dodatočné dôvody, usudzujeme, že nastal vhodný čas toto dielo uskutočniť.

3. Takýto najvznešenejší a najväčší prejav nábožnej úcty celkom právom patrí Ježišovi Kristovi, pretože on je Kniežaťom a najvyšším Pánom. Jeho vláda sa totiž nevzťahuje iba na katolícke národy a na tých, ktorí boli riadne obmytí vodou svätého krstu a podľa práva patria do Cirkvi – i keď ich mylné názory zvádzajú z pravej cesty alebo nesúhlas s jej učením oddeľuje od jej starostlivosti – no zahŕňa tiež všetkých tých, ktorí nevyznávajú kresťanskú vieru. Preto možno s úplnou pravdivosťou povedať, že celé ľudské pokolenie je podriadené moci Ježiša Krista. Veď ten, ktorý je jednorodeným Synom Boha Otca a má s ním tú istú podstatu, „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3), musí mať s Otcom spoločné všetko, a teda aj najvyššiu vládu nad všetkým stvorením. Preto Boží Syn sám o sebe hovorí prostredníctvom proroka: „,Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione!ʻ Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem.ʻ“ (Ž 2, 6 –8). Týmito slovami vyhlasuje, že od Boha prijal moc nielen nad celou Cirkvou, ktorú symbolizuje vrch Sion, ale aj nad celým ostatným svetom až po najvzdialenejšie končiny zeme. Na akom základe spočíva táto najvyššia moc, to dostatočne ukazujú slová: „Ty si môj Syn“. Práve tým, že je Synom Kráľa všetkých, je dedičom všetkej moci. Odtiaľ pochádzajú aj slová: „Dám ti do dedičstva národy.“ S tým sa zhodujú aj slová apoštola Pavla: „Ktorého ustanovil za dediča všetkého.“ (Hebr 1, 2)

4. Treba predovšetkým zvážiť, čo o svojej moci vyhlásil Ježiš Kristus – nie už prostredníctvom apoštolov alebo prorokov, ale vlastnými slovami. Keď sa ho rímsky miestodržiteľ pýtal: „,Tak predsa si kráľ?ʻ Ježiš odpovedal: ,Sám hovoríš, že som kráľ.ʻ“ (Jn 18, 37). A veľkosť tejto moci a nekonečnosť jeho kráľovstva ešte jasnejšie potvrdzuje jeho výrok apoštolom: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18). Ak je Kristovi daná všetka moc, nevyhnutne z toho vyplýva, že jeho vláda musí byť najvyššia, absolútna a nepodliehajúca vôli nikoho, takže jej nie je nič rovné ani podobné; a keďže mu táto moc bola daná na nebi i na zemi, musí mu byť podriadené nebo aj zem. A túto výnimočnú a jemu vlastnú právomoc aj skutočne uplatnil, keď prikázal apoštolom šíriť jeho učenie, zhromažďovať ľudí do jedného tela Cirkvi prostredníctvom krstného kúpeľa spásy a napokon ukladať zákony, ktoré nik nemôže odmietnuť bez toho, aby neriskoval večnú spásu.

5. Tým sa však ešte nepovedalo všetko. Kristus vládne nielen na základe prirodzeného práva, keďže je jednorodeným Božím Synom, ale aj právom nadobudnutým.  Veď „on nás vytrhol z moci tmy“ (Kol 1, 13) a „vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 6).  Preto sa jeho nadobudnutým ľudom (porov. 1 Pt 2, 9) stali nielen katolíci a všetci, ktorí riadne prijali kresťanský krst, ale každý človek i celé ľudstvo. K tomu svätý Augustín výstižne hovorí: „Pýtate sa, čo kúpil? Pozrite, čo dal, a zistíte, čo kúpil. Cenou je Kristova krv. A akú má hodnotu? Čo iné než celý svet? Čo iné než všetky národy? Za všetkých dal toľko, koľko dal.“ (Tract. 120 in Ioan)

6. Prečo však podliehajú moci a panstvu Ježiša Krista aj neveriaci? Svätý Tomáš uvádza príčinu a vysvetlenie. Keď sa totiž zaoberá otázkou jeho súdnej moci, či sa vzťahuje na všetkých ľudí, a odpovedá kladne, pretože „súdna moc vyplýva z moci kráľovskej“, dospieva k jasnému záveru: „Kristovi je všetko podrobené z hľadiska jeho moci, hoci mu ešte nie je všetko podrobené z hľadiska výkonu tejto moci.“ (III, q. 59, a. 4). Kristus túto svoju moc a vládu nad ľuďmi vykonáva prostredníctvom pravdy, spravodlivosti a predovšetkým lásky.

7. Kristus však vo svojej dobrote dovoľuje, aby sme k tomuto dvojitému základu jeho moci a panstva – ak chceme – pridali ešte prejav dobrovoľnej oddanosti. Ježiš Kristus, ktorý je zároveň Bohom i Vykupiteľom, je totiž v plnosti a dokonale vlastníkom všetkého. My sme naopak takí chudobní a núdzni, že nemáme nič vlastné, čím by sme ho mohli obdarovať. Napriek tomu vo svojej nesmiernej dobrote a láske nielenže neodmieta, aby sme mu odovzdali a zasvätili to, čo je už aj tak jeho, akoby to bolo naším vlastníctvom, ale dokonca si to žiada a prosí: Syn môj, daj mi svoje srdce. Môžeme mu teda preukázať úctu svojou slobodnou vôľou a láskou svojho srdca. Keď sa mu totiž zasvätíme, nielen otvorene a ochotne uznávame a prijímame jeho vládu, ale skutkom dosvedčujeme, že keby to, čo mu darujeme, bolo skutočne naším vlastníctvom, darovali by sme mu to s najväčšou ochotou. Zároveň ho prosíme, aby láskavo prijal od nás práve to, čo je v skutočnosti celkom jeho. Taký je pravý zmysel toho, o čom hovoríme; taký je obsah slov, ktoré vyslovujeme.

8. A keďže v Najsvätejšom Srdci je obsiahnutý symbol a zreteľný obraz nekonečnej lásky Ježiša Krista – ktorá nás sama podnecuje, aby sme ju opätovali svojou láskou – je celkom prirodzené zasvätiť sa jeho prevelebnému Srdcu. To však nie je nič iné ako odovzdať sa a zaviazať sa Ježišovi Kristovi, pretože každá pocta, úcta a nábožnosť, ktorá sa vzdáva Božskému Srdcu, sa v pravom a vlastnom zmysle vzdáva samotnému Kristovi.

9. Preto povzbudzujeme a naliehavo vyzývame všetkých, ktorí poznajú a milujú toto najsvätejšie Božské Srdce, aby z vlastnej vôle prijali túto pobožnosť. Veľmi si želáme, aby ju každý vykonal v ten istý deň, aby tak prejavy oddanosti toľkých tisícov veriacich duší vystúpili spoločne v tom istom čase k nebeskému trónu. Máme však azda prestať myslieť na tých nespočetných ďalších, ktorým svetlo kresťanskej pravdy ešte nezažiarilo? Veď zastávame toho, ktorý „prišiel spasiť, čo sa stratilo“, a ktorý svoju krv obetoval za spásu celého ľudského pokolenia. Preto tak, ako sa neustále usilujeme priviesť k pravému životu tých, „čo sedia v tôni smrti“, keď vysielame Kristových poslov do všetkých krajín, aby ich poučovali, tak teraz, zľutujúc sa nad ich údelom, ich ešte viac odporúčame Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a – nakoľko je to v našej moci – zasväcujeme ich jemu. Takýmto spôsobom bude táto pobožnosť, ktorú odporúčame všetkým, skutočne na úžitok všetkým. Tí, ktorí už poznajú a milujú Ježiša Krista, ľahko pocítia, že ich viera a láska sa ešte viac prehĺbia. Tí, ktorí síce Krista poznajú, no napriek tomu zanedbávajú jeho prikázania a zákon, budú môcť čerpať oheň lásky z jeho Najsvätejšieho Srdca. A napokon za tých, ktorí sú ešte nešťastnejší a ktorí sa trápia v temnote slepej poverčivosti, budeme všetci jednomyseľne prosiť o nebeskú pomoc, aby ich Ježiš Kristus – tak ako sú už teraz podrobení jeho moci – raz podrobil aj skutočnému výkonu tejto moci. A to nielen v budúcom veku, keď podľa slov svätého Tomáša „na všetkých vykoná svoju vôľu: jedných spasí a druhých potrestá“ (S. Tom. i.c.), ale už aj v tomto smrteľnom živote tým, že im udelí dar viery a svätosti. Týmito čnosťami budú môcť Boha uctievať tak, ako sa patrí, a budú smerovať k večnej blaženosti v nebi.

10. Takéto zasvätenie prináša nádej na lepšie pomery aj štátom, pretože môže obnoviť alebo pevnejšie upevniť zväzky, ktoré podľa prirodzeného poriadku spájajú občianske spoločenstvo s Bohom. V posledných časoch sa totiž predovšetkým usilovalo o to, aby medzi Cirkvou a občianskou spoločnosťou stála akoby deliaca stena. Pri usporiadaní a správe štátov sa autorita posvätného a Božieho zákona pokladá za bezvýznamnú a cieľom je zabrániť tomu, aby náboženstvo zohrávalo akúkoľvek úlohu vo verejnom živote. To napokon znamená takmer odstrániť kresťanskú vieru z verejného života a – keby to bolo možné – vyhnať zo zeme samotného Boha. Keď sa ľudské mysle vznesú do takých výšok arogantnej pýchy, prečo sa potom divíme, že väčšina ľudstva upadla do takého zmätku a zmieta sa vo vlnách nepokoja, ktoré nikoho neuchránia pred strachom a nebezpečenstvom? Ak sa náboženstvo odsunie bokom, nevyhnutne sa rozpadnú aj najpevnejšie základy verejnej bezpečnosti a spoločenského poriadku. A Boh, ktorý spravodlivo trestá tých, čo sa vzbúria proti nemu, ich vydal napospas ich vlastným žiadostiam, aby slúžili svojim vášňam a napokon sa sami zničili nezriadenou slobodou.

11. Odtiaľ pramenia tie veľké nešťastia, ktoré nás už dlho sužujú a ktoré naliehavo volajú po tom, aby sme hľadali pomoc u jedného jediného, ktorého moc ich môže odvrátiť. A kto je týmto jediným, ak nie Ježiš Kristus, jednorodený Boží Syn? „Veď niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Preto sa treba utiekať k tomu, ktorý je cesta, pravda a život. Zišli sme z cesty – treba sa na ňu vrátiť. Na mysle padla tma – treba ju rozptýliť svetlom pravdy. Zavládla smrť – treba sa znovu chopiť života. Až potom sa budú môcť zahojiť všetky rany; až potom každé právo znovu nadobudne nádej na svoju pôvodnú autoritu; až potom sa obnoví požehnanie pokoja, meče vypadnú z rúk a zbrane budú odložené, keď všetci ochotne prijmú Kristovu vládu a budú ho poslúchať. Vtedy „každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 11).

12. Keď bola Cirkev v prvých časoch svojej existencie utláčaná cisárskym jarmom, mladému cisárovi sa na výsosti ukázal kríž – znamenie, ktoré bolo zároveň predzvesťou i príčinou veľkého víťazstva, ktoré čoskoro nasledovalo. Aj dnes sa našim očiam ponúka iné, nanajvýš priaznivé a božské znamenie: totiž Najsvätejšie Srdce Ježišovo, nad ktorým sa týči kríž a ktoré žiari oslnivým jasom uprostred plameňov. Do neho treba vložiť všetku nádej; od neho treba prosiť a očakávať spásu ľudstva.

13. A napokon je tu ešte jeden dôvod, ktorý Nás k tomuto rozhodnutiu podnietil – a ktorý nechceme prejsť mlčaním – síce osobný, no dostatočne oprávnený a závažný. Boh, pôvodca všetkého dobra, Nás totiž prednedávnom zachoval pri živote, keď Nás vyslobodil z nebezpečnej choroby. A na pamiatku tohto veľkého dobrodenia, ako aj na verejné vyjadrenie Našej vďačnosti, chceme teraz rozmnožiť pocty vzdávané Najsvätejšiemu Srdcu.

14. Preto nariaďujeme, aby sa deviateho, desiateho a jedenásteho dňa budúceho mesiaca júna konali vo farských alebo hlavných chrámoch každého mesta a obce slávnostné verejné pobožnosti. Počas každého z týchto dní nech sa k ostatným modlitbám pridajú aj Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu, schválené Našou autoritou. Napokon, v posledný deň nech sa prednesie formula zasvätenia, ktorú vám, ctihodní bratia, spolu s týmto listom zasielame.

15. Ako záloh nebeských darov a svedectvo našej priazne udeľujeme vám, duchovenstvu i ľudu, ktorý vám je zverený, z celého srdca apoštolské požehnanie v Pánovi.