"Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou."
Jn 10, 27
Jn 10, 27
Súčasná demografická kríza je krízou rodiny
Igor Rintel
Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí
Všetci sa zhodujeme, že súčasná demografická kríza je krízou rodiny.
Rodina je (nielen) v židovskej kultúre najdôležitejším centrom života. Podľa Talmudu, život bez partnera nie je plnohodnotným životom. Názory na rodinu sa medzi kresťanmi a židmi vo veľkej miere zhodujú, vychádzame z rovnakého základu.
Priama úmera medzi religiozitou a mnohodetnosťou je tiež zrejmá. Čím viac sa sekularizuje spoločnosť, tým menej detí sa rodí. Tento jav je najviditeľnejší v európskych regiónoch, kde je veľká moslimská komunita, ktorej natalita je podstatne vyššia ako natalita relatívne sekularizovaného kresťanstva a tiež židovstva. Ale náboženské aspekty nechám na iných rečníkov.
Naša kresťansko-židovská civilizácia sa ku kríze rodiny dopracovala dlhým vývojom. Postupne sme rozvíjali rôzne sociálne a vzdelávacie inštitúcie , ktoré zničili medzigeneračnú solidaritu a pomoc. Tieto inštitúcie boli zakladané hlavne cirkvami (sirotince, chudobince, podporné spolky a pod.) aby pomohli ľuďom v krízových situáciách, pričom ich cieľ nikdy nebol rodinu nahradiť. Vznikom a postupnou realizáciou koncepcie sociálneho štátu v Európe po II. Svetovej vojne začal štát preberať mnohé funkcie rodiny mysliac si, že tým rodinám pomôže. Výsledkom tejto snahy je pravý opak, rozklad rodiny.
Keď dnes nefunguje rodina, a teraz budem hovoriť hlavne o sociálnom aspekte a špeciálne vo vzťahu k deťom, nastupuje štát so svojimi sociálnymi inštitútmi. Problém je v tom, že tieto inštitúty sú o mnoho silnejšie ako samotná podpora rodiny a motivuje mladých ľudí k tomu, aby nemali záujem vôbec mať rodinu (myslím pod tým rodičov v manželskom zväzku a dieťa), lebo je pre nich sociálne výhodnejšie v tomto slova zmysle rodinu nemať. Alebo úplne jednoducho, je sociálne výhodnejšie byť slobodnou alebo rozvedenou matkou ako matkou žijúcou v riadnom manželskom zväzku s otcom svojho dieťaťa, pretože môže dostať vyššiu sociálnu podporu.
Manželka na materskej sa stará o dieťa alebo o viac detí a manžel ako jediný živiteľ rodiny pracuje. Všetko čo zarobí je (a podľa mňa správne) automaticky spoločným príjmov oboch manželov, ale daňové zaťaženie je iba manželove a nie spoločné (teda nižšie). Zákon o rodine teda rešpektuje manželov ako samostatnú a nedeliteľnú ekonomickú jednotku, ale zároveň iný zákon tento princíp popiera.
V rámci emancipácie mladé (a fertilné) ženy majú životné predstavy, kde nie je len rodina a deti ale aj profesijné uplatnenie a preto súčasť úvahy o materstve je aj otázka ako skĺbiť profesiu a výchovu. A tu negatívne nastupuje absolútny nedostatok rodinných služieb (jasle a škôlka a pod.) Ale pozor, aj tu je výhoda byť matkou slobodnou alebo rozvedenou, pretože potom môže byť zvýhodnené poradie v škôlke a v jasliach. A žena samostatne sa starajúca o dieťa má v porovnaní s matkou-manželkou aj výhodnejšie postavenie z pohľadu právnej ochrany (napríklad zákonník práce.) V rámci emancipácie hovoríme o možnosti voľby. Potratu eufemisticky tiež hovoríme možnosť voľby. Ale voľbu ženy, mať viac detí a venovať sa im, sociálny systém trestá nižším dôchodkom (veď si to tá žena nezaslúži), hoci možno práve táto žena prispeje do budúcich dôchodkových fondov viac ako pracujúce ženy. A to nehovorím ešte o akejsi spoločenskej menejcennosti viacdetných matiek.
Na Slovensku je jedno z najhorších starnutí populácie v Európe. Kým v roku 1970 porodila jedna žena na Slovensku v priemere 2,4 dieťaťa, dnes už ledva 1,4 dieťaťa.
Samozrejme veľmi podobná situácia je aj v iných európskych štátoch. Vlády na trend klesajúcej pôrodnosti zareagovali zvýšenými výdavkami na podporu rodín. Aj náš štát vynakladá na podporu rodiny nemalé peniaze, ale z pohľadu natality s veľmi chabými výsledkami. Táto podpora ide zväčša na rôzne hotovostné dávky. Naivná predstava politikov je že zdvihnutie materskej aj pár 10 EUR motivuje mladého človeka k dieťaťu.
Rodinné služby sú zo strany štátu zanedbávané, pričom zo skúsenosti iných európskych štátov je evidentné, že medzi výdavkami na rodinné služby a pôrodnosťou existuje priama úmera. Štáty s najvyššími výdavkami majú aj najvyššiu pôrodnosť, ktorá ďalej rastie.
Napriek naozaj úprimnej snahe štátu pomôcť, je z hľadiska rodiny voči štátu „výhodnejšie“ byť slobodná alebo rozvedená matka, je „výhodnejšie“ mať menej detí“, je „výhodnejšie“ poslať starých rodičov do domova dôchodcov, je „výhodnejšie“ poslať postihnutého člena rodiny do ústavu. Týmto spôsobom je rodina nepriamo (a som presvedčený že neúmyselne) diskriminovaná
Základom je zmena paradigmy. Zákonodarstvo a celý sociálny a daňový systém má rodinu chrániť. Systém nesmie vychádzať z toho, že rodina je len jedna z mnohých rovnocenných alebo dokonca menejcenných foriem akého si súžitia, ale musí vychádzať z toho, že rodina je základným prvkom ľudskej spoločnosti a úspešná rodina je základom našej budúcnosti.
Verím, že aj táto konferencia prinesie veľa podnetných nápadov danej oblasti
Ďakujem za pozornosť.