Dokumenty pápežov

Preklad uverejnený v časopise Liturgia č. 30 (2/1998), str. 98-106

Drahí bratia v kňazstve!
Keďže sme mysľou i srdcom obrátení na Veľké jubileum - významné slávenie roka 2000 od Kristovho narodenia a začiatok tretieho tisícročia kresťanstva - túžim spolu s vami vzývať Pánovho Ducha, ktorému sa osobitne venuje druhá etapa duchovnej cesty bezprostrednej prípravy na Svätý rok 2000.
Ochotní načúvaniu jeho láskavým vnuknutiam sa pripravujeme čo najhorlivejšie prežívať tento milostivý čas a vyprosovať si od Darcu darov milosti na spoznávanie znamení spásy a na vernú odpoveď na Božie volanie.
Naše kňazstvo spája s Duchom Svätým a jeho poslaním dôverné puto. V deň presbyterskej vysviacky v každom z nás Zmŕtvychvstalý jedinečným vyliatím Tešiteľa obnovil to, čo vo svojich učeníkoch vykonal v predvečer Veľkej noci, a ustanovil nás za pokračovateľov svojho poslania vo svete (porov. Jn 20,21-23). Tento dar Ducha svojou tajomnou posvätiteľskou mocou je prameňom a koreňom zvláštnej nám zverenej úlohy evanjelizovať a posväcovať.
Zelený štvrtok, deň, v ktorom si pripomíname Pánovu večeru, stavia pred naše oči Ježiša, Služobníka, poslušného až na smrť (Flp 2,8), ktorý ustanovuje Eucharistiu a posvätný rád ako jedinečné znaky svojej lásky. Necháva nám tento mimoriadny závet lásky, aby sa v každom čase a všade zvečnilo tajomstvo tela a krvi a aby ľudia mohli pristupovať k nevyčerpateľnému prameňu milosti. Vari jestvuje pre nás kňazov vhodnejší a pôsobivejší okamih než tento, aby sme uvažovali, čo v nás Duch Svätý vykonal, a aby sme si vyprosovali jeho dary, že by nás čoraz viac pripodobňoval Kristovi, Kňazovi novej zmluvy?
1. Svätý Duch ako Stvoriteľ a Posvätiteľ
Veni, Creator Spiritus,
Mentes tuorum visita,
Imple superna gratia,
Quae tu creasti pectora.
Príď, Duchu Svätý, tvorivý,
príď svojich verných navštíviť;
naplň nám srdcia milosťou,
ktoré si stvoril múdrosťou.
Tento prastarý liturgický spev vyvoláva v mysli každého kňaza spomienku na deň jeho vysviacky a pripomína predsavzatie úplne sa podvoliť pôsobeniu Ducha Svätého, ktoré pri tej jedinečnej príležitosti urobil. Navyše mu osobitný zásah Tešiteľa pripomína i početné okamihy milosti, radosti a dôvernej blízkosti, ktoré mu Pán dal v živote zakúsiť.
Cirkev v nicejsko-carihradskom symbole vyznáva vieru v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, čím jasne poukazuje na úlohu, ktorú koná Duch, keď sprevádza ľudí, ale osobitným spôsobom Pánových učeníkov, v ich životných údeloch na ceste spásy.
On je Duch Stvoriteľ, ktorého Písmo predstavuje na počiatku dejín ľudstva, ako sa vznášal nad vodami (Gn 1,2), a na začiatku vykúpenia ako pôvodcu vtelenia Božieho Slova (porov. Mt 1,20; Lk 1,35).
Duch Svätý, keďže je jednej podstaty s Otcom a Synom, je v "absolútnom tajomstve trojjediného Boha Osobou - láskou, nestvoreným darom a zároveň večným prameňom každého darovania pochádzajúceho od Boha v poriadku stvorenia; je aj bezprostredným princípom a v istom zmysle subjektom sebadarovania Boha v poriadku milosti. Tajomstvo vtelenia je vrcholom tohto odovzdávania sa, tohto Božieho sebadarovania v poriadku milosti (Dominum et vivificantem, 50).
Duch Svätý zameriava Ježišov pozemský život na Otca. Jeho tajomným zásahom sa Boží Syn počal v lone Panny Márie (porov. Lk 1,35) a stal sa človekom. A je to Duch, ktorý pri zostúpení na Ježiša pri krste v Jordáne v podobe holubice ho zjavuje, že je Otcov Syn (porov. Lk 3,21-22), a hneď ho vedie na púšť (porov. Lk 4,1). Ježiš po víťazstve nad pokušeniami začína svoje poslanie "v sile Ducha Svätého" (Lk 4,14), v ňom zaplesal a zveleboval Otca za jeho prozreteľnostný zámer (porov. Lk 10,21), s ním vyháňa diablov (porov. Mt 12,28; Lk 11,20). V dramatickej hodine na kríži obetuje seba samého "skrze večného Ducha" (Hebr 9,14), prostredníctvom ktorého bol potom vzkriesený z mŕtvych (porov. Rim 8,11) a "je ustanovený v moci ako Boží Syn" (Rim 1,4).
Večer na Veľkú noc povedal zmŕtvychvstalý Ježiš apoštolom zhromaždeným vo večeradle: "Prijmite Ducha Svätého" (Jn 20,22) a len čo im prisľúbil jeho budúce vyliatie, zveruje im spásu blížnych a vysiela ich do sveta: "Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia svet" (Mt 28,19-20).
Kristova prítomnosť v Cirkvi po všetky časy a na každom mieste sa stala živou a účinnou v srdciach veriacich Tešiteľovým pôsobením (porov. Jn 14,26). Aj v našej dobe je Duch "hlavným činiteľom novej evanjelizácie... Buduje Božie kráľovstvo v priebehu dejín a pripravuje jeho úplné prejavenie sa v Ježišovi Kristovi tým, že ľudí oživuje a dáva vyklíčiť i každodennosti ľudského života semenám definitívnej záchrany, ktorá nadíde na konci vekov" (Tertio Millennio adveniente, 45).
2. Eucharistia a posvätný rád ako plody Ducha
Qui diceris Paraclitus,
Altissimi donum Dei,
Fons vivus, ignis caritas
Et spiritalis unctio.
Tešiteľom si nazvaný,
dar Boží z neba nám daný,
zdroj živý, láska, oheň v nej
i pomazanie duchovné.
Týmito slovami vzýva Cirkev Ducha Svätého ako spiritalis unctio, duchovné pomazanie. Prostredníctvom pomazania Duchom Svätým posvätil nebeský Otec v Máriinom nepoškvrnenom lone Krista na večného Kňaza Novej zmluvy. On sa chcel o svoje kňazstvo podeliť s nami tým, že nás povolal stať sa jeho predĺžením v dejinách pre spásu bratov a sestier.
Na Zelený štvrtok, Feria quinta in Cena Domini, sme my, kňazi, vyzvaní ďakovať s celým spoločenstvom veriacich za dar Eucharistie a ešte viac si uvedomiť milosť svojho zvláštneho povolania. To nás ďalej povzbudzuje, aby sme sa mladíckym srdcom a úplne vystavili pôsobeniu Ducha a nechali sa každý deň pripodobňovať Kristovi Kňazovi.
Jánovo evanjelium spomína slovami plnými nehy a tajomnosti onen prvý Zelený štvrtok, keď bol Pán pri stole spolu s učeníkmi. "A pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti" (13,1). Do krajnosti! Do ustanovenia Eucharistie, anticipovania Veľkého piatku, obety kríža a celého veľkonočného tajomstva. Počas Poslednej večere berie Kristus do rúk chlieb a vyslovuje prvé slová premenenia: "Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás." Hneď nato vyslovuje nad kalichom naplneným vínom ďalšie slová premenenia: "Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy." A dodáva: "Toto robte na moju pamiatku." Vo večeradle sa takto nekrvavým spôsobom koná obeta novej zmluvy, ktorá sa krvavo uskutoční nasledujúceho dňa, keď Kristus vyriekne na kríži: "Consummatum est" - "Je dokonané" (Jn 16,30).
Táto obeta, vykonaná raz navždy na Kalvárii, sa silou Ducha Svätého zveruje apoštolom ako Najsvätejšia sviatosť Cirkvi. Na dosiahnutie tajomného zásahu Ducha sa Cirkev pred slovami premenenia modlí: "Preto ťa, Otče, pokorne prosíme láskavo posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu, aby sa stali telom a krvou Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána, ktorý nám prikázal sláviť tieto tajomstvá (Tretia eucharistická modlitba). Akože by mohli ľudské pery bez moci božského Ducha spôsobiť, že by sa chlieb a víno stali Pánovým telom a krvou až do konca sveta? Jedine mocou božského Ducha môže Cirkev bez prestania vyznávať veľké tajomstvo viery: "Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve!"
Eucharistia a posvätný rád sú plodmi toho istého Ducha: "Ako vo svätej omši je Duch vykonávateľom prepodstatnenia chleba a vína na Kristovo telo a krv, tak aj vo sviatosti kňazstva je on vykonávateľom kňazského a biskupského svätenia" (Dar a tajomstvo, s.53).
3. Dary Ducha Svätého
Tu septiformis munere
Digitus paternae dexterae
Tu rite promissum Patris,
Sermone ditans guttura.
Ty, darca darov sedmorých,
prst Boží v dielach stvorených;
ty, prisľúbenie Otcovo,
dávaš reč, slovo Pánovo.
Akože tu nevyhradiť osobitnú úvahu darom Ducha Svätého, ktoré tradícia Cirkvi, pridŕžajúc sa biblických a patristických prameňov, označuje ako posvätné číslo sedem. Tomuto učeniu venovala veľkú pozornosť scholastická teológia, ktorá obsiahlym spôsobom objasnila jeho význam i znaky.
"Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna, a on volá: Abba, Otče!" (Gal 6,6). "Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti." (Rim 8,14.16). Slová apoštola Pavla nám pripomínajú, že základným darom Ducha je posväcujúca milosť (gratia gratum faciens), s ktorou spolu sa prijímajú teologálne čnosti: viera, nádej, láska, aj všetky vliate čnosti (virtutes infusae), ktoré uschopňujú konať pod vplyvom toho istého Ducha. V duši osvietenej nebeskou milosťou dopĺňajú túto nadprirodzenú výbavu dary Ducha Svätého. Na rozdiel od chariziem, ktoré sa dávajú na úžitok pre iných, tieto dary sa ponúkajú všetkým, lebo sú zamerané na osobné posväcovanie a zdokonaľovanie osoby.
Ich názvy sú známe. Zmieňuje sa o nich prorok Izaiáš, keď popisuje postavu budúceho Mesiáša: "A spočinie na ňom duch Pánov, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bázne pred Pánom. A bude mať záľubu v bázni pred Pánom" (11,2-3). Počet darov sa potom rozširuje na sedem v preklade Sptuaginty a Vulgáty, ktoré pridávajú nábožnosť a v texte Izaiáša prestávajú uvádzať opakovanie bázne pred Pánom.
Už svätý Irenej spomína sedmoro darov a dodáva: "Boh daroval Cirkvi toho istého Ducha... a poslal na zem Tešiteľa" (Adversus Haereses, III, 17, 3). Svätý Gregor Veľký objasňuje nadprirodzenú dynamiku, ktorú Duch vlieva do duše, tiež uvádza zoznam darov v opačnom poradí: "Cez bázeň pred Bohom vystupujeme k nábožnosti, od nábožnosti k poznaniu, od poznania dostávame silu, od sily radu, od rady pokročíme k rozumu a rozumom k múdrosti. Takto sa nám cez sedmorakú milosť Ducha otvára na konci výstupu brána do nebeského života" (Hom. in Ezech., II, 7, 7).
Keďže dary Ducha Svätého sú - ako uvádza Katechizmus katolíckej Cirkvi - osobitnou vnímavosťou ľudskej duše a jej schopnosti na pôsobenie Obrancu, "dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú. Veriacich robia ochotnými pohotovo poslúchnuť božské vnuknutia" (bod 1831). Mravný život kresťanov sa takto uspôsobuje trvalými dispozíciami, ktoré robia človeka ochotnými riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého (tamže, bod 1830). Nimi nadprirodzený organizmus, ktorý sa na základe milosti utvára v každom človekovi, dosahuje zrelosť. Tieto dary sa totiž obdivuhodne prispôsobujú našim duchovným vlohám, zdokonaľujú ich a otvárajú ich osobitným spôsobom pôsobeniu samého Boha.
4. Pôsobenie darov Ducha Svätého na človeka
Accende lumen sensibus,
Infunde amorem cordibus;
Infirma nostri corporis
Virtute firmans perpeti.
Osvieť nás, ducha posilňuj,
do sŕdc vlej lásku ohnivú;
keď telo klesá v slabosti
vzpriamuj ho silou milosti.
Prostredníctvom Ducha sa Boh vnútorne s človekom zbližuje a čoraz viac preniká do ľudského sveta: "Trojjediný Boh, ktorý ?existuje? sám v sebe ako transcendentná skutočnosť medziosobného daru, tým, že sa dáva v Duchu Svätom človekovi ako dar, pretvára ľudský svet zvnútra, zvnútra sŕdc a svedomí (Dominum et vivificantem, 59).
Vo veľkej scholastickej tradícii táto pravda vedie k tomu, že sa pôsobenie Ducha na ľudské dianie stavia do popredia a vyzdvihuje sa spásna iniciatíva Boha v mravnom živote. On, hoci neničí našu osobnosť, ani nás nepozbavuje slobody, zachraňuje nás spôsobom, ktorý prekračuje naše očakávania a plány. Do tejto logiky vstupujú dary Ducha Svätého a stávajú sa "dokonalosťami človeka, ktoré ho uspôsobujú ochotne nasledovať božský podnet" (Sv. Tomáš, Summa Theologiae I-II, q. 68, a. 2).
Siedmimi darmi sa veriacemu dostáva možnosť osobného a dôverného vzťahu s Otcom v slobode, ktorá je vlastná Božím deťom. Zdôrazňuje to aj svätý Tomáš, keď opisuje, ako nás Duch Svätý vedie v našom konaní nie násilím, ale láskou: "Božie deti - tvrdí - vedie Duch Svätý slobodne, láskou, nie ako sluhov, v strachu" (Contra gentiles, IV, 22). Duch robí skutky kresťana božskými, čiže zhodnými s božským zmýšľaním, milovaním a konaním, takže sa veriaci stáva rozpoznateľným znakom Najsvätejšej Trojice vo svete. Za podpory priateľstva Tešiteľa, svetla Slova, lásky Otca môže sa s odvahou rozhodnúť nasledovať božskú dokonalosť (porov. Mt 5,48).
Duch pôsobí v dvoch oblastiach, ako na to upozornil môj ctihodný predchodca, Boží sluha Pavol VI.: "Prvou oblasťou sú jednotlivé duše... naše ja. Do tejto najvnútornejšej, nám samým tajomnej komôrky našej existencie, vstupuje vanutie Ducha Svätého; šíri sa v duši prvotnou a najvyššou charizmou, ktorú nazývame milosť. Tá je akoby novým životom a dušu hneď uschopňuje k činom, ktoré inak prevyšujú jej prirodzenú účinnosť." Druhou oblasťou, v ktorej sa rozlieva sila Turíc, je "viditeľné telo Cirkvi"... Isteže ?Spiritus ubi spirat? (Jn 3,8). Lenže podľa Kristom stanoveného poriadku spásy Duch prechádza kanálom apoštolského úradu. "Práve týmto apoštolským úradom sa kňazom odovzdáva moc sprostredkúvať Ducha veriacim," povereným a spoľahlivým ohlasovaním Božieho slova, vedením kresťanského ľudu a udeľovaním sviatostí (porov. 1Kor 4,1), ktoré sú práve prameňmi milostí, čiže posväcujúcou činnosťou Tešiteľa" (Homília na Turíce, 25.mája 1969).
5. Dary Ducha Svätého v živote kňaza
Hostem repellas longius,
Pacemque dones protinus:
Ductore sic te praevio
Vitemus omne noxium.
Pred nepriateľom ochráň nás,
svoj pokoj daj nám v každý čas,
nech vždy pod tvojím vedením
vyhneme vplyvom škodlivým.
Duch Svätý opakovane nastoľuje v ľudskom srdci plný súlad s Bohom, a keďže mu zaisťuje víťazstvo nad Zlým, otvára ho univerzálnym rozmerom Božej lásky. Takto pomáha človeku prejsť od lásky k sebe k láske k Trojici, dáva mu zakúšať vnútornú slobodu a pokoj a vedie ho k tomu, aby vlastný život pretváral na dar. Duch takto vedie pokrsteného posvätnými siedmimi darmi k plnému pripodobneniu sa Kristovi a k plnému súladu s perspektívami Božieho kráľovstva.
Ak toto je cesta, po ktorej Duch sladko vedie každého pokrsteného, potom zvláštnu pozornosť neváha venovať tým, čo prijali posvätný rád, aby vhodne plnili svoju náročnú službu. Tak darom múdrosti Duch vedie kňaza, aby všetko hodnotil vo svetle evanjelia, pričom mu pomáha vybadať vo všetkom, čo sa deje s ním a s Cirkvou, tajomný a láskavý zámer Otca; darom rozumu mu umožňuje hlbšie prenikať do zjavených právd a pobáda ho presvedčivo a odhodlane ohlasovať radostnú zvesť spásy; darom rady Duch osvecuje Kristovho služobníka, aby vedel zameriavať svoju činnosť z pohľadu prozreteľnosti a nenechal sa pritom ovplyvňovať úsudkami sveta; darom sily ho podopiera v ťažkostiach jeho služby a pri ohlasovaní evanjelia sa mu dostáva potrebná "parresia" (porov. Sk 4,29.31); darom poznania ho uschopňuje chápať a prijímať v udalostiach sveta často tajomné prelínanie pôsobenia druhotných príčin a Prvej príčiny; darom nábožnosti v ňom oživuje vzťah dôverného zjednotenia s Bohom a dôverčivú odovzdanosť do jeho prozreteľnosti; a nakoniec bázňou pred Pánom, posledným v hierarchii darov, Duch Svätý upevňuje v kňazovi vedomie vlastnej ľudskej krehkosti a nevyhnutnej úlohy Božej milosti, lebo "ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast" (1Kor 3,7).
6. Duch Svätý uvádza do života Trojice
Per te sciamus da Patrem,
Noscamus atque Filium,
Teque utriusque Spiritum
Credamus omni tempore
Nauč nás Otca poznávať
a jeho Syna milovať
a v teba, Ducha obidvoch,
daj veriť vždy, vo všetkých dňoch.
Aké dojemné je predstaviť si tieto slová na perách kňaza, ktorý spolu s veriacimi, zverenými jeho pastoračnej starostlivosti, kráča v ústrety svojmu Pánovi! Túžobne si praje dosiahnuť s nimi pravé poznanie Otca a Syna a tak prejsť od skúsenosti "per speculum in aenigmate" (1Kor 13,12) pôsobenia Tešiteľa v dejinách k nazeraniu "facie ad faciem" (tamže) živej a pulzujúcej trojičnej Skutočnosti. Dobre si je vedomý toho, že má prejsť "dlhú cestu v malých loďkách" a pri pohybe smerom k nebu "používa malé krídla" (Gregor Nazianský, Poemi teologici, 1); ale vie aj to, že možno rátať s Tým, ktorý mal za úlohu naučiť učeníkov všetko (porov. Jn 14,26).
Kňaz tým, že sa naučil vo svojom osobnom živote čítať znaky Božej lásky, keď sa mu pozvoľne približuje hodina posledného stretnutia s Pánom, robí svoju modlitbu vždy nástojčivejšou a intenzívnejšou v túžbe podriadiť sa so zrelou vierou vôli Otca, Syna a Ducha.
Tešiteľ, "rebrík nášho výstupu k Bohu" (Irenej, Adversus haereses, III, 24, 1), ho ťahá k Otcovi, vkladajúc mu do srdca horúcu túžbu vidieť jeho tvár. Dáva mu poznať všetko, čo sa týka Syna, pričom ho k nemu priťahuje s rastúcou nostalgiou. Osvecuje ho vo vzťahu k tajomstvu svojej vlastnej osoby a vedie ho k tomu, aby pociťoval jeho prítomnosť vo vlastnom srdci a v dejinách.
Takto uprostred radostí a námah, medzi utrpeniami a nádejami služby sa kňaz učí veriť v konečné víťazstvo lásky vďaka neustálemu pôsobeniu Tešiteľa, ktorý napriek obmedzeniam ľudí a inštitúcií vedie Cirkev tak, aby v plnosti prežívala tajomstvo jednoty a pravdy. V dôsledku toho kňaz vie, že sa môže zveriť moci Božieho slova, ktoré prevyšuje každé ľudské slovo, a sile milosti, ktorá víťazí nad hriechmi a nedostatkami ľudí. Tu ho robí napriek ľudskej krehkosti silným vo chvíľach skúšky a pripraveným vrátiť sa srdcom do večeradla, kde zotrvávajúc na modlitbách spolu s Máriou a bratmi, môže nájsť potrebné nadšenie znova na seba vziať námahy apoštolskej služby.
7. Vystretí v prítomnosti Ducha
Deo Patri sit gloria
Et Filio, qui a mortuis
Surrexit, ac Paraclito,
In saeculorum saecula.
Amen.
Buď sláva Bohu Otcovi,
aj Synovi, čo z mŕtvych vstal,
aj Duchu, ktorý teší nás
teraz i večne, v každý čas.
Amen.
Keď sa dnes, na Zelený štvrtok, zamýšľame nad zrodom svojho kňazstva, vynára sa každému z nás v mysli veľmi pôsobivá liturgická chvíľa, keď sme v deň našej presbyterskej vysviacky boli vystretí na zemi. Toto gesto hlbokej pokory a poslušnej ochoty bolo ako nikdy primerané tomu, aby pripravilo nášho Ducha na sviatostné vkladanie rúk, prostredníctvom ktorého do nás vstúpil Duch Svätý, aby konal svoje dielo. Keď sme sa potom zdvihli zo zeme, kľakli sme si pred biskupa, aby sme boli vysvätení za presbyterov a prijali pomazanie rúk na slávenie najsvätejšej obety, pričom zhromaždenie spievalo: "zdroj živý, láska, oheň v nej i pomazanie duchovné."
Tieto symbolické gestá, ktoré naznačujú prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého, nás vyzývajú vracať sa každý deň k tejto skúsenosti, a tak v sebe upevňovať jeho dary. Je dôležité, aby v nás Duch Svätý pôsobil naďalej a aby sme kráčali pod jeho vplyvom, ba ešte viac, aby on sám konal prostredníctvom nás. A keď sa objaví nebezpečné pokušenie a ľudské sily začnú chabnúť, nastal okamih ešte vrúcnejšie vzývať Ducha, aby nám prišiel na pomoc v našej slabosti a vnukol nám, že máme byť rozvážni a silní, ako chce Boh. Treba, aby sme mali srdce trvalo otvorené tomuto pôsobeniu, ktoré dvíha a zošľachťuje sily človeka a dodáva duchovnú hĺbku, umožňujúcu spoznať a zamilovať si nevýslovné Božie tajomstvo.
Drahí bratia v kňazstve! Slávnostné vzývanie Ducha Svätého a dojímavý prejav uponíženia sa počas kňazskej vysviacky spôsobili, že aj v našom živote zaznelo fiat Zvestovania. V tichu Nazareta sa Mária navždy oddala do Pánovej vôle a pôsobením Ducha Svätého počala Krista, Spásu sveta. Táto počiatočná poslušnosť ju sprevádzala po celý jej pozemský život a dosiahla vrchol pod krížom.
Kňaz je povolaný neustále porovnávať svoje fiat s Máriinym a nechať sa ako ona viesť Duchom. Panna ho bude sprevádzať pri jeho voľbe evanjeliovej chudoby a urobí ho schopným pokorne a úprimne načúvať bratom, aby postrehol v ich osudoch a ich túžbach "vzdychy Ducha" (porov. Rim 8,26); urobí ho schopným slúžiť im s osvieteným jemnocitom a vychovávať ich k evanjeliovým hodnotám; spôsobí, že bude starostlivo hľadať "to, čo je hore" (Kol 3,14), aby bol svedkom, ktorý presvedčuje, že prvé miesto patrí Bohu.
Panna mu pomôže prijať dar čistoty ako prejav najväčšej lásky, ktorý Duch dáva z hľadiska preporodenia na božský život množstvu bratov. Panna ho bude sprevádzať na ceste evanjeliovej poslušnosti, aby sa nechal viesť Tešiteľom, napriek vlastným plánom, aby sa úplne oddal Božím zámerom.
Kňaz, sprevádzaný Máriou, bude vedieť každý deň obnovovať svoje zasvätenie, kým za vedenia toho istého Ducha, ktorého na svojej ľudskej a kňazskej ceste s dôverou vzýval, nevstúpi do oceána Trojice.
Na vás všetkých vzývam, na príhovor Márie, matky kňazov, osobitné vyliatie Ducha lásky.
Príď, Duchu Svätý! Príď a urob našu službu plodnou pre Boha a pre bratov!
S opakovanou hlbokou priazňou vám prajem všetku božskú útechu pre vašu službu a z celého srdca vám všetkým udeľujem osobitné apoštolské požehnanie.
Vo Vatikáne 25.marca, na slávnosť Zvestovania Pána roku 1998, v dvadsiatom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.