Dokumenty pápežov

Preklad uverejnený v časopise Liturgia č. 33 (1/1999), str. 49-53

"Abba, Otče!"
Drahí bratia v kňazstve, moje stretnutie s vami na Zelený štvrtok v tomto roku, ktorý predchádza a bezprostredne pripravuje Veľké Jubileum 2000, sa deje v znamení vzývania, v ktorom zaznieva podľa názoru exegétov ipsissima vox Jesu (sám Ježišov hlas). Je to vzývanie, v ktorom je obsiahnuté nepreskúmateľné tajomstvo vteleného Slova, ktoré Otec poslal na svet, aby spasil ľudstvo.
Poslanie Božieho Syna sa zavŕšilo, keď svojím obetovaním uskutočnil naše prijatie za adoptívnych synov a darovaním Ducha Svätého umožnil každej ľudskej bytosti účasť na spoločenstve samej Trojice. Vo veľkonočnom tajomstve Boh Otec cez Syna v Duchu Tešiteľovi sa sklonil ku každému človekovi a poskytol mu možnosť vykúpenia z hriechov a oslobodenia od smrti.
1. Počas slávenia Eucharistie zakončujeme kolektu (modlitbu dňa) slovami: "Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov." Źije a kraľuje s tebou, Otče! Dá sa povedať, že tento záver má vzostupnú podobu: cez Krista, v Duchu Svätom, k Otcovi. Taká je aj teologická schéma, klenúca sa zámerom trojročia 1997-1999: najprv rok Syna, potom rok Ducha Svätého a teraz rok Otca.
Tento vzostupný pohyb má svoje korene - takpovediac - v pohybe zostupnom, o ktorom sa zmieňuje apoštol Pavol v Liste Galaťanom. Je to odsek, o ktorom sme uvažovali zvlášť intenzívne v liturgii Vianočného obdobia: "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo" (Gal 4,4-5).
Nachádzame tu vyjadrený zostupný pohyb: Boh Otec posiela Syna, aby nás vykúpil a my aby sme sa stali jeho adoptívnymi synmi. Ježiš uskutočňuje Otcov zámer vo veľkonočnom tajomstve a dáva za nás svoj život. Potom Otec posiela Ducha Syna, aby nám osvetlil túto mimoriadnu výsadu: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče! A tak už nie si otrok, ale syn: a keď si syn, tak skrze Boha aj dedič" (Gal 4,6-7).
Ako si nevšimnúť jedinečnosť toho, o čom píše Apoštol? Tvrdí, že práve Duch je to, čo volá "Abba, Otče!" Skutočné dejinné svedectvo o Božom otcovstve podal v tajomstve vtelenia a vykúpenia Boží Syn. On nás naučil obracať sa v modlitbe na Boha ako na Otca. Sám ho vzýval slovami "Otče môj" a aj nás naučil vzývať ho menom plným detskej prítulnosti: "Otče náš". Svätý Pavol nám vlastne hovorí, že to, čo Syn učil, musí v určitom zmysle v duši toho, kto ho počúva, zostávať stále živé vnútorným pôsobením Ducha Svätého. Jedine jeho pôsobením sme schopní klaňať sa Bohu v pravde a vzývať ho: Abba, Otče!".
2. Keď vám, drahí bratia v kňazstve, píšem tieto slová, mám pred očami Zelený štvrtok, pričom vás vidím, ako ste zhromaždení okolo svojich biskupov pri slávení omše svätenia olejov. Veľmi mi záleží na tom, aby ste sa cez spojenie so svojimi presbytermi cítili jedno s celou Cirkvou, ktorá teraz prežíva rok venovaný Otcovi, rok, ktorý je predzvesťou, že sa onedlho skončí dvadsiate storočie a zároveň druhé kresťanské tisícročie.
Ako pri pohľade na všetky tie uplynulé roky nevzdávať vďaky Bohu, najmä keď si pomyslíme na zástupy kňazov, ktorí počas nich venovali svoj život službe evanjeliu, pričom mnohokrát aj s obetovaním vlastného života?! A keď v duchu blížiaceho sa Jubilea vyznávame ohraničenosť a nedostatky minulých kresťanských pokolení, a teda aj ich kňazov, zároveň s radosťou zisťujeme, že za významnú časť neoceniteľnej služby, preukazovanej Cirkvou ľudstvu na jeho ceste, treba vďačiť pokornému a vernému pôsobeniu mnohých Kristových služobníkov, ktorí sa v priebehu posledného tisícročia prejavili ako nezištní majstri (presnejšie: učitelia - pozn. KVAS) budovania civilizácie lásky.
Aké sú to obrovské časové rozmery! No aj keď čas znamená neustále vzďaľovanie sa od počiatku, ak dobre uvažujeme, znamená aj určitý návrat k začiatku. A práve to má základný význam! Ak by totiž čas bol iba určitým vzďaľovaním sa od počiatku a nebolo by pritom jasné jeho konečné zameranie, t. j. opätovné nadobudnutie počiatočného stavu, naše jestvovanie v čase by nemalo smer, nemalo by teda zmysel!
Kristus, "Alfa a Omega..., ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde" (Zjv 1,8), dal ľudskému putovaniu v čase aj smer aj zmysel. O sebe samom prehlásil: "Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a zasa opúšťam svet a idem k Otcovi" (Jn 16,28). Tak je naše putovanie poznačené Kristom. Putujeme s ním, ideme tým istým smerom ako On, ideme k Otcovi.
Ešte viditeľnejšie sa to prejavuje za Veľkonočného Trojdnia počas jedinečných posvätných dní, keď máme tajomným spôsobom cez Kristovo utrpenie, smrť a vzkriesenie účasť na jeho návrate k Otcovi. Viera nás ubezpečuje, že tento Kristov prechod k Otcovi, t. j. jeho Veľká noc, nie je udalosť, ktorá sa týka iba jeho. Aj my sme pozvaní, aby sme sa na tomto prechodu zúčastnili. Jeho Veľká noc je i našou Veľkou nocou.
Tak spolu s Kristom kráčame k Otcovi. Deje sa tak cez veľkonočné tajomstvo. Znova prežívame hodiny jeho utrpenia, keď zomierajúc na kríži zvolal: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mk 15,34). A dodal: "Je dokonané!" (Jn 19,30) a potom: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23,46). Tieto vety z evanjelia pozná dôverne každý kresťan, tobôž každý kňaz. Sú svedectvom pre náš život a pre našu smrť. V liturgii hodín opakujeme každý deň: In manus tuas, Domine, commendo spiritum meum", aby sme sa pripravili na veľké tajomstvo prechodu, prechodu života, keď Kristus mocou svojej smrti a vzkriesenia nás pripojí k sebe a odovzdá nebeskému Otcovi.
3. "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť" (Mt 11,25-27). Naozaj, jedine Syn pozná Otca. On, ktorý "je v lone Otcovom", ako píše svätý Ján vo svojom evanjeliu (1,18), nám toho Otca priblížil, hovoril o ňom, zjavil nám jeho tvár i jeho srdce. Pri poslednej večeri, keď Filip žiadal: "Ukáž nám Otca" (Jn 14,8), Kristus odpovedá: "Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?... Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?" (Jn 14,9-10). Týmito slovami Ježiš vydáva svedectvo o trojičnom tajomstve, ktoré tvorí najhlbšie tajomstvo jeho božskej osoby.
Evanjelium je vlastne pokračujúcim zjavovaním Otca. Keď dvanásťročného Ježiša Jozef s Máriou našli v chráme medzi učencami a Mária sa ho spýtala: "Syn môj, čo si nám to urobil?" (Lk 2,48), odpovedá s odvolaním sa na svojho Otca: "Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2, 49). Už ako dvanásťročný má jasné vedomie o tom, aký význam má jeho život, o zmysle jeho poslania, veď od prvej do poslednej chvíle "bol tam, kde išlo o jeho Otca". Jeho život vrcholí na Kalvárii v obete na kríži. Ten kríž Kristus prijal v duchu poslušnosti a synovskej oddanosti: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich! No nie ako ja chcem, ale ako ty!... Nech sa stane tvoja vôľa" (Mt 26, 39.42). Otec prijíma Synovu obetu, lebo tak miluje svet, že dáva svojho Jednorodeného, aby človek nezomrel, ale mal večný život (porov. Jn 3,16). Skutočne, jedine Syn pozná Otca, a preto len On nám ho môže zjaviť.
4. "Per ipsum, et cum ipso, et in ipso...". "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov."
Duchovne zjednotení a viditeľne zhromaždení v katedrálnych chrámoch v tento jedinečný deň vzdávame vďaky Bohu za dar kňazstva. Vzdávame vďaky za dar Eucharistie, ktorú ako presbyteri slávime. Doxológia, ktorou sa končí kánon, má základný význam pri každom slávení Eucharistie. V určitom zmysle vyjadruje korunovanie Tajomstva viery (Mysterium fidei), jadra eucharistickej obety, ktorá sa uskutočňuje vo chvíli, keď mocou Ducha Svätého premieňame chlieb a víno na Kristovo telo a krv, ako to robil aj on sám po prvý raz vo Večeradle. Keď veľká eucharistická modlitba vrcholí, práve vtedy sa Cirkev v osobe vysväteného služobníka obracia na Otca slovami: "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu." Sacrificium laudis (obeta chvály)!
5. Potom, ako zhromaždenie slávnostným zvolaním odpovie "Amen", celebrant zaintonuje "Otče náš", Pánovu modlitbu. To, čo sa odohráva teraz, je veľmi významné. V evanjeliu sa uvádza, ako na apoštolov veľmi zapôsobil Učiteľov nábožný rozhovor s Otcom a prosili ho: "Pane, nauč nás modliť sa" (Lk 11,1). Vtedy Ježiš po prvýkrát vyriekol slová, ktoré sa potom mali stať hlavnou a najčastejšou modlitbou Cirkvi a všetkých kresťanov, slová modlitby "Otče náš". Keď počas slávenia Eucharistie ako liturgické zhromaždenie vyslovujeme tieto slová, nadobúdajú osobitný význam. Akoby sme v tej chvíli vyznávali, že Kristus nás naučil definitívne a naplno svoju modlitbu k Otcovi vtedy, keď ju dovysvetlil svojou obetou na kríži.
Modlitba "Otče náš", recitovaná Cirkvou, vyjadruje naplno svoj zmysel práve v rámci eucharistickej obety. Pravda, každá z prosieb tejto modlitby tu nadobúda osobitné svetlo. Na kríži sa Otcovo meno "posväcuje" v najvyššej miere a príchod jeho Kráľovstva je neodvolateľný. Jeho vôľa sa definitívne napĺňa v "consummatum est - je dokonané". A vari nie je pravda, že prosba "odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame...", nachádza svoje plné potvrdenie v slovách Ukrižovaného: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia" (Lk 23,34)? Aj nasledujúca prosba o každodenný chlieb sa stáva najvýraznejšou práve počas prijímania, keď pod spôsobom "rozlomeného chleba" prijímame Kristovo telo. A či úpenlivá prosba "Neuveď nás do pokušenia" nie je najúčinnejšia vo chvíli, keď Cirkev prináša Otcovi ako obetu najvyššiu cenu vykúpenia a oslobodenia od Zlého?
6. V Eucharistii sa kňaz osobne spája s nevyčerpateľným tajomstvom Krista a jeho modlitby k Otcovi. Denne sa môže ponárať do tohto tajomstva vykúpenia a vďaky pri slúžení svätej omše, ktorá si zachováva svoj význam a hodnotu aj vtedy, keď sa z oprávneného dôvodu obetuje bez účasti ľudu, no vždy aj za ľud a za celý svet. Presbyter práve cez toto svoje nezrušiteľné spojenie s Kristovým kňazstvom je učiteľom modlitby a veriaci sa môžu zákonite obracať naňho s tou istou žiadosťou, ako kedysi učeníci na Krista: "Nauč nás modliť sa".
Eucharistická modlitba je i jedinečnou školou kresťanskej modlitby pre spoločenstvo. Od omše sa sťa lúče rozchádzajú mnohoraké cesty zdravej výchovy ducha. Medzi týmito cestami vyniká poklona Najsvätejšej sviatosti, ktorá je prirodzeným predĺžením eucharistického slávenia. Vďaka nej môžu veriaci osobitným spôsobom zakúšať "pretrvávanie" Kristovej lásky (porov. Jn 15,9) a vstupovať čoraz hlbšie do jeho synovského vzťahu s Otcom.
Práve pre túto skutočnosť vyzývam každého kňaza, aby s dôverou a odvahou plnil svoje poslanie a viedol spoločenstvo k pravej kresťanskej modlitbe. Je to poslanie, od ktorého nesmie odstúpiť napriek tomu, že ťažkosti, plynúce zo sekularizovaného zmýšľania mu ho môžu mnohokrát veľmi strpčovať.
Mocný misionársky podnet, ktorý Prozreteľnosť dala Cirkvi našich čias najmä prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu, sa osobitne týka jej vysvätených služobníkov a vyzýva predovšetkým ich, aby sa obrátili. Majú sa obrátiť, aby pohli k obráteniu druhých. Inými slovami, majú tak mocne prežívať skutočnosť, že sú Božími synmi, aby každý pokrstený nanovo odhalil, aká vznešená a potešujúca je skutočnosť patriť nebeskému Otcovi.
7. Drahí bratia, na Zelený štvrtok si obnovujeme svoje kňazské sľuby vernosti. Vyjadrujeme tým túžbu, aby nás Kristus v určitom zmysle ešte dôvernejšie pojal do svojho svätého kňazstva, do svojej obety i smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade, do svojej smrti na Golgote i do svojho slávneho vzkriesenia. Keď budeme kráčať v Kristových stopách a prejdeme všetkými týmito udalosťami spásy, odhalíme hĺbku jeho otvorenosti voči Otcovi. Preto sa vlastne pri každej eucharistickej obete určitým spôsobom obnovuje otázka (presnejšie: žiadosť - pozn. KVAS) apoštola Filipa vo večeradle: "Pane, ukáž nám Otca", a na Mysterium fidei (Hľa, tajomstvo viery) akoby Kristus odpovedá: "Toľký čas som s vami a nepoznáš ma?... Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? (porov. Jn 14,9-10).
Na tento Zelený štvrtok, drahí kňazi na celom svete, si spomenieme na pomazanie krizmou, ktoré sme prijali v deň vysviacky, a plní vďaky svorne vyhlásime:
Per ipsum, et cum ipso, et in ipso,
est tibi Deo Patri omnipotneti
in unitate Spiritus Sancti,
omnis honor et gloria
per omnia saecula saeculoreum. Amen!
Vo Vatikáne 14. marca na Štvrtú pôstnu nedeľu roku 1999, v 21. roku pontifikátu.

Ján Pavol II.