Dokumenty pápežov

Najmilší kňazi!

1. Napĺňa ma radosť a láska, keď vám píšem z príležitosti Zeleného štvrtka, pokračujúc tak v tradícii, ktorú som začal počas mojej prvej Veľkej noci v službe rímskeho biskupa pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Naše stretnutie formou listu, ktoré nadobúda osobitný bratský charakter vďaka spoločnej účasti na Kristovom kňazstve, je zarámované liturgickým kontextom tohto posvätného dňa, charakterizovaného dvomi významnými obradmi: dopoludňajšou Missou chrismatis a večernou omšou Pánovej večere.
Myslím na vás, ako ste najskôr zhromaždení v katedrálach vašich diecéz okolo ordinárov, aby ste si obnovili svoje kňazské sľuby. Tento taký výrečný obrad sa koná po posviacke posvätných olejov, osobitne krizmy, a je veľmi vhodne včlenený do tohto liturgického slávenia. Zvýrazňuje sa tu obraz Cirkvi, kňazského ľudu posväcovaného sviatosťami a poslaného do sveta šíriť príjemnú vôňu Krista Spasiteľa.
A keď sa zvečerieva, vidím vás vstupovať do večeradla, aby ste začali Veľkonočné trojdnie. Práve v tejto „hornej sieni“ (porov. Lk 22, 12) nás Ježiš pozýva vrátiť sa sem v každý Zelený štvrtok a na tom mieste sa aj ja s vami najradšej stretávam, milí moji bratia v kňazstve. Cez Poslednú večeru sme boli ako kňazi zrodení: to je dôvod, prečo je také pekné i potrebné, aby sme sa spolu zhromaždili vo večeradle, spolu si oživili spomienku plnú uznania a vo vedomí veľkého poslania, na ktorom máme všetci účasť.

2. To, čím sme, sme vďaka Eucharistii. To, čo tvrdíme o celej Cirkvi, že totiž de Eucharistia vivit – žije z Eucharistie, ako som na to chcel poukázať v nedávnej encyklike, môžeme právom povedať aj o služobnom kňazstve: aj kňazstvo má svoj pôvod, žije, pôsobí a prináša ovocie de Eucharistia – z Eucharistie (porov. Tridentský koncil, Sesss. XXII, kán. 2: CCED 735; Druhý vatikánsky koncil, dekrét Presbyterorum ordinis, 2; List Dominicae cenae, 2). „Nejestvuje Eucharistia bez kňazstva, práve tak ako nejestvuje kňazstvo bez Eucharistie“ (Dar a tajomstvo. Päťdesiat rokov môjho kňazstva, Nové mesto 1997, s. 87).
Služobné kňazstvo, ktoré nikdy nemožno zúžiť na plnenie úradných povinností, pretože sa nachádza v rovine bytia, uschopňuje kňaza konať in persona Christi a vrcholí v okamihu, keď premieňa chlieb a víno, opakujúc Ježišove gestá a slová pri Poslednej večeri.
Zoči-voči tejto neobyčajnej skutočnosti zostávame v ohromenom úžase: taká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme vtelené Slovo, čo potom zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu? Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery.

3. „Mysterium fidei,“ volá kňaz po premenení. Tajomstvo viery je Eucharistia, no prenesene je tajomstvom viery aj samotné kňazstvo (porov. Dar a tajomstvo, s. 87). To isté tajomstvo posvätenia a lásky, dielo Ducha Svätého, ktorým sa chlieb a víno stávajú telom a krvou Krista, pôsobí v osobe posvätného služobníka vo chvíli kňazskej vysviacky. Jestvuje teda osobitný vzťah vzájomnosti medzi Eucharistiou a kňazom, vzájomnosti, ktorá siaha až do večeradla: ide o dve sviatosti, ktoré sa zrodili súčasne a ktorých osudy sú nerozlučne spojené až do konca sveta.
Tu sa dotýkame toho, čo som nazval „apoštolskosť Eucharistie“ (porov. encyklika Ecclesia de Eucharistia, 26-33). Sviatosť Eucharistie – spolu so sviatosťou zmierenia – zveril Kristus apoštolom a od nich i od ich nástupcov sa odovzdáva z generácie na generáciu. Na začiatku svojho verejného pôsobenia povolal Mesiáš Dvanástich, ustanovil ich aby „boli s ním“ a aby ich vyslal s poslaním (porov. Mk 3, 14-15). Počas Poslednej večere, po Judášovej zrade, to „byť s Ježišom“ dosiahlo pre Jedenástich vrcholný okamih. Slávením veľkonočnej večere a ustanovením Eucharistie božský Učiteľ naplnil ich povolanie. Slovami „Toto robte na moju pamiatku“ dal ich poslaniu eucharistickú pečať, a spojac ich so sebou vo sviatostnom spoločenstve, zveril im úlohu zvečňovať toto nasvätejšie gesto na jeho pamiatku.
Keď vyslovoval slová „Toto robte...“, jeho myšlienka smerovala k nástupcom apoštolov, k tým, ktorí budú mať úlohu pokračovať v poslaní, rozdávajúc chlieb života až po kraj sveta. A tak sme v istom zmysle boli vo večeradle povolaní aj my osobne, každý zvlášť, „s láskou brata“ (prefácia z omše svätenia olejov), drahí bratia v kňazstve, aby sme zo svätých a ctihodných rúk nášho Pána prijali eucharistický chlieb a rozdávali ho na posilu Božiemu ľudu putujúcemu po cestách dejín do večnej vlasti.

4. Eucharistia tak ako aj kňaz, je Božím „darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva“, ktorý „prijíma prostredníctvom biskupskej postupnosti siahajúcej až po apoštolov“ (encyklika Ecclesia de Eucharistia, 29). Druhý vatikánsky koncil učí, že „služobný kňaz, posvätnou mocou, ktorá mu je daná... koná eucharistickú obetu v osobe Krista a obetuje ju Bohu v mene celého ľudu“ (konštitúcia Lumen gentium, 10). Zhromaždenie veriacich, zjednotené vo viere a v Duchu Svätom a obdarené mnohými darmi, síce vytvára miesto, kde je Kristus „prítomný vo svojej Cirkvi, osobitne počas liturgických slávení“ (konštitúcia Sacrosanctum concilium, 7), nie je však schopná ani „konať“ Eucharistiu, ani „dať si“ posvätného služobníka.
Je preto správne, keď kresťanský ľud na jednej strane ďakuje Bohu za dar Eucharistie a kňazstva a na druhej strane neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi. V rastúcich požiadavkách evanjelizácie a pastoračnej starostlivosti o veriacich počet kňazov nikdy nie je dostačujúci. V niektorých častiach sveta sa ich nedostatok ukazuje s väčšou naliehavosťou, lebo sa zmenšuje počet kňazov bez toho, aby tu bola dostatočná výmena generácií. Inde možno vďaka Bohu pozorovať sľubnú novú jar povolaní. Okrem toho v Božom ľude vzrastá presvedčenie, že je potrebné modliť sa a aktívne pracovať pre povolania do kňazstva a zasväteného života.

5. Áno, povolania sú Boží dar, o ktorý treba neustále prosiť. Odpovedajúc na Ježišovu výzvu, je predovšetkým potrebné Pána žatvy prosiť, aby poslal robotníkov do svojej žatvy (porov. Mt 9, 37). Práve modlitba, posilnená tichou obetou utrpenia, je prvým a najúčinnejším prostriedkom pastorácie povolaní. Modliť sa znamená upriamiť pohľad na Krista v dôvere, že z neho samého, jediného a najvyššieho Kňaza, z jeho božskej obety pôsobením Ducha Svätého pramenia hojné zárodky povolania, ktoré sú vo všetkých časoch potrebné na život Cirkvi a spĺňanie jej poslania.
Zotrvávame vo večeradle, kontemplujúc Vykupiteľa, ktorý pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistiu a kňazstvo. V tejto posvätnej noci „povolal po mene“ každého jednotlivého kňaza všetkých čias. Jeho pohľad sa obrátil na každého. Bol to taký istý pohľad lásky a predvídania, akým spočinul na Šimonovi a Ondrejovi, Jakubovi a Jánovi, na Natanaelovi, keď bol pod figovníkom (porov. Jn 1, 48), na Matúšovi sediacom pri vyberaní mýta (porov Mt 9, 9). Ježiš povolal nás a rôznymi cestami povoláva toľkých iných, aby sa stali jeho služobníkmi.
Z večeradla Ježiš neúnavne hľadá a volá: tu spočíva aj základ a neustály prameň pravej pastorácie kňazských povolaní. Za ňu sa, bratia, cíťme prvými zodpovednými, pripravenými pomôcť, keď Ježiš chce aj ďalších zapojiť do svojho kňazstva, aby veľkodušne odpovedali na jeho pozvanie.
Ešte skôr však, a to pred každou inou iniciatívou týkajúcou sa povolaní, je nevyhnutná naša osobná vernosť. To, čo zaváži, je totiž naše osobné darovanie sa Kristovi, láska, ktorú živíme Eucharistiou, horlivosť, s ktorou ju slávime, zbožnosť, s ktorou ju adorujeme, zanietenie, s ktorým ju rozdávame bratom, najmä chorým. Ježiš, najvyšší Veľkňaz, naďalej osobne pozýva robotníkov do svojej vinice, ale od začiatku pri tom zdôrazňuje potrebu našej aktívnej spolupráce. Kňazi zamilovaní do Eucharistie sú schopní odovzdávať chlapcom a mladým „obdiv k Eucharistii“, na ktorý som chcel poukázať encyklikou Ecclesia de Eucharistia (porov. 6). Vo všeobecnosti práve oni takýmto spôsobom priťahujú na cestu kňazstva, čo by napokon mohli potvrdiť aj dejiny nášho povolania.

6. V tomto svetle, drahí bratia kňazi, popri iných iniciatívach uprednostnite starostlivosť o miništrantov, u ktorých spravidla začínajú klíčiť kňazské povolania. Miništrantská skupina, ktorú dobre sprevádzate môže uprostred farského spoločenstva prechádzať hodnotnou cestou kresťanského rastu, tvoriac akýsi druh predseminára. Vychovávajte farnosť, rodinu rodín, aby v miništrantoch videli svojich synov ako „výhonky okolo stola“ Krista, ktorý je chlebom života (porov. Ź 127, 3). Zapojac do spolupráce aj citlivejšie rodiny a katechétov, sprevádzajte skupinu miništrantov so starostlivou pozornosťou, aby sa prostredníctvom služby oltára každý z nich naučil čoraz viac milovať Pána Ježiša, spoznal ho ako reálne prítomného v Eucharistii a zakúšal krásu liturgie. Treba tiež povzbudzovať do všetkých miništrantských podujatí, organizovaných na diecéznej úrovni alebo v rámci pastoračných oblastí a napomáhať ich, berúc do úvahy rozličné vekové kategórie. Počas rokov biskupskej služby v Krakove som mohol pozorovať, aké užitočné je venovať sa ich ľudskej, duchovnej a liturgickej formácii. Keď ako chlapci a dospievajúci konajú službu oltára s radosťou a entuziazmom, ponúkajú svojim rovesníkom výrečné svedectvo o význame a kráse Eucharistie. Vďaka rozvinutej citlivej predstavivosti, ktorá zodpovedá ich veku, a vďaka výkladu a príkladu kňazov a starších priateľov môžu aj tí najmenší rásť vo viere a obľúbiť si duchovné skutočnosti. A napokon, nezabúdajte, že prvými „apoštolmi“ Ježiša, najvyššieho Veľkňaza, ste práve vy: vaše svedectvo zaváži viac ako akékoľvek pastoračné pomôcky. V pravidelnosti nedeľných a feriálnych slávení miništranti stretajú vás, vidia ako sa vo vašich rukách „tvorí“ Eucharistia, na vašej tvári čítajú odraz tajomstva, vo vašom srdci intuitívne cítia povolanie k väčšej láske. Buďte pre nich otcami, učiteľmi a svedkami eucharistickej úcty a svätosti života!

7. Najmilší bratia kňazi, vaše osobitné poslanie v Cirkvi si vyžaduje, aby ste boli Kristovými „priateľmi“, zanietene kontemplujúc jeho tvár a učenlivo vstupujúc do školy Najsvätejšej Panny Márie. Ako nás vyzýva apoštol Pavol (porov. 1 Sol 5, 17), neustále sa modlite a povzbudzujte veriacich, aby sa modlili za povolania, za vytrvalosť tých, ktorí sú povolaní na kňazský život, a za posvätenie všetkých kňazov. Pomáhajte vašim komunitám, aby čoraz viac milovali osobitný „dar a tajomstvo“, ktorým je služobné kňazstvo.
V modlitbovej atmosfére Zeleného štvrtka mi prichádzajú na myseľ niektoré zvolania z Litánií k Ježišovi, Kňazovi a Obete (porov. Dar a tajomstvo, s. 113-116), ktoré sa už toľko rokov stále modlím s veľkým úžitkom pre dušu.

Iesu, Sacerdos et Victima,
Iesu, Sacerdos qui in novissima cena formam sacrificii perennis instituisti,
Iesu, Pontifex ex hominibus assumpte,
Iesu, Pontifex qui tradidisti temetipsum Deo oblationem et hostiam,
miserere nobis!
Ut pastores secundum cor tuum populo tuo providere digneris,
Ut in messem tuam operarios fideles mittere digneris,
Ut fideles mysteriorum tuorum dispensatores multiplicare digneris,
Te rogamus, audi nos!

Zverujem každého z vás a vašu každodennú službu Panne Márii, Matke kňazov. V modlitbe ruženca nás piate tajomstvo ruženca svetla vedie kontemplovať dar Eucharistie očami Panny Márie a žasnúť nad láskou „až do krajnosti“ (Jn 13, 1), ktorú Ježiš prejavil vo večeradle, a nad pokorou jeho prítomnosti v každom svätostánku. Nech vám Najsvätejšia Panna vyprosí milosť, aby sa vám nikdy nestalo zvykom tajomstvo vložené do vašich rúk a aby ste neustále ďakujúc Pánovi za mimoriadny dar jeho krvi a tela, mohli verne vytrvať vo vašej kňazskej službe.
A ty, matka Krista, najvyššieho Veľkňaza, ustavične vyprosuj pre Cirkev početné a sväté povolania, verných a veľkodušných služobníkov oltára.
Milí bratia kňazi, prajem vám a vašim spoločenstvám požehnané Veľkonočné sviatky a zo srdca vám všetkým žehnám.

Vo Vatikáne, 28. marca, na Piatu pôstnu nedeľu roku 2004, v dvadsiatom šiestom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.