Dokumenty vatikánskych úradov

30. mája 2008, na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Ctihodní a drahí bratia v kňazskej službe,
na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho zamerajme svoj láskyplný pohľad, zrak našej mysle a nášho srdca, na Krista, jediného Spasiteľa nášho života a sveta. Zamerať sa na Krista, znamená zamerať sa na tú tvár, ktorú, vedome či nevedome, hľadá každý človek ako jedinú uspokojivú odpoveď na svoj nepotlačiteľný smäd po šťastí.
My sme túto tvár stretli, a v ten deň, v tú chvíľu, jeho láska tak hlboko ranila naše srdce, že už sme nemohli robiť iné, iba žiadať si neprestajne byť v jeho prítomnosti. „Za rána počúvaš môj hlas, za rána prichádzam k tebe a čakám“ (Ź 5).
Posvätná liturgia nás vždy znova vedie k tomu, aby sme kontemplovali tajomstvo vtelenia Slova, ktoré je počiatkom a vnútornou realitou toho spoločenstva, ktorým je Cirkev: Boh Abraháma, Izáka a Jakuba sa zjavil v Ježišovi Kristovi. „Nikto by nemohol uvidieť jeho slávu, ak by nebol prv uzdravený z neurodzenosti tela. Prachom si bol oslepený a prachom si bol uzdravený: telo ťa oslepilo, telo ťa uzdraví“ (sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu, homília 2, 16).
Iba ak sa opätovne zahľadíme na dokonalé a príťažlivé človečenstvo Ježiša Krista – teraz žijúceho a konajúceho – ktorý sa nám zjavil a aj dnes sa skláňa ku každému z nás s jemu vlastnou láskou ku každému zvlášť, ktorou si nás vyvolil, umožníme mu, aby nás ožiaril a zaplnil hlbinu biedy, ktorou je naše človečenstvo, aby nás uistil o nádeji, s ktorou sme sa stretli, a o milosrdenstve, ktoré objíma naše obmedzenia a učí nás odpúšťať to, čo sami nedokážeme ani len rozpoznať. „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov“ (Ź 42, 8).
Pri príležitosti každoročného Dňa modlitieb za posvätenie kňazov, ktorý sa slávi na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, by som rád zdôraznil prioritu modlitby pred činnosťou, pretože od modlitby závisí úspech činnosti. Poslanie Cirkvi vo veľkej miere závisí od osobného vzťahu každého s Pánom Ježišom. Preto poslanie musí byť živené modlitbou: „Prišiel okamih, aby sme potvrdili dôležitosť modlitby vzhľadom na aktivizmus a hroziaci sekularizmus“ (Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, 37). Neprestajne čerpajme z Božieho milosrdenstva, dovoľme mu prezrieť a uzdraviť bolestné rany nášho hriechu, aby sme mohli žasnúť nad vždy novým zázrakom nášho vykúpeného človečenstva.
Drahí spolubratia, staňme sa odborníkmi na Božie milosrdenstvo v nás, lebo iba tak sa zakaždým novým spôsobom staneme nástrojmi na objatie zraneného človečenstva. „Kristus nás nespasí od nášho človečenstva, ale skrze neho; nespasí nás od sveta, ale prišiel na svet, aby sa svet spasil skrze neho (porov. Jn 3, 17)“ (Benedikt XVI., Posolstvo Urbi et orbi 25. decembra 2006). Veď konečne aj my sme kňazmi skrze sviatosť kňazstva, najvyšší akt Božieho milosrdenstva a zároveň osobitného vyvolenia.
Na druhom mieste – po nepotlačiteľnom smäde a dychtivej túžbe po Kristovi – je najautentickejším rozmerom nášho kňazstva žobranie, jednoduchá a neprestajná modlitba, ktorej sa učíme v tichu; ňou sa vždy vyznačoval život svätých a naďalej je veľmi potrebná. Uvedomenie si nášho vzťahu k nemu je vystavené očisťovaniu každodennými skúškami. Každý deň si znovu uvedomujeme, že ani my, služobníci konajúci in persona Christi capitis, nebudeme ušetrení tejto drámy. Nemôžeme prežívať ani jeden okamih v jeho prítomnosti bez toho, aby sme netúžili spoznať ho a ešte viac k nemu prilipnúť. Neupadnime do pokušenia hľadieť na našu kňazskú existenciu ako na raz a navždy nadobudnutú, nevyhnutnú a neprenosnú, ktorú je hádam možné uskutočňovať aj „mechanicky“, v rámci jasne definovaného a dôsledného pastoračného plánu. Kňazstvo je povolanie, cesta a spôsob, ktorým nás Kristus zachraňuje, povolal nás a povoláva nás aj teraz, aby sme zostali s ním.
Jedinou primeranou mierou vzhľadom na naše posvätné povolanie je radikálnosť. Takéto úplné odovzdanie sa – hoci si uvedomujeme svoju nevernosť – sa môže uskutočňovať jedine ako zakaždým nové rozhodnutie v modlitbe, ktoré Kristus následne dennodenne uskutočňuje. Aktuálny dar kňazského celibátu treba tiež prijímať a žiť v tejto radikálnosti a v úplnom pripodobnení sa Kristovi. Pri akomkoľvek inom postoji, čo sa týka vzťahu k nemu, hrozí riziko, že sa stane ideologickým.
Rovnako aj veľké množstvo práce, ktoré niekedy súčasné podmienky našej služby od nás vyžadujú, nás nesmie odradiť, ale nás má viesť k tomu, aby sme ešte väčšiu pozornosť venovali svojej kňazskej identite, ktorá má nesporne božský koreň. V tomto zmysle nás práve osobitné podmienky našej služby musia – v logike protirečiacej logike sveta – viesť k tomu, aby sme zvýšili intenzitu nášho duchovného života, presvedčivejšie a účinnejšie svedčiac o tom, že patríme výlučne Pánovi.
Ten, ktorý nás miloval ako prvý, nás učí, ako sa treba úplne odovzdať. „Nechal som sa nájsť tomu, kto ma nehľadal. Povedal som: ,Hľa, tu som,‘ tomu, kto nevolal moje meno.” Úplné odovzdanie par excellence sa deje v Eucharistii, lebo „v Eucharistii nám Ježiš nedáva ,niečo´, ale dáva sám seba; obetuje svoje telo a vylieva svoju krv. Tým dáva celé svoje bytie, zjavujúc pôvodný prameň tejto lásky“ (Sacramentum caritatis, 7).
Buďme verní, najdrahší bratia, každodennému sláveniu najsvätejšej Eucharistie, nielen preto, aby sme si splnili svoju pastoračnú povinnosť, či kvôli požiadavke spoločenstva, ktoré nám bolo zverené, ale robme to z výlučne osobnej potreby, ktorú pociťujeme rovnako ako dýchanie, ako svetlo pre náš život, ako jediný primeraný spôsob na naplnenie našej kňazskej existencie.
Svätý Otec v apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis (66) znovu dôrazne pripomína výrok sv. Augustína: „Nikto nech neje tento chlieb, ak ho predtým neadoroval; hrešili by sme, keby sme neadorovali“ (sv. Augustín, Enarrationes in psalmos 98, 9). Nemôžeme žiť, nemôžeme hľadieť na pravdu o nás samých bez toho, aby sme nehľadeli na Krista a nedali sa ním formovať pri každodennej eucharistickej adorácii. Najlepší príklad kontemplácie a adorácie božskej obety je nám pritom daný v Márii, eucharistickej žene, v jej stabat pod krížom jej Syna.
Tak ako misijný charakter je vnútornou súčasťou samotnej povahy Cirkvi, rovnako aj naša misia je prirodzenou súčasťou kňazskej identity, a preto je misijná požiadavka otázkou vlastného sebauvedomenia. Naša kňazská identita je každodenne budovaná a obnovovaná v „rozhovore“ s naším Pánom. Bezprostredným dôsledkom nášho vzťahu s ním, neustále živeného trvalou modlitbou, je potreba zapojiť do neho aj tých, ktorí sú okolo nás. Svätosť, o ktorú denne prosíme, nemôže byť totiž chápaná v sterilnom a od života odtrhnutom individualistickom zmysle, ale je to nevyhnutne Kristova svätosť, ktorá je pre všetkých nákazlivá: „Byť v spoločenstve s Ježišom Kristom nás začleňuje do jeho ,bytia pre všetkých’ a to sa stáva aj spôsobom nášho bytia“ (Benedikt XVI., Spe salvi, 28).
Toto Kristovo „bytie pre všetkých“ sa v nás uskutočňuje skrze tria munera (jeho trojitého poslania), ktorými sme zaodení zo samotnej povahy kňazstva. Tieto tri funkcie predstavujú úplnosť našej služby a neustanovujú odcudzenie, alebo ešte dačo horšie, funkcionalistickú redukciu našej osoby, ale sú skutočným výrazom nášho bytia v Kristovi; sú miestom vzťahu s ním. Ľud, ktorý nám bol zverený, aby sme ho vychovávali, posväcovali a spravovali, je realitou, ktorú nemožno od „nášho života“ oddeliť. Je Kristovou tvárou, ktorú denne kontemplujeme tak, ako ženích kontempluje tvár svojej milovanej, alebo Kristus Cirkev, svoju nevestu. Nám zverený ľud neodmysliteľne predstavuje cestu k našej svätosti, cestu, na ktorej Kristus prostredníctvom nás zjavuje Otcovu slávu.
„Ak niekto pohorší jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by mu lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny [...] čo by potom mali vytrpieť a aký trest by mali dostať tí, ktorí pošlú do zatratenia celý národ?“ (sv. Ján Zlatoústy, De sacerdotio VI, 1498). Uvedomujúc si túto závažnú úlohu a veľkú zodpovednosť, týkajúcu sa nášho života a našej spásy, pričom vernosť Kristovi súvisí s „poslušnosťou“ požiadavkám, ktoré diktuje spása týchto duší, nemožno vôbec pochybovať o prijatej milosti. Môžeme iba prosiť o to, aby sme sa čo najviac poddali jeho láske, aby on konal skrze nás, pretože buď dovolíme Kristovi, aby spasil svet, konajúc v nás, alebo riskujeme, že zradíme samotnú podstatu nášho povolania. Drahí spolubratia, miera, v akej sa máme Kristovi odovzdať, je opäť totálna. „Päť chlebov a dve ryby“ nie je veľa, ale je to všetko! Božia milosť urobí z nášho mála „sväté prijímanie“, ktoré nasýti ľud. Na tomto totálnom „odovzdaní sa“ Kristovi majú osobitnú účasť starí a chorí kňazi, ktorí denne vykonávajú kňazskú službu tým, že sa spájajú s jeho utrpením a obetujú svoje kňazské bytie za opravdivé dobro Cirkvi a za spásu duší.
A konečne neodmysliteľným základom celého kňazského života je svätá Božia Matka. Vzťah s ňou nemôže skĺznuť len do zbožného vykonávania pobožností, ale musí byť živený tým, že celý svoj život, svoju službu ako celok, budeme neustále zverovať do náručia tejto vždy Panny. Najsvätejšia Panna nás vedie, podobne ako Jána, pod kríž svojho Syna a nášho Pána, aby sme s ňou kontemplovali nekonečnú Božiu lásku: „Na zem nám zostúpil náš Źivot, vzal na seba našu smrť a zničil ju plnosťou svojho života“ (sv. Augustín, Vyznania IV, 12).
Boh Otec si zvolil ako podmienku našej spásy, nášho plného človečenstva a adventu jeho Syna, počkať na fiat Panny v odpovedi na anjelovo zvestovanie. Kristus sa rozhodol zveriť, takpovediac svoj vlastný život láskyplnej slobodnej vôli Matky: „Počnúc, porodiac a živiac Krista, prinesúc ho do chrámu Otcovi, trpiac spolu so svojím umierajúcim Synom na kríži, spolupracovala na diele Spasiteľa celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou Matkou v poriadku milosti“ (Lumen gentium, 61).
Pápež, sv. Pius X., povedal: „Každé kňazské povolanie pochádza z Božieho Srdca, no prechádza srdcom matky“. To platí, pokiaľ ide o zjavné biologické materstvo, ale aj pre „pôrod“ každej vernosti Kristovmu povolaniu. Nemožno prehliadať duchovné materstvo vo vzťahu k nášmu kňazskému životu: s dôverou sa v modlitbe úplne oddajme svätej matke Cirkvi, materstvu ľudu, ktorého sme pastiermi, no ktorému je zároveň zverená starostlivosť o nás a naša svätosť; prosme o túto dôležitú oporu.
Drahí spolubratia, naliehavo sa ukazuje potreba „modlitebného hnutia, ktorého ústredným cieľom bude nepretržitá 24-hodinová eucharistická adorácia, aby v každom kúte zeme neprestajne stúpala k Bohu modlitba vzývania, vďaky, chvály, prosby a zadosťučinenia. Jej hlavným cieľom má byť vzbudenie dostatočného počtu posvätných povolaní do kňazského stavu a zároveň – na úrovni mystického tela – duchovné sprevádzanie, istý druh duchovného materstva voči tým, ktorí sú už povolaní do služobného kňazstva a sú bytostne pripodobnení jedinému večnému Veľkňazovi, aby čoraz lepšie slúžili jemu a svojim bratom; ako tí, ktorí sú zároveň v Cirkvi, ale aj na čele Cirkvi (porov. Ján Pavol II., Pastores dabo vobis, 16), zastupujúc Krista a reprezentujúc ho ako hlavu, pastiera a ženícha Cirkvi“ (List Kongregácie pre klérus z 8. decembra 2007).
V dejinách Cirkvi sa črtá ešte ďalšie forma duchovného materstva, ktorá vždy v tichosti sprevádzala vyvolený kňazský zástup: ide o konkrétne zverenie našej služby určitej osobe, zasvätenej duši, ktorá je povolaná Kristom a  rozhodla sa obetovať seba samu, nevyhnutné utrpenia a námahy života na úmysel našej kňazskej existencie, žijúc tak v sladkej Kristovej prítomnosti.
Takéto materstvo, v ktorom je vtelená láskyplná Máriina tvár, sa vyprosuje v modlitbe, lebo iba Boh ho môže vzbudiť a udržiavať. Nechýbajú obdivuhodné príklady takéhoto materstva; pomyslime len na požehnané slzy sv. Moniky preliate za syna Augustína, pre ktorého „nariekala väčšmi, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí“ (sv. Augustín, Vyznania III, 11). ďalším príťažlivým príkladom je Eliza Vaughanová, ktorá priviedla na svet trinásť detí a obetovala ich Pánovi; z ôsmich chlapcov sa šiesti stali kňazmi a štyri z piatich dievčat sa stali rehoľníčkami. Keďže je nemožné byť pred Kristom, zázračne ukrytým v eucharistickom tajomstve, opravdivo žobrajúcimi bez toho, aby sme konkrétne prosili o účinnú pomoc a modlitbu toho, ktorého nám postavil po boku, nemajme strach zveriť sa aj materstvu, ktoré zaiste pre nás vzbudzuje Duch Svätý.
Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, ktorá si uvedomovala nesmiernu potrebu modliť sa za všetkých kňazov, predovšetkým za tých vlažných, napísala v liste svojej sestre Celine: „Źime pre duše, buďme apoštolmi, zachráňme predovšetkým duše kňazov [...]. Modlime sa, trpme za nich a v posledný deň nám Ježiš bude vďačný“ (sv. Terézia z Lisieux, List 94).
Zverme sa príhovoru svätej Panny, Kráľovnej apoštolov, najsladšej Matky, hľaďme spolu s ňou na Krista a neustále sa usilujme patriť úplne a radikálne jemu; to je naša identita!
Pripomeňme si slová svätého farára z Arsu, patróna farárov: „Ak by som už bol jednou nohou v nebi a ak by mi povedali, že sa mám vrátiť na zem a pracovať na obrátení hriešnikov, vrátil by som sa s radosťou. A ak by bolo potrebné, aby som kvôli tomu zostal na zemi až do konca sveta, vstávajúc vždy o polnoci a trpiac ako trpím teraz, súhlasil by som s tým z celého srdca“ (brat Atanáz, Procès de l‘Ordinaire, s. 883).
Nech Pán sprevádza a ochraňuje každého, no osobitne chorých a trpiacich, v neprestajnom obetovaní našich životov pre lásku.


Kardinál Cláudio Hummes,
prefekt


+ Mauro Piacenza,
sekretár, titulárny aricibiskup Victoriany



Modlitba, ktorú sa kňazi môžu modliť denne
Všemohúci Bože, nech nám tvoja milosť pomôže, aby sme ti my, ktorí sme prijali kňazský úrad, mohli hodne a dôstojne slúžiť, v úplnej čistote a s dobrým svedomím. No ak nedokážeme prežiť život v takej nevinnosti, daj, aby sme horko oplakávali zlo, ktorého sme sa dopustili a aby sme ti vo všetkom horlivo, pokorne a s dobrým predsavzatím slúžili. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Prosba
    Ó, dobrý Ježišu, daj, aby som sa stal kňazom podľa tvojho Srdca.

Modlitba k Ježišovi Kristovi
    Najmilší Ježišu, ty, ktorý si ma s osobitnou láskou povolal spomedzi tisícok ľudí, aby som ťa nasledoval vo vznešenej dôstojnosti kňaza. Prosím ťa, daj mi svoju božskú silu, aby som mohol správne zastávať svoj úrad. Úpenlivo ťa prosím, Pane Ježišu, aby si vo mne dnes a stále obnovoval tvoju milosť, ktorá mi bola daná prostredníctvom vkladania biskupových rúk. Ó, najmocnejší lekár duší, uzdrav ma, aby som neupadal do nerestí a dokázal sa vystríhať každého hriechu a robiť to, čo je milé v tvojich očiach, až do chvíle mojej smrti. Amen.

Modlitba na vyprosenie milosti zachovania čistoty
    Pane Ježišu Kriste, ženích mojej duše, potešenie môjho srdca a mojej duše, pred tebou padám na kolená v modlitbe a vrúcne ťa prosím, aby si mi pomohol vytrvať a každým dňom rásť v pravej viere. Najsladší Ježišu, daj, aby som odmietal každú bezbožnosť, aby som sa vždy stránil telesných túžob a pozemských žiadostí, ktoré chcú ovládnuť moju dušu a aby som si s tvojou pomocou uchoval bezúhonnú čistotu.
    Ó, najsvätejšia a nepoškvrnená Panna Mária, Panna panien a naša milovaná Matka, očisťuj denne moje srdce a moju dušu, vypros pre mňa svätú bázeň pred Pánom a zvlášť to, aby som nedôveroval vlastným silám.
Svätý Jozef, ochranca Máriinho panenstva, ochraňuj moju dušu od každého hriechu.
    Všetky sväté panny, ktoré nasledujete všade Božieho Baránka, buďte vždy na pomoci mne hriešnikovi, aby som nehrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého, a aby som sa nikdy nevzdialil od Najsvätejšieho Ježišovho Srdca.