Dokumenty pápežov

 

ÚVOD

1.            Pane, „zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24, 29). To sú naliehavé slová pozvania, ktorými sa dvaja učeníci obrátili na Pocestného, ktorý sa k nim pripojil večer po zmŕtvychvstaní cestou do Emauz. Naplnení skľúčenými myšlienkami, nevedeli si predstaviť, že práve tento neznámy by mohol byť ich Majstrom, ktorý vstal z mŕtvych. Jednako pociťovali vnútorné planutie, zatiaľ čo sa s nimi rozprával a vysvetľoval im zmysel Písem (porov. verš 32). Svetlo slova roztápalo tvrdosť ich srdca a otváralo im zrak (porov. verš 31). V tieni končiaceho sa dňa a v tme napĺňajúcej vnútro bol onen pocestný lúčom svetla, ktorý prebúdzal nádej a otváral ich duše túžbe po plnom svetle. „Zostaň s nami,“ prosili ho. A on súhlasil. Krátko nato im Ježišova tvár zmizla, no Pán potom zostal s nimi, a to za závojom „lámaného chleba“, pred ktorým sa im otvorili oči.

2.            Obraz emauzských učeníkov je veľmi vhodný, aby dal smerovanie roku, v ktorom sa Cirkev bude osobitným spôsobom usilovať prežívať tajomstvo najsvätejšej Eucharistie. Na cestách našich problémov a našich nepokojov, niekedy i našich hlbokých sklamaní, chce nám byť božský „pocestný“ naďalej sprievodcom, aby nás vysvetľovaním Svätého písma uvádzal do chápania Božích tajomstiev. Keď sa stretnutie stáva plným, do svetla slova vstupuje svetlo vychádzajúce z chleba života, ktorým Kristus v najvyššej forme napĺňa svoj prísľub: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

3.            Lámanie chleba, ako sa Eucharistia spočiatku nazývala, stojí vždy v centre života Cirkvi. Prostredníctvom neho Kristus sprítomňuje v priebehu času tajomstvo svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. V ňom prijímame Krista osobne ako „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51). V tomto chlebe sa nám dáva záruka večného života, vďaka ktorej vopred môžeme zakúsiť večnú hostinu nebeského Jeruzalema. Vo svetle učenia cirkevných otcov, ekumenických koncilov a mojich predchodcov som viackrát vyzval Cirkev, aby premýšľala o Eucharistii, naposledy v encyklike Ecclesia de Eucharistia. V tomto liste nechcem opäť predkladať už ponúknutú náuku, ktorú som odporúčal prehĺbiť si a osvojiť. No myslím si, že stanovenému cieľu by mohlo veľmi účinne pomôcť, keby bol celý jeden rok venovaný tejto obdivuhodnej sviatosti.

4.            Ako je známe, Rok Eucharistie bude trvať od októbra 2004 do októbra 2005. Priaznivú príležitosť na túto iniciatívu mi ponúkli dve udalosti, vhodne označujúce jeho začiatok a koniec: Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý sa koná od 10. do 17. októbra 2004 v Guadalajare (Mexiko), a riadne zhromaždenie Biskupskejsynody, ktorá sa bude od 2. do 29. októbra 2005 vo Vatikáne zaoberať témou Eucharistia, zdroj a vrchol života a poslania Cirkvi. Pri rozhodovaní sa pre tento krok som bral do úvahy aj ďalšiu skutočnosť: Na tento rok pripadá Svetový deň mládeže, ktorý sa bude konať v Kolíne nad Rýnom od 16. do 21. augusta 2005. Túžim, aby sa mladí zhromaždili okolo Eucharistie, tohto životodarného centra, a živili z neho svoju vieru a svoj entuziazmus. Myšlienku na podobnú iniciatívu nosím už dlhšie v srdci: predstavuje prirodzený vývoj pastoračného smerovania, ktoré som zámerne chcel dať Cirkvi, najmä od začiatku prípravného obdobia na Veľké jubileum, a ku ktorej som sa potom vrátil v nasledujúcich rokoch.

5.            V tomto apoštolskom liste by som chcel zdôrazniť kontinuitu daného smerovania, aby všetci mohli ľahšie pochopiť jeho duchovný význam. Vzhľadom na konkrétne uskutočnenie Roka Eucharistie počítam s osobným nasadením pastierov partikulárnych cirkví, ktorým úcta k takému veľkému tajomstvu iste vnukne príhodné aktivity. Okrem toho moji spolubratia v biskupskej službe iste ľahko pochopia, že iniciatíva, nasledujúca krátko po skončení Roka ruženca, sa nachádza na takej vysokej duchovnej úrovni, že nijakým spôsobom neobmedzuje pastoračné programy jednotlivých diecéz. Naopak, práve ona môže tieto programy účinne osvetliť tým, že ich zakotví v tajomstve, ktoré je prameňom a tajomstvom duchovného života veriacich, ako aj všetkých iniciatív miestnej cirkvi. Preto nežiadam, aby sa prerušili pastoračné cesty, na ktoré sa vydali jednotlivé cirkvi, ale aby sa na nich zdôraznil eucharistický rozmer, ktorý je vhodný pre celý kresťanský život. Z mojej strany by som chcel týmto listom navrhnúť niekoľko základných usmernení v nádeji, že Boží ľud vo svojich rôznych zložkách prijme môj návrh ochotne a s horlivou láskou.

I. V LÍNII KONCILU A JUBILEA

S pohľadom zameraným na Krista

6.            Pred desiatimi rokmi som sa tešil, že som listom Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994) mohol naznačiť cestu prípravy na Veľké jubileum roku 2000. Cítil som, ako sa táto historická šanca vynárala na horizonte sťa veľká milosť. Prirodzene, nenamýšľal som si, že by jednoduchý chronologický prelom, akokoľvek pôsobivý, mohol sám osebe priniesť veľké zmeny. Hneď na začiatku milénia, žiaľ, udalosti ukázali, že pretrváva istá krutá kontinuita s predchádzajúcimi udalosťami, ba dokonca s tými najhoršími spomedzi nich. A tak sa popri povzbudivých perspektívach začal odvíjať scenár zanechávajúci tiene násilia a krvi, ktoré nás neustále zarmucujú. No keď som vyzýval Cirkev sláviť dvetisícročné jubileum od Božieho vtelenia, bol som si jasne vedomý – a dnes som viac ako kedykoľvek! –, že budeme pracovať „na dlhé trasy“ celého ľudstva.

Kristus je totiž centrom nielen dejín Cirkvi, ale aj dejín celého ľudstva. V ňom nachádza všetko svoje naplnenie (porov. Ef 1, 10; Kol 1, 15 – 20). Nemožno zabudnúť na nadšenie, s ktorým Druhý vatikánsky koncil, citujúc pápeža Pavla VI., vyznával, že Kristus je „cieľ ľudských dejín, ústredný bod túžob dejín a ľudstva, stredobod ľudstva, radosť každého srdca, plnosť ich ašpirácií“.1 Náuka Druhého vatikánskeho koncilu priniesla nové prehĺbenie poznania povahy Cirkvi, otvoriac srdcia veriacich väčšej pozornosti voči tajomstvám viery i voči samotným pozemským skutočnostiam v Kristovom svetle. Slovo, ktoré sa stalo telom, zjavilo nielen tajomstvo Boha, ale aj samotné tajomstvo človeka.2V ňom človek nachádza spásu a naplnenie.

7.            Na začiatku môjho pontifikátu som v encyklike Redemptor hominis široko rozvinul túto tematiku, ku ktorej som sa potom vrátil pri rôznych príležitostiach. Veľké jubileum bolo vhodnou príležitosťou zamerať pozornosť veriacich na túto základnú pravdu. Príprava na takúto veľkú udalosť bola celá trojičná a zároveň kristocentrická. Pri takomto nastolení iste nemohla chýbať Eucharistia. Ak sa dnes rozhodujeme sláviť Rok Eucharistie, rád by som pripomenul, že už v Tertio millennio adveniente som napísal: „Rok 2000 bude intenzívne eucharistický: vo sviatosti Eucharistie sa Spasiteľ, ktorý sa pred dvadsiatimi storočiami vtelil v lone Panny Márie, aj naďalej ponúka ľudstvu ako prameň božského života.“3Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý sa slávil v Ríme, dal konkrétnu podobu tomuto rozmeru Veľkého jubilea. Je vhodné spomenúť i to, že počas plnej prípravy na Jubileum som v apoštolskom liste Dies Domini predložil veriacim na meditáciu tému nedele ako dňa vzkrieseného Pána a osobitného dňa Cirkvi. Vtedy som všetkých vyzval, aby opäť objavili eucharistické slávenie ako stredobod nedele.4

S Máriou kontemplovať Kristovu tvár

8.            Dedičstvo Veľkého jubilea bolo istým spôsobom zhrnuté v apoštolskom liste Novo millennio ineunte. V tomto dokumente programového charakteru som navrhoval perspektívu pastoračného úsilia založenú na kontemplácii Kristovej tváre, a to v rámci cirkevnej pedagogiky schopnej viesť „na výšiny“ svätosti, uskutočňovanej predovšetkým prostredníctvom umenia modlitby.5 A ako by v tejto perspektíve mohlo chýbať liturgické úsilie a predovšetkým pozornosť venovaná Eucharistii? Vtedy som napísal: „V dvadsiatom storočí, najmä od Druhého vatikánskeho koncilu, kresťanské spoločenstvo v spôsobe slávenia sviatostí, najmä Eucharistie, vzrástlo. Treba v tomto smere pokračovať a klásť osobitný dôraz na nedeľnú svätú omšu i samotnú nedeľu, ktorá sa pokladá za zvláštny deň viery, deň vzkrieseného Pána a daru Ducha Svätého, za opravdivú Veľkú noc týždňa.“6 V kontexte výchovy k modlitbe som potom vyzýval na praktizovanie liturgie hodín, prostredníctvom ktorej Cirkev posväcuje rozličné hodiny dňa a plynutie času s dôrazom na jednotlivé časti liturgického roka.

9.            Následne, vyhlásením Roka ruženca a zverejnením apoštolského listu Rosarium Virginis Mariae, som sa opäť vrátil k téme kontemplácie Kristovej tváre, a to vychádzajúc z mariánskej perspektívy prostredníctvom návratu k modlitbe ruženca. Veď táto tradičná modlitba, tak často odporúčaná Magistériom a taká drahá Božiemu ľudu, má výsostne biblickú a evanjeliovú povahu, prevažne zameranú na Ježišovo meno a jeho tvár, na ktorú sa koncentrujeme v kontemplácii tajomstiev a v opakovaní Zdravasov. Jej opakujúci sa tok je istým druhom pedagogiky lásky, schopnej roznietiť v duši takú istú lásku, akú Mária prechovávala voči svojmu Synovi. Preto som chcel, vedúc stáročný vývoj k ďalšiemu dozrievaniu, aby táto privilegovaná forma kontemplácie doplnila svoj obsah pravého „kompendia evanjelia“, včleniac do nej aj tajomstvá svetla.7A spomedzi nich ako by som mohol nepostaviť na vrchol práve svätú Eucharistiu?

Od Roka ruženca k Roku Eucharistie

10.            Práve uprostred Roka ruženca som zverejnil encykliku Ecclesia de Eucharistia, ktorou som chcel osvetliť tajomstvo Eucharistie v jej nerozlučnom a životodarnom vzťahu s Cirkvou. Všetkých som vyzval, aby eucharistické tajomstvo slávili so zanietením, ktoré si zaslúži, vzdávajúc Ježišovi, prítomnému v Eucharistii aj mimo svätej omše, kult adorácie, hodnej takého veľkého tajomstva. Predovšetkým som poukázal na potrebu eucharistickej spirituality, poukazujúc na Máriu ako „eucharistickú“ ženu.8

Rok Eucharistie sa teda odvíja na pozadí, ktoré sa z roka na rok obohacovalo, hoci vždy zostávalo zakotvené v téme Krista a kontemplácie jeho tváre. V istom zmysle sa nám ponúka ako rok syntézy a je istým vrcholom celej prejdenej cesty. Toľko vecí by bolo možné povedať, aby sme dobre prežili tento rok. Obmedzím sa však len na to, aby som poukázal na niektoré perspektívy, ktoré môžu všetkých usmerniť na osvietené a plodné konanie.


II. EUCHARISTIA – TAJOMSTVO SVETLA

„Vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27)

11.            Opis zjavenia sa vzkrieseného Ježiša dvom emauzským učeníkom nám pomáha sústrediť sa na prvý aspekt eucharistického tajomstva, ktorý musí byť vždy prítomný v úcte Božieho ľudu: Eucharistia – tajomstvo svetla. V akom zmysle to možno tvrdiť a aké sú dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre spiritualitu a pre kresťanský život?

Ježiš nazval sám seba „svetlom sveta“ (Jn 8, 12) a túto jeho vlastnosť veľmi dobre zvýrazňujú také okamihy jeho života, akými bolo premenenie a vzkriesenie, z ktorých veľmi jasne vyžaruje jeho božská sláva. V Eucharistii, naopak, je jeho božská sláva zastretá. Sviatosť Eucharistie je „tajomstvo viery“ par excellence. Napriek tomu, práve prostredníctvom tajomstva jeho úplnej skrytosti, sa Kristus stáva tajomstvom svetla, vďaka ktorému je veriaci vovádzaný do hĺbok božského života. Vďaka šťastnej intuícii slávna Rubľovova ikona Trojice kladie významným spôsobom do stredu života Najsvätejšej Trojice práve Eucharistiu.

12.            Eucharistia je svetlo predovšetkým preto, lebo pri každej svätej omši liturgia Božieho slova predchádza liturgiu Eucharistie, v jednote dvoch „stolov“ - stola slova a stola chleba. Táto kontinuita vyniká v eucharistickej reči v Jánovom evanjeliu, kde Ježišovo hlásanie prechádza od základného predstavenia jeho tajomstva až po zobrazenie vyslovene eucharistického rozmeru: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55). Vieme, že práve tieto slová uvrhli do krízy veľkú časť jeho poslucháčov a viedli Petra, aby sa stal hovorcom viery ostatných apoštolov a Cirkvi všetkých čias: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68). V rozprávaní o emauzských učeníkoch sám Kristus zasahuje, aby dokázal, „počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov“, že „celé Písmo“ nesie tajomstvo jeho osoby (porov. Lk 24, 27). Jeho slová roznecujú srdcia učeníkov, vyvádzajú ich z temnoty smútku a beznádeje a vyvolávajú v nich túžbu zostať s ním: Pane, „zostaň s nami“ (Lk 24, 29).

13.            Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu v konštitúcii Sacrosanctum concilium chceli, aby „stôl slova“ v hojnosti otvoril veriacim tajomstvá Písma.9 Preto súhlasili, aby pri liturgickom slávení boli zvlášť biblické čítania ponúknuté v jazyku zrozumiteľnom pre všetkých. Veď to sám Kristus hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo.10Zároveň odporúčali celebrantovi homíliu ako súčasť samotnej liturgie, určenú na vysvetlenie Božieho slova a jeho aktualizáciu do kresťanského života.11Štyridsať rokov po Druhom vatikánskom koncile sa Rok Eucharistie môže stať významnou príležitosťou, aby kresťanské spoločenstvá tento bod hlboko prehodnotili. Nestačí totiž len to, aby sa biblické čítania hlásali v zrozumiteľnom jazyku, ak hlásanie neprebieha so starostlivosťou, s predchádzajúcou prípravou, v zbožnom počúvaní a meditatívnom tichu, ktoré sú nevyhnutné, aby sa Božie slovo dotklo života a osvetľovalo ho.

„Spoznali ho pri lámaní chleba“ (Lk 24, 35)

14.            Pozoruhodné je, že dvaja emauzskí učeníci, vhodne pripravení Pánovými slovami, ho spoznali, keď sedeli za stolom, z jednoduchého gesta „lámania chleba“. Vo chvíli, keď sú mysle osvietené a srdcia rozohriate, znamenia začínajú „hovoriť“. Celá Eucharistia sa odohráva v dynamickom kontexte znakov, ktoré v sebe obsahujú hutné a žiarivé posolstvo. Práve prostredníctvom nich sa tajomstvo istým spôsobom zjavuje pred očami veriaceho.

Ako som zdôraznil v encyklike Ecclesia de Eucharistia, je veľmi dôležité, aby sa nezanedbávala žiadna dimenzia tejto sviatosti. V človeku totiž neustále pretrváva nebezpečenstvo redukovať Eucharistiu na svoju vlastnú mieru, kým od neho sa naopak očakáva, aby sa otvoril dimenziám tajomstva. „Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu.“12

15.            Niet pochýb, že najjasnejšou dimenziou Eucharistie je skutočnosť, že je hostinou. Eucharistia sa zrodila v Zelený štvrtok večer v kontexte veľkonočnej večere. Preto má vo svojej štruktúre vpísaný rozmer spoločnej hostiny: „ ,Vezmite a jedzte´... Potom vzal kalich a... dal im ho, hovoriac: ,Pite z neho všetci´...“ (Mt 26, 26 - 27). Tento aspekt dobre vyjadruje vzťah spoločenstva, ktoré chce Boh s nami vytvoriť a ktoré máme aj my rozvíjať medzi sebou navzájom.

Napriek tomu nemožno zabúdať, že eucharistická hostina má hlboko a primárne aj zmysel obety.13 V nej nám Kristus sprítomňuje obetu, ktorú raz navždy uskutočnil na Golgote. I keď je teraz v nej prítomný ako vzkriesený, nesie na sebe znaky svojho utrpenia, vďaka čomu je každá svätá omša „pamiatkou“, ako nám to liturgia opakovane pripomína zvolaním po premenení: „Tvoju smrť, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame...“ A súčasne sprítomňovaním minulosti nás Eucharistia premieta do budúcnosti, ku Kristovmu druhému príchodu, ku koncu dejín. Tento eschatologický rozmer dáva sviatosti Eucharistie strhujúci dynamizmus, ktorý napĺňa kresťanskú cestu silou nádeje.

„Ja som s vami po všetky dni“ (Mt 28, 20)

16.            Všetky tieto rozmery Eucharistie sa stretajú v kľúčovom aspekte, ktorý viac než všetky ostatné vystavuje skúške našu vieru, a je ním tajomstvo reálnej prítomnosti. Spolu s celou Tradíciou Cirkvi veríme, že pod eucharistickými spôsobmi je reálne prítomný Ježiš. Je to prítomnosť – ako výstižne vysvetlil pápež Pavol VI. –, ktorá sa nazýva „reálna“ nie v dôsledku výlučnosti, ako keby ostatné formy prítomnosti neboli reálne, ale per autonomasiam, lebo vďaka nej sa celý Kristus stáva podstatne prítomný v realite svojho tela a svojej krvi.14  Preto nás viera vyzýva, aby sme pred Eucharistiou stáli vo vedomí, že stojíme pred samým Kristom. Práve jeho prítomnosť dáva ostatným dimenziám – dimenzii hostiny, veľkonočnej pamiatky, eschatologickej anticipácie – taký význam, ktorý nesmierne presahuje číry symbolizmus. Eucharistia je tajomstvom prítomnosti, prostredníctvom nej sa najvznešenejším spôsobom uskutočňuje Ježišov prísľub, že s nami zostane až do konca sveta.

Sláviť, adorovať, kontemplovať

17.            Eucharistia - nesmierne tajomstvo! Je to tajomstvo, ktoré treba predovšetkým správne sláviť. Je nevyhnutné, aby svätá omša bola stredobodom kresťanského života a aby sa v každom spoločenstve robilo všetko na jej dôstojné slávenie podľa stanovených noriem, za účasti ľudu, so zapojením služobníkov do jednotlivých úloh, ktoré sú im určené, a so serióznou pozornosťou aj voči posvätnosti, charakterizovanej i spevom a liturgickou hudbou. Konkrétnou iniciatívou každého farského spoločenstva v Roku Eucharistie by sa mohlo stať hlbšie štúdium Všeobecných smerníc Rímskeho misála. Privilegovanou cestou, ako sa zapojiť do tajomstva spásy uskutočňovaného v posvätných znameniach, je verné sledovanie liturgického roka a jeho dynamizmu. Nech sa duchovní pastieri venujú mystagogickej katechéze, takej drahej cirkevným otcom, ktorá pomáha objaviť význam liturgickým gest a slov a veriacim umožňuje prejsť od znakov k tajomstvu a vložiť doň celú svoju existenciu.

18.            Osobitne dôležité je tak pri slávení svätej omše, ako aj v eucharistickom kulte mimo nej rozvíjať vedomie reálnej prítomnosti Krista a starať sa, aby bolo vyjadrované tónom hlasu, gestami, pohybmi a celkovým správaním. V tomto súvise nám normy pripomínajú – a ja sám som nedávno tiež mal príležitosť to vyzdvihnúť15 – dôraz, ktorý je potrebné dať na chvíle ticha počas liturgického slávenia i počas eucharistickej adorácie. Jedným slovom, je nevyhnutné, aby celkový spôsob správania sa k Eucharistii zo strany služobníkov i veriacich bol poznačený mimoriadnou úctou.16 Prítomnosť Ježiša vo svätostánku by mala byť príťažlivá akoby magnetickým pólom pre čím väčší počet duší zamilovaných do Krista a schopných byť pri ňom dlho, aby tu počúvali jeho hlas a takmer cítili pulz jeho srdca. „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ź 34, 9).

Nech sa eucharistická adorácia mimo omše stane počas tohto roka osobitným záväzkom pre jednotlivé farské a rehoľné spoločenstvá. Zotrvávajme dlho na kolenách pred Ježišom prítomným v Eucharistii, odčiňujúc našou vierou a našou láskou toľké zanedbania, zabudnutia, ba aj urážky, ktoré náš Pán musí zakúšať v toľkých častiach sveta. V adoráciách prehĺbme našu osobnú i komunitnú kontempláciu, slúžiac si aj modlitbami preniknutými Božím slovom a bohatou skúsenosťou toľkých dávnych i súčasných mystikov. Samotný ruženec, chápaný v jeho hlbokom biblickom a kristocentrickom význame, ktorý som odporúčal v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae, môže byť osobitne vhodným spôsobom eucharistickej kontemplácie, prežívanej v spoločenstve s Máriou a v jej škole.17 Nech sa tohto roku osobitne slávnostne prežíva slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, spojená s tradičnými procesiami. Vieru v Boha, ktorý sa vtelením stal spoločníkom na našom putovaní, treba ohlasovať všade, zvlášť na našich cestách a medzi našimi domami, ako prejav našej vďačnej lásky a prameň nevyčerpateľného požehnania.

III. EUCHARISTIA – PRAMEŇ A EPIFÁNIA SPOLOČENSTVA

„Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4)

19.            Na žiadosť emauzských učeníkov, aby zostal „s nimi“, Ježiš odpovedal oveľa väčším darom: prostredníctvom sviatosti Eucharistie našiel spôsob, aby zostal „v nich“. Prijať Eucharistiu znamená vstúpiť do hlbokého spoločenstva s Ježišom. „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4). Tento vzťah intímneho a vzájomného „zotrvávania“ nám umožňuje istým spôsobom už teraz prežívať nebo na zemi. Nie je práve toto najväčšou túžbou človeka? Nerozhodol sa Boh práve pre toto, uskutočňujúc v dejinách svoj plán spásy? To on vložil do ľudského srdca „hlad“ po jeho slove (porov. Am 8, 11), hlad, ktorý sa nasýti len v plnom spoločenstve s ním. Eucharistické spoločenstvo nám bolo darované, aby sme sa „sýtili“ Bohom počas nášho pozemského života a v očakávaní plného nasýtenia v nebi.

Jeden chlieb, jedno telo

20.            Túto osobitnú intimitu uskutočňovanú v eucharistickom spoločenstve nie je možné primerane pochopiť ani plne žiť mimo cirkevného spoločenstva. To som opakovane zdôrazňoval v encyklike Ecclesia de Eucharistia. Cirkev je Kristovo telo: natoľko kráčame „s Kristom“, nakoľko sme vo vzťahu „s jeho telom“. Vznik a vzrast takejto jednoty Kristus zabezpečuje vyliatím Ducha Svätého. A on sám ju neustále napomáha prostredníctvom svojej eucharistickej prítomnosti. Veď práve jeden eucharistický chlieb z nás vytvára jedno telo. Potvrdzuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme účasť na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). V eucharistickom tajomstve Ježiš buduje Cirkev ako spoločenstvo podľa najvyššieho vzoru, na ktorý sa obracia vo veľkňazskej modlitbe: „Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).

21.            Ako je Eucharistia prameňom cirkevnej jednoty, tak je aj jej najvyšším prejavom. Eucharistia je epifániou spoločenstva. To je dôvod, prečo Cirkev kladie podmienky, kedy možno mať plným spôsobom účasť na eucharistickom slávení.18 Rôzne obmedzenia nás majú viesť k tomu, aby sme si čoraz väčšmi uvedomovali, aké náročné je spoločenstvo, ktoré od nás Ježiš vyžaduje. Je to hierarchické spoločenstvo, založené na uvedomení si rôznych úloh a služieb, neustále pripomínané aj v eucharistickej modlitbe prostredníctvom zmienky o pápežovi a diecéznom biskupovi. Zároveň je to bratské spoločenstvo, rozvíjané „spiritualitou spoločenstva“, ktorá nás vovádza do vzťahov vzájomnej otvorenosti, lásky, porozumenia a odpustenia.19

„Jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32)

22. V každej svätej omši sme vyzvaní porovnávať sa s ideálom spoločenstva, ktorý Skutky apoštolov načrtávajú ako vzor pre Cirkev všetkých čias. Je to Cirkev zhromaždená okolo apoštolov, zvolaná Božím slovom, schopná podieľania sa, ktoré sa týka nielen duchovných, ale aj hmotných dobier (porov. Sk 2, 42 – 47; 4, 32 – 35). V Roku Eucharistie nás Pán pozýva, aby sme sa k tomuto ideálu priblížili, nakoľko je to len možné. Nech sa s osobitným zanietením prežívajú chvíle, k akým nás vyzýva liturgia „stacionálnej omše“, ktorú slávi biskup v katedrále so svojimi kňazmi, diakonmi a za účasti všetkých zložiek Božieho ľudu. To je základný „prejav“ Cirkvi.20 Chvályhodné je však vytvoriť aj iné významné príležitosti, i na úrovni farností, aby vzrastal zmysel pre spoločenstvo, čerpajúc z eucharistického slávenia obnovenú horlivosť.

Deň Pána

23.            Zvlášť povzbudzujem, aby sa v tomto roku venovala osobitná pozornosť objaveniu a plnému prežívaniu nedele ako Pánovho dňa a dňa Cirkvi. Bol by som šťastný, ak by sa meditovalo o tom, čo som napísal v apoštolskom liste Dies Domini. „Práve v nedeľnej omši, kde kresťania osobitne intenzívnym spôsobom opäť prežívajú skúsenosť apoštolov vo veľkonočný večer, keď sa im Vzkriesený zjavil, kým boli spolu zhromaždení (porov. Jn 20, 19). V tom malom jadre učeníkov, prvotine Cirkvi, bol istým spôsobom prítomný Boží ľud všetkých čias.“21 Nech kňazi vo svojom pastoračnom úsilí venujú počas tohto roku milosti ešte väčšiu pozornosť nedeľnej svätej omši ako sláveniu, na ktorom sa stretá celé farské spoločenstvo vrátane pravidelne zúčastnených rozličných skupín a hnutí, ktoré žijú v tomto spoločenstve.

IV. EUCHARISTIA – MISIJNÝ PRINCÍP A PLÁN

„Ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa“ (Lk 24, 33)

24.            Len čo emauzskí učeníci spoznali Pána, „ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa“ (Lk 24, 33), aby oznámili, čo videli a počuli. Kto prežil skúsenosť Vzkrieseného, živiac sa jeho telom a krvou, nemôže si nechať sám pre seba radosť, ktorú zakúša. Stretnutie s Kristom, neustále prehlbované v eucharistickej intimite, vyvoláva v Cirkvi a v každom kresťanovi naliehavú potrebu svedčiť a evanjelizovať. Zdôraznil som to v homílii, ktorou som ohlásil Rok Eucharistie, odvolávajúc sa na Pavlove slová: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Apoštol kladie do úzkeho vzájomného vzťahu eucharistickú hostinu a ohlasovanie: vstúpiť do spoločenstva s Kristom v slávení pamiatky Veľkej noci zároveň znamená zakúsiť naliehavú povinnosť stať sa misionármi udalosti, ktorú tento obrad sprítomňuje.22 Záverečný pozdrav na konci každej omše je zverením poslania, ktoré podnecuje kresťana, aby sa angažoval za ohlasovanie evanjelia a kresťanské formovanie spoločnosti.

25.            Eucharistia nedáva takémuto poslaniu len vnútornú silu, ale v istom zmysle aj plán. Predstavuje určitý spôsob bytia, ktorý prechádza z Ježiša na kresťana a prostredníctvom jeho svedectva sa snaží vyžarovať aj do spoločnosti a kultúry. Na to je potrebné, aby každý veriaci v osobnej a spoločnej meditácii prijal hodnoty, ktoré Eucharistia vyjadruje, postoje, ktoré podnecuje, a životné predsavzatia, ktoré vyvoláva. Prečo v tom nevidieť osobitné poslanie, ktoré môže vyplynúť z Roka Eucharistie?

Vzdávať vďaky

26.            Základný prvok tohto projektu vyplýva zo samotného významu slova „eucharistia“: vzdávanie vďaky. V Ježišovi, v jeho obete, v jeho nepodmienenom „áno“ vôli Otca je obsiahnuté aj „áno“, „vďaka“ a „amen“ celého ľudstva. Cirkev je povolaná, aby ľuďom pripomínala túto veľkú pravdu. Je nevyhnutné, aby sa tak stalo v našej sekularizovanej kultúre, ktorá je poznačená zabúdaním na Boha a podporuje márnu sebestačnosť človeka. Včleniť eucharistický projekt do každodenného života, tam, kde sa pracuje a žije – v rodine, v škole, v továrni, v najrozmanitejších životných podmienkach –, to všetko okrem iného znamená vydávať svedectvo, že ľudské skutočnosti nie je možné zdôvodniť bez vzťahu k ich Stvoriteľovi: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká.“23 Tento transcendentný vzťah, ktorý nás zaväzuje na neustále vzdávanie vďaky – teda presne na eucharistický postoj – za všetko, čo vlastníme a čím sme, nie je v protiklade s legitímnou autonómiou pozemských skutočností, ale v najhlbšom zmysle slova je jej základom a zároveň ju začleňuje do jej správnych medzí.

V Roku Eucharistie je zo strany veriacich potrebné s väčšou energiou vydávať svedectvo o Božej prítomnosti vo svete. Nebojme sa hovoriť o Bohu a nebojazlivo nosme znamenia viery. „Kultúra Eucharistie“ je hybnou silou kultúry dialógu, ktorý v nej nachádza silu a pokrm. Mýli sa, kto si myslí, že verejné hlásenie sa k viere môže narušiť oprávnenú autonómiu štátu a občianskych inštitúcií, ba dokonca že by mohlo povzbudzovať do netolerantných postojov. I keď v dejinách nechýbali omyly v tejto oblasti aj zo strany veriacich, ako som to mal príležitosť uznať pri príležitosti Veľkého jubilea, príčinu treba pripísať nie „kresťanským koreňom“, ale nesúladu medzi životom kresťanov a ich koreňmi. Kto sa naučí vysloviť „vďaka“ takým spôsobom, ako hovoril ukrižovaný Kristus, môže byť mučeníkom, ale nikdy nebude mučiteľom.

Cesta solidarity

27.            Eucharistia je nielen vyjadrením spoločenstva v živote Cirkvi, ale aj projektom solidarity pre celé ľudstvo. Cirkev si v slávení Eucharistie neustále obnovuje vedomie, že má byť „znamením a nástrojom“, a to tak dôverného spojenia s Bohom, ako aj jednoty celého ľudstva.24 Každá omša, hoci slúžená v skrytosti a v najzapadlejšej oblasti sveta, stále v sebe nesie znamenie univerzality. Kresťan, ktorý má účasť na Eucharistii, z nej vyvodzuje, že sa má stať tvorcom spoločenstva, pokoja a solidarity vo všetkých životných podmienkach. Smutný obraz nášho sveta, ktorý vstúpil do nového milénia sériou teroristických akcií a vojnových tragédií, vyzýva kresťanov viac ako doposiaľ, aby Eucharistiu prežívali ako veľkú školu pokoja, v ktorej sa muži a ženy formujú a stávajú sa tvorcami dialógu a spoločenstva na rôznych stupňoch zodpovednosti za kultúrny a spoločenský život.

V službe ľuďom

28.            Je ešte jeden bod, na ktorý by som chcel upriamiť pozornosť, pretože práve podľa neho sa v značnej miere meria autentickosť našej účasti na Eucharistii, slávenej v spoločenstve: je ním sila, ktorú z Eucharistie čerpáme na konkrétne vytváranie spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti. V Eucharistii prejavil Boh extrémnu podobu lásky, prevrátiac naruby všetky kritériá nadvlády, ktoré príliš často ovplyvňujú medziľudské vzťahy, a radikálnym spôsobom potvrdil kritérium služby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9, 35). Nie náhodou v Jánovom evanjeliu nenachádzame opis ustanovenia Eucharistie, ale opis „umývania nôh“ (porov. Jn 13, 1 – 20). Ježiš tým, že sa sklonil, aby učeníkom umyl nohy, jednoznačne vysvetlil zmysel Eucharistie. Svätý Pavol svojho času naliehavo pripomínal, že také eucharistické slávenie, v ktorom by nežiarila láska, dosvedčovaná konkrétnym delením sa s tými najchudobnejšími, je neprípustné (porov. 1 Kor, 11, 17 – 22.27 – 34).

Prečo teda neučiniť z Roka Eucharistie obdobie, v ktorom sa diecézne a farské spoločenstvá budú osobitným spôsobom angažovať, aby v bratskom úsilí vyšli v ústrety niektorej z toľkých bied našich čias? Myslím na drámu hladu, ktorý trápi stámilióny ľudských bytostí, myslím na choroby, ktoré bičujú rozvojové krajiny, na osamelosť starých ľudí, na problémy nezamestnaných, putovanie migrantov. Sú to zlá, ktoré – i keď v rozličnej miere – poznačujú aj najbohatšie oblasti. Nemôžeme si robiť ilúzie: na základe bratskej lásky a podľa miery pomoci tomu, kto je v núdzi, budeme uznaní za pravých Kristových učeníkov (porov. Jn 13, 35; Mt 25, 31 – 46). A na základe tohto kritéria sa bude hodnotiť aj autentickosť našich eucharistických slávení.

ZÁVER

29. O sacrum convivium, in quo Christus sumitur! - Ó, svätá hostina, na ktorej sa prijíma Kristus! Rok Eucharistie sa rodí z úžasu, s akým sa Cirkev stavia k tomuto preveľkému tajomstvu. Je to úžas, ktorý neustále preniká aj moju dušu. Z neho sa zrodila encyklika Ecclesia de Eucharistia. Cítim to ako veľkú milosť dvadsiateho siedmeho roku mojej služby na Petrovom stolci, ktorý práve začínam, keď môžem teraz pozvať celú Cirkev, aby najosobitnejším spôsobom kontemplovala, chválila a adorovala túto nevýslovnú sviatosť. Nech sa Rok Eucharistie stane pre všetkých vzácnou príležitosťou uvedomiť si veľkosť nesmierneho pokladu, ktorý Kristus zveril svojej Cirkvi. Nech sa stane príležitosťou na jej živšie a precítenejšie slávenie, aby z nej pramenil kresťanský život, premenený láskou.

Podľa úsudku pastierov partikulárnych cirkví možno v tejto perspektíve uskutočniť toľké podujatia. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí iste ponúkne podnety a návrhy na túto tému. Nežiadam však, aby sa konali mimoriadne veci, ale skôr aby boli všetky iniciatívy poznačené hlbokou duchovnosťou. Ak by bolo ovocím tohto roka len to, že by vo všetkých kresťanských spoločenstvách ožilo slávenie nedeľnej svätej omše a posilnila sa eucharistická adorácia mimo svätej omše, dosiahol by tento rok milosti významný výsledok. Je však dobré mieriť vysoko a neuspokojiť sa s priemernosťou, veď vieme, že vždy môžeme počítať s Božou pomocou.

30. Vám, drahí spolubratia v biskupskej službe, zverujem tento rok v presvedčení, že prijmete moje pozvanie s celou vašou apoštolskou horlivosťou.

            Vy kňazi, ktorí každý deň opakujete slová premenenia a ste svedkami a ohlasovateľmi veľkého zázraku lásky odohrávajúceho sa vo vašich rukách, nechajte sa osloviť milosťou tohto osobitného roka, každodenne slúžiac svätú omšu s takou radosťou a horlivosťou, s akou ste ju slúžili prvýkrát, a radi zotrvávajúc pred svätostánkom.

            Nech je tento rok rokom milosti aj pre vás, diakoni, ktorí ste zblízka zapojení do služby slova a v službe oltára. Aj vy lektori, akolyti, mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania, udržiavajte si živé vedomie daru, ktorý ste dostali spolu s úlohami vám zverenými na zabezpečenie dôstojného slávenia Eucharistie.

Osobitne sa obraciam na vás, budúci kňazi: počas svojho života v seminári sa usilujte zakúsiť, aké je sladké nielen každý deň sa zúčastniť na svätej omši, ale aj zotrvávať v dlhom rozhovore s Ježišom v Eucharistii.

Vy zasvätení a zasvätené, povolaní samotným vaším zasvätením na dlhšiu kontempláciu, pamätajte, že Ježiš prítomný vo svätostánku vás očakáva po svojom boku, aby naplnil vaše srdcia skúsenosťou jeho priateľstva, ktorá jediná môže dať vášmu životu zmysel a naplnenie.

Vy všetci, drahí veriaci, objavte dar Eucharistie ako svetlo a silu do vášho každodenného života vo svete, do vykonávania svojich vlastných zamestnaní a v najrozličnejších situáciách. Objavte ho predovšetkým preto, aby ste mohli plne žiť krásu a poslanie rodiny.

A napokon veľa očakávam od vás, mladí, a obnovujem svoje pozvanie na stretnutie s vami pri príležitosti Svetového dňa mládeže v Kolíne nad Rýnom. Téma, ktorú som vopred vybral – „Prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2, 2) –, je osobitným podnetom na správny postoj, s akým treba žiť tento Rok Eucharistie. Na stretnutie s Ježišom, ukrytým pod eucharistickým závojom, prineste všetok entuziazmus vašej mladosti, vašej nádeje a vašej schopnosti milovať.

31. Pred našimi očami stoja príklady svätých, ktorí v Eucharistii našli pokrm na ich ceste k dokonalosti. Koľkokrát vyronili slzy pohnutia pri zakúšaní takého veľkého tajomstva a prežívali nevysloviteľné hodiny „snúbeneckej“ radosti pred Oltárnou sviatosťou. Nech nám pomáha zvlášť Panna Mária, ktorá celým svojím bytím prijala logiku Eucharistie. „Cirkev, hľadiac na Máriu ako na svoj vzor, je povolaná nasledovať ju aj v jej vzťahu k tomuto najsvätejšiemu tajomstvu.“25 Eucharistický chlieb, ktorý prijímame, je nepoškvrnené telo jej Syna: „Ave verum corpus natum de Maria Virgine.“ Nech v tomto roku milosti Cirkev aj s Máriinou pomocou nájde novú silu na svoje poslanie a v Eucharistii nech vždy nachádza prameň a vrchol svojho života.

Nech na vás všetkých zostúpi moje požehnanie a prinesie vám milosť a radosť.

Vo Vatikáne 7. októbra 2004, na spomienku Ružencovej Panny Márie, v dvadsiatom šiestom roku môjho pontifikátu

                   JÁN PAVOL II.


 

1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 45.
2 Porov. Tamže, 22.
3 JÁN PAVOL II,  apoštolský list  Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 55: AAS 87 (1995), 38.
4 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Dies Domini (31. mája 1988), 32 - 34: AAS 90 (1998), 732 - 734.
5 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 30 - 32: AAS 93 (2001), 287 - 289.
6 Tamže, 35, l.c., 290 - 291.
7 Porov. JÁN PAVOL II.,  apoštolský list Rosarium Virginis Mariae (16. októbra 2002), 19.21: AAS 95 (2003), 18 - 20.
8 JÁN PAVOL II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 53: AAS 95 (2003), 469.
9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 51.
10 Porov. Tamže, 7.
11 Porov. Tamže, 52.
12 JÁN PAVOL II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 10: AAS 95 (2003), s. 439.
13 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 10: AAS 95 (2003), 439; KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ,  inštrukcia Redeptionis sacramentum o niektorých veciach, ktoré treba zachovávať alebo sa im vyhýbať ohľadom najsvätejšej Eucharistie, 25. marca 2004, 38: L´Osservatore Romano, 24. apríla 2004, príloha, s. 3.
14 Porov. PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei (3. septembra 1965), 39: AAS 57 (1965), 764; POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE OBRADY, inštrukcia o kulte eucharistického tajomstva Eucharisticum mysterium (25. mája 1967), 9: AAS 59 (1967), s. 547.
15 Porov. JÁN PAVOL II., posolstvo Spiritus et sponsa pri príležitosti 40. výročia konštitúcie o liturgii Sacrosanctum concilium, (4. decembra 2003), 13: AAS 96 (2004), s. 425.
16 Porov. KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ, inštrukcia Redemptionis Sacramentum o niektorých veciach, ktoré je potrebné zachovávať a vyhýbať sa im vzhľadom na najsvätejšiu Eucharistiu, 25. marca 2004: L´Osservatore Romano, 24. apríla 2004, príl.
17 Porov. Tamže,137,  l. c.s.7.
18 Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 44: AAS 95 (2003), s. 462;  CIC, kán. 908; CCEO, kán. 702; PÁPEŹSKÁ RADA PRE NAPOMÁHANIE JEDNOTY KRESŤANOV,  Directorium oecumenicum (25. marca 1993), 122 - 125, 129 – 131: AAS 85 (1993), s. 1086 - 1089; KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, list Ad exsequendam (18. mája 2001): AAS 93 (2001), 786.
19 Porov. JÁN PAVOL II., apoštolský list Novo millennio ineunte (6. januára 2001), 43: AAS 93 (2001), 297.
20 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 41.
21 JÁN PAVOL II., apoštolský list Dies Domini (31. mája 1988), 33: AAS 90 (1998), s. 733.
22 Porov. JÁN PAVOL II., homília na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, 10. júna 2004, 1: L´Osservatore Romano, 11. – 12. júna 2004, s. 6.
23 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia o Cirkvi Gaudium et spes, 36.
24 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 1.
25  JÁN PAVOL II., encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003), 53: AAS 95 (2003), s. 469.