Zborníky z konferencií

Niektoré teologické a pastoračné aspekty posynodálnej apoštolskej exhortácie o láske v rodine

Kardinál Péter Erdő

 

Eminencie, Excelencie, ctení verejní predstavitelia, dámy a páni!

 

Ústrednou témou tohto stretnutia sú migrácia a rodina. Ako sa odráža fenomén migrácií na živote rodín? Akú teologickú a pastoračnú odpoveď na problémy, ktorým v súčasnej situácii čelíme, ponúka naša Cirkev?

Tejto problematike sa venovali aj ostatné dve zasadania Biskupskej synody, ktorých závery boli následne predstavené pápežom Františkom z moci jeho autority v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia.

 

I. Kontext problému
 

Už počas prípravy dvoch ostatných zasadaní synody – aj na základe odpovedí z biskupských konferencií – jasne vystúpili do popredia isté témy, ktoré možno neboli ešte tak špecifikované počas prvej synody o rodine, po ktorej sv. Ján Pavol II. uverejnil svoju významnú apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio. Ak sa pred 35 až 40 rokmi venovala veľká pozornosť rozvodu a situácii rozvedených, ktorí sa civilne znovu zosobášili, dnes sa ukazuje ako temer globálny fenomén veľký pokles manželstiev, aj civilných, čo sa pripisuje na vrub všeobecnej nedôvere voči inštitúciám. Ako som mal možnosť zdôrazniť na začiatku posledného zhromaždenia synody:

„V celej kríze inštitúcií a inštitucionálnych foriem ľudských vzťahov – a teda nielen v oblasti manželstva a rodiny, no v nej osobitným spôsobom – sa ukazuje vnútorné napätie ľudskej osoby a problém, kto je vlastne človek. Už samotný jazykový prejav, čiže hovorenie, predstavuje inštitucionálny prvok v komunikácii. Keď používame slová s presným obsahom, ľahšie dospejeme k abstrakcii a logickej argumentácii, čím sa jednotlivý človek oslobodzuje od bremena vytvárať stále nové spôsoby komunikácie. Ak zachovávame inštitucionálne zvyklosti a formy spoločnosti, ľahšie a istejšie nachádzame v mnohých životných situáciách vhodné reakcie a správanie. Vo všeobecnosti sa zdá, že inštitúcie sú ,záťažou‘, hoci ony, naopak, zjednodušujú, uľahčujú medzi-osobné vzťahy. Aj nepísané spoločenské normy majú podobnú funkciu. Ideál správneho konania možno sprostredkovať príkladom, vyrozprávaným alebo vo filme predstaveným príbehom, ale možno ho vyjadriť aj slovne sformulovanou normou, zákonom. Ježiš Kristus bol najlepším sprostredkovateľom, živým Božím Slovom; vedel hovoriť v podobenstvách a na záver povedal ,choď a rob podobne‘, ale vedel hovoriť aj ako zákonodarca.

Súčasné antropologické zmeny sa dotýkajú tých najhlbších vrstiev ľudskej bytosti. Stalo sa módou plánovať si sobáš až do najmenších podrobností: naplánujúc všetko počnúc hudbou, pohostením, až po prestieranie na stoloch. Stretáme mladých snúbencov, ktorí sú priam zachvátení úzkosťou v dôsledku starosti, aby čo najlepšie zrealizovali všetky detaily, no zároveň zabúdajú – až do úplnej ľahostajnosti – na skutočný význam manželstva. Do tohto ,magnetického poľaʻ nevyhnutnosti a zdanlivej nedostupnosti mnohých inštitucionálnych foriem, zapadá aj problém zákonov: tak zákona o manželstve, ako aj o rodine.“

„Okrem úniku pred inštitúciami sa stretáme tiež s rastúcou nestabilitou inštitúcií, ktorá sa prejavuje vo vysokom percentuálnom podiele rozvodov. S tým všetkým súvisí aj stúpajúci vek sobášiacich sa, ako aj strach mladých prevziať zodpovednosť a definitívny záväzok, akým je manželstvo a rodina. Ba dokonca, ich jediným cieľom je cítiť sa momentálne dobre, preto sa im nezdá byť dôležitá ani minulosť, ani budúcnosť. Skôr sa zdá, že panuje istý všeobecný strach z budúcnosti, akoby sme sa v nej už nemali cítiť tak dobre, a preto sa javí ako nebezpečné urobiť nejaké definitívne rozhodnutie, či už ohľadom profesie alebo rodiny. Tak sa stáva, že mnohí sa necítia byť zodpovední ani za im podobných, či už v prítomnosti slebo do budúcnosti.“

Ako zdôraznil pápež František vo svojom príhovore prednesom v Štrasburgu pred Európskym parlamentom:

„Skutočne je tu dnes tendencia nárokovať si čoraz širšie práva pre jednotlivcov – som v pokušení povedať ,individualistické‘ – ktorá v sebe ukrýva koncepciu ľudskej osoby oddelenej od akéhokoľvek sociálneho a antropologického kontextu, takmer akoby nejakej ,monády‘ (μονάς), stále menej vnímavej na ďalšie ,monády‘ okolo seba. Zdá sa, že s pojmom práva už viac nie je spájaný rovnako dôležitý a komplementárny pojem povinnosti, takže sa napokon práva jednotlivca presadzujú bez ohľadu na to, že každý človek je viazaný na sociálny kontext, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami tých druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti.

Preto som presvedčený, že dnes je dôležité tak, ako nikdy doteraz, hlbšie rozpracovať kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť individuálny – lepšie povedané osobný – rozmer s rozmerom spoločného dobra, toho ,my všetci‘ utvoreného z jednotlivcov, rodín, rôznych skupín, ktoré sa spájajú v celej spoločnosti.“

Keď pápež František kladie dôraz na spoločné dobro, má na mysli toto dobro tak na úrovni rodín, ako aj na úrovni jednotlivých spoločenstiev a spoločnosti, ale aj na celosvetovej úrovni.

Jednou z príčin dezorientácie svetového systému s ohľadom na ekológiu – ktorá sa netýka len životného prostredia, ale aj spoločenskej a ekonomickej reality – je, zdá sa, strata zmyslu pre zodpovednosť. Komplexnosť tohto problému, ako ho predstavuje pápež František v encyklike  Laudato si’ (48 – 52), je priam zarážajúca. Pápež totiž považuje úpadok ľudského prostredia a prírodného prostredia za jeden organický celok. Štrukturálne problémy spoločenského a ekonomického poriadku zasahujú tak prostredie, ako aj ľudské bytosti, najmä tie najchudobnejšie. Aj z toho potom vyviera hlavná sila migračného pohybu. Ekologické zmeny silne postihujú poľnohospodársku produkciu a obývateľnosť istých regiónov. Tieto fakty predstavujú jeden z hlavných dôvodov masovej migrácie. Aj pápež František zdôrazňuje: „Zahraničný dlh chudobných krajín sa premenil na nástroj kontroly, ale to isté sa nedeje s ekologickým dlhom. Rozvojové krajiny, kde sa nachádzajú najdôležitejšie rezervy biosféry, naďalej rôznym spôsobom udržiavajú rozvoj bohatších krajín za cenu svojej súčasnosti a budúcnosti“ (52). Aby sme dokázali čeliť týmto hlbokým dôvodom emigrácie, potrebovali by sme obrátenie sŕdc. Potrebovali by sme získať vedomie, že celé ľudstvo predstavuje „jednu rodinu“ (tamže). Dospeli sme teda k otázke rodiny. Práve v rodine sa človek učí zodpovednému konaniu, rešpektu voči druhým v atmosfére dôvery a lásky. Ak sa rodiny oslabia, či dokonca chýbajú, jednotlivci oveľa ťažšie dospejú k takému typu správania, aký je pre prežitie ľudstva nevyhnutný. Preto pápež František v Amoris laetitia zdôrazňuje: „Nech si nik nemyslí, že oslabenie rodiny ako prirodzeného spoločenstva založeného na manželstve je osožné pre spoločnosť. Práve naopak: ohrozuje dozrievanie osôb, starosť o spoločné hodnoty a etický rozvoj miest a dedín“ (52).

 

II. Rodina a migrácie vo svetle viery 

 

Ježiš Kristus nás učí, že manželstvo a rodina sú súčasťou stvorenia (porov. Mt 19, 3). „Život ľudskej bytosti a ľudstva je súčasťou veľkého plánu: plánu Boha-stvoriteľa. Tak, ako vo všetkých aspektoch života aj tu nájdeme svoje naplnenie a svoje šťastie, ak sa dokážeme slobodne a vedome zapojiť do tohto veľkolepého plánu múdrosti a lásky. Nie je to teda len otázka našej ľubovôle. Sám Boh sa prejavil ako solidárny s ľudstvom, keď sa stal človekom, aby nás oslobodil od našich hriechov a slabostí.“

Migrácie sú veľmi komplexným fenoménom. Sú rôzne typy migrácií a majú rozličné dôvody. Národy východnej Európy mali v posledných desaťročiach osobitnú skúsenosť s migráciou. Po páde berlínskeho múru a komunistického režimu sa tento región stal súčasťou tzv. systému voľného trhu. Pocity prevládajúce v jednotlivých krajinách môžu byť viac či menej odlišné. Niektorí si želajú viac demokratických práv, iní túžia po väčšej náboženskej slobode, ale všetci chcú žiť lepšie. Zvyčajne si vravia: odteraz sa nám už bude žiť dobre ako na Západe. Tento sen spred dvadsiatich piatich rokov sa však neuskutočnil. Na začiatku sme boli svedkami viac či menej násilného výpredaja národného bohatstva, zatvorenia veľkej časti podnikov, aby sa vytvoril trh pre západné produkty. Potom sa objavil fenomén nezamestnanosti a objavili sa aj bezdomovci. Keď uvážime, že dnes je priemerná mzda v týchto bývalých komunistických krajinách – aj tých, čo patria do Európskej únie – iba 20-25 % priemernej nemeckej mzdy, rýchlo pochopíme, prečo milióny mladých zo strednej a východnej Európy odchádzajú pracovať na Západ. Jedným z dôsledkov toho je extrémne oslabenie sociálneho systému v týchto krajinách a všeobecná „zlá nálada“, ktorá sa vinie spoločnosťou predovšetkým v tých krajinách, kde sa relatívna úroveň miezd vzhľadom na úroveň spred dvadsiatich piatich rokov v podstate nezmenila. Niektoré krajiny dokonca stratili temer 30 % svojej populácie. Tieto krajiny sú obývané národmi – v kultúrnom, historickom a politickom zmysle slova. Každý národ má svoj vlastný jazyk, a hoci jeho modernizácia ho stála mnohé obete, výsledkom je, že tieto jazyky si osvojili moderné vedy, verejná správa a vyhovujú tiež komplexným potrebám dnešného života. Nemálo týchto krajín, týchto národov dosiahlo svoju suverenitu len pred 20-25 rokmi. Povedať im teraz, že sú nadbytočné, že ich kultúra a jazyk, ich dejinná skúsenosť, ich špecifický zmysel pre spoločenstvo a príslušnosť už nemajú nijakú hodnotu, pretože inde sa zarába lepšie, znie mnohým ako krutá urážka. Realitou je, že mladí ľudia s univerzitným diplomom nachádzajú ľahšie prácu a zamestnanie v cudzine, ak nie sú ženatí alebo vydaté. Tí však, čo nechali svoju rodinu doma, vystavujú vážnemu ohrozeniu jednotu svojho manželstva aj osobný vzťah so svojimi deťmi. V niektorých rodinách je časté, že vydaté ženy, matky rodín, nechávajú deti starým rodičom, aby mohli ísť pracovať do zahraničia. Tento typ migrácie sa odráža aj na rýchlom poklese pôrodnosti v istých regiónoch. Časté striedanie pracovných miest, takzvaná vynútená pracovná mobilita, máva často ničivý dopad na rodiny. Ak dospelí a tiež deti musia opustiť svojich priateľov, svojich blízkych, svojich spolužiakov, ostanú napokon izolovaní a trpia nedostatkom sociálnych kontaktov.

No existujú aj iné typy migrácií. Pápež František hovorí o prirodzenej migrácii, ale aj o vynútenej migrácii rodín, ktorá je dôsledkom vojnovej situácie, prenasledovania, chudoby, nespravodlivosti. Amoris laetitia v 46. odseku cituje záverečnú správu zo zasadania Biskupskej synody v roku 2015 a hovorí: „,Migrácia býva osobitne dramatická a devastačná pre rodiny i jednotlivcov, keď sa uskutočňuje mimo zákona a s podporou medzinárodných kruhov obchodníkov s ľuďmi. To isté možno povedať o ženách a deťoch bez sprievodu, nútených zdržiavať sa dlho na prechodných miestach, v táboroch pre utečencov, kde nie je možné začať s procesom integrácie. Extrémna chudoba a ďalšie situácie rozkladu vedú rodiny až k tomu, že dokonca predajú svoje deti na prostitúciu alebo na obchod s orgánmi‘ (Relatio sinodi 23). ,Prenasledovanie kresťanov, ako aj náboženských a etnických menšín na rozličných miestach sveta, predovšetkým na Blízkom východe, je veľkou skúškou: nielen pre Cirkev, ale aj pre celé medzinárodné spoločenstvo. Treba vyvinúť maximálne úsilie na podporu zotrvania kresťanských rodín a spoločenstiev v krajinách ich pôvodu‘ (Relatio sinodi 24)“.

Z pohľadu pápeža Františka teda možno zabrániť pre rodiny najškodlivejším formám migrácií tak, že sa zmení spôsob fungovania medzinárodného ekonomického a politického poriadku. Svetlo lásky a dôvery v Boha musí osvecovať ľudské vzťahy. To je nevyhnutné nielen pre dosiahnutie blahobytu, ale pre samotné prežitie ľudstva. 

Úloha je hrozivo veľká a čas je krátky. Existujú rozličné pastoračné iniciatívy. Na jednej strane sa v celom texte Amoris laetitia ukazuje životný význam spoločenstiev zložených z rodín – často s početným potomstvom. Na druhej strane sa zdôrazňuje, že kresťanské rodiny sú povolané pripravovať snúbencov (206 – 207, 209), sprevádzať manželov (217 – 225) a pomáhať im v krízach (234 – 236). Dôležitú úlohu zohrávajú tieto spoločenstvá pri sprevádzaní odlúčených, rozvedených a opustených (242). Hovorí sa tiež o pastoračnej integrácii týchto osôb. Takáto integrácia predpokladá existenciu živých spoločenstiev, ktoré môžu prijať takéto osoby alebo páry (299).

 

III. Záver
 

Keď počúvame slová Svätého Otca o rôznych typoch migrácií, musíme rozlišovať rôzne formy pomoci, ktorú možno poskytnúť rodinám postihnutým migračným fenoménom. K týmto formám možno zaradiť pomoc rodinám, kde je z dôvodu práce v zahraničí odlúčený jeden alebo obaja rodičia.

Ak rodiny prichádzajú do určitej krajiny ako utečenci, s túžbou ostať tam, rovnako vyvstáva potreba ich prijatia a na tomto procese sa majú podieľať aj charitatívne katolícke inštitúcie. Skúsenosť nás učí, že veľkodušnosť súkromných osôb sa môže účinnejšie prejaviť v spolupráci s charitatívnymi inštitúciami, ktoré už majú skúsenosti a profesionálne kompetencie. V mnohých krízových situáciách v našich krajinách a tiež na Blízkom východe ukázala charita svoju efektívnosť.

V osobitných podmienkach sa nachádzajú rodiny utečencov – aj kresťanov – ktoré boli prinútené opustiť vlastnú krajinu, no stále žijú na Blízkom východe s nádejou, že sa budú môcť vrátiť do vlasti. Viaceré biskupské konferencie strednej a východnej Európy pomohli nemocniciam a školám pre utečencov v rôznych krajinách Blízkeho východu. V niektorých krajinách, ako napríklad v Maďarsku, biskupská konferencia zorganizovala celonárodnú zbierku na pomoc rodinám utečencov žijúcich v severnom Iraku. Rôzne katolícke spoločenstvá, ako Krakovská arcidiecéza či Ostrihomsko-budapeštianska arcidiecéza, priamo pomáhali Libanonskej charite, ktorá pracuje s rodinami utečencov v prvej línii.

Veľkodušnosť, ktorú prejavujú miestne cirkvi, musí ostať živá a účinná aj v budúcnosti.

Prosme teda o svetlo a silu Ducha Svätého, aby sme dokázali včas urobiť to, čo od nás požaduje Kristova láska v rozličných, niekedy veľmi zložitých situáciách našich dejín.