Jn 10, 27
Kongregácia pre klerikov
MISIONÁRSKA IDENTITA KŇAZA V CIRKVI
AKO VNÚTORNÝ ROZMER VYKONÁVANIA TRIA MUNERA
Obežník
Ctihodní bratia v biskupskej službe,
Kongregácia pre klerikov s veľkou vďačnosťou za práve skončený Rok kňazov ponúka prostredníctvom biskupov celému Božiemu ľudu – a zvlášť kňazom – ovocie svojho plenárneho zasadania, ktoré sa konalo vo Vatikáne v dňoch 16. až 18. marca 2009 na tému: „Misionárska identita kňaza v Cirkvi ako vnútorný rozmer vykonávania tria munera (trojakého úradu)”.
V línii dokumentov vydaných v posledných rokoch, počnúc Direktóriom pre službu a život kňazov (1994) až po Direktórium pre službu a život trvalých diakonov (1998); od obežníka Kňaz, učiteľ Božieho slova, správca sviatostí a vodca spoločenstva v perspektíve tretieho kresťanského tisícročia (1999) po inštrukciu Kňaz, pastier a vodca farského spoločenstva (2002) má tento obežník za cieľ upriamiť pozornosť na význam misijného rozmeru a jeho základného vzťahu k samotnej identite vysväteného služobníka.
Každý kňaz sa totiž podieľa na živote samotného Pána Ježiša, koná v jeho osobe, a z toho vyplýva, že je základným nástrojom jeho misie, na ktorú ho poslal Otec, aby priviedol všetkých ľudí k poznaniu Pravdy. Byť kňazom si vyžaduje misijný zápal, prežívaný v podobe osobnej a hlbokej túžby po šírení Božieho kráľovstva a tiež neustále úsilie o odovzdávanie evanjeliového svedectva, ktoré je základným prvkom každého autentického apoštolátu.
Pod ochranu Preblahoslavenej Panny Márie, Kráľovnej apoštolov, zverujeme život každého kňaza a jeho poslanie, v ktorom plní samotné poslanie Cirkvi, aby prostredníctvom verného vykonávania munus docendi, pozorného a zbožného plnenia munus sanctificandi a dôveryhodného vedenia munus regendi, skutočne sprítomňovali Krista, jediného Veľkňaza a Pastiera našich duší.
Kardinál Cláudio Hummes,
emeritný biskup São Paula,
prefekt
+ Mauro Piacenza,
titulárny arcibiskup Vittoriany,
sekretár
Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI.
k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus
Sála konzistória 16. marca 2009
Páni kardináli,
ctihodní bratia v biskupskej službe a v kňazstve!
Som veľmi rád, že som vás mohol prijať na špeciálnej audiencii v predvečer svojho odchodu do Afriky, kde idem odovzdať Instrumentum laboris Druhej špeciálnej synody pre Afriku, ktorá sa bude konať tu v Ríme v októbri tohto roku. ďakujem prefektovi Kongregácie pre klerikov, pánovi kardinálovi Claudiovi Hummesovi za vrelé slová, ktorými tlmočil i vaše pocity. Spolu s ním zdravím vás všetkých, superiorov, úradníkov i členov kongregácie, a ďakujem vám za všetku prácu, ktorú konáte v službe pre život Cirkvi takému dôležitému odvetviu.
Téma, ktorú ste si zvolili na toto plenárne zasadanie – „Misionárska identita kňaza v Cirkvi, ako vnútorný rozmer vykonávania jeho tria munera” – umožňuje predložiť niekoľko úvah o práci konanej v týchto dňoch a o plodoch, ktoré zaiste prinesie. Pokým je celá Cirkev misijná a každý kresťan z moci svojho krstu a sviatosti birmovania, quasi ex officio (porov. KKC, 1305), prijíma mandát verejne vyznávať vieru, tak služobné kňazstvo sa líši od tohto krstného kňazstva, nazývaného aj všeobecné, ontologicky a nielen čo do stupňa. Služobné kňazstvo je založené na poverení apoštolov: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16, 15). Ich poslanie, ako vieme, nie je len jednoduchým poverením určeným spolupracovníkom; jeho korene sú oveľa hlbšie a treba ich hľadať oveľa ďalej v minulosti.
Misionársky rozmer kňaza sa rodí z jeho sviatostného pripodobenia sa Kristovi Hlave, a preto zahŕňa úprimné a totálne priľnutie k tomu, čo cirkevná tradícia nazvala formou apoštolského života. Tá spočíva v účasti na „novom duchovne chápanom živote“, na tom „novom štýle života“, ktorý zaviedol Pán Ježiš a ktorý si osvojili apoštoli. Vkladaním rúk biskupa a konsekračnou modlitbou Cirkvi sa kandidáti stávajú novými ľuďmi, stávajú sa „presbytermi“. V tomto svetle sa jasne ukazuje, že tria munera sú v prvom rade darom a iba potom úradom, v prvom rade podieľaním sa na živote, a teda potestas. Samozrejme, veľká cirkevná tradícia oprávnene oddeľuje účinnosť sviatostí od konkrétnej existenčnej situácie jednotlivého kňaza, čím sú dostatočne chránené legitímne očakávania veriacich. Avšak toto správne doktrinálne vysvetlenie nič neuberá z potrebnej, ba nevyhnutnej túžby po morálnej dokonalosti, ktorá má prebývať v každom autenticky kňazskom srdci.
Práve na povzbudenie kňazov v ich úsilí o duchovnú dokonalosť, od ktorej predovšetkým závisí účinnosť ich služby, som sa rozhodol vyhlásiť špeciálny Rok kňazov, ktorý bude prebiehať od 19. júna 2009 do 11. júna 2010. V tom čase sa bude sláviť 150. výročie smrti svätého farára z Arsu, Jána M. Vianneya, ktorý je príkladom opravdivého pastiera v službe Kristovmu stádu. Vaša kongregácia, spolu s diecéznymi ordinármi a predstavenými rehoľných inštitútov, bude mať na starosti napomáhať a koordinovať rôzne duchovné a pastoračné iniciatívy, ktoré sú užitočné z hľadiska lepšieho pochopenia významu úlohy a poslania kňaza v Cirkvi a v súčasnej spoločnosti.
Poslanie kňaza, ako to naznačuje téma plenárneho zasadania, sa uskutočňuje „v Cirkvi“. Tento cirkevný, komunitný, hierarchický a doktrinálny rozmer je absolútne nevyhnutný pre každé autentické poslanie a iba on garantuje jeho duchovnú účinnosť. Štyri spomínané rozmery treba vždy chápať ako navzájom úzko prepojené: poslanie je „cirkevné“, pretože nikto neohlasuje alebo neprináša sám seba, ale vo svojej ľudskej prirodzenosti a skrze ňu si každý kňaz musí byť dobre vedomý toho, že prináša samotného Boha. Boh je jediné bohatstvo, ktoré chcú v konečnom dôsledku ľudia v kňazovi nájsť. Poslanie je „komunitné“, lebo sa uskutočňuje v jednote a spoločenstve, ktoré má len druhotne aj dôležitú stránku sociálnej viditeľnosti. Na druhej strane tieto rozmery zásadne vyplývajú z intímneho vzťahu k Bohu, na ktorý má byť kňaz „odborníkom“, aby mohol s pokorou a dôverou viesť zverené mu duše na rovnaké stretnutie s Pánom. Nakoniec „hierarchický“ a „doktrinálny“ rozmer majú zdôrazniť význam cirkevnej disciplíny (ktorá súvisí s pojmom „discepolo“ – učeník) a doktrinálnej i teologickej formácie, ktorá je potrebná nielen na začiatku, ale má prebiehať permanentne.
Uvedomenie si radikálnych spoločenských zmien v posledných desaťročiach musí motivovať najlepšie sily v Cirkvi, aby dohliadli na formáciu kandidátov na kňazskú službu. Zvlášť má povzbudiť trvalý záujem pastierov o ich hlavných spolupracovníkov, či už pestovaním skutočne otcovských ľudských vzťahov, alebo starostlivosťou o ich trvalú formáciu, predovšetkým z doktrinálneho hľadiska. Poslanie je špeciálnym spôsobom zakorenené v dobrej formácii, rozvíjanej v jednote s neprerušenou cirkevnou Tradíciou, bez prestávok či nepravidelností. V tomto zmysle je dôležité podporovať, predovšetkým v mladej kňazskej generácii, správne prijatie textov Druhého vatikánskeho koncilu interpretovaných vo svetle celého učenia Cirkvi. Zdá sa, že je naliehavo potrebné znovu nadobudnúť to vedomie, ktoré povzbudzuje kňazov, aby boli prítomní, identifikovateľní a rozpoznateľní, tak na základe ich viery, ako aj podľa osobných cností a oblečenia, v kultúrnych i charitatívnych oblastiach, vždy v srdci poslania Cirkvi.
Ako Cirkev i ako kňazi ohlasujeme Ježiša z Nazareta, Pána a Krista, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, Pána času a dejín, v radostnej istote, že táto pravda je v súlade s najhlbšími očakávaniami ľudského srdca. V tajomstve vtelenia Božieho Slova, v tom, že Boh sa stal človekom ako my, spočíva obsah i metóda kresťanského ohlasovania. Poslanie má svoje pravé hybné centrum práve v Ježišovi Kristovi. Z ústredného postavenia Krista vyplýva aj správne ocenenie služobného kňazstva, bez ktorého by nebolo ani Eucharistie, ani misií, ani samotnej Cirkvi. V tomto zmysle je potrebné dohliadnuť, aby „nové štruktúry“ a pastoračné organizácie – vychádzajúc z mylnej interpretácie legitímnej podpory laikov – neboli plánované s vyhliadkou na dobu, keď sa budeme musieť zaobísť bez vysvätených služobníkov, pretože by sa tým vytvorili predpoklady pre ďalšie „rozriedenie“ služobného kňazstva a predpokladané „riešenia“ by sa mohli eventuálne tragicky zhodovať s reálnymi príčinami súčasných problémov súvisiacich s kňazskou službou.
Som si istý, že pod ochranou Mater Ecclesiae a vďaka týmto krátkym úvahám, ktoré som si dovolil dať do pozornosti pánom kardinálom, arcibiskupom a biskupom, budú môcť byť práce plenárneho zasadania v týchto dňoch ešte intenzívnejšie a všetkým vyprosujem hojnosť Božích milostí. Ako závdavok vám i vašim drahým udeľujem s láskou osobitné apoštolské požehnanie.
Benedikt XVI.
Kongregácia pre klerikov
Misionárska identita kňaza v Cirkvi,
ako vnútorný rozmer vykonávania jeho trojakého úradu (tria munera)
obežník
Úvod
Ecclesia peregrinans natura sua missionaria est.
„Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca.”1
Druhý vatikánsky koncil v línii neprerušenej Tradície veľmi jasne potvrdzuje vnútorný misionársky charakter Cirkvi. Cirkev neexistuje sama pre seba: svoj pôvod má v poslaní Syna a Ducha; Cirkev je zo svojej povahy povolaná vychádzať zo seba samej v pohybe k svetu, aby bola znamením Emanuela, Slova, ktoré sa stalo telom, Bohom s nami.
Z teologického uhla pohľadu je misionársky charakter zahrnutý v každej zmienke o Cirkvi a zvlášť ho reprezentuje jej katolíckosť a apoštolský ráz. Ako možno verne plniť úlohu apoštolov, verných svedkov Pána, ohlasovateľov Božieho slova a pokorných a presvedčivých správcov milostí, ak nie prostredníctvom misie, chápanej ako pravý a základný prvok Cirkvi?
Misia Cirkvi je navyše poslaním, ktoré Cirkev prijíma od Ježiša Krista spolu s darom Ducha Svätého. Je to jedinečné poslanie a je zverené všetkým členom Božieho ľudu, ktorí majú účasť na Kristovom kňazstve prostredníctvom iniciačných sviatostí, s cieľom ponúknuť Bohu duchovnú obetu a svedčiť pred ľuďmi o Kristovi. Toto poslanie sa týka všetkých ľudí, zo všetkých kultúr, na všetkých miestach a v každej dobe. Jednému jedninému poslaniu zodpovedá jediné kňazstvo: kňazstvo Kristovo, na ktorom participujú všetci členovia Božieho ľudu, hoci rozličnými spôsobmi, líšiacimi sa nielen stupňom.
V tomto poslaní kňazi, ako cenní spolupracovníci biskupov, nástupcov apoštolov, zaiste zohrávajú centrálnu a nezastupiteľnú úlohu, ktorú im zverila Božia prozreteľnosť.
1. Cirkevné vedomie o nutnosti obnovenia misijného záväzku
Vnútorný misionársky charakter Cirkvi je dynamicky zakorenený v poslaní samotnej Trojice. Cirkev je zo svojej povahy povolaná ohlasovať celému ľudstvu osobu Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, na základe poverenia prijatého od samotného Pána: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16, 15); „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). I v povolaní sv. Pavla, je výzva: „Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov“ (Sk 22, 21).
Na uskutočnenie tejto misie prijíma Cirkev Ducha Svätého, poslaného od Otca a od Syna v čase Turíc. Duch, ktorý zostúpil na apoštolov, je Ježišov Duch: znova umožňuje konať Ježišove gestá, hlásať Ježišove slová (porov. Sk 4, 30), odriekať Ježišovu modlitbu (porov. Sk 7, 59; Lk 23, 34. 46); lámaním chleba umožňuje zvečniť vzdávanie vďaky a Ježišovu obetu a zachovať medzi bratmi jednotu (porov. Sk 2, 42; 4, 32). Duch Svätý potvrdzuje a zjavuje jednotu učeníkov ako nového stvorenia, ako spoločenstva eschatologickej spásy a posiela na misie: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Duch Svätý pohýna rodiacu sa Cirkev vykonávať svoje poslanie po celom svete, aby sa ukázalo, že on bol vyliaty na „každé telo“ (porov. Sk 2, 17).
Nové globálne podmienky, v ktorých musí byť Cirkev prítomná a aktívna, si dnes naliehavo vyžadujú nielen nový zmysel pre misie ad gentes, ale aj misie v rámci už existujúceho stáda Cirkvi.
Magistérium petrinum v priebehu posledných desaťročí rozhodne a naliehavo vyjadrilo potrebu obnoviť misijné úsilie. Stačí spomenúť dokumenty Evangelii nuntiandi Pavla VI. alebo Redemptoris missio a Novo millennio ineunte Jána Pavla II.2 a tiež mnohé vystúpenia Benedikta XVI.3
Nie menší je aj záujem pápeža Benedikta XVI. o misie ad gentes, ako to ukazuje jeho neustála starostlivosť v tomto smere. Treba vyzdvihnúť aj aktivitu mnohých misionárov, ktorí sú i dnes vysielaní ad gentes a čoraz viac ju zdôrazňovať a povzbudzovať k nej. Samozrejme, stále ich nie je dosť. Okrem toho sa začína objavovať nový fenomén: africkí a ázijskí misionári, ktorí pomáhajú cirkvám, napríklad v Európe.
Treba sa tiež tešiť a ďakovať Bohu za veľa nových hnutí a cirkevných spoločenstiev – aj laických – ktoré prejavujú misijnú horlivosť, či už doma, medzi katolíkmi, ktorí z rôznych dôvodov nie sú aktívni v cirkevnom spoločenstve, alebo ad gentes.
2. Teologicko-duchovné aspekty misionárskeho charakteru kňazstva
Nemôžeme uvažovať o misijonárskom aspekte teológie a kňazskej spirituality bez toho, aby sme nevysvetlili jeho vzťah k tajomstvu Krista. Ako už bolo zdôraznené v bode 1, Cirkev má svoj základ v poslaní Krista a Ducha Svätého: teda všetky „misie“ a misijný rozmer samotnej Cirkvi, ktorý je vlastný jej povahe, sa zakladajú na účasti na božskom poslaní. Pán Ježiš je par excellence ten, ktorý bol poslaný od Otca. Vo väčšej či menšej miere o tom vydávajú svedectvo všetky novozákonné spisy.
V Evanjeliu sv. Lukáša sa Ježiš predstavuje ako ten, ktorý bol po pomazaní Duchom poslaný, aby hlásal dobrú zvesť chudobným (porov. Lk 4, 18; Iz 61, 1 – 2). V troch synoptických evanjeliách sa Ježiš stotožňuje s milovaným synom v podobenstve, ktorého pán vinice nakoniec po svojich sluhoch poslal k zlým vinohradníkom (porov. Mk 12, 1 – 12; Mt 21, 33 – 46; Lk 20, 9 – 19); inokedy hovorí o tom, ku komu je poslaný (porov. Mt 15, 24). Aj v Pavlových listoch sa objavuje myšlienka o Kristovom poslaní od Boha Otca (porov. Gal 4, 4; Rim 8, 3).
Častejšie sa o Ježišovom „poslaní“ hovorí v Jánových textoch.4 „Byť poslaný Otcom“ je bezpochyby súčasťou Ježišovej identity: on je ten, ktorého Otec vysvätil a poslal do sveta, a tento fakt vyjadruje jeho jedinečné božské synovstvo (porov. Jn 10, 36 – 38). Ježiš uskutočňuje dielo spásy ako ten, ktorý je poslaný od Otca a ktorý koná diela toho, ktorý ho poslal, v poslušnosti jeho vôli. Práve napĺňaním tejto vôle Ježiš vykonával svoju službu kňaza, proroka a kráľa. Zároveň ako ten, ktorý bol poslaný od Otca, posiela aj on svojich učeníkov. Misie vo všetkých svojich rozličných aspektoch majú svoj základ v poslaní Božieho Syna vo svete a v poslaní Ducha Svätého.5
Ježiš je poslaný, aby následne posielal ďalších (porov. Jn 17, 18). „Misionársky charakter“ je predovšetkým rozmerom Ježišovho života a služby, a preto je aj rozmerom Cirkvi a každého jednotlivého kresťana, podľa požiadaviek jeho osobného povolania. Vidíme, ako Ježiš vykonával svoje spásne poslanie pre dobro ľudí, v nerozlučne spojených troch rozmeroch – vo vyučovaní, posväcovaní a vládnutí; alebo inak – biblickejšie povedané – ako prorok, ktorý zjavuje Otca, kňaz, Pán, kráľ a pastier.
Aj keď sa Ježiš pri svojom ohlasovaní Božieho kráľovstva a vo svojej funkcii zjavovateľa Otca, cítil byť poslaný zvlášť k ľudu Izraela (porov. Mt 15, 24; 10, 5), predsa sú rôzne epizódy v jeho živote, v ktorých sa ukazuje univerzálny horizont jeho posolstva: Ježiš nevylučuje pohanov zo spásy, chváli vieru niektorých z nich, napríklad stotníka, a ohlasuje, že pohania prídu z končín sveta, aby zasadli na hostinu s patriarchami Izraela (porov. Mt 8, 10 – 12; Lk 7, 9); podobne hovorí kanaánskej žene: „Źena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15, 28; porov. Mk 7, 29). V kontinuite so svojím poslaním posiela zmŕtvychvstalý Ježiš učeníkov, aby ohlasovali evanjelium všetkým národom – ide o univerzálne poslanie (porov. Jn 20, 21 – 22; Mt 28, 19 – 20; Mk 16, 15; Sk 1, 8). Kresťanské zjavenie je určené všetkým ľuďom bez rozdielu.
Zjavenie Boha ako Otca, ktoré priniesol Ježiš, vychádza z jeho neopakovateľnej jednoty s Otcom, je zakorenené v jeho vedomí Syna; iba na základe tohto môže vykonávať svoju funkciu zjavovateľa (porov. Mt 11, 12 – 27; Lk 10, 21 – 22; Jn 1, 18; 14, 6 – 9; 17, 3.4.6.). Konečným cieľom celého Ježišovho učenia je, aby ľudia spoznali Otca so všetkým, čo z tohto poznania vyplýva. Jeho poslanie zjavovateľa je tak zakorenené v tajomstve jeho osoby, že jeho zjavovanie Otca pokračuje aj vo večnom živote: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26; porov. 17, 24). Táto skúsenosť božského otcovstva musí pohýnať učeníkov k láske voči všetkým, v tom spočíva ich „dokonalosť“ (porov. Mt 5, 45 – 48; Lk 6, 35 – 36).
Ježišovu kňazskú službu nemožno pochopiť bez perspektívy univerzálnosti. Novozákonné texty jasne svedčia o tom, že Ježiš si uvedomoval svoje poslanie smerujúce k obetovaniu života za všetkých (porov, Mk 10, 45; Mt 20, 28). Ježiš, ktorý bol bez hriechu, sa stavia na miesto hriešnych ľudí a obetuje sa za nich Otcovi. Slová ustanovenia Eucharistie odrážajú to isté vedomie a ten istý postoj; Ježiš ponúka svoj vlastný život ako obetu novej zmluvy pre naše dobro: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (Mk 14, 24; porov. Mt 26, 28; Lk 22, 20; 1 Kor 11, 24 – 25).
Kristovo kňazstvo je najhlbšie objasnené v Liste Hebrejom, kde sa zdôrazňuje, že je večným kňazom a jeho kňazstvo neprechádza na iného (porov. Hebr 7, 24), je dokonalým kňazom (porov. Hebr 7, 28). V protiklade k mnohosti starovekých kňazov a obiet, obetuje Kristus sám seba, raz a navždy, v dokonalej obete (porov. Hebr 7, 27; 9, 12.28; 10, 10; 1 Pt 3, 18). Táto jedinečnosť jeho osoby a jeho obety dáva aj jeho kňazstvu jedinečný a univerzálny charakter; celá jeho osoba a konkrétne jeho vykupiteľská obeta, ktorá trvá naveky, nesie znak toho, čo nepominie a čo nemôže byť prekonané. Kristus, náš najvyšší a večný kňaz, sa aj teraz v oslávenom stave prihovára za nás u Otca (porov. Jn 14, 16; Rim 8, 32; Hebr 7, 25; 9, 24, 10, 12; 1 Jn 2, 1).
Ježiš poslaný od Otca sa ukazuje aj ako Pán Nového zákona (porov. Sk 2, 36). Práve udalosť zmŕtvychvstania dáva kresťanom poznať Krista ako Pána. V prvých vyznaniach viery sa tento základný titul (Pán) objavuje práve vo vzťahu k zmŕtvychvstaniu (porov. Rim 10, 9). V mnohých textoch, ktoré nám hovoria o Ježišovi ako o Pánovi, nechýba odkaz na Boha Otca (porov. Fil 2, 11). Na druhej strane Ježiš, ktorý ohlasuje Božie kráľovstvo, osobitne spojené s jeho osobou, je kráľom, ako sa v Jánovom evanjeliu sám nazýva (porov. Jn 18, 33 – 37). A na konci časov „odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, keď zruší každé kniežatstvo, každú mocnosť a silu“ (1 Kor 15, 24).
Kristovo panstvo má pravdaže len máločo spoločné s vládou mocných tohto sveta (porov. Lk 22, 25 – 27; Mt 20, 25 – 27; Mk 10, 42 – 45), pretože, ako sám hovorí, jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36). Preto je Kristovo kraľovanie vládou Dobrého pastiera, ktorý pozná všetky svoje ovce, položí za ne svoj život a chce všetky zjednotiť v jedinom stáde (porov. Jn 10, 14 – 16). Aj podobenstvo o stratenej ovci hovorí nepriamo o Ježišovi Kristovi ako o Dobrom pastierovi (porov. Mt 18, 12 – 14; Lk 15, 4 – 7). Ježiš je aj „Najvyšším pastierom“ (1 Pt 5, 4).
V Ježišovi sa výnimočným spôsobom uskutočňuje to, čo starozákonná tradícia hovorila o Bohu ako pastierovi ľudu Izraela: „Po najhojnejších pastvách ich budem pásť, na vrchoch izraelského pohoria budú ich nivy, tam budú košiariť na výbornom trávniku. Budú sa pásť na záživnej paši, po vrchoch Izraela. Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34, 14 – 16). A tiež ďalej: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom. Ja, Pán, im budem Bohom a môj sluha Dávid bude medzi nimi kniežaťom; ja, Pán, to hovorím“ (Ez 34, 23 – 24; porov. Jer 23, 1 – 4; Zach 11, 15 – 17; Ź 23, 1 – 6).6
Iba počnúc Kristom má zmysel tradičná úvaha o tria munera, ktoré tvoria posvätný úrad kňazov. Nesmieme zabúdať, že na základe vlastných slov je Ježiš prítomný v tých, ktorých posiela: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Jn 13, 20; porov, aj Mt 10, 40; Lk 10, 16). Ide teda o celú „misijnú reťaz“, ktorá má svoj pôvod v samotnom tajomstve trojjediného Boha, ktorý chce, aby všetci ľudia mali účasť na jeho živote. Trojičné, kristologické7 a ekleziologické zakorenenie kňazského úradu je základom misionárskej identity kňaza. Božia univerzálna spásna vôľa, jedinečnosť a nevyhnutnosť Kristovho sprostredkovania (porov. Tim 2, 4 – 7; 4, 10) neumožňujú stanoviť hranice cirkevného diela evanjelizácie a posväcovania. Celé dielo spásy má svoj pôvod v Otcovom pláne zjednotiť všetko v Kristovi (porov. Ef 1, 3 – 10) a v realizácii tohto plánu, ktorý dosiahne svoje konečné zavŕšenie v Pánovom slávnom príchode.
Druhý vatikánsky koncil jasne hovorí o vykonávaní Kristových tria munera kňazmi ako spolupracovníkmi biskupského stavu: „Podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného Prostredníka Krista (porov. 1 Tim 2, 5) a všetkým ohlasujú Božie slovo. Svoje posvätné poslanie vykonávajú predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení (synaxis), kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú až do Pánovho príchodu (porov. 1 Kor 11, 26) jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz a navždy sám seba priniesol Otcovi ako obetu bez poškvrny (porov. Hebr 9, 11 – 28) […] V medziach svojej moci vykonávajú poslanie Krista – Hlavy a Pastiera, zhromažďujú Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov a skrze Krista ju v Duchu privádzajú k Bohu Otcovi, ktorému sa uprostred svojho stáda klaňajú v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 24).“8
V sile sviatosti posvätného stavu, ktorá udeľuje nezmazateľný duchovný znak,9 sú kňazi vysvätení, teda vyňatí „zo sveta“ a zasvätení „živému Bohu“ ako „jeho vlastníctvo, aby tak vychádzajúc od neho mohli vykonávať svoju kňazskú službu pre svet“, hlásať evanjelium, byť pastiermi veriacich a sláviť bohoslužbu ako praví novozákonní kňazi (porov. Hebr 5, 1).10
Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. v príhovore adresovanom účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus potvrdil, že „misionársky rozmer kňaza sa rodí z jeho sviatostného pripodobnenia Kristovi Hlave: a preto nesie so sebou úprimné a totálne priľnutie k tomu, čo cirkevná tradícia nazvala formou apoštolského života. Táto spočíva v účasti na novom, duchovne chápanom živote, na tom novom štýle života, ktorý zaviedol Pán Ježiš a ktorý si osvojili apoštoli. Vkladaním rúk biskupa a konsekračnou modlitbou Cirkvi sa kandidáti stávajú novými ľuďmi, stávajú sa presbytermi. V tomto svetle sa jasne ukazuje, že tria munera sú v prvom rade darom a iba potom úradom, v prvom rade podieľaním sa na živote, a teda potestas“.11
Dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis objasňuje túto pravdu, keď hovorí o kňazoch ako o služobníkoch Božieho slova, správcoch posväcovania sviatosťami, a zvlášť Eucharistiou, a vodcoch a učiteľoch Božieho ľudu. Misionárska identita kňaza, aj keď nie je priamo predmetom týchto textov, je v nich jasne prítomná. Výslovne sa zdôrazňuje povinnosť ohlasovať na základe Pánovho poverenia Božie evanjelium všetkým, s jasným odkazom na neveriacich a na potrebu povolania k viere a sviatostiam prostredníctvom ohlasovania evanjeliového posolstva. Kňaz – ten, ktorý je „poslaný“ – sa podieľa na Kristovom poslaní od Otca a je zapojený do misijnej dynamiky, mimo ktorej nemôže prežívať svoju pravú identitu.12
Aj posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis potvrdzuje, že kňaz, hoci je začlenený do partikulárnej cirkvi, mocou svojej vysviacky prijal duchovný dar, ktorý ho uschopňuje na univerzálne misie – až po samý kraj zeme – „každá kňazská služba má účasť na tom istom univerzálnom rozsahu toho poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom“.13 Preto duchovný život kňaza musí charakterizovať misijný elán a dynamizmus; v línii Druhého vatikánskeho koncilu bolo stanovené, že kňazi majú tak formovať spoločenstvo, ktoré im bolo zverené, aby z neho vytvorili autenticky misijné spoločenstvo.14 Funkcia pastiera si vyžaduje prežívanie a odovzdávanie misionárskeho zápalu, lebo celá Cirkev je vo svojej podstate misionárska. Z tohto jej rozmeru sa v podstatnej miere vyvodzuje misionárska identita kňaza.
Keď sa hovorí o misiách, treba mať nevyhnutne na pamäti, že ten, kto je na ne poslaný – v tomto prípade kňaz – má nevyhnutne vzťah tak s tým, kto ho posiela, ako aj s tými, ku ktorým je poslaný. Keď skúmame kňazov vzťah s Kristom, ktorý bol ako prvý poslaný od Otca, treba zdôrazniť skutočnosť, že podľa textov Nového zákona je Kristus tým, kto posiela a prostredníctvom daru Ducha Svätého vyliateho pri sviatostnej vysviacke ustanovuje služobníkov svojej Cirkvi; nemožno ich preto považovať len za zvolených alebo delegovaných spoločenstvom či kňazským ľudom. Poslanie pochádza od Krista; služobníci Cirkvi sú živými nástrojmi Krista, jediného Prostredníka.15 „V kňazovi sa overuje plná pravda jeho identity tým, že má pôvod v Kristovi, špecifickú účasť s Kristom a je pokračovaním samého Krista, jediného a najvyššieho kňaza novej a večnej zmluvy. Kňaz je živým a priezračným obrazom Krista Kňaza.“16
Misionársky rozmer kňazského života sa jasne vynorí, ak prijmeme za východisko kristologický vzťah: Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých ľudí, ktorých chce zhromaždiť v jednom stáde; musel zomrieť, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti (porov. Jn 11, 52). Ako všetci zomierajú v Adamovi, tak sa všetci v Kristovi vracajú do života (porov. Kor 15, 20 – 22); v ňom Boh zmieruje svet so sebou (porov. 2 Kor 5, 19) a prikazuje apoštolom hlásať evanjelium všetkým národom. Celý Nový zákon je preniknutý myšlienkou univerzálnosti Kristovho spásneho konania a jeho jedinečným prostredníctvom. Kňaz, pripodobnený Kristovi – Prorokovi, Kňazovi a Kráľovi – musí mať srdce otvorené pre všetkých ľudí a predovšetkým pre tých, ktorí nepoznajú Krista a ešte neprijali svetlo jeho dobrej zvesti.
Pokiaľ ide o ľudí, ktorým má Cirkev ohlasovať evanjelium17 a ku ktorým je kňaz v tejto súvislosti poslaný, treba zdôrazniť, že Druhý vatikánsky koncil opakovane hovorí o jednote ľudskej rodiny, založenej na tom, že všetci boli stvorení na Boží obraz a podobu a majú spoločný osud v Kristovi: „Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých“18. Táto jednota má dosiahnuť svoj vrchol vo všeobecnom zjednotení v Kristovi (porov. Ef 1, 10). 19
Na konečné zjednotenie všetkého v Kristovi, ktoré predstavuje spásu ľudí, sa zameriava celá pastoračná činnosť Cirkvi. Keďže všetci ľudia sú povolaní k zjednoteniu v Kristovi, nikto nemôže byť vylúčený zo starostlivosti kňaza, ktorý je mu pripodobnený. Všetci, i keď nevedomky (porov. Sk 17, 23 – 28), očakávajú spásu, ktorá môže prísť len od neho: spásu, ktorá je vstúpením do trojičného tajomstva skrze účasť na Kristovom božskom synovstve. Preto nemožno robiť rozdiely medzi ľuďmi a národmi, lebo majú rovnaký pôvod, rovnaké určenie a len jedno povolanie v Kristovi. Stanoviť akési hranice „pastoračnej láske“ kňaza by bolo úplne v protiklade s jeho kňazským povolaním, vyznačujúcim sa špecifickým pripodobnením sa ku Kristovi, Hlave a Pastierovi Cirkvi a všetkých ľudí.
Tria munera, ktoré vykonávajú kňazi vo svojej službe, nemožno pochopiť bez ich esenciálneho vzťahu k osobe Krista a k daru Ducha Svätého. Kňaz je pripodobnený Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého prijatého vo vysviacke. A práve tak, ako v žiadnom prípade nemožno oddeliť tria munera, ktoré sú esenciálne zjednotené v Kristovi – pričom všetky tri prijímajú svetlo z Ježišovej identity Syna, ktorého poslal Otec – ani v prípade kňazov nemožno oddeliť vykonávanie týchto troch funkcií.20
Kňaz sa nachádza vo vzťahu ku Kristovej osobe a nielen k jeho funkciám, ktoré pramenia a dostávajú svoj plný zmysel zo samotnej Pánovej osoby. To značí, že kňaz objavuje špecifickosť vlastného života a svojho povolania v tom, že prežíva svoje osobné pripodobnenie sa ku Kristovi; je vždy druhým Kristom (alter Christus). Vo vedomí, že ho Kristus poslal, tak ako Otec poslal Krista na spásu duší (salus animarum), zakúša kňaz univerzálny, teda misionársky rozmer svojej najhlbšej identity.
3. Obnovená misijná prax kňazov
Aktuálna misijná potreba si vyžaduje obnovenie misijnej praxe. Nové kultúrne a náboženské podmienky vo svete – s celou svojou rozmanitosťou v závislosti od geografických regiónov a rozličných spoločensko-kultúrnych prostredí – ukazujú, že je potrebné otvoriť nové cesty pre misijnú prax. Benedikt XVI. v už citovanom príhovore nemeckým biskupom povedal: „Musíme sa všetci spolu usilovať nájsť nové spôsoby, ako prinášať evanjelium do dnešného sveta“.21
Pokiaľ ide o účasť kňazov na tomto poslaní, pripomíname misionársku podstatu samotnej kňazskej identity, všetkých kňazov i každého osobitne, a tiež dejiny Cirkvi, ktoré ukazujú nenahraditeľnú úlohu kňazov v misijnej činnosti. Ešte zjavnejšia je nenahraditeľná úloha kňazov, pokiaľ ide o misijnú evanjelizáciu v rámci už zriadenej [partikulárnej] cirkvi, ktorá sa zameriava na tých pokrstených, ktorí „sa vzdialili“, a na všetkých, ktorí vo farnostiach a v diecézach len málo poznajú alebo vôbec nepoznajú Ježiša Krista.
Služba kňazov v konkrétnych komunitách a vo farnostiach ukazuje Cirkev ako premieňajúcu a zachraňujúcu skutočnosť, ktorá prebieha v dennom živote spoločnosti. Tu kňazi ohlasujú Božie slovo a katechizujú, vysvetľujú posvätnú náuku verne a v jej celku. Pomáhajú veriacim pri čítaní a pochopení Biblie, zhromažďujú Boží ľud na slávenie Eucharistie a iných sviatostí, podporujú ostatné formy spoločnej modlitby a nábožnosti. Prijímajú tých, ktorí hľadajú pomoc, útechu, svetlo, vieru, zmierenie a Božiu blízkosť, zvolávajú zhromaždenia a predsedajú stretnutiam spoločenstva so zámerom študovať, vypracovať a uskutočniť pastoračné plány. Usmerňujú a povzbudzujú spoločenstvo k činorodej láske voči materiálne i duchovne chudobným, k podporovaniu sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí, opravdivej slobody, bratskej spolupráce a pokoja, v súlade s princípmi sociálnej náuky Cirkvi. Ako spolupracovníci biskupov majú tiež priamu pastoračnú zodpovednosť.
I. Misionár musí byť učeníkom
Evanjelium nám ukazuje, že byť misionárom značí byť najskôr učeníkom. Text z Markovho evanjelia hovorí: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov“ (Mk 3, 13 – 15). „Povolal k sebe tých, ktorých sám chcel“, „aby boli s ním“: to je učeníctvo! Títo učeníci budú poslaní, aby kázali a vyháňali zlých duchov: to sú misionári!
V Jánovom evanjeliu nachádzame povolanie prvých učeníkov („Poďte a uvidíte“: Jn 1, 39), ich stretnutie s Ježišom a prvý misionársky zápal, keď idú zavolať ďalších, ohlasujú im Mesiáša, ktorého stretli a spoznali, a privádzajú ich k Ježišovi, ktorý i dnes povoláva svojich učeníkov (porov. Jn 1, 35 – 51).
Celá cesta k učeníctvu sa začína Pánovým povolaním. Iniciatíva je vždy na jeho strane. To znamená, že povolanie je milosť, ktorú treba slobodne a pokorne prijať a s pomocou Ducha Svätého chrániť. Boh nás miloval ako prvý. Milosť má prvenstvo. Po povolaní nasleduje stretnutie s Ježišom, keď počúvame jeho slovo a zakúšame jeho lásku ku každému človeku i k celému ľudstvu. On nás miluje a zjavuje nám pravého Boha ako trojjediného Boha, ktorý je Láska. V evanjeliu vidíme ako pri tomto stretnutí Ježišov Duch premieňa toho, kto má otvorené srdce.
Vskutku, kto stretne Ježiša, je hlboko zasiahnutý jeho osobou a jeho poslaním vo svete, uverí v neho, okúsi jeho lásku, priľne k nemu a rozhodne sa ho bezpodmienečne nasledovať, kamkoľvek ho povedie. Zverí mu celý svoj život a ak je to nutné, je pripravený za neho aj zomrieť. Zo stretnutia s Ježišom odchádza s radostným a horiacim srdcom, uchvátený Ježišovým tajomstvom a vydáva sa ohlasovať ho všetkým. Tak sa učeník stáva podobným Učiteľovi, ktorý ho poslal, pričom mu pomáha Duch Svätý.
Dnes si ľudia želajú to isté, ako istí Gréci, ktorí boli v Jeruzaleme pri Ježišovom mesiášskom vstupe do mesta. Źiadali si: „Chceme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21). Aj my si dnes želáme to isté. Kde a ako môžeme dnes, v čase Cirkvi, stretnúť Ježiša po jeho návrate k Otcovi?
Pápež Ján Pavol II., blahej pamäti, často hovoril o tom, že všetci kresťania sa musia stretnúť s Ježišom, aby mohli znovu vychádzať od neho a ohlasovať ho dnešným ľuďom. Zároveň označil niektoré privilegované miesta a momenty, kde dnes možno stretnúť Ježiša. Prvým miestom, ako píše pápež, „je Sväté písmo čítané vo svetle Tradície, cirkevných otcov a učiteľského úradu Cirkvi a hlbšie chápané prostredníctvom meditácie a modlitby“, takzvané lectio divina, meditatívne čítanie Biblie. Druhým miestom je liturgia, slávenie sviatostí, osobitne Eucharistie. V rozprávaní o zjavení Zmŕtvychvstalého emauzským učeníkom sú Sväté písmo a Eucharistia ako miesta stretnutia s Kristom úzko prepojené. Tretie miesto nám naznačuje evanjeliový text sv. Matúša o poslednom súde, kde sa Ježiš stotožňuje s chudobnými (porov. Mt 25, 31 – 46).22
ďalším podstatným a hodnotným spôsobom ako stretnúť Ježiša Krista je osobná i spoločná modlitba – predovšetkým pred Najsvätejšou sviatosťou – a tiež oddané modlenie sa liturgie hodín. Dokonca aj samotná kontemplácia stvorenia sa môže stať miestom stretnutia s Bohom.
Každý kresťan musí byť vedený k Ježišovi Kristovi, aby potom mohol stále obnovovať a prehlbovať mocné, osobné i spoločné stretnutie s Pánom. Z tohto stretnutia sa zrodí alebo znovu zrodí učeník, z učeníka sa zrodí misionár. Ak to platí pre každého kresťana, o to viac to platí pre kňaza.23
Učeník a misionár je zároveň členom spoločenstva učeníkov a misionárov, ktorým je Cirkev. Ježiš prišiel na svet a obetoval na kríži svoj život, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 52). Druhý vatikánsky koncil učí, že „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“.24 Ježiš so skupinou svojich učeníkov – zvlášť s Dvanástimi – položil základy tohto nového spoločenstva, ktoré zhromažďuje rozptýlené Božie deti, teda Cirkvi. Po jeho návrate k Otcovi žili prví kresťania v spoločenstve vedenom apoštolmi a každý učeník sa podieľal na živote spoločenstva a stretal sa s bratmi, predovšetkým pri lámaní eucharistického chleba. A práve v Cirkvi a počnúc aktívnym spoločenstvom so samotnou Cirkvou žijeme a stávame sa učeníkmi a misionármi.
II. Misie ad gentes
Celá Cirkev je zo svojej povahy misionárska. Toto učenie Druhého vatikánskeho koncilu sa odráža aj v identite a živote kňazov. „Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy ,až po samý kraj zeme’ (Sk 1, 8), […] Nech teda kňazi majú na pamäti, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca.“25
Kňazi sa môžu podieľať na misiách ad gentes mnohými a rozličnými formami aj bez toho, aby išli do misijných krajín. Aj im však Kristus môže udeliť špeciálnu milosť, že ich povolá, a ich biskupi alebo vyšší predstavení ich pošlú na misie do tých krajín sveta, kde ešte Kristus nebol ohlasovaný a miestna cirkev nebola založená, teda ad gentes, alebo ich pošlú tam, kde je nedostatok kňazov. Pokiaľ ide o diecézny klérus, máme na mysli napríklad kňazov Fidei donum (hnutie kňazov misionárov pomenované podľa rovnomennej encykliky Pia XII. – edičná pozn.).
Horizonty misií ad gentes sa rozširujú a vyžadujú si obnovenie podnetov na misijnú aktivitu. Kňazi sú pozvaní, aby počúvali hlas Ducha Svätého, ktorý je pravým protagonistom misií, a aby sa podieľali na starostlivosti univerzálnej Cirkvi.26
III. Misijná evanjelizácia
V prvej časti tohto textu sme poukázali na potrebu a naliehavosť novej misijnej evanjelizácie v samotnom stáde Cirkvi, teda medzi pokrstenými.
Veľká časť našich pokrstených katolíkov sa totiž nezúčastňuje pravidelne alebo vôbec na živote našich cirkevných spoločenstiev. A to nielen preto, že iné modely sa ukazujú ako príťažlivejšie, ani nie preto, že sa vedome rozhodli odmietnuť vieru, ale čoraz častejšie preto, že neboli dostatočne evanjelizovaní. Alebo, lepšie povedané, nestretli nikoho, kto by svedčil o kráse opravdivého kresťanského života. Nikto ich nepriviedol k mocnému – osobnému či spoločnému – stretnutiu s Pánom. K stretnutiu, ktoré by poznačilo ich život a premenilo ho, stretnutiu, ktoré by z nich spravilo pravých Kristových učeníkov.
To naznačuje nutnosť misií: treba ísť a vyhľadať pokrstených a tiež tých, ktorí ešte neboli pokrstení, a ohlasovať im – znovu alebo po prvý raz – kerygmu, teda prvé ohlasovanie osoby Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži a vstal z mŕtvych pre našu spásu, a jeho kráľovstva, a tak ich privádzať k osobnému stretnutiu s ním.
Možno sa niekto opýta, či sa budú vedieť otvoriť kresťanskej kerygme ľudia z vyspelých spoločností dnešnej postmodernej kultúry. Odpoveď musí byť kladná. Kerygmu totiž môže pochopiť a prijať akákoľvek ľudská bytosť, v akejkoľvek dobe alebo kultúre. Aj tie najintelektuálnejšie alebo najjednoduchšie prostredia možno evanjelizovať. Musíme dokonca veriť, že aj tzv. post-kresťanov sa môže osoba Ježiša Krista znovu dotknúť.
Budúcnosť Cirkvi závisí aj od našej ochoty stať sa skutočnými misionármi uprostred vlastných pokrstených.27 Spásna udalosť krstu je základom, z ktorého plynie ako požiadavka spravodlivosti právo a povinnosť posvätných pastierov evanjelizovať pokrstených.28
Samozrejme každá partikulárna cirkev, na každom kontinente a v každom národe musí nájsť v rozhodnom a účinnom úsilí o evanjelizačné misie spôsob, ako vyhľadávať vlastných katolíkov, ktorí z rôznych dôvodov nežijú svoju príslušnosť k cirkevnému spoločenstvu. V tomto evanjelizačnom misijnom diele majú nezastupiteľnú a jedinečnú úlohu kňazi, predovšetkým pokiaľ ide o misijné pôsobenie v rámci im zvereného stáda vo farnosti. Kňazi v nej musia zvolať členov spoločenstva, zasvätených i laikov, primerane ich pripraviť a vyslať na evanjelizačné misie k jednotlivým osobám, rodinám – aj prostredníctvom návštev v domácnostiach – a do všetkých sociálnych prostredí, ktoré sa nachádzajú na danom území. Farár sa musí ako prvý podieľať na týchto farských misiách.
V línii koncilového učenia a v súlade s Pánovým napomenutím – „aby všetci boli jedno... aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21) – je pre obnovenie misijnej praxe prvoradé, aby si kňazi znovu uvedomili, že sú spolupracovníkmi biskupov. Biskup ich posiela, aby slúžili kresťanskému spoločenstvu. Preto predstavuje jednota s biskupom – ktorý je účinne a v láske spojený s Najvyšším veľkňazom – hlavnú zárukou každej misijnej činnosti.
Pokúsime sa poskytnúť niekoľko konkrétnych usmernení na obnovenie misijnej praxe kňazov v rámci tria munera.
V rámci munus docendi:
1. Ak chce byť kňaz pravým misionárom v rámci stáda Cirkvi, je predovšetkým podstatné a nevyhnutné, aby sa podľa aktuálnych požiadaviek rozhodol vedome a odhodlane prijať a evanjelizovať nielen tých, ktorí ho vyhľadávajú – či už vo farnosti alebo inde – ale aby „vstal a išiel“ hľadať predovšetkým pokrstených, ktorí z rôznych dôvodov nežijú podľa svojej príslušnosti k cirkevnému spoločenstvu, ako aj všetkých tých, ktorí len málo poznajú alebo vôbec nepoznajú Ježiša Krista.
Kňazi vykonávajúci svoju službu vo farnostiach sa majú cítiť povolaní vyhľadávať predovšetkým ľudí žijúcich na území ich farnosti a rozumne pritom využívať také tradičné formy stretania, ako sú požehnania rodín, ktoré v minulosti priniesli mnohé plody. Tí spomedzi kňazov, ktorí sú povolaní na misie ad gentes, majú v tom vidieť osobitnú Pánovu milosť a ísť tam s radosťou a bez obáv. Pán ich pritom bude stále sprevádzať.
2. Pre misijnú evanjelizáciu v rámci katolíckeho stáda, predovšetkým vo farnostiach, je potrebné získavať, formovať a vysielať veriacich laikov a rehoľníkov. Kňazi vo farnosti sú, pravdaže, prvými misionármi a musia vyhľadávať ľudí v ich domovoch, na rôznych miestach a v rôznych spoločenských prostrediach; podobne sú aj laici a rehoľníci skrze krst a birmovku Pánom povolaní, aby sa pod vedením miestneho kňaza zúčastnili na týchto misiách.
Je nutné si uvedomiť, že „praktizovanie pastoračnej lásky“29 voči veriacim znamená, v jazyku dnešnej kultúry, nenechať ich nevyzbrojených (t.j. bez kritickej schopnosti) voči indoktrinácii, ktorá často prichádza zo škôl, z televízie, tlače, informačných sietí a často aj z univerzitných katedier, či zo sveta zábavy.
Kňazov zasa musia povzbudzovať a podporovať v tomto citlivom pastoračnom diele ich biskupi, ktorí nikdy nesmú úplne zveriť priamu katechézu katechétom alebo iným osobám, aby bol v súčasnej multikultúrnej situácii celý kresťanský ľud usmerňovaný pravými kresťanskými kritériami. Treba tiež rozlišovať medzi autentickou náukou a teologickými interpretáciami, ako aj medzi nimi a tými, čo zodpovedajú učeniu Cirkvi.
3. Špecificky misijné ohlasovanie evanjelia si vyžaduje, aby sa hlavný dôraz kládol na kerygmu. Toto prvé a obnovené kerygmatické ohlasovanie Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a jeho kráľovstva, má bezpochyby svoju silu a špeciálne pomazanie od Ducha Svätého, a preto ho nemožno v misijnom úsilí minimalizovať alebo prehliadať.30
Preto treba, vhod či nevhod, veľmi pevne, presvedčivo a s evanjeliovou radosťou znovu zaviesť toto prvé ohlasovanie, či už v homíliách, počas svätých omší alebo iných evanjelizačných udalostí, počas katechéz alebo pri domácich návštevách, na námestiach a v spoločenských komunikačných prostriedkoch alebo pri osobných stretnutiach s našimi pokrstenými, ktorí sa nepodieľajú na živote cirkevného spoločenstva; skrátka, kdekoľvek nás Duch vedie a ponúka nám príležitosť, ktorú nemožno premárniť. Radostná a odvážna kerygma sa stotožňuje s misijným ohlasovaním, ktoré má viesť k počúvaniu a k osobnému i spoločnému stretnutiu s Ježišom Kristom, ktoré je začiatkom cesty pravého učeníka.
4. Treba si tiež jasne uvedomiť, že Cirkev žije z Eucharistie, ktorá je jej srdcom. V eucharistickom slávení sa naplno ukazuje jej identita. V dianí a v živote Cirkvi všetko vedie k Eucharistii a všetko vychádza z Eucharistie. Preto aj misijná evanjelizácia, ohlasovanie kerygmy, celé vykonávanie munus docendi, musí smerovať k Eucharistii a nakoniec priviesť počúvajúceho k eucharistickej hostine. Samotné misie musia vždy vychádzať z Eucharistie a ísť v ústrety svetu. „Eucharistia nie je len prameň a vrchol života Cirkvi, je aj jej poslaním: ,Autenticky eucharistická Cirkev je Cirkev misionárska’”.31
5. Vo všetkých formách je prvoradé evanjelizovať chudobných, ako povedal sám Ježiš: „Duch Pána je nado mnou [...], aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18). Aj v texte Matúšovho evanjelia o poslednom súde sa hovorí, že Ježiš chce byť stotožnený zvlášť s chudobným (porov. Mt 25, 31 – 46). Cirkev vždy inšpirovali tieto texty.32
6. Cirkev svoju vieru nikdy nevnucuje, ale vždy ju ponúka – láskavo, presvedčivo a odvážne, s úctou voči autentickej náboženskej slobode, ktorú požaduje aj pre seba, a rešpektujúc slobodu svedomia počúvajúceho. Okrem toho je čoraz viac nenahraditeľná metóda pravého dialógu: dialóg nevylučuje ohlasovanie, ba predpokladá ho, a v konečnom dôsledku je cestou evanjelizácie.33
7. Misionár sa musí pripravovať prostredníctvom kvalitnej duchovnej formácie a autentického života modlitby, najmä neustálym počúvaním Božieho slova, osobitne evanjeliových čítaní. Metóda lectio divina, meditatívneho čítania Biblie, môže byť pri tom veľkou pomocou. V každom prípade musí byť kazateľ zapálený novým ohňom, ktorý sa rozpaľuje a udržiava v osobnom kontakte s Pánom a životom v milosti, ako sa to dozvedáme z evanjelií. S počúvaním Božieho slova sa musí spájať neustále a hlboké štúdium autentického katolíckeho učenia, ktoré nachádzame predovšetkým v Katechizme Katolíckej cirkvi a v pravovernej teológii. Integrálnou súčasťou a podporou misijnej spirituality je kňazské bratstvo.
V rámci munus sanctificandi:
1. Vykonávanie munus sanctificandi je tiež spojené so schopnosťou odovzdávať živý zmysel pre nadprirodzené a sväté, vnímané ako príťažlivé, a vedie k skutočnej a existenčne zmysluplnej skúsenosti Boha.
Súčasťou každého sviatostného slávenia je ohlasovanie Božieho slova, lebo sviatosť si vyžaduje vieru toho, kto ju prijíma. To je prvý znak, že kňazská služba má v spravovaní sviatostí a zvlášť v slávení Eucharistie vnútorný misionársky rozmer, ktorý sa môže rozvíjať ako ohlasovanie Pána Ježiša a jeho kráľovstva tým, ktorí boli evanjelizovaní len slabo, alebo vôbec.
2. Treba tiež zdôrazniť, že cieľom misií je Eucharistia. Misionári vyhľadávajú jednotlivcov i národy, aby ich priviedli na Pánovu hostinu, ktorá je eschatologickým ohlasovaním hostiny večného života v Božej prítomnosti v nebi a bude plným uskutočnením spásy v súlade s Božím vykupiteľským plánom. Preto sa od nás požaduje vrúcne, veľkorysé a bratské prijatie tých, ktorí pristupujú k Eucharistii po prvý raz, ako aj tých, ktorí sa k nej po stretnutí s misionármi opäť vrátili.
Eucharistia má aj rozmer „posielania na misie“. Na konci každej svätej omše sa všetci zúčastnení posielajú, aby misijne pôsobili v spoločnosti. Eucharistia, ako pamiatka „Pánovej Paschy“, vždy znovu sprítomňuje smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorý z lásky k Otcovi a k nám dal život za naše vykúpenie, keď nás miloval až na smrť. Kristova obeta je najväčším Božím skutkom lásky k ľuďom.
Kresťanské spoločenstvo je pri slávení Eucharistie a hodnom prijímaní sviatosti Pánovho tela a krvi hlboko spojené s Pánom a naplnené jeho bezhraničnou láskou. Zároveň prijíma zakaždým znova Ježišov príkaz: „Milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval“, a presvedčené o jeho spásnom milosrdenstve cíti, že ho Kristov Duch pobáda ísť a ohlasovať všetkým stvoreniam dobrú zvesť o Božej láske a nádeji. V dekréte Presbyterorum ordinis Druhého vatikánskeho koncilu sa hovorí: „Eucharistia sa javí ako prameň a vrchol všetkého hlásania evanjelia” (PO, 5). Preto je dôležité, aby kňazi dbali o každodenné slávenie Eucharistie, hoci aj bez prítomnosti ľudu.
3. Aj ostatné sviatosti získavajú svoju posväcujúcu silu z Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, a tak ohlasujú Božie nevyčerpateľné milosrdenstvo. Pekné, dôstojné a zbožné slávenie sviatostí – v súlade so všetkými liturgickými normami – sa stáva veľmi účinnou evanjelizáciou zúčastnených veriacich. Boh je krása a krása liturgického slávenia je jednou z ciest, ktoré nás vedú k jeho tajomstvu.
4. Musíme sa modliť, aby Pán znovu prebudil misijné povolanie cirkevného spoločenstva, jeho pastierov i jednotlivých členov. Ježiš povedal: „Źatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 37 – 38). Modlitba má v Božích očiach najväčšiu silu. O tejto sile nás Ježiš uisťuje: „Proste a dostanete“ (Mt 7, 7); „Dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ (Mt 21, 22); „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14, 13 – 14).
5. Je vhodné pripomenúť, že sviatosť zmierenia vo forme individuálnej spovede má vnútorný a hlboký misionársky rozmer. Pre plodnosť misie, ktorá mu bola zverená, a pre vlastné posvätenie je kňaz povolaný, aby predovšetkým sám poctivo a pravidelne slávil túto sviatosť a zároveň bol jej verným a obetavým vysluhovateľom.
6. Pastoračná služba kňaza je službou celému kresťanskému spoločenstvu. Preto je hlavnou misijnou úlohou kňaza znovuzrodenie kresťanského ľudu a starosť o komunitný rozmer kresťanskej skúsenosti.
7. Nakoniec, kňaz musí hlbšie pochopiť samotnú povahu smädu, ktorý niekedy aj podvedome sužuje mužov a ženy našich čias: smädu po Bohu, po skúsenosti a učení, ktoré prinášajú pravú spásu, po ohlasovaní pravdy o konečnom osude jednotlivca i celého spoločenstva, po kresťanskom náboženstve, ktoré je schopné preniknúť každý aspekt života a denne ho premieňať.34 To je smäd, ktorý vie definitívne utíšiť len Pán Ježiš, a preto treba mať stále na pamäti, že „pastoračná láska tvorí vnútorný a dynamický princíp, schopný spájať mnohoraké a rôznorodé pastoračné úlohy kňaza“.35
V rámci munus regendi:
1. Je nevyhnutná príprava a organizácia misijnej činnosti v cirkevných spoločenstvách a vo farnostiach. Dobrá príprava a jasná organizácia je zárukou plodného výsledku tejto činnosti. Samozrejme, nemožno zabúdať na primát milosti, ba naopak, musí byť evidentný. Prvým aktérom misií je Duch Svätý. Preto ho treba neustále, vytrvalo a s veľkou dôverou vzývať. Je to on, kto zapaľuje v srdciach členov spoločenstva nový oheň a misijné nadšenie. Nutná je však aj spolupráca ľudskej slobody. Pastieri spoločenstva musia myslieť aj na čo najefektívnejšie a najvhodnejšie spôsoby organizácie misijnej práce.
2. Treba sa snažiť používať dobrú misijnú metodiku. Cirkev má v tom dvetisícročnú skúsenosť, avšak každé historické obdobie so sebou prináša nové okolnosti, ktoré treba pri vykonávaní misijnej činnosti brať do úvahy. Bolo vypracovaných niekoľko konkrétnych metód, ktoré sa osvedčili v praxi miestnych cirkví. Biskupské konferencie a diecézy by mali poskytnúť v tomto smere vhodné usmernenia.
3. Treba ísť predovšetkým k chudobným na perifériu miest a na vidiek, pretože evanjelium je určené predovšetkým im. To značí, že ohlasovanie sa musí sprevádzať účinnou a láskyplnou činnosťou, zameranou na celkový ľudský rozvoj. Ježiša Krista treba ohlasovať ako dobrú zvesť pre chudobných, aby sa vďaka tomuto posolstvu cítili šťastní a plní pevnej nádeje.36
4. Bolo by vhodné, aby sa misie vo farnosti alebo v diecéze neobmedzili len na určité obdobie. Cirkev je zo svojej podstaty misionárska. Takže misie musia tvoriť trvalú súčasť jej života a aktivity. Preto musia byť misie trvalé. Pravdaže, počas niektorého obdobia sú intenzívnejšie, ale nikdy ich nemožno považovať za zavŕšené alebo ukončené. Misijné úsilie musí byť skôr pevne a široko začlenené do samotnej štruktúry pastoračnej činnosti a života partikulárnej cirkvi a jej spoločenstiev.
To môže viesť k autentickej obnove a stať sa mocným nástrojom na posilnenie a omladenie dnešnej Cirkvi. S misijným charakterom samotných kňazov je to podobné; bez ohľadu na úrad, ktorý zastávajú alebo na dĺžku ich služby, sú povolaní k misijnej činnosti až do posledného dňa svojho pozemského života, lebo toto poslanie je neoddeliteľne spojené s prijatou vysviackou.
IV. Misijná formácia kňazov
Ak sa chce Cirkev s novým zápalom a naliehavosťou zapojiť do misií ad gentes a do misijnej evanjelizácie svojich pokrstených – osobitne tých, ktorí sa nezúčastňujú na živote a aktivitách cirkevného spoločenstva –, musia všetci kňazi dostať špeciálnu a hlbokú misijnú formáciu. Táto formácia by mala začínať už v seminári, predovšetkým prostredníctvom duchovného vedenia a tiež dôkladného a podrobného oboznámenia sa so sviatosťou kňazstva, ktoré odhalí misijnú dynamiku ako vnútorný rozmer tejto sviatosti.
Pre už vysvätených kňazov môže byť pomocou, ba dokonca nevyhnutnosťou, aby dostali misijnú formáciu ako súčasť programu trvalej formácie. Uvedomenie si misijnej potreby na jednej strane a možno nedostatočná misijná formácia a spiritualita kňazov na druhej strane musí viesť biskupov a vyšších predstavených k tomu, aby zvolili pri obnove prípravy na misie, hlbšej a inšpirujúcejšej misijnej spirituality kňazov tú správnu mieru.
Možno zdôrazniť, že jedným z hlavných aspektov misií je uvedomiť si ich naliehavosť, a teda venovať osobitnú pozornosť aj misijnej príprave kandidátov na kňazskú službu.
Hoci počet kňazských povolaní vo svete globálne rastie – i keď len mierne – situácia v tomto smere, predovšetkým na Západe, vyvoláva isté obavy. A preto je misijná formácia pre budúcnosť Cirkvi stále absolútne rozhodujúca: kňaz s jasnou osobnou identitou, s kvalitnou ľudskou, intelektuálnou a pastorálnou formáciou, oveľa ľahšie vzbudí nové povolania, lebo prežíva svoju vysviacku ako misijné poslanie. S radosťou a dôverou v Pánovu lásku k svojmu kňazstvu dokáže šíriť okolo seba „príjemnú Kristovu vôňu“ a prežívať každú chvíľu svojej služby ako misijnú príležitosť.
Zdá sa, že je čoraz naliehavejšie vytvoriť „účinný formačný cyklus“, od obdobia seminárnej formácie cez formáciu v počiatočných rokoch služby až po trvalú formáciu.37 Tieto obdobia musia byť pevne prepojené a zosúladené, lebo takto sa členovia kléru môžu stávať čoraz plnšie tým, čím skutočne sú: vzácnou a nenahraditeľnou perlou, ktorú Kristus dal Cirkvi a celému ľudstvu.
Záver
Keďže misionársky rozmer je konštitutívnym prvkom identity Cirkvi, musíme byť vďační Pánovi za to, že obnovuje toto jasné vedomie v celej Cirkvi a osobitne u kňazov, a to aj prostredníctvom aktuálneho pápežského magistéria.
Naliehavosť misijnej činnosti vo svete je skutočne veľká a vyžaduje si obnovenú pastoračnú prax v tom zmysle, že kresťanské spoločenstvo musí samo seba vnímať ako „neustále na misiách”, a to tak ad gentes, ako aj tam, kde už je [partikulárna] cirkev zriedená a treba vyhľadávať tých, ktorí už boli pokrstení a majú právo byť znovu evanjelizovaní.
Najlepšie sily Cirkvi a jej kňazov sú vždy zapojené do ohlasovania kerygmy, ktorá je podstatou poslania, ktoré jej zveril Pán. Nie je možné, aby takéto trvalé „misijné napätie” nepoznačilo aj identitu kňaza, ktorý práve pri misijnom vykonávaní tria munera nachádza hlavný spôsob svojho osobného posväcovania a teda aj opravdivo ľudského naplnenia.
Skutočné a aktívne angažovanie sa všetkých členov tela Cirkvi (biskupov, kňazov, diakonov, rehoľníkov, rehoľníčok a laikov) v misijnej činnosti prispeje k skúsenosti viditeľnej jednoty, ktorá je pre účinnosť každého kresťanského svedectva podstatná.
Pre misijnú identitu kňaza je nevyhnutné, aby neprestajne hľadel na Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá plná milosti išla, aby priniesla a predstavila svetu Pána, a ktorá naďalej navštevuje ľudí každej doby na ich pozemskej púti, aby im ukázala tvár Ježiša z Nazareta, Pána a Krista, a aby ich priviedla do večného spoločenstva s Bohom.
Vo Vatikáne 29. júna 2010, na sviatok sv. Petra a Pavla.
Kardinál Claudio Hummes,
emeritný arcibiskup Sao Paola,
prefekt
+ Mauro Piacenza,
titulárny arcibiskup Vittoriany,
sekretár
____
Poznámky pod čiarou
1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Ad gentes, 2; porov. tiež 5 – 6 a 9 – 10; dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8; 13; 17; dekrét Christus Dominus, 6.
2 Porov. PAVOL VI.: apošt. exhortácia Evangelii nuntiandi (8. december 1975), 2; 4 – 5; 14; JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 1; Id., apošt. list Novo millennio ineunte (6. január 2001), 1; 40; 58.
3 BENEDIKT XVI. v príhovore k nemeckým biskupom počas Svetových dní mládeže (2005) povedal: „Vieme, že sekularizmus a odkresťančenie pokračujú, relativizmus vzrastá, vplyv etiky a katolíckej morálky je čoraz menší. Nemálo ľudí opúšťa Cirkev, alebo ak v nej ostanú, prijímajú iba jednu časť katolíckeho učenia a vyberajú si len niektoré aspekty kresťanstva. Znepokojujúca je naďalej náboženská situácia na Východe, kde, ako vieme, je väčšina ľudí nepokrstená a nemajú žiaden kontakt s Cirkvou, často skutočne nepoznajú ani Krista, ani Cirkev. Vy sami, drahí spolubratia, ste potvrdili [...]: ,Stali sme sa misijnou krajinou’. [...] Musíme sa vážne zamyslieť na spôsobom ako môžeme uskutočniť opravdivú evanjelizáciu. Ľudia nepoznajú Boha a nepoznajú ani Krista. Existuje tak nové pohanstvo a nestačí, aby sme sa usilovať zachovať existujúce stádo, i keď aj to je veľmi dôležité; no vynára sa závažná otázka: čo skutočne značí život? Myslím, že všetci sa musíme spoločne usilovať nájsť nové spôsoby, ako znovu priniesť evanjelium do súčasného sveta, znovu ohlasovať Krista a nastoliť vieru“ (Prejav v Piussaal v seminári v Kolíne, 21. augusta 2005). V prejave k rímskemu kléru Benedikt XVI. na začiatku svojho pontifikátu zdôraznil význam mestských misií, ktoré práve prebiehali (porov. Príhovor k rímskemu kléru [13. mája 2005]). Počas svojej cesty do Brazílie v máji 2007 pri otvorení 5. všeobecnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku na tému „Učeníci a misionári Ježiša Krista, aby naše národy mali v ňom život“, pápež povzbudil brazílskych biskupov k opravdivým „misiám“, zameraným na tých, ktorí, hoci už boli pokrstení, z rozličných historických dôvodov neboli dostatočne evanjelizovaní (porov. Príhovor k brazílskym biskupom v Catedral da Sé v Sao Paulo [11. mája 2007]).
4 Texty týkajúce sa poslania sú tieto Jn 3, 14; 4, 34; 5, 23 – 24.30.37; 6, 39.44.57; 7, 16.18.28; 8, 18.26.29.42; 9, 4; 11, 42; 14, 24; 17, 3.18; 1 Jn 4, 9.14.
5 Katechizmus Katolíckej cirkvi, 690.
6 Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 22.
7 Porov. tamže, 12: „Vzťah ku Kristovi je teda nevyhnutým kľúčom pre pochopenie skutočnosti kňazstva.“
8 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: vieroučná konštitúcia Lumen gentium, 28.
9 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1582
10 Porov. Benedikt XVI: Homília počas omše svätenia krizmy (9. apríl 2009); JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 12,16.
11 BENEDIKT XVI.: Príhovor k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov (16. marec 2009). Samozrejme, že krstom sa všetci veriaci stávajú „novými ľuďmi”. Sviatosť kňazstva je teda na jednej strane špecifická a aktualizuje to, čo majú presbyteri spoločné so všetkými pokrstenými, no na druhej strane odhaľuje, aká je vlastná povaha sviatostného kňazstva, teda jej úplnú prepojenosť s Kristom, hlavou a pastierom Cirkvi, v ktorej má slúžiť novému stvoreniu, ktoré sa vynorilo z krstného kúpeľa: Vobis enim sum episcopus – hovorí sv. Augustín – vobiscum sum christianus.
12 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 4 – 6. Dlhšie sa pristavuje pri tria munera aj JÁN PAVOL II. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 12.
13 Tamže, 32.
14 Porov. tamže, 26; JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. december 1990), 67.
15 Porov. VANHOYE, A.: Prêtres anciens, prêtre nouveau selon le Nouveau Testament, Paríž, 1980, 346.
16 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 12.
17 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Ad gentes, 1.
18 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Nostra aetate, 1; porov. pastorálna konštitúcia. Gaudium et spes, 24; tamže. 29.
19 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia. Gaudium et spes, 45.
20 JÁN PAVOL II.: posynodálna apoštolská exhortácia Pastores gregis (16. október 2003), 9: „Ide totiž o úlohy, ktoré sú medzi sebou hlboko prepojené a ktoré sa navzájom vysvetľujú, ovplyvňujú a objasňujú. Práve preto biskup keď učí, zároveň posväcuje a spravuje Boží ľud; kým posväcuje, učí aj spravuje; keď spravuje, učí a posväcuje. Svätý Augustín definuje vrchol tejto biskupskej služby ako amoris officium”. To, čo sa tu hovorí, možno tiež aplikovať aj na kňazov, s náležitým rozlíšením.
21 Prejav v Piussaale seminára v Kolíne (21. augusta 2005).
22 Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálna apošt. exhortácia Ecclesia in America (22. januára 1999), 12.
23 V príhovore k rímskej kúrii pri príležitosti vianočných sviatkov, 21. decembra 2007, Benedikt XVI. povedal: „Nikdy nemožno poznávať Krista len teoreticky. S kvalitným vzdelaním možno vedieť všetko o Svätom písme bez toho, aby sme sa s ním niekedy stretli. Integrálnou súčasťou jeho poznania je však to, aby sme kráčali s ním, prenikli do jeho myslenia, ako sa hovorí v Liste Filipanom (2,5). [...] Stretnutie s Ježišom Kristom si vyžaduje počúvanie, vyžaduje si odpoveď v modlitbe a v uskutočňovaní toho, čo hovorí. Keď spoznávame Krista, spoznávame Boha a iba keď vychádzame od Boha, pochopíme svet a človeka, svet, ktorý inak ostane nezmyslenou otázkou bez odpovede. Stať sa Kristovými učeníkmi je cesta k nášmu pravému bytiu, k tomu, aby sme sa stali pravými ľuďmi“.
24 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 9.
25 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 10.
26 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 28; dekrét Ad gentes, 39; PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 68; JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 67.
27 Pápež Benedikt XVI. povzbudil brazílskych biskupov, aby „iniciovali apoštolskú činnosť ako opravdivé misie v rámci ustanoveného stáda Katolíckej cirkvi“ a dodal, že „nemožno šetriť silami, ale treba vyhľadávať katolíkov, ktorí sa vzdialili a ktorí len málo poznajú alebo vôbec nepoznajú Ježiša Krista. [...] Vyžadujú sa skrátka evanjelizačné misie, ktoré apelujú na všetky životné sily tohto obrovského stáda. Moje myšlienky patria kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a laikom, ktorí – často napriek veľkým ťažkostiam – venujú všetky svoje sily šíreniu evanjeliovej pravdy. [...] V tomto evanjelizačnom úsilí sa cirkevné spoločenstvo vyznačuje pastoračnými iniciatívami, vysielajúc svojich misionárov, laikov alebo rehoľníkov, predovšetkým do domov na mestských perifériách a vo vnútrozemí. [... ] Chudobní ľudia na predmestiach a na vidieku potrebujú pocítiť blízkosť Cirkvi, jednak pokiaľ ide o pomoc v najnaliehavejších potrebách, jednak pri obrane svojich práv a pri spoločnom budovaní spoločnosti založenej na spravodlivosti a pokoji. Chudobní sú privilegovanými adresátmi evanjelia a biskup, formovaný na obraz Dobrého pastiera, musí byť zvlášť pozorný a ponúknuť im božský balzam viery bez toho, aby zabudol na ,materiálny chlieb’. Ako som mal možnosť zdôrazniť v encyklike Deus caritas est, Cirkev nemôže zabúdať na službu milosrdnej lásky, tak ako nemôže zabúdať ani na sviatosti a Božie slovo’” (Príhovor k brazílskym biskupom v Catedral da Sé v Sao Paulo 11. mája 2007).
28 Porov. Kódex kánonického práva, kán. 229 §1 a 757.
29 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Presbyterorum ordinis, 14.
30 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 44.
31 BENEDIKT XVI.: apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis, 84.
32 Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k brazílskym biskupom v Catedral da Sé v Sao Paulo (11. mája 2007), 3.
33 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Dominus Iesus (6. augusta 2000), 4.
34 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KOCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 35.
35 KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV: direktórium pre službu a život kňazov Tota Ecclesia (31. januára 1994), 43.
36 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est (25. decembra 2005), 22; Prejav k brazílskym biskupom v Catedral da Sé v Sao Paulo (11. mája 2007), 3.
37 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio (7. decembra 1990), 83.