Cookies management by TermsFeed Cookie Consent

Nóta Kongregácie pre náuku viery o znehodnocovaní sexuality
v súvislosti s istými interpretáciami knihy Luce del mondo (Svetlo sveta)



Pri príležitosti vydania knihy rozhovorov s Benediktom XVI. Luce del mondo sa začali šíriť rôzne nesprávne interpretácie, ktoré vyvolali zmätok ohľadne postoja Cirkvi k niektorým otázkam sexuálnej morálky. Pápežovo myslenie sa opakovane zneužíva na ciele a záujmy, ktoré vôbec nezodpovedajú zmyslu jeho slov, ako je to zrejmé každému, kto si prečíta celé kapitoly tejto knihy, v ktorých sa hovorí o ľudskej sexualite. Záujem Svätého Otca je jasný: znovu objaviť vznešenosť Božieho plánu ohľadne ľudskej sexuality a takto sa vyhnúť jej, dnes takému rozšírenému, znehodnocovaniu.
    Niektoré interpretácie predstavovali pápežove slová ako vyjadrenia, ktoré sú v rozpore s tradičnou morálkou Cirkvi, čo niektorí vítali ako pozitívny zvrat a u iných to zasa vyvolalo obavy, akoby to bolo v rozpore s cirkevným učením ohľadne antikoncepcie a s postojom v boji proti aidsu. V skutočnosti však slová Svätého Otca, ktoré sa špeciálne týkajú závažne nezriadeného spôsobu ľudského správania, totiž prostitúcie (porov. Luce del mondo, prvé vydanie, november 2010, s. 170-171), nepredstavujú zmenu v katolíckom morálnom učení, ani v pastoračnej praxi Cirkvi.
    Ako je zrejmé po prečítaní príslušných strán, Svätý Otec nehovorí o manželskej morálke a už vôbec nie o morálnej norme týkajúcej antikoncepcie. Túto tradičnú cirkevnú normu veľmi presne vyjadril Pavol VI. v encyklike Humanae vitae 14, keď napísal, že „treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života“. Myšlienka, že zo slov Benedikta XVI. možno vydedukovať, že v niektorých prípadoch je dovolené použiť antikoncepciu na zabránenie neželanému tehotenstvu, je úplne svojvoľná a nezodpovedá ani jeho slovám, ani jeho mysleniu. V tejto súvislosti navrhuje pápež použitie ľudsky a eticky prijateľných spôsobov – teda takých, ktoré využívaním metód prirodzenej regulácie plodnosti s cieľom zodpovedného plodenia rešpektujú neoddeliteľný vzťah medzi spojivým a plodivým významom každého manželského aktu – a o týchto majú kňazi častejšie a efektívnejšie informovať (porov. Luce del mondo, s. 206).
Na spomenutých stranách má však Svätý Otec na mysli úplne iný prípad – prostitúciu, ktorú kresťanská morálka vždy považovala za ťažký morálny prehrešok (porov. Druhý vatikánsky koncil, pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 27; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2355). Odporúčanie celej kresťanskej tradície – a nie iba jej – ohľadne prostitúcie, možno zhrnúť do slov sv. Pavla: „Varujte sa smilstva!“ (1 Kor 6, 18). Proti prostitúcii treba bojovať a inštitúcie Cirkvi, občianskej spoločnosti i štátu sa majú zo všetkých síl usilovať oslobodiť tých, ktorí sú do nej zapletení.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že situácia, ktorá vznikla v dôsledku aktuálneho rozšírenia sa aidsu v mnohých oblastiach sveta, spôsobila, že problém prostitúcie je ešte závažnejší. Kto vie, že je infikovaný vírusom HIV a teda by mohol prenášať nákazu, sa okrem vážneho hriechu proti šiestemu prikázaniu dopúšťa aj hriechu proti piatemu prikázaniu, pretože vedome ohrozuje život druhej osoby, s negatívnymi dôsledkami aj v oblasti verejného zdravia. V tejto súvislosti Svätý Otec jasne hovorí, že prezervatívy nepredstavujú „skutočné a morálne riešenie“ problému aidsu a tiež, že „sústrediť sa iba na prezervatív, by znamenalo znehodnotiť sexualitu“, lebo to značí odmietnuť riešiť nesprávne ľudské konanie, ktoré je prvotnou príčinou šírenia sa vírusu. Navyše je nepopierateľné, že ten, kto používa prezervatív, aby zmenšil riziko ohrozenia života druhej osoby, má za cieľ zredukovať zlo spojené so svojím nemorálnym konaním. V tomto zmysle Svätý Otec zdôrazňuje, že použitie prezervatívu „s úmyslom zmenšiť riziko nakazenia, môže predstavovať prvý krok na ceste vedúcej k úplne inak, ľudskejšie prežívanej sexualite“. Ide o konštatovanie, ktoré je v súlade s predošlým vyjadrením Svätého Otca, že „toto nie je pravý a vlastný spôsob ako čeliť zlu infekcie HIV“.
Niektorí interpretovali slová Benedikta XVI. tak, že sa odvolávali na tzv. teóriu „menšieho zla“. Táto teória však pripúšťa proporcionalistické dezinterpretácie (porov. Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor, 75 – 77). Nemožno chcieť, aby bol zákonom povolený čin, ktorý je zlý ako taký, hoci aj je menším zlom. Svätý Otec nepovedal – ako to niektorí tvrdili – že prostitúciu s používaním prezervatívu si možno zvoliť ako menšie zlo. Cirkev učí, že prostitúcia je nemorálna a treba proti nej bojovať. Ak však niekto nakazený vírusom HIV napriek tomu praktizuje prostitúciu a rozhodne sa zmenšiť riziko nakazenia druhých prostredníctvom používania prezervatívu, môže to predstavovať prvý krok v úcte k životu tých druhých, hoci zlo prostitúcie ostáva zlom v celej svojej závažnosti. Takéto chápanie je plne v súlade s teologicko-morálnou tradíciou Cirkvi.
A konečne, v boji proti aidsu majú byť katolíci a inštitúcie Katolíckej cirkvi nablízku postihnutým ľuďom, majú sa starať o chorých a povzbudzovať všetkých, aby žili v predmanželskej zdržanlivosti a v rámci manželstva boli verní. V tejto súvislosti treba tiež odsúdiť také správanie, ktoré znehodnocuje sexualitu, lebo, ako hovorí pápež, práve to predstavuje nebezpečný dôvod, pre ktorý mnohí ľudia už viac nevidia v sexualite výraz svojej lásky. „Preto je aj boj proti znehodnocovaniu sexuality súčasťou veľkého úsilia o to, aby bola sexualita hodnotená kladne a mohla pozitívne vplývať na ľudskú bytosť v jej celku“ (Luce del mondo, s. 170).