Jn 6
Pápežská rada Iustitia et pax
Nóta
za reformu medzinárodného finančného a menového systému
v perspektíve verejnej autority s univerzálnou právomocou
Úvod
„Súčasná svetová situácia si vyžaduje spoločnú akciu na báze jasného pohľadu na všetky hospodárske, sociálne, kultúrne a duchovné aspekty. Cirkev, skúsená znalkyňa ľudstva, vôbec si nenárokuje miešať sa do politiky štátov. ,ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Tešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde, aby spasil, a nie aby si dal posluhovať‘“. (1)
Týmito slovami Pavol VI. v prorockej a stále aktuálnej encyklike Populorum progressio z roku 1967, jasne naznačil „línie“ úzkeho vzťahu medzi Cirkvou a svetom: línie, ktorých priesečníkom je vysoká hodnota človeka, úsilie o spoločné dobro a tiež záujem o to, aby národy mohli zodpovedne a slobodne konať podľa svojich najvznešenejších predstáv.
Ekonomická a finančná kríza, ktorá postihla svet, apeluje na všetkých – jednotlivcov i národy – aby pozorne posudzovali kultúrne a morálne princípy a hodnoty, ktoré sú základom spoločenského spolužitia. No nielen to. Kríza zaväzuje súkromné osoby i zodpovedné verejné autority na národnej, regionálnej i medzinárodnej úrovni, aby sa vážne zamysleli nad jej príčinami a riešeniami, či už politickej, ekonomickej alebo technickej povahy.
Benedikt XVI. v tejto súvislosti učí, že nás „kríza zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti, zamerať sa na pozitívne skúsenosti a odmietnuť negatívne. Kríza sa tak stáva príležitosťou na rozlišovanie a nové plánovanie. Podľa tohto kľúča, plného dôvery a nie rezignácie, sa treba postaviť k ťažkostiam súčasnosti“ (2).
Aj samotní predstavitelia G20 vo Vyhlásení, ktoré prijali v Pittsburgu v r. 2009, potvrdzujú, že „The economic crisis demonstrates the importance of ushering in a new era of sustainable global economic activity grounded in responsability“ (Ekonomická kríza svedčí o dôležitosti uvedenia do novej éry udržateľnej svetovej ekonomiky založenej na zodpovednosti). (3)
Odpovedajúc na výzvu Svätého Otca a zároveň sa stotožňujúc so starosťami najmä tých národov, ktoré najviac doplatili na súčasný stav, sa Pápežská rada Iustitia et pax rozhodla – rešpektujúc kompetencie občianskych a politických predstaviteľov – predložiť na spoločné zamyslenie vlastné úvahy „za reformu medzinárodného finančného a peňažného systému v perspektíve verejnej autority s univerzálnou právomocou“.
Tieto úvahy majú pomôcť zodpovedným v celom svete a všetkým ľuďom dobrej vôle; majú byť aktom zodpovednosti nielen voči prítomným generáciám, ale predovšetkým voči tým budúcim, aby sa nikdy nestratila nádej na lepšiu budúcnosť a dôvera v dôstojnosť a schopnosť ľudskej osoby robiť dobro.
Každý jednotlivý človek i každé spoločenstvo sa podieľa na podpore spoločného dobra a má zaň zodpovednosť. Spoločenstvá veriacich, ktoré sú verné svojmu etickému a náboženskému povolaniu, sa musia najskôr pýtať na adekvátnosť prostriedkov, ktorými disponuje ľudská rodina s ohľadom na uskutočnenie svetového spoločného dobra. Cirkev je zasa povolaná podnecovať vo všetkých bez rozdielu „vôľu podieľať sa na tom obrovskom úsilí, ktorým sa po stáročia [ľudia] pokúšajú zlepšiť svoje podmienky života, aby takto zodpovedali Božím zámerom“. (4)
1. Ekonomický rozvoj a nerovnosti
Vážna ekonomická a finančná kríza, ktorou dnes svet prechádza, má mnohé príčiny. Na ich mnohosť a závažnosť existujú rôzne názory: niektoré zdôrazňujú predovšetkým chyby v ekonomickej a finančnej politike; iné trvajú na štrukturálnych nedostatkoch politických, ekonomických a finančných inštitúcií; ďalšie ich zasa pripisujú pokleskom etickej povahy, ktoré sa udiali na všetkých úrovniach svetovej ekonomiky, čoraz viac ovládanej utilitarizmom a materializmom. V rôznych štádiách vývoja krízy sa neustále stretávame s kombináciou technických chýb a morálnej nezodpovednosti.
V prípade výmeny materiálnych dobier a služieb je to produktivita a kapacita práce v jej rozličných formách, ktorá stanovuje hranice kvantity tým, že určuje celkové náklady a cenu, umožňujúcu za istých podmienok efektívne umiestnenie disponibilných zdrojov.
No v menovej a finančnej oblasti je dynamika odlišná. V posledných desaťročiach to boli banky, ktoré zväčšovali úver, ktorý generoval menu, čo zasa vyvolalo ďalšie zväčšenie úveru. Ekonomický systém bol takto tlačený do inflačnej špirály, ktorá nevyhnutne dosiahla svoju hranicu v riziku, ktoré je ešte udržateľné pre úverové inštitúty ohrozené ďalším nebezpečenstvom prepadu, čo by malo negatívne dôsledky na celý ekonomický a finančný systém.
Po druhej svetovej vojne sa národné ekonomiky rýchlo rozvíjali, no bolo to vďaka enormným obetiam miliónov, ba miliárd osôb, ktoré svojím konaním – ako výrobcovia a zamestnávatelia na jednej strane a ako sporitelia a konzumenti na druhej strane – dôverovali progresívnej regulácii vývoja meny a financií v súlade s možnosťami reálneho rastu ekonomiky.
Od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa však stretávame s tým, že sa mena a hodnota úverov na globálnej úrovni zvyšovala oveľa rýchlejšie ako produkcia zisku aj ako bežné ceny. V dôsledku toho sa vytvorili nadmerné balíky likvidity a špekulatívne bubliny, ktoré sa potom zmenili na celý rad kríz spojených s platobnou neschopnosťou a nedôverou, šíriacich sa v priebehu nasledujúcich rokov.
Prvá kríza sa začala v sedemdesiatych rokoch a pretrvávala až do začiatku osemdesiatych rokov a súvisela s cenami petroleja. Následne sa udial celý rad kríz v rozličných rozvojových krajinách. Spomeňme len krízu v Mexiku v osemdesiatych rokoch, alebo v Brazílii, Rusku a Kórei, potom znova v Mexiku v deväťdesiatych rokoch a tiež v Thajsku a Argentíne.
Špekulatívne bubliny ohľadne nehnuteľností a nedávna finančná kríza mali rovnako pôvod v nestriedmom hromadení meny a finančných prostriedkov na globálnej úrovni.
Zatiaľ čo krízy v rozvojových krajinách, ktoré ohrozovali svetový menový a finančný systém, boli zmiernené zásahmi zo strany rozvinutejších krajín, kríza v roku 2008 má vzhľadom na tie predchádzajúce rozhodujúci a explozívny charakter. Vznikla v Spojených štátoch, v jednej z najdôležitejších oblastí pre svetovú ekonomiku a svetové financie, a zasiahla menu, ktorá i dnes slúži ako referenčná pre prevažnú väčšinu medzinárodných výmen.
Zameranie liberálneho rázu a zdráhavosť voči verejným zásahom do trhu – v presvedčení, že sa tak obmedzí kríza a jej dosahy – mali za následok, že sa jeden dôležitý medzinárodný finančný inštitút priblížil k bankrotu. Źiaľ, následne sa rozšírila nedôvera, ktorá viedla k neočakávanej zmene postoja a vyvolala verejné zásahy v rôznych podobách a v enormnej výške (viac ako 20 percent národného produktu) s cieľom znížiť negatívne účinky, ktoré vtedy postihli celý medzinárodný finančný systém.
Vplyvy na tzv. „reálnu ekonomiku“ sa prejavili vo forme vážnych ťažkosti v niektorých oblastiach – na prvom mieste v stavebníctve – a v dôsledku rozšírenia nepriaznivých očakávaní vyvolali negatívne tendencie v produkcii i v medzinárodnom obchode, ktoré sa vážne odrazili na zamestnanosti a ich celkový dosah sa pravdepodobne ešte nevyčerpal. Milióny, ba miliardy osôb v rozvinutých, ale predovšetkým v rozvojových krajinách, museli priniesť mimoriadne veľkú daň.
V krajinách a oblastiach, kde chýbajú aj najzákladnejšie prostriedky zdravotnej starostlivosti, potraviny a prístrešia chrániace pred poveternostnými podmienkami, je viac ako miliarda ľudí prinútených prežiť s priemerným príjmom nižším ako jeden dolár na deň.
Globálne ekonomické dobro, merané v prvom rade produkciou zisku a tiež rozširovaním kapacít (capabilities), narástlo v priebehu druhej polovice 20. storočia do takej miery a takou rýchlosťou, ako ľudský rod ešte v dejinách nezažil.
Enormne sa však zvýšili aj nerovnosti v rámci jednotlivých krajín i medzi nimi. Zatiaľ čo niektoré krajiny a ekonomické oblasti – tie industrializovanejšie a rozvinutejšie – zaznamenali značný nárast produkcie zisku, iné ostali mimo všeobecného zlepšenia ekonomiky, ba dokonca sa ich situácia zhoršila.
Nebezpečenstvá takéhoto stavu – spôsobeného chápaním ekonomického rozvoja čisto v liberálnych termínoch – vzhľadom na jeho škodlivé dôsledky na svetovú rovnováhu a mier jasne a prorocky predpovedal už po Druhom vatikánskom koncile v roku 1967 Pavol VI. v encyklike Populorum progressio. Podľa pápeža je nevyhnutnou podmienkou autentického pokroku ochrana života a napomáhanie kultúrneho a morálneho rozvoja osôb. Pavol VI. tvrdil, že celkový rozvoj planéty na týchto základoch predstavuje „nové meno pokoja“ (5).
Po štyridsiatich rokoch, v roku 2007, Medzinárodný menový fond vo svojej výročnej správe priznal úzku súvislosť medzi nedostatočne riadeným procesom globalizácie na jednej strane a veľkými nerovnosťami na svetovej úrovni na druhej strane. (6) Moderné komunikačné prostriedky dnes vo všetkých krajinách, bohatých i chudobných, informujú o ekonomických, sociálnych a kultúrnych nerovnostiach, ktoré vznikajú na celosvetovej úrovni a vyvolávajú napätia a mohutné migračné pohyby.
Na druhej strane sa zdôrazňuje, že proces globalizácie so svojimi pozitívnymi stránkami je základom veľkého rozvoja svetovej ekonomiky v 20. storočí. Stojí za to pripomenúť, že medzi rokmi 1900 a 2000 vzrástla svetová populácia temer štvornásobne a že bohatstvo produkované na svetovej úrovni rástlo ešte rýchlejšie, takže priemerný príjem na osobu sa veľmi zvýšil. Zároveň sa však adekvátne tomu nezlepšila distribúcia bohatstva, ba naopak, v mnohých prípadoch sa zhoršila.
Čo však posunulo svet týmto, aj pre mier problematickým smerom?
Predovšetkým ekonomický liberalizmus bez pravidiel a kontroly. Ide o istú ideológiu – formu „ekonomického apriorizmu“ –, ktorá preberá z teórie zákony fungovania trhu a takzvané zákony kapitalistického rozvoja, pričom vyhrocuje niektoré ich stránky. Ekonomická ideológia, ktorá nastoľuje apriórne zákony fungovania trhu a ekonomického rozvoja bez toho, aby ich konfrontovala s realitou, riskuje, že sa stane nástrojom podriadeným záujmom krajín, ktoré využívajú svoju ekonomickú a finančnú prevahu.
Na národnej i regionálnej úrovni existujú isté, hoci nedokonalé pravidlá a kontroly; no na medzinárodnej úrovni je ich ťažké realizovať a konsolidovať.
Okrem ideológie ekonomického liberalizmu je za rozdielnosti a deformácie kapitalistického rozvoja z veľkej časti zodpovedaná utilitaristická ideológia – a tiež jej teoreticko-praktické zavedenie – podľa ktorej „osobný úžitok vedie k dobru spoločenstva“. Treba poznamenať, že podobná zásada je čiastočne pravdivá, no nemožno ignorovať, že nie vždy individuálny úžitok, hoci legitímny, podporuje spoločné dobro. Navyše neraz je potrebný duch solidarity, ktorý je ochotný povzniesť sa nad osobný úžitok pre dobro spoločenstva.
Už v dvadsiatych rokoch minulého storočia niektorí ekonómovia varovali pred nadmerným poskytovaním úverov pri chýbajúcich pravidlách a kontrolách. Napriek tomu sa dnes takéto teórie na medzinárodnej úrovni stali dominantnými ideológiami.
Ničivým dôsledkom týchto ideológií, predovšetkým v posledných desaťročiach minulého storočia a prvých rokoch nového storočia, bolo vypuknutie krízy, do ktorej je doteraz svet ponorený.
Benedikt XVI. vo svojej sociálnej encyklike presne určil korene tejto krízy, ktorá nie je len ekonomickej a finančnej povahy, ale je predovšetkým morálnej povahy. Ekonomika – konštatuje pápež – totiž potrebuje na svoje správne fungovanie etiku, no nie akúkoľvek etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe. (7) Poukázal tiež na negatívnu úlohu, ktorú zohráva utilitarizmus a individualizmus, ako aj zodpovednosť tých, ktorí tieto postoje prijímajú a šíria ako optimálne parametre správania sa ekonomických a politických pracovníkov, ktorí pôsobia a interagujú v spoločenskom kontexte. Benedikt XVI. však identifikoval a obvinil aj novú ideológiu, ideológiu technokracie.
2. Úloha techniky a etická výzva
Veľký ekonomický a sociálny rozvoj minulého storočia, s jeho svetlými i temnými stránkami, bol spôsobený do veľkej miery nepretržitým rozvojom techniky a v posledných desaťročiach pokrokom informatiky a jej aplikáciami, ako aj rozvojom ekonomiky a predovšetkým financií.
Aby bolo možné rozumne interpretovať novú aktuálnu sociálnu otázku, treba sa rozhodne vyhnúť omylu – ktorý je tiež synom neoliberálnej ideológie –, a to považovať problémy, ktorým treba čeliť, za čisto technického rádu. Tým sa totiž obchádza potreba ich etického posúdenia a hodnotenia. Preto Benedikt XVI. vo svojej encyklike varuje pred nebezpečenstvami ideológie technokracie, predstavujúcej takú absolutizáciu techniky, ktorá „je náchylná viesť k neschopnosti vnímať to, čo nemožno vysvetliť iba matériou“ (8) a tiež k minimalizovaniu hodnoty rozhodnutí konkrétneho jednotlivca, ktorý pracuje v ekonomicko-finančnom systéme, redukujúc ho na čisto technické parametre. Pokiaľ si neuvedomíme, že sa „za tým“ skrýva niečo viac než len rešpekt voči technike, znemožní nám to nájsť adekvátne riešenia spomínaných problémov, a dôjde k čoraz väčšiemu ochudobňovaniu hlavných obetí krízy tak na materiálnej, ako aj morálnej úrovni.
Ani v prípade takýchto komplexných fenoménov nemožno prehliadať a podceňovať závažnosť etických a kultúrnych faktorov. Kríza totiž odhalila egoistické správanie, kolektívnu chamtivosť a hromadenie majetkov vo veľkom meradle. Nikto sa nemôže zmieriť s tým, aby hľadel na to, ako je „človek človeku vlkom“, podľa predstavy, ktorú opísal Hobbes. Nikto nemôže vo svedomí akceptovať, aby sa niektoré krajiny rozvíjali na úkor druhých. Ak sa nenájde liek na rôzne formy nespravodlivosti, negatívne účinky, ktoré z toho vyplynú tak na spoločenskej, politickej, ako aj ekonomickej úrovni, vyvolajú atmosféru rastúcej nenávisti, či dokonca násilia, a nakoniec môžu viesť k podkopaniu základov demokratických inštitúcií, i tých, ktoré sú považované za najpevnejšie.
Počnúc uznaním prvenstva „byť“ pred „mať“, primátu etiky pred ekonomikou, by mali národy zeme za základ svojho konania následne prijať etiku solidarity, vzdať sa akejkoľvek formy hrubého egoizmu a riadiť sa logikou spoločného svetového dobra, ktoré prehliada čisto náhodný a partikulárny záujem. Mali by mať aj živý zmysel pre svoju spolupatričnosť k jednej ľudskej rodine v mene spoločnej dôstojnosti všetkých ľudských bytostí: „Ešte pred logikou výmeny vecí tej istej ceny a foriem spravodlivosti, ktoré sú jej vlastné, jestvuje niečo, čo patrí človeku ako človekovi pre jeho jedinečnú dôstojnosť“ (9).
Už v roku 1991, po páde marxistického kolektivizmu, blahoslavený Ján Pavol II. upozorňoval na „riziko ,modloslužby’ trhu, ktorá ignoruje existenciu takých hodnôt, ktoré nie sú a nemôžu byť jednoduchým tovarom.“ (10) Dnes treba bez otáľania prijať jeho napomenutie a vydať sa na cestu, ktorá bude viac v súlade s dôstojnosťou a s transcendentným povolaním osoby a ľudskej rodiny.
3. Riadenie globalizácie
Na ceste k budovaniu bratskejšej a spravodlivejšej ľudskej rodiny – a ešte skôr nového humanizmu otvoreného transcendencii – je zvlášť aktuálne aj učenie blahoslaveného Jána XXIII. Vo svojej prorockej encyklike Pacem in terris z roku 1963 upozorňoval na to, že svet sa čoraz viac zjednocuje.
Uvedomoval si teda skutočnosť, že v ľudskom spoločenstve došlo k disproporcii medzi politickou organizáciou „na svetovej úrovni a objektívnymi požiadavkami na univerzálne spoločné dobro“ (11). V dôsledku toho, si vrúcne želal, aby bola jedného dňa vytvorená „verejná celosvetová autorita“ (12).
Zoči-voči zjednocovaniu sveta podporovanému komplexným fenoménom globalizácie, ako aj dôležitosti garantovať okrem iných kolektívnych dobier aj to, čo predstavuje slobodný svetový ekonomicko-finančný systém, ktorý je stabilný a slúži reálnej ekonomike, sa zdá dnes učenie Pacem in terris ešte aktuálnejším a naliehavo hodným uskutočnenia.
V línii naznačenej Pacem in terris aj Benedikt XVI. vyjadril nutnosť vytvoriť svetovú politickú autoritu. (13) Takáto potreba sa javí ako zrejmá, najmä vzhľadom na fakt, že sa neustále rozširuje agenda problémov, ktoré treba riešiť na globálnej úrovni. Pomyslime napríklad na mier a bezpečnosť; na odzbrojovanie a kontrolu zbrojenia; na podporu a ochranu základných práv človeka; na riadenie ekonomiky a na rozvojovú politiku; na usmerňovanie migračných tokov a na potravinovú istotu; na ochranu životného prostredia. Vo všetkých týchto oblastiach je čoraz evidentnejšia rastúca závislosť medzi štátmi a regiónmi sveta a tiež potreba odpovedať na ne nielen v rámci jednotlivých oblastí, ale systematicky a celkovo, vychádzajúc zo solidarity a subsidiarity a orientujúc sa na univerzálne spoločné dobro.
Ako pripomína Benedikt XVI.: „Ak by sa tak nestalo, potom by medzinárodné právo aj napriek veľkým pokrokom, dosiahnutým na rôznych poliach, bolo ohrozené tým, že bude podmienené mocenskou rovnováhou medzi najsilnejšími“ (14).
Cieľom tejto verejnej autority – ako pripomenul už Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris – je predovšetkým slúžiť spoločnému dobru. Preto musí byť vybavená primeranými štruktúrami a účinnými mechanizmami a tiež vedomím o dôležitosti vlastného poslania a očakávaní, ktoré sa do nej vkladajú. To zvlášť platí v rámci globalizovaného sveta, ktorý čoraz viac navzájom spája osoby i národy a robí ich závislými, no ktorý poukazuje na závažnosť egoizmu a partikulárnych záujmov – medziiným aj menových a finančných trhov – ktoré sú prevažne špekulatívneho charakteru a ohrozujú reálnu ekonomiku najmä tých najchudobnejších krajín.
Je to komplexný a chúlostivý proces. Takáto nadnárodná autorita by mala mať realistický základ a mala by začať pracovať postupne, so zámerom podporovať existenciu vplyvných a účinných peňažných a finančných systémov, ako aj slobodných a stabilných trhov, usmernených vhodným zákonným rámcom a fungujúcich s ohľadom na udržateľný rozvoj a spoločenský pokrok všetkých, pričom sa inšpirujú hodnotami lásky v pravde (15). Mala by to byť autorita s celosvetovou pôsobnosťou, ktorá nemá byť nastolená silou, ale musí byť výrazom slobodnej zhody všetkých a tiež výsledkom trvalých dejinných túžob po svetovom spoločnom dobre, a nie plodom donútenia alebo násilia. Mala by vyplynúť z procesu postupného dozrievania svedomia a slobody, ako aj z uvedomenia si rastúcej zodpovednosti. V dôsledku toho nemožno prehliadať alebo považovať za nadbytočné také prvky, ako je vzájomná dôvera, autonómia a spoluúčasť. Vzájomná zhoda musí zahŕňať čoraz väčší počet krajín, ktoré sa prostredníctvom úprimného dialógu, oceňujúceho a nie podceňujúceho menšinové názory, s presvedčením pripoja. Svetová autorita by teda mala zapájať rovnako všetky národy do spolupráce, kde majú prispievať bohatstvom svojich cností a svojej vzdelanosti.
Zriadeniu svetovej politickej autority by mala predchádzať fáza koncentrácie, na základe ktorej vznikne legitímna inštitúcia, schopná účinného riadenia a zároveň umožňujúca každej krajine vyjadrovať a usilovať sa o svoje vlastné partikulárne dobro. Vykonávanie takejto moci, ktorá by bola v službe dobra všetkých, bude s ohľadom na uskutočnenie spoločného dobra nutne povýšené nad akúkoľvek parciálnu víziu a nad akékoľvek partikulárne dobro (super partes). Jej rozhodnutia by nemali byť výsledkom prílišnej prevahy rozvinutých krajín nad tými najslabšími. Mali by zastávať záujmy všetkých, nielen prospech niektorých skupín, či už sú tvorené súkromnými loby alebo národnými vládami.
Nadnárodná inštitúcia ako výraz „spoločenstva národov“ však nebude mať dlhé trvanie, ak sa nebude uznávať a plne rešpektovať rozdielnosť krajín na úrovni kultúr, materiálnych i nemateriálnych zdrojov, historických a geografických podmienok. Bez presvedčeného konsenzu, podporovaného trvalou morálnou jednotou svetového spoločenstva, by sa účinok príslušnej autority oslabil.
To, čo platí na národnej úrovni, platí aj na svetovej úrovni. Človek nie je stvorený nato, aby bezpodmienečne slúžil nejakej úradnej autorite, jej úlohou je, naopak, slúžiť človeku v súlade s vynikajúcou dôstojnosťou ľudskej osoby. Podobne ani vlády nemajú bezvýhradne slúžiť svetovej autorite. Práve naopak, ona má slúžiť jednotlivým členským krajinám podľa princípu subsidiarity, vytvárajúc okrem iného také sociálno-ekonomické, politické a právne podmienky, aké sú nevyhnutné pre existenciu účinných a dobre fungujúcich trhov. Ide o také trhy, ktoré nie sú príliš chránené národnými paternalistickými politikami, ani nie sú oslabované systematickým deficitom verejných financií a národných produktov, lebo to v skutočnosti zabraňuje samotným trhom pôsobiť vo svete ako otvorené a konkurencieschopné inštitúcie.
V súlade s tradíciou učiteľského úradu Cirkvi, ktorú opäť zdôraznil Benedikt XVI. (16), musia byť vzťahy medzi štátom a miestnymi spoločenstvami, medzi verejnými a súkromnými inštitúciami – nevynímajúc tie peňažné a finančné – upravované na základe princípu subsidiarity. Podobne majú na vyššej úrovni fungovať aj vzťahy medzi prípadnou budúcou verejnou svetovou autoritou a regionálnymi a národnými inštitúciami. Takýto princíp je zárukou tak demokratickej legitimity, ako aj účinnosti rozhodnutí tých, ktorí sú kompetentní ich prijímať. Umožňuje tiež rešpektovať slobodu jednotlivcov a spoločenstiev a zároveň ich robiť zodpovedanými za ciele a povinnosti, ktoré im prináležia.
Podľa logiky subsidiarity ponúka vyššia autorita svoje subsidium, čiže svoju pomoc vtedy, ak je určitý človek či spoločenský alebo finančný subjekt sám osebe nedostatočne vybavený alebo nedokáže sám urobiť to, čo sa od neho požaduje. (17) Vďaka princípu solidarity sa zasa buduje trvalý a plodný vzťah medzi celosvetovou občianskou spoločnosťou a verejnou svetovou autoritou, keď štáty, medzičlánky a rôzne inštitúcie – vrátane tých ekonomických a finančných – a tiež občania robia svoje rozhodnutia v perspektíve spoločného svetového dobra presahujúceho národné dobro.
„Riadenie globalizácie“ – píše sa v Caritas in veritate – „musí mať subsidiárny charakter a členiť sa na viacero úrovní rôzneho druhu, ktoré budú medzi sebou vzájomne spolupracovať“ (18). Iba tak sa možno vyhnúť nebezpečenstvu byrokratickej izolácie tejto centrálnej autority, ktorej hrozí, že bude delegitimizovaná pre príliš veľký odstup od členov, na ktorých je založená, a ľahko by mohla upadnúť do pokušenia paternalizmu, technokracie a hegemónie.
K založeniu takejto verejnej autority s univerzálnou kompetenciou nám ešte ostáva prejsť veľmi dlhú cestu. Logicky by sa mal proces reformy rozvíjať tak, že vzťažným bodom by bola Organizácia Spojených národov – z dôvodu svetového rozsahu jej kompetencií, jej schopnosti spájať národy zeme a rozmanitosti jej úloh a úloh jej špecializovaných úradov. Ovocím takejto reformy by mala byť väčšia schopnosť prispôsobovania politických línií a s nimi súvisiacich rozhodnutí, ktoré by boli orientované na uskutočňovanie spoločného dobra na lokálnej, regionálnej a svetovej úrovni. Medzi najnaliehavejšie politické rozhodnutia patria tie, ktoré sa týkajú globálnej sociálnej spravodlivosti: finančná a menová politika, ktorá nebude ohrozovať najchudobnejšie krajiny; (19) politické rozhodnutia týkajúce sa realizovania slobodných a stabilných trhov a tiež spravodlivej distribúcie svetového bohatstva aj prostredníctvom doteraz neznámych foriem globálnej fiškálnej solidarity, o ktorých bude reč v ďalšej časti.
Na ceste k zriadeniu takejto svetovej politickej autority nemožno oddeliť otázky riadenia (angl. governance – totiž systému jednoduchej horizontálnej koordinácie bez autority super partes) od spoločného riadenia (angl. shared government – totiž systému, ktorý okrem horizontálnej koordinácie ustanovuje autoritu super partes), ktoré je funkčné a proporcionálne postupnému vývoju svetového politického spoločenstva. Zriadenie takejto svetovej politickej autority nemožno dosiahnuť bez predošlej multilaterálnej spolupráce, a to nielen na diplomatickej úrovni, ale aj a predovšetkým v oblastiach trvalo udržateľného rozvoja a mieru. K svetovej vláde nemožno dospieť bez toho, aby bola výsledkom predchádzajúcej vzájomnej politickej závislosti a spolupráce.
4. K reforme medziárodného finančného a peňažného systému, ktorý bude zodpovedať potrebám všetkých národov
Najvážnejšie ťažkosti v oblasti ekonomiky a financií vyplývajú z toho, že chýba účinný súbor štruktúr, ktoré by okrem systému riadenia (governance) boli schopné zaistiť aj systém vedenia (government) medzinárodnej ekonomiky a financií.
Čo povedať o tejto perspektíve? Aké kroky konkrétne urobiť? S poukazom na súčasný svetový ekonomický a finančný systém sa zdôrazňujú dva rozhodujúce faktory: prvým je od začiatku sedemdesiatych rokov klesajúca efektivita dohôd z Bretton Woods. Zvlášť Medzinárodný menový fond stratil svoju schopnosť stabilizovať svetové financie, regulovať komplexnú tvorbu meny a bdieť nad rastúcim rizikom úveru, ktorým je daný systém zaťažený. V konečnom dôsledku už viac negarantuje „verejné univerzálne dobro“, ktorým je stabilita svetového menového systému.
Druhým faktorom je potreba akéhosi minimálneho zoskupenia (corpus), ktoré by uznávalo spoločné pravidlá nevyhnutné pre riadenie svetového finančného trhu. Ten rástol oveľa rýchlejšie ako reálna ekonomika, pričom sa rýchlo rozvíjal na jednej strane v dôsledku všeobecného zrušenia kontroly nad pohybom kapitálu a tendencie k deregulácii bankových a finančných aktivít; a na druhej strane vďaka pokroku finančnej techniky podporenému informatickými nástrojmi.
Pokiaľ ide o štrukturálnu úroveň, mena a finančné aktivity na globálnej úrovni rástli koncom minulého storočia oveľa rýchlejšie ako produkcia výrobkov a služieb. V tejto situácii kvalita úveru klesala až na takú úroveň, že úverovým inštitúciám hrozilo väčšie riziko než je rozumne únosné. Stačí si spomenúť na osudy veľkých i malých úverových inštitúcií v kríze, ktorá vypukla v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia a nakoniec aj v kríze r. 2008.
Ešte koncom minulého storočia sa objavila tendencia stanovovať strategické smerovanie ekonomickej a finančnej politiky v rámci istých širších či užších spolkov alebo skupín rozvinutejších krajín. Hoci nepopierame pozitívne stránky tohto prístupu, nemožno nespomenúť, že sa v nich, zdá sa, plne nerešpektoval reprezentačný princíp, zvlášť pokiaľ ide o menej rozvinuté alebo vznikajúce krajiny. Nutnosť brať do úvahy názor väčšieho počtu krajín má napríklad za následok rozšírenie týchto skupín z G7 na G20. To možno považovať za pozitívny vývoj, keďže to umožnilo zapojiť do zodpovednosti za smerovanie globálnej ekonomiky a financií krajiny s najvyššou populáciou, rozvíjajúce sa i vznikajúce krajiny.
V rámci G20 potom môžu dozrieť konkrétne smernice, ktoré náležite rozpracované vo vhodných technických centrálach, môžu usmerniť kompetentné orgány na národnej a regionálnej úrovni v otázke konsolidácie existujúcich inštitúcií a vytvárania nových inštitúcií s vhodnými a účinnými nástrojmi na medzinárodnej úrovni.
Konečne samotní lídri G20 v záverečnom Vyhlásení z Pittsburgu z roku 2009 tvrdia, že „ekonomická kríza svedčí o dôležitosti uvedenia do novej éry udržateľnej svetovej ekonomiky založenej na zodpovednosti“. Na to, aby bolo možné čeliť kríze a otvoriť novú éru „založenú na zodpovednosti“, lídri predkladajú okrem opatrení technického typu a krátkodobých opatrení aj návrh „reformy svetovej štruktúry, ktorá bude schopná čeliť požiadavkám 21. storočia“; teda ide o „rámcový návrh, ktorý umožní stanoviť spoločnú politiku a opatrenia na vytvorenie solídneho, udržateľného a vyváženého celosvetového rozvoja“. (20)
Treba teda zahájiť proces hlbokej reflexie a reformy a hľadať kreatívne a realistické spôsoby, ako zhodnotiť pozitívne stránky už existujúcich inštitúcií a fór.
Osobitnú pozornosť treba venovať aj reforme medzinárodného menového systému a zvlášť sa treba usilovať o vznik nejakej formy globálnej menovej kontroly, ktorá je teraz implicitne zahrnutá v štatúte Medzinárodného menového fondu. Je jasné, že to znamená isté spochybnenie existujúcich výmenných systémov, s cieľom nájsť efektívne spôsoby koordinácie a supervízie. Je to proces, ktorý musí pri stanovovaní etáp postupného prispôsobovania existujúcich nástrojov brať do úvahy aj vznikajúce a rozvíjajúce sa krajiny.
Na základe toho sa v dlhodobej perspektíve rysuje potreba orgánu, ktorý by vykonával funkciu istej „svetovej centrálnej banky“, ktorá by regulovala tok a systém výmeny meny, podobne ako národné centrálne banky. Pre nájdenie vhodných odpovedí na aktuálne problémy treba znovu objaviť zmýšľanie založené na pokojnom spolužití, spoločnej koordinácii a prosperite, ktoré viedlo k dohodám z Bretton Woods. Na regionálnej úrovni sa tento proces musí uskutočňovať s využitím už existujúcich inštitúcií, ako je napr. Centrálna európska banka. To si však vyžaduje uvažovať nielen na úrovni ekonomickej či finančnej, ale aj a predovšetkým na politickej úrovni smerujúcej k zriadeniu zodpovedajúcich verejných inštitúcií, ktoré budú garantovať jednotu a súlad spoločných rozhodnutí.
Tieto opatrenia treba chápať ako isté prvé kroky v smere vytvorenia verejnej autority s univerzálnou kompetenciou; ako prvú etapu dlhodobejšieho úsilia svetovej komunity orientovať svoje inštitúcie na uskutočnenie spoločného dobra. Potom musia nasledovať ďalšie etapy, pričom si treba uvedomiť, že doteraz známe tendencie môžu zosilnieť, no môžu byť tiež sprevádzané zmenami, ktoré dnes len ťažko možno predvídať.
V tomto procese musí znovu nadobudnúť prvenstvo duchovný a etický rozmer – a tým aj politika zodpovedná za spoločné dobro – pred ekonomikou a financiami. Tieto dve oblasti musia rešpektovať hranice svojho skutočného poslania a svojej funkcie, vrátane tej sociálnej, a tiež si uvedomiť svoju jasnú zodpovednosť voči spoločnosti. Potom môžu vzniknúť finančné trhy a inštitúcie, ktoré budú efektívne slúžiť človeku a budú schopné odpovedať na požiadavky spoločného dobra a univerzálneho bratstva bez akejkoľvek formy povrchného ekonomizmu a výkonového merkantilizmu.
Pokiaľ ide o takýto etický prístup, je vhodné zamyslieť sa napríklad nad:
– opatreniami zameranými na zdanenie finančných transakcií istou primeranou sumou – proporcionálnou ich zložitosti – pričom má ísť predovšetkým o operácie, ktoré sa uskutočňujú na tzv. „druhotnom“ trhu. Takéto zdanenie by mohlo slúžiť na podporu globálneho a udržateľného rozvoja v súlade s princípmi sociálnej spravodlivosti a solidarity; a malo by prispieť k vytvoreniu svetovej rezervy určenej na podporu ekonomiky krajín postihnutých krízou, a tiež na ozdravenie ich menového a finančného systému;
– formami rekapitalizácie bánk aj s pomocou verejných fondov, pričom ich podpora by bola podmienená „cnostným“ správaním a zameraním na rozvoj reálnej ekonomiky;
– definovaním okruhu aktivít bežného úveru a investičného bankovníctva (Investment Banking). Takéto rozlíšenie by umožnilo nastolenie efektívnejšieho poriadku v rámci tzv. „tieňových trhov“, ktoré nie sú kontrolované a ani ničím obmedzované.
Hoci by si zdravý realizmus vyžadoval istý čas, ktorý je na dosiahnutie takéhoto širokého konsenzu nevyhnutný, horizont univerzálneho spoločného dobra je tu už prítomný aj s jeho nevyhnutnými potrebami. Preto je veľmi žiaduce, aby sa tí, ktorí sú povolaní na univerzitách či iných inštitúciách vychovávať vrstvu budúcich riadiacich pracovníkov, venovali ich príprave s ohľadom na ich budúcu zodpovednosť v službe a pri posudzovaní globálneho verejného dobra v neustále meniacom sa svete. Je nevyhnutné odstrániť existujúcu priepasť medzi etickou a technickou výchovou a zvlášť poukázať na nevyhnutnú synergiu medzi dvoma úrovňami praxis a poièsis.
Rovnaké úsilie sa vyžaduje od tých, ktorí vedia v tomto smere ovplyvniť svetovú verejnú mienku, aby jej pomohli pristupovať k tomuto novému svetu, už nie s úzkosťou, ale s nádejou a solidaritou.
Závery
V súčasnej neistej dobe, v spoločnosti, ktorá je schopná zmobilizovať ohromné zdroje, ale jej zmýšľanie na úrovni kultúry a morálky je neprimerané vzhľadom na použitie týchto zdrojov i čo sa týka dosiahnutia prijateľných cieľov – nesmieme ustrnúť, ale musíme budovať predovšetkým zmysluplnú budúcnosť pre prichádzajúce generácie. Netreba sa obávať navrhovať ani nové veci, hoci môžu narušiť rovnováhu doteraz vládnucich síl, ovládajúcich tých najslabších. Tieto môžu poslúžiť ako semeno, ktoré vhodené do zeme odumrie a čoskoro prinesie svoje ovocie.
Benedikt XVI. Vyzýva, že je nevyhnutné, aby na všetkých úrovniach – spoločenskej, politickej, ekonomickej, odbornej – pôsobili ľudia, ktorí chcú s odvahou slúžiť spoločnému dobru a podporovať ho dobrým životom. (21) Iba takíto ľudia dokážu vidieť poza číre zdanie a v živote si uvedomujú priepasť medzi tým, čo je reálne a čo už existuje, a tým, čo je možné, hoci sme to ešte nikdy neskúsili.
Pavol VI. zdôraznil revolučnú silu predstavivosti zameranej na budúcnosť, ktorá je schopná vnímať v prítomnosti skryté možnosti a orientovať ľudí na novú budúcnosť. (22) Oslobodením svojej predstavivosti oslobodí človek aj svoju existenciu. Úsilím o takúto predstavivosť v rámci spoločenstva je možné zmeniť nielen inštitúcie, ale aj životný štýl, a tiež podnietiť lepšiu budúcnosť pre všetky národy.
Moderné štáty sa v istom čase stali štruktúrovanými celkami, pričom svoju zvrchovanú vládu sústredili v hraniciach svojho územia. No spoločenské, kultúrne a politické podmienky sa postupne zmenili. Vzrástla vzájomná závislosť štátov – takže sa prirodzene začalo pomýšľať na integrované medzinárodné spoločenstvo, čoraz viac riadené systémom participácie –, no pretrváva úpadková forma nacionalizmu, podľa ktorej si štát pri realizovaní dobra svojich občanov vystačí sám.
Dnes sa to však javí ako nereálne a anachronické. Dnes sú všetky národy, malé i veľké, spolu so svojimi vládami pozvané prekonať tento „prirodzený stav“, v dôsledku ktorého štáty medzi sebou neustále bojujú. Globalizácia, napriek niektorým negatívnym stránkam, do veľkej miery národy zjednotila a podnietila ich smerovať k novému „právnemu stavu“ na nadnárodnej úrovni, podporovanému čoraz intenzívnejšou a plodnejšou spoluprácou. S využitím rovnakej sily, vďaka ktorej v minulosti skončil „anarchický“ boj medzi súperiacimi klanmi a kráľovstvami a boli zriadené národné štáty, sa dnes ľudstvo musí usilovať o prekonanie zastaraného súperenia medzi národnými celkami a o nastolenie nového modelu súdržnejšej medzinárodnej spoločnosti, ktorá bude polyarchická a bude v rámci mnohorakého bohatstva jediného ľudstva rešpektovať identitu každého národa. Tento prechod, ktorý sa už nesmelo rozbehol, by obyvateľom všetkých krajín – nech je už ich veľkosť alebo sila akákoľvek – zaručil pokoj, istotu a rozvoj, ako aj slobodné, stabilné a transparentné trhy. „Ako vnútri jednotlivých štátov nadišiel čas, aby namiesto osobnej pomsty a odplaty nastúpila moc zákona, tak je teraz naliehavo potrebné, aby podobný pokrok nastal aj v medzinárodnom spoločenstve“ (23) – pripomína Ján Pavol II.
Keď sú v hre životné dobrá spoločné pre celú ľudskú rodinu, ktoré nie sú schopné jednotlivé štáty samy podporovať a chrániť, nastáva čas vymyslieť inštitúcie s univerzálnou právomocou. Nastávajú teda podmienky na definitívne prekonanie „westfálskeho“ medzinárodného poriadku, keď štáty pociťujú potrebu spolupráce, no nemajú možnosť spojiť svoje zvrchované vlády pre spoločné dobro národov.
Súčasné generácie musia uznať a vedome akceptovať túto novú svetovú dynamiku smerujúcu k uskutočneniu univerzálneho spoločného dobra. Je isté, že takáto transformácia sa udeje len za cenu postupného a pokojného presunu časti národných kompetencií na svetovú autoritu a na regionálne autority, to je však nevyhnutné v situácii, keď dynamizmus ľudskej spoločnosti a ekonomiky, ako aj pokrok technológie prekračuje hranice, ktoré sú v globalizovanom svete už aj tak podomleté.
Koncepcia novej spoločnosti, budovanie nových inštitúcií s univerzálnym poslaním a kompetenciou, je výsadou i povinnosťou všetkých bez rozdielu. V hre je spoločné dobro ľudstva a jeho budúcnosť.
V tejto situácii je každý kresťan špeciálne pozvaný Duchom Svätým rozhodne a veľkodušne sa usilovať o to, aby rôznorodé sily spolupôsobili v smere budúceho bratstva a spoločného dobra. Otvára sa tým nesmierne pole pôsobnosti pre integrálny rozvoj národov i každého človeka. Ako to potvrdili aj otcovia na Druhom vatikánskom koncile, ide zároveň o spoločenské i duchovné poslanie, pričom „v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo.“ (24)
Vo svete podliehajúcom rýchlej globalizácii sa poukazovanie na svetovú autoritu stáva jediným horizontom, ktorý je porovnateľný s novými skutočnosťami našej doby i potrebami ľudského druhu. Nemožno však zabúdať, že v dôsledku zranenej ľudskej prirodzenosti sa tento prechod neudeje bez obáv a utrpenia.
V biblickom rozprávaní o babylonskej veži (Genezis 11, 1 – 9) sa poukazuje na to, ako sa rozdielnosť národov môže stať nástrojom na šírenie egoizmu a rozdelenia. V ľudstve je stále prítomná hrozba, že si národy nakoniec nebudú vôbec rozumieť a že sa kultúrne rozdiely stanú dôvodom na nevyliečiteľné spory. Obraz babylonskej veže nás tiež varuje, že sa treba vyhýbať „jednote“ len navonok, v ktorej naďalej existuje egoizmus a rozdelenie, lebo základy takejto spoločnosti nie sú stabilné. V oboch prípadoch je Babylon obrazom toho, čím sa môžu národy i jednotlivci stať, keď nebudú uznávať svoju vnútornú transcendentnú dôstojnosť a bratstvo.
Duch Babylona je antitézou turíčneho Ducha (Skutky 2, 1 – 12), predstavujúceho Boží plán pre celé ľudstvo: totiž jednotu v rozmanitosti. Iba duch svornosti, ktorý prekonáva rozdelenia a konflikty, umožní ľudstvu, aby sa skutočne stalo jednou rodinou, až kým sa so zriadením verejnej svetovej autority v službe spoločnému dobru nezrodí nový svet.
___________
1. PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio,13.
2. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 21.
3. Vyhlásenie lídrov na summite v Pittsburgu, 24.-25. september 2009; príloha, § 1.
4. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 34.
5. Encyklika Populorum progressio, s. 76 n.
6. Porov. MEDZINÁRODNÝ MENOVÝ FOND: Výročná správa 2007, s. 8 n.
7. Porov. encyklika Caritas in veritate, 45.
8. Tamže, 77.
9. JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus, 34.
10. Tamtiež,. 40.
11. JÁN XXIII.: encyklika Pacem in terris, 45.
12. Porov. encyklika Centesimus annus, 48 - 49
13. Porov. encyklika Caritas in veritate, 67.
14. Tamtiež.
15. Porov. tamtiež.
16. Porov. tamtiež, 57 a 67.
17. Porov. tamtiež, 57.
18 Tamtiež.
19. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 70.
20. Vyhlásenie lídrov na summite v Pittsburgu, 24. – 25. september 2009; Príloha, § 1; G20 Rámec pre silný, udržateľný a vyvážený rast, §1; Vyhlásenie lídrov, 18, 13.
21. Porov. encyklika Caritas in veritate, 71; Centesimus annus, 52.
22. PAVOL VI.: apoštolský list Octogesima adveniens, 37.
23. Encyklika Centesimus annus, 52.
24. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 39.