Mt 12, 50
KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU
OBEŹNÍK Č. 520/2009
PREDSEDOM BISKUPSKÝCH KONFERENCIÍ
O VYUČOVANÍ NÁBOŹENSTVA NA ŠKOLÁCH
Rím, 5. mája 2009
Vaša Eminencia/Excelencia,
povaha a úloha vyučovania náboženstva na školách sa stala predmetom diskusií a v niektorých prípadoch predmetom nových občianskych smerníc, ktoré majú tendenciu nahradiť ju multikonfesionálnou náukou o náboženstve alebo náboženskou a kultúrnou etikou, čo je v protiklade s právom výberu a výchovnými cieľmi, ktoré si rodičia a Cirkev želajú pre formovanie nových generácií.
Preto naša Kongregácia pre katolícku východu považuje za nevyhnutné prostredníctvom tohto Obežníka, ktorý je adresovaný predsedom biskupských konferencií, znovu pripomenúť niektoré princípy, ktoré sú hlbšie rozpracované v učení Cirkvi, týkajúce sa objasnenia a usmernenia ohľadne úlohy katolíckej školy pri katolíckej formácii nových generácií; povahy a identity katolíckej školy; vyučovanie náboženstva na školách; slobody výberu školy a konfesionálneho vyučovania náboženstva.
I. Úloha školy pri katolíckej formácii nových generácií
1. Výchova sa dnes predkladá ako komplexná úloha, ktorá čelí rýchlym sociálnym, ekonomickým a kultúrnym zmenám. Jej špecifickým poslaním zostáva integrálna formácia ľudskej osoby. Deťom a mládeži je potrebné garantovať možnosť harmonického rozvoja vlastných fyzických, morálnych, intelektuálnych a duchovných vlôh a je potrebné im pomôcť nadobudnúť dokonalejší zmysel pre zodpovednosť a naučiť sa správne používať slobodu, aby tak boli pripravení aktívne sa podieľať na spoločenskom živote (porov. kán. 795 Kódexu kánonického práva, ďalej len CIC; kán. 629 Kódexu kánonov východných cirkví, ďalej len CCEO). Výchova, ktorá ignoruje alebo marginalizuje morálny a náboženský rozmer osoby by predstavovala prekážku pre celostnú výchovu, pretože „deti a mládež majú právo byť vedení k správnemu mravnému úsudku a k osobnému osvojeniu si mravných hodnôt, ako aj k dokonalejšiemu poznaniu a milovaniu Boha“. Preto Druhý vatikánsky koncil naliehalo žiadal a odporúčal „všetkým, ktorí vládnu národom alebo stoja na čele výchovnej činnosti, starať sa o to, aby mládež nikdy nebola pozbavená tohto svätého práva“ (Deklarácia Gravissmum educationis, GE 1).
2. Takáto výchova si vyžaduje súčinnosť mnohých výchovných činiteľov. Keďže rodičia dali život svojim deťom, sú prvými a hlavnými vychovávateľmi (porov. GE 3; Ján Pavol II. apoštolská exhortácia Familiaris consortio, ďalej len FC, 22. novembra 1981, 36; kán. 793 CIC; kán. 627 CCEO). Z tohto dôvodu majú katolícki rodičia úlohu starať sa o kresťanskú výchovu svojich detí (kán. 226 CIC; kán. 627 CCEO). V tejto prvoradej úlohe potrebujú rodičia pomoc svetskej spoločnosti a iných inštitúcií: teda „rodina je síce prvé, ale nie jediné a výlučné výchovné spoločenstvo“ (FC 40; porov. GE 3).
3. „Medzi všetkými výchovnými prostriedkami má osobitný význam škola“ (GE 5), nakoľko je „rodičom pri plnení výchovnej úlohy hlavnou pomocou“ (kán. 796 §1 CIC), zvlášť pre uľahčenie odovzdávania kultúry a výchovu k spoločnému životu. V tejto oblasti, zároveň v súlade s medzinárodnou legislatívou a ľudskými právami „sa rodičom musí zaručiť absolútne právo voliť takú výchovu, ktorá zodpovedá ich náboženskej viere“ (FC 40). Katolícki rodičia „majú zveriť deti tým školám, v ktorých je postarané o katolícku výchovu“ (kán. 798 CIC) a keď to nie je možné, sú povinní postarať sa, aby sa ich náležitá katolícka výchova zabezpečila iným spôsobom (porov. tamtiež).
4. Druhý vatikánsky koncil „pripomína rodičom ich vážnu povinnosť zariadiť všetko tak, prípadne sa dožadovať“, aby ich deti mohli dostať morálnu a náboženskú výchovu „a mohli harmonicky napredovať v náboženskom i vo svetskom vzdelávaní. Preto [Cirkev] oceňuje občianske vrchnosti a ustanovizne, ktoré, berúc do úvahy pluralizmus súčasnej spoločnosti a zaručujúc náboženskú slobodu, usilujú sa zabezpečiť, aby sa deti mohli vychovávať na všetkých školách podľa mravných a náboženských zásad vlastných rodín“ (GE 7).
Zhrnutie:
- Výchova sa dnes predkladá ako komplexná, široká a naliehavá úloha. V súčasnej zložitej situácii hrozí riziko, že sa stratí to, čo je podstatné, a to je formácia ľudskej osoby v jej celku, osobitne v jej náboženskom a duchovnom rozmere.
- Hoci do výchovnej práce je zapojených mnoho činiteľov, v prvom rade sú zodpovední za výchovu rodičia.
- Táto zodpovednosť sa realizuje aj v práve zvoliť si školu, ktorá garantuje výchovu v súlade s ich vlastnými náboženskými a morálnymi zásadami.
II. Povaha a identita katolíckej školy: právo rodiny a dieťaťa na katolícku výchovu. Subsidiarita a výchovná spolupráca
5. Katolícka škola zohráva pri výchove a formácii osobitnú úlohu. Mnohé spoločenstvá a rehoľné kongregácie sa zamerali na službu výchovy v školách a naďalej sa jej chvályhodne venujú. No aj celé kresťanské spoločenstvo a zvlášť diecézny ordinár má povinnosť „všetko zariadiť tak, aby všetci veriaci dostali katolícku výchovu“ (kán. 794 § 2 CIC) a presnejšie, aby boli k dispozícii „školy, ktoré poskytujú výchovu preniknutú kresťanským duchom“ (kán. 802 CIC; porov. kán. 635 CCEO).
6. Katolícku školu charakterizuje inštitucionálne spojenie s cirkevnou hierarchiou, ktorá garantuje, že vyučovanie a výchova sú založené na zásadách katolíckej viery a jej učitelia sa vyznačujú správnou náukou a bezúhonnosťou života. (porov. kán. 803 CIC; kán. 632 a kán. 639 CCEO). V týchto výchovných zariadeniach – otvorených pre všetkých, ktorí zdieľajú a rešpektujú daný výchovný plán – je potrebné dosiahnuť atmosféru školy presiaknutú evanjeliovým duchom slobody a lásky, ktorá podporuje harmonický rozvoj osobnosti žiakov. V takomto prostredí sa ľudská kultúra ako celok dáva do súladu s posolstvom spásy tak, aby evanjelium osvecovalo vedomosti, ktoré žiaci postupne nadobúdajú o svete, živote a človeku (porov. GE 8; kán. 634 § 1 CCEO).
7. Takto je zaistené právo rodín a žiakov na opravdivú katolícku výchovu a zároveň sa napĺňajú iné kultúrne ciele ľudskej i akademickej formácie mladých, ktorými sa vyznačuje každá škola (porov. kán. 634 § 3 CCEO; kán. 806 § 2 CIC).
8. Hoci sme si vedomí, že je to v súčasnosti problematické, je nutné – pokiaľ ide o formovanie osobnosti – aby medzi školou a rodinou existoval veľký súlad vo výchove, a tak sa zabránilo napätiam alebo rozporom vo výchovnom pláne. Je teda potrebné, aby existovala úzka a aktívna spolupráca rodičov s učiteľmi a vedením školy a je vhodné využívať prostriedky účasti rodičov na živote školy: rodičovské združenia, schôdze a pod. (porov. kán. 796 §2 CIC; kán. 639 CCEO).
9. Sloboda rodičov, združení a iných sprostredkujúcich inštitúcií – rovnako ako samotnej cirkevnej hierarchie – podporovať školy s katolíckou identitou, predstavuje napĺňanie princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje každý „školský monopol, ktorý sa protiví prirodzeným právam ľudskej osoby, pokroku a šíreniu kultúry, pokojnému spolunažívaniu občanov, ako aj pluralizmu, ktorý dnes prevláda v mnohých spoločenstvách“ (GE 6).
Zhrnutie:
- Katolícka škola je pravým a vlastným cirkevným subjektom, vďaka svojej školskej činnosti, ktorá spočíva v harmónii viery, kultúry a života.
- Je otvorená pre všetkých, ktorí chcú zdieľať jej výchovný plán inšpirovaný kresťanskými zásadami.
- Katolícka škola je prejavom cirkevného spoločenstva a jej katolíckosť garantujú kompetentné autority (miestny ordinár).
- Zaisťuje katolíckym rodičom slobodu výberu a je výrazom pluralizmu v školstve.
- Princíp subsidiarity reguluje spoluprácu rodiny s rôznymi inštitúciami, poverenými výchovou a vzdelávaním.
III. Vyučovanie náboženstva v školách
a) Povaha a ciele
10. Vyučovanie náboženstva v školách si vyžaduje antropologická koncepcia otvorená pre transcendentný rozmer ľudského bytia: je jedným z aspektov práva na vzdelanie (porov. kán. 799 CIC). Bez tohto predmetu by boli žiaci pripravení o podstatný prvok svojej formácie a osobného rozvoja, ktorý im pomáha dosiahnuť životne dôležitú harmóniu medzi vierou a kultúrou. Mravná formácia a náboženská výchova napomáhajú aj rozvoj osobnej a spoločenskej zodpovednosti, ako aj iných občianskych čností, a preto predstavujú dôležitý príspevok k všeobecnému dobru spoločnosti.
11. V tejto oblasti si právo na náboženskú slobodu v pluralitnej spoločnosti vyžaduje jednak zabezpečenie prítomnosti vyučovania náboženstva v školách ako aj garanciu, že takéto vyučovanie je v súlade s presvedčením rodičov. Druhý vatikánsky koncil pripomína: „Rodičom patrí ďalej právo určiť podľa svojho vlastného náboženského presvedčenia, akú náboženskú výchovu majú dostať ich deti [...]. Rodičovské práva sa porušujú vtedy, keď sú deti nútené navštevovať školské predmety, ktoré nezodpovedajú náboženskému presvedčeniu rodičov, alebo ak sa povinne zavedie jediná forma výchovy, z ktorej je vylúčená akákoľvek náboženská výchova“ (Deklarácia Dignitatis humanae, 5, ďalej len DH; porov. kán. 799 CIC; Svätá Stolica, Charta práv rodiny, 24. novembra 1983, čl. 5, písm. c- d). Toto vyjadrenie potvrdzuje aj Všeobecná deklarácia ľudských práv (čl. 26) a mnohé iné deklarácie a konvencie medzinárodného spoločenstva.
12. Marginalizácia vyučovania náboženstva v školách sa v praxi rovná prijatiu ideologickej pozície, ktorá môže viesť deti do omylu alebo im uškodiť. Okrem toho, ak by sa vyučovanie náboženstva obmedzilo na výklad o rôznych náboženstvách, a to komparatívnym alebo „neutrálnym“ spôsobom, mohlo by to vyvolať zmätok alebo spôsobiť náboženský relativizmus či indiferentizmus. V tomto ohľade Ján Pavol II. objasnil: „Otázka katolíckej výchovy zahŕňa [...] vyučovanie náboženstva v širšom prostredí školy, či už ide o katolícku alebo štátnu. Veriace rodiny majú právo na takéto vyučovanie a musia mať garanciu, že štátne školy – nakoľko sú otvorené pre všetkých – nielen že neohrozia vieru ich detí, ale naopak, primeraným vyučovaním náboženstva doplnia ich integrálnu formáciu. Tento princíp musí byť zahrnutý do koncepcie náboženskej slobody a pravého demokratického štátu, ktorý ako taký – t.j. v súlade so svojou najhlbšou a pravou povahou – stojí v službe občanom, a to všetkým občanom, rešpektujúc ich práva a náboženské presvedčenie“ (Príhovor kardinálom a spolupracovníkom Rímskej kúrie, 28. júna 1984).
13. Na základe týchto predpokladov je možné pochopiť, že vyučovanie katolíckeho náboženstva má svoju vlastnú špecifickosť vzhľadom na ostatné školské predmety. Druhý vatikánsky koncil tu vysvetľuje: „Občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o spoločné časné dobro, musí uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo prekážať v nich“ (DH 3). Z tohto dôvodu náleží Cirkvi, aby stanovila pravý obsah vyučovania katolíckeho náboženstva na školách, ktorý garantuje rodičom i samým žiakom autenticitu vyučovania náboženstva, ktoré sa odovzdáva ako katolícke.
14. Cirkev si je vedomá tejto úlohy ako svojej ratione materiae a domáha sa jej ako svojej vlastnej kompetencie, nezávisle od povahy školy (štátnej alebo neštátnej, katolíckej alebo nekatolíckej), v akej sa poskytuje. Preto platí: „Cirkevnej vrchnosti podlieha katolícka náboženská výuka a výchova, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách [...]; úlohou Konferencie biskupov je vydávať pre túto oblasť činnosti všeobecné normy a úlohou diecézneho biskupa je usmerňovať ju a dozerať na ňu“ (kán. 804 §1 CIC; porov. tiež kán. 636 CCEO).
b) Vyučovanie náboženstva v katolíckych školách
15. Náboženská výchova na katolíckych školách určuje ich výchovný plán, lebo: „vlastný charakter a hlboký zmysel katolíckej školy, pre ktorý by ju katolícki rodičia mali uprednostňovať pred inými, spočíva práve v kvalite náboženského vyučovania, začleneného do výchovy žiakov“ (Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Catechesi tradendae, 16. októbra 1979, 69).
16. Aj v katolíckych školách – ako všade inde – treba rešpektovať náboženskú slobodu nekatolíckych žiakov a ich rodičov. To samozrejme, nevylučuje právo a povinnosť Cirkvi „slovom i písmom verejne vyučovať a vyznávať svoju vieru“, pričom sa má brať do úvahy skutočnosť, že „pri šírení viery a pri zavádzaní náboženských praktík sa treba vždy vystríhať akýchkoľvek spôsobov, ktoré by mohli pôsobiť dojmom donucovania alebo nečestného, prípadne nie celkom vhodného nahovárania“ (DH 4).
c) Vyučovanie katolíckeho náboženstva z pohľadu kultúry a vo vzťahu ku katechéze
17. Vyučovanie náboženstva na školách sa zaraďuje do evanjelizačnej misie Cirkvi. Je odlišná od farskej katechézy a dopĺňa ju, ako i ostatné aktivity, či už je to kresťanská rodinná výchova alebo iniciatívy permanentnej formácie veriacich. Okrem toho, že sa každá uskutočňuje v inom prostredí, majú tiež určený iný cieľ: cieľom katechézy je napomáhanie osobného primknutia ku Kristovi a dozrievanie kresťanského života v jeho rôznych rozmeroch (porov. Kongregácia pre klerikov, Všeobecné direktórium pre katechézu, ďalej len DGC, 15. augusta 1997, 80 – 87); vyučovanie náboženstva na školách odovzdáva žiakom vedomosti o kresťanskej identite a kresťanskom živote. Okrem toho pápež Benedikt XVI. v príhovore k učiteľom náboženstva zdôraznil potrebu „rozšíriť priestor našej racionality, znovu ju otvoriť veľkým otázkam pravdy a dobra, vzájomne prepojiť teológiu, filozofiu a vedy, plne rešpektujúc ich vlastné metódy a autonómiu, ale tiež s vedomím ich vnútornej jednoty, ktorá ich spája. Náboženská dimenzia je v skutočnosti súčasťou kultúry, prispieva k celkovej formácii osoby a umožňuje transformovať poznanie na múdrosť života.“ K tomuto cieľu prispieva vyučovanie katolíckeho náboženstva, ktorým „sa škola i spoločnosť obohacujú o skutočných kultúrnych a humanitných pracovníkov, cez ktorých sa osoba – odhaliac významný prínos kresťanstva – disponuje na objavenie dobra a rast v zodpovednosti, na rozlišovanie a na cibrenie kritickej schopnosti, čerpajúc z darov minulosti, aby lepšie chápala súčasnosť a uvedomelo smerovala do budúcnosti“ (Príhovor k učiteľom katolíckeho náboženstva, 25. apríla 2009).
18. Špecifický charakter tohto vyučovania neznamená, že svojou povahou nespĺňa požiadavky školského predmetu ako takého. Naopak, zachovanie statusu tohto predmetu je podmienkou jeho účinnosti: „Je preto potrebné, aby školské vyučovanie náboženstva figurovalo ako školský predmet s tými istými požiadavkami systematickosti a prísnosti ako je to pri ostatných predmetoch. Má predkladať kresťanské posolstvo a kresťanskú udalosť s tou istou serióznosťou a hĺbkou, s akou iné disciplíny predkladajú svoje poznatky. Neumiestňuje sa však povedľa nich ako niečo doplnkové, ale v potrebnom interdisciplinárnom dialógu“ (DGC 73).
Zhrnutie:
- Náboženská sloboda je základom a garanciou prítomnosti vyučovanie náboženstva vo verejnej školskej sfére.
- Jej kultúrnou podmienkou je antropologická koncepcia otvorená voči transcendentálnej dimenzii.
- Vyučovanie náboženstva na katolíckych školách je nevyhnutnou charakteristikou výchovného plánu.
- Vyučovanie náboženstva sa odlišuje od katechézy a dopĺňa ju, keďže ide o školské vyučovanie, ktoré si nevyžaduje prijatie viery, ale odovzdáva poznatky o povahe kresťanstva a kresťanskom živote. Navyše, obohacuje Cirkev a ľudstvo o kultúrnych a humanitných pracovníkov.
IV. Sloboda vo výchove, náboženská sloboda a katolícka výchova
19. Zhrňujúc, právo rodičov a žiakov na výchovu a náboženskú slobodu sa konkrétne uskutočňuje cez:
a) slobodný výber školy – „Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodňateľné právo vychovávať svoje deti, preto im prislúcha skutočná sloboda vo výbere školy. Verejná moc je povinná chrániť a obhajovať občianske slobody, a teda v súlade s požiadavkami distributívnej spravodlivosti sa postarať, aby sa verejné subvencie udeľovali takým spôsobom, aby rodičia mohli vybrať školy pre svoje deti naozaj slobodne, podľa vlastného svedomia“ (GE 6; porov. DH 5; kán. 797 CIC; kán. 627 §3 CCEO).
b) slobodu dostávať v školských zariadeniach konfesijné vyučovanie náboženstva, ktorá integruje vlastnú náboženskú tradíciu do kultúrnej a akademickej formácie v školách – „Veriaci sa majú domáhať, aby v občianskej spoločnosti zákony upravujúce formáciu mládeže zaisťovali i jej náboženskú a mravnú výchovu podľa svedomia rodičov v samých školách“ (kán. 799 CIC; porov. GE 7, DH 5). Vskutku, katolícka náboženská výuka a výchova, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách podlieha cirkevnej vrchnosti (porov. kán. 804 §1 CIC; kán. 636 CCEO).
20. Cirkev si je vedomá, že na mnohých miestach sa v súčasnosti i v minulých dobách plne neuplatňuje náboženská sloboda v zákonoch a v praxi (porov. DH 13). Podľa miestnych podmienok a okolností Cirkev robí všetko pre to, aby ponúkala veriacim formáciu, ktorú potrebujú (porov. GE 7; kán. 798 CIC; kán. 637 CCEO). Zároveň, na základe svojho poslania (porov. Druhý vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 76) nikdy neprestane odcudzovať nespravodlivosť, ktorá sa deje, keď sú deti a ich rodiny zbavené svojich výchovných práv a ich náboženská sloboda trpí ujmu, a preto povzbudzuje všetkých veriacich, aby sa angažovali za účinné naplnenie týchto práv. (porov. kán. 799 CIC).
Kongregácia pre katolícku výchovu si je istá, že vyššie uvedené princípy môžu prispieť k ešte väčšiemu súladu medzi výchovnou úlohou, ktorá je podstatnou súčasťou poslania Cirkvi a túžbou národov, budovať spravodlivú spoločnosť, rešpektujúcu dôstojnosť každého človeka.
Pokiaľ ide o Cirkev, tá vykonáva diakoniu pravdy uprostred ľudstva, ponúkajúc každej generácii Božie zjavenie, z ktorého si možno osvojiť definitívnu pravdu o živote a konci dejín. Nie je to ľahká úloha v sekularizovanom svete, kde prevláda fragmentácia poznania a morálny zmätok, no týka sa celého kresťanského spoločenstva a predstavuje výzvu pre vychovávateľov. Predsa nás však povzbudzuje istota – ako potvrdzuje Benedikt XVI. – že „vznešené ciele [...] výchovy, založenej na jednote pravdy a v službe osobe a spoločenstvu, sa stávajú obzvlášť mocným prostriedkom nádeje“ (Príhovor ku katolíckym vychovávateľom, 17. apríla 2008).
Źiadame Vašu Eminenciu/Excelenciu, aby oboznámila s obsahom tohto obežníka všetkých, ktorí sú zapojení do služby a výchovného poslania Cirkvi. ďakujeme Vám za Vašu láskavú pozornosť a v spoločenstve modlitby s Máriou, Matkou a Učiteľkou vychovávateľov, radi využívame túto príležitosť, aby sme Vám vyjadrili svoju hlbokú úctu.
V Pánovi
Zenon kard. GROCHOLEWSKI, Prefekt
+ Jean-Luis BRUGUÈS, O.P. Sekretár