"Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou."
Jn 10, 27
Jn 10, 27
Kňazi s Kristovým srdcom
Päť krátkych podnetov na zamyslenie z Učiteľského úradu pápeža Františka
Dňa 4. augusta 2019, pri 160. výročí smrti svätého Arského farára, napísal pápež František List kňazom, v ktorom im poďakoval za ich veľkodušnú službu a povzbudil ich, aby s láskou objali svoje povolanie (Pápež František, List Svätého Otca Františka kňazom pri príležitosti 160. výročia smrti svätého Arského farára, 4. augusta 2019).
V tomto hodnotnom texte Svätý Otec často používa slovo „srdce“, čo môže byť východiskom na zamyslenie a meditáciu pri príležitosti Dňa posväcovania kňazov, ktorý sa každoroče slávi na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Vďačnosť
„Vďaka za radosť, s akou viete darovať svoj život, ukazujúc tak srdce, ktoré počas rokov zápasilo a bojovalo nie preto, aby sa stalo stiesneným a trpkým, ale naopak, denne čoraz širším od lásky k Bohu a k jeho ľudu; srdce, ktorému, tak ako dobrému vínu, čas nedal zoctovatieť, ale nadobudnúť stále znamenitejšiu kvalitu; lebo ,jeho milosrdenstvo trvá navekyʻ“.
Vďačné srdce. Byť kňazom podľa Kristovho srdca znamená obliecť si Krista, a to až do takej miery, že kňaz zmýšľa rovnako ako On. Jednou z čností, ktorou sa vyznačuje Kristovo srdce, je aj otvorenosť k vďačnosti. Kristus ďakuje Otcovi za zázraky, ktoré koná pred očami maličkých a skrýva ich pred tým, kto ho, naopak, súc uzavretý v domnelej ľudskej múdrosti, nedokáže vidieť (porov. Mt 11, 25). Preto vďačnosť je špecificky kresťanskou vlastnosťou a patrí k spôsobu bytia duchovného pastiera. Svätý Pavol nás takto napomína: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky” (1 Sol 5,16-18a). Slovné spojenie „vzdávajte vďaky“ znamená „eucharistia“. Kňaz sa pripodobňuje Kristovmu srdcu zvláštnym spôsobom pri eucharistickom slávení, ktoré spája s Pánovou obetou lásky za Jeho ľud. Pápež František, zároveň, často vyjadruje pocit vďačnosti Božieho ľudu voči kňazom za ich veľkodušnú službu a obetu života.
Milosrdenstvo
„Vieme, že po schodíkoch milosrdenstva môžeme zísť až k najnižšiemu bodu ľudskej situácie – vrátane krehkosti a hriechu – a vystúpiť až k najvyššiemu bodu božskej dokonalosti: ,Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otecʻ. A takto byť ,schopnými rozohriať srdcia ľudí, počas noci s nimi kráčať, vedieť s nimi rozprávať, aj zostúpiť do ich noci, do ich tmy, bez toho, aby ste sa stratili“ʻ.
Milosrdné srdce. Keď Ježiš prechádzal dedinami a mestami, uzdravoval a dobre robil všetkým tým, ktorí boli väzňami zla (porov. Sk 10, 38). Ježiš sa nebojí, že sa nakazí ľudskou krehkosťou, ba zostupuje do hlbín slabostí a hriechu, aby zjavil Otcovo milosrdné srdce, ktoré pozdvihuje z pádu každé Božie dieťa a volá ho k radosti odpustenia. Božie meno, ktoré nám Ježiš zjavuje, je „milosrdenstvo“. V homílii pri svätej omši na záver Svätého roku milosrdenstva Svätý Otec zdôraznil, že „opravdivou bránou milosrdenstva je Ježišovo srdce“.
Kňaz, stvárnený podľa Krista, je predovšetkým služobníkom milosrdenstva a zmierenia. Keď [kňaz] vtláča do srdca uvedomenie si skutočnosti, že Pán zamýšľal a povolal človeka nie pre osobné zásluhy, a keď každodenne zakúša dotyk Božieho milosrdenstva vo všetkom, čo prežíva a koná, má sa stať znakom prijímajúcej Božej lásky, ktorá chce zasiahnuť všetkých a v každej životnej situácii, aby ich uzdravila zo zla. Potrebujeme kňazov, ktorí sú milosrdní, schopní prijímať, vypočuť a sprevádzať bratov, zvlášť vo sviatosti zmierenia.
Súcit
„Vďaka za každý raz, keď ste sa nechali pohnúť vo svojom vnútri a prijali ste tých, čo padli, ošetrili ste ich rany, ponúkli ste teplo ich srdciam, preukázali im láskavosť a súcit ako Samaritán v podobenstve (porov. Lk 10,25-37). Nič nie je tak naliehavé ako tieto veci: blízkosť a bezprostrednosť; byť nablízku telu trpiaceho brata. Koľko dobra prináša príklad kňaza, ktorý sa približuje a neodťahuje sa od rán svojich bratov! Odzrkadlenie srdca pastiera, ktorý spoznal duchovnú chuť cítenia sa zjednoteným so svojím ľudom.“
Súcitné srdce. Evanjeliá nám často rozprávajú o tom, ako Ježiš vidiac unavené a vyčerpané zástupy, pocítil s nimi hlboký súcit (porov. Mt 9, 36). Naozaj, jeho „vnútro sa zachveje“ zvlášť vtedy, keď sa stretáva s bolesťou a utrpením, ktoré spôsobuje choroba, sociálne vylúčenie a každá forma materiálnej či duchovnej chudoby. Ako milosrdný samaritán, plný zľutovania a súcitu, zastaví sa pri ranenom tele bratov, lieči ho a uzdravuje, čím sa stáva živým prejavom lásky Boha Otca. Od kňazov, Kristových služobníkov, sa žiada to isté súcitné srdce, ktoré sa prejavuje v blízkosti, v skutočnej a celostnej spoluúčasti na utrpeniach a bolestiach ľudí, v schopnosti vytvárať vzťahy, ktoré znova vzbudzujú nádej, v starostlivosti o rany ľudí, a to zvlášť prostredníctvom sviatostnej milosti.
Bedlivosť
„Sklamaní z reality, z Cirkvi alebo z nás samých môžeme zažívať pokušenie uchýliť sa k nasladlému smútku, ktorý východní otcovia nazývali acédia (apatia, skleslosť)... Je to smútok, ktorý znemožňuje všetky pokusy o premenu a obrátenie, šíriac urazenosť a nevraživosť... Bratia, keď hrozí, že sa tento nasladlý smútok zmocní nášho života alebo života nášho spoločenstva, bez úľaku či ustráchanosti, ale s odhodlaním prosme a veďme i druhých k proseniu Ducha Svätého, ,aby nás Pán prišiel zobudiť, aby nami zatriasol v našej ospalosti a vyslobodil nás z nečinnosti. Postavme sa zvyku, otvorme poriadne oči a uši, a predovšetkým srdce, aby sme sa nechali pohnúť tým, čo sa deje okolo nás, a výkrikom živého a účinného Slova Vzkriesenéhoʻ “.
Bedlivé srdce. Ježiš viackrát pripomínal dôležitý význam bedlivého srdca, aké majú verní sluhovia, ktoré nás robí pripravenými na príchod pána vinice. Ide o to, aby sme vytvárali priestor pre dar Ducha Svätého, ktorý nám aj uprostred každodenných povinností a temnej súčasnosti umožní spoznať Pánovu prítomnosť, robí nás pozornými na Jeho slovo, činorodými v láske, takže sa neminie olej lampy nášho života a ako múdre panny kráčame v ústrety prichádzajúcemu Ženíchovi. Srdce sa, však, udržuje bedlivým aj prostredníctvom duchovného zápasu. Sám Ježiš ho podstúpil na púšti, keď premohol pokušenia démona a na konci svojho života to pripomína svojim učeníkom, ktorí v Getsemani zaspali: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mt 26, 41). Aj kňazovi sa stáva, že ho postihne – ako to nazýva pápež František – „unavená nádej“, akási vnútorná zatrpknutosť, ktorá sa často rodí z toho, že jeho osobné očakávania sa líšia od viditeľného ovocia apoštolátu. Kňazovi tiež môže „vyschnúť“ srdce, čo často vedie k odťahovaniu sa od pastoračných povinností i samotnej modlitby, ba až k ich zanedbávaniu a rezignácii. Treba sa však nechať vždy „prebudiť“ Pánovým slovom a krikom Božieho ľudu.
Odvaha
„Aby sme si udržali odvážne srdce je nevyhnutné nezanedbávať nasledovné dve základné väzby našej identity: po prvé, s Ježišom. Zakaždým, keď sa odpútame od Ježiša alebo zanedbáme náš vzťah s ním, krok za krokom naše nasadenie vysychá a naše lampy zostávajú bez oleja, schopného dávať svetlo na cestu nášho života (porov. Mt 25,1-13)... V tomto ohľade vás chcem povzbudiť, aby sme nezanedbávali duchovné vedenie (sprevádzanie), mať brata, s ktorým sa môžete porozprávať, vymeniť si názory, diskutovať a rozlišovať v plnej dôvere a priezračnosti svoju cestu... Druhou základnou väzbou, ktorú treba posilňovať a živiť, je vzťah s vaším ľudom. Neizolujte sa od svojho ľudu a od kňazov či od spoločenstiev. A tým viac, neuzatvárajte sa do uzavretých a elitárskych skupín. Toto nakoniec udusí a otrávi ducha. Odvážny Boží služobník je ten, ktorý je neustále vo vychádzajúcom pohybe“.
Odvážne srdce. Keď kontemplujeme Ježišovo srdce, môžeme zachytiť dve základné väzby, z ktorých Ježiš vychádza pri prežívaní svojho poslania: nebeský Otec a ľud. Evanjeliá nám ukazujú, ako sa v typickom Ježišovom dni striedajú a preplietajú do múdrej rovnováhy starostlivosť o vzťah s Bohom a činná solidarita s bratmi. Jeho skutky milosrdnej lásky nie sú nikdy oddelené od stíšenia a modltiby; únava zo služby, pri ktorej nemá čas ani na jedlo, nie je nikdy oddelená od rozhodnosti utiahnuť sa stranou, na pusté miesta, aby sa venoval dôvernému rozhovoru lásky s Bohom Otcom. Kňaz podľa Ježišovho srdca „prebýva” zároveň medzi Pánom, ktorému zasvätil svoj život a ľudom, ktorému je povolaný slúžiť. Kňaz bude prežívať plodnú pastoračnú lásku v tej miere, v akej v ňom neuhasína vnútorný život, osobná i spoločná modltiba a sprevádzanie (vedenie) duchovným vodcom.
Päť slov, ktoré predkladáme na Deň posväcovania kňazov, vybrané z Listu, ktorým sa pápež František obrátil na kňazov v auguste minulého roku, odkazuje na kňazské srdce skutočne „zasvätené” Kristovmu srdcu, teda zakotvené v osobnom vzťahu s ním, a preto stvárnené podľa Jeho zmýšľania.
V oblasti psychiatrie a psychoterapie sa ohľadom niektorých problémov morálnej a citovej povahy v živote kňazov preukázalo, že vitalita a pestovanie duchovného vzťahu s Bohom, spolu s rozvíjaním zrelej ľudskosti a zdravých medziľudských vzťahov sú tým najlepším prostredím na uchovanie kňazského celibátu a kňazskej duchovnosti.
Vysoké možné riziko v živote kňaza však predstavuje to, čo sa nazýva „nedostatok dôvernosti”. Každý životný stav, ak sa má prijímať integrálne a má byť chránený pred nebezpečnými útokmi, musí pestovať „dôverný vzťah”, ktorý zvyšuje jeho potenciál a znižuje riziká; pre kňaza to znamená osobné a každodenné priateľstvo s Kristom.
Ľudským, psychologickým a duchovným predpokladom pre dobré zvládnutie kňazského života je teda vnútorný vzťah s Bohom. Nedostatok dôvernosti nie je nič iné, než vyschnutie duchovného života a v dôsledku toho umenšenie hlbokého vnútorného a živého priateľstva s Pánom, ktoré predstavuje základ pre osobnú a pastoračnú plodnosť. Kňaz, ktorý sa viac nemodlí s vernosťou, a ktorý zanedbáva nosné prvky svojho dôverného vzťahu s Pánom, hromadí si nebezpečný „deficit”, ktorý môže spôsobiť pocit prázdnoty, vnímanie frustrácie a nespokojnosti, ťažkosti so zvládaním samoty, potrieb a citov, až po nebezpečenstvo, že sa vystaví priateľstvám a „vonkajším“ väzbám do tej miery, žeby mohol zrúcať ľudsko-duchovnú stavbu človeka poznačenú rôznymi trhlinami.
Aby sa kňaz pripodobnil Kristovmu srdcu, je potrebné, aby pevný bod jeho každodenného života a základ jeho ľudskej a duchovnej štruktúry stál na takej vnútornej pôde, ktorú tvorí hlboké osobné priateľstvo s Pánom. Na základe toho potom dokáže zvládať po psychickej stránke svoj vlastný život, celibát i apoštolské poslanie a prinášať duchovné ovocie.
Päť krátkych podnetov na zamyslenie z Učiteľského úradu pápeža Františka
Dňa 4. augusta 2019, pri 160. výročí smrti svätého Arského farára, napísal pápež František List kňazom, v ktorom im poďakoval za ich veľkodušnú službu a povzbudil ich, aby s láskou objali svoje povolanie (Pápež František, List Svätého Otca Františka kňazom pri príležitosti 160. výročia smrti svätého Arského farára, 4. augusta 2019).
V tomto hodnotnom texte Svätý Otec často používa slovo „srdce“, čo môže byť východiskom na zamyslenie a meditáciu pri príležitosti Dňa posväcovania kňazov, ktorý sa každoroče slávi na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Vďačnosť
„Vďaka za radosť, s akou viete darovať svoj život, ukazujúc tak srdce, ktoré počas rokov zápasilo a bojovalo nie preto, aby sa stalo stiesneným a trpkým, ale naopak, denne čoraz širším od lásky k Bohu a k jeho ľudu; srdce, ktorému, tak ako dobrému vínu, čas nedal zoctovatieť, ale nadobudnúť stále znamenitejšiu kvalitu; lebo ,jeho milosrdenstvo trvá navekyʻ“.
Vďačné srdce. Byť kňazom podľa Kristovho srdca znamená obliecť si Krista, a to až do takej miery, že kňaz zmýšľa rovnako ako On. Jednou z čností, ktorou sa vyznačuje Kristovo srdce, je aj otvorenosť k vďačnosti. Kristus ďakuje Otcovi za zázraky, ktoré koná pred očami maličkých a skrýva ich pred tým, kto ho, naopak, súc uzavretý v domnelej ľudskej múdrosti, nedokáže vidieť (porov. Mt 11, 25). Preto vďačnosť je špecificky kresťanskou vlastnosťou a patrí k spôsobu bytia duchovného pastiera. Svätý Pavol nás takto napomína: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky” (1 Sol 5,16-18a). Slovné spojenie „vzdávajte vďaky“ znamená „eucharistia“. Kňaz sa pripodobňuje Kristovmu srdcu zvláštnym spôsobom pri eucharistickom slávení, ktoré spája s Pánovou obetou lásky za Jeho ľud. Pápež František, zároveň, často vyjadruje pocit vďačnosti Božieho ľudu voči kňazom za ich veľkodušnú službu a obetu života.
Milosrdenstvo
„Vieme, že po schodíkoch milosrdenstva môžeme zísť až k najnižšiemu bodu ľudskej situácie – vrátane krehkosti a hriechu – a vystúpiť až k najvyššiemu bodu božskej dokonalosti: ,Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otecʻ. A takto byť ,schopnými rozohriať srdcia ľudí, počas noci s nimi kráčať, vedieť s nimi rozprávať, aj zostúpiť do ich noci, do ich tmy, bez toho, aby ste sa stratili“ʻ.
Milosrdné srdce. Keď Ježiš prechádzal dedinami a mestami, uzdravoval a dobre robil všetkým tým, ktorí boli väzňami zla (porov. Sk 10, 38). Ježiš sa nebojí, že sa nakazí ľudskou krehkosťou, ba zostupuje do hlbín slabostí a hriechu, aby zjavil Otcovo milosrdné srdce, ktoré pozdvihuje z pádu každé Božie dieťa a volá ho k radosti odpustenia. Božie meno, ktoré nám Ježiš zjavuje, je „milosrdenstvo“. V homílii pri svätej omši na záver Svätého roku milosrdenstva Svätý Otec zdôraznil, že „opravdivou bránou milosrdenstva je Ježišovo srdce“.
Kňaz, stvárnený podľa Krista, je predovšetkým služobníkom milosrdenstva a zmierenia. Keď [kňaz] vtláča do srdca uvedomenie si skutočnosti, že Pán zamýšľal a povolal človeka nie pre osobné zásluhy, a keď každodenne zakúša dotyk Božieho milosrdenstva vo všetkom, čo prežíva a koná, má sa stať znakom prijímajúcej Božej lásky, ktorá chce zasiahnuť všetkých a v každej životnej situácii, aby ich uzdravila zo zla. Potrebujeme kňazov, ktorí sú milosrdní, schopní prijímať, vypočuť a sprevádzať bratov, zvlášť vo sviatosti zmierenia.
Súcit
„Vďaka za každý raz, keď ste sa nechali pohnúť vo svojom vnútri a prijali ste tých, čo padli, ošetrili ste ich rany, ponúkli ste teplo ich srdciam, preukázali im láskavosť a súcit ako Samaritán v podobenstve (porov. Lk 10,25-37). Nič nie je tak naliehavé ako tieto veci: blízkosť a bezprostrednosť; byť nablízku telu trpiaceho brata. Koľko dobra prináša príklad kňaza, ktorý sa približuje a neodťahuje sa od rán svojich bratov! Odzrkadlenie srdca pastiera, ktorý spoznal duchovnú chuť cítenia sa zjednoteným so svojím ľudom.“
Súcitné srdce. Evanjeliá nám často rozprávajú o tom, ako Ježiš vidiac unavené a vyčerpané zástupy, pocítil s nimi hlboký súcit (porov. Mt 9, 36). Naozaj, jeho „vnútro sa zachveje“ zvlášť vtedy, keď sa stretáva s bolesťou a utrpením, ktoré spôsobuje choroba, sociálne vylúčenie a každá forma materiálnej či duchovnej chudoby. Ako milosrdný samaritán, plný zľutovania a súcitu, zastaví sa pri ranenom tele bratov, lieči ho a uzdravuje, čím sa stáva živým prejavom lásky Boha Otca. Od kňazov, Kristových služobníkov, sa žiada to isté súcitné srdce, ktoré sa prejavuje v blízkosti, v skutočnej a celostnej spoluúčasti na utrpeniach a bolestiach ľudí, v schopnosti vytvárať vzťahy, ktoré znova vzbudzujú nádej, v starostlivosti o rany ľudí, a to zvlášť prostredníctvom sviatostnej milosti.
Bedlivosť
„Sklamaní z reality, z Cirkvi alebo z nás samých môžeme zažívať pokušenie uchýliť sa k nasladlému smútku, ktorý východní otcovia nazývali acédia (apatia, skleslosť)... Je to smútok, ktorý znemožňuje všetky pokusy o premenu a obrátenie, šíriac urazenosť a nevraživosť... Bratia, keď hrozí, že sa tento nasladlý smútok zmocní nášho života alebo života nášho spoločenstva, bez úľaku či ustráchanosti, ale s odhodlaním prosme a veďme i druhých k proseniu Ducha Svätého, ,aby nás Pán prišiel zobudiť, aby nami zatriasol v našej ospalosti a vyslobodil nás z nečinnosti. Postavme sa zvyku, otvorme poriadne oči a uši, a predovšetkým srdce, aby sme sa nechali pohnúť tým, čo sa deje okolo nás, a výkrikom živého a účinného Slova Vzkriesenéhoʻ “.
Bedlivé srdce. Ježiš viackrát pripomínal dôležitý význam bedlivého srdca, aké majú verní sluhovia, ktoré nás robí pripravenými na príchod pána vinice. Ide o to, aby sme vytvárali priestor pre dar Ducha Svätého, ktorý nám aj uprostred každodenných povinností a temnej súčasnosti umožní spoznať Pánovu prítomnosť, robí nás pozornými na Jeho slovo, činorodými v láske, takže sa neminie olej lampy nášho života a ako múdre panny kráčame v ústrety prichádzajúcemu Ženíchovi. Srdce sa, však, udržuje bedlivým aj prostredníctvom duchovného zápasu. Sám Ježiš ho podstúpil na púšti, keď premohol pokušenia démona a na konci svojho života to pripomína svojim učeníkom, ktorí v Getsemani zaspali: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia“ (Mt 26, 41). Aj kňazovi sa stáva, že ho postihne – ako to nazýva pápež František – „unavená nádej“, akási vnútorná zatrpknutosť, ktorá sa často rodí z toho, že jeho osobné očakávania sa líšia od viditeľného ovocia apoštolátu. Kňazovi tiež môže „vyschnúť“ srdce, čo často vedie k odťahovaniu sa od pastoračných povinností i samotnej modlitby, ba až k ich zanedbávaniu a rezignácii. Treba sa však nechať vždy „prebudiť“ Pánovým slovom a krikom Božieho ľudu.
Odvaha
„Aby sme si udržali odvážne srdce je nevyhnutné nezanedbávať nasledovné dve základné väzby našej identity: po prvé, s Ježišom. Zakaždým, keď sa odpútame od Ježiša alebo zanedbáme náš vzťah s ním, krok za krokom naše nasadenie vysychá a naše lampy zostávajú bez oleja, schopného dávať svetlo na cestu nášho života (porov. Mt 25,1-13)... V tomto ohľade vás chcem povzbudiť, aby sme nezanedbávali duchovné vedenie (sprevádzanie), mať brata, s ktorým sa môžete porozprávať, vymeniť si názory, diskutovať a rozlišovať v plnej dôvere a priezračnosti svoju cestu... Druhou základnou väzbou, ktorú treba posilňovať a živiť, je vzťah s vaším ľudom. Neizolujte sa od svojho ľudu a od kňazov či od spoločenstiev. A tým viac, neuzatvárajte sa do uzavretých a elitárskych skupín. Toto nakoniec udusí a otrávi ducha. Odvážny Boží služobník je ten, ktorý je neustále vo vychádzajúcom pohybe“.
Odvážne srdce. Keď kontemplujeme Ježišovo srdce, môžeme zachytiť dve základné väzby, z ktorých Ježiš vychádza pri prežívaní svojho poslania: nebeský Otec a ľud. Evanjeliá nám ukazujú, ako sa v typickom Ježišovom dni striedajú a preplietajú do múdrej rovnováhy starostlivosť o vzťah s Bohom a činná solidarita s bratmi. Jeho skutky milosrdnej lásky nie sú nikdy oddelené od stíšenia a modltiby; únava zo služby, pri ktorej nemá čas ani na jedlo, nie je nikdy oddelená od rozhodnosti utiahnuť sa stranou, na pusté miesta, aby sa venoval dôvernému rozhovoru lásky s Bohom Otcom. Kňaz podľa Ježišovho srdca „prebýva” zároveň medzi Pánom, ktorému zasvätil svoj život a ľudom, ktorému je povolaný slúžiť. Kňaz bude prežívať plodnú pastoračnú lásku v tej miere, v akej v ňom neuhasína vnútorný život, osobná i spoločná modltiba a sprevádzanie (vedenie) duchovným vodcom.
Päť slov, ktoré predkladáme na Deň posväcovania kňazov, vybrané z Listu, ktorým sa pápež František obrátil na kňazov v auguste minulého roku, odkazuje na kňazské srdce skutočne „zasvätené” Kristovmu srdcu, teda zakotvené v osobnom vzťahu s ním, a preto stvárnené podľa Jeho zmýšľania.
V oblasti psychiatrie a psychoterapie sa ohľadom niektorých problémov morálnej a citovej povahy v živote kňazov preukázalo, že vitalita a pestovanie duchovného vzťahu s Bohom, spolu s rozvíjaním zrelej ľudskosti a zdravých medziľudských vzťahov sú tým najlepším prostredím na uchovanie kňazského celibátu a kňazskej duchovnosti.
Vysoké možné riziko v živote kňaza však predstavuje to, čo sa nazýva „nedostatok dôvernosti”. Každý životný stav, ak sa má prijímať integrálne a má byť chránený pred nebezpečnými útokmi, musí pestovať „dôverný vzťah”, ktorý zvyšuje jeho potenciál a znižuje riziká; pre kňaza to znamená osobné a každodenné priateľstvo s Kristom.
Ľudským, psychologickým a duchovným predpokladom pre dobré zvládnutie kňazského života je teda vnútorný vzťah s Bohom. Nedostatok dôvernosti nie je nič iné, než vyschnutie duchovného života a v dôsledku toho umenšenie hlbokého vnútorného a živého priateľstva s Pánom, ktoré predstavuje základ pre osobnú a pastoračnú plodnosť. Kňaz, ktorý sa viac nemodlí s vernosťou, a ktorý zanedbáva nosné prvky svojho dôverného vzťahu s Pánom, hromadí si nebezpečný „deficit”, ktorý môže spôsobiť pocit prázdnoty, vnímanie frustrácie a nespokojnosti, ťažkosti so zvládaním samoty, potrieb a citov, až po nebezpečenstvo, že sa vystaví priateľstvám a „vonkajším“ väzbám do tej miery, žeby mohol zrúcať ľudsko-duchovnú stavbu človeka poznačenú rôznymi trhlinami.
Aby sa kňaz pripodobnil Kristovmu srdcu, je potrebné, aby pevný bod jeho každodenného života a základ jeho ľudskej a duchovnej štruktúry stál na takej vnútornej pôde, ktorú tvorí hlboké osobné priateľstvo s Pánom. Na základe toho potom dokáže zvládať po psychickej stránke svoj vlastný život, celibát i apoštolské poslanie a prinášať duchovné ovocie.