Dokumenty pápežov

1. Už niekoľko rokov sa 11. február – deň, keď si Cirkev pripomína zjavenie Panny Márie v Lurdoch – vhodne spája s dôležitou udalosťou: slávením Svetového dňa chorých. Roku 2002 sa tento deň bude sláviť už po desiaty raz a centrálne oslavy sa budú konať na známom mariánskom pútnickom mieste v južnej Indii, v chráme zasvätenom Panne Márii, Uzdraveniu chorých, vo Vailankanny, známom ako Lurdy Východu (Anjel Pána, 31. júla 1988). Milióny ľudí s hlbokou úctou a dôverou prichádzajú do svätyne – situovanej v tichom prostredí s mnohými palmami na pobreží Bengálskeho zálivu –, lebo sú presvedčení, že sa vo svojej núdzi nezaobídu bez pomoci Matky Božej. Vailankanny nepriťahuje len kresťanských pútnikov, ale aj vyznávačov iných náboženstiev, najmä hinduistov, ktorí v Márii, Uzdravení chorých, vidia starostlivú a súcitnú Matku trpiaceho ľudstva. V krajine s takou dávnou a hlboko zakorenenou religiozitou, akú má India, je táto svätyňa Božej Matky, skutočným miestom stretávania sa členov rozličných náboženstiev a výnimočným príkladom vzájomnej harmónie a výmeny skúseností medzi rôznymi náboženstvami.

Svetový deň chorých sa začne chvíľou intenzívnej modlitby za trpiacich a chorých. Takto im vyjadríme svoju solidaritu prameniacu z toho, že si uvedomujeme tajomnú povahu utrpenia a miesto, ktoré mu určil Boh vo svojom láskyplnom pláne pre každého jednotlivca. Deň bude pokračovať úprimným zamyslením sa a skúmaním kresťanskej odpovede na svet ľudského utrpenia, ktorý akoby sa zo dňa na deň zväčšoval, v neposlednom rade v dôsledku pohrôm zapríčinených človekom a nesprávnych rozhodnutí jednotlivca i spoločnosti. Prostredníctvom skúmania úlohy a poslania kresťanských zdravotníckych zariadení, nemocníc a ich personálu, táto úvaha vyzdvihne a potvrdí skutočné kresťanské hodnoty, ktoré ich majú inšpirovať. Téma, nad ktorou sa budeme v tento deň zamýšľať – ísť v stopách Ježiša, božského Divotvorcu, ktorý prišiel „aby mali život a aby ho mali hojnejšie (Jn 10, 10) –, zahŕňa jasný postoj v prospech kultúry života a bezvýhradnú povinnosť obraňovať život od počatia až po prirodzenú smrť.

2. Je správne hľadať nové a účinné spôsoby, ako zmierniť utrpenie, no i tak zostane utrpenie dôležitou zložkou ľudského života. V istom zmysle je také vznešené ako sám človek a týka sa jeho vlastnej podstaty (porov. Salvifici doloris, n. 3). Lekársky výskum a starostlivosť nevedia utrpenie ani celkom vysvetliť, ani úplne odstrániť. Pre jeho hĺbku a viaceré jeho prejavy treba o ňom uvažovať aj z toho pohľadu, že presahuje len čisto fyzickú stránku. Rôzne náboženstvá ľudstva sa neustále snažia odpovedať na otázku o zmysle bolesti a uznávajú nutnosť preukazovať trpiacim súcit a dobrotu. Preto mnohé náboženské presvedčenia viedli k vytváraniu medicínskych postupov liečenia a uzdravenia z choroby a dejiny rôznych náboženstiev hovoria o organizovaných formách zdravotnej starostlivosti, ktoré jestvovali už vo veľmi dávnych dobách.

I keď Cirkev uznáva, že v nekresťanských interpretáciách utrpenia sa nachádzajú mnohé hodnotné a ušľachtilé prvky, predsa je jej chápanie tohto veľkého ľudského tajomstva jedinečné. Aby sme odhalili základný a konečný zmysel utrpenia, „musíme svoj pohľad obrátiť na zjavenie Božej lásky, posledný dôvod všetkého, čo jestvuje (tamže, n. 13). Odpoveď na otázku o zmysle utrpenia „dal človekovi Boh v kríži Ježiša Krista (tamže). Utrpenie, dôsledok prvého hriechu, nadobúda nový zmysel: stáva sa účasťou na spasiteľnom diele Ježiša Krista (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, n. 1521). Utrpením na kríži Kristus zvíťazil nad zlom a umožnil aj nám, aby sme zlo porazili. Naše utrpenia v spojení s tým jeho nadobúdajú zmysel a hodnotu. Ako Boh a človek Kristus prijal na seba utrpenia ľudstva a ľudské utrpenie získava v Kristovi spasiteľný zmysel. V tejto jednote ľudského a božského plodí utrpenie dobro a premáha zlo. Vyjadrujem svoju hlbokú solidaritu všetkým trpiacim a vrúcne sa modlím, aby oslava Svetového dňa chorých bola pre nich okamihom prozreteľnosti, v ktorom sa im otvoria nové obzory, pokiaľ ide o zmysel ich života.

Viera nás učí hľadať posledný zmysel utrpenia v Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Kresťanská odpoveď na bolesť a utrpenie nikdy nie je pasívna. Cirkev, hnaná kresťanskou láskou nachádzajúcou najvyššie vyjadrenie v živote a diele Ježiša, ktorý „chodil a dobre robil (Sk 10, 38), kráča v ústrety chorým a trpiacim, ponúkajúc im útechu a nádej. Nejde tu teda o jednoduchý úkon dobročinnosti, ale o starostlivú a veľkodušnú službu motivovanú súcitom a záujmom, ktorá nakoniec vyústi do nezištného darovania sa ľuďom, najmä trpiacim (porov. Salvifici doloris, n. 29). Evanjeliové podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi veľmi dobre vysvetľuje najšľachetnejšie city a reakcie človeka voči inej ľudskej bytosti, ktorá trpí a je v núdzi. Samaritánmi sú tí, ktorí sa zastavia, aby sa postarali o trpiacich.

3. Tu mám na mysli nespočetných mužov a ženy po celom svete, ktorí pracujú v oblasti zdravotnej starostlivosti, na riaditeľov zdravotníckych zariadení, duchovných, lekárov, výskumníkov, farmaceutov, ošetrovateľský personál a dobrovoľníkov. Ako som spomenul vo svojej posynodálnej exhortácii Ecclesia in Asia, „pri rozličných príležitostiach počas mojich návštev Cirkvi na rôznych miestach sveta ma hlboko dojalo mimoriadne kresťanské svedectvo rozličných skupín zdravotníckeho personálu, najmä tých, čo sa starajú o postihnutých alebo nevyliečiteľne chorých, prípadne sa angažujú v boji proti šíreniu nových chorôb, ako je aids (porov. tamže, n. 36). Slávením Svetového dňa chorých vyjadruje Cirkev svoju vďačnosť a ocenenie za nezištnú službu mnohým kňazom, rehoľníkom a laikom zamestnaným v zdravotníctve, ktorí sa veľkodušne starajú o chorých, trpiacich a umierajúcich, čerpajúc silu a inšpiráciu z viery v Pána Ježiša a z evanjeliového podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Pánov príkaz pri Poslednej večeri: „Robte to na moju pamiatku , sa netýka len lámania chleba, ale zahŕňa aj za nás obetované Kristovo telo a vyliatu krv (porov. Lk 22, 19-20), inými slovami, darovanie sa tým druhým. Zvlášť významným vyjadrením tohto sebadarovania je služba chorým a trpiacim. Preto ten, kto sa jej zasvätí, v Eucharistii vždy nájde nevyčerpateľný zdroj sily a impulz na stále novú veľkodušnosť.

4. V prístupe k chorým a trpiacim sa Cirkev dáva viesť jasnou a celistvou predstavou ľudskej bytosti, „stvorenej na obraz Boží a vybavenej nescudziteľnou ľudskou dôstojnosťou a právami (Ecclesia in Asia, n. 33). Navyše Cirkev trvá na zásade, že nie všetko, čo je technicky možné, je aj morálne prípustné. Posledné veľké pokroky a možnosti lekárskej vedy kladú na nás všetkých veľkú zodpovednosť vzhľadom na Boží dar života, ktorý vo všetkých svojich fázach a za každých okolností zostáva darom. Musíme byť bdelí voči akémukoľvek znesväcovaniu a potláčaniu života. „Sme opatrovatelia života, nie vlastníci... Od okamihu počatia ľudský život zahrnuje stvoriteľský zásah Boha a navždy ostáva vo zvláštnom spojení so Stvoriteľom (Ecclesia in Asia, n. 35).

Zdravotnícke inštitúcie, pevne zakorenené v láske k blížnemu, pokračujú v Ježišovom poslaní slúžiť slabým a chorým. Som si istý, že keďže sú to miesta, na ktorých sa zdôrazňuje a zaisťuje kultúra života, budú i naďalej uspokojovať očakávania, ktoré každý trpiaci člen ľudstva na nich kladie.
Modlím sa, aby Mária, Uzdravenie chorých, naďalej poskytovala svoju láskyplnú ochranu zraneným na tele i na duši a prihovárala sa za tých, ktorí sa o nich starajú. Ona nám pomôže spojiť naše utrpenia s utrpením svojho Syna, zatiaľ čo s radostnou nádejou kráčame do bezpečia Otcovho domu.

Castel Gandolfo 6. augusta 2001

JÁN PAVOL II.