Dokumenty pápežov

1. „A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta... A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 14.16).
Tieto slová apoštola Jána výstižne zhŕňajú ciele pastorácie chorých. Cirkev, ktorá v trpiacich bratoch a sestrách spoznáva Pánovu prítomnosť, sa svojou pastoračnou službou usiluje priniesť im radostnú zvesť evanjelia a každému z nich poskytnúť vierohodné znamenia lásky.
Do toho zapadá aj XI. svetový deň chorých, ktorého slávenie sa začne 11. februára 2003 v národnej svätyni Spojených štátov amerických - v Bazilike Nepoškvrneného počatia vo Washingtone. Vybratý deň a miesto sú pre veriacich pozvaním, aby obrátili svoj pohľad na Pánovu matku. Cirkev, zverujúc sa Márii, cíti, že musí vydať nové svedectvo lásky k blížnemu v mnohých situáciách súčasného sveta prinášajúcich fyzické a morálne utrpenie, aby bola živou ikonou Krista, milosrdného samaritána.
Naliehavé otázky týkajúce sa utrpenia a smrti, ktoré sú napriek vytrvalým snahám sekularizovanej spoločnosti o ich odstránenie alebo ignorovanie, dramaticky prítomné v srdci každého človeka, stále čakajú na presvedčivú odpoveď. Najmä vzhľadom na aktuálne tragické ľudské skúsenosti sú kresťania vyzvaní vydávať svedectvo o utešujúcej pravde zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vzal na seba rany a bolesti ľudstva, vrátane smrti, a namiesto nich ponúkol milosť a život. Toto posolstvo a svedectvo sa musí dostať k všetkým ľuďom vo všetkých kútoch sveta.

2. Kiež vďaka sláveniu Svetového dňa chorých nájde toto evanjelium života a lásky silnú ozvenu najmä v Amerike, kde žije viac ako polovica katolíkov. Lebo „v súčasnosti sa v Amerike, ale aj inde vo svete objavuje model spoločnosti, kde prevládajú mocní, ktorí odsúvajú, či dokonca odstraňujú bezmocných. Tu mám na mysli nenarodené deti – bezbranné obete potratov; starších a nevyliečiteľne chorých, ktorí sú často donútení prijať eutanáziu; mnoho ďalších ľudí vykázaných na okraj spoločnosti konzumným spôsobom života a materializmom. Nemôžem nespomenúť ani zbytočné postihovanie trestom smrti... Tento a jemu podobné modely spoločnosti nesú pečať kultúry smrti, a preto protirečia odkazu evanjelia“ (Ecclesia in America, 63). Ako zoči-voči tejto znepokojujúcej skutočnosti nezaradiť medzi pastoračné priority ohlasovanie kultúry života?! Naliehavou úlohou katolíkov pracujúcich v oblasti medicíny a zdravotníctva je, aby robili všetko, čo je v ich silách, na ochranu života tam, kde je najviac v nebezpečenstve, a pritom postupovali podľa svojho svedomia pozorne formovaného v súlade s učením Cirkvi.
K tomuto ušľachtilému cieľu výdatne prispievajú početné centrá zdravotníckej starostlivosti, pomocou ktorých Katolícka cirkev vydáva pravdivé svedectvo o viere, láske a nádeji. Doteraz sa mohli pri zaisťovaní kvalifikovanej odbornej a pastoračnej služby spoliehať na nezanedbateľný počet rehoľníkov a rehoľníčok. Vrúcne si želám, aby nový rozkvet povolaní umožnil rehoľným inštitútom aj naďalej pokračovať v ich chvályhodnej činnosti na tomto poli, ba s pomocou mnohých dobrovoľníkov z radov laikov ju ešte zintenzívniť pre dobro trpiacich na americkom kontinente.

3. Táto prioritná oblasť apoštolátu sa týka všetkých partikulárnych cirkví. Preto sa každá biskupská konferencia musí vhodnými prostriedkami snažiť o podporu, usmernenie a koordinovanie pastorácie v oblasti zdravia, aby v celom Božom ľude prebúdzala citlivosť na tento mnohotvárny svet ľudského utrpenia.
Aby sa toto svedectvo lásky stávalo čoraz vierohodnejším, musia pastorační pracovníci pôsobiaci v tejto sfére konať v plnom spoločenstve medzi sebou navzájom a so svojimi duchovnými pastiermi. To je zvlášť naliehavé v katolíckych nemocniciach, ktoré majú v rámci svojej organizácie, zodpovedajúcej požiadavkám modernej doby, čoraz viac odrážať evanjeliové hodnoty, ako to neustále pripomínajú sociálne a morálne smernice Učiteľského úradu Cirkvi. To si vyžaduje jednotný postup katolíckych nemocníc zasahujúci všetky oblasti vrátane ekonomicko-organizačnej.
Katolícke nemocnice sú centrami života a nádeje a spolu s nemocničnými kaplánmi a etickými radami podporujú vzdelávanie laického personálu v zdravotníctve, humanizáciu starostlivosti o chorých, starostlivosť o rodiny chorých a najmä schopnosť empatie voči biednym a vyhosteným na okraj spoločnosti. Vykonávanie povolania sa musí stať autentickým svedectvom v podobe konkrétnej lásky a zároveň neustále poukazovať na skutočnosť, že život je Božím darom a človek je len jeho správcom a garantom.

4. Vzhľadom na pokrok v prírodných vedách a medicínskych technológiách zameraných na liečenie chorôb a zvýšenie kvality ľudského života treba túto pravdu vždy znova zdôrazňovať. Základnou požiadavkou tu naďalej zostáva, že život sa musí ochraňovať a brániť od jeho počiatku až po jeho prirodzený koniec.
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som napísal: „Rovnako nám služba človeku káže pozdvihnúť hlas - či sa to niekomu páči, alebo nie - že tí, čo využívajú nové možnosti vedy, najmä na poli biotechnológií, nikdy nesmú prehliadnuť základné požiadavky etiky, i keby sa odvolávali na pochybnú solidárnosť, ktorá sa končí v znevážení dôstojnosti vlastnej každej ľudskej bytosti pri rozlišovaní medzi životom a životom“ (51).
Cirkev, ktorá je otvorená pravému vedeckému a technickému rozvoju, oceňuje námahu a obetu tých, čo veľkodušne a profesionálne prispievajú k zvyšovaniu kvality samotných služieb chorým, pri rešpektovaní ich nedotknuteľnej ľudskej dôstojnosti. Každé terapeutické pôsobenie, každý experiment či transplantácia musí zohľadňovať túto základnú pravdu. Preto nikdy nie je dovolené zabiť človeka kvôli uzdraveniu iného človeku. I keď v konečnom štádiu života možno povzbudiť, aby sa používali metódy paliatívnej medicíny, pri súčasnom vyhnutí sa prostriedkom umelo predlžujúcim život, nikdy nemožno pripustiť také konanie alebo zanedbanie, ktoré svojou povahou alebo podľa zámeru vykonávateľa smeruje k privodeniu smrti.

5. Mojím vrúcnym prianím je, aby XI. svetový deň chorých podnietil v diecézach a vo farských spoločenstvách nový zápal za pastoráciu v oblasti zdravia. Primeranú starostlivosť treba tiež venovať chorým v domácom ošetrení, lebo pobyt v nemocnici sa neustále skracuje a chorí sú často zverení do starostlivosti svojich príbuzných. V krajinách, kde chýbajú vhodné liečebné zariadenia, zostávajú aj chorí v poslednom štádiu choroby vo svojich príbytkoch. Farár a jeho pastorační spolupracovníci musia byť v tomto ohľade pozorní a nesmú pripustiť, aby sa chorým uprela utešujúca Pánova prítomnosť v Božom slove a Najsvätejšej sviatosti.
Pastorácia chorých musí zaujímať primerané miesto vo formačných programoch kňazov a rehoľníkov, aby v starostlivosti o chorých, viac ako kdekoľvek inde, hodnoverne preukazovali lásku a svedčili o nádeji na vzkriesenie.

6. Milí nemocniční kapláni, rehoľníci a rehoľníčky, lekári, ošetrovatelia a zdravotné sestry, lekárnici, technickí a administratívni pracovníci, sociálni asistenti a dobrovoľníci, Svetový deň chorých vám ponúka skvelú príležitosť na to, aby ste sa usilovali byť čoraz veľkodušnejšími učeníkmi Krista, milosrdného samaritána. Vedomí si svojej identity, objavíte v chorých tvár trpiaceho a osláveného Pána. Buďte pripravení poskytnúť pomoc a nádej predovšetkým ľuďom, ktorí sú postihnutí rozšírenými epidémiami ako aids alebo iné, ešte vždy sa vyskytujúce choroby, napr. tuberkulóza, malária či lepra.
Vám, milovaní bratia sestry, ktorí trpíte na tele či na duchu, z celého srdca želám, aby ste mohli spoznať a prijať Pána, ktorý vás povoláva stať sa svedkami evanjelia utrpenia, keď s dôverou a láskou upierate pohľad na tvár ukrižovaného Krista (porov. Novo millennio ineunte, 16) a spájate svoje utrpenie s tým jeho.
Všetkých vás zverujem Guadalupskej Panne Márii, Uzdraveniu nemocných a patrónke Ameriky. Kiež vypočuje prosby vystupujúce zo sveta utrpenia, osuší slzy tých, čo trpia bolesťami, a stojí pri tých, ktorí prežívajú vo svojej chorobe osamotenosť. Svojím materinským príhovorom nech pomáha všetkým veriacim pracujúcim v zdravotníctve stať sa vierohodnými svedkami Kristovej lásky.

Každému z vás posielam zo srdca svoje požehnanie!

Vo Vatikáne 2. februára 2003

JÁN PAVOL II.